Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/162/2019 z 13. 4. 2020
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 13. apríla 2020, sp. zn. 8Co/162/2019, ECLI:SK:KSBA:2020:1118205241.1
Krajský súd Bratislava | 8Co/162/2019 | ECLI:SK:KSBA:2020:1118205241.1 | 2020-04-13 | Rozsudok
Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 23 zákona č. 119/1990 Zb., § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., § 1 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/713e2836-1f25-46c6-aa1b-786d7a598b8a
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1118205241.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/162/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1118205241
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1118205241.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: W. L., I.. XX.XX.XXXX, Z. I. H. X,
I., zastúpenom: JUDr. Lubomír Müller, euroadvokát so sídlom Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká
republika, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie 13 000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15. februára 2019, č.k. 11C/7/2018-67, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd  napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie   p o t v r d z u j e .
Žalovanému   náhradu trov  odvolacieho  konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia
náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonné väznenie v sume 13.000,- eur                a žalovanému nepriznal
nárok na náhradu trov. Bol  toho názoru, že je daný právny titul pre priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv                 a základných slobôd, nakoľko
Slovenská republika ako jeden z nástupníckych štátov Českej               a Slovenskej federatívnej
republiky je viazaná Dohovorom a jeho Protokolmi od 18. marca 1992 (dátum ratifikácie Dohovoru
ČSFR), a teda je zodpovedná za skutky vzťahujúce sa na obdobie od 18. marca 1992. Žalobca  bol
uznaný vinným zo spáchania trestného činu vyhýbania sa výkonu civilnej služby podľa  § 272c ods. 1
Trestného zákona č. 140/1961 Zb. rozsudkom z roku 1991 a do výkonu trestu odňatia slobody nastúpil
dňa 21.07.1992 do 21.01.1993 a neskôr od 21.01.1993 do 21.08.1993, teda po ratifikácii Dohovoru, a
preto je možné na daný prípad Dohovor aplikovať, poukazujúc pritom na rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva z 28.09.2004 v prípade N. vs. Slovensko, v ktorom súd vyslovil názor, že pokiaľ ide
o rehabilitačné a reštitučné zákony, Dohovor neukladá zmluvným štátom osobitnú povinnosť poskytnúť
náhradu za krivdy alebo škody spôsobené predtým, ako ratifikovali Dohovor.  Žalobca bol vo väzbe a
vo výkone trestu odňatia slobody v období od 21.07.1992 do 21.08.1993, je nepochybné, že v tomto
období Slovenská republika bola Dohovorom viazaná, a preto nárok žalobcu na náhradu škodu možno
posudzovať v zmysle  čl. 5 ods. 5 Dohovoru a tento je daný. Následne pristúpil k posudzovaniu výšky
nemateriálnej ujmy vezmúc do úvahy, že žalobca bol vo výkone trestu odňatia slobody od 21.07.1992
do 21.07.1993, t.j. 13 mesiacov. Žalobca si uplatnil za každý mesiac nemateriálnu ujmu vo výške 1.000
eur. Konštatoval, že nárok na nemajetkovú ujmu je žalobca povinný preukázať, pričom v podanej žalobe
bolo len stroho konštatované, že mu bola znížená ľudská dôstojnosť a bol pod nervovým vypätím. V
prípade uplatňovania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy                     v peniazoch je potrebné
v konaní preukázať závažnosť ujmy a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, príp. v spoločenskom uplatnení, príp. ďalších skutočností, a to predovšetkým z dôvodu ustálenia
výšky takejto peňažnej náhrady. Súd môže peňažné zadosťučinenie priznať iba v prípade, ak dospeje
k záveru, že v konkrétnom prípade došlo ku skutočnému závažnému následku na poškodenom a tento



zásah má značnú intenzitu, pričom dôkazné bremeno je na žalobcovi. Po vykonanom dokazovaní súd
prvej inštancie dospel k záveru, že navrhovateľ v uvedenom smere nepreukázal závažnosť ujmy ako aj
následkov, ktoré mu vznikli ako poškodenému, nakoľko len strohé konštatovanie v žalobe bez uvedenia
podstatných skutočností subjektívneho prežívania žalobcu v rozhodnom období, prípadne návrhov na
svedkov na preukázanie závažnosti ujmy u žalobcu, v tomto spore neobstojí. Hoci samotná skutočnosť,
že na žalobcovi bol vykonaný trest odňatia slobody znamenala intenzívny zásah do jeho života, v tomto
konaní nemal preukázané ako odňatie slobody vážnym spôsobom ovplyvnilo jeho fyzický a psychický
stav, ako na neho pôsobilo napr. zaobchádzanie vo väznici, ako to prežíval samotný žalobca a jeho
blízka rodina a ako to všetko zasiahlo do jeho života, s priamym dopadom na jeho rodinný, spoločenský
či pracovný život.   Na základe vyššie uvedených skutočností  nárok žalobcu v tomto spore bol daný,
žalobca však neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie nároku na nemajetkovú ujmu                   a z
toho titulu žalobu zamietol.  O náhrade trov konania rozhodol  podľa  § 252 ods. 1 C.s.p.
2.  Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal
jeho zmeny tak, aby jeho žalobe bolo vyhovené z dôvodu nesprávne vyhodnoteného skutkového stavu
a nesprávnych právnych záverov. Mal za to, že preukázal objektívnu skutočnosť, že bol nezákonne
väznený a nič ďalšieho preukazovať nie je potrebné. Nezákonné väznenie totiž vždy spôsobí nevinne
väznenému nemajetkovú ujmu bez ohľadu na to ako to subjektívne prežíval, ako sa s ním vo väzení
zaobchádzalo a ako to prežíval on alebo jeho blízka rodina. Uviedol, že on žiadne zvýšenie náhrady
za rodinné útrapy nežiadal.  Dôkazy podľa neho v potrebnej miere priniesol y súd svojím prístupom
poprel základné ľudské práva - právo na osobnú slobodu a právo na odškodnenie za nezákonné odňatie
osobnej slobody. Vytýkal súdu prvej inštancie, že svojvoľne stanovil kritériá pre priznanie náhrady.
3.  Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
4.  Odvolací súd  preskúmal  napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods.  1 C.s.p. a contrario v spojení s  § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel   k záveru, že odvolanie  žalobcu  nie
je dôvodné.
5.  Pokiaľ ide o právny základ odškodnenia nemajetkovej ujmy uplatňovanej žalobcom               v
dôsledku nezákonného uväznenia, tento  správne súd prvej inštancie posúdil podľa čl. 5 ods. 1 a 5
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej
ujmy súd prvej inštancie správne zisťoval závažnosť ujmy a následkov, teda  analogicky aplikoval kritériá
vyplývajúce z  § 13 Občianskeho zákonníka  pre odškodňovanie nemajetkovej ujmy za neoprávnený
zásah do osobnostných práv, a to pri absencii konkrétnej právnej úpravy (i týchto kritérií) v zákone č.
58/1969 Zb. Použitie týchto kritérií má oporu aj v náleze Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 754/2016,
v ktorom  konštatoval, že je vecou všeobecných súdov, aby z právneho poriadku vyvodili kritériá
pre posúdenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Odvolací súd tak zákonné kritériá pre stanovenie
výšky  nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do osobnostných práv považoval za relevantné aj v
danej veci pre odškodnenie nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným väznením, keďže tieto kritériá
korešpondujú s tými kritériami, ktoré za relevantné považoval ústavný súd v bode 32 nálezu sp.zn. III.
ÚS 754/2016 a zodpovedajú aj kritériám  použitým krajským súdom vo veci, ktorá bola preskúmavaná
ústavným súdom v súvislosti s prijatím tohto nálezu.
6.  Samotné obmedzenie osobnej slobody nezakladá žalobcovi uplatnený nárok,                         a Dohovor
ani ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva v takomto prípade nevylučujú, aby priznanie
nemajetkovej ujmy bolo podmienené splnením určitých predpokladov, ktoré v danom prípade za použitia
§ 13 Občianskeho zákonníka v spojení                 s právnou úpravou civilného procesu, spočívajú
v povinnosti aspoň v minimálnom rozsahu preukázať konkrétne následky, ktoré rozhodnutie o výkone
trestu vyvolalo na strane poškodeného (žalobcu).  Takúto požiadavku považuje odvolací súd za plne
legitímnu a nie je  neprimeranou prekážkou brániacou uplatneniu náhrady (reparácie) ujmy vzniknutej
žalobcovi v dôsledku obmedzenia jeho osobnej slobody.
7.  Výšku konkrétnej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne matematicky stanoviť,
nie  je možné ani mechanicky (automaticky) prevziať peňažné sumy priznávané rozhodnutiami súdov
ako odškodnenie nemajetkovej ujmy v iných prípadoch, nakoľko nejde o paušálne peňažné sumy. Výšku
náhrady nemajetkovej ujmy totiž stanovuje súd v každom jednotlivom prípade na základe voľnej úvahy
a je tak výsledkom  individuálneho posúdenia všetkých konkrétnych okolností každého jednotlivého
prípadu                  s tým, že konečná výška musí vychádzať zo zásady primeranosti, zodpovedať
všeobecnej predstave spravodlivosti a slušnosti a požiadavke rozumného usporiadania vzťahov medzi
stranami.  Peňažná náhrada tak musí byť výsledkom aplikácie zodpovedajúcej právnej úpravy na
konkrétny skutkový stav zistený v každom individuálnom prípade vykonaným dokazovaním. Výška



priznanej náhrady tak musí byť objektivizovaná výsledkami vykonaného dokazovania a  v odôvodnení
rozhodnutia racionálne vysvetlená so zreteľom na použitú právnu úpravu.
8.  Dôkazným bremenom treba rozumieť procesnú zodpovednosť strany sporu  za to, že      v
konaní nebolo preukázané jej tvrdenie a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v
jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých
prípadoch, keď určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, pre
nečinnosť strany alebo vôbec (objektívne vzaté) nemohla byť preukázaná. Dôsledkom neunesenia
dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje tú stranu, na ktorej  spočívalo
dôkazné bremeno a ktorá sa dostala do dôkaznej núdze (neponúkla alebo nevedela ponúknuť súdu
také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti). Záver
o tom, že strana neuniesla dôkazné bremeno, možno urobiť len vtedy, ak hodnotenie dôkazov, ktoré
boli v konaní vykonané, neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia strany, ale ani o tom,
že by boli nepravdivé.
9.  Rozhodujúce skutočnosti významné pre ustálenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy  musia byť v
kontradiktórnom procese tvrdené a preukazované poškodenou osobou. Poškodenú osobu totiž  zaťažuje
bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno preukázať dôvodnosť uplatňovanej výšky peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy.  Žalobca  v priebehu celého konania  odôvodnil požadovanú výšku  nemajetkovej
ujmy jediným tvrdením v podanej žalobe, že "nezákonné rozhodnutia viedli k nezákonnému väzneniu a
tým vzniku nemateriálnej ujmy (zníženie ľudskej dôstojnosti, nervové vypätie a pod.)".
10.  S poukazom na skutkové tvrdenie, ktorým žalobca v podanej žalobe odôvodňoval vznik nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy, a výsledky vykonaného dokazovania, nemožno vyvodiť záver, že by
nezákonné väznenie výrazne (závažným spôsobom) ovplyvnilo  dovtedajší život žalobcu a že by preto
svojím rozsahom a intenzitou predstavovalo  značný zásah do jeho  osobnostných práv. Súd prvej
inštancie  vychádzal zo správneho právneho názoru, že  nezákonné väznenie nemožno považovať  bez
ďalšieho, za také neoprávnené konanie, v dôsledku ktorého by žalobcovi  automaticky prináležal nárok
na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, a  správne v tomto smere  uzavrel, že žalobca   nepreukázal
dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, keď náležite nepreukázal vznik konkrétnych
nepriaznivých následkov. Len  tvrdenie žalobcu o znížení ľudskej dôstojnosti a nervovom vypätí
považoval odvolací súd za nepostačujúce  pre priznanie nemajetkovej ujmy. Vo vzťahu ku skúmaniu
vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy tak dospel súd prvej inštancie                 k správnemu
záveru, že podanej žalobe nemožno vyhovieť, nakoľko žalobca; ktorý v tomto smere nenavrhoval
žiadne dokazovanie za stavu, keď vznik ujmy sa neprezumuje; náležite nepreukázal konkrétne následky
obmedzenia osobnostných práv v súvislosti s nezákonným väznením. Žalobca požadoval priznať
náhradu nemajetkovej ujmy za zníženie ľudskej dôstojnosti a za nervové vypätie, ktorých intenzitu a
prežívanie však ničím nepodložil                       a  nenavrhol ani len svoj výsluch ako strany sporu,
aby bolo možné intenzitu jeho ujmy objektívne posúdiť.   Len  potenciálna možnosť vzniku negatívnych
následkov podľa názoru odvolacieho súdu nepostačuje pre priznanie finančnej kompenzácie.
11.  V tejto súvislosti je preto správny  záver súdu prvej inštancie, že žalobcu  v spore zaťažovalo dôkazné
bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti, z ktorých by
vyplývalo, že mu v dôsledku nezákonného väznenia vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je
potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. So zreteľom na uvedené súd prvej inštancie správne posúdil
a uplatnil zodpovednosť strán sporu  za splnenie procesnej povinnosti preukázať svoje tvrdenia, a
jeho  záver o neunesení dôkazného bremena žalobcom  vo vzťahu k rozhodujúcim skutočnostiam pre
priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je správny.
12.  Z hľadiska   posudzovania, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú,  je na poškodenom, aby  svoje
tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností,  ktoré  umocňujú hĺbku zásahu alebo významne
ovplyvňujú jeho životnú situáciu, v konaní hodnoverne preukázal. Skutočnosť, že  dôkazná povinnosť
na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre
určenie jej výšky, stíha výlučne poškodeného, vyplýva aj z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných
súdov, a rovnako Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie sp. zn. IV. ÚS 1/2012).
13.  Súd prvej inštancie  nepostupoval v danej veci  spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných
práv a ľudských slobôd, a preto z jeho  strany  nedošlo k porušeniu čl. 20 ods.4, čl. 46 ods.3, čl. 152
Ústavy SR.  Postup súdu prvej inštancie   mal oporu v  čl. 2 ods.2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne
orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach                        a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon.
14.  Súdu prvej inštancie teda nemožno vytýkať žiadne procesné pochybenie ani pochybenie pri
skutkovom a právnom posúdení otázky vzniku nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá
mu mala vzniknúť nezákonným uväznením, pričom žalobca neuviedol ani vo svojom odvolaní žiadne



podstatné skutočnosti alebo zásadné argumenty, ktoré by odôvodňovali odlišné  posúdenie tejto
otázky odvolacím súdom. Súd prvej inštancie sa v rámci predmetného konania vyporiadal so všetkými
relevantnými skutočnosťami uvádzanými v žalobe vo väzbe na výsledky vykonaného dokazovania, a po
dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou, pričom svoje rozhodnutie
riadne a presvedčivo odôvodnil.
15.  Odvolanie žalobcu tak nie je, z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov a ich obsahového
vymedzenia,  spôsobilé spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie, pričom ani v
odvolacom konaní neboli zistené (a ani žalobcom uplatnené) také nové  skutočnosti alebo dôkazy,
resp. prostriedky procesného útoku, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by
spochybňovali správnosť  právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil
(§ 387 ods. 1,2 C.s.p.).
16.  O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p.
v spojení s  255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého v odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol  nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa obsahu spisu žalovanému žiadne trovy
nevznikli, je preto v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim
procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania
nepriznáva (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.februára 2018 sp.zn. 7Cdo 14/2018 uverejnené pod
R 72/2018                   v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018).
17.  Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)                  (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom



fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).