Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1To/2/2020 z 25. 2. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 25. februára 2020, sp. zn. 1To/2/2020, ECLI:SK:KSBA:2020:1518010363.1 Krajský súd Bratislava | 1To/2/2020 | ECLI:SK:KSBA:2020:1518010363.1 | 2020-02-25 | Rozsudok Oblasť práva: Trestné právo – Majetok Citované ustanovenia: § 321 ods. 1 písm. d) TP, § 321 ods. 2 TP, § 322 ods. 3 TP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1f5950ee-93bb-4af4-9223-b93cc9faf00c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1518010363.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1To/2/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1518010363
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Zelenayová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1518010363.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Zelenayovej a sudcov
Mgr. Marcely Kosovej a JUDr. Richarda Molnára, v trestnej veci obžalovaného D. J. I.., pre obzvlášť
závažný pokračovací zločin úverového podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák., § 222 ods. 1,
ods. 5 písm. a) Tr. zák., o odvolaniach prokurátora a obžalovaného C. H. proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava V sp.zn. 2T/38/2018 zo dňa 11.10.2019, na verejnom zasadnutí konanom dňa 26. februára
2020, takto

r o z h o d o l :

I.
Podľa § 321 ods. 1písm. d/, písm. e/, ods. 2 Tr. por. z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku o
treste a spôsobe jeho výkonu vo vzťahu k obžalovaným D. J. a C. H..

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. sa

1. obžalovanému D. J., nar. XX.XX.XXXX/XXXX v D., trvale bytom D. ul. č. 4, D. - R. K., na slobode
u k l a d á

podľa § 222 ods. 5 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Tr. zák., per analogiam,
trest odňatia slobody vo výmere 8 a pol /osem a pol/ roka.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a/, ods. 4 Tr. zák. sa obžalovaný pre výkon uloženého trestu zaraďuje do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona sa obžalovanému ukladá ochranný dohľad v trvaní
1 (jeden) rok.

2. obžalovanému C. H., nar. XX.XX.XXXX/XXXX v R., trvale bytom D. ul. č. XX, R., na slobode
u k l a d á
podľa § 222 ods. 5 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák. trest odňatia slobody v trvaní 10 /desať/ rokov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a/, ods. 4 Tr. zák. sa obžalovaný pre výkon uloženého trestu zaraďuje do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona sa obžalovanému ukladá ochranný dohľad v trvaní
1 (jeden) rok.

II.
Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného C. H., nar. XX.XX.XXXX v R., ako nedôvodné z a m
i e t a.
Vo zvyšných častiach napadnutý rozsudok zostáva nedotknutý.



o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V z 11.10.2019, sp. zn. 2T/38/2018 boli obžalovaní D.
J. a C. H. uznaní za vinných z obzvlášť závažného pokračovacieho zločinu úverového podvodu
spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona k § 222 ods. 1, ods. 5 písm. a) Trestného zákona, z
toho v bodoch 1/ a 2/ v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že
1/ dňa 9.4.2013 obv. C. H., po vzájomnej dohode s obv. D. J., ktorej vznik inicioval, ako sprostredkovateľ
úverov spoločnosti V., O. I., a.s., predložil na pobočke F. obchodnej banky, a.s. K. XX, J. ulica, D.
Žiadosť o uzatvorenie zmluvy o úvere hypotekárneho typu, za účelom kúpy nehnuteľnosti, vo výške
209.000,- eur, kde bol ako žiadateľ uvedený obv. D. J., vystupujúci ako konateľ spoločnosti D. Z.,
s.r.o., K. D. 7, D., pričom na deklarovanie príjmu obv. D. J. zabezpečil v spolupráci s ním daňové
priznanie k dani z príjmov právnických osôb, súvahu, výkaz ziskov a strát a potvrdenie o výške priznanej
daňovej povinnosti za obdobie roku 2012 spoločnosti D. Z., s.r.o., na ktorých pozmenil údaje o výsledku
hospodárenia tak, aby obv. D. J. spĺňal podmienky na poskytnutie úveru, ktoré spolu s ďalšími listinnými
podkladmi zabezpečenými jednak v súčinnosti s obv. J., ale aj samostatne obv. H., predložil poškodenej
F. obchodnej banke, a.s., hoci v skutočnosti obv. D. J. nemal v úmysle poskytnuté finančné prostriedky
vrátiť a riadne úvery splácať, bol bez stáleho pracovného pomeru a peňažného príjmu, živil sa brigádami,
ako konateľ spol. D. Z., s.r.o. nevykonával žiadnu činnosť a nemal z tejto spoločnosti žiadny príjem,
nevlastnil žiadny nehnuteľný majetok, boli voči nemu vedené exekučné konania, teda jeho celková
finančná situácia bola nepriaznivá, o čom obv. C. H. mal vedomosť, avšak žiadosť bola po prešetrení
zo strany F. obchodnej banky, a.s. zamietnutá, čím obvinení poškodenej F. obchodnej banke, a.s.
predstierali nepravdivé skutočnosti v otázke bonity obv. J., resp. spoločnosti D. Z., s.r.o., teda spoločné
konanie obvinených bezprostredne smerovalo k vylákaniu finančných prostriedkov vo výške 209.000,-
eur a v prípade, že by bol úver poskytnutý by F. obchodnej banke, a.s., U. XX, D. spôsobili škodu vo
výške 209 000,- eur,
2/ dňa 30.4.2013 obv. C. H., po vzájomnej dohode s obv. D. J., ktorej vznik inicioval, ako sprostredkovateľ
úverov spoločnosti V., O. I., a.s., predložil na pobočke C. D., a.s., v OC O., E. XX, D. Žiadosť o
flexihypotéku, za účelom kúpy nehnuteľnosti, vo výške 210.000,- eur, kde bol ako žiadateľ uvedený obv.
D. J., vystupujúci ako konateľ spoločnosti D. Z., s.r.o., K. D. 7, D., kde v časti „4. Finančná situácia“
bol uvedený čistý mesačný príjem vo výške 12 625,- eur, základ dane z príjmu vo výške 46 285,- eur,
daň z príjmu 8 794,15 eur a obrat 1 515 032,22 eur a uvedené skutočnosti vydával za pravdivé, pričom
na deklarovanie príjmu obv. D. J. zabezpečil v spolupráci s ním daňové priznanie k dani z príjmov
právnických osôb, súvahu, výkaz ziskov a strát a potvrdenie o výške priznanej daňovej povinnosti
za obdobie roku 2012 spoločnosti D. Z., s.r.o., na ktorých pozmenil údaje o výsledku hospodárenia
tak, aby obv. D. J. spĺňal podmienky na poskytnutie úveru, ktoré spolu s ďalšími listinnými podkladmi
zabezpečenými jednak v súčinnosti s obv. J., ale aj samostatne obv. H., predložil poškodenej F.
obchodnej banke, a.s., hoci v skutočnosti obv. D. J. nemal v úmysle poskytnuté finančné prostriedky
vrátiť a riadne úvery splácať, bol bez stáleho pracovného pomeru a peňažného príjmu, živil sa brigádami,
ako konateľ spol. D. Z., s.r.o. nevykonával žiadnu činnosť a nemal z tejto spoločnosti žiadny príjem,
nevlastnil žiadny nehnuteľný majetok, boli voči nemu vedené exekučné konania, teda jeho celková
finančná situácia bola nepriaznivá, o čom obv. C. H. mal vedomosť, avšak žiadosť bola po prešetrení zo
strany C., a.s. zamietnutá, čím obvinení poškodenej C., a.s. predstierali nepravdivé skutočnosti v otázke
bonity obv. J., resp. spoločnosti D. Z., s.r.o., teda spoločné konanie obvinených bezprostredne smerovalo
k vylákaniu finančných prostriedkov vo výške 210.000,- eur a v prípade, že by bol úver poskytnutý by
C., a.s. K. R. 1, D. spôsobili škodu vo výške 210 000,- eur,
3/ dňa 23.07.2013 obv. C. H., po vzájomnej dohode s obv. D. J., ktorej vznik inicioval, ako
sprostredkovateľ úverov spoločnosti V., O. I., a.s., predložil V. D. I., a.s. do rúk riaditeľa pobočky na H.
námestí č. 7, D. Žiadosť o poskytnutie spotrebného úveru zabezpečeného nehnuteľnosťou vo výške
204.000,- eur a Žiadosť o poskytnutie spotrebného úveru zabezpečeného nehnuteľnosťou vo výške
15.000,- eur, v ktorých bol ako žiadateľ uvedený obv. D. J., vystupujúci ako konateľ spoločnosti D. Z.,
s.r.o., K. D. 7, D., kde v časti „doplňujúce údaje“ bolo uvedené, že obv. D. J. je vlastníkom bytu, pričom
na deklarovanie príjmu obv. D. J. zabezpečil v spolupráci s ním daňové priznanie k dani z príjmov
právnických osôb, súvahu, výkaz ziskov a strát a potvrdenie o výške daňovej povinnosti spoločnosti D.
Z., s.r.o. za obdobie roku 2012, na ktorých pozmenil údaje o výsledku hospodárenia tak, aby obv. D.
J. spĺňal podmienky na poskytnutie úveru, ktoré spolu s ďalšími listinnými podkladmi zabezpečenými
jednak v súčinnosti s obv. J., ale aj samostatne obv. H., preložil poškodenej V. D. I., a.s, hoci v skutočnosti



obv. D. J. nemal v úmysle poskytnuté finančné prostriedky vrátiť a riadne úvery splácať, bol bez stáleho
pracovného pomeru a peňažného príjmu, živil sa brigádami, ako konateľ spol. D. Z., s.r.o. nevykonával
žiadnu činnosť a nemal z tejto spoločnosti žiadny príjem, nevlastnil žiadny nehnuteľný majetok, boli
voči nemu vedené exekúcie, teda jeho celková finančná situácia bola nepriaznivá, o čom obv. C. H.
mal vedomosť, pričom následne po schválení uvedených žiadostí V. D. I., a.s., obv. C. H. zabezpečil
účasť obv. D. J. v pobočke V. D. I., a.s., H. nám. č. 7, D., ktorý dňa 07.08.2013 za prítomnosti obv. C.
H. uzatvoril a podpísal ako dlžník s poškodenou spoločnosťou V. D. I., a.s. Zmluvu o V. Hypo úvere č.
XXX/XXXX/XXSU a Zmluvu o V. Express úvere č. XXX/XXXX/XXSU a po predložení ďalších podkladov,
ktoré zabezpečil a predložil do banky obv. C. H., boli následne obv. D. J. poskytnuté úvery zabezpečené
nehnuteľnosťou vo výške 198 000,- eur a vo výške 11 000,- eur, pričom doposiaľ bola uhradená len
jedna neúplná splátka V. Hypo úveru č. XXX/XXXX/XXSU dňa 14.10.2013 vo výške 206,48 eur a len
dve splátky OTP Express úveru č. XXX/XXXX/XXSU dňa 11.10.2013 v celkovej výške 389,44 eur, čím
obvinení poškodenej spoločnosti V. D. I., a.s., C. 5, D. predstierali nepravdivé skutočnosti v otázke bonity
obv. J., resp. spoločnosti D. Z., s.r.o. a vylákali od nej finančné prostriedky vo výške 209 000,- eur,
4/ dňa 27.08.2013 obv. C. H., po vzájomnej dohode s obv. D. J., prostredníctvom sprostredkovateľa
úverov I. I., nar. XX.XX.XXXX, V. XX, predložil na pobočke I. I., a.s., R. I. č. XX, N. Žiadosť o poskytnutie
úveru zabezpečeného nehnuteľnosťou vo výške 250.000,- eur, kde bol ako žiadateľ uvedený obv. D.
J., vystupujúci ako konateľ spoločnosti D. Z., s.r.o., K. D. 7, D., pričom všetky údaje do uvedenej
žiadosti poskytol I. I. obv. C. H., pričom na deklarovanie príjmu obv. D. J. zabezpečil v spolupráci s
ním daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb, súvahu, výkaz ziskov a strát a potvrdenie o
výške daňovej povinnosti spoločnosti D. Z., s.r.o. za obdobie roku 2012, na ktorých pozmenil údaje o
výsledku hospodárenia tak, aby obv. D. J. spĺňal podmienky na poskytnutie úveru, ktoré spolu s ďalšími
listinnými podkladmi zabezpečenými jednak v súčinnosti s obv. J., ale aj samostatne obv. H., preložil
poškodenej V. D. I., a.s, hoci v skutočnosti obv. D. J. nemal v úmysle poskytnuté finančné prostriedky
vrátiť a riadne úvery splácať, bol bez stáleho pracovného pomeru a peňažného príjmu, živil sa brigádami,
ako konateľ spol. D. Z., s.r.o. nevykonával žiadnu činnosť a nemal z tejto spoločnosti žiadny príjem,
nevlastnil žiadny nehnuteľný majetok, boli voči nemu vedené exekučné konania, teda jeho celková
finančná situácia bola nepriaznivá, o čom obv. C. H. mal vedomosť, pričom následne po schválení
žiadosti spoločnosťou I. I., a.s., zabezpečil obv. C. H. účasť obv. D. J. v pobočke I. I., a.s. - O., E.
XX, D., ktorý za prítomnosti obv. C. H. dňa 1.10.2013 uzatvoril a podpísal ako dlžník s poškodenou
spoločnosťou I. I., a.s. Zmluvu o spotrebnom úvere č. 710331 s prílohami, následne bol obv. D. J.
poskytnutý spotrebný úver zabezpečený nehnuteľnosťou vo výške 250.000,- eur, avšak doposiaľ boli
uhradené len dve neúplné splátky úveru zo dňa 28.1.2014 vo výške 120,- eur obv. C. H. a dňa 30.1.2014
vo výške 400,- eur S. Q., ktorého o to požiadal obv. C. H., čím obvinení poškodenej spoločnosti I. I., a.s.
(právny nástupca N. banka I., a.s., H. XX, U.) predstierali nepravdivé skutočnosti v otázke bonity obv.
J., resp. spoločnosti D. Z., s.r.o. a vylákali od nej finančné prostriedky vo výške 250 000,- eur.

Za to boli odsúdení:
obžalovaný D. J. podľa § 222 ods. 5 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j/, písm. l/, písm. n/, § 38 ods. 2, ods.
3, § 39 ods. 1 Tr. zák. k trestu odňatia slobody v trvaní 5 /päť/ rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. súd obžalovaného pre výkon trestu zaradil do ústavu s minimálnym
stupňom stráženia.

Obžalovaný C. H. podľa § 222 ods. 5 Tr. zák., s použitím § 36 písm. j/, § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. k
trestu odňatia slobody v trvaní 10 /desať/ rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. súd obžalovaného pre výkon trestu zaradil do ústavu s minimálnym
stupňom stráženia.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. boli poškodení V. D. I. a.s. C. ul.č. X D. a I. I. a.s. R. I. č. XX, N. s nárokom
na náhradu škody odkázané na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku, hneď po jeho vyhlásení podal odvolanie obžalovaný C. H. a to proti výroku o vine,
treste a konaniu, ktoré mu predchádzalo a 16.10.2019 aj prokurátor v neprospech oboch obžalovaných
proti výroku o treste a neuložení ochranného dohľadu, teda obaja odvolatelia tak podali odvolanie v
zákonnej lehote.



Obžalovaný C. H., prostredníctvom zvoleného obhajcu písomne odôvodnil odvolanie podaním
doručeným až odvolaciemu súdu 12.02.2020 (po nariadení verejného zasadnutia), keď úvodom
poukázal na neštandardnú konštrukciu písomného vyhotovenia rozsudku, v ktorom na strane č. 8 súd
opätovne uviedol právnu kvalifikáciu skutku a taktiež aj odsudzujúci výrok v znení „za to sa odsudzujú“,
pričom s prihliadnutím sa skutočnosť, že po tomto „opätovnom odsúdení“ znovu nasleduje ďalšie
„odôvodnenie“, ako keby jedným rozsudkom dva krát vyslovil vinu a zároveň dva krát uložil trest za jeden
a ten istý pokračovací skutok a teda, že takáto štruktúra písomného vyhotovenia rozsudku nemá žiadnu
oporu v slovenskom právnom systéme a robí napadnutý rozsudok zmätočným.

S poukazom na právnu vetu uznanej viny, považuje rozsudok prvostupňového súdu za nesprávny,
vynesený na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a taktiež aj na základe nesprávneho
a nedostatočného vyhodnotenia dôkaznej situácie. Uviedol, že v priebehu celého konania, teda tak v
prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní popieral a naďalej popiera svoju vinu zo spáchania
skutku kladeného mu za vinu, pričom vo svojich výpovediach sa snažil podrobne vysvetliť, ako vnímal
celé dianie, akými informáciami disponoval, či už od obvineného D. J. alebo od N. W., ktorý v tomto
konaní vystupuje iba v pozícii svedka. Počas výsluchov viac krát uviedol, že obžalovaného D. J. spoznal
cez svedka N. W., niekedy v priebehu roka 2012 sa náhodne stretol s bývalou spolužiačkou a jej
vtedajším priateľom, svedkom N. W.. V rámci rozhovoru sa bavili aj o tom, že sa so svojou priateľkou
chcú odsťahovať do Nitry a že z tohto dôvodu už dlhšiu dobu, približne asi pol roka predávajú dom
vo Vinosadoch, v ktorom v tom čase bývali. Na túto informáciu ihneď zareagoval N. W., ktorý mu
uviedol, že s predajom domu mu bude vedieť pomôcť, pretože pozná človeka, ktorý hľadá nehnuteľnosti
na podnikanie v D. alebo v okolí, poskytol mu telefónne číslo na obžalovaného D. J., s ktorým sa
neskoršie aj stretol. Počas tohto stretnutia mu povedal, že predáva nehnuteľnosť a D. J. mu potvrdil
informáciu N. W., že chce oživiť podnikanie, chce kúpiť na svoju firmu nejaké nehnuteľnosti, že tam chce
bývať a chce niektoré opraviť a prenajímať. V rámci rozhovoru bol informovaný, že kúpa by mala byť
realizovaná formou úveru, preto sa ho opýtal, či mu môže s tým pomôcť, keďže v tom čase pracoval
vo finančníctve. Nevedel, o akú firmu ide, informácie si pýtal od obžalovaného D. J., ktorý bol jediným
konateľom spoločnosti D. Z., s.r.o., ako aj od N. W., ktorý evidentne disponoval informáciami o tejto
spoločnosti. Obžalovaný D. J. mu hneď počas tohto stretnutia obratom povedal nejaké čísla k finančným
obratom firmy a taktiež mu povedal, že spoločnosť nemá žiadne nesplatené úvery a nemá ani záznam
v úverovom registri. Keďže obžalovaný D. J. chcel kúpiť dve nehnuteľnosti, ďalšiu nehnuteľnosť mu
našiel cez realitnú kanceláriu. Dohodli sa aj na finančnej odmene za sprostredkovanie predaja dvoch
nehnuteľností vo výške 20 000,- eur, čo pri kúpnych cenách týchto nehnuteľností nie je nič neobvyklé.
Obžalovaný D. J. si pozrel predmetné nehnuteľnosti a keďže bol s týmito nehnuteľnosťami spokojný,
povedal mu, aké doklady ešte bude potrebovať od neho na vybavenie úveru. Podklady potrebné k
úverovým zmluvám dostal čiastočne od obžalovaného D. J., ktorý mu odovzdal doklady z daňového
úradu a čiastočne od svedka N. W., ktorý mu osobne odovzdal výpisy z účtu spoločnosti D. Z., s.r.o.,
nakoľko (ako už mu je to teraz známe) stále mal dispozičné právo k účtu spoločnosti D. Z., s.r.o. Keďže
z predmetných výpisov z účtu spoločnosti D. Z., s.r.o. vedeného v B. D. vyplývalo, že spoločnosť mala
na svojom účte bežne niekoľko desaťtisícové až stotisícové obraty za mesiac, dokonca prekračujúce
aj sumu 1 milión eur, nemal najmenší dôvod predpokladať, že spoločnosti, na ktorú chcel obžalovaný
D. J. kúpiť nehnuteľnosti, sa nedarí, resp. že spoločnosť s takýmto obratom nebude môcť v prípade
poskytnutia úveru tento riadne a včas splácať. Na túto skutočnosť poukázal už aj v priebehu prípravného
konania, aj v odôvodnení sťažnosti podanej proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Nemal ani dôvod
spochybňovať pravosť dokladov podpísaných a odovzdaných mu obžalovaným D. J., ktoré následne,
tak ako som ich dostal od obžalovaného D. J., odovzdal do príslušných bánk. Predmetné výpisy z účtu
spoločnosti D. Z., s.r.o. nachádzajúce sa vo vyšetrovacom spise (preukazujúce niekoľko stotisíc eurové
obraty na účte spoločnosti) a ktoré mu boli odovzdané N. W. z dôvodu vybavovania úverov pre túto
spoločnosť, boli zadovážené vyšetrovateľom PZ priamo z banky, takže o ich autenticite nemôže vzniknúť
žiadna pochybnosť.
Ako ktorýkoľvek finančný poradca, keď pre svojho klienta - za týchto mu známych okolností a bez
uvedenia dôvodu - banka neschváli úver, logicky a vyplývajúc aj z charakteru jeho pracovnej náplne
automaticky podával žiadosti o úver do viacerých bánk, nakoľko jeho úlohou bolo pre jeho klienta žiadaný
úver vybaviť. Táto úloha nebola viazaná na konkrétnu banku, preto mohol podať niekoľko žiadostí naraz,
a to prípadne aj po zamietnutí tej-ktorej konkrétnej žiadosti niektorou z bánk. Ako sprostredkovateľ takto
mohol a mal konať až dovtedy, kým si svoju úlohu, ako sprostredkovateľ zastupujúci záujemcu o úver,
nesplnil. Nakoľko v prípade neschválenia žiadosti o úver banky neposkytujú informácie o dôvodoch
neschválenia úveru, nepoznal a ani nemohol poznať dôvod, prípadne dôvody zamietnutia žiadostí.



S prihliadnutím na túto skutočnosť nemal ani dôvod nepodať žiadosti do ďalších, viacerých bánk,
nemal najmenší dôvod a ani možnosť skúmať pravosť dokladov poskytnutých mu obžalovaným D. J.,
nakoľko informácie vyplývajúce z dokladov odovzdaných mu obžalovaným D. J. mohli korešpondovať
s informáciami vyplývajúcimi z výpisov z účtu spoločnosti D. Z., s.r.o. doručených mu N. W.. Finanční
poradcovia, resp. sprostredkovatelia predsa nemôžu byť zodpovední za pravdivosť obsahu a pravosť
klientmi odovzdávaných podkladov potrebných pre riešenie ich žiadostí. V takomto prípade každý jeden
finančný poradca, sprostredkovateľ, ktorý „nepreverí“ pravosť jeho klientom odovzdaných dokladov sa
vystavuje možnému trestnému stíhaniu v prípade, ak takéto - klientom zabezpečené a odovzdané -
doklady nebudú v súlade s objektívnou pravdou. Poukázal na výpovede spoluobžalovaného D. J.
z hlavného pojednávania, že bol ten, kto sa obrátil na neho a on v jeho ponuke videl perspektívu.
Uviedol tiež, že v tom čase len brigádoval a bol spoluvlastníkom pozemku v Perneku. K fungovaniu
spoločnosti D. Z. mu uviedol, že spoločnosť „bola neaktívna v zimnom období“, že v nej asi nevykonal
žiadny obchod a že spoločnosť nemala žiadne príjmy. Napriek tomuto tvrdeniu sa však vyjadril, že
úver chcel splácať z podnikania, po jeho spustení a že dohoda bola taká, že on vybaví úver a obž.
J. začne podnikať. Za podstatnú a jednoznačne rozhodujúcu okolnosť označil aj jeho vyjadrenie, keď
na otázku prokurátora položenú na hlavnom pojednávaní konanom dňa 21. 03. 2019, či hovoril s
ním o tom, aká je jeho majetková situácia, na ktorú odpovedal, že si nespomína, že by som sa ho
na to opýtal. Ďalej k výpovedi obžalovaného D. J. uviedol, že bol ten, kto prišiel za ním, čo je v
súlade aj s jeho vyjadrením a svoje konanie považuje za absolútne logicky odôvodniteľné. Dôvodom
kontaktovania obžalovaného D. J. bola práve skutočnosť, že v čase zoznámenia sa so svedkom N.
W., už asi pol roka predával nehnuteľnosť, v ktorej bývali s priateľkou a podľa informácií poskytnutých
mu práve svedkom N. W. obžalovaný D. J. v tom čase mal hľadať nehnuteľnosti za účelom kúpy,
podnikania. Išlo o typický príklad situácie, keď na základe, v tom čase mu známych skutočností,
mohlo dôjsť k stretu ponuky a dopytu, sa rozhodol vyhľadať obžalovaného D. J.. Takýto postup z jeho
strany, považuje za absolútne logický a predpokladateľne by takto konal, resp. takto koná každý,
kto niečo predáva a dostane sa k informácii o nádejnom kupcovi. Takýto postup sa neprieči žiadnemu
zákonu, dokonca ani len dobrým mravom a je úplne bežný, logický a akceptovateľný. K ďalšej časti
výpovede obžalovaného D. J. uviedol, že tieto nie sú celkom v súlade s objektívnou pravdou, pretože
z výpisu z účtu vedeného na spoločnosť D. Z., s.r.o. vyplýva, že v období, kedy jediným konateľom
spoločnosti bol obžalovaný D. J., boli na účte vykonávané už vyššie uvedené finančné transakcie
vo vysokých sumách, ktorý je súčasťou spisu od samého začiatku trestného konania, zákonným
spôsobom vyšetrovateľom zabezpečený výpis, o pravosti ktorého preto nie je žiaden dôvod pochybovať.
Tieto informácie odôvodnene vzbudili v ňom predstavu, že spoločnosť obžalovaného D. J. je reálne
fungujúca a prosperujúca firma. V tejto súvislosti vyjadril podozrenie, dnes už vie, že odôvodnené,
že takýmito obratmi vo vysokých sumách si N. W. dopredu a premyslene pripravil spoločnosť D. Z.,
s.r.o., aby v prípade, že by táto spoločnosť z nejakého dôvodu si zobrala úver, jednak, aby v prípade
posudzovania bonity vyzerala ako finančne zaujímavá spoločnosť a jednak, aby v prípade poskytnutia
akéhokoľvek úveru na účet tejto spoločnosti, ku ktorému účtu N. W. preukázateľne mal dispozičné právo,
mohol bez adekvátneho právneho dôvodu vybrať v hotovosti, prípadne previesť finančné prostriedky
pochádzajúce z úveru poskytnutého spoločnosti D. Z., s.r.o. na svoje účty. Podstatnou skutočnosťou
však je, že predmetné výpisy z účtu spoločnosti D. Z., s.r.o. dávajú dôvod na spochybnenie tvrdení
obžalovaného D. J., že spoločnosť nevykonala žiadny obchod a že nemala žiadne príjmy, nakoľko z
týchto výpisov jednoznačne vyplýva práve opak týchto tvrdení. Vyjadrenie obžalovaného D. J., že si
nepamätá, že by sa ho pýtal na jeho majetkovú situáciu, jednoznačne preukazuje absenciu úmyslu na
jeho strane. Vychádzajúc z už spomenutých výpisov z účtu spoločnosti D. Z., s.r.o., ako aj zo skutočnosti
potvrdenej aj samotným obžalovaným D. J., že sa nerozprávali o jeho majetkovej situácii s dôrazom,
že úvery boli vybavované pre spoločnosť D. Z., s.r.o., nie pre obžalovaného D. J. ako fyzickú osobu,
nemohol mať žiadnu vedomosť a ani nemohol predpokladať, že táto spoločnosť nespĺňa podmienky
na poskytnutie úveru. Všetky dostupné mu informácie svedčili o opaku, teda N. W. mu odovzdané
výpisy a taktiež aj obžalovaným D. J. mu odovzdané doklady z daňového úradu. Pokiaľ súd uviedol,
že jeho vinu má preukázanú najmä svedeckými výpoveďami a zabezpečenými listinnými dôkazmi, z
ním uvedeného konštatovania vôbec nie je zrejmé, ktorými svedeckými výpoveďami je usvedčený
zo spáchania trestného činu, nakoľko, ako z obsahu jednotlivých výpovedí vyplýva, podstatná časť
svedeckých výpovedí sa týkala technického postupu vybavovania úveru v tej-ktorej banke, pričom k
samotnému skutku kladeného mu za vinu sa nikto z vypočutých svedkov, najmä zamestnancov bánk a
daňového úradu, nevyjadroval. Namietal tiež, že nie je zrejmé, ktorými listinnými dôkazmi je usvedčený
zo spáchania trestného činu. Samotná skutočnosť, že osobou, ktorá pre vybavenie úveru potrebné
doklady odovzdala do príslušných bánk, bol práve on, potvrdzuje len to, že pre obvineného D. J., ako



pre klienta, zabezpečoval servis, službu, ktorá je v súlade s prácou, činnosťou sprostredkovateľa. Bez
preukázania ďalších skutočností nie je a nemôže byť táto skutočnosť, vykonávanie sprostredkovateľskej
činnosti v prospech klienta, dôkazom spáchania trestného činu. Tvrdenie súdu, že pozmenil údaje
o výsledku hospodárenia tak, aby obžalovaný D. J. spĺňal podmienky na poskytnutie úveru, nie je,
okrem žiadnym objektívnym dôkazom nepodloženého tvrdenia spoluobžalovaného D. J., žiadnym iným
dôkazom, t. j. ničím preukázaná. Uviedol, že orgány činné v trestnom konaní mali viacero možností
zabezpečiť dôkazy za účelom potvrdenia alebo vyvrátenia podozrenia, že osobou, ktorá pozmenila
príslušné doklady, bol práve on. Mohli vykonať domovú prehliadku v mieste jeho trvalého pobytu,
prípadne prehliadku iných nebytových priestorov (kancelárie) za účelom zabezpečenia, napríklad
počítačovej techniky a tlačiarní, pomocou ktorých mohli byť vyhotovené zmeny v potvrdení, mohli do
konania pribrať znalca z odboru písmo znalectva alebo grafológie za účelom zodpovedania otázok, či
sporné podpisy pochádzajú od obžalovaného D. J., alebo či ide o moje vlastnoručné podpisy, prípadne
či tieto podpisy nepochádzajú ani od jedného z nich, pričom k žiadnemu z týchto úkonov nedošlo.
Nakoľko na hlavnom pojednávaní obžalovaný D. J. urobil vyhlásenie, že je vinný, vypovedal len vo
vzťahu k jeho konaniu a keďže vystala potreba jednoznačného ustálenia a zodpovedania otázky, k
čomu v priebehu celého trestného konania nedošlo, ktoré podpisy na sporných listinách sú jeho, ktoré
podpisy uznáva za vlastné, jeho obhajca na hlavnom pojednávaní konanom dňa 08. 10. 2019 navrhol,
aby súd po oboznámení listinných dôkazov opätovne vypočul obžalovaného D. J., aby sa vyjadril, či na
uvedených listinách sú alebo nie sú jeho podpisy s tým, že pokiaľ by uviedol, že podpisy nie sú jeho, aby
bolo vykonané znalecké dokazovanie a skúmanie týchto podpisov. Po rozhodnutí súdu, že sa výsluch
obžalovaného D. J. k žalovanej trestnej činnosti spoluobžalovaného vykonal, ale obžalovaný J. odmietol
vypovedať. Po prečítaní zápisníc obžalovaného D. J. z prípravného konania týkajúcich sa podpisov, sa
jednoznačne vyjadril, že podpisy sú obžalovaného D. J. a že tieto potvrdenia odniesol do banky tak, ako
mu ich odovzdal obžalovaný D. J., nijak s nimi nemanipuloval. Keďže obžalovaný D. J. v prečítaných
zápisniciach sa sporne vyjadroval k podpisom, jeho obhajca navrhol vykonať znalecké dokazovanie, aby
bolo preukázané, či tieto podpisy, predovšetkým na potvrdeniach daňového úradu, ktoré boli priložené k
žiadostiam v jednotlivých bankách, sú spoluobžalovaného D. J.. Napriek tomu, že v prípade preukázania,
že ide o vlastnoručné podpisy obžalovaného D. J., celá jeho obrana a „usvedčenie“ jeho osoby zo
spáchania trestného činu by stratili akýkoľvek logický podklad a zároveň by to mohlo viesť k inému
meritórnemu rozhodnutiu vo veci, súd návrh zamietol. V prípade, že by sa znaleckým dokazovaním, a to
aj s poukazom na sporné vyjadrenie obžalovaného D. J. k jednotlivým podpisom preukázalo, že podpisy
patria obžalovanému, jeho tvrdenie, že doklady z daňového úradu mu ihneď po ich prevzatí odovzdal a
že následne už s nimi neprišiel do kontaktu, by bolo vyvrátené. V takomto prípade totiž by muselo byť
vylúčené to, aby, ako to tvrdí prokurátor v obžalobe, po pozmenení výsledkov hospodárenia na týchto
dokladoch tieto opätovne odovzdal na podpis obžalovanému J., aby ich vlastnoručne podpísal. O takejto
verzii sa počas celého trestného konania obžalovaný D. J. nezmienil ani raz. V prípade znaleckého
skúmania rukopisu (podpisu), je nevyhnutnou podmienkou predloženie originálov znalcovi, ktoré sa však
nenachádzajú ani v trestnom spise, ale v príslušných bankách, obhajoba nikdy nemala a ani nemá
možnosť sama zabezpečiť vykonanie takéhoto dôkazu a je odkázaná na orgány činné v trestnom konaní,
prípadne na súd. Z uvedeného dôvodu zamietnutie takéhoto návrhu znemožnilo riadne objasnenie veci.
Poukázal na základné zásady trestného konania, že osoba, voči ktorej sa konanie vedie, nemá
povinnosť preukazovať svoju nevinu, ale naopak, túto povinnosť majú orgány činné v trestnom konaní.
Ak však obžalovaný predloží návrh na vykonanie dôležitého dôkazu, ktorý sám vykonať z vyššie
uvedených dôvodov nemôže, a ak tento dôkaz môže prispieť k inému meritórnemu rozhodnutiu vo
veci, s prihliadnutím na zásadu náležitého zistenia skutkového stavu je toho názoru, že k zamietnutiu
uvedeného návrhu nemalo dôjsť. To, že prokurátor nepožadoval od vyšetrovateľa vykonanie znaleckého
dokazovania a obžalobu podal bez tohto podstatného dôkazu, svedčí len o jeho jednostrannom prístupe
k veci, t. j. vykonať dôkazy svedčiace len v jeho neprospech. Je presvedčený, že súd, aj keď nie je
jeho úlohou nahrádzať prácu vyšetrovateľa a prokurátora, mal by postupovať tak, aby bol náležíte
zistený skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie, a to vzhľadom na konkrétne štádium
trestného konania a vo všetkých okolnostiach majúcich význam pre rozhodnutie. Konštatovanie súdu,
že vedel, že obžalovaný D. J. v rozhodnej dobe nemal žiadny majetok ani príjem, resp. že jeho pasíva
prevažovali nad aktívami, nielenže nemá oporu vo vykonaných dôkazoch, ale naopak, bolo priamo
vyvrátené výpoveďou samotného obžalovaného D. J. na hlavnom pojednávaní a preto aj z tohto dôvodu
je nepreskúmateľné konštatovanie súdu, o ktorý vykonaný dôkaz na hlavnom pojednávaní opiera svoje
konštatovanie. Obžalovaný taktiež namieta tvrdenie súdu, že konal vo forme priameho úmyslu v zmysle
ustanovenia § 15 písmeno a) Tr. zák., keď podľa súdu jeho konanie nebolo bežným sprostredkovaním
služby obžalovanému D. J., nakoľko sám trestnú činnosť inicioval a organizoval, aktívne konal tak,



aby boli predmetné úvery poskytnuté, hoci vedel, že na to nie sú splnené podmienky a teda tým
spôsobom som uviedol, resp. som sa pokúsil uviesť poškodené finančné domy do omylu a následne
časť poskytnutých peňažných prostriedkov som aj sám užíval. K tomu uviedol, že z vykonaných
dôkazov jednoznačne vyplýva, že ide o nepodložené a nepreukázané tvrdenie súdu. O úmysle kúpiť
nehnuteľnosti konateľom spoločnosti D. Z., s.r.o., obžalovaným D. J. v Bratislave, resp. v jej okolí mal
informáciu od N. W., ktorého spoznal v ten deň, ako mu oznámil túto informáciu. O riadnom obchodovaní
spoločnosti D. Z., s.r.o. mal pre hodnovernú informáciu z pravých výpisov z účtu tejto spoločnosti
odovzdaných mu N. W., pričom z nich vyplývalo, že na účte tejto spoločnosti bol na mesačnej báze
pohyb finančných prostriedkov vo výške niekoľko desaťtisíc, až niekoľko stotisíc eur, pričom bol mesiac,
že mesačný obrat na tomto účte prevýšil aj čiastku jeden milión eur. Obžalovaný D. J. mu odovzdal
doklady z daňového úradu, z ktorých jednoznačne vyplývalo, že spoločnosti sa v skutočnosti darí tak,
ako to vyplývalo z výpisov z bankového účtu. Za nepochopiteľné považuje konštatovanie súdu, že trestnú
činnosť inicioval, organizoval a aktívne konal tak, aby úvery boli poskytnuté, hoci vedel, že na to nie sú
splnené podmienky. Poukázal na preukázanú skutočnosť, že v konaní nebol vykonaný jediný objektívny
dôkaz, ktorý by nasvedčoval správnosti tohto konštatovania súdu. K tvrdeniu, že časť poskytnutých
prostriedkov užíval, uviedol, že išlo jednak o dohodnutú províziu za sprostredkovanie predaja dvoch
nehnuteľností a jednak o províziu za vybavenie úveru. V konečnom dôsledku sprostredkovanie a
finančné poradenstvo robil ako zárobkovú činnosť, živil sa tým, pričom za celú dobu svojej kariéry,
okrem zmlúv podpísaných D. J., nemal žiadny problém. V tejto súvislosti kládol otázku: Kto z nás
chodí do práce zadarmo, bez nároku na výplatu? Kto z nás vykonáva podnikateľskú činnosť bez
nároku na odmenu? Odpoveď má byť zrejmá asi každému. Takto nadobudnuté finančné prostriedky boli
riadne priznané a zdanené ako príjem. Pochybuje o tom, že z úveru poskytnuté finančné prostriedky,
ktoré skončili na účtoch firiem N. W., by boli obdobným spôsobom, priznané ako príjem a zdanené v
súlade s platnou legislatívou, dokonca vyslovil dôvodné podozrenie založené na dôkazoch vykonaných
v tomto trestnom konaní, že k týmto finančným prostriedkom sa N. W. mohol dostať bez akéhokoľvek
právneho nároku, bez súhlasu jediného konateľa spoločnosti D. Z., s.r.o., obžalovaného D. J.. Za až
nepochopiteľné označil, ako môže byť nepovšimnutá aktivita N. W., ktorý evidentne a preukázateľne
narábal s finančnými prostriedkami na účte spoločnosti D. Z., s.r.o., ktorý mu, po oznámení, že
predáva dom, obratom oznámil, že má kupca, zhodou okolností osobu, na ktorú len krátko predtým
sprostredkoval prepis spoločnosti D. Z. a ktorý po poskytnutí úveru na účet spoločnosti obžalovaného
D. J. z toho účtu, či už s vedomím konateľa spoločnosti, alebo bez, previedol z neho skoro celú takto
poskytnutú sumu na účty spoločností, ku ktorým má výlučný, alebo len reálny prístup.
K uvedenému zločinu, ktorý sa mu kladie za vinu uviedol, že je úmyselným trestným činom, pri ktorom
sa z hľadiska subjektívnej stránky vyžaduje úmyselné zavinenie, čo znamená, že je nevyhnutné, aby
bolo v trestnom konaní preukázané, že páchateľ už v čase pôžičky (žiadania úveru) konal v úmysle
požičané peniaze vôbec nevrátiť alebo nevrátiť v dohodnutej lehote, alebo aspoň konal s vedomím, že
peniaze v stanovenej lehote nebude môcť vrátiť a že tým uvádza veriteľa do omylu, aby sa na škodu
jeho majetku obohatil. Na základe vykonaných dôkazov konštatoval, že v prebiehajúcom trestnom
konaní v jeho prípade nebolo preukázané ani samotné pozmenenie listín, ani jeho vedomosť o finančnej
situácii spoločnosti D. Z., s.r.o. a tým pádom ani jeho úmysel spôsobiť inému škodu Bolo preukázané,
že informáciu, že za účelom investovania si hľadá nehnuteľnosti práve obžalovaný D. J., sa dozvedel
od svedka N. W.. Až do preverenia tejto informácie priamo u obžalovaného D. J. nemohol vedieť, či ide
o pravdivú informáciu alebo nie, pričom uviedol, že nemal a ani nemohol mať žiadny objektívny a ani
subjektívny dôvod neveriť svedkovi N. W., že má takého známeho, ktorý hľadá nehnuteľnosti za účelom
investície. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že toto jeho tvrdenie svedok N. W. ani v jednej svojej
výpovedi nepoprel, nevyvrátil, nenamietol. Z tohto dôvodu je možné považovať za logický jeho postup,
keďže v roku 2012 uvažoval nad tým, že sa s priateľkou presťahujú do Nitry a že predajú nehnuteľnosť,
v ktorej bývali, že sa nakontaktoval na osobu, o ktorej mal sprostredkovanú informáciu, že hľadá
nehnuteľnosti za účelom investovania. Skutočnosť, že oslovil obžalovaného D. J., je absolútne logickým
následkom informácie poskytnutej mu svedkom N. W.. Počas následných stretnutí mu obžalovaný D.
J. potvrdil, že v skutočnosti kúpil spoločnosť D. Z., s.r.o., pričom mu uviedol, že spoločnosť je v dobrej
finančnej kondícii, nie je zadlžená, nemá nesplatené úvery. Keďže dôvodom stretnutia s obžalovaným
D. J. bola práve informácia, v tom čase pre neho objektívne pravdivá, že D. J. sa zaujíma o kúpu
nehnuteľností, je taktiež pochopiteľné, že ako zástupca predávajúcich sa s obžalovaným D. J., ako
s možným budúcim kupujúcim, teda záujemcom, bavil o predaji ním ponúkanej, a následne aj ďalšej
nehnuteľnosti nájdenej cez realitnú kanceláriu. D. J. sa ani raz nevyjadril, že by s kúpou predmetných
nehnuteľností mal nejaký problém, resp. že by svedkom N. W. uvedená informácia nebola pravdivá.
Na základe týchto skutočností je absolútne bežný ďalší postup, teda začatie realizácie nevyhnutných



úkonov, a to zabezpečenie potrebných podkladov pre banky, vyplnenie žiadostí, ich odovzdanie, atď. Bez
týchto úkonov by nikdy nikto žiaden úver nevybavil, nedotiahol by to do úspešného konca. Z vykonaného
dokazovanie vyplýva, že podklady, ktoré mal k dispozícii, pochádzali čiastočne od svedka N. W. (výpisy
z účtu kupujúcej spoločnosti D. Z., I.. o.) a čiastočne od obžalovaného D. J. (potvrdenia z daňového
úradu). Je zrejmé, a bolo to potvrdené aj výpoveďou svedkyne X.. D. N. (v roku 2013 pracovala ako
správkyňa dane na Daňovom úrade Bratislava I), že potvrdenie vystavené daňovým úradom príslušný
zamestnanec daňového úradu odovzdáva osobne konateľovi spoločnosti, ktorej sa potvrdenie týka,
alebo inej osobe, ktorá bola splnomocnená konateľom spoločnosti na prevzatie potvrdenia, prípadne
sa posiela poštou na adresu sídla firmy. Je preto logické, že potrebné doklady z daňového úradu si
osobne prevzal obžalovaný D. J., ako konateľ spoločnosti D. Z., s.r.o. Jediným „dôkazom“ svedčiacim v
jeho neprospech, označil tvrdenie spoluobžalovaného D. J., že mu tlačivá z daňového úradu odovzdal
ihneď po ich prevzatí. K tomuto uviedol len toľko, že sa nevie vyjadriť, či mu v skutočnosti odovzdal
tie doklady, ktoré mu boli v priestoroch daňového úradu odovzdané, alebo iné. Podotkol, že v prípade
výpovede obžalovaného D. J. sa jedná o výpoveď spoluobžalovaného, ktorý pred samotnými skutkami
spolupracoval so svedkom N. W. a aj po skutku bol s ním prepojený. V tomto trestnom konaní bolo
bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že svedok N. W. sprostredkoval predaj spoločnosti D. Z.,
s.r.o. obžalovanému D. J.. Slovo „sprostredkovanie“ preto, lebo svedok N. W. opakovane sa vyjadroval
tak, že mu predal svoju firmu, hoci z výpisu z OR SR jednoznačne vyplýva, že nikdy nebol konateľom
a ani spoločníkom tejto spoločnosti, pričom taktiež nebolo preukázané žiadne (legálne, transparentné)
prepojenie svedka N. W. s touto spoločnosťou. Napriek tejto skutočnosti svedok N. W. mal dispozičné
právo k účtu spoločnosti D. Z., s.r.o. aj po tom, ako jediným konateľom tejto spoločnosti sa stal D. J.. Z
výpisov účtu spoločnosti D. Z., s.r.o. zadovážených v priebehu trestného konania bolo zistené, že svedok
N. W. v období pred spáchanými skutkami, zrejme ako disponent, vykonával finančné operácie na účte
spoločnosti D. Z., s.r.o., prevádzal na iné (aj svoje) spoločnosti peniaze, resp. po pripísaní prijatých súm
na tento účet tieto vyberal, alebo opätovne preposielal ďalej na iné účty. Táto skutočnosť bola známa
aj vyšetrovateľovi PZ, ktorý viedol trestné stíhanie v predmetnej trestnej veci, ako aj vec dozorujúcemu
prokurátorovi, pričom nie je zrejmé, ako sa vysporiadali s otázkou, či svedok N. W. získal dispozičné
právo k účtu spoločnosti D. Z., s.r.o. po tom, čo sa konateľom stal D. J., alebo či obžalovanému D. J.
zatajil, že dispozičné právo k účtu spoločnosti má už z minulosti, z obdobia pred prepisom spoločnosti
na D. J.. Z výpisov podnikateľského účtu spoločnosti D. Z., s.r.o. však jednoznačne vyplýva, že z účtu
uvedenej spoločnosti, ktorej jediným konateľom bol v tom čase obžalovaný D. J., vybral svedok N.
W. dňa 13. 09. 2013 sumu 8 000,- € a následne, po poskytnutí úveru spoločnosťou I., a.s. vo výške
42 500,-€, v ten istý deň, t. j. 03.10.2013 previedol z tohto účtu svedok N. W. čiastku vo výške 22
000,- € na účet spoločnosti W., s.r.o. a čiastku vo výške 20 000,- € na účet spoločnosti P. Kft. Podľa
zadovážených dôkazov svedok N. W. bol jediným štatutárom spoločnosti W., s.r.o. a bol jediný, kto
mal dispozičné právo k podnikateľskému účtu tejto spoločnosti, pričom bolo preukázané aj to, že mal
dispozičné právo aj k podnikateľskému účtu spoločnosti P. Kft. N. W., ktorý mu počas náhodného prvého
stretnutia oznámil, že pozná osobu, ktorá chce na svoju spoločnosť kúpiť nehnuteľnosť; N. W., ktorý
zabezpečil predaj obchodných podielov spoločnosti D. Z., s.r.o. obžalovanému D. J.; N. W., ktorý aj v
období, kedy jediným konateľom tejto spoločnosti bol obžalovaný D. J., robil niekoľko stotisíc eurové
až miliónové obraty na účte tejto spoločnosti z doposiaľ neskúmaného dôvodu. Namietal, že v priebehu
konania nebol odstránený ani rozpor vyplývajúci z výpovedí obžalovaného D. J. a svedka N. W., keďže
obžalovaný D. J. uviedol, že nevedel o dispozičnom práve N. W. k účtu spoločnosti D. Z., s.r.o., pričom
svedok N. W. tvrdil, že dispozičné právo k účtu spoločnosti D. Z., s.r.o. mal z toho dôvodu, že v tom
čase (od 09. 10. 2012 do 01. 08. 2014, t. j. aj v období spáchania žalovaných skutkov) „boli rozbehnuté
obchodné aktivity a s konateľmi v tej dobe mal dohodu, že pokiaľ budú zrealizované obchody a bude
na účet spoločnosti pripísaná finančná čiastka, bude mať kontrolu a možnosť vybrať si svoju províziu
z realizovaného obchodu“. Považuje preto za zrejmé, že jedinou osobou, ktorá mala priamy a najväčší
majetkový prospech z úveru poskytnutého spoločnosťou I. a.s. na kúpu nehnuteľnosti, bol práve svedok
N. W.. Namietal, že nezodpovedanou ostala žiaľ otázka, či k sume 42 000,- € mal prístup svedok N.
W. s privolením obžalovaného D. J., alebo tieto finančné prostriedky si prisvojil bez jeho súhlasu ako
konateľa spoločnosti D. Z., s.r.o. Dodal, že keďže táto informácia je z vykonaných dôkazov známa už
niekoľko mesiacov, orgány činné v trestnom konaní už mali dávno konať ex offo v tejto veci za účelom
zistenia, či konanie N. W. nenapĺňa znaky niektoré z trestných činov uvedených v platnom Trestnom
zákone spáchaného ku škode spoločnosti D. Z., s.r.o., prípadne či nešlo o vzájomnú dohodu medzi nimi
N. W. a D. J.. V každom prípade však tieto okolnosti v ich súhrne dávajú dôvod na spochybnenie tvrdení
obžaloby, že mal byť spolupáchateľom žalovanej trestnej činnosti, resp. dávajú dôvod na položenie
otázky, či sa nestal obeťou dopredu vymysleného a pripraveného plánu inej osoby.



Preto konštatoval, že v priebehu doterajšieho konania nebolo jednoznačne a bez akýchkoľvek
pochybností, podľa jeho názoru vôbec, preukázané, že pozmenenie potvrdení vykonal on , keďže celé
obvinenie zo samotného pozmenenia je postavené len na tvrdení spoluobžalovaného D. J., že on to
nebol, tak to musel urobiť on, pričom nebolo ustálené ani to, presne kedy, kde a akým spôsobom ich mal
pozmeniť. Poukázal na v čase skutku mu známe skutočnosti, vyplývajúce z výpisu z bankového účtu
spoločnosti D. Z., s.r.o., z ktorého bolo možné dôvodne vyvodiť záver, že ide o riadne obchodujúcu a
fungujúcu, zdravú obchodnú spoločnosť, ktorej sa podľa mesačných obratoch zrejme dobre darí, ako aj s
poukazom na spoluobžalovaným D. J. na hlavnom pojednávaní potvrdenú skutočnosť, že si nespomína
na to, že by sa ho vôbec pýtal na jeho majetkové pomery a teda je zrejmé, že nebola preukázaná ani
jeho vedomosť o tom, že v prípade poskytnutia úveru dlžník (spoločnosť D. Z., s.r.o.) nebude môcť úver
splatiť riadne a včas, resp. že nespĺňa podmienky ani na poskytnutie úveru.
Popri tom, že od samého začiatku tvrdí, že sa necíti byť vinným zo spáchania žiadneho trestného
činu, aj s poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, ako aj vykonané dôkazy konštatoval
presvedčenie, že nie je ani možné bez akýchkoľvek pochybností tvrdiť, že sa dopustil konania, ktoré by
napĺňalo všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu kladeného mu za vinu, teda obzvlášť závažného
pokračovacieho zločinu úverového podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona k § 222
odsek 1, odsek 5 písmeno a) Trestného zákona, v bodoch 1./ a 2./ v štádiu pokusu podľa § 14 odsek
1 Trestného zákona.
Z týchto dôvodov navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 odsek 1 písmeno a), písmeno b) Trestného
poriadku zrušil napadnutý rozsudok a následne podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku rozhodol sám
vo veci rozsudkom podľa § 285 písmeno c) Trestného poriadku, v súlade aj so zásadou „in dubio pro
reo“, z dôvodu, že nebolo dokázané, že on skutok spáchal.

Obžalovaný C. H. doručil odvolaciemu súdu podanie označené ako „vyjadrenie k odvolaniu“ na Krajský
súd v Bratislave 21.02.2020, prostredníctvom ďalšieho obhajcu v nasledovnom znení:

„V mojej trestnej veci by som sa chcel nad rámec odôvodnenia odvolania vypracovaného mojím
obhajcom vyjadriť aj ja k tomu, ako som vnímal konanie, z ktorého som obžalovaný.

Tak ako som sa doposiaľ ku skutku vyjadroval, zotrvávam na svojom tvrdení, že s pánom J. ma zoznámil
pán W.. N. W. som poznal tak, že bol priateľom mojej bývalej spolužiačky, kde pri našom náhodnom
stretnutí niekedy koncom roka 2012 prišlo k tomu, že sme mu s mojou vtedajšou priateľkou, dnes
manželkou povedali, že predávame dom pri Bratislave, nakoľko sa chceme presťahovať do Nitry. Pán
W. povedal, že pozná niekoho, kto hľadá v Bratislave, alebo v okolí nehnuteľnosť na podnikanie.

Nakoľko sa zaoberám sprostredkovaním úverov, bolo pre mňa bežné, že som sa stretol so známym
pána W., pánom J., tak, ako sa bežne stretávam aj s inými klientmi. Na stretnutí s pánom J. mi tento
uviedol, že chce oživiť podnikanie a hľadá na to vhodné nehnuteľnosti. Pánom J. mi bolo povedané,
že nákup nehnuteľností chce realizovať prostredníctvom obchodnej spoločnosti, ktorej je konateľom a
bolo mi oznámené aj to, že obchodná spoločnosť má priaznivé hospodárske výsledky. Túto skutočnosť
mi potvrdil aj pán W.. Po tom, ako som si od pána J. vyžiadal podklady potrebné na poskytnutie úveru
potrebného na kúpu nehnuteľností, boli mi tieto doklady aj predložené a to čiastočne pánom W. a
čiastočne p. J.. Ich vzájomnú komunikáciu som nepovažoval za výnimočnú nakoľko som vedel, že aj pán
W. mal v minulosti účasť na obchodnej spoločnosti, ktorej konateľ bol pán J.. Následne som s pánom
J. komunikoval bežným spôsobom tak, ako komunikujem s ostatnými klientmi. Jediný rozdiel bol v tom,
že pán J. prejavil záujem o kúpu nehnuteľnosti, v ktorej som v tom čase býval ja s manželkou. Keď
ma pán J. požiadal o možnosť kúpy ďalšej nehnuteľnosti, oslovil som známych realitných maklérov a
prostredníctvom realitného makléra som pánovi J. poskytol informáciu o ďalšej ponúkanej nehnuteľnosti.

Ako som už uviedol, pánovi J. som povedal, aké doklady sú pre mňa potrebné na vybavovanie úveru pre
obchodnú spoločnosť pána J. a ktoré som musel doložiť do banky na podanie žiadosti. Okrem žiadostí,
ktoré som mal z bánk to boli daňové priznanie, potvrdenie zo soc.poistovne a potvrdenie z daňového
úradu na tlačive banky o bezdlžnosti. Tieto doklady mi odovzdal ako sám uvádza v obálke a ja som
ich tak zobral do banky. Na dokladoch boli podpisy pána J., resp. príslušných osôb, ktoré tieto listiny
vyhotovovali, a pre mňa tak boli tieto listiny bežnými podkladmi, ja som nemal žiadnu pochybnosť o ich
pravosti a tak som ich ani s ohľadom na túto skutočnosť neskúmal. Chcem však uviesť, že samotné
podpisy na týchto listinách vylučujú, že by som tieto listiny sfalšoval ja. Ja sa venujem sprostredkovaniu



úverov od roku 2001 až dodnes a moje konanie pri sprostredkovaní úveru pre pána J. sa podľa mňa
nijako neodlišovalo od sprostredkovania ostatných úverov.

Nemal som žiadnu vedomosť o tom, že spoločnosť pána J. je neaktívna, neprosperujúca či nejak
inak neprechodná vo vzťahu k požiadavkám banky. Ak by som takú vedomosť mal, určite by som
nepokračoval v sprostredkovaní úverov pre pána J. a jeho spoločnosť.
Chcem taktiež poukázať na to, že okrem úverov, ktoré som sprostredkoval pre pána J., som nikdy so
žiadnym úverom alebo klientom nemal žiaden problém. K celej veci chcem ešte raz uviesť, že ja som
si robil len svoju prácu a nemal som žiadnu vedomosť o pozmenených listinách, ktoré som predkladal
v bankách. Podľa mňa, toto dokazujú aj výsledky celého vyšetrovania, nakoľko nebol vyprodukovaný
ani jeden dôkaz preukazujúci skutočnosť, že práva ja som mal nejakým spôsobom pozmeniť sporné
dokumenty. Naopak z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žiaden z podpisov na týchto listinách nie je
môj. Pán J. však podpísal všetky dokumenty, na ktorých je jeho podpis sám, k čomu sa aj pri dokazovaní
vyjadril a je teda zrejmé, že pozmeňovaní týchto listín mal vedomosť.

Vo vzťahu k vierohodnosti mojich tvrdení a tvrdení p. J. poukazujem aj na skutočnosť, že ja od začiatku
trestného konania tvrdím stále to isté. Naopak vo výpovediach pána J. sú viaceré závažné rozpory, ktoré
vierohodnosť jeho výpovede výrazne znižujú.

Toto sú skutočnosti, ktoré som si pripravoval ako moje vyjadrenie v odvolacom konaní.

Súdu zasielam moje vyjadrenie písomne, z dôvodu že dňa, 31.1.2020, som mal zmeškaný hovor
z telefónneho čísla XXXXXXXXXX. Na toto telefónne číslo som zavolal a zistil som, že patri
spoluobžalovanému D. J.. D. J. so mnou najprv komunikoval telefonicky. Na základe tohto rozhovoru, z
ktorého som nemal celkom jasnú vedomosť, čo odo mňa spoluobžalovaný J. chce som sa s ním dohodol
na osobnom stretnutí. Som názoru, že S. J., ako spoluobžalovaný môže tým, že uvedie pravdu o tom,
že ja som sa na trestnej činnosti, ktorá mi je kladená za vinu nepodieľal, objasniť moju nevinu.

Po stretnutí s pánom J., ku ktorému došlo dňa 15. februára 2020 v Bratislave, v obchodnom centre
N., a ktorý som si za účelom preukázania našej komunikácie nahral, je zrejmé, že pán J. sa vyjadril
aj vo vzťahu k mojej osobe takým spôsobom, ktorý potvrdzuje moje doterajšie vyjadrenia. Za účelom
preukázania tejto komunikácie súdu prikladám prepis rozhovoru, ktorý prebehol medzi mnou a pánom
J.. Pri tomto rozhovore bola prítomná aj moja manželka K. H..

Z tejto komunikácie je zrejmé, že J. sám povedal, že pozmenené listiny upravoval bez môjho vedomia
N. W.. Vyjadril ľútosť, že nevidel skutočnosti tak, ako sa udiali, ale tak, ako mu boli predložené a ako
ich má prezentovať aj on. Povedal, že mal nad sebou ochrannú ruku nejakého pána Q. F.. J. sa vyjadril
doslovne: „Mal som vnútorné informácie, že oni chcú potopiť teba...“ Ďalej J. povedal: C., ty si urobil
jednu chybu, že tie papiere si mu dal a on to trošku pozmenil....“ Stretnutie sme skončili s dohodou, že
si ešte zavoláme.

Ešte v ten istý deň vo večerných hodinách mi spoluobžalovaný J. opäť telefonoval a povedal mi, že sa
má vedomosť o tom, alebo si myslí, že on má dostať trest 8 rokov a ja 12 rokov. Povedal ešte aj to, že
doklady musel sfalšovať len N., teda N. W. a ja som mu ako veriaci tomáš dôveroval. Na moju otázku,
či si uvedomuje, kto to celé vymyslel skôr, ako sme sa mali možnosť my dvaja stretnúť odpovedal:
„taký jeden, čo ešte aj môj právnik sa ho opýtal, vy ste brali drogy?“ Túto otázku položil právnik pána J.
svedkovi N. W. pri jeho výpovedi na hlavnom pojednávaní.

Nasledovne sme telefonát ukončili nezáväznou komunikáciou s tým, že sa stretneme na káve. On
súhlasil. J. sa vyjadril, že 26. 2. sa na pojednávaní nezúčastní, že je tak dohodnutý aj s právnikom. Kvôli
stretnutiu som mu opätovne volal 16. 2. 2020, ale jeho číslo už bolo odpojené. To ma iba utvrdzuje v mojej
domnienke, že spoluobžalovaného J. nebude možné k týmto skutočnostiam vypočuť na pojednávaní v
odvolacom konaní a preto tieto skutočnosti súdu predkladám v takejto písomnej forme.
Príloha č. 1: prepis rozhovoru zo stretnutia aj z telefonátu
Príloha č. 2: CD s rozhovorom zo stretnutia aj z telefonátu“.

V písomnom odôvodnení odvolania zo 16.10.2019 prokurátor namietal u obžalovaného D. J. uložený
trest za neprimerane nízky a nedôvodné použitie § 39 ods. 1 Tr. zák. a aj neuloženie ochranného



dohľadu u oboch obžalovaných, ktorý navrhoval už na hlavnom pojednávaní v záverečnej reči v trvaní
dvoch rokov. V následnom podrobne písomne odôvodnení svojho odvolania prokurátor, s poukazom
na odôvodnenie prvostupňového rozsudku, namietal vo vzťahu k obom obžalovaným s poukazom
aj na príslušné zákonné ustanovenia § 34 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. a § 168 ods.1 Tr. por., ktorými sa
súd pri ukladaní trestu citovanými ustanoveniami dôsledne neriadil. Podľa prokurátora senát okresného
súdu neodôvodnil dostatočne konkrétne okolnosti pre výšku uloženého trestu odňatia slobody, ani
použitie ustanovenia § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák. vo vzťahu k obžalovanému D. J., keď
len všeobecne konštatoval, že prihliadol na osobu obžalovaného, pomery páchateľa, jeho postoj k
spáchanému skutku, úprimné oľutovanie a prejavenú snahu, že sa takéto konanie u neho opakovať
nebude, jeho doterajšiu bezúhonnosť a tiež na skutočnosť, že napomáhal pri objasňovaní trestnej
činnosti, pričom za pomery páchateľa súd považoval skutočnosti, že obžalovaný D. J. bol osobou,
ktorá nemala doposiaľ skúsenosť s podnikaním a bol značne manipulovateľný vmanipulovaný, preto s
poukazom na osobu páchateľa, skutočnosť, že sa na neho trestnú činnosť hľadí, ako by nebol odsúdený,
okolnosti prípadu, motívu obžalovaného, jeho pohnútku a spôsobený následok, postoj obžalovaného
k spáchanému skutku, možnosti jeho nápravy vo všetkých súvislostiach a pri prevahe poľahčujúcich
okolností použil ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného zákona a tým mu uložil mimoriadne znížený trest
odňatia slobody v trvaní 5 rokov. Uložený trest odňatia slobody obžalovanému D. J. v trvaní 5 rokov
vzhľadom na pomery, okolnosti prípadu a základnú sadzbu trestu odňatia slobody pre obzvlášť závažný
pokračovací zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 5 písm. a) Tr. zák. v rozmedzí od 10 až
do 15 rokov, jeho doterajší život, považuje za neprimeraný k závažnosti a povahe spáchaného obzvlášť
závažného zločinu a jeho následkom, ktorým bol dotknutý záujem chránený Trestnom zákonom.
Zároveň súdom uložený trest odňatia slobody nemožno považovať za postačujúci na zabezpečenie
ochrany spoločnosti ako to vyžaduje § 39 ods. 1 Trestného zákona na použitie inštitútu mimoriadneho
zníženia trestu, ako inštitútu za splnenia podmienok hodných zreteľa privilegovaného a výnimočne
použiteľného. Použitie ustanovenia § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona v tomto prípade je
teda nedôvodné a uložený trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov považujem za neprimerane nízky,
nezabezpečujúci ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej
činnosti, nevytvárajúci podmienky na prevýchovu páchateľa k tomu, aby viedol riadny život a súčasne, že
takýto trest ani iných neodradí od páchania trestných činov a takýto trest ani vyjadruje morálne odsúdenie
páchateľa spoločnosťou, a teda neplní účel trestu vyjadrený § 34 ods. 1 Trestného zákona. Poukázal
aj na to, že obžalovaný D. J. bol doposiaľ 7x súdne trestaný, u ktorého zjavne neviedli uložené tresty
k náprave a dopustil sa ďalšej trestnej činnosti.

Vo vzťahu k obžalovanému C. H. namietal nedostatočné odôvodnenie konkrétnych okolností pre
ukladanie 10 ročného trestu odňatia slobody, len všeobecne konštatoval, že zhodnotil všetky zásady
ukladania trestu, pri zabezpečení individuálnej a generálnej prevencie, s poukazom na osobu páchateľa,
jeho doterajšiu bezúhonnosť, okolnosti prípadu, motívu obžalovaného, jeho pohnútku a spôsobený
následok, postoj obžalovaného k spáchanému skutku, možnosti jeho nápravy vo všetkých súvislostiach
a rozsudok v tejto časti považuje za neodôvodnený a arbitrárny. Uložený trest odňatia slobody v trvaní 10
rokov, vzhľadom na závažnosť spáchanej trestnej činnosti a následky spáchaného obzvlášť závažného
zločinu považuje za neprimerane nízky a neplniaci účel trestu spočívajúci v generálnej a individuálnej
prevencie, nakoľko k osobe páchateľa a možnosti jeho nápravy zjavne napovedá i to, že svoje konanie
doposiaľ nedoznal, neoľutoval a podstatu svojho konania vecne zľahčuje a popiera, najmä ak treba
jednoznačne podčiarknuť, že obžalovaný C. H. vo všetkých bodoch rozsudku s jednoznačným záujmom
značného obohatenia sa, jeho konanie nebolo bežným sprostredkovaním služby obžalovanému J.,
nakoľko obžalovaný H. sám trestnú činnosť inicioval a organizoval, aktívne konal tak, aby boli predmetné
úvery poskytnuté, hoci vedel, že na to nie sú splnené podmienky a následne značnú časť poskytnutých
peňažných prostriedkov aj sám užíval.

Prokurátor poukázal aj na pochybenie prvostupňového súdu, keď vo výroku o treste zároveň absentuje
výrok o uložení ochranného dohľadu podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona vo vzťahu k obidvom
obžalovaným, ktorý mal obligatórne súd uložiť, ak odsudzuje páchateľa za obzvlášť závažný zločin na
nepodmienečný trest odňatia slobody.
Vzhľadom na uvedené navrhol, aby Krajský súd v Bratislave podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e) Tr.
por. zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o uloženom treste odňatia slobody a v zmysle § 322 ods. 3
Tr. por. rozhodol vo veci rozsudkom a obžalovanému D. J. uložil podľa § 222 ods. 5, § 36 písm. j), písm.
I), písm. n), § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov s jeho zaradením do
ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia a obžalovanému C. H. uloží



podľa § 222 ods. 5, § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov s
jeho zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia a podľa §
76 ods. 1 Trestného zákona obžalovaným D. J. a C. H. uloží každému ochranný dohľad v trvaní 3 roky.
Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. navrhol odkázať poškodených s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

V súlade s ustanovením § 314 Tr. por. boli odvolania obžalovaného C. H. a prokurátora zaslané
procesným stranám na prípadné vyjadrenie k nim, čo využil obžalovaný D. J., ktorý prostredníctvom
obhajcu doručil odvolaciemu súdu 04.02.2020 písomné vyjadrenie k odvolaniu prokurátora, v ktorom
vytýkal prvostupňovému súdu pochybenie u obž. J. pri úvahách o uloženom treste, že nesprávne
u neho aplikoval zmierňujúce ustanovenie podľa § 39 ods.1 Trestného zákona, pretože ide výlučne
o „privilégium“ a toto zmiernenie nemožno u každého aplikovať svojvoľne, pričom poukázal na
predchádzajúce odsúdenia obžalovaného J. a že mal byť obž. J. uložený trest nezmiernený, najmenej vo
výmere 10 rokov. Obžalovaný D. J. k tomuto tvrdeniu prokurátora argumentoval, že od samého začiatku
prípravného konania sa priznal a pravdivo opisoval spôsob, ako bol do celej veci vtiahnutý. Zo spôsobu,
ako došlo k dokonaniu i k pokusu uvedených skutkov je zrejmé, že vystupoval ako „biely kôň“, na ktorého
bola prepísaná obchodná spoločnosť W., na ktorého sa následne nakontaktoval spoluobžalovaný C.
H., ktorý ako finančný agent sprostredkoval styk J. s bankami a sám zabezpečil všetky potrebné doklady
k tomu, aby došlo k úspešnému vyplateniu podnikateľského úveru. Za pozoruhodnú skutočnosť označil,
že spoluobžalovaný H. mal dispozičné právo k účtu obchodnej spoločnosti J. a sám si nezákonne
získané finančné prostriedky podľa ľubovôle prevádzal, pričom bolo dokázané, že J. nevyberal finančné
prostriedky z účtu spoločnosti, o tieto sa neobohatil, nesfalšoval žiadne doklady a iba poslúžil iným
osobám, ako nástroj v ich rukách. Uviedol, že aj keď bolo nepopierateľnou skutočnosťou to, že
sám podpísal úverové zmluvy v peňažných ústavoch, mal predbežný zámer legálne obchodovať s
nadobudnutou spoločnosťou, napríklad kúpou nehnuteľností a ich ďalším podnikateľským prenájmom,
nemal žiadnu vedomosť o tom, aké podklady je potrebné doložiť bankám, aby jeho žiadosť bola úspešná.
Z tohto dôvodu sa mohol sám rozhodnúť, pre akú formu obhajoby sa rozhodne, či sa bude brániť
vyššie uvedenými skutočnosťami, riskujúc neúspech za súčasnej hrozby vysokého trestu, alebo prizná
zavinenie, vychádzajúce z jeho nevedomostí, usvedčujúc hlavného organizátora a páchateľa skutku
- obž. H. s tým, že bude súdom jeho aktivita zohľadnená v rozsudku pri ukladaní trestu. Uviedol, že
uvedenú trestnú vec na Okresnej prokuratúre Bratislava V postupne dozorovali traja prokurátori, pričom
pred začatím dokazovania na hlavnom pojednávaní bola vec s dozorovým prokurátorom v prítomnosti
predsedníčky senátu prejednaná, pričom bolo uvedené, že pokiaľ obžalovaný nezmení svoj postoj, urobí
vyhlásenie o vine a usvedčí spoluobžalovaného H., bude možné súhlasiť s postupom podľa § 39 ods.
1 Tr.zák. a zohľadniť mu to trestom na hranici piatich rokov. Po výmene prokurátora ho nový prokurátor
oslovil s tým, že vie o postoji svojho kolegu i obžalovaného a dohoda platí. Po konečnej výmene za
tretieho prokurátora je zrejmé, že napriek tomu, že došlo zo strany J. k vyhláseniu o vine, rozsiahlej
výpovedi o konaní, považuje prokuratúra uložený trest za nezákonný a neprimerane prísny. Podľa jeho
názoru prvostupňový súd dôkaznú situáciu, ako i osobu obžalovaného J. vyhodnotil správne a uložený
trest je zákonný a správny. Odvolanie prokurátora naopak považuje za priveľmi formalistické, keď opiera
nutnosť uloženia vysokého nepodmienečného trestu odňatia slobody u obž. J. za potrebné, vzhľadom
na jeho minulosť, i keď všetky jeho predchádzajúce odsúdenia sú zahladené, ku štyrom odsúdeniam
došlo pred tridsiatimi dvomi rokmi, a ku poslednému pred 10 rokmi pre nie majetkový trestný čin. Navrhol
preto, aby u obž. J. odvolací súd odvolanie Okresného prokurátora Bratislava V podľa § 319 Tr. por.
zamietol, pretože nie je dôvodné.

Verejné zasednutie odvolacího súdu 26.02.2020 sa v súlade so zákonom vykonalo podľa § 293 ods. 5,
ods. 7 Tr. por., na výslovnú žiadosť obžalovaného D. J. a podľa § 294 ods. 1, ods. 2 Tr. por. za splnenia
zákonných podmienok aj poškodených strán F. obchodná banka, a.s., C. D. a.s., V. D. I., a.s., N. D.,
a.s., v ich neprítomnosti.

V konečnom návrhu sa prokurátorka krajskej prokuratúry plne pridržala písomných dôvodov odvolania,
ktorému navrhla vyhovieť a pokiaľ ide o odvolanie obžalovaného H., toto navrhla zamietnuť ako
nedôvodné.

Obhajca obž. C. H. v konečnom návrhu sa taktiež pridržal písomného odôvodnenia odvolania z
10.02.2020 s názorom, že v doterajšom konaní nebolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný mal
úmysel spáchať trestný čin kladený mu za vinu. Z jeho vyjadrení jednoznačne vyplýva, že o finančnej
situácii tak spoluobžalovaného J., ako aj spoločnosti D. Z. s.r.o. mal skreslené informácie pochádzajúce



jednak od spoluobžalovaného, ako aj od svedka N. W.. Už v prípravnom konaní boli do spisu zadovážené
výpisy spoločnosti D. Z. s.r.o., z ktorých bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že na tomto účte svedok
N. W. ešte v čase pred spáchaním žalovaných skutkov, umelo vytvára situáciu, na základe ktorej
ktokoľvek by si mohol predstaviť, že táto firma je prosperujúca a že sa jej finančne darí. Z týchto listinných
dôkazov jednoznačne vyplývajú niekoľko stotisíc eurové mesačné obraty, aj prekračujúce sumu 1.000
000 Eur. S poukazom na skutočnosť, že tieto finančné operácie na účte spoločnosti boli vykonané v
čase, keď obžalovaný H. nepoznal spoluobžalovaného J. a ani svedka N. W. je zrejmé, že s prípravou
spoločnosti a s týmito machináciami, obžalovaný nemal a nemohol mať nič spoločné. S poukazom
na všetky vykonané dôkazy, ako aj písomné odôvodnenie odvolania naďalej bol toho názoru, že
obžalovaný H. v tomto konaní vystupuje skôr ako obeť vopred premysleného konania inej osoby, bol
zneužitý ako osoba zaoberajúca sa s finančným poradenstvom, resp. vybavovaním úverov. Jediný v
jeho neprospech znejúci dôkaz je výpoveď spoluobžalovaného J., o ktorom orgány činné v trestnom
konaní v priebehu prípravného konania vôbec nezisťovali, či sa spolupodieľal na zisku, ktorý z účtu
jeho spoločnosti vybral svedok N. W.. S poukazom na tieto skutočnosti, nakoľko nebolo jednoznačne
preukázané, že z titulu absencie na naplnenie subjektívnej stránky by obžalovaný H. spáchal trestný čin
kladený mu za vinu navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/ Tr. por. zrušil napadnutý
rozsudok a následne podľa § 322 ods. 3 Tr. por. rozhodol sám vo veci rozsudkom podľa § 285 písm.
c/ Tr. por. Alternatívne, ak by súd s poukazom na dôkazy vyplývajúce aj z trestného spisu bol toho
názoru, že je potrebné vo veci vykonať ďalšie dôkazy, najmä opätovne dopočuť spoluobžalovaného D.
J., prípadne do konania pribrať znalca z odboru písmo znalectva navrhol, aby predmetnú vec vrátil na
opätovné prejednanie a nové rozhodnutie vo veci.

Aj druhý zvolený obhajca obž. H. uviedol, že poukazuje na konečný návrh a vyjadrenie svojho kolegu
a s poukazom na jeho vyjadrenie k odvolaniu obžalovaného, že vinu obžalovaného H. zo spáchania
trestného činu preukazuje len výpoveď spoluobžalovaného J., pričom aj z ďalšej komunikácie medzi J.
a H. vyplýva, že J. priznal, že to bolo „našité“ na obžalovaného H. a že bol na trestnú činnosť zneužitý.
Navrhol preto zrušiť napadnutý rozsudok s tým, aby bol obžalovaný J. znovu k tejto okolnosti vypočutý.
Odvolanie prokurátora navrhol zamietnuť.

Obhajca obž. D. J. v konečnom návrhu sa pridržal písomného vyjadrenia k odvolaniu prokurátora a z
tam uvedených dôvodov navrhol jeho odvolanie zamietnuť.

Obžalovaný C. H. právom posledného slova uviedol, že sa pridržiava konečných návrhov svojich
obhajcov, opakovane uviedol, že si plnil len svoje povinnosti, nevedel, že doklady sú falošné a dodal,
že podklady z daňového úradu mu odovzdal J. v zalepenej obálke s tým, že vyhlásil, že podpisy
na dokladoch sú obžalovaného J. a preto sa opýtal, ako mohol pozmeniť doklady, keď jeho podpis
je v banke. Poukázal aj na prepisy rozhovorov, ktoré uskutočnil s obžalovaným J. a ktoré predložil
odvolaciemu súdu.

Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací ( § 315 Tr. por.), primárne konštatoval prípustnosť odvolaní
( 306 ods. 1 Tr. por.) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por. a preto
podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti
ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa
pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel k záveru, že len odvolanie prokurátora je
dôvodné.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1.

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e) Trestného poriadku odvolací súd napadnutý rozsudok zruší aj,
ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona alebo ak je uložený trest
neprimeraný.



Podľa § 321 ods. 2 Tr. por. ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3, odvolací súd z
dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací súd zruší hoci i
len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku
o vine svoj podklad

Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. veta prvá odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové
rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený
alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav
veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom
konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti,
ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé
rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným
spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom
konaní alebo niektorá zo strán.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že povinnosťou odvolacieho súdu na základe revízneho princípu,
determinovaným uvedeným ustanovením, je preskúmanie len tých výrokov, proti ktorým odvolateľ podal
odvolanie a preskúmanie správnosti postupu konania, ktoré predchádzalo týmto napadnutým výrokom
rozsudku. Výnimkou z uvedenej zásady je to, že odvolací súd musí prihliadať aj na chyby, ktoré síce
odvolaním neboli vytýkané, ale ktoré sú takej povahy, že by odôvodňovali, (po právoplatnosti rozsudku)
podanie mimoriadneho opravného prostriedku, t.j. dovolania v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por.

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že pred súdom prvého stupňa boli vykonané na
hlavnom pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu veci, v súlade
s ustanovením § 2 ods. 10 Tr. por. a tieto okresný súd v podstate aj správne vyhodnotil tak, ako mu
to ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. pokiaľ ide o podvodné konanie, na základe ktorého obaja
obžalovaní vylákali úvery od príslušných bánk. Skutkové zistenie súdom prvého stupňa v tomto smere je
v podstate správne a zodpovedá dokazovaniu, ktoré bolo vykonané na hlavnom pojednávaní, pričom pri
zachovaní kontradiktórnosti konania vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy potrebné
pre poznanie skutkových okolností nevyhnutných pre zákonu zodpovedajúce a spravodlivé rozhodnutie
o obžalobe, ktorá na obžalovaných bola podaná. Dôkazy pritom vyhodnotil jednotlivo, ako aj v celom
ich súhrne, logickým a zároveň aj dostatočne odôvodneným spôsobom.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v intenciách ustanovenia § 168 ods. 1 Tr. por. súd prvého
stupňa zákonným spôsobom rozviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje
skutkové zistenia, pokiaľ ide o vinu obžalovaných D. J. a C. H., teda že spoločným konaním vylákali od
iného úver tým, že ho uviedli do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru a tak spôsobili
poškodeným škodu veľkého rozsahu, pričom v bodoch 1/ a 2/ sa dopustili spoločného konania, ktoré
bezprostredne smerovalo k dokonaniu takého trestného činu, v úmysle vylákať od iného úver tým, že ho
uvedú do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru a tak mu spôsobia škodu veľkého
rozsahu, pričom k dokonaniu trestného činu nedošlo a napokon tiež, akými právnymi úvahami sa riadil,
keď posudzoval dokázané skutočnosti a uznal za vinnných oboch obžalovaných zo spáchania obzvlášť
závažného pokračovacieho zločinu úverového podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného
zákona k § 222 ods. 1, ods. 5 písm. a) Trestného zákona, z toho v bodoch 1/ a 2/ v štádiu pokusu podľa
§ 14 ods. 1 Trestného zákona. Pokiaľ ide o uznanie viny, prvostupňový súd primárne uviedol, že len
obžalovaný C. H. sa necítil byť vinným a poprel spáchanie skutkov. Okresný súd následne argumentoval,
že na hlavných pojednávaniach a po vykonanom a vyhodnotenom dokazovaní v zmysle § 2 ods. 12 Tr.
por. podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo
i v súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán,
dospel k záveru, že obžalovaný C. H. svojím konaním popísaným v bode 1/ až 4/ rozsudku naplnil všetky
zákonné znaky vyššie uvedeného obzvlášť závažného pokračovacieho zločinu, v bodoch 1/ a 2/ v štádiu
pokusu a to aj po objektívnej aj subjektívnej stránke s tým, že vo vzťahu k obžalovanému D. J. súd



dokazovanie s poukazom na jeho vyhlásenie o vine v skutkových okolnostiach nevykonával. Okresný
súd predmetný odsudzujúci rozsudok odôvodnil s poukazom na vykonané kontradiktórne dokazovanie
na hlavnom pojednávaní, výsluchmi obžalovaných D. J. a C. H., svedkov X. N., Miriam D., Z. I., A. H., N.
W., ako aj prečítaním výpovedí svedkov Q. Q., T. N., S. H., S. Q., S. U., U. C., S. H., N. I., E. Z., D. N., Q. K.,
N. A., U. P., S. C. E. W. C., K. D., I. I. a K. K. prečítaním a oboznámením listinných dôkazov a spisového
materiálu. Vinu obžalovaného C. H. mal súd za preukázanú najmä na základe svedeckých výpovedí a
zabezpečených listinných dôkazov, že obžalovaný C. H. inicioval podanie žiadostí o poskytnutie úverov
od bankových subjektov, v spolupráci s obžalovaným J.m zabezpečil dokumenty, žiadosti a ich vyplnenie,
ktoré obžalovaný Klčo z jeho podnetu podpísal, v súčinnosti s ním alebo aj samostatne zabezpečil
potrebné doklady - prílohy k predmetným žiadostiam, pričom na daňovom priznaní k dani z príjmov
právnických osôb, súvahe, výkaze ziskov a strát a potvrdení o výške priznanej daňovej povinnosti za
obdobie roku 2012 spoločnosti D. Z., s.r.o. pozmenil údaje o výsledku hospodárenia tak, aby obžalovaný
J. spĺňal podmienky na poskytnutie úveru, pričom vedel, že obžalovaný J. v rozhodnej dobe nemal
žiadny majetok ani príjem, resp. že jeho pasíva prevažovali nad aktívami, a teda nespĺňal podmienky
na poskytnutie žiadaných úverov a ani na ich následné splácanie a predmetné žiadosti napriek tomu,
buď osobne alebo prostredníctvom sprostredkovateľa, predložil opakovane, aj po predchádzajúcom
neschválení na posúdenie ďaľším vybraným bankovým subjektom, pričom týmto sledoval zabezpečenie
predaja nehnuteľnosti svojho švagra, z čoho mal evidentný prospech, čo preukazuje aj jeho dispozičné
právo k účtu a manipulácia s tam poukázanými finančnými prostriedkami. Táto jeho aktivita vysoko
prekračuje rámec služieb, ktoré mal štandardne ponúknuť. Rovnako zo spôsobu ohliadky a kúpy domu
v Limbachu a vo Vinosadoch, popísaný svedkami je zrejmé, že obžalovaný mal primárny záujem na
týchto prevodoch nehnuteľností, z čoho aj následne čerpal výhody. Zo zabezpečených dôkazov vyplýva,
že peňažné prostriedky z V. Hypo úveru č. XXX/XXXX/XXSU boli použité na vyplatenie hypotekárneho
úveru švagra obž. H., ktorý bol poskytnutý na nehnuteľnosť, v ktorej býval obž. H. a to aj naďalej po
predaji tejto nehnuteľnosti obž. J., že peňažné prostriedky z V. Express úveru č. XXX/XXXX/XXSU
postupne vybral z účtu obž. J. obžalovaný H.. Peňažné prostriedky zo spotrebného úveru č. XXXXXX
boli v deň poskytnutia úveru rozdelené na tri časti, pričom čiastka 187 500,- eur bola poukázaná na
účet predávajúcich, čiastka 42 500,- eur na účet spoločnosti D. Z. s.r.o, nad ktorým mal stále kontrolu
svedok W. a čiastka 20 000,- eur na účet priateľky obž. H., ktorý v tom čase užívali spoločne. Obžalovaný
H. sa teda v súčinnosti s obžalovaným J. podvodným konaním pokúsil vylákať a čiastočne aj vylákal
od poškodených spoločností peňažné prostriedky v celkovej výške 878 000,- eur. Usvedčovaný je aj
výpoveďou spoluobžalovaného J., ktorý jednoznačne uviedol, že na potvrdeniach Daňového úradu
tak, ako ich dal obžalovanému H. s údajmi nemanipuloval a podpis na strane, kde je deklarovaný
hospodársky výsledok pred zdanením vo výške 46 285,00 eur, nie je jeho. Porovnaním daňového
priznania spoločnosti D. Z. s.r.o. k dani z príjmu právnickej osoby za rok 2012, ktoré bolo ako doklad o
výsledku hospodárenia predložené v rámci podkladov k žiadosti o poskytnutie úveru F. obchodnej banke,
a.s. v pobočke na J. ulici v D. obžalovaným C. H. s daňovým priznaním zabezpečeným od Daňového
úradu Bratislava, ako aj zo správy Daňového úradu Bratislava vyplynulo, že F. obchodnej banke, a.s. bolo
pri žiadaní o poskytnutie úveru predložené falošné (pozmenené) daňové priznanie, ktorým sa deklaroval
hospodársky výsledok pred zdanením vo výške 46 285,00 eur, hoci v skutočnosti išlo len o sumu 100,22
eur. Z uvedeného, ako aj z výpovede svedkyne D. N. taktiež vyplýva, že údaje na potvrdení o podaní
daňového priznania a daňových nedoplatkoch pre F. obchodnú banku, a.s. sa nezakladajú na realite a
predmetné potvrdenie ani nebolo vystavené a podpísané pracovníkom daňového úradu. Porovnaním
daňového priznania spoločnosti D. Z. s.r.o. k dani z príjmu právnickej osoby za rok 2012, ktoré bolo
ako doklad o výsledku hospodárenia predložené v rámci podkladov k žiadosti o poskytnutie úveru C.,
a.s. v pobočke - O. v D. obvineným C. H. s daňovým priznaním zabezpečeným od Daňového úradu
Bratislava, ako aj zo správy Daňového úradu Bratislava a výpovede zástupcu poškodenej spoločnosti C.,
a.s. K.. S. U. vyplynulo, že C., a.s. bolo pri žiadaní o poskytnutie úveru predložené falošné (pozmenené)
daňové priznanie, ktorým sa deklaroval hospodársky výsledok pred zdanením vo výške 46 285,00 eur,
hoci v skutočnosti išlo len o sumu 100,22 eur. Z uvedeného ako aj z výpovede svedkyne D. N. taktiež
vyplýva, že údaje na potvrdení o podaní daňového priznania a daňových nedoplatkoch pre C., a.s.
sa nezakladajú na realite, a že predmetné potvrdenie ani nebolo vystavené a podpísané pracovníkom
daňového úradu. Porovnaním daňového priznania spoločnosti D. Z. s.r.o. k dani z príjmu právnickej
osoby za rok 2012, ktoré bolo ako doklad o výsledku hospodárenia predložené v rámci podkladov k
žiadostiam o poskytnutie úveru spoločnosti I. I., a.s., pobočke banky sídliacej na R. slobody č. XX
v N., ktoré ako jednu z príloh k uvedenej žiadosti zabezpečil obvinený C. H. s daňovým priznaním
zabezpečeným od Daňového úradu Bratislava ako aj zo správy Daňového úradu Bratislava vyplynulo,
že spoločnosti I. I., a.s., bolo pri žiadaní o poskytnutie úveru predložené falošné (pozmenené) daňové



priznanie, ktorým sa deklaroval hospodársky výsledok pred zdanením vo výške 46 285,00 eur, hoci v
skutočnosti išlo len o sumu 100,22 eur. Porovnaním potvrdenia o výške daňovej povinnosti vystaveného
na tlačive spoločnosti I. I., a.s., ktoré bolo ako doklad o výsledku hospodárenia predložené v rámci
podkladov k žiadosti o poskytnutie úveru spoločnosti I. I., a.s., pobočke banky sídliacej na R. slobody č.
XX v N., ktoré ako jednu z príloh k uvedenej žiadosti zabezpečil obvinený C. H. s potvrdením o výške
daňovej povinnosti zabezpečeným od Daňového úradu Bratislava ako aj z výpovede svedkyne D. N.
vyplynulo, že spoločnosti I. I., a.s. bolo pri žiadaní o poskytnutie úveru predložené falošné (pozmenené)
potvrdenie o výške daňovej povinnosti, ktorým sa deklaroval hospodársky výsledok pred zdanením vo
výške 46 285,00 eur, hoci v skutočnosti išlo len o sumu 100,22 eur a že predmetné potvrdenie ani nebolo
vystavené a podpísané pracovníkom daňového úradu. Porovnaním daňového priznania spoločnosti D.
Z. s.r.o. k dani z príjmu právnickej osoby za rok 2012, ktoré bolo ako doklad o výsledku hospodárenia
predložené v rámci podkladov k žiadosti o poskytnutie úverov V. D. I., a.s., do rúk riaditeľa pobočky
na H. námestí č. X v D. obvineným C. H. s daňovým priznaním zabezpečeným od Daňového úradu
Bratislava, ako aj zo správy Daňového úradu Bratislava a výpovede zástupcu poškodenej spoločnosti
V. D. Slovensko, a.s. JUDr. N. A. vyplynulo, že V. Banke Slovensko, a.s. bolo pri žiadaní o poskytnutie
úveru predložené falošné (pozmenené) daňové priznanie, ktorým sa deklaroval hospodársky výsledok
pred zdanením vo výške 46 285,00- eur, hoci v skutočnosti išlo len o sumu 100,22- eur. Porovnaním
potvrdenia o výške daňovej povinnosti vystaveného na tlačive V. D. I., a.s., ktoré bolo ako doklad o
výsledku hospodárenia predložené v rámci podkladov k žiadosti o poskytnutie úverov V. D. I., a.s., - do
rúk riaditeľa pobočky na H. námestí č. X obvineným v D. C. H. s potvrdením o výške daňovej povinnosti
zabezpečeným od Daňového úradu Bratislava ako aj z výpovede svedkyne D. N. vyplynulo, že V. D. I.,
a.s. bolo pri žiadaní o poskytnutie úveru predložené falošné (pozmenené) potvrdenie o výške daňovej
povinnosti, ktorým sa deklaroval hospodársky výsledok pred zdanením vo výške 46 285,00 eur, hoci v
skutočnosti išlo len o sumu 100,22- eur, a že predmetné potvrdenie ani nebolo vystavené a podpísané
pracovníkom daňového úradu. Prvostupňový súd teda uzavrel, že obžalovaný C. H. vo všetkých bodoch
rozsudku konal vo forme priameho úmyslu v zmysle ustanovenia § 15 písm. a/ Trestného zákona,
pretože chcel spôsobom uvedeným v Trestnom zákone porušiť záujem chránený týmto zákonom, že
jeho konanie nebolo bežným sprostredkovaním služby obžalovanému J., nakoľko sám trestnú činnosť
inicioval a organizoval, aktívne konal tak, aby boli predmetné úvery poskytnuté, hoci vedel, že na to nie
sú splnené podmienky a teda tým spôsobom uviedol, resp. sa pokúsil uviesť poškodené finančné domy
do omylu a následne časť poskytnutých peňažných prostriedkov aj sám užíval.
Prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku, v podstate a v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr.
por. dostatočne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia
oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Pokiaľ ide o odôvodnenie
napadnutého rozsudku okresným súdom, tento síce podrobnejšie popísal vykonané dôkazy a aj správne
konštatoval, že bolo vykonané dokazovanie všetkými dostupnými a vykonateľnými dôkazmi, ktoré súd
vyhodnotil jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k záveru, že obžalovaný svojim konaním naplnil všetky
znaky žalovanej skutkovej podstaty vyššie uvedeného obzvlášť závažného zločinu, ktoré spáchal tak,
ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku.
Krajský súd si primárne osvojuje skutkové závery prvostupňového súdu, pokiaľ ide o podstatu
podvodného úverového konania obžalovaného C. H. tak, ako je podrobne popísané v jednotlivých
bodoch jeho pokračovacieho konania a ako aj bolo podrobne popísané už v podanej obžalobe
prokurátora, na ktorú v tomto smere odvolací súd taktiež poukazuje.
Aj senát odvolacieho súdu dospel k záveru, že skutky popísané v napadnutom rozsudku sa stali a
spáchali ho obžalovaní C. H. a D. J. spôsobom v nich popísaným. Nemá preto pochybnosti, že skutkové
zistenia okresným súdom v tomto smere sú v súlade so stavom veci a je nimi preukázané, že obžalovaní
C. H. a D. J. v kritickej dobe a nezákonným spôsobom, uvedeným vo výrokovej časti napadnutého
rozsudku, v tzv. skutkovej vete, spoločným konaním vylákali od iného úver tým, že ho uviedli do omylu
v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru a tak mu spôsobili škodu veľkého rozsahu, pričom v
bodoch 1/ a 2/ sa dopustili spoločného konania, ktoré bezprostredne smerovalo k dokonaniu trestného
činu, v úmysle vylákať od iného úver tým, že ho uvedú do omylu v otázke splnenia podmienok na
poskytnutie úveru a tak mu spôsobia škodu veľkého rozsahu, pričom k dokonaniu trestného činu nedošlo.
Obžalovaný C. H. sa necíti byť vinným, čo vyplýva nielen z jeho obhajobných prednesov počas
celého prípravného konania, ale aj konania na prvostupňovom súde, ale aj z podaného odvolania proti
prvostupňovému rozsudku a vyjadrení pred odvolacím súdom. Obžalovaný C. H. sa nemenne obhajoval
tým, že popisoval, ako sa zoznámil s N. W., cez ktorého sa zoznámil s D. J., ktorí mu zhodne potvrdili,
že chce podnikať s nehnuteľnosťami, cez ktorú chcel predať aj dom vo Vinosadoch, v ktorom v tom
čase býval s priateľkou, že J. chce oživiť podnikanie a kúpiť na svoju firmu nejaké nehnuteľnosti, že tam



chce bývať a chce niektoré opraviť a prenajímať a keď po stretnutí s J. bol informovaný, že kúpa by mala
byť realizovaná formou úveru, ponúkol mu pomoc, keďže v tom čase pracoval vo finančníctve. Získal
od obžalovaného D. J. aj N. W. informácie, že J. je jediným konateľom spoločnosti D. Z., s.r.o., ktorý
mu udal aj čísla k finančným obratom firmy, že spoločnosť nemá žiadne nesplatené úvery, ani záznam
v úverovom registri. Keďže obžalovaný D. J. chcel kúpiť dve nehnuteľnosti, ďalšiu nehnuteľnosť mu
našiel cez realitnú kanceláriu a dohodli sa aj na finančnej odmene za sprostredkovanie predaja dvoch
nehnuteľností vo výške 20 000,- eur, čo nepovažoval za nič neobvyklé. V súvislosti so zabezpečovaním
dokladov na vybavenie úveru, doklady z daňového úradu mal od obž. J. a čiastočne aj od N. W.,
ktorý mu osobne odovzdal výpisy z účtu spoločnosti D. Z., s.r.o., ktorý mal stále dispozičné právo k
účtu spoločnosti D. Z., s.r.o. v B. D., na ktorom boli desaťtisícové až stotisícové obraty za mesiac,
prekračujúce dokonca až 1 milión eur, nemal dôvod predpokladať, že úver sa nebude môcť riadne a
včas splácať, ani spochybňovať pravosť dokladov podpísaných a odovzdaných mu obžalovaným D. J.,
ktoré odovzdal do príslušných bánk.
Obhajovacie aj odvolacie námietky obžalovaného C. H. boli vyvrátené práve výpoveďou
spoluobžalovaného J., ktorý od začiatku spáchanie skutkov doznal, čo napokon vyústilo aj k jeho
vyhláseniu pred okresným súdom o svojej vine a následnom prijatí jeho vyhlásenia súdom. Obžalovaný
D. J. potvrdil náhodné stretnutie s W. v roku 2011-2012, ktorému potom, čo mu povedal, že nemá
prácu, ponúkol mu jeho firmu D. Z., s.r.o., ktorú chcel dať do likvidácie alebo predať, následne ju prepísal
na neho, avšak nevykonával v nej žiadne činnosti, nakoľko nemal na to žiadne finančné prostriedky,
ani možnosti a asi rok po prepise firmy ho skontaktoval práve obžalovaný H. s tým, že dostal na neho
kontakt od W. a ponúkol mu na predaj rodinný dom po rodičoch a hovoril aj niečo o prenájme, že je
finančný poradca a že by sa dal vybaviť úver na predaj toho domu na firmu, ktorá bola na obžalovaného
J. prepísaná s čím, za predpokladu, že bude všetko v poriadku, súhlasil. Potvrdil, že obžalovaný H. mu
povedal, aké doklady na vybavenie úverov potrebuje a pri vybavovaní potrebných dokladov bol s ním
obžalovaný H. vždy prítomný, či už išlo o poisťovňu Dôvera, Sociálnu poisťovňu a aj Daňový úrad v
Bratislave na Radlinského ulici, pričom tlačivá od daňového úradu pre banky, vždy doniesol obžalovaný
H., na Daňovom úrade ich spoločne vyplnili a po ich potvrdení ich odovzdal obžalovanému H..
Preto v tomto smere vyššie uvedená obhajoba obžalovaného H., že si len plnil úlohu finančného poradcu
pri vybavovaní úverov bola vyvrátená, nakoľko bolo preukázané, že to bol práve obžalovaný H., ktorý
obžalovaného J. vyhľadal, bez ohľadu na skutočnosť, že mu to sprostredkoval svedok W., nakoľko
nielen z pohľadu osoby obžalovaného J., ale aj odborných skúseností obžalovaného H., v súvislosti
s jeho profesiou finančného poradcu, práve v súvislosti s vybavovaním pôžičiek- úverov, nemohol sa
spoliehať len na tvrdenia a vypísané tlačivá pre podania žiadostí o úver do bánk a odovzdané výpisy
účtov spoločnosti, ktoré mal od svedka W.. Naviac z výpovede obžalovaného J. bolo preukázané, že
nielenže obžalovaný H. inicioval predaj domu, resp. inicioval aj kúpu ďalšieho pre obžalovaného J., ale
spoločne s ním aj vybavoval potrebné doklady na všetkých úradoch. Všade, kde bol potrebný podpis,
resp. prítomnosť obž. J. bol spoločne s ním, dokonca ho aj pár krát viezol vlastným motorovým vozidlom,
resp. všetky poplatky za neho platil obžalovaný H., ako aj za všetky doklady a aj znalecké posudky pre
banky. Keďže žiadosti do bánk o poskytnutie úverov musel obž. J. podpísať, potvrdil, že ich podpisoval
čisté a nevyplnené v aute obž. H.. Dokonca v prípade údajne nevýhodného úveru rodinného príslušníka
obžalovaného H. a podpísal zmluvu v V. banke, obžalovaný H. mal už všetky “papiere” pripravené.
Obžalovaný J. taktiež potvrdil, že žiadne peniaze z úverov nedostal, žiadne domy nepredával, všetko
vybavoval obžalovaný H., nakoľko on sa v tom nevyznal, nevedel by to vybaviť, nedostal žiadnu províziu,
nebol s nikým dohodnutý, pričom potom, čo sa mu obžalovaný H. dlhšie neohlásil, až z banky sa
dozvedel, že úver sa nespláca. Vyvrátená bola obhajoba obžalovaného H., že plnil len prácu finančného
poradcu, nakoľko obžalovaný J. potvrdil, že v čase podávania žiadostí úverov obžalovaný H. vedel o
jeho nepriaznivej finančnej situácii, že nemá žiadny majetok a že si privyrábal len brigádnickymi prácami.
Pravdivosť výpovede obž. J. bola potvrdená aj výpoveďou svedkyne E. Z., ktorá bola prítomná dvoch
stretnutí oboch obžalovaných, v jednom prípade dokonca priamo na Daňovom úrade v Bratislave, keď
zatiaľ, čo ona čakala vo vestibule, obaja išli na daňovom úrade vybavovať nejaké papiere a po ich návrate
späť videla, ako obžalovaný J. odovzdal papiere z daňového úradu v obale obžalovanému H.. Ak teda
obžalovaný H. sa obhajoval, že on len prebral vyplnené doklady od obžalovaného J., bola preukázaná
pravdivosť výpovede spoluobžalovaného J., že všetky doklady vybavoval spoločne s obžalovaným H.,
ktoré on niektoré aj podpísal, resp. niektoré podpísal buď prázdne, resp. už vyplnené, ale nie ním
samotným, ktoré buď už boli upravené, či už obžalovaným H. alebo iným spolupáchateľom, ktorý sa
javí, v danom prípade, že ním bol minimálne svedok N. W., ktorý pravdepodobne aj všetko zorganizoval,
resp. skryto riadil a obžalovaný D. J. bol na celú akciu pravdepodobne nastrčený ako „biely kôň“, ako
v prevažnej časti obdobných prípadov, v ktorých takéto úverové podvody bývajú páchané. Preto aj z



tohto pohľadu obhajoba obžalovaného, že nemal o ničom vedomosť, práve aj z pohľadu jeho odbornej
spôsobilosti v danej oblasti, v porovnaní s obžalovaným J., bola vyvrátená a z jeho strany sa preto aj
vyžadovala vyššie miera opatrnosti.
Uvedené úvahy odvolacieho súdu vyplývajú nielen z „opatrnej až vyhýbavej“ výpovede svedka N. W.,
ktorý na jednej strane síce potvrdil, že obžalovaný H. ho požiadal o pomoc a to sprostredkovanie firmy
k obchodu, nakoľko obchodoval s viacerými firmami, že obžalovaný J. prevzal firmu D. Z. s.r.o, ktorú
predtým vlastnil a následne bola ponúknutá obžalovanému H. na spomínaný obchod, k podrobnostiam
uvedených okolností však už podrobnejšie nevypovedal, resp uvádzal, že si nespomína na žiadne
podrobnosti, ani prebiehajúce finančné transakcie. Pripustil možnosť, že dal nejaké listiny H. v súvislosti
s vybavovaním úveru pre J., ale najmä potvrdil, že po prevedení spol. D. Z. na obžalovaného J. naďalej
disponoval z účom uvedenej spoločnosti, nakoľko chcel mať nad obchodmi prehľad, čo napokon aj bolo
preukázané listinnými dokladmi.
Aj v tomto sa potvrdili vyššie uvedené úvahy, nakoľko obžalovaný J. potvrdil, že len raz sa stretol so
svedkom N. W. pri prevode firmy, následne už s ním nebol v kontakte a preto ani nemohlo dôjsť
k obchodovaniu, nakoľko žiadny príkaz na úhradu nikdy nepodpisoval, ani žiadnu zmluvu. Uvedené
teda len potvrdzuje, že vzhľadom na osobu obžalovaného J., ktorý ani nemal vedomosť o tom, že
dispozičné právo k účtu spoločnosti D. Z. s.r.o nemá, resp. si neuvedomil možné dôsledky takého
prevodu firmy na neho, bez kontroly a dispozičného práva k účtu spoločnosti, čo človek s priemerným
vzdelaním a inteligenciou nikdy nedopustí, za predpokladu vopred inými organizovanej činnosti práve
s takto nastrčenými osobami, tzv. bielych koní, čo ich však nezbavuje trestnej zodpovednosti. Preto
obhajobná námietka obžalovaného H., ktorým sa snažil preukázať svoju nevinu, ohľadne pohybu na
účtoch a finančných transakciách uvedenej spoločnosti, bola právne irelevantná.
Pokiaľ ide o jednotlivé skutky, primárne je potrebné poukázať na to, že všetky daňové priznania k
dani z príjmu právnickej osoby za rok 2012 spoločnosti D. Z. s.r.o., predložené pri všetkých štyroch
skutkoch k žiadostiam o poskytnutie úveru F. a.s., v D., C. D. a.s., v D., V. D. I. v D. a I. I. a.s. boli
pozmenené v údajoch deklarujúcich hospodársky výsledok spoločnosti D. Z., s.r.o pred zdanením
vo výške 46 285,00 eur, hoci v skutočnosti išlo vždy len o sumu 100,22 eur, čo bolo preukázané
jednak oficiálnymi potvrdeniami daňového úradu, ako aj svedkami, ktorí potvrdili, že uvedené daňové
potvrdenia jednak nezodpovedajú skutočnému stavu a sú aj pozmenené v údajoch a podpisoch
tam uvedených pracovníkov, ktorí mali podpisom deklarovať uvedené údaje, teda že všetky neboli
vystavené a podpísané pracovníčkou daňového úradu.
Konkrétne pri skutku v bode 1/ bola bola žiadosť o poskytnutie hypotekárneho úveru podaná
09.04.2013 v F. a.s. za účelom kúpy nehnuteľnosti vo výške 209.000,- eur, kde bol uvedený ako
žiadateľ úveru obžalovaný D. J., ako konateľ spoločnosti D. Z. s.r.o, priamo obžalovaným C. H., ako
sprostredkovateľom, ktorý aj predložil všetky požadované doklady, ktorý úver však bol zamietnutý
(svedkovia S.. T. N., Q. K.). Pri skutku v bode 2/ bola podaná žiadosť o flexihypotéku vo výške 210.000,-
eur vo C., a.s. v OC O. v D. 30.04.2013, kde žiadateľ úveru bol rovnako uvedený obžalovaný D. J., ako
konateľ spoločnosti D. Z. s.r.o, pričom sprostredkovateľ už nebol uvedený obžalovaný C. H., ale S. Q.,
ako sprostredkovateľ úverov spoločnosti V. O. I., a.s. s jeho číslom XXXXXX. Aj z výpovede svedka Q.
vyplynulo, že túto žiadosť o úver nevypisoval, ani ju nevidel, na ktorej nebol jeho podpis ani písmo, pričom
aj vysvetlil, že uvedené číslo sprostredkovateľa mala C. a.s. k dispozícii a že žiadosť musel napísať len
ten, kto pozná jeho podpis a číslo, teda niekto zo spolupracovníkov. Bol nadriadeným obžalovaného H.,
dokonca mal prehľad aj o jeho klientoch, keď ešte spolupracovali a že obžalovaný H. bol v kariérnom
postupe dostatočne skúsený, v rámci aktivít bol síce najlepší obchodník, avšak v rámci preplatiteľnosti
bol najhorší. Aj z výpovede svedkyne S. H. bolo preukázané, že predmetnú žiadosť o úver aj s dokladmi
doniesol a vybavoval externý hypotekárny partner C. H., i keď v žiadosti bol uvedený S. Q. s vysvetlením,
že obžalovaný H. v tom čase nemal číslo externého hypotekárneho partnera, lebo prechádzal z jednej
sprostredkovateľskej spoločnosti do druhej. Aj táto žiadosť bola zamietnutá, pričom aj z výpovedí
svedkov K.. S. U. a vyššie menovanej svedkyne X.. D. N. vyplynulo, že k žiadosti o poskytnutie úveru
bolo predložené falošné a pozmenené daňové priznanie na spoločnosť D. Z. s.r.o. Pri 3/ skutku boli
23.07.2013 podané dve žiadosti o úver do ďalšej banky - V. D. I., a.s. vo výške 204.000,- eur a 15.000,-
eur, pričom podľa dokladov boli podané cez sprostredkovateľku X. N. C., ktorá sa k podrobnostiam
predmetných úverov nevyjadrila a len všeobecne vypovedala, ako sa postupuje v takýchto prípadoch a
navyše aj poprela, že by obžalovaného H. poznala. Na rozdiel od nej, obžalovaný H. tvrdil, že aj tieto
dva úvery vybavoval on. Opätovne, tak ako v predchádzajúcich prípadoch, boli k žiadostiam predložené
doklady, ale najmä nepravdivé a sfalšované potvrdenia z daňového úradu na spoločnosť D. Z. s.r.o, ale
aj nepodpísaná kúpna zmluva medzi predávajúcim A. H. (švagor obžalovaného H.) a kupujúcim D. J. a
znalecký posudok na predmetnú nehnuteľnosť znalca S. D., na základe ktorých dokladov boli následne



aj oba úvery schválené a banka 27.08.2013 na základe schválených dokladov a podpísaných zmlúv
súhlasila s čerpaním úveru a previedla v prospech účtov sumy 198.000,- eur a 11 000,- eur. Obidve
úverové zmluvy za banku podpisovali S. H. a U. C., na 06.08.2013 zriadený účet č.XXXXXXXX/XXXX
(obž. J.), kde dokonca 09.08.2013 bol pridaný ako spoludisponent účtu práve obžalovaný H., ktorý aj
následne od 09.08.2013, 10.08.2013 a 12.08.2013 postupne z uvedeného účtu vybral dva krát po 3
000,- eur a sumu 2.970 eur, teda celkovo 8.970,- eur a aj 22.08.2013 spoločne s obžalovaným D.
J. ešte zadali prevodný príkaz na sumu 2 000,- eur do C. č. XXXXXXXXXX/XXXX Var. symbolom
XXXXXXXXXX, čo je zhodné s rodným číslom svedka A. H.. Aj z výpovede svedkyne X.. U. C., ktorá
podpisovala za banku predmetné dva úvery vyplynulo, že svedok I. doniesol žiadosť o úver a aj doklady
od nejakého sprostredkovateľa a potvrdila, že oba úvery žiadal obžalovaný J., na ktorého meno a
spoločnosť boli žiadosti a aj predložené doklady podané a že ho sprevádzal práve obžalovaný H. a bol
prítomný aj pri podpise zmlúv. Potvrdila však, že práve obžalovaný J. ku schváleným úverom chcel dať
spoludisponenta obžalovaného H., čo sa jej dovtedy ešte nikdy nestalo. Pravdivosť uvedenej výpovede
bola potvrdená aj výpoveďami svedkov Bc. N. I. a X.. S. H.. O podvodnom úmysle pri vybavovaní
predmetných dvoch úverov aj zo strany obžalovaného H. svedčia aj skutočnosti, že okrem sfalšovaných
daňových priznaní a daňovej povinnosti na spoločnosť D. Z., s.r.o, boli predložené aj kúpna zmluva na
rodinný dom vo C., ktoré síce boli napísané na švagra obžalovaného H., A. H., ktorý ale tvrdil, že úver
na dom si vybavil on, ale dom bol pre sestru, bol napísaný na neho a neskôr sa sestra rozhodla, že
dom predá, čo riešili cez obžalovaného H., ako záujemcu o kúpu domu vo C. doniesol obžalovaného
J., obžalovaný H. aj priniesol potrebné zmluvy (návrh kúpnej zmluvy, kúpna zmluva) na podpis a
obžalovaným J. už boli podpísané. Po vybavení úveru však dom vo Vinosadoch nebol J. prepísaný
na neho, čo len taktiež potvrdzuje prepojenosť uvedených osôb a sofistikovaný spôsob kúpy-predaja-
vybavení úverov a sfalšovanie potrebných dokladov, potvrdení z daňového úradu na vybavenie úverov,
ako vyplýva z vyššie už uvedeného. Aj táto skutočnosť preukazuje, že obžalovaný J. bol len nastrčeným
človekom na podvodné vymáhanie úverov, pričom preukazuje dostatočnú vedomosť obžalovaného H.
o tomto podvodnom konaní, bez ohľadu k skutočnosti, či sa na konaní zúčastňovalo viac osôb, ktoré aj
v predmetnom konaní neboli s ním spolu stíhané, vzhľadom na obžalovaciu zásadu trestného konania.
Pokiaľ ide o 4/ skutok, opätovne išlo o žiadosť o poskytnutie úveru z I., a.s., pobočka N. ( v súčasnosti
N. D. I., a.s. - nástupca) na základe žiadosti z 27.08.2013. Obžalovaný C. H., po vzájomnej dohode
s obžalovaným D. J., prostredníctvom sprostredkovateľa I. I. podali žiadosť o úver vo výške 250.000,-
eur, kde bol opätovne ako žiadateľ uvedený obžalovaný D. J., ako konateľ spoločnosti D. Z., s.r.o.,
pričom všetky údaje do uvedenej žiadosti poskytol sprostredkovateľovi I. I. práve obžalovaný C. H.,
opätovne s použitím aj sfalšovaných a upravených dokladov z daňového úradu, ako v predchádzajúcich
skutkoch (daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb, súvaha, výkaz ziskov a strát, potvrdenie
o výške daňovej povinnosti spoločnosti D. Z., s.r.o. za obdobie roku 2012), pričom po jeho povolení
a odsúhlasení tento opätovne nebol splácaný, rovnako, ako pri skutku v bode 3/. Okrem už vyššie
uvedených dôkazov, na ktoré poukázal už prvostupňový súd, vina obžalovaného H. bola preukázaná
aj pri tomto skutku výpoveďou práve svedka I. I., že ho na to oslovil obžalovaný H. z dôvodu, že
nemal možnosť tento úver sprostredkovať sám a napriek tomu, že mu mal pripraviť všetky doklady a
stretnutie so žiadateľom, obžalovaným J., nikdy sa s ním nestretol, obžalovaný H. mal k tomu vždy
iné výhovorky a až pri podpisovaní úverovej dokumentácie sa s ním stretol, pričom všetky doklady k
úveru prevzal od obžalovaného H.. Bol aj pri podpise zmluvy v Bratislave, kde bolo potrebné, aby bol
prítomný obžalovaný J. a až na námietku a podozrenie predávajúcich nehnuteľnosť v Limbachu, táto
sa nepodpisovala v reštaurácii, ale v kancelárii pobočky banky, ktorú operatívne prítomná pracovníčka
uvedenej banky z Piešťan vybavila v Auparku v Bratislave. Aj keď zistil, že okrem dvoch splátok úveru,
nebol splácaný, nevedel sa skontaktovať s obžalovaným J., o ktorý sa snažil len cez obžalovaného
H.. Vina obžalovaného H. bola preukázaná nielen jeho aktívnou účasťou pri vypĺňaní podkladov aj na
tejto žiadosti o úver s predloženými falošnými a pozmenenými dokladmi z daňového úradu, pričom po
schválení úveru, len jedna splátka bola zaplatená práve obžalovaným H. 28.01.2014 vo výške 120,-
eur a 30.01.2014 vo výške 400,- eur S. Q., ktorého o to požiadal práve obžalovaný C. H., čo taktiež
preukazuje jeho vedomosť a úmysle podvodným spôsobom vylákať úver na rovnakú spoločnosť D.
Z. s.r.o a jeho konateľa spoluobžalovaného D. J., ako vo všetkých prípadoch. Keďže tento úver bol
istený záložnou zmluvou na nehnuteľnosť v Limbachu, ktorá sa týmto úverom kupovala od manželov
S. a E. W. C. (potvrdené aj svedkyňou K. D., pracovníčky realitnej spoločnosti W.), pričom aj z ich
výpovedí vyplynulo, že aj na obhliadke domu pred jeho kúpou bol práve obžalovaný H., rovnako ako
aj pri podpise zmluvy v banke, pričom bolo potvrdené, že predávajúci nehnuteľnosti za prítomnosti
pracovníčky realitnej kancelárie W. rokovali jedine s obžalovaným H. . Až pri podpise zmluvy v Auparku,
v Bratislave zistili, že kupujúcim nie je obžalovaný H., ale D. J., ktorého priviedol obžalovaný H., dokonca



boli v šoku, pretože to bol „divný týpek, vyzeral, ako keby človeka z ulice obliekli do pekných šiat,
smrdel od alkoholu a cigariet, nič nepovedal, kde mu ukázali tam podpísal, bolo to teda také divné“.
Svedkovia aj odmietli zmluvy podpisovať v reštaurácii, inak že odstúpia od predaja a preto aj prítomná
pracovníčka pobočky banky z Piešťan vybavila miestnosť v pobočke I., a.s. v O., kde zmluvy podpísali.
Kľúče od domu a papiere od energií odovzdali obžalovanému H. a nie obžalovanému J., ktorému nič
neodovzdávali. K vybavovaniu a podpisom úveru v tejto banke sa vyjadrili svedkyne Z. I. - bývalá
riaditeľka pobočky I. I., a.s., v N. a U. F.. Naviac suma 42 500,- eur z poskytnutého úveru bola poukázaná
na účet číslo XXXXXXXXXX/XXXX vedený v F., spoločnosti D. Z. s.r.o., čo len opätovne potvrdzuje
podozrenie o prepojení obžalovaného H. aj na ďalšie osoby, s ktorými sa uvedené podvodne vylákané
úvery pripravovali. Napokon z poskytnutého úveru I. I., a.s. , suma 187 500,- eur bola poukázaná na
účet predávajúcich (dom v Limbachu - manželia C.), ale suma 42 500,- eur na účet spoločnosti D. Z.
s.r.o. a suma 20 000,- eur na účet priateľky obžalovaného H.. Z listinných dokladov bola preukázaná
aj čiastočná úhrada úveru jednak obžalovaným H., jednak aj svedkom Q., pričom faktúru za znalecký
posudok k nehnuteľnosti uhradil obžalovaný H..
Na základe uvedeného aj podľa senátu odvolacieho súdu bola vina obžalovaného C. H. preukázaná
predovšetkým výpoveďami spoluobžalovaného D. J., uvedenými svedeckými výpoveďami a najmä
zabezpečeným množstvom listinných dôkazov. Pri každom skutku boli predložené daňové priznania
spoločnosti D. Z. s.r.o. k dani z príjmu právnickej osoby za rok 2012, ktoré boli ako doklad o výsledku
hospodárenia predložené v rámci podkladov ku každej žiadosti o poskytnutie úveru priamo obžalovaným
C. H., ako sprostredkovateľom úverov, resp. prostredníctvom jeho inými sprostredkovateľmi s ich
vedomím, resp. bez ich vedomia, spolu s daňovým priznaním zabezpečeným od Daňového úradu
Bratislava, ako aj zo správy Daňového úradu Bratislava, že jednotlivým bankám boli pri žiadaní
o poskytnutie úveru predložené falošné a pozmenené daňové priznania, ktorým sa deklaroval
hospodársky výsledok pred zdanením vo výške 46.285,- eur, hoci v skutočnosti išlo len o sumu 100,22
eur, ktoré potvrdenia neboli ani vystavené resp. podpísané pracovníkom daňového úradu. Skutočnosť,
že obžalovaný C. H. inicioval podanie jednotlivých žiadostí o poskytnutie úverov z bánk pri všetkých
štyroch skutkoch bolo jednoznačne preukázané práve výpoveďami jednotlivých svedkov ku každému
skutku. Pokiaľ obžalovaný namietal neskúmanie pravosti podpisov na uvedených dokladoch, v tomto
smere ani podľa odvolacieho súdu toto nebolo potrebné, nakoľko z dokazovania vyplynulo, že pokiaľ
ide o sfalšované doklady z daňového úradu, tieto skutočnosti potvrdili pracovníci bánk, že bankám
predložené doklady daňové úradu oni nepodpisovali a ani nevystavovali, jednoznačne išlo o pozmenené
údaje oproti reálne vystaveným daňovým dokladom spoločnosti D. Z. s.r.o. V danom štádiu konania
je pritom úplne nepodstatné, kto ten ktorý doklad podpisoval, nakoľko jednoznačne bolo preukázané,
že na uvedenej podvodnej činnosti participovali pravdepodobne viaceré osoby a preto je pre uznanie
viny aj obžalovaného H., vzhľadom na podanú obžalobu, právne irelevantné kto podpísal určité z
nich, podstatné je, že obžalovaný H. mal vedomosť o nepravdivých údajoch v nich. Ak niektoré z
dokladov podpisovali iné osoby, než obžalovaný J., ktorý pripúšťa a čiastočne doznáva, dokazovaním
aj preukázateľne, podpísanie určitých z nich, nemôže mať vplyv na už vyššie uvedené úvahy, vo vzťahu
k vine obžalovaného H.. Bolo preto dostatočne preukázané, že v súčinnosti s obžalovaným J. (prípadne
aj s ďalšími osobami) zabezpečil údaje potrebné na vyplnenie predmetných žiadostí o úvery, zabezpečil
potrebné doklady - prílohy k predmetným žiadostiam, pričom na daňovom priznaní k dani z príjmov
právnických osôb, súvahe, výkaze ziskov a strát a potvrdení o výške priznanej daňovej povinnosti za
obdobie roku 2012 spoločnosti D. Z., s.r.o. pozmenil, resp. dal pozmeniť údaje o výsledku hospodárenia
tak, aby obžalovaný D. J. spĺňal podmienky na poskytnutie úveru, pričom vedel, že obžalovaný J. v
rozhodnej dobe nemal žiadny majetok ani príjem, resp. že jeho pasíva prevažovali nad aktívami a teda
nespĺňal podmienky na poskytnutie žiadaných úverov a ani na ich následné splácanie a predmetné
žiadosti napriek tomu buď osobne alebo prostredníctvom sprostredkovateľov predložil na posúdenie
vybraným bankám. Napokon aj tak, ako uviedol prvostupňový súd, zo zabezpečených dôkazov vyplýva,
že peňažné prostriedky z V. úveru boli použité na vyplatenie hypotekárneho úveru jeho švagra (svedok
A. H.) na nehnuteľnosť vo Vinosadoch, v ktorej býval spoločne s priateľkou, sestrou svedka H., aj po
predaji tejto nehnuteľnosti obžalovanému J., aj peňažné prostriedky z V. úveru (11.000,- eur) postupne
vybral z účtu obžalovaného J. a aj zo zvyšku úveru I. (42.000,- a 20.000,-). Obžalovaný H. sa teda v
súčinnosti s obžalovaným J. podvodným konaním pokúsil vylákať a čiastočne aj vylákal od poškodených
spoločností peňažné prostriedky v celkovej výške 878 000,- eur.

Krajský súd sa stotožňuje aj s postupom súdu prvého stupňa, ktorý na hlavnom pojednávaní 08.10.2019
(§ 272 ods. 3 Tr. por.) odmietol vykonať doplnenie dokazovania znaleckým dokazovaním navrhnutým
obžalovaným, ako zjavne nadbytočné tak, ako postupoval už prvostupňový súd. V tejto súvislosti



krajský súd pripomína, že dôvodom na vykonanie doplnenia dokazovania žiadaného obžalovaným,
nemôže byť iba subjektívna nespokojnosť obžalovaného a jeho trvanie na svojej verzii obhajoby.
Nespokojnosť ktorejkoľvek procesnej strany s výsledkami dokazovania nemôže byť teda dôvodom na
jeho dokazovanie, pretože sa tak môže stať iba, ak by boli zistené chyby v dovtedajšom dokazovaní,
čo sa však nestalo. Súd nie je pomocníkom ani jednej z procesných strán a nie je jeho úlohou, aby sa
aktívne podieľal na vykonávaní dokazovania; to platí o to viac, ak súhrn vykonaných dôkazov považuje
súd za dostatočný na ustálenie skutkového stavu veci a na svoje rozhodnutie. Pokiaľ ide o odmietnutie
návrhu na doplnenie dokazovania, tak odvolací súd primerane poukazuje na uznesenie Najvyššieho
súdu SR z 15.12.2009 sp. zn. 2 Tdo 45/2009 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov
SR 1/2011 pod č. 7) podľa ktorého právo na obhajobu je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok
pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov
činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Ak uplatnenie práva na
obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní
a súdu zaoberať sa dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď
vyhovieť alebo ho odmietnuť. Za porušenie práva na obhajobu nemožno považovať obsah a rozsah
vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov
pri plnení povinností podľa § 2 ods. 10 Tr. por., respektíve práva podľa § 2 ods. 11 Tr. por. Vzhľadom
na uvedené nie je možné považovať za porušenie práva na obhajobu situáciu, keď súd odmietne
ďalej vykonávať dokazovanie, respektíve ďalej overovať určitú skutkovú okolnosť, ktorú už považuje
za dokázanú. Povinnosťou súdu je zaoberať sa dôkaznými návrhmi obhajoby, avšak povinnosť súdu
vykonať všetky obhajobou (či prokurátorom) navrhované dôkazy neexistuje. Zásada rovnosti strán v
konaní pred súdom teda neznamená, že by súd bol povinný vyhovieť všetkým návrhom strán, prípade
dbať na to, aby dôkazy vykonané z ich podnetu boli v určitom úmernom pomere. Rovnako tak článok 6
ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd neposkytuje absolútne právo
na výsluch každého svedka (primerane judikatúra Ústavného súdu ČR č. ÚS 40/1996-n). Odvolací súd
sa preto stotožňuje s vyhodnotením dôkaznej situácie okresným súdom, nakoľko taktiež nemal dôvod
neveriť výpovedi spoluobžalovaného D. J., ktorému naviac zodpovedali nielen svedecké výpovede, ale
aj listinný a dokumentačný materiál, nachádzajúci sa v spisovom materiáli.
Pokiaľ teda ide o obhajobné a aj odvolacie námietky obžalovaného, C. H. je nesporné, že tento spáchal
vyššie uvedené skutky, podrobne popísané v bodoch 1/ až 4/ prvostupňového rozsudku s výhradou
popisu časti skutkov v bodoch 2/ a 4/, kde zrejme omylom je uvedené v texte skutku v bode 2/ ....
že predložil poškodenej F. obchodnej banke a.s., namiesto C. D. a.s., aj pri skutku v bode 4/namiesto
poškodenej I. I., a.s, zrejme nesprávne omylom uvedené ....V. D. I., a.s., hoci je zrejmé, že sa jednalo o
poškodené banky C. D., a.s. v bode 2/ a I. I., a.s v bode 4/, ako vyplýva z obsahov skutku a textov k nim
(zhodne chybne aj v obžalobe), ktorá skutočnosť však nemala vplyv na správnosť skutkových zistení a
ako zrejmá nesprávnosť ju dodatočne opraví prvostupňový súd. Rovnaké sa týka aj zrejme duplicitného
uvedenia skutkov v bodoch 1/ až 4/ spoločne s právnou vetou a právnym posúdením skutkov, ako
aj odsudzujúcej časti (strana 5 od „Odôvodnenie“ po stranu 8 po „Odôvodnenie“), pravdepodobne
dvojnásobným opisom uvedených častí, čo však nič nemení na skutočnosti, že výroková časť rozsudku
nebola duplicitne vyhlásená a aj vypracovaný koncept rozsudku, nachádzajúci sa v spise, je bez takejto
duplicity výrokov rozsudku a teda ide o administratívne pochybenie.

V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, pokiaľ ide o podanie obžalovaného H. z 21.02.2020 s pripojenou
nahrávkou z 15.02.2020 na CD nosiči aj s jej prepisom, na tento dôkaz nemohol prihliadať, nakoľko
jednak nebol verifikovaný označenou druhou stranou rozhovoru ( obžalovaný J.) a jednak nebola
vykonaná zákonným spôsobom, nakoľko jej nahrávanie nebolo uskutočnené so súhlasom dotknutej
druhej strany. Podľa názoru súdu je neprípustné, aby si súkromná osoba utajeným spôsobom nahrávala
hlasový prejav iného, cielene iba za tým účelom, aby ho mohla potenciálne v budúcnosti použiť ako
dôkaz v trestnom konaní a preto konštatuje, že sa jedná o predložený dôkaz, ktorý nebol získaný
zákonným spôsobom. Pripomína, že podľa § 119 ods. 2 Tr. por., za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže
prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo
podľa osobitného zákona, teda len to, čo bolo získané zákonným spôsobom,t.j. v súlade s ustanoveniami
Trestného poriadku, prípadne podľa osobitného zákona (napríklad zákon o policajnom zbore, zákon č.
163/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov,
Občiansky zákonník...). Ak bol dôkaz získaný v rozpore s Trestným poriadkom, či v rozpore s
osobitným zákonom, nemôže slúžiť ako dôkaz v trestnom konaní a nemôže ani prispieť na náležité
objasnenie veci (§ 119 ods. 2 Tr. por. argumentum a contrário). Keďže v danom prípade bola nahrávka
rozhovoru predložená súdu na CD nosiči získaná nezákonne, tento dôkaz bol postihnutý absolútnou



neúčinnosťou, ktorým by bola skúmaná autenticita nahrávky a identifikácia osôb rozhovoru, znalecký
posudok analyzujúci nahrávku predmetného rozhovoru predložený obžalovaným/ a tieto nevykonal.
Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, vyhodnotení a posúdení
dôkazného stavu ustálil vo výroku o vine svojho rozsudku priebeh skutkového deja, zodpovedajúci
všetkým vykonaným dôkazom. Výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú
jednoznačne a tvoria úplne ucelenú reťaz tak priamych ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých možno
vyvodiť bezpečný záver, že aj obžalovaný C. H. spáchal skutky tak, ako je to uvedené vo výrokovej
časti rozsudku súdu prvého stupňa. Správne teda postupoval súd I. stupňa, keď neuveril obhajobným
tvrdeniam, pokiaľ ide o obžalovaného H. a tieto vyhodnotil ako nevierohodné a nepravdivé. Aj podľa
názoru odvolacieho súdu súd I. stupňa správne ustálil, že žalované skutky sa stali tak, ako sú uvedené v
napadnutom rozsudku a to na základe vykonaného dokazovania, v rámci ktorého bolo vyprodukovaných
dostatok dôkazov, ktoré preukazujú skutkový stav a aj jednoznačne usvedčujú obžalovaných a preto
ani neakceptoval odvolacie námietky obžalovaného C. H. v častiach, v ktorých poukazoval, že on ich
nespáchal a že sa nejedná ani o trestný čin úverového podvodu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bola
vina oboch obžalovaných preukázaná vykonaným dokazovaním a obhajobné tvrdenia obžalovaného
H. považoval rovnako, ako prvostupňový súd, za účelové, nekritické a vyvrátené množstvom priamych
a nepriamych dôkazov. Napokon v podstate všetky odvolacie námietky obžalovaného H. neboli nové,
nakoľko sa už v konaní pred okresným súdom rovnakým spôsobom obhajoval a súd prvého stupňa
svojim rozhodnutím dal dostatočnú odpoveď na všetky tieto obhajobné prednesy obžalovaného a prečo
im neuveril.
Odvolací súd pritom pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá
odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého
stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne
skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.

Trestný čin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 5 písm. a/ Tr. zák. spočíva v tom, že páchateľ predstiera splnenie podmienok úveru, keďže tým
poškodeného uvádza do omylu v otázke splnenia podmienok na jeho splácanie a nesporne i tak, že
predstiera splnenie podmienok na jeho poskytnutie, je úmyselným trestným činom. Zavinenie páchateľa/
ov spočíva minimálne vo forme nepriameho úmyslu, ktorý pokrýva všetky znaky objektívnej stránky
skutkovej podstaty tohto trestného činu, včítane škody. V prejednávanom prípade teda aj u obžalovaného
H. boli naplnené a tak, ako bolo vyššie podrobne rozvedené, bol prinajmenšom uzrozumený s
tým, že svojím konaním uvedený následok v podobe škody spôsobí. Obaja obžalovaní teda konali
úmyselne a poškodeným spôsobili vyčíslenú škodu, pričom motívom ich konania bola snaha každého
z nich na získaní majetkového prospechu.
Podľa § 11 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Tr. zák. zločin je úmyselný trestný čin, za ktorý tento zákon v osobitnej
časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou päť rokov. O
zločin ide aj vtedy, ak v prísnejšej skutkovej podstate prečinu spáchaného úmyselne je ustanovená horná
hranica trestnej sadzby prevyšujúca päť rokov. Zločin, za ktorý tento zákon ustanovuje trest odňatia
slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov, sa považuje za obzvlášť závažný.
Podľa § 14 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. pokus trestného činu je konanie, ktoré bezprostredne smeruje
k dokonaniu trestného činu, ktorého sa páchateľ dopustil v úmysle spáchať trestný čin, ak nedošlo
k dokonaniu trestného činu. Pokus trestného činu je trestný podľa trestnej sadzby ustanovenej na
dokonaný trestný čin.

Podľa § 122 ods. 10 Tr. zák. za pokračovací trestný čin sa považuje, ak páchateľ pokračoval v páchaní
toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin,
ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania
a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený
trestný čin; to neplatí vo vzťahu k čiastkovým útokom spáchaným mimo územia Slovenskej republiky.
Podľa § 125 ods. 1 Tr. zák. škodou malou sa rozumie škoda prevyšujúca sumu 266 eur. Škodou väčšou
sa rozumie suma dosahujúca najmenej desaťnásobok takej sumy. Značnou škodou sa rozumie suma
dosahujúca najmenej stonásobok takej sumy. Škodou veľkého rozsahu sa rozumie suma dosahujúca
najmenej päťstonásobok takej sumy.



Podľa § 222 ods. 1, ods. 5 písm. a/ Tr. zák. obvlášť závažného zločinu úverového podvodu sa dopustí
ten, kto vyláka od iného úver alebo zabezpečenie úveru tým, že ho uvedie do omylu v otázke splnenia
podmienok na poskytnutie úveru alebo na splácanie úveru, a tak mu spôsobí malú škodu, potrestá
sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov. Odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov sa
páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2 a spôsobí ním škodu veľkého rozsahu.

Odvolací súd sa stotožnil aj s právnym posúdením konania nielen obžalovaného H., ale aj obžalovaného
J., keď ich konanie právne posúdil, ako obzvlášť závažný pokračovací zločin úverového podvodu
podľa § 222 ods. 1, ods. 5 písm. a/ Tr. zák., z toho v bodoch 1/ a 2/ v štádiu pokusu podľa § 14
ods. 1 Tr. zák. a to aj po objektívnej aj subjektívnej stránke. Preto aj v tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktorým prvostupňový súd v intenciách § 168
ods. 1 Tr. por. dostatočným a presvedčivým spôsobom rozviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané
a o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenie a napokon tiež, akými právnymi úvahami sa riadil,
keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa ustanovení Trestného zákona v otázke viny obžalovaných.
Obaja obžalovaní uvedenými skutkami spoločným konaním a uvedením do omylu poškodené banky
F., a.s., C. D. a.s., V. D. I. a.s. a I. I. a.s. v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru podvodným
konaním sa pokúsili vylákať a čiastočne aj vylákali od poškodených spoločností peňažné prostriedky v
celkovej výške 878 000,- eur., čo výrazne prevyšuje dolnú hranicu škody veľkého rozsahu (133.000,-€),
zodpovedajúcej § 125 ods. 1, vety poslednej Tr. zák.
V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že po prednese obžaloby prokurátorom obžalovaný D. J. na
hlavnom pojednávaní 21.03.2019, po zákonnom poučení podľa § 257 Tr. por. urobil vyhlásenie, že sa
cíti byť vinným zo spáchania žalovaných skutkov, v zmysle podanej obžaloby , ako aj po porade s
obhajcom a kladne odpovedal na všetky položené otázky v zmysle § 333 ods. 3, písm. c/, d/, f/, g/, h/
Tr. por., pričom prokurátor navrhol toto jeho vyhlásenie prijať a súd uznesením podľa § 257 ods. 7 Tr.
por. prijal vyhlásenie obžalovaného D. J. o vine a vykonal dokazovanie s výrokom o treste a náhrady
škody. Odvolací súd si teda prehlásenie obžalovaného D. J. učinené podľa § 257 ods.1 písm. b/ Tr.
por. v celom rozsahu osvojil a odkazuje na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, bez
potreby v celom rozsahu ho opakovať, pričom nepreskúmaval výrok o jeho vine, vrátane právneho
posúdenia skutku, nakoľko konanie, ktoré týmto výrokom prvostupňového rozsudku vo vzťahu k nemu
predchádzalo, bolo v súlade so zákonom. Ani krajský súd, podobne ako okresný súd, nemal dôvodné
pochybnosti o skutkových tvrdeniach uvedených v obžalobe a preto priznanie viny obžalovaným D. J.
považoval za logický dôsledok dôkazného stavu zisteného a prezentovaného prokurátorom v podanej
obžalobe. Logickým dôsledkom rozhodnutia súdu prvého stupňa o prijatí vyhlásenia obžalovaného
J., že je vinný, bol aj ďalší postup súdu, keď nevykonal dokazovanie v rozsahu ním priznanej viny
a vykonal len dokazovanie ohľadne trestu a náhrady škody a ani krajský súd, ako súd odvolací,
nemohol preskúmavať, zasahovať, meniť, či prípadne spochybňovať skutkové zistenia a závery súdu
prvého stupňa, prezentované vo výroku o jeho vine v napadnutom rozsudku. Napokon nielen odvolanie
prokurátora, smerovalo len proti výroku o treste odňatia slobody aj u tohto obžalovaného. Vzhľadom k
tomu odvolací súd nezistiac žiadne procesné pochybenie v postupe súdu prvého stupňa v súvislosti s
vyhlásením obžalovaného D. J. a jeho prijatím v zmysle § 257 ods. 7 Tr. por. a následného uznania
viny podľa obžaloby, nezaoberal sa z hľadiska správnosti, resp. nesprávnosti skutkových a právnych
záverov v napadnutom rozsudku a zaoberal sa len výrokom o treste u tohto obžalovaného z pohľadu
odvolania prokurátora.

V nadväznosti na vyššie uvedené, podanému odvolaniu obžalovaného C. H. proti výrokom o vine,
treste a konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, ako aj vzhľadom k podanému odvolaniu
prokurátora vo vzťahu k uloženým trestom a neuloženiu ochranného dohľadu u oboch obžalovaných a
z toho vyplývajúceho rozsahu prieskumnej povinnosti u toho ktorého odvolateľa.
Odvolací súd pri preskúmaní výrokov o treste napadnutého rozsudku zistil zákonné dôvody na ich
zrušenie, resp. zmenu a to práve z pohľadu len odvolania prokurátora, i keď neakcepoval všetky ním
navrhnuté výmery trestov u obžalovaných H. a J..
Prvostupňový súd pri ukladaní druhu a výmery trestu vychádzal pri zabezpečení individuálnej a
generálnej prevencie u obžalovaného D. J. použitím mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody
podľa § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr.zák., s prihliadnutím na osobu tohto obžalovaného, jeho pomery
a postoj k spáchanému skutku, úprimné oľutovanie a prejavenú snahu, že sa takéto konanie u neho
opakovať nebude, jeho doterajšiu bezúhonnosť a tiež na skutočnosť, že napomáhal pri objasňovaní
trestnej činnosti a pri priznaní poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. j/, písm. 1/, písm. n/ Tr.zák.,



uložil mu nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov a zaradil ho pre výkon trestu do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr.zák.
U obžalovaného C. H. súd zhodnotil všetky zásady ukladania trestu, pri zabezpečení individuálnej a
generálnej prevencie, s poukazom, osobu páchateľa - jeho doterajšiu bezúhonnosť, okolnosti prípadu,
motívu obžalovaného, jeho pohnútku a spôsobený následok, postoj obžalovaného k spáchanému
skutku, možnosti jeho nápravy vo všetkých súvislostiach, pri prevahe poľahčujúcich okolností v zmysle
§ 36 písm. j/ Tr.zák. uložil mu trest v dolnej polovici trestnej sadzby vo výmere 10 rokov so zaradením
do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm.
a/ Tr.zák.
Pokiaľ ide o odsudzujúcu časť napadnutého rozsudku, odvolací súd zistil, že v tejto časti bolo odvolanie
prokurátora dôvodné a to práve aj s prihliadnutím na osoby oboch obžalovaných a ich jednotlivý postoj k
spáchanej trestnej činnosti a rozsah ním podaného odvolania, ako aj z pohľadu obligatórneho neuloženia
ochranného opatrenia u každého z obžalovaných.

Vo všeobecnosti je potrebné skonštatovať, že pri ukladaní trestu musí súd vychádzať zo závažnosti
spáchaného trestného činu. Túto závažnosť určuje sám zákonodarca a to stanovením rozpätia trestnej
sadzby a tým, že jednotlivé trestné činy podľa stanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia zaraďuje
medzi prečiny, zločiny, prípadne obzvlášť závažné zločiny. Tomuto zaradeniu potom zodpovedá buď
možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov, napríklad alternatívnych, nespojených s odňatím slobody,
alebo povinnosť súdu ukladať len trest odňatia slobody.

Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni
v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a
súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa
spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 2 Tr. zák. páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to
ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu
odňatia slobody.

Podľa § 34 ods. 3 Tr. zák. trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv
na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob
spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na
osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Pri ukladaní trestu súd musí obligatórne prihliadnuť na všetky poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm.
a/ - o/ Tr. zák. a priťažujúce okolnosti podľa 37 písm. a/-m/ Tr. zák.

Podľa § 38 ods. 1 Tr. zák. na okolnosť, ktorá je zákonným znakom trestného činu, nemožno prihliadnuť
ako na poľahčujúcu okolnosť, priťažujúcu okolnosť, okolnosť, ktorá podmieňuje uloženie trestu pod
zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby, alebo okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej
trestnej sadzby.

Podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru
závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.

Podľa § 38 ods. 8 Tr. zák. zníženie hornej hranice alebo zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby podľa
odsekov 3 až 6 sa vykoná iba v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby; základom na zníženie
alebo zvýšenie trestnej sadzby je rozdiel medzi hornou a dolnou hranicou zákonom ustanovenej trestnej
sadzby. Zníženie hornej hranice alebo zvýšenie dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby
sa nepoužije v prípadoch, keď v osobitnej časti zákona je ustanovený iba trest odňatia slobody na
dvadsaťpäť rokov alebo doživotie.

Podľa § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Tr. zák. súd môže znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby
ustanovenej týmto zákonom aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa v konaní o dohode o uznaní viny a prijatí
trestu. V konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu môže súd uložiť trest odňatia slobody znížený



o jednu tretinu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby a v prípade trestných činov
uvedených v odseku 3 písm. a) trest odňatia slobody nie kratší ako dvadsať rokov.
Podľa § 48 ods. 1 Tr. zák. trest odňatia slobody sa vykonáva diferencovane v ústavoch na výkon trestu
odňatia slobody (ďalej len „ústav na výkon trestu“) minimálneho, stredného alebo maximálneho stupňa
stráženia.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. súd zaradí páchateľa na výkon trestu odňatia slobody spravidla
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, ak v posledných desiatich rokoch pred
spáchaním trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný
trestný čin.

Podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia zaradí
súd páchateľa obzvlášť závažného zločinu.

Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. súd môže zaradiť páchateľa aj do ústavu na výkon trestu iného stupňa
stráženia, než do ktorého má byť podľa odseku 2 zaradený, ak má so zreteľom na závažnosť trestného
činu a mieru narušenia páchateľa za to, že v ústave na výkon trestu iného stupňa stráženia bude jeho
náprava lepšie zaručená. Takto môže do ústavu na výkon trestu minimálneho stupňa stráženia zaradiť
páchateľa aj vtedy, ak bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu
za úmyselný prečin. Nemôže však do ústavu na výkon trestu s minimálnym alebo stredným stupňom
stráženia zaradiť páchateľa, ktorému bol uložený trest odňatia slobody na doživotie, alebo páchateľa
obzvlášť závažného zločinu, ktorému bol uložený trest odňatia slobody prevyšujúci pätnásť rokov.

Okresný súd vo vzťahu k obžalovanému D. J. priznal tri poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. j/, písm.
l/, písm. n/ Tr. zák., teda že
viedol pred spáchaním trestného činu riadny život, priznal sa k spáchaniu trestného činu a trestný čin
úprimne oľutoval a aj že napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom.

Odvolací súd primárne poukazuje na osobu obžalovaného D. J., ktorý sa síce priznal k spáchaniu skutku
tým, že na hlavnom pojednávaní učinil vyhlásenie o vine, pričom z jeho výpovedí a priznania sa k trestnej
činnosti nevyplýva, že by ju aj úprimne oľutoval a preto poľahčujúcu okolnosť podľa písm. l/ § 36 Tr. zák.
mu nebolo možné priznať. Rovnako tak z obsahu spisu nevyplýva, že by obžalovaný J. svojim konaním
aj napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti, nakoľko len jeho priznanie ku skutkom a celkové jeho
výpovede tomu nenasvedčovali a preto mu nebolo možné priznať ani poľahčujúcu okolnosť podľa § 36
písm. n/ Tr. zák. Napokon ani prvostupňovým súdom priznaná poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm.
j/ Tr. zák. nebola správne priznaná, nakoľko obžalovaný D. J. bol doposiaľ sedem krát súdne trestaný
za rôznu trestnú činnosť, naviac bol tri krát prejednávaný za spáchanie priestupkov, v jednom prípade
proti majetku pre krádež tovaru v obchode. Odvolací súd, napriek jeho predchádzajúcim odsúdeniam,
na ktoré sa hlľadí, ako by nebol odsúdený, neaplikoval ani priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm.
m/ Tr. zák. Táto skutočnosť však neznamená, že obžalovaný viedol riadny život. Odvolací súd preto
opätovne dôsledne zvažoval všetky vyššie uvedené hľadiská pre ukladanie druhu trestu a jeho výmery,
pri nezistení žiadnej poľahčujúcej ani priťažujúcej okolnosti, skonštatoval ich pomer 0:0, teda aplikoval
§ 38 ods. 2 Tr. zák. opätovným preskúmaním všetkých rozhodných hľadísk pre ukladanie druhu trestu
a jeho výmery dospel k záveru, že trest uložený prvostupňovým súdom je jednak v rozpore so zákonom
a aj neprimeraný (mierny).

Pokiaľ ide o druh trestu ukladaný obžalovanému D. J., postupoval odvolací súd obligatórne vychádzajúc
z toho, že ak ide o trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby ustanovená v osobitnej časti
Trestného zákona prevyšuje 5 rokov, súd musí obligatórne ukladať trest odňatia slobody (§ 34 ods. 6
Tr. zák.). Z tohto vyplýva, že v posudzovanej veci bolo možné obžalovanému uložiť len nepodmienečný
trest odňatia slobody, pretože uloženie iného druhu trestu to priamo vylučuje Trestný zákon.
Základná trestná sadzba odňatia slobody za obzvlášť závažný zločin úverového podvodu podľa § 222
ods.1, ods. 5 písm. a/ Trestného zákona je 10 rokov až 15 rokov.

Pokiaľ okresný súd pri ukladaní trestu u obžalovaného J. použil zmierňovacie ustanovenie podľa § 39
ods. 1 Tr. zák., odvolací súd s poukazom na toto zákonné ustanovenie (Ak súd vzhľadom na okolnosti
prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto
zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj



trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto
zákonom), pričom v zmysle ods. 3 písm. c/ § 39 Tr. zák. pri ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú
trestnú sadzbu však súd nesmie uložiť trest odňatia slobody kratší ako päť rokov, ak je v osobitnej
časti tohto zákona dolná hranica
trestnej sadzby trestu odňatia slobody aspoň desať rokov. Túto časť zákonného ustanovenia súd
síce dodržal, ale u obžalovaného neboli zistené žiadne okolnosti prípadu, ani také pomery páchateľa,
že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre neho neprimerane prísne a
súčasne na zabezpečenie ochrany spoločnosti by postačoval aj trest kratšieho trvania. Oproti tvrdeniu
prvostupňového súdu, odvolací súd poukazuje na to, že obžalovaný J. ani raz neoľutoval svoje konania,
skôr sa len vyhováral na nevedomosť a že on za nič nemôže, ani jeho doterajší život ani osoba
neumožňovala preto použitie mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 ods. 1Tr. zák., ako použil okresný
súd a to aj vzhľadom na množstvo a rozsah spáchanej trestnej činnosti.

Vzhľadom na nejednotnú prax súdov pri aplikovaní uvedenej poľahčujúcej okolnosti, trestnoprávne
kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2017, sp. zn. Tpj 55/2016, na zjednotenie v
otázke možnosti /nemožnosti priznania poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. n/ a písm. l/ Trestného
zákona v prípade prijatia vyhlásenia obžalovaného o uznaní viny podľa § 257 ods. 1 písm. b/ alebo písm.
c/ Trestného poriadku ustálil, že súd po podaní obžaloby rozhoduje spor medzi obžalobou a obhajobou
podľa pravidiel kontradiktórneho procesu-objasňovanie (v zmysle zistenia skutkového stavu veci) je
doménou orgánov činných v trestnom konaní podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku. Preto samotné
priznanie obžalovaného nemôže byť poľahčujúcou okolnosťou podľa § 36 písm. n/ Trestného zákona.
Analógia je pri aplikácii Trestného zákona neprípustná v zmysle rozširovania podmienok trestnosti činu
nad rámec zákona. V iných smeroch je prípustná, ak v prospech páchateľa odstraňuje medzeru v zákone
a zodpovedá zmyslu a významu riešenej otázky vo vzťahu k analogicky použitému ustanoveniu. Ak
možno páchateľovi trestného činu pri uzavretí a schválení dohody o vine a treste mimoriadne znížiť trest
podľa § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Trestného zákona, teda v situácii vopred dohodnutého trestu, možno
(teda nie obligatórne) naposledy označené ustanovenie per analogiam a pri použití argumentu a minori
ad maior (od menšieho k väčšiemu) použiť aj v prípade uznania viny podľa § 257 ods. 1 písm. b/, c/
Trestného poriadku (po prijatí takého vyhlásenia súdom), keďže páchateľ (procesne ako obžalovaný)
neodvolateľne prijal všetky právne účinky uznania viny (dokonca) bez toho, aby bolo akýmkoľvek
spôsobom predznamenané rozhodnutie súdu o druhu a výške uloženého trestu. Dôvodom použitia
analógie je podmienenosť mimoriadneho zníženia trestu oboma procesnými úpravami na rovnakom
princípe, ktorý umožňuje obžalovanému vzdať sa dokazovania na hlavnom pojednávaní. Kým v prípade
dohody o vine a treste môže takto obvinený získať mimoriadne znížený trest už na základe samotnej
dohody, ktorú v opačnom prípade nemusí uzavrieť a v prípade neschválenia dohody súdom sa obvinený
vracia do štandardného režimu dokazovania viny v súdnom konaní, v prípade vyhlásenia o vine a
jeho prijatia súdom nastanú účinky v zmysle § 257 ods. 5 a ods. 8 Trestného poriadku. To znamená
neodvolateľnosť vyhlásenia, nevykonanie dokazovania v rozsahu uznanej viny a obmedzenie opravného
prostriedku v tomto rozsahu na dovolanie pre závažné porušenie práva na obhajobu, čo bude prichádzať
do úvahy len výnimočne a navyše, keďže tu ide o príslušnú časť rozhodnutia súdu prvého stupňa,
dovolanie môže podať len minister spravodlivosti (pozri R 12/2017). Je potom namieste, aby súd po
prijatí vyhlásenia obžalovaného o vine, prípadne rovnako právne rovnocenného vyhlásenia o nepopretí
spáchania činu, mal možnosť (nie povinnosť) pristúpiť na báze analógie k mimoriadnemu zníženiu trestu
za rovnakých podmienok, ako pri schválení dohody o vine a treste. Dokonca, keďže ide o uznanie viny
bez garancie alebo predpokladu určitého pre obžalovaného priaznivého rozhodnutia o treste, možnosť
mimoriadne znížiť trest je ešte dôvodnejšia. Ide o procesnú logiku vzdania sa práva na kompletné súdne
konanie, v rámci ktorej je vhodné a vecne správne umožniť mimoriadne zmiernenie trestu. V danom
prípade tak odvolací súd aj postupoval, aplikoval uvedené zjednocovacie stanovisko na predmetný
prípad u obžalovaného D. J. a vzhľadom na zmierňovacie zákonné ustanovenie o mimoriadnom znížení
trestu, ale podľa § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Tr. zák., znížil dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu,
teda postupom podľa § 38 ods. 8 Tr. zák., pričom takto uložený trest odňatia slobody vychádza zo zásad
ukladania trestov zmysle ustanovenia § 34 Tr. zák. a zahŕňa tak individuálnu, ako aj generálnu prevenciu
a zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Akceptoval tak čiastočne aj odvolacie
námietky prokurátora, pokiaľ namietal, vzhľadom na okolnosti a rozsah spáchanej trestnej činnosti, že
trest uložený prvostupňovým súdom bol v rozpore so zákonom a aj neprimeraný.
Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam odvolací súd preto opätovne zvažoval všetky kritéria pre
ukladanie druhu trestu a jeho výmery obžalovanému D. J. a pri úvahách, aký druh a výmera trestu by
spravodlivo zohľadňovali jeho konanie, zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho



nápravy a akceptujúc aj odvolacie námietky prokurátora a v neposlednom rade aj postoj obžalovaného
k trestnej činnosti.

Okresným súdom uložený trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov považoval odvolací súd za neprimeraný
a uložil mu trest v trvaní 8 a pol roka. práve z dôvodov okolností daného prípadu a osoby obžalovaného.

Pokiaľ ide o obžalovaného C. H., odvolací súd, na rozdiel od okresného súdu, ktorý mu priznal
poľahčujúcu okolnosť vedenia riadneho života podľa § 36 písm. j/ Tr. zák., čím mu kladal trest v zmysle
§ 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., teda pri prevahe pomeru poľahčujúcich okolností, keď sa znižuje horná
hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu, túto poľahčujúcu okolnosť mu nepriznal.
Je síce pravdou, že obžalovaný C. H. nebol doposiaľ súdne trestaný, avšak okresný súd prehliadol,
resp. nedostatočne vyhodnotil jeho osobu, ktorý v období od 16.07.2013 do 04.04.2018 bol desať
krát prejednávaný za spáchanie priestupkov na úseku dopravy. Odvolací súd v tejto súvislsoti dodáva,
že vedenie riadneho života sa v každom prípade spája s rešpektovaním všetkých právnych noriem.
Jedným zo základných znakov vedenia riadneho života je dodržiavanie právneho poriadku, ale aj plnenie
základných povinností občana tak v súkromnom živote, ako aj voči spoločnosti a preto riadny život
nemožno stotožňovať len s bezúhonnosťou.
Na základe uvedeného preto odvolací súd, čiastočne akceptujúc odvolanie prokurátora vo vzťahu k
tomuto obžalovanému, opätovne mu ukladal trest, ale s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák. pri nezistení žiadnej
priťažujúcej ani poľahčujúcej okolnosti, teda v pomere 0:0. Prihliadol tak na jednej strane, že obžalovaný
nebol doposiaľ súdne trestaný, ale na strane druhej, vzhľadom na okolnosti spáchaných skutkov, ktorých
sa dopustil v štyroch prípadoch, dokonca sa dá hovoriť až o piatich, vzhľadom na skutok v bode 3/, kde
sa jednalo o dva podvodne vylákané úvery, výšku spôsobenej škody, ktorá vysoko prekračovala dolnú
hranicu škody veľkého rozsahu, na strane druhej však v dvoch prípadoch nedošlo k dokonaniu trestného
činu (skutky v bodoch 1/ a 2/) a skutočnosti, že pravdepodobne na tejto rozsiahlej podvodnej trestnej
činnosti participovali aj ďalšie osoby, na ktoré však obžaloba doposiaľ nebola podaná, aspoň súd nemá
o tom vedomosť, ani to nevyplýva z obsahu spisu. Z uvedených dôvodov odvolací súd sa stotožnil s
výškou uloženého trestu uloženého prvostupňovým súdom, teda trestu odňatia slobody v trvaní 10
rokov, teda na úplne dolnej hranici zákonnej trestnej sadzby, s vyššie uvedenou úpravou zákonných
ustanovení.
Pri úvahách o druhu a výške uložených trestov u oboch obžalovaných odvolací súd postupoval tak,
ako je vyššie naznačené a komplexne vyhodnocoval stupeň nebezpečnosti ich konania, s ohľadom na
skutočnosť, že trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľmi tým, že im zabráni v páchaní
ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na ich výchovu k tomu, aby viedli riadny život a súčasne
iných odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľov
spoločnosťou. Z uvedeného je zrejmé, že pri ukladaní trestu je nutné prihliadať nielen na generálnu
prevenciu, ale aj individuálnu a trest má teda spĺňať nielen represívnu funkciu, ale aj prevýchovnú,
pričom tieto majú byť vyvážené. Po vyhodnotení všetkých skutočností a zásad dôležitých z hľadiska
jeho ukladania, najmä na spôsob spáchania činov a ich následky, zavinenie, ako aj pohnútky u každého
z obžalovaných, osoby páchateľov, ich pomery a možnosti nápravy aj s poukazom na vyššie uvádzané
skutočnosti, bol odvolací súd názoru, že odvolanie prokurátora bolo dôvodné a na základe uvedeného
následne sám ukladal tresty obžalovaným, ako vyplýva z vyššie uvedených úvah a aj z výroku tohto
rozsudku.

Odvolací súd uvádza, že aj keď uložené tresty u obžalovaného J. pod dolnou hranicou zákonom
stanovenej trestnej sadzby a u obžalovaného H. na úplne dolnej hranici trestnej sadzby, je nutné
povedať, že ide o pomerne dlhodobé obmedzenia ich osobnej slobody, ktoré podľa presvedčenia súdu
budú mať na nich dostatočný prevýchovný vplyv, aby si uvedomili závažnosť svojho protispoločenského
konania a bude splnený účel trestu tak, ako to má na mysli ustanovenie § 34 Tr. zák., t. j. chrániť
spoločnosť pred páchateľmi trestných činov, zabrániť odsúdeným v ďalšom páchaní trestnej činnosti a
vychovať ich k tomu, aby viedli riadny život a tiež výchovne pôsobiť na ostatných členov spoločnosti.
Uložené tresty sú aj v súlade so zásadou, že trest je právnym následkom trestného činu a teda musí
byť úmerný k spáchanému prečinu (zásada proporcionálnosti trestu). Trest je jedným z prostriedkov na
dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť
zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje
prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu
životu - rehabilitácia) a jednak aj voči ďalším občanom - potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa



prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Trest
samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa (retribúcia).

Keďže zrušením výrokov o trestoch u oboch obžalovaných, bolo potrebné zrušiť aj výroky o spôsobe ich
výkonov a dať aj do súladu so zákonom, nakoľko aj v použitých zákonných ustanoveniach prvostupňový
súd pochybil, keď nevysvetlil, prečo oboch obžalovaných pre výkon uložených trestov zaradil do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Tak, ako je vyššie uvedené, v zmysle § 48 ods. 2
písm. a/ Tr. zák. súd zaradí páchateľa na výkon trestu odňatia slobody spravidla do ústavu na výkon
trestu s minimálnym stupňom stráženia, ak v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného
činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin, avšak v
zmysle § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia
zaradí súd páchateľa obzvlášť závažného zločinu. Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. súd však môže zaradiť
páchateľa aj do ústavu na výkon trestu iného stupňa stráženia, než do ktorého má byť podľa odseku
2 zaradený, ak má so zreteľom na závažnosť trestného činu a mieru narušenia páchateľa za to, že
v ústave na výkon trestu iného stupňa stráženia bude jeho náprava lepšie zaručená. Takto môže do
ústavu na výkon trestu minimálneho stupňa stráženia zaradiť páchateľa aj vtedy, ak bol v posledných
desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu za úmyselný prečin. Limitovaný je len
tým, že nemôže však do ústavu na výkon trestu s minimálnym alebo stredným stupňom stráženia zaradiť
páchateľa, ktorému bol uložený trest odňatia slobody na doživotie, alebo páchateľa obzvlášť závažného
zločinu, ktorému bol uložený trest odňatia slobody prevyšujúci pätnásť rokov. Preto odvolací súd upravil
aj zákonné ustanovenia pri zaradení oboch obžalovaných do ústavu na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia v súlade so zákonom, použitím § 48 ods. 2 písm. a), ods. 4 Tr. zák.

Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. sa ochranný dohľad uloží súd páchateľovi, ktorého odsudzuje za obzvlášť
závažný zločin na nepodmienečný trest odňatia slobody. Podľa § 78 ods. 1 Tr. zák. ochranný dohľad
sa ukladá na jeden rok až tri roky.
Okresný súd porušil zákon, keď neuložil obligatórne obom obžalovaným aj ochranné opatrenie, v danom
prípade ochranný dohľad, ako vyplýva z vyššie uvedených ustanovení zákona. Na základe odvolania
prokurátora tak urobil odvolací súd a obom obžalovaným uložil aj ochrannný dohľad v najnižšej možnej
výmere, nakoľko vzhľadom k ich osobám a uvedený trestný čin- obzvlášť závažný zločin, pričom doposiaľ
ani jednému z nich ešte nebol uložený.
Vo zvyšných, týmto rozsudkom nezmenených výrokoch, napadnutý rozsudok okresného súdu zostal
nedotknutý, teda vo výrokoch o vine, právnom posúdení skutkov. Rovnako tak aj výrok o odkázaní
poškodených bánk podľa § 228 ods.1 Tr. por. s ich nárokmi na civilný proces, nakoľko voči tomuto výroku
adhézneho konania ani nebolo žiadne odvolanie oprávnenou osobou podané.

Na základe vyššie uvedených úvah a na základe odvolania prokurátora rozhodol senát krajského súdu
rozsudkom vyplývajúcim z jeho výrokovej časti v bode I., pričom tak mal v zmysle § 322 ods. 3 Tr.
por. krajský súd dostatok podkladov pre vlastné rozhodnutie a odvolanie obžalovaného C. H. v bode II.
súčasne postupom podľa § 319 Tr. por. zamietol .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.