{"guid": "c1ce249b-80fb-4ffd-89fd-2c681c1e55b9:4458e794-e873-405b-8514-16d7731cf162", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1309201314.5", "spisova_znacka": "7Co/212/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/212/2019 z 26. 5. 2020", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. mája 2020, sp. zn. 7Co/212/2019, ECLI:SK:KSBA:2020:1309201314.5", "identifikacne_cislo": "1309201314", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Mariana Harvancová", "sudca_id": 1414, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-mariana-harvancova-1414", "datum_vydania": "2020-05-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4458e794-e873-405b-8514-16d7731cf162", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1309201314.5", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2020:1309201314.5", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2020:1309201314.5/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/212/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1309201314
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Harvancová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1309201314.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členov
senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: INTER - SC,
spol. s.r.o., Trnavská cesta 29, Bratislava, IČO: 31 343 228, zastúpený: Advokátska kancelária Jana
Peschlová, s.r.o., so sídlom Žižkova 1/A, 811 09 Bratislava, IČO: 47 250 747, proti žalovaným: X/ Ľ. E.,
Q.. XX.XX.XXXX, W. U. W. XX, U., X/ E. E., Q.. XX.XX.XXXX, W. U. W. XX, U., X/ D. E., Q.. XX.XX.XXXX,
W. U. W. O. XX, U., zastúpení JUDr. Evou Borovskou, advokátkou, so sídlom Štefánikova 7, 814 31
Bratislava, o vypratanie nehnuteľnosti, na odvolanie žalovaných 1/, 2/ a 3/ proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava III zo dňa 10.01.2019, č.k. 19C/20/2009-561, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa  p o t v r d z u j e.

Žalobcovi sa proti žalovaným 1/, 2/ a 3/  priznáva  nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (v poradí tretím) rozsudkom uložil žalovaným 1/, 2/ a 3/ povinnosť vypratať
nehnuteľnosť, t. j. súbor miestností s príslušenstvom usporiadané do funkčného celku s vlastným
uzatvorením (t. j. 3 obytné miestnosti, kuchyňu, halu, sociálne zariadenie, kúpeľňu, šatník, špajzu a
balkón) nachádzajúce sa na X. posch. budovy tenisovej haly na adrese W. I..XX,  U. zapísané na LV
č. XXXX pre katastrálne územie Bratislava - mestská časť Nové Mesto postavenej na parc. reg. C č.
XXXXX/XX súp. č. stavby XXXX do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku (výrok I) a priznal
žalobcovi voči žalovaným 1/, 2/ a 3/ nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. O výške náhrady trov
konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením (výrok II).

2. Rozhodnutie právne odôvodnil čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, § 118 ods. 2, § 123, § 126 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 190 ods. 1,2, § 300 ods. 1 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník, účinného ku dňu 01.01.1992 (ďalej len „ skorší Občiansky zákonník“), § 76 ods.
1, § 85 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej len „stavebný
zákon“) a § 2  zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „ zákon č.
182/1993 Z.z.“). Vecne rozhodnutie zdôvodnil tým, že žalobca v spore preukázal svoje vlastnícke právo k
nehnuteľnosti a preukázal aktívnu legitimáciu v tomto spore. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že dňa
18.10.1982 bola medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným 1/ uzavretá pracovná zmluva (č.l.9)
na dobu neurčitú, v zmysle ktorej žalovaný 1/ mal vykonávať prácu domovníka a údržbára  tenisového
areálu tenisovej haly TJ Internacionál Slovnaft. Zároveň z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi
stranami sporu nedošlo ku kvalifikovanému uzatvoreniu zmluvy o poskytnutí ubytovacej služby ani k
uzavretiu dohody o odovzdaní a prevzatí miestnosti do užívania a neexistuje rozhodnutie o pridelení
obytnej miestnosti v zariadeniach určených na trvalé bývanie vydané miestnym národným výborom



alebo iným orgánom príslušným podľa predpisov o hospodárení s bytmi. Súd prvej inštancie viazaný
právnym názorom odvolacieho súdu konštatoval, že užívaný súbor miestností, ktorých vypratania sa
žalobca domáha nie je možné považovať podľa v tom čase platných právnych predpisov za byt v
právnom slova zmysle. Žalovaným tak nevzniklo právo osobného užívania bytu k 1. januáru 1992, preto
sa ani nemohlo zmeniť s účinnosťou od 01.01.1992 na nájom bytu. Poukázal pritom na § 2 zákona č. 182/
1993 Z.z., ktorý definuje byt ako miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného
úradu trvalo určené na bývanie a môžu na tento účel slúžiť ako samostatné bytové jednotky, pričom v
danom prípade konštatoval absenciu existencie rozhodnutia stavebného úrad, že uvedené priestory sú
trvalo určené na bývanie. Ustálil tak, že žalovanému 1/ nemohlo byť vydané rozhodnutie o pridelení bytu
a nemohla s ním byť uzavretá dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu ako zákonnej podmienky vzniku v
tom čase práva osobného užívania bytu. Upriamil pozornosť na stanovisko Mestskej časti Bratislava-
Nové mesto zo dňa 20.02.2018, že táto nedisponuje spisovým materiálom týkajúcim sa predmetnej
nehnuteľnosti, pričom odkázal na ust. § 104 ods. 1 stavebného zákona, teda že stavba je určená účelu,
na ktorý je svojim stavebno- technickým usporiadaním vybavená. Nemal za preukázané, že priestory
užívané žalovanými majú charakter zariadenia na účely akéhokoľvek ubytovania, ktorý by vyplýval z
projektovej dokumentácie a následného kolaudačného rozhodnutia. Naopak v spore bolo preukázané,
že priestory vo vlastníctve žalobcu, ktoré sú predmetom vypratania nespĺňajú definíciu bytu a nájom bytu
žalovanému 1/ nevznikol. Žalovanému 1/ od ktorého odvodzujú svoje právo aj žalované 2/ a 3/ nevzniklo
ani právo osobného užívania iných miestností, nedošlo k poskytnutiu ubytovacej služby v miestnostiach
určených na prechodné ubytovanie podľa § 300 Občianskeho zákonníka (účinného do 01.01.1992),
a preto nebol daný zákonný nárok na pridelenie náhradného bytu alebo zabezpečenie náhradného
ubytovania. Vychádzajúc z toho, že žalovaná 3/ má v nehnuteľnosti uložené veci, hoci je už vlastníčkou
inej nehnuteľnosti, mal za dôvodné uložiť aj žalovanej 3/ povinnosť vypratať nehnuteľnosti. Na základe
uvedeného a s poukazom na právne závery odvolacieho súdu (uznesenie sp. zn. 7Co/438/2015 - 356 )
súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel a uložil povinnosť žalovaným 1/, 2/ a 3/ nehnuteľnosť
vyprať.

3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods.1, § 262 ods. 1 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal
voči žalovaným v 1/, 2/, a 3/ rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených
trov konania. S tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

4. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní 1/, 2/ a 3/
dôvodiac ust. § 365 ods. 1 písm. a), d), e), f) a h) C.s.p.. a ust. § 365 C.s.p. ods. 2 C.s.p.. Zároveň
doplnili, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie sp.zn. 28C/74/2007-272 zo dňa 20.11.2018,
ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej má vadu uvedenú v ust. § 365 ods. 1 písm. a) C.s.p..
Namietali, že žalobca v konaní nepreukázal z čoho pozostáva súbor miestností, ktoré žiada vypratať.
Nepredložil v konaní žiadnu projektovú dokumentáciu ani nenavrhol iný dôkaz. Popis nehnuteľností v
rozsudku ako aj v petite žaloby nekorešponduje so skutočným stavom, preto považovali takýto výrok
nevykonateľný. V konaní predložili časť projektovej dokumentácie, ktorá zachytáva popis bytu, ktorý im
bol daný do užívania, z ktorého je zrejmé, že v byte sa nenachádza žiadne sociálne zariadenie ani šatník,
s čím sa súd prvej inštancie nevysporiadal. Namietali, že súd prvej inštancie  neustálil skutkový stav,
napriek tomu, že mu to uložil odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí. Nebolo im zrejmé z akej právnej
úpravy vychádzal súd prvej inštancie, keď dospel k záveru, že predmet vypratania nespĺňa definíciu
bytu, nejde o zariadenie na účely ubytovania a nejde o byt v právnom slova zmysle. Súd prvej inštancie
ich zaviazal na vypratanie súboru miestností s príslušenstvom usporiadaných do funkčného celku s
vlastným uzatvorením, pričom tento súbor miestností nesubsumoval pod žiadny právny pojem. Mali za
to, že podľa § 42 ods. 3 vyhlášky č. 83/1976 Zb., účinnej v čase pridelenia bytu žalovaným, tento priestor
spĺňal definíciu bytu. Pričom z porovnania ust. § 42 ods. 3 vyhlášky č. 83/1976 Zb. a nákresu s popisom
bytu bolo nepochybným, že žalovaným bol v roku 1982 odovzdaný služobný byt. Táto skutočnosť vyplýva
aj z Projektovej úlohy sociálnej budovy tenisového areálu TJ INTER Bratislava Pasienkoch a jej príloh,
v ktorej je uvedené, že súčasťou tenisového areálu je aj byt správcu. Preto nemohlo byť na ich ujmu, že
vlastník bytu v danom čase nesplnil základné zákonné povinnosti a nepožiadal o samostatnú kolaudáciu
bytu. Poukázali na ust. § 104 stavebného zákona, účinného ku dňu odovzdania bytu, podľa ktorého
ak sa nezachovali doklady, z ktorých možno zistiť účel, na aký bola stavba povolená, platí že stavba
je určená účelu, na ktorý je svojim stavebnotechnickým usporiadaním vybavená. Dali do pozornosti,
že H.. D. H. sa na pojednávaní dňa 17.06.2010 vyjadril, že k charakteru samotného bytu sa nevie



vyjadriť, môže len zo svojej praxe povedať, že sa zrejme jedná o domovnícky - služobný byt, v ktorom
býval správca areálu. Nebolo im tak zrejmé na základe čoho súd prvej inštancie dospel k záveru, že z
kolaudačného rozhodnutia vyplýva len užívanie na športový účel. Zo zápisnice o odovzdaní a prevzatí
dokončených stavieb (08.10.1998) ako aj z jeho príloh je zrejmé, že v areáli sa nachádza byt, nakoľko
v nej boli konštatované závady - na schodišti u domovníka je potrebné osadiť mreže, prečistiť odpad
upchatý v záchode, dokončiť montáž dresu v kuchyni. Mali za rozporné, že súd prvej inštancie na jednej
strane poukazoval na to, že stavba okrem športového účelu mala aj iný účel ( kolaudačné rozhodnutie)
a na druhej strane uviedol, že nehnuteľnosť právny predchodca žalobcu nikdy neužíval ako inú obytnú
miestnosť, resp. iné obytné miestnosti a ani ako miestnosti na prechodné ubytovanie. Poukázali na
výpoveď svedkyne Z.. Y., ktorá uviedla, že v objekte sa nachádzal priestor, ktorý obýval žalovaný s
rodinou, dostal kľúče na základe zmluvy o pracovnom pomere a iné. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal
ani s tým, že žalovaní mali v byte trvalý pobyt, na základe potvrdenia právneho predchodcu žalobcu zo
dňa 29.11.1982. Mali tak za to, že obývali predmet vypratania so súhlasom žalobcu a nie bez právneho
dôvodu. Uvedený byt tak užívali riadne, so súhlasom žalobcu a nedopustili sa protiprávneho konania,
uhrádzali nájomné a obývali nehnuteľnosť od roku 1982 až do súčasnosti, mali v nej nahlásený trvalý
pobyt, pričom žalobca požiadal o vypratanie až v roku 2009. Súd prvej inštancie sa nezaoberal ani tým,
že žalovaný 1/ vykonával pre právneho predchodcu žalobcu práce do roku 1999. Pracovný pomer s
právnym predchodcom žalobcu ukončil a od 01.01.2000 uzatvoril so žalobcom novú pracovnú zmluvu,
podľa ktorej vykonával práce ako správca nehnuteľnosti a naďalej obýval predmetný byt. Uzavretím
novej pracovnej zmluvy vznikol nový právny vzťah a v čase vzniku nového pracovného pomeru už nebolo
potrebné a nevyhnutné nájomný vzťah a pridelenie bytu potvrdzovať písomnou zmluvou. Mali tak za
to, že z právneho ako aj zo skutkového stavu je zrejmé, že súbor miestností, ktoré im boli odovzdané
spĺňajú atribút bytu. Nesúhlasili so závermi súdu prvej inštancie, že nedošlo k uzavretiu nájomnej
zmluvy, nakoľko v prípade, ak sa nájomná zmluva neuzavrie písomne, mala by sa o jej obsahu spísať
zápisnica, pričom nespísanie zápisnice nie je v zákona sankcionované. Preto súd prvej inštancie dospel
k nesprávnemu právnemu záveru, že k nájomnému vzťahu nedošlo, nakoľko je zrejmé, že nájomný
vzťah medzi žalobcom a žalovaným vznikol a túto skutočnosť aj potvrdili listinou zo dňa 31.03.1999.
Namietali aj výrok o trovách konania majúc za to, že boli dané dôvody hodné osobitného zreteľa, nakoľko
žalovaní užívali nehnuteľnosť - byt v dobrej viere a riadne sa starali o nehnuteľnosť. Mali tak že sa
jedná o zjavné zneužitie práva, keby má hradiť trovy žalobcovi. Poukázali na to, že v konaní predložili
protinávrh zo dňa 29.10.2009 spočívajúci v tom, že sú ochotní sa z bytu vysťahovať po tom čo im žalobca
zabezpečí náhradný byt, ktorý je rozlohou, vybavením, umiestnením, veľkosťou obytnej plochy a výškou
nájomného primeraný bytu na W. I.. XX. Pričom o tomto protinávrhu súd prvej inštancie nerozhodol.
Rovnako súd prvej inštancie pochybil tým, že návrh žalovaných na spojenie veci bol uznesením súdu
zamietnutý v konaní sp.zn. 28C/74/2007-272  zo dňa 20.11.2008. Na základe uvedeného žiadali, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol a priznal im nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%.

5. K odvolaniu žalovaných sa žalobca vyjadril podaním zo dňa 06.06.2019  a uviedol, že odvolanie
žalovaných nie je dôvodné. Poukázal na to, že žiadna dokumentácia, ktorá by jednoznačne identifikovala
priestor obývaný žalovanými neexistuje. Mal tak za to, že v žalobe dostatočne špecifikoval predmet
vypratania. Žalovaní počas trvania faktického užívania tieto priestory označovali rôznymi názvami,
avšak bez reálneho právneho klasifikovania predmetného priestoru. Na prejednávanú vec nemožno
aplikovať ust. § 104 ods. 1 stavebného zákona, nakoľko doklady na aký účel bola stavba zrealizovaná
existujú, a to kolaudačné rozhodnutie. Z predmetného kolaudačného rozhodnutia vyplýva, že stavba
bola rozhodnutím príslušného stavebného úradu určená na športové účely, pričom v rámci kolaudačného
rozhodnutia nebolo stavebnom úradom rozhodnuté, že v rámci stavby sa nachádza aj akýkoľvek
bytový priestor, t.j. priestor užívaný žalovanými nebol stavebným úradom určený na trvalé bývanie. Čo
potvrdila vo svojom vyjadrení aj Mestská časť Nové Mesto, ktorá uviedla, že neexistuje žiadne ďalšie
kolaudačné rozhodnutie. Nebolo mu zrejmé z čoho žalovaní v odvolaní vyvodzovali, že účelom užívania
nehnuteľnosti bol nielen športový účel, ale aj iný účel podľa dokumentácie. Tvrdenie žalovaných, že
v predmetom priestore nimi obývanom sa nenachádza žiadne sociálne zariadenie ani šatník, nebola
predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, preto by nemala byť predmetom odvolacieho
konania. V prípade, ak by bola táto skutočnosť pravdivá, bolo by to v jeho prospech, nakoľko v
zmysle platných predpisov nehnuteľnosť a /alebo je časť nemôže byť považovaná za byt resp.
iné miestnosti slúžiace na trvalé bývanie, ak nie je obytným priestorom s vlastným uzavierateľným
vstupom, predsieňou, priestorom na varenie, na uskladnenie potravín a pre telesnú hygienu a na
umiestnenie záchodovej misy. Preto, ak skutočný stav priestoru nezodpovedá jeho popisu v rozhodnutí



ani predloženej projektovej dokumentácii, uvedené nemôže byť na jeho ťarchu. Žalovaní mu neumožnili
vstup do predmetných priestorov 10 rokov, preto ani objektívne nemôže mať vedomosť o tom, v akej
podobe sa tieto priestory užívané žalovanými nachádzajú a aké stavebné úpravy v nich žalovaní
vykonali. Ak žalovaní v odvolaní argumentovali ust. § 42 ods. 3 vyhlášky, musia si byť vedomí akú časť
predmetnej nehnuteľnosti užívajú, čo je v rozpore s ich tvrdením, že im nie je zrejmé, aké priestory majú
vypratať. Mal za to, že predmet vypratania tak ako ho identifikoval nie je možné zameniť so žiadnym
iným priestorom v predmetnej nehnuteľnosti, nakoľko na 1. poschodí nehnuteľnosti sa nachádza len
jeden takýto priestor, pričom bližšia špecifikácia v rozsahu upresnenia počtu miestností tak, ako bolo
ustálené, robí predmet sporu nezameniteľným. H.. D. H. vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa
17.06.2010 neuviedol skutočnosť, že priestory užívané žalovanými neboli zaradené do bytového fondu,
ale v mene Mestskej časti Bratislava Nové Mesto uviedol, že :“Rozhodujúci dokument preukazujúci, že
predmetný byt bol zaradený do bytového fondu z objektívnych dôvodov sa nenašiel a ani nemôže byť k
dispozícii. Dotazom na kolegyne, ktoré boli v tom období pracovníčkami tangovaného bytového odboru
NVB sme zistili, že tzv. „športové byty priamo v objektoch jednotlivých telovýchovných organizácií v
Bratislave“ neboli súčasťou tejto inventarizácie. Dôvodom bolo predovšetkým ust. § 16 ods. 4 zákona č.
41/1964 Zb., ktoré nestanovilo schvaľovaciu pôsobnosť MNV pri prideľovaní podobného druhu bytov“. A
zároveň: .. „Zaradenie bytového priestoru do bytového fondu sa jednoznačne odvíjalo od právoplatného
kolaudačného rozhodnutia v zmysle stavebného zákona a aj všetky kolízne vzťahy posudzoval následne
stavebný úrad, tieto otázky stanovil ako lex specialis § 63 ods 3 zákona č. 41/1964 Zb“. Z uvedeného
je zrejmé, že priestory užívané žalovanými nemožno s ohľadom na technické a právne požiadavky
stanovené platnými právnymi predpismi subsumovať pod pojem „byt“. Rovnako v konaní preukázal, že
k vzniku nájomného vzťahu nedošlo. A to bez ohľadu  na to, či v súlade s platnou právnou úpravou v
čase vzniku faktického užívania sporných priestorov tieto boli označené ako byt alebo by sa posudzovali
ako jednotlivé obytné miestnosti, resp. miestnosti neslúžiace na ubytovanie. Nakoľko tu bola potrebná
ingerencia štátneho orgánu, ktorá takýto spôsob užívania umožnila a následne uzatvorená dohoda
o odovzdaní a prevzatí priestorov do užívania, čo nebolo splnené. Dal do pozornosti skutočnosť,
že v čase nasťahovania sa žalovaných do sporných priestorov nebol jeho právny predchodca ich
vlastníkom a tieto neboli ani skolaudované, t.z. právne neexistovali. Tvrdenie žalovaných, že uzavretím
novej pracovnej zmluvy vznikol nový nájomný vzťah nebolo preukázané a tieto tvrdenia vyvrátil. V
čase uzavretia novej pracovnej zmluvy nebol vlastníkom ani oprávneným užívateľom nehnuteľnosti -
tenisového areálu, pretože vlastníctvo nadobudol až vyhlásením vkladateľa - právneho predchodcu
žalobcu zo dňa 22.02.2007 a pracovná zmluva neobsahovala žiaden odkaz ani jeho záväzok k nájmu
sporného priestoru. Vzhľadom k uvedenému tak žalovaní užívajú priestor bez právneho dôvodu a
žalovaným ani nevznikol nárok na bytovú náhradu. Právny titul žalovaných nepreukazuje ani tvrdenie
žalovaných, že majú v spornej nehnuteľnosti evidovaný trvalý pobyt. Zo strany Mestskej časti Bratislava
Nové Mesto mu bola poskytnutá informácia, že žalovaní nemajú trvalý pobyt  evidovaný v nehnuteľnosti v
jeho vlastníctve, preto im tento trvalý pobyt ani nemohol zrušiť. Domnieval sa tak, že žalovaní majú trvalý
pobyt evidovaný v inej nehnuteľnosti v susedstve. Žalovaní v konaní preukazovali ani súhlas vlastníka
s umiestnením trvalého pobytu v nehnuteľnosti potvrdením o trvalom bydlisku zo dňa 29.11.1982,
vydaného pravdepodobne oprávnenou osobou - vedúcim správa TJ, subjektu International Slovnaft
Bratislava. Uvedené potvrdenie on nevydal, preto nemohlo byť ani podkladom na registráciu trvalého
bydliska v predmetnej nehnuteľnosti, a to aj z dôvodu, že ani jeho právny predchodca neboli vlastníkmi
tejto nehnuteľnosti. Preto registrácia trvalého pobytu v nehnuteľnosti odlišnej od sporeného priestoru,
len preukazuje, že v spornom priestore nebolo možné trvalý pobyt zriadiť z dôvodu, že nejde o obytnú
budovu ani v ňom neboli priestory spôsobilé na registráciu trvalého pobytu. Mal za to, že súd prvej
inštancie sa protinávrhom žalovaných riadne zaoberal čoho dôkazom je rozsudok súdu prvej inštancie
zo dňa 30.10.2014 ako aj nasledujúci rozsudok, ktorým súd riešil aj otázku náhradného ubytovania.
Rovnako v napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že
povinnosť poskytnutia náhradného ubytovania je bezpredmetná. Na základe uvedeného žiadal, aby
odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

6. Žalovaní 1/, 2/ a 3/ sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadrili.

7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378
ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o
prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných 1/, 2/ a 3/  nie je
podané dôvodne.



8. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v
postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

9. K odvolateľmi uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. (t.j. že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd
konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové
zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v
podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. K námietkam odvolateľov, že napadnutý rozsudok
prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h) C.s.p.)
treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery.

10. Odvolací súd sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v
hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd
prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. S odôvodnením
rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť
(§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom
na ne poukazuje, a vyjadruje sa len k odvolacím námietkam odvolateľov.

11. Vo vzťahu k námietkam žalovaných, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, že
predmet vypratania nespĺňa definíciu bytu, nejde o zariadenie na účely ubytovania a nejde o byt
v právnom slova zmysle, odvolací súd uvádza. Pri posudzovaní, či obytná miestnosť alebo súbor
miestností s príslušenstvom usporiadané do funkčného celku s vlastným uzavretím, možno považovať
za byt v právnom slova zmysle, je rozhodujúcim právny stav založený právoplatným rozhodnutím
stavebného úradu o povolení užívania stavby, príp. o zmene účelu jej užívania, nie faktický stav jej
užívania, alebo vôľa účastníkov nájomnej zmluvy (porovnaj Rc 90/2003), v prípade pochybností, či
ide o byt, rozhoduje stavebný úrad. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Obvodného národného
výboru Bratislava III zo dňa 22.12.1975, zn. OVaÚP-326-5478/75 o umiestnení stavby č. 299, na
parc. č. 15138/2 ako aj na zápisnicu o odovzdaní a prevzatí dokončených stavieb a ich ucelených
častí zo dňa 30.10.1984, v ktorej bolo konštatované, že objekt bol zrealizovaný podľa projektovej
dokumentácie a jej dodatkov. Následne Odbor výstavby a územného plánovania Obvodného národného
výboru Bratislava III kolaudačným rozhodnutím zo dňa 03.12.1985 pod zn. OVaUP-327.6-3427/1985-
Je-H-48 povolil užívať stavbu „Prekrytie tenisovej haly TJ Inter v Bratislave, areál Interu, na parc.
č. XXXXX/X“, na účel športový. Argumentácia žalovaných vo vzťahu k tvrdeniu, že stavba sa podľa
kolaudačného rozhodnutia mala užívať nielen na športový účel ale na účel užívania vymedzený širšie
(podľa dokumentácie) nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. J. Č. U. - Q. J. vo svojom vyjadrení zo
dňa 26.08.2004 č.j.: Byt.254-7-178/04 doplnila, že tzv. „ športové byty“ priamo v objektoch jednotlivých
telovýchovných organizácií v Bratislave neboli súčasťou inventarizácie, nakoľko zaradenie bytového
priestoru do bytového fondu sa odvíjalo od právoplatného kolaudačného rozhodnutia. Preto, ak vlastník
nehnuteľnosti v danom čase nepožiadal v stavebnom povolení, po dokončení stavby alebo následne o
zmenu  účelu užívania stavby, oproti jej určeniu v kolaudačnom rozhodnutí ( športový účel), je potrebné
na uvedenú skutočnosť prihliadnuť a z nej vychádzať a nemožno súhlasiť s argumentáciou žalovaných,
že im v roku 1982 bol odovzdaný služobný byt.  Nebola tak dôvodnou aplikácia ust. § 104 stavebného
zákona, keďže v danom prípade existujú doklady preukazujúce účel, na aký bola stavba povolená.
Rovnako prílohy ku kolaudačnej zápisnici a iné doklady, na ktoré v podanom odvolaní poukazovali
žalovaní, neboli spôsobilé preukázať skutočnosť, že žalovanému 1/ bol v roku 1982 odovzdaný služobný
byt. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že na zmenu účelu užívania nemala vplyv ani
skutočnosť, že miestnosť alebo súbor miestností by zo stavebno-technického hľadiska mohli slúžiť na
trvalé bývanie, ani doba užívania priestorov žalovanými, ani potvrdenie zo dňa 20.09.1982, ktorým
bolo žalovanému 1/ oznámené, že k 01.11.1982 mu bude uvoľnený domovnícky byt. V posudzovanej



veci je rovnako zásadným zistenie, že právny predchodca žalobcu predmetnú  nehnuteľnosť získal
do správy hospodárskou zmluvou č. M. - XX/XX zo dňa 20.12.1982, pričom predmetná nehnuteľnosť
bola skolaudovaná až na základe kolaudačného rozhodnutia č. OV a ÚP-327.6-3427po/1985-Je-H-48
zo dňa 03.12.1985. Preto nemožno ponechať bez povšimnutia skutočnosť, že v čase kedy právny
predchodca žalobcu vydal žalovanému 1/ potvrdenie zo dňa 29.11.1988, ktorým mu oznámil, že mu bude
pridelený služobný byt na W. I. Č.. XX T. U., nebol právny predchodca žalobcu vlastníkom ani správcom
rozostavanej a neskolaudovanej nehnuteľnosti, tým bol Obvodný národný výbor Bratislava III.  Ako bolo
už vyššie uvedené, rozhodujúcim pre vymedzenie miestnosti alebo súboru miestností ako bytu je právny
stav, založený právoplatným rozhodnutím o povolení užívania stavby (prípadne o zmene jej užívania),
t.j. kolaudačné rozhodnutie (§ 76 a nasl. stavebného zákona). Pokiaľ žalovaní poukazovali na výsluch
svedkyne Z.. Y., majúc za to, že z neho možno vyvodiť súhlas žalobcu s užívaním predmetu vypratania,
odvolací súd dáva do pozornosti, že žalovaní účelovo z vyjadrenia svedkyne upriamili pozornosť, len
na časť jej vyjadrenia. Svedkyňa Z.. Y. vo výsluchu ( čl. 157 ) totiž okrem iného uviedla, že ... „ My sme
tento priestor nepovažovali za byt, dodatočne sa v nich robili kúpeľne.“... Žiadne rozhodnutia o pridelení
bytu sme nevystavovali....Dohodu o odovzdaní priestoru sme nerobili.“. Nepravdivým sa javí aj tvrdenie
žalovaných, že im žalobca vystavil potvrdenie o trvalom bydlisku. Potvrdenie zo dňa 29.11.1988, nebolo
vydané žalobcom a  vychádzajúc z vyjadrenia žalobcu k odvolaniu žalovaných títo ani nemajú trvalý
pobyt evidovaný v nehnuteľnosti, ktorá je predmetom vypratania, ale k inej nehnuteľnosti, čo potvrdzuje
skutočnosť, že predmetný priestor ani nebol považovaný za byt. Odvolací súd tak konštatuje správnosť
záverov súdu prvej inštancie, že priestory užívané žalovanými nemožno považovať za byt v právnom
slova zmysle. Žalovaní tak v konaní pred súdom prvej inštancie neuniesli dôkazné bremeno, že im
vzniklo právo osobného užívania bytu (jeho existenciu k 1. januáru 1992), lebo len právo osobného
užívania bytu vzniknuté podľa doterajších predpisov, sa mohlo zmenilo s účinnosťou od 01.01.1992, na
nájom bytu. Nakoľko v čase uzavretia novej pracovnej zmluvy nebol žalobca vlastníkom ani oprávneným
užívateľom nehnuteľnosti - tenisového areálu, pretože vlastníctvo nadobudol až vyhlásením vkladateľa
- právneho predchodcu žalobcu zo dňa 22.02.2007 a pracovná zmluva neobsahovala žiaden odkaz
ani záväzok žalobcu k nájmu sporného priestoru, tvrdenie žalovaných, že uzavretím novej pracovnej
zmluvy vznikol nový nájomný vzťah nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Vzhľadom k uvedenému
odvolací súd konštatuje, že odvolacie námietky žalovaných neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
rozhodnutia súdu prvej inštancie.

12. V podanom odvolaní žalovaní namietali, že výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie nezodpovedá
skutočnému stavu bytu, ktorý žalovaní užívajú. Odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že súd nemusí
vo výroku svojho rozhodnutia prevziať doslovne žalobcom naformulovaný petit žaloby, môže v ňom
vykonať také zásahy, ktoré zachovávajú podstatu petitu a nemenia jeho zmysel. Pri posudzovaní
uvedenej námietky odvolací súd vzhliadol na to, že v konaní nebol predložený doklad preukazujúci
faktické usporiadanie priestorov, ktorých vypratania sa žalobca domáha. Vychádzajúc z toho, že žalobca
nemal objektívne možnosť vstúpiť do predmetných priestorov, nemožno v jeho neprospech vykladať
skutočnosť, že nemá  vedomosť o tom v akej podobe sa tieto priestory užívané žalovanými nachádzajú
a aké stavebné úpravy v nich žalovaní vykonali. Správnosť výroku súdu prvej inštancie je podporená
listinnými dôkazmi (legenda na čl. 38), v ktorej sa pri označení „ Byt správcu“  uvádza : hala, obývačka,
kuchyňa, spálňa, špajza, kúpeľňa, šatník, WC a balkón, vyjadrením žalovaného 1/ (čl. 126), ktorý
predmetný priestor opísal nasledovne : „má tri izby, kúpeľňu a kuchyňu“ ako aj potvrdením zo dňa
29.11.1988 v ktorom je uvedené : rozloha 3 -izbového bytu: izby 41,7 m2, kuchyňa 13,2 m2, predsieň
8,3 m2, kúpeľňa, WC 3,6 m2. Preto, ak žalovaní v odvolaní argumentovali tým, že v priestoroch, ktoré
užívali sa nenachádzalo WC, táto argumentácia je v rozpore s vykonaným dokazovaním. Súd prvej
inštancie tak v záujme spravodlivého rozhodnutia majúc na zreteli práva vlastníka, s ohľadom na to, že
na  1. poschodí nehnuteľnosti sa nachádza len jeden súbor miestností s príslušenstvom usporiadaný
do funkčného celku, postupoval správne, keď výrok rozhodnutia formuloval tak, že uviedol.. „ súbor
miestností s príslušenstvom usporiadané do funkčného celku s vlastným uzatvorením (t. j. 3 obytné
miestnosti, kuchyňu, halu, sociálne zariadenie, kúpeľňu, šatník, špajzu a balkón), týmto označením tak
správne upresnil identifikáciu priestorov, ktoré žiadal žalobca vypratať.

13. Vo vzťahu k námietkam žalovaných, že súd prvej inštancie pochybil, keď nerozhodol o ich
protinávrhu zo dňa 29.10.2009, odvolací súd uvádza. Právna zástupkyňa žalovaných na pojednávaní
dňa 07.06.2018  súdu prvej inštancie predložila okrem iných listín aj podanie žalovaných datované
dňom 29.10.2009. Obsahom podania žalovaných zo dňa 29.10.2009  je vyjadrenie žalovaných k
predmetu sporu, v ktorom okrem iného uviedli, že v prípade, ak by súd prvej inštancie dospel k záveru,



že nájom služobného bytu medzi žalobcom a žalovanými nevznikol a uložil im priestory vypratať,
žiadajú o zabezpečenie náhradného bytu, ktorý je rozlohou, vybavením, umiestnením, veľkosťou
obytnej plochy a výškou nájomného primeraný bytu na W. I.. Č.. XX T. U.. Z takto podaného návrhu
vyplýva, že sa jednalo o hmotnoprávnu obranu žalovaných v konaní, a to reakciu na zmenu žaloby,
ktorou žalobca doplnil žalobu nasledovne: „žalobca nie je povinný im zabezpečiť bytovú náhradu.“.
Správnosť uvedených záverov je podporená aj ust. § 712a ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý v
prípade, ak sa nájomný pomer skončil z dôvodov podľa § 711 ods. 1 písm. a) <https://www.slov-
lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/20191201>, e) alebo písm. f) <https://www.slov-lex.sk/pravne-
predpisy/SK/ZZ/1964/40/20191201> alebo z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. b) <https://www.slov-
lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/20191201> nájomcovi, ktorý prestal vykonávať prácu, na ktorú
je nájom služobného bytu viazaný, z dôvodu na strane zamestnávateľa alebo z dôvodu, za ktorý
zamestnávateľ zodpovedá podľa osobitných predpisov, nájomca má právo na náhradný byt, ktorý je
veľkosťou obytnej plochy, vybavením, umiestnením a výškou nájomného primeraný bytu, ktorý má
vypratať, a to s prihliadnutím na jeho životné a pracovné potreby.  Vzhľadom k tomu nebolo dôvodným
osobitným výrokom rozhodovať o obrane žalovaných.  Vo vzťahu k námietkam žalovaných, že došlo
k pochybeniu súdu prvej inštancie tým, že v konaní sp.zn. 28C/74/2007 zamietol uznesením zo dňa
20.11.2018 č.k. 28C/74/2007-272 návrh žalovaných na spojenie veci, odvolací súd uvádza. Žalovanými
namietané uznesenie bolo vydané v inom konaní, a to v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava
III sp.zn. 28C/74/2007, preto uvedené rozhodnutie nepredchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, preto ani
v prípade postupu odvolacieho súdu podľa ust. § 389 C.s.p. by do úvahy  neprichádzala aplikácia ust.
§ 389 ods. 2 C.s.p..

14. V podanom odvolaní žalovaní uplatnili aj odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p. majúc
za to že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací
dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod
ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak
v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom
predpokladanom rozsahu - pozri aj § 160 a komentár k tomuto ustanoveniu), pochybenia vo vykonanom
dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v
článku 16 ods. 2, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď),
porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (pozri § 193) alebo posúdenie predbežnej otázky v
rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (pozri § 194 ods. 2). Preskúmaním napadnutého
rozhodnutia nemal odvolací súd za preukázané naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu.

15. Žalovanými namietaná neúplnosť zistenia skutkového stavu podľa § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p.
<https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/>, je v sporovom konaní odvolacím dôvodom
len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie
nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr.
preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal navrhnuté
dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že
strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol
navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej
inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o
skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom. V podanom odvolaní žalovaní nekonkretizovali,
ktoré dôkazy súd prvej inštancie nevykonal, hoci boli tvrdené, pričom preskúmaním napadnutého
rozhodnutia naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu nebolo odvolacím súdom ani konštatované.

16. Vo vzťahu k námietkam žalovaných, že boli dané dôvody hodné osobitného zreteľa pri rozhodovaní
o nároku na náhradu trov konania, odvolací súd uvádza. Z obsahu spisu, ani zo zápisnice z
pojednávania zo dňa 10.01.2019 nevyplýva, že by žalovaní navrhli aplikáciu ust. § 257 C.s.p.. Súd
prvej inštancie tak nemohol sám dospieť  k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať
ustanovenie § 257, a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámiť, pričom táto by sa to
dozvedela až z rozhodnutia. V prípade použitia ustanovenia § 257 by bol súd povinný vytvoriť
procesný priestor umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto
ustanovenia. Je potrebné podotknúť, že ustanovenie § 257 C.s.p. <https://www.beck-online.sk/bo/
document-view.seam?documentId=pj5f6mrqge2v6mjwgaxhaylsmftxeylgfuzdkny> predstavuje odchýlku



od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1)
a neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami.

17. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd konštatuje, že obsah odvolania žalovaných  nebol spôsobilý
spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích
dôvodov v ňom uvedených, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také rozhodujúce skutočnosti
alebo dôkazy, ktoré by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých prvoinštančný súd založil
svoje rozhodnutie.

18. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľov odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej
judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia
tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľov odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

19. Na základe uvedeného sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so správnymi skutkovými a
právnymi závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (vrátane
výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie ), preto rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
správne podľa § 387 ods.  2 C.s.p. potvrdil.

20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods.
1 a § 396 ods. 1 C.s.p. vychádzajú z toho, že v odvolacom konaní mal v plnom rozsahu úspech žalobca,
preto o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol tak, že priznal úspešnému žalobcovi
voči neúspešným žalovaným   1/, 2/, 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p.
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy  (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom                     (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)                    (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "19C/20/2009", "guid": "1d786dcd-4f1c-4921-966d-d30055b743fe:4a372950-0d65-4121-b035-f49fc4697a12", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "c1ce249b-80fb-4ffd-89fd-2c681c1e55b9:b8435021-8131-4f1e-8792-4418cdf2f06b", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1309201314.5", "spisova_znacka": "7Co/212/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/212/2019 z 26. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-05-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1309201314.5"}], "citovane_v": []}