{"guid": "56243f2a-86ec-4617-bc89-ac31f1bba5d9:307be97b-c621-4cff-80e7-ded14fa2bb98", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1316208842.2", "spisova_znacka": "4Cob/39/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Cob/39/2019 z 1. 7. 2020", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 1. júla 2020, sp. zn. 4Cob/39/2019, ECLI:SK:KSBA:2020:1316208842.2", "identifikacne_cislo": "1316208842", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Alena Martinusová", "sudca_id": 1413, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-alena-martinusova-1413", "datum_vydania": "2020-07-01", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Zmluva o dielo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-536.odsek-1", "nazov": "§ 536 ods. 1 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-536.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-536"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-365.odsek-1", "nazov": "§ 365 ods. 1 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-365.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-365"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-369.odsek-1", "nazov": "§ 369 ods. 1 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-369.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-369"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1991/513#paragraf-536", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-365", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-369", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/307be97b-c621-4cff-80e7-ded14fa2bb98", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1316208842.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2020:1316208842.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2020:1316208842.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Cob/39/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316208842
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Šiffalovičová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1316208842.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Šiffalovičovej a
členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Tatiany Pastierikovej, v právnej veci žalobcu: ŽOS
Vrútky a.s., Dielenská Kružná 2, 038 61 Vrútky, IČO: 31 615 619, proti žalovanému: Železničná
spoločnosť Slovensko, a.s., Rožňavská 1, 832 72 Bratislava, IČO: 35 914 939, o zaplatenie 662.921,29
Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k.
23Cb/175/2016-109 zo dňa 11.01.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 23Cb/175/2016-109 zo dňa
11.01.2017, v spojení s opravným uznesením č.k. 23Cb/175/2016-151 zo dňa 12.01.2017   potvrdzuje.

II. Žalobca má proti žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 662.921,29
Eur v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a zároveň zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi
trovy konania.
V odôvodení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 19.05.2016 domáhal od žalovaného
zaplatenia sumy 662.921,29 Eur a náhrady trov konania, a to titulom nezaplatenia faktúr č. 5201112106,
č. 5201112108, č. 5201203085, č. 5201204042, č. 5201205071, č. 5201206032, č. 5201207002 a č.
5201207095 v lehote splatnosti, v dôsledku čoho žalobcovi vznikol nárok na úrok z omeškania, resp.
nárok na úrok za predĺženie doby splatnosti pohľadávok.
Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu namietal, že žalobca si v rozpore so zmluvnými
ustanoveniami neuplatnil u žalovaného dotknuté nároky, pričom bez úkonu ktorým by si žalobca uplatnil
právo na úrok, resp. poplatok, sa nárok žalobcu nemohol stať splatným. Zastával preto názor, že žaloba
bola podaná predčasne. Z dôvodu procesnej opatrnosti uplatnil kompenzačnú námietku na základe
existencie jeho pohľadávok voči žalobcovi, ktoré sú predmetom súdnych konaní vedených na Okresnom
súde v Martine pod sp. zn. 17Cb/174/2013 o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 2.363.889,78 Eur
s príslušenstvom a sp. zn. 17Cb/350/2015 o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 70.502,52 Eur s
príslušenstvom, a to v rozsahu, v akom sa tieto pohľadávky kryjú, resp. v rozsahu žalobcom podanej
žaloby.
Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní vec právne posúdil podľa ustanovení § 1 ods. 1, 2, § 2
ods. 2 písm. a), § 261 ods. 1, 8, § 263 ods. 1, 2, § 269 ods. 1, 2, § 536 ods. 1, 3, § 546 ods. 1, § 324 ods.
1, § 340 ods. 1, 2, § 341, § 365, § 366, § 369 ods. 1, § 768f, § 768k ods. 2, § 323 ods. 1, § 358, § 387
ods. 1, 2, § 388 ods. 1, § 390, § 391 ods. 1, 2, § 392 ods. 1, § 397, § 402, § 261 zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), § 1 ods. 2, § 580, § 581 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej len „OZ“), § 147 ods. 1, 2, § 151 ods. 1, 2, § 15, § 159, § 185 ods. 2, § 186 ods. 1, 2, §
255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).



Na základe vykonaného dokazovania považoval za preukázané a nesporné, že strany sporu uzavreli
dňa 19.10.2009 zmluvu o dielo č. 44/VS-N/2009 (359-V0-OTS-A- 2009) na vykonanie rekonštrukcie
15 ks HDV radu 162/163 na rad 361, ku ktorej bol dňa 23.12.2011 uzatvorený dodatok č. 1. Podľa čl.
7 bod 7.2 zmluvy o dielo mohol žalobcovi vzniknúť nárok na úrok z omeškania vo výške 0,025 % z
neuhradenej sumy za každý deň omeškania žalovaného ako objednávateľa s úhradou ceny diela. Na
základe tejto zmluvy o dielo žalobca ako zhotoviteľ vystavil žalovanému ako objednávateľovi faktúru
č. 5201112106 na sumu 1.178.338,10 Eur splatnú dňa 02.03.2012 a faktúru č. 5201112108 na sumu
1.853.387,74 Eur splatnú dňa 02.03.2012. Žalovaný obe tieto faktúry uhradil po lehote ich splatnosti
až dňa 30.01.2013. Žalovaný a žalobca uzavreli dňa 08.07.2010 Rámcovú dohodu č. 4600000180/VS-
N/2010 (247-V0-OTS-A-2010) a dňa 09.07.2010 Realizačnú zmluvu o dielo č. 394 24/VZ/2010 (251-
V0-OTS-A-2010) na dodanie osobných klimatizovaných vozňov žalobcom pre žalovaného. Na základe
týchto zmlúv žalobca ako zhotoviteľ vystavil voči žalovanému ako objednávateľovi za dodávku osobných
klimatizovaných vozňov faktúru č. 5201203085 na sumu 1.705.453,98 Eur splatnú dňa 05.06.2012,
faktúru č. 5201204042 na sumu 1.705.453,98 Eur splatnú dňa 06.07.2012, faktúru č. 5201205071 na
sumu 1.705.453,98 Eur splatnú dňa 03.08.2012 a faktúru č. 5201206032 na sumu 1.705.453,96 Eur
splatnú dňa 27.08.2012. Úhrada týchto štyroch splatných faktúr bola riešená spôsobom zmluvného
factoringu so spoločnosťou Factoring Slovenskej sporiteľne a.s.. Dňa 31.08.2012 bola uzavretá dohoda
medzi Factoring Slovenskej sporiteľne, a.s. ako factorom, žalobcom ako klientom a žalovaným ako
zákazníkom (ďalej len „Dohoda 1“). Dohodou 1 bola v čl. II bodoch 1, 2, 3 a 4 predĺžená splatnosť
uvedených štyroch faktúr č. 5201203085, č. 5201204042, č. 5201205071 a č. 5201206032, ktoré
už boli po lehote splatnosti. Zároveň v čl. II bod 5 Dohody 1 sa žalobca a žalovaný dohodli, že za
predĺženie splatnosti pohľadávok špecifikovaných v tejto Dohode 1 si môže žalobca uplatniť nárok
na úrok vo výške 0,025 % z hodnoty príslušnej pohľadávky za každý deň predĺženia ich splatnosti,
počnúc pôvodným dňom splatnosti príslušnej pohľadávky až do predĺženého dňa splatnosti príslušnej
pohľadávky. Pohľadávky z uvedených faktúr boli žalobcovi uhradené v predĺženej lehote splatnosti podľa
Dohody 1. Žalovaný a žalobca uzavreli dňa 19.10.2009 zmluvu o dielo č. 44/VS-N/2009 (359-V0-OTS-
A-2009) na vykonanie rekonštrukcie 15 ks HDV radu 162/163. Dňa 23.12.2011 bol uzatvorený dodatok
č. 1. Na základe tejto zmluvy o dielo žalobca ako zhotoviteľ vystavil žalovanému ako objednávateľovi
faktúru č. 5201207002 na sumu 1.853.387,74 Eur splatnú dňa 14.09.2012 a faktúru č. 5201207095
na sumu 1.853.387,74 Eur splatnú dňa 01.10.2012. Úhrada týchto dvoch splatných faktúr bola riešená
spôsobom zmluvného factoringu prostredníctvom VÚB Factoring a.s.. Dňa 17.10.2012 bola uzavretá
dohoda medzi VÚB Factoring, a.s., ako faktorom, žalobcom ako klientom a žalovaným ako zákazníkom
(ďalej len „Dohoda 2“). Dohodou 2 bola v čl. II bodoch 1 a 2 predĺžená splatnosť faktúr, ktoré už boli po
lehote splatnosti. V zmysle Dohody 2 sa podľa čl. II bod 3 žalobca a žalovaný dohodli, že za predĺženie
splatnosti pohľadávok špecifikovaných v tejto Dohode 2 si môže žalobca uplatniť nárok na poplatok
vo výške 0,025 % z hodnoty príslušnej pohľadávky za každý deň predĺženia ich splatnosti, počnúc
pôvodným dňom splatnosti príslušnej pohľadávky za každý deň predĺženia ich splatnosti príslušnej
pohľadávky. Pohľadávky z faktúr č. 5201207002 a č. 5201207095 boli žalobcovi uhradené s predĺženou
splatnosťou podľa Dohody 2. Za sporné v konaní súd považoval otázku vzniku nároku žalobcu na úrok z
omeškania a poplatok za predĺženie splatnosti faktúr vzhľadom na skutočnosť, že žalobca si tieto nároky
u žalovaného neuplatnil, ale si ich uplatnil priamo žalobou na súde; otázku odôvodnenosti kompenzačnej
námietky žalovaného a v prípade jej dôvodnosti; otázku započítania žalobného nároku žalobcu voči
pohľadávkam žalovaného; otázku uznania žalovaného nároku žalovaným buď uzavretím predmetných
factoringových zmlúv, alebo samotnou kompenzačnou námietkou; otázku premlčania buď časti, alebo
celého žalobného nároku žalobcu.
Žalobný nárok rozdelil na dva druhy, a to jednak nárok na úroky z omeškania za oneskorené platenie
faktúr č. 5201112106 a č. 5201112108 a jednak nárok na poplatok za predĺženie splatnosti faktúr č.
5201203085, č. 5201204042, č. 5201205071, č. 5201206032, č. 5201207002 a č. 5201207095. Súd mal
za to, že žalovaný sa dostal do omeškania s platením ceny diela ako svojho peňažného záväzku voči
žalobcovi, kedy prvým dňom omeškania žalovaného s platením faktúr č. 5201112106 a č. 5201112108
boli dni nasledujúce po dňoch ich splatnosti, t.j. od 03.03.2012 do ich zaplatenia dňa 30.01.2013, žalobca
si však uplatnil žalobou úrok z omeškania z týchto faktúr až od 01.06.2012 do 30.01.2013, t.j. za 243 dní
omeškania. V zmysle § 369 ods. 1 veta prvá OBZ si zmluvné strany dohodli výšku úroku z omeškania
0,025 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania, takže žalobcovi patril nárok na úroky z omeškania
z dlžných súm z faktúry č. 5201112106 vo výške 71.584,04 Eur a z faktúry č. 5201112108 vo výške
112.593,31 Eur. Zdôraznil, že nárok na úroky z omeškania vzniká podľa § 365 OBZ zo zákona, čo
znamená, že nie je potrebný na splatnosť tohto nároku žiaden právny úkon veriteľa, z čoho vyplýva,
že veriteľ na to, aby si mohol uplatniť nárok na úroky z omeškania voči dlžníkovi na súde, nemusí



vyzývať dlžníka na zaplatenie úroku z omeškania, nakoľko žiadne zákonné ustanovenie Obchodného
zákonníka takúto vyzývaciu povinnosť veriteľa voči dlžníkovi neupravuje. Uvedené podľa názoru súdu
prvej inštancie vyvracia obranu žalovaného, že si žalobca podal žalobu predčasne, nakoľko pred jej
podaním nevyzval žalovaného na zaplatenie úrokov z omeškania. Factoringové dohody posúdil ako
nepomenované zmluvy uzavreté podľa § 269 ods. 2 OBZ, predmetom ktorých bolo predĺženie splatnosti
faktúr, ktoré v čase uzavretia uvedených dohôd už boli po lehote splatnosti, pričom zmluvné strany
si v nich dohodli poplatok ako určitú odmenu za predĺženie splatnosti už splatných pohľadávok so
stanoveným spôsobom výpočtu tejto odmeny vo výške 0,025 % zo sumy príslušnej faktúry za každý
deň predĺženia splatnosti príslušnej faktúry až do predĺženého dňa splatnosti príslušnej pohľadávky, bez
ohľadu na dátum reálneho zaplatenia sumy z príslušnej faktúry. Podľa súdu išlo o platne dohodnutú
odplatu (odmenu) žalobcu za predĺženie splatnosti už splatných faktúr č. 5201203085, č. 5201204042,
č. 5201205071, č. 5201206032, č. 5201207002 a č. 5201207095, ktorá je v súlade s § 261 ods. 1 a § 269
ods. 2 OBZ. Žalobca si na základe uvedeného uplatnil voči žalovanému poplatok za predĺženie splatnosti
faktúry č. 5201203085 vo výške 95.079,06 Eur (223 dní), faktúry č. 5201204042 vo výške 81.861,79
Eur (192 dní), faktúry č. 5201205071 vo výške 77.171,79 Eur (181 dní), faktúry č. 5201206032 vo výške
77.598,16 Eur (182 dní), faktúry č. 5201207002 vo výške 53.748,24 Eur (116 dní), faktúry č. 5201207095
vo výške 53.284,90 Eur (115 dní). Uviedol, že nárok na poplatok za predĺženie splatnosti uvedených
faktúr, vzniká podľa § 269 ods. 2 OBZ na základe dohody zmluvných strán o ňom, žalobca na to, aby si
mohol uplatniť tento nárok poplatok za predĺženie splatnosti uvedených faktúr voči žalovanému na súde,
nemusel vyzývať žalovaného na zaplatenie poplatku za predĺženie splatnosti uvedených faktúr, nakoľko
žiadne zmluvné ustanovenie predmetných factoringových dohôd takúto vyzývaciu povinnosť žalobcu
voči veriteľovi neupravuje. Uvedené podľa názoru súdu prvej inštancie vyvracia obranu žalovaného, že
si žalobca podal žalobu predčasne. Kompenzačnej námietke vznesenej žalovaným súd prvej inštancie
s poukazom na § 358 OBZ a § 580 OZ nevyhovel, keďže pohľadávky žalovaného neboli na započítanie
spôsobilé, nakoľko neboli preukázané tvrdenia žalovaného o tom, že má voči žalobcovi zo súdnych
konaniach vedených na Okresnom súde v Martine pod sp. zn. 17Cb/174/2013 pohľadávku na zaplatenie
zmluvnej pokuty vo výške 2.363.889,78 Eur s príslušenstvom a pod sp. zn. 17Cb/350/2015 pohľadávku
na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 70.502,52 Eur s príslušenstvom, pretože uvedené tvrdenia
žalovaný v konaní nepreukázal žiadnym dôkazom, pričom súd dopytom zistil, že predmetné pohľadávky
žalovaného sú v príslušných súdnych konaniach sporné, nakoľko predmetné súdne konania neboli toho
času právoplatne skončené. Započítací prejav vykonaný formou kompenzačnej námietky žalovaného v
konaní súd posúdil ako taký prejav vôle žalovaného, ktorým de facto uznal odôvodnenosť žalovaných
pohľadávok žalobcu aj napriek tomu, že ich považoval za predčasne uplatnené a premlčané, pričom na
tento započítací prejav žalovaného by bolo možné aplikovať § 323 ods. 1 OBZ. Ohľadne premlčania
nároku na úroky z omeškania za oneskorené platenie faktúr č. 5201112106 a č. 5201112108 uviedol,
že nárok na úroky z omeškania z predmetných faktúr bol dohodnutý ako denný úrok z omeškania, čo
znamená, že sa nárok na úroky z omeškania nepremlčuje ako taký, ale sa premlčujú iba jednotlivé
dni omeškania v závislosti od uplynutia štvorročnej premlčacej doby. Nakoľko si žalobca uplatnil nárok
na úroky z omeškania až od 01.06.2012 k premlčaniu prvého dňa omeškania z tohto nároku by
prišlo až dňa 01.06.2016, pričom však prišlo k pretrhnutiu premlčacej doby podaním žaloby už dňa
19.05.2016 na základe § 402 OBZ, vzhľadom na čo súd nepovažoval nárok na úroky z omeškania za
oneskorené platenie faktúr č. 5201112106 a č. 5201112108 za premlčaný a tento nárok žalobcovi priznal.
Ohľadne premlčania nároku na poplatok za predĺženie splatnosti faktúr č. 5201203085, č. 5201204042,
č. 5201205071, č. 5201206032, č. 5201207002 a č. 5201207095 súd uviedol, že nakoľko bola odmena
žalobcu z factoringových dohôd dohodnutá spôsobom výpočtu, ktorý predstavoval denný poplatok z
nezaplatených súm odo dňa pôvodnej splatnosti predmetných faktúr až do dňa predlženej splatnosti
týchto faktúr, súd mal za to, že prvým dňom premlčania tohto nároku boli dni uzavretia predmetných
factoringových dohôd, pretože nimi bola dohodnutá odmena žalobcu a pred dátumom ich uzavretia
takýto nárok žalobcovi nevznikol. Nakoľko boli prvým dňom splatnosti dohodnuté odmeny žalobcu dni
uzavretia predmetných factoringových zmlúv (teda dni 31.08.2012 a 17.10.2012), štvorročná premlčacia
doba podľa Obchodného zákonníka by márne uplynula v dňoch 31.08.2016 a 17.10.2016. Keďže si však
žalobca uplatnil tento nárok žalobou zo dňa 19.05.2016, urobil tak ešte pred uplynutím premlčacej lehoty.
Súd nepovažoval nárok na poplatok za predĺženie splatnosti faktúr č. 5201203085, č. 5201204042, č.
5201205071, č. 5201206032, č. 5201207002 a č. 5201207095 za premlčaný a tento nárok žalobcovi
priznal. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie žalobcovmu nároku ako dôvodne podanému vyhovel
a keďže, že žalobca mal plný úspech vo veci, priznal mu nárok na náhradu trov konania.



2. Opravným uznesením č.k. 23Cb/175/2016-151 zo dňa 12.01.2017 súd prvej inštancie opravil záhlavie,
výrok a odôvodnenie rozsudku č.k. 23Cb/175/2016-109 zo dňa 11.01.2017 tak, že žalovaná istina má
správne znieť 622.921,29 Eur.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Svoje podanie
odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
Vo vzťahu k pohľadávkam z titulu úrokov z omeškania vyplývajúcich z omeškania s úhradou faktúr
č. 5201112106 a 5201112108 poukázal na to, že žalobca si od januára 2013, kedy došlo zo strany
žalovaného k úhrade istiny, neuplatnil voči žalovanému žiadne ďalšie nároky na príslušenstvo tejto
pohľadávky, ani žalovaného nevyzval na ich úhradu, pričom žalobca ako veriteľ sa mohol rozhodnúť,
či bude od žalovaného požadovať zaplatenie aj úrokov z omeškania alebo len istiny. Zdôraznil, že z
dohody zmluvných strán v čl. 7 bod 2 zmluvy o dielo č. 44/VS-N/2009 zo dňa 19.10.2009 vyplýva, že
žalobcovi ako zhotoviteľovi vznikne nárok na úrok z omeškania v prípade, ak ho uplatní u žalovaného
ako objednávateľa, a keďže žalobný návrh bol podaný skôr ako by žalobca uplatnil nárok u žalovaného,
mal za to, že bol podaný predčasne. Tým, že žalobca v tejto súvislosti neposkytol žalovanému potrebnú
súčinnosť, nebolo možné napr. predbežné prerokovanie nároku, resp. neumožnil žalovanému riadne
splniť záväzok. Ohľadne pohľadávky z titulu úroku a poplatku za predĺženie splatnosti pohľadávok
poukázal na to, že napriek výslovnej dohode zmluvných strán v čl. II. bod 5 dohody medzi sporovými
stranami a factoringom slovenskej sporiteľne a čl. II. bod 3 dohody medzi sporovými stranami a VÚB
factoringom, a.s., si žalobca voči žalovanému žiadne nároky neuplatnil, a teda žalobný návrh bol podaný
na súd predčasne. Mal za to, že podľa dohody zmluvných strán malo žalobcovi voči žalovanému pri
predĺžení splatnosti špecifikovaných pohľadávok, vzniknúť právo na úrok, resp. poplatok len v prípade,
ak ich uplatní u žalovaného, pričom bez tohto úkonu sa nárok nemohol stať splatným. Zdôraznil, že
v prípade úrokov a poplatku za predĺženie splatnosti pohľadávok ide o uplatnenie nároku z odlišného
právneho dôvodu, ktorý sa spravuje iným právnym režimom ako úrok z omeškania a pre vznik nároku
na tieto úhrady neplatí, že vzniká ex lege. Namietal, že výklad čl. 7 bod 2 zmluvy o dielo a čl. II. bod 5,
resp. čl. II bod 3 factoringových zmlúv tak, ako to urobil súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozsudku je v rozpore s jeho jazykovým vyjadrením. Vyjadril názor, že v prípade úhrady bez akéhokoľvek
úkonu žalobcu, resp. v predmetnom prípade bez právneho dôvodu, by došlo k vzniku bezdôvodného
obohatenia. Uviedol, že v prípade, keď čas plnenia nebol v zmluve určený, uplatní sa právna úprava §
340 ods. 2 OBZ, v zmysle ktorej čas plnenia určuje veriteľ tým, že plnenie požaduje, pričom v takomto
prípade omeškanie nenastáva automaticky uplynutím času plnenia, ale veriteľ musí dlžníka požiadať o
plnenie (interpelácia), kedy takýmto jednostranným úkonom vytvorí predpoklady na omeškanie dlžníka
a dlžník je povinný plniť najneskôr v deň nasledujúci po požiadaní. Žaloba je podľa neho v rozpore so
zásadou pacta sunt servanda. Namietal, že súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s
otázkou vzniku nárokov žalobcu a konštatoval iba, že tieto nároky vznikli ex lege, resp. že boli dohodnuté
v zmysle § 269 OBZ ako odmena za predĺženie splatnosti pohľadávok, pričom pri rozhodovaní nevenoval
dostatočnú pozornosť všetkým rozhodujúcim okolnostiam. Vo vzťahu k odôvodnenosti kompenzačnej
námietky poukázal na to, že súd mal v danom prípade skúmať, či existujú predpoklady započítania
podľa hmotného práva. Uviedol, že uplatnenie kompenzačnej námietky v procese je len procesnou
obranou žalovaného, nejde o návrh na začatie konania o kompenzačnej námietke a z toho istého dôvodu
vznesenie kompenzačnej námietky nespôsobuje účinky prezumované v ustanoveniach o začatí konania,
nevzniká prekážka litispendencie. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie R (ČR) 21/1999 a rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/31/2009 zo dňa 11.11.2009. Poukázal na to, že skutočnosť uvedená
súdom v odôvodnení napadnutého rozsudku, že „žalovaná pohľadávka žalobcu voči žalovanému bola
v tomto konaní jednoznačne preukázaná, a teda existovala“ nie je pravdivá, keďže žalovaný rovnako
poprel existenciu uplatnených nárokov žalobcu a samotné konanie v tejto veci teda nie je toho času
právoplatne skončené rovnako ako príslušné súdne konania vedené na Okresnom súde v Martine.
Pohľadávka žalobcu a kompenzačným prejavom označené pohľadávky žalovaného sú podľa jeho
názoru rovnakej „právnej kvality“, pričom súd bez ďalšej argumentácie odmietol kompenzačnú námietku
a kompenzačnej pohľadávke uplatnenej žalovaným priznal „nižšiu právnu kvalitu“. Ďalej namietal, že
v danom prípade nebola naplnená podmienka uznávacieho prejavu v zmysle § 580 OZ, žalovaný
neurobil akýkoľvek hmotnoprávny úkon uznania, k samotnému nároku sa nevyjadroval. V tomto smere
poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Odo 432/2005 zo dňa 21.02.2006. Ohľadne
premlčania žalobného nároku mal za to, že v zmluvách medzi stranami sporu nebolo dohodnuté, kedy
má žalovaný ako dlžník splniť svoj peňažný záväzok vo vzťahu k úrokom resp. poplatku za predlženie



splatnosti pohľadávok, preto platí, že čas plnenia určuje žalobca ako veriteľ tým, že plnenie požaduje.
Keďže tak žalobca doposiaľ neurobil, došlo k premlčaniu uvedených pohľadávok, minimálne čiastočne.
Uviedol, že právo na zaplatenie uplatnených nárokov mohlo byť zo strany žalobcu prvýkrát uplatnené
v deň nasledujúci po splatnosti príslušnej faktúry, ktorou bola vyúčtovaná istina a premlčalo sa dňa
03.03.2016, 06.06.2016, 06.07.2016, 04.08.2016, 27.08.2016, 15.09.2016, 02.10.2016. S ohľadom na
uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobný návrh v celom rozsahu zamietol
a uložil žalobcovi nahradiť žalovanému trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku
za podanie odporu a odvolania, resp. aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil z dôvodu podľa §
389 ods. 1 písm. c) CSP, keďže súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci
nevykonal navrhované dôkazy pokiaľ ide o započítanie sporných pohľadávok.

4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 03.03.2017. Navrhol, aby
odvolací súd preskúmal včasnosť podaného odvolania. Vyjadril názor, že dokazovanie bolo vykonané
v dostatočnom rozsahu, súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy, pričom na pojednávaní dňa
07.12.2016 strany sporu nemali žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Napadnutý rozsudok
považoval za vecne správny a v plnom rozsahu sa s ním stotožnil. Uviedol, že žalovaný len všeobecne
namieta pochybenia súdu, avšak bez opory v relevantných skutkových tvrdeniach, právnej argumentácii
či dôkazoch. Odvolanie žalovaného označil za účelové, ani jeden z odvolacích dôvodov žalovaný
nepreukazuje. Mal za to, že súd sa vysporiadal so všetkými argumentmi a námietkami žalovaného. V
ďalšom odkázal na svoju doterajšiu argumentáciu. Poukázal tiež na vzájomne si odporujúce tvrdenia
žalovaného v odvolaní ohľadne vzniku nároku na úroky z omeškania. Zdôraznil, že všetky žalované
nároky sú peňažnými nárokmi - právami vymáhateľnými na súde v zmysle § 391 ods. 1 OBZ a pre
úspešné uplatnenie na súde žiadna právna úprava nevyžaduje uskutočnenie žiadneho samostatného
úkonu voči žalovanému a na uplatnenie žalovaných nárokov bolo postačujúce podanie žaloby. Poukázal
na § 340 ods. 2 OBZ a konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej ak nedošlo požiadanie dlžníkovi už skôr,
treba za kvalifikované požiadanie považovať žalobu (R 27/1977, NS SR 7 MCdo 5/2014, NS SR 1
Obdo V 23/2011). Mal za to, že skutkový stav bol dostatočne a spoľahlivo zistený a vec bola správne
právne posúdená. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd odvolanie žalovaného zamietol ako
bezdôvodné a aby napadnutý rozsudok v plnom rozsahu potvrdil ako vecne a právne správny.

5. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 21.04.2017. Uviedol,
že odvolanie podal riadne a včas, kedy napadnutý rozsudok mu bol doručený dňa 17.01.2017 a
odvolanie podal na poštovú prepravu dňa 31.01.2017. Mal za to, že súd prvej inštancie vykonané
dokazovanie nesprávne právne posúdil, resp. dôkazy, ktoré vykonal a výsledky ktorých menia skutkový
stav, nepojal do odôvodnenia rozhodnutia a zrejme sa nimi nezaoberal v dostatočnom rozsahu, pričom
v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevenoval pri dokazovaní dostatočnú pozornosť
všetkým rozhodujúcim okolnostiam a tvrdeniam žalovaného. Opätovne poukázal na skutočnosti tvrdené
v podanom odvolaní. Zdôraznil, že v danom prípade nebola naplnená podmienka určitosti uznávacieho
prejavu zo strany žalovaného v zmysle § 580 OZ a v tomto smere poukázal i na rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 2Obdo/31/2009 zo dňa 11.11.2009. Zotrval na námietke premlčania.

6. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 16.05.2017. Zotrval
na tvrdení, že na uplatnenie žalovaných nárokov bolo v plnom rozsahu postačujúce podanie žaloby,
právna úprava nevyžaduje žiadny samostatný úkon žalobcu voči žalovanému. Mal za to, že súd prvej
inštancie sa s kompenzačnou námietkou vznesenou žalovaným podrobne vysporiadal a správne ju
vyhodnotil. Doplnil, že Okresný súd v Martine na pojednávaní dňa 12.05.2017 v plnom rozsahu zamietol
žalobu Železničnej spoločnosti Slovensko a.s. v konaní sp. zn. 17Cb/350/2015 a v konaní sp. zn.
17Cb/174/2013 stále prebieha znalecké dokazovanie a pretrváva spornosť pohľadávok uplatnených v
danom konaní. Uviedol, že v tomto konaní nie sú splnené podmienky na prerušenie konania podľa § 162
CSP, ani na spojenie veci podľa § 166 CSP. Vyjadril názor, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil
aj uznanie žalovaného nároku žalovaným, pričom mal za to, že žalovaný aj svojou argumentáciou v
odvolaní rovnako uznal odôvodnenosť žalovaných pohľadávok žalobcu. Podľa názoru žalobcu sa súd
správne vysporiadal aj s otázkou premlčania nároku žalobcu, pričom aj keby súd posudzoval premlčanie
nároku uplatnených poplatkov za predĺženie splatnosti predmetných faktúr podľa ich pôvodnej splatnosti,
aj tak by bola dodržaná štvorročná premlčacia doba.

7. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 12.07.2017. Nesúhlasil
s názorom žalobcu o tom, že ak nedošlo požiadanie žalovanému o plnenie úrokov z omeškania a



poplatkov za predĺženie splatnosti pohľadávok ako dlžníkovi už skôr, treba za kvalifikované požiadanie
považovať žalobu. V tomto smere zotrval na svojej argumentácii o premlčaní uplatneného nároku
žalobcu. Uviedol, že až splatnosťou vzniká možnosť uplatnenia práva na súde a pokiaľ by veriteľ
podal žalobu skôr, ako by požiadal dlžníka o splnenie dlhu, teda skôr ako by nastala splatnosť dlhu,
nebola by actio nata, žaloba by bola predčasná, pretože by ňou nebol uplatňovaný existujúci nárok. Na
tomto závere podľa neho nič nemení skutočnosť, že doručením žaloby obsahujúcej výzvu na plnenie
by nastali hmotnoprávne účinky tohto úkonu spočívajúce vo vzniku nároku. Uviedol, že § 101 OZ
požitím slov „keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz“ viaže začiatok plynutia premlčacej doby na
deň, keď sa právo skutočne mohlo po prvý raz uplatniť na súde (taktiež § 391 OBZ), teda keď je
actio nata, a nie na deň, keď by sa mohlo po prvý raz uplatniť, teda keď by mohla byť actio nata.
Poukázal na to, že Obchodný zákonník začiatok plynutia všeobecnej premlčacej doby ustanovuje v
podstate zhodne s Občianskym zákonníkom a niet rozumného dôvodu, pre ktorý začiatok plynutia
všeobecnej premlčacej doby v prípadoch, v ktorých čas splnenia nebol dohodnutý ani inak určený, by
mal byť posudzovaný rozdielne v závislosti od toho, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny
vzťah, teda pri občianskoprávnom vzťahu odo dňa nasledujúceho po vzniku právneho vzťahu a pri
obchodnoprávnom vzťahu od splatnosti záväzku. Vyjadril názor, že v prípade zreteľného odďaľovania
výzvy na plnenie a v závislosti na konkrétnych okolnostiach by súd mohol s použitím § 3 ods. 1 OZ
odmietnuť ochranu práva veriteľa uplatneného až po neodôvodnene dlhej dobe po vzniku záväzku.
Upozornil na to, že judikáty, na ktoré v poukazoval žalobca (R 27/1977, NS SR 7 Cdo 5/2014, resp. NS
SR 1 Obdo V 23/2011) sa zaoberajú inou právnou situáciou, resp. vychádzajú z odlišných skutkových
okolností, najmä v tom, že ak je v nich rozhodnuté, že za kvalifikované požiadanie žalobcu možno
považovať samotnú žalobu, takéto kvalifikované požiadanie sa týka v prvom rade samotnej istiny ako
hlavného záväzku, nie však úrokov, resp. poplatkov z omeškania. Zdôraznil, že povinnosť platiť úroky
z omeškania, ako záväzok akcesorický, nemôže trvať dlhšie, ako trvá hlavný záväzok, a splnením dlhu
alebo jeho zánikom z iného dôvodu zaniká tiež povinnosť platiť úroky z omeškania. Ak dôjde k premlčaniu
hlavného záväzkového právneho vzťahu, nemôže sa takýto právny následok nevzťahovať k záväzku
vedľajšiemu.

8. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 11.08.2017, v ktorom
zotrval na svojej doterajšej argumentácii.

9. Ďalšie vyjadrenie podané nebolo.

10. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), preskúmal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379
a § 380 CSP) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade
s § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského
súdu v Bratislave. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok č.k. 23Cb/175/2016-109 zo
dňa 11.01.2017 je potrebné potvrdiť ako vo výroku vecne správny.

11. Odvolací súd nenariadil pojednávanie, nakoľko ustanovenie § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP
je v zásade fakultatívne, t.j. odvolací súd pojednávanie nariaďovať nemusí, nariaďuje ho iba v dvoch
prípadoch, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo ak si to vyžaduje dôležitý
verejný záujem. Nakoľko v danom prípade nebolo potrebné zopakovať, ani doplniť dokazovanie, ani
si to nevyžadoval dôležitý verejný záujem, odvolací súd pojednávanie v zmysle citovaných ustanovení
zákona nenariadil. Odvolací súd považuje a potrebné v tejto súvislosti zdôrazniť, že vychádzal zo
skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, na ktorom je napadnuté rozhodnutie založené,
pričom predmetom odvolacieho prieskumu bolo právne posúdenie otázok, ku ktorým sa všetky sporové
strany už vyčerpávajúco a dostatočne vyjadrili. Odvolací súd preto v zmysle § 385 ods. 1 CSP
nepovažoval za potrebné a účelné nariadiť vo veci pojednávanie.

12. Podľa § 1 ods. 1 a 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), tento zákon
upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s
podnikaním. Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré
otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich
nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa
zásad, na ktorých spočíva tento zákon.



13. Podľa § 269 ods. 2 OBZ, účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ
zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.

14. Podľa § 536 ods. 1 OBZ, zmluvou o dielo sa zaväzuje zhotoviteľ vykonať určité dielo a objednávateľ
sa zaväzuje zaplatiť cenu za jeho vykonanie.

15. Podľa § 324 ods. 1 OBZ, záväzok zanikne, ak sa veriteľovi splní včas a riadne.

16. Podľa § 340 ods. 1, 2 OBZ, dlžník je povinný záväzok splniť v čase určenom v zmluve. Ak čas plnenia
nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a
dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.

17. Podľa § 365 ods. 1 prvá veta OBZ, dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a
to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom.

18. Podľa § 369 ods. 1 OBZ, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti,
je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania
neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva. Ak
záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania
najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.

19. Podľa § 387 ods. 1 a 2 OBZ, právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom.
Premlčaniu podliehajú všetky práva zo záväzkových vzťahov s výnimkou práva vypovedať zmluvu
uzavretú na dobu neurčitú.

20. Podľa § 391 ods. 1 OBZ, pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo
dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

21. Podľa § 397 ods. 1 OBZ, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri
roky.

22. Podľa čl. 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci
a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

23. Podľa § 185 CSP ods. 2 a 3 CSP, súd môže aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných
registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v
rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak. Súd
aj bez návrhu môže vykonať dôkazy na zistenie, či sú splnené procesné podmienky, či navrhované
rozhodnutie bude vykonateľné, a na zistenie cudzieho práva.

24. Podľa § 186 ods. 1 CSP, skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, ako aj
právne predpisy zverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne záväzné
akty Európskych spoločenstiev a právne záväzné akty Európskej únie, ktoré boli zverejnené v Úradnom
vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie, sa nedokazujú.

25. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

26. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 1 CSP v zásade stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III č.k. 23Cb/175/2016-109 zo dňa 11.01.2017, pretože vo
výroku vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalovaný neargumentuje žiadnymi skutočnosťami
a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie
i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní
uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci.

27. Vzhľadom na námietku žalobcu vo vyjadrení doručenom súdu dňa 03.03.2017 odvolací súd
primárne skúmal včasnosť žalovaným podaného odvolania. Žalovanému bol napadnutý rozsudok č.k.
23Cb/175/2016-109 zo dňa 12.01.2017, spolu s opravným uznesením č.k. 23Cb/175/2016-151 zo dňa



12.01.2017, preukázateľne doručený dňa 17.01.2017 (č.l. 151). Žalovaný podal odvolanie na poštovú
prepravu dňa 31.01.2017 (č.l. 155). Podľa § 362 ods. 1 CSP, odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od
doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Vzhľadom
na uvedené mal odvolací súd preukázané, že odvolanie voči napadnutému rozsudku bolo zo strany
žalovaného na súd prvej inštancie podané včas, v zákonom stanovenej lehote 15 dní odo dňa doručenia
rozhodnutia v súlade s ustanovením § 362 ods. 1 CSP.

28. Predmetom konania bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 622.921,29 Eur titulom úroku z omeškania
s platením faktúry č. 5201112106, faktúry č. 5201112108 a úroku, resp. poplatku za predĺženie splatnosti
faktúr č. 5201203085, č. 5201204042, č. 5201205071, č. 5201206032, č. 5201207002, č. 5201207095.
Žalovaný ako objednávateľ a žalobca ako zhotoviteľ uzavreli dňa 19.10.2009 zmluvu o dielo č. 44/VS-
N/2009 (359-V0-OTS-A-2009) (ďalej len „zmluva o dielo“) na vykonanie rekonštrukcie 15 ks HDV radu
162/163 na rad 361. Dňa 23.12.2011 bol k zmluve o dielo uzatvorený dodatok č. 1. Na základe tejto
zmluvy o dielo žalobca vystavil žalovanému faktúry č. 5201112106 a č. 5201112108, ktoré boli splatné
dňa 02.03.2012, no žalovaný ich uhradil po lehote splatnosti až dňa 30.01.2013, čím sa dostal sa do
omeškania so splnením svojho záväzku, t.j. od 03 03.2012 do 30.01.2013. Podľa čl. 7 bod 7.2 zmluvy
o dielo v prípade omeškania úhrady faktúry môže si zhotoviteľ uplatniť nárok na úrok z omeškania
vo výške 0,025 % z neuhradenej sumy za každý deň omeškania. Z dôvodu plynutia lehôt si však
žalobca uplatnil nárok na úrok z omeškania len za obdobie od 01.06.2012 do 30.01.2013 z faktúry
č. 5201112106 vo výške 71.584,04 Eur a z faktúry č. 5201112108 vo výške 112.593 Eur. Žalovaný a
žalobca uzavreli dňa 08.07.2010 Rámcovú dohodu č. 4600000180/VS-N/2010 (247-V0-OTS-A-2010) a
dňa 09.07.2010 uzavreli Realizačnú zmluvu o dielo č. 394 24/VZ/2010 (251-V0-OTS-A-2010) na dodanie
osobných klimatizovaných vozňov žalobcom pre žalovaného. Na základe týchto zmlúv žalobca ako
zhotoviteľ vystavil voči žalovanému ako objednávateľovi za dodávku osobných klimatizovaných vozňov
faktúru č. 5201203085, faktúru č. 5201204042, faktúru č. 5201205071, faktúru č. 5201206032. Úhrada
týchto štyroch splatných faktúr bola riešená spôsobom zmluvného factoringu prostredníctvom Factoring
Slovenskej sporiteľne, a.s. dohodou podľa § 269 ods. 2 OBZ zo dňa 31.08.2012 (ďalej aj „Dohoda 1“),
ktorou bola predĺžená splatnosť faktúr, ktoré už boli po lehote splatnosti. V čl. II bod 5 Dohody 1 sa
žalobca a žalovaný dohodli, že za predĺženie splatnosti pohľadávok špecifikovaných v tejto Dohode 1 si
môže žalobca uplatniť nárok na úrok vo výške 0,025 % z hodnoty príslušnej pohľadávky za každý deň
predĺženia ich splatnosti, počnúc pôvodným dňom splatnosti príslušnej pohľadávky až do predĺženého
dňa splatnosti príslušnej pohľadávky. Faktúra č. 5201203085 na sumu 1.705.453,98 Eur bola splatná
dňa 05.06.2012, Dohodou 1 bola jej splatnosť predĺžená na deň 15.01.2013, pričom žalobca si uplatnil
poplatok za predĺženie splatnosti tejto faktúry od 05.06.2012 do 15.01.2013 vo výške 95.079,06 Eur.
Faktúra č. 5201204042 na sumu 1.705.453,98 Eur bola splatná dňa 06.07.2012, Dohodou 1 bola jej
splatnosť predĺžená na deň 15.01.2013, pričom žalobca si uplatnil poplatok za predĺženie splatnosti
od 06.07.2012 do 15.01.2013 vo výške 81.861,79 Eur. Faktúra č. 5201205071 na sumu 1.705.453,98
Eur bola splatná dňa 03.08.2012, Dohodou 1 bola jej splatnosť predĺžená na deň 03.02.2013, pričom
žalobca si uplatnil poplatok za predĺženie splatnosti tejto faktúry od 03.08.2012 do 03.02.2013 vo
výške 77.171,79 Eur. Faktúra č. 5201206032 na sumu 1.705.453,96 Eur bola splatná dňa 27.08.2012,
Dohodou 1 bola jej splatnosť predĺžená na deň 26.02.2013, pričom žalobca si uplatnil poplatok za
predĺženie splatnosti tejto faktúry od 27 08.2012 do 26.02.2013 vo výške 77.598,16 Eur. Na základe
zmluvy o dielo žalobca vystavil žalovanému za rekonštrukciu HDV faktúru č. 5201207002 a faktúru č.
5201207095. Úhrada týchto faktúr bola riešená spôsobom zmluvného factoringu prostredníctvom VÚB
Factoring a.s. dohodou podľa § 269 ods. 2 OBZ zo dňa 17.10.2012 (ďalej aj „Dohoda 2“). V čl. II bod
3 Dohody 2 sa žalobca a žalovaný dohodli, že za predĺženie splatnosti pohľadávok špecifikovaných v
Dohode 2 si môže žalobca uplatniť nárok na poplatok vo výške 0,025 % z hodnoty príslušnej pohľadávky
za každý deň predĺženia ich splatnosti, počnúc pôvodným dňom splatnosti príslušnej pohľadávky za
každý deň predĺženia ich splatnosti príslušnej pohľadávky. Faktúra č. 5201207002 na sumu 1.853.387,74
Eur bola splatná dňa 14.09.2012, Dohodou 2 bola jej splatnosť predĺžená na deň 09.01.2013, pričom
žalobca si uplatnil poplatok za predĺženie splatnosti od 14.09.2012 do 09.01.2013 vo výške 53.748,24
Eur. Faktúra č. 5201207095 na sumu 1.853.387,74 Eur bola splatná dňa 01.10.2012, Dohodou 2 bola
jej splatnosť predĺžená na deň 26.01.2013, pričom žalobca si uplatnil poplatok za predĺženie splatnosti
od 01.10.2012 do 26.01.2013 vo výške 53.284,90 Eur. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní
dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie žalovanej sumy. Žalovaný v odvolaní s týmto
záverom nesúhlasil a namietal, že žaloba bola podaná predčasne, nakoľko žalobcovi nevznikol nárok
na úrok z omeškania, resp. poplatok za predĺženie splatnosti faktúr z dôvodu, že si ho neuplatnil u



žalovaného, pričom bez tohto úkonu sa nárok nemohol stať splatným. Kompenzačnú námietku vznesenú
v konaní voči nároku žalobcu považoval za odôvodnenú a nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie
ohľadne uznania žalovaného nároku prostredníctvom započítacieho úkonu žalovaného. Okrem toho
namietal premlčanie žalobcom uplatneného nároku.

29. Odvolací súd ako prvú skúmal dôvodnosť námietky premlčania žalovaného nároku, ktorú počas
konania vzniesol žalovaný. Súd prvej inštancie nárok žalobcu na úroky z omeškania za oneskorené
platenie faktúr č. 5201112106 a č. 5201112108 nepovažoval za premlčaný, nakoľko žalobca si uplatnil
nárok na úroky z omeškania až od 01.06 2012 a išlo o nárok na úroky z omeškania za každý deň
omeškania, z ktorých sa premlčoval tento nárok každým dňom omeškania samostatne, k premlčaniu
prvého dňa omeškania z tohto nároku by prišlo až dňa 01.06 2016, pričom však prišlo k pretrhnutiu
premlčacej doby podaním žaloby už dňa 19.05.2016 na základe § 402 OBZ, teda ešte pred premlčaním
prvého dňa omeškania z uplatneného nároku. Ohľadne premlčania nároku na poplatok za predĺženie
splatnosti faktúr č. 5201203085, č. 5201204042, č. 5201205071, č. 5201206032, č. 5201207002 a č.
5201207095 mal súd prvej inštancie za to, že prvým dňom premlčania tohto nároku boli dni uzavretia
predmetných factoringových dohôd (teda 31.08.2012 a 17.10.2012), pretože nimi bola dohodnutá
odmena žalobcu a pred dátumom ich uzavretia takýto nárok žalobcovi nevznikol, pričom štvorročná
premlčacia doba podľa Obchodného zákonníka by márne uplynula v dňoch 31.08.2016 a 17.10.2016.
Na základe uvedeného súd nepovažoval ani nárok na poplatok za predĺženie splatnosti týchto faktúr
za premlčaný. Žalovaný odvolacom konaní namietal, že v predmetnom prípade nebolo v zmluvách
medzi stranami sporu dohodnuté, kedy má žalovaný ako dlžník splniť svoj peňažný záväzok vo vzťahu
k úrokom z omeškania resp. poplatku za predĺženie splatnosti pohľadávok, preto platí, že tento čas
určuje žalobca ako veriteľ, a to tým, že plnenie požaduje v zmysle § 340 ods. 2 OBZ. Keďže tak
žalobca doposiaľ neurobil, t.j. svoje nároky si u žalovaného riadne neuplatnil, žalovaný zastával názor,
že došlo k premlčaniu týchto pohľadávok. Uviedol, že právo na zaplatenie uplatnených nárokov mohlo
byť zo strany žalobcu prvýkrát uplatnené v deň nasledujúci po splatnosti príslušnej faktúry, ktorou bola
vyúčtovaná istina a právo uplatniť si u žalovaného tieto nároky sa premlčalo dňa 03.03.2016, 06.06.2016,
06.07.2016, 04.08.2016, 27.08.2016, 15.09.2016, 02.10.2016. Ďalej uviedol, že až splatnosťou vzniká
možnosť uplatnenia práva na súde, pokiaľ by teda veriteľ podal žalobu skôr, ako by požiadal dlžníka o
splnenie dlhu, teda skôr ako by nastala splatnosť dlhu, žaloba by bola predčasná. Poukázal na to, že
povinnosť platiť úroky z omeškania nemôže trvať dlhšie, ako trvá hlavný záväzok, splnením dlhu alebo
jeho zánikom z iného dôvodu zaniká taktiež povinnosť platiť úroky z omeškania ako vedľajší právny
vzťah. Zdôraznil, že ak dôjde k premlčaniu hlavného záväzkového právneho vzťahu, nemôže sa takýto
právny následok uplynutím času nevzťahovať k záväzku vedľajšiemu.

30. Odvolací súd sa s uvedenou argumentáciou žalovaného nestotožňuje a za správny považuje právny
záver súdu prvej inštancie, a síce, že nárok uplatnený žalobou nie je premlčaný. Podľa § 391 ods. 1
OBZ, pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo
uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné. Podľa § 397 OBZ, ak zákon neustanovuje
pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky. V prípade nároku na úroky z omeškania začala
premlčacia doba plynúť dňom splatnosti faktúry č.5201112106 a č. 5201112108, nakoľko až v tento
deň sa právo mohlo uplatniť na súde po prvý raz, pričom obe faktúry boli splatné dňa 02.03.2012.
Žalobca však podanou žalobou zo dňa 19.05.2016 uplatnil nárok na úroky z omeškania z uvedených
faktúr až odo dňa 01.06.2012, k premlčaniu ktorého by mohlo prísť čiastočne až dňa 01.06.2016.
Vzhľadom na to, že žalobca žalobou uplatnil nárok na úroky z omeškania až od 01.06.2012, odvolací
súd zhodne s právnym názorom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že tento nárok nie je premlčaný,
a to z dôvodu, že úroky z omeškania sa premlčujú postupne a samostatne za každý deň omeškania. V
tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, ktorý sa
interpretáciou ustanovení týkajúcich sa práva na úrok z omeškania a jeho premlčania vyplývajúceho z
obchodnoprávnych vzťahov neraz zaoberal a v rozhodnutiach sp. zn. 4Obdo 319/1999, 2Obdo 36/2010,
2Obdo 23/2012, 4Obdo 25/2009, 5Cdo/24/2018 vyslovil právny názor, podľa ktorého úrok z omeškania
sa premlčuje za každý deň samostatne, teda nezávisle od hlavného záväzku. Každým dňom omeškania
vzniká nárok na úroky z omeškania, a teda i premlčacia doba začína a plynie v dĺžke vždy od každého
omeškaného dňa samostatne. V takomto prípade pri uplatnení námietky premlčania práva na úrok z
omeškania, je možné ho úspešne uplatniť na súde odo dňa podania žaloby do budúcna ale i spätne
za premlčaciu dobu. V rozhodnutí sp. zn. 2Obdo 36/2010 zo dňa 18.08.2011 Najvyšší súd SR uviedol
„právo na úrok z omeškania je právom, ktoré sa premlčuje za každý deň samostatne, pričom nemusí byť
uplatnené za celé obdobie omeškania“. V rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/24/2018 zo dňa 11.12.2018 Najvyšší



súd SR dodal, že „Uvedenému výkladu svedčí aj znenie ust. § 391 ods. 1 Obch. zák., podľa ktorého pri
právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť
na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné. Uplynutím už len jediného dňa v rozsahu jeho 24
hodín sa dlžník môže dostať do omeškania nezaplatením istiny a už za tento deň môže veriteľ uplatniť
svoje právo na úrok z omeškania, ako aj za každý nasledujúci deň omeškania bez toho, aby bolo
potrebné súčasne uplatniť aj nárok na zaplatenie istiny ako hlavného záväzku. Úrok z omeškania vzniká
v dôsledku povinnosti dlžníka splniť záväzok, t.j. z povinnosti nebyť v omeškaní a ak dlžník svoj záväzok
nesplní, resp. záväzok nezanikne najneskôr v deň jeho splatností, dlžník porušil povinnosť nebyť v
omeškaní, z ktorej vzniká právo na úrok z omeškania za tento deň. Zároveň k rovnakému dňu porušenia
povinnosti začína plynúť premlčacia doba k takto vzniknutému právu z porušenia povinnosti k úroku
z omeškania. Porušením svojej povinnosti splniť záväzok, resp. povinnosť nebyť v omeškaní dlžník
vytvára pre seba každý deň novú možnosť porušiť povinnosť splniť záväzok i nasledujúci deň. Trvanie
omeškania je preto potrebné chápať a vykladať ako každodenné nové porušenie povinnosti dlžníka
splniť záväzok (obdobne aj v rozsudku z 31. júla 2012 sp. zn. 2Obdo 23/2012).“ Vo vzťahu k premlčaniu
nároku žalobcu na zaplatenie poplatku za predĺženie splatnosti pohľadávok z faktúr č. 5201203085, č.
5201204042, č. 5201205071, č. 5201206032, č. 5201207002, č. 5201207095 odvolací súd poukazuje
na to, že tento nárok vyplýval z factoringovej dohody uzavretej s Factoring Slovenskej sporiteľne, a.s.
zo dňa 31.08.2012 a factoringovej dohody uzavretej s VÚB Factoring a.s. zo dňa 17.10.2012. Odvolací
súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že premlčacia doba na uplatnenie nároku
na poplatok za predĺženie splatnosti dotknutých pohľadávok začala plynúť až uzavretím uvedených
factoringových dohôd, nakoľko až nimi bol dohodnutý predmetný poplatok za predĺženie splatnosti
pohľadávok, a teda premlčacia doba nemohla začať plynúť skôr - splatnosťou uvedených faktúr, ako
tvrdil žalovaný- pretože v tom čase poplatok za predĺženie splatnosti pohľadávok ešte nebol zmluvne
dojednaný. Uvedené námietky žalovaného preto odvolací súd považoval za nedôvodné.

31. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, že súd prvej inštancie nevenoval pri dokazovaní dostatočnú
pozornosť otázke vzniku nárokov žalobcu. Uviedol, že žalobca si od januára 2013, kedy došlo zo strany
žalovaného k úhrade istiny, neuplatnil voči žalovanému žiadne ďalšie nároky na príslušenstvo týchto
pohľadávok, ani žalovaného nevyzval na ich úhradu, pričom zo zmluvy o dielo vyplýva, že žalobcovi
ako zhotoviteľovi vznikne nárok na úrok z omeškania v prípade, ak ho uplatní u žalovaného ako
objednávateľa a obdobne vo factoringových dohodách je uvedené, že klient si môže uplatniť nárok
na úrok, resp. poplatok z príslušnej pohľadávky. Keďže žalobca si žiadne nároky voči žalovanému
neuplatnil, žalovaný mal za to, že žaloba bola podaná predčasne. Odvolaciemu súdu je známy čl. 7 bod 2
zmluvy o dielo v zmysle ktorého si zhotoviteľ (žalobca) môže uplatniť nárok na úrok z omeškania vo výške
0,025 % z neuhradenej sumy za každý deň omeškania, ako aj čl. II bod 5 Dohody 1 a čl. II bod. 3 Dohody
2, v zmysle ktorých si klient (žalobca) môže uplatniť poplatok za predĺženie splatnosti pohľadávok vo
výške 0,025 % z hodnoty príslušnej pohľadávky, a to za každý deň predĺženia ich splatnosti. Odvolací
súd sa však stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie vysloveným v napadnutom rozsudku,
a síce, že žalobcovi vznikol nárok na úrok z omeškania ako i nárok na poplatok za predĺženie splatnosti
faktúr vzhľadom na skutočnosť, že si tieto nároky uplatnil priamo žalobou, a to počas plynutia premlčacej
doby. Podľa ustálenej súdnej praxe sa totiž podanie žaloby, ktorou sa uplatňuje zaplatenie dlhu považuje
za kvalifikovanú výzvu dlžníkovi na splnenie. Jej účinky nastanú doručením žaloby dlžníkovi (pozri napr.
Jaromír Svoboda a kolektív, Občiansky zákonník, Eurounion, s.r.o., Bratislava, 1994, str. 389, Jehlička,
Švestka, Škárová, Občanský zákoník, komentář, C. H. Beck, 9. vydanie 2004, str. 799 a ďalšie).

32. Na druhej strane, je potrebné prisvedčiť námietke žalovaného o tom, že súd prvej inštancie
nesprávne posúdil započítací prejav žalovaného vykonaný prostredníctvom kompenzačnej námietky
ako uznanie žalovaného nároku (resp. uznanie odôvodnenosti žalovaných pohľadávok) zo strany
žalovaného. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 11.07.2016 (č.l. 60 a nasl.) uplatnil
kompenzačnú námietku na základe existencie pohľadávok žalovaného voči žalobcovi, ktoré sú
predmetom súdnych konaní vedených na Okresnom súde v Martine pod sp. zn. 17Cb/174/2013 o
zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 2.363.889,78 Eur s príslušenstvom a sp. zn. 17Cb/350/2015
o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 70.502,52 Eur s príslušenstvom, a to v rozsahu, v akom sa
tieto pohľadávky vzájomne kryjú, resp. v rozsahu žalobcom podanej žaloby. V tomto podaní žalovaný
výslovne uviedol, že kompenzačnú námietku si uplatňuje „výlučne z dôvodu procesnej opatrnosti“, čo
rovnako uviedol aj v podaní zo dňa 26.09.2016 (č.l. 86 a nasl.). Podľa právneho názoru odvolacieho
súdu, takýto započítací prejav vykonaný prostredníctvom kompenzačnej námietky nemožno v danom
prípade považovať za uznanie žalovaného nároku zo strany žalovaného, pretože to nevyplýva z obsahu



prejavenej vôle žalovaného, naopak, je zrejmé, že žalovaný kompenzačnú námietku uplatnil len pre
prípad zlyhania jeho ďalšej procesnej obrany. V tomto smere odvolací súd poukazuje i na odbornú
literatúru, podľa ktorej „Rovnako ako je prípustný eventuálny petit žaloby, aj hmotnoprávnu námietku
je možné vzniesť in eventum. V takom prípade strana, ktorá námietku vznáša, nepovažuje nárok
protistrany za dôvodný. Hmotnoprávnu námietku uplatňuje len pre prípad, že k záveru o dôvodnosti
nároku protistrany dospeje súd po právnom a skutkovom posúdení veci.“ (Števček, M., Ficová, S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s.) Odvolací súd však zároveň dodáva, že uvedený nedostatok nemal
vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci samej, nakoľko z vyššie uvedeného textu vyplýva, že nárok
žalobcu bol v konaní preukázaný a skutočnosť, že nedošlo k jeho uznaniu zo strany žalovaného nemá
na právne posúdenie veci žiadny vplyv.

33. Odvolací súd sa nestotožnil ani s názorom súdu prvej inštancie, ktorý započítanie predmetných
pohľadávok, ktorých zaplatenia sa žalovaný domáha v konaní vedenom na Okresnom súde Martin
pod sp. zn. 17Cb/174/2013 a sp. zn. 17Cb/350/2015 až do právoplatnosti uvedených súdnych konaní
považoval za predčasné, pretože boli sporné, a teda podľa názoru súdu prvej inštancie nespôsobilé na
započítanie. Odvolací súd považuje za dôvodnú argumentáciu žalovaného, že námietku započítania,
ktorá predstavuje len obranu proti žalobe, možno uplatniť bez ohľadu na to, že pohľadávka namietaná
na započítanie je predmetom iného konania pred súdom. Rovnaký názor zastáva odborná literatúra
i ustálená rozhodovacia prax. „Ak je žalobou uplatnený nárok dôvodný, vyhodnotí súd započítací
úkon žalovaného z hľadiska jeho hmotnoprávnej prípustnosti (najmä § 581 OZ a § 358 až § 363
OBZ) a právnych účinkov na záväzkový vzťah, ktorý je predmetom sporového konania. Tieto jeho
závery následne determinujú obsah súdneho rozhodnutia vo veci samej. Žalovaný pritom môže
účinne započítať akúkoľvek svoju pohľadávku, ak to nie je v rozpore s hmotným právom. Môže ísť o
judikovanú pohľadávku, osobitne uznanú pohľadávku, pohľadávku, ktorá je predmetom iného súdneho
konania, pohľadávku, ktorú žalovaný na súde neuplatnil, pohľadávku, ktorú žalobca popiera a pod. S
právnymi dôsledkami započítania sa následne vysporiada súd.“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.
H. Beck, 2016, 1540 s.) Odvolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5MObdo 5/2012 zo dňa 19.08.2013, v ktorom uviedol, že „nie je zákonným dôvodom,
pre ktorý nezapočíta pohľadávku žalovaného proti pohľadávke žalobcu skutočnosť, že o pohľadávke
žalovaného do rozhodnutia súdu nebolo právoplatne rozhodnuté.“ Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí
ďalej uviedol, že „Je potrebné prisvedčiť dovolateľovi, že súd prvého stupňa sa mal so započítacou
námietkou zaoberať tak, ako by sa zaoberal aj s námietkou zaplatenia dlhu. Teda mal posúdiť výšku
a existenciu pohľadávky, ktorá bola uvedeným započítacím úkonom započítaná proti pohľadávke, o
ktorej súd prvého stupňa rozhodoval, teda mal vyriešiť otázku, či medzi účastníkmi došlo k účinnému
započítaniu vzájomných pohľadávok, a tým aj k zániku práva tvoriaceho predmet konania.“ V rozsudku
sp. zn. 1Obdo V 13/2005 zo dňa 27.04.2006 Najvyšší súd SR uviedol, že „Nemožno súhlasiť s
právnym názorom odvolacieho súdu, že sporná pohľadávka sa stane pohľadávkou až rozhodnutím súdu.
Pohľadávka nepochybne môže existovať bez ohľadu na to, či to deklaruje nejaké rozhodnutie súdu
alebo iného orgánu, ako aj bez ohľadu na to, či to dlžník uznáva alebo nie. Predsa záväzok (záväzkový
vzťah spravidla) nevzniká na základe rozhodnutia súdu, ale právo na plnenie (pohľadávka) vzniká
spravidla z právnych úkonov (§ 488, § 489 Občianskeho zákonníka), a to objektívne a súdne rozhodnutie
až následne deklaruje existenciu (ale nezakladá vznik) príslušného právneho úkonu a deklaruje už
existujúcu povinnosť (napr. povinnosť zaplatiť) plniť, a to aj s príslušenstvom (úroky sa prisudzujú nie
odo dňa vydania súdneho rozhodnutia, ale odo dňa, keď je dlžník v omeškaní).“

34. Napriek vyššie uvedenému, odvolací súd považuje právny záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti
kompenzačnej námietky, za vecne správny. Žalovaný totiž vo svojich podaniach (odpor proti platobnému
rozkazu zo dňa 11.07.2016, vyjadrenie zo dňa 26.09.2016) síce poukázal na existenciu svojich
pohľadávok voči žalobcovi, ktoré sú predmetom súdnych konaní vedených na Okresnom súde v Martine
sp. zn. 17Cb/174/2013 o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 2.363.889,78 Eur s príslušenstvom
a sp. zn. 17Cb/350/2015 o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 70.502,52 Eur s príslušenstvom,
avšak na preukázanie svojich tvrdení nepredložil žiadne dôkazy, preukazujúce jeho tvrdenia. Žalovaný
taktiež nežiadal pripojiť dotknuté spisy a oboznámiť sa s nimi. Ak žalovaný namietal existenciu svojich
pohľadávok, spôsobilých na započítanie voči nároku žalobcu uplatnenému v tomto konaní, bol povinný
svoje tvrdenia podporiť relevantnými dôkazmi, nakoľko ho ťaží dôkazné bremeno, čo však neurobil,
pričom v danom prípade nejde o dôkazy, ktoré by súd vykonával aj bez návrhu v zmysle § 185 a nejde



ani o také skutočnosti, ktoré sa nedokazujú v zmysle § 186 CSP. Keďže žalovaný nepredložil žiadny
dôkaz na preukázanie svojich tvrdení ohľadne existencii pohľadávok, ktoré započítal voči nároku žalobcu
prostredníctvom vznesenej kompenzačnej námietky, súd prvej inštancie (ani odvolací súd) nemal
preukázané uvedené tvrdenia žalovaného, preto nebolo možné kompenzačnej námietke žalovaného
vyhovieť.

35. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania
neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho
neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých
prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo
nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani
o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné
bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností
vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho, kto existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.
Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky
v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe
vykonaných dôkazov. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé) na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

36. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného odvolací súd tiež pripomína, že do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jej právnymi názormi, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom
úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 97/97).

37. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na
tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
16.11.2011, sp. zn. 6Cdo 145/2011).

38. Odvolací súd, s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.
k. 23Cb/175/2016-109 zo dňa 11.01.2017 v spojení s opravným uznesením č.k. 23Cb/175/2016-151 zo
dňa 12.01.2017 v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny.

39. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP tak, že žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

40. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "23Cb/175/2016", "guid": "4d16ddbb-85bf-442b-9b81-4e6f516d80fc:00660afe-eec1-444a-bfae-77b001e09138", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "63072470-ad23-411f-beef-d9b5e5517efd:6c74ebc3-367b-4cae-a2bc-f6991595602d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1211218651.2", "spisova_znacka": "5Cdo/24/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/24/2018 z 10. 12. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-12-10", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1211218651.2"}, {"guid": "e33907a2-3bc0-4cd0-ab92-e83616a73950:78f67f3d-9ad2-4308-aee4-8f2d7ca03ade", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:5109230166.1", "spisova_znacka": "7MCdo/5/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/5/2014 z 29. 9. 2014", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2014-09-29", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:5109230166.1"}, {"guid": "56243f2a-86ec-4617-bc89-ac31f1bba5d9:b37bd7db-1f8f-41ac-b85a-470977f1f263", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1316208842.2", "spisova_znacka": "4Cob/39/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Cob/39/2019 z 1. 7. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-07-01", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1316208842.2"}, {"guid": "79b7ae71-1d17-421c-92a3-42e75486b123:baf7ce2b-8931-459a-a3ba-9fbc3ab88974", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Cb/350/2015", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. 17Cb/350/2015 z 12. 5. 2017", "sud": "Okresný súd Martin", "datum_vydania": "2017-05-12", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/79b7ae71-1d17-421c-92a3-42e75486b123:baf7ce2b-8931-459a-a3ba-9fbc3ab88974"}, {"guid": "f7948394-1e68-4ebb-b7da-68c077bbc6f2:11e4bb1c-5e9e-447a-9396-43c3426928c6", "ecli": null, "spisova_znacka": "23Cb/175/2016", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 23Cb/175/2016 z 24. 4. 2017", "sud": "Okresný súd Bratislava V", "datum_vydania": "2017-04-24", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/f7948394-1e68-4ebb-b7da-68c077bbc6f2:11e4bb1c-5e9e-447a-9396-43c3426928c6"}], "citovane_v": []}