Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7CoPr/5/2019 z 23. 6. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 23. júna 2020, sp. zn. 7CoPr/5/2019, ECLI:SK:KSBA:2020:1317218378.1 Krajský súd Bratislava | 7CoPr/5/2019 | ECLI:SK:KSBA:2020:1317218378.1 | 2020-06-23 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Neplatnosť skončenia pracovného pomeru Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/49cbecbd-3bd6-48d3-8a78-15ae1862de17 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1317218378.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7CoPr/5/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317218378
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1317218378.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov
senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v spore žalobkyne: U.. Z. Z.Ó., O.. XX.
X. XXXX, V. M. X, U., zastúpená: Jurek, advokátska kancelária, s.r.o., Mostová 2, Bratislava, IČO: 47
253 983 , proti žalovanému: CEVA ANIMAL HEALTH SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom Prievozská 5434/6A,
Bratislava, IČO: 35 685 824, zastúpeného: JUDr. Peter Devínsky, LL.M., advokát v Bratislave, Fraňa
Kráľa 17, IČO: 42 270 308, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a okamžitým
skončením pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalobkyne a žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava III zo dňa 17.7.2018, č.k. 24 Cpr/27/2017-276, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v zamietajúcom výroku v časti, ktorou bol zamietnutý návrh žalobkyne
na priznanie úrokov z omeškania z priznanej náhrady mzdy mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobkyni úrok z omeškania vo výške 5% ročne:

- zo sumy 3 517,51 eur za obdobie od 11.12.2017 do zaplatenia
- zo sumy 10 552,54 eur za obdobie od 11.1.2018 do zaplatenia
- zo sumy 10 552,54 eur za obdobie od 11.2.2018 do zaplatenia
- zo sumy 10 552,54 eur za obdobie od 11.3.2018 do zaplatenia
- zo sumy 10 552,54 eur za obdobie od 11.4.2018 do zaplatenia
- zo sumy 10 552,54 eur za obdobie od 11.5.2018 do zaplatenia
- zo sumy 10 552,54 eur za obdobie od 11.6.2018 do zaplatenia
- zo sumy 10 552,54 eur za obdobie od 11.7.2018 do zaplatenia
- zo sumy 5 786,88 eur za obdobie od 11.8.2018 do zaplatenia

Vo zvyšku sa rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalobkyni sa proti žalovanému priznáva nárok na plnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.V napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie určil, že výpoveď daná žalobkyni dňa 19.9.2017 a
okamžité skončenie pracovného pomeru doručené žalobkyni dňa 14.11.2017 sú neplatné, pracovný
pomer medzi žalobkyňou a žalovaným naďalej trvá, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni
náhradu mzdy vo výške 83 172,17 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zamietol vo zvyšku
žalobu o náhradu mzdy a návrh žalovaného na určenie, že od neho nemožno spravodlivo požadovať,
aby žalobkyňu naďalej zamestnával a na skončenie pracovného pomeru súdom. Vo výroku rozhodnutia
napokon s použitím ust. §255 ods.1,2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej „C.s.p.“)
deklaroval, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania.



2. Výroky vo veci samej právne odôvodnil § 63 ods.1 písm. b/, § 64 ods.1, § 68 ods.1,2 , § 79 ods. 1,
§ 134 ods.1,2,4 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej „Zákonník práce„) a vecne tým, že pri
posúdení platnosti pracovnej zmluvy súd prvej inštancie vychádzal zo skutočnosti, že žalobkyňa nebola
spoločníkom žalovaného, nemala so žalovaným uzavretú pracovnú zmluvu s druhom práce konateľ
spoločnosti alebo štatutárny orgán a v písomnej pracovnej zmluve bol druh práce, resp. pracovná náplň,
vymedzená ako riaditeľ, manažér. Keďže v pracovnej náplni riaditeľa neprevažovali povinnosti konateľa
spoločnosti uvedené v Obchodnom zákonníku, súd prvej inštancie nesúhlasil s názorom žalovaného, že
sa prekrývajú činnosti riaditeľa a štatutárneho orgánu. Konštatoval, že podľa opisu pracovnej pozície,
ktorý bol súčasťou pracovnej zmluvy, žalobkyňa mala vo svojej funkcii v súlade s miestnymi predpismi
plniť konkrétne úlohy - pripravovať rozpočet, predkladať mesačné správy, zabezpečovať spoľahlivosť a
presnosť účtovníctva, zodpovedala za dodržiavanie daňových predpisov, za riadenie financií a mala plniť
aj všetky administratívne záležitosti delegované Country manažérom. Vo svojej funkcii sa zodpovedala
Counutry manažérovi, pričom bola vo vzťahu aj s jednotlivými oddeleniami skupiny CEVA (finančným,
ľudských zdrojov, IT a pod.). V Pravidlách a postupoch skupiny CEVA stanovených voči žalobkyni ako
generálnej manažérke CEVA Slovakia boli presne stanovené postupy a limity, ktoré platia v skupine
CEVA a ktoré musela žalobkyňa dodržiavať. Aj z týchto pravidiel vyplynulo, že žalobkyňa mala vykonávať
každodenné riadenie spoločnosti, pričom jej boli stanovené detailné obmedzenia, na aké úkony navonok
a na aké rozhodnutia v rámci spoločnosti, sa vyžaduje predchádzajúci písomný súhlas regionálneho
manažéra alebo riaditeľa toho ktorého oddelenia skupiny CEVA. Z uvedeného bolo podľa súdu prvej
inštancie zrejmé, že žalobkyňa vykonávala závislú prácu, presne vymedzenú spoločníkom. Keďže
spoločník žalobkyni podrobne a veľmi detailne stanovil obmedzenia na konkrétne úkony a rozhodnutia
(napr. uzavretie obchodnej zmluvy, prepustenie zamestnanca), je možné odlíšiť pozíciu žalobkyne ako
zamestnankyne a pozíciu konateľky. Zdôraznil, že obe strany sa napokon pracovnou zmluvou po dlhé
roky riadili, jej platnosť nikdy nespochybnila žalobkyňa ani spoločník žalovaného a pokiaľ žalovaný
poukazoval na judikáty slovenských súdov, tieto vychádzali z iného skutkového stavu a z ich záverov
naviac ani nevyplývalo, že predmetná pracovná zmluva medzi žalovaným a žalobkyňou je neplatná.

3. Súd prvej inštancie uviedol, že právna veta rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.11.1997, sp.
zn. 5 Cdo 92/97, hovorí, že funkciu konateľa obchodnej spoločnosti nemožno vykonávať v pracovnom
pomere, resp. že vykonávanie funkcie štatutárneho orgánu nie je výkonom práce v pracovnom pomere.
Najvyšší súd pri tom vychádzal z toho skutkového stavu, že žalobca, domáhajúci sa neplatnosti
skončenia pracovného pomeru, nemal so spoločnosťou uzavretú žiadnu pracovnú zmluvu a bol zároveň
jedným zo spoločníkov, ktorý vykonával administratívne práce na základe dohody spoločníkov ( jednalo
sa teda o odlišný skutkový stav). V odôvodnení tohto rozhodnutia najvyšší súd zároveň uviedol, že
nemožno vylúčiť, že niektorý zo spoločníkov a konateľov by vykonával administratívne práce ako
zamestnanec, ale takýto zamestnanecký pomer by musel byť dohodnutý so všetkými náležitosťami,
aby sa náplň práce zamestnanca a súčasne konateľa nezamieňala a aby bolo zrejmé, že došlo k
uzavretiu pracovného pomeru a že činnosť spoločníka a tiež konateľa si vzájomne nekonkurujú. Tieto
predpoklady boli podľa súdu prvej inštancie vo vzťahu medzi žalovaným a žalobkyňou dodržané.
Druhom vykonávanej práce nemôže byť pôsobnosť štatutárneho orgánu, to však nevylučuje, že
zamestnanec - riaditeľ spoločnosti, nemôže byť zároveň aj štatutárnym orgánom spoločnosti.

4. Súd prvej inštancie po ustálení existencie pracovného pomeru medzi stranami s poukazom na § 63
ods. 1 písm. b/, § 64 ods.1 Zákonníka práce konštatoval neplatnosť skončenia pracovného pomeru
výpoveďou danej žalobkyni dňa 19.9.2017, keďže medzi stranami nebolo sporné, že tento úkon doručil
žalovaný žalobkyni v rozpore s citovanými ustanoveniami ( dôvodnosť žaloby o neplatnosť výpovede
počas konania uznal aj žalovaný). Uviedol, že žalovaný dňa 18.9.2017 zrušil svoje predchádzajúce
rozhodnutie o organizačnej zmene, ktorým bolo zrušené miesto riaditeľky, navyše, v čase zákazu
výpovede nemožno dať zamestnancovi platne výpoveď.

5. Pokiaľ ide o okamžité skončenie pracovného pomeru , poukazujúc na § 68 ods. 1, 2, § 63 ods.4,5
Zákonníka práce konštatoval, že zamestnávateľ môže so zamestnancom okamžite skončiť pracovný
pomer výnimočne, a to len z dôvodov taxatívne uvedených v zákone. Dôvodom, pre ktorý môže
zamestnávateľ použiť tento výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru, je, okrem odsúdenia za
úmyselný trestný čin, aj porušenie pracovnej disciplíny zamestnancom závažným spôsobom. Povinnosť
dodržiavať pracovnú disciplínu patrí medzi základné povinnosti zamestnanca (§ 47 ods. 1 písm. b/, §
81 a 82). Na okamžité skončenie pracovného pomeru sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo
strany zamestnanca, a to aj z nedbanlivosti, a musí dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností



závažným spôsobom. Intenzita porušenia pracovnej disciplíny je jedným zo základných hľadísk pri
rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny. Za porušenie pracovnej disciplíny závažným
spôsobom možno považovať napríklad opakovanú neospravedlnenú neprítomnosť v práci, napadnutie
nadriadeného alebo spoluzamestnanca a pod.. Pokiaľ ide o posudzovanie intenzity porušenia pracovnej
disciplíny, zákon, ani iné pracovnoprávne predpisy, neustanovujú, z akých hľadísk má súd vychádzať.
Pojem závažného porušenia pracovnej disciplíny nie je definovaný, pričom na jeho vymedzení závisí
možnosť a rozsah postihu zamestnanca. Vymedzenie teda závisí v každom konkrétnom prípade na
úvahe súdu. Podľa judikatúry súd môže pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny prihliadnuť
na osobu zamestnanca, funkciu, ktorú zastáva, situáciu, v ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny,
na mieru zavinenia zamestnanca a dôsledky porušenia pracovnej disciplíny na zamestnávateľa.

6. V posudzovanom prípade okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 27.10.2017 žalovaný
skutkovo vymedzil zistením, že v priebehu mesiacov september a október 2017 žalobkyňa viacnásobne
porušila základné povinnosti uložené Zákonníkom práce tým, že v dňoch 26.9.2017 až 18.10.2017
nebola prítomná na pracovisku a nepracovala, napriek písomným oznámeniam zamestnávateľa o
skončení prekážok v práci a výzvam, aby nastúpila do práce, doručenými žalobkyni dňa 19.9.2017 a
13.10.2017. Súd prvej inštancie neprítomnosť žalobkyne vzhľadom na všetky okolnosti nepovažoval za
závažné porušenie pracovnej disciplína a podľa jeho názoru žalovaná neporušila pracovnú disciplínu
ani menej závažným spôsobom. V tejto súvislosti zohľadnil, že dňa 24.8.2017 žalovaný splnomocnil
svojho právneho zástupcu na zastupovanie vo veci skončenia pracovného pomeru žalobkyne a rokoval
o nárokoch súvisiacich s pracovným pomerom a jeho skončením. V rovnaký deň bola žalobkyňa
aj odvolaná z funkcie konateľky a na rokovaní nesúhlasila s návrhmi žalovaného na skončenie
pracovného pomeru, k dohode preto nedošlo (o aké návrhy išlo, strany neuviedli). Žalovaný zároveň
oznámil žalobkyni prekážky v práci na strane zamestnávateľa, a to z dôvodu zrušenia jej pracovnej
pozície. Následne sa mali sa uskutočniť ďalšie rokovania, ku ktorým však nedošlo a od 18.9.2017
bola žalobkyňa práceneschopná. Dňa 22.9.2017 právny zástupca žalobkyne oznámil žalovanému, že
zastupuje žalobkyňu a žiadal, aby žalovaný rokoval priamo s ním. Ďalej uviedol, že podľa výzvy sa
žalobkyňa dňa 20.9.2017 dostavila o 9:00 hod na pracovisko, objektívne si však nemohla plniť pracovné
povinnosti. Je preto zrejmé, že prekážky v práci naďalej trvajú a navrhol žalovanému rokovanie o ďalšom
postupe. List bol žalovanému doručený dňa 25.9.2017. Dňa 2.10.2017 právny zástupca žalobkyne
urgoval odpoveď na svoj list a znovu navrhol žalovanému rokovanie v ich advokátskej kancelárii. Dňa
3.10.2018 právny zástupca žalovaného oznámil právnemu zástupcovi žalobkyne, že dňa 20.9.2017 sa
síce žalobkyňa dostavila do práce, ale len oznámila, že je práceneschopná, preto jej zamestnávateľ
nemohol prideľovať prácu. Ďalej v liste uviedol, že dňa 27.9.2017 odoslal žalobkyni, aj jej právnemu
zástupcovi, listy, v ktorých im oznámil, že pracovné miesto žalobkyne nebolo zrušené a požiadal
žalobkyňu, aby po skončení práceneschopnosti nastúpila späť do práce. Listom zo dňa 9.10.2017
právny zástupca žalobkyne informoval právneho zástupcu žalovaného, že žalobkyňa sa bezodkladne
po doručení listu dostavila v doobedňajších hodinách do práce, pričom zas nikto z administratívy nemal
informácie o jej zaradení a počítač žalobkyne mal zmenené heslo. Keďže uvedené sa zopakovalo
viackrát, mal za to, že prekážky v práci naďalej pretrvávajú a znovu navrhol právnemu zástupcovi
žalovaného rokovanie.

7. Podľa názoru súdu prvej inštancie spočívala podstata sporu v posúdení, či za uvedenej situácie
bolo povinnosťou žalobkyne chodiť do práce každý deň, či mala vykonávať nejakú prácu, resp. len po
celú pracovnú dobu čakať na pridelenie práce. V tejto súvislosti mal za potrebné zohľadniť vedúcu
funkciu, akú žalobkyňa u žalovaného zastáva, ako aj skutočnosť, že žalobkyňa bola odvolaná z funkcie
konateľky spoločnosti. S prihliadnutím na náplň práce v pracovnej zmluve a kompetencie vymedzené
v pravidlách a postupoch spoločnosti CEVA, žalovaná objektívne nemohla vykonávať dohodnuté práce
bez toho, aby boli najprv vyjasnené jej kompetencie. Podľa § 15 Obchodného zákonníka, kto bol pri
prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, je splnomocnený na všetky úkony, ku ktorým pri
tejto činnosti obvykle dochádza. Aj s prihliadnutím na uvedené ustanovenie bolo podľa súdu potrebné,
aby iniciatívne konal predovšetkým žalovaný ako zamestnávateľ a skutočnosť, že žalovaný zmenil
prístupové heslo a tým znemožnil žalobkyni prístup do informačného systému, bola až druhoradá.
Za dôležitú skutočnosť pri posudzovaní spornej otázky mal súd prvej inštancie aj to, že všetkým
zamestnancom bolo oznámené, že žalobkyňa u žalovaného už nepracuje a bolo vylúčené, aby sa
žalobkyňa iniciatívne ujala riadenia spoločnosti, uplatňovala svoju autoritu voči ostatným zamestnancom
a vyžadovala od nich, ako jej podriadených, aby rešpektovali jej pokyny pri plnení pracovných povinností.
Na základe uvedeného vyžadovanie práce od žalobkyne zo strany žalovaného preto považoval súd



prvej inštancie len za formálne. Tvrdenia strán a predložené dôkazy nesvedčili o tom, že žalovaný mal
skutočný záujem o prácu žalobkyne a bolo na žalovanom, t.j. na novom konateľovi alebo spoločníkovi
žalovaného, aby žalobkyni oznámil, aké sú jej práva a povinnosti po odvolaní z funkcie konateľky a
zároveň oznámil zamestnancom, že zrušil predchádzajúce rozhodnutie o prepustení žalobkyne, čo bolo
základným predpokladom pre riadny výkon manažérskej funkcie. Súd prvej inštancie ďalej prihliadal
aj na to, že žalobkyňa pracovala pre žalovaného viac ako dvadsať rokov, žalovaný nemal výhrady k jej
práci, neupozornil ju na porušovanie pracovnej disciplíny. Na základe uvedeného dospel k záveru, že
neprítomnosť žalobkyne na pracovisku bola ospravedlniteľná a neboli splnené zákonné predpoklady na
okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré predstavuje výnimočný spôsob skončenia pracovného
vzťahu.

8. Pri rozhodovaní o náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru zohľadnil, že žalobkyňa
listom zo dňa 15.11.2017 oznámila žalovanému, že považuje skončenie pracovného pomeru za neplatné
a trvá na ďalšom zamestnávaní. List bol žalovanému doručený poštou dňa 20.11.2017. Pri použití ust. §
134 ods.1,2, 4, § 79 ods.1 Zákonníka práce ustálil výšku priemerného mesačného zárobku žalobkyne
pri skončení pracovného pomeru na sumu 10 552,54 eur brutto, ktorého výšku žalovaný v konaní
ani nesporoval. Za obdobie od 20.11.2017 do 30.11.2017 priznal žalobkyni náhradu mzdy vo výške 3
517,51 eur, za obdobie od 1.12.2017 do 30.6.2018 vo výške 7 x 10.552,54 eur a za obdobie od 1.7.2018
do 17.7.2018 vo výške 5 786,88 eur, t.j. spolu v priznanej výške 83 172,17 eur a vo zvyšku žalobu v
tejto časti zamietol.

9. Pokiaľ ide o žalobkyňou požadované úroky z omeškania z priznanej náhrady mzdy , v rozhodnutí
súd prvej inštancie poukázal na uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 246/2010, podľa
ktorého k omeškaniu s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru dochádza
u jednotlivých náhrad mzdy spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť,
a nie až právoplatnosťou rozsudku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Dovtedajšie
rozhodovanie súdov však bolo opačné, súdy nepriznávali úroky z omeškania z náhrady mzdy pri
neplatnom skončení pracovného pomeru. Aktuálne rozhodovanie súdov (napr. rozhodnutie Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 5Co 133/2013) stále vychádza z toho, že ak zamestnávateľ neprideľuje
zamestnancovi prácu počas trvania sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, nemá priznaná
náhrada mzdy charakter ekvivalentu mzdy, ako je tomu pri prekážkach v práci, ale má charakter
satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi. Vzhľadom na uvedené
rozlišovanie sa súd prvej inštancie priklonil ako k správnemu názoru, že žalovaný sa nedostal do
omeškania s plnením peňažného záväzku v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a zamietol
žalobu aj v časti úroku z omeškania z priznanej náhrady mzdy.

10. Pre prípad, že súd rozhodne o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, žalovaný
navrhoval, aby súd rozhodol o skočení pracovného pomeru, žalobkyňa naopak navrhovala, aby súd
určil, že pracovný pomer naďalej trvá. Súd prvej inštancie uviedol, že v konaní nezistil žiadny
spravodlivý dôvod, pre ktorý by bolo odôvodnené rozhodnúť o skončení pracovného pomeru. Žalobkyňa
zavinene neporušila svoje povinnosti, už vôbec nie závažne, iný dôvod pre skončenie pracovného
pomeru neexistoval. Žalovaný odôvodňoval svoj návrh, že od neho nemožno spravodlivo požadovať
ďalšie zamestnávanie žalobkyne, tvrdením, že pracovná náplň žalobkyne sa prekrývala s činnosťami
spadajúcimi pod rozsah činnosti štatutárneho orgánu a keďže žalobkyňa bola z funkcie konateľa
odvolaná, tieto činnosti prevzal nový konateľ. Túto argumentáciu súd považoval za nepresvedčivú,
rozpornú, keďže na jednej strane žalovaný tvrdil, že činnosti vykonávané žalobkyňou prevzal nový
konateľ, no na druhej strane obnovil pracovnú pozíciu riaditeľky a od žalobkyne znovu vyžadoval
vykonávanie práce. Ako vyššie zdôvodnil, rozsah činnosti riaditeľa a konateľa neboli zhodné, v
dokumentoch boli pracovné činnosti riaditeľa špecifikované tak, že mali charakter závislej, každodennej
práce. Z toho dôvodu súd prvej inštancie vo výroku rozhodnutia ďalej zamietol návrh žalovaného na
určenie, že od neho nemožno spravodlivo požadovať ďalšie zamestnávanie žalobkyne, pracovný pomer
medzi stranami svojim rozhodnutím neskončil a na návrh žalobkyne určil, že pracovný pomer naďalej
trvá.

11. Proti výrokom rozsudku, v ktorých mala žalobkyňa neúspech (spôsob určenia náhrady mzdy pri
neplatnom skončení pracovného pomeru, úrokoch z omeškania z náhrady mzdy ) podala v zákonnej
lehote odvolanie žalobkyňa namietajúc, že súd prvej inštancie v tejto časti vec nesprávne právne posúdil.
Pokiaľ ide o nezaplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti, ktorá je rovnaká ako lehota splatnosti mzdy,



toto má za následok omeškanie žalovaného so vznikom povinnosti zaplatiť úroky z omeškania v zmysle §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods. 4 Zákonníka práce, pričom zákonná výška úrokov
z omeškania vyplýva z § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka. Právo na náhradu mzdy možno prvýkrát uplatniť, keď sa stane splatnou, t. j.
keď nastane čas jej splnenia. V danom prípade odvolateľka poukázala na aktuálnu súdnu prax, kedy
súdy úrok z omeškania z náhrady mzdy zo skončenia pracovného pomeru priznávajú ( rozsudok KS
Bratislava sp.zn. 3 CoPr/9/2016 zo dňa 28. 9. 2017). Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zmenil a žalobkyni priznal nárok na úrok z omeškania
v rozsahu v akom si ho uplatnila v žalobe. Keďže žalobkyňa v žalobe žiadala o určenie neplatnosti
výpovede zo skončenia pracovného pomeru a aj o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
okamžitým skončením a v oboch prípadoch žiadala aj o priznanie náhrady mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru, uvedené je nutné zohľadniť aj pri rozhodovaní o satisfakcii pre zamestnanca a
sankcii pre zamestnávateľa, ktorý konal vo vzťahu k nemu protizákonne, a to viacnásobne. Podľa názoru
odvolateľky táto náhrada mzdy vzniká zamestnancovi za každý jeden protizákonný zrušujúci prejav
zamestnávateľa vo vzťahu k zamestnancovi a pokiaľ súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru uvedené nezohľadnil, nerozhodol právne správne .

12. Proti vyhovujúcim výrokom rozsudku a výroku, v ktorom bol zamietnutý návrh žalovaného na
určenie, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnávala a na
skončenie pracovného pomeru súdom, podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný namietajúc, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( § 365 ods.1
písm. f/ C.s.p. a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľ ako
uviedol, že dnes prípade žalár žalobkyne došlo nielen k zakázanému súbehu výkonu funkcie konateľa
výkonu práce v pozícii zamestnanca, ale tiež aj k situácii kedy záujmy žalobkyne ako zamestnanca
boli v rozpore so záujmami, že žalobkyne ako konateľa. V zmysle konštantnej rozhodovacej praxe
nastáva absolútna neplatnosť právneho úkonu bez ďalšieho, priamo zo zákona a hľadí sa naň, akoby
nebol urobený s poukazom a na vyššie uvedené malá o žalovaný za to, že súd nesprávne vyhodnotil
predložené dôkazy následkom čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne
posúdil platnosť pracovnej zmluvy, keď neprihliadol na skutočnosti týkajúce sa pracovnej zmluvy, ktoré
spôsobujú jej absolútnu neplatnosť. Žalovaný nesúhlasil s názorom súdu uvedeným v ods. 32, podľa
ktorého spočívala podstata sporu v posúdení, či žalobkyňa mala vykonávať nejakú prácu alebo len
čakať na jej pridelenie. Uviedol, že niekoľkokrát informoval žalobkyňu o tom, že prekážky na strane
zamestnávateľa pominuli a vyzýval ju, aby nastúpila späť do práce - takéto výzvy urobil telefonicky,
prostredníctvom SMS správ a tiež aj niekoľkými listami. Bez toho, aby sa žalobkyňa dostavila na
pracovisko na viac ako niekoľko minút, však jej kompetencie vyjasnené byť nemohli. Z predložených
podaní je zrejmé, že žalobkyňa na SMS správy neodpovedala a poštu zasielanú žalovaným preberala
vždy v posledné dni odbernej lehoty na pošte. Súd účelovo a nesprávne narába s faktami, keď
tvrdí, že žalobkyňa sa dostavila do sídla žalovaného niekoľkokrát, čím snaží odôvodniť údajnú snahu
žalobkyne o to, aby jej mohla byť prideľovaná práca. Žalobkyňa sa však do sídla žalovaného dostavila
počas celej doby desiatich týždňov iba 2 krát, a to dňa 20.9.2017 kedy odovzdala potvrdenie o
práceneschopnosti trvajúcej od 18. 9. 2017 a dňa 5. 10. 2017, kedy sa zdržala na pracovisku iba
niekoľko minút. Žalovaný uviedol, že mal skutočný záujem o prácu u žalobkyne a o jej kompetenciách
rokovať vôbec nemohol. Súd sa v tejto súvislosti nevysporiadal so skutočnosťou, že žalovaný nemohol
bez súčinnosti žalobkyne spočívajúcej v dostavení sa a prítomnosti na pracovisku jej oznámiť, aké
sú jej práva a povinnosti a kompetencie. Tvrdenie súdu , že zamestnancom bolo oznámené, že
žalobkyňa u žalovaného už nepracuje a za tejto situácie bolo vylúčené, aby sa žalobkyňa iniciatívne
ujala riadenia žalovaného a uplatňovala svoju autoritu voči ostatným zamestnancom, nemá žiadnu
oporu v skutkovom stave. Žalovaný má 10 zamestnancov, pričom predmet sporu bol logicky medzi
zamestnancami pertraktovaný, čiže ničím neodôvodnený predpoklad súdu, že zamestnanci žalovaného
o výzvach zasielaných žalobkyni , aby nastúpila do práce, aj s prihliadnutím na krátku prítomnosť
žalobkyne na pracovisku dňa 5. 10. 2017 nevedeli, pokladal žalovaný za nesprávny a účelový. Na
základe uvedeného mal za to, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo v súlade so zákonom
a platné a nárok na náhradu mzdy žalobkyni vôbec nevznikol. Pokiaľ ide o úvahu súdu o tom, že v
konaní nezistil spravodlivý dôvod, pre ktorý by bolo odôvodnené rozhodnúť o skončení pracovného
pomeru, úlohou súdu bolo posúdiť, či je možné od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu
naďalej zamestnával. Nie je pravdou, že žalovaný odôvodňoval svoju žiadosť o rozhodnutie o skončenie
pracovného pomeru rozhodnutím súdu, výlučne prevzatím činnosti žalobkyne novým konateľom, ako
to tvrdí súd. Žalovaný odôvodnil skutkovým stavom, keďže súd má pri rozhodovaní, či je možné od



zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, posúdiť celý skutkový
stav a všetky skutočnosti predmetného sporu. Vzhľadom na skutkový stav, predmet sporu samotného,
výšku mzdy žalobkyne, jej konanie v relevantnom období a tiež aj samotnú vedúcu pracovnú pozíciu,
predpokladom riadneho výkonu ktorej je vzájomná dôvera a korektné vzťahy medzi zamestnávateľom
a zamestnancom, mal žalovaný za to, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby naďalej
žalobkyňu zamestnával. Žalobkyňa sa naviac počas vedenia sporu stala zamestnankyňou spoločnosti
Hipra Slovensko s.r.o., so sídlom Zochova 5, Bratislava podnikajúcej v rovnakej oblasti, o čom sa
žalovaný dozvedel až po ukončení dokazovania v konaní. Keďže okamžité skončenie pracovného
pomeru žalobkyne je platné, trovy konania by mala v tom prípade znášať žalobkyňa.

13. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu žalovaného uviedla, že v prejednávanej veci nie
je možné určiť neplatnosť pracovnej zmluvy a to aj s poukazom na to, že nepochybne dennodenne
plnila pracovné povinnosti, a to v rozsahu aj viac ako je 8 hodinový pracovný čas a vykonávala práce,
ktoré nemali súvis len s výkonom funkcie konateľa. Taktiež bola riadne evidovaná ako zamestnanec
v Sociálnej poisťovni, bola jej vyplácaná mzda a odvody po dobu viac ako 20 rokov a v rámci
pracovnej činnosti vykonávala druh práce , ktorý nepochybne vykonávala ako závislú prácu . V
danom prípade je potrebné, aby súd vychádzal z odlíšenia jej pozície ako konateľa a zamestnanca
a z toho vyplývajúceho rozdielu činnosti jednotlivých pozícií a následného zabezpečovania činností
vykonávaných ako zamestnancom. Žalovaný jej neumožnil pracovať v súlade s obsahom pracovnej
zmluvy uzavretej dňa 16.1.1996, dostala od neho 3 krát list, aby sa dostavila na adresu sídla spoločnosti,
zakaždým tak urobila bez zbytočného odkladu a na pracovisku našla len zamestnancov, ktorí o jej
pracovnom zaradení nemali žiadnu vedomosť a zmenené prístupové heslo k počítačovému systému, o
ktorom nemala vedomosť. Z predloženej korešpondencie je zrejmé, že žalovaný jej dlhodobo bránil plniť
pracovné úlohy, žalobkyňa sa celý čas domáhala pridelenia pracovnej úlohy podľa pracovnej zmluvy a
všetci kolegovia boli informovaní o tom, že v spoločnosti žalovaného už nepracuje. V konaní pred súdom
prvej inštancie bol takýto skutkový stav nesporný a sporové strany len odlišne vnímali tú skutočnosť,
či to je alebo nie je porušením pracovnej disciplíny. Absenciu nemohla mať, keďže sa v pracovnom
čase nachádzala na pracovisku v mieste dohodnutom ako miesto výkonu práce, zamestnávateľovi
bola po celý čas k dispozícii, žalovaný jej žiadnu prácu nepridelil a znemožnil jej prístup k pracovným
prostriedkom. Žalobu o neplatnosť výpovede bola nútená dať z dôvodu, že na každé skončenie
pracovného pomeru sa hľadí ako na platné až do času, kým, súd právoplatne nerozhodne o neplatnosti.
K poukazovaniu na jej zamestnanie sa uviedla, že po tom, čo žalovaný vydal 2 nezákonné zrušovacie
prejavy a rok jej nezaplatil náhradu mzdy, nemôže existovať bez toho, aby mala príjem z práce .
Súčasného konateľa spoločnosti žalovaného musela požiadať, aby upustil od aktívneho informovania
zavádzajúcim spôsobom potencionálneho nového zamestnávateľa žalobkyne, že žalobkyňa pre neho
pracuje, hoci v odvolaní tvrdí, že pracovný pomer medzi stranami sa skončil. Postup žalovaného, ktorým
sa snaží informovať jej nového zamestnávateľa o ich vzájomných záležitostiach je neprimeraný, možno
ho kvalifikovať aj ako intrigy a konanie s cieľom privodiť jej ujmu nového zamestnávateľa. Nezákonnosť
postupu žalovaného je o to zásadnejší, že žalobkyňa pôsobila vo firme viac ako 20 rokov, riadila
prosperujúcu firmu a nikdy jej nebolo vytknuté žiadne pochybenie.

14. Žalovaný vo vyjadrení sa k odvolaniu žalobkyne uviedol, že trvá na tom, že pracovný pomer medzi
stranami nevznikol, resp. že platne so žalobkyňou rozviazal pracovný pomer okamžitým skončením
pracovného pomeru a žalobkyni neprináleží náhrada mzdy a ani nárok na úrok z omeškania Tvrdený
nárok na dvojnásobok náhrady mzdy je nezákonný a nemá oporu ani v rozhodovacej činnosti, keďže sa
jednalo o úkony smerujúce ku skončeniu jedného a toho istého pracovného pomeru.

15. Žalobkyňa v následných písomných vyjadreniach zo dňa 19.11.2018, 7.1.2019 a 11.4.2019
zopakovala tvrdenia uvedené vo vyjadreniu sa k odvolaniu žalovaného. Zdôraznila, že žalovaný jej
neumožnil pracovať v súlade s pracovnou zmluvou a dlhodobo jej bránil plniť pracovné úlohy a že
neporušila žiadnu svoju povinnosť (už vôbec nie závažne) a postup žalovaného je šikanózny. Pokiaľ
ide o náhradu mzdy, realizácia právnych noriem súkromného práva, resp. výkon subjektívnych práv
a zákonných, či zmluvných povinností nesmie nadobudnúť zneužívajúci, resp. neslušný charakter.
Zamestnávateľ svojimi viacerými skončeniami konal vo vzťahu k nej viackrát protiprávne, a preto nemôže
neznášať dôsledky svojich protiprávnych konaní, resp. znášať ako keby bolo len jedno (keďže boli dve).

16. Žalovaný v následných písomných vyjadreniach zo dňa 10.12.2018 a zo dňa 11.4.2019 opakovane
poukázal na to, že v zmysle ustálenej judikatúry súdov nie je možné ani fakticky vykonávať funkciu



konateľa v pracovnoprávnom vzťahu založenom na základe pracovnej zmluvy. K dôvodom okamžitého
skončenia pracovného pomeru uviedol, že žalobkyňa bola v zmysle svojho pracovného zaradenia
vedúcim zamestnancom, a teda nebola v pozícii, že by jej konateľ alebo spoločník každý deň musel
ústne prideliť prácu. Aj napriek tomu, že bola viacnásobne vyzvaná, aby nastúpila do zamestnania
a tieto výzvy jej boli preukázateľne doručené , do sídla žalovaného sa dostavila až 5.11.2017 a jej
konanie bol porušením pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/
Zákonníka práce. Nakoľko sa žalobkyňa stala počas vedenia sporu zamestnancom a tiež prokuristom
spol. Hipra Slovensko, s r.o., ktorá je priamym konkurentom žalovaného, následkom jej spolupráce s
novým zamestnávateľom došlo k zrušeniu zmluvy medzi žalovaným a spoločnosťou Hipra, s.r.o., ktorá
vytvárala ročný obrat žalovaného vo výške 500 000 eur.

17. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolaní podaných oboma stranami
sporu (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k nasledovným záverom.

18. Ako prvoradé konštatuje, že pri odvolacom prieskume nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne
vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

19. Prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav sa odvolací súd v celom
rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi vzťahujúcimi sa k výrokom, ktorými súd
prvej inštancie určil, že výpoveď daná žalobkyni dňa 19.9.2017 a okamžité skončenie pracovného
pomeru doručené žalobkyni dňa 14.11.2017 sú neplatné, pracovný pomer medzi žalobkyňou a
žalovaným naďalej trvá, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 83
172,17 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti požadovanej istiny aj s
nadväzujúcim príslušenstvom k tejto časti istiny žalobu o náhradu mzdy a návrh žalovaného na určenie,
že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával a na skončenie
pracovného pomeru súdom zamietol. Konštatuje, že v odôvodnení rozhodnutia vzťahujúcich sa k týmto
výrokom konajúci súd dostatočne, presvedčivo a zrozumiteľne zodpovedal na v konaní nastolené
otázky majúce pri rozhodovaní o nich podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vysporiadal i s
podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods. 2, 3
C.s.p.). Z uvedeného dôvodu využíva možnosť danú mu ust. § 387 ods.2 C.s.p. v odôvodnení sa vo
vzťahu k týmto výrokom obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia
vzťahujúcich sa k nim a v záujme dôsledného vyporiadania sa s uplatnenými odvolacími dôvodmi udáva
nasledovné.

20. V danej veci sa súd prvej inštancie správne ako prvoradou otázkou zaoberal posúdením, či medzi
stranami vznikol a existoval pracovnoprávny vzťah. Uvedenú otázku posudzoval z dôvodu námietok
zo strany žalovaného o tom, že náplň práce tak, ako bola dohodnutá v pracovnej zmluve na pozíciu
riaditeľa, spadá pod rozsah činnosti štatutárneho orgánu a pracovná zmluva je z tohto dôvodu neplatná.
Žalobkyňa s týmto argumentom v priebehu konania nesúhlasila a vo vyjadrení z 16.5.2018 podrobne
popísala, aké činnosti vykonávala pre svojho zamestnávateľa, pričom tento druh práce je nepochybne
potrebné kvalifikovať ako závislú prácu.

21. Odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle platnej právnej úpravy a už ustálenej súdnej praxe (na ktorú v
konaní poukazoval žalovaný), činnosť štatutárneho orgánu, resp. jeho člena (ak ide o kolektívny orgán)
nevykonáva fyzická osoba v pracovnom pomere, a to ani v prípade, ak nie je spoločníkom. Funkciu
štatutárneho orgánu nie je možné považovať za druh práce v zmysle ust. § 29 ods. 1 Zákonníka práce a
nároky plynúce z takéhoto vzťahu nie je možné posudzovať podľa pracovnoprávnych predpisov a riadi
sa obsahom spoločenskej zmluvy. V zásade nie je možné vylúčiť ani prípad, že niektorý zo spoločníkov
a konateľov by vykonával administratívne práce ako zamestnanec, ale takýto zamestnanecký vzťah
by musel byť dohodnutý so všetkými náležitosťami, aby sa náplň práce zamestnanca a konateľa
nezamieňala a aby bolo zrejmé, že došlo aj k uzatvoreniu pracovného pomeru a že činnosť spoločníka
a tiež konateľa si vzájomne nekonkurujú. V tejto súvislosti podotýka, že akýkoľvek právny úkon v
pracovnom práve je platný, a teda môže vyvolať ním sledované účinky iba vtedy, ak vyhovuje všetkým
v zákone stanoveným náležitostiam. Zákonník práce postihuje sankciou neplatnosti vady právneho
úkonu v jeho obsahu a účele, vady vo forme právneho úkonu a vady týkajúce sa účastníkov konania.
Neplatnosťou právneho úkonu sa rozumie jeho neúčinnosť v právnych vzťahoch, keď neplatný právny



úkon nemá účinky sledované tým, kto ho urobil od samého začiatku (ex tunc); otázku neplatnosti
právneho úkonu je treba posudzovať k okamihu, v ktorom bol právny úkon urobený a so zreteľom k
okolnostiam, ktoré v tej dobe existovali.

22. Odvolací súd sa po oboznámení s obsahom spisu zhoduje s názorom súdu prvej inštancie o tom,
že z dokazovania vykonaného v priebehu konania nemal za preukázané, že v prípade žalobkyne sa
prekrývali činnosti riaditeľa a štatutárneho orgánu (konateľa spoločnosti). Aj keď v pracovnej zmluve
z 10.6.1996 nebol uvedený dohodnutý druh práce, túto skutočnosť Zákonník práce v danom čase
nepostihoval neplatnosťou takéhoto úkonu . V pracovnej zmluve - znenia ku dňu 1.5.2014 doloženej
žalovaným ( zo dňa 1.5.2014) bol uvedený dohodnutý druh práce - riaditeľ s úlohou riadenia
spoločnosti a zamestnancov s podrobným popisom uvedeným v Prílohe č.1 zmluvy. Zo žalobkyňou
predloženého opisu pracovnej pozície (ktorá bola súčasťou pracovnej zmluvy ) žalobkyňa mala vo
svojej funkcii v súlade s miestnymi predpismi plniť konkrétne úlohy - pripravovať rozpočet, predkladať
mesačné správy, zabezpečovať spoľahlivosť a presnosť účtovníctva, zodpovedala za dodržiavanie
daňových predpisov, za riadenie financií a mala plniť aj všetky administratívne záležitosti delegované
Country manažérom. Vo svojej funkcii sa zodpovedala Counutry manažérovi, pričom bola vo vzťahu
aj s jednotlivými oddeleniami skupiny CEVA (finančným, ľudských zdrojov, IT a pod.). V Pravidlách a
postupoch skupiny CEVA stanovených voči žalobkyni ako generálnej manažérke CEVA Slovakia boli
presne stanovené postupy a limity, ktoré platia v skupine CEVA a ktoré musela žalobkyňa dodržiavať.
Z pravidiel vyplýva, že žalobkyňa mala vykonávať každodenné riadenie spoločnosti, pričom jej boli
stanovené detailné obmedzenia, na aké úkony navonok a na aké rozhodnutia v rámci spoločnosti,
sa vyžaduje predchádzajúci písomný súhlas regionálneho manažéra alebo riaditeľa toho ktorého
oddelenia skupiny CEVA. Vychádzajúc z uvedeného je potom možné konštatovať, že žalobkyňa
vykonávala závislú prácu, presne vymedzenú spoločníkom, ktorý žalobkyni podrobne a veľmi detailne
stanovil obmedzenia na konkrétne úkony a rozhodnutia (napr. uzavretie obchodnej zmluvy, prepustenie
zamestnanca) a v jej prípade je možné odlíšiť pozíciu zamestnankyne a pozíciu konateľky, z ktorej pre
žalobkyňu vyplývali povinnosti podľa § 135 a nasl. Obchodného zákonníka (riadne vedenie predpísanej
evidencie a účtovníctva, vedenie zoznamu spoločníkov, informovanie spoločníkov o záležitostiach
spoločnosti, predkladanie valnému zhromaždeniu na schválenie riadnu individuálnu účtovnú závierku
a mimoriadnu individuálnu účtovnú závierku a návrh na rozdelenie zisku alebo úhradu strát v súlade so
spoločenskou zmluvou a stanovami ). Odvolací súd v tejto súvislosti napokon v zhode so súdom prvej
inštancie zdôrazňuje, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa od začiatku trvania pracovného
pomeru vykonávala funkciu riaditeľky, pracovnou zmluvou sa obe strany riadili, ani jedna zo strán nikdy
nespochybnila existenciu pracovnoprávneho vzťahu a obe strany si po dobu viac ako 20 rokov plnili
povinnosti zamestnanca a zamestnávateľa. Žalovaný v postavení zamestnávateľa nikdy nespochybnil
existenciu pracovného pomeru uzavretého so žalobkyňou a v súlade s týmto postojom postupoval v jeho
priebehu (plnil ohlasovacie, odvodové a daňové povinnosti za žalobkyňu v postavení zamestnanca) a
i pri jeho skončení, keď so žalobkyňou dvoma osobitnými právnymi úkonmi vymedzenými v Zákonníku
práce rozviazal pracovný pomer.

23. Pokiaľ ide o neplatnosť výpovede zo dňa 31.8.2017 doručenej žalobkyni dňa 19.9.2017 je nesporné,
že táto bola žalobkyni v rozpore s ust. § 63 ods.1 písm. b/ v spojení s § 64 ods.1 Zákonníka práce
daná v ochrannej dobe, kedy bola žalobkyňa práceneschopná. Keďže z obsahu spisu nevyplýva, že
žalovaný po zrušení rozhodnutia o organizačnej zmene túto výpoveď v súlade s § 61 ods.3 Zákonníka
práce odvolal, nie je možné stotožniť sa s jeho námietkou o účelovosti konania žalobkyne, ktorá platnosť
výpovede napadla súdnou žalobou. Odvolací súd zdôrazňuje, že v prípade neplatnosti skončenia
pracovného pomeru ide o relatívnu neplatnosť právneho úkonu, ktorej sa môže dovolávať len ten z
účastníkov, ktorý je dôvodom neplatnosti postihnutý (ide o výnimku zo zásady absolútnej neplatnosti
právnych úkonov , z ktorej vychádza Zákonník práce). Neuplatnenie žaloby o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru v dvojmesačnej lehote určenej v § 77 Zákonníka práce má prepadný charakter
a jej márnym uplynutím nastávajú účinky aj úkonu, ktorý je neplatný. V prípade žalobkyne to znamená,
že pri nesplnení podmienky uvedenej v § 61 ods.3 Zákonníka práce (existencie písomného odvolania
výpovede žalovaným a písomného súhlasu žalobkyne s odvolaním výpovede), by v prípade nepodania
žaloby o neplatnosť tohto úkonu smerujúceho ku skončeniu pracovného pomeru nastali jeho účinky a
uplynutím výpovednej doby by sa pracovný pomer medzi stranami skončil.

24. K úvahe súdu prvej inštancie o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa
14.11.2017 odvolací súd konštatuje nedôvodnosť námietok žalovaného o tom, že súd prvej inštancie



dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( § 365 ods.1 písm. f/
C.s.p. ) a ani že rozhodnutie v tejto časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( §
365 ods.1 písm. h/ C.s.p.). Zdôrazňuje, že odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ C.s.p. je
v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej
inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom
dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov
nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania
najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo
vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil
na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov,
prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska
závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia
dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení
týkajúcich sa dokazovania . V danej veci, v ktorej súd prvej inštancie v súvislosti s posudzovaním
platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru doručeného žalobkyni dňa 14.11.2017, po ustálení
medzi stranami nesporných skutkových okolností, vykonal dokazovanie obsahom v spise obsiahnutých
listinných dôkazov predložených stranami sporu a ich vyhodnotením dospel ku skutkovým záverom
uvedeným v ods. 26 až 31 napadnutého rozhodnutia, ktoré následne vzal v úvahu pri právnom posúdení
žaloby v tejto časti, namietaná vada nebola odvolacím súdom zistená. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie
ani v tejto časti nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení
dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu,
čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení druhého dielu zákona č. 160/2015 Z.z.
alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné
ustanovenia nesprávne vyložil.

25. Upriamuje pozornosť na to, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané zamestnancovi podľa
§ 68 Zákonníka práce je výnimočným spôsobom skončenia pracovného pomeru, pri ktorom je súd
bezvýnimočne viazaný opisom porušenia pracovnej disciplíny zamestnávateľom v úkone a v súdnom
konaní preskúmava len existenciu konania uvedeného v okamžitom skončení pracovného pomeru
a napokon to, či uvedené zavinené konanie zamestnanca je svojou intenzitou porušením pracovnej
disciplíny závažným spôsobom, kedy nie je možné zotrvanie zamestnanca v pracovnom pomere ani
len po dobu výpovednej doby. V danej veci sa odvolací súd zhoduje s úvahou súdu prvej inštancie v tom,
že po vyhodnotení dokazovania a s prihliadnutím na dokazovaním zistené skutkové okolnosti prípadu
je možné dospieť k záveru, že neprítomnosť žalobkyne na pracovisku v dňoch 26.9.2017 až 18.10.2017
bola ospravedlniteľná. Z listinných dokladov doložených v spise je jednoznačné, že žalovaný po
ukončení práceneschopnosti žalobkyne túto opakovane vyzýval na nástup do zamestnania, žalobkyňa
sa opakovane dostavovala na pracovisko, kde jej nebola kompetentnou osobou prideľovaná práca a po
zmene prístupového hesla do informačného systému žalovaným jej neboli ani vytvorené podmienky na
vykonávanie druhu práce dohodnutej v pracovnej zmluve . K odvolacej obrane žalovaného podotýka,
že aj keď žalobkyňa v čase po doručení výpovede ( prvého úkonu smerujúceho k skončeniu pracovného
pomeru medzi stranami) mala po skončení práceneschopnosti povinnosť riadne si plniť základné
povinnosti zamestnanca (§ 81 Zákonníka práce), ich plnenie bolo v danom čase priamo závislé od
plnenia povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru zamestnávateľovi upravených v § 47 ods.1
písm. a/ Zákonníka práce ( najmä prideľovanie zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy a utváranie
pracovných podmienok na výkon práce ). Pokiaľ v danej veci bolo nesporné, že po odvolaní z funkcie
konateľky a následnom doručení výpovede žalobkyni sa táto opakovane dostavovala na pracovisko,
kde sa nenachádzala osoba kompetentná rozhodnúť o pridelení práce žalobkyni (ktorá druh
práce dohodnutý v pracovnej zmluve nemohla vykonávať pre znemožnenie prístupu do informačného
systému), následne sa písomne dožadovala prideľovania práce a žalovaný ako zamestnávateľ bol
aktívny len vo vzťahu k zasielaniu výziev na nástup do zamestnania javiacich sa ako formálnych, bolo
práve jeho povinnosťou ako silnejšej strany pracovnoprávnych vzťahov, postupovať pri výkone práv a
povinností z takýchto vzťahov v súlade so zákonom, keďže práve na vyváženie silnejšieho postavenia
zamestnávateľa kladie na neho právna úprava zvýšené nároky. Práve na zamestnávateľovi bolo, aby
v danom čase na dobu trvania výpovednej doby pridelil a určil žalobkyni druh práce, ktorý mala po
túto obmedzenú dobu vykonávať a na ťarchu žalobkyne nemôže ísť nečinnosť zamestnávateľa v tomto



smere. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že v otázke určenia neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru doručeného žalobkyni dňa 14.11.2017 rozhodol súd prvej inštancie
vecne a právne správne.

26. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie v otázke náhrady mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru, pri rozhodnutí o základe tohto nároku , zistení, že žalobkyňa oznámila žalovanému,
že považuje okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní
oznámením doručeným zamestnávateľovi dňa 20.11.2017 a výšky priemerného zárobku prináležiaceho
žalobkyni ku dňu 14.11.2017 vychádzajúceho z rozhodného obdobia júl až september 2017 , súd prvej
inštancie správne žalobkyni priznal túto náhradu za obdobie od 20.11.2017 do 17.7.2018, keď správnosť
prepočtu priznanej náhrady mzdy nebola v odvolaniach stranami sporovaná a žalovaný v podanom
odvolaní namietal skutkové a právne posúdenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru,
ako základu nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru.

27. Vo vzťahu k výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol z priznanej náhrady mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru úroky z omeškania a jeho úvaha bola napadnutá v odvolaní žalobkyňou,
odvolací súd vo vzťahu k subsidiárnej aplikácii § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka na pracovnoprávne
vzťahy poukazuje v nadväznosti na čl. 2 ods.2 C.s.p. na závery deklarované v uznesení Ústavného
súdu SR zo dňa 4.7.2017, sp. zn. III. ÚS 460/2017. Ústavný súd v uvedenom rozhodnutí dospel k
záveru, že zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením voči zamestnancovi,
je povinný platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov; ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka
práce nemožno vykladať tak, že by tomuto záveru bránilo. Ďalej konštatoval, že zamestnávateľ sa
dostáva do omeškania s vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení
pracovného pomeru márnym uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci, z
čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi právo na úrok z omeškania z príslušnej
sumy náhrady mzdy. Z uznesenia Ústavného súdu SR tiež vyplynulo, že pokiaľ tieto závery dopadajú
na prípady náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru, o to viac sa vzťahujú na
prosté nevyplatenie mzdy zamestnancovi zamestnávateľom vôbec alebo v správnej výške. Vo vzťahu k
výkladu a aplikácii ustanovení právnych predpisov Ústavný súd SR vyslovil, že je nepochybne potrebné
vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia
viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť
v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka
ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods.
4 ústavy). Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a
bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.
Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a
účelom zákona. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu
(umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a
účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad
e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom (napr. III. ÚS 341/07).

28. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku v
časti, ktorou bol zamietnutý návrh žalobkyne na priznanie úrokov z omeškania z priznanej náhrady
mzdy podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalovanému v nadväznosti na ust. § 1 ods.4 Zákonníka práce,
§ 517 ods.2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. uložil
povinnosť zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3 517,51 eur za obdobie od
11.12.2017 do zaplatenia, zo sumy 10 552,54 eur za obdobie od 11.1.2018 do zaplatenia, zo sumy 10
552,54 eur za obdobie od 11.2.2018 do zaplatenia, zo sumy 10 552,54 eur za obdobie od 11.3.2018
do zaplatenia, zo sumy 10 552,54 eur za obdobie od 11.4.2018 do zaplatenia, zo sumy 10 552,54
eur za obdobie od 11.5.2018 do zaplatenia, zo sumy 10 552,54 eur za obdobie od 11.6.2018 do
zaplatenia, zo sumy 10 552,54 eur za obdobie od 11.7.2018 do zaplatenia a zo sumy 5 786,88 eur
za obdobie od 11.8.2018 do zaplatenia. Pri rozhodovaní zohľadnil, že žalovaný sa dostal do omeškania
s priznaným plnením za jednotlivé mesiace vždy 11. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca, keďže
mzda žalobkyne bola podľa čl.2 písm. b/ Pracovnej zmluvy - znenia k 1.5.2014 splatná do každého 10.
dňa nasledujúceho mesiaca (§ 130 ods.2 Zákonníka práce).



29. Za nedôvodné posúdil odvolanie žalobkyne do zvyšku zamietajúceho výroku, v ktorom žalobkyňa
namietala, že keďže v žalobe žiadala o určenie neplatnosti výpovede a aj o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením a v oboch prípadoch žiadala aj o priznanie
náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, uvedené je nutné zohľadniť aj pri
rozhodovaní o satisfakcii pre zamestnanca a sankcii pre zamestnávateľa, ktorý konal vo vzťahu k nemu
protizákonne, a to viacnásobne. Odvolací súd konštatuje, že žalobkyňou použitý výklad ust. § 79
ods.1 Zákonníka práce je nesprávny a nezodpovedajúci ustálenej rozhodovacej praxi súdov v prípadoch
rozhodovania o nároku a náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Uvedený
nárok je podľa citovaného ustanovenia viazaný na existenciu pracovného pomeru, existenciu úkonu
zamestnávateľa smerujúceho ku skončeniu pracovného pomeru, rozhodnutia súdu o neplatnosti tohto
úkonu a existenciu oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ
ďalej zamestnával. Aj pokiaľ zamestnávateľ rozhodne o skočení pracovného pomeru zamestnanca
viacerými úkonmi, ktorých účinky nastanú samostatne a ktorých platnosť je s úspechom napadnutá
žalobou , zamestnancovi prináleží náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru len
v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, kedy oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom
zamestnávaní (§ 79 ods.1 Zákonníka práce ) a nie za každý úkon samostatne.

30. K odvolaniu žalovaného v časti, v ktorej namieta , že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní
o zamietnutí návrhu žalovaného na určenie, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby
žalobkyňu naďalej zamestnával a na skončenie pracovného pomeru súdom, týmto návrhom dôsledne
a v súlade s § 79 ods.1 Zákonníka práce nezaoberal, odvolací súd konštatuje správnosť prijatej úvahy
súdom prvej inštancie. Vzhľadom na to, že žalovaný mal za to, že v danom prípade je potrebné
aplikovať výnimku z ust. § 79 ods.1 Zákonníka práce, teda aby súd rozhodol, že pracovný pomer
sa skončil (hoci žalovaný nešpecifikoval ku ktorému dátumu má súd rozhodnúť, že pracovný pomer
skončil) možno konštatovať, že právne postavenie žalobkyne aj napriek určeniu neplatnosti dvoch
úkonov smerujúcich ku skončeniu pracovného pomeru je neisté a za stavu, kedy súd prvej inštancie
tento návrh žalovaného zamietol, súčasne správne rozhodol o tom, že pracovný pomer medzi stranami
naďalej trvá. Zákonník práce v § 78 ods. 1 a § 79 ods. 1 veta prvá jednoznačne rieši situáciu, keď
bol so zamestnancom neplatne skončený pracovný pomer a zamestnanec mal naďalej záujem byť
zamestnancom u tohto zamestnávateľa - v takomto prípade zákon jednoznačne stanovuje, že pracovný
pomer nekončí. Pracovný pomer možno považovať za skončený len na základe rozhodnutia súdu,
pričom však nemôže ísť o svojvôľu súdu, ale takéto rozhodnutie súdu musí vychádzať zo zhodnotenia,
či je možné spravodlivo požadovať od zamestnávateľa, aby zamestnanca naďalej zamestnával . Pojem
„spravodlivo“ je neurčitým pojmom a samotný zákon, právna teória či judikatúra nedávajú odpoveď na
to, za použitia akých bližších kritérií ho možno vykladať. Odvolací súd má však za to, že uvedenú
zákonnú výnimku je možné aplikovať najmä vtedy, ak by zamestnanec vedome a sústavne poškodzoval
zamestnávateľa (či už materiálne alebo imateriálne - napr. dobré meno zamestnávateľa), na základe
čoho mu bol daný úkon smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru, ktorý je neplatný len z nedostatku
splnenia formálno - právnych podmienok ich platnosti, resp. v inom výnimočnom prípade, v ktorom by sa
zotrvanie zamestnanca v pracovnom pomere javilo voči zamestnávateľovi ako obzvlášť nespravodlivé
a v ktorom prípade sa javí potrebným odstrániť tvrdosť zákona.

31. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd konštatuje, že sa zhoduje s úvahou súdu prvej
inštancie o tom, že v konaní nebol zistený žiadny spravodlivý dôvod, pre ktorý by bolo odôvodnené
rozhodnúť o skončení pracovného pomeru. Pokiaľ žalovaný ako dôvod pre aplikáciu zákonnej výnimky
uviedol v podaní zo dňa 20.2.2018 výlučne to, že „pracovná náplň žalobkyne sa prekrývala s
činnosťami spadajúcimi pod rozsah činnosti štatutárneho orgánu a keďže žalobkyňa bola z funkcie
konateľa odvolaná, tieto činnosti prevzal nový konateľ žalovaného“, súd prvej inštancie správne túto
argumentáciu považoval za nepresvedčivú a rozpornú (viď ods. 46 napadnutého rozhodnutia ). Za
spravodlivý dôvod v zmysle § 79 ods.1 Zákonníka práce by ani v prípade preukázania tejto skutočnosti
nebolo možné považovať zamestnanie sa žalobkyne v priebehu trvania súdneho sporu u iného
zamestnávateľa (ktorú okolnosť uvádza žalovaný v podanom odvolaní a žalobkyňa ju vo vyjadrení
k odvolaniu žalovaného nepoprela), keďže žalobkyňu žalovaný po doručení oznámenia, že považuje
okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní , nevyzval
na nástup do práce a ani je neprideľoval žiadnu prácu. Výkonom práce u iného zamestnávateľa
žalobkyňa len realizovala svoje právo pracovať a právo do ukončenia súdneho sporu so žalovaným
si zaobstarávať finančné prostriedky na svoju obživu.



32. S poukazom na to, že v rozhodnutí odvolací súd podľa § 388 C.s.p. zmenil zamietajúci výrok v
časti, ktorou bol zamietnutý návrh žalobkyne na priznanie úrokov z omeškania z priznanej náhrady
mzdy a vo zvyšku rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.2 C.s.p. potvrdil, podľa § 396
ods.2 C.s.p. v tomto rozhodnutí rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
O trovách konania rozhodol podľa čl. 4 ods.1 C.s.p., § 255 ods.1 C.s.p. prihliadajúc na charakter
súdneho sporu, v ktorom bolo vyhovenie žaloby o určenie neplatnosti výpovede danej žalobkyni dňa
19.9.2017 a o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru doručeného žalobkyni
dňa 14.11.2017 zákonným predpokladom pre rozhodovanie o ostatných uplatnených nárokoch (t.j.
o náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, o určení trvania pracovného pomeru a
o návrhu žalovaného uplatneného podľa § 79 ods.1 Zákonníka práce). Na základe uvedeného priznal
žalobkyni majúcej plný úspech v konaní o základe nároku, nárok na plnú náhradu trov konania. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.2 C.s.p.).

33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).