Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/208/2018 z 29. 6. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. júna 2020, sp. zn. 8Co/208/2018, ECLI:SK:KSBA:2020:1215219744.1 Krajský súd Bratislava | 8Co/208/2018 | ECLI:SK:KSBA:2020:1215219744.1 | 2020-06-29 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Bezdôvodné obohatenie Citované ustanovenia: § 451 ods. 2 OZ, § 563 OZ, § 451 ods. 1 OZ, § 657 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9be6e575-76b7-4d47-820f-c12593f1bfe3 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1215219744.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/208/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215219744
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1215219744.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Ondreja Krajča a JUDr Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: R. V., W.. XX.XX.XXXX, F. T.
XXXX/X, W., zastúpeného: JUDr. Alžbetou Darinou Michalkovou, advokátkou, so sídlom Škultétyho
1, Bratislava, proti žalovanej: Ľ. J., W.. XX.XX.XXXX, F. R. Č.. X, F., zastúpenej: spoločnosťou Zvara
advokáti s.r.o., so sídlom Námestie SNP 1, Bratislava, o zaplatenie 68.000 eur s príslušenstvom,
na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 21.05.2018, č.k.
10C/346/2015-326, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 68.000
eur s 5,05%-ným úrokom z omeškania ročne od 16.7.2015 do zaplatenia; konanie v časti o zaplatenie
úroku z omeškania vo výške 3% ročne zo sumy 68.000 eur od 18.3.2015 do zaplatenia zastavil a vo
zvyšku žalobu zamietol, žalobcovi priznal voči žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 92,2% s tým,
že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením. Uviedol, že žalobca sa
domáhal proti žalovanej vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo tým, že časť kúpnej ceny
(68.000 eur) z predaja jeho nehnuteľnosti bola poukázaná na účet žalovanej na základe jeho žiadosti,
pretože z obavy pred možnou exekúciou nechcel, aby peniaze kupujúca poukázala na jeho účet a so
žalovanou bol dohodnutý, že peniaze z účtu vyberie ihneď po ich pripísaní a odovzdá mu ich,
avšak následne mu túto sumu odmietla vydať. Žalovaná namietala, že nejde o bezdôvodné obohatenie,
keďže jej žalobca týmto spôsobom iba vrátil pôžičku, ktorú mu poskytla v roku 2012 v sume 66.000
eur. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca podpísal zmluvu o pôžičke, v ktorej bolo uvedené, že
podpisom zmluvy potvrdzuje prevzatie pôžičky v hotovosti, avšak tvrdil, že zmluvu podpísal nie v roku
2012, ale v roku 2014, a žalovaná mu nikdy žiadne peniaze nepožičala, jednalo sa o fiktívnu
zmluvu o pôžičke a namietal, že žalovaná v čase podpisu zmluvy o pôžičke ani nedisponovala
takou sumou, ktorá bola predmetom pôžičky. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru,
že v podstatných častiach sú pravdivé tvrdenia žalobcu; z vykonaného dokazovania vyplýva, že
žalobca kúpnou zmluvou zo dňa 8.9.2014 predal nehnuteľnosť vo svojom vlastníctve, pričom prevažnú
časť kúpnej ceny (vo výške 68.000 eur) zaplatila kupujúca na účet žalovanej. Žalovaná tvrdila, že svoje
peniaze mala uložené na bezpečnom mieste, nevyberala ich z peňažného ústavu
a nemohla teda preukázať výpisom z účtu, že v čase, kedy mala byť pôžička poskytnutá, vyberala z
účtu sumu 66.000 eur, alebo aspoň jej časť. Tvrdila, že túto sumu odovzdala žalobcovi v taxíku na
Mlynských Nivách za prítomnosti taxikára a T.. N., ten to však poprel. Pokiaľ ide o pôvod peňazí, ktoré
mala požičať žalobcovi, tvrdila, že po smrti jej otca, mama predala byt a vyplatila jej sumu asi 400.000
Sk na vysporiadanie dedičstva, avšak zároveň uviedla, že netvrdí, že to boli finančné prostriedky, ktoré



boli použité ako pôžička žalobcovi. Ďalšie finančné prostriedky mala z vyporiadania BSM po rozvode
manželstva v roku 2009, keď si s manželom rozdelili majetok na polovicu a doložila k tomu kúpnu zmluvu
z 4.3.2010, ktorou s bývalým manželom predali byt, pričom z kúpnej ceny mala ísť na účet žalovanej
suma 26.554 eur. Ďalej tvrdila, že mala slušné úspory, pracovala v NBS a zarábala slušne. Z listinných
dôkazov založených v spise však vyplýva, že v odpore proti platobnému rozkazu vydanému Okresným
súdom Bratislava III na návrh NBS uviedla, že jej mesačný príjem bol cca 700 eur a iný príjem nemala.
Pri výpovedi na polícii ohľadom pôvodu finančnej hotovosti v sume 66.000 eur žalovaná uviedla, že
30.000 eur mala zo svojich a ostatné dofinancoval T.. N.. Pred súdom ale k tomu uviedla, že peniaze,
ktoré požičala žalobcovi boli jej, 30.000 eur jej dal H.. N. a ona ich považovala za svoje, lebo jej ich dal.
Považovala to za ich spoločné úspory s p. N.. Tvrdenia žalovanej o pôvode finančných prostriedkov vo
výške 66.000 eur, ktoré mala požičať žalobcovi, sa teda menili, čiastočne boli protichodné a v dôsledku
toho pôsobili nedôveryhodne. Jediný dôkaz, ktorý predložila na preukázanie svojich tvrdení, bola kúpna
zmluva zo dňa 4.3.2010, ktorá dokazuje, že v roku 2010 disponovala žalovaná sumou 26.554, eur,
ktorá predstavovala časť kúpnej ceny, ktorá jej mala byť vyplatená; či s touto sumou disponovala ešte
aj v čase, keď mala žalobcovi poskytnúť pôžičku, z vykonaného dokazovania nevyplynulo. Žalovanej
sa teda nepodarilo vierohodne preukázať, že v čase, kedy mala byť pôžička poskytnutá žalobcovi (a
to či už k 28.5.2012 alebo k 27.5.2014) mala k dispozícii sumu 66.000 eur a túto odovzdala žalobcovi.
Naopak z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaná napriek tomu, že tvrdila, že mala peniaze v
hotovosti, úspory a slušne zarábala, od 8.9.2011 nesplácala úver, ktorý jej poskytla NBS na kúpu bytu,
a to ani čiastočne, tiež neplatila poistné, čo vyústilo do toho, že NBS odstúpila od zmluvy o úvere a
zrealizovala záložné právo. Byt žalovanej bol predaný na dražbe, pričom výťažok z jeho predaja ani
nestačil pokryť celý úver a NBS sa doplatenia zvyšku domáhala žalobou na súde. Je teda neuveriteľné,
že by žalovaná požičala cudzej osobe sumu 66.000 eur, keď sama nebola schopná splácať úver, a
hrozilo jej, že príde o byt, v ktorom býva, k čomu napokon aj došlo. K tvrdeniam žalobcu o fiktívnosti
zmluvy o pôžičke, nesolventnosti žalovanej v čase, kedy mala byť pôžička poskytnutá a
odmietnutí vydať žalobcovi sumu 68.000 eur napriek uvedomovaniu si, že peniaze nie sú jej, nasvedčujú
aj výpovede svedkov vypočutých v konaní (T.. N., Y.. I., H.. V.). Ak by aj okolnosť, že T.. N. E. Y..
I.Š. v minulosti spolupracovali na určitých realitných transakciách, prípadne priateľský vzťah svedka
N. k žalobcovi, mali spôsobovať pochybnosti o ich vierohodnosti, pokiaľ ide o výpoveď svedka H.. V.,
nie je zrejmé, prečo by mal vypovedať pred súdom nepravdivo, pričom vierohodnosť jeho výpovede
nespochybňovala ani žalovaná. Tento svedok pritom vypovedal, že žalovanej dohováral, aby tie peniaze
vrátila žalobcovi, žalovaná ich rezolútne odmietla vrátiť a odôvodňovala to tým, že ona bola poškodená,
že musela vrátiť byt a z toho dôvodu ju nemôže nič horšie postihnúť a nemôže nič stratiť, i keď
si je vedomá, že tieto peniaze nie sú jej, že sú to peniaze žalobcu. Poukázal aj na ďalšiu okolnosť
svedčiacu o pravdivosti tvrdení žalobcu, a nie žalovanej, a to, že podľa zmluvy o pôžičke mala byť
poskytnutá pôžička v sume 66.000 eur bezodplatná, na účet žalovanej bola pripísaná suma 68.000 eur
a napriek tomu nevrátila žalobcovi ani rozdiel v sume 2.000 eur, pričom nejde o zanedbateľnú sumu a
skutočnosť, že si žalovaná ponechala celú sumu 68.000 eur a nevydala žalobcovi ani rozdiel v sume
2.000 eur svedčí skôr o tom, že nešlo o vrátenie pôžičky, ale že naozaj malo ísť o službu žalobcovi a
následne mala žalovaná túto sumu žalobcovi vydať. Zistený skutkový stav posúdil podľa § 451 ods. 1,
2, § 456, § 657, § 658 ods. 1, § 563, § 580, 517 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru,
že keďže žalovaná nevydala žalobcovi celú sumu, ktorá jej bola pripísaná na účet ako zvyšok kúpnej
ceny z predaja nehnuteľnosti žalobcu, bezdôvodne sa na úkor žalobcu obohatila, pretože išlo o plnenie
bez právneho dôvodu v prospech žalovanej. Vychádzal zo zistenia, že žalovaná nebola vlastníčkou, ani
spoluvlastníčkou predávanej nehnuteľnosti, neexistoval teda právny dôvod, aby kupujúca platila kúpnu
cenu žalovanej a v konaní nebolo preukázané tvrdenie žalovanej, že žalobca jej mal týmto spôsobom
vrátiť pôžičku, keď nebolo preukázané reálne odovzdanie predmetu pôžičky žalobcovi, a teda žalobcovi
ani nevznikol záväzok vrátiť pôžičku žalovanej. Pokiaľ žalovaná spochybňovala motív, ktorý mal žalobcu
viesť k uzatvoreniu ním tvrdenej fiktívnej zmluvy o pôžičke, konštatoval, že
pokiaľ by aj tento bol spochybnený, nemá to vplyv na rozhodnutie vo veci, keď potrebné bolo v konaní
zistiť a preukázať, či medzi žalobcom a žalovanou došlo k založeniu zmluvného vzťahu
zo zmluvy o pôžičke reálnym odovzdaním predmetu pôžičky žalobcovi. Žalovanou navrhnutý dôkaz
uložením povinnosti svedkovi Y.. I., aby predložil hodnoverný dôkaz o vzniku dokumentácie, ktorú popísal
vo svojej výpovedi; nevykonal, s odôvodnením, že nebolo až tak veľmi podstatnou skutočnosťou, kedy
naozaj došlo k podpisu zmluvy o pôžičke, či 28.5.2012 (ako tvrdila žalovaná) alebo 27.5.2014 (ako tvrdil
žalobca), ale podstatná bola skutočnosť, či žalovaná naozaj predmet pôžičky (66.000 eur) žalobcovi
odovzdala. Keďže žalovaná sa so zaplatením dlhu dostala do omeškania, priznal žalobcovi aj úroky
z omeškania podľa § 121 ods. 3, § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia



vlády SR č. 87/1995 Z.z. Žalobca žalobu v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 3% ročne
zo sumy 68.000 eur od 18.3.2015 do zaplatenia zobral späť pred začatím konania, preto v tejto časti
zastavil konanie podľa § 145 ods. 2 C.s.p. Žalobcovi priznal úroky z omeškania vo výške 5,05%, ako
žiadal po čiastočnom späťvzatí žaloby, a to od 16.7.2015 s odôvodnením, že žalobca nepreukázal,
že by žalovanú na zaplatenie žalovanej sumy vyzval pred podaním žaloby, resp. návrhu na vydanie
predbežného opatrenia, a preto za takúto výzvu na plnenie považoval doplnenie návrhu na vydanie
predbežného opatrenia, ktorý bol žalovanej doručený dňa 14.7.2015 a na základe ktorého bola povinná
plniť dňa 15.7.2015 a do omeškania sa dostala dňa 16.7.2015. Vo zvyšku, teda za obdobie od 18.3.2015
do 15.7.2015, žalobu v časti príslušenstva zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods.
2 C.s.p. a priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu rozdielu medzi jeho úspechom v rozsahu
cca 96,1% a jeho neúspechom v rozsahu cca 3,9%, pričom zohľadnil aj čiastočné späťvztatie žaloby
žalobcom bez uvedenia dôvodu.
2. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalovaná, žiadala napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Nestotožnila sa so skutkovým zistením a záverom súdu prvej inštancie, že poskytnutá pôžička z roku
2012 je "fiktívna zmluva o pôžičke". Namietala, že žalobca svoje tvrdenia uvedené v žalobe nepreukázal
žiadnym hodnoverným dôkazom, žalobu založil výlučne na svojich subjektívnych tvrdeniach, ktoré sú
účelové, klamlivé a zavádzajúce. Pravdivosť svojich tvrdení preukazoval výpoveďou svedkov, ktorých
dôveryhodnosť je vo veľkej miere narušená, keďže ide o dlhoročných spolupracovníkov žalobcu, najmä
T.. R. N., ktorý sa zaoberá " podnikateľskou činnosťou", obdobného charakteru ako je predmetom tohto
konania. Výpovede svedkov L. W., T.. R. N. E. Y.. F. I., ktorí mali potvrdiť tvrdenia žalobcu v žalobe, si
navzájom odporujú a pokiaľ ide o výpoveď svedka L. W. o tom, že uzatvoril so žalobcom
zmluvu o pôžičke, namietala že nepreukázal žiadnym hodnoverným spôsobom, že v decembri
2012 v skutočnosti disponoval s hotovosťou v sume 30.000 eur, iba uviedol, že finančná hotovosť
v sume 30.000 eur mala pochádzať z finančného daru 40.000 eur, ktoré dostal od svojho otca postupne
v období od roku 1994 až 1996 a túto mal mať až do odovzdania žalobcovi v decembri
2012 u seba. Svedok na druhej strane tiež uviedol, že bol od roku 2005 až do roku 2016 nezamestnaný;
do roku 2005 zarábal cca 665 eur mesačne a v období, kedy nepracoval (t.j. 7 rokov), ho finančne
podporovala jeho matka, ktorá je na dôchodku. Okrem toho do roku 2012 žil v spoločnej domácnosti s
dospelou osobou a s deťmi, a teda možno predpokladať, že v období siedmich rokov, počas ktorých
nemal príjem, napriek všetkému mal výdavky, a nielen na spoločnú domácnosť. Výpoveď
svedka L. W. nie je preto možné vzhľadom na jeho životné, pracovné a finančné pomery pokladať za
hodnovernú. V nadväznosti na výpoveď svedka L. W., v časti odôvodnenia splácania pôžičky
žalobcom uviedla, že žalobca si v decembri roku 2013 založil tri obchodné spoločnosti a následne
v januári roku 2014 jednu obchodnú spoločnosť, z čoho vyplýva, že ako zakladateľ týchto obchodných
spoločností musel mať v deň ich založenia k dispozícii finančnú hotovosť zodpovedajúcu vo výške
vkladu spoločníka a to sumu 155.000 eur, pretože jednotlivé vklady spoločníka vložil do rúk v hotovosti
správcovi vkladu. Vzhľadom na tvrdenie žalobcu o jeho finančných ťažkostiach a potrebe finančnej
pôžičky a výpovede svedkov, ktorí mali jeho tvrdenia potvrdiť ako pravdivé, sa tvrdenia žalobcu, ani
svedkov nejavia ako pravdivé, naopak ako koordinované a účelové vyjadrenia za účelom navodiť právny
stav, na základe ktorého by bola podložená a potvrdená verzia žalobcu a spolupracujúcich osôb. Ďalej
namietala, že všetci svedkovia a žalobca zhodne uviedli, že si účelovo zriadila bankový účet pre účely
zabezpečenia finančného toku z transakcie, avšak v konaní dostatočným spôsobom preukázala, že
predmetný účet mala zriadený už dlhodobo, čím vyvrátila klamlivé a účelové tvrdenia žalobcu. Zotrvala
na svojom tvrdení, že žalobcovi poskytla pôžičku finančných prostriedkov v sume 66.000 eur a namietala,
že pôvod ako aj reálnu možnosť dispozície s finančnou hotovosťou v tejto výške preukázala.
Predmetná pôžička bola splatná dňa 31.5.2014, a keďže žalobca jej opakovane tvrdil, že nevie vrátiť
pôžičku do dátumu splatnosti, dohodli sa na jej zabezpečení, a to záložným právom, zriadeným na
predmetnej nehnuteľnosti na základe zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 27.5.2014 a návrhu na
vklad záložného práva z toho istého dňa, v prospech žalovanej ako záložného veriteľa. K skutkovým
tvrdeniam prvoinštančného súdu vychádzajúcich z jednostranne vyhodnotených svedeckých výpovedí
svedkov navrhnutých žalobcom a žalobcu, že zmluva o pôžičke nebola uzatvorená a zároveň, že
dňa 27.5.2014 "bola podpísaná zmluva o pôžičke", namietala, že predmetné tvrdenia sú protichodné a
zároveň zmätočné, keď dňa 27.5.2014 bola medzi žalobcom a žalovanou podpísaná zmluva
o zriadení záložného práva na zabezpečenie pohľadávky žalovanej zo zmluvy o pôžičke 28.5.2012.
Tvrdila, že žalobca ako dlžník žalovanej, titulom podpísanej zmluvy o pôžičke zo dňa 28.5.2012 iba vrátil
požičané finančné prostriedky, a to formou zaplatenia časti kúpnej ceny z predaja nehnuteľnosti, nakoľko
sa na takomto spôsobe vrátenia pôžičky dohodli. Vrátenie pôžičky formou zaplatenia časti kúpnej ceny



z predaja nehnuteľnosti nemožno kvalifikovať ako bezdôvodné obohatenie žalovanej. Žalobca podľa
jej názoru svoje tvrdenia o bezdôvodnom obohatení žiadnym spôsobom relevantne nepodložil. Záver
súdu o tom, že uzatvorenie zmluvy o pôžičke bolo fiktívne, je založený na jednostrannom vyhodnotení
dôkazov predložených žalobcom a svedkov, ktorých žalobca navrhol, pričom je zrejmé a preukázané,
že tieto osoby dlhodobo spolupracujú a konajú v zhodne za účelom získania neoprávneného
prospechu na úkor žalovanej. Pokiaľ malo byť preukázané tvrdenie žalobcu, že uzavretie zmluvy o
pôžičke a zmluvy o zriadení záložného práva bolo podpísané s iným dátumom ako uviedla žalovaná,
mal súd vykonať dôkaz, ktorý by preukázal tvrdenie žalobcu, t.j., aby Y.. I. predložil dôkaz z informačného
systému svojho počítača o dátume vzniku dokumentácie. Vzhľadom na uvedené namietala, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
3. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť. Namietal nepravdivé, účelové a zavádzajúce tvrdenia zástupcu žalovanej,
a navrhol, aby na ne odvolací súd pri rozhodovaní neprihliadal vzhľadom na to, že v odvolaní sú
uvedené difamačné tvrdenia o svedkoch takej intenzity, že tieto napĺňajú skutkovú podstatu trestného
činu krivého obvinenia v trestnoprávnej rovine a ochrany osobnosti, chránenej Občianskym
zákonníkom. Za takéto tvrdenia považuje tvrdenia najmä o tom, že svedkovia sú dlhodobo prepojené
osoby a venujú sa zvláštnym realitným transakciám, najmä nadobudnutie práv k nehnuteľnostiam z
dražieb a pod. a žiadal, aby sa za tieto výroky zástupca žalovanej ospravedlnil, pretože ani jeden zo
svedkov nielenže nenadobudol žiadnu nehnuteľnosť prostredníctvom dražby, ale sa žiadnej dražby ani
nezúčastnil, čo sa dá zistiť a overiť. K tvrdeniu, žalovanej o tom, že žalobca v roku 2013 založil tri
obchodné spoločnosti uviedol, že tieto spoločnosti sú už zrušené. Namietal, že ako účastník konania si
splnil povinnosť a uviedol v žalobe pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností v súlade s materiálnou
pravdou a objektívnym stavom vo veci a svedkovia boli súdom riadne poučení o povinnosti vypovedať
pravdu a nič nezamlčať, ako aj o trestnoprávnych následkoch krivej výpovede, takže k
veci, ktorá je predmetom sporu, sa vyjadrovali spontánne a pravdivo, čím potvrdili relevantnosť listinných
dôkazov tvoriacich obsah spisu do takej miery, že súd mohol vo veci vydať objektívne a spravodlivé
rozhodnutie.
4. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v medziach
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie
je dôvodné.
5. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal
proti žalovanej zaplatenia žalovanej istiny s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia,
ako aj na opodstatnenosť tvrdení žalovanej z hľadiska skutočností, ktoré uviedla na svoju obranu,
jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyšli najavo.
Vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov a dospel k správnym
skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správny právny záver, že žalovaná sa bezdôvodne obohatila na
úkor žalobcu, keď mu nevydala sumu, ktorá bola poukázaná na jej účet ako časť kúpnej ceny z predaja
nehnuteľnosti žalobcu, keďže nebolo preukázané, že by jej týmto spôsobom vrátil pôžičku, keď reálne
odovzdanie predmetu pôžičky žalobcovi nebolo preukázané, a teda žalobcovi ani nevznikol záväzok
vrátiť pôžičku žalovanej. Vec posúdil správne po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval
príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka a svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobe vyhovel, aj
riadne odôvodnil, keď s poukazom na zodpovedajúcu právnu úpravu uviedol dostatočné a relevantné
dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil po skutkovej, ako aj po právnej stránke a vysporiadal sa
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými
relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania.
6. Predmetom odvolacieho konania bol žalobcom uplatnený a súdom prvej inštancie mu priznaný nárok
na zaplatenie sumy 68.000 eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia, ku ktorému
došlo na strane žalovanej tým, že na jej účet bola na základe žiadosti žalobcu pripísaná časť kúpnej
ceny z predaja nehnuteľnosti žalobcu, a žalovaná mu túto sumu odmietla vydať.
Žalovaná nerozporovala skutočnosť, že časť kúpnej ceny z predaja nehnuteľnosti žalobcu bola pripísaná
na jej účet, ale namietala, že túto sumu nie je povinná vydať žalobcovi, pretože jej týmto spôsobom iba
vrátil pôžičku, ktorú mu poskytla v sume 66.000 eur na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 28.5.2012.
Vzhľadom na to správne súd prvej inštancie zameral dokazovanie na zistenie skutočnosti, či žalovaná



skutočne odovzdala sumu 66.000 eur žalobcovi titulom poskytnutia pôžičky, keď vychádzal z reálnej
povahy zmluvy o pôžičke, ktorá nie je len konsenzuálnym kontraktom, ale vznik pôžičky predpokladá
nielen dohodu strán o poskytnutí pôžičky (konsenzus), ale i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky
dlžníkovi, ktorý sa tak stáva jeho vlastníkom. Pokiaľ teda nedôjde k odovzdaniu
dohodnutého predmetu pôžičky dlžníkovi, nevznikne medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky.
7. Ust. § 132 ods. 1, § 167 ods. 2 C.s.p. (§ 120 ods. 1 O.s.p. účinný v čase začatia konania) ukladajú
stranám sporu povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalovanú preto zaťažovalo
dôkazné bremeno o preukázaní jej tvrdení, že žalobcovi poskytla pôžičku v sume 66.000 eur a že tieto
finančné prostriedky mu skutočne aj na základe uzavretej zmluvy o pôžičke odovzdala.
8. Dôkazným bremenom treba rozumieť procesnú zodpovednosť strany sporu, za to, že v konaní
nebolo preukázané jeho tvrdenie a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jeho
neprospech. Rozsah dôkazného bremena, teda okruhu skutočností, ktoré konkrétne musí strana sporu
preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá sa má na sporný vzťah aplikovať a z ktorej
potom vyplýva, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda kto zo strán sporu je povinný stanovený okruh
skutočností preukázať, a ktorého potom pri nesplnení tejto povinnosti postihuje nepriaznivý následok v
podobe neúspechu v spore. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností spočíva na tej strane sporu,
ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu,
ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.
9. V zmysle § 657 Občianskeho zákonníka, upravujúceho zmluvu o pôžičke, bola teda žalovaná;
ktorá tvrdila, že poukázaním predmetnej sumy na jej účet kupujúcou nehnuteľnosti žalobcu, jej mala
byť vrátená pôžička poskytnutá žalobcovi; povinná preukázať nielen že medzi ňou a žalobcom došlo
k uzavretiu zmluvy o pôžičke, ale aj faktické odovzdanie predmetu pôžičky žalobcovi. Odovzdanie
predmetnej sumy žalobcovi však žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala, žalovaná tvrdila, že sumu
66.000 eur odovzdala žalobcovi v taxíku na Mlynských Nivách v prítomnosti T.. N., ktorý však vo svojej
výpovedi túto skutočnosť poprel, a teda odovzdanie peňazí žalovanou žalobcovi nepotvrdil a žalovaná
žiadne iné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti nenavrhla. Správne preto súd prvej inštancie pri
rozhodovaní vychádzal z toho, že reálne odovzdanie predmetu pôžičky žalovanou žalobcovi nebolo
preukázané. Nedôvodne žalovaná v odvolaní namieta, že preukázala pôvod a reálnu možnosť dispozície
s finančnou hotovosťou v uvedenej výške, keď súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie aj za
účelom zistenia majetkových a zárobkových pomerov žalovanej v čase, kedy mala žalobcovi
poskytnúť pôžičku, ktorým však bolo preukázané, že v tom čase nebola schopná splácať úver, ktorý jej
bol poskytnutý na kúpu bytu, v dôsledku čoho aj došlo k realizácii záložného práva banky a k predaju bytu
žalovanej na dražbe, pričom výťažkom predaja nebol pokrytý celý úver a banka sa domáhala doplatenia
zvyšku úveru na súde. Existenciu svojej finančnej hotovosti v sume zodpovedajúcej ňou tvrdenej výške
pôžičky, ani konkrétny pôvod ňou tvrdenej hotovosti žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala.
10. Žalovaná tvrdila, že zmluvu o pôžičke uzavrela so žalobcom dňa 28.5.2012, avšak v tomto
období bola žalovaná vyzývaná bankou na úhradu omeškaných splátok úveru, a to listami od 10.10.2011
do 14.9.2012, čo nasvedčuje tomu, že finančnou hotovosťou nedisponovala.
11. Nedôvodne tiež žalovaná v odvolaní namieta, že žalobca nepreukázal hodnoverným dôkazom jeho
tvrdenia, keď tvrdenia žalobcu potvrdili aj vypočutí svedkovia, pričom súd prvej inštancie sa v odôvodnení
napadnutého rozsudku vysporiadal aj s pochybnosťami o vierohodnosti vypočutých
svedkov vzhľadom na ich priateľský vzťah a spoluprácu na určitých realitných transakciách pokiaľ ide o
svedkov T.. N., Y.. I., keď konštatoval, že nie je zrejmé, z akého dôvodu by nepravdivo vypovedal svedok
H.. V. a poukázal na to, že jeho výpoveď žalovaná ani nespochybňovala. V odvolaní žalovaná namieta
hodnovernosť výpovede svedka L. W. vzhľadom na jeho životné, pracovné a finančné pomery a v časti
odôvodnenia splácania pôžičky žalobcom aj vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v tom čase založil
viaceré obchodné spoločnosti a musel teda disponovať finančnou hotovosťou zodpovedajúcou výške
vkladu spoločníka. Taktiež namietala, že tvrdenia žalobcu sú protichodné a zmätočné o tom, že zmluva
o pôžičke nebola uzatvorená a zároveň, že dňa 27.5.2014 bola podpísaná zmluva o pôžičke, a to s
poukazom na to, že dňa 27.5.2014 bola medzi stranami podpísaná zmluva o zriadení záložného práva na
zabezpečenie pohľadávky žalovanej zo zmluvy o pôžičke z 28.5.2012. Tieto námietky však odvolací súd
posúdil ako nedôvodné, resp. právne bezvýznamné, a to vzhľadom na to, že v konaní medzi
stranami nebolo sporné, že kupujúca na základe kúpnej zmluvy uzavretej so žalobcom zaplatila na účet
žalovanej časť kúpnej ceny za nehnuteľnosť v sume 68.000 eur, pričom žalovaná nebola vlastníčkou
ani spoluvlastníčkou predávanej nehnuteľnosti, avšak žalovaná tvrdila, že dôvodom tohto plnenia bolo
vrátenie pôžičky, ktorú poskytla žalobcovi, a preto rozhodujúca bola skutočnosť, či žalovaná skutočne
predmet pôžičky odovzdala žalobcovi, ktorú skutočnosť však žalovaná nepreukázala. Správne aj súd
prvej inštancie vychádzal z toho, že nie je rozhodujúce, kedy naozaj došlo k podpisu zmluvy o pôžičke a



tiež žalobcom uvádzaný motív, ktorý ho mal viesť k uzavretiu fiktívnej zmluvy o pôžičke, ale podstatné
je, či došlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky žalobcovi. Len v takom v prípade, by bol
preukázaný vznik povinnosti žalobcu vrátiť žalovanej pôžičku, čím by bol vylúčený vznik bezdôvodného
obohatenia u žalovanej tým, že odmietla vydať žalobcovi finančné prostriedky, ktoré boli poukázané na jej
účet ako zvyšná časť kúpnej ceny za predaj nehnuteľnosti žalobcu. Súd prvej inštancie pri posudzovaní
pravdivosti tvrdení žalobcu správne prihliadol aj na rozdiel v sume 2.000 eur, medzi sumou pripísanou
na účet žalovanej a sumou, v ktorej mu mala byť poskytnutá pôžička žalovanou, nevydanie ktorého
žalovanou žalobcovi aj podľa názoru odvolacieho súdu svedčí o tom, že predmetným plnením finančných
prostriedkov na účet žalovanej nešlo o vrátenie pôžičky.
12. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387
ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súde podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, priznal náhradu trov odvolacieho
konania v celom rozsahu.
14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo



odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).