Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/250/2017 z 20. 12. 2020
Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 20. decembra 2020, sp. zn. 14Co/250/2017, ECLI:SK:KSBA:2020:1212226696.3
Krajský súd Bratislava | 14Co/250/2017 | ECLI:SK:KSBA:2020:1212226696.3 | 2020-12-20 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu
Citované ustanovenia: § 389 ods. 1 CSP, § 391 ods. 1 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/aa301e53-5b24-485e-a84e-9ecdf5c6fcdd
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1212226696.3

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/250/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212226696
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1212226696.3

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia
senátu JUDr. Darina Kuchtová a JUDr. Zuzana Kučerová, v právnej veci žalobkýň: v 1. rade J.
O., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. X v O., v 2. rade M. O., nar. XX.X.XXXX, bytom O. X v O.,
obe zastúpené advokátom JUDr. Miroslavom Králikom, so sídlom Grösslingova 4 v Bratislave, proti
žalovanej: Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom hospodárstva SR, Mierová 19 v Bratislave, o
náhradu škody, o odvolaní žalobkýň proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 10C 221/2012-308
zo dňa 14.06.2016, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II  č. k. 10C 221/2012-308 zo dňa
14.06.2016  z r u š u j e  a vec  v r a c i a  na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II rozsudkom č. k. 10C 221/2012-308 zo dňa 14.06.2016 zamietol žalobu
o náhradu škody spolu s úrokom z omeškania a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. O trovách
konania rozhodol tak, že žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal.
2. Žalobkyne sa žalobou doručenou súdu 12.10.2012 domáhali, aby súd zaviazal žalovanú na náhradu
škody každej v sume po 921,33 € s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 12.7.2011 až do zaplatenia a
tiež nemajetkovej ujmy každej z nich v sume po 10.000 €. Žalobkyne svoju žalobu odôvodnili tým, že dňa
26.1.2010 uzatvorili ako spotrebiteľky s cestovnou kanceláriou KARYA TOUR, s.r.o., Zmluvu o obstaraní
zájazdu do Turecka v termíne od 25.7.2010 do 4.8.2010, pričom za zájazd zaplatili celkom sumu 2.717
€. Dňa 9.7.2010 oznámila CK úpadok. V dôsledku úpadku si CK neplnila svoje záväzky vyplývajúce jej
zo Zmluvy o obstaraní zájazdu, preto žalobkyne na zájazd ani nenastúpili. Dňa 21.12.2009 uzatvorila CK
KARYA TOUR, s.r.o. so spoločnosťou ALLIANZ - Slovenská poisťovňa, a.s., Poistnú zmluvu o poistení
zájazdu pre prípad úpadku, s číslom zmluvy XXXXXXXXX, s platnosťou od 1.1.2010 do 31.12.2010 na
poistnú sumu 500.000 €. Poisťovňa ALLIANZ vyplatila žalobkyniam z ceny zájazdu poistné plnenie v
sume 815,10 € a neskôr doplatila 59,24 €, čo predstavuje cca 32,18 % zaplatenej sumy. Žalobkyniam
teda vznikla škoda vo výške 1.842,66€.

3. Žalobkyne tvrdili, že podľa Katalógu cestovnej kancelárie „Leto 2010“ je zrejmé, že cestová
kancelária si nesplnila povinnosti, ktoré jej ukladal § 8 ods. 1 písm. k) zákona č. 281/2001 Z.z. o
zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr a o zmene a doplnení
Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, podľa ktorého bola cestovná kancelária povinná
pred uzatvorením zmluvy o zájazde v katalógu, prípadne inou písomnou formou presne, jasne, pravdivo,
zrozumiteľne, úplne a riadne informovať o všetkých skutočnostiach, ktoré sú jej známe a ktoré môžu
mať vplyv na rozhodnutie záujemcu o kúpu zájazdu, najmä však o rozsahu a podmienkach poistenia
zájazdu, o rozsahu poistného plnenia, o podmienkach na plnenie nároku objednávateľa, o poistiteľovi,
s ktorým má cestovná kancelária uzatvorené poistenie zájazdu. Z toho vyvodili žalobkyne dôvody,
ktoré zapríčinili nevrátenie celej sumy zájazdu, a to že cestovná kancelária nedohodla s poisťovňou
pre prípad úpadku povinnosť vrátenia všetkých peňazí, ktoré navrhovateľky za zájazd zaplatili, ďalej



žalovaná implementovala Smernicu Rady EHS 1990/314/EHS o balíku cestovných, dovolenkových a
výletných služieb (ďalej len Smernica) nesprávne, t.j. nesprávne je implementovaná výška garancie
(§11 ods. 3 zákona o zájazdoch) v rozsahu určenom v článku 7 Smernice 90/314 v znení výkladu tohto
článku rozsudkami Súdneho dvora EÚ. Žalobkyne ďalej poukázali aj na nečinnosť Slovenskej obchodnej
inšpekcie, ktorá tiež mala prispieť k vzniku škody. Podľa rozsudkov Európskeho súdneho dvora vo
veciach C- 91/92 a C-14/83 Súdny dvor rozhodol, že ak nie sú prijaté opatrenia na prebratie Smernice v
stanovenej lehote, povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej, alebo osobitnej povahy, aby
zabezpečili splnenie tejto povinnosti, sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov, vrátane súdov, v
rámci ich právomocí. Cestovná kancelária KARYA TOUR v katalógu nezverejnila Všeobecné poistné
podmienky poistenia pre prípad úpadku cestovnej kancelárie, neuviedla informáciu o poistiteľovi s ktorým
uzatvorila poistnú zmluvu. Týmto konaním zavádzala spotrebiteľa (§ 5 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa), pretože zamlčala údaje o vlastnostiach služby a nákupných podmienkach.
SOI toto konanie cestovnej kancelárie nesankcionovala. Krajské inšpektoráty SOI ako orgány, ktoré
SR zriadila na to, aby vykonávali štátnu kontrolu cestovného ruchu a aby touto kontrolou ochraňovali
spotrebiteľa, nedokázali v rámci svojej kontrolnej činnosti za obdobie od 1.6.2006 do 31.12.2010 zistiť
takéto závažné porušovanie zákona zo strany cestovnej kancelárie a prijať opatrenia na nápravu. SOI
bola povinná vykonať opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na to, aby implementácia čl. 7
Smernice 90/314 bola vykonaná v súlade s právom EÚ, túto povinnosť si nesplnila.

4. Žalovaná s návrhom nesúhlasila a žiadala žalobu zamietnuť. V písomnom vyjadrení k návrhu
zo dňa 21.11.2011 namietla nedostatok vecnej pasívnej legitimácie v časti týkajúcej sa nesprávnej
implementácie Smernice. Poukázala na to, že Smernica bola do zákona č. 281/2001 Z.z.
implementovaná sekciou turizmu MH SR, ktorá však bola v dôsledku prenesenia právomocí zákonom č.
575/2001 Z.z. v celom rozsahu delimitovaná na Ministerstvo kultúry a cestovného ruchu SR a následne
na Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR, ktoré disponuje všetkou písomnou
dokumentáciou a podkladmi súvisiacimi s implementáciou Smernice. Ďalej uviedla, že Smernica nemôže
ukladať povinnosti jednotlivcovi (rozsudok SD EÚ z 26.2.1986 vo veci Marshall). Vychádzajúc z názoru
žalobkýň na nečinnosť SOI žalovaná popiera, že by SOI mala právo vyžadovať od cestovnej kancelárie
KARYA TOUR, s.r.o., splnenie povinností uložených Smernicou, pretože by to bolo v priamom rozpore
s vyššie uvedenou judikatúrou SD EU. Uvedené platí aj v prípade, ak by SOI dospela k názoru, že došlo
k nesprávnej implementácii Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku SR. Odporca poukázal aj
na čl. 288 Zmluvy o fungovaní, podľa ktorého má nariadenie všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej
celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Uvedené však neplatí v prípade
smernice. Smernica je v zmysle Zmluvy záväzná pre každý členský štát vzhľadom na výsledok, ktorý sa
má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód je ponechaná vnútroštátnym orgánom.

5. Žalovaná vzniesla aj námietku premlčania uplatneného nároku. Poukázala pritom na uplynutie
objektívnej premlčacej lehoty podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., keď podľa tvrdenia žalobkýň
mala byť škoda spôsobená nesprávnou implementáciou Smernice žalovanou do zákona č.281/2001
Z.z. o zájazdoch a nečinnosťou SOI, teda malo ísť o nesprávny úradný postup, ktorý musel byť
ukončený najneskôr nadobudnutím platnosti citovaného zákona, t.j. dňom 18.7.2001, lehota uplynula
dňom 18.7.2011. Žalobkyne podali žalobu na súd až dňa 12.10.2012. Zákon č. 58/1969 Zb., neumožňuje
navrhovateľkám ani priznať primerané zadosťučinenie.

6. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie výsluchom strán sporu, oboznámil sa s obsahom
spisu a zistil skutkový stav veci uvedený nižšie.

7. Žalobkyne uzatvorili dňa 26.1.2010 s cestovnou kanceláriou KARYA TOUR, s.r.o. Zmluvu o obstaraní
zájazdu. Podľa nej mali zaplatiť zálohu 1.400 € ešte v ten istý deň a doplatok do ceny zájazdu v sume
1.317 € mali uhradiť v lehote najneskôr do 30 dní pred nástupom na zájazd. Celková suma zájazdu
bola v cene 2.717 €. Termín zájazdu bol od 25.7.2010 do 4.8.2010. Žalobkyne uhradili celú sumu
zájazdu. Podľa Oznámenia o ukončení likvidácie zo dňa 7.2.2011 ALLIANZ - Slovenská poisťovňa ,
a.s. vyplatila žalobkyniam poistné plnenie v sume 874,34 €. Zvyšok zaplatenej ceny zájazdu v sume
1.842,66 €, každej po 921,33 € zostal neuhradený.  Žalobkyne tvrdili, že škoda im vznikla z dôvodu, že
poistná suma pre prípad úpadku cestovnej kancelárie nepokryla nimi uhradenú cenu zájazdu z dôvodu,
že do ustanovenia § 11 ods. 3 zákona č. 281/2001 Z.z. o zájazdoch bol nesprávne transponovaný
čl. 7 Smernice rady č. 90/314/EEC, podľa ktorého organizátor a/alebo maloobchodník, ako zmluvná
strana, musí zabezpečiť dostatočný dôkaz záruky refundácie peňazí, ktoré boli zaplatené za a pre



repatriáciu spotrebiteľa v prípade platobnej neschopnosti, keď § 11 ods. 3 citovaného zákona limituje
výšku poistného krytia minimálne 25 %-ami ročných plánovaných tržieb z predaja zájazdov, resp. ak tržby
majú byť nižšie než v predchádzajúcom roku, vo výške minimálne 25 % týchto tržieb v predchádzajúcom
roku.

8. Súd prvej inštancie v predmetnej veci vyslovil názor, že najvýznamnejšími dokumentárni, ktoré
zaväzovali Slovenskú republiku aproximovať právne predpisy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa bola
európska dohoda o pridružení (Asociačná dohoda), Biela kniha, Partnerstvo pre vstup a Národný
program pre prijatie acquis (NPAA). V kapitole 23, ktorá bola uzavretá v októbri 2000 určuje NPAA
úlohy Slovenskej republike ohľadom ochrany spotrebiteľa a zdravia. Okrem iného uvádza ako prioritu
implementovať Smernicu 90/314 a prijať právnu úpravu ohľadom cestovného ruchu do 1.7.2001.
Skutočnosť, že Smernica 90/314 bola transponovaná do obsahu zákona č. 281/2001 Z.z. vyplýva z
Predkladacej správy, Dôvodovej správy, ktorej obsahom je doložka zlučiteľnosti zákona s právom EÚ,
Oznámenia notifikácie, ako aj z Tabuľky zhody, ktorá poskytuje širšie informácie o tom, či právna úprava
SR je kompatibilná s právom EÚ. Z ich obsahu súd zistil, že Smernica o organizovanom cestovaní
a dovolenkových zájazdoch č. 90/314/EHS bola implementovaná do zákona č. 281/2001 Z.z. dňom
14.6.2001. Zákon nadobudol platnosť dňa 18.7.2001.

9. Podľa súdu prvej inštancie Slovenská republika je v zmysle judikatúry Európskeho súdneho dvora
povinná zabezpečiť, aby poškodení jednotlivci mali možnosť účinne a efektívne uplatniť svoje právo
na náhradu škody spôsobenej porušením práva spoločenstva. Túto možnosť im poskytoval zákon č.
58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom a v súčasnosti zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi
verejnej moci. Súd prvej inštancie ustálil, že k implementácii Smernice č. 90/314 do nášho právneho
poriadku došlo dňom 14.6.2001, s platnosťou od 18.7.2001, pričom v tomto čase bol účinný zákon č.
58/1969 Zb. Súd teda nárok žalobkýň posúdil podľa tohto zákona, podľa ktorého sa môžu domáhať iba
náhrady škody vzniknutej v dôsledku nesprávneho úradného postupu, nie však aj náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch, nakoľko tento zákon nemajetkovú ujmu tak, ako ju upravuje zákon č. 514/2003 Z.z., v
§ 17 ods. 2, nepozná. Žalobkyne sa svojím návrhom voči štátu domáhali náhrady škody, ktorá im vznikla
v dôsledku nesprávnej implementácie Smernice Rady č. 90/314. Keďže k nesprávnej implementácii
Smernice došlo pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z., na posudzovaný prípad bolo potrebné
aplikovať predchádzajúcu právnu úpravu danú zákonom č. 58/1969 Zb.. V žiadnom prípade nie je možná
kombinácia aplikácie oboch zákonov, teda v časti náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom podľa zákona č. 58/1969 Zb. a primerané zadosťučinenie podľa zákona č. 514/2003 Z.z.,
ako to zdôvodňovali žalobkyne. Rovnako nie je možná ani kombinácia premlčacej doby a to objektívnej
desaťročnej podľa zákona č. 58/1969 Zb. a subjektívnej trojročnej podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

10. Námietku premlčania uplatneného nároku vznesenú žalovanou považoval súd prvej inštancie
za dôvodnú. Podľa právnej teórie subjektívna premlčacia doba sa uplatňuje len v rámci plynutia
objektívnej doby. Ak objektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku márne uplynie, je uplatnenie
práva v subjektívnej premlčacej lehote právne bezvýznamné. K nesprávnemu úradnému postupu malo
dôjsť 18.7.2001, žalobkyne podali žalobu dňa 12.10.2012, teda až po uplynutí objektívnej desaťročnej
lehoty, ktorá začala plynúť odo dňa, keď k nesprávnej implementácii Smernice došlo a teda došlo k
nesprávnemu úradnému postupu, čo bolo 18.7.2001. S námietkou žalobkýň, že premlčacia doba by
mala začať plynúť až od správnej transpozície Smernice sa súd prvej inštancie nestotožnil. Podľa
žalovanou predloženého rozsudku Súdneho dvora EU vo veci Tónina Enza Iaia, sp.zn. C-452/09 sa
právo Únie má vykladať v tom zmysle, že nebráni členskému štátu vzniesť námietku uplynutia primeranej
premlčacej lehoty voči žalobe podanej jednotlivcom, ktorou sa domáha ochrany svojich práv priznaných
Smernicou, a to aj v prípade, ak členský štát Smernicu riadne neprebral, za predpokladu, že svojim
správaním nezapríčinil oneskorené podanie žaloby. Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Emmot, na
ktorý poukazovali žalobkyne, totiž správanie vnútroštátnych orgánov žalobkyni bránilo, aby sa súdnou
cestou dovolávala svojich práv priznaných Smernicou, pretože uplynutím prekluzívnej lehoty na podanie
žaloby stratila akúkoľvek možnosť uplatniť si toto právo, teda to nebol prípad ako je v posudzovanej veci.

11. Žalobkyne mali možnosť uplatniť si svoje právo v desaťročnej premlčacej lehote, toto právo však
nevyužili, ani súdu nijako nezdôvodnili, čo im bránilo uplatniť si ho v zostávajúcej lehote. O vzniknutej
škode sa žalobkyne dozvedeli z Oznámenia poisťovne o ukončení likvidácie zo dňa 7.2.2011, pričom
do uplynutia lehoty im zostal rok aj osem mesiacov , teda nie päť mesiacov ako tvrdili, pretože v danom



prípade nebolo potrebné čakať na vyjadrenie k žiadosti na predbežné prerokovanie nároku. Na základe
vyššie uvedeného súd žalobu zamietol.

12. Proti rozsudku podali odvolanie žalobkyne, ktoré nesúhlasili s rozhodnutím súdu prvej inštancie a
namietali, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil začiatok plynutie premlčacej doby.  Poukázali
na to, že poisťovňa ALLIANZ vyplatila žalobkyniam poistné plnenie v sume 874,34 Eur, t. j. 32,18 %
zaplatenej sumy o čom boli žalobkyne upovedomené Oznámením poisťovne o ukončení likvidácie dňa
07. 02. 2011. V predmetný deň sa žalobkyne dozvedeli, že im vznikla škoda v celkovej výške 1 842,66
Eur. Škoda vznikla z dôvodu, nesprávnej transpozície Smernice Rady EHS 1990/314/EHS o balíku
cestovných, dovolenkových a výletných služieb, konkrétne článku 7 Smernice. V dôsledku nesprávnej
implementácie predmetného článku Smernice, nemala cestovná kancelária zo zákona povinnosť
dohodnúť s poisťovňou poistenie pre prípad úpadku, na základe ktorého bude v prípade úpadku CK
zákazníkom refundovaná celá suma, ktorú za zájazd zaplatili. V dôsledku nesprávnej implementácie
predmetnej Smernice vznikla dňa 07. 02. 2011 žalobkyniam škoda v celkovej sume 1 842,66 Eur, ktoré
si spolu s ďalšími nárokmi žalobkyne uplatnili žalobou na súde dňa 12. 10. 2012. Právne posúdenie
súdu prvej inštancie, ktorý návrh žalobkýň zamietol z dôvodu uplynutia objektívnej premlčacej lehoty,
ktorá podľa súdu prvej inštancie začala plynúť dňom nesprávnej transpozície Smernice dňa 18. 7.
2001 s odkazom na ustanovenie § 22 ods. 2. zákona č. 58/1969 Zb. považujú žalobkyne za právne
nesprávne. Žalobkyne majú za to, že premlčacia lehota, objektívna či subjektívna, nemôžu začať plynúť
skôr ako dôjde k jednej z najvýznamnejších podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu porušením
práva únie, ktorou je vznik škody. Zodpovednosť štátu za škodu porušením úniového práva voči fyzickej
či právnickej osobe vzniká nie dňom nesprávnej transpozície smernice, ale až dňom keď fyzickej či
právnickej osobe vznikla škoda, až vtedy sú naplnené všetky podmienky pre vznik zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú porušením úniového práva. Ďalej žalobkyne poukazovali na to, že súd použil na
právnu vec nesprávnu právnu normu, keď vychádzal z ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. Majú za to, že
na predmetnú právnu vec sa vzťahuje a má byť posúdená podľa ustanovení zákona platného v čase, keď
boli splnené podmienky vzniku zodpovednosti za škodu, t.j. v čase vzniku škody žalobkyniam. V tomto
čase bol účinný zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
ktorý obsahuje okrem iného aj ustanovenie o náhrade majetkovej ujmy v peniazoch ako jeden z ďalších
nárokov uplatňovaných žalobkyňami v žalobe. Z vyššie uvedených dôvodov a judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie (C-445/06) majú žalobkyne za to, že premlčacie lehoty im začali plynúť dňom, kedy im
vznikla škoda. Ako už bolo vyššie uvedené, žalobkyniam škoda vznikla dňa 07. 02. 2011, kedy im bolo
zo strany poisťovne oznámené, že im nebude vyplatená celá suma, ktorú za zájazd zaplatili, ale len
32,18 %, t.j. 874,34. V tomto momente sa žalobkyne dozvedeli o tom, že im vznikla škoda vo výške
1 842,66 Eur. Preto odo dňa 07. 02. 2011 začala plynúť 10-ročná objektívna a v rámci nej 3-ročná
subjektívna premlčacia lehota. Žalobkyne si svoj nárok na náhradu škody proti žalovanej uplatnili na
súde pred uplynutím subjektívnej aj objektívnej premlčacej lehoty. Ďalej v odvolaní žalobkyne vzhľadom
na protichodné vyjadrenia oboch strán sporu týkajúce sa judikatúry SD EÚ ohľadom momentu začatia
plynutia premlčacích lehôt, navrhli v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, aby súd za účelom
objektívneho rozhodnutia v otázke premlčania uplatneného nároku, položil Súdnemu dvoru Európskej
únie prejudiciálne otázky, zodpovedaním ktorých by Súdny dvor Európskej únie poskytol právny názor
spojený s výkladom otázky momentu začatia plynutia objektívnej premlčacej lehoty v súlade s úniovým
právom. Prvostupňový súd tento návrh neakceptoval, preto žalobkyne navrhujú odvolaciemu súdu, aby
tomuto návrhu vyhovel. V konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn.: 10C/221/2012
došlo, v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. i), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
k tým vadám, že súd prvej inštancie nesprávne vec posúdil, pretože nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Preto
žalobkyne žiadajú odvolací súd, aby rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

13. K odvolaniu sa vyjadrila žalovaná, ktorá poukázala na rozsudok SD EÚ vo veci Francovich, v
zmysle ktorého si nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnou implementáciou Smernice žalobkyne
mali uplatniť v rámci vnútroštátnych právnych predpisov týkajúcich sa zodpovednosti. Túto možnosť im
poskytoval z. č. 58/1969 Zb. a v súčasnosti poskytuje z. č. 514/2003 Z. z.. V danom prípade namietanej
nesprávnosti transpozície Smernice ide teda v zmysle vnútroštátnych právnych predpisov o nesprávny
úradný postup, ktorý bol ukončený najneskôr nadobudnutím platnosti zákona č. 281/2001 Z. z., t. j.
dňa 18.07.2001 (účinný od 01.10.2001). Nakoľko k nesprávnemu úradnému postupu v danom prípade
došlo za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., zodpovednosť za škodu, ktorá mala byť žalobcom spôsobená
nesprávnym úradným postupom žalovanej - nesprávnou implementáciou Smernice, sa v zmysle § 27



ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z. spravuje ustanoveniami z. č. 58/1969 Zb.. Podľa § 22 z. č. 58/1969 Zb. s
poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. z. I. ÚS 430/2011-37 zo dňa 18.01.2012 je potrebné trvanie
objektívnej premlčacej lehoty na náhradu škody, ktorá vznikla z nesprávneho úradného postupu podľa §
22 ods. 1 a ods. 2 z. č. 58/1969 Zb, ktorý síce jej dĺžku neupravuje, posudzovať analogicky s objektívnou
premlčacou lehotou na náhradu škody, ktorá vznikla z nezákonného rozhodnutia. V prípade nesprávnej
implementácie Smernice má ísť o neprávny úradný postup žalovanej, ktorý bol ukončený najneskôr
nabodnutím platnosti z. č. 281/2001 Z. z., t. j. dňa 18.07.2001 (účinný od 01.10.2001). Žalobkyne podali
v predmetnej veci žalobu na súd dňa 12.10.2012. z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade 10-ročná
objektívna lehota márne uplynula dňa 18.07.2011. Podľa z. č. 58/1969 Zb. nebolo potrebné predmetnú
vec predbežne prerokovať s príslušným orgánom, nakoľko ust. § 9 ods. 1 z. č. 58/1969 Zb. vyžadovalo
predbežné prerokovanie nároku s ústredným orgánom len v prípade škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím. Plynutie premlčacej lehoty sa preto v danom prípade počas predbežného prerokovania
nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnou implementáciou Smernice neprerušilo. Vychádzajúc
z vyššie uvedeného žalovaná vzniesla námietku premlčania z dôvodu márneho uplynutia objektívnej
premlčacej lehoty podľa § 22 ods. 1 z. č. 58/1969 Zb.. Žalovaná ďalej vo svojom vyjadrení k odvolaniu
poukazovala na rozsudok SD EÚ vo veci Tonina Enza Iaia, ktorým bolo judikované, že právo Únie
sa  má vykladať v tom zmysle, že nebráni členskému štátu vzniesť námietku uplynutia primeranej
premlčacej lehoty voči žalobe podanej jednotlivcom, ktorou sa domáha ochrany svojich práv priznaných
Smernicou, a to aj v prípade, ak členský štát smernicu riadne neprebral, za predpokladu, že svojim
správaním nezapríčinil oneskorené podanie žaloby. Vychádzajúc z vyššie uvedeného má žalovaná za
to, že aplikácia ustanovenia vnútroštátneho predpisu o 10-ročnej objektívnej premlčacej dobe nie je v
rozpore s komunitárnym právom ani s judikatúrou SD EÚ. Žalovaná zároveň zdôrazňuje, že z judikatúry
SD EÚ vyplýva, že vnútroštátny súd je oprávnený preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú
snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky
na právnu ochranu (C-46/93, C-48/93), pričom poukazuje na to, že v danom prípade žalobkyne mali
možnosť uplatniť svoje právo na náhradu škody na súde pred uplynutím 10-ročnej objektívnej premlčacej
lehoty. Návrh na položenie prejudiciálnych otázok SD EÚ považuje žalovaná za nadbytočné. Vzhľadom
na vyššie uvedené argumenty žalovaná žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil
ako správny.

14. Opätovne sa vyjadrili žalobkyne, ktoré trvali na tom, že zo strany Slovenskej republiky nedošlo
k riadnemu prevzatiu článku 7 Smernice do vnútroštátneho práva. Ďalej namietali, že v ich prípade
nedošlo k premlčaniu ich nároku. Zotrvali na svojom predchádzajúcom názore, že v súlade s úniovým
právom nemôže začať plynúť premlčacia lehota pred tým, ako sú splnené všetky podmienky pre vznik
zodpovednosti štátu za škodu porušením úniového práva, medzi ktoré okrem iného judikatúra SD
EÚ zaraďuje vznik škody. Žalobkyne sa skutočnú výšku škody, ktorá im vznikla dozvedeli na základe
oznámenia poisťovne o ukončení likvidácie, v ktorom boli poisťovňou po prvýkrát oboznámený, že im
nebude vrátená celá suma, ktorú za zájazd zaplatili. Predmetné oznámenie bolo žalobkyniam doručené
dňa 07.02.2011, od tohto momentu začala plynúť 10-ročná objektívna a v rámci nej 3-ročná subjektívna
premlčacia lehota.

15. Opätovne sa vo veci vyjadrila aj žalovaná, ktorá uvádzala, že súd prvej inštancie sa v danom prípade
z dôvodu hospodárnosti konania primárne zaoberal námietkou premlčania vznesenou žalovanou, ktorú
vyhodnotil ako dôvodnú. Odhliadnuc od uvedeného žalovaná uvádza, že s argumentáciou žalobkýň
v tomto smere sa nestotožňuje. Žalovaná však považuje uvedenie bližšej argumentácie ohľadne
podstaty sporu v tomto štádiu konania za nadbytočné, a k predmetnej problematike sa podrobne
vyjadrí v prípade, že sa podstatou sporu bude zaoberať. K argumentácii žalobkýň o premlčaní nároku
žalovaná uvádza, že spájanie dvoch odlišných právnych skutočností, a to začiatku plynutia objektívnej
premlčacej lehoty s naplnením všetkých podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu považuje
za absolútne nedôvodné a ničím nepodložené. Za ničím nepodložené, považuje žalovaná, aj tvrdenie
žalobkýň, že doručením oznámenia príslušnej poisťovne žalobkyniam, začala plynúť tak objektívna,
ako aj subjektívna premlčacia lehota. Uvedené tvrdenie je jednak v priamom rozpore s príslušnými
ustanoveniami z. č. 58/1969 Zb. o plynutí objektívnej premlčacej lehoty a zároveň žalovaná odporuje
názoru žalobkýň, že objektívna premlčacia lehota začína plynúť dňom vzniku škody, nakoľko deň
doručenia oznámenia nemožno podľa žalovanej v danom prípade označiť ako za deň vzniku škody.

16. Žalobkyne podaniami doručenými súdu dňa 19.10.2017 a 19.12.2017 zopakovali svoje argumenty a
na podporu svojich tvrdení poukázali aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave v obdobnom spore.



17.  Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP                   a
bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP. Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané dňa
14.06.2016, teda za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku. Dňa 01.07.2016
nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (CSP), ktorým bol v zmysle
zrušovacieho ustanovenia § 473 zrušený zákon                      č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov a zmien. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa
§ 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

18. Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu, vrátane všetkých písomných podaní strán doručených
súdu aj v priebehu odvolacieho konania, preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobkýň spolu
s napadnutým rozsudkom okresného súdu a dospel                                    k záveru, že rozhodnutie
okresného súdu je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, keď nebol správny záver okresného
súdu, že žalobu je potrebné zamietnuť, pretože uplynula premlčacia doba na uplatnenie nárokov zo
strany žalobkýň.

19. V danom spore žalobkyne uzavreli dňa 26.01.2010 s cestovnou kanceláriou KARYA TOUR, s. r.
o. zmluvu o obstaraní zájazdu. Podľa nej mali zaplatiť zálohu 1.400 € ešte v ten istý deň a doplatok
do ceny zájazdu v sume 1.317 € mali uhradiť v lehote najneskôr do 30 dní pred nástupom na zájazd.
Celková suma zájazdu bola v cene 2.717 €. Termín zájazdu bol od 25.7.2010 do 4.8.2010. Žalobkyne
uhradili celú sumu zájazdu. Následne došlo k úpadku predmetnej cestovnej kancelárie a žalobkyne sa
zájazdu nezúčastnili. Podľa Oznámenia o ukončení likvidácie zo dňa 7.2.2011 ALLIANZ - Slovenská
poisťovňa, a.s. vyplatila žalobkyniam poistné plnenie v sume 874,34 €. Zvyšok zaplatenej ceny zájazdu
v sume 1.842,66 €, každej po 921,33 € zostal neuhradený. Škoda mala žalobkyniam vzniknúť z dôvodu,
že poistná suma pre prípad úpadku predmetnej cestovnej kancelárie nepokryla nimi zaplatenú cenu
za zájazd, a to z dôvodu, že zákon č. 281/2001 Z. z. do § 11 ods. 3 nesprávne transponoval článok
7 Smernice.
20. Na základe vyššie uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že k skutočnej škode spôsobenej
žalobkyniam došlo momentom, keď im ALLIANZ - Slovenská poisťovňa, a.s. nevyplatila celú sumu
zájazdu, ktorú žalobkyne zaplatili, ale vyplatila im súhrnne len 874,34 € z celkových 2.717 €. K vzniku
škody tak došlo doručením Oznámenia poisťovne o ukončení likvidácie dňa 07. 02. 2011. Od tohto
momentu začala žalobkyniam plynúť 3-ročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie si svojho
nároku. Preto súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď žalobu zamietol z dôvodu premlčania
nároku žalobkýň.
21. Právnu úpravu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom nemožno z pohľadu premlčania vykladať tak, aby získanie náhrady
škody bolo úplne vylúčené. Ak by bol začiatok premlčacej doby stanovený dňom platnosti zákona č.
281/2001 Z. z. (zákon, ktorým SR transponovala do právneho poriadku SR Smernicu), t. j. 18.07.2001,
bolo by znemožnené uplatnenie si práv subjektmi, ktorým by vznikla škoda po 18.07.2011, keďže
SR by po tomto dátume mohla vždy účinne namietať premlčanie. Zároveň je vylúčené a v rozpore s
právnou logikou, aby objektívna premlčacia doba na uplatnenie práva na náhradu škody začala plynúť
skôr, ako by vznikla škoda samotná (uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.12.2018, č. k.
6Co/103/2015-612).
22. Ďalej odvolací súd poukazuje na to, že k vzniku škody došlo dňa 07.02.2011, t. j. za účinnosti
zákona č. 514/2003 Z. z. a z toho dôvodu je potrebné na predmetný prípad aplikovať ustanovenia tohto
zákona.  Zákon č. 58/1969 Zb. by sa na daný prípad aplikoval, keby ku škode došlo pred 01.07.2004,
avšak v predmetnom prípade došlo ku škode až po tomto dátume, preto súd prvej inštancie postupoval
nesprávne, keď na predmetný prípad aplikoval ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb..
23. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci založil svoje rozhodnutie na nesprávnych právnych
záveroch, pre ktoré sa podstatou veci z hľadiska právne významných skutočností pre posúdenie nárokov
žalobkýň nezaoberal, a tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
24. Nakoľko súd prvej inštancie na posúdenie predmetných nárokov aplikoval nesprávny právny predpis,
t. j. z. č. 58/1969 Zb., a nakoľko tento nedostatok nemožno napraviť konaním pred odvolacím súdom,
odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je na základe vyššie uvedeného potrebné
zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie v súlade s  § 389 ods. 1 CSP a §



391 ods. 1 CSP. Čo sa týka návrhu žalobkýň na položenie prejudiciálnych otázok SD EÚ, tento považuje
odvolací súd v danom štádiu konania, ako aj z dôvodu hospodárnosti za nadbytočný.
25. Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní povinný sa riadiť právnym názorom odvolacieho súdu
uvedeného v tomto uznesení, ktorým je v súlade s § 391 ods. 2 viazaný. Súd prvej inštancie opätovne
posúdi dôvodnosť nároku ma zaplatenie náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy s príslušenstvom
žalobkyniam podľa z. č. 514/2003 Z. z.. Ďalej súd prvej inštancie bude zohľadňovať skutočnosť, že pri
analogickom použití § 19 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z. na premlčanie nároku na náhradu škody vyplývajúcej
z nesprávneho úradného postupu, nemožno pri určení počiatku objektívnej premlčacej lehoty vychádzať
len z protiprávneho úkonu, či udalosti vyvolávajúcej škodu, ale je potrebné vychádzať aj zo skutočností,
kedy vznikla škoda samotná. Taktiež je potrebné, aby súd prvej inštancie zohľadnil to, že počítanie
premlčacej lehoty pri nesprávnej transpozícii Smernice do právneho poriadku  SR z. č. 281/2001 Z.
z. dňom platnosti tohto zákona, t. j. 18.07.2001, by viedlo k praktickej nemožnosti uplatnenia si práv
subjektmi, ktorým vznikla škoda po 18.07.2011, čím by došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu, a
preto je takýto výklad neakceptovateľný.
26. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vykoná dokazovanie v dostatočnom rozsahu, zhodnotí zistený
skutkový stav veci a na základe právneho posúdenia veci znovu rozhodne a svoje rozhodnutie odôvodní
tak, aby bolo v súlade s uvedenými zákonnými ustanovenia, s poukazom na ustanovenie § 220 ods. 2
CSP a tiež, aby bolo aj preskúmateľné v prípadnom odvolacom konaní.

27. Súd prvej inštancie vo svojom ďalšom rozhodnutí vo veci rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho
konania v súlade s § 262 ods. 1 CSP a § 396 ods. 3 CSP.

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci   samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a   nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv   začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala   jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na    spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa   potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie   odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe   dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací   súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421   C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje    desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou   slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa   neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška   príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa   písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je   rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).



(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia   odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej   inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia   opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom   odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému   rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,                                z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (dovolacie dôvody)                 a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie   a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie   druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná   má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti   tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu    spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie
podľa predpisov o rovnakom   zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a   ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické   vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní   došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto   vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie   spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie   veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto   právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje    podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433    C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie   dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku                           a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie   prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania (§ 435 C.s.p.).