Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10Co/57/2020 z 26. 8. 2020
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. augusta 2020, sp. zn. 10Co/57/2020, ECLI:SK:KSBA:2020:1219202526.1
Krajský súd Bratislava | 10Co/57/2020 | ECLI:SK:KSBA:2020:1219202526.1 | 2020-08-26 | Rozsudok
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/145e899e-d332-4bea-8f47-efc351182b41
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1219202526.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/57/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1219202526
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1219202526.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov
senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: M.. L.. Ľ. Ď., D..
XX.XX.XXXX, N. N. XXX, proti žalovanému: FF. S., D.. XX.XX.XXXX, N. S. C. XX, N., V. na W. C. X/B,
N., o zaplatenie 1.707,50 eur s príslušenstom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava II zo dňa 15. januára 2020, č.k. 29C/29/2019-86, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie   p o t v r d z u j e .

Žalobcovi   p r i z n á v a   proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
1.707,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.707,50 eur od 25.12.2018 do
zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Vyhovel tak v celom rozsahu žalobe žalobcu, ktorý sa od
žalovaného domáhal zaplatenia polovice ním zaplatených nákladov súvisiacich so sprostredkovaním
nájmu a so samotným nájmom bytu, ktorý si spolu prenajali.

2. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca so žalovaným na strane nájomcu uzavreli dňa 01.07.2018
nájomnú zmluvu s L.. S. Y. V. L.. V. Y. na strane prenajímateľa. Predmetom nájmu bol dvojizbový byt na
S. C. Č.. XX vo vlastníctve prenajímateľa a začiatok nájmu bol dohodnutý od 01.07.2018. Nájomné bolo
dohodnuté vo výške 400 eur mesačne, spolu s nájomným nájomca prenajímateľovi uhrádzal aj náklady
spojené s užívaním bytu vo výške 50 eur, spolu teda 450 eur mesačne, s tým, že prvé nájomné vo výške
450 eur bolo uhradené v hotovosti v deň podpisu nájomnej zmluvy, ostatné nájomné sa uhrádzalo vždy
vopred do 20. dňa predchádzajúceho mesiaca, za ktorý sa nájom platí. V deň podpisu nájomnej zmluvy
bola prenajímateľovi uhradená zábezpeka vo výške mesačného nájmu 450 eur. K prevzatiu bytu došlo
dňa 01.07.2018. Z príjmového pokladničného dokladu zo dňa 01.07.2018 vystaveného L.. S. Y. súd prvej
inštancie ustálil, že od žalobcu prijal 900 eur, pričom ako účel je uvedené: „Nájom júl 2018 + zábezpeka
450”. Z príjmových pokladničných dokladov vystavených spoločnosťou BYTUJEME s.r.o. zistil, že od
žalobcu dňa 11.06.2018 prijala 100 eur s účelom: „Prenájom bytu VH 76 - záloha” a dňa 19.06.2018
prijala od žalobcu 300 eur s účelom: „Sprostredkovanie prenájmu 300 - S. C. XX”. Z platobného príkazu
zo dňa 19.07.2018 ustálil, že žalobca zo svojho bankového účtu vedeného v Slovenskej sporiteľni, a.s.,
uhradil sumu 450 eur na účet prenajímateľa, pričom ako správa pre príjemcu bolo uvedené „nájom”.
Dňa 19.07.2018 žalobca zriadil trvalý platobný príkaz na úhradu sumy 450 eur mesačne s dátumom
začiatku účinnosti 15.08.2018 za účelom nájmu, a to na účet prenajímateľa, uvedený v nájomnej zmluve.
Trvalý príkaz bol žalobcom zrušený dňa 11.11.2018, pričom zo „Zrušenia trvalého platobného príkazu
na úhradu” vyplynulo, že boli zrealizované tri prevody v celkovej sume 1.350 eur. Z sms komunikácie



medzi sporovými stranami zo dňa 9. novembra súd prvej inštancie zistil, že žalovaný vedel o svojom
dlhu voči žalobcovi, ako aj o výške dlžnej sumy 1.662,50 eur, pričom z rozpisu vyplynulo, že tam nebola
zahrnutá platba jedného nájomného. Z sms komunikácie medzi sporovými stranami ďalej vyplynulo, že
žalobca zaslal žalovanému dňa 24.11. číslo účtu, dňa 24.11. mu pripomenul úhradu dlhu do Vianoc tak,
ako sa dohodli na stretnutí dňa 22.11. a z komunikácie zo dňa 27.12. vyplýva, že žalovaný dlh nesplnil
a uviedol, že žalobca peniaze dostane naraz.

3. Uviedol, že dňa 27.05.2019 vydal vo veci platobný rozkaz, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalovanú sumu. Žalovaný podal v zákonnej lehote odpor, v ktorom uviedol, že žalobca, tiež na strane
nájomcu, sám uhrádzal vyššie špecifikované platby dobrovoľne, že od neho nepožadoval polovicu úhrad
nájomného, pričom sa žalobcu viackrát pýtal, či nemá prispievať svojou polovicou. Poukázal na to, že
o trvalom príkaze žalobcu nevedel a keď túto vedomosť získal, požiadal ho o číslo bankového účtu za
účelom úhrady polovice platieb, čo žalobca vo vyjadrení k odporu poprel. V nadväznosti na to súd prvej
inštancie zrušil platobný rozkaz a vo veci nariadil pojednávanie. Konštatoval, že vec prejednal podľa
ust. § 180 C.s.p. v neprítomnosti žalovaného, keďže sa na pojednávanie, na ktoré bol riadne predvolaný
nedostavil, svoju neprítomnosť ospravedlnil a súhlasil s konaním v jeho neprítomnosti.

4. Vec posúdil právne podľa ust. § 511 ods. 1, 2 a 3, § 517 ods. 2 Obč. zák. a § 3 nar. č. 87/1995
Z.z. a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Vyhodnotením vykonaného dokazovania ustálil, že medzi
sporovými stranami nebolo sporné, že spoločne uzavreli nájomnú zmluvu na prenájom dvojizbového
bytu vo S. C. XX a predmet nájmu spoločne užívali od 01.07.2018 do 09.11.2018, kedy sa žalobca z
bytu odsťahoval. Sporným nebolo ani to, že všetky úhrady týkajúce sa nájmu  bytu a to poplatok realitnej
maklérke ako aj platby nájomného vykonal žalobca. Spornou nebola ani skutočnosť, že sa strany sporu
stretli dňa 22.11.2018 v Poluse. Mal za preukázané, že žalobca uhradil zálohu realitnej maklérke spolu
vo výške 400 eur, nájomné vo výške 450 eur za mesiace júl, august, september, október a čiastočne za
november 2018, spolu vo výške 2.182,50 eur a zábezpeku vo výške 450 eur. Žalobcovi tak vznikol nárok
na náhradu polovice úhrad nájomného a tiež poplatku pre realitnú maklérku voči žalovanému, ktoré sú
v žalobe riadne vyčíslené a špecifikované.

5. Za sporný medzi stranami vyhodnotil spôsob úhrady nájomného, keďže žalovaný tvrdil, že so
žalobcom po nasťahovaní uzatvorili ústnu dohodu o tom, že žalobca bude platiť nájomné a žalovaný
ostatné spoločné výdavky, napr. potraviny, pričom žalobca existenciu tejto dohody poprel. Súd prvej
inštancie vyhodnotil, že žalovaný ničím nepreukázal jej existenciu, ani nenavrhoval dôkazy svedčiace
o tom, že žalobca by mal platiť celé nájomné vo výške 450 eur a žalovaný ostatné spoločné výdavky.
Vysvetlil, že z povahy nájomnej zmluvy vyplýva, že sporové strany mali plniť spoločne a nerozdielne,
pričom podiely na ich vzájomnom dlhu boli rovnaké, a teda každý mal plniť jednu polovicu nájomného.
Konštatoval, že ohľadom stretnutia dňa 22.11.2018 je z sms komunikácie strán zrejmé, že sa na stretnutí
dohodli na tom, že žalovaný žalobcovi splní dlh do Vianoc (24.12.2018). Za týmto účelom poslal žalobca
žalovanému aj číslo účtu a splatnosť dlhu mu pripomínal, čo žalovaný v komunikácii nespochybnil. Z sms
komunikácie po 27.12.2018 vyplýva, že žalovaný svoj dlh nesplnil ani čiastočne, čo aj žalovaný potvrdil.
Vyhodnotil, že skutočnosť, že žalobcov dlh voči žalovanému existoval a žalovaný o ňom vedel, rovnako,
ako aj o jeho výške, vyplýva z sms komunikácie medzi sporovými stranami dňa 09.11.2018, čo aj potvrdil
žalovaný v podanom odpore, kde uviedol, že žalobcu pri sťahovaní dňa 09.11. 2018 upozornil cez sms
správu, aby mu doniesol papier vytvorený v dvoch exemplároch s rozpísanými platbami o tom koľko mu
je dlžný, čo mu žalobca poslal v sms správe dňa 09.11.2018. Žalovaný tiež uviedol, že dlh chcel splácať
v mesačných splátkach, ktorých výšku žalobca stanovil na sumu 555 eur, s čím žalovaný nesúhlasil.
K úhrade dlhu nedošlo, čomu zodpovedá aj list žalovaného zo dňa 02.12.2019 - Návrh na uzatvorenie
Dohody o urovnaní, adresovaný žalobcovi. V predmetnom liste žalovaný svoj dlh voči žalobcovi uznal
vo výške tak, ako si ho žalobca uplatnil v žalobe. Žiadal síce započítanie sumy 675 eur ako nájomné
za december, avšak v tomto konaní si túto sumu neuplatnil. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že je potom
nepochybné, že žalovaný aj dňa 02.12.2019 o svojom dlhu voči žalobcovi vedel, vedel aj o jeho výške
a zároveň dlh splnený nebol. Uviedol tiež, že žalobca žalovanému listom zo dňa 09.12.2019 oznámil,
že s návrhom dohody nesúhlasí. V nadväznosti na vyššie uvedené konštatoval, že žalovaný sa dostal s
plnením peňažného záväzku dňa 25.12.2018 do omeškania, a preto ho zaviazal aj na zaplatenie úroku
z omeškania, ktorý si žalobca uplatnil v súlade so zákonom.

6. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi,
ktorý mal v celom rozsahu sporu úspech, priznal voči žalovanému nárok na ich náhradu v plnom rozsahu.



7. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včas odvolanie a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Poukázal na to, že žalobca ako jeden z nájomcov
ukončil nájomnú zmluvu s prenajímateľom svojvoľne bez jeho súhlasu ako druhého nájomcu. Mal za
to, že na základe toho nájomná zmluva voči nemu, ako aj vo vzťahu k žalobcovi zanikla z dôvodu
nezaplatenia nájomného dňa 31.01.2019, a nie na základe dohody medzi žalobcom a prenajímateľom.
Žiadal preskúmať, kedy presne došlo k riadnemu ukončeniu nájomnej zmluvy medzi prenajímateľom a
žalobcom. Poukázal na existenciu spoločného záväzku medzi nájomcami v súvislosti s platením nájmu
až do skončenia nájomného vzťahu. Vo svojom odvolaní sa vyjadril aj k žalobcom podanému vyjadreniu
k jeho odporu, v zmysle ktorého žalobca tvrdil, že nevidí dôvod, aby platil nájom, keď už v byte nebýval
od 09.11.2018, k čomu uviedol, že žalobca nemôže prestať s platením nájomného len preto, že predmet
nájmu neužíva z vlastnej vôle. Žalovanú sumu požadoval upraviť v súlade s dikciou zákona tak, že
nájomcovia sú povinní hradiť záväzky vyplývajúce z nájomnej zmluvy spoločne a nerozdielne, a to až do
skončenia nájomného vzťahu. Mal za to, že suma, ktorá bola žalobou nárokovaná, má byť ponížená o
sumu 675 eur, ktorú bol žalobca podľa jeho tvrdení povinný uhradiť ako polovicu nájomného pokým trval
nájomný vzťah (do 31.01.2019) s prenajímateľom, a to za tri mesiace, keďže posledné nájomné uhradil
za október 2018. Uviedol, že v odpore proti platobnému rozkazu mal za to, že žalobca mal platiť nájomné
až do času, kým došlo k ukončeniu nájomného vzťahu a nie jeho svojvoľným rozhodnutím, pričom súd
prvej inštancie požiadal, aby sa na pojednávaní konanom v jeho neprítomnosti daného odporu pridŕžal.
Sumu požadovanú žalobcom nepovažoval za relevantnú a poukázal na to, že ju navrhoval znížiť podľa
zákona aj v návrhu dohody, ktorú žalobca neprijal, a ktorú predložil súdu. Súdu prvej inštancie vytkol,
že sa touto skutočnosťou nezaoberal.

8. Žalobca žiadal vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť a odvolanie zamietnuť. Poukázal najmä na ust. § 710 ods. 1 Obč. zák. v zmysle, ktorého je
podľa jeho názoru nájomná zmluva z jeho strany skončená v súlade s týmto zákonným ustanovením. S
tvrdením žalovaného, že nemá vedomosť o tom, kedy presne došlo k riadnemu písomnému ukončeniu
nájomnej zmluvy nesúhlasil a uviedol, že túto skutočnosť mu oznámil dňa 07.01.2019 prostredníctvom
sms správy. Žalovaného informoval o svojom úmysle odísť zo spoločne prenajatého bytu, pričom sa
tak nerozhodol svojvoľne, ale práve na základe rušenia jeho pokoja zo strany žalovaného. Nesúhlasil s
vyjadrením žalovaného, že aj po tom, čo opustil spoločnú domácnosť, i keď ku skončeniu nájomného
vzťahu z jeho strany ešte neprišlo, by mal uhrádzať nájomné. V tejto súvislosti uviedol, že podľa jeho
názoru od neho nemožno spravodlivo požadovať plnenie za obdobie v ktorom už v predmetnom byte
nebýval a všetky veci z neho vypratal. S ,,ponížením“ žalovanej sumy nesúhlasil, pričom poukázal na
to, že za mesiac november 2018 nájom uhradil preddavkovou platbou v mesiaci október 2018 a v
decembri 2018 už v byte nebýval, takže žalovaný v tom čase užíval byt v plnom rozsahu a podľa jeho
vyjadrenia má niesť aj celé bremeno za jeho užívanie. V mesiaci január 2019 medzi ním na jednej strane
a prenajímateľom na strane druhej došlo k ukončeniu nájomnej zmluvy dňa 01.01.2019, a preto nájomné
za tento mesiac neuhrádzal. Na záver podotkol, že žalovanému bola daná zákonná možnosť vyjadriť sa
ku všetkým skutočnostiam týkajúcim sa predmetu konania na pojednávaní, avšak túto možnosť nevyužil.

9. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobcu zotrval na svojom odvolaní a zopakoval, že vedomosť o
úmysle žalobcu odísť zo spoločného bytu nemal. Poukázal na vyjadrenie žalobcu vo vzťahu k ust. §
710 ods. 1 Obč. zák., pričom mal za to, že v tomto zákonnom ustanovení nie je špecifikované, či sa
ním majú na mysli dve nájomné zmluvy, teda či ide o dva samostatné nájomné vzťahy, alebo či ide o
prípad, kedy ide o jednu nájomnú zmluvu s dvomi nájomcami. Podotkol, že platba v nájomnej zmluve,
taktiež nebola špecifikovaná tak, že každý z nájomcov platí svoju časť nájmu. Vyjadril sa, že podľa
jeho názoru nie je možné, aby jeden zo spoločných nájomcov ukončil nájomnú zmluvu samostatne,
keďže obaja vystupujú v celosti v zmluve ako jeden nájomca. V nadväznosti na to žiadal odvolací súd,
aby preskúmal zánik nájomnej zmluvy zo strany žalobcu a posúdil postup žalobcu a prenajímateľa pri
skončení nájomnej zmluvy len vo vzťahu k jednému zo spoločných nájomcov. Uviedol, že dohodnuté
nájomné bolo zaplatené v dvoch splátkach po 225 eur v mesiaci november za mesiac december 2019
(zrejme mal na mysli 2018, poznámka odvolacieho súdu). Priložil výpisy z jeho bankového účtu, z ktorých
vyplýva, že dňa 24.11.2018 uhradil na účet prenajímateľa 225 eur s poznámkou nájomné za 12/2018,
dňa 29.11.2018 uhradil na účet prenajímateľa 225 eur s poznámkou doplatok za nájomné 12/2018 a
dňa 11.12.2018 uhradil na účet prenajímateľa 450 eur s poznámkou nájomné 1/2019.



10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru,
že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

11. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

12. S prihliadnutím na citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., poukazujúc na obsah súdneho spisu
a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska
procesnoprávneho žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi
týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, na základe ktorých súd prvej inštancie žalobe žalobcu
vyhovel a žalovaného zaviazal povinnosťou uhradiť žalobcovi žalovanú sumu s príslušenstvom. Súd
prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku, a jeho
výsledky aj náležite v súlade s ust. § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne
predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie aj náležite
a v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, keď sa vysporiadal so všetkými okolnosťami, ktoré
boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, pričom všetky svoje závery aj riadne a pochopiteľne
zdôvodnil. S odôvodnením napadnutého rozsudku súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje (ust. § 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už
vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje, a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
a na odvolacie námietky žalovaného uvádza nasledovné.

13. Na vysvetlenie prejednávanej problematiky odvolací súd uvádza, že ustanovenie § 511 Obč. zák.
upravuje spoločné záväzky, ak je na strane dlžníkov viac osôb a to na princípe solidárnej zodpovednosti
za splnenie dlhu veriteľovi (pasívna solidarita). Pasívna solidarita vzniká v prípade, keď sa v zákone,
v dohode účastníkov, alebo v súdnom rozhodnutí ustanovuje alebo keď to vyplýva z povahy plnenia,
že účastníci sú zaviazaní spoločne a nerozdielne. Právne následky pasívnej solidarity spočívajú v tom,
že veriteľ je oprávnený požadovať celé plnenie od ktoréhokoľvek dlžníka, a ten je povinný veriteľovi
poskytnúť celé plnenie. To znamená, že všetci spoludlžníci sú povinní plniť veriteľovi totožný dlh
totožného právneho titulu, pričom veriteľ má možnosť požadovať celé plnenie prípadne jeho časť od
všetkých dlžníkov spoločne, prípadne len od niektorého z nich eventuálne od každého jednotlivo. Každý
zo solidárnych spoludlžníkov zodpovedá za celý dlh až do úplného splnenia. Funkcia pasívnej solidarity
spočíva vo zvýšení vyhliadok veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky. V posudzovanej veci niet pochýb
a nebolo sporné, že žalobca a žalovaný boli solidárni dlžníci a mali spoločné záväzky (voči maklérke
a prenajímateľovi). Spoločne uzavreli ako nájomca s prenajímateľom zmluvu o nájme bytu a ako
nájomcovia boli povinní spoločne platiť prenajímateľovi nájomné. Vzájomný vzťah medzi spoludlžníkmi
je upravený právnym predpisom, rozhodnutím súdu alebo dohodou, ktorá zakladá pasívnu solidaritu, a
ak to tak nie je, čo je aj prípad prejednávanej veci, podiely oboch dlžníkov na dlhu sú vo vzájomnom
pomere rovnaké ako to stanovuje ust. § 511 ods. 2 Obč. zák.. Ak dlh splní jeden dlžník, v našom prípade
žalobca, povinnosť druhého, teda žalovaného vo vzťahu k veriteľovi zanikne. V konaní bolo preukázané
a medzi stranami ani nebolo sporné, že všetky spoločné záväzky strán, špecifikované v žalobe (platba
realitnej maklérke, zábezpeka, nájomné za mesiace júl až november 2018) uhradil výlučne žalobca. V
zmysle ust. § 511 ods. 3 Obč. zák. má dlžník, ktorý splnil celý záväzok za ostatných dlžníkov, právo
následne od nich požadovať, aby mu plnili, to znamená, že pokiaľ solidárny dlžník splnil dlh v miere
presahujúcej na neho pripadajúci podiel, vzniká mu po realizovaní plnenia z jeho strany následný
postihový regres. Podstatou regresu teda je, že dlžník, ktorý dlh splnil sám, má právo od ostatných žiadať
náhradu za toto plnenie, a to podľa výšky ich podielu. Uvedené bolo aj predmetom tohto sporu, keď
žalobca splnil všetky ním označené spoločné záväzky strán sám a od žalovaného požadoval žalobou
regresné plnenie v žalovanej výške. Ak súd prvej inštancie po vyhodnotení výsledkov dokazovania a
prijatí záveru, že žalovaný o svojom dlhu voči žalobcovi vedel a vedel aj o jeho výške, ale nesplnil ho,
žalobe žalobcu vyhovel a žalovaného zaviazal na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom, rozhodol
správne a odvolací súd s jeho rozhodnutím súhlasí.

14. Napokon, ani žalovaný v odvolaní žiadny zo skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie
nespochybňoval ani nenamietal. Rovnako nespochybňoval ani výšku jeho dlhu voči žalobcovi za



žalované obdobie (teda žalovanú sumu), mal však za to, že so žalobcom majú spoločný záväzok
platiť spoločne a nerozdielne nájomné vyplývajúce z nájomnej zmluvy aj v ďalšom období až do
skončenia nájomného vzťahu, a preto má byť žalobou nárokovaná suma ponížená o sumu 675 eur, ktorú
bol žalobca podľa jeho tvrdení povinný uhradiť ako polovicu nájomného pokým trval nájomný vzťah,
teda do 31.01.2019. Túto odvolaciu argumentáciu žalovaného vyhodnotil odvolací súd za nedôvodnú.
V prvom rade pripomína, že predmet sporu určuje žalobca žalobou, pričom súd prvej inštancie bol
predmetom sporu vymedzeným žalobou viazaný. V posudzovanej veci sa žalobca od žalovaného
domáhal regresného plnenia v žalovanej výške dôvodiac tým, že výlučne on sám uhradil konkrétne
(vyššie uvedené) spoločné záväzky strán. Tieto svoje tvrdenia v konaní pred súdom prvej inštancie
preukázal listinnými dôkazmi a zároveň žalovaný svoje tvrdenia (ktoré žalobca poprel) o dohode
medzi nimi o tom, že žalobca bude platiť nájomné a žalovaný ostatné spoločné výdavky, nepreukázal.
Podstatou tohto sporu teda boli žalobcom špecifikované a výlučne ním splnené solidárne záväzky strán
(záväzky, z ktorých sú zaviazaní spoločne a nerozdielne) a dokazovaním bolo aj preukázané, že žalobca
ním označené spoločné záväzky strán splnil, ako aj to, že žalovaný sa na nich svojím podielom, ktorý
na neho pripadá v rámci vnútorného vzťahu solidárnych dlžníkov nepodieľal, čím žalobcovi vzniklo
voči žalovanému právo regresu. Preto aj súd prvej inštancie po právnom posúdení veci podľa ust. §
511 ods. 1, 2 a 3, § 517 ods. 2 Obč. zák. rozhodol v prospech žalobcu a žalovaného zaviazal na
zaplatenie žalovanej sumy (s príslušenstvom). V súvislosti s vyššie uvedenou odvolacou argumentáciou
žalovaného potom odvolací súd uvádza, že žiadny ďalší spoločný záväzok strán, tvrdený žalovaným
v odvolaní, údajne odôvodňujúci poníženie žalovanej sumy, nebol predmetom sporu pred súdom prvej
inštancie, a to ani v rámci obrany žalovaného voči žalobcom uplatnenému nároku, a preto sa ním súd
prvej inštancie ani nemohol zaoberať.

15. Ak žalovaný v odvolaní poukazoval na to, že žalovanú sumu navrhoval znížiť v návrhu dohody, ktorú
žalobca neprijal, pričom súdu prvej inštancie vytkol, že na túto skutočnosť neprihliadal, odvolací súd
uvádza, že naopak, z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie predmetný
listinný dôkaz riadne vyhodnotil, keď konštatoval, že z listu žalovaného zo dňa 02.12.2019, označeného
ako návrh na uzatvorenie dohody o urovnaní, adresovaného žalobcovi, vyplýva, že žalovaný svoj dlh
voči žalobcovi v žalovanej výške uznal a žiadal započítať sumu 675 eur, so záverom, že žalovaný si
však v tomto konaní túto sumu neuplatnil. Odvolací súd súhlasí, pretože zo súdneho spisu nevyplýva,
že by žalovaný v rámci obrany voči žalobe uplatnil kompenzačnú námietku, ktorou by navrhol súdu
prvej inštancie započítať proti pohľadávke žalobcu (ktorú nespochybnil) nejakú svoju pohľadávku,
neprevyšujúcu pohľadávku žalobcu. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že obrana žalovaného
spočívajúca v uplatnení kompenzačnej námietky v súdnom spore, je procesným úkonom (aj keď
samotná kompenzačná námietka je úkonom hmotnoprávnym), ktorým sa rozumie jeho prejav vôle
adresovaný súdu, ktorý smeruje k uplatneniu procesných práv, k splneniu procesných povinností alebo
k iným procesným následkom, ktoré s takýmto prejavom právne predpisy spájajú (uznesenie NS SR
sp. zn. 6MCdo 3/2010). Jedine v prípade, že by žalovaný adresoval súdu v rámci obrany v spore
kompenzačnú námietku, ktorou by za konania uplatnil nejaké svoje práva voči žalobcovi so zámerom,
aby bola prejednaná a aby o nej bolo rozhodnuté v rovnakom konaní ako o žalobe podanej žalobcom,
bol by súd prvej inštancie povinný sa takouto obranou žalovaného zaoberať, čo však nie je prípad
prejednávanej veci.

16. Odvolací súd dospel potom k záveru, že odvolacie námietky žalovaného nemohli spochybniť
správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Prvoinštančný súd viazaný jednak sudcovskou
ako aj zákonnou koncentráciou konania (ust. § 153 a § 154 C.s.p.) a taktiež prejednacou zásadou
vykonal všetky v konaní predložené dôkazy, podrobne sa zaoberal aj argumentáciou sporových strán a
vyhodnotením dokazovania riadne zistil skutkový stav, ktorý následne správne právne posúdil, pričom
žalovaný v odvolaní neuviedol žiaden taký dôkaz, ktorý v konaní pred súdom prvej inštancie navrhol
vykonať, a ktorý nebol súdom prvej inštancie napriek jeho návrhu vykonaný. Žalovaný žiadal v odvolaní
žalovanú sumu ponížiť o 675 eur, keď si túto sumu započítal voči žalobcom žalobou uplatnenej
pohľadávke. V priebehu odvolacieho konania predložil ďalšie listinné dôkazy, a to výpisy z jeho účtu
v banke, z ktorých vyplýva, že dňa 24.11.2018 uhradil na účet prenajímateľa 225 eur s poznámkou
nájomné za 12/2018, dňa 29.11.2018 uhradil na účet prenajímateľa 225 eur s poznámkou doplatok za
nájomné 12/2018 a dňa 11.12.2018 uhradil na účet prenajímateľa 450 eur s poznámkou nájomné 1/2019,
ktoré by mali preukazovať dôvodnosť započítania jeho pohľadávky voči pohľadávke žalobcu.



17. Odvolací súd na v odvolacom konaní žalovaným uplatnenú kompenzačnú námietku a ním v
odvolacom konaní predložené dôkazy nemohol prihliadnuť, pretože je v zmysle ust. § 383 C.s.p. viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, a nemôže prehodnotením dokazovania, ktoré
vykonal súd prvej inštancie, odlišne posúdiť skutkový stav prejednávanej veci. Táto zásada vyplýva z
princípu neúplnej apelácie. Výnimkou sú len prípady, v ktorých odvolací súd dokazovanie zopakuje alebo
doplní. Zopakuje ho vtedy, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam (ust. § 384 ods. 1 C.s.p.). Podľa ust. § 384 ods. 2 C.s.p. môže doplniť
dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak ich nevykonal súd prvej inštancie,
hoci ich strana navrhla. O tieto prípady však v posudzovanej veci nejde, pretože súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vykonal aj všetky stranami
predložené dôkazy, pričom vykonanie iných dôkazov ako predložených žiadna zo strán nenavrhla.

18. Odvolací súd môže podľa ust. § 384 ods. 3 C.s.p. doplniť dokazovanie za podmienok uvedených
v § 366 C.s.p., pokiaľ pôjde o tzv. novoty v odvolacom konaní. Aj počas odvolacieho konania je totiž
povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité,
avšak len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia
súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie. Právo týchto tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené
reštriktívne ako výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky
procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. V
posudzovanej veci však o novoty v odvolacom konaní nešlo. Napokon, žalovaný v odvolaní ani netvrdil a
ani nepreukazoval žiadny takýto dôvod prípustnosti použitej novoty. Naopak, podľa názoru odvolacieho
súdu žalovanému nič nebránilo v tom, aby kompenzačnú námietku a výpisy z jeho bankového účtu
(ktoré ani nepriložil k odvolaniu, ale predložil ich až neskôr v odvolacom konaní) uplatnil už v konaní
pred súdom prvej inštancie. Uplatnenie kompenzačnej námietky (nového prostriedku procesnej obrany)
a predkladanie ďalších dôkazov ako novoty v odvolacom konaní je preto v prejednávanom prípade
neprípustné. Odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalovaného za nedôvodné a nespôsobilé
spochybniť správne rozhodnutie súdu prvej inštancie.

19. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods.
1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

20. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396
ods. 1 C.s.p.. Žalobcovi, plne úspešnému v odvolacom konaní, priznal voči neúspešnému žalovanému
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,



b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,  z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného  útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).