Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/287/2018 z 18. 8. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 18. augusta 2020, sp. zn. 7Co/287/2018, ECLI:SK:KSBA:2020:1415207874.1 Krajský súd Bratislava | 7Co/287/2018 | ECLI:SK:KSBA:2020:1415207874.1 | 2020-08-18 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Darovacia zmluva Citované ustanovenia: CSP, § 387 CSP, OZ, § 110 OSP, OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/034c6b94-a160-4eee-805b-beb8e0c0215d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1415207874.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/287/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1415207874
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Harvancová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1415207874.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a
členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobkyne: Q. Q.,
K.. XX.XX.XXXX, O. V. XX, XXX XX O., zastúpená: Advokátska kancelária Roštár - Slovák, s.r.o., IČO:
36 858 731, so sídlom Révová 7, 811 02 Bratislava, proti žalovaným: X/ O. S.Š., K.. XX.XX.XXXX, O.
O. XX, XXX XX O., zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Almáši Gabriel, spol. s r.o., IČO: 36 856
592, so sídlom Šumavská 3, 821 08 Bratislava, X/ P. Q., K.. XX.XX.XXXX, O. V. S.Ž. XX, XXX XX O., o
určenie relatívnej neplatnosti darovacej zmluvy, o odvolaní žalovanej 1/ proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava IV zo dňa 18.07.2018 č.k. 11C/348/2015-160, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd o p r a v u j e záhlavie rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 18.07.2018
č.k. 11C/348/2015-160 v časti uvedenia dátumu narodenia žalobkyne tak, že správne má znieť:
„15.04.1946“.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

III. Žalobkyni sa proti žalovanej 1/ a žalovanému 2/ spoločne a nerozdielne p r i z n á v a nárok na
plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie určil, že Darovacia zmluva, uzavretá 14.06.2012 medzi žalovanou 1/ ako
obdarovanou a žalovaným 2/ ako darcom, predmetom ktorej je bezodplatný prevod spoluvlastníckeho
podielu vo veľkosti 1/2 na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v k.ú. P., okres Bratislava IV, Obec O.
- Q. Č. P., zapísané na LV č. XXX Okresného úradu Bratislava, odbor katastrálny, ako pozemok parc.
CKN č. XXX vo výmere 423 m2 - zast. plochy a nádvoria, pozemok pare. CKN č. XXX vo výmere 347
m2 - záhrady, rodinný dom - 2 byt. jednotka so súp. č. XXXX postavený na parc. CKN č. XXX, ktorej
vklad bol povolený pod V č. XXXXX/XX dňa 13.07.2012, je neplatná (výrok I), žalobcovi proti žalovaným
1/, 2/ spoločne a nerozdielne priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % (výrok II), s tým,
že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (výrok III).
2. Rozhodnutie právne zdôvodnil ust. § 39, § 40a, § 116, § 140, § 606 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“). Pri skúmaní, či žalobkyňa má naliehavý právny záujem na danom
určení, vzhliadol na to, že žaloba o určenie relatívnej neplatnosti právneho úkonu pre porušenie
predkupného práva môže obstáť z pohľadu naliehavého právneho záujmu i vtedy, ak už došlo ku
porušeniu predkupného práva. Nakoľko rozsudok, ktorým súd rozhodne o neplatnosti právneho úkonu
týkajúceho sa nehnuteľnosti je listinou, na základe ktorej správa katastra vyznačí formou záznamu stav
pred týmto úkonom, uvedené samo osobe zakladá naliehavosť žaloby o určenie neplatnosti právneho



úkonu. Vo veci nebolo sporným, že na LV č. XXX k.ú. P., okres Bratislava IV, Obec O. - Q. Č. P., zapísané
na LV č. XXX Okresného úradu Bratislava, odbor katastrálny, ako pozemok parc. CKN č. XXX vo výmere
423 m2 - zast. plochy a nádvoria, pozemok parc. CKN č. XXX vo výmere 347 m2 - záhrady, rodinný
dom - 2 byt. jednotka so súp. č. XXXX postavený na parc. CKN č. XXX (ďalej len „nehnuteľnosť“),
sú zapísaní ako podieloví spoluvlastníci žalobkyňa a žalovaná 1/ každý v 1/2. Pôvodní spoluvlastníci
nehnuteľností boli žalobkyňa a žalovaný 2/, každý v 1/2. Žalovaná 1/ je neter žalovaného 2/. Darovacou
zmluvou datovanou z 14.06.2012 žalovaný 2/ daroval nehnuteľnosti žalovanej 1/, vklad vlastníckeho
práva bol povolený dňa č. 13.07.2012. Žalovaný 2/ i žalobkyňa potvrdili, že žalovaný 2/ pred darovaním
neponúkol svoj spoluvlastnícky podiel žalobkyni. Sporným bolo, či žalobkyni patrilo predkupné právo
k podielu darovanému žalovanej 1/, pretože nedošlo k prevodu na základe kúpnej zmluvy, ale na
základe darovacej zmluvy a či žalobkyni patrilo predkupné právo, pretože žalovaná 1/ a žalovaný 2/
boli podľa tvrdenia žalovanej 1/ blízke osoby. Pri posudzovaní otázky uplatnenia predkupného práva
pri bezodplatnom darovaní súd prvej inštancie vychádzal z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2005 z 25. októbra 2005, podľa ktorého sa predkupné právo podielového
spoluvlastníka uplatňuje aj pri prevode spoluvlastníckeho podielu na základe darovacej zmluvy. I keď
existujú aj iné právne názory (rozhodnutia českých súdov, na ktoré poukázala aj žalovaná 1/), súd prvej
inštancie pri rozhodovaní vychádzal z toho, že predkupné právo predstavuje povinnosť prevádzajúceho
spoluvlastníka ponúknuť vec ako prvému inému spoluvlastníkovi, príp. spoluvlastníkom. Vyjadril názor,
že zákonný pojem„ prevod spoluvlastníckeho podielu" (§ 140 Občianskeho zákonníka) zahŕňa nielen
odplatný prevod, ale aj prevod bezodplatný, teda všetky formy scudzenia spoluvlastníckeho podielu.
Toto ustanovenie zákona nehovorí o odplatnom prevode spoluvlastníckeho podielu, ale o prevode vo
všeobecnosti, z čoho vyvodil, že predkupné právo musí pôsobiť aj v prípade iného ako odplatného
prevodu vlastníckeho práva. Ustálil tak, že žalovaný 2/ teda nemusel svoj spoluvlastnícky podiel
žalobkyni darovať, ale bolo jeho povinnosťou ponúknuť ho na predaj za trhovú (odhadnú) cenu. V konaní
žalovaný 2/, ani žalobkyňa nepopreli, že tak žalovaný 2/ neurobil, z čoho vyvodil, že predkupné právo
žalobkyne v prípade prevodu spoluvlastníckeho podielu bolo porušené. Následne sa zaoberal tým, či v
čase prevodu spoluvlastníckeho podielu medzi žalovaným 2/ a žalovanou 1/ išlo o prevod medzi blízkymi
osobami alebo nie. Mal za to, že skutočnosť, že žalovaná 1/ žalovaného 2/ navštevovala, prípadne to,
že sa mali radi a že mali priateľský vzťah, nezakladala medzi nimi samo osebe vzťah blízkych osôb
v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka. Blízkosť vzťahu žalovaného 2/ a žalovanej 1/ nebolo možné
vyvodiť ani z ich vzájomnej korešpondencie. Na základe uvedeného súd prvej inštancie ustálil, že pri
prevode spoluvlastníckeho podielu k sporným nehnuteľnostiam na žalovanú 1/ nešlo o prevod medzi
blízkymi osobami, a preto zostalo predkupné právo ostatných spoluvlastníkov - žalobkyne vo vzťahu k
tomuto podielu zachované. Súd prvej inštancie upustil a nevykonal navrhnutý dôkaz - výsluch žalobkyne
z dôvodu, že tento by podľa názoru nezvrátil zistený skutkový stav. Na základe uvedeného dospel súd
prvej inštancie k záveru, že žaloba žalobkyne je dôvodnou.
3. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Nakoľko žalobkyňa bola
v konaní proti žalovanej 1/ a žalovanému 2/ plne úspešná, priznal jej nárok na náhradu trov konania
v plnej výške. S tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
4. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná 1/, dôvodiac
ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p.. Mala za to, že právne závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k
ponukovej povinnosti spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom aj v prípade darovania sú prekonané
a obsolentné. Poukázala na to, že Ústavný súd SR v uznesení zo dňa 21.06.2012 sp.zn. II.ÚS186/2012
uviedol, že oba výklady (tak česky ako aj slovenský) sa javia ako legitímne a ústavne konformné. Na
podporu svojej argumentácie poukázala na rozsudok Krajského súdu Trnava sp.zn. 26 Co/50/2013
zo dňa 27.08.2014. Namietala, že súd prvej inštancie vo veci nesprávne interpretoval ust. § 116
Občianskeho zákonníka, keď vyvodil, že vo vzťahu k žalovanému 2/ nie je v postavení blízkej osoby.
Mala za to, že zásadným bolo posúdenie intenzity a kvality skutočných vzájomných vzťahov osôb. Bolo
potrebné prihliadnuť na to, že žalovaný 2/ nemá potomkov, preto medzi nimi došlo k upevneniu vzťahov,
ktorý presahoval bežnú citovú blízkosť. Už vo vyjadrení k žalobe zo dňa 04.08.2015 poukázala na to,
že jej žalovaný 2/ daroval aj nehnuteľnosti nachádzajúce sa k.ú. P.O., obec Bratislava - m.č. P., okres
Bratislava IV, zapísané na LV č. XXXX. Žalovaný 2/ sa aj na pojednávaní vo veci vedenej na Okresnom
súde Bratislava IV sp.zn. 7C/93/2014 vyjadril, že si veľmi dobre rozumeli. Keďže žalovaný 2/ uviedol,
že mu pomáhala vo všetkých smeroch, že bola jediná ktorá si dar zaslúži a že sa zblížili, je potrebné ju
vnímať ako blízku osobu. I keď žalovaný 2/ vzhľadom na vyšší vek bol umiestnený v dome seniorov, toto
nemožno interpretovať v jej neprospech, nakoľko žalovaného 2/ opakovane navštevovala. Na základe



uvedeného žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie alebo rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol a priznal jej nárok na
plnú náhradu trov konania.
5. K odvolaniu žalovanej 1/ sa žalobkyňa vyjadrila podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa
06.09.2018 a uviedla, že nesúhlasí s dôvodmi uvedenými v odvolaní žalovanej 1/ a plne sa stotožnila so
závermi súdu prvej inštancie uvedenými v napadnutom rozhodnutí. Poukázala na to, že podľa ustálenej
judikatúry, ako aj z doslovného znenia ust. § 140 Občianskeho zákonníka vyplýva, že obmedzenie
slobody voľby sa aplikuje rovnako pri slobodnej voľbe spoluvlastníka svoj podiel predať ako aj v prípade
jeho darovania niekomu inému ako spoluvlastníkovi. Stotožnila sa aj so závermi súdu prvej inštancie o
neexistencii vzťahu blízkych osôb medzi žalovanou 1/ a žalovaným 2/. Z evidencie návštev žalovaného
2/ v domove pre seniorov za obdobie od 02/2012 - 02/2013 vyplýva, že žalovaná 1/ pred tým, ako jej
žalovaný 2/ nehnuteľnosť daroval, navštívila žalovaného 2/ len jeden krát, z čoho nemožno vyvodzovať,
že by si boli blízkymi osobami. Žalovaný 2/ býval v dome pre seniorov už od roku 2011, kedy ho žalovaná
1/ nenavštevovala, nakoľko ich vzťahy boli narušené. Zároveň poukázala na to, že žalovaný 2/ listom
zo dňa 02.05.2013 vyzval žalovanú 1/ na vrátenie daru. Narušené vzťahy medzi žalovanými preukazuje
aj listová komunikácia. Nemožno opomenúť, že žalovaný 2/ mal blízka osoby, a tu ju a brata. Žalovaná
1/ sa mohla o žalovaného 2/ postarať ako jeho blízka osoba, čo však neurobila. Na základe uvedeného
preto žiadala, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
6. Žalovaný 2/ sa k odvolaniu žalovanej 1/ nevyjadril.
7. Odvolací súd zistiac, že odvolanie odvolateľky bolo podané v zákonnej lehote, preskúmal vec v
rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo
o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania
si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej 1/ nebolo
podané dôvodne. Vychádzajúc z nerozlučného procesného spoločenstva na strane žalovaných, podanie
odvolania žalovanou 1/ vyvolalo účinky aj vo vzťahu k žalovanému 2/.
8. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v
postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).
9. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia je dostatočné a presvedčivé a súd prvej inštancie sa v ňom vysporiadal so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup je dostatočne vysvetlený nielen s poukazom
na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré
prijal, niet v ňom miesto pre dohady a domnienky. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ústavný
súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia". Prijaté právne závery primerane
vysvetlil, pričom dal i odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky oboch strán. Z odôvodnenia
jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že
žalovaná 1/ sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje ešte neznamená,
že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Napadnutý rozsudok tak nie je postihnutý vadou nepreskúmateľnosti
z dôvodu nedostatočného odôvodnenia. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.
Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. S odôvodnením rozhodnutia
súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387
ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na
ne poukazuje, a vyjadruje sa len k odvolacím námietkam žalovanej 1/.
10. Vo vzťahu k námietkam žalovanej 1/, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil ( §
365 ods.1 písm. h/ C.s.p.) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový



stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.
11. Vo vzťahu k námietkam odvolateľky, že súd prvej inštancie nesprávne interpretoval ust. § 116
Občianskeho zákonníka, odvolací súd odkazuje na bod 35, 36 a 36 odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Ust. § 116 Občianskeho zákonníka pod pojmom
blízka osoba rozumie príbuzného v priamom rade, súrodenca a manžela. Iné osoby v pomere rodinnom
alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z
nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. V prvom rade musí medzi nimi jestvovať rodinný
alebo obdobný pomer a kumulatívne platí, že ujmu, ktorú by utrpela jedna z osôb, by druhá z nich
dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Rodinným pomerom je príbuzenský vzťah, ktorý sa nezaraďuje
do prvej kategórie a pôjde najmä o príbuzných v nepriamom (pobočnom) rade, pričom sa skúma
najmä skutočný obsah uvedeného vzťahu, najčastejšie založený na spoločnom súžití osôb. Zároveň
je potrebné preukázanie kumulatívneho splnenia aj druhej podmienky, a to dôvodné pociťovanie ujmy
ako vlastnej, ktorá svedčí o istej kvalite a intenzite vzájomného vzťahu, ktorý tieto osoby medzi
sebou majú. Tento vzťah musí byť pritom vzájomný, to znamená, že nestačí, ak jedna z osôb by
pociťovala ujmu tej druhej ako svoju vlastnú, ale musí to platiť aj opačne. Nakoľko preukázanie
pociťovania ujmy niekoho iného, ako ujmy vlastnej je podmienkou subjektívnou, nestačí iba tvrdenie
dotknutých osôb, že ujmu iného pociťujú ako svoju vlastnú. Práve „dôvodnosť“ takéhoto „pocitu“,
ktorá je explicitne vyjadrená v ustanovení § 116 vnáša do posudzovania vzájomného vzťahu prvok
objektívnosti. Posudzovať by sa malo, či si osoby vzájomne prejavujú záujem, či si pomáhajú, ak žijú
v spoločnej domácnosti, skúmajú sa pomery, v akých spoločne žijú a pod. Napriek objektivizujúcemu
prvku „dôvodnosti“ pociťovanej ujmy ako vlastnej je splnenie tejto podmienky veľmi individuálne a je
potrebné ho skúmať v každom jednotlivom prípade individuálne. V danej veci žalovaná 1/ tvrdila, že
žalovaného 2/ navštevovala vo veku 14 rokov, keď býval u jej starej mami, potom v roku 1992 (kedy
sa jej spýtal, či by mala záujme o podiel na nehnuteľnosti), následne v roku 2012, pričom v období
do roku 2011 kedy žalovaný 2/ žil na J., žalovaného 2/ žalovaná 1/ nenavštevovala. Vychádzajúc
z uvedených tvrdení žalovanej 1/, s ohľadom na veľmi sporadické osobné návštevy žalovanej 1/ u
žalovaného 2/, možno súhlasiť so závermi súdu prvej inštancie, že ich vzájomný vzťah nemal kvalitu
a intenzitu blízkeho vzťahu. Naplnenie takej kvality a intenzity ich vzájomného vzťahu, ktoré by bolo
možné považovať za vzťah blízky nemožno vyvodzovať ani z toho, že v roku 2012, kedy sa mala
žalovaná 1/ dozvedieť o tom, že žalovaný 2/ sa nachádza v P. V. S., navštívila žalovaného 2/ len 18
krát. Pričom v roku 2013, t.z. po uzavretí Darovacej zmluvy (14.06.2012) sa počet návštev žalovanej 1/
znížil na celkom štyri návštevy. Pri posudzovaní kvality vzájomného vzťahu žalovanej 1/ a žalovaného
2/ nemožno nevzhliadnuť ani na argumentáciu žalobkyne, že žalovaná 1/ ani po zhoršení zdravotného
stavu žalovaného 2/, neprejavila záujem prevziať starostlivosť o žalovaného 2/. Vychádzajúc tak zo
skutočnosti, že vzťah žalovanej 1/ k žalovanému 2/ bol založený len na sporadických kontaktoch,
takýto vzťah i z hľadiska jeho obsahu nemožno považovať za vzťah blízkych osôb. Preto keď žalovaný
2/ pred prevodom nehnuteľnosti neponúkol žalobkyni svoj podiel, nesplnil si povinnosť vyplývajúcu
mu z ustanovenia § 140 Občianskeho zákonníka , teda porušil predkupné právo žalobkyne.
12. V podanom odvolaní žalovaná 1/ namietala aj právne závery súdu prvej inštancie, že zákonný pojem
„prevod spoluvlastníckeho podielu“ v sebe zahŕňa nielen odplatný prevod, ale aj prevod bezodplatný.
Súd prvej inštancie v tejto časti svoje rozhodnutie zdôvodnil s poukazom na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 102/2005 z 25. októbra 2005, zverejnený pod č. R 58/2005.
Odvolateľka v podanom odvolaní poukázala na neustálenú súdnu prax v tejto veci, majúc za to, že
závery uvedené v rozhodnutí R/58/2005 sú prekonané napr. rozhodnutím Krajského súdu v Trnave
sp.zn. 26Co/50/13 zo dňa 27.08.2014. Odvolací súd v súvislosti s odvolacou argumentáciou žalovanej
1/ uvádza, že rozhodnutie všeobecného súdu Slovenskej republiky, na ktoré v odvolaní poukazovala
nie je považované za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 C.s.p.,
keď „za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať predovšetkým rozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1. 1. 1993 s pôvodným
názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky 70 (pokiaľ neboli v neskoršom
období judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený
určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia
najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a



vecne na ne nadviazali“ a „do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu zahrnúť aj rozhodnutia
publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávanej Najvyšším súdom ČSFR, Najvyšším
súdom ČR a Najvyšším súdom SR v dobe do 31. 12. 1992, ako aj rozhodnutia uverejnené v Zborníkoch
stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR
vydaných SEVT Praha v rokoch 1974 (č. I, 1965 - 1967), 1980 (č. II, 1964 - 1969) a 1986 (č. IV,
1970 - 1983), pokiaľ sú stále použiteľné (najmä z hľadiska ich súladu s hodnotami demokratického
právneho štátu) a neboli prekonané neskoršou judikatúrou. Napokon vzhľadom na čl. 2 ods. 2 C.s.p.
je potrebné za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať aj rozhodovaciu prax ďalších
najvyšších súdnych autorít, a to Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské
práva a Súdneho dvora Európskej únie (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. januára
2018 sp. zn. 6 Cdo 29/2017). Vychádzajúc z toho, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zverejnené
pod č. R 58/2005, nebolo ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu prekonané, na správnosť
právnych záverov súdu prvej inštancie nemá vplyv skutočnosť, že ohľadne výkladu § 140 Občianskeho
zákonníka existuje aj opačný názor, podľa ktorého sa predkupné právo podielového spoluvlastníka pri
prevode podielu na základe darovacej zmluvy neuplatní. Tento názor zaujala pri totožnej relevantnej
právnej úprave predkupného práva podielových spoluvlastníkov česká súdna prax (najmä rozhodnutia
NS ČR sp. zn. 22Cdo/2408/2007, sp. zn. 22Cdo/3188/2006), ktorá prešla aj testom ústavnosti Ústavného
súdu ČR (rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 3688/2010) a ktorá poukazujúc najmä na ust. § 602 a
nasl. Občianskeho zákonníka vychádza z toho, že z gramatického výkladu pojmu „predkupné právo“
vyplýva jeho aplikácia len pre prípad predaja (nie darovania). Uvedená problematika bola posudzovaná
tiež Ústavným súdom SR, ktorý v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 186/2012 zaujal záver, že oba prezentované
výklady sa javia ako legitímne a ústavne konformné, no súčasne oba vzbudzujú aj určité pochybnosti.
Ústavný súd SR síce vo svojom rozhodnutí nekonštatoval, že jediným ústavne konformným výkladom je
názor obsiahnutý v rozhodnutí NS SR sp. zn. 1Cdo/102/2005 (R 58/2005), zároveň ani nekonštatoval, že
názor NS SR sp.zn. 1Cdo/102/2005 je prekonaný. V záujme komplexnosti posúdenia veci je potrebné
podotknúť, že súčasná judikatúra nie je v tomto smere úplne jednotná, nakoľko Najvyšší súd SR
rozhodnutím sp.zn. 4 Cdo/7/2020 zo dňa 27.05.2020 odmietol dovolanie proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/83/2019 zo dňa 20.08.2019, ktorý vychádzal z opačného názoru, t.z.
že predkupné právo spoluvlastníka sa aplikuje len v prípade predaja. Odvolací súd však vzhliadol na
to, že sa jedná o ojedinelé rozhodnutie dovolacieho súdu nie o ustálenú súdnu prax, preto preferujúc
existenciu princípu právnej istoty ako súčasti materiálneho právneho štátu prejavujúceho sa aj stabilitou
judikatúry, dospel odvolací súd k záveru, že nie je dôvodným odkloniť od rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR obsiahnutého v rozhodnutí NS SR sp. zn. 1Cdo/102/2005 (R 58/2005).

13. K odvolateľkou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. (t.j. že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací
súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové
zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej
inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia odvolací súd
konštatuje, že závery súdu prvej inštancie majú oporu vo vykonanom dokazovaní, súd prvej inštancie
vykonal dokazovanie v takom rozsahu, aby náležite zistil skutkový stav a tento správne právne posúdil,
preto odvolací súd nemal za preukázané neplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu.

14. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie (vrátane výroku o
trovách konania pred súdom prvej inštancie ) ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil.

15. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie v záhlaví napadnutého rozhodnutia chybne uviedol pri
označení žalobkyne jej dátum narodenia 14.04.1946, i keď z obsahu žaloby v časti identifikácie osoby
žalobcu, ako aj z výpisu z registra obyvateľov je zrejmým, že dátum narodenia žalobkyne je 15.04.1946.
Jedná sa tak o chybu v písaní, zrejmú nesprávnosť, ktorú odvolací súd postupom podľa § 224 C.s.p. v
spojení s ustanovením § 378 ods. 1 C.s.p. odstránil tým, že opravil záhlavie rozsudku súdu prvej inštancie
súdu v časti uvedenia dátumu narodenie žalobkyne tak, že správne má byť uvedené „15.04.1946“.
Uvedený postup je možný a prípustný aj keď nová právna úprava (predtým § 222 ods. 3 O.s.p.) tento



postup explicitne neuvádza (pozri Civilný sporový poriadok, Veľký komentár, Š., E., O., Q., O., I.Č. a
kol., Nakladateľstvo C.H.Beck, str. 825).

16. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262
ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. vychádzajúc z toho, že v odvolacom konaní mala v plnom rozsahu úspech
žalobkyňa. Nakoľko žalovaná 1/ a žalovaný 2/ tvoria nerozlučné procesné spoločenstvo, o nároku na
náhradu trov odvolacieho konania rozhodol tak, že priznal úspešnej žalobkyni voči neúspešnej žalovanej
1/ a žalovanému 2/ spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu
s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods.
2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá
súdny úradník.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).