Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/67/2019 z 30. 3. 2020
Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 30. marca 2020, sp. zn. 16Co/67/2019, ECLI:SK:KSBA:2020:1115205250.1
Krajský súd Bratislava | 16Co/67/2019 | ECLI:SK:KSBA:2020:1115205250.1 | 2020-03-30 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
Citované ustanovenia: § 255 ods. 1 CSP, § 257 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/143fd9f8-d9ad-43be-9ef1-20032c4a821f
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1115205250.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/67/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115205250
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1115205250.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov
JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Ivany Štiftovej v spore žalobcu: U. B., M.. XX.XX.XXXX, W. XXXX/X, Q.,
proti žalovaným: 1/ U. M., M.. XX.X.XXXX, P. XX, M. L. M. L., Č. D., 2/ MACEK s.r.o., Nám. T.G.M. 2433,
Zlín, Česká republika, IČO: 607 28 051, o určenie vlastníckeho práva a iné, na odvolanie žalovaného 2/
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 10C/64/2015-177, zo dňa 23.5.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti  p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému 2/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že žalobca je výlučným vlastníkom
nehnuteľnosti, bytu číslo X, nachádzajúceho sa na 3. poschodí, v bytovom dome súpisné číslo XXXXXX,
na ulici D. XXB, postavenom na pozemku parcelné číslo XXXXX, zastavané plochy a nádvoria, o
výmere 1.319 m2, v obci Q. - mestská časť P. L., okrese Q. I., katastrálnom území P. L., zapísaných
v katastri nehnuteľností Okresného úradu Bratislava - katastrálny odbor na LV číslo XXXX, a to spolu
so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu o veľkosti
138/10000 a so spoluvlastníckym podielom na pozemku zastavanom bytovým domom o veľkosti
138/10000; výrokom II. určil, že žalovaný 2/ nie je záložným veriteľom vo vzťahu k nehnuteľnosti bytu
číslo X, nachádzajúceho sa na 3. poschodí, v bytovom dome súpisné číslo XXXXXX, na ulici D. XXB,
postavenom na pozemku parcelné číslo XXXXX, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 1.319 m2, v
obci Q. - mestská časť P. L., okrese Q. I., katastrálnom území P. L., zapísaných v katastri nehnuteľností
Okresného úradu Bratislava - katastrálny odbor na LV č. XXXX, a to spolu so spoluvlastníckym podielom
na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu o veľkosti 138/10000 a so spoluvlastníckym
podielom na pozemku zastavanom bytovým domom o veľkosti 138/10000. Žalobu vo zvyšku zamietol
(výrok III.) a žalobcovi vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 % (výrok IV.).

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie mal z
výsledkov vykonaného dokazovania preukázané, že žalobca nepodpísal  Zmluvu o prevode vlastníckeho
práva k bytu, spoluvlastníckemu podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu a k pozemku
zo dňa 21.1.2015, v  ktorej ako zmluvné strany boli žalobca v zmluvnom postavení predávajúceho
a žalovaný 1/ v zmluvnom postavení kupujúceho, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti vedenej na LV XXXX, okres Q., obec: Q. I., k. ú. Q. - mestská časť P. L., k. ú. P.
L., bytu č. X, na treťom poschodí, nachádzajúceho sa v bytovom dome vchod D. XXB, predávaný
podiel 1/1, na parcele reg. C KN č. XXXXX, o výmere 1.319 m2, podiel priestoru na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel k pozemku: 138/10000 zo žalobcu
na žalovaného 1/. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobca byt nikdy nechcel
predávať, nerokoval o jeho predaji so žiadnou osobou a jeho podpis na uvedenej zmluve nie je jeho.



Súd prvej inštancie tiež vyhodnotil, že Zmluva o zriadení záložného práva (Smlouva o zřízení zástavního
práva) zo dňa 2.2.2015 uzavretá medzi žalovaným 1/ ako záložným dlžníkom a žalovaným 2/ ako
záložným veriteľom, predmetom ktorej malo byť zriadenie záložného práva v prospech žalovaného 2/
k nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve žalobcu a to nehnuteľnosti vedenej na LV XXXX, okres Q.,
obec: Q. I., k. ú. Q. - mestská časť P. L., k. ú. P. L., byt č. X, na treťom poschodí, nachádzajúceho
sa v bytovom dome vchod D. XXB, na parcele reg. C KN č. XXXXX, o výmere 1.319 m2, podiel
priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel k pozemku:
138/10000, je neplatná z dôvodu, že žalovaný 1/ nebol vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti a teda nebol
oprávnený s nehnuteľnosťou disponovať. Konštatoval, že vo vzťahu k žalovanému 2/ žalobe vyhovel z
dôvodu, že kataster nehnuteľností na LV č. XXXX vyznačil plombu v súvislosti s prebiehajúcim, aj keď
aktuálne prerušeným konaním vo vzťahu k registrácií záložnej zmluvy; žalovaný 2/ disponuje uvedenou
zmluvou a na základe jej obsahu by sa mohol domáhať nárokov z nej vyplývajúcich, v dôsledku čoho by
došlo k ohrozeniu vlastníckeho práva žalobcu, ktorý nepreviedol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na
záložného dlžníka - žalovaného 1/. Žalobca je vo vzťahu  k žalovanému 2/ aktívne vecne legitimovaný,
hoci nie je účastníkom právneho vzťahu, pretože právny vzťah (právo) sa týka priamo jeho právnej sféry.

3. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a priznal žalobcovi vo
vzťahu k žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4. Proti výroku o náhrade trov konania podal žalovaný 2/ odvolanie; podstatným zhrnutím skutkových
tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) bola námietka, že súd prvej
inštancie pri rozhodovaní o trovách konania opomenul zohľadniť jeho výnimočné postavenie, nakoľko
je nepochybne najviac materiálne poškodeným, pretože v dôsledku podvodného konania žalovaného
1/ utrpel závažnú majetkovú ujmu a na podvodnom konaní sa nijak nepodieľal; je v rozpore s dobrými
mravmi, aby bol v konaní povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rovnakom rozsahu ako žalovaný 1/.
Zároveň namietal svoje procesné postavenie, keďže od počiatku sporu poukazoval, že mal vystupovať
iba ako intervenient na strane žalovaného.

5. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku (ďalej len "C.s.p."), preskúmal rozsudok v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalovaného 2/
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie je v napadnutom výroku o trovách konania vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.).
6. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

7. Podľa § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

8. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vychádza súd zo zásady zodpovednosti za výsledok
(zásada úspechu) alebo zo zásady zodpovednosti za zavinenie alebo náhodu. Zásada zodpovednosti
za výsledok (zásada úspechu) vyjadrená v § 255 C.s.p. sa uplatňuje pri rozhodovaní o náhrade trov
sporového konania; len v sporovom konaní sa totiž dá hovoriť o úspechu, resp. neúspechu strany
sporu. Kritériom na priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje
u žalobcu, ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k
žalobnému petitu.

9. Len výnimočne nemusí súd úspešnej strane priznať náhradu trov konania. Môže tak urobiť podľa
moderačného ustanovenia § 257 C.s.p., podľa ktorého, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
výnimočne súd náhradu trov konania neprizná. Z dikcie uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že
ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol
prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej
tvrdosti zákona. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa,
musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej právnej veci. Zmierňovacie ustanovenie pri
náhrade trov konania nie je novým procesným inštitútom a svoj pôvod má v ustanovení § 150 zákona č.
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 30.6.2016, ktoré bolo doplnené s účinnosťou
od 15.10.2008 zákonom č. 348/2008 Z.z.. Podobnosť právnej úpravy poskytuje preto spoľahlivý základ
pre interpretáciu § 257 C.s.p. v kontexte rozhodovacej činnosti súdov do 30.6.2016, keďže ide o právnu
normu s relatívne neurčitou hypotézou, ktorej výklad je ponechaný aj naďalej súdnej praxi.



10. Ustanovenie § 257 C.s.p. nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné
zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane sporu; vždy musí
ísť o celkom výnimočný prípad. Možno preto konštatovať, že pri skúmaní existencie podmienok hodných
osobitného zreteľa je stále potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším
pomerom strán sporu a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť,
ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávnenej strany.
Významnými z hľadiska aplikácie § 257 C.s.p. sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva)
na súde, postoj strán v priebehu konania a pod. Za každých okolností je však potrebné vymenované
okolnosti oprávňujúce použitie moderačného ustanovenia hodnotiť reštriktívne, nie jednotlivo ale vo
vzájomných súvislostiach celej prejednávanej veci. Predmetné ustanovenie kladie aj naďalej dôraz na
výnimočnosti jeho aplikácie, čím zreteľne pripomína, že akákoľvek z vyššie zistených okolností sa musí
vymykať z bežnej súdnej praxe a kazuistiky ustanovení o náhrade trov konania.

11. Súčasne odvolací súd zdôrazňuje, že ustanovenie § 257 C.s.p. neslúži tomu, aby zmierňovalo
majetkové rozdiely medzi procesnými stranami; dôvod hodný osobitného zreteľa podľa § 257 C.s.p. preto
nemôže spočívať iba v tom, že priznanie náhrady trov konania by jednej sporovej strane privodilo väčšiu
ujmu ako strane druhej, ale slúži na riešenie situácií, v ktorých je nespravodlivé aby ten, kto dôvodne
bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy znášal náhradu trov
konania, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. Takéto rozhodnutie sa preto bude javiť ako spravodlivé
najmä s ohľadom na existenciu okolností súvisiacich s predprocesným štádiom sporu, správaním sa
strán v tomto štádiu, príp. osobitnými okolnosťami uplatnenia nároku.

12. Pokiaľ žalovaný 2/ v odvolaní poukazoval na svoje výnimočné postavenie, nakoľko je najviac
materiálne poškodeným, pretože v dôsledku podvodného konania žalovaného 1/ utrpel závažnú
majetkovú ujmu a na podvodnom konaní sa nijak nepodieľal a uloženie povinnosti nahradiť žalobcovi
trovy konania popri žalovanom 1/ je tak v rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd uvádza, že ako záložný
veriteľ uzavrel dňa 2.2.2015 so žalovaným 1/ ako záložcom záložnú zmluvu (podľa zákona Parlamentu
ČR č. 89/2012 Sb.) na zabezpečenie pohľadávky dlžníka Ferozliatiny Bratislava s.r.o. vo výške 500.000
Kč a pohľadávky C. K. vo výške 644.000 Kč, ktorej predmetom bol záloh a to byt číslo X, nachádzajúci
sa na 3. poschodí, v bytovom dome súpisné číslo XXXXXX, na ulici D. XXB, postavenom na pozemku
parcelné číslo XXXXX, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 1.319 m2, v obci Q. - mestská časť P. L.,
okrese Q. I., katastrálnom území P. L., zapísaných v katastri nehnuteľností Okresného úradu Bratislava
- katastrálny odbor na LV číslo XXXX, a to spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach
a spoločných zariadeniach domu o veľkosti 138/10000 a so spoluvlastníckym podielom na pozemku
zastavanom bytovým domom o veľkosti 138/10000. Z vyjadrenia žalovaného 2/ v spore však vyplýva,
že záložnú zmluvu dňa 2.2.2015 uzavrel iba po predložení (neplatnej) kúpnej zmluvy zo dňa 20.1.2015
záložcom - žalovaným 1/, bez toho, aby záložca preukázal svoje vlastníctvo k zálohu listom vlastníctva
(vo forme použiteľnej na právne úkony); žalovaný 2/ preto ako obchodná spoločnosť prostredníctvom
svojho konateľa pred vstupom do právnych úveroch vzťahov s inými subjektmi v pozícii veriteľa nekonal
s náležitou odbornou starostlivosťou a jeho konanie bolo v rozpore s klasickou rímskou právnou zásadou
(princípom) "vigilantibus iura scripta sunt" ("práva patria bdelým" alebo "nech si každý stráži svoje práva"
alebo "zákony sú písané pre bdelých").

13. Na uvedenom základe preto odvolací súd dospel k záveru, že žalovaným 2/ uvádzané okolnosti
nezakladajú dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by bol zároveň tak výnimočný, aby súd mohol
rozhodnúť o náhrade trov konania za použitia § 257 C.s.p. Pokiaľ žalovaný 2/ v odvolaní namietal svoje
procesné postavenie ako žalovaného, je nutné uviesť, podľa § 218 ods. 1 C.s.p. je výrok právoplatného
rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti
rozsudku, ak nie je ustanovené inak; stranami sporu sú v zmysle § 60 C.s.p. iba žalobca a žalovaný.
Ak chcel byť žalobca v konaní o určenie, že žalovaný 2/ nie je záložným veriteľom úspešný, musel ho
preto označiť ako žalovaného a iba procesná intervencia na strane žalovaného 1/ by pre úspech v spore
nepostačovala.

14. Žalovaný 2/ tak nesie plnú procesnú zodpovednosť za neúspech v spore, nakoľko súd prvej inštancie
vyhovel žalobnému určeniu vo vzťahu k žalovanému 2/ (určil, že nie je záložným veriteľom) a preto
správne rozhodol, keď žalovanému 2/ v súlade so zásadou úspechu vyjadrenej v § 255 ods. 1 C.s.p.
uložil povinnosť nahradiť žalobcovi spolu s procesne neúspešným žalovaným 1/ trovy konania v plnom
rozsahu.



15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému 2/ plný nárok na náhradu trov
odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.

16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).