Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/111/2020 z 6. 10. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 6. októbra 2020, sp. zn. 6Co/111/2020, ECLI:SK:KSBA:2020:1305220620.9 Krajský súd Bratislava | 6Co/111/2020 | ECLI:SK:KSBA:2020:1305220620.9 | 2020-10-06 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ochrana osobnosti Citované ustanovenia: CSP, § 387 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/68463538-7742-48b8-a7d4-92a030d43299 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1305220620.9 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/111/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1305220620
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1305220620.9

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov
senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: A.. G. S., H..
XX.XX.XXXX, C. M. Q. Č.. X, Bratislava, zast. advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., spol. s r. o.,
Zámocká ul. č. 5, Bratislava, proti žalovanej: Perex, a. s., Trnavská cesta č. 39/A, Bratislava, zast. Legal
Professionals, spol. s r. o., Sartorisova ul. č. 12, Bratislava, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III z 28. júna 2017 č. k. 13C 289/2005-755, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o ochranu osobnosti a o náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že denník S. uverejnil dňa XX.XX.XXXX článok
s titulkom na úvodnej strane „. X. Q., S. E. S.“ s titulkom na strane 3 „S. E. S.. V tomto článku sa uvádza
nasledovné: Ž. B. E. K., E. H. súd K. H. S. U. S., X. S. K. Q., Q. E. E. proti L. U. , E. H. N., T. K. Ľ. B. S.
K. T.. N. R. E. E. Ž. V. S. K.. Podľa T.Á. X. E. Z. súd V. E. K. P. N., ak X. H., Ž. M. A. N. Ú.. T. V. E. K. N.,
Ž. Ž. E. R. T. M. na T.E. H. A. N. - D. K. U. R.. Podľa M., E. Z. Q. E. M., táto D. K. H. N. K. U. B. T. S.N..
Ž. T. K. na S. Q. R., Ž. D. K. V. K. S. N. P. Č. K., E. slovenská U. K. Č. Q.. S. U. R. H. N.Á. E. B. na K. Č.
K., B. E. súd N. S. H. T. T. M., Ž. M. H. A. N. Ú. K.. T. K. U., E. K. H. C. Z., K. X., Ž. B. N. R. S. P. X. Ď.
X. N. Q. U. Č. T. E., na E. H. X. V. Z. K. M. F.. R. K.Z. U. podľa Z. N. R., Ž. K. U. K. T. S. N. M. B. R. V.
Q., B. súd Z. na U. N. E.. S. K. B. K.N. E. S. K. S. Z. M. S. K. K.. Po E. Z. K. na X. Ú. E. K. N. C. K. T.,
Ž. Ž. Z. N. XX S.S. K. S. N. K. E. B. N. A. S. V. K. E. S. Z. S.. Za R. Z. F. H. V. M. H. R. - S. na súd S.D.
K.. K. F. návrhom K. N. M. K. H. K. K. H. B. E. K. S. Ž. T. R. S. X. XX S.. F. K. Q.Z. M. K. H., X. K. B. X.
Ž., B. C. Ž. S. na okresný súd. D. Q. K. S., Ž. N. R. S. Ž. V. H. Q. X. E., S. R. S. Z. P. E. K..

3. Dňa XX.XX.XXXX denník S. uverejnil v rubrike H. článok autorky O. E. s titulkom „. L. K.“. Jeho
doslovný obsah je nasledovný: „. S. B. Z. U.? Z. K., B. K. K. H. M. Q. H. K. C. E. K. G. S.. Z. K. K., Ž.
S. X. Ň. S. N. U. E.. R. K. K. R. U. N. H.. S. S. B. A. Ď. S. E. K. M. M. S. B. K. Z. M. F.. S. Č. M. T.
H. S. K.. X., Z. H. B. S., M. F. na M. E.. N.? S. S. P. X. S. K. R. Z. S. B. na E. K. N. Ď.. X. S. Q. X.
R., Č. K. U. M. M. E., B. H.. B. A. R. Z.? A. N.. X. M. R. K. R. Q. T. F. K.. S. K. E.? Č. E. Q. C. na A.
Z., V.. Na U. K. Z. N. R. N. M. P.. R. T. Č. H. R., Ž. K. Z. C. H.. Ak N. Z. V.Ž. R. X. S., Ž. X. K. S. Q.
K., Z. Z. B. X.. X. V. na Č. X., E. K. C. B. S. Z. H.. F. C. Z. G. Q. S.Ť. N. S. B. A. S.. H. K. S. Z. K. S.
B. E. C. R. S. K. Q., B. Z. M. T. Q..“. Rozhodnutím disciplinárneho súdu vo veci sp. zn. 1Ds 15/04 z
24. 9. 2004 bol žalobca uznaný vinným z dvoch skutkov a to z prieťahov v 26 konkurzných veciach a z



pochybenia v konkurznej veci sp. zn. 3K 69/00 spočívajúceho v tom, že v tejto veci ustanovil osobitného
správcu konkurznej podstaty v rozpore s § 11 ods. 3 vyhl. č. 493/1991 Zb. Za to bolo žalobcovi uložené
disciplinárne opatrenie a to zníženie funkčného platu o 50 % na obdobie troch mesiacov. Najvyšší súd
SR ako odvolací disciplinárny súd rozhodnutím z 25.2.2005 sp.zn. 1Dso 16/04 uvedené rozhodnutie
prvostupňového disciplinárneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prezídium Policajného
zboru, Úrad boja proti korupcii uznesením z 10.12.2004 č. ČVS: PPZ-172/BPK-B-2004 vec týkajúcu sa
oznámenia na žalobcu o skutočnostiach, že bol spáchaný trestný čin zneužívania právomoci verejného
činiteľa za ustanovenie predbežného správcu JUDr. Ladislava Pavloviča v konkurznej veci veriteľa Freen
Trading B.V., odovzdal inému orgánu na disciplinárne konanie alebo kárne prejednanie. Najvyšší súd
SR ako disciplinárny súd rozhodnutím z 9.11.2005 sp.zn. 2Ds 17/04 žalobcu oslobodil spod návrhu
ministra spravodlivosti na začatie disciplinárneho konania pre disciplinárne previnenie, ktorého sa mal
dopustiť tak, že ustanovil predbežného správcu JUDr. Ladislava Pavloviča v konkurznej veci veriteľa
Freen Trading B.V. proti dlžníkovi Plastika, a. s. z dôvodu, že podľa § 29a ods. 1 Zákona o sudcoch za
rozhodovanie nemožno sudcu ani prísediaceho stíhať, a to ani po zániku ich funkcií.

4. Dňa X.X.XXXX uverejnil denník S. článok s titulkom „.Ť. K. Č. na R. za T. E.. Tento článok okrem
iného obsahuje informáciu o tom, že minister spravodlivosti navrhol preradiť žalobcu na nižší súd. Ďalej
sa v tomto článku uvádza, že celý prípad bude vyšetrovať aj špeciálna prokuratúra, kde minister podal
trestné oznámenie za zneužitie právomoci verejného činiteľa. Dňa XX.X.XXXX denník S. uverejnil článok
s titulkom „H. súd S. K. S.. Tento článok obsahuje informáciu o tom, že disciplinárny senát Najvyššieho
súdu SR uložil žalobcovi trest zníženia platu o 50 %, že žalobca bol potrestaný ako prvý zo skupiny
šiestich bratislavských konkurzných sudcov a že mal spôsobiť v 26 prípadoch prieťahy v súdnom konaní
a v jednom prípade ustanovil správcu konkurznej podstaty mimo poradia. Dňa XX.XX.XXXX uverejnil
denník S. článok s titulkom „. Q. B. N. E. na L..“. Tento článok v podstate obsahuje kritiku konkurzného
správcu spoločnosti Nový Calex, ktorého v konkurznom konaní ustanovil žalobca. Súčasne obsahuje aj
kritiku žalobcu, ktorý podľa predstaviteľa odborov nereagoval na písomné upozornenia, že „peniaze na
účte podniku sú, ale že správca z nich uspokojuje iných veriteľov, alebo si ich šetrí na vlastnú odmenu“.
Ďalej sa v článku uvádza, že podľa analytikov môže ísť v podobných prípadoch o konkurzné podvody,
ktoré organizujú silné finančné skupiny, pričom pomocou podplatných konkurzných sudcov a správcov
konkurzných podstát sa majetok dlžníkov dostáva do rúk spriaznených spoločností. Dňa XX.XX.XXXX
uverejnil denník S. článok s titulkom „. K. S.K. B. S. G.. V ňom sa rozoberá konkurz vyhlásený
na spoločnosť Elektrosvit. Uvádza sa tu, že žalobca ustanovil v tejto veci dvoch správcov, pričom
obaja vyvíjali podozrivé aktivity a podľa tvrdenia bývalého člena dozornej rady „umožnili vytunelovať
Elektrosvit niektorým privatizérom“. Podľa analytika S. H. treba vymeniť sudcov najviac podozrivých
z manipulovania konkurzov, pretože „príliš sú pospájaní a ide tam o príliš veľké peniaze i priveľké
pokušenie, ktorému len málokto odolá.“

5. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. V odôvodnení
napadnutého rozsudku súd prvej inštancie doslova odcitoval odôvodnenie zrušujúceho uznesenia
odvolacieho súdu z 28.10.2015 č. k. 6Co 435/2014-693 v tomto znení: „K veci samej treba uviesť,
že podľa judikatúry ESĽP sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej
spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen
vo vzťahu k informáciám a myšlienkam, ktoré sú prijímané priaznivo, resp. považujú sa za neurážlivé a
neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva (Handyside
v. Spojené kráľovstvo). Keďže právo na slobodu prejavu a právo na ochranu osobnosti sú rovnako
garantované Ústavou aj Dohovorom, riešenie konfliktu medzi týmito právami vyžaduje, aby súd s
prihliadnutím na okolnosti prípadu zvážil význam proti sebe stojacich záujmov, a to či jednému právu
nebola bezdôvodne daná prednosť pred druhým. Rozhodnutie súdu v takomto prípade musí vychádzať
zo zásady proporcionality, musí byť vyvážené a do práva na slobodu prejavu zasahovať, len ak je to
nevyhnutné. Obmedzenie akéhokoľvek základného práva a teda aj slobody prejavu, považuje Ústavný
súd SR za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom,
resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v
demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej
spoločenskej potreby, a je primerané, t. j. je v súlade so zásadou proporcionality (nález Ústavného súdu
SR sp. zn. IV. ÚS 107/2010). Obmedzenie práva na slobodu prejavu v prípade jeho stretu s právom
na ochranu osobnosti má v slovenskej právnej úprave zákonný podklad najmä v ust. § 11 a nasl. Obč.
zák. a sleduje aj legitímny cieľ, ktorým je ochrana osobnosti. Rozhodujúcou otázkou pre posúdenie jeho
akceptovateľnosti v konkrétnom prípade je preto otázka jeho primeranosti, teda či obmedzenie práva



na slobodu prejavu zodpovedá zásade proporcionality. Na tento účel judikatúra ESĽP i ústavného súdu
využíva test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY
a AKO v danom prípade „hovoril“, resp. uverejnil informáciu. K otázke kto zásah do práva na ochranu
osobnosti vykonal odvolací súd uvádza, že z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z
hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám a to zvlášť pri informovaní o veciach
verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko, alebo rozsudok ESĽP Bladet
Tromso a Stesaas v. Nórsko). Novinári majú povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa
všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je
dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. V prejednávanej veci malo dôjsť
k tvrdenému zásahu do osobnostných práv žalobcu obsahom článku uverejneného v denníku S. M.
XX.XX.XXXX s titulkom „. X. Q., S. E. S., resp. nadpisom na str. 3 tohto denníka „. E. S. a obsahom
článku uverejneného v tom istom denníku dňa XX.XX.XXXX s titulkom „. L. K..“. Vydavateľom tohto
denníka je žalovaný, ktorý je „nositeľom“ slobody prejavu, a preto sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana
(privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp. masmédiám, ktorú treba pri rozhodovaní
predmetnej veci zohľadniť. K otázke o kom boli inkriminované články a do koho osobnostnej sféry
zasahovali, odvolací súd uvádza, že stupeň dovolenej kritiky sa mení podľa charakteristiky adresáta.
Hranice akceptovateľnej kritiky sú najširšie u politikov a najužšie u bežných občanov. V predmetných
článkoch bol žalobca identifikovaný uvedením priezviska a nie je sporné, že v čase ich uverejnenia
bol sudcom, ktorým je aj v súčasnosti. Odvolací súd je toho názoru, že žalobca ako sudca musí
zniesť vyššiu mieru kritiky aj s ohľadom na to, že verejnosť má nepochybne právo na informácie
aj z justičného prostredia, keďže tu ide o otázky verejného záujmu. Čo sa týka titulku „. E. S., treba
vychádzať z funkcie, ktorú titulok v printových médiách plní. Jeho funkciou je upútať a zaujať čitateľa
k tomu, aby si článok prečítal. Vzhľadom na to možno aj z hľadiska práva na ochranu osobnosti
akceptovať a tolerovať, že sa v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie
prostriedky. Treba pritom zohľadniť aj väzbu medzi titulkom určitého článku a vecným obsahom tohto
článku. Je podľa názoru odvolacieho súdu nepochybné, že v prejednávanej veci takáto väzba
existuje. V súvislosti s posudzovaním čo bolo obsahom predmetných článkov treba zdôrazniť, že
kľúčovým poslaním tlače je vyhľadávať a rozširovať informácie a myšlienky o otázkach verejného
záujmu, pričom zároveň je právom verejnosti takéto informácie dostať. K otázkam verejného záujmu
patria v prvom rade veci súvisiace s činnosťou štátnych orgánov, ako aj osôb, ktoré ich reprezentujú,
teda osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Justícia vo všeobecnosti tvorí legitímnu tému verejného
záujmu, pretože justícia a právny život vôbec sú integrálnou súčasťou života spoločnosti. Preto je
legitímne, aby sa otázky práva neriešili iba na stránkach odborných právnických časopisov, ale aby boli
reflektované aj laickou verejnosťou prostredníctvom dennej tlače. Diskusia o týchto otázkach si preto
zaslúži zvýšenú ochranu, pričom problematika, ktorá bola predmetom inkriminovaného článku do tejto
kategórie patrí. Predmetom inkriminovaných článkov boli informácie o činnosti žalobcu ako konkurzného
sudcu. Predmetné články boli uverejnené v čase, keď v čase, keď proti žalobcovi prebiehalo disciplinárne
konanie, pričom Najvyšší súd SR ako disciplinárny orgán rozhodnutím z 24.9.2004 sp. zn. 1Ds
15/04 uznal žalobcu za vinného z toho, že v jemu pridelených konkurzných veciach riadne nekonal,
čím sa dopustil disciplinárneho previnenia, za čo mu bolo uložené disciplinárne opatrenie. Okrem
toho, nemožno prehliadnuť, že pokiaľ sa v inkriminovaných článkoch spomínali pochybné konkurzy
vykonávané žalobcom, novinári - autori týchto článkov vychádzali z materiálu ministerstva spravodlivosti
zo 4.6.2004 s názvom „. E. (č. l. 203). V tomto materiáli sa v prípade žalobcu uvádza, že v 26
prípadoch spôsobil prieťahy v konaní a že v jednom prípade ustanovil správcu konkurznej podstaty
mimo poradia v rozpore so zákonom o konkurze a vyrovnaní. Súčasne sa v tomto materiáli okrem iného
uvádza, že skupiny podnikateľov cez úzky okruh správcov, ktorí sú ustanovení mimo poradia, dosiahnu
predaj majetku želateľným spôsobom a že je to možné vďaka koordinovanej spolupráci medzi týmito
skupinami, správcami a niektorými sudcami. Okrem toho, minister spravodlivosti podal dňa 6.7.2004
proti žalobcovi návrh na začatie disciplinárneho konania, ktoré v čase uverejnenia predmetných článkov
nebolo skončené. Autorom predmetných článkov nemožno klásť za vinu, že z uvedeného materiálu
ministerstva spravodlivosti vychádzali a to bez ohľadu na skutočnosť, že následne (po uverejnení
predmetných článkov) Najvyšší súd SR rozhodnutím z 9.11.2005 sp. zn. 2Ds 17/04 oslobodil žalobcu
spod návrhu ministra spravodlivosti na začatie disciplinárneho konania pre disciplinárne previnenie.
Možno zhrnúť, že v čase uverejnenia predmetných článkov tu existovalo podozrenie pokiaľ ide o priebeh
konkurzných vecí prejednávaných žalobcom a teda pokiaľ ide o sudcovskú činnosť žalobcu. Predmetné
články teda reagovali v aktuálnom čase na problematiku, ktorá bola predmetom verejného záujmu.
Pokiaľ ide o obsah predmetných článkov, článok s titulkom „. X. Q., S. E. S. sa zaoberá postupom
žalobcu v konkurznej veci úpadcu Plastika Nitra sp. zn. 7 K 73/03 a je v ňom vyjadrená pochybnosť,



či v uvedenej veci boli splnené zákonné podmienky na ustanovenie predbežného správcu. V článku
sa súčasne uvádza, že jeho autor chcel osloviť aj samotného žalobcu, ktorý však bol v tom čase
práceneschopný. Ďalej bola v článku vyslovená obava, či aj v tomto prípade nejde o „ďalšie ohnivko v
reťazi fiktívnych či zneužitých konkurzov, na ktoré nedávno opakovane upozornil minister spravodlivosti
Daniel Lipšic.“ Odvolací súd je toho názoru, že v tomto článku nie je popísaná žiadna nezákonná činnosť
žalobcu. Tento článok iba vyslovuje pochybnosť o správnosti postupu žalobcu v uvedenej konkurznej
veci, a to aj vzhľadom na v tom čase prebiehajúcu diskusiu o fiktívnych alebo zneužitých konkurzoch.
Tento článok neobsahuje žiadne urážlivé, útočné alebo neslušné vyjadrenia a nevyplýva z neho ani
zámer autora úmyselne uvádzať o žalobcovi nepravdy. Napokon, ani disciplinárny súd v rozhodnutí z
9.11.2005 sp. zn. 2Ds 17/04 nevyslovil, že by postup žalobcu v uvedenej konkurznej veci bol správny, ale
spod tohto skutku žalobcu oslobodil iba s poukazom na to, že za rozhodovanie nemožno sudcu stíhať.
Článok s titulkom „. L. K. vyznieva sarkasticky a je formulovaný v podobe hodnotiacich úsudkov jeho
autorky o pokračovaní sudcovskej činnosti žalobcu v oblasti konkurzov napriek tomu, že bol disciplinárne
potrestaný. Autorka tu v podstate vyjadruje názor, že žalobca bol nedostatočne disciplinárne potrestaný.
Hodnotiace úsudky autorky pritom vychádzajú z reálneho faktického základu, keďže v čase uverejnenia
tohto článku žalobca skutočne bol disciplinárne potrestaný (rozhodnutie z 24.9.2004 sp.zn. 1Ds 14/04).
Podľa názoru odvolacieho súdu autorka článku ponúkla čitateľom svoj názor na dôležitú vec verejného
záujmu. Treba tiež zdôrazniť, že ochrana výrokov v podobe hodnotiacich úsudkov je z hľadiska slobody
prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia skutkových
tvrdení, ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé.“

6. Na záver - po citovaní z odôvodnenia spomenutého zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu
(viď predchádzajúci odsek) súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Čím
ale jednoznačne vyslovil (odvolací súd, pozn. odvolacieho súdu) svoj jednoznačný právny názor,
resp. záver, ako on posudzuje dôvodnosť žaloby. A to jednoznačne taký, že žaloba je jednoznačne
nedôvodná. Súd teda poukazuje na to, že aj keby mal iný, odlišný právny názor, resp. záver, na
základe ktorého by mal v úmysle žalobe úplne alebo čiastočne vyhovieť, tak by to urobil jednoznačne
zbytočne. A to preto, lebo ak by odvolací súd opätovne v tejto veci rozhodoval, jednoznačne
by už nemohol rozhodnúť inak ako vyhovieť žalovanému. Žalobca, resp. jeho zástupca, to môžu
vnímať ako jednoznačný ,,signál“ nepodávať proti tomuto rozsudku odvolanie. Žalobca, resp. jeho
zástupca, a to treba osobitne zdôrazniť, túto situáciu totiž môžu vnímať ako ,,pokyn“ odvolacieho
súdu prvostupňovému súdu, ako má rozhodnúť. Súd jednoznačne môže konštatovať, že odvolací súd
mu ,,uľahčil“ prácu s odôvodnením, resp. s odôvodňovaním rozsudku. A to až tak, že súd odôvodňuje
ako celok zamietnutie žaloby právnym názorom odvolacieho súdu. Pre úplnosť súd konštatuje, že
žalovaný, resp. jeho zástupca, už v budúcnosti vždy bude môcť argumentovať odôvodnením tohto
rozsudku, ktoré bolo ako celok prebraté z rozhodnutia odvolacieho súdu. A odvolací súd by už nikdy
ani nemohol rozhodnúť inak. Tu totiž treba zdôrazniť, že išlo už len o vyslovenie právneho názoru,
a to bez vykonania ďalších dôkazov v konaní. Celú vec môže právne posunúť už len Najvyšší súd
Slovenskej republiky pri rozhodovaní o prípadnom dovolaní, a to aj vzhľadom na nasledovné skutočnosti
vychádzajúce z ,,právnej konkurencie“ procesného z odôvodnenia zrušujúceho uznesenia odvolacieho
súdu obsahujúceho hmotnoprávne odôvodnenie. Totiž, čo sa týka samotného procesného dôvodu
zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa odvolacím súdom uvedenom v bodoch 16. a 17. analýzy, tak
prvostupňový súd konštatuje, že vzhľadom na hmotnoprávne odôvodnenie zrušenia rozsudku súdu
prvého stupňa uvedené pod bodmi 16. až 28., je jednoznačne vylúčená akákoľvek ich právna súvislosť.
Prvostupňový súd totiž nerozumie z akých dôvodov bol vlastne zrušený rozsudok súdu prvého stupňa,
keď po vyslovení samotného procesného dôvodu zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa vzápätí,
odvolací súd vyslovil svoj hmotnoprávny názor na vec, resp. vyslovil hmotnoprávny právny záver
veci. Prvostupňový súd už totiž mohol byť viazaný len odvolacím súdom vysloveným hmotnoprávnym
názorom na vec, resp. vysloveným hmotnoprávnym záverom veci. A preto prvostupňový súd už
nemal dôvod byť viazaný uvedeným procesným dôvodom zrušenia rozsudku. Uvedený vyslovený
hmotnoprávny názor na vec, resp. vyslovený hmotnoprávny záver veci je totiž neoddeliteľnou súčasťou
odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu. Podľa názoru súdu prvého stupňa, nie je možné, aby bol
viazaný uvedeným uznesením odvolacieho súdu, ktorý zrušil rozsudok súdu prvého stupňa z citovaných
dôvodov, a to najmä poukázaním na jeho nezrozumiteľnosť, pričom však na druhej strane jednoznačne
pertraktuje svoj hmotnoprávny názor na vec, resp. hmotnoprávny záver veci, a to úplne zrozumiteľne.
Tým odvolací súd vlastne vyslovil, aké odôvodnenie mu bolo zrozumiteľné, ako to už súd analyzoval.
Teda zamietajúce. To, že odvolací súd vyslovoval svoj hmotnoprávny názor na vec, resp. hmotnoprávny
záver veci, je zrejmé aj z toho, že jeho citácia začas slovným spojením: ,, K veci samej treba uviesť, že



podľa ...,“ (bod 17. Analýzy). Podľa názoru prvostupňového súdu, vyslovenie hmotnoprávneho názoru
na vec, resp. vyslovenie hmotnoprávneho záveru veci, má jednoznačnú prednosť pred vysloveným
procesným dôvodom zrušenia rozsudku. A preto prvostupňový súd vyslovuje právny názor, že procesný
dôvod zrušenia rozsudku odvolacím súdom nemôže mať v tomto prípade prednosť pred vysloveným
hmotnoprávnym názorom, resp. vysloveným hmotnoprávnym záverom veci.“

7. S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie žalobu zamietol a o nároku na náhradu trov konania
rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p.

8. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietol, že odôvodnenie napadnutého
rozsudku nezodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 C.s.p. Ďalej argumentoval tým, že súd
prvej inštancie nezohľadnil kvalitatívne a kvantitatívne hľadisko, t. j. nezohľadnil to, že žalované články
sa venovali len žalobcovi a nie kritike súdnej moci, resp. kritike konkurzných konaní, pričom žalobca
bol len jedným z mnohých konkurzných sudcov (kvantitatívne hľadisko) a nezohľadnil ani to, že žalobca
bol radovým sudcom (t. j. nebol sudcom najvyššieho súdu, resp. ústavného súdu). Ak by súd prvej
inštancie aplikoval judikatúru ESĽP, musel by podľa žalovaného dospieť k inému názoru, než aký vyslovil
v napadnutom rozsudku, keďže predmetné články sa týkali žalovaného ako osoby (a nie celej justície)
a žalobca bol len radovým sudcom.

9. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok prejednal odvolania bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.

11. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení z 28.10.2015 č.k. 6Co 435/2014-693 vyjadril svoj právny
názor na prejednávanú vec a súd prvej inštancie sa týmto právnym názorom riadil. Odvolací súd
môže iba zopakovať svoju argumentáciu, ktorú prevzal súd prvej inštancie a ktorá je uvedená v ods.
5. K odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd uvádza, že odôvodnenie napadnutého rozsudku
zaiste nie je dokonalé a trpí nedostatkami (viď najmä zmätočnosti uvedené v ods. 18. až 40.
odôvodnenia napadnutého rozsudku), ktoré však nemali taký závažný charakter, že by spôsobovali
nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, resp. že by v ich dôsledku došlo k porušeniu práva strán
na spravodlivý proces. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je totiž zrejmé, na akom základe súd
prvej inštancie žalobu zamietol, resp. je z neho zrejmé, že sa stotožnil s právnym názorom odvolacieho
súdu vysloveným v zrušujúcom uznesení v tejto veci, ktorým bol súd prvej inštancie v zmysle § 391
ods. 2 C.s.p. viazaný. Odvolacia argumentácia žalobcu k veci samej je podľa názoru odvolacieho
súdu irelevantná a nemôže spochybniť správnosť napadnutého rozsudku. Je právne bezvýznamné,
že inkriminované články sa venovali iba žalobcovi a nie aj iným konkurzným sudcom a samotná tá
skutočnosť, že žalobca bol radovým sudcom neznamená, že by bol vyňatý z oprávnenia tlače informovať
o otázkach verejného záujmu. Je pravda, že inkriminované články sa týkali žalobcu ako osoby, ale
súčasne ako osoby vykonávajúcej funkciu sudcu, pričom je bezvýznamné - ako je to uvedené vyššie - že
žalobca bol iba radovým sudcom. Tvrdenie žalobcu, že kritika obsiahnutá v inkriminovaných článkoch
smerovala prioritne k nemu a nie k jeho rozhodnutiu, jednoducho nezodpovedá skutočnosti. Práve
naopak, rozhodnutia žalobcu boli dôvodom, pre ktorý sa na jeho osobu zamerala pozornosť tlače. K
tvrdeniu žalobcu, že „v danom prípade súd nezohľadnil, že kritika žalobcu ako predstaviteľa súdnej moci
neprebehla v súdnej sieni, resp. v podaniach, ale v médiách (a to dokonca v denníku s celoštátnou
pôsobnosťou), pričom toto miesto kritiky justície požíva najmenšiu mieru ochrany“ odvolací súd uvádza,
že predsa kritika predstaviteľa súdnej moci nie je obmedzená na „súdnu sieň“. Ak by bolo toto tvrdenie
opodstatnené, bola by fakticky vylúčená akákoľvek kritika sudcov v médiách. Takýto záver nevyplýva z
právnych predpisov a ani z judikatúry ESĽP.

12. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil
podľa § 387 ods. 1 C.s.p.

13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení
s § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.



14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C.s.p. ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C.s.p. ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods. 1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ ( § 428 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
( § 429 ods. 2 C.s.p. ).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C.s.p.).



Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C.s.p. ).