Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10Co/67/2019 z 29. 7. 2020
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. júla 2020, sp. zn. 10Co/67/2019, ECLI:SK:KSBA:2020:1517217680.1
Krajský súd Bratislava | 10Co/67/2019 | ECLI:SK:KSBA:2020:1517217680.1 | 2020-07-29 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Vlastníctvo bytov a nebytových priestorov
Citované ustanovenia: OZ, § 517 ods. 1 OZ, CSP, § 387 ods. 1 CSP, § 517 ods. 2 OZ, § 387 ods. 2 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f52c59b4-4932-4e3f-adfb-52bb38535704
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1517217680.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/67/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1517217680
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1517217680.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a
členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: Bytové
družstvo Petržalka, so sídlom Budatínska 1, Bratislava, IČO: 00 169 765, proti žalovaným: 1/. R. B., F..
XX.XX.XXXX, T. W. X, T., W.. O.. R. B., T. K. R. B., W. X, T., X/ D. P., F.. XX.XX.XXXX, T. Ž.O. XXXX/
XX, F. W., zast. advokátom JUDr. Marekom Ďuranom, Štefánikova 34, Nitra, o zaplatenie 1.716,88 eur
s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej 1/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 14.
novembra 2018, č.k. 24C/68/2017-121, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti                  p o t v r d z u j e .

Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi
858,44 eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 828,55 eur od 02.07.2017 do
zaplatenia, do troch  dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká
v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného, vo zvyšku žalobu zamietol a žiadnej z procesných
strán nepriznal náhradu trov konania.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou od žalovaných 1/ a 2/ domáhal
spoločného a nerozdielneho zaplatenia sumy 1.716,88 eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne
zo sumy 1.686,99 eur od 02.07.2017 do zaplatenia titulom neuhradenia vyúčtovania nákladov za
plnenia poskytované s užívaním a prevádzkou T. Č.. XXX na XX. H.. na W. X R. T. (ďalej len „byt“),
v podielovom spoluvlastníctve žalovaných, a to za obdobie od 01.01.2016 do 31.12.2016 vo výške
1.686,99 eur a čiastku 29,89 eur požadoval titulom úroku z omeškania z oneskorene uhradených
mesačných zálohových platieb za rok 2016. Žalovaná 1/ nesúhlasila a poukázala na to, že svoju dlžobu
uvedenú na vývesnej tabuli vchodu do bytového domu vo výške 10.051,83 eur uhradila do pokladne
žalobcu, čo preukazovala pokladničným dokladom č. P2180183 zo dňa 05.02.2018, podľa ktorého od
nej žalobca prijal sumu 10.062,03 eur ako nedoplatok za predmetný byt vzniknutý od 01.08.2010, R.
XXXXXXXXXX, a zoznamom vlastníkov majúcich nedoplatky, vyveseným vo vchode bytového domu,
podľa ktorého bola k 31.12.2017 výška nedoplatku O.. D. P. I. R. B. v sume 9.862,70 eur a výška
nedoplatku R. B. v sume 10.051,83 eur. Namietala, že zmluvu o výkone správy podpísal len žalovaný 2/
a ona nie, a tiež, že žalobca účtuje náklady za byt pod jedným variabilným symbolom (ďalej len „VS“),
hoci sú dvaja  vlastníci bytu, pričom vo vyúčtovaní nákladov za rok 2016 použil pri jej mene nesprávny
VS, ktorý je VS žalovaného 2/. Žalovaný 2/ poukázal na to, že hoci kúpnou zmluvou zo dňa 15.06.2010
nadobudol spoluvlastnícky podiel 1/2 k bytu, byt užíva žalovaná 1/, ktorá mu prístup doň zamedzuje.
Potvrdil, že so žalobcom uzavrel zmluvu o výkone správy a uviedol, že, platby za plnenia spojené s



užívaním bytu uhrádza a nemá nedoplatky, ani za rok 2016, čo preukazoval poštovými poukážkami,
podľa ktorých žalobcovi v roku 2016 zaplatil pod R. XXXXXXXXXX šesťkrát sumu 86,90 eur a raz sumu
136,90 eur. Žalobca v konaní vysvetlil, že sa snažil, aby žalovaná 1/ presne určila účel platby a uviedla,
ktorú pohľadávku mienila zaplatiť, pretože podľa pokladničného dokladu nie je možné sumu priradiť,
nakoľko je uvedený R. Č.. XXXXXXXXXX, patriaci k platbám do 01.08.2010, ale účel platby je uvedený
ako platby od 01.08.2010. Argumentoval, že žalovanou 1/ zaplatenú sumu 10.051,83 eur poukázal na
najstarší nedoplatok za obdobie do 31.07.2010, kedy boli spoluvlastníkmi bytu žalovaná 1/ s manželom
a platby boli priraďované pod R. Č.. XXXXXXXXXX. Od 01.08.2010, odkedy boli spoluvlastníkmi bytu
žalovaní 1/ a 2/, priraďoval platby k novému R. Č.. XXXXXXXXXX. Žalovaná 1/ so žalobou proti nej
nesúhlasila, keď tvrdila, že má voči žalobcovi všetky pohľadávky splatené, pretože z celkového dlhu
zaplatila polovicu, teda svoju časť dlžoby, a na pokladničnom doklade je aj jasne uvedený účel jej platby.
Žalovaný 2/ zopakoval, že za rok 2016 uhradil sedem mesačných preddavkov v celkovej výške 658,30
eur a žalovaná istina predstavuje rozdiel medzi nákladmi a preddavkami, pričom žalovaná 1/ vložila v
roku 2018 na účet bytu platbu predstavujúcu polovicu dlžnej sumy. On byt nevyužíva, a preto by nemal
platiť nič. Poukázal tiež na to, že žalovaná 1/ určila, že sumou 10.051,83 eur uhrádza polovicu dlhu
vzniknutého po 01.08.2010, čo žalobca nemôže meniť, a teda minimálne polovica zo žalovanej sumy
je uhradená.

3. Vykonaným dokazovaním zistil, že Zmluvou o výkone správy zo dňa 13.05.2016, uzavretou medzi
žalobcom ako správcom a vlastníkmi bytov a nebytových priestorov bytového domu, nachádzajúceho sa
na W. K. Č.. X, X R. T., vlastníci poverili správcu, aby v súlade so zákonom č. 182/1993 Z.z., predmetom
svojej činnosti a touto zmluvou, odplatne zabezpečoval prevádzku, údržbu a opravy spoločných
častí, spoločných zariadení a príslušenstva bytového domu, aby pre nich odplatne zabezpečoval
plnenia spojené s užívaním bytu alebo nebytového priestoru. Správca sa zaviazal zabezpečiť výkon
správy dojednaný s vlastníkmi a bol povinný vykonať vyúčtovanie nákladov za bežný rok do 31.05.
nasledujúceho roku. Žalobu na vymáhanie nedoplatkov z ročných vyúčtovaní nákladov spojených
s užívaním bytu alebo nebytového priestoru podáva správca zo zákona, bez predchádzajúceho
súhlasu vlastníkov. Vlastník je povinný uhradiť nedoplatok na bankový účet bytového domu uvedený
vo vyúčtovaní nákladov do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Súd prvej inštancie zistil, že zmluvu
podpísala nadpolovičná väčšina vlastníkov bytov a nebytových priestorov predmetného bytového domu.
Z vyúčtovania nákladov za plnenia spojené s užívaním bytu žalovaných 1/ a 2/ predstavoval nedoplatok
na uvedených nákladoch k 31.12.2016 sumu 7.559,30 eur. Náklady za plnenia za rok 2016 predstavovali
sumu 2.345,29 eur, zostávajúcu sumu predstavoval nedoplatok za roky 2010-2015 vo výške 5.842,42
eur. Za rok 2016 boli uhradené preddavky vo výške 658,30 eur a nedoplatok predstavoval sumu 1.686,99
eur. Vyúčtovanie nákladov za rok 2016 prevzala žalovaná 1/ osobne dňa 16.06.2017 a žalovaný 2/ dňa
01.06.2017. Podľa príjmového pokladničného dokladu č. P2180183 dňa 05.02.2018 prijal žalobca do
pokladne od žalovanej 1/ sumu 10.051,83 eur, ako účel platby je uvedená platba PMP za byty - vlastníci
0518031250 R. B. a v poznámke je uvedené nedoplatok od 01.08.2010. Listom zo dňa 21.02.2018
žalobca o.i. žalovanej 1/ oznámil, že za obdobie od 01.08.2010 sú podľa LV podielovými spoluvlastníkmi
bytu žalovaní, každý v podiele 1/2 a za toto obdobie eviduje ku dňu 05.02.2018 nedoplatok v celkovej
výške 10.054,65 eur, ktorý je vedený pod R.: XXXXXXXXXX.

4. Po právnom posúdení veci podľa ust. § 6 ods. 1 a 2, § 8a ods. 1, § 8b ods. 1, § 25 ods. 2 zák. č.
182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v platnom znení účinnom do 30.6.2016, § 125
ods. 1, § 136 ods. 1 a 2, § 137 ods. 1, § 139 ods. 1, § 517 ods. 1 a 2 Obč. zák. a § 3 nar. č. 87/1995
Z.z. dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Vysvetlil, že pri podielovom spoluvlastníctve
bytu zákon pri vzťahu k tretím osobám vychádza z jednotnosti vlastníctva, čo je výrazom ochrany
tretích osôb, ktoré nemôžu poznať vnútorné vzťahy spoluvlastníkov, a preto prezumuje u všetkých
spoluvlastníkov spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť a na druhej strane aj solidárne oprávnenie vo
vzťahu k tretím osobám. Vyvodil, že prípadné nezhody spoluvlastníkov, týkajúce sa správy spoločnej
veci, nemajú vplyv na vzťah k tretím osobám. Vyhodnotil, že v prejednávanej veci žalobca ako správca
bytového domu na základe platnej Zmluvy o výkone správy zo dňa 13.05.2016, uzavretej podľa zák.
č. 182/1993 Z.z. v znení účinnom do 30.06.2016 (podľa ktorého sa zmluva o výkone správy schvaľuje
nadpolovičnou väčšinou všetkých vlastníkov bytov a v takom prípade je záväzná pre všetkých vlastníkov,
ak je podpísaná nadpolovičnou väčšinou vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a správcom)
oprávnene požadoval od žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť vyúčtovanie nákladov za plnenia
spojené s užívaním a prevádzkou ich bytu. Vysvetlil, že zmluvu podpísal správca a nadpolovičná väčšina
všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, a preto je zmluva záväzná aj pre



žalovaných, pričom absencia ich podpisov za byt č. 125 nemá vplyv na celkovú platnosť zmluvy. Nemal
pochybnosti o platnosti zmluvy o výkone správy ani o aktívnej legitimácii žalobcu ako správcu na podanie
žaloby, pretože takéto oprávnenie mu prináleží podľa zmluvy a ust. § 8b ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z..
Konštatoval, že správnosť vyúčtovania nákladov za plnenia spojené s užívaním bytu, podľa ktorého
vznikli žalovaným 1/ a 2/ ako podielovým spoluvlastníkom bytu náklady za plnenia za rok 2016 vo výške
2.345,29 eur, z čoho bola v roku 2016 uhradená čiastka 658,30 eur, nebola v konaní sporná.

5. Neprijal tvrdenie žalovanej 1/, že ona zaplatila žalobcovi svoju časť nedoplatku na vyúčtovaní, keď
do pokladne bytového družstva zaplatila dňa 05.02.2018 sumu 10.051,83 eur ako polovicu svojho
nedoplatku na platbách vzniknutých po 01.08.2010, a preto nie je zodpovedná za žalovaný nedoplatok.
Vysvetlil, že v prípade podielových spoluvlastníkov vo vzťahu k tretím osobám je zodpovednosť
spoločná a nerozdielna, teda každý zo spoluvlastníkov zodpovedá v celosti za dlhy voči veriteľovi,
ktorý môže dlh vymáhať od ktoréhokoľvek spoluvlastníka. Konštatoval, že žalovaní nemajú uzavretú
žiadnu dohodu o hospodárení so spoločným bytom, ich spoluvlastnícke podiely sú rovnaké a vnútorné
vzťahy spoluvlastníkov žalobca ako veriteľ nerieši, a preto oprávnene požaduje zaviazať žalovaných na
zaplatenie pohľadávky spoločne a nerozdielne.

6. Vo vzťahu k platbe zaplatenej žalovanou 1/ dňa 05.02.2018 do pokladne žalobcu vo výške 10.051,83
eur ako polovice „svojho“ nedoplatku a spornosti, či uvedenú platbu treba započítať do nedoplatku na
platbách spojených s užívaním a prevádzkou bytu do 01.08.2010 alebo do nedoplatku po tomto dátume,
ustálil, že informácie uvedené na pokladničnom doklade č. P2180183 zo dňa 05.02.2018 sú zmätočné,
keď ako účel platby je uvedený nedoplatok po 01.08.2010, odkedy sú podielovými spoluvlastníkmi bytu
žalovaní 1/ a 2/, avšak uvedený variabilný symbol na doklade podľa evidencie žalobcu prináleží obdobiu
pred 01.08.2010, teda času, kedy boli podielovými spoluvlastníkmi bytu E. B.Í.. Zmenu variabilného
symbolu po zmene jedného zo spoluvlastníkov nepovažoval súd prvej inštancie za potrebnú, keďže v
oboch obdobiach išlo o platby spojené s užívaním rovnakého bytu a dostatočnou identifikáciou zmeny
spoluvlastníka je časové rozdelenie, a to dátum 01.08.2010. Vyhodnotil, že nepresné a nedôsledné
uvádzanie faktov na pokladničnom doklade zo strany žalobcu nemožno pričítať na ťarchu protistrane a
za podstatný považovať výlučne variabilný symbol. Konštatoval, že žalovaná 1/ jednoznačne určila, že
zaplatená suma predstavuje nedoplatok na platbách po 01.08.2010 (v súlade so stanoviskom žalobcu
v liste zo dňa 21.02.2018), pričom podľa jej vyhlásenia mala na mysli polovicu nedoplatku, aj keď
sa mylne domnievala, že uhradením danej sumy zaniká v prípade jej osoby zodpovednosť za dlh
na plneniach spojených s užívaním bytu za rok 2016. Ustálil, že minimálne polovica z dlžnej sumy
vyúčtovania za rok 2016 bola žalovanými (konkrétne žalovanou 1/) žalobcovi zaplatená a túto polovicu
je potrebné zohľadniť pri určovaní oprávnenej výšky nároku požadovaného žalobcom. Dospel potom k
záveru, že z dôvodu solidárnej zodpovednosti podielových spoluvlastníkov bytu nemožno celkovú dlžobu
predstavujúcu rozdiel medzi realizovanými platbami a ročným vyúčtovaním celkových nákladov rozdeliť
na dve rovnaké časti s tým, že každý zo spoluvlastníkov je zodpovedný za „svoju“ polovicu dlžoby, ale
že za nedoplatok sú rovnako zodpovední obaja spoluvlastníci bez ohľadu na to, či niektorý časť dlžoby
zaplatil. Žalovaná 1/ uhradila dňa 05.02.2018 žalobcovi do pokladne sumu 10.051,83 eur, v poznámke
sa nachádza informácia, že sa jedná o nedoplatok vzniknutý po 01.08.2010, teda v zaplatenej sume
musel byť zahrnutý aj nedoplatok na vyúčtovaní za rok 2016, a to najmenej v polovici. Poukázal tiež
na to, že podľa výpočtu samotného žalobcu mu žalovaní k 31.12.2018 dlhovali sumu 19.914,53 eur, v
ktorej bol jednoznačne započítaný aj nedoplatok za rok 2016. Ako dôvodný potom vyhodnotil žalovaný
nárok žalobcu v polovici nedoplatku na platbách spojených s užívaním bytu za rok 2016, teda sumu
828,55 eur a sumu 29,89 eur ako úrok z omeškania za oneskorene zaplatené mesačné zálohové platby.
Žalovaných zaviazal aj na zaplatenie úroku z omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 1 a 2 Obč. zák. v
spojení s nar. vl. č. 87/1995 Z.z. vo výške 5 % ročne zo sumy 828,55 eur od 02.07.2017 do zaplatenia,
keď ako prvý deň omeškania ustálil 02.07.2017, teda deň nasledujúci po lehote, v ktorej boli žalovaní
povinní nedoplatok uhradiť, keďže žalovaná 1/ prevzala vyúčtovanie dňa 16.06.2017 a nedoplatok mal
byť zaplatený do 15 dní od jeho obdržania. Žalovaných zaviazal splniť žalobcovi dlh s tým, že plnením
jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného, a to s poukazom na ust.
§ 511 ods. 1 Obč. zák., ktoré aj podrobne vysvetlil. Vzhľadom na rovnaký procesný úspech a neúspech
strán v spore rozhodol o trovách konania podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. (zrejme mal na mysli ods. 2) a
žiadnej z procesných strán náhradu trov konania nepriznal.

7. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná 1/ včas odvolanie, ktorým podľa obsahu jej odvolania napadla
rozsudok v jeho vyhovujúcej časti a žiadala ho v časti proti nej v plnom rozsahu zrušiť. Nesúhlasila s



tým, že ju súd prvej inštancie zaviazal spoločne a nerozdielne so žalovaným 2/ uhradiť žalobcovi dlh
v zmysle rozsudku, keď mala za to, že listinnými dôkazmi preukázala, že ona všetky platby za dané
obdobie riadne zaplatila. Súdu prvej inštancie vytkla, že porušil zákon, lebo ona je zo zákona povinná
hradiť platby do výšky jej vlastníckeho podielu, čo aj splnila, a preto malo byť konanie voči nej zastavené.
Uviedla, že namietla právnu legitimitu žalobcu, ktorý podľa jej názoru nepredložil relevantné dôkazy o
tom, kedy a za akých okolností sa stal správcom daného bytového domu. Pýtala sa, ako môže byť
platná zmluva o správe od 01.01.2016, keď bolo hlasovanie o správcovi uskutočnené až 13.06.2016.
Tvrdila, že žalobca mal predložiť listinné dôkazy o tom, že sa stal správcom na základe hlasovania,
ktoré muselo prebehnúť do konca roka 1999 a podľa jej informácií neprebehlo, pričom ak takéto dôkazy
o správcovstve žalobca nepredložil, tak neexistujú. Uviedla tiež, že súd prvej inštancie informovala, že
proti predmetnému hlasovaniu o správcovstve podali návrh na jeho zrušenie na Okresný súd Bratislava
II, ktorý doposiaľ právoplatne nerozhodol. Mala potom za to, že súd prvej inštancie rozhodol na základe
akýchsi domnienok a nie dôkazov. Vyjadrila aj názor, že žalobca tým, že žaloval nesprávnu výšku dlhu,
spáchal trestný čin krivého obvinenia s cieľom neoprávneného obohatenia sa, keďže vedel o tom, že
ona svoje dlhy za uvedený byt v polovici zaplatila. Poukázala aj na to, že žalovaný 2/ potvrdil, že za
rok 2016 zaplatil len za 6 mesiacov, z čoho vyvodila, že dlh vznikol len preto, že žalovaný 2/ za ďalších
6 mesiacov nič nezaplatil. Keďže neplatil ani následne, muselo byť súdu prvej inštancie zrejmé, že
neplatičom je výlučne žalovaný 2/ a nie ona. Nesúhlasila s tým, že boli zaviazaní zaplatiť dlh spoločne a
nerozdielne, tvrdiac, že takto je možné zaviazať len manželov, u ktorých je v platnosti BSM a nie úplne
cudzie osoby, a ak tak súd prvej inštancie urobil, porušil ich občianske a ľudské práva a uplatnil voči
nim princíp kolektívnej viny, čo je neprípustné a v rozpore s princípmi Ústavy SR a Listiny základných
ľudských práv a slobôd, ktoré majú väčšiu váhu ako Občiansky zákonník, či iné vnútroštátne predpisy.
Tvrdila, že súd prvej inštancie svojím rozhodnutím porušil jej ústavné práva na spravodlivý súdny proces.
Poukázala aj na to, že žalobca si celú výšku dlhu 19.928,14 eur uplatnil aj v konkurze vyhlásenom na
jej manžela, o čom súd prvej inštancie informovala. Napadnuté rozhodnutie považovala aj za v rozpore
s dobrými mravmi, keďže bola zaviazaná zaplatiť viac ako jej predpisujú zákony a výška jej podielu,
pričom zdôraznila, že je v zmysle Trestného zákona chránenou osobou, starobnou dôchodkyňou. Súdu
prvej inštancie vytkla aj porušenie rovnosti zbraní a stranícke a jednostranné rozhodovanie.

8. Žalobca odvolanie nepodal a vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej 1/ navrhol ňou napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že súd prvej inštancie správne rozhodol, že je ako
správca bytového domu, ktorého si zvolila nadpolovičná väčšina vlastníkov v súlade so zákonom č.
182/1993 Z.z. v tomto spore aktívne legitimovaný. V tejto súvislosti poukázal aj na to, že žalovaný 2/,
ktorý zmluvu o výkone správy podpísal dňa 23.09.2010 (krátko po tom, čo sa stal spoluvlastníkom bytu),
uvedené ani nespochybňoval. Zdôraznil, že aj keď žalovaná 1/ zmluvu nepodpísala, je ňou viazaná s
poukazom na ust. § 6 ods. 1, 3, 4 a § 8a ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z.. Podanie žalôb o neplatnosť
zmluvy o výkone správy žalovanou 1/ na Okresný súd Bratislava II, vedených pod sp. zn. 58C 97/2016 a
50C 2/2016, považoval za účelové s tým, že doposiaľ nebolo vytýčené žiadne pojednávanie. Ohľadom
konkurzného konania vedeného proti manželovi žalovanej 1/ vysvetlil, že si v ňom uplatnil iba nedoplatok
za obdobie do 31.07.2010 spolu s úrokom z omeškania a trovami konania. K námietke žalovanej 1/,
že žiadal nesprávne zaviazať žalovaných na zaplatenie nedoplatku spoločne a nerozdielne, poukázal
na ust. § 125 ods. 1 Obč. zák. a zákon č. 182/1993 Z.z., ktorý, i keď je lex specialis k Občianskemu
zákonníku, neupravuje právne vzťahy vlastníkov spoločnej veci (podielových spoluvlastníkov), a preto
je potrebné použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka o podielovom spoluvlastníctve. S poukazom na
ust. § 25 ods. 2 zák. č. 182/1993 Z.z., § 136, § 139 ods. 1 Obč. zák. mal za to, že z právnych úkonov
týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne, keď toto
ust. § 139 Obč. zák. upravuje vzťah spoluvlastníkov k tretím osobám, vychádza z jednotnosti vlastníctva
a je výrazom ochrany tretích osôb, ktoré nemôžu poznať vnútorné vzťahy spoluvlastníkov, ktorí tvoria
v súdnom spore nerozlučné procesné spoločenstvo. Z uvedeného vyvodil, že nie je možné evidovať
platby a prípadné nedoplatky za byt zvlášť u každého spoluvlastníka, ale ako celok za byt. Mal potom
za to, že žaloval správne oboch podielových spoluvlastníkov a žiadal ich zaviazať k úhrade nedoplatku
spoločne a nerozdielne.

9. Žalovaný 2/ odvolanie ani žiadne vyjadrenie nepodal, žalovaná 1/ v reakcii na vyjadrenie žalobcu
zotrvala na podanom odvolaní.

10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, prejednal odvolanie bez nariadenia



odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej 1/ nie je dôvodné. Podľa ust. §
219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
ako vecne správny potvrdil.

11. Podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

12. S poukazom na citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a
z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska
procesnoprávneho žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi
týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, na základe ktorých súd prvej inštancie žalobe žalobcu
čiastočne vyhovel a žalovaných 1/ a 2/ zaviazal povinnosťou uhradiť žalobcovi sumu 858,44 eur spolu
s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 828,55 eur od 02.07.2017 do zaplatenia, do
troch  dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia
povinnosť druhého žalovaného, pričom vo zvyšku žalobu zamietol. Súd prvej inštancie vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku a obrany žalovaných, a jeho výsledky
aj náležite v súlade s ust. § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy,
z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver o čiastočnej dôvodnosti žaloby žalobcu, a svoje
rozhodnutie aj náležite a vyčerpávajúco v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, keď sa vysporiadal
s argumentami sporových strán, ako aj so všetkými okolnosťami, na ktorých rozhodnutie založil, a ktoré
boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, pričom všetky svoje závery aj riadne a pochopiteľne
zdôvodnil. Napadnutý rozsudok je správny a aj spravodlivý. S jeho odôvodnením súdom prvej inštancie
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (ust. § 387 ods. 2 C.s.p.) a považuje ho za vyčerpávajúce.
Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené súdom prvej inštancie opakovať, odvolací
súd si ich osvojuje, odkazuje na ne a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalovanej 1/.

13. V prvom rade odvolací súd konštatuje, že žalovaná 1/ vo svojom odvolaní len zopakovala svoju
obranu z konania pred súdom prvej inštancie o tom, že ona svoju polovicu dlhu zaplatila, že „neplatičom“
je žalovaný 2/ a nesúhlasila s tým, že boli zaviazaní zaplatiť dlh spoločne a nerozdielne, domáhajúc
sa osvojenia si jej názorov, pričom však neuviedla žiadne relevantné argumenty, spôsobilé spochybniť
správnosť odvolaním napadnutého (v časti) vyhovujúceho rozhodnutia. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom sa súd prvej inštancie všetkými uvedenými
argumentami žalovanej 1/ podrobne zaoberal a aj vysporiadal a svoje rozhodnutie v ňom náležite a
vysvetľujúcim spôsobom (pochopiteľným aj pre laika) zdôvodnil. Odvolací súd s poukazom na znenie
súdom prvej inštancie správne aplikovaných ustanovení § 25 ods. 2 zák. č. 182/1993 Z.z., § 136,
§ 139 ods. 1, § 511 Obč. zák. na zdôraznenie správnosti jeho rozhodnutia opakuje, že žalovaní
1/ a 2/ ako spoluvlastníci bytu majú vo vzťahu k tretím osobám postavenie solidárnych veriteľov a
dlžníkov. Ustanovenie § 25 ods. 2 zák. č. 182/1993 Z.z. stanovuje právnu zodpovednosť žalovaných
ako spoluvlastníkov bytu za záväzky týkajúce sa ich bytu práve vo vzťahu voči ostatným vlastníkom
bytov a nebytových priestorov v dome, a to solidárnu. Voči tretím osobám zas zodpovedajú žalovaní,
keďže sú spoluvlastníkmi bytu, ako solidárni dlžníci priamo z ust. § 139 ods. 1 Obč. zák.. Nedoplatky na
úhradách do fondu prevádzky, údržby a opráv či na úhradách za plnenia a služby spojené s užívaním
bytu alebo nebytového priestoru, alebo dlhy, ktoré vznikli z ročného vyúčtovania týchto platieb môžu
potom ostatní vlastníci prostredníctvom spoločenstva alebo správcu v plnom rozsahu uplatniť voči
ktorémukoľvek spoluvlastníkovi bytu bez ohľadu na výšku jeho spoluvlastníckeho podielu viažuceho sa
na byt alebo nebytový priestor v dome (§ 139 ods. 1 a § 511 Obč. zák.). Spoluvlastnícky podiel je mierou
akou sa spoluvlastníci majú podieľať na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k
spoločnej veci, avšak v tomto smere je výška spoluvlastníckeho podielu rozhodujúca výlučne iba v
rámci ich vnútorného vzťahu. Žalobca bol preto oprávnený požadovať zaplatenie vyššie špecifikovaného
nedoplatku z vyúčtovania (ktorého výška nebola v konaní sporná) od ktoréhokoľvek žalovaného ako
podielového spoluvlastníka, pričom výška jeho spoluvlastníckeho podielu nie je relevantná, keďže
tento vnútorný pomer medzi žalovanými podielovými spoluvlastníkmi (spoludlžníkmi) je významný len z
hľadiska prípadného následného regresu plniaceho spoluvlastníka v postavení solidárneho spoludlžníka
proti druhému spoluvlastníkovi, spoludlžníkovi. Ak teda jeden zo spoluvlastníkov bytu dlh alebo jeho časť



uhradí (ako tomu bolo i v prípade posudzovanej veci, keď žalovaná 1/ časť dlhu zaplatila), pohľadávka
ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome v uhradenej časti zanikla. Spoluvlastník,
ktorý plnil aj za druhého spoluvlastníka (spoludlžníka) má právo od neho požadovať náhradu podľa ust. §
511 ods. 3 Obč. zák. (toho čo veriteľovi za neho uhradil, a to podľa výšky ich spoluvlastníckych podielov).
Spoluvlastníci sa totiž majú medzi sebou v zásade vysporiadať podľa veľkosti svojich spoluvlastníckych
podielov k bytu, ak medzi nimi nedôjde k dohode o inom spôsobe vysporiadania (ust. § 511 ods. 2 Obč.
zák.). V posudzovanej veci došlo žalovanou 1/ len k čiastočnej úhrade dlhu a za zvyšok dlhu zodpovedajú
žalovaní 1/ a 2/ s poukazom na vyššie uvedené ako solidárni dlžníci. Odvolacie námietky žalovanej 1/
sú preto v tomto smere nedôvodné. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutej vyhovujúcej časti
správne a odvolací súd s ním súhlasí.

14. Ani námietky žalovanej, ktorými sa snažila spochybniť aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu nemohli
obstáť. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil žalobcom predložené dôkazy, keď dospel k záveru, že
jeho legitimácia vyplýva z platnej Zmluvy o výkone správy zo dňa 13.05.2016, ktorú podpísal žalobca
ako správca a nadpolovičná väčšina všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome
(v zmysle zák. č. 182/1993 Z.z. v znení účinnom do 30.6.2016). Správny je aj jeho záver, že skutočnosť,
že žalovaní zmluvu nepodpísali, nemá vplyv na jej platnosť, ani na jej záväznosť aj pre nich. Žalobca
bol oprávnený podať voči žalovaným žalobu jednak podľa zmluvy ako i na základe ust. § 8b ods. 1 zák.
č. 182/1993 Z.z.. Ak žalovaná 1/ v odvolaní tvrdila, že žalobca podľa jej názoru nepredložil relevantné
dôkazy o tom, kedy sa stal správcom, a že mal predložiť dôkazy o tom, že sa stal správcom na základe
hlasovania, ktoré muselo prebehnúť do konca roka 1999, čo neprebehlo, odvolací súd pripomína, že
hodnotenie dôkazov je vecou súdu a nie sporových strán, pričom zároveň do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo žalovanej 1/ na to, aby sa súd stotožnil s jej tvrdeniami alebo hodnotením
dôkazov. Napokon, niet pochýb o tom, že žalobca svoje tvrdenia preukázal dôkazmi a žalovanej 1/ sa
ním predložené dôkazy nepodarilo ani len spochybniť, keďže na svoje tvrdenia neprodukovala žiadne
dôkazy. I keď počas konania uviedla, že podala na Okresný súd Bratislava II žalobu „na určenie správcu“
resp., že napadla hlasovanie, ani tieto tvrdenia ničím nepreukázala a nenavrhla v tomto smere vykonať
žiadne dôkazy. Ako už bolo uvedené vyššie, súd prvej inštancie rozhodol na základe stranami v konaní
produkovaných dôkazov, ktoré aj správne vyhodnotil a jeho záverom nie je čo vytknúť.

15. Ak žalovaná 1/ v odvolaní ďalej namietala porušenie jej práv, odvolací súd po preskúmaní súdneho
spisu, napadnutého rozsudku a konania, ktoré mu predchádzalo, konštatuje, že súd prvej inštancie
žiadne práva žalovanej 1/ ani jej právo na spravodlivý súdny proces neporušil. V konaní o žalobe žalobcu
postupoval procesne správne, v súlade so zákonom a odvolací súd v jeho postupe žiadne procesné
pochybenia nezistil. Naviac, žalovaná 1/ ani žiadnu konkrétnu vadu postupu súdu prvej inštancie, v
dôsledku ktorej mali byť porušené jej práva, v odvolaní neuviedla. Ak porušenie jej práva na spravodlivý
súdny proces (a iných bližšie nekonkretizovaných občianskych a ľudských práv) videla v samotnom
napadnutom rozhodnutí, so závermi ktorého nesúhlasila, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť,
že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
sporových strán, v tomto prípade žalovanej 1/, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám musí dať odpoveď
na podstatné otázky a skutočnosti, čím sa súd prvej inštancie aj riadil, a ako už bolo uvedené vyššie,
svoje rozhodnutie náležite a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil. Odvolací súd nemá o správnosti
jeho záverov pochybnosti, keďže sú presvedčivé, podrobne odôvodnené a logické, založené na riadne
vykonanom dokazovaní, správnom hodnotení dôkazov a správnom právnom posúdení veci. Odvolací
súd pripomína, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo sporovej strany, v tomto konaní
žalovanej 1/, na to, aby sa súd stotožnil s jej tvrdeniami, právnymi názormi alebo hodnotením dôkazov,
a obsahom základného práva na spravodlivý proces nie je ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom sporovej strany, resp. právo na úspech v konaní.

16. Ďalšími tvrdeniami a argumentami, uvedenými žalovanou 1/ v odvolaní, napr. že žalobca mal tým,
že žaloval nesprávnu výšku dlhu, spáchať trestný čin krivého obvinenia, alebo že súd prvej inštancie
uplatnil voči žalovaným 1/ a 2/ princíp kolektívnej viny, prípadne poukazom žalovanej 1/ na to, že je v
zmysle Trestného zákona chránenou osobou (starobnou dôchodkyňou), sa odvolací súd nezaoberal,
pretože s prejednávanou vecou nesúvisia a svedčia len o tom, že žalovaná 1/ si zamieňa civilné sporové
konanie s trestným konaním. Preto skutočne len v krátkosti dáva do pozornosti žalovanej 1/, že trestného
činu krivého obvinenia sa v zmysle § 345 ods. 1 Trestného zákona dopustí ten, kto iného lživo obviní
z trestného činu v úmysle privodiť jeho trestné stíhanie. Pre naplnenie tejto skutkovej podstaty teda



zákon vyžaduje úmysel páchateľa privodiť inému trestné stíhanie na základe ním lživo prednesených
skutočností. V prípade, že má žalovaná 1/ dôvodné podozrenie, že k takémuto konaniu došlo, môže
podať trestné oznámenie. Odvolací súd však žiadne podozrenie zo spáchania trestného činu žalobcom
neprijal.

17. S poukazom na vyššie uvedené vyhodnotil odvolacie námietky žalovanej 1/ za nedôvodné a
nespôsobilé privodiť zrušenie alebo zmenu napadnutého rozhodnutia. Preto odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil.

18. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods.
1 C.s.p.. Žalobcovi, plne úspešnému v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli a žiadne ani priznať nežiadal.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,  z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného  útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).