Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/259/2017 z 28. 1. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. januára 2020, sp. zn. 2Co/259/2017, ECLI:SK:KSBA:2020:1216206174.1 Krajský súd Bratislava | 2Co/259/2017 | ECLI:SK:KSBA:2020:1216206174.1 | 2020-01-28 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d9f8c9a1-fd8e-4409-bac0-d7753559140c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1216206174.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/259/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1216206174
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1216206174.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek
senátu JUDr. Nadeždy Wallnerovej a JUDr. Ivany Jahnovej, v právnej veci žalobcu: O.. O. T., D.
XX.X.XXXX, H. N.: C. XX, zastúpený JUDr. Marekom Tkáčom, advokátom, so sídlom: Nám. sv. Martina
39, Lipany, proti žalovanému: C.E.N. s.r.o., IČO: 35 780 886, so sídlom: Gagarinova 12, Bratislava,
zastúpený Mgr. Tomášom Szabom, advokátom, so sídlom: Radvanská 23, Bratislava, o uloženie
povinnosti odvysielať opravu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č. k.
13C/69/2016 - 157 zo dňa 26.7.201, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č. k. 13C/69/2016 - 157 zo dňa 26.7.2017 p o
t v r d z u j e.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II (ďalej aj súd prvej inštancie) rozsudkom č. k. 13C/69/2016 - 157 zo
dňa 26.7.2017 v prvom výroku zastavil konanie v časti žaloby žalobcu, ktorou sa domáhal uloženia
povinnosti žalovanému odvysielať v televízii TA3 a v relácii Žurnál ospravedlnenie za reportáž s názvom
Podozrenie z podvodu, odvysielanú dňa 15.3.2016 v čase o 12,15 hodine a následne opakovane, v ktorej
žalovaný nemal zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť, a to tým, že v reportáži nepravdivo a pravdu
skresľujúco informoval o starostovi obce C. O.. O. T., ako o osobe podozrivej zo spáchania trestného
činu subvenčného podvodu a úverového podvodu v súvislosti so žiadosťou o dotáciu na nájomné byty
(výrok I.). Druhým výrokom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanému domáhal zverejnenia
tlačovej opravy, podľa § 21 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a tretím výrokom priznal
žalovanému plný nárok na náhradu trov konania.

2. Zastavenie konania súd prvej inštancie odôvodnil úkonom späťvzatia žaloby v predmetnej časti, ktorý
právne posúdil podľa ustanovenia § 144, § 145, § 146 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej aj CSP).

3. Vo vzťahu k zamietnutiu žaloby súd prvej inštancie konštatoval, že dňa 15.3.2016 o 12.15 hodine
a následne opakovane televízia TA3 odvysielala reportáž s názvom „Podozrenie z podvodu“, ktorú
uviedol moderátor v televíznom štúdiu slovami, že predstavitelia obce Holčíkovce sú podozriví zo
spáchania podvodu pri žiadaní dotácie na nájomné byty, tie vznikli rekonštrukciou chátrajúcej budovy,
ktorú zrealizovala súkromná firma. Vynovené byty mala podľa zmluvy odkúpiť obec. Pri schvaľovaní
dotácie však nastal problém, prípadom sa už zaoberá polícia. V samotnej reportáži redaktor S. H.
úvodom konštatoval, že obec C. požiadala o dotáciu a úver z ministerstva dopravy a Štátneho fondu
rozvoja bývania (ďalej aj ŠFRB) vo výške takmer pol milióna eur na odkúpenie 12 nájomných bytov v



tomto zrekonštruovanom objekte (súd prvej inštancie poznamenal, že redaktor stál pred spomenutým
objektom). Pokračoval, že obec podložila žiadosť stavebným povolením a kolaudačným rozhodnutím,
ktoré vraj boli vydané v rozpore so zákonom. Následne sa vyjadroval hovorca Krajskej prokuratúry
v Prešove, ktorý potvrdil, že obidve tieto rozhodnutia napadol prokurátor, pretože tam vidí porušenie
zákona o stavebnom konaní. Redaktor ďalej uviedol, že to či došlo na stavebnom úrade v C. k
omylu alebo to bol vopred pripravený podvod, teraz vyšetruje kriminálka. Vyjadril sa hovorca Krajského
riaditeľstva Policajného zboru v Prešove, ktorý potvrdil, že vyšetrovateľ začal trestné stíhanie pre
obzvlášť závažný zločin úverového a subvenčného podvodu spáchaných v štádiu pokusu, ktorých sa
mal dopustiť doposiaľ neznámy páchateľ konajúci v mene obce. Redaktor po vyjadrení pokračoval
slovami, že medzi podozrivými môže byť aj starosta, ktorý v tomto prípade zastupoval stavebný úrad.
Ten však obvinenia odmieta a tvrdí, že o vyšetrovaní sa dozvedel až od nás. Následne sa vyjadroval
žalobca, ktorý uviedol, že ako obec môže oklamať alebo urobiť subvenčný podvod kdesi, keď to je forma
žiadosti. Tak, keď žiadosť nespĺňa podmienky, tak sa vyhodí a hotovo. Redaktor pokračoval uvedením
informácie, že neschválenou žiadosťou sa celý prípad iba začína, opätovne sa vyjadroval hovorca
Krajského riaditeľstva policajného zboru v Prešove, ktorý potvrdil, že doposiaľ neznámy páchateľ sa
mal pokúsiť uviesť do omylu ŠFRB a Ministerstvo dopravy v otázke splnenia podmienok na poskytnutie
úveru, resp. dotácie. Redaktor pokračoval, že traja obecní poslanci upozornili aj na ďalší problém, na
základe z výpisu z Listu vlastníctva zistili, že časť pozemkov pod budovou patrí okrem obci aj ďalším 19
vlastníkom. Priestor na vyjadrenie dostal aj M. U., ktorý uviedol, že boli vynechaní vlastníci pozemkov,
pod ktorými budova vlastne stojí. Že boli obídení títo vlastníci, neboli zahrnutí do stavebného konania
a kolaudačného konania. Redaktor konštatoval, že poslanci sú presvedčení, že pochybil starosta, ten
sa bráni tým, že súkromné pozemky s budovou len susedia a odkázal im, aby si naštudovali zákon.
Opätovne sa vyjadroval žalobca, ktorý zdôrazňoval, že obec nič nezákonné neurobila, čo sa týka
rekonštrukcie budovy, lebo táto budova bola postavená v 70-tych rokoch, a keď si niekto nárokuje, že
je postavená na jeho pozemku, nech to dokáže. Záverom redaktor uviedol, že poslanci navyše tvrdia,
že obec im dlhodobo odmieta sprístupniť potrebné dokumenty, týkajúce sa rekonštrukcie. Traja z nich
sa vzdali svojich mandátov.

4. Žalobca (starosta obce C.) poukazoval na to, že v tejto reportáži bol označený ako osoba podozrivá
zo spáchania trestného činu, čo vyplýva z kontextu celej reportáže a jej názvu, najmä z výrokov:
„ Predstavitelia obce Holčíkovce sú podozriví zo spáchania podvodu pri žiadaní dotácie na nájomné byty,
tie vznikli rekonštrukciou chátrajúcej budovy, ktorú zrealizovala súkromná firma“, „pri schvaľovaní dotácie
však nastal problém, prípadom sa už zaoberá polícia“, „či došlo na stavebnom úrade v Holčíkovciach
k omylu alebo to bol vopred pripravený podvod teraz vyšetruje kriminálka“ a „medzi podozrivými môže
byť aj starosta, ktorý v tomto prípade zastupoval stavebný úrad“, „ten však obvinenia odmieta a tvrdí,
že o vyšetrovaní sa dozvedel až od nás.“, „neschválenou žiadosťou sa však celý prípad iba začína.“
Preto v súdenej veci žiadal, o uloženie povinnosti žalovanému zverejniť opravu v znení: „Televízia
TA3 odvysielala dňa 15.3.2016 v čase o 12.15 hodiny a následne opakovane reportáž s názvom
Podozrenie z podvodu, v ktorom nezabezpečila objektívnosť a nestrannosť, a to tým, že v reportáži
nepravdivo a pravdu skresľujúco informovala o starostovi obce C. O.. O. T.Š., ako o osobe podozrivej
zo spáchania trestného činu subvenčného podvodu a úverového podvodu v súvislosti so žiadosťou o
dotáciu a nájomné byty.“ Žalobca listom zo dňa 21.3.2016 požiadal žalovaného o odvysielanie opravy
a tvrdil, že televízia TA3 nemala vôbec informovať o tom, že je podozrivý zo spáchania podvodu,
keďže nebolo voči nemu vznesené žiadne obvinenie. Takéto konanie televízie, ktorá ešte vyhotoví
obrazový záznam a zároveň uvedie, že medzi podozrivými môže byť aj starosta, je podľa názoru žalobcu
nepravdivým a pravdu skresľujúcim údajom, pretože redaktorovi vysvetlil, že už v minulosti bolo voči
nemu vedené trestné konanie, ktoré bolo nakoniec právoplatne zastavené, na čo redaktor nechcel
prihliadnuť. Redaktor neprihliadol ani na to, že na zasadnutí obecného zastupiteľstva obce Holčíkovce
zo dňa 30.1.2015 bola žiadosť o dotáciu odsúhlasená uznesením obecného zastupiteľstva č. 3/2015.
Táto informácia v reportáži spomenutá nebola. Cieľom reportáže bolo preto skriminalizovanie žalobcu.
Podľa žalobcu televízia TA3 neprihliadla ani na skutočnosť, že v čase pred podaním žiadosti o dotáciu a
úver bolo riadne vedené stavebné a kolaudačné konanie odborne spôsobilou osobou pre účely výkonu
stavebného úradu. Rozhodnutie o stavebnom povolení a kolaudačnom povolení boli právoplatné a
vykonateľné a nik ich v tom čase (február až apríl 2015) nespochybňoval. K ich spochybňovaniu došlo
účelne zo strany troch bývalých poslancov až niekedy v mesiaci september 2015, keď mali vedomosť
o zastavení trestného stíhania. Žiadosť o dotáciu nebola vrátená preto, že by stavebné a kolaudačné
rozhodnutie boli v rozpore so zákonom, ale dôvodom bola existencia plomby na pozemku parc. Č.. XX/
X, ktorá plomba však bola následne po vydaní rozhodnutia Okresného úradu Prešov, č.: Upo 2/2015/Mi,



zo dňa 28.4.2015 zrušená, keď okresný úrad nevyhovel protestu prokurátora a rozhodnutí okresného
úradu nadobudlo právoplatnosť dňa 12.5.2015. Tvrdenia odvysielané v reportáži, že sa jednalo o vopred
pripravený podvod, je zavádzaním verejnosti. Žalobca namietal, že nevie na základe čoho televízia TA3
vyvodila, že mal vedieť o vyšetrovaní. Aj v časti, kde klamlivo informovala o pozemkoch pod budovou,
sa stotožnila s tvrdením troch obecných poslancov, že časť patrí okrem obci ďalším 19 vlastníkom. V
reportáži nebola zverejnené jeho odpoveď k otázke sprístupňovania potrebných dokumentov. Žalovaný
žiadosť žalobcu o opravu prevzal dňa 22.3.2016 a listom zo dňa 8.4.2016 odvysielanie opravy odmietol.
Podľa jeho názoru bola reportáž spracovaná nestranne, objektívne a bez vyvodzovania konkrétnych
záverov. Informácia, že starosta obce by mohol patriť medzi podozrivých nebola odvysielaná ako
jednoznačný fakt, ale len ako do úvahy prichádzajúca možnosť. Poukázal na to, že žalobca viackrát
vytrhol odvysielané údaje z kontextu celej reportáže. Tá bola koncipovaná ako súhrn doterajších zistení,
domnienok, názorov a možných vysvetlení, pričom poukázal na zásadu potreby všestrannosti informácií
a názorovej plurality, tak aby si divák mohol urobiť názor sám. Z jeho vyjadrení boli odvysielané tie, ktoré
boli relevantné a súviseli s obsahovým predmetom reportáže, pričom jej predmetom rozhodne nebola
podrobná genéza majetkovo právnych vzťahov týkajúcich sa budovy, ale aktuálny problém, týkajúci sa
žiadosti o dotáciu a úver. Predmetné argumentácie strany sporu predniesli aj počas konania v danej veci.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa článku 26 ods. 1,2,4 Ústavy Slovenskej republiky,
§ 16 ods. 3 písm. a), b), § 21 ods. 1,3,4,9,10 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii,
§ 33, § 199 ods. 1, § 206 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku, § 13 ods. 1,5
zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, § 12 ods. 1,2,3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka a zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že zákon č. 308/2000 Z. z. o retransmisii a vysielaní
upravuje práva a povinností vysielateľa, pričom akcentuje jeho hlavnú úlohu, ktorou je informovanie
verejnosti o otázkach kultúrneho, spoločenského, politického spektra tak, aby bola zabezpečená nielen
objektívnosť a nestrannosť jednotlivých vysielaných programov, ale aby nimi bolo nastavované zrkadlo
spoločnosti, aby bolo poukazované na problémy, názorovú pluralitu panujúcu v spoločnosti, a to tak,
aby širokej verejnosti bolo umožnené urobiť si o jednotlivých predkladaných sporných otázkach vlastný
názor. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, medzi stranami nebolo sporným, že žalovaný je nositeľom
pasívnej vecnej legitimácie v súdenej veci, a že je právnickou osobou, ktorej predmetom činnosti je
prevádzkovanie televízneho vysielania, výroba a distribúcia audiovizuálnych, zvukových a obrazových
záznamov. Sporným nebolo ani to, že v napadnutej reportáži ako jeden z respondentov vystupoval
žalobca, pričom bol označený menom, priezviskom a funkciou, ktorú zastával.

6. Súd prvej inštancie zdôraznil, že inštitút opravy v zmysle zákona č. 308/2000 Z. z. neslúži a v
princípe nesleduje poskytnutie satisfakcie, ale nápravu nepravdivých údajov, tvrdení alebo informácií,
ktoré boli vysielateľom zverejnené. Podstatou žiadosti je to, aby verejnosti bola poskytnutá pravdivá
informácia. Poukázal na to, pri prejednaní danej veci musel vychádzať z petitu žaloby, vo vzťahu ku
ktorému sa nestotožnil s názorom žalovaného, že žalobcom navrhovaný žalobný petit je nevykonateľný.
Súd prvej inštancie uviedol, že z obsahu petitu je zrejmé, že v reportáži malo podľa žalobcu dôjsť zo
strany vysielateľa ku konštatovaniu pravdu skresľujúcej informácie o žalobcovi, kedy bol ako starosta
označený za osobu podozrivú zo spáchania trestného činu subvenčného a úverového podvodu v
súvislosti so žiadosťou o dotáciu na nájomné byty. Hoci je zrejmé, že v samotnom petite, resp. v
znení správy, ktorú by mala televízia odvysielať, sa nenachádza konkrétny návrh znenia opravy, z
kontextu celej správy je zrejmé, že už samotné označenie žalobcu ako osoby podozrivej je pravdu
skresľujúcim údajom. Bežnému divákovi by, v prípade odvysielania takto naformulovanej správy bolo
zrejmé, že takáto informácia o žalobcovi bola pravdu skresľujúca. Preto, podľa názoru súdu prvej
inštancie, by trvanie na preformulovaní návrhu na opravu, bolo neprimeraným formalizmom. Súd prvej
inštancie dospel k názoru, že v prípade, ak by sa v konaní osvedčilo, že takto uverejnený údaj, resp.
konštatácia je nepravdivým a pravdu skresľujúcim údajom, mohol by žalobe vyhovieť. Petitom žaloby
bol vymedzený predmet súdneho konania, a preto bolo pre rozhodnutie vo veci potrebné ustáliť, či
tvrdenie v reportáži, ktorá (ako to žalobca tvrdil) ho označila za osobu podozrivú zo spáchania trestného
činu, je tvrdením nepravdivým, alebo či sa jedná o pravdu skresľujúci údaj, ku ktorému dospel žalovaný
ignorujúc objektívne známe skutočnosti, ktoré si nesprávne vyhodnotil a dospel k záveru, ktorý nemožno
označiť za primeraný hodnotiaci úsudok. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca nie úplne
reflektoval obsah zverejnenej reportáže, keď v petite žaloby uvádzal, že žalovaný mal o ňom informovať
ako o osobe podozrivej zo spáchania trestného činu. V reportáži bol použitý podmieňovací spôsob
vyjadrenia informácie, keď žalovaný konštatoval, že medzi podozrivými „ môže byť“ aj starosta. Tento
gramatický tvar nasvedčuje tomu, že tvorca reportáže tento údaj predkladal divákovi ako možnosť,



nie ako konkrétnu a nevyvrátiteľnú skutočnosť. Tento záver sám o sebe nespôsobuje prijatie záveru
o primeranosti hodnotiaceho úsudku, ale dotvára argumentačnú mozaiku. Podľa názoru súdu prvej
inštancie prijatie záveru o možnosti podozrenia z trestného činu bolo primeranou a logickou dedukciou
redaktora, ktorá vychádzala z vyjadrení oficiálnych štátnych orgánov. Samotný štátny orgán vo svojom
oficiálnom vyjadrení (ktoré v zmysle judikatúry už zo strany vysielateľa, resp. redaktora nemusí byť
preverované z hľadiska jeho pravdivosti) konštatoval, že v rozhodnej dobe (tvorby reportáže) začal
vyšetrovateľ trestné stíhanie pre konkretizované trestné činy, ktorých sa mal dopustiť neznámy páchateľ,
konajúci v mene obce. Sám štátny orgán, teda zúžil okruh možných podozrivých, keď konštatoval, že
to bola osoba, zastávajúca v obci vedúcu funkciu a v jej mene konajúca. Podľa názoru súdu prvej
inštancie, ak následne redaktor nastolil otázku v podobe poukázania na možnosť, že medzi podozrivými
môže byť aj starosta, ktorý je štatutárom obce a jeho najvyšším výkonným orgánom, neprekročil rámec
primeraného hodnotiaceho úsudku. Najmä, ak to vyplynulo z výpovede redaktora, mal k dispozícií aj
článok regionálnych novín, kde sa podobná tematika rozoberala a kde otázka údajných pochybení
starostu obce bola nastolená tromi bývalými poslancami, ktorí boli v tomto článku parafrázovaní („boli
nútení podávať podnety na preverovanie zákonnosť postupu obce, vo väčšine z nich na konanie
starostu obce“). Vyslovená domnienka v reportáži zodpovedala aj vyjadreniu Krajskej prokuratúry,
kedy v rozhodnej dobe táto potvrdila napadnutie stavebného a kolaudačného rozhodnutia protestom
prokurátora. Súd prvej inštancie doplnil, že úlohou médií je práve nastoľovanie otázok, dokonca aj
znepokojivých a takých, ktoré majú negatívny podtext, o to viac, ak sa jedná o tému zásadného verejného
významu, čo nepochybne čerpanie dotácií a podozrenie z páchania trestnej činnosti v súvislosti s ich
poskytovaním je. Podľa názoru súdu prvej inštancie postupoval redaktor žalovaného korektne, keď
ihneď po vyslovení tejto domnienky, dal priestor žalobcovi na jeho obranu, pričom ho parafrázoval, keď
uviedol, že on podozrenia odmieta a o vyšetrovaní sa dozvedel až od nás (žalovaného). Žalobcovi
poskytol priestor na priame vyjadrenie sa. Tým žalovaný zabezpečil objektívnosť a pluralitu názorov a
v podstate umožnil divákovi urobiť si vlastný názor o prezentovanej otázke. Preto súd prvej inštancie
nesúhlasil s názorom žalobcu, že došlo k porušeniu prezumpcie neviny žalobcu, nakoľko žalovaný
rozhodne nevyslovil záver, že žalobca je vinný z trestného činu, dokonca ani záver, že by bol z neho
jednoznačne podozrivý.

7. Z dôvodu argumentácie žalobcu, že samotný výrok treba skúmať v kontexte všetkých informácií
zverejnených v reportáži, súd prvej inštancie, aj keď bol toho názoru, že to prekračuje rámec žalobného
petitu, preskúmal obsahovú súvislosť celej reportáže. Žalobca namietal, že žalovaný neposkytol
niektoré údaje, podľa názoru žalobcu podstatné, ktoré mali v reportáži byť uverejnené, aby bola
zabezpečená jej objektivita. K tomu súd prvej inštancie poukázal na to, že temer všetky sporné otázky,
ktoré reportáž riešila, boli prezentované cez vyjadrenia jednotlivých respondentov a samotný redaktor
resp. tvorca reportáže len sprievodne poukazoval na ich jednotlivé obsahové náplne. Konštatovanie
v úvode, že predstavitelia obce Holčíkovce sú podozriví zo spáchania podvodu, je len parafrázou
nasledujúceho vyjadrenia hovorcu Krajského riaditeľstva PZ v Prešove, ktorý potvrdil začatie trestného
stíhania a následne konštatoval, že doposiaľ neznámy páchateľ sa mal pokúsiť uviesť do omylu
štátny fond a ministerstvo v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru. Preto, podľa názoru
súdu prvej inštancie, aj názov reportáže „Podozrenie z podvodu“ bol primeraný a zodpovedajúci
informáciám, získaným od štátnych orgánov. Následný opis priebehu žiadosti o dotáciu zodpovedal
pravde (uvedené potvrdil tak žalobca, ako aj obsah listinných dôkazov). Konštatácia, že stavebné
a kolaudačné rozhodnutie mali byť vydané v rozpore so zákonom plne zodpovedala následnému
vyjadreniu prokuratúry, ktorá voči obom rozhodnutiam podala protest. Protest prokurátora predstavuje
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý podáva prokurátor práve vtedy, keď na základe relevantných
zistení dospeje k záveru o porušení zákona. Preto, ak v čase podania protestu, redaktor konštatoval
možnú nezákonnosť rozhodnutí, išlo o relevantnú a objektívnu konštatáciu. Tvrdenie žalobcu, že v
čase podania žiadostí o dotáciu a úver neboli tieto rozhodnutia napádané, je irelevantné, nakoľko
redaktor sa zaoberal situáciou aktuálnou v čase tvorby reportáže, kedy o zákonnosti týchto správnych
rozhodnutí vznikla pochybnosť. Tvrdenie, že podnet podávali účelovo traja poslanci neobstojí, nakoľko
je to prokurátor a nie poslanci, ktorý následný protest podáva, ak dospeje k podozreniu z porušovania
zákona. Rovnako je podľa názoru súdu prvej inštancie zavádzajúce tvrdenie žalobcu, že v reportáži
bolo konštatované, že došlo k vopred pripravenému podvodu. Redaktor otázku, či došlo k omylu alebo
podvodu formuloval len ako úvod k následnému vydareniu jednotlivých respondentov a to štátnych
orgánov, žalobcu. Súd prvej inštancie v celom obsahu reportáže nenašiel tvrdenie žalovaného, že
žalobca mal vedomosť o podanom trestnom oznámení. Naopak, bolo v nej uvedené, že o vyšetrovaní
sa dozvedel až od redaktora. Obdobne postupoval redaktor aj ďalej, keď nastolil otázku údajného



problému s pozemkami pod spornou budovou. Redaktor uviedol, že traja poslanci upozornili na to, že
časť pozemkov je vo vlastníctve 19 ďalších vlastníkov, pričom nechal vyjadriť sa na kameru aj priamo
A.. U.. Na druhej strane redaktor poskytol rovnakú možnosť na obranu žalobcovi, keď uviedol, že sa
bráni tým, že súkromné pozemky s budovou len susedia, pričom opätovne poskytol záznam z priameho
vyjadrenia sa žalobcu. Je nutné poznamenať, že redaktor nie je osobou, ktorá by mala právomoc
prijímať konkrétne závery a preto jeho postup, kedy k jednej a tej istej spornej otázke poskytne možnosť
vyjadrenia obom názorovo odlišným stranám je profesionálny a objektívny. K tejto otázke súd prvej
inštancie poznamenal, že autor reportáže len postavil tvrdenie proti tvrdeniu, a v prípade, že žalobca má
pocit, že takýmto tvrdením bolo zo strany poslancov zasiahnuté do jeho práva na ochranu osobnosti,
nič mu nebránilo podať v tomto kontexte žalobu. V žiadnom prípade ale nemôže byť úspešný v žalobe o
zverejnenie opravy, kde autor len postavil oproti sebe dve tvrdenia dvoch rôznych subjektov a ponechal
divákovi možnosť vytvoriť si na vec vlastný názor. Posledná námietka žalobcu smerovala k údajnej
nepravdivosti tvrdenia, že obec dlhodobo odmieta sprístupniť potrebné dokumenty trom poslancom. Súd
prvej inštancie zdôraznil, že táto konštatácia nebola predmetom súdneho prieskumu, nakoľko ju žalobca
nezahrnul do znenia opravy, zároveň však k tomu uviedol, že toto tvrdenie len parafrázuje tvrdenie
poslancov, ktoré bolo zrejmé už z predchádzajúceho článku, zverejneného v regionálnych novinách. K
námietke žalobcu, že v reportáži nezazneli podstatné informácie, ktoré žalobca redaktorovi prezentoval,
teda že nebolo poukázané na predchádzajúce trestné konanie, ktoré bolo právoplatne zastavené, súd
prvej inštancie poukázal na to, že predmetom reportáže nebolo skúmanie predchádzajúcich trestných
konaní, ale tých, ktoré aktuálne prebiehali a kde orgány činné v trestnom konaní nepovažovali za
potrebné konanie zastaviť, naopak vo veci riadne konali a verejne vyslovili podozrenie zo spáchania
trestného činu. V reportáži tak krátkej časovej metráže by bolo úplne nelogické a neúčelné rozoberať
všetky skutočnosti, ktoré sa len okrajovo týkali jej predmetu a skôr len dokresľovali situáciu v obci,
najmä vo vzťahoch medzi starostom a poslancami. Taktiež uvedenie dôvodov odmietnutia žiadosti
o dotácie nepatrilo medzi nosné informácie. Okrem toho z obsahu tohto odmietnutia je zrejmé, že
ministerstvo konštatovalo, že žiadosť nespĺňa zákonné podmienky, konkrétne, že na nehnuteľnosti
viazne plomba, neboli dodržané normy stavby z hľadiska akustického a bezpečnostného a boli
predložené zmätočné kolaudačné rozhodnutia. Hoci žalobca tieto dôvody bagatelizuje, podľa názoru
súdu prvej inštancie nemajú úplne zanedbateľný význam. V tomto sa súd prvej inštancie stotožnil s
argumentáciou žalovaného, v ktorej poukazuje na to, že je na redaktorovi, ktorý tvorí reportáž, aby
rozhodol o jej obsahovej i formálne stránke a výslednom prevedení. To, že redaktor nespomenul fakt,
že žiadosť o dotácie schvaľovalo obecné zastupiteľstvo, čím mal redaktor spôsobiť neobjektívnosť
článku, je len subjektívnym hodnotením žalobcu. Neposkytnutie dotácie, resp. vrátenie žiadosti bol
len druhotným tematickým okruhom, nakoľko v reportáži bola pozornosť zameraná na konanie o
proteste prokurátora a trestné konanie, kde štátny orgán vyslovil podozrenie zo zavádzania príslušných
orgánov pri žiadostiach o dotáciu. Ak aj v čase podávania žiadostí nikto nespochybňoval kolaudačné
a stavebné rozhodnutie, v čase vyhotovovania a odvysielania reportáže, tieto boli riadne napadnuté vo
forme podania protestu prokurátora. K vyhotoveniu obrazových záznamov žalobcu v reportáži a teda
okolností, či tieto v súvislosti s hovoreným slovom nespôsobili neprimeranosť hodnotiaceho úsudku
žalovaného, ktorý označil žalobcu za osobu, ktorá by mohla byť podozrivá zo spáchania trestného činu,
súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný neprekročil hranice spravodajskej licencie. Vo všeobecnosti
platí, že privolenie fyzickej osoby na použitie obrazového záznamu jej osoby, nie je potrebné, ak je
táto použitá primeraným spôsobom pre účely televízneho spravodajstva. Podmienkou je, že takéto
použitie nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby. Pri skúmaní tejto otázky súd
prvej inštancie vychádzal aj z postavenia žalobcu ako verejného činiteľa, ktorý musí zniesť nielen vyššiu
mieru verejnej prezentácie, ale aj mieru prípadnej kritiky. Je logické, že ako predstaviteľ komunálnej
politiky a to dokonca v pozícii štatutára za obec, možno od neho dôvodne očakávať, že sa bude
vyjadrovať k zásadným otázkam o dianí v obci a to dokonca aj v témach, ktoré nastoľujú negatívne
vnímané okruhy problémov. Z výsluchu žalobcu, ako aj z obsahu samotnej reportáže vyplynulo, sám a
dobrovoľne sa na kameru vyjadril k nastolenej téme a povolil redaktorovi snímanie jeho osoby. Tvrdenie,
že prekročenie medzí spravodajskej licencie spočívalo v tom, že povolil vyhotovovanie obrazových a
zvukovo obrazových záznamov svojej osoby len mimo budovy a napriek tomu došlo k jeho natáčaniu
aj v interiéri budovy, je nelogické. Súd prvej inštancie uviedol, že ak raz žalobca povolil vyhotovovanie
záznamov, nebolo v konaní zrejmé, v čom by bolo odlišné, vyhotovenie záberov v interiéri alebo exteriéri
a nakoniec, samotný žalobca ani nešpecifikoval, v čom vidí rozpor s oprávnenými záujmami a o aké
záujmy ide. Skutočnosť, že obrazový záznam žalobcu bol zverejnený (okrem iných) aj v súvislosti
s konštatáciou, že medzi podozrivými môže byť aj starosta, ten však obvinenia odmieta a tvrdí, že
o vyšetrovaní sa dozvedel až od nás, nezakladá možnosť prijatia záveru o neprimeranom postupe



žalovaného. Žalobca jednoducho povolil zhotovovanie zvukovo obrazových záznamov svojej osoby, na
kameru sa verejne vyjadril, preto len jeho zobrazenie v kontexte určitej konštatácie (ktorú súd prvej
inštancie vyhodnotil ako primeraný hodnotiaci úsudok) nie je prekročením zákonnej spravodajskej
licencie.

8. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaný v napadnutej reportáži vyslovil primeraný hodnotiaci
úsudok, vychádzajúci z obsahu jednotlivých vyjadrení štátnych orgánov, ako aj respondentov reportáže
(vrátane žalobcu) a postavenia žalobcu, ako najvyššieho predstaviteľa obce. Napadnutý údaj nebol
skutkovým tvrdením, tento bol tak po gramatickej, ako aj logickej stránke formulovaný ako domnienka,
na ktorú mohol reagovať a aj plnohodnotne reagoval žalobca. Hoci nepochybne voči žalobcovi nebolo
v rozhodnej dobe vznesené obvinenie, sám hovorca Krajského riaditeľstva PZ v Prešove označil ako
osobu podozrivú neznámeho páchateľa, konajúceho v mene obce. Reálne prebiehalo vyšetrovanie
orgánom činným v trestnom konaní, kedy sa mal páchateľ pokúsiť uviesť do omylu príslušné orgány v
otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru. Súd prvej inštancie skonštatoval, že z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že v obci Holčíkovce neboli dobré a profesionálne vzťahy medzi starostom a
tromi poslancami, ktorí zjavne zastávali odlišné stanoviská v rôznych otázkach. To, že riešenie týchto
problémov presúvali v podobe trestných oznámení, či podnetov, na štátne orgány, ktoré v určitej fáze
vyšetrovania, začali trestné konanie, nakoľko zjavne nebolo možné ihneď konštatovať neexistenciu
dôvodu na začatie trestného stíhania v zmysle § 197 ods. 1 Trestného poriadku, a o postupe týchto
orgánov následne informovali média, ktoré zároveň prijímali určité úsudky a predkladali verejnosti
znepokojujúce otázky, nemožno negatívne pričítať práve nositeľovi slobody slova a šírenia informácií,
ktorým spravodajská televízia nepochybne je. Práve z dôvodu, že sa aj v tejto reportáži riešila otázka
verejného záujmu, aj žalobca musel zniesť vyššiu mieru kritiky, prípadne znášať vyššiu mieru publicity.
Žalovaný ani nebol, ako to vyplynulo z dokazovania prvým médiom, ktorý na problémy v obci upozornil
a tieto verejne prezentoval. Žalobcovi sa v konaní nepodarilo preukázať, že by cieľom žalovaného bolo
jeho skriminalizovanie. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s §
256 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania
v plnej výške.

9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Súdu prvej inštancie
vytýkal, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že konanie má vadu, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie mu
nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie žalobca považuje
za neodôvodnené, svojvoľné a nepreskúmateľné. Žalobca namieta, že v konaní nebol vykonaný žiadny
dôkaz preukazujúci vznesenie obvinenia voči žalobcovi, pričom mu bol predložený dôkaz odpis z
registra trestov žalobcu, z ktorého vyplýva, že žalobca je bezúhonný. Trestné konanie vo veci začaté
v súvislosti s údajným úverovým a subvenčným podvodom, pre ktoré vznikla inkriminovaná reportáž,
bolo zastavené. Žalobca nedisponuje žiadnymi listinnými dôkazmi o začatí trestného stíhania alebo jeho
zastavení, keďže v danej veci nebol obvinený, ako ani nikdy predtým. Žalobca sa stotožňuje so súdom
prvej inštancie v tom, že ohľadom nepravdivého údajného podozrenia zo spáchania trestných činov
žalobcom v súvislosti so žiadosťou o dotáciu na nájomné byty, vrátane názvu reportáže a prítomného
nepovoleného, resp. vopred žalobcom výslovne zakázaného obrazového záznamu na obecnom úrade,
skúmal kontext celej reportáže. Žalobca namieta, že redaktor S. H. vo výpovedi zo dňa 13.3.2017,
na otázku, či mal k dispozícii uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobcovi odpovedal: „ Nie, nemal
som takéto, pretože ako nám uviedla polícia, obvinenie bolo vznesené voči neznámemu páchateľovi,
ktorý konal v mene obce, čo podčiarkujem.“, pričom na otázku súdu prvej inštancie, čo bolo cieľom
reportáže uviedol nasledovné: „Cieľom bolo zistiť viac informácii o dianí v obci. Tiež bolo účelom v
podstate zistiť, kto za týmto konaním stál, nakoľko tento záver nebolo možné zistiť z obsahu procesných
rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní alebo prokurátora.“ Túto časť výpovede (... nakoľko
tento záver nebolo možné zistiť z obsahu procesných rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní
alebo prokurátora...) súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nesprávne vynechal, čím podľa názoru
žalobcu tento svedok preukázal, že iba podľa jeho, a to nesprávnych zistení, svojvoľne označil žalobcu
za osobu podozrivú zo spáchania trestného činu úverového podvodu a subvenčného podvodu. Žalobcu
ako osobu podozrivú zo spáchania trestného činu subvenčného podvodu a úverového podvodu v
súvislosti so žiadosťou o dotáciu na nájomné byty neoznačil ani sám hovorca Krajského riaditeľstva PZ
v Prešove Daniel Džobanik, ktorý použil iba všeobecný pojem doposiaľ neznámy páchateľ konajúci v



mene obce. Takýmto údajným páchateľom mohli byť aj iní, napríklad niekto, kto sa vydával za zástupcu
obce, ako aj napríklad zástupca obce konajúci za obec, splnomocnenec obce, zamestnanci, osoba
odborne spôsobilá pre výkon funkcie stavebného úradu, poslanci, ktorí schvaľovali žiadosti o úver a
dotáciu na zasadnutí obecného zastupiteľstva v Holčíkovciach konaného dňa 30.01.2015, ktoré boli
odsúhlasené, po verejnom zhromaždení obyvateľov obce za prítomností médií, poslancami Z. T., M.
U., ktorý vystúpil v reportáži iba k údajnému narušeniu vlastníctva nejakých vlastníkov v stavebnom
a kolaudačnom konaní, O. O. V. O. R.. Tieto informácie však pre objektívne informovanie verejnosti
už žalovaný v reportáži neuviedol, ale označil za osobu podozrivú iba žalobcu, hoci neuviedol žiadny
relevantný dôvod, respektíve dôveryhodný dôkaz, pre ktorý tak učinil. Spolu s pánom Z. T., ktorý bol
prítomný pri účasti S. H. na obecnom úrade, žalobca ukázal S. H.i všetky podstatné veci týkajúce sa
rekonštruovanej budovy, pričom mu bola predložená aj zápisnica zo zasadnutia obecného zastupiteľstva
zo dňa 30.1.2015, ktorá bola žalobcom predložená v konaní ako dôkaz, ktorý bol vykonaný a je súčasťou
spisového materiálu, avšak o tom už v reportáži žalovaný, respektíve S. H. neinformoval, keďže chcel
iba skriminalizovať žalobcu. Žalobca uviedol, že žalovaný v konaní a ani v samotnej reportáži zo dňa
15.3.2016 nepredložil žiadny dôveryhodný dôkaz, a na takýto dôkaz nepoukázal ani súd prvej inštancie
so svojom napadnutom rozhodnutí, ktorý by oprávňoval uverejniť informáciu o žalobcovi, ako o osobe
podozrivej zo spáchania trestného činu subvenčného podvodu a úverového podvodu v súvislosti so
žiadosťou o dotáciu na nájomné byty. Podľa názoru žalobcu dôveryhodný dôkaz musí byť zvlášť za
okolnosti, ak takúto informáciu uverejňuje vysielateľ v televízii vysielajúcej na území Slovenskej republiky
a v zahraničí, ktorým bezpochyby televízia TA3 je. Samotná okolnosť, že niekto zastáva istú funkciu, v
tomto prípade starostu obce, nie je tým dôveryhodným dôkazom, ktorý by zakladal oprávnenie označiť
nejakú osobu, za osobu podozrivú zo spáchania trestného činu a k tomu ešte verejne. Z charakteru
celej reportáže, ktorá už začína názvom Podozrenie z podvodu, je možné zistiť, že jej cieľom bolo
skriminalizovať žalobcu v očiach diváka, ako predstaviteľa obce C. v postavení starostu obce, respektíve
označiť ho za osobu podozrivú zo spáchania trestného činu podvodu a to subvenčného a úverového v
súvislosti so žiadosťou o dotáciu na nájomné byty a to bez akéhokoľvek dôkazu. Žalobca je toho názoru,
že reportáž v jej kontexte v spojení s označením Podozrenie z podvodu, zakladá informovanie verejnosti
o tom, že žalobca v postavení starostu je osobou podozrivou zo spáchania uvedených trestných činov.
Dedukcia redaktora bola svojvoľná bez opretia sa o konkrétny dôveryhodný dôkaz a takýmto dôkazom
nebolo ani vyhlásenie hovorcu polície Daniela Džobanika, ktorý síce zúžil počet údajných podozrivých,
avšak neuviedol konkrétne o akú osobu ide, pričom vôbec neinformoval o tom, že žalobca v postavení
starostu je osoba podozrivá zo spáchania trestných činov, čo súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil.
Žalobca má za to, že ani vyjadrenie prokuratúry s nesprávnou dedukciou redaktora, nezakladá možnosť
označiť žalobcu za osobu podozrivú zo spáchania trestných činov. Redaktor žalobcu nezákonne
obvinil, respektíve podozrieval zo spáchania trestného činu podvodu, hoci tak môže učiniť v súlade
s ustanovením § 33 a § 206 ods. 1 TP iba orgán činný v trestnom konaní, pričom spolu s daním
priestoru žalobcovi pred kamerou pred rekonštruovanou budovou, hoci predtým bol žalovaným bez
súhlasu žalobcu, a výslovného zákazu vyhotovovať obrazové záznamy v interiéri budovy, čo potvrdil
aj svedok T., a s čím sa súd prvej inštancie vôbec v napadnutom rozsudku nevysporiadal, vykonaný
obrazový záznam osoby žalobcu na obecnom úrade, ako vychádza z dverí so sklonenou hlavou, ktorý
bol v reportáži použitý pri slovách redaktora, že: „ Medzi podozrivými môže byť aj starosta, .... “, a
následne už so súhlasom žalobcu vonku pred rekonštruovanou budovou, ukázal žalobcu spolu s jeho
menom a priezviskom s uvedením jeho postavenia ako starostu obce, mal žalovaný iba jediný hlavný
cieľ a to skriminalizovať žalobcu a to jeho označením, ako osoby podozrivej zo spáchania trestného činu
a odhaliť zároveň jeho totožnosť divákom. Súd prvej inštancie podľa názoru žalobcu v napadnutom
rozsudku bagatelizuje vážnosť situácie. Ak žalovaný chcel vytvoriť reportáž s názvom Podozrenie z
podvodu, mohol tak urobiť bez označenia žalobcu v reportáži ako osoby podozrivej zo spáchania
trestného činu, lebo v takomto prípade stotožnil osobu žalobcu, ako osobu podozrivú z trestných činov
preverovaných políciou. To, že redaktor vyslovil slová, že došlo k vopred pripravenému podvodu, hoc
vo forme alternatívy, pričom hneď na začiatku reportáže došlo k informovaniu verejnosti moderátorom
v štúdiu, že: „Predstavitelia obce Holčíkovce sú podozriví zo spáchania podvodu pri žiadaní dotácie
na nájomné byty ...“, tak v spojitosti s týmto alternatívnym tvrdením a ostatným poskladaným obsahom
reportáže, možno vyvodiť iba jediné, že žaloba žalobcu je dôvodná. Reportáž bola v podstatnej časti
zameraná iba na označenie žalobcu v postavení starostu obce, ako osoby podozrivej zo spáchania
trestného činu, pričom v reportáži neodzneli žiadne fakty, ktoré by umožňovali urobiť záver o tom, že
žalobca sa dopustil nejakej nekalej činnosti, respektíve, že je osobou podozrivou zo spáchania trestných
činov. Ak by bol redaktor použil v reportáži žalobcom mu preukázané skutočnosti, ktoré sa opierali
o konkrétne dôkazy, nebol by vytvoril neobjektívnu a nepravdivú a pravdu skresľujúcu reportáž, bez



ohľadu na to, koľko minút v relácii bolo pre ňu vyčlenených. Redaktor S. H. v reportáži, ktorá sa týkala
údajného podvodu v súvislosti so žiadosťou o dotáciu, ktorú odsúhlasili poslanci na zasadnutí obecného
zastupiteľstva obce Holčíkovce zo dňa 30.1.2015 a následne uznesením obecného zastupiteľstva č.
3/2015 daného dňa aj schválili, na to v reportáži ani nepoukázal, pretože poslancov, hoc jeden z nich
vystúpil pred kamerou - p. M. U., z nejakého dôvodu nechcel označiť za osoby podozrivé zo spáchania
trestného činu, ale iba žalobcu, pričom sa s touto žiadosťou, respektíve jej schvaľovaním, ako ani s
odpoveďou na ňu vôbec nezaoberal, čo tiež nezakladá objektívne a nestranné informovanie verejnosti,
a preto ani súd prvej inštancie nemôže svojím názorom na odpoveď Ministerstva dopravy, výstavby
a regionálneho rozvoja SR na žiadosť o dotáciu suplovať činnosť redaktora pri tvorbe reportáže. Tiež
neprihliadol na to, že stavebné konanie a kolaudačné konanie viedla osoba odborne spôsobilá pre výkon
funkcie stavebného úradu pán L.. Ľ. U.. Pokiaľ ide o dôvody vrátenia žiadosti o dotáciu, tak tieto sa
postupne odstránili (napr. rozhodnutie Okresného úradu Prešov, katastrálny odbor, č. Upo 2/2015/Mi,
zo dňa 28.4.2015, čím došlo k zrušeniu plomby na liste vlastníctva, vydané v ten istý deň, ako došlo
k vráteniu žiadosti o dotáciu), pričom vôbec nezakladajú možnosť domnievať sa, že žalobca je osoba
podozrivá zo spáchania trestného činu úverového podvodu a subvenčného podvodu. Ak chcel žalovaný
informovať o trestnom konaní, mal podľa názoru žalobcu pre úplnosť informovať aj o tom, že žalobca je
podávaním nedôvodných trestných oznámení zo strany už bývalých poslancov, ktorí odsúhlasili žiadosť
o dotáciu a žiadosť o úver na zasadnutí obecného zastupiteľstva obce Holčíkovce dňa 30.1.2015,
ktorú aj následne uznesením obecného zastupiteľstva č. 3/2015 daného dňa aj schválili, šikanovaný,
keďže štátne orgány, ako to bolo aj v prípade predchádzajúceho trestného konania vedeného Odborom
kriminálnej polície OR PZ Vranov nad Topľou pod ČVS: ORP-422/2-VYS-VT-2014, tieto právoplatne
zastavujú. Z reportáže nie je možné ani zistiť, neuviedol to ani hovorca polície, ani hovorca prokuratúry a
ani súd prvej inštancie vo svojom napadnutom rozhodnutí, pre aké konkrétne údajné protiprávne konanie
žalobcu, bol žalobca žalovaným označený za osobu podozrivú zo spáchania trestných činov. Žalobca
vôbec nemusel niesť mieru verejnej prezentácie ani mieru prípadnej kritiky vyslovenej iba zo strany
žalovaného, respektíve jeho redaktora a moderátora, pretože nič nezákonné a protiprávne v postavení
starostu obce v súvislosti so žiadosťou o dotáciu na nájomné byty neurobil, pričom nebolo voči nemu
vznesené príslušným orgánom ani žiadne obvinenie, a preto k obvineniam, respektíve podozrievaniu
žalobcu žalovaným nemalo ani dôjsť. Dosvedčuje to aj skutočnosť, že trestné konanie, pre ktoré vznikla
reportáž, bolo orgánom činným v trestnom konaní zastavené. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie
nemal záujem správne vyhodnotiť obrazový záber na žalobcu na obecnom úrade, ako vychádza z
vedľajšej miestnosti so sklonenou hlavou pri slovách: „Medzi podozrivými môže byť aj starosta, .... “,
a jednak výsluchy žalobcu a svedka Z. T. ohľadne nakrúcania vo vnútri obecného úradu. Súd prvej
inštancie tiež nesprávne nezohľadnil tú skutočnosť, že prvotne sa žalobca s pánom Z. T., redaktorom S.
H. a kameramanom nachádzali na obecnom úrade, kde boli redaktorovi veci vysvetlené a predložené
všetky potrebné listinné dôkazy, ktoré sa týkali žiadosti o dotáciu a úver, na ktoré vôbec nereflektoval,
a kde žalobca výslovne zakázal natáčať na kameru vo vnútri obecného úradu, pričom upozornil, že
ak chcú natáčať, tak len vonku pri spornej budove, čo potvrdil okrem žalobcu ako svedok aj Z. T..
To, že žalovaný použil obrazové záznamy žalobcu, konal v rozpore s jeho oprávnenými záujmami.
So samotnej žaloby je zrejmé, že žalobca nemá záujem byť označený v očiach verejnosti za osobu
podozrivú zo spáchania trestných činov, a preto tiež nemal a nemá záujem, aby ho niekto bez súhlasu
nakameroval a tento nepovolený obrazový záber následne použil pri vyslovení podozrenia z podvodu,
ktorého sa mal žalobca údajne dopustiť, čím takto zasiahol aj do osobnostných práv žalobcu. Žalobca
sa vôbec nestotožňuje so súdom prvej inštancie, že v danom prípade boli použité primerané hodnotiace
úsudky pri vyhotovení akýchkoľvek obrazových záznamov. Vyjadrovanie sa k vymyslenému podozreniu
redaktora zo spáchania trestných činov žalobcom ako starostom, ktorých sa žalobca nedopustil, nie je
vyjadrovaním sa k zásadným otázkam o dianí v obci, ani k v témam, ktoré nastoľujú negatívne vnímané
okruhy problémov. Podľa názoru žalobcu ide o vyjadrenie sa k porušeniu práva na slobodu prejavu
zo strany žalovaného. Redaktor televízie TA3 bez akéhokoľvek dôveryhodného dôkazu, ktorým nie je
ani vyhlásenie hovorcu polície, vymyslel podozrenie na žalobcu z údajného podvodu v súvislosti so
žiadosťou o dotáciu na nájomné byty. Žalobca má za to, a to aj v súvislosti s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva, že v kontexte celej reportáže vrátane jej názvu Podozrenie z podvodu, je
možné pripísať napadnutému údaju skutkové tvrdenie, a to že žalobca je osoba podozrivá zo spáchania
trestného činu subvenčného podvodu a úverového podvodu v súvislosti so žiadosťou o dotáciu na
nájomné byty, hoci ide o nepravdu, o ktorej žalovaný informoval verejnosť pravdu skresľujúco. V danom
prípade je možné overiť orgánmi činnými v trestnom konaní, t. j. na polícii, či žalobca je osoba podozrivá
zo spáchania trestného činu subvenčného podvodu a úverového podvodu v súvislosti so žiadosťou o
dotáciu na nájomné byty a to sa aj udialo, keďže sám hovorca polície v reportáži uviedol, že konania



sa mal dopustiť neznámy páchateľ, pričom aj samotný redaktor uviedol, že nemal voči žalobcovi k
dispozícii uznesenie o vznesení obvinenia a aj z odpisu registra trestov žalobcu vyplýva, že je osoba
bez akékoľvek záznamu. Žalobca tvrdí, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepresvedčivé. Ak
chcel žalovaný v reportáži objektívne a nestranne informovať verejnosť, a to pravdivo a bez pravdy
skresľujúco o žalobcovi v postavení starostovi obce C., ako o osobe podozrivej zo spáchania trestného
činu subvenčného podvodu a úverového podvodu v súvislosti so žiadosťou o dotáciu na nájomné byty,
mohol by tak urobiť iba vtedy, ak by svoju reportáž oprel o vznesenie obvinenia voči žalobcovi pre
konkrétny skutok čo neučinil, pretože ani takého uznesenie o stíhaní žalobcu nebolo orgánom činným v
trestnom konaní vydané, a preto ani súd prvej inštancie nemôže mať za to, že reportáž bola objektívna
a nestranná. Zo všetkých týchto dôvodov žalobca odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil a jeho žalobe vyhovel.

10. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnil so závermi súdu prvej inštancie a s tvrdeniami žalobcu
prednesenými v odvolaní nesúhlasí, považuje ich za neopodstatnené. Tvrdí, že z reportáže nevyplývajú
skutočnosti uvádzané žalobcom, podľa ktorých mal žalovaný „svojvoľne označiť žalobcu za osobu
podozrivú zo spáchania trestného činu úverového podvodu a subvenčného podvodu.“ Pri spracovaní
reportáže vychádzal z informácií získaných od oficiálneho zdroja, hovorcu riaditeľstva policajného
zboru v Prešove Daniela Džobanika, pričom v zmysle rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva
(rozsudok veľkého senátu z 20.5.1999, č. 21980/93) platí, že média, pokiaľ prispievajú k verejnej diskusii
o záležitostiach legitímneho záujmu, majú právo spoliehať sa na obsah oficiálnych správ bez toho, aby
boli povinné vykonávať nezávislý prieskum. Podľa názoru žalovaného nebolo nevyhnutné predkladať
dôkaz, „ktorý by ho oprávňoval uverejniť informáciu o žalobcovi, ako o osobe podozrivej zo spáchania
trestného činu subvenčného podvodu a úverového podvodu v súvislosti so žiadosťou o dotáciu na
nájomné byty“, ako to v odvolaní tvrdí žalobca a to z dôvodu, že v reportáži neodznelo, že by konkrétne
osoba žalobcu bola podozrivá zo spáchania podvodu pri podaní žiadosti o dotáciu na nájomné byty
a už vôbec nie, že by sa žalobca dopustil trestného činu subvenčného podvodu alebo úverového
podvodu. Žalovaný priamo neoznačil žalobcu za podozrivú osobu a ani ho neobvinil. V tejto súvislosti
bola osoba žalobcu, ako starostu obce, iba zahrnutá medzi teoretických podozrivých. Takéto vyjadrenie
predstavuje skutkové tvrdenie pochádzajúce z oficiálneho zdroja. Vyjadrenie redaktora žalovaného,
Vladimíra Tomeka, že žalobca ako starosta obce by mohol patriť medzi podozrivých, nebolo odvysielané
ako jednoznačný fakt, ale len ako do úvahy prichádzajúca možnosť, čo v čase vysielanie reportáže
bolo pravdepodobné a nebolo preukázateľným spôsobom vyvrátené ani popreté. Žalovaný s odkazom
na obsah a konštrukciu jednotlivých vyjadrení tvrdí, že ide o hodnotiace úsudky (názory, respektíve
myšlienky redaktora ako pôvodcu predmetných vyjadrení), ktoré vychádzali z objektívneho skutkového
základu, resp. z bezprostredne súvisiaceho pravdivého skutkového vyjadrenia hovorcu Krajského
riaditeľstva PZ v Prešove Daniela Džobanika. Z hľadiska hodnotenia pravdivosti i z hľadiska dôkaznej
povinnosti v konaní je rozhodujúce rozlišovať, ktoré konkrétne odvysielané údaje treba považovať za
fakty, a ktoré za hodnotiace úsudky. Takéto rozdelenie rešpektuje i terminológia Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktorá rozlišuje medzi skutkovými tvrdeniami, teda faktami, ktorých pravdivosť je
možné dokázať a hodnotiacimi úsudkami, ktoré nepripúšťajú dôkaz pravdy. Odvysielané informácie (o.
i. o tom, že žalobca ako starosta obce mohol patriť medzi podozrivých) bola legitímnym hodnotiacim
úsudkom vychádzajúcim z objektívneho skutkového základu, a preto nemôže byť vyhodnotená ako
nepravdivá, respektíve zasahujúca do oprávnených záujmom žalobcu a zakladajúca jeho právo na
opravu. Vzhľadom na charakter hodnotiaceho úsudku, táto vychádzala z reálneho skutkového základu
a žiadnym spôsobom nepresiahla medze primeranosti. Žalovaný tvrdí, že reportáž spracoval nestranne,
objektívne, bez vyvodzovania akýchkoľvek konkrétnych záverov, alebo podsúvania pravdu skresľujúcich
informácií divákovi. Žalobca, podľa názoru žalovaného nepreukázal, že by žalovaný informoval o
žalobcovi, ako o osobe podozrivej zo spáchania trestného činu subvenčného podvodu a úverového
podvodu v súvislosti so žiadosťou o dotáciu na nájomné byty. V kontexte všetkých tvrdení a argumentov
sa tento údaj neukázal v rámci prvoinštančného konania, ako údaj nepravdivý ani pravdu skresľujúci.
Jednalo sa o primeraný hodnotiaci úsudok, vychádzajúci z obsahu jednotlivých vyjadrení štátnych
orgánov, ako aj respondentov reportáže. Napadnutý údaj bol redaktorom žalovaného formulovaný
ako domnienka. Žalovaný poukázal na to, že i napriek skutočnosti, že informácie odvysielané v relácii
pravdepodobne (a to i vzhľadom na priebeh prvoinštančného konania) neboli pre žalobcu príjemné, má
žalovaný v rámci práva na šírenie informácií právo sprostredkovávať verejnosti aj také informácie, ktoré
nie sú vo všeobecnosti prijímané priaznivo. A to zvlášť v prípade, keď sú také informácie pravdivé a na
ich zverejnení je legitímny záujem. To je garantované priamo slobodou prejavu ako základným politickým
právom chráneným nielen čl. 26 Ústavy SR, ale aj na medzinárodnej úrovni (čl. 10 Dohovoru o ochrane



ľudských práv a základných slobôd, čl. 11 Charty' základných práv E1J). Z uvedených dôvodov navrhol
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

11. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP ) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd
prvej inštancie (§ 383 CSP ) a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

12. Podľa ustanovenia § 21 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona
č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách
(ďalej aj zákon č. 308/2000 Z. z.), ak bol vo vysielaní odvysielaný nepravdivý alebo pravdu skresľujúci
údaj o právnickej osobe alebo o fyzickej osobe, ktorú možno na základe tohto údaja presne určiť,
táto právnická osoba alebo fyzická osoba má bez ohľadu na svoju štátnu príslušnosť, miesto trvalého
pobytu alebo dlhodobého pobytu právo požadovať odvysielanie opravy bezplatne. Vysielateľ je povinný
na žiadosť tejto osoby opravu uverejniť. Zo žiadosti o odvysielanie opravy musí byť zrejmé, v čom
spočíva nepravdivosť údajov, prípadne skreslenie pravdy; súčasťou žiadosti je návrh znenia opravy. Z
citovaného ustanovenia vyplýva, že jedným z predpokladov oprávnenia domáhať sa uverejnenia opravy
je to, že bol odvysielaný nepravdivý alebo pravdu skresľujúci údaj o právnickej alebo fyzickej osobe,
ktorú možno na základe tohto údaja presne určiť. Podstatou tohto právneho prostriedku je potom uviesť
odvysielaný údaj na pravú mieru a to opravou odvysielaného údaja tvrdením dotknutej osoby, respektíve
pravdu skresľujúci údaj doplniť alebo spresniť. Navrhnuté znenie opravy má teda reagovať na konkrétny
údaj, ktorý navrhovateľ opravy považuje za nepravdivý, alebo pravdu skresľujúci. V prejednávanej veci
je podľa žalobcu takýmto údajom, dňa 15.3.2016 televíziou TA3 v čase o 12,15 hodine a následne
opakovane v reportáži s názvom „Podozrenie z podvodu“ odvysielaná informácia (údaj) o starostovi
obce Holčíkovce O.. O. T.Š. (žalobca), ako o osobe podozrivej zo spáchania trestného činu subvenčného
podvodu a úverového podvodu v súvislosti so žiadosťou o dotáciu na nájomné byty.

13. Slovo údaj podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka (autor Ján Kačala)
znamená jednotlivý fakt ako súčasť istého prejavu,
správy, tlačiva a podobne. Je to teda skutkové tvrdenie, ktoré ako také je možné overiť (dá sa
dokázať jeho pravdivosť) a má objektívnu povahu. Opakom objektívnej povahy informácie je informácia
subjektívnej povahy, ktorou je hodnotiaci úsudok jej autora. Oprávnenosť hodnotiaceho úsudku
predpokladá, že pri ňom nie sú prekročené medze vecnosti, je primeraný čo do obsahu, formy a miesta
zverejnenia. Vychádza z pravdivých skutočností (podkladov) a logicky z nich vyvodzuje zodpovedajúce
hodnotiace úvahy. Hodnotiaci úsudok teda musí byť záverom, ktorý na základe pravdivých skutočností je
možné logicky vyvodiť. Východiskové podklady musia byť zrejmé, uvedené tak, aby adresát úsudku mal
možnosť úsudok preskúmať a vytvoriť si vlastný názor. Hodnotiaci úsudok je primeraný, keď nevybočuje
z medzí nutných pre dosiahnutie sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu (cieľa). Ak
hodnotiaci úsudok nespĺňa uvedené kritéria, ide o exces, ktorý je potom považovaný za neoprávnený.

14. Žalobca postavil svoju žalobu na tvrdení, že žalovaný o jeho osobe vo funkcii starostu obce
Holčíkovce odvysielal (zverejnil) nepravdivú a pravdu skresľujúcu informáciu (údaj). Súd prvej inštancie
sa preto správne prednostne zaoberal preverením pravdivosti daného tvrdenia žalobcu.

15.V posudzovanej veci je nepochybné, že reportáž s názvom „Podozrenie z podvodu“, odvysielaná
televíziou TA3 dňa 15.3.2016 spracúvala tému verejného záujmu a síce nakladania s verejnými
financiami. Obec Holčíkovce tým, že požiadala štát o finančnú dotáciu vstúpila do verejného priestoru
a stala sa súčasťou kontroly výkonnou mocou, čoho dôsledkom je povinnosť strpieť vyššiu mieru
záujmu. Žalovanému, ktorý je prevádzkovateľom spravodajského televízneho kanála TA3 je v prípade
angažovania sa vo veciach verejného záujmu poskytovaná zvýšená ochrana vzhľadom na to, že ide
o vyhľadávanie a rozširovanie informácií a myšlienok, týkajúcich sa transparentnosti nakladania s
verejnými prostriedkami. Prejavy týkajúce sa verejného záujmu disponujú najsilnejšou prezumpciou
ochrany. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že v odvysielanej reportáži nebolo



uverejnené skutkové tvrdenie, v ktorom by bol žalobca označený, ako osoba podozrivá zo spáchania
trestného činu subvenčného podvodu. Žalovaný po tom, ako v reportáži hovorca Krajského riaditeľstva
policajného zboru v Prešove, Daniel Džobaník prezentoval informáciu s obsahom, že vyšetrovateľ začal
trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin úverového podvodu a subvenčného podvodu spáchaných
v štádiu pokusu, ktorých sa mal dopustiť doposiaľ neznámy páchateľ konajúci v mene obce, predniesol
svoj názor (úvahu ) na z tejto informácie logicky vyplývajúcu, i keď nevyslovenú otázku, ktorá osoba
konajúca v mene obce by mohla byť týmto neznámym páchateľom. Redaktor uplatnil svoj názor na vec
vyjadrením, že medzi podozrivými môže byť aj starosta, ktorý v tomto prípade zastupoval stavebný úrad.
Takáto úvaha, kompozične umiestnená hneď za vyjadrenie vo veci kompetentného orgánu (hovorcu
Krajskej prokuratúry v Prešove), vierohodnosť ktorého žalovaný nemal dôvod spochybňovať, nie je
svojvoľná a nevybočila ani z hraníc korektného úsudku. Obec navonok zastupuje a obecnú správu
vykonáva starosta. Funkcia starostu je zákonom a Ústavou Slovenskej republiky konštituovaná, ako
najvyšší výkonný orgán obce a predstaviteľ obce. Už zo samotnej definície funkcie starostu sa natíska
ako prvá odpoveď, že osobou, na ktorú vo svojom vyjadrení poukázal zástupca policajného orgánu
by mohol byť starosta. Žalobca ako starosta je osobou verejného života. Súčasťou tejto funkcie je
nutnosť preukázania vyššej miery tolerancie a nutnosť strpieť vyššiu mieru záujmu, kontroly a kritiky v
súvislosti s výkonom tejto funkcie, vrátane kvality úkonov pri angažovaní sa v mene obce vo veciach
verejného záujmu. Divákovi bola žalovaným ponúknutá cesta k vlastnej úvahe na nevyslovenú,
ale logickú otázku, kto by eventuálne mohol byť vo veci, kde vyšetrovateľ začal trestné stíhanie
pre obzvlášť nebezpečný trestný čin subvenčného podvodu tým neznámym páchateľom, ktorý koná
v mene obce, s tým, že žalovaný touto úvahou spracúvanú tému neuzavrel. Koncepčne priamo
nadväzujúco žalovaný prednáša, že starosta obvinenie odmietol, a že sa o vyšetrovaní dozvedel až
od žalovaného. Následne žalovaný prezentuje vyjadrenie samotného starostu - žalobcu. Z konštatácie
žalovaného, že žalobca obvinenie odmietol, v kontexte vyššie uvedeného, nie je možné vyvodiť, že by
žalovaný v reportáži prezentoval tvrdenie o obvinení žalobcu, teda tvrdenie, že je osobou podozrivou
zo spáchania trestného činu, a preto nebolo potrebné v rámci dokazovania riešiť konkrétne otázku,
či voči žalobcovi bolo alebo nebolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia (vznesené obvinene),
pretože takáto informácia v reportáži neodznela. V prípade, ak ide o informovanie určené najširšej
verejnosti (na rozdiel od odborných televíznych príspevkov), môže sa takéto informovanie uchýliť k
istému zjednodušeniu podávania informácii a jej spracovania tak, aby boli zrozumiteľné bežnému
divákovi, a preto nie je žalovaný povinný odvysielať, pri dodržaní kritéria pravdivosti a neskresľovania
informácii, celý obsahový prednes svojho respondenta. Pre súdenú vec je potom významný zmysel
informácie, že starosta obvinenie odmieta, spočívajúci v tom, že žalobca akúkoľvek protiprávnosť
a eventuálnu zodpovednosť s dotáciami odmieta. Odvolací súd zastáva názor, že žalovaný (autor
reportáže) mal rozumné dôvody spoľahnúť sa na vierohodnosť informácií, ktoré mu poskytli hovorca
Krajskej prokuratúry v Prešove a Krajského riaditeľstva policajného zboru v Prešove, čím vykonal
dostupné kroky na to, aby si správnosť indícii, z ktorých prvotne pred rozhodnutím o spracovaní
reportáže vychádzal overil, pričom išlo o informácie s nakladaním s verejnými financiami. Žalovaný
vynaložil primerané úsilie na zistenie informácií potrebných pre spracovanie nastoleného problému,
zverejnenie úvahy vo vzťahu k osobe starostu obce Holčíkovce nebolo samoúčelné, bolo logickým
dôsledkom informácie prednesenej k danej téme hovorcom Krajského riaditeľstva policajného zboru
v Prešove, ktorý vo svojom prednese označil osobu neznámeho páchateľa konajúceho v mene obce
(obce Holčíkovce). Obsah a obrazový záznam reportáže a to ani v spojitosti s odvysielaním záberov na
osobu žalobcu nedáva spoľahlivý podklad pre záver, že by žalovaný zneužil svoje práva a skresľoval
pravdivosť ponúknutých informácií, v zmysle kriminalizácie žalobcu, ako to žalobca tvrdí. Žalovaný
napadnutou reportážou poukázal vyvážene na problém spojený s verejnými financiami a to postupom,
ktorý by nebolo možné tolerovať.

16.Vyjadrenie žalovaného , že ...medzi podozrivými môže byť aj starosta, ktorý v tomto prípade
zastupoval stavebný úrad (údaj zastupoval stavebný úrad, nebol predmetom opravy a jeho pravdivosť
preto nebola predmetom súdneho prieskumu), z ktorého žalobca v kontexte predchádzajúcej informácie
hovorcu Krajského riaditeľstva policajného zboru v Prešove, subjektívne odvodil tvrdenie žalovaného o
tom, že žalovaný o ňom informoval, ako o osobe podozrivej zo spáchania trestného činu, má hodnotiacu
povahu, je vyjadrením subjektívneho úsudku toho, kto ho robí (redaktora žalovaného), pričom táto úvaha
ani nebola založená na nepravdivých informáciách. Preto informácia z úvahy žalovaného (jeho
redaktora) nemôže byť predmetnom opravy tak, ako to má na mysli ustanovenie § 21 ods. 1 zákona
č. 308/2000 Z. z. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobu žalobcu z uvedeného dôvodu
zamietol. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že konanie o oprave podľa zákona č. 308/2000



Z. z. je prísne formalizované. Pokiaľ žalobca v konaní namietal nedovolené zverejnenie podobizne jeho
osoby žalovaným, zakladá takýto postup neoprávnený zásah do práva na ochranu jeho osobnosti, ktorý
nárok nebol predmetom tohto sporu.

17. V preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 CSP , pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej
veci, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne
závery. Prijatý záver dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil a odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo
odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom konania, keď v dostatočnom
rozsahu zodpovedalo, prečo bolo žalobe vyhovené.

18. Z uvedeného pre danú vec vyplýva, že obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť vo
výroku vyjadrenú vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích
dôvodov výslovne v ňom uvedených, a preto odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 CSP napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie ako vedne správny potvrdil.

19. K ostatným námietkam predneseným v odvolaní sa odvolací súd nevyjadril, nakoľko už nepovažoval
s poukazom na ustálenie právneho posúdenia predmetnej žaloby za podstatné. Ústavný súd vo svojich
rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd na jeho závery poukazuje, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé súdne konanie
(napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).

20. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 odsek 1 v spojení s §
262 odsek 1 CSP. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262 odsek 2 CSP o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.



(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).