{"guid": "4c020685-cd43-4609-9735-5d663b7675be:9e54844c-9bca-437e-991b-4acaf159eca8", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1404113320.8", "spisova_znacka": "9Co/169/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/169/2018 z 16. 9. 2020", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 16. septembra 2020, sp. zn. 9Co/169/2018, ECLI:SK:KSBA:2020:1404113320.8", "identifikacne_cislo": "1404113320", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Anna Marková", "sudca_id": 266, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-anna-markova-266", "datum_vydania": "2020-09-16", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9e54844c-9bca-437e-991b-4acaf159eca8", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1404113320.8", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2020:1404113320.8", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2020:1404113320.8/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/169/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1404113320
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1404113320.8

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov
senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobcu: Správcovské
bratislavské družstvo, Bratislava, Drobného 27, IČO : 35 803 843, zastúpený Advokátska kancelária
JUDr. Barbara Holíková, s.r.o., Bratislava, Staré Grunty 162, IČO : 36 863 971 proti žalovanému :
Stavebné bytové družstvo Bratislava IV, Bratislava, Polianky 9, IČO : 00 169 731, zastúpený JUDr.
Jozefom Drvárom, Bratislava, Belinského 16, P.O.Box 149 o zaplatenie 3.017,67 € s príslušenstvom,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 25. 5. 2012, č. k.
12C/282/2004-558 takto

r o z h o d o l :

Odvolací  súd  napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie   zmeňuje  tak,  že žalovaný je  povinný  zaplatiť
žalobcovi 3.017,67 € s úrokom z omeškania 17,6 % ročne z dlžnej sumy od 1. 11. 2001 do zaplatenia
do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho
konania v rozsahu 100 %.
Štát má voči žalovanému  nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava IV (ďalej aj „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu
zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu 3.017,67 €
s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 1. novembra 2001  do zaplatenia. Žalobcovi uložil
povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 350,- € a trov právneho zastúpenia vo
výške 1 037,99 € k rukám jeho zástupcu a povinnosť zaplatiť náhradu trov štátu vo výške 56,29 € na
účet súdu prvej inštancie, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
1.1. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 588 Občianskeho zákonníka,  § 132 a § 136
O.s.p., vecne tým, že predmetom konania sú nevyčerpané finančné prostriedky tvoriace fond prevádzky,
údržby a opráv vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome na ulici Ľ. F. XX,XX,XX,XX v
H. za obdobie od 1. januára 2001 do 31. augusta 2001, kedy bol ukončený výkon správy žalovaným,
ktoré mal žalovaný previesť na nového správcu. Súd základ nároku považoval za opodstatnený, sporná
zostala jeho výška. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že fond prevádzky, údržby a opráv
nebol účtovaný osobitne pre jednotlivé bytové objekty v správe žalovaného, preto nie je možné ustáliť
skutočnú výšku finančných prostriedkov na účte bytového domu Ľ. F. XX,XX,XX,XX D. H. k 31. decembru
2000. Z tohto dôvodu uznanie dlhu žalovaného k 31. decembru 2000, ktoré vychádzalo len z operatívnej
evidencie tvorby a čerpania fondu bez zohľadnenia nedoplatkov, nevyjadrovalo pravdivý stav záväzkov
žalovaného voči vlastníkom bytov a nebytových priestorov. V tomto dôsledku ani naň nadväzujúce
potvrdenie o konečnom finančnom vyúčtovaní fondu ku dňu ukončenia výkonu správy z 15. marca 2002
nevyjadruje skutočnú výšku dlhu žalovaného. Navyše, toto potvrdenie vypracoval žalobca ako mandatár
žalovaného v čase, keď jeho oprávnenie konať v mene žalovaného na základe mandátnej zmluvy už



zaniklo, a nebolo urobené spôsobom uvedeným v obchodnom registri, preto nemôže byť pre žalobcu
ani žalovaného záväzné. Na základe týchto skutočností žalobu zamietol.
1.2. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému
žalovanému priznal náhradu trov konania, spočívajúcich v sume  350,- €, titulom preddavku na trovy
znaleckého dokazovania a v trovách právneho zastúpenia vo výške  1.037,99 €. Napokon podľa § 148
ods. 1 O.s.p. uložil žalobcovi aj povinnosť  nahradiť štátu trovy konania, ktoré platil, v sume  celkom
56,29 € (pozostávajúcej zo sumy 24,42 €, ktorú sumu hradil štát na trovách znaleckého dokazovania a
ďalej zo sumy 31,87 € uhradených titulom vecných nákladov Tatra banky, a. s.).
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil jeho žalobe vyhovel, alternatívne aby napadnutý rozsudok
zrušil  a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytýkal prvoinštančnému súdu, že na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že konanie trpí inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie veci a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a osobitne vytýkal prvoinštančnému súdu, že jeho rozhodnutie nemá náležitosti
vyžadované ust. § 157 ods. 2 O.s.p., keď z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akými
úvahami sa súd zaoberal a ako vyhodnotil vec a uplatnený nárok po hmotnoprávnej stránke.
2.1. Mal zato, že je  nesprávnym skutkovým zistením záver súdu prvej inštancie, že správu bytového
domu do  31. 8. 2001 vykonával žalobca (mandatár) na základe mandátnej zmluvy zo dňa  15.
2. 2001, keď v konaní bolo nesporne preukázané, že na základe uzatvorených zmlúv o výkone
správy bol správcom bytového domu na O.. Ľ.. F.  XX, XX, XX, XX D. H. žalovaný, ktorý správu
vykonával do  31. 8. 2001. Od  1. 9. 2001 vykonáva správu bytového domu žalobca. Existencia
Mandátnej zmluvy uzatvorenej medzi Správcovským  bratislavským družstvom a Stavebným bytovým
družstvom Bratislava IV a prenesenie určitých parciálnych činností pri výkone správy je vecou obchodno-
záväzkového vzťahu medzi dvomi podnikateľskými subjektmi, kde mandatár zodpovedá mandantovi.
Pre posúdenie zodpovednosti za plnenie záväzkov zo zmluvy o výkone správy domu voči vlastníkom
bytov a nebytových priestorov je jeho obsah irelevantný, nakoľko voči vlastníkom bytov a nebytových
priestorov  na základe platnej Zmluvy o výkone správy zodpovedá  žalovaný, ktorý vykonával správu
bytového domu. Uvedený záver prvoinštančného súdu tak nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.
Akékoľvek právne a finančné úkony pri správe domu, ktoré uskutočnil žalobca na základe mandátnej
zmluvy, uskutočnil v mene a na účet žalovaného ako správcu. Žalobca v tejto súvislosti poznamenal,
že v analogických právnych veciach sa otázkou identifikácie subjektu, ktorý vykonával správu domu aj
vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii žalovaného, už zaoberali senáty odvolacieho Krajského súdu v
Bratislave, napr. sp. zn. 11Co/128/2011, s rovnakým záverom, aký zastáva žalobca.
2.2. Žalobca v odvolaní ďalej poukazoval na to, že jedným z listinných dôkazov, od ktorého vlastníci
odvodzujú svoj nárok, je listinný dôkaz Uznanie dlhu zo dňa 19. 7. 2001, ktorý zakladá právnu
domnienku existencie dlhu v uznanej výške  2.259.290,22,- Sk ku dňu  31. 12. 2000.  Skutočnosť, ktorej
svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, nie je predmetom procesného dokazovania a ak domnienka
existencie uznaného záväzku nebola v konaní vyvrátená, súd musí mať podľa § 133 O. s. p. skutočnosť
za preukázanú (rozsudok NS ČR sp. zn. 32Odo/11160/2003). Záväzok žalovaného voči vlastníkom
vyplývajúci z Uznania dlhu nebol predmetom vymáhania v tomto konaní a bol žalovaným  dobrovoľne
zaplatený ešte pred podaním žaloby  na súd. Žalobca v tomto konaní listinou Uznanie dlhu preukazuje
výlučne stav zostatku FUO bytového domu ku dňu  31. 12. 2000; predmetom konania bola len
pohľadávka vyplývajúca z konečného vyúčtovania ku dňu skončenia správy za obdobie od 1. 1. 2001
do  31. 8. 2001, t. j. do skončenia správy žalovaným. Nakoľko platí právna domnienka existencie dlhu do
31. 12. 2000, nie je žiadny právny dôvod skúmať túto výšku záväzku, ktorý navyše zanikol dobrovoľným
plnením.  Žalovaný však napriek tomu v konaní tvrdil, že tento dlh neexistoval, nakoľko v uznaní záväzku
neboli zohľadnené nedoplatky vlastníkov. Uvedenú argumentáciu si osvojil aj súd prvej inštancie vyvodil
z nej právny záver, že právna domnienka založená uznaním dlhu bola vyvrátená a že vlastníci tak nemajú
nárok na zaplatenie pohľadávky, ktorá však nijako nebola zahrnutá do uznávacieho prejavu žalovaného.
Žalovaný teda uznal čo do dôvodu aj čo do výšky svoj záväzok ku dňu  31. 12. 2000 a takto uznaný
záväzok aj uhradil, t. j. uznal tým právne účinky, že ku dňu 31. 12. 2000 bol, zostatok FUO daného
bytového domu. Žalovaný sa v premlčacej dobe ani do dnešného dňa nikdy nedomáhal vrátenia ním
uhradenej sumy. Žalobca v odvolaní osobitne upozornil na to, že žalovaný nikdy nevyčíslil presnú sumu
nedoplatkov, ktoré - ako tvrdí - sú dôkazom, že uznaný dlh neexistoval.  Taktiež sa opomína skutočnosť,
že k 31. 12. 2000 všetci vlastníci bytov (aj nájomníci) spravovaní žalovaným, uhradili o jednu platbu
naviac, ako mali zúčtované v ročnom vyúčtovaní (zaplatili 12 platieb, ale zúčtovaných mali len 11), v
skutočnosti teda na bankovom účte č. XXX/XXXX žalovaného v Poľnobanke boli tieto peniaze v plnej
účtovnej výške.  Ak teda žalovaný tvrdí, že dlh v uznanej výške neexistoval - z dôvodu nedoplatkov



vlastníkov bytov a nebytových priestorov - (čo ale podľa žalobca v konaní nebolo preukázané), potom
mal súd zrejme znížiť uplatnený nárok žalobca o preukázanú neuhradenú sumu nedoplatkov ku dňu
rozhodovania. Žalobca však v konaní procesným podaním zo dňa  16. 1. 2011, doručeným súdu dňa 20.
1. 2011 vzniesol námietku premlčania voči uplatnenému nároku žalovaného, ktorou sa však súd prvej
inštancie nezaoberal.
2.3. Žalobca v odvolaní ďalej poukazoval na skutočnosť, že súd prvej inštancie v konaní nariadil
dokazovanie znalcom, keď znalkyňa V.. D. J. vypracovala znalecký posudok č. X/XXXX. Z jeho záveru
plynie, že nemožno zodpovedne povedať, aká čiastka predstavuje konečné vyúčtovanie; znalcovi neboli
predložené podklady, nakoľko nie sú k dispozícii. Žalobca v tejto súvislosti konštatoval, že jediný, kto
môže mať a má tieto prvotné doklady k dispozícii,  je žalovaný. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej
inštancie v konaní k svojim záverom dospel aj na základe neúplnej kópie znaleckého posudku č. X/
XXXX, vyhotoveného pre účely trestného konania (trestné konanie prebieha na podnet žalovaného).
Uvedené znamená, že strany sporu nemali v súlade so zásadou rovnosti v konaní rovnakú možnosť
ovplyvniť výsledok takéhoto znaleckého dokazovania, čo znamená znemožnenie realizácie procesných
práv účastníka konania na strane žalobcu. Podklady pre dokazovanie pred orgánmi činnými v trestnom
konaní predkladal znalcom výlučne žalovaný. Tiež tak došlo k obchádzaniu procesných ustanovení
O.s.p. o práve účastníka podať námietku zaujatosti voči osobe znalca podľa ust. § 14 a nasl. O. s. p. a
bola odňatá možnosť účastníka konať pred súdom. Navyše žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že v
rozsudku neodôvodnil, prečo preferoval znalecký posudok č. X/XXXX, predložený žalovaným vo vzťahu
k iným dôkazom.  Znalecký posudok č. X/XXXX mohol byť v konaní použitý len ako listinný dôkaz, ktorý
navyše podľa jeho textu, bol vypracovaný bez konfrontácie hodnovernosti dokladov, a to Uznania dlhu zo
dňa  19. 7. 2001, Zápisnica zo 72. a 74. zasadania Predstavenstva SBD Bratislava IV, Potvrdenia zo dňa
15. 3. 2002 vystaveného správcom, t. j. SBD Bratislava IV, zastúpeného na základe mandátnej zmluvy.
2.4.  Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že nesprávne posúdil Potvrdenie vypracované žalobcom
- ako mandatárom za žalovaného ako mandanta po skončení správy domu. Toto potvrdenie len
podporne preukazuje výšku nároku vlastníkov, ktoré pohyby a jednotlivé záväzky vyplývajú z pohybov
na príslušnom účte bytového domu, ktorý bol predložený znalcovi. Skutočnosť, že bolo podpísané len
jedným z členov predstavenstva mandatára však neznamená nesprávnosť údajov v ňom uvádzaných
(keď správnosť potvrdilo znalecké dokazovanie). A pokiaľ je potvrdenie signované jedným zo štatutárov,
ktorý bol riaditeľom mandatára, tak vo vzťahu k vlastníkom  konal v súlade s § 15 ods. 1 písm. c/
Obch. zák. (t. j. kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, je splnomocnený na
všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza). Argumentácia, že z dôvodu zániku výkonu
správy žalovaného dňom 31. 8. 2001 už nemožno vystavovať akékoľvek potvrdenie, je nesprávna;
uvedená úvaha súdu by znamenala napr., že po zániku akéhokoľvek právneho vzťahu by nebolo možné
deklarovať právne vzťahy ním založené v minulom období, t. j. napr. ani uznať záväzok, ktorý vznikol
v minulosti.
2.5. Žalobca záverom vo svojom v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že základ
nároku považuje za opodstatnený, ale sporná je podľa neho výška nároku. Zopakoval, že vystupuje v
konaní ako aktívne legitimovaný účastník nie na vlastný účet, ale ako správca bytového domu v súlade
s ust. § 8b ods. 1 zák. č. 182/1993 Z. z., za vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, t. j.
na účet vlastníkov. Skutočnosť, že uznanie dlhu podpísal V.. Č. a V.. B. v čase, keď boli štatutármi
žalovaného nemôže spochybňovať platnosť a správnosť uznávacieho prejavu žalovaného bez ohľadu
na ich neskoršie pôsobenie. Uznania dlhu vystavoval žalovaný väčšine bytových domov v r. 2001 z
dôvodu nedostatku finančných prostriedkov, ktoré mu chýbali v dôsledku platobnej neschopnosti ako
previesť na novozriadené účty bytových domov, ktoré mal v rozhodnom období v správe.  Na základe
totožných dokladov prijímal plnenia od bytových domov, ktoré vo vyúčtovaní mali vykázaný preplatok a
totožné listiny boli v analogických veciach vedených na Okresnom súde Bratislava IV.
3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril  žalovaný tak, že žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Trval na tom, že v konaní
vyvrátil prezumpciu existencie uznaného  záväzku (dlhu) ku dňu 31. 12. 2000, ktorý nemohol v tom
čase existovať z dôvodu nedoplatkov vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome Ľ.. F.
XX, XX, XX, XX D. H.. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažuje. Potvrdenie
zo dňa  15. 3. 2002 vydané žalobcom je právne neúčinné, predovšetkým preto, že v tom čase už
žalobca nebol mandatárom oprávneným konať v mene žalovaného. Naviac peňažné čiastky v ňom
uvádzané, sú zmätočné v tom, že zaťažujú žalovaného, ktorý bol však len tzv. fakturačným miestom
pre plnenia, ktorých prijímateľom boli vlastníci. Žalovaný tvrdí, že žalobca si riadne a včas nesplnil
všetky povinnosti vyplývajúce mu z mandátnej zmluvy zo dňa 15. 2. 2001 čl. XI  bod  7 a 8 a pre
vlastníkov neodúčtoval peňažné prostriedky fondu prevádzky, údržby a opráv predmetného bytového



domu. Žalobca v rozpore s príslušnými ustanoveniami Obchodného  zákonníka, tiež zákona o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov a mandátnej zmluvy zriadil vo februári 2001 na jeho meno účet v Tatra
banke, a. s., na ktorý vlastníci poukazovali peňažné plnenia, hoci podľa zmluvy o výkone správy
s žalovaným, ako správcom, mali poukazovať na účet žalovaného. Viaceré fyzické osoby, pôvodne
členovia predstavenstva žalovaného, neskôr vykonávajúci funkcie členov štatutárneho orgánu žalobcu,
konali v rozpore s objektívnymi ekonomickými záujmami žalovaného  a poškodili ho, napr. prijímaním
peňažných plnení od vlastníkov na účet zriadený v Tatra banke, a. s., vyhotovením neobjektívneho
uznávacieho prejavu, tiež potvrdenia zo dňa 15. 3. 2002, ako aj \"prehľadových tabuliek zo dňa  12. 3.
2003 a pod.\"
4. Písomným podaním, doručeným odvolaciemu súdu dňa  7. 4. 2014   žalovaný doručil odvolaciemu
súdu rozsudok Krajského súdu v Bratislave  zo dňa  24. 2. 2014  č. k. 6Co/722/2013-520, ktorým
bol zmenený rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa  5. 11. 20013  č. k. 9C/181/2004-472
v obdobnej veci medzi identickými účastníkmi tak, že odvolací súd žalobu žalobcu (Správcovského
bytového družstva) voči žalovanému zamietol, a to z dôvodu žalovaným  vznesenej  námietky premlčania
práva žalobcu, podľa § 107  Občianskeho zákonníka v rámci špeciálnej dvojročnej doby na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia. Dodal, že dňa  28. 3. 2014  boli vyhlásené ďalšie dva  rozsudky
Okresného súdu Bratislava IV v identických veciach, vedené pod sp. zn. 9C/243/2005  a sp. zn.
9Co/255/2004, v ktorých súd prvej inštancie žaloby žalobcu zamietol z dôvodu premlčania práva aktívne
vecne legitimovaného  účastníka podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ďalším písomným
podaním, doručeným odvolaciemu súdu dňa 14. 5. 2015  žalovaný doručil odvolaciemu súdu kópiu
uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa      30. 6. 2014 č. k. 6Co/16/2014-865, ktorým bol v
obdobnej veci medzi identickými účastníkmi zrušený rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa
30. 10. 2013  č. k. 4C/445/2004-796 (ktorým súd prvej inštancie vyhovel žalobe  žalobcu). Nad rámec
doposiaľ uvedených tvrdení žalovaný uviedol, že žalobu na začatie konania v predmetnej veci je vadný,
založený na subjektívnych tvrdeniach 138 právnych predchodcov žalobcu, ktorí neboli oprávnení (neboli
všetci procesne spôsobilí samostatne konať ako účastníci konania, nemali všetci procesnú spôsobilosť
samostatne konať, napr. manželia, spoluvlastníci).
5. Na písomné podania žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, keď uviedol, že konanie uvádzané
žalovaným  je vedené v identicky rovnakých právnych veciach, avšak vychádza z rozdielnych skutkových
základov. Preto bez prihliadnutia na jednotlivé odlišnosti nemožno aplikovať  právny názor odvolacieho
súdu, vyjadrený v uvedených rozhodnutiach Krajského súdu v Bratislave, ako požaduje žalovaný. Podľa
názoru žalobcu nemožno pri aplikácii ust. § 8 ods. 2 zák. č. 182/1993 Z. z. v znení platnom a účinnom ku
dňu skončenia správy aplikovať jej reštriktívny výklad, podľa ktorého ak podľa vtedy platných právnych
predpisov zákon neukladal bývalému správcovi (okrem povinnosti vypracovať správu a odovzdať všetky
písomné materiály, ktoré súvisia so správou domu) aj povinnosť previesť zostatok majetku vlastníkov
na účet nového správcu alebo spoločenstva (ktorá povinnosť bola zavedená až 1. 7. 2004) s ohľadom
na neexistenciu  zákonnej povinnosti nárok vlastníkov  kvalifikovať ako bezdôvodné obohatenie podľa §
451 a § 454 Občianskeho zákonníka.  Žalobca v tejto súvislosti argumentoval ust. § 10 ods. 2 tretia veta
zákona č. 182/1993 Z. z. v znení platnom a účinnom k 31. 12. 2001, v zmysle ktorého si vlastníci bytov
a nebytových priestorov  určia spôsob a oprávnenie hospodárenia s prostriedkami fondu prevádzky,
údržby a opráv v zmluve o spoločenstve (§ 7 ods. 4 písm. f/) alebo v zmluve o výkone správy (§ 8
ods. 1 písm. c/). Zákon tak výslovne odkazuje na Zmluvu o výkone správy uzatvorenú medzi vlastníkmi
a žalovaným, ktorá záväzok žalovaného na vykonanie konečného zúčtovania jednoznačne založila.
Zo Zmluvy o výkone správy (v spise založená zmluva č.                                G.-XXXX/
XXX/XXX/XX), ktorá bola uzavretá medzi žalovaným  a jednotlivými vlastníkmi bytov a NP v bytovom
dome je zakotvená aj povinnosť žalovaného vykonať vyúčtovanie a previesť majetok vlastníkov.  Preto
plnenie, ktorého sa žalobca v zastúpení vlastníkov domáha, je pohľadávka vlastníkov z konečného
finančného vyúčtovania, vyplývajúceho z čl. VIII bod 1 písm. b/  a tiež čl. VIII bod 1 písm. c/ Zmluvy o
výkone správy.  Právnym dôvodom záväzku žalovaného bola teda zmluva, a ako peňažnú pohľadávku
z konečného vyúčtovania podľa čl. VIII bod 1 písm. b/ a c/ Zmluvy o výkone správy túto nemožno
kvalifikovať ako bezdôvodné obohatenie. Žalobca trvá na tom, že Uznanie dlhu je riadnym dôkazným
prostriedkom a žalovaný pohľadávku z Uznania dlhu uhradil v plnom rozsahu, a teda že stav majetku
vlastníkov  na M.  bol k 31. 12. 2000 vo výške 2.259.290,00 Sk a potom stav ku dňu skončenia správy
vyplýva z listinných dôkazov založených v spise za obdobie od 1. 1. 2001 až 31. 8. 2001. Žalobca
teda považuje uplatňovanú pohľadávku  za zmluvný záväzok, s čím súvisí aj posúdenie premlčacej
doby; na jej uplatnenie súdnou cestou sa vzťahuje ust. § 101 Občianskeho zákonníka.  Aj keď by sa
plynutie premlčacej doby  počítalo bez zohľadnenia uznávacieho prejavu žalovaného odo dňa, keď sa
právo mohlo uplatniť  prvý raz, t. j. od  1. 9. 2001 (t. j. odo dňa nasledujúceho po skončení správy



žalovaným), žalobu bol podaný vlastníkmi 26. 7. 2004, t. j. ešte vo všeobecnej premlčacej dobe podľa
ust. § 101 Občianskeho zákonníka   ktorá by uplynula dňa 1. 9. 2004.  Pohľadávka 3.017,67 € teda
nie je premlčaná, a nemôže byť o to viac, argumentoval žalobca, že podľa čl. VIII bod 1 písm. b/
Zmluvy bol žalovaný povinný pri skončení správy vykonať vyúčtovanie  do  31. 5.  nasledujúceho
roku, t. j. v danom prípade do  31. 5. 2002.  V prípade sumy 51.103,42 Sk a sumy 202.623 Sk
titulom zálohových platieb za september  2001  a sumy  60.842,- Sk titulom vyplatených preddavkov
z ročného vyúčtovania  2001 za SBD Bratislava IV (žalovaného) sú tieto pohľadávkami  z konečného
vyúčtovania podľa čl. VIII bod 1 písm. b/ Zmluvy o výkone.  Podľa čl. VIII bod 1 písm. b/ Zmluvy
bol žalovaný povinný  pri skončení správy vykonať vyúčtovanie do  31. 5. nasledujúceho roku, t. j.
do 31. 5. 2002, t. j. premlčacia doba pohľadávky vlastníkov by  začala plynúť 1. 6. 2002 a uplynula
by  1. 6. 2005.  V prípade prijatia záveru o právnej kvalifikácii  uplatneného nároku podľa § 451 a §
454 Občianskeho zákonníka, je nutné posúdiť, či žalovaný do dnešného dňa vykonal alebo nevykonal
konečné vyúčtovanie. V prípade záveru, že toto konečné vyúčtovanie nevykonal (žalovaný namieta
vyúčtovanie predložené mandatárom ako nulitné, vypracované neoprávnenou osobou - Potvrdenie zo
dňa  15. 3. 2002), potom subjektívna premlčacia doba  by fakticky vlastníkom  ani nemusela začať
plynúť - chýbajú totiž kumulatívne podmienky začatia jej plynutia podľa § 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka t. j. vedomosť vlastníkov o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na ich úkor
obohatil. V prípade objektívnej premlčacej doby  je žalobu podaný včas (začala by plynúť 1. 9. 2001
a uplynula 1. 9. 2004). V prípade prijatia záveru, že žalovaný vyúčtovanie ku dňu skončenia správy
vypracoval - t. j. z Potvrdenia o konečnom vyúčtovaní zo dňa 15. 3. 2002, vypracovaného mandatárom,
prihliadnuc k námietke žalovaného, že ide o nulitné potvrdenie, vypracované neoprávnenou osobou,
potom k odsúhlaseniu zostatku z konečného vyúčtovania prišlo ekonomickou námestníčkou žalovaného
V.. I. K.  až  12. 3. 2003, a teda subjektívna premlčacia doba by uplynula vlastníkom  12. 3. 2005.  Žalobca
je preto názoru, že nárok vlastníkov uplatnený v tomto konaní nie je premlčaný.
5.1. Žalobca vo svojom stanovisku ďalej trval na tom, že je vo veci aktívne legitimovaný. Žalovaný si
mylne zamieňa podmienky vedenia občianskeho súdneho konania  s vecnou legitimáciou. Spôsobilosť
byť účastníkom konania ako procesnú podmienku konania si nemožno zamieňať s vecnou (aktívnou
alebo pasívnou) legitimáciou účastníka v konaní, vyplývajúcou z hmotného práva. Nedostatok vecnej
legitimácie nemôže viesť k zastaveniu konania.  Keďže v zmysle § 154 ods. 1 O. s. p.  právne významný
pre posúdenie  existencie  vecnej legitimácie je stav vo veci  v dobe rozhodovania súdu. Preto považuje
žalobca  za právne relevantnú tú skutočnosť, že žalobca  (zast. vlastníkmi bytov a NP na O.. Ľ.. F.  XX
- XX D. H.) bol a je \"majiteľom\" žalovanej pohľadávky, a teda vo veci aktívne legitimovaný. Žalobca
poukazoval na to, že procesné účastníctvo na strane žalobcu  a posúdenie vecnej aktívnej legitimácie
bolo súdom prvej inštancie skúmané a vo veci je vyslovený právny názor právoplatným rozhodnutím -
uznesením Okresného súdu  Bratislava IV  zo dňa  31. 5. 2006  sp. zn. 12C/282/2004-85 v spojení s
uznesením Krajského súdu v Bratislave  zo dňa  31. 8. 2006 sp. zn. 5Co/328/06-93, v zmysle ktorého
súd pripustil zámenu účastníkov konania tak, aby do konania namiesto doterajších žalobcov vstúpil ako
žalobca Správcovské bratislavské družstvo, teda správca bytového domu na ul. Ľ.. F. XX - XX v H.. V
prípade uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/16/2014-865 sa žalobca  vyjadroval v rámci
konania vedeného pred Okresným súdom Bratislava IV  sp. zn. 4C/445/2004, ktoré pripojil k svojmu
písomnému vyjadreniu.
6. Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 4. júna 2015 sp. zn.                9 Co
468/2012 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 3.017,67 €  s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne z dlžnej sumy od 1. novembra
2001 do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 362,- €  a trov právneho zastúpenia vo výške 2
175,20 €  k rukám jeho zástupkyne do troch dní  od právoplatnosti rozsudku.
6.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že aj keď správu predmetného bytového domu v
rozhodnom období fakticky vykonával žalobca na základe mandátnej zmluvy uzavretej so žalovaným,
právne postavenie žalovaného ako správcu do 31. augusta 2001 sa nemení, pretože je založené na
základe zmlúv o výkone správy uzavretými s jednotlivými vlastníkmi, a teda v konaní je daná jeho pasívna
vecná legitimácia. Povinnosť žalovaného ako končiaceho správcu previesť zostatok majetku vlastníkov
na účet nového správcu mu vyplývala z čl. VIII. ods. 1 písm. c/ zmluvy o výkone správy. Podľa názoru
odvolacieho súdu vzhľadom na vykonané dôkazy vyplynula žalobcom tvrdená výška zostatku ku dňu
ukončenia výkonu správy. Uznanie dlhu žalovaného z 19. júla 2001 vyhodnotil                       ako
platné, obsahujúce všetky náležitosti a v konaní nevyšla najavo žiadna taká skutočnosť, ktorá by mohla
spochybniť jeho obsah; prípadné prírastky či úbytky vo fonde medzi                               31. decembrom
2000 a 19. júlom 2001 nie sú relevantné a nemajú žiadny vplyv                                        na
tento právny úkon. K 31. decembru 2000 teda existoval dlh žalovaného voči vlastníkom           vo



výške uvedenej v uznaní dlhu a tento dlh následne splnením zanikol. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k
záveru, že žalovaný vyvrátil právnu domnienku založenú uznaním dlhu                 a že žalobcovi nemožno
priznať žiadne plnenie, lebo jeho výšku nemožno jednoznačne zistiť, vec nesprávne právne posúdil.
Žalobca v konaní predložil dôkazy, ktorými odôvodňoval ním uplatňovanú výšku zostatku za obdobie od
1. januára 2001 do 31. augusta 2001, ktorú mal žalovaný ako končiaci správca previesť. Žalovaný svoje
námietky proti uplatňovanej výške pohľadávky obmedzil len na jej popieranie a tvrdil, že vlastníci bytov
a nebytových priestorov bytového domu mali na úhradách nedoplatky, tieto ale nebol schopný vyčísliť či
inak špecifikovať, pričom žalovaný bol ten, kto mal mať k dispozícii chýbajúce prvotné doklady. Pokiaľ
tieto vlastníkom bytov a nebytových priestorov neboli k dispozícii, táto skutočnosť nemôže ísť na ich
úkor a byť dôvodom pre zamietnutie žaloby v celom rozsahu. Výšku neprevedeného zostatku ku dňu
ukončenia výkonu správy preto bolo potrebné ustáliť                      na základe dôkazov, ktoré boli dostupné,
a to v spojení s obsahom potvrdenia o konečnom vyúčtovaní fondu z 15. marca 2002. Na základe týchto
skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v konaní bola preukázaná výška zostatku fondu v sume
3.017,67 € , ktorý bol žalovaný povinný previesť žalobcovi ako novému správcovi na účet vlastníkov. O
trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
7. Na základe dovolania žalovaného proti rozsudku odvolacieho súdu Najvyšší súd SR ako súd dovolací
Uznesením č.k. 4 Cdo 22/2016 zo dňa 21.6.2018 rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 4.júna 2015
sp. zn. 9 Co 468/2012 zrušil  a vec mu vrátil  na ďalšie konanie.
7.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia dovolací súd okrem iného uviedol, že po preskúmaní veci dovolací
súd dospel k záveru, že konanie je postihnuté vadou zmätočnosti spočívajúcou v nepreskúmateľnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu takej intenzity, ktorá odôvodňuje aplikáciu (ako výnimky) druhej vety
stanoviska R 2/2016 a zakladá                           tak prípustnosť i dôvodnosť podaného dovolania (§ 237 ods. 1
písm. f/ O.s.p.). Tento nedostatok spočíva predovšetkým v tom, že odvolací súd sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia vôbec nezaoberal argumentáciou žalovaného uvádzanou už pred súdom prvej inštancie a
zopakovanou aj vo vyjadrení k podanému odvolaniu, ktorá si vyžadovala špecifickú odpoveď a ktorá
mohla mať eventuálne zásadný význam pre rozhodnutie vo veci. Žalovaný namietal,                že vlastníci
bytov a nebytových priestorov poukazovali mesačné zálohové platby určené                      do fondu
prevádzky, údržby a opráv a nedoplatky z vyúčtovania za rok 2000 na osobitný účet zriadený žalobcom
vo februári 2001, ku ktorému mal žalobca výlučné dispozičné právo a ktorého majiteľom zostal aj po
skončení výkonu správy žalovaným 31. augusta 2001; v tomto dôsledku žalovaný nemohol byť nositeľom
povinnosti, na základe ktorej si žalobca uplatňuje plnenie, pretože zostatok finančných prostriedkov
tvoriacich fond prevádzky, údržby a opráv bol v dispozícii žalobcu do 31. augusta 2001, dokedy ako
mandatár vykonával správu v celom rozsahu na základe mandátnej zmluvy uzavretej so žalovaným, a
v jeho dispozícii zostal                          aj po tomto dátume, odkedy správu predmetného bytového
domu vykonával ako nový správca. Vo vzťahu k ustáleniu výšky neprevedeného zostatku fondu žalovaný
tvrdil, že potvrdenie o konečnom vyúčtovaní fondu z 15. marca 2002 je obsahovo nesprávne, vychádza
z nepresných a nepreukázaných údajov, jednotlivé v ňom uvedené položky na základe ich povahy
nemôžu zaťažovať žalovaného ako správcu, bolo vyhotovené v čase, keď ešte nebolo spracované ročné
vyúčtovanie za rok 2001 za bytový dom, preto nemohla byť ani známa suma, ktorú si žalobca uplatňuje,
a napokon, v čase, kedy bolo vyhotovené, žalobca už nebol oprávnený konať v mene žalovaného ako
mandatár, pretože takéto oprávnenie mu od zániku mandátnej zmluvy   31. augusta 2001 neprináležalo,
a ak tak konal, ide o neúčinný právny úkon, ktorý nemôže žalovaného zaväzovať. Z týchto dôvodov
mal žalovaný za to, že uvedené potvrdenie o konečnom vyúčtovaní fondu výšku zostatku fondu ku dňu
ukončenia výkonu správy nemôže relevantne preukázať. Neobstojí preto konštatovanie odvolacieho
súdu, že výšku neprevedeného zostatku ku dňu ukončenia výkonu správy preto bolo potrebné ustáliť
na základe dôkazov, ktoré boli dostupné, a to v spojení s obsahom potvrdenia o konečnom vyúčtovaní
fondu z 15. marca 2002, keďže žalovaný argumentov odôvodňujúcich záver o neúčinnosti tohto úkonu
uviedol niekoľko; odvolací súd sa ale nimi nezaoberal, nevysvetlil, prečo skutočnosti uvedené v potvrdení
o konečnom vyúčtovaní považoval za preukázané a akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil. So
všetkými uvedenými skutočnosťami sa odvolací súd nevysporiadal riadne, jeho rozhodnutie tak nie je
dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní.
8. Po rozhodnutí NS SR  žalovaný doručil odvolaciemu súdu vyjadrenie v ktorom uviedol, že podľa §
455 C.s.p. odvolací súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu a vo veci žiadal  postupovať
v intenciách čl. 2 ods. 2 a 3 základných princípov C.s.p..  Popretie skutkových tvrdení strany
žalobcu a hmotnoprávnu námietku nedôvodnosti (neopodstatnenosti) nároku na žalovanú istinu s
príslušenstvom z hľadiska rýchlosti, hospodárnosti a efektívnosti opakovaného odvolacieho konania
orientoval (redukoval) najmä na 2 právne rozhodné, časové skutočnosti a to : 1. nespôsobilosť (právnu
neúčinnosť) “Potvrdenia o konečnom finančnom vyúčtovaní prostriedkov fondu prevádzky, údržby a



opráv“ zo dňa 15.03.2002 (ďalej len „potvrdenie“) preukázať ním simulovane (fingovane) deklarovaný
údajný nárok na žalovanú istinu, v ktorom absentuje príloha - zoznam vlastníkov bytov, čo ho o. i. činí
vágnym; 2. premlčanie práva strany žalobcu na žalovanú istinu uplatnené žalobou zo dňa 26.07.2004 na
peňažné prostriedky (žalovanú istinu) podľa údajov potvrdenia so stavom k 31.08.2001 - dňu skončenia
správy, vystaveného dňa 15.03.2002 neoprávnene žalobcom ako údajným mandatárom v dobe dlhšej
ako 2 roky pred podaním žaloby. Žalovaný z hľadiska princípu právnej istoty dal  do pozornosti niektoré
rozhodnutia odvolacieho a dovolacieho súdu vydaných v jeho  prospech v právne zhodných veciach
rozhodnutia  Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.02.2014 sp. zn. 6 Co/722/2013-520 ,zo dňa
30.06.2014 sp. zn. 6 Co/16/2014-865,  zo dňa 30.10.2019 sp. zn. 6 Co/294/2017-1284 ako aj uznesenia
NS SR  zo dňa 29.11.2017 sp. zn. 7 Cdo/90/2016, zo dňa 18.05.2017 sp. zn. 3 Cdo/184/2019  a
zo dňa 21.06.2018 sp. zn. 4 Cdo/22/2016.  Vo všetkých vyššie uvedených prípadoch, ako aj ďalších
rozhodnutých v jeho prospech (ako aj v iných), sa jedná o žalobné návrhy (návrhy na vydanie platobného
rozkazu) založené na viac-menej identickom skutkovom aj právnom základe a druhovo identických
týchto 5 listinných dôkazoch ako je tomu aj v súdenej veci, ktorá je predmetom odvolacieho konania :
1. Liste vlastníctva týkajúceho sa príslušného bytového domu, v ktorom po skončení správy namiesto
žalovaného ako mandanta začalo vykonávať správu SBD ako bývalý mandatár; 2. Zmluvy o výkone
správy (ďalej len „ZVS“) so SBD ako novým správcom a vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v
príslušnom bytovom dome, pričom existencia individuálnych zmlúv (ZVS) v žalobných návrhoch nie je
uvádzaná; 3. Uznaní dlhu k peňažným prostriedkom ROUBF príslušného bytového domu s ich údajným
stavom k 31.12.2000 bez uvedenia akéhokoívek faktického a objektívneho legálneho dôvodu uznania
dlhu a bez jeho kvantifikácie čo do výšky uznaného dlhu - koľkých bytov (nebytových) priestorov v
príslušnom dome a ich vlastníkov sa uznanie dlhu týka a ako bol z hľadiska výšky uznaný dlh preukázaný
- či vôbec bola legálne výška uznaného dlhu ustanovená, zistená a čím (ako); 4. Potvrdení podľa § 16
ZVB a nedefínovnej, anonymnej ZVS (individuálnych ZVS pre príslušný bytový dom bolo viacero), v
potvrdení je uvedený § 8 bod 2 ZVB údajne zakladajúci povinnosť správcu, čo je právny nezmysel,; 5.
Konečnom vyúčtovaní prostriedkov FPÚO ku dňu skončenia správy pre príslušný bytový dom zo dňa
12.03.2003.
8.1. Žalovaný ďalej uviedol, že  žaloba ako celok je zavádzajúca, neposkytuje úplné a pravdivé opísanie
potrebných rozhodujúcich skutočností a v podobe ako bola s priloženými listinnými dôkazmi doručená
súdu je nespôsobilá prispieť k náležitému objasneniu veci, jej spravodlivému prejednaniu a meritórnemu
rozhodnutiu vo veci samej. Potvrdenie o konečnom finančnom vyrovnaní FPÚO je absolútne neplatným,
zavádzajúcim jednostranným právnym úkonom žalobcu ako na to neoprávnenej osoby správcu, ktorý
nebol mandatárom 15.03.2002, keď v tomto smere poukázal na bod 28. odôvodnenia uznesenia NS
SR a žiadal  rešpektovať tento právny názor a na jeho základe rozhodnúť vo veci nami navrhovaným
spôsobom. Preukázanie existencie F. XXX/XXXX je kontraproduktívne, deštruktívneho charakteru ku
statusu SBD ako simulovaného mandatára podľa mandátnej zmluvy a potvrdenia. F. XXX/XXXX právne
aj fakticky anuluje, likviduje potvrdenie ako nelegálny zmätočný jednostranný právny úkon SBD ako
neexistujúceho mandatára - preto sa v tomto podaní vôbec nezaoberal  ani konečným vyúčtovaním
prostriedkov FPUO zo dňa 12.03.2003. Strana žalobcov zatajila (nielen v žalobe) existenciu viacerých
protiprávne uzavretých individuálnych ZVS s jednotlivými vlastníkmi bytov v dome, čo strane žalobcov
u vlastníkov už prevedených bytov v dome do ich vlastníctva nielen v čase iniciovania predmetného
súdneho konania, ale aj predtým bolo známe a čo nerešpektovali. Poukázal tiež nato, že autori
nelegálneho uznania dlhu, vedome protiprávne konajúci v neprospech žalovaného, nemali podľa § 558
Občianskeho zákonníka (čo do dôvodu a výšky) potrebné zistenia v zmysle § 16 ZVB nielen za už
prevedené byty v dome ale ani za ostatné, neprevedené byty v dome ku dňu uznania dlhu (bez ich
výslovnej špecifikácie, identifikácie čo do počtu a pod.). Podporne žalovaný argumentoval znaleckým
posudkom č. XX/XXXX súdnej znalkyne V.. J. D. keď poukázal na  odpoveď znalkyne na otázky  2,5,6.
8.2. Záverom vo svojom vyjadrení poukázal na rozhodnutia odvolacieho súd zo dňa 23.02.2011 sp.
zn.: 3 Cob 319/2010-142 (str. 3 ods. 3 a nasl.), operatívna evidencia vedená žalovaným nie je
dôkazom, ktorý by preukazoval reálnu sumu peňažných prostriedkov. Súd musí zisťovať, či vlastníci
realizovali všetky úhrady a zohľadniť existujúce nedoplatky. Súd prvého stupňa nesprávne rozhodol,
keď dôkazným bremenom na preukázanie skutočností tvrdených žalobcom, zaťažil žalovaného. Až v
prípade, že žalobca preukáže, že na účte fondu nie v pomocnej evidencii boli peňažné prostriedky,
nastupuje dôkazná povinnosť žalovaného. Za dôležité pre premlčanie práva súd označil, kedy sa žalobca
mohlo dozvedieť rozhodné skutočnosti. V rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 29.04.2015 sp. zn.: 3
Cob/373//2013-269 (sp. zn.: 11 Cb/113/2009) v ostatným ods. vete druhej je uvedené, že „Odvolací súd
sa stotožnil s názorom žalovaného, že žalobcom uplatnený nárok je premlčaný.“ Poukázal, že podľa
§ 8 ods. 2 ZVB bol správca povinný najneskôr do 31. mája nasledujúceho roka predložiť vlastníkom



bytov a nebytových priestorov vyúčtovanie. V zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo
na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčuje v 2 ročnej premlčacej lehote. Pritom je
rozhodujúci deň, keď sa ten, na úkor koho bolo získané bezdôvodné obohatenie, dozvie o tom, že došlo
na jeho úkor k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného
obohatenia vtedy, keď má k dispozícii údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu, tj. keď nadobudol
vedomosť o rozsahu bezôdvodného obohatenia a o osobe povinného, v súdenej veci to bol deň
vystavenia potvrdenia 15.03.2002, žaloba bola podaná 26.07.2004. V rozsudku  zo dňa 30.10.2019 sp.
zn.: 6 Co/294/2017-1284 poukázal  na právny názor odvolacieho súdu ,, najmä vo vzťahu k uznaniu
dlhu (body 16. a nasl. odôvodnenia rozsudku) a potvrdenia, ktoré je bez právneho významu (bod 19.
odôvodnenia rozsudku), ako aj zistení znaleckej organizácie. V súvislosti s rozhodnutiami NS SR ako
dovolacieho súdu v prospech žalovaného v právne identických (analogických) veciach, založených na
druhovo totožných dôkazoch, obsahovo totožnom skutkovom stave a právnych predpisoch (zákonoch)
podľa ktorých boli posúdené a rozhodnuté, žiadame procesné konať a spravodlivo rozhodnúť vo veci,
spôsobom ústavne konformným na najbližšom pojednávaní.
9. K vyjadreniu žalovaného podal stanovisko žalobca, ktorý mal zato, že  v predmetnej veci súd
prvej inštancie rozhodol nesprávne, pričom k tomuto nesprávnemu rozhodnutiu dospel v dôsledku
nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhol  odvolaciemu
súdu, aby napadnutý  rozsudok zmenil tak, že žalobnému návrhu v plnom rozsahu vyhovie. Poukázal
na odôvodnenie  uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v spis. zn. 4Cdo 22/2016 zo
dňa 21.06.2018 (bod. 28) v ktorom je uvedené, že dovolací súd dospel k záveru, že konanie je
postihnuté vadou zmätočnosti spočívajúcej v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, pričom
odvolaciemu súdu dáva do pozornosti, že sa odvolací súd nezaoberal argumentáciou žalovaného,
nakoľko žalovaný namietal: 1. Skutočnosť, že vlastníci bytov a nebytových priestorov poukazovali
mesačné zálohové platby určené do fondu prevádzky, údržby a opráv a nedoplatky z RV za rok 2000
na osobitný účet zriadený žalobcom vo februári 2001, ku ktorému mal výhradné dispozičné právo a
ktorého majiteľom zostal aj po skončení správy žalovaným dňa 31.08.2001; 2.Skutočnosť, že v čase
vyhotovenia potvrdenia z 15.03.2002 ešte nebolo spracované RV za rok 2001 za bytový dom, potvrdenie
z 15.03.2002 je obsahovo nesprávne.
9.1. K námietke zriadenia osobitného bankového účtu žalobcom uviedol, že do založenia bankového
účtu v Tatrabanke, a.s. žalovaný účtoval všetky bytové domy cez jeden bankový účet a to cez účet v
Poľnobanke, a.s. a tento účet bol zároveň aj podnikateľským účtom. Z uvedeného dôvodu bolo nutné
pre každý bytový dom viesť analyticky samostatné účtovníctvo na jednom bankovom účte.  Uzatvorenie
mandátnej zmluvy však bolo vecou obchodno-záväzkového vzťahu medzi dvomi podnikateľskými
subjektmi, žalobcom a žalovaným, pričom pre posúdenie dobromyseľnosti vlastníkov bytov a nebytových
priestorov tretích osôb - vlastníkov bytov a NbP v danom bytovom dome bol jeho obsah právne
irelevantný. Voči vlastníkom na základe platnej Zmluvy o výkone správy domu zodpovedal a zodpovedá
žalovaný. Skutočnosť, že ako „majiteľ“ bankového účtu bol uvedený žalobca zodpovedala zákonu,
kedy sa novelou zákona č.  č. 70/2010 Z.z. len spresnilo to, čo dovtedy nepriamo vyplývalo zo znenia
zákona, t.j., že majiteľom účtu sú vlastníci bytov a nebytových priestorov a správca má voči tomuto
účtu dispozičné právo ako aj práva a povinnosti vkladateľa podľa zákona č. 118/1996 Z.z. o ochrane
vkladov v platnom znení. Nie je pravdou, že sa tak stalo v rozpore s mandátnou zmluvou, prípadne
svojvoľným konaním žalobcu. Všetky bytové domy (nielen bytový dom na ul. Ľ.. F. XX-XX D. H.) boli
neprerušene pod správou žalovaného. Žalobca bol mandátnou zmluvou len poverený vykonávať správu
v mene žalovaného a na jeho účet.
9.2. K Ročnému vyúčtovaniu za rok 2001, uviedol, že nie je pravdivé tvrdenia žalovaného, že v čase
vyhotovenia potvrdenia z 15.03.2002 ešte nebolo spracované RV 2001 a preto nemohla byť známa
suma, ktorú si žalobca uplatňuje. Skutočnosť, že zákon prikazuje doručenie ročného vyúčtovania
vlastníkom bytov a nebytových priestorov do 31.05.                          toho-ktorého roka neznamená, že správca
nedisponuje relevantnými údajmi skôr, práve naopak z dôvodu riadneho zaúčtovania každej platby,
má prehľad o jednotlivých položkách vyúčtovaní bezodkladne po skončení príslušného kalendárneho
roka. Tvrdenie, že žalobca nemohol poznať sumu, ktorej zaplatenie si predmetnou žalobou uplatňuje
je tak i z hľadiska časového irelevatné. Potvrdenie o konečnom finančnom vysporiadaní z 15.3.2002,
vystavil mandatár v mene mandanta na základe vtedy platnej Mandátnej zmluvy z 15.2.2001,ktorá
platila do 27.3.2002 a následne podľa Mandátnej zmluvy, ktorá bola uzavretá 27.3.2002, z ktorého ale
len podporne vyplývala výška zostatku na fonde opráv ku dňu skončenia správy domu žalovaným, a
teda samotný základ nárokuje nespochybniteľný a vyplývajúci z účtovnej evidencie a listiny Uznanie
dlhu. Správnosť nároku vlastníkov, ktorý vlastníkom prináleží vrátiť od SBD BA IV (žalovaný), ku dňu
ukončenia správy a ktorý je zhodný s Potvrdením z 15.3.2002 potvrdzuje aj tabuľka z 12.03.2003



vypracovaná ekonomickou námestníčkou žalovaného V..K., ktorú poveril predseda žalovaného na
kontrolu správnosti dokladov slúžiacich na vzájomné finančné vysporiadanie domov, ktoré odišli zo
správy žalovaného a k podpísaniu správnosti výslednej zostavy.
9.3. Záverom žalobca vo svojom stanovisku poukázal na viaceré právoplatne skončené súdne konania
vedené v analogických právnych sporoch medzi tými istými stranami sporu, v ktorých bolo v ostatnej
dobe rozhodnuté v prospech žalobcu a to rozhodnutie  Krajského súdu v Bratislave v sp. zn. 9
Co/327/2014 zo dňa 24.11.2016, sp. zn. 14 Co/694/2013 zo dňa 13.12.2016 (dovolanie žalovaného
odmietnuté rozhodnutím NS SR sp. zn. 3Cdo 195/2017 zo dňa 10.05.2017), sp. zn. lCob/211/2016 zo
dňa 12.04.2018 (dovolanie žalovaného odmietnuté rozhodnutím NS SR sp. zn. 2Obdo/67/2018 zo dňa
30.01.2020), sp. zn. 9 Co/31/2018 zo dňa 04.07.2019.
10.  K predmetnému podaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Poukázal nato, že  v podaní žalobcu je o. i.
tvrdené, že zriadenie účtov v Tatra banke, a.s. žalobcom majúcim status mandatára podľa mandátnej
zmluvy zo dňa 15.02.2001 uzatvorenej sporovými stranami podľa § 566 anasl. Obchodného zákonníka
bolo plnením podľa mandátnej zmluvy a Obchodného zákonníka, čo žalovaný kategoricky neguje
tvrdením, že sa jednalo o zjavne protiprávne konanie žalobcu (mandatára), idúce mimo rámca § 566
a nasl. Obchodného zákonníka ako aj čl. III. mandátnej zmluvy. Ani mnohokrát opakované klamstvo
(lož) zo strany žalobcu sa nemôže stať objektívnou realitou, nakoľko vyššie citované zákonné a zmluvné
ustanovenia derogujú nezmyselné, vedome nepravdivé tvrdenie strany žalobcu, bez zreteľa na to, kto je
ich autorom. Ku dňu konania zasadania predstavenstva žalovaného nedošlo novelizáciami ku korekcii
ustanovenia § 10 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z., v znení neskorších zmien a. Citované zákonné
ustanovenie od prijatia zákona ukladá vlastníkom bytov a nebytových priestorov v príslušnom bytovom
dome realizovať ich platby do fondu prevádzky, údržby a opráv (ďalej len „FPÚO“) mesačne vopred, v
súlade so zmluvou o výkone správy (ďalej len „ZVS“) alebo zmluvou o spoločenstve. Inak povedané,
novelizáciami zákona realizovanými do 02.04.2001, dňa zasadania predstavenstva žalovaného, nebolo
zmenené ani doplnené ustanovenie § 10 ods. 1 a teda na základe týchto novelizácii nebolo potrebné
novo (inak) upraviť povinnosti vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytových domoch, týkajúce sa
ich platieb do FPÚO, nakoľko zákonná úprava tohto druhu podľa ZVB bola konštantná.
10.1. Žalovaný poukázal nato, že viaceré listinné dôkazy čisto z časového hľadiska preukazujú
protiprávnosť konania tých fyzických osôb, ktoré v konflikte záujmov konali v neprospech žalovaného
(neskorších členov štatutárneho orgánu žalobcu), označenie ktorých ako právnych diletantov stranou
žalovaného nie je náhodné. Dokazuje to o. i. aj zápisnica a jej obsah, ktorú ako dôkaz listinou žiadame
vykonať na pojednávaní odvolacím súdom, osobitne jej farebne zvýraznenú časť. V predchádzajúcom
podaní dal ako dôkazy listinami aj zápisnice z „komisie cash flow“, 72. mimoriadneho zasadania
predstavenstva žalovaného a magazín žalovaného z apríla 2001, preukazujúce ako bolo nelegálne
konané niektorými fyzickými osobami konajúcimi za žalovaného, na jeho újmu. Tí v rozpore s internými
smernicami žalovaného neviedli peňažné prostriedky na osobitných účtoch jednotlivých bytových domov
ale na spoločnom účte žalovaného. Žalovaný záverom vo svojom podaní opakovane poukázal aj
na zistenia (závery) obsiahnuté v znaleckom posudku Znaleckého ústavu Ekonomickej univerzity v
Bratislave č. 5/2010.
11.  Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
platného a účinného od 1.7.2016 / ďalej len „C.s.p.“/ ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

12. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací  po vrátení veci dovolacím súdom preskúmal a prejednal
vec v napadnutom rozsahu podľa § 380 ods 1. C.s.p. na odvolacom pojednávaní v zmysle § 385 ods. 1
C.s.p. na ktorom  zopakoval dokazovanie v zmysle § 204 C.s.p. a § 384 ods. 1 C.s.p. čítaním listinných
dôkazov a to  Potvrdenia o konečnom finančnom vyúčtovaní fondu prevádzky, údržby a opráv za obj.
XXXX, Ľ.. F. XX, XX, XX, XX  ku dňu  31. 8. 2001 podľa § 16 zák. č. 182/1993 Z. z., vystavené dňa 15. 3.
2002;   Uznania dlhu  zo dňa  19. 7. 2001;  Konečného vyúčtovania zo dňa  12. 3. 200;  Zmluvy o výkone
správy č. XXX/XXXX zo dňa 18. 7. 2001;  Dodatku č. 1 k zmluve;   Zmluvy o výkone správy č. G. -XXXX/
XXX/XXX/XX;   Znaleckého  posudku č. X/XXXX a č. X/XXXX;  Mandátnej  zmluvy  medzi žalobcom
a žalovaným zo dňa  15. 2. 2001 dospel k záveru, že odvolanie žalobcu  je dôvodné a rozsudok súdu
prvej inštancie je treba v zmysle § 388 C.s.p. zmeniť, pretože súd prvej inštancie  vec neposúdil správne
po právnej stránke.
13. Odvolací súd z takto vykonaného dokazovania zistil, že v súdenej právnej veci je predmetom konania
žalobcom uplatňovaný nárok na zaplatenie sumy 3.017,67 € s príslušenstvom, titulom nevyčerpaných
prostriedkov určených na údržbu a opravy domu vlastníkov bytov a nebytových priestorov  bytového
domu Ľ.. F.  XX, XX, XX, XX v H. (ROUBF) na fond prevádzky, údržby a opráv (FPÚO), a to v



súvislosti so zmenou správcu, vykonávajúceho správu bytového domu k 31. 8. 2001.  Žalovaný v konaní
argumentoval o. i. v súvislosti s výkonom správy tým, že správu fakticky  do  31.8. 2001 vykonával
žalobca, z dôvodu, že medzi účastníkmi bola uzavretá dňa  15. 2. 2001 Mandátna zmluva, v zmysle
ktorej bol žalobca poverený výkonom správy nehnuteľností (bytov a nebytových priestorov viacerých
bytových domov). K uvedenej mandátnej zmluve nutno uviesť, že táto nič nemení na právnom postavení
žalovaného ako správcu bytového domu vo vzťahu k vlastníkom bytov a nebytových priestorov v
predmetnom bytovom dome až do  31. 8.2001;  toto postavenie správcu totiž vyplývalo žalovanému
zo zmlúv o výkone správy, uzavretých s jednotlivými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov. Z týchto
právnych skutočností (jednotlivých Zmlúv o výkone správy uzavretých medzi žalovaným ako správcom
a jednotlivými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov) vyplýva vecná pasívna legitimácia žalovaného
v tomto konaní. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že výkon správy  od  1. 9. 2001 vo vzťahu
k predmetnému bytovému domu na základe zmlúv o výkone správy (uzavretých opäť s jednotlivými
vlastníkmi bytov a nebytových priestorov) vykonáva žalobca.  Z dokazovania tiež vyplynulo, že žalovaný
dňa 19. 7. 2001  uznal dlh na nevyčerpaných  finančných prostriedkoch, určených na údržbu a opravu
domu  k 31. 12. 2000  voči žalobcovi vo výške  2.259.290,22 Sk  a predmetnú sumu  aj uhradil.  Sporná
zostala výška  týchto prostriedkov za obdobie od  1. 1. 2001  do  31. 8. 2001 (t. j. do zmeny správcu
predmetného bytového domu) ktorá mala byť predmetom konečného vyúčtovania, ktoré sa žalovaný
zaviazal spracovať do  30. 10. 2001, čo ale neurobil.
14. Podľa § 8 ods. 2 zákona  č.  182/1993 Z.z.  o vlastníctve bytov a nebytových priestorov  (v
znení účinnom do  30. 6. 2004, t.j. aj v rozhodnom období) správca je povinný najneskôr do 31. mája
nasledujúceho roka predložiť vlastníkom bytov a nebytových priestorov správu o svojej činnosti za
predchádzajúci rok, najmä o finančnom hospodárení, o stave  spoločných častí domu a spoločných
zariadení domu, ako aj o iných významných  skutočnostiach, ktoré súvisia so správou domu.  Ak správca
skončí svoju činnosť, je povinný  30 dní pred jej skončením, najneskôr v deň skončenia činnosti predložiť
vlastníkom bytov a nebytových priestorov správu o svojej činnosti a odovzdať všetky písomné materiály,
ktoré súvisia so správou domu.
15. Odvolací súd na základe zisteného skutkového stavu s poukazom na citované ustanovenia zákona
č.  182/1993 Z.z.  dospel k záveru, že nemá dôvod odchýliť sa od svojich právnych záverov vyslovených
vo svojom rozsudku č.k. 9 Co 468/2012-668 zo dňa  zo dňa 4.6.2015 o dôvodnosti žaloby ( bližšie pozri
odseky 6.,6.1).
15.1.  Predmetná pohľadávka je uplatňovaná za obdobie (1.1. 2001  -  31.8. 2001), kedy  v zákone č.
182/1993 Z.z.  v tom čase platnom znení ust. § 8 ods. 2, nebola výslovne upravená povinnosť končiaceho
správcu previesť zostatok majetku vlastníkov na účet nového správcu (alebo spoločenstva). Takáto
povinnosť bola zahrnutá do právnej úpravy v ustanovení § 8a zák. č. 182/1993 Z.z. s účinnosťou od  1.
7. 2004.  Zákon č. 182/1993 Z.z. (v znení platnom  k  30. 9. 2001) odkazoval vo svojom ust. § 10 ods.
2, posledná veta,  zmluvné strany zmluvy o výkone správy, t.j. vlastníkov bytov a nebytových priestorov
a správcu, aby si v zmluve o výkone správy upravili spôsob a oprávnenie hospodárenia s prostriedkami
fondu prevádzky, údržby a opráv. Jednotliví vlastníci bytov a nebytových priestorov pre prípad ukončenia
výkonu správy zaviazali odchádzajúceho správcu (t.j. žalovaného) povinnosťou vykonať vyúčtovanie a
previesť majetok vlastníkov z konečného finančného vyúčtovania na účet vlastníkov, a to v čl. VIII bod
1, písm.b/ a tiež v čl. VIII bod 1 písm. c/ zmluvy o výkone správy. Takáto povinnosť teda žalovanému ako
končiacemu správcovi - bez ohľadu na to, že nebola v tom čase výslovne pojatá do zákona č. 182/1993
Z.z., ust. § 8 ods. 2 - vyplývala zo zmluvných podmienok dohodnutých v Zmluvách o výkone správy,
uzavretých medzi žalovaným ako správcom a jednotlivými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov,
konkrétne  čl. VIII ods. 1 písm. c/. (č. l. 127 spisu). Ide teda o peňažný záväzok vyplývajúci zo Zmluvy
o výkone správy, ktorý podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (§ 100 ods. 1, §
101 Občianskeho zákonníka ), so začiatkom plynutia od 1. 9. 2001 (mal byť splnený do    31. 8. 2001),
ktorá by uplynula 31. 8. 2004. Žalobca v súdenej právnej veci podal žalobu na začatie konania na súde
dňa  26. 7. 2004, t. j. včas, ešte v rámci plynutia premlčacej doby. Vzhľadom na uvedené neobstojí
obrana žalovaného, že je potrebné pri posudzovaní námietky premlčania aplikovať ustanovenia § 107
Občianskeho zákonníka.
16. Ohľadom existencie a výšky uplatňovanej pohľadávky v sume 3.017,67 € odvolací súd dospel k
záveru, že z vykonaných dôkazov vyplynula žalobcom tvrdená výška zostatku ku dňu ukončenia výkonu
správy. K tomuto záveru dospel odvolací súd  aj na základe obsahu Uznania dlhu zo dňa 19. 7. 2001,
ktoré vyhodnotil ako platné uznanie dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka, pretože obsahuje
všetky náležitosti predpísané zákonom a z vykonaných dôkazov nevyplynula žiadna taká skutočnosť,
ktorá by mohla spochybniť jeho obsah.  Uznanie dlhu zo dňa  19. 7. 2001 preukazuje výšku dlhu k 31.
12. 2000;  prípadné prírastky, či úbytky vo fonde údržby a opráv medzi dňom 31. 12. 2000 a 19. 7.



2001 nie sú relevantné a nemajú žiadny vplyv na tento právny úkon. Spomínané Uznanie dlhu zo dňa
19. 7. 2001 založilo právnu domnienku existencie dlhu žalovaného voči vlastníkom bytov a nebytových
priestorov vo výške 2.259.290,22 Sk ku dňu  31. 12. 2000. Uvedený dlh žalovaného zanikol splnením,
keďže žalovaný tento dlh aj uhradil. Žalobca ohľadom výšky žalovanej istiny produkoval dôkazy, ktorými
odôvodňoval ním uplatňovanú výšku zostatku , ktorú  mal žalovaný ako končiaci správca poskytnúť (za
obdobie od 1. 1. 2001  do  31.8. 2001).
16.1. Prvoinštančný  súd po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že právna
domnienka založená spomínaným uznaním dlhu bola vyvrátená, argumentujúc  závermi dvoch
znaleckých posudkov, ktoré oba zistili, že čiastku, ktorá by mala byť predmetom finančného
vysporiadania nie je možné presne stanoviť, sumy zostatku preto uviedli len orientačne, z dôvodu
nepredloženia prvotných účtovných dokladov. Účtovníctvo žalovaného bolo vedené nesprávne. Súd
prvej inštancie tak síce zastal názor, že základ nároku žalobcu  je daný, ale  jeho výška je sporná, pričom
túto nemožno ustáliť, vzhľadom na výsledky znaleckého dokazovania. Odvolací súd uvedený záver
prvoinštančného súdu nepovažoval za správny. Ani súd prvej inštancie nespochybňoval skutočnosť, že
základ nároku žalobcu je daný, teda opodstatnený. Za tejto situácie podľa názoru odvolacieho súdu
neobstojí záver, že  žalobcovi nemožno priznať žiadne plnenie, lebo jeho výšku nemožno jednoznačne
zistiť. Žalobca v tomto smere produkoval dôkazy, ktorými odôvodňoval ním uplatňovanú výšku zostatku,
ktorú  mal žalovaný ako končiaci správca poskytnúť (za obdobie od 1. 1. 2001  do  31. 8. 2001).
Námietky žalovaného voči uplatňovanej výške pohľadávky sa obmedzili len na jej popieranie, tvrdil,
že sú to vlastníci bytov a nebytových priestorov bytového domu Ľ.. F. XX, XX, XX, XX, ktorí mali  na
úhradách nedoplatky, tieto nebol ale schopný vyčísliť. Pritom to bol žalovaný, kto mal mať k dispozícii
chýbajúce prvotné doklady. Pokiaľ tieto  neboli k dispozícii, nemôže ísť táto skutočnosť na úkor vlastníkov
bytov a nebytových priestorov označeného bytového domu. Výška pohľadávky (o ktorej základe ani
súd prvej inštancie nemal pochybnosti) mala byť potom stanovená na základe tých dôkazov, ktoré
boli dostupné. Existencia len \"operatívnej\" (pomocnej) evidencie nemôže byť dôvodom  nepriznania
peňažnej pohľadávky úplne.  Dôvodná je tiež námietka žalobcu v tom, že znalecký posudok č. X/XX,
na záveroch ktorého súd prvej inštancie tiež založil svoje rozhodnutie, mohol byť v rámci dokazovania
posudzovaný len ako listinný dôkaz, nie ako dôkaz znaleckým posudkom. Znalecký posudok znalkyne
V.. D.  a ani znalecký posudok č. X/XX tak podľa názoru odvolacieho súdu nemohli vyvrátiť právnu
domnienku existencie dlhu  v sume 2.259.290,22 Sk  k 31. 12. 2001. Samotné Uznanie dlhu k 31. 12.
2000 nebolo dostačujúce pre ustálenie výšky neprevedeného zostatku peňažných prostriedkov. Túto
bolo potrebné ustáliť v spojení s obsahom Potvrdenia o konečnom finančnom vyúčtovaní fondu zo dňa
15. 3. 2002 (č. l. 7 spisu), ktoré dôkazy produkoval v konaní žalobca. Na základe týchto skutočností
potom odvolací súd  dospel k záveru, že v konaní bola preukázaná výška zostatku fondu, ktorý bol
žalovaný povinný previesť žalobcovi, ako novému správcovi, na účet vlastníkov, v sume  3.017,67 €.
17.  K otázke žalovaným  spochybňovanej aktívnej vecnej legitimácie žalobcu  v konaní považuje
odvolací súd za potrebné len poznamenať, že túto vyriešil odvolací súd v prejednávanej právnej veci
svojím uznesením zo dňa  31. 8. 2006  č. k. 5Co/328/2006-93 v spojení s uznesením prvoinštančného
súdu zo dňa  31. 5. 2006  č. k. 12C/282/2004-85 (ktorým súd prvej inštancie pripustil zámenu účastníka
na strane žalobcu tak, že namiesto žalobcov 1/ až 138/, t. j. jednotlivých vlastníkov bytov a nebytových
priestorov bytového domu Ľ.. F.  XX, XX, XX  Z. XX D. H., do konania vstúpil terajší žalobca, t. j.
Správcovské bratislavské družstvo, Bratislava, Drobného 27, IČO:  35 803 343). Uvedená zámena
účastníka na strane žalobcu  reflektovala zmenu v právnej úprave, ku ktorej došlo zákonom č. 367/2004
Z. z., ust. § 8b ods. 1 a § 31 ods. 2).
18. Súd prvej inštancie tým, že žalobu žalobcu zamietol, vec nesprávne právne posúdil, dospejúc k
nesprávnemu právnemu záveru, že žalovaný vyvrátil právnu domnienku založenú Uznaním dlhu ako aj
tým, že neaplikoval na danú vec ust. § 8 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z. z. (v znení platnom do 30. 6. 2004) v
nadväznosti na práva a povinnosti vyplývajúce zmluvným stranám zo zmlúv o výkone správy, uzavretých
medzi žalovaným  a jednotlivými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov. Odvolací súd zo všetkých
vyššie uvedených dôvodov  po vrátení  veci Najvyšším súdom SR ako súdom dovolacím napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 388 C.s.p. zmenil  tak, že žalovaný  je povinný    zaplatiť
žalobcovi, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 3.017,67 € s úrokom z omeškania 17,6 % ročne z
dlžnej sumy od 1. 11. 2001 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
19.  O úrokoch z omeškania odvolací súd rozhodol v zmysle § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka,
podľa  ktorého dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní je v omeškaní a ak ide o omeškanie s plnením
peňažného dlhu má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ktorých výšku
ustanovuje vykonávací predpis. Týmto predpisom je Nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z., pričom podľa
§ 10a a § 3 citovaného predpisu výška úrokov je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou



bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Odvolaciemu súdu je
z rozhodovacej činnosti známe, že od 1.11.2001 (prvý deň omeškania, keďže žalovaný sa zaviazal
vykonať konečné vyúčtovanie do 31.10. 2001) bola základná diskontná sadzba 8,80% a žalobca preto
má právo  na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 17,6 %.
20.  Dôvodom prečo NS SR zrušil rozsudok odvolacieho súdu  zo dňa 4.6.2015 sp. zn. 9 Co/468/2012
bolo, že tento sa dostatočným spôsobom nevysporiadal s argumentáciou žalovaného už pred súdom
prvej inštancie ako aj vo vyjadrení k odvolaniu ( pozri odsek 7.1 tohto rozhodnutia, resp. odsek 28
rozhodnutia NS SR ).  K jednotlivým argumentom považuje odvolací súd  za potrebné uviesť.
21. Žalovaný argumentoval, že vlastníci bytov a nebytových priestorov poukazovali mesačné zálohové
platby určené do fondu prevádzky, údržby a opráv a nedoplatky z vyúčtovania za rok 2000 na osobitný
účet zriadený žalobcom vo februári 2001, ku ktorému mal žalobca výlučné dispozičné právo a ktorého
majiteľom zostal aj po skončení výkonu správy žalovaným 31. augusta 2001; v tomto dôsledku žalovaný
nemohol byť nositeľom povinnosti, na základe ktorej si žalobca uplatňuje plnenie, pretože zostatok
finančných prostriedkov tvoriacich fond prevádzky, údržby a opráv bol v dispozícii žalobcu do 31. augusta
2001 a preto nie je daná jeho pasívna legitimácia v konaní.
21.1. K otázka pasívnej legitimácie žalovaného v konaní sa odvolací súd vyjadril vyššie ( pozri odsek
13.,15.1) a to už aj vo svojom pôvodnom rozhodnutí zo dňa 4.6.2015 sp. zn. 9 Co/468/2012 od ktorého
záveru nie je dôvod sa odchýliť, keď dospel k záveru, že povinnosť žalovaného  ako končiaceho  správcu
previesť zostatok na fonde ROUBF na účet vlastníkov ku dňu ukončenia správy  bez ohľadu na to, že
nebola v tom čase výslovne pojatá do zákona č. 182/1993 Z.z. a to  ust. § 8 ods. 2  vyplývala zo zmluvných
podmienok dohodnutých v Zmluvách o výkone správy, uzavretých medzi žalovaným ako správcom
a jednotlivými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v bytovom dome na Ľ.: F. XX,XX,XX,XX,
konkrétne  čl. VIII ods. 1 písm. b/, c/. Nadovšetko  založenie bankového účtu bytového domu žalobcom
ako mandatárom (ktorý bol účtom bytového domu) v dňa 9.2.20001 v Tatrabanke, a.s. bolo plnením
povinností mandatára vo vzťahu k žalovanému a súčasne reflektovalo zmenu právnej úpravy, keď
prostriedky bytových domov museli byť vedené na osobitných účtoch, na rozdiel od dovtedajšieho stavu,
keď sa viedli na spoločnom účte žalovaného, ktorý bol zároveň jeho podnikateľským účtom účet č. XXX v
Poľnobanke). Vzhľadom na uvedené považuje odvolací súd námietky žalovaného o nedostatku pasívnej
legitimácie za nedôvodné.
22. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku, že v čase vyhotovenia Potvrdenia z 15. 3. 2002
ešte nebolo spracované ročné vyúčtovanie za rok 2001 za bytový dom, ktorého sa má týkať žalovaná
suma, a preto nemohla byť ani známa suma, ktorú si žalobca uplatňuje a preto je nesprávne a vychádza
z nepresných a nepreukázaných údajov.
22.1. Samotná skutočnosť, že zákon resp. Zmluva o výkone správy medzi jednotlivými vlastníkmi
bytov a nebytových priestorov v bytovom dome na Ľ.. F. XX,XX,XX,XX, prikazuje vykonať vyúčtovanie
do 31.5 nasledujúceho roku neznamená, že správca nedisponuje relevantnými údajmi skôr a práve
naopak z dôvodu riadneho vyúčtovania každej platby má prehľad o jednotlivých položkách vyúčtovaní
bezodkladne po skončení príslušného kalendárneho roka. V danom prípade nadovšetko došlo k
ukončeniu správy zo strany žalovaného už ku dňu 31.8.2001 a samotné Potvrdenia o konečnom
finančnom  vyúčtovaní FPÚO  k 1.8. 2001  obsahuje stavy a zostatky na účtoch, na fonde opráv ku dňu
31.8.2001, faktúry uhradené žalovaným ako správcom z účtu domu po 31.8.2001,  preddavky vlastníkov
uhradené pre nového správcu na september 2011, vyplatené preplatky z RV 2001 za žalovaného ako aj
zostatok a preto tvrdenie žalovaného, že žalobca nemohol poznať sumu, ktorej zaplatenie si predmetnou
žalobou uplatňuje je z hľadiska časového irelevantné.
23. Právne irelevantná je aj námietka žalovaného, že v čase vyhotovenia Potvrdenia zo dňa 15.3.2020,
žalobca už nebol oprávnený konať v mene žalovaného ako mandatár, pretože takéto oprávnenie mu od
zániku mandátnej zmluvy   31. augusta 2001 neprináležalo, a ak tak konal, ide o neúčinný právny úkon,
ktorý nemôže žalovaného zaväzovať.
23.1. Aj keď je pravdou, že mandátna zmluva medzi žalobcom a žalovaným zo dňa  15. 2. 2001 bola
ukončené ku dňu 30.9.2001, povinnosť žalovaného ako predchádzajúceho správcu vykonať vyučtovanie
za predchádzajúce obdobie a ku dňu ukončenia správy previesť zostatok na fonde ROUBF na účet
vlastníkov vyplývala priamo zo Zmluvy o výkone správy medzi jednotlivými vlastníkmi bytov a nebytových
priestorov (pozri odsek 21.1.).
24. Žalovaný počas odvolacieho a dovolacieho konania ako aj po rozhodnutí dovolacieho súdu
poukazoval na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Bratislava ako súd odvolacieho a to
sp. zn. 6Co/722/2013, 6Co/16/2014, 6Co/294/2017, 3Cob/319/2010, 4Co/531/2013, 5Co/71/2011,
4Co/469/2013, 3Cob/373/2013, ktoré boli vedené medzi identickými účastníkmi, a v ktorých bol žalovaný



úspešný a vzhľadom na požiadavku právnej istoty žiadal aby odvolací súd aj v danej veci rozhodol podľa
právnych názorov v týchto rozhodnutiach vyslovených.
24.1. K uvedenému považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že mu je z rozhodovacej činnosti
známe čo čiastočne vyplýva aj zo samotného  obsahu spisu, že existuje množstvo sporov,
medzi totožnými stranami sporu, kde je čiastočné úspešný žalobca (rozhodnutie Krajského súdu v
Bratislave spis. zn. 9Co/368/2014, 9Co/370/2014, 9Co/468/2012, 14 Co/694/2013, 9 Co/327/2014,
9Co/31/2018, 14Co/617/2013, 1Cob/ 211/2016, 11Co/ 128/2001, 2Co/449/2011, 14Co/694/2013,
14Co/617/2013, 7Co/239/2018,) a rovnako čiastočne je úspešný aj žalovaný (rozhodnutie Krajského
súdu v Bratislave spis. zn.  6Co/722/2013, 6Co/16/2014, 6Co/294/2017, 3Cob/319/2010, 4Co/531/2013,
5Co/71/2011, 4Co/469/2013, 3Cob/373/2013). Závery z týchto jednotlivých rozhodnutí na ktoré
poukazuje predovšetkým žalovaný  ale nie je úplne možné presne aplikovať aj na prejednávanú vec, keď
pri jednotlivých nárokoch sa vychádzalo  z rozdielnych skutkových zistení, napr. keď došlo k ukončeniu
činnosti žalovaného ako správcu v rozdielnom časovom období, za účinnosti inej právnej úpravy zákona
č. 182/1993 Z.z. a podobne.
24.2. Nadovšetko právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom
poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v
obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky. Rozdielnosť právnych názorov súdov v skutkovo
rovnakých alebo podobných veciach a zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je  riešená a
upravená zákonom č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (§ 8 ods.
3, § 20 ods. 1 písm. b/, § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b/). V záujme zachovania princípov právnej
istoty a tiež predvídateľnosti súdnych rozhodnutí je žiaduce, aby všeobecné súdy rešpektovali príslušnú
judikatúru najvyššieho súdu, ktorá bola v zákonom stanovenej procedúre publikovaná v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Povinnosťou všeobecných súdov
však rozhodne nie je reagovať na akékoľvek rozhodnutie iného súdu, či iného senátu toho istého súdu,
existencia odlišnej rozhodovacej činnosti je totiž síce nežiaduca, ale až do ustálenia rozhodovacej praxe
súdov v určitých prípadoch nie je vylúčené, že súbežne budú popri sebe stáť aj rozhodnutia, ktoré k
riešeniu určitej otázky alebo problematiky nepristupujú úplne identicky.
25. Žalovaný rovnako aj po rozhodnutí dovolacieho súdu zotrval na svojej argumentácii o neplatnosti
uznávacieho  prejavu zo dňa 19.7 2001 so stavom k 31. decembru 2000 ktorý žalovaný považoval za
neplatný úkon, keďže nie je nijako označený, nenachádza sa v evidenciách žalovaného a je tiež neplatný
pre konflikt záujmov osoby konajúcej v mene žalovaného a samotného žalovaného. K uvedenému
odvolací súd opätovne uvádza, že   Uznanie dlhu zo dňa 19.7.2001 vyhodnotil ako platné uznanie dlhu
v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka, pretože obsahuje všetky náležitosti predpísané zákonom. Je v
ňom totiž obsiahnuté písomné uznanie žalovaného, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, keď
je nesporné, že právnym dôvodom vzniku záväzku bolo vrátenie nevyčerpaných prostriedkov ROUBF
bytového domu na ulici Ľ.. F. XX-XX D. H. správcom po ukončení výkonu správy. Žalovaný skutočnosti,
ktoré uvedené listinné dôkazy preukazujú, nebol schopný v konaní vyvrátiť, príp. relevantne spochybniť.
Podstatné je, že žalovaný svoje tvrdenie, že dlh ku dňu uznania neexistoval, resp. existoval v inom
rozsahu (bez presnej špecifikácie), napriek tomu, že na jeho strane bolo dôkazné bremeno ohľadne
preukázania tvrdení, ničím nepreukázal, a len púhe spochybňovanie skutočností, pre rozhodnutie v
danej veci často nepodstatných, nebolo z jeho strany spôsobilým prostriedkom pre dosiahnutie úspechu
v konaní. Samotná skutočnosť, že Uznanie dlhu sa nenachádza v evidenciách nemá za následok
neplatnosť tohto právneho úkonu.
26. Ďalšími námietkami žalovaného uvedenými vo vyjadrení k odvolaniu resp. v ďalších jeho podaniach
po rozhodnutí dovolacieho súdu sa odvolací súd opätovne nezoberal, keď zastáva názor, že tieto nie
sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine úvah bez podloženia relevantných
dôkazov. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej
miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strán konania
na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS
112/05).
27.  O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 a § 453 ods. 3 v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobcu  vyhovel a napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie zmenil, mal žalobca   v konaní plný úspech a vznikol mu voči žalovanému  nárok na
náhradu trov celého konania (prvoinštančného, odvolacieho i dovolacieho) v rozsahu 100 %. O  výške



náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
28. O náhrade trov konania štátu, ktoré predstavujú zaplatenú odmenu  znalcov a náhradu vecných
nákladov za písomné oznámenie skutočností významných pre rozhodnutie vo veci zo štátnych
finančných prostriedkov rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení § 470
ods. 2 C.s.p.. O náhrade  trov konania štátu ktoré vznikli  za účinnosti O.s.p., je potrebné rozhodnúť
po 1.7.2016 podľa výsledku konania, keďže v prípade rozhodovania o náhrade trov konania štátu, má
štát  v takomto prípade postavenie strany sporu. Štátu priznal voči neúspešnému žalovanému  nárok
na náhradu trov konania  v rozsahu 100%. O výške  náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p.
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu  je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať   pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu  záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/  je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§  421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva  v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého inštancie,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické  vzdelanie druhého inštancie,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
inštancie (§ 429 ods.2 C.s.p.).



Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že  dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 1384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15"}, {"guid": "59799b71-d04b-4c6e-b1d0-d94699b2672c:39a876e9-c326-4a7c-8e2b-5d71b069ef1b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1404115928.1", "spisova_znacka": "7Cdo/90/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/90/2016 z 29. 11. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-11-29", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1404115928.1"}, {"guid": "4c020685-cd43-4609-9735-5d663b7675be:fe5d3579-4ba6-4e70-98c7-fba7d396f3bf", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1404113320.8", "spisova_znacka": "9Co/169/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/169/2018 z 16. 9. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-09-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1404113320.8"}, {"guid": "69355dbd-330b-44fc-990e-d1cb59a801f8:02d20b4d-2da9-46c6-ac32-b064e182811d", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Co/31/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/31/2018 z 4. 7. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-07-04", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/69355dbd-330b-44fc-990e-d1cb59a801f8:02d20b4d-2da9-46c6-ac32-b064e182811d"}, {"guid": "5dd2b673-fe18-41cd-9c56-1823a3a07a98:7eb93675-8c9c-4265-892c-6d0f78d7a258", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2017:3513206081.3", "spisova_znacka": "6Co/294/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/294/2017 z 17. 7. 2017", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2017-07-17", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:3513206081.3"}, {"guid": "af224712-f9ff-4752-a4bb-ada9baef3bca:59eba5f0-d3f7-4269-af93-27020dea3476", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2015:2109208663.1", "spisova_znacka": "9Co/370/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/370/2014 z 26. 10. 2015", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2015-10-26", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2109208663.1"}, {"guid": "5a9cdd57-a1e8-4369-974f-088260f42080:044b48ac-2cc5-4066-a64f-852710e1e3a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Co/368/2014", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/368/2014 z 8. 10. 2015", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2015-10-08", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/5a9cdd57-a1e8-4369-974f-088260f42080:044b48ac-2cc5-4066-a64f-852710e1e3a8"}, {"guid": "c4e06186-fab6-475a-a1c0-ba5e22983d50:24119c7e-6108-4fbe-a8f7-f953838c68e4", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2014:7812209512.2", "spisova_znacka": "6Co/16/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/16/2014 z 10. 7. 2014", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2014-07-10", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7812209512.2"}, {"guid": "678e5625-0e90-4673-9d03-07d929ebab6e:803882e7-490a-46c1-9594-7e09fa50a424", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2014:3112225830.2", "spisova_znacka": "4Co/469/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/469/2013 z 26. 6. 2014", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2014-06-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3112225830.2"}, {"guid": "db5987f3-4834-41f3-8c31-17fc1e45b8f4:3f64c233-ce7b-4d78-b488-0260de03d5e3", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2014:5812206299.1", "spisova_znacka": "9Co/327/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/327/2014 z 28. 5. 2014", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2014-05-28", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5812206299.1"}, {"guid": "04753dbf-69f7-4d73-a29e-ff8e1705120f:77c090f9-57dc-4740-84ed-c5331458c4ba", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2014:6112217958.1", "spisova_znacka": "14Co/617/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/617/2013 z 27. 5. 2014", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2014-05-27", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2014:6112217958.1"}, {"guid": "bdd6c2ad-7d27-4192-b586-2cd3796629c0:dc95ccc2-7aba-4b41-8d40-ed0e30069f4f", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2014:1404113318.1", "spisova_znacka": "6Co/722/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/722/2013 z 23. 2. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-02-23", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1404113318.1"}, {"guid": "c7e65205-f8e4-40c3-939d-e759aee40ffe:47633846-f1dd-4dbe-b847-090bf8937a61", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2012:5912203855.1", "spisova_znacka": "9Co/468/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/468/2012 z 12. 12. 2012", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2012-12-12", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2012:5912203855.1"}, {"guid": "1ef65852-c2a7-44d0-b1f8-a19cb906ad15:83b9c268-21e7-4f20-891f-2fe214720957", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2012:1404115926.3", "spisova_znacka": "2Co/449/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/449/2011 z 25. 9. 2012", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2012-09-25", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:1404115926.3"}, {"guid": "fb1baa38-50c0-4ee7-95e3-e862fb8a0a77:e2bf2f5e-75af-4fe7-8e3b-ec59f8ed1676", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2011:7710206083.1", "spisova_znacka": "5Co/71/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/71/2011 z 25. 10. 2011", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2011-10-25", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2011:7710206083.1"}, {"guid": "580a4bbe-6cb4-4fa2-a395-887d516ced39:e3085802-a3f4-46ea-8fdf-83d3744ea725", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2011:1404113319.1", "spisova_znacka": "11Co/128/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 11Co/128/2011 z 17. 10. 2011", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2011-10-17", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2011:1404113319.1"}], "citovane_v": []}