{"guid": "947b4988-9fee-40b4-9298-323f7f77bb93:6cc26f78-7f24-4e63-af45-6c894ac5e8e6", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1210221235.1", "spisova_znacka": "6Co/131/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/131/2019 z 12. 5. 2020", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 12. mája 2020, sp. zn. 6Co/131/2019, ECLI:SK:KSBA:2020:1210221235.1", "identifikacne_cislo": "1210221235", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Renáta Topolčanská", "sudca_id": 1023, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-renata-topolcanska-1023", "datum_vydania": "2020-05-12", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6cc26f78-7f24-4e63-af45-6c894ac5e8e6", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1210221235.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2020:1210221235.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2020:1210221235.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/131/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210221235
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1210221235.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr.
Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobkyne: I. K., T.. XX. X. XXXX, H. X.
XX, H., proti žalovanému: Stavebné bytové družstvo Bratislava II, Strojnícka 8, Bratislava, IČO: 00 169
382, o zaplatenie 1.053,12 eur s prísl., na odvolanie žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava II z 31. januára 2018 č. k. 13C/38/2011-486, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť
zaplatiť žalobkyni 531,17 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e .

Výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni    úroky  z
omeškania, sa   m e n í    tak,   že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 9 % úroky z omeškania zo
sumy 71,66 eur od 7. 7. 2009 do zaplatenia a zo sumy 459,51 eur od 21. 6. 2010 do zaplatenia, všetko
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
prevyšujúcu 531,17 eur s prísl., sa   m e n í   tak, že žaloba sa v tejto časti  z a m i e t a .

Žiadnej zo strán sa nepriznáva nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1.053,12
eur spolu s 9 % úrokom z omeškania zo sumy 557,57 eur od 7. 7. 2009 do zaplatenia a zo sumy 495,55
eur od 21. 6. 2010 do zaplatenia a ďalej 14,50 eur titulom poštovného, všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Vo zvyšku súd prvej inštancie konanie zastavil, žalobkyni proti žalovanému  priznal právo
na náhradu trov konania v rozsahu 42,36 % a vyslovil, že o výške náhrady trov konania rozhodne
samostatným uznesením.

2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že na základe Dohody o užívaní družstevného bytu
zo dňa 26.7.1966 uzavretej medzi žalobkyňou a Stavebným bytovým družstvom občanov „ROZVOJ“
pri ObNV Bratislava - Nivy sa žalobkyňa stala užívateľkou, neskôr nájomníčkou družstevného bytu Č..
XXX na V.. C. bytového domu na X. O. Č.. XX D. H.. Dodatkom k tejto dohode zo dňa 2. 5. 1991 bola
žalobkyni odovzdaná do užívania garsónka Č.. XXX na V.. poschodí na X. O. Č.. XX D. H. ako ďalšia izba
k bytu Č.. XXX. Rozhodnutím Obvodného úradu životného prostredia Bratislava II zo dňa 10.11.1994
zn. OÚŽP-03/432/94/Ng-21,   právoplatným   dňa 2.12.1994,   bola povolená zmena v spôsobe užívania
bytového domu „XXX H..N..- C. H. X. X-XX“, G.. Č.. XXXX, ktorá spočívala vo  využití garsoniek ako
samostatných bytových jednotiek na obytné miestnosti a sprchovací kút, ktoré sa pričlenili k susednej
bytovej jednotke (povolená zmena v spôsobe užívania sa týkala aj bytu Č.. XXX Z. K. Č.. XXX na V..



C. na X. O. Č.. XX D. H.). Týmto rozhodnutím došlo v bytovom dome na X. O.W.. Č.. X-XX k zmene
počtu bytových jednotiek na XXX oproti pôvodnému počtu XXX bytových jednotiek. Na základe Dohody
o zlúčení SBD zo dňa 1. 7. 1972 došlo k zlúčeniu II. Stabilizačného SBD zamestnancov bratislavských
organizácií v Bratislave (ako družstva preberajúceho) a SBD občanov „ROZVOJ“ pri ObNV Bratislava -
Nivy (ako družstva zlučovaného) s tým, že členovia zlučovaného družstva sa stali členmi preberajúceho
družstva bez prerušenia členstva. II. Stabilizačné SBD zamestnancov bratislavských organizácií v
H. bolo v roku 1974 zlúčené s SBD zamestnancov G., ktoré zmenilo názov na Stavebné bytové
družstvo Bratislava II. Na základe Uznesenia ustanovujúcej členskej schôdze SBD ROZVOJ konanej
dňa 23.8.1990 a Protokolu o vyčlenení samosprávy X. X-XX bol uznesením bývalého Obvodného súdu
Bratislava 1 zo dňa 10. 9. 1990 č. k. Db 18-2 povolený zápis SBD ROZVOJ so sídlom X. XX, H. do
podnikového registra. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 20. 11. 1991 sp. zn. 5Cz/52/91 rozhodol, že
uznesením ObS Bratislava 1 zo dňa 10. 9. 1990 č. k. Db 18-2 bol porušený zákon, toto uznesenie zrušil a
vec vrátil Obvodnému súdu Bratislava 1 na ďalšie konanie. ObS Bratislava 1 uznesením zo dňa 7.5.1992
č. k. Dr1690/B povolil zápis SBD ROZVOJ, X. XX, H., do obchodného  registra   s dňom    vzniku 7. 5.
1992. NS SR rozsudkom zo dňa 30. 9. 1992 sp. zn. 3Cz/35/92 rozhodol, že uznesením ObS Bratislava
1 zo dňa 7.5.1992 č. k. Dr 1690/B bol porušený zákon, toto uznesenie zrušil a vec vrátil ObS Bratislava
1 na ďalšie konanie. Obvodný súd Bratislava 1 uznesením zo dňa 10. 1. 1994 č. k. Dr 1690/B zamietol
návrh na zápis SBD ROZVOJ Bratislava do obchodného registra a toto uznesenie potvrdil odvolací súd
uznesením zo dňa 15. 8. 1994 sp. zn. 19Cb/93/94, právoplatným dňa 26. 9. 1994. Dňa 20. 12. 1993
uzavreli SBD ROZVOJ ako prevádzajúci a žalobkyňa ako nadobúdateľ zmluvu o prevode družstevného
bytu do vlastníctva, ktorej predmetom bol X-V. H. Č.. XXX/XXX na V.. C. na X. O.. Č.. XX, H.. Vklad do
katastra nehnuteľností bol povolený dňa 30. 12. 1993 pod č. V-3620/93. Okresný úrad Bratislava II. -
katastrálny odbor rozhodnutím zo dňa 19. 5. 1997 č.: II.-2058/97, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
30. 9. 1997, opravil chybný údaj katastra nehnuteľností na W. Č.. XXXX pre Y.. Ú.. M. na stavbu obytný
dom G.. Č.. XXXX tak, že v časti B - vlastníci zrušil zápis SBD ROZVOJ, X. XX, H. a zapísal vlastníka
SBD Bratislava II., Strojnícka 8, Bratislava. Podľa čiastočného výpisu z W. Č.. XXXX pre Y.. Ú.. M. je
zapísaný ako vlastník predmetného domu žalovaný, ktorý dňa 1.7.2007 uzavrel Zmluvu o výkone správy
bytového domu v H., X. X-XX so správcom Správa domov SBD Bratislava II, s.r.o.

3. Z vyúčtovania nákladov na predmetný byt za obdobie od 1. 1. 2008 do 31. 12. 2008 vyplýva že
platby za tento rok boli zaúčtované vo výške 66.193,- Sk (2.197,21 eur) a náklady vo výške 69.140,-Sk
(2.295,03 eur), pričom preplatok bol stanovený sumou 2.860,- Sk (94,93 eur). Z vyúčtovania nákladov
na predmetný byt za obdobie od 1.1.2009 do 31.12.2009 vyplýva, že platby predstavovali sumu
2.321,63 eur a náklady sumu 2.285,59 eur, pričom preplatok bol stanovený sumou 130,98 eur. Obe
tieto vyúčtovania žalobkyňa reklamovala. Podľa žalobkyne v roku 2008 náklady predstavovali sumu
55.202,54 Sk, platby sumu 72.000,-Sk, teda preplatok predstavoval sumu 16.797,46 Sk (557,57 eur).
Žalobkyňa ďalej uvádzala, že žalovaný jej v roku 2008 neoprávnene účtoval náklady vo výške 13.937,79
Sk (462,65 eur). Tieto náklady sa týkali výkonu správy,   fondu   prevádzky,  údržby  a opráv domu,
odmeny zástupcu  vlastníkov, dane z nehnuteľnosti, opravy SV a TÚV za rok 2007.  V roku 2009
náklady podľa žalobkyne predstavovali sumu 1.826,29 eur, platby boli vo výške 2.389,92 eur, preplatok
činil 921,93 eur (po odpočítaní sumy 130,98 eur, čo je preplatok podľa vyúčtovania vrátený žalobkyni
žalovaným). Podľa žalobkyne žalovaný jej v roku 2009 neoprávnene účtoval náklady vo výške 459,51
eur.  Tieto náklady sa týkali výkonu,   správy, fondu   prevádzky,   údržby a opráv domu, a odmeny
zástupcu vlastníkov a dane z nehnuteľnosti. Neskôr v konaní žalobkyňa výšku žalovanej sumy zmenila
na sumu 1.053,12 eur spolu s príslušenstvom. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 58C/130/2009 zo
dňa 19.1. 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 13.4.2011, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni 117,31 eur s prísl. titulom vydania bezdôvodného obohatenia okrem iného aj za neoprávnene
účtované položky náklady na správu, fond prevádzky, údržby a opráv, odmena ZV - zástupca vlastníkov
vo vyúčtovaniach nákladov na byt za rok 2006 a 2007 napriek tomu, žalobkyňu žalovaný vedie ako
nájomníčka a nie vlastníčka predmetného bytu.

4. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba je dôvodná. Súd prvej inštancie
v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Žalobkyňa sa v konaní domáhala vydania bezdôvodného
obohatenia, ktoré spočíva v niektorých neoprávnene účtovaných položkách vo vyúčtovaniach za roky
2008, 2009. Posúdenie opodstatnenosti uplatneného nároku súvisí s tým, že žalobkyňa nie je vlastníkom
bytu, ktorého sa vyúčtovania týkajú, ale je jeho nájomkyňou. Vlastníkom bytu je žalovaný. Z toho vyplýva,
že žalobkyňa nie je povinná uhrádzať niektoré náklady, ktoré sú povinní uhrádzať iba vlastníci bytov v
zmysle zák. č. 182/93 Z.z. Náklady na výkon správy je povinný platiť vlastník bytu správcovi a to vo



výške určenej zmluvou o výkone správy, ktorú uzatvárajú so správcom vlastníci bytov. Žalobkyňa nie je
vlastníčkou bytu a žalovaný má voči nej postavenie prenajímateľa, nie správcu. Žalobkyňa teda nie je
povinná mu platiť náklady na správu. Preddavky do fondu prevádzky, údržby a opráv sú povinní uhrádzať
vlastníci bytov v zmysle § 10 ods. 1 zák. č. 182/93 Z.z.. Z tohto fondu sa uhrádzajú náklady spojené
s prevádzkou, údržbou a opravami spoločných častí a zariadení domu, ako aj výdavky na opravu,
modernizáciu a rekonštrukciu domu. Jednotliví vlastníci bytov sú zároveň spoluvlastníkmi spoločných
častí a zariadení domu, teda prostriedky z fondu slúžia na údržbu a zveľaďovanie ich majetku. Žalobkyňa
nie je vlastníčkou bytu, kde nie je ani spoluvlastníčkou spoločných častí a zariadení domu. Preto nie
je povinná prispievať do fondu prevádzky, údržby a opráv. Už z povahy veci je zrejmé, že odmenu pre
zástupcu vlastníkov bytov majú uhrádzať iba vlastníci bytov a teda nie žalobkyňa. Daňovníkom dane
z bytu je podľa zákona vlastník bytu, teda žalovaný a nie žalobkyňa. Z vyššie uvedeného vyplýva, že
pokiaľ žalovaný tieto náklady žalobkyni účtoval a ona ich v rámci preddavkov uhrádzala, došlo na strane
žalovaného k bezdôvodnému obohateniu, ktoré je povinný žalobkyni vydať. Preto súd žalobe v časti o
zaplatenie 1.053,12 eur vyhovel“ (ods. 37. až 41. odôvodnenia napadnutého rozsudku). S poukazom
na tieto závery súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1.053,12 eur s prísl z
titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Výrok o zastavení konania súd prvej inštancie odôvodnil takto:
„Pre úplnosť súd uvádza, že v konečnom rozhodnutí zastavil konanie v časti, ktorá je vyšpecifikovaná v
bode 7. odôvodnenia tohto rozsudku, pričom rozhodoval podľa ust. § 145 ods. 2 C.s.p.“ Výrok o trovách
konania súd prvej inštancie odôvodnil nasledovne: „O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2
C.s.p. v spojení s § 256 ods. 1 C.s.p. Žalobkyňa bola v konaní úspešná v rozsahu 71,18 % z uplatneného
nároku (v tomto rozsahu bol žalovaný neúspešný) a neúspešná v rozsahu 28,82 % (v tomto rozsahu bol
žalovaný úspešný), preto súd trovy konania pomerne rozdelil a priznal žalobkyni náhradu trov konania
v rozsahu 42,36 % (71,18% - 28,82 % ).“

5. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa a napadla ním výrok o trovách konania (výrok
III.). Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil tak,   že jej
prizná proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Odvolanie odôvodnila tým, že
žalovaný svojím správaním dal príčinu na podanie žaloby a tiež jej rozšírenie. Žalovaný tiež dal príčinu
na čiastočné späťvzatie žaloby, pretože žalobkyni odmietol nahliadnutie do dokladov.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie aj žalovaný a napadol ním výrok, ktorým bolo
žalobe vyhovené. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil
tak, že žalobu zamietne alebo aby ho v tomto výroku zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že žalobkyňa sa žalobou v pôvodnom znení domáhala zaplatenia
sumy 354,03 eur s prísl. na tom skutkovom základe, že žalovaný jej za rok 2008 vyúčtoval neoprávnene
sumu 98.30 eur a za rok 2009 sumu 244,33 eur. V roku 2011 jej žalovaný vrátil preplatok za rok
2009 vo výške 130,98 eur a preplatok za rok 2008 vo výške 26,64 eur. Žalobkyňa vzala v tejto časti
žalobu späť, takže predmetom sporu zostala suma 185,01 eur pozostávajúca zo sumy 71,66 eur za rok
2008 a zo sumy 113,35 eur za rok 2009. Dňa 27. 2. 2012 bolo súdu prvej inštancie doručené podanie
žalobkyne, ktorým pôvodnú žalobu zmenila - rozšírila tak, že sa domáhala zaplatenia sumy 1.479,51
eur pozostávajúcej z podľa nej neoprávnene účtovaných položiek za rok 2008 vo výške 557,57 eur
(71,66 eur v zmysle pôvodnej žaloby + 485,91 eur rozšírenie žaloby) a za rok 2009 vo výške 921,93 eur
(113,35 eur v zmysle pôvodnej žaloby + rozšírenie žaloby o 808,58 eur). Podaním z 2.12.2014 vzala
žalobkyňa žalobu späť ohľadom sumy 426,39 eur za rok 2009. Žalovaný vo vyjadrení k tomuto doplnení
žaloby uplatnil námietku premlčania  pokiaľ ide o nárok žalobkyne za rok 2008. Vyúčtovanie za rok 2008
bolo totiž žalobkyni doručené dňa 11.6.2009, pričom žalobkyňa žalobu rozšírila o sumu 485,91 eur až
podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 27. 2. 2012, teda po uplynutí 2 - ročnej premlčacej doby.
Súd prvej inštancie sa s námietkou premlčania v napadnutom rozsudku nevysporiadal. Ďalej žalovaný
v odvolaní namietol, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, že žalobkyňa nie je povinná
platiť náklady na správu, nie je povinná prispievať do fondu  prevádzky, údržby a opráv, nie je povinná
platiť daň z bytu a ani odmenu zástupcu vlastníkov, keďže nie je vlastníčkou predmetného bytu, ale
má ho iba v nájme. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že pre družstevné byty platí zásada tzv.
nákladového typu nájomného, ktoré musí pokrývať všetky výdavky spojené s prevádzkou a správou
bytového fondu. Tento záver vyplýva aj z ustálenej judikatúry (R 4/1983). Žalovaný je preto presvedčený,
že nájomné účtoval žalobkyni správne.



7. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal
odvolaním napadnuté výroku rozsudku súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
je sčasti dôvodné.

8. Z spisu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 27. 9. 2010 proti
žalovanému domáhala zaplatenia sumy 354,03 eur pozostávajúcej z preplatku z vyúčtovania zo rok
2008 vo výške 98,30 eur a za rok 2009 vo výške 244,33 eur a z nákladov poštovného vo výške 11,40 eur.
Žalovaný jej dňa 17. 2. 2011 vrátil preplatok za rok 2009 vo výške 130,98 eur a žalobkyňa preto podaním
zo 16. 3. 2011 (č. l. 80)  vzala žalobu v tejto časti späť. Predmetom sporu tak zostala suma 223,05 eur s
prísl. (354,03 - 130,98 = 223,05 eur). Súd prvej inštancie konanie v späťvzatej časti zastavil uznesením z
29. 3. 2011 č. k. 13C/38/2011-82. Žalovaný zaplatil žalobkyni aj preplatok za rok 2008 vo výške 26,64 eur
a žalobkyňa na pojednávaní dňa 6. 9. 2011 vzala žalobu v tejto časti späť. Súd prvej inštancie uznesením
zo 14.10.2011 č.k. 13C/38/2011-281 konanie zastavil ohľadom sumy 26,64 eur. Predmetom konania tak
zostala suma 196,41 eur s prísl.  (223,05 - 26,64 = 196,41 eur). Žalobkyňa následne podaním z 23.2.2012
(č. l. 302) žalobu rozšírila tak, že sa proti žalobcovi domáhala zaplatenia sumy spolu 1.479,51 eur s prísl.
pozostávajúcej z preplatku za rok 2008 vo výške 557,57 eur a zo rok 2009 vo výške 921,93 eur. súd
prvej inštancie zmenu žaloby pripustil uznesením z 20.3.2012 vyhláseným na pojednávaní konanom
tohto dňa. Žalovaný vo vyjadrení k zmene žaloby z 20. 4. 2012 (č. l. 324 ) namietol premlčanie nároku. V
podaní z 2. 12. 2014 (č. l. 412) žalobkyňa  navrhla, aby súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť jej sumu 1.053,12 eur s prísl. Z obsahu tohto podania v spojení s podaním žalobkyne z 23. 2.
2012 (č. l. 302) možno vyvodiť, že suma 1.053,12 eur pozostáva zo sumy 557,57 eur predstavujúcej
preplatok za rok 2008 (náklady na výkon správy, príspevky do fondu prevádzky, údržby a opráv, odmena
správcovi, daň z nehnuteľnosti, opravy SV a TÚV za rok 2007) a zo sumy 495,55 eur predstavujúcej
preplatok za rok 2009 s tým, že ide o preplatok týkajúci sa rovnakých položiek ako preplatok za rok 2008.
Súd prvej inštancie uznesením z 26. 2. 2015 č. k. 13C/38/2011-429 konanie ohľadom sumy 426,39 eur
s prísl. zastavil (1.479,51 - 1.053,12 = 426,39 eur).

9. Vyúčtovanie za rok 2008 bolo žalobkyni doručené dňa 11. 6. 2009. Dňa 12. 6. 2009 začala
žalobkyni plynúť 2-ročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie vydania bezdôvodného obohatenia
pozostávajúceho z preplatku za rok 2008 a táto premlčacia doba uplynula dňom 11. 6. 2011. V pôvodnej
žalobe žalobkyňa uplatnila po späťvzatí žaloby  ohľadom sumy 26,64 eur sumu 71,66 eur z titulu
preplatku za rok 2008 (98,30 - 26,64 = 71,66 eur). Žalobkyňa teda podaním z 23. 2. 2012 uplatnila
preplatok za rok 2008 vo výške 485,91 eur (557,57 - 71,66 = 485,91 eur). Vrátenie preplatku v tejto
výške žalobkyňa uplatnila až podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 27. 2. 2012 (č. l. 302), teda
oneskorene - po uplynutí subjektívnej premlčacej doby, ktorá - ako je to uvedené vyššie - uplynula dňom
11. 6. 2011. Keďže žalovaný sa premlčania dovolal, sumu 485,91 eur nebolo možné žalobkyni priznať
(§ 100 ods. 1 posledná veta Obč. zák.).

10. Z týchto dôvodov odvolací súd v zmysle § 388 C.s.p. zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku,
ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 485,91 eur s prísl. tak, že žalobu v tejto
časti zamietol.

11. Zostalo   teda    rozhodnúť o nároku    žalobkyne    vo výške     567,21    eur    (1.053,12 - 485,91 =
567,21 eur ), ktorý pozostáva z preplatku za rok 2008 vo výške 71,66 eur uplatnenej   v    pôvodnej   žalobe
a z preplatku    za rok    2009    vo výške     495,55 eur    (71,66+495,55=567,21 eur).    Odvolací súd sa
oboznámil s rozsudkom Okresného súdu Bratislava II z 18.2.2015 č. k. 15C/164/2014-224 založeným v
spise. V uvedenej veci sa jednalo o spor medzi tými istými sporovými stranami ako v prejednávanej veci a
predmetom sporu bolo vydanie bezdôvodného obohatenia z vyúčtovaní za roky 2010, 2011 a 2012. Aj v
uvedenej veci žalobkyňa namietala nesprávnosť vyúčtovania pokiaľ ide o odmenu zástupcovi vlastníkov
a o príspevky do fondu prevádzky, údržby a opráv. Súd prvej inštancie v spomenutej veci vyššie
označeným rozsudkom žalobe vyhovel v časti odmeny zástupcovi vlastníkov bytov,  v časti nákladov na
správu a príspevkov do fondu prevádzky, údržby a opráv, keď zaujal stanovisko, že ide o úhrady spojené
s vlastníctvom bytov a nie s nájmom bytov a žalobkyňa ich preto nebola povinná hradiť. Vzhľadom na
to súd prvej inštancie spomenutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1.898,96
eur z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť. Odvolací
súd je toho názoru, že z hľadiska právnej istoty treba aj v prejednávanej veci rozhodnúť rovnako ako
vo veci sp. zn. 15C/164/2014.



12. Zo str. 4 podania žalobkyne z 23. 2. 2012 (č. l. 302) vyplýva, že žalovaný za rok 2008 vyúčtoval
žalobkyni náklady na výkon správy vo výške 2.798,89 Sk, príspevok do fondu prevádzky, údržby a opráv
vo výške 9.744 Sk, odmenu zástupcovi vlastníkov vo výške 482,62 Sk a daň z nehnuteľnosti vo výške
820 Sk. Spolu ide o sumu 13.845,51 Sk, čo je 459,59 eur. Z tejto sumy však možno žalobkyni priznať iba
sumu 71,66 eur, ktorú žalobkyňa uplatnila v pôvodnej žalobe, keďže zvyšok je - ako je to uvedené v ods.
9. - premlčaný. Za rok 2009 žalovaný účtoval žalobkyni náklady na výkon správy vo výške 92,96 eur,
príspevok do fondu prevádzky, údržby a opráv vo výške 323,40 eur, odmenu zástupcovi vlastníkov vo
výške 15,93 eur a daň z nehnuteľnosti vo výške 27,22 eur. Spolu ide o sumu 459,51 eur. Tieto položky
žalobkyňa nebola ako nájomníčka bytu povinná žalovanému zaplatiť, keďže sa viažu na vlastníctvo
bytu a žalovaný sa preto v tomto rozsahu na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil. Toto bezdôvodné
obohatenie je žalovaný povinný žalobkyni vydať v zmysle § 456 prvá veta Obč. zák.

13. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil napadnutý rozsudok vo výroku,
ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 531,17 eur (71,66+459,51=531,17 eur)
z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Súčasne odvolací súd v zmysle § 388 C.s.p. zmenil
výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
prevyšujúcu 531,17 eur do sumy 1.053,12 eur.

14. V súvislosti so zmenou napadnutého rozsudku týkajúcou sa istiny bolo potrebné zmeniť aj výrok o
povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania. Pokiaľ totiž ide o preplatok z vyúčtovania
za rok 2008 vo výške 71,66 eur, žalovaný sa dostal do omeškania s vydaním bezdôvodného obohatenia
počnúc dňom 7.7.2009 a v prípade preplatku za rok 2009 vo výške 459,51 eur počnúc dňom 21.6.2010.
Odvolací súd dodáva, že žalovaný v odvolaní nespochybnil správnosť napadnutého rozsudku v časti
určenia počiatku omeškania s vydaním bezdôvodného obohatenia a odvolací súd preto nemal dôvod
skúmať správnosť napadnutého rozsudku v tomto rozsahu.

15. Vzhľadom na zmenu napadnutého rozsudku vo veci samej nebolo potrebné zaoberať sa odvolaním
žalobkyne smerujúcim proti výroku o nároku na náhradu trov konania. Odvolací súd totiž musel o nároku
na náhradu trov konania sám rozhodnúť.

16. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 396 ods.
1 C.s.p. a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania, keďže každá z nich mala v konaní
čiastočný úspech a neúspech.

17. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo konanie vo zvyšku zastavené (výrok II.), nebol
napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť.

18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej    alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C.s.p. ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,



a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C.s.p. ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§   424 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia     odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods. 1 prvá veta  C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ ( § 428 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
( § 429 ods. 2 C.s.p. ).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C.s.p. ).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "13C/38/2011", "guid": "21a59b69-2493-4932-8211-c745623329ea:aba480fd-d3d2-4140-b64b-8713c7f995f1", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": [{"guid": "947b4988-9fee-40b4-9298-323f7f77bb93:8d51e1da-7178-4490-8be1-e10d7861586b", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1210221235.1", "spisova_znacka": "6Co/131/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/131/2019 z 12. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-05-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1210221235.1"}]}