Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3CoPr/4/2019 z 29. 4. 2020
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. apríla 2020, sp. zn. 3CoPr/4/2019, ECLI:SK:KSBA:2020:1216209776.1
Krajský súd Bratislava | 3CoPr/4/2019 | ECLI:SK:KSBA:2020:1216209776.1 | 2020-04-29 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Neplatnosť skončenia pracovného pomeru
Citované ustanovenia: ObZ, § 13 ods. 1 ObZ, OZ, § 20 ods. 2 OZ, ZP, § 60 ZP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/36d3b2f9-1c75-4fc9-b94f-dc453dd293f4
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1216209776.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3CoPr/4/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1216209776
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1216209776.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov
JUDr. Alexandry Hanusovej a Mgr. Patricie Skotnickej v právnej veci žalobcu: Š. N. - T. F..E..D.., U.
O. XX, V., C.: XX XXX XXX, zastúpeného BUŽEK & TEREM advokáti s.r.o., advokátska kancelária,
Mariánska 12, Bratislava, IČO: 36 867 276, proti žalovanému: C.. U. M., O.. XX.X.XXXX, V. XXXX/XX, V.,
zastúpenému ALMOND LEGAL s.r.o., advokátska kancelária, Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 47 248
653, D. H. O. F. P. P. R. H., Ž. P. P. Z., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
II č. k. 18Cpr/3/2016-407, zo dňa 31.1.2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovanému priznal proti žalobcovi
právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd
samostatným uznesením.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia neplatnosti skončenia
pracovného pomeru dohodou so žalovaným zo dňa 22.4.2016 a určenia, že pracovný pomer žalovaného
založený pracovnou zmluvou zo dňa 26.9.2005 naďalej trvá. Žalobu odôvodnil tým, že dohoda o
skončení pracovného pomeru uzavretá medzi žalobcom, v zastúpení C.. L. Ž. a žalovaným bola
neplatná, keďže za žalobcu nebola podpísaná osoba oprávnená konať v mene žalobcu. C.. L. Ž. bol
konateľom žalobcu do 29.12.2015 a do tejto funkcie bol opätovne menovaný až dňa 26.4.2016. Dohoda
o skončení pracovného pomeru bola podpísaná dňa 22.4.2016 a k tomuto dňu C.. L. Ž. nebol ani
konateľom žalobcu, ani jeho pracovníkom. V danom prípade teda absentoval prejav vôle žalobcu ukončiť
pracovný pomer so žalovaným.

3. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Vyjadril presvedčenie, že C.. L. Ž. bol
oprávnený podpísať v mene žalobcu dohodu o skončení pracovného pomeru so žalovaným, keďže
v rámci rozdelenia kompetencií medzi pôvodných konateľov žalobcu bol C.. L.O. Ž. dňa 2.11.2015
splnomocnený, aby samostatne rozhodoval o personálnych otázkach žalobcu týkajúcich sa všetkých
pracovníkov CAD oddelenia žalobcu, vrátane uzatvárania pracovných zmlúv, ich zmien a ukončenia
pracovných pomerov. Poukázal tiež na interný dokument žalobcu zo dňa 14.1.2016 označený ako
„Delegation of power for Executive Authority for Graitec subsidiary“ (ďalej len „Delegation of power“), zo
znenia ktorého bolo zrejmé, že Ing. Jánovi Žilkovi boli zverené rozsiahle právomoci v oblasti riadenia
spoločnosti, vrátane oprávnenia zamestnávať nových zamestnancov, meniť a ukončovať pracovné
pomery. Žalovaný mal tiež za to, že pokiaľ by C.. L. Ž.C. pri podpise predmetnej dohody o skončení



pracovného pomeru prekročil svoje oprávnenia konať za žalobcu, žalovaný o tejto skutočnosti nevedel,
ani vedieť nemohol.

4. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že  dohoda o skončení
pracovného pomeru žalovaného podpísaná dňa 22.4.2016 žalovaným a C.. L. Ž. ako zástupcom
žalobcu, je platná. Súd prvej inštancie preskúmal a posúdil žalobcom predložený dokument Delegation
of power a mal za to, že uvedený dokument zakladal taký druh zastúpenia, ktorý predpokladá § 13 ods.
1 Obchodného zákonníka, a ktorým žalobca ako právnická osoba, konajúca prostredníctvom vlastníka,
poverila zástupcu, C.. L. Ž. a zverila mu rozsiahle kompetencie. Uvedený dokument bol jasným,
zrozumiteľným a určitým prejavom vôle najvyššieho orgánu spoločnosti žalobcu - jediného spoločníka,
ktorým zveril C.. L. Ž. rozsiahle manažérske právomoci. Uvedená skutočnosť vyplývala z viacerých
ustanovení tohto dokumentu, v zmysle ktorých C.. L. Ž. zastával pozíciu s výkonnou právomocou
a jeho povinnosťou bolo riadenie a vedenie dcérskej spoločnosti. Súd prvej inštancie mal za to, že
týmto dokumentom jediný spoločník žalobcu jasne definoval funkciu, postavenie a zaradenie C.. L. Ž. v
spoločnosti žalobcu a účelom takého zastúpenia bolo, aby C.. L. Ž. ako manažér konal v mene žalobcu a
svojimi úkonmi ho zaväzoval. C.. L. Ž. mal preto oprávnenie v zmysle tohto dokumentu podpísať dohodu
o skončení pracovného pomeru žalovaného, keďže konal podľa § 13 ods. 1 Obchodného zákonníka ako
zástupca žalobcu, ktorému plnomocenstvo týmto dokumentom udelil sám žalobca. Súd prvej inštancie
sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, podľa ktorého C.. L. Ž. nemohol dohodu o skončení pracovného
pomeru podpísať na základe dokumentu Delegation of power z dôvodu, že takéto ukončenie pracovného
pomeru nebolo uvedené v obchodnom pláne žalobcu, a teda bol potrebný podpis štatutárneho zástupcu
žalobcu. V obchodnom pláne na rok 2016 (dokument Storcad Roadmap for 2016), bola totiž pozícia
C.. L. Ž. vymedzená ako riaditeľ predaja a marketingu a vedúci oddelenia ľudských zdrojov. Podľa
súdu prvej inštancie podpisom predmetnej dohody o skončení pracovného pomeru sa pracovné miesto
žalovaného nezrušilo a na takto uvoľnené pracovné miesto mohol C.. L.O. Ž. prijať iného zamestnanca.
Nešlo teda o úpravu, resp. reguláciu pracovných pozícií u žalobcu, a preto ani o situáciu, kedy by bol
C.. L. Ž. povinný dokumenty len pripraviť a dať ich podpísať štatutárnemu orgánu žalobcu. Z výpovedí
svedkov bolo zrejmé aj to, že konateľ žalobcu, C.. L. V. mal vedomosť o skončení pracovného pomeru
žalovaného. C.. L. V. ako konateľ žalobcu na stretnutí so žalovaným dňa 25.4.2016 platnosť dohody
o skončení pracovného pomeru žalovaného nenapádal, nevyslovil voči nej námietky a bol teda so
skončením pracovného pomeru žalovaného uzrozumený.

5. Ďalej súd prvej inštancie dodal, že ak by aj C.. L. Ž. podpisom predmetnej dohody o skončení
pracovného pomeru žalovaného prekročil svoje oprávnenie, takýto úkon žalobcu právne zaväzoval,
pretože v zmysle § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka žalovaný nemohol vedieť, že C.. L. Ž. nemal
oprávnenie predmetnú dohodu podpísať. Konateľ žalobcu, C.. L. V. predstavil pozíciu C.. L. Ž.
zamestnancom prinajmenšom na dvoch pracovných stretnutiach a oznámil zamestnancom žalobcu,
vrátane žalovaného, že C.. L. Ž. vyjadril súhlas s funkciou konateľa. Uvedené skutočnosti potvrdili
výpovede žalovaného i svedkov a žalobca túto skutočnosť taktiež nijako nespochybnil. Žalovaný teda
nemal pochybnosť o oprávnenosti C.. L. Ž. konať v mene žalobcu pri dohode o skončení pracovného
pomeru, a preto túto dohodu podpísal v dobrej viere s osobou, o ktorej bol presvedčený, že je oprávnená
konať v mene žalobcu. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že žalovaný o prípadnej neplatnosti
dohody nevedel, na tejto sa nepodieľal, a preto mu táto neplatnosť nemohla byť na ujmu. Záverom
sa súd prvej inštancie vyjadril k zisteniam žalobcu v súvislosti so zmenami v konkurenčnej spoločnosti
smartCAD s.r.o. tak, že v danej veci nebolo možné hľadať súvis medzi napadnutou dohodou o skončení
pracovného pomeru žalovaného a zmenami v uvedenej spoločnosti, pretože nebolo predmetom tohto
konania zaoberať sa dopadom uzavretej dohody o skončení pracovného pomeru žalovaného na
žalobcom označené nekalosúťažné konanie spoločnosti smardCAD s.r.o.

6. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „C.s.p.“) tak,
že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozsudku samostatným uznesením.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie



súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto žiadal, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

8. K odvolacej námietke, podľa ktorej súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, uviedol, že pre posúdenie oprávnenia C.. L. Ž. konať za žalobcu
bolo nutné jednoznačne vymedziť, aké bolo jeho skutočné postavenie u žalobcu. Súd prvej inštancie
opieral oprávnenie C.. L.na Ž. konať za žalobcu o existenciu dokumentu Delegation of power, a to bez
jeho relevantného právneho posúdenia. Tento dokument bol dohodnutý a uzatvorený medzi jediným
spoločníkom žalobcu a C.. L.O. Ž.. Súd prvej inštancie posúdil Delegation of power ako oprávnenie
podľa § 13 ods. 1 Obchodného zákonníka - plnú moc, ktorou jediný spoločník pri výkone právomoci
valného zhromaždenia splnomocnil C.. L. Ž. ako zástupcu aj na konanie v pracovnoprávnych veciach.
Toto posúdenie však nebolo správne, a to najmä z dôvodu, že jediný spoločník by na C.. L. Ž. preniesol
viac práv, než ktorými sám jediný spoločník, resp. valné zhromaždenie disponoval. C.. L.Á. Ž. nemohol
zastupovať jediného spoločníka v pracovnoprávnych úkonoch žalobcu, keďže ani sám jediný spoločník
na tieto úkony oprávnený zo zákona nebol. Posúdením dokumentu Delegation of power ako plnej
moci na zastupovanie zamestnávateľa v pracovnoprávnych veciach nastala podľa žalobcu nebezpečná
situácia, ktorá je v rozpore s ustanoveniami Zákonníka práce. Žalobca nepopieral, že zamestnávateľ
sa môže dať v pracovnoprávnych záležitostiach zastúpiť aj inou osobou, a to buď niektorým zo
zamestnancov (podľa § 9 Zákonníka práce) alebo treťou osobou (podľa § 31 Občianskeho zákonníka),
ale vždy toto zastúpenie musí udeliť zamestnávateľ sám, v tomto prípade žalobca a nie jediný spoločník
žalobcu. Súd prvej inštancie navyše nemohol právomoci podľa Delegation of power stotožňovať s
postavením C.. L. Ž. ako vedúceho zamestnanca žalobcu. C.. L. Ž. nikdy nebol zamestnancom žalobcu,
a teda mu nemohli byť dané splnomocnenia v zmysle § 9 ods. 2 a ods. 3 Zákonníka práce. Žalobca
dal v tejto súvislosti do pozornosti nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 155/2017,
ktorý uvádza, že z pohľadu terminológie nemožno pojmovo spájať či stotožňovať poverenie podľa
Zákonníka práce so zastúpením (splnomocnením) podľa Občianskeho zákonníka, keďže ide o odlišné
právne inštitúty s rozdielnymi potenciálnymi právnymi následkami, ktoré sú upravené inými kódexmi
súkromného práva.

9. K uplatnenej námietke nesprávneho právneho posúdenia veci žalobca uviedol, že súd prvej inštancie
pri posúdení, či žalovaný mohol alebo nemohol vedieť o prekročení právomocí C.. L. Ž. pri podpísaní
dohody o skončení pracovného pomeru, postupoval v zmysle § 20 Občianskeho zákonníka. Žalobca
mal za to, že súd prvej inštancie aplikoval na danú situáciu nesprávne ustanovenie, a to najmä z
dôvodu, že C.. L. Ž. nebol oprávnený konať ani podľa § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo bolo v
konaní dostatočne preukázané, keďže nebol štatutárnym orgánom žalobcu, nebola mu daná právomoc
žiadnym vnútorným predpisom žalobcu, a zároveň nebol pracovníkom ani členom žalobcu. Navyše,
žalovaný vzhľadom na svoje vzdelanie a postavenie mal a mohol vedieť, že C.. L. Ž. nie je konateľom
žalobcu. Informácie o tom, kto je štatutárnym orgánom spoločnosti, sú verejne dostupné prostredníctvom
obchodného registra, žalovaný tak nemohol tvrdiť, že túto informáciu nemal k dispozícii. Tvrdenie o tom,
že C.. L. Ž. bol v predchádzajúcom období konateľom a opätovne mal byť do funkcie konateľa menovaný
(podľa informácie zo stretnutia s C.. L. V. v marci 2016), sa v konaní vykladalo účelovo a nemohlo
obstáť ako relevantné preukázanie jeho právomoci konať za žalobcu. C.. L. Ž. bol konateľom žalobcu do
29.12.2015, avšak v dôsledku predaja spoločnosti bol z tejto funkcie odvolaný. O tejto skutočnosti boli
všetci zamestnanci oboznámení. Následne bol opätovne menovaný do funkcie konateľa, pričom funkcia
mu vznikla dňa 26.4.2016. Jeho oprávnenie konať bolo nastavené tak, že ako konateľ bol oprávnený
konať vždy iba s ďalším konateľom spoločne. Z uvedeného vyplývalo, že stále by nebol oprávnený
podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru sám, ale iba spolu s ďalším z konateľov.

10. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
považoval za vecne správny, pretože vychádzal z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a súd
prvej inštancie vec správne právne posúdil. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

11. K argumentácii žalobcu uvedenej v odvolaní uviedol, že z dokumentu Delegation of power
vyplývalo (a táto skutočnosť nebola medzi stranami sporná), že tento bol podpísaný dňa 14.1.2016
spoločnosťou GRAITEC INNOVATION SAS na jednej strane (zastúpenou prezidentom a CEO
Francisom Guillemardom) ako jediným spoločníkom žalobcu a C.. L. Ž. ako manažérom na druhej strane.
Predmetom Delegation of power bolo delegovanie výkonných právomocí pre riadenie a organizáciu



spoločnosti žalobcu C.. L. Ž. ako manažérovi v súlade s internými pravidlami a postupmi skupiny
GRAITEC. Odôvodnenie odvolania žalobcu v časti týkajúcej sa právneho posúdenia dokumentu
Delegation of power považoval žalovaný za nesprávne. Poukázal na to, že valné zhromaždenie (resp.
jediný spoločník spoločnosti) je v zmysle § 125 ods. 1 Obchodného zákonníka najvyšším orgánom
spoločnosti, čo vyjadruje jeho fundamentálnu úlohu v rámci riadenia a kontroly spoločnosti, či už
s ohľadom na výlučnú pôsobnosť valného zhromaždenia, ďalšiu pôsobnosť valného zhromaždenia
podľa zákona, spoločenskej zmluvy alebo stanov spoločnosti, ale aj s ohľadom na oprávnenie valného
zhromaždenia vyhradiť si jednorazovo, dočasne alebo nastálo rozhodovanie o veciach inak patriacich
do pôsobnosti iných orgánov spoločnosti. Žalobca sa domnieval, že jediný spoločník žalobcu prekročil
svoje oprávnenia, keď poveril C.. L. Ž. na zastupovanie žalobcu. V tejto súvislosti však bolo potrebné
vziať do úvahy skutočnosť, že v prípade podpisu dokumentu Delegation of power jediným spoločníkom
žalobcu nešlo o konanie spoločnosti žalobcu voči tretím osobám, ale o konanie upravujúce vnútorné
pomery spoločnosti, definujúce postavenie a oprávnenia C.. L. Ž. a jeho zaradenie v rámci spoločnosti
žalobcu. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že C.. L. Ž. bol fakticky pracovníkom
žalobcu, vykonával v jeho mene všetky úkony voči zamestnancom a v zmysle dokumentu Storcad
Roadmap for 2016 bol zaradený na pozícii riaditeľ predaja a marketingu, vedúci oddelenia ľudských
zdrojov. Dokument Delegation of power tak bol jednoznačný a zrozumiteľný prejav vôle najvyššieho
orgánu žalobcu, ktorým boli C.. L. Ž. výslovne delegované výkonné riadiace právomoci v spoločnosti
žalobcu. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na skutočnosť, že v súlade s kompetenciami zverenými
C.. L. Ž. dokumentom Delegation of power, C.. L. Ž. tieto kompetencie aj reálne vykonával - riadil
spoločnosť žalobcu, voči zamestnancom vykonával funkciu nadriadeného, pri ktorej riadil a kontroloval
zamestnancov, zadával im pracovné úlohy, schvaľoval dovolenky a iné. Žalovaný mal teda za to, že
tak formálne vymedzenie postavenia a kompetencií C.. L. Ž. v dokumente Delegation of power, ako aj
ich reálny výkon, nebolo možné kvalifikovať spôsobom, ako uvádzal žalobca v podanom odvolaní. K
tvrdeniu žalobcu, podľa ktorého C.. L. Ž. nemohlo byť dané splnomocnenie v zmysle § 9 ods. 2 a ods. 3
Zákonníka práce z dôvodu, že tento nebol zamestnancom žalobcu, poukázal žalovaný na skutočnosť,
že súd prvej inštancie v ods. 34 napadnutého rozsudku uviedol, že dokument Delegation of power
je jasným, zrozumiteľným, určitým prejavom vôle, ktorý predstavuje druh zastúpenia v zmysle § 13
ods. 1 Obchodného zákonníka, nie v zmysle Zákonníka práce, ako mylne uvádzal žalobca. Napadnutý
rozsudok teda vychádzal zo správneho právneho posúdenia, keď súd prvej inštancie dospel k záveru,
že dokument Delegation of power oprávňoval C.. L. Ž. na podpis dohody o skončení pracovného pomeru
a dohoda tak bola platným právnym úkonom.

12. Ďalej žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil oprávnenie C.. L. Ž. konať v
mene žalobcu pri podpise dohody o skončení pracovného pomeru v súlade s § 20 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, keďže v konaní bolo riadne preukázané takéto oprávnenie C.. L. Ž. v kontexte toho, že
bol 14 rokov konateľom žalobcu, od januára 2016 reálne vystupoval ako manažér žalobcu, riadiaci
pracovník žalobcu vo vzťahu k vedeniu žalobcu, ako aj vo vzťahu k zamestnancom žalobcu, pre
žalobcu vykonával prácu totožnú s výkonom funkcie vedúceho zamestnanca a odo dňa 26.4.2016 (t.j.
len štyri dni po uzavretí dohody o skončení pracovného pomeru žalovaného a po tom, ako konateľ
žalobcu C.. L. V. preukázateľne vedel o podpise dohôd o skončení pracovného pomeru C.. L. Ž.) bol
vymenovaný do funkcie konateľa žalobcu. Žalovaný mal za to, že pracovníkom v zmysle § 20 ods. 2
Občianskeho zákonníka je aj osoba, ktorá síce nemá uzatvorenú písomnú pracovnú zmluvu, ale fakticky
pre právnickú osobu vykonáva činnosť majúcu povahu práce vedúceho zamestnanca. Pre úplnosť
žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie správne definoval postavenie C.. L. Ž. v súlade so všetkými
okolnosťami tohto prípadu, keď v napadnutom rozsudku uviedol, že aj v prípade, ak by C.. L. Ž. pri
podpise dohody o skončení pracovného pomeru prekročil svoje oprávnenie, žalovaný o tejto skutočnosti
nevedel ani vedieť nemohol, a preto tento úkon žalobcu právne zaväzoval. K poukazu žalobcu na
údajné nesprávne posúdenie nevedomosti žalovaného, keďže informácie, z ktorých sa mohol žalovaný
dozvedieť o oprávnení, resp. neoprávnení C.. L. Ž. konať za spoločnosť žalobcu, sú verejne dostupné
v obchodnom registri, uviedol, že oprávnenie C.. L. Ž. konať za žalobcu bola v konaní pred súdom
prvej inštancie dostatočne preukázaná listinnými dôkazmi (napr. pracovné e-maily C.. L. Ž. adresované
žalovanému), a tiež svedeckými výpoveďami na pojednávaní dňa 12.4.2017. Riadiace postavenie C.. L.
Ž. bolo opakovane potvrdené aj na generálnej porade dňa 13.1.2016 a dňa 24.3.2016 viceprezidentom
pre Strednú a Východnú Európu C.. L. V., pričom bolo zamestnancom zdôraznené, že žiadne zmeny
týkajúce sa vedenia spoločnosti nenastávajú a vo všetkých veciach bol nadriadeným zamestnancom
C.. L. Ž.. Všetky uvedené skutočnosti boli pred súdom prvej inštancie žalovaným riadne preukázané. Zo
žiadneho z vykonaných dôkazov nevyplynulo, že by žalovaný (alebo iní zamestnanci žalobcu) mal alebo



mohol mať čo i len podozrenie o nedostatku oprávnenia C.. L. Ž. konať v mene žalobcu. V priebehu
konania na súde prvej inštancie nevyplynulo z vykonaného dokazovania žiadne skutkové zistenie, ktoré
by preukazovalo akýkoľvek podiel žalovaného na prípadnej neplatnosti dohody o skončení pracovného
pomeru. Ku konštatovaniu žalobcu, že žalovaný mal možnosť oboznámiť sa s údajmi z obchodného
registra ďalej uviedol, že žiadne ustanovenie právneho predpisu neupravuje povinnosť zamestnanca
preverovať oprávnenie jednotlivých osôb konať za zamestnávateľa. C.. L. Ž. prijímal žalovaného do
pracovného pomeru a vystupoval v pozícii vedúceho pracovníka žalovaného počas celej doby trvania
pracovného pomeru žalovaného v spoločnosti žalobcu. Navyše, po zmenách, ktoré nastali v spoločnosti
žalobcu, boli zamestnanci opakovane ubezpečení o pozícii a kompetenciách C.. L. Ž.. Bolo preto zrejmé,
že žalovaný nemal dôvod pre čo i len najmenšiu pochybnosť o oprávnenosti C.. L. Ž. podpísať dohodu
o skončení pracovného pomeru. K tomu žalovaný navyše poznamenal, že keďže osobou oprávnenou
konať v mene spoločnosti nie je len konateľ, bola argumentácia žalobcu poukazujúca na možnosť
žalovaného zistiť obsadenie funkcie konateľa z obchodného registra, irelevantná.

13. Ďalej žalovaný poprel tvrdenie žalobcu, podľa ktorého boli všetci zamestnanci žalobcu oboznámení
o odvolaní C.. L.na Ž. z funkcie konateľa. Práve naopak, zo všetkých dôkazov vykonaných v konaní
pred súdom prvej inštancie jednoznačne vyplynulo, že zamestnanci žalobcu boli opakovane ubezpečení,
že napriek zmenám v spoločnosti žalobcu nenastávali pre zamestnancov žiadne zmeny a C.. L. Ž.
bol zamestnancom na poradách v januári a marci 2016 opakovane prezentovaný ako osoba, na ktorú
sa majú so všetkými záležitosťami obracať. Zamestnanci žalobcu neboli nikdy žiadnym spôsobom zo
strany vedenia žalobcu upozornení, ani inak informovaní o tom, že C.. L. Ž. by nemal byť kompetentnou
osobou, pričom C.. L. Ž. od vzniku pracovného pomeru žalovaného až do jeho ukončenia (t. j. vrátane
obdobia po januári 2016) riadil a kontroloval zamestnancov, zadával im pracovné úlohy, podpisoval
dovolenkové lístky, riešil odmeny a pod. Bolo preto zrejmé, že žalovaný nemal dôvod na pochybnosť
ohľadom oprávnenosti C.. L. Ž. podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru. Ak by mal žalovaný
čo i len najmenšiu pochybnosť o oprávnenosti C.. L. Ž. konať, je dôvodné logicky predpokladať, že by
podal jednostrannú výpoveď z pracovného pomeru a neriskoval by hrozbu súdneho konania.

14. K tvrdeniu žalobcu, podľa ktorého bol C.. L. Ž. dňa 26.4.2016 opätovne vymenovaný do funkcie
konateľa žalobcu, avšak jeho oprávnenie bolo nastavené tak, že ako konateľ bol oprávnený konať
vždy spolu s ďalším konateľom, a preto nebol oprávnený podpísať dohodu o skončení pracovného
pomeru sám, ale iba spolu s ďalším konateľom, žalovaný uviedol, že toto konštatovanie žalobcu nebolo
správne. Z judikatúry a právnej teórie vyplývalo, že pri konaní za spoločnosť bolo potrebné rozlišovať
konanie dovnútra spoločnosti a konanie spoločnosti navonok, voči tretím osobám. Žalovaný poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 118/1998, zo dňa 25.11.1998,
z ktorého vyplývalo, že v pracovnoprávnych vzťahoch je oprávnený vykonávať právne úkony aj iba
jeden z konateľov, pretože nejde o konanie spoločnosti navonok, voči tretím osobám. V uvedenom
prípade tak podpis dohody o skončení pracovného pomeru len jedným z konateľov je platným právnym
úkonom, a to napriek tomu, že pri konaní v mene spoločnosti navonok z výpisu z obchodného registra
vyplýva konanie v mene spoločnosti prostredníctvom dvoch konateľov. Záverom žalovaný poukázal na
skutočnosť, že žalobca podal na rovnakom skutkovom a právnom základe žalobu aj voči ďalším trom
bývalým zamestnancom žalobcu, a to proti G. Š., C.. G. G. a C.. U. T., P.. Ku dňu podania tohto vyjadrenia
došlo k vyhláseniu rozsudkov v ďalších dvoch konaniach, a to dňa 6.11.2017 v konaní žalobcu proti
žalovanému C.. U.D. T., P.., ktoré bolo vedené na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 2Cpr/4/2016 a dňa
27.10.2017 v konaní žalobcu proti žalovanému G. Š.D., ktoré bolo vedené na Okresnom súde Malacky
pod sp. zn. 7Cpr/9/2016. V oboch týchto konaniach súdy rozhodli tak, že žalobu zamietli a žalovanému
priznali náhradu trov konania.

15. Žalovaný vo svojich ďalších vyjadreniach zo dňa 10.4.2019, 1.5.2019 a 10.12.2019 poukázal
na to, že tri zo štyroch skutkovo a právne totožných sporov, ktoré inicioval žalobca proti žalovaným
bývalým zamestnancom sú právoplatne skončené v prospech žalovaného zamestnanca. Konkrétne išlo
o konanie vedené na Okresnom súde Bratislava III v právnej veci žalobcu proti žalovanému C.. G.
G., o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou, v ktorej bol vyhlásený rozsudok č.
k. 14Cpr/3/2016-474, zo dňa 27.11.2018, ktorým súd žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu
trov konania v plnom rozsahu, pričom uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 13.12.2018;
ďalej konanie v právnej veci žalobcu proti žalovanému C.. U. T., P.., o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru dohodou, v ktorej rozhodol Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 2Cpr/4/2016-333,
zo dňa 6.11.2017, ktorým žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.



Proti uvedenému rozsudku podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline rozsudkom
č. k. 11CoPr/6/2018-406, zo dňa 26.3.2019 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil
a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu; a tiež konanie v právnej
veci žalobcu proti žalovanému G. Š., v ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k.
4CoPr/4/2018-492, zo dňa 23.10.2019 tak, že napadnutý rozsudok Okresného súdu Malacky č. k.
7Cpr/9/2016-405, zo dňa 27.10.2017, ktorým bola žaloba zamietnutá, potvrdil a priznal žalovanému
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

16. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok
verejne vyhlásil v zmysle § 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.

17. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a keďže sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť
jeho dôvodov (§ 387 ods. 1 a 2 C.s.p.). Okrem toho odvolací súd konštatuje, že k rovnakým záverom
ako dospel súd prvej inštancie v prejednávanej veci dospeli i ďalšie súdy konajúce v skutkovo a právne
obdobných veciach, t.j. v právnych veciach žalobcu proti jeho ďalším bývalým zamestnancom, v ktorých
sa žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru dotknutého zamestnanca
dohodou z rovnakého dôvodu, a to pre tvrdenú neoprávnenosť C.. L. Ž. konať v rozhodnom čase
v mene žalobcu (rozsudok Okresného súdu Malacky č. k. 7Cpr/9/2016-405, zo dňa 27.10.2017, v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4CoPr/4/2018-492, zo dňa 23.10.2019, rozsudok
Okresného súdu Žilina č. k. 2Cpr/4/2016-333, zo dňa 6.11.2017, v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Žiline č. k. 11CoPr/6/2018-406, zo dňa 26.3.2019 a rozsudok Okresného súdu Bratislava III
č. k. 14Cpr/3/2016-474, zo dňa 27.11.2018), pričom ani v rámci tohto odvolacieho konania neboli zo
strany žalobcu prezentované dôvody, ani neboli v rámci odvolacieho prieskumu zistené také skutočnosti,
ktoré by odôvodňovali potrebu odchýlenia sa od skôr právoplatne vyslovených záverov ohľadom
naplnenia všetkých zákonných predpokladov pre platné skončenie pracovného pomeru dotknutých
zamestnancov žalobcu dohodou, a preto v tomto smere odvolací súd poukazuje i na závery prijaté vo
vyššie špecifikovaných rozhodnutiach.

18. K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p., t.j. že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd
konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové
zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke, a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej
inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení
dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak z
hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných
ustanovení týkajúcich sa dokazovania. V prejednávanej veci dospel odvolací súd k záveru, že takto
uplatnený odvolací dôvod v konaní naplnený nebol. Napadnutému rozsudku nebolo možné vytknúť, že
by súd prvej inštancie vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z obsahu listín a ostatných vykonaných dôkazov
nevyplynuli, ani inak nevyšli v priebehu konania najavo, že by pri svojom rozhodnutí opomenul niektoré
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor.

19. K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., t.j. že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd konštatuje, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak
súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Preskúmaním
napadnutého rozsudku odvolací súd nezistil existenciu namietanej vady, keďže súd prvej inštancie podľa



odvolacieho súdu aplikoval na zistený skutkový stav príslušné právne normy a tieto vo svetle skutočností
vyplývajúcich z vykonaného dokazovania aj správne interpretoval.

20. K takto prijatým záverom odvolací súd bližšie uvádza, že k skutkovým zisteniam nezodpovedajúcim
skutočnému stavu veci a k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci malo podľa žalobcu pred súdom
prvej inštancie dôjsť predovšetkým v súvislosti s hodnotením postavenia C.. L. Ž. v spoločnosti žalobcu
v rozhodujúcom období, tzn. ku dňu podpísania dohody o skončení pracovného pomeru so žalovaným.
Žalobca trval na tom, že súd prvej inštancie nesprávne odvodzoval oprávnenie C.. L. Ž.C. konať za
žalobcu v pracovnoprávnych záležitostiach v zmysle § 13 ods. 1 Obchodného zákonníka od dokumentu
Delegation of power bez jeho náležitého právneho posúdenia, pričom navyše zastával názor, že jediný
spoločník žalobcu nemohol na základe uvedeného dokumentu splnomocniť C.. L. Ž.C. na konanie v
pracovnoprávnych veciach, keďže sám týmto oprávnením zo zákona nedisponoval. Súd prvej inštancie
navyše podľa žalobcu nemohol právomoci podľa Delegation of power stotožňovať s postavením C.. L. Ž.
ako vedúceho zamestnanca žalobcu, keďže C.. L. Ž. nikdy nebol zamestnancom žalobcu, a teda mu ani
nemohli byť dané splnomocnenia v zmysle § 9 ods. 2 a ods. 3 Zákonníka práce. Tiež poukázal na to, že
v konaní bolo preukázané, že C.. L. Ž. nebol v rozhodujúcom období konateľom žalobcu, táto funkcia mu
opätovne vznikla až ku dňu 26.4.2016, pričom jeho oprávnenie konať bolo nastavené tak, že ako konateľ
bol oprávnený konať vždy iba s ďalším konateľom spoločne. Z uvedeného vyplývalo, že stále by nebol
oprávnený podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru sám, ale iba spolu s ďalším z konateľov.

21. K takto prezentovanej argumentácii žalobcu odvolací súd uvádza, že po dôkladnom preskúmaní
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ako i konania predchádzajúceho jeho vydaniu, bolo
možné ustáliť, že vyhodnotením vyjadrení strán sporu a všetkých dôkazov produkovaných v rámci
konania pred súdom prvej inštancie, tento správne priznal dokumentu Delegation of power povahu
interného dokumentu žalobcu, od ktorého bolo možné odvodzovať oprávnenie C.. L. Ž. vykonávať úkony
súvisiace s pracovnoprávnou agendou žalobcu ako zamestnávateľa žalovaného v zmysle § 13 ods. 1
Obchodného zákonníka a § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Keďže zákon v tomto smere nespresňuje
pojem vnútorné predpisy právnickej osoby, ani nepredpisuje konkrétne formálne či obsahové náležitosti
interného dokumentu, ktorým možno poveriť pracovníka či iného člena právnickej osoby zastupovaním
právnickej osoby vo vybranej sfére jej činností súvisiacich či už s jej predmetom činnosti vo vzťahu k
tretím osobám alebo s jej fungovaním dovnútra spoločnosti, vo všeobecnosti možno za taký dokument
považovať pracovný poriadok, organizačnú štruktúru právnickej osoby, interné smernice či iné príkazy
tých orgánov, ktoré sú oprávnené kreovať štruktúru pracovníkov či iných osôb zúčastnených na činnosti
právnickej osoby a obsadzovať tie pozície, s ktorými sa zvykne spájať oprávnenie konať za právnickú
osobu. Dokument Delegation of power, spĺňajúci všeobecné náležitosti právneho úkonu, pritom nebolo
možné bez ďalšieho považovať za listinu, ktorej povaha by vylučovala možnosť jej subsumpcie pod
takto zákonom neurčito definovanú kategóriu vnútorných predpisov právnických osôb, ktorými môže
byť založené oprávnenie fyzickej osoby konať v mene právnickej osoby - žalobcu. Z obsahu tejto
listiny totiž nepochybne vyplýval úmysel právnickej osoby (žalobcu konajúceho prostredníctvom valného
zhromaždenia, resp. svojho jediného spoločníka) nechať sa vo vybraných pracovnoprávnych a ďalších
záležitostiach, v ktorých vystupoval v postavení zamestnávateľa, zastúpiť C.. L. Ž., a to napriek tomu,
že tento v čase podpisu uvedeného dokumentu, t.j. ku dňu 14.1.2016, nepôsobil u žalobcu vo funkcii
konateľa (túto funkciu u žalobcu vykonával od 6.2.2001 do 29.12.2015 a od 4.5.2016 do 19.7.2016),
ako tomu bolo aj v čase pred podpísaním uvedeného dokumentu. Iba takým spôsobom totiž bolo
možné vykladať ustanovenie dokumentu Delegation of power, v zmysle ktorého bol C.. L. Ž. v rámci
výkonu činnosti personálneho manažmentu vo vzťahu k prevádzke oprávnený „zrealizovať ktorýkoľvek
z nasledujúcich krokov bez predchádzajúceho súhlasu zo strany výboru, avšak je povinný výbor o
všetkých činnostiach informovať: prijímať nových zamestnancov a upravovať a ukončiť pracovné zmluvy,
ktoré sú špecifikované v ročnom obchodnom pláne.“ Okrem toho bolo podľa odvolacieho súdu potrebné
vykladať význam predmetného dokumentu aj s prihliadnutím na rozsah kompetencií zverených C.. L. Ž.
ako manažérovi žalobcu s výkonnou právomocou už v čase pred jeho podpisom, ktoré zahŕňali okrem
iného vedenie pracovníkov CAD oddelenia, organizáciu a kontrolu výkonu ich práce a v neposlednom
rade i riešenie personálnych záležitostí týchto zamestnancov žalobcu, ako to nepochybne vyplývalo
z výpovedí svedkov (C.. L. Ž., C.. G. G.Í., C.. U. T., P.., G. Š., U. Y. U., U.. U. F.), ako aj z ďalších
listinných dôkazov predložených v konaní pred súdom prvej inštancie. V priebehu konania totiž nebolo
preukázané, že by v rozhodnom období došlo k akejkoľvek faktickej zmene v obsahovom zameraní
náplne práce C.. L. Ž. u žalobcu. V konaní pred súdom prvej inštancie preto bolo podľa odvolacieho
súdu dostatočne preukázané, že pre pozíciu C.. L.na Ž. u žalobcu ako zamestnávateľa bolo obvyklé



samostatné rozhodovanie aj o personálnych otázkach žalobcu týkajúcich sa jeho pracovníkov CAD
oddelenia, vrátane uzatvárania a ukončovania pracovných pomerov so zamestnancami žalobcu, a preto
v spojení s dikciou dokumentu Delegation of Power bolo možné v odvolacom konaní ustáliť, že C.. L. Ž.C.
bol oprávnený konať v mene žalobcu pri uzavretí dohody o skončení pracovného pomeru so žalovaným
v zmysle vyššie označených zákonných ustanovení.

22. Pokiaľ žalobca ďalej namietal, že dokument Delegation of power nemohol zakladať oprávnenie C..
L.Á. Ž. konať v mene žalobcu v pracovnoprávnej oblasti z dôvodu, že išlo o dokument podpísaný jediným
spoločníkom žalobcu, resp. jeho valným zhromaždením, teda subjektom, ktorý sám oprávnením konať
v pracovnoprávnych veciach žalobcu nedisponoval, a teda nemohol previesť viac práv, než ktorými sám
disponoval, k tomu odvolací súd uvádza, že toto tvrdenie žalobcu zostalo bez akéhokoľvek podkladu
v dokazovaní vykonanom na základe listinných dôkazov predložených stranami sporu; žalobca totiž v
konaní nepredložil žiaden interný predpis žalobcu, stanovy alebo iný dokument, z ktorého by vyplývalo,
že valné zhromaždenie žalobcu ako jeho najvyšší orgán so široko nastavenými kompetenciami v zmysle
§ 125 a nasl. Obchodného zákonníka (resp. jediný spoločník žalobcu realizujúci pôsobnosť valného
zhromaždenia v rozhodnom čase), nedisponoval žiadnym oprávnením konať v záležitostiach žalobcu
týkajúcich sa rozdelenia pôsobnosti a úloh osobám rôznym spôsobom zúčastneným na podnikateľskej
činnosti žalobcu, v záležitostiach týkajúcich sa personálnych otázok dovnútra tejto právnickej osoby,
či oprávnením vydávať vnútorné predpisy žalobcu umožňujúcim delegovanie oprávnenia konať v
pracovnoprávnych veciach žalobcu tak, ako tomu bolo v súvislosti s dokumentom Delegation of power.
K tomu navyše odvolací súd uvádza, že pokiaľ žalobca v odvolacom konaní spochybňoval oprávnenie
valného zhromaždenia žalobcu, resp. jediného spoločníka žalobcu vykonávajúceho právomoci valného
zhromaždenia, poveriť C.. L. Ž. výkonom právomocí v personálnych záležitostiach vo vzťahu k
zamestnancom žalobcu, potom z jeho strany neboli bližšie objasnené dôvody, pre ktoré uznával
oprávnenie rovnakého subjektu - jediného spoločníka žalobcu, riešenie personálnych otázok C.. L.
Ž. zakázať (teda záležitostí nepochybne vyplývajúcich z poverenia udeleného C.. L. Ž. dokumentom
Delegation of Power), a to konkrétne rozhodnutím zo dňa 5.5.2016, ktoré žalobca v konaní pred
súdom prvej inštancie sám predložil. Bez bližšieho objasnenia týchto skutočností teda tiež nebolo
možné považovať procesnú argumentáciu žalobcu v tomto smere za postačujúcu pre prijatie záveru o
neplatnom skončení pracovného pomeru žalovaného.

23. Odvolací súd sa s plnom rozsahu stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého
bolo možné odvodzovať platnosť dohody o skončení pracovného pomeru žalovaného aj s poukazom
na druhú vetu § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže žalobcu zaväzovalo konanie C.. L. Ž.,
ktorý dojednal a podpísal dohodu o skončení pracovného pomeru so žalovaným, aj v prípade, ak
C.. L. Ž. prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce mu z dokumentu Delegation of power. Na základe
vyjadrení strán sporu a vykonaného dokazovania bolo totiž v konaní potrebné dospieť k záveru, že
úkon, platnosť ktorého bola žalobcom namietaná z dôvodu prekročenia právomoci C.. L. Ž., sa týkal
predmetu činnosti právnickej osoby žalobcu (v tomto prípade vzťahov dovnútra spoločnosti), pričom v
danom prípade by išlo o také prekročenie, o ktorom žalovaný nemohol vedieť, resp. vo vzťahu ku ktorému
nebolo možné s ohľadom na obvyklý spôsob vedenia personálnych záležitostí u žalobcu spravodlivo
od žalovaného vyžadovať vedomosť o (v konaní dosiaľ nepreukázanej) zmene v osobe subjektu
povereného výkonom úloh personálneho manažmentu vo vzťahu k pracovníkom CAD oddelenia ku
dňu podpisu dohody o skončení jeho pracovného pomeru. Zmeny v spoločnosti žalobcu v súvislosti s
prevodom obchodných podielov predchádzajúcich spoločníkov na spoločnosť GRAITEC INOVATION
SAS totiž nebolo nevyhnutne dôvodné spájať so zmenou oprávnení osôb dovtedy zúčastňujúcich sa
na výkone manažérskych oprávnení u žalobcu, pokiaľ ďalšie konanie týchto osôb, a tiež žalobcu
prostredníctvom zástupcov jeho jediného spoločníka či jeho konateľa (napr. na generálnych poradách
zamestnancov žalobcu so zástupcami GRAITEC INNOVATION SAS dňa 14.1.2016 a s C.. L. V. dňa
24.3.2016) vytváralo nielen u žalovaného, ale preukázateľne aj u ostatných zamestnancov žalobcu
nepochybný dojem o zachovaní kontinuity v rozložení kompetencií nadriadených subjektov, pokiaľ išlo
o riešenie personálnych či ostatných riadiacich záležitostí u žalobcu ako zamestnávateľa žalovaného.
Ďalej odvolací súd uvádza, že za okolností prejednávanej veci tiež nebolo spravodlivé od žalovaného
vyžadovať, aby si pred podpisom dohody o skončení pracovného pomeru overoval zoznam konateľov
žalobcu zapísaných v obchodnom registri ku dňu podpisu dohody o skončení pracovného pomeru
tak, ako na to poukazoval žalobca v podanom odvolaní; túto povinnosť mu vyslovene nezakladalo
žiadne zákonné ustanovenie, ani ju nebolo možné vyžadovať s ohľadom na to, že jeho dobromyseľnosť
ohľadom presvedčenia o oprávnení C.. L. Ž. konať za žalobcu pri dojednaní a podpise dohody o skončení



pracovného pomeru nebola v konaní účinne zo strany žalobcu spochybnená. V tomto smere bola tiež
logická a správna aj argumentácia žalovaného, ktorý v reakcii na takto vznesenú námietku žalobcu
poukázal na skutočnosť, že oprávnenie konať za žalobcu v personálnych záležitostiach nemuselo
vyplývať iba z výkonu funkcie konateľa žalobcu, ale aj z iných právnych skutočností ako napríklad z
iných interných predpisov, osobitného splnomocnenia, a pod.

24. Pokiaľ ďalej išlo o námietku žalobcu, podľa ktorej C.. L. Ž. nebol v rozhodujúcom čase konateľom
žalobcu, pričom ani po tom, ako sa ním opätovne stal, nebol oprávnený konať za žalobcu sám, ale
iba spolu s ďalším z konateľov žalobcu, odvolací súd uvádza, že ani toto tvrdenie žalobcu nezakladalo
dôvodnosť podaného odvolania. Súd prvej inštancie (ako ani odvolací súd) totiž neodvodzoval
oprávnenie C.. L. Ž. konať pri uzatvorení dohody o skončení pracovného pomeru v mene žalobcu od
jeho postavenia ako konateľa žalobcu, pričom aj s poukazom na závery rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 118/1998, zo dňa 25.11.1998, na ktorý odkázal i žalovaný v rámci
odvolacieho konania, tiež platilo, že skončenie pracovného pomeru dané zamestnancovi podpísané iba
jedným z konateľom zamestnávateľa (spoločnosti s ručením obmedzeným) nie je neplatným právnym
úkonom, keďže nejde o právny úkon spoločnosti navonok voči tretím osobám, ktorým sa zakladajú
práva a povinnosti spoločnosti, kde sa podľa spoločenskej zmluvy vyžaduje, aby ho podpísali obidvaja
konatelia. Argumentácia žalobcu v tomto smere bola preto pre prejednávanú vec irelevantná. Rovnako
dôvodnosť podaného odvolania nezakladala námietka žalobcu, podľa ktorého C.. L. Ž. nikdy nebol
zamestnancom žalobcu, a teda mu ani nemohli byť dané splnomocnenia v zmysle § 9 ods. 2 a ods.
3 Zákonníka práce. K tomu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie neodôvodnil zamietavý výrok
rozsudku s poukazom na to, že C.. L. Ž. konal pri podpise dohody o skončení pracovného pomeru v
pozícii zamestnanca žalobcu, ako to predpokladá § 9 ods. 2 a ods. 3 Zákonníka práce, oprávnenie
C.. L. Ž. podľa súdu prvej inštancie vyplývalo z § 13 ods. 1 Obchodného zákonníka, resp. § 20 ods. 2
Občianskeho zákonníka, ktorý oprávnenie konať v mene právnickej osoby nepodmieňuje nevyhnutnou
existenciou pracovnoprávneho vzťahu medzi zamestnávateľom a konajúcou osobou, a preto táto
argumentácia žalobcu tiež nemohla v odvolacom konaní obstáť ako dôvod zakladajúci opodstatnenosť
odvolacích námietok žalobcu.

25. Na základe vyššie uvedených skutočností dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie
sa dostatočne vysporiadal s procesnou argumentáciou strán sporu, vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom pre náležité zistenie skutkového stavu veci a pre posúdenie dôvodnosti nároku uplatneného
podanou žalobou. Súd prvej inštancie aplikoval na zistený skutkový stav príslušné právne normy, ktoré
vo vzťahu ku skutkovým záverom vyplývajúcim z vykonaného dokazovania aj správne interpretoval. Súd
prvej inštancie svoje závery jasne a zrozumiteľne v napadnutom rozsudku odôvodnil, čím zároveň naplnil
požiadavky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 C.s.p. Argumentácia
žalobcu obsiahnutá v podanom odvolaní nebola spôsobilá spochybniť správnosť skutkových zistení súdu
prvej inštancie, ani správnosť právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku, keď skonštatoval, že v prejednávanej veci došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru
žalovaného dohodou v zmysle § 60 Zákonníka práce, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania, keďže mal v konaní o odvolaní proti napadnutému rozsudku súdu
prvej inštancie plný úspech.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).



Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).