Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/46/2020 z 29. 9. 2020 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 29. septembra 2020, sp. zn. 7Co/46/2020, ECLI:SK:KSBA:2020:1304125653.1 Krajský súd Bratislava | 7Co/46/2020 | ECLI:SK:KSBA:2020:1304125653.1 | 2020-09-29 | Uznesenie Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c2058099-141e-4d85-a816-cf4372636131 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1304125653.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/46/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1304125653
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1304125653.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek
senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobkyne: M. F., D..
XX.XX.XXXX, N. F. XX, A., zastúpenej: JUDr. Martin Tomas, advokát, so sídlom Francisciho 3288,
Poprad, proti žalovanej: W. U., D.. X.XX.XXXX, N. N. XX, N., zastúpená: JUDr. Ivana Zmeková,
advokátka, so sídlom Zámocká 18, Bratislava, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, o späťvzatí
žaloby, na odvolanie žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok zo dňa 20.1.2020, č.k.
4C/690/2008-340, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku, ktorým súd priznal žalovanej náhradu
trov konania v rozsahu 100 %, o ktorej výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej sa p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa proti žalobkyni p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie zastavil (výrok I) a priznal žalovanej nárok
na náhradu trov konania 100%, o ktorej výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej (výrok II).

2. Rozhodnutie právne zdôvodnil ustanovením § 470, § 144, § 145 ods. 1 a 2, § 146 ods. 1 veta prvá
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "C.s.p.") a vecne tým, že nakoľko žalobkyňa
vzala svoju žalobu účinne späť, žalovaná so späťvzatím vyjadrila súhlas, súd konanie zastavil.

3. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na čl. 2 ods. 1 C.s.p.
a na ustanovenie § 256 ods. 1 C.s.p. s odôvodnením, že procesné zavinenie na zastavení konania
bolo potrebné pričítať žalobkyni, nakoľko vzala žalobu späť bez odôvodnenia a bez tvrdenia, že ide o
reakciu na správanie žalovanej. S návrhom žalobkyne, že v danom prípade je dôvod pre nepriznanie
náhrady trov konania pre dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 C.s.p., sa súd prvej inštancie
nestotožnil. Uzavrel, že v posudzovanom prípade nezistil a ani žalobkyňou neboli tvrdené také okolnosti
hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce výnimočný postup súdu pre nepriznanie náhrady trov konania.
Z uvádzaných dôvodov súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania žalovanej.

4. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie vo výroku II podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu
v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Poukázala na skutočnosť, že NRSR bol prijatý zákon č.
233/2019 Z.z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „Zákon 233/2019“), v dôsledku ktorého dochádza k zastaveniu starých exekúcií. Na základe
príslušných ustanovení Zákona 233/2019 si žalobkyňa bola vedomá toho, že exekúcia vedená pod
sp. zn. EX 1413/2003, kde žalobkyňa vystupovala ako oprávnená, bude na základe predmetného
zákona zastavená, keďže spĺňala všetky podmienky pre zastavenie exekúcie. V dôsledku vysokého



predpokladu o zastavení jej exekúcie, ktorá bola podkladom pre podanie odporovacej žaloby, vzala
žalobu späť, nakoľko predmetné konanie o určenie neúčinnosti žaloby právneho úkonu by v dôsledku
zastavenia exekúcie stratilo svoj význam. Následne aj došlo k zastaveniu exekúcie vedenej pod sp. zn.
EX 1413/2003 tak, ako žalobkyňa predpokladala. V dôsledku predpokladu zastavenia starej exekúcie
žalobkyňa vzala žalobu späť a žiadala o nepriznanie náhrady trov konania žiadnej zo strán. Dôvodila,
že nešlo o svojvôľu zo strany žalobkyne, ale o výsledok procesnej situácie, nakoľko v dôsledku
prijatia nového zákona, bola exekúcia žalobkyne zastavená. Túto skutočnosť žalobkyňa posúdila ako
výnimočnú okolnosť, ktorú mal súd prvej inštancie vziať do úvahy. Zároveň poukázala na skutočnosť,
že konanie sa vedie od podania žaloby, t.j. od 9.12.2004, takmer 15 rokov a s poukazom na dĺžku
predmetného konania dochádzalo k porušovaniu práv žalobkyne v zmysle čl. 17 C.s.p., čl. 48 ods. 2
Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv. V zmysle uvedeného mala
za to, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú nepriznanie náhrady trov konania
žiadnej zo strán. Z uvedených dôvodov navrhla odvolaciemu súdu, aby zmenil napadnuté uznesenie v
časti rozhodnutia o trovách konania tak, že žiadnej zo strán neprizná nárok na náhradu trov konania.

5. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie čo do výroku o trovách konania podala v zákonnej lehote
odvolanie aj samotná žalobkyňa, v ktorom navrhla, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok vo
výroku o náhrade trov konania tak, že z dôvodov hodných osobitného zreteľa žalovanej náhradu trov
konania v celom rozsahu neprizná, prípadne prizná žalovanej len čiastočnú náhradu trov konania.
Podané odvolanie odôvodnila tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.). Zdôraznila, že
podaním, ktorým vzala žalobu späť, žiadala súd aby rozhodol o náhrade trov konania v zmysle § 257
C.s.p. nepriznaním náhrady trov konania žiadnej zo strán. Za nesprávny považuje žalobkyňa postup
súdu, ktorým list žalobkyne vyhodnotil ako neunesenie dôkazného bremena. Mala za to, že okolnosti
hodné osobitného zreteľa môže súd vyvodiť aj z iných poznatkov nachádzajúcich sa v spise. Preto
absencia bližšieho odôvodnenia návrhu aplikácie § 257 C.s.p. v podaní žalobkyne nemôže byť sama o
sebe dôvodom, aby súd pri rozhodovaní o trovách konania ďalej neskúmal existenciu dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Súd prvej inštancie tak mal pri skúmaní procesnej zodpovednosti vziať na zreteľ
ďalšie významné skutočnosti. Ak strana navrhla zohľadnenie existencie dôvodov hodných osobitného
zreteľa, je súd povinný sa takýmto návrhom zaoberať a dať v odôvodnení stranám odpoveď ako sa s
ním vysporiadal. Inak dochádza k porušeniu práva strany sporu na spravodlivý súdny proces. Žalobkyňa
nepodala žalobu bezdôvodne, ale z dôvodu porušenia zákona pri realizácii prevodu vlastníckeho práva.
Súdu zároveň má byť známa novela č. 233/2019 Z.z. upravujúca rozhodnú dobu exekučných konaní,
ktoré sa jej uplynutím zastavujú. Pokiaľ by sa súd existenciou okolností hodných osobitného zreteľa
zaoberal vo vzťahu k celému konaniu a nie len posudzovaním obsahu späťvzatia žaloby, dospel by k
iným skutkovým záverom. Preto aj následné právne posúdenie súdu prvej inštancie je rýdzo formálne
a nemá žiadne logické opodstatnenie. Tým, že súd prvej inštancie pristupoval k hodnoteniu okolností
hodných osobitného zreteľa výlučne na základe podania žalobkyne zo dňa 23.12.2019, dospel k
nesprávnym skutkovým záverom a aplikoval nesprávnu právnu normu § 256 C.s.p. Poukázala na nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 306/2010, v zmysle ktorého nemožno tolerovať pri
interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický prístup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti.
Žalobkyňa tak záverom uviedla, že v posudzovanom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa
podľa § 257 C.s.p. spočívajúce v okolnostiach danej veci, predmetu konania ako aj postupe strán sporu,
v dôsledku ktorých priznanie náhrady trov konania žalovanej nemožno považovať za spravodlivé.

6. K odvolaniu žalobkyne podala prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vyjadrenie žalovaná, v
ktorom uviedla, že súd prvej inštancie rozhodol správne, keď žalovanej priznal nárok na náhradu trov
konania v súlade s § 256 ods. 1 C.s.p. Zároveň správne posúdil, že v danej veci neboli zistené ani
žalobkyňou tvrdené žiadne skutočnosti hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 C.s.p. V súvislosti so
žalobkyňou tvrdenými dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, žalovaná uviedla, že nemá nijakú vedomosť
o uvádzanom exekučnom konaní, a preto sa nevie k nemu vyjadriť. Žalovaná nepovažuje za potrebné
vyjadrovať sa k údajnej exekúcii, resp. k žalobkyňou uvádzanej novej právnej úprave, ktorú považuje za
okolnosť hodnú osobitného zreteľa, nakoľko to považuje za irelevantné pre dané konanie. Nesúhlasila
s tým, keďže je potrebné dôsledne rozlišovať súdne a exekučné konanie. Žalobkyňa si späťvzatím
žaloby mala byť vedomá, že týmto úkonom procesne zaviní zastavenie konania, s ktorým je spojené



priznanie nároku na náhradu trov konania protistrane. Akékoľvek predpoklady v súvislosti s exekučným
konaním, sú bez právnej relevancie pre posúdenie nároku na náhradu trov konania v danom súdnom
konaní. Nestotožnila sa ani s tým, že zastavenie starej exekúcie prijatím nového zákona, je dôvodom
hodným osobitného zreteľa. Predmetný spor trval 15 rokov počas ktorých vznikli žalovanej v dôsledku
rozhodnutia žalobkyne podať žalobu, nemalé trovy. Dodala, že ak mala žalobkyňa za to, že počas
súdneho konania dochádzalo k prieťahom v konaní, resp. k porušovaniu jej práv, mala sa domáhať
ich ochrany v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, čo však podľa vedomosti žalovanej
neurobila. Záverom uviedla, že napadnuté uznesenie považuje za správne, preto navrhla, aby ho
odvolací súd v napadnutej časti potvrdil a priznal žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

7. Žalobkyňa sa k podanému vyjadreniu žalovanej nevyjadrila.

8. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 379, § 380 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne nie je dôvodné.

9. Podľa § 256 ods. 1 C.s.p., ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

10. Podľa § 257 C.s.p., výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

11. Z obsahu predloženého spisu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa
9.12.2004 domáhala určenia neúčinnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi L.. V. N. ako predávajúcou
a žalovanou dňa 28.9.2004. Žalobu odôvodnila tým, že na základe Notárskej zápisnice N 211/2003, Nz
43808/2003 zo dňa 4.6.2003 pôvodná žalovaná (L.. V. N.) uznala svoj dlh voči žalobkyni vo výške 100
000 Sk, pričom v tejto notárskej zápisnici súčasne dala súhlas s výkonom notárskej zápisnice podľa
§ 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. a to na celý majetok ako osoby povinnej. Nakoľko si dlžníčka
(pôvodná žalovaná L.. V. N.) nesplnila svoju povinnosť, žalobkyňa podala exekučnú žalobu, na základe
ktorej vydal exekútor upovedomenie o začatí exekúcie pod sp. zn. EX 1413/2003. Na základe šetrenia
exekútora bolo zistené, že pôvodná žalovaná (L.. V. N.P.) bola vlastníčkou nehnuteľností špecifikovaných
v žalobnom návrhu, ktoré kúpnou zmluvou zo dňa 28.9.2004, t.j. po začatí exekúcie odpredala žalovanej.
Na základe skutočnosti, že pôvodná žalovaná v nehnuteľnosti bývala aj so svojimi rodičmi mala za to,
že táto kúpna zmluva bola účelová, aby sa zabránilo exekučnému konaniu.

12. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada
úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná
náhrada nákladov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu
tomu, kto ich vznik zavinil. Pri zastavení konania je pre vyriešenie otázky náhrady trov konania kľúčové
zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium
procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým,
čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú
žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že
späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom
rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť,
a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu). Inými
slovami, použitý termín "zavinenie" nemožno interpretovať - čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre -
v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie
účastníka konania, teda aj jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu (rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky, I. ÚS 196/09).

13. Odvolateľka vo svojom odvolaní namietala, že uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h/ C.s.p.). V tejto súvislosti odvolací
súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,



nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery.

14. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia v súvislosti s danou odvolacou námietkou sa odvolací súd
stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že v danom prípade zavinila zastavenie predmetného konania
žalobkyňa, nakoľko z dôvodu jej dispozičného úkonu (späťvzatia žaloby) vo veci nebolo meritórne
rozhodnuté. Súd prvej inštancie tak správne postupoval podľa ustanovenia § 256 ods. 1 C.s.p., keď
ustálil, že zastavenie konania procesne zavinila žalobkyňa a následne správne priznal žalovanej náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

15. Odvolací súd vzhľadom na odvolaciu argumentáciu skúmal, či žalobkyňou uvádzaná skutočnosť,
že k späťvzatiu žaloby došlo v dôsledku skutočnosti, že exekúcia vedená pod sp. zn. EX 1413/2003
bude zastavená v dôsledku prijatia novej zákonnej úpravy (Zákon 233/2019), nemožno považovať za
dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by odôvodnil aplikáciu ustanovenia § 257 C.s.p. spočívajúcu
v nepriznaní trov konania žalovanej, resp. k čiastočnému nepriznaniu. V tejto súvislosti odvolací súd
uvádza, že aplikácia ustanovenia § 257 C.s.p. prichádza do úvahy len v prípadoch, keď sú naplnené
všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov neprizná a predpokladá existenciu výnimočných
okolností prípadu. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, v charaktere určitých
druhov konania, ako aj v okolnostiach na strane strán sporu. Jedným z rozhodujúcich kritérií je to,
aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane sporu a aby neodporovalo
dobrým mravom. Odvolací súd zároveň uvádza, že účelom odporovacej žaloby je ochrana veriteľa
spočívajúca v možnosti dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že dlžníkom urobený
právny úkon je voči veriteľovi neúčinný. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené,
potom predstavuje podklad na to, že sa veriteľ môže na základe exekučného titulu, vydaného proti
dlžníkovi, domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (právne neúčinným)
právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku. Odporovacia žaloba je tak právnym prostriedkom slúžiacim
k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, a to postihnutím vecí alebo
iných majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, prípadne
vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného
právneho úkonu. Z takto vymedzeného účelu a zmyslu odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou
pohľadávkou v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka sa rozumie taká pohľadávka,
ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným
rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu (viď rozsudok Najvyššieho súdu
SR z 24. júna 2020, sp. zn. 6Cdo/237/2017). Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobkyňa disponovala
vymáhateľnou pohľadávkou voči pôvodnej žalovanej (Ing. Adriana Buzgovičová), ktorej splnenia sa
domáhala v rámci exekučného konania vedeného pod sp. zn. EX 1413/2003. Predmetné exekučné
konanie bolo v súvislosti s novou právnou úpravou prijatou zákonom č. 233/2019 Z.z. zastavené ako
stará exekúcia. Následkom tejto skutočnosti však nebola strata vymáhateľnej pohľadávky žalobkyne,
ale strata možnosti vymoženia tejto pohľadávky v rámci prebiehajúceho exekučného konania, ktoré bolo
zastavené. Odvolací súd však v tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 9 zákona č. 233/2019 Z.z.,
v zmysle ktorého oprávnený po zastavení starej exekúcie má právo podať opätovne návrh na vykonanie
exekúcie, pričom pohľadávka vymáhaná v starej exekúcii sa po ukončení exekučného konania nepremlčí
skôr, ako uplynie jeden rok. Prijatie novej právnej úpravy by bolo možné považovať za dôvod hodný
osobitného zreteľa za okolností, že dôjde k zmene pomerov v takom rozsahu, že žaloba pre žalobkyňu
stratí svoj zmysel, resp. účel. Avšak za daných okolností, keď žalobkyňa vzala žalobný návrh späť,
pričom mala možnosť aj naďalej viesť exekučné konanie (podaním opätovného návrhu), nemožno
prijatie uvádzanej novej právnej úpravy považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by
nebolo spravodlivé priznať žalovanej náhradu trov konania.

16. Odvolací súd zároveň uvádza, že v súvislosti s odvolacou námietkou žalobkyne, že s poukazom
na dĺžku trvania konania, resp. prieťahov zo strany súdu, sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
poukazuje na to, že aplikácia § 257 C.s.p. je možná výlučne v tom prípade, ak súd dospeje k záveru, že
v okolnostiach danej veci dôvody osobitného zreteľa skutočne a bezvýhradne existujú. (viď Uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 54/2019). Existencia prieťahov konania nebola v
rámci tohto súdneho konania relevantne preukázaná. Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ žalobkyňa
mala za to, že v konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu jej základného práva



podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, mala možnosť podať sťažnosť na prieťahy v konaní na
Ústavný súd Slovenskej republiky.

17. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľa odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej judikatúry
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľky odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

18. S poukazom na uvedené odvolací súd ustálil, že odvolacia argumentácia žalobkyne nebola spôsobilá
zmeniť správnosť záveru súdu prvej inštancie a odchýliť sa tak od zásady zodpovednosti za zavinenie,
nakoľko v prejednávanej veci nebol daný dôvod na postup podľa ustanovenia § 257 C.s.p.

19. Na základe uvedeného odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti (vo výroku
o trovách konania) ako vecne a právne správne podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

20. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262
ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a nárok na ich plnú náhradu priznal v odvolacom konaní úspešnej žalovanej
s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods.
2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá
súdny úradník.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).