{"guid": "be10dc8c-5881-4e89-8f43-fc5e74d04891:6493e55a-b5ef-46c4-adda-e7e1a567c30e", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1115208922.1", "spisova_znacka": "4Co/195/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/195/2019 z 26. 5. 2020", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. mája 2020, sp. zn. 4Co/195/2019, ECLI:SK:KSBA:2020:1115208922.1", "identifikacne_cislo": "1115208922", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Darina Kriváňová", "sudca_id": 332, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-darina-krivanova-332", "datum_vydania": "2020-05-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6493e55a-b5ef-46c4-adda-e7e1a567c30e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1115208922.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2020:1115208922.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2020:1115208922.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/195/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115208922
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1115208922.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov
senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: A.. Y. Š.,
X. X.XX.XXXX, L. W. X, L., právne zastúpený: Advokátska kancelária Roštár-Slovák, s.r.o., so sídlom
Révová 7, Bratislava, ICO: 36 858 731, proti žalovanému: 1/ E. H., X. X.X.XXXX, L. F. XX, L., zastúpený:
Advokátska kancelária Bobák, Bollová a spol. s r.o., so sídlom Dr. Vladimíra Clementisa 10, Bratislava, 2/
KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom Stefanovičova4, 816 23 Bratislava,
ICO: 00 585 441, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I
zo dňa 17. októbra 2018 č.k. 20C 104/2015-130 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie   p o t v r d z u j e.

Žalovanému 1/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

Žalovanému 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovaným 1/ a
2/ domáhal náhrady škody spoločne a nerozdielne a žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov
konania v pomere 100%.

2. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 27.3.2015 domáhal náhrady škody od žalovaných 1/ a 2/,
ktorá mu bola spôsobená dňa 30.3.2012 na osobnom motorovom vozidle žalobcu Toyota Camry, EČV:
L. XXX F. tak, že žalovaný 1/ ako vodič motorového vozidla LADN ROVER DISCOVERY 2, EČV: L. Z.,
pri prechádzaní z pravého jazdného pruhu do ľavého jazdného pruhu mu nedal prednosť. Žalovaný 1/ v
predloženej správe o nehode uznal spôsobenie a zavinenie dopravnej nehody, v dôsledku ktorej došlo na
jeho vozidle k poškodeniu pravého predného blatníka, predného nárazníka, pravej prednej smerovky a
prasknutého čelného skla. Žalovaný 1/ mal na vozidlo uzatvorenú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení
so žalovaným 2/, ktorý opísanú nehodu riešil ako škodovú udalosť. Žalovaný 2/ Oznámením o škodovej
udalosti č. XXXXXXXXXX zo dňa 20.4.2012 mu oznámil, že jeho nárok považuje za neoprávnený,
nakoľko zdokumentovaný rozsah a charakter poškodenia je vzhľadom na opísaný priebeh nehody z
technického hľadiska neprijateľný, na základe čoho dospel k záveru, že ku škodovej udalosti neprišlo
prevádzkou motorového vozidla žalovaného 1/. Následne žalobca emailom dňa 14.5.2012 oznámil
likvidátorovi žalovaného 2/, že nesúhlasí so stanoviskom žalovaného a nedostal konkrétne vysvetlenie
prečo žalovaný 2/spôsobenú škodu nenahradí. Uviedol, že vinník dostal pokutu za nehodu, podpísal
hlásenie o dopravnej nehode, technik žalovaného 2/ nemal pri prehliadke výhrady a upozornil ho, aby
vozidlo neopravoval, lebo môže ísť o totálnu škodu, ako aj riadne a včas podal žiadosť o náhradu škody
u žalovaného 2/. Tohto zároveň upozornil na to, v dôsledku dopravnej nehody bol nútený si prenajať



náhradné vozidlo. Žalovaný 2/ listom zo dňa 1.6.2012 informoval žalobcu, že po opätovnom prešetrení
udalosti zotrval na svojom stanovisku. Žalobca je toho názoru, že žalovanému 2/ predložil všetky
doklady v zmysle platných predpisov a tento je povinný mu uhradiť vzniknutú škodu, čo však neurobil.
Z uvedených dôvodov sa žalobca domáha náhrady škody od žalovaného 1/, ktorý škodu spôsobil a od
žalovaného 2/ ako od zákonného poisťovateľa žalovaného 1/. Žalobca žiadal, aby mu žalovaní 1/ a 2/
spoločne a nerozdielne nahradili škodu, ktorá mu opísanými udalosťami mala byť spôsobená, doposiaľ
(pozn. do podania žaloby) nebola stanovená, zistenú na základe vykonania dokazovania, spolu s úrokom
s omeškania.

3. Vzhľadom na neúplnosť žaloby vyzval súd žalobcu na odstránenie vád žaloby a to aby
presne špecifikoval čoho sa domáha, t.j. uviedol výšku škody, špecifikoval príslušenstvo pohľadávky
percentuálnou mierou a obdobia, za ktoré ich požaduje. Žalobca najprv dňa 26.8.2015 v podaní,
nazvanom odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V č. k. 20C/104/2015 zo dňa 4.8.2015,
uviedol, že má za to, že súdu uviedol všetky potrebné údaje. Vzhľadom na to, že vozidlo je v dôsledku
nehody nespôsobilé na prevádzku, je zrejmé, že ide škodu veľkého rozsahu a nedisponuje tak veľkou
sumou, ktorá je potrebná na zaplatenie opravy, alebo aby dal vypracovať znalecký posudok. Bol
toho názoru, že súd vec neprávne právne posúdil, keď ho vyzval na odstránenie vád žaloby. Po
opätovnej výzve na odstránenie vád žaloby pod hrozbou odmietnutia podania sa žalobca podaním zo
dňa 14.1.2016 vyjadril k veci tak, že od žalovaných 1/ a 2/ žiada náhradu škody vyčíslenú na 20.500 eur,
pozostávajúcej zo sumy:-7.000 eur, predstavujúcu hodnotu vozidla, 2.160 eur, 2.160 eur, ako náklady na
garážové státie pre poškodené vozidlo od 31.3.2012 do 30.6.2012, 1.080 eur, ako náklady na garážové
státie pre poškodené vozidlo od 1.7.2012 do 31.12.2012, 2.160 eur, ako náklady na garážové státie pre
poškodené vozidlo od 1.1.2013 do 31.12.2012, 2.700 eur, ako náklady na zabezpečenie náhradného
vozidla od 31.3.2012 do 30.6.2012, 1.800 eur, ako náklady na zabezpečenie náhradného vozidla od
1.7.2012 do 31.12.2012, 3.600 eur, ako náklady na zabezpečenie náhradného vozidla od 1.1.2013 do
31.12.2013, spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 20.500 eur od 31.12.2012 do
zaplatenia.

4. Žalovaný 1/ namietol premlčanie nároku žalobcu s poukazom na § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka
(ďalej len „Obč. zák.“). Namietal, že premlčacia doba v predmetnej veci je 2 ročná a plynie od momentu,
kedy poškodený nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy určitého druhu a rozsahu, ktorú
možno objektívne vyčísliť v peniazoch, aby poškodený mohol svoj nárok uplatniť na súde (R3/1984). Zo
žalobcom predložených dokumentov je zrejmé, že rozsah poškodenia je mu známy. Ohliadku vozidla
vykonal technik ešte pre zaslaním prvého listu zo dňa 20.4.2016, ktorým bolo žalobcovi oznámené
ukončenie likvidácie poistnej udalosti. Zo žaloby podľa žalovaného vyplýva, že žalobca sa dozvedel o
rozsahu škody pred dátumom tohto oznámenia, teda sa nej dozvedel najneskôr 20.4.2012. Vzhľadom
na to, že žalobu podal dňa 26.3.2015 mal žalovaný 1/ za to, že žalovaný nárok je voči nemu premlčaný
a vzniesol námietku premlčania.

5. Žalovaný 2/ opätovne poukázal na vyššie uvedené skutočnosti. K škodovej udalosti došlo dňa
30.3.2012 a bola dňa 2.4.2012 oznámená žalovanému 2/, ktorý dňa 20.4.2012 oznámil žalobcovi, že
likvidáciu skončil bez poskytnutia plnenia. S poukazom na § 106 ods. 2 OZ tiež vzniesol námietku
premlčania. Poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3CDo/18/2016, v
ktorom najvyšší súd vyslovil názor, že občianskom súdnom konaní sa súd môže zaoberať vznesenou
námietkou premlčania bez toho, aby súd skúmal samotnú podstatu subjektívneho práva veriteľa. Prax
súdov (R 29/1983) v danom prípade uprednostňuje hľadisko procesnej ekonómie. Ak preto súd zistí, že
uplatnené právo je premlčané a žalovaný vzniesol námietku premlčania, bližšie už neskúma existenciu
subjektívneho práva žalujúceho veriteľa.

6. Žalovaní zhodne namietali, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal výšku škody a to ako v
rozsahu škody na vozidle, tak v rozsahu prenájmu náhradného vozidla a uskladnenie vozidla.

7. Žalobca sa k námietke premlčania vyjadril tak, že sa o rozsahu škody, ktorú možno objektívne vyčísliť,
aby sa jej mohol domáhať na súde, sa dozvedel až dňa 12.1.2016, kedy ju vyčíslil na súde. Má za
to, že subjektívna lehota začala plynúť až v roku 2016. Objektívna lehota podľa žalovaného uplynula
30.3.2015, avšak svoj nárok si uplatnil žalobou dňa 27.3.2015 a mal za to, že námietka premlčania je
nedôvodná. Poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/82/2009
v tom, že pre plynutie premlčacej doby je podstatné, kedy sa poškodený dozvedel o škode, ako o



určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v
peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok uplatniť na súde. Ďalším podaním zo dňa
14.3.2017 žalobca preložil súdu Zmluvu o nájme zo dňa 2.4.2012, dodatok č. 1 zo dňa 8.1.2016, dodatok
č. 2 zo dňa 6.12.2016, dodatok č. 3 k zmluve zo dňa 31.1.2017, faktúru č. 2017013101, zmluva o nájme
zo dňa 15.2.2017.

8. Žalovaný 1 / zotrval na vznesenej námietke premlčania. Bol toho názoru, že škodu spočívajúcu v
nájme parkovacieho miesta a náhradného vozidla nie je skutočnou škodou v zmysle platných prepisov.
Predmetné náklady nepovažoval ani za účelné, ani za nevyhnutné. Žalobca nepreukázal, že by tvrdenú
sumu naozaj zaplatil. Predložené zmluvy neobsahovali dohodu o výške nájomného. Navrhol súdu
vykonanie dokazovanie tým, že vyžiada účtovné doklady prenajímateľa k žalobcom tvrdenému nájmu,
označenie vozidiel, ktoré boh žalobcovi skutočne prenajaté, ako aj presné uvedenie miesta uskladnenia
motorového vozidla.

9. Žalovaný 2/ tiež zotrval na námietke premlčania. Namietol tiež skutočnosť, že žalobca nájomné na
základe predložených nájomných zmlúv.

10. Na prejednanie veci súd nariadil pojednávanie a vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a
žalovaného 1/, ako aj oboznámením sa s listinnými dôkazmi s poukazom na § 204 CSP bez toho aby ich
vykonával na pojednávaní. Strany sporu zotrvali na svojej argumentácii, žalobca naviac uviedol, že stále
nepozná výšku škody, túto vyčíslil z donútenia, hodnotu vozidla určil podľa približnej ceny obdobných
vozidiel. Zároveň vyslovil názor, že škoda mu bola spôsobená úmyselne. Z emailu žalobcu zo dňa
14.5.2012 súd prvej inštancie zistil, že žalobca oznámil žalovanému 2/ aj prenájom náhradného vozidla.
Zo zmluvy o nájme zo dňa 2.4.2012 zistil, že žalobca si od 3 osoby prenajal vozidlo a uskladnenie
poškodeného vozidla žalobcu od 2.4.2012 na dobu neurčitú s tým, že nájomné za užívanie dopravného
prostriedku a cena za uskladnenie vozidla bude určená po vysporiadaní poistnej udalosti. Nájomné a
cena za uskladnenie a ostatné náklady nájomca uhradí v posledný deň nájmu.

11. Po právnej stránke vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení § 101, § 102, § 106 ods. 1, 2, §
420, § 415, § 417, § 443 Občianskeho zákonníka, § 15 ods. 1, 2 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „zákon o PZP“).

12. Konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že dňa 30.3.2012 došlo ku kolízii medzi vozidlami
žalobcu a žalovaného 1/. Nebol sporný ani rozsah škody na vozidle žalobcu, tak ako ho uviedol v žalobe
a ako vyplýval zo správy o nehode. Udalosť bola dňa 2.4.2012 oznámená žalovanému 2/ - poisťovateľovi
žalovaného 1/ podľa zákona o PZP, ktorý dňa 20.4.2012 oznámil žalobcovi, že jeho žiadosť považuje za
bezpredmetnú z dôvodov uvedených vyššie (medzi stranami nesporné). Žalovaní namietli premlčanie
nároku, s ktorou sa stotožnil po vykonaní dokazovania v potrebnom rozsahu. Uviedol, že predmetom
konania je nárok náhradu škody a premlčanie tohto nároku upravuje § 106 Obč. zák. V predmetnom
ustanovení v ods. 1 je stanovená subjektívna 2 ročná premlčacia doba od momentu, kedy sa poškodený
o škode dozvedel a o tom, kto za škodu zodpovedá. Medzi stranami otázka zodpovedného subjektu
v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie sporná nebola, sporný bol moment, kedy sa žalobca o škode
dozvedel. Žalovaní presný moment začatia plynutia premlčacej doby neoznačili, zhodne však tvrdili,
že týmto momentom bolo najneskôr oznámenie žalovaného 2/ zo dňa 20.4.2012 o ukončení šetrenia
škodovej udalosti. Obrana žalobcu spočívala v tvrdení, že nevie určiť výšku jemu spôsobenej škody, toto
žiada od súdu. Škodu vyčíslil z donútenia, preto subjektívna premlčacia doba začala plynúť najskôr v
roku 2016. Objektívna premlčacia doba je podľa názoru žalobcu 10 ročná z dôvodov vyššie uvedených.

13. Vyslovil, že premlčanie práva neznamená jeho zánik. Avšak v prípade, že sa povinný subjekt úspešne
dovolá premlčania práva, nie je možné súdnou cestou tento nárok priznať. Právo sa premlčí uplynutím
objektívnej (§106 ods. 2 Obč. zák.) alebo subjektívnej (§ 106 ods. 1 Obč. zák.) premlčacej doby, bez
ohľadu druhú premlčaciu dobu. Začiatok plynutia dôb je stanovený samostatne. Objektívna premlčacia
doba plynie od škodovej udalosti, subjektívna odo dňa, kedy sa poškodený dozvie o vzniknutej škode a
o tom, kto za ňu zodpovedá, pričom pre začatie plynutia subjektívne premlčacej lehoty je rozhodujúce
kumulatívne splnenie týchto podmienok. Tvrdenie žalobcu, že nie je v jeho možnostiach určiť výšku
škody považoval súd prvej inštancie za ničím nepodložené. Mal za to, že rozsah škody na vozidle
musel byť a bol žalobcovi známy už 30.3.2012, čo vyplýva zo správy o nehode, ako aj samotnej žaloby.



Zároveň z predloženého emailu žalobcu a zmluvy o nájme vozidla zo dňa 2.4.2012 je zrejmé, že nároky,
ktoré sú predmetom tohto konania, teda škoda spôsobená žalobcovi žalovaným 1/ dňa 30.3.2012, boli
žalobcovi známe najneskôr v čase šetrenia škodovej udalosti. Ukončenie šetrenia tejto udalosti bolo
žalobcovi oznámené listom zo dňa 20.4.2012. Podľa § 15 ods. 1 Zákona o PZP, je poškodený povinný
svoj nárok preukázať. Dôkazné bremeno je na strane žalovaného, zo žiadneho ustanovenia zákona o
PZP nevyplýva povinnosť poisťovne určiť, či preukazovať výšku škody žalobcu. Bol toho názoru, že
subjektívna premlčacia lehota začala plynúť najneskôr dňom 20.4.2012, kedy nároky žalobcu uplatnené
žalobou doručenou súdu dňa 27.3.2015 boli alebo mohli byť uplatnené u zodpovedných subjektov. Preto
dvojročná subjektívna premlčacia lehota uplynula najneskôr dňom 20.4.2014. Z listinných dôkazov, ani
z výsluchu žalobcu súd prvej inštancie nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali, že subjektívna
premlčacia doba začala plynúť neskôr. Na základe uvedeného, z dôvodu uplynutia premlčacej doby
podľa § 106 ods. 1 OZ a vznesenej námietky premlčania žalobu zamietol.
Z vykonaného dokazovania tiež nezistil, že by ku škode malo dôjsť úmyselným konaním žalovaného
2/. Tvrdenie žalobcu v tomto smere nemal za podporené žiadnym iným dôkazom. Aj sám žalobca
uvedenú škodovú udalosť považoval za štandardnú poistnú udalosť. Pokiaľ zavinenie žalovaného 1/
nebolo medzi stranami sporné (vyplýva aj zo správy o nehode), zo žiadneho ďalšieho dôkazu, alebo
zistenej skutočnosti nevyplýva, že by k spôsobeniu škody došlo v priamom alebo nepriamom úmysle.
Navyše sám žalobca v podaní zo dňa 7.3.2017 uvádza, že objektívna premlčacia lehota uplynula dňa
30.3.2015 (teda ju považuje za trojročnú). V rovnakom podaní tvrdí, že subjektívna premlčacia lehota
začala plynúť až v roku 2016. Uvedený právny stav síce právna teória pozná, no v danom prípade je
plynutie subjektívnej premlčacej doby bez právneho významu vo vzťahu k premlčaniu práva.

14. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k názoru, že
vo vzťahu k uplatnenému nároku uplynula subjektívna premlčacia doba, nepovažoval za podstatné
pre rozhodnutie vo veci zisťovanie, či sa na vec vzťahuje 3 ročná alebo 10 ročná objektívna
premlčacia lehota. Preto považoval vykonanie žalobcom navrhovaného znaleckého dokazovania za
nadbytočné. Zároveň dospel k názoru, že navrhovaný dôkaz nie je ani spôsobilý preukázať úmysel, resp.
nedbanlivosť žalovaného 1/ vo vzťahu k mechanizmu vzniku škody žalobcovi. Z rovnakých dôvodov
nepovažoval za potrebné vyžiadať rozhodnutie o uložení pokuty, ku ktorej došlo v blokovom konaní
(kde sa objasňovanie priestupku nevykonáva) a rozhodnutie o priestupku ma osobitnú formu (bloku
na pokutu). Uviedol tiež, že nevykonal ani dôkazy navrhnuté žalovaným 1/, ktoré by mali preukazovať,
prípadne vyvrátiť tvrdenie žalobcu o škode spočívajúcej v prostriedkoch vynaložených na prenájom
vozidla a uskladnenie vozidla vzhľadom na dôvody zamietnutia žaloby (námietka premlčania), ako aj
z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že by tieto prostriedky vôbec vynaložil. Náležitosťami a samotným
obsahom žalobcom predložených zmlúv vzhľadom na odôvodnenie rozhodnutia vo veci samej osobitne
nezaoberal. V tejto súvislosti len okrajovo uviedol, že konanie žalobcu sa javí v rozpore so všeobecnou
prevenčnou povinnosťou predchádzať škodám podľa § 415 OZ, najmä po tom, ako poisťovňa oznámila
žalobcovi, že považuje jeho žiadosť za bezpredmetnú, žalobca naďalej zotrval v neurčitom nájomnom
vzťahu, v dôsledku ktorého mal žalobca uhradiť sumu niekoľkonásobne prevyšujúcu ním tvrdenú
hodnotu vozidla, zvlášť v prípade ak tvrdí, že oprava vozidla, prípadne vyčíslenie škody, by žalobcu
neprimerane finančne zaťažili.

15. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1,2
CSP a žalovaným, úspešným v konaní, priznal nárok na náhradu trov konania v pomere 100 % s tým,
že o samotnej výške náhrady trov konania rozhodne súd postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.

16. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
žalobca a žiadal ho „zrušiť“ (zrejme zmeniť) a jeho žalobe v celom rozsah vyhovieť alebo zrušiť a
vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že konajúci súd sa
stotožnil s argumentáciou žalovaných ohľadom momentu, kedy sa dozvedel o škode, avšak nie je
zrejmé, prečo považoval za bezpredmetnú jeho argumentáciu a prečo s ňou nezaoberal. Mal za to,
že súd prvej inštancie mal toto svoje konanie a rozhodnutie riadne odôvodniť tak, aby bolo v súlade
s ust. § 220 ods. 2 CSP, t.j. predovšetkým jase a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán. Uviedol, že v konaní niekoľkokrát argumentoval, že nevie vyčísliť
výšku škody a už vôbec nie určiť skutočnú škodu, a preto za týmto účelom inicioval súdne konanie
a navrhol súdu ustanoviť znalca, ktorý výšku skutočnej škody určí. Stotožnil sa s názorom súdu prvej
inštancie, že o škode ako udalosti, ktorej následkom bol vznik škody, sa dozvedel dňa 30.3.2012
(keďže v tento deň došlo k škodovej udalosti), avšak skutočnosť, kedy ku škode došlo nemal za



rozhodujúcu pre začatie (stanovenie momentu) plynutia subjektívnej premlčacej lehoty. Konštatoval, že
začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty je viazaný na preukázateľnú vedomosť poškodeného o
vedomosti o škode, pričom poškodený musí nadobudnúť subjektívnu vedomosť o konkrétnej majetkovej,
prípadne odškodňovanej nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktoré je vyčísliteľné v peniazoch.
Predpokladom na začatie plynutia subjektívnej premlčacej lehoty sú teda dve skutočnosti, a to vedomosť
poškodeného o škode a vedomosť poškodeného o tom, kto za §u zodpovedá. Poškodený musí mať
vedomosť o škode ako o určitej majetkovej ujme určitého druh a rozsah, ktorú možno objektívne vyčísliť
v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde, teda
nie iba o protiprávnom úkone, či škodovej udalosti. Uviedol, že o škode, resp. o protiprávnom úkone sa
síce dozvedel dňa 30.3.2012, kedy k dopravnej nehode došlo, avšak o škode ako o určitej majetkovej
ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, že sa jej
mohol domáhať a súde, sa dozvedel až dňa 12.1.2016, kedy prvýkrát došlo k vyčísleniu škody tak, že
ju bolo možné riadne uplatniť na súde, teda subjektívna premlčacia lehota začala plynúť podľa neho
až v roku 2016 a objektívna premlčacia lehota začala plynúť dňa 30.3.2012 a uplynula najskôr dňa
30.3.2015 a nárok na súde si uplatnil dňa 27.3.2015. Poukázal na rozsudok NS SR zo dňa 28.5.2010
sp. zn. 1Cdo 82/2009 s tým, že začiatok plynutia subjektívne premlčacej doby môže byť rozdielny vo
vzťahu k vedomosti poškodeného o škodcovia k jeho vedomosti o škode. Mal za to, že svoj nárok si
uplatnil pred uplynutím premlčacej lehoty, preto považoval námietku námietka vznesenú žalovanými za
nedôvodnú. Nebolo mu ani zrejmé, ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že škoda mu spôsobená
žalovaným 1/ dňa 30.3.2012 bola známa najneskôr v čase šerenia škodovej udalosti, ukončenie ktorej
mu bolo oznámené listom zo dňa 20.4.2012. Uviedol, že dodnes nevie určiť skutočnú škodu, ktorá
mu vznikla protiprávnym konaním žalovaného 1/, avšak za týmto účelom inicioval súdne konanie a
navrhol ustanoviť znalca. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie týkajúcim sa prevenčnej povinnosti
predchádzať škodám v zmysle § 415 Obč. zák. pretože postupoval odborne a hospodárne a nestotožnil
sa s tvrdením žalovaného 2/, ktorý jeho škodovú udalosť uzavrel ako bezpredmetnú. Bol toho názoru,
že aby bolo možné skutočnú výšku škody správne a spravodlivo stanoviť, je nevyhnutné preskúmať
poškodené motorové vozidlo znalcom, preto bol nútený ponechať motorové vozidlo nedotknuté, čo s
vyžadovalo jeho uskladnenie (a tým aj zotrvanie v nájomnej zmluve). Keby ho nebol ponechal v stave, v
akom zostalo, po škodovej udalosti, nebolo by možné stanoviť skutočnú výšku škody znalcom. a dostal
by sa d dôkaznej núdze. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, ktorý dospel
k nesprávnemu právnemu záveru, že jeho nárok je premlčaný a nezaoberal sa ďalej meritom veci -
jeho nárokom na náhradu škody, čím mu odňal možnosť konať pred súdom a účelne brániť svoje práva.
Konštatoval, že dňa 30.3.2012 nastala poistná udalosť, kedy bol určený len rozsah poškodenia vozidla a
vinník nehody, pri ohliadke vozidla zástupcom poisťovne 2.4.2012 bol inštruovaný vozidlo neopravovať
z dôvodu možnej totálnej škody na vozidle, nebol určený ani druh škody-totálna škoda alebo oprava
vozidla a už vôbec nie jej výška vyčíslená v peniazoch. Dňa 1.6.2012 mu poisťovňa poslala list, v ktorom
mu oznámila, že po opätovnom prešetrení jeho nárok zamieta, pričom neuviedla žiadne konkrétne
dôvody a že zotrváva na svojom stanovisku zo dňa 4.5.2008, pričom nehoda sa stala v roku 2012,
následne dňa 27.3.2015 podal žalobu. Po celý čas nebolo určené ani o aký typ škody ide (totálna škoda
alebo náklady na opravu poškodení na vozidle) a takáto škoda už vôbec nebola vyčíslená v peniazoch,
preto 20.4.2012 nemohol vedieť škodu určiť ani vyčísliť. Policajt, ktorý bol privolaný k nehode, nevedel
určiť výšku škody, ani on, ani zástupca poisťovne pri ohliadke. Doposiaľ nebol určený druh škody ani
jej výška. O tom, kto za škodu zodpovedá, sa dozvedel najskôr pri podaní žaloby dňa 30.3.2014, resp.
až pri pokuse o jej vyčíslenie na žiadosť súdu 14.1.2016. Začiatkom roku 2018 z požičaných peňazí
uhradil faktúru z 31.1.2017 vo výške 42 860 Eur a faktúru z31.12.2017 o výške 2 976 Eur, čo uviedol
aj na pojednávaní, o ktoré dôkazy súd prvej inštancie nemal záujem. Pokiaľ taká suma nesedí, tak
ju nepožaduje, iba z donútenia súdu vyčíslil škodu k určitému okamihu a v úplne inej výške, za roky
omeškania rozhodnutia súdu nemôže a tiež takú sumu ani nežiada, ale žiada súd, aby škodu, jej výšku
a zodpovednú osobu určil. Dňa 27.3.2015 sa preto obrátil na súd, aby dokázal, aká škoda a v akej výške
mu bola spôsobená a kto je za ňu zodpovedný, preto mal za nepochopiteľné, že súd rozhodol, že mu
všetko bolo jasné už dňa 20.4.2012. Vytýkal súd prvej inštancie, že nepovažoval za potrebné vypočuť si
ani názor poisťovne na pojednávaní, ani nevykonal ním navrhnuté dokazovanie, ktoré by okrem otázky
úmyselného spôsobenia nehody pomohlo aj pri objasnení druhu škody, jej výšky a určenia zodpovednej
osoby za škodu a najmä pri určení okamihu, kedy a či sa o uvedených skutočnostiach dozvedel.

17. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení podanom prostredníctvom svojho právneho zástupcu k odvolaniu
žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať u aj
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Konštatoval, že právo na náhradu škody sa podľa



§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode
a o tom, kto za ňu zodpovedá. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva
na náhradu škody sa vyžaduje skutočná (preukázaná) a nielen predpokladaná vedomosť poškodeného
o protiprávnom úkone alebo udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale aj o tom, kto za ňu zodpovedá
(R 38/75). Poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá, v okamihu, keď preukázateľne získal
informáciu o okolnostiach vzniku škody, ktoré mu pomôžu urobiť si dostatočne pravdepodobný úsudok
o tom, ktorá konkrétna osoba za škodu zodpovedá. Pokiaľ je právo na náhradu škody premlčané,
súd žalobu zamietne aj v prípadoch, v ktorých ešte nie je preukázaná zodpovednosť za škodu alebo
výška škody. Preukazovanie jednotlivých predpokladov zodpovednosti a najmä výšky škody by za týchto
okolností bolo z hľadiska procesnej ekonómie nehospodárne (rozsudok NS SR zo dňa 29.10.2008 sp. zn.
4Cdo237/2007). Uviedol, že nie je potrební, aby poškodený poznal rozsah (výšku) škody presne (napr.
na základe odborného posudku), ale v zmysle ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa poškodený
dozvie o škode vtedy, keď má údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu o náhradu škody na súde, t.j. keď
nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, a to aspoň v približnej sume
s možnosťou jej dodatočného spresnenia (rozsudok NS ČR zo dňa 29.11.2006 sp. zn. 25Cdo721/2005).
Začiatok subjektívnej premlčacej doby sa viaže na okamih, kedy poškodený preukázateľne nadobudol
vedomosť o tom, že na jeho úkor došlo ku škode a kto za ňu zodpovedá. Postačuje len orientačná znalosť
rozsahu (výšky) škody, čo vyplýva aj z toho, že sa výška škody zisťuje v súdnom konaní a definitívny
záväzný záver o nej je obsiahnutý až v právoplatnom rozsudku (rozsudok NS ČR zo dňa 14.9.005 sp.
zn. 25Cdo 2656/2004). Ako žalobca v žalobe uviedol, listom zo dňa 20.4.2012 mu žalovaný 2/oznámil
ukončenie likvidácie poistnej udalosti s tým, že ním uplatnený nárok považoval za neoprávnený a
zamietavé stanovisko potvrdil aj listom zo dňa 1.6.2012. Ohliadku poškodeného vozidla žalobcu vykonal
technik žalovaného 2/ ešte pred zaslaním listu žalovaného 2/ dňa 20.4.2012, v ktorom oznámil žalobcovi
ukončenie likvidácie poistne udalosti. Keďže žalobu podal žalobca dňa 27.3.2015, mal žalovaný 1/ a to,
že nárok žalobcu na náhradu škody je premlčaný. K tvrdeniu žalobcu, že subjektívna premlčacia lehota
mu začala plynúť až v roku 2015, poukázal na skutočnosť, že keďže trojročná objektívna premlčacia
doba uplynula dňa 30.3.2015, subjektívna premlčacia lehota nemá už v takom prípade právny význam.
Ostatné vyjadrenia žalobcu považoval žalovaný 1/ za zmätočné a nejasné, keď na jednej strane tvrdí,
že o tom, kto za škodu zodpovedá sa dozvedel až pri podaní žaloby dňa 30.3.2015, resp. až pri pokuse
o jej vyčíslenie a žiadosť súdu 14.1.2016, na druhej strane k samotnej žalobe žalobca priložil správu o
nehode, na základe ktoré je možné jednoznačne identifikovať osobu zodpovednú za škodu. Opätovne
žalobca uviedol, že mu škoda nevznikla, lebo ju neuhradil, avšak už hneď uvádza, že z požičaných
peňazí uhradil faktúry.

18. Žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol tiež napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť stotožňujúc sa s jeho závermi, ktoré považuje za vecne správne.
Uviedol, že k vzniku predmetnej dopravnej nehody došlo dňa 30.3.2012, s tým, že žalobca mal už
od začiatku vedomosť o osobe škodcu, ako aj identifikácii motorového vozidla škodcu. Dňa 20.4.2012
oznámil žalobcovi ukončenie šetrenia poistnej udalosti s tým, že považoval jeho nárok na náhradu
škody za neoprávnený. Mal za to, že žalobca tak disponoval dostatočnými podkladmi na uplatnenie
si jeho nárokov na náhradu škody už najneskôr dňa 20.4.2012 a svoj nárok na náhradu škody si
uplatnil na súde až dňa 27.3.2015,prto z tohto dôvodu aj vzniesol námietku premlčania. K argumentácii
žalobcu, že sa o škode ako o určitej majetkovej ujme určitého druhu dozvedel až dňa 12.1.2016, kedy
došlo prvýkrát k vyčísleniu škody, uviedol, že ho považuje za účelové, pričom o výške skutočnej škody
mohol mať žalobca vedomosť už dňa 20.4.2012, kedy mu bolo oznámené ukončenie šetrenia poistnej
udalosti. Počiatkom uplynutia subjektívnej premlčacej lehoty nezávisí tiež od toho, či a kedy si poškodený
obstaral dostatok dôkazov alebo kedy sa vytvorili pre neho priaznivejšie procesné podmienky k tomu, aby
skutkové okolnosti, o ktorých má vedomosť, mohol v súdnom konaní preukázať (rozsudok NS ČR zo dňa
23.5.2007 sp. zn. 25Cdo 13/2005). Závery súdu prvej inštancie o premlčaní žalobcom podanej žaloby
zo dňa 27.3.2015 považoval tak za správne a žalobcom uplatnené nároky za neodôvodnené. Žalovaný
2/ v spojení s jeho argumentáciou v ním podaných vyjadreniach zastával názor, že došlo k premlčaniu
žalobcom uplatneného nároku, na základe čoho považoval žalobu za nedôvodnú. Dôvodné vznesenie
námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe
právo (nárok) priznať (§100 ods. 1 Obč. zák.). pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci
súd k tomu, aby v konaní prednostne posúdil vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v
prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby
vykonávania ďalších dôkazov (rozsudok NS SR zo dňa 27.11.2012 sp. zn. 2Cdo 194/2011, zverejnený
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR č. 4/2014).



19. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 1/ sa s jeho vyjadrením nestotožnil a zotrval
na svojich predchádzajúcich tvrdeniach. Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9.6.2015 sp.
zn. 8Co 553/20133, na ktoré žalovaný 1/ poukázal, považoval za právne irelevantné, nakoľko sa jedná
o rozhodnutie druhoinštančného súdu, voči ktorému mohlo byť podané dovolanie. S poukazom na ust.
§ 106 ods. 1 Obč. zák. uviedol, že poškodený musí mať vedomosť o škode ako o určitej majetkovej
alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktoré možno objektívne vyčísliť v peniazoch do
takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde, teda nie iba
o protiprávnom úkone, č škodovej udalosti. Uviedol, že sa síce o škode, resp. protiprávnom úkone
dozvedel dňa 30.3.2012, kedy k dopravnej nehode došlo, avšak o škode ako o určitej majetkovej ujme
určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, že sa jej mohol
domáhať na súde, sa dozvedel až dňa 12.1.2016, kedy prvýkrát došlo k vyčísleniu škody tak, že ju bolo
možné riadne uplatniť na súde, t.j. subjektívna premlčacia lehota začala plynúť až v roku 2016. Mal za
to, že si svoj nárok uplatnil pred uplynutím premlčacej lehoty, a preto považoval námietku premlčania
vznesenú žalovaným za nedôvodnú a zároveň zotrval na tvrdení, že konajúci súd vec nesprávne právne
posúdil a dospel k nesprávnym záverom, že jeho nárok je premlčaný,

20. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 79,§
380 CSP) a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prevej inštancie, ktorý nebolo potrebné
zopakovať, ani doplniť (§ 385 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a
vo veci rozhodol postupom podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP, keď dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

21. Podľa § 101 OZ, Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

22. Podľa § 106 ods. 1 OZ, Právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

23. Podľa § 106 ods. 2 OZ, Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu
spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí,
ak ide o škodu na zdraví.

24. Premlčanie je súkromnoprávny inštitút, vďaka ktorému dôjde k oslabeniu subjektívneho práva, a to v
dôsledku márneho uplynutia času, tzv. premlčacej lehoty. Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v zákonom
ustanovenej dobe. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania
dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou
vlastníckeho práva. Premlčacia doba je definovaná pre rôzne práva rôznym spôsobom. Štandardná
premlčacia doba je podľa Občianskeho zákonníka trojročná a začína plynúť odo dňa, keď sa právo
mohlo po prvý krát vykonať (keď sa právo mohlo uplatniť na súde). Pri náhrade škody hovoríme o tzv.
subjektívnej a objektívnej premlčacej dobe. Právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá (subjektívna doba). Najneskôr sa právo
na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa,
keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla (objektívna doba). Lehota 3, resp. 10 rokov je tzv. lehotou
objektívnou a začína plynúť odo dňa, kedy ku vzniku škody došlo. Pritom o lehote 10-ročnej možno
uvažovať len v prípade, ak škoda v rámci dopravnej nehody bola vinníkom nehody spôsobená úmyselne,
čo v danom prípade nebolo preukázané. Vzťah medzi subjektívnou 2-ročnou lehotou podľa § 106 ods.
1 OZ a objektívnou 3-ročnou lehotou podľa § 106 ods. 2 Obč. zák. je taký, že subjektívna lehota plynie
v rámci objektívnej a uplynie najneskôr s uplynutím objektívnej, aj ak by nemala uplynúť celá.

25. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov náhradu škody
uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody
priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať.
Na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie
nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila (§ 15 ods. 2).



26. Podľa § 11 ods. 6 cit. zákona poisťovateľ (t.j. poisťovňa) je povinný bez zbytočného odkladu
začať prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a do troch
mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti a) skončiť prešetrovanie potrebné na
zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a oznámiť poškodenému výšku poistného
plnenia, ak bol rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a nárok na náhradu škody
preukázaný, b) poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol poskytnúť
alebo pre ktoré znížil poistné plnenie alebo poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie k tým
uplatneným nárokom na náhradu škody, v ktorých nebol v ustanovenej lehote preukázaný rozsah
povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a výška poistného plnenia; písomné vysvetlenie sa
považuje za doručené dňom, keď ho poškodený prevzal, odmietol prevziať, alebo dňom, keď ho pošta
vrátila ako nedoručené.
Uplatnením práva sa rozumie urobiť právny úkon, ktorý sa podľa zákona považuje za začatie súdneho
konania (podaním žaloby) alebo za uplatnenie práva v už začatom konaní. Právo podliehajúce
premlčaniu musí byť na súde uplatnené najneskôr v posledný deň premlčacej lehoty. Nakoľko ide o
hmotnoprávnu lehotu, žaloba na začatie konania musí v tento deň dôjsť súdu.
Zákon určuje objektívne stanovený začiatok plynutia premlčacej doby, ktorý nezávisí od subjektívnej
okolnosti, teda či oprávnený subjekt vedel alebo nevedel o svojom práve. Všeobecná 3-ročná premlčacia
doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Tým je objektívne vymedzený začiatok
plynutia premlčacej doby, ktorý je odvodený od slova „mohlo“ a nie od slova „mohol“. Tento okamih je
daný objektívne a nezávisle od subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený vedel alebo nevedel o svojom
práve (R 1/1998).
V zmysle ust. § 106 ods. 1 Obč. zák. sa poškodený dozvie o škode vtedy, keď má údaje, ktoré mu
umožňujú podať žalobu o náhradu škody na súde, t.j. keď nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej
ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, a to aspoň v približnej sume s možnosťou jej dodatočného spresnenia
(rozsudok NS ČR zo dňa 29.11.2006 sp. zn. 25Cdo 721/2005) a čo vyplýva aj z ustálenej rozhodovacej
súdnej praxe. Počiatkom uplynutia subjektívnej premlčacej lehoty nezávisí tiež od toho, či a kedy si
poškodený obstaral dostatok dôkazov alebo kedy sa vytvorili pre neho priaznivejšie procesné podmienky
k tomu, aby skutkové okolnosti, o ktorých má vedomosť, mohol v súdnom konaní preukázať (rozsudok
NS ČR zo dňa 23.5.2007 sp. zn. 25Cdo 13/2005).
Odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že žalobca sa o tom, kto mu škodu spôsobil (žalovaný 1/)
dozvedel v deň dopravnej nehody dňa 30.3.2012, čo vyplýva zo žaloby žalobcu, zo správy o nehode, a
ktorá skutočnosť nebola v konaní sporná. Sporným bol začiatok plynutia premlčacej lehoty na uplatnenie
nároku žalobcu na náhradu škody voči žalovanému 1/, ktorý žalobcovi škodu spôsobil a žalovanému 2/
ako poisťovateľovi. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že subjektívna premlčacia
lehota začala plynúť najneskôr dňom 20.4.2012, kedy nadobudol žalobca od žalovaného vedomosť o
tom, že jeho nároku na náhradu škody nebude vyhovené, teda, že mu vznikla škoda jej neuhradení.
Nemožno sa stotožniť s názorom žalobcu, že sa o škode dozvedel až dňa 12.1.2016, keď výšku škody
vyčísľoval na výzvu súdu. Na základe uvedeného, z dôvodu uplynutia premlčacej doby podľa § 106 ods.
1 OZ a vznesenej námietky premlčania súd prvej inštancie správne žalobu žalobcu zamietol.

27. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255
ods. 1 CSP a vzhľadom na plný úspech žalovaných 1/ a 2/ v odvolacom konaní, týmto vznikol nárok
na náhradu trov konania, preto žalovanému 1/ priznal odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu a žalovanému 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko
mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli.

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý



rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "20C/104/2015", "guid": "bf623f9c-1d2b-45e1-b5db-fec281431457:00ee2e27-149b-43a6-bc83-3d16eb5b1f59", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}