Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5CoPr/10/2018 z 29. 10. 2020 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 29. októbra 2020, sp. zn. 5CoPr/10/2018, ECLI:SK:KSBA:2020:1315207943.1 Krajský súd Bratislava | 5CoPr/10/2018 | ECLI:SK:KSBA:2020:1315207943.1 | 2020-10-29 | Uznesenie Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/99250403-12d0-453a-b775-df6f277aeadc Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1315207943.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5CoPr/10/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315207943
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1315207943.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu
JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku v právnej veci žalobcu: Z.. Z. G., J.. XX.XX.XXXX,
G. A. Č.. XXX, zast. JUDr. Alojz Baránik, advokát s.r.o., so sídlom v Bratislave, Mateja Bela 8, proti
žalovanému: Slovenská republika konajúca prostredníctvom Ministerstva obrany Slovenskej republiky,
IČO: 30 845 572, so sídlom v Bratislave, Kutuzovova 8, o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania
s náhradou nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo
dňa 6. októbra 2017 č.k. 42Cpr/28/2015-350 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil podľa § 1, § 2 ods. 1, 2, 3, § 6 ods. ods.
1, 2, § 8 ods. 1, § 11 ods. 1, 2 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých
oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný
zákon), § 3 ods. 1, 2, 3, § 7 ods. 1, § 26 ods. 4, § 39a ods. 1, § 119 ods. 1 písm. c/ zák. č. 346/2005
Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl SR a o zmene a doplnení niektorých
zákonov a vecne tým, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 15.04.2015 domáhal, aby uložil
žalovanému povinnosť zaslať žalobcovi písomné ospravedlnenie vlastnoručne podpísané Ministrom
obrany Slovenskej republiky, ktoré označí ako „Ospravedlnenie“ a pod nadpis uvedie text nasledujúceho
znenia: „Vážený pán G., v mene celej Vojenskej polície Slovenskej republiky sa Vám ospravedlňujem za
vytvorenie zastrašujúceho, nepriateľského, zahanbujúceho, ponižujúceho a urážajúceho pacovaného
prostredia počas Vášho výkonu štátnej služby profesionálneho vojaka a za obťažovanie Vašej osoby zo
strany Vašich vtedajších nadriadených“ a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, súčasne navrhol
uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30.000 eur, a to
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, oboznámil sa s predloženými
listinnými dôkazmi a to žiadosťou zo dňa 29.07.2014 o skončenie služobného pomeru prepustením,
služobným posudkom, Personálnym rozkazom riaditeľa Vojenskej polície č. 500 z 21.8.2014, Záznamom
o prerokovaní disciplinárneho previnenia č. ÚVPBA-96-15/2013 zo 4. decembra 2013, Záznamom
o prerokovaní disciplinárneho preverenia č. ÚVPBA-29-1/2014 z 20. februára 2014, Záznamom o
prerokovaní disciplinárneho previnenia č. ÚVPBA-29-3/2014 zo 6. júna 2014, stanoviskami Slovenského
národného strediska pre ľudské práva, ako aj ostatnými dôkazmi v spise založenými, zistil skutkový stav
a z vykonaného dokazovania mal súd žalobu žalobcu v celom rozsahu za nedôvodnú.



4. Tvrdenie žalobcu o tom, že bol nútený požiadať žalovaného o skončenie služobného pomeru
prepustením, z rôznych dôvodov, považoval súd prvej inštancie za nepravdivé. Jedným z argumentov
žalobcu bolo, že v súvislosti s plánovanou reorganizáciou a zánikom jeho funkcie, mu bolo ponúknuté
miesto s funkciou čatára, čo bola o stupeň nižšia hodnosť ako mal, a preto túto ponuku neprijal. Toto
jeho tvrdenie žalovaný úspešne vyvrátil argumentáciou podľa ust. § 39a ods. 1 zák. č. 346/2005 Z.z.:
Profesionálnemu vojakovi ustanovenému do funkcie, na ktorú je plánovaná vyššia hodnosť, než akú
dosiahol, minister môže na dobu výkonu funkcie zapožičať vyššiu hodnosť, čo bol aj prípad žalobcu,
kedy táto skutočnosť vyplynula aj z jeho Služobného posudku pri prepustení zo služobného pomeru
z 18. augusta 2014, kde je uvedené: „ Menovaný bol dňa 1.4.2011 prijatý do dočasnej štátnej služby,
bol vymenovaný do hodnosti poručík a ustanovený do funkcie náčelník Skupiny vojenskej dopravnej
polície a sprievodov Oddelenia policajného výkonu II Útvaru Vojenskej polície MO SR s miestom výkonu
štátnej služby Bratislava, pričom dňom 1.1.2012 bola menovanému len zapožičaná vojenská hodnoť
nadporučík.“ O tomto mal žalobca vedomosť a bol o tom osobne poučený, ako to vidno zo Záznamu
o vykonanom personálnom pohovore z 13. júna 2014. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplynulo,
že skočením doby výkonu funkcie žalobcu, stratilo opodstatnenie aj fakultatívne zapožičanie vyššej
vojenskej hodnosti. Tvrdenie žalobcu, že mal byť od 1. septembra 2014 ustanovený do funkcie s
vojenskou hodnosťou poručík, a nie čatár, je zavádzajúce, nakoľko mu hodnosť nadporučík bola len
fakultatívne zapožičaná podľa § 39a ods. 1 zákona č. 346/2005 Z. z., a to pre výkon funkcie, ktorá
bola zrušená. Ďalej bolo rozporné tvrdenie žalobcu v tom, že v roku 2014, a teda v období žalobcom
deklarovaného diskriminačného konania voči jeho osobe, mal žalobca záujem naďalej pokračovať „na
danom mieste,“ avšak na pojednávaní konanom dňa 31. mája 2017 už zase tvrdil, že pre neho by bolo
takéto prostredie neprijateľné a po 01.09.2014 odmietal a vylučoval nástup do ozbrojených síl SR, preto
požiadal o skončenie služobného pomeru prepustením.

5. Ďalším dôvodom, ako uvádzal žalobca, pre ktorý bol nútený požiadať žalovaného o skončenie
služobného pomeru prepustením, bolo jeho neustále šikanovanie zo strany nadriadených, vytváranie
zahanbujúceho a ponižujúceho pracovného prostredia a poškodzovanie jeho dobrého mena, s
odôvodnením, že žalobca bol na pracovisku zo strany svojich nadriadených neustále obťažovaný, na
základe rozkazu K.. F.. Ľ. S. bol žalobca povinný viesť Denný itinerár, t.j. minutáž o priebehu jeho služby.

6. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca v súvislosti s vedením itineráru (minutáže) neuviedol
žiaden chránený dôvod stanovený v ust. § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona. O diskrimináciu by
išlo vtedy, ak by dochádzalo k rozdielnemu zaobchádzaniu s jednotlivcami, ktorí by sa nachádzali
v obdobných situáciách bez objektívneho a rozumného zdôvodnenia, t. j. bez takého zdôvodnenia,
ktoré by nesledovalo legitímny cieľ a rešpektovalo by rozumový rámec primeranosti medzi použitými
prostriedkami a zamýšľaným cieľom. Ako však z výpovede samotného žalobcu pred súdom vyplynulo,
hoci itinerár viedol spočiatku iba on, takýto príkaz zo strany nadriadených bol daný aj iným kolegom a to
H.. K. a J.. X., čím sa vylučuje akékoľvek diskriminačné konanie žalovaného práve voči žalobcovi, keď
tento postupoval rovnako i voči ostatným svojím podriadeným, u ktorých ich pracovný výkon poklesol.
Práve naopak, pokiaľ nadriadený pri kontrole zistili, že či už žalobca alebo iné osoby poľavili vo svojich
výkonoch, resp. tieto nadriadený považoval za nedostatočné, je vylúčené, aby takýto legitímny postup
nadriadeného súd považoval za „obťažovanie“, ako to označil žalobca. Takáto prezentácia veci je
nenáležitá a neadekvátna a súd konštatoval, že žalovaný konal legitímne, rešpektujúc primeranosť,
keďže v danom období pracovná výkonnosť žalobcu poklesla, o čom svedčí to, že sa dokonca sa
dopustil viacerých pochybení, za ktoré bol disciplinárne potrestaný.

7. Podobne to vyplýva z doplneného odborného stanoviska Slovenského národného strediska pre
ľudské práva z 11. mája 2015 (ďalej len „stanovisko“), ktoré skonštatovalo, že „toto konanie, v
zmysle uvedených informácií, nenapĺňa znaky obťažovania (t. j. diskriminácie), nakoľko nie je splnená
požiadavka komparátora. Nakoľko bola povinnosť podľa informácií uvedených žiadateľom uložená
zamestnancom v rovnakom zaradení, a teda s osobami v rovnakej alebo porovnateľnej situácii sa
zaobchádzalo rovnako.“

8. Ak teda bolo žalobcovi a tiež ďalším osobám nariadené dokladovať svoju služobnú činnosť v zmysle
funkčných náplní, nemožno takéto konanie označiť za obťažovanie, rozdielne zaobchádzanie a už vôbec
nie za šikanovanie, či diskrimináciu. Naviac z vyjadrenia K.. S. vyplynulo, že pri kontrole žalobcu zistil,
že tento nedosahoval požadované výsledky, napr. podľa vyhodnotenia jeho činnosti za mesiac marec
2013 bolo zistené, že žalobca nenaplánoval a jeho podriadení nevykonali ani jednu dopravnú hliadku,



nevykonal a nezapísal ani jednu kontrolu, ktorá mu vyplýva z jeho funkčného zaradenia, v bežnej
veliteľskej a riadiacej administratíve mal opakujúce sa nedostatky, na ktoré bol viackrát upozorňovaný
a boli mu vysvetľované bez využitia disciplinárnej právomoci.

9. Ďalším dôvodom, ako uvádza žalobca, pre ktorý bol nútený požiadať žalovaného o skončenie
služobného pomeru prepustením, bolo neustále slovné osočovanie K.. F.. Ľ.Q. S. M. S.. F.. X. Ó., pričom
to klasifikoval ako obťažovanie a zdôrazňoval, že so žiadnym iným kolegom žalobcu, pôsobiacim na
rovnakom alebo obdobnom služobnom zaradení, sa nezaobchádzalo takým šikanóznym spôsobom zo
strany nadriadených, ako voči nemu. Žalovaný súdu predložil písomné vyjadrenie S.. F.. X. Ó., v
liste č. ÚVPBA-2/21-4/3/2013 z 19. septembra 2013, v ktorom tento uvádza, že v žiadnom prípade
na adresu žalobcu nezazneli slová, ktoré by znevažovali jeho osobu a dobrú povesť, pričom taktiež
udáva, že „o svojej dobrej povesti je presvedčený iba samotný pisateľ, lebo takmer v celom elaboráte
sa chváli prácou iných, ktorú si sám privlastňuje ako vlastnú.“ Tiež konštatoval, že vyššie uvedené
správanie nadriadených bolo prešetrované v rámci vnútornej kontroly aj komisiou riaditeľa Vojenskej
polície Trenčín. Zo Zápisnice o výsledku prešetrenia podania č. RVP-75-27/2013 z 25. októbra 2013
vyplynul záver kontroly taký, že zo strany veliteľa je správanie k žalobcovi na rovnakej úrovni ako k
ostatným príslušníkom útvaru. Z prešetrenia bolo tiež zrejmé, že žalobca nedokáže prijímať kritiku zo
strany nadriadených a nedostatky vo svojej pracovnej činnosti, ktoré sú mu nadriadenými vytýkané,
vníma ako útok na svoju osobu. Podobne žalovaný predložil súdu písomné vyjadrenie K.. F.. Ľ. S.,
v liste č. ÚVPBA-2/21-4/4-2013-St z 19. septembra 2013, z ktorého súd zistil, že tvrdenia žalobcu sú
„povytŕhané“ z kontextu plnenia jednotlivých úloh a bežného života na útvare, pre neho nepochopiteľne
poprekrúcané, nekomplexné, nijako nepodložené, nezmyselné, informačne nesúvislé, zavádzajúce a
špekulatívne, pričom sa jedná o subjektívne domnienky, úvahy a myšlienky žalobcu, zdôrazňujúc tak, že
žalobcu, ako ani žiadneho iného príslušníka útvaru nediskriminuje, nedovolí si znevažovať ich dôstojnosť
a osobnosť.

10. Súd prvej inštancie zastal názor, že v prípade žalobcu a príslušníkov vojenskej polície ide prevažne
o tvrdenia proti tvrdeniam, čo nepriamo potvrdzuje aj stanovisko Strediska. Nakoľko však žalobca pred
súdom uviedol, že voči prepusteniu z ozbrojených síl mohol podať odvolanie, čo však neučinil z dôvodu,
že podaním odvolania by bol ostal v služobnom pomere mesiac, musel by sa dať účelovo vypísať na
PN, aby sa vyhol konfrontácii S. M. Q.V., a to nielen na súde, preto ich nenavrhol ani ako svedkov
tohto konania, a doslova uviedol, „pretože by ho inak museli zavrieť do klietky, aby sa udržal, pretože
ten hnev nevie zo seba dostať“, pričom pred súdom potvrdil, že konflikty mal iba s S. M. Q., a nie s
ostatnými osobami, súd nemal jeho tvrdenia za preukázané, nakoľko boli dotyčnými osobami, vo svojich
písomných vyjadreniach, popreté.

11. Nakoľko predmetom konania bol antidiskriminačný spor upravený postupom podľa § 307-315
Civilného sporového poriadku, súd mohol v zmysle § 311 CSP vykonať aj tie dôkazy, ktoré žalobca
nenavrhol, ak by to bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Avšak s ohľadom na žalobcom tvrdený
zdravotný stav, týkajúci sa jeho duševného zdravia, hoci tvrdil, že t.č. príznaky, aké pociťoval počas
služobného pomeru, t.j. nevoľnosť, zvracanie a pod. už ustúpili, týmito netrpí, s ohľadom
na jeho vyjadrenie pred súdom, ohľadom výsluchu svedkov, K.. F.. S. M. S.. F.. Q. „pretože by ho
inak museli zavrieť do klietky, aby sa udržal, pretože ten hnev nevie zo seba dostať“, súd nepovažoval
za vhodné, naviac keď žalobca bol zastúpený zástupcom z radov advokátov a tento ich výsluch
nenavrhoval, k skutkovým okolnostiam vypočuť a k tomu dôkazu nepristúpil, pretože po vykonanom
dokazovaní ich nepovažoval za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V konaní vo veciach porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania sa podľa § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona uplatňuje prenesené
dôkazné bremeno, čo znamená, že ak žalobca predloží súdu dostatok dôkazov, z ktorých môže
súd dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo, je na žalovanom
vyvrátiť tieto tvrdenia a preukázať, že túto zásadu neporušil. V zmysle iba konštatovaní žalobcu, bez
podloženia svojich tvrdení akýmikoľvek relevantne preukazujúcimi dôkazmi, zastal súd názor, že žalobca
nepredložil také dôkazy, ktoré by preukazovali konanie žalovaného v rozpore s antidiskriminačným
zákonom. Súd sa po výsluchu žalobcu pred súdom a predložením najmä jeho žiadosti o prepustenie zo
služobného pomeru stotožnil s tvrdeniami K.. F.. S., že tvrdenia žalobcu sú poprekrúcané, nekomplexné,
nepodložené, zavádzajúce a špekulatívne, pričom sa jedná iba o subjektívne domnienky, úvahy a
myšlienky žalobcu. Žalobca totiž v žalobe tvrdil, že žalovaný jeho záležitosti a sťažnosti neriešil
zákonným spôsobom. Súd mal žalovaným predložený dostatok dôkazov o tom, že jeho sťažnosti
riešil a to zákonným spôsobom, čo napokon potvrdili viaceré kontrolné orgány, ktoré u žalovaného z



podnetu žalobcu kontroly vykonávali a vyvrátili tvrdenia žalobcu, že žalovaný voči nemu postupoval
diskriminačne.

12. Ďalším dôvodom, ako uvádza žalobca, pre ktorý bol nútený požiadať žalovaného o skončenie
služobného pomeru prepustením bolo, že ho žalovaný odstavil z riadiacich funkcií.

13. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že žalobca bol 1. apríla 2011 ustanovený do funkcie -
Náčelník skupiny, Skupina vojenskej dopravnej polície a sprievodov, Oddelenie policajného výkonu II,
ktorú zastával až do 27. augusta 2014, kedy bol prepustený zo služobného pomeru profesionálneho
vojaka. J.. F.. K. X.M., ktorého žalobca uviedol v tejto časti predmetnej veci ako komparátora, bol od
1. októbra 2010 ustanovený do funkcie - Náčelník skupiny, Skupina podpory, Oddelenie policajného
výkonu II, ktorú zastával do 31. augusta 2014. V kontexte vyššie uvedených skutočností súd zastal
názor, že vo veci odstavovania žalobcu z riadiacich činností je irelevantné uvádzať ako komparátora
J.. F.. K. X., nakoľko tento v rozhodnom čase zastával funkciu Náčelníka skupiny podpory a žalobca
zastával funkciu Náčelníka skupiny vojenskej dopravnej polície a sprievodov, pričom žalobca bol jediný,
ktorý takúto funkciu náčelníka vojenskej dopravnej polície a sprievodov zastával. U žalobcu teda neboli
subjekty v rovnakej alebo porovnateľnej pozícii, a to z hľadiska ich funkčnej náplne. V nadväznosti
na ust. § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona bol žalovaný povinný preukázať, že neporušil zásadu
rovnakého zaobchádzania, za predpokladu, že žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno
dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Subjektívny názor žalobcu
na diskrimináciu jeho osoby nie je ešte dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť
k diskriminačnému postupu. Dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania nezaťažuje len a výlučne žalovaného, ale zaťažuje aj žalobcu. Žalobca musí prioritne
uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odôvodniť, že došlo k priamej
alebo nepriamej diskriminácii jeho osoby. Nestačí len tvrdiť, ale je potrebné aj predložiť také dôkazy, z
ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Až následne sa
presúva dôkazné bremeno na žalovaného, ktorý má následne právo preukazovať, že neporušil zásadu
rovnakého zaobchádzania.“ Žalobca pred súdom ani neuviedol, z akej funkcie a kedy ho mal žalovaný
odstaviť, preto súd prvej inštancie ani tento nárok žalobcu nemal za dôvodný a preukázaný.

14. Ako samotný žalobca správne uvádza, vyslanie na intenzívny jazykový kurz anglického jazyka
STANAG- SLP 2 nebolo právne nárokovateľné. Žalovaný pri vysielaní na jazykový kurz postupoval v
kontexte ust. § 26 ods. 4 a ust. § 119 ods. 1 písm. c) zák. č. 346/2005 Z. z., t. j. z hľadiska potrieb
ozbrojených síl Slovenskej republiky, či podľa potrieb služobného úradu, pričom žalovaný konštatoval,
že žalobca od 25. mája 2012 v zmysle Personálneho štandardu náčelníka skupiny vojenskej dopravnej
polície a sprievodov spĺňal spôsobilosť z cudzieho jazyka podľa normy STANANG - SLP 1, čo bolo pre
jeho funkciu a zaradenie plánované a jazykový kurz STANAG-SLP 2 sa na jeho funkciu a zaradenie
nevyžadoval. Preto sa ani v tomto prípade nejedná o žiadnu formu diskriminácie žalobcu.

15. Žalobca poukazoval na rozdielne zaobchádzanie zo strany nadriadených s jeho osobou, a to za
účelom vytvoriť zastrašujúce pracovné prostredie a opätovne vyvolať u žalobcu pocit menejcennosti a
bezbrannosti, kedy jeho nariadení prejavovali svoju nadradenosť a mocenské postavenie voči svojmu
podriadenému, a to z dôvodu zrušenia úpravy pracovnej doby, pričom v tomto prípade sa súd stotožnil
s názorom Strediska, ktoré vo svojom stanovisku poukazuje, „že samotné neopodstatnené zrušenie
úpravy pracovnej doby žiadateľa nemožno automaticky považovať za konanie vykazujúce znaky
bossingu.“ Naviac už ku dňu podania žaloby na súd žalobca v služobnom pomere u žalovaného nebol
a otázka úpravy pracovného času žalobcu bola vyriešená ešte za trvania jeho služobného pomeru,
na základe sťažnosti žalobcu Úrad kontroly Ministerstva obrany Slovenskej republiky túto prešetril a
dňa 25. novembra 2013 oznámil, že sťažnosť bola v časti zrušenia úpravy pracovnej doby žalobcu bez
udania dôvodu opodstatnená, pričom vyššie uvedený nedostatok bol na základe správy Riaditeľstva
vojenskej polície Trenčín č. RVP-18-103/2013-OOaDTČAaPK z 30. decembra 2013 napravený tak, že
žalobcovi bola priznaná pôvodne schválená úprava pracovnej doby od 2. januára 2014 a boli prijaté
ďalšie opatrenia za účelom určenia zodpovednej osoby za zistené nedostatky s vyvodením právnej
zodpovednosti. S ohľadom na požadovaný petit ospravedlnenia, či nemajetkovej ujmy, namietaná otázka
diskriminácie voči žalobcovi v tejto záležitosti bola tak bezpredmetná.

16. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že pre výkon štátnej služby
profesionálneho vojaka sú charakteristické vzťahy podriadenosti a nadriadenosti, ich subordinačný



charakter, a vykonávanie povinností žalobcu, ako profesionálneho vojaka, je upravený najmä v ust.
§§ 7, 117, 119, zák. č. 346/2005 Z. z., ktoré pojednávajú o tom, že veliteľ je oprávnený vydávať
podriadenému profesionálnemu vojakovi vojenské rozkazy na vykonávanie štátnej služby, je povinný
riadiť, organizovať, kontrolovať a hodnotiť výkon štátnej služby podriadených profesionálnych vojakov,
vydávať ústne alebo písomné vojenské rozkazy, ktoré profesionálneho vojaka zaväzujú podľa nich
konať, že profesionálny vojak je povinný dodržiavať služobnú disciplínu, Ústavu Slovenskej republiky,
zákony a Etický kódex č. 29/2007 profesionálneho vojaka zo dňa 04.04.2007, na základe ktorého
disciplinovanosť o.i. znamená ochotu podriadiť sa veliteľovi ako nadriadenej autorite. Teda príkazy
žalovaného nijako nevybočovali zo zákonného rámca, pričom ani žalobca nepoukázal na také
skutočnosti, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať opak.

17. Ako bolo už vyššie uvedené, žalobca nenavrhoval, dokonca výslovne uvádzal, že si neželá vypočuť
v konaní osoby, ktoré ho podľa jeho tvrdenia mali ponižovať, osočovať, šikanovať a pod. a to K.. F.. Ľ.
S.D., M. S.. F.. X. Q., súd s ohľadom na vykonané dokazovanie, najmä výsluch žalobcu, považoval za
nadbytočné a nehospodárne, aby vypočúval iných žalobcom navrhovaných svedkov a to : F.. Z. K., F..
K. X., S.. S. P., F.. F. H.H., K.. U., G.. Š. Y., a žalobcových rodičov, K.. Z. M. Z. G.Q. a preto tento návrh
ako nedôvodný zamietol.

18. Na základe vyššie uvedeného mal súd uplatnený nárok žalobcu v časti o ospravedlnenie
sa Ministra obrany SR tak, ako sa ho domáhal v celom rozsahu za neopodstatnený. Súd v zhode so
žalovaným zaujal názor, že text predmetného ospravedlnenia svojou mierou expresivity, detailnosti, je v
značnom nepomere k tvrdeniam, ktoré v žalobe uvádzal žalobca a ktoré neboli žalovanému preukázané,
t. j. text ospravedlnenia nespĺňa kritérium primeranosti a preto žalobu v tejto časti zamietol.

19. Na záver súd konštatoval, že žalovaný v konaní a situáciách voči žalobcovi sledoval legitímny
cieľ, postupoval v zásade podľa platných právnych predpisov a vytváral prijateľne proporčný vzťah
so žalobcom s objektívne odôvodniteľnými skutočnosťami, ktoré sú umocnené faktom, že žalobca
jednoznačne sám a dobrovoľne, nie pod nátlakom, či z donútenia, podal žiadosť o skončenie služobného
pomeru prepustením podľa § 70 ods. 2 písm. a) zákona č. 346/2005 Z. z., a to aj napriek tomu,
že mu bolo navrhnuté ustanovenie do funkcie veliteľ čaty/ 2. rota ČS OS SR/ čestná stráž OS
SR/ Veliteľstvo posádky Bratislava/ Generálny štáb/ Ozbrojené sily SR/ miesto výkonu štátnej služby
Bratislava, ktorú ponuku však odmietol. Súd zastal názor, že v zmysle antidiskriminačného zákona
je vyjadrená subsidiarita požadovaných nárokov, avšak táto dodržaná nebola, pretože žalovaný voči
žalobcovi diskriminačného konania nedopustil a preto žalobu aj v tejto časti, ako nedôvodnú, zamietol.

20. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP, avšak žalovaný si náhradu
trov konania neuplatnil, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.

21. Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalobca navrhujúc, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Svoje odvolanie žalobca odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/ a h/ CSP a ďalej tým, že
rozsudok v napadnutej časti trpí zásadnými skutkovými vadami, pretože prvoinštančný súd nesprávne
zistil skutkový základ v rozsahu potrebnom pre vydanie rozhodnutia tým, že nevykonal výsluch ani
jedného zo žalobcom navrhnutých svedkov. Takýmto postupom súd prvej inštancie okrem iného porušil
aj princíp materiálnej pravdy a princíp rovnosti strán. Žalobca namietal, že v prípade antidiskriminačných
žalôb je pre žalobcov mimoriadne obtiažne priamymi listinnými dôkazmi, resp. výsluchmi „porušovateľov“
preukázať, že z ich strany došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, resp. k zneužitiu ich
práv a povinností plynúcich zo zákona o štátnej službe, pretože „diskriminácia“ (alebo „zneužitie“) sa
len zriedka deje otvorene a väčšinou o nej neexistujú žiadne priame dôkazy a žalobcovia spravidla ani
nedisponujú dostatkom informácií, ktorými by mohli bez akýchkoľvek pochybností preukázať existenciu
„diskriminácie" (alebo „zneužitia“), resp. iného porušenia zásady rovnakého zaobchádzania alebo
dôvodov pre ne. Súčasne je len málo pravdepodobné (ak vôbec), že by sa takíto „porušovatelia“
buď sami priznali k protiprávnemu konaniu, resp. že by poskytli jednoznačný hmotný listinný dôkaz
o ich nezákonnom konaní. S ohľadom na uvedené preto mimoriadnu dôležitosť majú predovšetkým
svedecké výpovede osôb, ktoré boli buď priamo prítomné pri nezákonnom konaní „porušovateľov“ alebo
sa inak nepriamo o takomto konaní dozvedeli. Len na základe takýchto výpovedí je potom možné,
v súlade s princípom materiálnej pravdy, potvrdiť alebo vyvrátiť prípady porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania alebo zneužitia práva plynúceho zo zákona o štátnej službe vo vzťahu ku konkrétnej



osobe. Uvedená koncepcia nepochybne platí aj vo vzťahu k žalobcovi o to viac, že sa ako profesionálny
vojak nachádzal v mocensky nižšom postavení ako jeho nadriadeni - K.. F.. Ľ. S. M. S.. F.. X. Ó., ktorí z
takej pozície mali zjednodušenú možnosť vec bagatelizovať, zakrývať, prípadne až účelovo ovplyvňovať
závery zachytené v jednotlivých listinných dôkazoch. Z uvedeného dôvodu žalobca na podporu svojich
všetkých skutkových tvrdení {bod A) až E) žaloby) už v samotnej žalobe navrhoval vypočuť konkrétne
osoby, t.j. S.. S.. S. P., H.. F.. Z. K., J.. F.. K. X., F.. F. H.H., Č. U., V.. G.. Š. Y.X., svojho otca Z. G. a svoju
matku Z. G. a následne okruh týchto svedkov ešte doplnil v zmysle vyjadrenia zo dňa 28.11.2016 o
výsluch S.. K. K. M. V.. V. K.. Žalobca výsluch menovaných svedkov v konaní navrhol preto, lebo vedel,
že by mali potvrdiť účelovosť konania nadriadených žalobcu, ktorí zneužitím svojich práv na pracovisku
žalobcu prostredníctvom šikany a obťažovania sledovali jediný cieľ, a to postupne sa zbaviť žalobcu.
Menovaní svedkovia sa taktiež mali vyjadriť k ohováraniu žalobcu zo strany jeho nadriadených a tiež ku
všetkým skutočnostiam uvádzaným žalobcom v predmetnom konaní (bod A) až E) žaloby), pretože buď
išlo o osoby, ktorých žalobca označil ako komparátorov, alebo išlo o osoby, ktoré bezprostredne
prichádzali do kontaktu so žalobcom a jeho nadriadenými, pretože išlo o iných príslušníkov Vojenskej
polície. Navyše napríklad svedok S.. S.. S. P. bol nadriadeným žalobcu, ale súčasne podriadeným K..
F.. Ľ. S. M. S.. F.. X. Ó., a teda bol priamo prítomný pri viacerých incidentoch, pri ktorých došlo na
úkor žalobcu k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a k zneužitiu práva zo strany nadriadených
žalobcu. Navyše napríklad svedok mjr. Pavol Podhradský bol po prepustení žalobcu prijatý na jeho
pozíciu, hoci verejne bolo žalovaným deklarované, že sa predmetná pozícia zrušila. Rodičia žalobcu sa
navyše mali vyjadriť k tomu, ako konanie nadriadených ovplyvňovalo žalobcu v bežnom živote mimo
pracovného prostredia. S ohľadom na uvedené všetci vyššie menovaní svedkovia bolí spôsobilí objasniť
v konaní ďalšie relevantné skutkové zistenia a ich výsluch bol prípustný. Keďže ich výsluch okresný
súd zamietol, takýmto postupom zásadným spôsobom sťažil dôkaznú pozíciu žalobcu a neodôvodnene
sa vzdialil od skutočného zistenia skutkového stavu veci, v dôsledku čoho okresný súd neúplne zistil
skutkový stav veci v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie. Ako už bolo vyššie uvedené, prvoinštančný
súd takýmto postupom na úkor žalobcu porušil aj princíp rovnosti strán a princíp materiálnej pravdy.
Pokiaľ okresný súd bez toho, aby vykonal dôkazy navrhnuté žalobcom mal za to, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno, resp. že nedošlo ani k preneseniu dôkazného bremena v zmysle § 11 ods. 2
antidiskriminačného zákona, takýto záver súdu je predčasný a aj nesprávny.
Žalobca považuje zdôvodnenie súdu o nevykonaní týchto výsluchov za nedostatočné, pričom
nevypočutie navrhovaných svedkov S.. K. K. M. V.. V. K. neodôvodnil vôbec. Okresný súd na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym záverom, a to konkrétne, že žalovaný sa voči žalobcovi
nedopustil diskriminačného konania.
Súd prvej inštancie taktiež neprihliadol ani na to, že povinnosťou žalobcu nebolo preukazovať tvrdenú
protiprávnosť konania žalovaného s istotou, resp. bez akýchkoľvek pochybností, ale naopak v danom
prípade pre prenesenie dôkazného bremena postačovala určitá miera pravdepodobnosti takého konania
žalovaného, čo v predmetnom prípade žalobca splnil.
Nesprávnosť skutkových zistení súdu ďalej spočíva aj v tom, že podľa jeho záverov žalobca údajne
neuviedol chránený dôvod stanovený v § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona (napríklad v súvislosti
s povinnosťou viesť „denný itinerár“), prípadne že neoznačil komparátora, a teda podľa okresného
súdu neboli kumulatívne naplnené všetky zákonné podmienky, ktoré predpokladá antidiskriminačný
zákon. Uvedené konštatovanie súdu však nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pretože žalobca v
každom jednotlivom prípade označil za chránený dôvod tzv. „iné postavenie“ v súlade s § 2 ods. 1
antidiskriminačného zákona a za komparátorov žalobca taktiež výslovne označoval svedkov, ktorých
výsluch v konaní navrhoval. V súvislosti s poukazom súdu na charakter vzťahov profesionálnych vojakov,
ktoré sú založené na vzťahu nadradenosti a podradenosti žalobca dodal, že súd vôbec neprihliadol ani
na to, že aj podľa zákona o štátnej službe sa všetky práva a povinnosti ustanovené týmto zákonom
zaručujú v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou antidiskriminačným zákonom, a
teda ani vojenské rozkazy vedúcich služobných úradov alebo veliteľov vydávané z pozície nadriadenosti,
ktoré je inak podriadený profesionálny vojak povinný plniť, nesmú byť v rozpore s touto zásadou.
Uvedené platí o to viac, že v danom prípade ide práve o vzťah nadriadenosti a podriadenosti, v ktorom
je minimálne jednoduchšie zásadu rovnakého zaobchádzania hoci nepriamo porušovať a kedy je aj pre
podriadeného profesionálneho vojaka jej porušenie veľmi náročné preukázať. S ohľadom na uvedené
žalobca nikdy netvrdil, že veliteľ Útvaru Vojenskej polície Bratislava K.. F.. Ľ. S. nemal právo vydávať
žalobcovi rozkazy, avšak aj výkon tohto práva veliteľa útvaru mal byť v súlade so zásadou rovnakého
zaobchádzania, v súlade s dobrými mravmi a v žiadnom prípade veliteľ útvaru nemal takéto právo
zneužívať na škodu žalobcu.



22. K odvolaniu žalobcu žalovaný vo vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdiť. Mal za to, že žalobca v rámci svojho odvolania neprezentuje žiadne nové
skutočnosti, ani neoznačil nové dôkazy, s ktorými by sa už súd prvej inštancie nevyporiadal. Súd
prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uvádza argumenty podporujúce príslušný záver o neprenesení
dôkazného bremena zo strany žalobcu na žalovaného. Žalobca sa pridržiava svojich doterajších tvrdení
a v konaní produkovaných vyjadrení.

23. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý nesúhlasí s vyjadrením žalovaného a v celom
rozsahu zotrváva na podanom odvolaní.

24. Ďalšie vyjadrenia súdu zaslané neboli.

25. Odvolací súd, viazaný rozsahom (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP),
preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu je opodstatnené.

26. Žalobca sa žalobou podanou na súde prvej inštancie domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaslať
mu ním sformulované ospravedlnenie a náhrady nemajetkovej ujmy. Tohto nároku sa domáha z dôvodu
porušenia zásad rovnakého zaobchádzania s poukazom na zákon č. 365/2004 Z.z. - antidiskriminačný
zákon. Špecifikom antidiskriminačných sporov je, že procesný kódex CSP vníma antidiskriminačný spor
vo svojej druhej hlave ako jeden zo sporov s ochranou slabšej strany, ktorý ako taký obsahuje určité
špecifiká oproti ostatným sporovým konaniam. Jedným z týchto špecifík je aj inštitút tzv. obráteného
dôkazného bremena, vyznačujúci sa svojou protektívnou funkciou vo vzťahu k žalobcovi, t. j. k osobe,
ktorá sa „cíti poškodená nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania a zároveň predloží súdu
alebo inému príslušnému orgánu skutočnosti nasvedčujúce tomu, že došlo k priamej alebo nepriamej
diskriminácii“.

27. Implementácia smerníc Rady EU týkajúcich sa antidiskriminácie (smernica Rady EÚ 2000/78/ES,
smernica Rady EU 2000/43/ES) vo všeobecnosti sa ohľadne dôkazného bremena plne rozvinula v
§ 11 zákona č. 365/2004 Z. z. o
rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (antidiskriminačný
zákon):
1. Konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá
namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania („žalobca“). Žalobca
je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania
(„žalovaný“).
2. Žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca predloží
súdu dôkazy, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania
došlo.

28. Ako je zrejmé z vyššie uvedeného vidieť, žalobca má v prípade antidiskriminačného sporu špecifické
postavenie v prípade unesenia dôkazného bremena, nakoľko nemusí ním tvrdený stav celkom objasniť.
Osobitná zákonná úprava dokazovania v konaniach podľa ustanovenia § 307 CSP, v ktorých žalujúca
strana tvrdí, že bola priamo či nepriamo diskriminovaná, je výnimkou zo všeobecných princípov
dokazovania. Svojou povahou ide o vyvrátiteľnú právnu domnienku špecifikujúcu, že dôkaz opaku
je povinnosťou žalovanej strany. Od všeobecných štandardov dokazovania sa zjavne líši tým, že
do určitej miery zvýhodňuje žalujúcu stranu na úkor žalovanej strany, ktorá sa pred všeobecnými
súdmi ničoho nedomáha, napriek tomu však má dokazovať niečo, čo netvrdila. Prenesenie dôkazného
bremena na žalovanú stranu však nie je ani úplné ani automatické. Osoba, ktorá tvrdí, že je
obeťou diskriminácie, musí najskôr súdu predložiť skutočnosti dostatočne odôvodňujúce záver o
existencii možnej diskriminácie. Tento záver je zhodný s právnym názorom Európskeho súdneho dvora
vyjadreného v rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 16. 3. 2004 v prípade Afari v. Európska centrálna
banka (T-11/03).

29. V súvislosti s fenoménom antidiskriminačných sporov, je potrebné si uvedomiť najmä tú skutočnosť,
že strana domáhajúca sa ochrany svojho porušeného práva na rovnaké zaobchádzanie nemá v
mnohých prípadoch objektívnu možnosť prístupu k dôkazným prostriedkom, keďže o diskriminácii vo
väčšine prípadov neexistujú priame dôkazné prostriedky. Žalobca takmer nikdy nedisponuje dostatkom



informácií, na základe ktorých by mohol bez pochybností preukázať svoje tvrdenie o porušení zásady
rovnakého zaobchádzania, resp. o diskriminácii (preto aj žalobca v konaní preukazuje skutkový stav
len do miery podľa ktorej možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania
došlo). V dôsledku toho odvolací súd nemôže súhlasiť s právnym názorom súdu prvej inštancie,
že žalobca súdu nepredložil také dôkazy, ktoré by preukazovali konanie žalovaného v rozpore s
antidiskriminačným zákonom.

30. Podľa odvolacieho súdu by súd prvej inštancie mal mať vyššie uvedenú skutočnosť na pamäti,
pokiaľ rozhoduje, ktoré dôkazy v konaní vykoná a teda, že žalobca zväčša objektívne nemôže v konaní
produkovať také dôkazy, ktoré by priamo diskriminačné konanie preukazovali, resp. dôkazy, z ktorých
by bolo súdu na prvý pohľad zrejmé, že by aspoň preukazovali skutočnosti nasvedčujúce tomu, že došlo
k priamej alebo nepriamej diskriminácii. Pri rozhodovaní o tom, ktorý z dôkazov súd vykoná, mal by
podľa názoru odvolacieho súdu vo veci konajúci súd vykonať všetky tie dôkazy, u ktorých je možné
aspoň predpokladať preukázanie skutočnosti nasvedčujúcich tomu, že došlo k diskriminácii. Vzhľadom
na to nie je možné súhlasiť s rozhodnutím súdu prvej inštancie nevykonať výsluch všetkých žalobcom
navrhovaných svedkov. Pokiaľ sa jedná o to, že žalobca netrvá na výsluchu svedkov K.. F.. Ľ. S. M. S..
F.. X. Ó., nakoľko sa jedná o antidiskriminačný spor, výsluch týchto svedkov môže vykonať súd aj bez
návrhu, ak to bude považovať za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 311 CSP).

31. Pokiaľ sa jedná o konštatovanie súdu prvej inštancie, „že pre výkon štátnej služby profesionálneho
vojaka sú charakteristické vzťahy podriadenosti a nadriadenosti, ich subordinačný charakter, a
vykonávanie povinností žalobcu, ako profesionálneho vojaka, je upravený najmä v ust. §§ 7, 117,
119, zák. č. 346/2005 Z. z., ktoré pojednávajú o tom, že veliteľ je oprávnený vydávať podriadenému
profesionálnemu vojakovi vojenské rozkazy na vykonávanie štátnej služby, je povinný riadiť,
organizovať, kontrolovať a hodnotiť výkon štátnej služby podriadených profesionálnych vojakov, vydávať
ústne alebo písomné vojenské rozkazy, ktoré profesionálneho vojaka zaväzujú podľa nich konať, že
profesionálny vojak je povinný dodržiavať služobnú disciplínu, Ústavu Slovenskej republiky, zákony a
Etický kódex č. 29/2007 profesionálneho vojaka zo dňa 04.04.2007, na základe ktorého disciplinovanosť
o.i. znamená ochotu podriadiť sa veliteľovi ako nadriadenej autorite, teda príkazy žalovaného nijako
nevybočovali zo zákonného rámca, pričom ani žalobca nepoukázal na také skutočnosti, z ktorých by
bolo možné dôvodne usudzovať opak“ odvolací súd poukazuje na to, že aj napriek uvedenému sa
stále aj na zamestnanca v štátnej službe vzťahujú ustanovenia antidiskriminačného zákona. Výkon práv
zamestnanca v štátnej službe a rozkazy osôb v pracovnej pozícii nadriadenosti k nemu (vedúcich
služobných úradov, veliteľov alebo iných nadriadených osôb) teda nesmú byť v rozpore so zásadou
rovnakého zaobchádzania.

32. Vzhľadom na uvedené bude úlohou súdu prvej inštancie vec v súlade s právnym názorom
a usmernením odvolacieho súdu opätovne prejednať, vykonať tie žalobcom navrhované dôkazné
prostriedky ktoré by mohli preukázať skutočnosti nasvedčujúce tomu, že došlo k tvrdenej diskriminácii
žalobcu a na základe zisteného skutkového stavu znovu o veci rozhodnúť.

33. Pretože tieto nedostatky sú zásadné a súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil
podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie § 391 ods. 1 CSP,
zachovávajúc podmienku dvojinštančnosti konania.

34. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).