Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7CoPr/9/2019 z 28. 4. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. apríla 2020, sp. zn. 7CoPr/9/2019, ECLI:SK:KSBA:2020:1317216503.1 Krajský súd Bratislava | 7CoPr/9/2019 | ECLI:SK:KSBA:2020:1317216503.1 | 2020-04-28 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo Citované ustanovenia: CSP, ZP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/27baaf94-c10f-4e13-b918-2aa591a2be99 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1317216503.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7CoPr/9/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317216503
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Harvancová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1317216503.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a
členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobkyne: J. P., B.
XX.XX.XXXX, L. X. L. X/B, X., občianka Ukrajiny, právne zastúpená: JUDr. Dušan Mikuláš, advokát, so
sídlom Nejedlého 29, 841 02 Bratislava, proti žalovanému: Business Avia Partner International Limited,
organizačná zložka, IČO: 47 463 546, so sídlom Karpatské námestie 10, 831 06 Bratislava, zastúpený
JAKUBEK ? PARTNERS, s.r.o., so sídlom Panenská 5, 811 03 Bratislava, IČO : 50 099 175, o určenie
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného
proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 23.04.2019, č.k. 61Cpr/9/2017-169,
jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku I, ktorým súd určil, že okamžité skončenie
pracovného pomeru zo dňa 04.07.2017 medzi žalovaným a žalobkyňou je neplatné, p o t v r d z u j e.

Medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku II, ktorým súd určil, že pracovný pomer medzi
žalobkyňou a žalovaným sa končí dňom právoplatnosti rozsudku, z r u š u j e a vec sa v
rozsahu zrušenia v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie medzitýmnym rozsudkom určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo
dňa 04.07.2017 medzi žalovaným a žalobkyňou je neplatné (výrok I ), určil, že pracovný pomer medzi
žalobkyňou a žalovaným sa končí dňom právoplatnosti rozsudku (výrok II), konanie o vzájomnej žalobe
zo dňa 29.01.2019 zastavil ( výrok III), s tým, že o trovách bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým súd
rozhodne o všetkých procesných nárokoch alebo o celom uplatnenom procesnom nároku ( výrok IV).

2. Rozhodnutie právne zdôvodnil ust. čl. 5, § 1 ods. 4, § 5 ods. 1, § 7 ods. 1, § 11 ods. 1, § 15, §
17 ods. 2,3, § 18, § 36, § 37, § 38 ods. 1, 2, 4, § 42 ods. 1, § 43 ods. 1,2, § 46, § 47 ods. 1 písm.
a) a b), § 59 ods. 1 písm. c), § 59 ods.3, § 68 ods. 1 písm. b), § 68 ods. 2, § 70, § 74, § 77, §
79 ods. 1, § 79 ods. 4, § 81, § 83 ods. 1,2,3, .§ 122 ods. 1,2, 3 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník
práce ( ďalej len „ Zákonník práce“), § 145 ods. 1, § 146 ods. 1,2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „ C.s.p.“). Súd prvej inštancie po zistení, že žaloba bola podaná v zákonom
stanovenej lehote pristúpil ku skúmaniu, či boli naplnené podmienky stanovené Zákonníkom práce na
okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou. Mal za preukázané, že medzi stranami sporu
vznikol pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy, pričom ako nedôvodnú vyhodnotil argumentáciu
žalovaného, že absentuje písomná forma pracovnej zmluvy alebo dodatku k pracovnej zmluve, nakoľko
Zákonník práce uzatvorenie pracovnej zmluvy v ústnej forme nesankcionuje jej neplatnosťou. Vzhliadol
na to, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný prejavil vôľu smerujúcu k vzniku a trvaniu pracovného
pomeru na základe pracovnej zmluvy zo dňa 10.02.2016 v znení jej neskorších dodatkov. Na základe



uvedeného súd prvej inštancie vyhodnotil tvrdenia o neplatnosti pracovného pomeru a o vzniku tzv.
faktického pracovného pomeru ako účelové. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovaného, že okamžité
skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného ako zamestnávateľa so žalobkyňou ako jeho
zamestnancom bolo riadne, určité a vykonané zákonným spôsobom. Ustálil, že v okamžitom skončení
pracovného pomeru zo strany žalovaného ako zamestnávateľa dané žalobkyni ako zamestnancovi na
základe písomnosti zo dňa 04.07.2017 neboli vymedzené dostatočne určito a zrozumiteľne dôvody
okamžitého skončenia. Poukázal na to, že v uvedenom okamžitom skončení žalovaný len všeobecne
uviedol, že žalobkyňa závažne porušila pracovnú disciplínu nasledovným konaním: „výkonom práce pre
seba a pre iné spoločnosti v pracovnom čase, úmyselné použitie poznatkov a informácií získaných pri
práci pre zamestnávateľa v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa“. Takto vymedzený dôvod
okamžitého skončenia pracovného pomeru nepovažoval za konkrétny a skutkovo vymedzený tak, aby
ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom alebo dodatočne skutkovo meniť. Vzhliadol aj na to, že
z okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 04.07.2017 nevyplývalo, kedy malo k takémuto
konaniu, respektíve k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny dôjsť, nebolo tak možné posúdiť, či bola
dodržaná prekluzívna hmotnoprávna lehota na okamžité skončenie pracovného pomeru. Preto dôvody
opísané v priebehu konania nemôžu konvalidovať neurčitosť a absenciu nezameniteľného skutkového
písomného vymedzenia dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru. Na základe uvedeného súd
prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 04.07.2017 medzi žalovaným
a žalobkyňou je neplatné. Súd prvej inštancie zároveň rozhodol o určení, že pracovný pomer medzi
žalobkyňou a žalovaným sa končí dňom právoplatnosti tohto rozsudku. Vychádzal z toho, že žalobkyňa
v žalobnom návrhu pri podaní žaloby síce pôvodne žiadala, aby súd určil, že pracovný pomer medzi
stranami sporu je pracovný pomer uzatvorený na dobu neurčitú a tento naďalej trvá, avšak na takto
podanom žalobnom návrhu nezotrvala a žiadala, aby súd určil, že pracovný pomer medzi žalobkyňou
a žalovaným sa končí dňom právoplatnosti tohto rozsudku. Vzhľadom na uvedené ako aj vzhľadom na
postoj žalovaného a listinné dôkazy, súd prvej inštancie uvedenému určovaciemu návrhu vyhovel.

3. Nakoľko žalovaný na pojednávaní dňa 23.04.2019 zobral vzájomnú žalobu zo dňa 29.01.2019 v celom
rozsahu späť, súd prvej inštancie rozhodol tak, že konanie o vzájomnej žalobe zastavil.

4. O trovách konania súd prvej inštancie nerozhodoval s poukazom na ust. § 262 ods. 3 C.s.p., nakoľko
vo veci rozhodol medzitýmnym rozsudkom, preto o trovách konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým
súd rozhodne o všetkých procesných nárokoch alebo o celom uplatnenom procesnom nároku.

5. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výroku I. a výroku II. podal v zákonnej lehote odvolanie
žalovaný, dôvodiac tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti je nesprávne a
nezákonné a trpí vadami podľa ust. § 365 ods. 1, písm. h) , § 365 ods. 1, písm. e), § 365 ods.
1, písm. b) C.s.p.. Nesprávne právne posúdenie veci malo spočívať v nesprávnej interpretácií a v
následnej nesprávnej aplikácií normy súdom prvej inštancie na zistený skutkový stav. Mal za to, že
zo zisteného skutkového stavu v rámci dokazovania nesporne vyplynuli tieto závery: a) žalovaný
skončil pracovný pomer so žalobkyňou, avšak žalobkyňa odmietla okamžité skončenie pracovného
pomeru prevziať, a teda nastúpila fikcia doručenia, tzn. okamžité skončenie pracovného pomeru bolo
riadne doručené, b) v okamžitom skončení pracovného pomeru je skutkový dôvod vymedzený ako:
„1. výkon práce pre seba a pre iné spoločnosti v pracovnom čase; 2. úmyselné použitie poznatkov a
informácií získaných pri práci pre zamestnávateľa v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa;“
a teda vo svojej podstate ide o dva dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré na seba
nadväzujú, c) žalobkyňa v rámci pracovného pomeru u žalovaného pomáhala cudzincom (klientom
zamestnávateľa) so získaním povolenia na pobyt na území SR, a teda nadobudla u zamestnávateľa
vedomosti o tom, ako správne konanie prebieha, aké podklady sú potrebné k podaniu žiadosti a pod.,
d) žalobkyni bolo podľa jej výpovede v súdnom konaní zrejmé, čo sa zamestnancovi kladie za vinu,
keď sama žalobkyňa v rámci výpovede uviedla, že pri skončení pracovného pomeru uviedla p. H.
H. L.. W.: „Á., O. L. L., W. U. na Ň.D. C. U. S. Y. Z. O. Y. Z. P., Ž. H. P. L. C. T. U. U. P. L.
na S. L., preto L. Y., H. T. L. U. P.. Na základe takto ustáleného skutkového stavu mal za zrejmé,
že zamestnávateľ, a aj zamestnanec v čase skončenia pracovného pomeru vedeli, čo je dôvodom
skončenia pracovného pomeru, a teda tento dôvod bol obom stranám známy, a teda právny úkon je
určitý a zrozumiteľný. Ak sa kladie zamestnancovi za vinu, že vykonáva prácu pre seba alebo pre iné
spoločnosti, je nepochybné, že závažné porušenie pracovnej disciplíny spočíva v tom, že zamestnanec
vykonáva konkurenčnú činnosť s činnosťou zamestnávateľa a túto činnosť vykonáva pre seba, alebo
pre inú osobu. Skutok nebolo potrebné vymedzovať ani po časovej stránke. Rovnako to platí aj o



druhom dôvode - úmyselné použitie poznatkov a informácií získaných pri práci pre zamestnávateľa
v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa. Ak zamestnanec u zamestnávateľa získa počas
pracovného pomeru určité špecifické zručnosti, resp. znalosti a tieto v pracovnom čase využíva na iné
účely a pre iné osoby ako na výkon práce u zamestnávateľa, je tu dôvod závažného porušenia pracovnej
disciplíny vymedzený určitým a nezameniteľným spôsobom. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 1 MCdo 2/2008, zo dňa 28. júla 2008 ako aj závery Najvyššieho súdu SR vo veciach
vedených pod sp. zn. 5 Cdo 95/2009 a sp. zn. 5 Cdo 205/2007. Pokiaľ išlo o časové vymedzenie
skutku, dal do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 21Cdo/2374/2000,
podľa ktorého takéto vymedzenie sa považuje za určité. Na základe uvedených právnych záverov
ustálenej rozhodovacej praxe súdov mal za nepochybné, že skutkové vymedzenie dôvodu okamžitého
skončenia pracovného pomeru je v posudzovanom prípade dostatočne určité a zrozumiteľné a dôvod
skončenia pracovného pomeru je vymedzený tak, že nie je zameniteľný s iným dôvodom. Rovnako
považoval za nesprávny právny záver súdu, že počas konania začal dôvod skutkovo meniť a upresňovať
dôvody, osoby a konanie, ktoré mal uviesť v okamžitom skončení pracovného pomeru. Upresnenie
vymedzeného skutkového dôvodu - na účely jeho dokázania - nie je možno považovať za zmenu
skutkového dôvodu, a to preto, že vo svojej podstate nedochádza k zmene skutkových okolností, ale
len k ich upresneniu po tom, čo v rámci súdneho konania žalobkyňa začala spochybňovať dôvod
skončenia pracovného pomeru, hoci podľa jej vlastnej výpovede v konaní, v čase skončenia pracovného
pomeru bola s dôvodmi skončenia uzrozumená. Tieto skutočnosti začal upresňovať až po tom, čo
súd predbežne vec právne posúdil a za sporné označil určitosť a dôvodnosť skončenia pracovného
pomeru. Zmenou skutkových dôvodu na skončenie pracovného pomeru by bolo, ak by zamestnávateľ
začal počas súdneho konania tvrdiť, že dôvodom na skončenie pracovného pomeru nebol výkon práce
pre seba, ale iného, ale napr. opakovaná neprítomnosť zamestnanca na pracovisku. Povinnosťou
zamestnávateľa nie je vyčerpávajúcim spôsobom v skončení pracovného pomeru uviesť všetky skutkové
okolnosti týkajúce sa porušenia pracovnej disciplíny zamestnanca, a teda máme za to, že súd prvého
stupňa nesprávne vec právne posúdil, keď reštriktívnym výkladom zákona posúdil právny úkon ako
neurčitý, a teda neplatný. Mal za to, že strany skutočný obsah právneho úkonu aj skutkového dôvodu,
ktorý bol dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru poznali, a teda skončenie pracovného
pomeru bolo platné. Namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností a nesprávnym postupom mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V rámci súdneho
konania navrhoval vykonať dôkazy, ktorými by preukázal, že dôvod okamžitého skončenia pracovného
pomeru nie je len formálny, ale že sú dané aj materiálne dôvody skončenia pracovného pomeru, t. j. že
skutočnosti, ktoré boli dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru sa aj reálne odohrali. Súd
prvej inštancie tieto dôkazy však odmietol vykonať s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania.
Takýto postup súdu prvej inštancie považoval za nesprávny, keď súd prvej inštancie na poslednom
pojednávaní poskytol stranám sporu predbežné právne posúdenie veci, kde uviedol, že skončenie
pracovného pomeru považuje za neplatné pre neurčitosť skutkového vymedzenia dôvodov. V reakcii
na túto skutočnosť navrhol vykonať dôkazy, ktorými by preukázal súdu odôvodnenosť okamžitého
skončenia pracovného pomeru. Namiesto toho, aby sa súd ďalej týmito dôkazmi nemusel zaoberať,
odmietol ich vykonať s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania, hoci na to neboli splnené zákonné
požiadavky (§ 181 ods. 2 a ods. 4 C.s.p.). Na základe uvedených skutočností žiadal, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. K odvolaniu žalovaného sa žalobkyňa vyjadrila podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa
28.07.2019 a uviedla, že sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožňuje.
Uviedla, že žalovaný nikdy riadne neodôvodnil dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru.
Ako dôvod okamžitého skončenia v konaní neustále uvádzal, že mala vykonávať inú zárobkovú
činnosť počas pracovného času pre iné osoby. Dôvody takého hrubého porušenia pracovnej disciplíny,
ktoré by odôvodňovali okamžité skončenia pracovného pomeru so zamestnancom musia byť riadne
špecifikované a samozrejme by mal byť zamestnávateľ, teda žalovaný schopný preukázať aj svoje
tvrdenie. Počas celého konania nič také nepreukázal. Žalovaný nikdy nepreukázal, že by vykonávala
akúkoľvek zárobkovú činnosť, či už ako zamestnanec, živnostník alebo prostredníctvom právnickej
osoby, ktorá by mala k predmetu zamestnávateľa konkurenčný charakter. V rozhodnom čase nebola
nikde inde zamestnaná, neprevádzkovala živnosť, nebola spoločníkom ani štatutárom právnickej osoby,
nevykonávala žiadnu zárobkovú činnosť a tobôž nie takú, ktorá by mala konkurenčný charakter
k podnikateľskej činnosti žalovaného. Podľa vizuálu webstránky žalovaného založeného v súdnom
spise sa tento zaoberá najmä zabezpečovaním leteckej prepravy malými dopravnými lietadlami.



Podľa registrácie Štatistického úradu SR je primárnou činnosťou žalovaného oprava motorových
vozidiel SK NACE 45200. Mala za to, že sa žalovaný všetkými možnými spôsobmi snažil potláčať
práva zamestnanca - žalobkyne, keď jednak tvrdil, že ani nebola jeho zamestnancom, teda je
nepochopiteľné, prečo by s ňou okamžite končil pracovný pomer. Vymedzenie dôvodov pre okamžité
skončenie pracovného pomeru neobsahuje teda žiaden konkrétny dôvod, akým jej konaním malo dôjsť
k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, neobsahuje ani skutočnosť, kedy k takémuto konaniu
malo dôjsť, iba všeobecne formuluje, že zamestnanec sa mal niečoho niekedy dopustiť. Vo vzťahu
k námietkam žalovaného, že mu bolo nesprávnym postupom súdu znemožnené uskutočňovať jemu
procesné práva a že takýmto spôsobom mu malo byť upreté právo na spravodlivý proces uviedla, že súd
sám zvažuje aké dôkazy vykoná a aké nie, ktoré sú účelné a či nie sú iba účelové. V danom prípade súd
oprel neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru na neurčitosti dôvodov jeho okamžitého
skončenia. Teda sa nemusel zaoberať v takej miere okolnosťami doručovania okamžitého skončenia
pracovného pomeru a skutočnosťami, ktoré by mali preukázať, či došlo alebo nedošlo k závažnému
porušeniu pracovnej disciplíny, ak neboli splnené ani len veľmi prísne formálne náležitosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mala za to, že nie sú dané
dôvody pre zrušenie medzitýmneho rozsudku, a preto žiadala, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej
inštancie v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil a priznal jej nárok na náhradu trov konania vo
výške 100 %.

7. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne nevyjadril.

8. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 380 ods. l zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len „ C.s.p.“) , vec prejednal bez nariadenia odvolacieho
pojednávania, keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z
ustanovenia § 378 ods. l C. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde o konanie
vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem).
Predmetom odvolacieho konania bol výrok I ( ktorým súd určil, že okamžité skončenie pracovného
pomeru zo dňa 04.07.2017 medzi žalovaným a žalobkyňou je neplatné) a výrok II (ktorým súd určil, že
pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným sa končí dňom právoplatnosti rozsudku), preto výrok
III (ktorým súd konanie o vzájomnej žalobe zo dňa 29.01.2019 zastavil), ako odvolaním nenapadnutý
nadobudol právoplatnosť.

9. Podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer
výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.

10. Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť
pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie
dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí
lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods. 3 a 4 .

11. Vo vzťahu k námietkam odvolateľa, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) C.s.p. ) a zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,
ktoré neboli uplatnené ( § 365 ods. 1 písm. g) C.s.p.), dôvodiac tým, že súd prvej inštancie odmietol
vykonať ním navrhnuté dôkazy, odvolací súd uvádza.

12. Podľa § 185 ods. 1 C.s.p., súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

13. Naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu žalovaný vyvodzoval z toho, že súd prvej inštancie
nevykonal vo veci ním navrhnuté dôkazy, a to výsluch svedkov B. T. H. H. W., ktoré žalovaný navrhol
na pojednávaní dňa 23.04.2019. Odvolací súd uvádza, že o tom, ktoré dôkazy vykoná, rozhoduje
súd pričom nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy (§ 185 ods. 1 C.s.p.). Nevykonanie
navrhnutých dôkazov súd prvej inštancie podrobne odôvodnil v bode 14 rozhodnutia, a zdôvodnil prečo
na žalovaným uvádzané prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadol
( § 153 ods. 3 C.s.p.). Nakoľko v súlade s ust. § 153 ods. 2 C.s.p. nemusí súd prvej inštancie v
rámci sudcovskej koncentrácie konania prihliadnuť na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany,
ktoré strana nepredložila včas. Posudzujúc návrhy žalovaného na doplnenie dokazovania navrhnuté



na pojednávaní dňa 23.04.2019 a prihliadnuc na to, že žalobkyňa už v podanej žalobe namietala
nedoručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru ako aj nesplnenie dôvodov na okamžité
skončenie pracovného pomeru, možno prijať záver, že žalovaný mohol uvedené procesné prostriedky
predložiť (navrhnúť) už skôr, ak by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.
Na uvedený postup žalovaného nemala vplyv skutočnosť, že súd prvej inštancie až na poslednom
pojednávaní vo veci uviedol stranám sporu predbežné právne posúdenie veci. Účelom predbežného
právneho posúdenia je len zefektívniť a zrýchliť sporové konanie, pričom takéto predbežné právne
posúdenie nemusí súd ani osobitne zdôvodňovať a nie je ním ani viazaný. Zároveň je potrebné
doplniť, že nevykonanie žalovaným navrhovaných dôkazov, súd prvej inštancie zdôvodnil aj tým,
že ich vykonanie považuje za nadbytočné a nehospodárne aj z dôvodu, že mal za to, že neboli
naplnené zákonné podmienky okamžitého skončenia pracovného pomeru. S rozhodnutím nevykonať
ďalšie dôkazy ako i s odôvodnením tohto rozhodnutia odvolací súd súhlasí, nakoľko v prejednávanom
prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dostatočným dokazovaním riadne zistil
skutkový stav veci a ďalšie dokazovanie by bolo skutočne nehospodárne, a to i s poukazom na správne
skutkové a právne závery, ktoré súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí prijal. Odvolací súd
poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo sporovej strany, aby súd vykonal všetky
ňou navrhnuté dôkazy, a aby sa stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
ani právo na to, aby bola strana v spore úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami.

14. K námietke odvolateľa, že rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h/ C.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

15. Žalovaný v podanom odvolaní namietal právne závery súdu prvej inštancie o neurčitosti skutkového
vymedzenia dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru, majúc za to, že dostatočne určito
a zrozumiteľne skutkovo vymedzil dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou.
V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že k splneniu hmotnoprávnej podmienky platného okamžitého
skončenia pracovného pomeru je potrebné, aby dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru
bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie
zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer
okamžite zrušuje. Z listinného dôkazu predloženého žalovaným označeným ako „okamžité skončenie
pracovného pomeru“ datovaného dňa 04.07.2017 odvolací súd zistil, že žalovaný dôvody okamžitého
skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou vymedzil nasledovne : „ výkon práce pre seba a pre
iné spoločnosti v pracovnom čase, úmyselné použitie poznatkov a informácií získaných pri práci pre
zamestnávateľa v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa. Vychádzajúc z uvedeného je
zrejmým, že žalovaný dôvodnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou odvodzoval
od porušenia pracovnej disciplíny. I keď platí, že skutočnosti, ktoré boli dôvodom pre okamžité
skončenie pracovného pomeru, nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností, z vymedzenia
dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť zistiteľné, prečo bol pracovný pomer
okamžite zrušený. Preto, ak žalovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru ako jeden z dôvodov
okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou uviedol “ výkon práce pre seba a pre iné
spoločnosti v pracovnom čase“, takto uvedené skutkové vymedzenie nemožno považovať za dostatočne
určité. Nemožno súhlasiť so žalovaným, že nemal právne prostriedky na to, aby preukázal naplnenie
uvedeného dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, nakoľko bez toho, aby takéto informácie
zistil, čo i len sprostredkovane, nemohol ani dospieť k záveru, že žalobkyňa v pracovnom čase vykonáva
práce pre seba alebo pre iné spoločnosti. Uvedené závery sú plne aplikovateľné aj pri posudzovaní
určitosti porušenia pracovnej disciplíny žalobkyne vymedzenej ako „ úmyselné použitie poznatkov a
informácií získaných pri práci pre zamestnávateľa v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa“.
Pretože okamžité zrušenie pracovného pomeru je inštitútom výnimočným, kladie zákon dôraz na to,
že zamestnávateľ musí mať dôvod pre okamžité zrušenie pracovného pomeru zistený, nestačí iba
podozrenie ( rozhodnutie Najvyššieho súdu sp.zn. 5Cz/29/75). Pričom na posúdenie toho, či žalobkyňa
porušila pracovnú disciplínu, a to zvlášť závažným konaním bolo potrebné ozrejmiť, aké konkrétne
činnosti mala žalobkyňa pre žalovaného vykonávať, čo žalovaný ani v konaní pred súdom prvej
inštancie bližšie nešpecifikoval a nepreukázal. Na to, aby súd mohol posúdiť, či sa zamestnanec



dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny a v prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň
porušenia pracovnej disciplíny sa v danom prípade jednalo, je potrebné ustáliť v čom zamestnávateľ
videl porušenie pracovnej disciplíny zamestnancom. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny
totiž závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, funkcia ktorú zastáva, jeho
doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných
povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie
zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod.(Najvyšší súd Slovenskej republiky sp.zn. 3
Cdo 12/2008, sp.zn. 3 Cdo 218/2007). Odo dňa kedy žalovaný získal vedomosť (dozvedel sa), že
sa žalobkyňa dopustil ním vytýkaného konania, ktoré môže zakladať dôvod k okamžitému skončeniu
pracovného pomeru, totiž začína bežať hmotnoprávna lehota na okamžité skončenie pracovného
pomeru ( ust. § 77 Zákonníka práce), ktorej splnenie je súd povinný skúmať skôr, ako pristúpi k skúmaniu,
či zamestnávateľom uvedené dôvody v okamžitom skončení pracovného pomeru možno považovať
za také dôvody, ktoré umožňujú okamžité skončenie pracovného pomeru so zamestnancom. Nakoľko
lehoty na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru sú hmotnoprávne a prekluzívne.
Nemožno tak súhlasiť s argumentáciou žalovaného, že skutok nebolo potrebné vymedzovať ani po
časovej stránke. Možno tak prijať totožne so súdom prvej inštancie záver, že žalovaným vymedzené
dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou možno považovať za neurčité a
nezrozumiteľné, čo spôsobuje jeho neplatnosť. I keď žalovaný v priebehu konania upresnil skutkový
dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou, v konaní pred súdom prvej inštancie
už nebolo možné nahradzovať alebo doplňovať vôľu, ktorú účastník v rozhodnej dobe nemal alebo,
ktorú síce mal, ale ju neprejavil (rozsudok NS ČR, sp. zn. 21Cdo/2374/2000). Odvolací súd považuje
za potrebné pripomenúť, že okamžité skončenie pracovného pomeru môže zamestnávateľ pristúpiť iba
vtedy, ak okolnosti prípadu odôvodňujú záver, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať,
aby zamestnanca zamestnával až do uplynutia výpovednej doby, preto je na okamžité skončenie
pracovného pomeru kladené viacero podmienok, čo v prejednávanom prípade neboli naplnené.

16. Správnosť záverov súdu prvej inštancie v časti určenia neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru so žalobkyňou neboli spôsobilé spochybniť ani žalovaným uvádzané rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR, nakoľko predmetom dovolacieho konania boli skutkovo odlišné okolnosti ako
v danom prípade. V rozhodnutí pod sp.zn. 1M Cdo 2/2008 zo dňa 28.júna 2008 Najvyšší súd
SR preskúmaval návrh na určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru podľa § 63 ods.
1 písm. d/ Zákonníka práce . Rovnako
neaplikovateľným na prejednávanú vec je žalovaným uvádzané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 5 Cdo 95/2009, nakoľko v prejednávanej veci súd preskúmaval okamžité skončenie pracovného
pomeru, ktoré zamestnávateľ zdôvodnil tým, že zamestnanec v čase od 19. februára do 14. marca
2002 bez právneho dôvodu nevykonával prácu podľa pracovnej zmluvy a v čase od 15. marca
do 31. marca 2002 nevykonával prácu podľa rozpisu plánovaných pracovných smien v súlade s
dohodnutým druhom práce podľa pracovnej zmluvy, čím mal porušil pracovnú disciplínu zvlášť hrubým
spôsobom. V rozhodnutí sp.zn. 5 Cdo 205/2007 Najvyšší súd SR konštatoval, že okamžité skončenie
pracovného pomeru odôvodnené tým, že ..“končí pracovný pomer v zmysle par. 69, odsek 1, písm.
b/ v súlade s par. 69 odsek 3“, súčasne žiada o vyplatenie prostriedkov, ktoré vyplývajú z odobratia
mu výkonnostného príplatku k mzde počnúc mesiacom január 2004, pričom odobratie výkonnostného
príplatku mu nebolo písomne oznámené. V opačnom prípade si bude nárokovať tieto prostriedky súdnou
cestou“, odôvodňujúc svoj nárok v zmysle § 69 ods. 1 písm. b/ v súlade s § 69 ods. 3“, nevyvoláva
nejasnosť a spornosť dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorým bolo ustanovenie
§ 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce 
z dôvodu, že žalobkyňa žalovanému nevyplatila výkonnostný príplatok k mzde, ktorý mu počnúc
mesiacom január 2004 odobrala „spolu so žiadosťou o vyplatenie výkonnostného príplatku. Vo vzťahu k
žalovaným uvádzanému rozhodnutiu Najvyššieho súdu ČR, odvolací súd konštatuje, že všeobecný súd
v civilnom sporovom konaní v zmysle 193 C.s.p. nie je viazaný rozhodnutiami iných súdov v konaniach
nesúvisiacich s predmetnou vecou (zaväzujú len v konkrétnej veci), a už vonkoncom nie je viazaný
rozhodnutiami všeobecných súdov resp. rozhodnutím ústavného súdu iného štátu (aj keď sa jedná o
ČR). Vzhľadom k uvedenému odvolací súd konštatuje, že v posudzovanom prípade súd prvej inštancie
vo vzťahu k určeniu neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaného so žalobkyňou,
vychádzajúc zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny
predpis, preto žalovaným namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená.



17. V podanom odvolaní žalovaný ako jeden z odvolacích dôvodov uviedol aj ust. § 365 ods.1
písm. b) C.s.p. ( súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces). Právo na
spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero
samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických
osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky
právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale
pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi
a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,
rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS
50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach
najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného
rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to
ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti
jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011,
6 Cdo 90/2012). Preskúmaním rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k určeniu, že okamžité
skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou je neplatné, odvolací súd nemal za preukázané, že by
postupom súdu prvej inštancie bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom, preto jeho námietku
odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

18. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I
( ktorým súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 04.07.2017 medzi žalovaným a
žalobkyňou je neplatné), podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

19. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo aj posúdenie, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci
správne, ak výrokom II rozhodnutia určil, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným sa končí
dňom právoplatnosti rozsudku.

20. Preskúmaním odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto časti odvolací súd zistil, že
súd prvej inštancie svoje rozhodnutie vo vzťahu k výroku II ( určeniu že pracovný pomer skončí
dňom právoplatnosti rozsudku) odôvodnil tým, že žalobkyňa počas konania už netrvala na pôvodnom
určení, že pracovný pomer medzi stranami sporu je pracovný pomer uzatvorený na dobu neurčitú a
tento naďalej trvá, ale žiadala o určenie, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným sa končí
dňom právoplatnosti rozsudku. Vzhľadom k uvedenému a s ohľadom na postoj žalovaného a listinné
dôkazy súd prvej inštancie určil, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným sa končí dňom
právoplatnosti rozsudku. Bližšie však súd prvej inštancie neozrejmil aké listinné dôkazy a aký postoj
žalovaného boli dôvodom na vyhovenie žaloby v tejto časti. Ust. § 79 ods.1 a 3 Zákonníka práce
predpokladá vo vzťahu k trvaniu alebo netrvaniu pracovného pomeru po neplatnom úkone smerujúcom
ku skončeniu prac. pomeru dve situácie a) ak zamestnanec trvá na ďalšom zamestnávaní (s výnimkou
ak súd nerozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej
zamestnával), prac. pomer nekončí a zamestnávateľ je povinný umožniť zamestnancovi pokračovať v
práci, b) ak zamestnanec netrvá na ďalšom zamestnávaní, prac. pomer končí, ak sa zamestnanec so
zamestnancom nedohodli inak) dňom, kedy sa mal skončiť podľa neplatného okamžitého skončenia. V
dôsledku konštatovania neplatného skončenia pracovného pomeru súdom, vzniká v takomto prípade
zamestnancovi zákonný nárok na náhradu mzdy od toho dňa, kedy zamestnávateľovi oznámil, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, ktorá je dôsledkom nesplnenia povinnosti zamestnávateľa prideľovať prácu
zamestnancovi trvajúcemu na ďalšom zamestnávaní. Uvedené oznámenie zamestnanca má práve tie
hmotnoprávne účinky, že na základe neho sa jeho pracovný pomer nekončí, avšak musí ako každý
právny úkon, vyjadrovať skutočnú vôľu zamestnanca. Zamestnanec môže svoje stanovisko, aby ho
zamestnávateľ naďalej zamestnával aj zmeniť. Z hľadiska § 79 ods. 1 a 3 Zákonníka práce je rozhodné stanovisko o tom, že trvá alebo netrvá
na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, oznámil zamestnávateľovi v dobe vyhlásenie
(vydania súdneho rozhodnutia) o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. V tejto veci z
odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, či a s akými právnymi závermi súd prvej inštancie pri vyhovení
žaloby v tejto časti citované ustanovenia vôbec zohľadňoval. Z odôvodnenia rozhodnutia vzťahujúcemu
sa k určeniu, že pracovný pomer končí k určitému časovému momentu (určenému v danej veci naviac



do budúcnosti a naviazaného zrejme na právoplatnosť medzitýmneho rozsudku vo výroku u určení
neplatnosti skončenia pracovného pomeru ) nie je možné vyvodiť, či sa jedná o rozhodnutie podľa § 79
ods.1 Zákonníka práce, pri ktorom je nutné súdom zohľadňovať okolnosti súvisiace s otázkou, či možno,
resp. nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával,
alebo či sa jedná o rozhodnutie, ktorým bolo vyhovené určovacej žalobe žalobkyne , pri ktorej je
nutné ale skúmať procesnú prípustnosť ( § 137 C.s.p.), t.j. právny záujem na požadovanom určení,
pri posudzovaní ktorého je potom podstatným, či v čase rozhodovania žalobkyňa trvá, resp. netrvá na
ďalšom zamestnávaní. Nakoľko v prípade, ak by sa jednalo o tejto časti o určovaciu žalobu bolo potrebné
prednostne posudzovať, či žalobkyňa preukázala naliehavý právny záujem na takomto požadovanom
určení v zmysle (§ 137 písm. c/ C.s.p. ).
Keďže súd prvej inštancie uvedeným spôsobom nepostupoval, možno jeho rozhodnutie považovať za
predčasné a v tejto časti i za nepreskúmateľné, nakoľko súd prvej inštancie sa v tejto časti nevysporiadal
s rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup, ktorým v tejto časti žalobe žalobkyne vyhovel
dostatočne nezdôvodnil tak z hľadiska skutkových ako aj právnych záverov. Odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvej inštancie tak v tejto časti nebolo dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v
odvolacom konaní (z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 8.9.2011, č.k. 3Cdo
96/2011).

21. Na základe uvedeného odvolací súd medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II ( ktorým
určil, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným sa končí dňom právoplatnosti rozsudku ) podľa
§ 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil, pretože postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom a podľa
§ 391 ods. 1 C.s.p. vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Úlohou
prvoinštančného súdu bude pri ďalšom prejednaní veci posúdiť a ustáliť otázky naznačené odvolacím
súdom, opätovne vo veci rozhodnúť a odôvodniť rozhodnutie tak, aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2
C.s.p..

22. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 C.s.p. v
rozsudku, ktorým rozhodne o všetkých uplatnených procesných nárokoch, nakoľko vo veci rozhodoval
medzitýmnym rozsudkom ( § 262 ods. 3 C.s.p.).

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).