Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/6/2019 z 29. 1. 2020
Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 29. januára 2020, sp. zn. 14Co/6/2019, ECLI:SK:KSBA:2020:1516213748.1
Krajský súd Bratislava | 14Co/6/2019 | ECLI:SK:KSBA:2020:1516213748.1 | 2020-01-29 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 369 ods. 3 CSP, § 369 ods. 4 CSP, § 262 ods. 1 CSP, § 389 ods. 1 písm. b) CSP, § 255 ods. 1 CSP, § 369 ods. 1 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/da833747-a427-4155-b621-68972e6adbbd
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1516213748.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/6/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1516213748
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1516213748.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave, v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia
senátu: JUDr. Zuzana Kučerová a Mgr. Barbora Barteková, v spore žalobcu: A. A., nar. XX.XX.XXXX,
bytom G. rad XX/XX, R., zastúpeného advokátkou JUDr. Ivanou Hutňanovou, so sídlom Krížna 17/D,
Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so
sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 10.09.2018, č. k. 40C/103/2016-169, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 10.09.2018, č. k.
40C/103/2016-169, vo výroku o trovách konania  z r u š u j e   a vec v rozsahu zrušenia                v
r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

Odvolacie konanie o odvolaní žalobcu proti výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku,           z a s t a v u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava V (ďalej len súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 10.09.2018, č. k.
40C/103/2016-169 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9.826,39 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 9.826,39 eur od 09.10.2015 do zaplatenia, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok). Druhým výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 9.560,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol (tretí výrok) a
žalovanej proti žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania (štvrtý výrok).

2. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že žalobca si žalobou uplatnil nárok na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nezákonnými rozhodnutiami (rozhodnutiami                   o vznesení
obvinení a o vzatí do väzby), ako aj súvisiacim trestným konaním v celkovej výške 67.639,30 eur, z
toho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 35.000,- eur a nárok na náhradu škody vo výške
32.639,30 eur, ktorý nárok na náhradu škody pozostáva                               z predčasného ukončenia
leasingu 22.162,- eur, z výpovede z nájmu bytu pre neplnenie záväzkov vo výške 6.072,- eur, z trov
obhajoby vo výške 4.405,30 eur.

3. Svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil súd prvej inštancie právne ust. § 3 ods. 1                a 2,
§ 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 až 3, § 8 ods. 5, § 17 ods. 1 až 4, § 18 ods. 1 až 3
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení zákona
č. 412/2002 Z. z., účinného od 01.01.2013, a vecne tým, že na základe vykonaného dokazovania zistil,
že proti žalobcovi bolo dvomi uzneseniami zo dňa 18.06.2009 vznesené obvinenie, uznesením zo dňa
21.06.2009 bol vzatý do kolúznej väzby a právoplatne oslobodený spod obžaloby bol dňa 24.10.2013.
Trestné konanie tak trvalo 4 roky a 4 mesiace a vo väzbe bol žalobca 139 dní.

4. Čo sa týka žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody vo výške 32.639,30 eur, ako dôvodný
priznal súd prvej inštancie žalobcovi nárok na náhradu škody vo výške 5.421,09 eur v súvislosti s



ukončením leasingu osobného motorového vozidla a vo výške 4.405,30 eur                   v súvislosti s
trovami obhajoby v trestnom konaní, t.j. nárok na náhradu škody priznal spolu vo výške 9.826,39 eur,
a vo zvyšku nárok na náhradu škody zamietol.

5. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi v zmysle § 517 ods. 2 OZ a § 3 nariadenia vlády                    č.
87/1995 Z. z. aj úroky z omeškania zo sumy 9.826,39 eur náhrady škody v sadzbe úroku                z
omeškania 5,05 % ročne.

6. Čo sa týka žalobcom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 35.000,- eur, súd
prvej inštancie priznal žalobcovi za 139 dní väzby nemajetkovú ujmu vo výške 5.560,- eur (40,- eur za
každý deň strávený vo väzbe) a za nezákonné vznesenie obvinenia nemajetkovú ujmu vo výške 4.000,-
eur, t.j. nárok na náhradu nemajetkovej ujmy priznal spolu vo výške 9.560,- eur, a vo zvyšku nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy zamietol.

7. Svoje rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil súd prvej inštancie právne ust.                  §
255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP (zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku), a
vecne tým, že žalobca si  uplatňoval nárok na zaplatenie 67.639,30 eur, pričom súd mu priznal nárok
19.386,39 eur. Z toho vyvodil, že úspech žalobcu činí 29 % a neúspech 71 %, a preto nárok na náhradu
trov konania patrí úspešnejšej žalovanej, keď pomer jej úspechu je 42 %. Nakoľko však žalovanej žiadne
trovy v spore nevznikli, súd jej nárok na náhradu trov konania nepriznal.

8. Proti rozsudku, v jeho zamietajúcej časti vo veci samej a vo výroku o trovách konania, podal v
zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, a preto bola vec s odvolaním predložená dňa 15.01.2019
Krajskému súdu v Bratislave ako súdu odvolaciemu (§ 34 CSP).

9. Písomným podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 21.05.2019, vzal žalobca odvolanie čiastočne
späť, a to v časti odvolania podaného proti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol,
a navrhol odvolaciemu súdu, aby v tejto časti odvolacie konanie zastavil. Žalobca uviedol, že naďalej
trvá na odvolaní podanom proti výroku                        o trovách konania a žiadal odvolací súd,
aby napadnuté rozhodnutie v časti nároku na náhradu trov konania zmenil tak, že žalobcovi prizná voči
žalovanej náhradu trov prvostupňového                 a odvolacieho konania v rozsahu 60,22 %.

10. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd ďalej v texte svojho rozhodnutia obmedzuje len na uvedenie
dôvodov odvolania žalobcu smerujúceho proti výroku o náhrade trov konania.

11. Žalobca v odvolaní zo dňa 02.11.2018 uviedol, že sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie,
že pomer úspechu žalovanej v konaní predstavuje 42 %. Poukázal na to, že žalobou bol uplatnený
nárok na náhradu majetkovej škody vo výške 32.639,30 eur (§ 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.)
a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 35.000,- eur                   (§ 17 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z.), pričom súd dvomi výrokmi napadnutého rozhodnutia priznal žalobcovi z uplatneného
nároku na náhradu majetkovej škody sumu 9.826,39 eur                  a z uplatneného nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy sumu 9.560,- eur. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 23.02.2011,
sp. zn. 5MCdo/7/2010, nadväzujúceho na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 30.01.2007, sp. zn.
2MCdo/3/2006, vyplýva, že pri uplatnení nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je žalobca povinný
v návrhu na začatie konania uviesť jeho požadovanú výšku. Z povahy tohto nároku však vyplýva,
že presné stanovenie výšky plnenia je závislé vždy od úvahy súdu. Je preto spravodlivé, aby až
súdom prisúdená výška plnenia (nie žalobcom v návrhu uplatnená) bola braná za základ pre výpočet
jednotlivých trov konania, vrátane tarifnej hodnoty pre určenie základnej sadzby tarifnej odmeny za 1
úkon právnej služby v prípade, že účastník je zastúpený advokátom, lebo až vtedy je známa hodnota
sporu. V sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy pri rozhodovaní o náhrade trov konania treba rozlišovať,
čo je základné a čo sprevádzajúce (nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhoradá a
nadväzujúca. Vhodným riešením v týchto sporoch je, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania,
avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). Priznanie plnej náhrady trov konania
výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľná cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§
255 CSP), keďže sa skúma vec čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku (Civilný
sporový poriadok, Nakladatelství C.H. Beck, Števček a kolektív, str. 926, 927). Žalobou boli uplatnené
dva nároky, a to nárok na majetkovú škodu a nárok na nemajetkovú ujmu. Súd prvej inštancie tak mal



rozhodnúť o trovách konania (trovách právneho zastupovania) posúdením pomeru úspechu v spore
samostatne pre oba uplatnené nároky                    s tým, že pri nároku na náhradu majetkovej škody
mala byť východiskovou sumou výška žalobcom uplatneného nároku na náhradu majetkovej škody, t.
j. suma 32.639,30 eur, a pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy mala byť východiskovou sumou
výška prisúdenej náhrady nemajetkovej ujmy, t. j. žalobcovi mala byť priznaná plná náhrada trov konania
(trov právneho zastupovania) v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy náhrady nemajetkovej ujmy, keďže
žalobca bol v časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v spore plne úspešný, nakoľko
základ nároku bol daný a výška nároku závisela od úvahy súdu. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol
odvolaciemu súdu, aby zmenil výrok napadnutého rozhodnutia                o trovách konania tak, že žalobcovi
prizná náhradu trov konania z prisúdenej výšky nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu a z prisúdenej výšky
majetkovej škody podľa pomeru úspechu žalobcu v spore.

12. Ako zistil odvolací súd z obsahu spisu, žalovaná odvolanie proti rozsudku nepodala, ani sa k
odvolaniu žalobcu, ktoré jej bolo doručené dňa 07.12.2018, nevyjadrila.

13. Po tom, ako odvolací súd doručil dňa 02.07.2019 žalovanej na vedomie čiastočné späťvzatie
odvolania žalobcu, sa k nemu žalovaná vyjadrila podaním zo dňa 08.07.2019, v ktorom uviedla, že s
právnou argumentáciou, ani so spôsobom výpočtu percentuálneho úspechu žalobcu sa nestotožňuje.
Podľa žalovanej, právo na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
respektíve nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, nie je absolútne, a aj tu platí povinnosť
preukázania vzniku nemajetkovej ujmy, pretože právna úprava zákona č. 514/2003 Z. z. neposkytuje
všeobecnému súdu oprávnenie na poskytnutie primeranej nemajetkovej ujmy len pri konštatovaní
porušenia práva. Žalobca je zaťažený dôkazným bremenom ohľadom vzniku a výšky nemajetkovej
ujmy, pričom musí preukázať konkrétny negatívny prejav nemajetkovej ujmy vo svojej osobnostnej sfére.
Žalovaná sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že náhrada nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z. z. spočíva výlučne na úvahe súdu. Právna úprava náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č.
514/2003 Z. z. obsahuje určité zákonné limity, a preto nie je možné dospieť k záveru, že výška závisela
od úvahy súdu, ktorú žalobca nemohol nijako predvídať. V čase podania žaloby bolo platné a účinné
znenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré upravuje limit pre priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy tak, že výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovanej
osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu (čo predstavuje 50-násobok
minimálnej mzdy). To, že si žalobca aj napriek uvedenému uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy, ktorého výška prevyšovala tento zákonný limit, nemôže byť v neprospech žalovanej v podobe
nepriznania jej úspechu aj v tejto časti uplatneného nároku. Akceptovaním názoru žalobcu by súd
neprípustným spôsobom pri rozhodovaní o náhrade trov konania nezohľadnil procesný úspech žalovanej
v časti požadovanej náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, čím by súčasne v rozpore s § 255
ods. 1 a ods. 2 CSP žalovanú sankcionoval, respektíve zvýhodnil žalobcu, keď by mu nárok na náhradu
trov konania priznal. Podľa žalovanej súd prvej inštancie postupoval správne a v súlade s príslušnými
ustanoveniami CSP, keď priznanie nároku na náhradu trov konania posudzoval podľa zásady úspechu
aj vo vzťahu k nároku na náhradu majetkovej škody, aj vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy, pričom úspech v konaní zisťoval porovnávaním petitu žalobného návrhu a výroku súdu, ktorým
bolo rozhodnuté vo veci samej. Následne dospel k správnemu záveru, že čistý úspech žalovanej bol v
predmetnom konaní 42 %. V časti uplatneného nároku na náhradu majetkovej škody bola bezpochyby
úspešnou stranou v konaní žalovaná. Nakoľko priznanie nároku na náhradu majetkovej škody nezávisí
od úvahy súdu, ale len od ne/unesenia dôkazného bremena zo strany žalobcu, je potrebné aplikovať
výlučne zásadu úspechu podľa § 255 ods. 1 CSP. Navrhla preto odvolaciemu súdu, aby napadnutý
rozsudok v časti výroku, ktorým súd rozhodoval o nároku na náhradu trov konania, ako vecne správny
potvrdil a žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

14. K vyjadreniu žalovanej zaujal stanovisko žalobca podaním zo dňa 15.07.2019,                       v
ktorom uviedol, že s argumentáciou žalovanej sa nemožno stotožniť. Výška náhrady nemajetkovej
ujmy spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami štátu sa posudzuje podľa hmotnoprávnych ustanovení
zákona v znení účinnom v čase vzniku nemajetkovej ujmy, a nie v čase podania žaloby, ako to tvrdí
žalovaná, t.j. v danej veci podľa hmotnoprávneho ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.
v znení účinnom od 01.01.2009 do 31.12. 2012, kedy došlo k vydaniu nezákonných rozhodnutí štátu
(nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia dňa 18.06.2009 a nezákonné rozhodnutie o vzatí do
väzby dňa 21.06.2009),                       v dôsledku ktorých bola žalobcovi spôsobená škoda a
nemajetková ujma. Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení



účinnom v rozhodnej dobe, je nepochybné, že zákon nelimitoval maximálnu výšku náhrady nemajetkovej
ujmy, ako to upravuje § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v aktuálnom znení, na ktoré odkazuje
žalovaná. Pri určovaní rozsahu nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi teda nebola zákonom daná jej
maximálna výška, ale bola daná len výška minimálna. Žalobca poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.03.2016, sp. zn. 7 Cdo 262/2015 a zo dňa 15.04.2008, sp. zn. 1Sžo
30/2007, s tým, že za pripustenia argumentácia žalovanej by išlo                      o pravú retroaktivitu, ktorá
je neprípustná, pretože všeobecne platí, že právne predpisy nepôsobia späť a právne vzťahy a nároky
z nich vyplývajúce sa musia spravovať normami, ktoré platili v čase ich vzniku. Žalobca zdôraznil, že si
uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami štátu vydanými
v roku 2009, t.j. za účinnosti § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2009 do
31.12.2010, kedy nebola zákonom daná jej maximálna výška, a preto tvrdenia žalovanej opierajúce sa o
argumentáciu, že sa na vec vzťahuje § 17 ods. 4 v znení limitujúcom výšku náhrady nemajetkovej ujmy,
sú nesprávne a vo vzťahu k náhrade trov konania bez právneho významu. Žalovaná úplne opomína,
respektíve ignoruje, kľúčový fakt, že žalobca si uplatnil nároky vzniknuté z nezákonných rozhodnutí
štátu, pričom súd prvej inštancie rozhodol, že základ ním uplatnených nárokov bol jednoznačne daný,
t.j. že štát prostredníctvom svojich orgánov vydal nezákonné rozhodnutia, ktorými žalobcovi spôsobil
tak majetkovú škodu, ako aj nemajetkovú ujmu. Žalobca bol čo právneho základu predmetného sporu
(právneho základu svojich nárokov) plne úspešný. Súd prvej inštancie rozhodol, že základ žalobcovho
nároku je daný, priznal žalobcovi aj majetkovú škodu, aj nemajetkovú ujmu, avšak podľa žalovanej
aj napriek tomu má byť úspech žalobcu v konaní nulový. Argumentácia žalovanej, že pre stanovené
zákonné limity výšky nemajetkovej ujmy nie je možné dospieť k záveru, že výška závisela od úvahy súdu,
je v úplnom rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a je nepochybné, že
výška náhrady nemajetkovej ujmy závisí vždy od úvahy súdu.

15. Vyjadrenie žalobcu zo dňa 17.05.2019 bolo doručené dňa 18.07.2019 žalovanej, ktorá už nevyužila
svoje procesné právo na podanie dupliky.

16. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) vec prejednal bez
nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, a po preskúmaní odvolania, čiastočného
späťvzatia odvolania, ako aj celého obsahu spisového materiálu, dospel k záveru, že odvolaním
napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania je potrebné zrušiť podľa § 389 ods. 1
písm. b) CSP a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie o náhrade trov konania, a v ostatnom
je potrebné odvolacie konanie zastaviť vzhľadom na účinné čiastočné späťvzatie odvolania.

17. O zastavení odvolacieho konania o odvolaní žalobcu proti výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku,
rozhodol odvolací súd podľa ust. § 369 ods. 1, 3 a 4 CSP. Predmetom odvolacieho prieskumu tak ostalo
len odvolanie žalobcu proti výroku o trovách konania.

18. Za plne opodstatnené považuje odvolací súd dôvody odvolania, pre ktoré žalobca napadol výrok
rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania.

19. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie nesprávne interpretoval a aplikoval ust. §
255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP v prejednávanej veci, keď vychádzal z toho, že keďže si
žalobca uplatňoval nárok na zaplatenie sumy 67.639,30 eur, a súd mu priznal nárok na zaplatenie sumy
19.386,39 eur, úspech žalobcu predstavuje 29 % a neúspech 71 %, z čoho vyvodil, že nárok na náhradu
trov konania patrí úspešnejšej žalovanej, keď pomer jej úspechu je 42 %.

20. Treba vychádzať z toho, že žalobca jednou žalobou uplatnil dva samostatné nároky,                   a to
nárok na náhradu majetkovej škody a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie preto pri
rozhodovaní o náhrade trov konania mal postupovať podľa zásad pre priznanie náhrady trov konania pri
každom nároku samostatne, a aj o nároku na náhradu trov konania mal rozhodnúť dvoma samostatnými
výrokmi.

21. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na komentár Civilného sporového poriadku (Števček M.,
Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kolektív, Civilný sporový poriadok.
Komentár. C. H. Beck: Praha, 2016, s. 927), podľa ktorého: „ Ak strana sporu v jednej žalobe uplatní
niekoľko samostatných nárokov, postupuje sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa zásad
pre priznanie náhrady trov konania pri každom nároku samostatne. Nemôže teda úspech žalobcu v



spore týkajúcom sa iba niektorého nároku založiť právo na náhradu trov konania vo všetkých nárokoch.
Trovy, ktoré strana sporu súčasne vynaložila na viac spoločne prejednávaných nárokov, je potrebné
rozdeliť podľa pomeru výšky jednotlivých nárokov (t. j. podľa toho, ako sa tá-ktorá vec zo spoločne
prejednávaných vecí podieľala na vzniku týchto na týchto trov).“

22. Odvolací súd zároveň poukazuje na rozhodovaciu prax všeobecných súdov, podľa ktorej zásadu
úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu
alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nejde                           o procesne neúspešného žalobcu,
ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nakoľko ho nemožno ad absurdum
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej
činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce.
Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom
druhotná                        a nadväzujúca. Žalobcu v takejto veci treba potom považovať za plne
procesne úspešného, lebo mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia,
vyplývajúca z jeho procesného úspechu, závisela od úvahy súdu. Teda v prípade náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch, sa pri posudzovaní miery úspechu v spore a pri určení výšky odmeny za úkony právnej
služby vychádza nie z uplatneného nároku, ale z priznaného nároku                          (z prisúdenej
sumy), čo aj treba vyjadriť vo výroku rozsudku.

23. Niet pochýb o tom, že priznanie nároku na náhradu majetkovej škody nezávisí od úvahy súdu
žalobca. V prejednávanej veci však bol žalobca čo právneho základu predmetného sporu (právneho
základu svojich nárokov) plne úspešný, pretože súd prvej inštancie posúdil rozhodnutia o vznesení
obvinenia a o vzatí do väzby, ako nezákonné. Súd prvej inštancie dospel tiež k záveru, že samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
žalobcovi nezákonnými rozhodnutiami,                      a preto mu priznal aj nemajetkovú ujmu v peniazoch,
pričom výšku náhrady nemajetkovej ujmy určil voľnou úvahou.

24. Nie je správny názor žalovanej, že vzhľadom na stanovené zákonné limity výšky nemajetkovej
ujmy, nie je možné dospieť k záveru, že výška závisela od úvahy súdu prvej inštancie. Zodpovednosť
štátu za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci je konštruovaná
ako objektívna absolútna zodpovednosť, teda štát sa jej nemôže zbaviť. Súdy pri rozhodovaní o výške
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom (orgánov) štátu disponujú širokou mierou uváženia a výšku určujú voľnou úvahou,
vychádzajúc z osobitných okolností danej veci a s prihliadnutím na kritériá sformulované v § 17 ods.
3 zákona                       č. 514/2003 Z. z. (t. j. najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život
a prostredie,                         v ktorom žije a pracuje; závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých k nej došlo; závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a závažnosť
následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení).

25. Pretože súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania nesprávne, odvolací súd podľa § 389 ods. 1
písm. b) CSP zrušil rozsudok v napadnutom výroku, ktorým bolo rozhodnuté                  o trovách konania,
a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom tento
opätovne rozhodne o trovách konania, pričom sa bude riadiť vysloveným právnym názorom odvolacieho
súdu (§ 391 ods. 2 CSP). Zároveň súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania
(§ 396 ods. 3 CSP).

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov                v znení neskorších
zákonov, § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci   samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak



a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a   nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv   začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala   jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na    spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa   potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie   odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe   dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací   súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421   C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje    desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou   slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa   neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška   príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa   písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je   rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia   odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej   inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia   opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom   odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému   rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,                                z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (dovolacie dôvody)                 a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie   a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie   druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná   má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti   tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu    spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie
podľa predpisov o rovnakom   zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a   ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické   vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní   došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto   vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie   spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie   veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto   právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje    podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433    C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie   dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku                           a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie   prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania (§ 435 C.s.p.).