{"guid": "d36b2566-d369-44f7-b1d6-a9d504ddae01:cc7c4382-701d-40aa-b547-9a8997f3c220", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1018200699.4", "spisova_znacka": "1S/57/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1S/57/2018 z 23. 6. 2021", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 23. júna 2021, sp. zn. 1S/57/2018, ECLI:SK:KSBA:2021:1018200699.4", "identifikacne_cislo": "1018200699", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Daniela Mitterpáková", "sudca_id": 83, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-daniela-mitterpakova-83", "datum_vydania": "2021-06-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cc7c4382-701d-40aa-b547-9a8997f3c220", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1018200699.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2021:1018200699.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2021:1018200699.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1S/57/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018200699
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Barková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1018200699.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členov
senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Vlastimila Pavlikovského v právnej veci žalobcu: W4, s.r.o., so
sídlom Blagoevova 9, 851 04 Bratislava, IČO: 44 015 232, zastúpený: Advokátska kancelária Bugala
- Ďurček, s.r.o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava, IČO: 36 731 544, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42
499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: 1020502/1/963174/2012/5060-r zo dňa
07.05.2012, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu  z a m i e t a .

Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi  n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie

1. Daňový úrad Bratislava V (ďalej aj ako „správca dane“), vykonal u žalobcu ako u daňového subjektu
daňovú kontrolu oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty (ďalej
aj ako „DPH“)  za zdaňovacie obdobie október 2008.

2. Z daňovej kontroly bol dňa 07.10.2009 vyhotovený protokol č.j. 604/321/119865/2009/Klab, ktorý bol
so žalobcom prerokovaný a doručený mu dňa 06.11.2009.
3. Žalobca ako platiteľ podal za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2008 súhrnný výkaz v ktorom bol
uvedený ako nadobúdateľ tovaru - obchodná spoločnosť DAJAMAND s.r.o. so sídlom v Bulharsku (ďalej
aj ako „nadobúdateľ tovaru alebo aj ako „odberateľ“). Z faktúry č. 08-10-002 zo dňa 06.10.2008 vyplýva,
že táto bola vystavená za dodávku tovaru - detské čistiace a vlhčené utierky - pre odberateľa DAJAMAND
s.r.o. so sídlom v Bulharsku  bez dane v celkovej sume vo výške X XXX XXX Sk v roku 2008.
4. Správca dane zistil na základe medzinárodnej výmeny daňovej informácie, že nadobúdateľ tovaru
obchodná spoločnosť DAJAMAND s.r.o. so sídlom v Bulharsku,  nebol nikdy registrovaný ako platiteľ
DPH aj keď na predmetnej faktúre bolo uvedené jeho identifikačné číslo DPH - č. 175202337.
5. Daňový úrad Bratislava V (ďalej aj ako „prvostupňový orgán“) rozhodnutím  č.: 604/230/132416/09/
Avar zo dňa 12.11.2009 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), nepriznal žalobcovi podľa ust. § 15
ods. 14 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších prepisov (ďalej len ako „zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov“),
nadmerný odpočet DPH uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie október 2008 v sume v
sume vo výške XX XXX,XX eura a určil vlastnú daňovú povinnosť v sume vo výške X XXX,XX eura.



6. Žalobca podal voči prvostupňovému rozhodnutiu Daňového úradu Bratislava V č.k.:
604/230/132416/09/Avar zo dňa 12.11.2009 odvolanie zo dňa 30.11.2009 a ktoré doplnil podaním zo
dňa 30.11.2009, v ktorom namietal, že napadnuté prvostupňové rozhodnutie nie je správne, nakoľko
údaje nadobúdateľa tovaru/odberateľa - obchodnej spoločnosti DAJAMAND s.r.o. so sídlom v Bulharsku,
uvedené vo faktúre č. 08-10-002 zo dňa 06.10.2008 za dodaný tovar  detské čistiace a vlhčené utierky,
boli uvedené na základe podkladov predložených týmto odberateľom a boli odpísané z preukazu o
pridelení identifikačného čísla DPH o ktorom nebolo možné vyvodiť pochybnosť, že nie je hodnoverným
dokladom preukazujúcim jeho číslo DPH. Uviedol, že ako platiteľ konal v dobrej viere a nebol si vedomý
pochybenia majúceho za následok vznik daňovej povinnosti odberateľa a  mal za to, že koná s platcom
DPH. Navrhoval, aby odvolací orgán zrušil prvostupňové rozhodnutie z dôvodu nesprávneho zistenia
a posúdenia skutkového stavu.
7. Daňové  riaditeľstvo Slovenskej republiky ako odvolací orgán podľa ust. § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992
Zb., rozhodnutím č.1020502/1/963174/2012/5060-r zo 07.05.2012 potvrdil prvostupňové rozhodnutie
Daňového úradu Bratislava V č.: 604/230/132416/09/Avar zo dňa 12.11.2009 ako vecne správne.
II.
Žaloba

8. Žalobou zo dňa 17.07.2012, doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej aj ako „krajský súd“
alebo aj ako „správny súd“) dňa 20.07.2012, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 1020502/1/963174/2012/5060-r zo dňa 07.05.2012, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie
Daňového úradu Bratislava V č. 604/230/132416/09/Avar z 12.11.2009, ktorým nepriznal žalobcovi
nepriznal nadmerný odpočet DPH za zdaňovacie obdobie október 2008 v sume vo výške XX XXX,XX
eura a určil mu vlastnú daňovú povinnosť v sume vo výške X XXX,XX eura.
9. Žalobca v žalobe uviedol, že vo veci bolo rozhodnuté na základe daňovej kontroly oprávnenosti nároku
na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie október 2008 na základe ktorej, mal
správca dane za preukázané, že dodal tovar odberateľovi - obchodnej spoločnosti DAJAMAND s.r.o.
so sídlom v Bulharsku, ktorý nebol platcom DPH a teda  nespĺňal podmienku na oslobodenie od dane
podľa ust. § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej
aj ako „zákon o DPH“ alebo aj ako „zákon č. 222/2004 Z.z.“), nakoľko miesto zdaniteľného obchodu je
len tuzemsko.
10. Zdôraznil, že vyššie uvedený nadobúdateľ tovaru/odberateľ vystupoval vo vzťahu k nemu ako
zdaniteľná osoba, nakoľko mu predložil preukaz o pridelení identifikačného čísla DPH - č. 175202337.
11. Podľa názoru žalobcu, spornou bola iba otázka rozdielu medzi úpravou podľa práva Slovenskej
republiky (ust. § 43 ods. 1 zákona o DPH) a úpravou podľa práva Európskej únie (ďalej aj ako „EÚ“)
- čl. 138 ods. 1 Smernice Rady č. 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH  (ďalej len ako „Smernica
Rady č. 2006/112/ES“), pričom mal za to, že prednosť pred vnútroštátnymi predpismi musí mať citovaná
smernica,  podľa ktorej je na rozdiel od zákona o DPH oslobodené aj také dodanie tovaru, pri ktorom
právnická osoba - nadobúdateľ tovaru/ odberateľ koná ako zdaniteľná osoba, hoci sa neskôr preukáže,
že ňou nie je. Tým má byť chránený dobromyseľný dodávateľ (v danom prípade žalobca). Ďalej
žalobca poukázal aj na predchádzajúce konania v ktorých už namietal ignorovanie aplikácie prednosti a
obsahu práva EÚ orgánmi verejnej správy. Túto skutočnosť vytkol aj Krajský súd v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 3S 182/2010. Keďže aj napriek tejto situácii sa žalovaný s námietkou priamo
aplikovateľného komunitárneho práva opätovne nevyporiadal, žalobca navrhoval, aby správny  súd
napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. Zároveň žiadal, aby
mu správny súd priznal náhradu trov konania.
III.
Vyjadrenie žalovaného

12. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 20.08.2012, doručenému krajskému súdu dňa 31.08.2012,
zotrval na dôvodoch uvedených v napadnutom rozhodnutí, keďže obsah žaloby je identický s pôvodnými
námietkami s ktorými sa mal vyporiadať v odôvodnení rozhodnutia aj podľa rozhodnutia súdu a čo aj
vykonal. Popísal predchádzajúci postup správcu dane a zistenia pri kontrole oprávnenosti nároku na
vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2008. Správca
dane medzinárodným šetrením zistil, že uvedený odberateľ tovaru nebol nikdy registrovaný ako platca
dane z pridanej hodnoty. S poukazom na ust. § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. mal správca
dane preukázané, že žalobca nesplnil podmienky na oslobodenie od dane, keďže nadobúdateľ tovaru/
odberateľ - obchodná spoločnosti DAJAMAND s.r.o. so sídlom v Bulharsku, nebol platcom DPH, a
preto žalobca nemohol fakturovať dodávku tovaru bez dane, nakoľko miesto zdaniteľného obchodu



bolo tuzemsko. Žalovaný naďalej trval na tom, že žalobca bližšie nešpecifikoval v čom správca dane
nesprávne aplikoval ust. § 43 ods. 1 zákona o DPH a v čom je citované ustanovenie v rozpore s článkom
138 ods. 1 Smernice Rady č. 2006/112/ES. Podľa žalovaného, si žalobca mal overiť skutočnosť, či jeho
odberateľ bol v čase dodávky tovaru platcom DPH v príslušnom členskom štáte EÚ a to na webovej
stránke Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, kde sú uvedení všetci platitelia v rámci Európskeho
spoločenstva alebo mal v zmysle ust. § 31 ods. 18 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
požiadať Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky o poskytnutie informácie k danej veci. Žalobca však
nevyužil žiadnu z uvedených možností.
13. K tvrdeniu žalobcu, že správne orgány nesprávne aplikovali ustanovenia zákona č. 222/2004 Z.z.
poukázal na to, že ust. § 43 ods. 1 tohto zákona zakotvuje základný princíp fungovania dane pri
dodaní tovaru z jedného členského štátu do iného členského štátu, ak sú na obchode zúčastnení
podnikatelia (dodávateľ a odberateľ), z ktorých dodávateľ je identifikovaný pre DPH v štáte dodania
tovaru a nadobúdateľ tovaru/odberateľ je identifikovaný pre DPH v štáte nadobudnutia tovaru. Pri
cezhraničných dodávkach tovaru funguje princíp krajiny určenia, čo znamená, že tovar má byť zdanený
v krajine dodania nadobudnutia tovaru a takéto obchody sa označujú ako intrakomunitárne dodávky
tovaru. Musí ísť o prepravu a kúpu tovaru realizovanú osobou identifikovanou pre DPH z iného členského
štátu. Podstatný význam pri intrakomunitárnych dodávkach má identifikačné číslo DPH, pod ktorým si
nadobúdateľ tovaru/odberateľ z iného členského štátu objednával tovar. Každý členský štát prideľuje
identifikačné číslo pre DPH, ktoré je zistiteľné na centrálnom úrade - CLO zriadenom na Finančnom
riaditeľstve Slovenskej republiky. Zdôraznil, že žalobca mal vedomosť o zákonnej podmienke (ust. §
43 ods. 1), že nadobúdateľ tovaru/odberateľ by mal byť platiteľom DPH, nakoľko sám uviedol, že mu
predložil preukaz o pridelení identifikačného čísla DPH.
14. Žalovaný zdôraznil, že všetky krajiny EÚ vrátane Slovenskej republiky, majú zavedenú daň z pridanej
hodnoty. Komplexná slovenská úprava dane z pridanej hodnoty je obsiahnutá v zákone č. 222/2004
Z.z. a základným právnym normatívom v etape prípravy tohto zákona bola Šiesta smernica Rady č.
77/388/EHS v znení jej zmien a doplnkov. Táto smernica tvorí právny základ pre koncepciu harmonizácie
legislatívy členských štítov EÚ o DPH a je záväzná pre každý členský štát, pokiaľ ide o dosiahnutie
výsledku, ale voľba formy či metód na dosiahnutie výsledku sa ponecháva na vnútroštátne orgány.
Dôkazné bremeno znáša daňový subjekt, ktorý musí vierohodným spôsobom preukázať splnenie
zákonných podmienok. Žalovaný zastával názor, že v danom prípade žalobca neuniesol dôkazné
bremeno. Na základe uvedeného, žalovaný navrhol, aby krajský  súd  žalobu zamietol ako nedôvodnú.

IV.
Konanie na Krajskom súde v Bratislave a Najvyššom súde Slovenskej republiky

15. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 4S 154/2012-82 dňa 11.04.2014, v konaní podľa druhej
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ako „OSP“), podľa ust. § 250j ods. 1
OSP žalobu žalobcu vo veci preskúmania rozhodnutia žalovaného č.1020502/1/963174/2012/5060-
r zo 07.05.2012, zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava V
č. 604/230/132416/09/Avar z 12.11.2009, ktorým nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet DPH za
zdaňovacie obdobie október 2008 vo výške XX XXX,XX eura a určil mu vlastnú daňovú povinnosť vo
výške X XXX,XX eura. Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca nesplnil podmienky na
oslobodenie od dane, keďže nadobúdateľ tovaru/odberateľ - obchodná spoločnosť DAJAMAND s.r.o. so
sídlom v Bulharsku, nebol platcom DPH, a preto nemohol fakturovať dodávku tovaru bez dane, nakoľko
miesto zdaniteľného obchodu bolo tuzemsko. Krajský súd pri rozhodovaní vychádzal z ustanovení čl.
131 a 138 ods. 1 Smernice Rady č. 2006/112/ES a ust. § 43 ods. 1 až 5 zákona č. 222/2004 Z.z. a
dospel k záveru, že neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zrušenie napadnutého
rozhodnutia.
16. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 5Sžf/ 60/2014 zo
dňa 28.04.2016, napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 154/2012-82 z 11.04.2014
potvrdil ako vecne správny a nepriznal účastníkom náhradu trov konania.
V.
Konanie na Ústavnom súde Slovenskej republiky a Najvyššom súde Slovenskej      republiky

17. Žalovaný ako sťažovateľ podal dňa 24.01.2017 na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ako
„ústavný súd“) ústavnú sťažnosť, ktorou napadol  rozhodnutie Najvyššieho súdu  Slovenskej republiky
sp. zn. 5Sžf/60/2014 zo dňa 28.04.2016 a ktorá bola prijatá na ďalšie konanie uznesením Ústavného
súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 797/2016-28 zo dňa 27.10.2016. Žalobca namietal v ústavnej



sťažnosti okrem iného, porušenie práva na prístup k súdu z dôvodu, že na pojednávaní krajského súdu
dňa 11.04.2014 bol v jeho mene prítomný advokátsky koncipient Mgr. Y. Y. a ktorého krajský súd s
odvolaním sa na ust. § 250a OSP nepripustil na právne zastúpenie žalobcu na pojednávaní, nakoľko
mal za to, že jediným právnym zástupcom spôsobilým na zastupovanie žalobkyne na pojednávaní je
advokát a nie koncipient, ktorý bol na tento účel substitučne splnomocnený advokátom. Podľa žalobcu,
záver najvyššieho súdu, ktorý potvrdil tento postup krajského súdu vychádza v tejto časti z prílišného
formalizmu za situácie, keď sa zákon dá vyložiť aj v jeho prospech.
18. Ústavný súd Nálezom č.k. II. ÚS 797/2016-63 z 18.05.2017 dospel k záveru, že postupom
najvyššieho súdu boli porušené základné práva žalobcu podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len ako „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ako „Dohovor“) v dôsledku toho, že najvyšší súd
neprihliadol na námietku žalobcu uvedenú v odvolaní k formalistickému prístupu krajského súdu, ktorý
nepripustil na pojednávaní dňa 11.04.2014 zastúpenie žalobcu advokátskym koncipientom podľa čl. 127
ods. 2 ústavy a jemu zodpovedajúcemu ust. § 56 ods. 2 a ust. § 56 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z.z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a preto namietaný rozsudok najvyššieho
súdu sp. zn. 5Sžf 60/2014 zo dňa 28.04.2016 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie s
tým, že je viazaný právnym názorom ústavného súdu, ktorý vyslovil v náleze (ust. § 56 ods. 6 zákona
o ústavnom súde).
19. Ústavný súd konštatoval, že tak výklad najvyššieho súdu, ako aj výklad žalobcu možno považovať
za možný a legitímny. Napriek tomu však poznamenal, že pri výklade zastávanom najvyšším
súdom je zásadné protirečenie, keď na jednej strane žalobcu môže zastupovať jeho zamestnanec s
právnickým vzdelaním, avšak v prípade zastúpenia žalobcu advokátom nemôže za neho konať jeho
advokátsky koncipient s právnickým vzdelaním. Ďalej zdôraznil, že rovnosť zbraní je inherentným
prvkom spravodlivého procesu (W. c. Rakúsko), pričom právo na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods.
1 Dohovoru zahrňuje aj právo, aby každá strana občianskeho súdneho konania mala primeranú možnosť
obhajovať svoju záležitosť pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere
k druhej strane (L. c. Švédsko). V okolnostiach danej veci ústavný súd považoval za rozhodujúce, že
priamym dôsledkom výkladu ustanovenia § 250a OSP, ktorý si osvojili krajský súd a najvyšší súd bolo, že
na pojednávaní krajského súdu žalobca nebol vôbec zastúpený - jeho štatutárny orgán na pojednávaní
nebol prítomný a substitučný zástupca - advokátsky koncipient splnomocnený advokátom žalobcu, nebol
ako právny zástupca žalobcu pripustený krajským súdom a na pojednávaní mohol byť prítomný iba ako
verejnosť. Naproti tomu na pojednávaní bola prítomná poverená zástupkyňa žalovaného, ktorá sa k veci
na pojednávaní vyjadrila a teda žalovaný mal možnosť priamo na pojednávaní vplývať na rozhodnutie
súdu na rozdiel od žalobcu, ktorý takúto možnosť nemal. Ústavný súd uzavrel, že takáto procesnoprávna
situácia je v zrejmom protiklade s princípom rovnosti zbraní (čl. 6 ods. 1 Dohovoru), resp. so základným
právom na rovnosť účastníkov konania (čl. 47 ods. 3 ústavy).
20. K nálezu ústavného súdu je podľa ust. § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde je pripojené odlišné
stanovisko ústavnej sudkyne M. J., v ktorom uviedla, že sa nazdáva, že právny názor všeobecných
súdov korešponduje s čl. 2 ods. 2 ústavy a zodpovedá aj vzťahu ust. § 250a OSP k ust. § 25 ods. 3
OSP, pri ktorom treba v konaní podľa druhej hlavy piatej časti OSP uprednostniť lex specialis ust. § 250a
OSP, a nie lex generalis ust. § 25 ods. 3 OSP. Ďalej menovaná uviedla, že iné vnímanie vzťahu týchto
dvoch ustanovení by nezodpovedalo reálnej právnej úprave aktuálnej v čase rozhodovania všeobecných
súdov. Nesúhlasila s rigidným uplatnením princípu rovnosti zbraní v tejto veci bez zohľadnenia špecifík
správneho súdnictva a jeho podstaty, na ktoré ústavný súd opakovane vo svojej judikatúre poukazuje
(IV. ÚS 428/09,1. ÚS 430/2013, IV. ÚS 310/2011). Zároveň menovaná poukázala na to, že je to okrem
iného aj osobitosť účastníkov konania v správnom súdnictve, keď jedným z účastníkov v správnom
súdnictve je  orgán verejnej správy a druhým fyzická osoba alebo právnická osoba, o ktorej právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach sa má rozhodovať.
21. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 5Sžf/3/2017 zo dňa 28.03.2018,  napadnutý
rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 154/2012-82 z 11.04.2014 na základe súd vyššie
citovaného nálezu ústavného súdu č.k. II. ÚS 797/2016-63 zo dňa 18.05.2017, vo vymedzenom rozsahu
vec opätovne preskúmal a nakoľko odvolacie konanie bolo začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
zákona č.162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len ako SSP), v súlade s ust. § 492 ods. 2
SSP, postupoval podľa doterajších predpisov (Občiansky súdny poriadok)  ako odvolací súd (§10 ods.
2 OSP) aplikujúc čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na uvedenú právnu vec. V súlade s
právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveným v náleze č.k. II. ÚS 797/2016-63
z 18.05.2017 dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. V odôvodnení rozhodnutia najvyšší



súd vyslovil názor, že prostredníctvom uplatnenia ústavno-konformného výkladu právnym noriem, je
možné dospieť k záveru, že v predmetnom prípade nebola dodržaná rovnosť zbraní v tom zmysle, že na
pojednávaní nebolo umožnené žalobcovi sa vyjadriť z dôvodu nepripustenia zastúpenia advokátskym
koncipientom a naproti tomu, žalovanému táto možnosť daná bola, čím mu bolo poskytnuté nepomerne
výhodnejšie postavenie. Uviedol, že krajský súd preto pochybil, keď neumožnil žalobcovi účinne brániť
svoje práva v konaní, čím bolo zasiahnuté do jeho práva na súdnu ochranu, ktorá je každému zaručená
Ústavou Slovenskej republiky. Uviedol, že pre vyššie uvedené procesné pochybenie krajského súdu je
potrebné predmetné  rozhodnutie zrušiť a otvoriť tým krajskému súdu procesný priestor pre vydanie
rozhodnutia nového, ktoré nebude postihnuté zmieneným deficitom.
IV.
Právne posúdenie veci

22. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa ustanovení §
10, § 13 ods. 1  SSP,  vec prejednal na nariadenom pojednávaní dňa 24.06.2021 (§ 107 ods. 1  SSP)
a dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná.
23. Na nariadené pojednávanie sa dostavila zástupkyňa žalovaného, právny zástupca žalobcu sa
nedostavil a svoju neúčasť neospravedlnil. Právny zástupca žalobcu mal predvolanie na pojednávanie
riadne doručené dňa 26.05.2021,  a preto súd pojednával v jeho neprítomnosti podľa ust. § 114 SSP.
24. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
1020502/1/963174/2012/5060-r zo dňa 07.05.2012 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým
žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava V č. 604/230/132416/09/Avar z 12. 11.2009,
ktorým žalobcovi nepriznal nadmerný odpočet DPH za zdaňovacie obdobie október 2008 v sume vo
výške XX XXX,XX eura a určil mu vlastnú daňovú povinnosť v sume vo výške X XXX,XX eura.
25. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy
podľa SSP je posudzovať, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok
skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s
účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či
obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo vydané
v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia orgánu
verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúcemu vydaniu
napadnutého rozhodnutia.
26. V predmetnej veci bolo konanie začaté podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“) podaním žaloby na súd dňa 20.07.2016, t. j. predo dňom nadobudnutia účinnosti
zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku.
27. Správny súd pri preskúmaní zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia v spojení s
prvostupňovým rozhodnutím postupoval podľa SSP, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2016 a nahradil
OSP s poukazom na prechodné ustanovenie § 491 ods. l a ods.2 SSP, podľa ktorého, správny súd
konanie dokončí podľa SSP s tým, že právne účinky úkonov, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona ostávajú zachované a nebude uplatňovať ustanovenia SSP, ak by boli v
neprospech žalobcu.
28. Podľa § 491 ods. l SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
29. Podľa § 491 ods. 2 SSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli
v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba.
30. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť
na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu
však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky).
31. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.
32. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.



33. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
34. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,  štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v
jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
35. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
36. Podľa článku 131 Smernice Rady č. 2006/112/ES - Kapitola 1, Všeobecné ustanovenia, HLAVA
IX) Oslobodenia od dane,  ustanovené v kapitolách 2 až 9, sa uplatňujú bez toho, aby boli dotknuté
ostatné ustanovenia Spoločenstva a v súlade s podmienkami, ktoré členské štáty stanovia na účely
zabezpečenia správneho a jednoznačného uplatňovania tohto oslobodenia od dane a na účely
predchádzania akýmkoľvek možným daňovým únikom, vyhýbaniu sa dani alebo zneužitiu dane.
37. Podľa čl. 138 ods. 1 Smernice Rady č. 2006/112/ES - Kapitola 4, oddiel 1, Oslobodenia od dane,
pri transakciách v rámci Spoločenstva, členské štáty oslobodia od dane dodanie tovaru odoslaného
alebo prepraveného do miesta určenia mimo ich územia, ale v rámci Spoločenstva predávajúcim,
nadobúdateľom alebo na ich účet, uskutočnené pre inú zdaniteľnú osobu alebo nezdaniteľnú právnickú
osobu konajúcu ako takú v inom členskom štáte, než je členský štát, v ktorom sa odoslanie alebo
preprava tovaru začala.
38. Podľa § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. platný v rozhodnom zdaňovacom období, oslobodenie
od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu
predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou
pre daň v inom členskom štáte.
39. Podľa § 43 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. platný v rozhodnom zdaňovacom období, je platiteľ
povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa ods. 1 až 4 cit. zákonného
ustanovenia.
40. V danom prípade, bolo primárnou úlohou súdu posúdiť, či orgány verejnej správy v danej
veci postupovali v súlade so zákonom a či vec správne právne posúdili vo vzťahu k namietaným
skutočnostiam žalobcom v konaní s ohľadom na posúdenie otázky rozdielu medzi vnútroštátnou úpravou
podľa práva Slovenskej republiky (ust. § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.) a úpravou podľa práva
EÚ (čl. 138 ods. 1 Smernice Rady č. 2006/112/ES) a teda, či boli na daný prípad správne aplikované
ustanovenia zákona č. 222/2004 Z.z. platného v rozhodnom zdaňovacom období.
41. Správny súd mal zistené z administratívneho spisu, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú
kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2008 a z ktorej  bol dňa 07.10.2009
vyhotovený protokol č.j. 604/321/119865/2009/Klab, ktorý bol so žalobcom prerokovaný a doručený mu
dňa 06.11.2009.  Ďalej mal správny súd zistené z faktúry č. 08-10-002 zo dňa 06.10.2008, že táto bola
vystavená za dodávku tovaru - detské čistiace a vlhčené utierky - pre nadobúdateľa tovaru/odberateľa
- obchodnú spoločnosť DAJAMAND s.r.o. so sídlom v Bulharsku, a to bez dane v celkovej sume X XXX
XXX Sk v roku 2008. Zároveň mal správny súd zistené  z administratívneho spisu, že žalobca ako platiteľ
podal za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2008 súhrnný výkaz v ktorom bol uvedený ako odberateľ/
nadobúdateľ tovaru - obchodná spoločnosť - DAJAMAND s.r.o. so sídlom v Bulharsku. Na základe
medzinárodnej výmeny daňovej informácie správca dane zistil, že uvedený odberateľ/ nadobúdateľ
tovaru nebol nikdy registrovaný ako platiteľ dane z pridanej hodnoty, hoci na predmetnej faktúre bolo
uvedené jeho identifikačné číslo DPH - č. 175202337. Daňový úrad Bratislava V rozhodnutím  č.:
604/230/132416/09/Avar zo dňa 12.11.2009 nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet DPH uvedený v
daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie október 2008 v sume v sume vo výške XX XXX,XX eura a
určil vlastnú daňovú povinnosť v sume vo výške X  XXX,XX eura. Žalobca podal voči prvostupňovému
rozhodnutiu  Daňového úradu Bratislava V č.k. 604/230/132416/09/Avar zo dňa 12.11.2009 odvolanie zo
dňa 30.11.2009 a ktoré doplnil podaním zo dňa 30.11.2009. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky ako
odvolací orgán potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Bratislava V č.: 604/230/132416/09/
Avar zo dňa 12.11.2009 ako vecne správne.
42. Podľa názoru žalobcu, spornou bola iba otázka rozdielu medzi úpravou podľa práva Slovenskej
republiky (ust. § 43 ods. 1 zákona o DPH) a úpravou podľa práva EÚ - čl. 138 ods. 1 Smernice Rady č.
2006/112/ES  a mal za to, že pred vnútroštátnymi predpismi má prednosť citovaná smernica.
43. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že orgány verejnej správy nesprávne aplikovali ustanovenia
zákona č. 222/2004 Z. z. a poukázal na ust. § 43 ods. 1 tohto  zákona, ktoré zakotvuje základný princíp
fungovania dane pri dodaní tovaru z jedného členského štátu do iného členského štátu, ak sú na obchode
zúčastnení podnikatelia (dodávateľ a odberateľ), z ktorých dodávateľ je identifikovaný pre DPH v štáte
dodania tovaru a nadobúdateľ tovaru/odberateľ je identifikovaný pre DPH v štáte nadobudnutia tovaru.
Zdôraznil, že dôkazné bremeno znáša daňový subjekt, ktorý musí vierohodným spôsobom preukázať



splnenie zákonných podmienok. Ďalej uviedol, že žalobca bližšie nešpecifikoval  v čom správca dane
nesprávne aplikoval ust. § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. a v čom je citované ustanovenie v rozpore
s článkom 138 ods. 1 Smernice Rady č. 2006/112/ES.
44. Správny súd k námietke žalobcu, ktorý sa odvolával na to, že v danej veci má Smernica Rady
č. 2006/112/ES prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, uvádza, že v rámci transformácie tejto
smernice, zákonodarca zakotvil do ust. § 43 zákona č. 222/2004 Z.z. hmotnoprávne podmienky na
základe ktorých je oslobodenie od dane tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do
iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou
identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. Uvedené podľa správneho súdu platí v prípade, ak je
nadobúdateľ tovaru/odberateľ  registrovaný pre DPH v inom členskom štáte a ktorý je potom povinný
v tomto členskom štáte zaplatiť daň z tzv. intrakomunitámeho nadobudnutia tovaru. Podľa názoru
správneho súdu, bolo rozhodnutie správcu dane v súlade s ustanoveniami Smernice Rady č. 2006/112/
ES z ktorých vyplýva, že členský štát môže stanoviť podmienky pre uplatnenie oslobodenia od DPH.
Preto ak vnútroštátna legislatíva požaduje ako podmienku registráciu pre DPH, potom žalobca ako
daňový subjekt pre účely uplatnenia oslobodenia od dane má dôkazné bremeno preukázať tvrdenú
registráciu zmluvnej strany ako obchodného partnera. Preto túto námietku žalobcu považuje správny
súd za nedôvodnú.
45. Správny súd k námietke žalobcu, že nemal vedomosť o tom, že nadobúdateľ tovaru/odberateľ
tovaru nie je platcom DPH, uvádza, že ak zákonodarca požaduje, aby daňový subjekt preukázal všetky
skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých
preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť
alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom (ust. § 29 ods. 8
zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov platný v rozhodnom zdaňovacom období), na ich
bezpodmienečné splnenie sa viaže daňová povinnosť daňového subjektu, ako aj nárok na odpočet
dane. Zákonodarca v ust. § 43 ods. l zákona č. 222/2004 Z.z. platnom v rozhodnom zdaňovacom
období, ustanovil hmotnoprávne podmienky na základe ktorých priznáva oslobodenie od DPH (viď
vyššie uvedené). Súčasne v právnej norme ustanovenej v ust. § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004
Z.z. určil podmienky, za splnenia ktorých daňovému subjektu vzniká právo na oslobodenie od dane.
V tomto prípade bolo nevyhnutnou podmienkou oslobodenia od DPH preukázanie tej skutočnosti,
že nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. Uvedené podmienky sú
hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže daňová povinnosť daňového
subjektu ako aj nárok na odpočet dane. Z uvedeného vyplýva, že ich nesplnenie nie je možné odpustiť
(keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady (neexistenciu) dokladu
a ani za dobromyseľnosti žalobcu. Preto tvrdenie žalobcu, že aj napriek zisťovaniu identifikačného čísla
DPH nevedel, že nadobúdateľ tovaru/odberateľ nebol v F. zaregistrovaný ako platca DPH, nemá žiadny
vplyv na nespornú skutočnosť, že  neboli naplnené zákonné podmienky nároku na odpočet dane, ale
naopak zároveň mu vznikla vlastná daňová povinnosť. Správny súd zdôrazňuje, že účelom daňového
konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi
svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov  platný v
rozhodnom zdaňovacom období, preto zakotvil oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či
daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi a keďže
ide o fiškálne záujmy štátu tento zákon obsahoval osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu
dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti
daňového subjektu. Správny súd zdôrazňuje, že pre DPH je rozhodujúce zachovanie princípu daňovej
neutrality. V prípade dodania tovaru do iného členského štátu EÚ, je tovar oslobodený od DPH na
výstupe iba v prípade, ak bol skutočne prepravený z tuzemska a platiteľ je schopný túto skutočnosť
správcovi dane preukázať. Splnenie podmienok oslobodenia od dane je povinný preukázať platiteľ
dane (§ 43 ods. 5 zákon č. 222/2004 Z.z.), ide teda o jeho dôkaznú povinnosť. Uskutočňovanie
zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Právny rámec EÚ
pre mechanizmus intrakomunitámych obchodov ukladá členským štátom stanoviť zákonné podmienky
na účely zabezpečenia správneho a jednoznačného uplatňovania daňových predpisov za účelom
predchádzania akýmkoľvek možným daňovým únikom, vyhýbaniu sa dani alebo zneužitiu dane. V
uvedenom prípade bolo v rozpore s výkladom daňových predpisov konanie žalobcu, ktorý vstúpil do
obchodného styku s právnym subjektom bez relevantných informácii o jeho identifikácii pre daň v
inom členskom štáte a nevyužil zákonné možnosti pre ich overenie na webovej stránke Finančného
riaditeľstva Slovenskej republiky, kde sú uvedení všetci platitelia v rámci EÚ alebo žiadosťou o
poskytnutie týchto v zmysle ust. § 31 ods. 18 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
informácie, čím zanedbal obvyklú opatrnosť, ktorú možno predpokladať v obchodnom styku. Preto



žalobcu nemožno zbaviť zodpovednosti za nesplnenie podmienok podľa ust. § 43 ods. 1 zákona č.
222/2004 Z.z.. V daňovom konaní musí vždy existovať daňovými dokladmi deklarovaná transakcia.
Daňový subjekt ako platiteľ dane mal možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktorými by
zabezpečil preukázateľnosť určitej daňovej transakcie správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly
preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§15 ods. 1 zákon č. 511/1992 Zb.). Pre správny súd
je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Preto túto námietku
žalobcu považuje správny súd za nedôvodnú.
46. Na základe vyššie uvedeného, správny súd neprihliadol na námietky žalobcu, ktorými namietal
nesprávne právne závery orgánov verejnej správy a  vyhodnotil ich ako bezpredmetné.
47. Správny súd dospel k záveru, že orgány verejnej správy  oboch stupňov v preskúmavanej veci
postupovali v súlade so zákonom, keď žalobcovi ako platiteľovi dane nepriznali  nadmerný odpočet
DPH uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie október 2008 a určili mu vlastnú zdaňovaciu
povinnosť.
48. Zároveň správny súd konštatuje, že orgány verejnej správy sa vecou dôkladne zaoberali pričom
najmä správca dane vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a nie je možné tvrdiť, že by vedenie
daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu.
V konaní boli vykonané potrebné  dôkazy pre ustálenie skutkového stavu danej veci a jeho zistenie
na posúdenie veci správny súd považuje za dostačujúce a  za nesporné tak, ako ho v podrobnostiach
opísali orgány verejnej správy v oboch inštanciách v ich rozhodnutiach. Postupom orgánov verejnej
správy taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania možnosť konať pred týmito
orgánmi pričom správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy vo vzájomnej súvislosti pričom prihliadal na všetko čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
49. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, správny súd
má za to, že orgány verejnej správy s náležitou zodpovednosťou interpretovali a aplikovali príslušné
zákony za súčasného dodržiavania základných práv a slobôd a žalovaný sa s námietkami žalobcu v
napadnutom rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej
by zostalo na správnom súde a vyhodnotil ich ako nedôvodné, pričom jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania a ktoré
neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím. Správny súd napadnuté  rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím považuje
za vydané v súlade so zákonom, a preto niet dôvodu na ich zrušenie.
50. S poukazom na vyššie uvedené dôvody, správny súd dospel k záveru, že správna žaloba nie je
dôvodná, a preto ju s poukazom na ustanovenie § 190 SSP zamietol.
51. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 168 SSP, avšak vo veci úspešnému
žalovanému žiadne trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, a preto mu súd náhradu trov konania
nepriznal.
52. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.).
53. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, správny  súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
je zákonné, a preto žalobu s poukazom na ust. § 190 SSP zamietol.
54. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 168 SSP, avšak vo veci úspešnému
žalovanému žiadne trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, a preto mu súd náhradu trov konania
nepriznal.
55. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do 30 dní od jeho doručenia, na Krajský
súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doničené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.



V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej
pomoci.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:039a75a4-063c-4789-a9c3-3a184fa8fa88", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.797.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 797/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 797/2016 z 18. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-18", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.797.2016.1"}, {"guid": "ussr:0d522a15-872c-4832-8802-c9ae5f7f7789", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 310/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 310/2011 z 28. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-28", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0d522a15-872c-4832-8802-c9ae5f7f7789"}, {"guid": "ussr:fed12845-0c38-4b9c-a491-b0db57ef4ef7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 428/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 428/09 z 16. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-16", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fed12845-0c38-4b9c-a491-b0db57ef4ef7"}], "citovane_v": []}