Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2S/163/2021 z 10. 8. 2021 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 10. augusta 2021, sp. zn. 2S/163/2021, ECLI:SK:KSBA:2021:1018201508.1 Krajský súd Bratislava | 2S/163/2021 | ECLI:SK:KSBA:2021:1018201508.1 | 2021-08-10 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 191 ods. 1 písm. d) SSP, zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3dd74742-cf48-4eb2-b616-8b1df5a17f59 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1018201508.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/163/2021
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201508
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 08. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1018201508.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov
senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: B. R.,
nar. XX.XX.XXXX, M. XXX/XX, XXX XX R.- L. H., právne zastúpený: JUDr. Šimon Meliš, advokát,
Polianky 76, 841 01 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova
2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného o nesprístupnení informácie,
jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
č. SITB-2018/000728-004 zo dňa 21.08.2018 z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Žaloba

1. Žalobou doručenou súdu dňa 23.10.2018 sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutí žalovaného o
odmietnutí poskytnutia informácií, ktoré podľa žalobcu fiktívne vydal žalovaný dňa 07.08.2018 v prvom
stupni a bolo potvrdené rozhodnutím žalovaného č. SITB-2018/000728-004 zo dňa 31.08.2018. Žalobca
žiadal súd zrušiť obe rozhodnutia a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.
2. Žalobca k priebehu konania pred správnym orgánom uviedol, že dňa 26.07.2018 požiadal podľa
zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov (ďalej aj
ako „zákon o slobode informácií” alebo ako „zákon č. 211/2000 Z.z.“) žalovaného elektronickou poštou
o sprístupnenie informácií, ktoré vo svojej žiadosti označil bodmi 1 až 13 a bodom 15 (bod 14 žalobca vo
svojej žiadosti omylom vynechal). V žiadosti uviedol, že informácie požaduje sprístupniť na ním uvedenú
emailovú adresu.
3. Žalovaný žiadosť žalobcu vybavil dňa 01.08.2018 elektronickou poštou, ktorá obsahovala odpovede
na otázky žalobcu uvedené v bodoch 1 a 2 jeho žiadosti. K bodom 3 až 13 a ani k bodu 15 sa žalobca
nevyjadril.
4. Proti vybaveniu jeho žiadosti žalobca dňa 16. 8. 2018 podal elektronickou poštou opravný prostriedok
- rozklad, v ktorom uviedol, že vo vzťahu k žiadosti o sprístupnenie informácií uvedených v bodoch 3
až 13 a v bode 15, došlo k vydaniu fiktívneho rozhodnutia v zmysle s § 18 ods. 3 zákona o slobode
informácií a opätovne požiadal o sprístupnenie týchto informácií.
5. Žalovaný k rozkladu vydal písomnosť č. SITB-2018/000728-004 zo dňa 21.08.2018, v ktorej uviedol,
že žiadosť žalobcu nebola vyhodnotená ako žiadosť o informácie podľa zákona o slobode informácií, ale
len ako bežná korešpondencia a z tohto dôvodu nebolo proti odpovedi zo dňa 01.08.2018 možné podať
opravný prostriedok. Ďalej odpoveď na odvolanie obsahovala odôvodnenie, že žalobcom požadované
informácie nespĺňajú kritériá, ktoré musia spĺňať informácie podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií,



konkrétne, že za informáciu v zmysle zákona o slobode informácií sa považuje len exaktný údaj alebo
súbor údajov, ktoré má povinná osoba k dispozícii, a to buď v listinnej podobe alebo na inom nosiči dát,
alebo by takéto informácie v uvedenej forme zo svojej úradnej povinnosti mala mať.
6. Žalobca nesúhlasil so žalovaným, keď žiadosť žalobcu nevybavil v súlade s právnou úpravou zákona
o slobode informácií. Vo svojej odpovedi zo dňa 01.08.2018 sa vôbec nevyjadril k bodom 3 až 13 a k
bodu 15 tejto infožiadosti. Ak žalovaný chcel nesprístupniť informácie, mal v súlade s § 18 ods. 2 zákona
o slobode informácií vydať o tom písomné rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote 8 pracovných dní.
7. Vzhľadom na to, že fiktívne rozhodnutie neobsahovalo poučenie o odvolaní, žalobca v zákonom
stanovenej lehote 3 mesiace (§ 54 ods. 3 správneho poriadku) podal dňa 16. 8. 2018 voči tomuto
fiktívnemu rozhodnutiu odvolanie, v ktorom uviedol, že vo vzťahu k žiadosti o sprístupnenie informácií
uvedených v bodoch 3 až 13 a v bode 15, došlo k vydaniu fiktívneho rozhodnutia v súlade s § 18 ods.
3 zákona o slobode informácií a opätovne požiadal o sprístupnenie týchto informácií.
8. Ani postup žalovaného nebol podľa žalobcu v súlade so zákonom o slobode informácií, keď odvolanie
vybavil len odpoveďou generálneho riaditeľa sekcie informatiky, telekomunikácií a bezpečnosti MV SR
Ing. Jozefom Čapuškom. Za situácie, že odvolací orgán v zákonnej 15-dňovej lehote o rozklade žalobcu
nerozhodol, v súlade s § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií došlo dňa 31. 8. 2018 k vydaniu fiktívneho
rozhodnutia ministra vnútra Slovenskej republiky o podanom odvolaní, ktorým odvolanie zamietol a
napadnuté rozhodnutie potvrdil, pričom za deň doručenia tohto rozhodnutia sa považuje druhý deň po
uplynutí lehoty na jeho vydanie, v tomto prípade teda 3. 9. 2018.

II. Vyjadrenie žalovaného

9. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním doručeným elektronicky dňa 01.04.2018, žalobu považoval za
nedôvodnú a žiadal, aby ju súd zamietol.
10. Podľa žalovaného žiadosť žalobcu o prístup k informáciám bola vyhodnotená ako bežná
korešpondencia a nie ako žiadosť o sprístupnenie informácií podľa zákona o slobode informácií. V
zmysle § 19 ods. 2 správneho poriadku, že sa podanie posudzuje podľa jeho obsahu bol žalovaný
povinný zaobchádzať s podaním žalobcu podľa jeho obsahu a nie podľa jeho označenia. Preto bolo
podanie žalobcu posúdené so záverom, že nejde o poskytnutie informácií v zmysle zákona o slobode
informácií, a teda nemožno pri vybavení žiadosti postupovať podľa ustanovení tohto zákona.
11. V uvedenej súvislosti žalovaný poukazujúc na § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií uviedol, že
pojem „informácia“ legálna definícia neupravuje. Vychádzajúc z ustanovenia § 3 ods. 1 zákona o slobode
informácií a judikatúry aplikovanej súdmi, „informáciou je len exaktný údaj alebo súbor údajov, ktoré
ma povinná osoba k dispozícií, a to buď v listinnej podobe alebo na inom nosiči dát, alebo by takéto
informácie v uvedenej forme zo svojej úradnej povinnosti mala mať. Pokiaľ požadovaná informácia
takéto kritéria nespĺňa, nie je možné procesne postupovať podľa zákona o slobode informácií, pretože
nejde o žiadosť o informáciu, hoci by ju takto žiadateľ označil“. Vychádzajúc z premisy, že povinné
osoby sprístupňujú len informácie, ktoré majú mať k dispozícii, režim zákona neustanovuje povinnosť
nové informácie vytvárať alebo vyjadrovať názory k určitej problematike, ako napr. analýzy či právne
výklady. To isté platí aj pre otázky na subjektívne názory predstaviteľov povinných osôb. Vzhľadom na
uvedené žiadosti, ktorých obsahom je poskytnutie výkladu právneho predpisu, stanoviska, prognózy,
subjektívneho názoru predstaviteľa povinnej osoby a ktoré majú charakter právnej rady sa nevybavujú
podľa zákona o slobode informácií.
12. Jediným rozhodujúcim kritériom bola podľa žalovaného skutočnosť, že žalobca svojou žiadosťou
požadoval „stanoviská“, na ktoré sa zákon o slobode informácií nevzťahuje. S ohľadom na to bol
postup žalovaného pri zaslaní odpovede na predmetnú žiadosť žalobcu správny argumentácia žalobcu
o fiktívnom rozhodnutí je bezpredmetné.

III. Duplika žalobcu
13. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného podaním doručeným elektronicky dňa 11.004.2019.

14. Uviedol, že Zákon o slobode informácií je transpozíciou týchto smerníc. Podľa princípov uplatňovania
práva Európskej únie je potrebné pojem „informácia“ v zákone o slobode informácií vykladať v súlade
so smernicami tak, aby bol dosiahnutý cieľ smerníc. Definíciou pojmu „informácia“ vhodnou aj na účely
zákona o slobode informácií je definícia obsiahnutá v § 2 písm. b) zákona č. 215/2004 Z. z. - zákona
o ochrane utajovaných skutočností, podľa ktorej je informáciou „obsah písomnosti, nákresu, výkresu,



mapy, fotografie, grafu alebo iného záznamu, obsah ústneho vyjadrenia alebo obsah elektrického,
elektromagnetického, elektronického alebo iného fyzikálneho transportného média“.

15. Najvyšší súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. rozhodnutia vo veciach sp. zn. 3 Sž
16/2004, sp. zn. 1 Sžo NS/1/2006, sp. zn. 2 Sžo 19/2008, sp. zn. 5 Sži 4/2010, 8 Sži 2/2010 alebo 5
Sži 3/2011) uviedol, že podľa obsahu slova je informáciou „správa, údaj alebo poučenie, ktoré fyzická
osoba alebo právnická osoba odovzdáva inej fyzickej osobe alebo právnickej osobe a dovtedy jej nebola
známa. Informácia je základom vzájomného vymieňania údajov, ktoré má za cieľ získanie nového
poznania. Informáciou je aj štatistické spracovanie údajov.”

16. V súlade s § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií musí povinná osoba poskytovať informácie, ktoré
má „k dispozícii“. Ide napríklad o informácie, ktoré povinná osoba pri svojej činnosti používa, využíva
alebo s ktorými narába. Nejde iba o tie informácie, ktoré povinná osoba sama vytvorila, ale aj o tie, ktoré
boli povinnej osobe postúpené inými osobami alebo organizáciami. Nie je podstatné, že nejde priamo o
informácie o kompetenciách, resp. činnosti samotnej povinnej osoby. Povinná osoba musí sprístupňovať
nielen informácie, ktoré má fakticky k dispozícii, ale aj tie informácie, ktoré podľa zákonov musí mať k
dispozícii. Ak ich v rozpore so zákonom dispozícii nemá, musí ich urýchlene doplniť a sprístupniť (napr.
rozsudok KS BA sp. zn. 4S/202/2011).

17. O vytvorenie úplne novej informácie ide napríklad vtedy, keď žiadatelia požadujú od povinných
osôb vypracovanie rozborov, analýz, referátov, poskytnutie odborných alebo politických stanovísk,
prognóz, výkladov právnych predpisov alebo keď posielajú dotazy na subjektívne názory predstaviteľov
povinnej osoby na určitý problém , pričom povinná osoba nemá takéto dokumenty, alebo informácie
vôbec vytvorené. O vytvorenie novej informácie sa však nejedná, ak ku príprave odpovede na
žiadosť o informácie stačí iba mechanické vyhľadanie a zhromaždenie údajov, ktoré sa u povinnej
osoby nachádzajú a ktoré musia byť napríklad vyhľadané v rôznych dokumentoch, „vyňaté“ z týchto
dokumentov, zhromaždené a následne „vtelené“ do odpovedi na žiadosť (napr. Najvyšší súd Slovenskej
republiky 3Sži/5/2013).

18. Z obsahu predmetnej žiadosti je zrejmé sprístupnenie akých informácií žalobca požadoval, pričom
informácie požadované v žiadosti žalobcu v bodoch 3 až 13 a v bode 15 nemajú charakter rozborov,
analýz, referátov, prognóz, právnej rady alebo subjektívneho názoru predstaviteľa povinnej osoby
(možno s výnimkou možno otázky č. 8 v žiadosti žalobcu). Žalobca od žalovaného nepožadoval
vyjadrenie jeho subjektívneho názoru, výkladu právneho predpisu, právnu radu alebo akéhokoľvek
hodnotenie informácií, ktoré žalovaný požadoval sprístupniť. Rovnako žalobca vo svojej žiadosti
nežiadal ani analýzy alebo rozbory požadovaných informácií. Žalobca tiež nepožadoval žiadnu
informáciu, ktorú by žalovaný nemal, resp. by ju musel vytvárať.

19. Žalobca vo svojej žiadosti žiadal o uvedenie informácií, ktoré má povinná osoba k dispozícii, ktoré pri
svojej činnosti používa, využíva alebo s ktorými narába. Z formulácií otázok žalobcu v jeho žiadosti, ktoré
žalovaný úplne ignoroval a ku ktorým sa vôbec nevyjadril, jednoznačne vyplýva, aké informácie žalobca
požadoval sprístupniť, pričom na tieto otázky je možné dať jednoznačnú odpoveď bez akýchkoľvek
hodnotiacich názorov povinnej osoby alebo vypracovávania stanovísk, analýz a rozborov (možno s
výnimkou otázky č. 8 v žiadosti žalobcu).

20. Na základe uvedeného žalobca má za to, že ním požadované informácie sú informáciami, ktoré
žalovaný mal mať k dispozícii a bol povinný ich žalobcovi sprístupniť podľa zákona o slobodnom prístupe
k informáciám. Z odpovede žalovaného na žiadosť žalobcu zo dňa 01.08.2018 vôbec nevyplýva, že
žalovaný vyhodnotil žiadosť žalobcu ako bežnú korešpondenciu (toto bolo uvedené až v odpovedi
žalovaného na odvolanie žalobcu zo dňa 21. 8. 2018), pričom ani z odpovede žalovaného zo dňa
01.08.2018 a ani z odpovede žalovaného na odvolanie zo dňa 21.08.2018 nevyplýva na základe čoho
žalovaný dospel k záveru, že žalobca žiada o stanoviská žalovaného alebo poskytnutie právnej rady.

21. V ustanovení § 19 ods. 2 Správneho poriadku ide o dôležité interpretačné pravidlo, ktorého zmyslom
je posúdiť podanie účastníkov tak, aby jeho výklad zodpovedal skutočnej vôli osoby, ktorá ho robí. To na
jednej strane vyžaduje, aby správny orgán odstránil možné pochybnosti o úmysle účastníka tak, aby sa z
obsahu podania jednoznačne určito a zrozumiteľne dalo ustáliť, čo je jeho úmyslom, zároveň však takéto
požadované upresnenie na druhej strane limituje správny orgán pri posúdení skutočného procesného



úmyslu účastníka pri hodnotení jeho vôle, ktorú zrozumiteľne a jednoznačne vyjadril. Správny orgán
si nemôže domýšľať obsah úkonu alebo z obsahu jednoznačného úkonu robiť závery, ktoré z neho v
skutočnosti nevyplývajú a dať úkonu iný význam, než účastníkom sledovaný zmysel. Každý procesný
úkon je potrebné posudzovať z objektívneho hľadiska, podľa toho ako bol navonok urobený (rozsudok
NS SR sp. zn. 10Sžd/21/2011). Vzhľadom na obsah žiadosti žalobcu o poskytnutie informácií, kde v
otázkach jasne formuluje sprístupnenie akých informácií požaduje, mala byť jeho žiadosť posudzovaná
a vybavená podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám.

IV. Rozhodnutie správneho súdu a rozhodnutie kasačného súdu.
22. Krajský súd v Bratislave, senát 5S, rozsudkom č.k. 5S 182/2018-40 zo dňa 26.11.2019 rozhodol
tak, že žalobu žalobcu zamietol a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Proti tomuto
rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozsudkom sp. zn. 6Sžik/3/2020 zo dňa 16.06.2021, rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S
182/2018-40 zo dňa 26.11.2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
23. Vo svojom rozhodnutí kasačný súd uviedol:
„Ako už kasačný súd konštatoval, zo zdôvodnenia kasačnou sťažnosťou napadnutého rozsudku
správneho súdu, okrem citácie zákonných ustanovení, všeobecnej konštatácie vyplývajúcej z ustálenej
judikatúry týkajúcej sa aplikácie zákona č. 211/2000 Z. z., opisu obsahu celej žiadosti žalobcu o
poskytnutie informácií, vyplýva, že obsahuje len všeobecné pojmy a konštatácie, bez konkretizácie
úvah správneho súdu, vo vzťahu k jednotlivým bodom kasačnej sťažnosti, ku ktorej žalovaný informácie
žalobcovi neposkytol. Takýto charakter majú ods. 27 až 30 rozsudku, ktoré boli dôvodom pre rozhodnutie
správneho súdu, vyjadrené vo výroku napadnutého rozsudku.
Kasačný súd opätovne zdôrazňuje, že odôvodnenie rozsudku neobsahuje dôvody s odkazom na
konkrétne skutkové zistenia správnych orgánov, konkrétny obsah žiadosti žalobcu o poskytnutie
informácie, ktoré neboli žalobcovi poskytnuté, neobsahuje vysporiadanie sa s aplikáciou, resp.
neaplikáciou, (ods. 30) zákona o slobodnom prístupe k informáciám, vo vzťahu k jednotlivým bodom
žiadosti, vo vzťahu ku ktorým informácie žalobcovi neboli poskytnuté (3 až 13 - 15).
Právo na spravodlivý proces zahŕňa právo na prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo
na verejnosť konania a rozhodnutia, právo na rozhodnutie v primeranej lehote a právo na spravodlivé
prejednanie veci, do ktorého okrem iného patrí aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Rozhodnutie súdu musí byť odôvodnené a musí byť z neho dostatočne zrejmé, na základe čoho súd
dospel k svojmu rozhodnutiu. Aj keď nie je nevyhnutné, aby sa súd vysporiadal s úplne všetkými
argumentmi účastníkov, vyjadrenie, ktoré bolo akceptované a malo rozhodujúci vplyv na výsledok sporu,
musí byť zdôvodnené jasne a nepochybne.
Podľa zdôvodnenia rozsudku správneho súdu všetky body žiadosti 3 až 13 a 15 sú, žiadosťou, aby
sa žalovaný vyjadril k určitým technickým problémom, analýzam, právnym výkladom a subjektívnym
stanoviskám (ods. 28 rozsudku správneho súdu). Z tohto zdôvodnenia rozsudku správneho súdu nie je
kasačnému súdu zrejmé, ktoré z bodov 3 až 13 a 15 sú analýzami, ktoré stanoviskami, ktoré sa týkajú
technických problémov, a ktoré sú subjektívnym právnym výkladom. Pokiaľ tento záver správny súd
konštatoval v ods. 28 rozsudku vo vzťahu ku všetkým bodom žiadosti 3 až 13, 15, tak kasačný súd
konštatuje, že tento záver správneho súdu je všeobecný, nekonkrétny, nevzťahujúci sa na konkrétne
body žiadosti 3 až 15 a je nedostatočne zdôvodnený vo vzťahu ku konkrétnym bodom žiadosti o
poskytnutie informácie.
Ďalej kasačný súd poukazuje na obsah bodov 3, 6, 9 prvá veta, 11, 12, 13 prvá veta, ktoré sú uvedené
v napadnutom rozsudku správneho súdu v ods. 25 rozsudku, keď v bode 3 žiadosti žalobca žiada, aby
mu bolo oznámené kto (ktorý subjekt) rozhodol, že sú vydávané malé eID nekompatibilné s doterajším
softwarovým vybavením a od akého dátumu, v bode 6 žiadosti žalobca žiada, aby správny orgán mu
oznámil či existuje, bola uzavretá, alebo nebola uzavretá, dohoda medzi žalovaným a spoločnosťou
Microsoft, ktorá zvýhodňuje používateľov tohto OS pre inými užívateľmi, ďalej v bode 9 prvá veta žiadosti
sa pýta, aké zadanie, aký operačný program bol vyvíjaný pre eID klient pre 3 OS Windows, Mac Linux,
v bode 11 žiadosti sa pýta, ktorá osoba na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky, konkrétne meno,
priezvisko, funkcia osoby, je zodpovedná za rozhodnutie o nasadení nových eID a v bode 13 prvá veta
žiada, aby povinná osoba oznámila či existuje zmluvná povinnosť - či existuje zmluva (zmluvná povinnosť
na sprístupnenie funkčnej eID klientov aj pre iný OS alebo OS Windows).
Obsah žiadosti v bodoch 3, 6, 9 prvá veta, 11, 12 a bod 13 prvá veta, správny súd vôbec nevyhodnocoval
a nezdôvodňoval, prečo v žiadosti v týchto bodoch, resp. časti bodov sa nejedná sa o informácie,
na ktoré by sa neaplikoval zákon č. 211/2000 Z. z. S poukazom na obsah týchto konkrétnych bodov



žiadosti žalobcu o poskytnutie informácií nie je možné, podľa kasačného súdu, ich považovať za analýzy,
vyjadrenia k technickým problémom, právnym výkladom a k subjektívnym stanoviskám.
Kasačný súd poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 21/96 z 4.
februára 1997, podľa ktorého porušením práva na súdnu ochranu je aplikácia právnych predpisov
síce formálne súladná s ich textom, avšak odhliadajúca od reálnych spoločenských vzťahov. Nemožno
tolerovať formalistický postup, ktorým za sa použitia sofistikovanej argumentácie odôvodňuje zrejmá
nespravodlivosť. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže sa od
neho odchýliť pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý
z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku;
povinnosť súdu nachádzať právo neznamená iba vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom
texte, ale tiež povinnosť zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom i tam, kde ide o interpretáciu
abstraktných noriem a ústavných zásad.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu platí, že interpretácia, ktorá je v extrémnom rozpore s
princípmi spravodlivosti (napr. prehnaný právny formalizmus), znamená porušenie základných práv (viď
napr. nález ústavného súdu č. k I. ÚS 118/2013-32). Ústavný súd pod prehnaným právnym formalizmom
rozumie takú interpretáciu, pri ktorej striktné trvanie na formálnych stránkach práva neplní žiadnu
rozumnú funkciu, ale naopak, popiera samotný zmysel právnej úpravy (napr. uznesenie ústavného
súdu č. k. IV. ÚS 19/2012-13). Navyše, ústavný súd netoleruje formalistický postup, ktorý používa
sofistikované odôvodňovanie na presadenie zrejmej nespravodlivosti (viď napr. uznesenie ústavného
súdu č. k. II. ÚS 176/2011-14 alebo sp. zn. II. ÚS 243/07). Podľa ústavného súdu pri výklade a aplikácii
právnych predpisov a zásad nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a
vetách toho ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu (viď napr. nález
ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 306/2010, resp. č. k. I. ÚS 118/2013-32).
Naviac, kasačný súd z obsahu administratívneho spisu ani vyjadrení žalovaného nezistil, pri vyslovenom
právnom názore správneho súdu (ods. 30 rozsudku), že by žalovaný na nezodpovedané otázky
žiadosti odpovedal a poskytol informácie, v rámci bežnej korešpondencie a bežnej komunikácie s inými
subjektami, ktoré nepodliehajú zákonu č. 211/2000 Z.z.
V súlade s rozvrhom práce Krajského súdu v Bratislave súdená vec po vrátení z Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky bola pridelená senátu 2S, ktorý vo veci nariadil pojednávanie a rozhodol týmto
rozsudkom.“
V. Administratívny spis

24. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že žalobca žiadosťou zo dňa 26.07.2018 požiadal
žalovaného „v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám o informácie uvedené v nasledovných
bodoch:
„Je pravda, že novo vydaný eID (vydaný 25. 7. 2018 z dôvodu nahratia nových certifikátov alebo zmeny
bydliska) nie je možné používať pod OS Linux, nakoľko vydaný eID nie je kompatibilný s verziou eID
klient (dostupná na slovensko.sk) vo verzii 1.9.4. Ak to pravda nie je, ako treba odstrániť nefunkčnosť
(po zasunutí tohto nového eID do čítačky totiž hlási chybu "neznáma karta"). Ak to je pravda, prosím
o poskytnutie ďalších informácií:
1. Na základe akej právnej skutočnosti štát (Min. vnútra SR) núti fyzickú osobu, ktorá má dlhodobo
aktivovanú elektronickú schránku, túto využíva, týmto znefunknčnením kúpiť si a používať komerčný
operačný systém jedného dodávateľa (t. j. Windows, ktorý je podľa call centra MV SR aktuálne jediný
OS, pod ktorým funguje eID klient).
2. Kto a na základe akej skutočnosti rozhodol, že sú vydávané eID nekompatibilné s doterajším
softvérovým vybavením a od akého dátumu sú vydávané tieto nové eID, ktoré sú nekopmpatibilné s
eID klient v 1.9.4.?
3. Aké technické prekážky bránia používaniu nového eID s aktuálnou verziou eID klient v 1.9.4 pod OS
Linux?
4. Je alebo nie je štát v zmysle príslušných právnych predpisov a technických špecifikácií riešení
elektronických preukazov povinný zabezpečiť funkčnosť eID aj na iných, ako komerčných OS (t. j. na
iných ako Windows)?
5. Má štát, resp. MV SR dohodu so spoločnosťou Microsoft (alebo akoukoľvek inou spoločnosťou), ktorá
zvýhodňuje používateľov tohto OS pred inými užívateľmi, keďže eID klient pre OS Windows je funkčný,
a pre iné OS nie?
6. Ako má postupovať občan s aktivovanou elektronickou schránkou, do ktorej sa nemôže dostať, keďže
štát mu toto znemožnil (doteraz, t. j. pred výmenou eID, to fungovalo)?



7. Je alebo nie je znemožnenie používania eID občanovi používajúcom OS Linux oproti občanovi
používajúcom OS Windows podľa MV SR diskriminačné?
8. Na základe akej právnej skutočnosti (zadanie, operačný program a pod.) bol vyvíjaný eID klient pre 3
OS (Windows, Mac, Linux) a čo sa v tomto smere zmenilo, keď štát rozhodol o sprístupnení eID klienta
vo verzii 2 len pre používateľov OS Windows?
9. Vedel štát (resp. MV SR) o tom, že vydávaním nových eID dôjde k znefunkčneniu ich použitia na OS
Linux a OS Mac?
10. Ktorá konkrétna osoba na MV SR je zodpovedná za rozhodnutie o nasadení nových eID?
11. Ktorá konkrétna osoba na MV SR je zodpovedná za správnosť fungovania aplikácie eID klient?
12. Ktorá spoločnosť programuje pre MV SR eID klient?
13. Má spoločnosť podľa bodu 12 zmluvnú alebo inú povinnosť sprístupniť funkčný eID klient aj pre iný
OS, ako OS Windows? Ak áno, sprístupnite mi (scan) príslušného dokumentu, z ktorého to vyplýva a
uveďte mi, prečo sa tak nestalo. Ak nie, z akého dôvodu MV SR takéto zadanie nepožaduje?
15. Nefunkčnosť eID klienta vo v 1.9.4. pod OS Linux je stanovom konečným? Ak nie, kedy dôjde k
náprave stavu? Informácie žiadam poskytnúť elektronicky na moju dole uvedenú emailovú adresu.
Otázky aj odpovede sprístupním na účely medializácie, nakoľko podľa môjho názoru ide o neprípustné
konanie štátu v tomto smere.“
25. Žalovaný žalobcovi na jeho žiadosť odpovedal e-mailom zo dňa 01.08.2018 v nasledovnom znení:
„Dobrý deň pán Bojna, skutočnosť, že nová aplikácia pre eID pre Linux bude sprístupnená v neskoršom
termíne, obmedzuje len tých držiteľov dokladu eID, ktorí majú na karte nový profil, t. j. tých občanov,
ktorí majú na svojom doklade vygenerovaný certifikát kvalifikovaného elektronického podpisu (KEP) po
1. júli 2018. Občania, ktorí na svojom eID doklade nemajú KEP alebo majú KEP vydaný do 30. júna
2018 môžu využívať pôvodné riešenie eID na všetkých platformách, vrátane Linux. Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky v žiadnom prípade nediskriminuje používateľov rôznych operačných systémov
a pristupuje k nim s náležitou pozornosťou. Sprístupnenie verzie aplikácie pre Windows pred inými
platformami bolo spôsobené chybou dodávateľa bez vedomia MV SR a vzniknutú situáciu riešime
právnou cestou. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sprístupnilo novú verziu aplikácie pre eID
pre platformu Windows 3. júla 2018 a následne 26. júla 2018 aj pre platformu Mac. Nová aplikácia
pre eID využíva niektoré štandardné knižnice (softvérové moduly tretích strán). Dodávateľ nahrádzal
komponenty pôvodného riešenia novými s použitím najnovších verzií knižníc a to hlavne v záujme
zvýšenia bezpečnosti celého riešenia a tiež z dôvodu, že niektoré staršie verzie knižníc nebudú už v
krátkom čase podporované výrobcami. Nové knižnice už vykazujú spätnú nekompatibilitu so staršími
verziami, čo tým pádom neumožňuje použitie nižších verzií aplikácií v kombinácii s novými knižnicami.
Ukázalo sa, že niektoré komponenty vo vyšších verziách vykazujú nestabilitu, ktorá sa napr. na verzii
aplikácie pre Windows prejavovala sporadickým „pádom“ propagátora certifikátov. Nestability sa však
vo väčšej miere prejavili na platforme Mac a Linux, čo si vyžiadalo zvýšené nároky na regresné testy a
identifikáciu a použitie takých verzií knižníc, ktoré sú stabilné. Najväčšie problémy pri integrácii nových
verzií knižníc boli zaznamenané práve na platforme Linux. Navyše riešenie eID je portované na tri rôzne
distribúcie Linuxu, čo navyšuje prácnosť najmä regresných testov.“
26. Proti e-mailu žalovaného zo dňa 01.08.2018, teda v reakcii na formu, v ktorej žalovaný vyriešil
žalobcovu žiadosť o sprístupnení informácií žalobca podal opravný prostriedok, o ktorom rozhodol
žalovaný listom pod č. SITB-2018/000728-004 zo dňa 21.08.2018, v ktorom uviedol, že „Vaše podanie,
zaslané emailom zo dňa 26. 7. 2018, nebolo vyhodnotené ako žiadosť o informácie podľa zákona
č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov a bolo vybavené ako bežná korešpondencia.
Z uvedeného dôvodu nie je možné voči nemu podať odvolanie voči nesprístupneniu informácie. V
zmysle § 19 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov (ďalej len "správny poriadok") sa podanie posudzuje podľa jeho obsahu. Z tohto hľadiska
bolo podanie posúdené so záverom, že sa nejedná o žiadosť o sprístupnenie informácií podľa zákona
o slobode informácií. Je síce pravdou, že zákon o slobode informácií explicitne neuvádza, čo všetko je
informáciou, o sprístupnenie ktorej možno žiadať na základe citovaného zákona. Avšak, ako vyplýva z
ustanovenia § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií, ako aj judikatúry aplikovanej súdmi, informáciou
je len exaktný údaj alebo súbor údajov, ktoré má povinná osoba k dispozícii, a to buď v listinnej
podobe alebo na inom nosiči dát, alebo by takéto informácie v uvedenej forme zo svojej úradnej
povinnosti mala mať. Pokiaľ požadovaná informácia takéto kritériá nespĺňa, nie je možné procesne
postupovať podľa zákona o slobode informácií, pretože nejde o žiadosť o informáciu, hoci by ju takto
žiadateľ označil. Žiadosti, ktorých obsahom je poskytnutie výkladu právneho predpisu, stanoviska,
prognózy, subjektívneho názoru predstaviteľa povinnej osoby a ktoré majú charakter právnej rady, sa



nevybavujú podľa zákona o slobode informácií. Takýmto spôsobom postupuje aj verejný ochranca práv
 ako aj Kancelária Ústavného súdu Slovenskej
republiky (Čl. 6 bod 7).“

VI. Relevantné právne predpisy

27. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
28. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť
zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,
bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
29. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú
povinné osoby k dispozícii.
30. Podľa § 12 zákona č. 211/2000 Z.z. všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba
tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií,
pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým
trvá dôvod nesprístupnenia.
31. Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. žiadosť možno podať písomne, ústne, faxom,
elektronickou poštou alebo iným technicky vykonateľným spôsobom.
32. Podľa § 14 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. zo žiadosti musí byť zrejmé, ktorej povinnej osobe
je určená, meno, priezvisko, názov alebo obchodné meno žiadateľa, jeho adresa pobytu alebo sídlo,
ktorých informácií sa žiadosť týka a aký spôsob sprístupnenia informácií žiadateľ navrhuje.
33. Podľa § 14 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. ak žiadosť nemá predpísané náležitosti uvedené v odseku
2, povinná osoba bezodkladne vyzve žiadateľa, aby v určenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako
sedem dní, neúplnú žiadosť doplnil. Poučí žiadateľa aj o tom, ako treba doplnenie urobiť. Ak napriek
výzve povinnej osoby žiadateľ žiadosť nedoplní a informáciu nemožno pre tento nedostatok sprístupniť,
povinná osoba žiadosť odloží.
34. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. žiadosť o sprístupnenie informácií povinná osoba vybaví
bez zbytočného odkladu, najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa podania žiadosti alebo odo dňa
odstránenia nedostatkov žiadosti podľa § 14 ods. 2 a 3 a do 15 pracovných dní, ak sa sprístupňuje informácia nevidiacej osobe v prístupnej
forme podľa § 16 ods. 2 písm. a) , ak tento
zákon neustanovuje inak.
35. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá
o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade, ak žiadosť
bola odložená (§ 14 ods. 3 ).
36. Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. ak povinná osoba v lehote na vybavenie žiadosti
neposkytla informácie či nevydala rozhodnutie a ani informáciu nesprístupnila, predpokladá sa, že vydala
rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu. Za deň doručenia rozhodnutia sa v tomto prípade
považuje tretí deň od uplynutia lehoty na vybavenie žiadosti (§ 17).
37. Podľa § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. odvolací orgán rozhodne o odvolaní do 15 dní od
doručenia odvolania povinnou osobou. Ak odvolací orgán v tejto lehote nerozhodne, predpokladá sa, že
vydal rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil; za deň doručenia tohto
rozhodnutia sa považuje druhý deň po uplynutí lehoty na vydanie rozhodnutia.
38. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na
konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.
39. Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.
40. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

VII. Posúdenie veci správnym súdom

41. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe správnych žalôb zákonnosť rozhodnutí a
postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou
napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými



a procesnými administratívnymi predpismi. Súd musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho
orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu
podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom
predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu
konania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa
na také konanie vzťahuje zákon o správnom konaní, resp. iný procesný zákon.

42. Predmetom súdneho prieskumu boli rozhodnutia žalovaného o odmietnutí poskytnutia informácií,
ktoré podľa žalobcu fiktívne vydal žalovaný dňa 07.08.2018 v prvom stupni a bolo potvrdené
rozhodnutím žalovaného č. SITB-2018/000728-004 zo dňa 31.08.2018.

43. Právo na informácie spolu so slobodou prejavu sú ústavnými právami každého subjektu
garantovanými Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd a Dohovorom o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Právo vyhľadávať a šíriť informácie však nie je absolútne a možno
ho obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv
a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26
ods. 4 Ústavy SR). Výkladovým pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie
čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich
podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ a ich rozsah.

44. Podľa čl. 10 Dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať
názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez
ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým,
televíznym alebo filmovým spoločnostiam (ods. 1). Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti
aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám,
ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej
bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo
morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania
autority a nestrannosti súdnej moci (ods. 2).

45. Z článku 26 ods. 5 Ústavy SR výslovne vyplýva povinnosť orgánov verejnej moci primeraným
spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Ústava v článku 26 ods. 4 stanovuje
aj dôvody pre obmedzenie práva na informácie. Ide o prípady, keď je to v demokratickej spoločnosti
nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného
zdravia a mravnosti, pričom konkrétne dôvody a spôsob odmietnutia prístupu k informáciám musia byť
stanovené iba predpisom so silou zákona. V článku 45 Ústavy SR je osobitne zakotvené právo každého
na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu.
Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach potvrdil, že z článku 26 ústavy vyplýva každému právo na
prístup k informáciám, ktoré sú v dispozícii štátnych orgánov a orgánov verejnej moci. Ak si niekto uplatní
svoje právo na informácie, orgán verejnej moci je povinný strpieť prístup ku konkrétnym k informáciám,
t. j. informáciu mu musí sprístupniť (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 10/99).

46. Ústavný súd SR v súvislosti s výkladom čl. 26 uviedol, že „z ústavnej definície vyplýva, že právo na
informácie zaručené v čl. 26 ústavy má tri zložky, a to vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie informácií. Ide o tri
relatívne samostatné zložky práva na informácie. Vyhľadávanie informácií je vlastne zisťovanie, či v
oblasti záujmu toho, kto informácie vyhľadáva, informácie vôbec jestvujú, aké a kde sa nachádzajú.
Prijímanie informácií je získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom
pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná. Získanie informácie sa môže uskutočňovať
tak zmyslovými orgánmi, ako aj rôznymi technickými prostriedkami, akými sú za súčasného stavu
zvukové, obrazové, ako aj zvukovo-obrazové záznamy, ale aj akýmkoľvek iným spôsobom. Rozširovanie
informácií je akýkoľvek spôsob odovzdania prijatej informácie ďalšiemu subjektu, resp. ďalším subjektom
(mutatis mutandis I. ÚS 57/00). Ústava ponecháva v dispozičnej sfére každého oprávneného subjektu,
aby sa rozhodol, ako právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať informácie o verejných veciach uplatní a
či pritom využije technické zariadenia určené na vyhotovenie obrazového, zvukovoobrazového alebo
zvukového záznamu (podobne aj II. ÚS 28/96)." Ústavný súd SR ďalej uviedol, že "Ústava SR
prostredníctvom práva na informácie vytvára tri skupiny informácií. Prvú predstavujú informácie, ktoré



štátne orgány a orgány územnej samosprávy musia predložiť oprávneným osobám. Druhú skupinu tvoria
informácie, ktoré štátne orgány ani iné orgány verejnej moci nemusia predložiť oprávneným osobám,
ale musia strpieť prístup k nim, ak oprávnené osoby uplatnia svoje právo na informácie. Tretiu skupinu
informácií tvoria informácie, ktoré nemožno zverejniť, pretože ide o informácie podliehajúce úprave čl. 26
ods. 4 Ústavy SR .
Ústava SR neobmedzuje právo na informácie z hľadiska predmetu tohto práva, teda neustanovuje
pozitívny výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môže vyhľadávať, prijímať a rozširovať, ani
neurčuje negatívny výpočet informácií, ktoré nemožno vyhľadávať, prijímať a rozširovať.“

47. Právo na informácie podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR potrebuje konkretizáciu osobitným zákonom (na
rozdiel od slobody prejavu, takisto zakotvenej v čl. 26 Ústavy SR, ktorá nemusí byť bližšie špecifikovaná
osobitnými predpismi). Súčasťou režimu práva na informácie je výslovne uložená povinnosť orgánov
verejnej moci zverejniť (sprístupniť) informácie, ktoré sa zaručujú prostredníctvom práva na informácie.

48. Rozsah a podmienky prístupu k informáciám zaručené Ústavou SR upravuje zákon č. 211/2000 Z.z.,
podľa ktorého má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii, pričom
informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa
informácia požaduje. Osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie sú štátne orgány,
obce ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach
a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy a to iba v rozsahu
tejto ich rozhodovacej činnosti. Všetky zákonom ustanovené obmedzenia práva na informácie vykonáva
povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení
tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba
dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia (§ 12 zákona č. 211/2000 Z.z.).

49. Účastníci zhodne tvrdili, že pojem „informácia“ v zákone o slobode informácií nie je priamo
definovaný. Preto je potrebné, aby takúto definíciu ponúkla aplikačná prax.

50. Z hľadiska frazeologického možno pod pojmom informácia rozumieť správu, zvesť, údaj, skutočnosť,
poznatok ako výsledok poznávacej činnosti

51. Z hľadiska výkladu účelu zákona č. 211/2000 Z.z. je potrebné vychádzať najmä z práva na informácie
vysvetlené v odsekoch 43 až 48 odôvodnenia tohto rozsudku. Vo všeobecnosti platí, že v zmysle § 3
ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. sa sprístupňujú všetky informácie, ktoré majú povinné osoby k dispozícii.
S cieľom zachovania informačnej povinnosti povinnej osoby a aj práva na prístup k informáciám
oprávnenej osoby je nevyhnutné v ďalšom štádiu skúmať, či informáciu ako takú možno sprístupniť
v obmedzenom rozsahu podľa § 9, § 11 a § 12 zákona č. 211/2000 Z.z.. Ak informáciu nemožno
sprístupniť ani v obmedzenom rozsahu, potom povinná osoba informáciu nesprístupní podľa § 8, § 10,
§ 11. Spoločným menovateľom pre čiastočné alebo úplné obmedzenie práva na informácie je, že sú
odôvodnené v súlade so zákonom (test legality) a s cieľom sledovaným zákonom (test legitimity) za
súčasného zohľadnenia podstaty a zmyslu práva na informácie. Všeobecnými cieľmi sú opatrenia v
demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného
poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy SR) a ďalšie ciele vymedzené
v § 8 až § 13 zákona č. 211/2000 Z.z..
52. Z uvedeného vyplýva, že informáciou v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. je údaj, ktorým disponuje
povinná osoba alebo poznanie povinnej osoby. Zákon č. 211/2000 Z.z. zo sprístupnenia vylučuje iba
informácie uvedené v jeho konkrétnych ustanoveniach. Pokiaľ však oprávnenou osobou je požadovaná
informácia, ktorá okrem tohto druhu obsahuje aj iné informácie, nie je možné predmetné zákonné
ustanovenie vykladať spôsobom prísne nezohľadňujúcim práva verejnosti na informácie.
53. Tak ako ústavné právo každého vyhľadávať a šíriť informácie, aj ústavná povinnosť orgánov verejnej
moci poskytovať každému informácie o svojej činnosti môžu byť obmedzené len zákonom, ak ide o
opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu,
verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
236/06). Pokiaľ povinná osoba má podľa zákona č. 211/2000 Z.z. na výber informáciu nesprístupniť
alebo jej sprístupnenie iba obmedziť, je povinná zvážiť, do akej miery, úplne či čiastočne, je nevyhnutné
brániť osobe oprávnenej požadovanú informáciu dostať. Má pritom zvážiť možné ohrozenie právneho
postavenia iných osôb, verejného poriadku a bezpečnosti a po zvážení všetkých okolností sa rozhodnúť
pre jednu zo zákonom ponúkaných možností.



54. Oprávnená osoba (žiadateľ o informácie) ma´ nepochybne právo žiadať o informácie v ľubovoľnom
rozsahu a zákon č. 211/2000 Z.z. jej dáva na výber z viacerých foriem, akými môže informácie žiadať.
Je povinnosťou povinnej osoby, teda aj žalovaného, posúdiť možnosti sprístupnenia, obmedzenia
nesprístupnenia alebo nesprístupnenia, a to z pohľadu proporcionality a potreby takého zásahu do práv
na informácie oprávnenej osoby a rozhodnúť jedným zo spôsobov ustanovených zákonom.
55. Je na mieste uvažovať nad tým, čo vlastne zákonodarca subsumuje pod zákon č. 211/2000 Z.z. a čo
je zahrnuté v povinnosti sprístupniť, teda čo možno považovať za informáciu v zmysle zákona. Povinná
osoba okrem sprístupňovania obligatórneho, ktoré je ustanovené v § 5, §5a a §5b zákona č. 211/2000
Z.z., sprístupňuje všetky ostatné informácie vrátane sprievodných informácií, ktoré má k dispozícii a
ktoré požaduje od nej oprávnená osoba mimo tých, ktoré zákon č. 211/2000 Z.z. pripúšťa nesprístupniť
alebo ich sprístupnenie obmedziť.
56. Z dikcie § 3 zákona č. 211/2000 Z.z. vyplýva, že je povinnosťou sprístupniť informácie požadované
na základe infožiadosti len pokiaľ nimi povinná osoba nedisponuje.
57. Medzi informácie, ktoré povinná osoba (v čase podania infožiadosti) nemá k dispozícii, sú tie, ktoré
by musela vytvoriť. To čo žalovaný nazval „analýzy či právne výklady“, ktorých sa dožadoval žalobca,
patrí do kategórie informácií, ktoré treba vytvoriť. Proces vytvorenia spočíva t tom, že výkladom alebo
analýzou je vlastne spracovaním informácií, ktoré má žalovaný k dispozícii, čím vznikne informácia nová,
ktorou doposiaľ nedisponoval.
58. Zákon neukladá povinnej osobe povinnosť vytvárať informácie, ktoré v čase podania žiadosti
neexistujú alebo neboli vytvorené, a ktorých sprístupnenie by vyžadovalo ich vytvorenie, t. j. vykonanie
operácií a výpočtov s určitými existujúcimi informáciami za účelom vytvorenia nových informácií. Miera
obmedzenia prístupu k informáciám má byť však minimálna a naopak zverejnenie má byť uplatnené v
maximálnej možnej miere. To je zmyslom a cieľom právnej úpravy inštitútu zverejňovania informácií.
59. Ako už bolo uvedené, vytvoreniu novej informácie predchádza spracovanie určitej informácie alebo
určitých informácií, ktorými povinná osoba disponuje Predpokladá sa, že spracovanie je takej intenzity
a rozsahu, že obe informácie (pôvodná a nová) sa budú od seba odlišovať obsahovo i kvalitatívne.
O dostatočné spracovanie a vznik novej informácie napríklad nepôjde vtedy, keď správny orgán len
mechanicky vyselektuje z informácií, ktoré má zoskupené do štandardného celku, tie, ktoré žiada od
neho oprávnená osoba. Tento proces je najčastejší, pretože správny orgán pri svojej činnosti pracuje s
veľkým množstvom informácií a z tejto množiny žiadatelia o sprístupnenie informácií nepožadujú vždy
všetky dostupné informácie, teda informácie z celej agendy správneho orgánu, ale iba jej časť. Podstata
bude spočívať v tom, či povinná osoba požadovanou informáciou disponuje a nie či ju má evidovanú
v konkrétnej podobe, na konkrétnom mieste alebo v konkrétnom rozsahu a ani v tom, či sa uloženie
informácie u povinnej osoby zhoduje s formou a rozsahom informácie, ako ju žiada sprístupniť oprávnená
osoba.
60. Pokiaľ oprávnená osoba žiada sprístupniť informáciu, ktorá by si pred jej sprístupnením od povinnej
osoby vyžadovala mimoriadny prístup - odborné posúdenie, skúmanie, analýzu, syntézu, zber podkladov
a ich obsahové spracovanie ani interpretáciu výsledkov skúmania a nepostačovalo by mechanické
vyhľadanie a formulovanie výsledkov vyhľadávania, vtedy až možno konštatovať, že povinná osoba
požadovanými informáciami nedisponovala a musela by vytvoriť informácie nové a bol by daný dôvod
požadované informácie nesprístupniť.
61. V tomto ohľade pri určení, či na základe infožiadosti povinná osoba má iba vyhľadať a zhromaždiť
informácie, alebo musí vytvoriť kvalitatívne novú informáciu, je dôležitým aspektom intelektuálna
náročnosť činnosti potrebnej, pre vyhovenie požiadavke oprávnenej osoby.
62. Správny súd bez ohľadu na to, ako sa nižšie vyjadrí k jednotlivým bodom infožiadosti žalobcu,
musí zdôrazniť, že zákon č. 211/2000 Z.z. umožňuje povinnej osobe len informáciu sprístupniť, alebo
rozhodnúť o odmietnutí sprístupnenia (aj čiastočnom), alebo žiadosť o sprístupnenie informácie odložiť.
63. Podmienky na odloženie predmetnej infožiadosti v zmysle § 14 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z.
splnené v danej veci neboli, keďže žalovaný nevyzval žalobcu doplnenie jeho žiadosti, teda nenastala
taká situácia, že žalobca žiadosť nedoplnil a pre tento nedostatok by informáciu nebolo možné
sprístupniť.
64. Pokiaľ žalovaný nesprístupnil žalobcovi ním požadované informácie, mal tak urobiť rozhodnutím v
zmysle § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z., podľa ktorého ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci
len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie mohol žalovaný
nevydať len v prípade, ak žiadosť bola odložená, čo, ako už súd vysvetlil, možné v súlade so zákonom
nebolo.
65. S poukazom na vyššie uvedené a na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR dospel správny súd k názoru, že tým,
že žalovaný so žalobcom o jeho infožiadosti zo dňa 26.07.2018 komunikoval bežnými písomnosťami



resp. elektronicky bez predpísanej formy vyžadovanej od rozhodnutia, teda vybavenie infožiadosti
nebolo reálnym rozhodnutím, ktoré by obsahovalo výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní a zároveň
obsahovo (opísané v časti V. odôvodnenia rozsudku) odpovede žalovaného nezodpovedali odôvodneniu
rozhodnutia, z ktorého by sa žalobca dozvedel dôvody, pre ktoré jeho žiadosti nebolo vyhovené alebo
zákonný dôvod s odkazom na konkrétne ustanovenia zákona odôvodňujúci zvolený postup žalovaného,
postupoval žalovaný nezákonne.
66. K tomu sa žiada správnemu súdu zdôrazniť, že žalovaný je verejnoprávnou inštitúciou, hospodári
s verejnými prostriedkami a tiež nakladá s majetkom štátu, preto sa legitímne od neho ako od povinnej
osoby podľa zákona č. 211/2000 Z.z. očakáva dostatočná miera transparentnosti. Transparentnosť v
tomto kontexte znamená, že inštitúcie štátu širokej verejnosti otvorene, zrozumiteľne a včas poskytujú
všetky podstatné informácie o svojej stratégii, hodnoteniach, rozhodnutiach a postupoch. Skutočná
snaha o transparentnosť si od rozhodovacích orgánov vyžaduje sebadisciplínu, ktorá je zárukou stálosti
ich (verejnoprávnych, hospodárskych a pod.) rozhodnutí a zdôvodnení. Možnosť verejnej kontroly
krokov zvyšuje motiváciu rozhodovacích orgánov plniť svoje úlohy čo najlepšie.
67. Vo všeobecnosti v demokratickom štáte, ktorý je chápaný predovšetkým ako materiálny
právny štát, nemožno pripustiť taký výklad zákonného ustanovenia, ktorý odporuje niektorej z
fundamentálnych ústavných zásad. Pri aplikácii právneho predpisu pripúšťajúceho pri jeho výklade
viacero eventualít je úlohou všetkých štátnych orgánov interpretovať dané ustanovenia ústavne
konformným i eurokonformným spôsobom. Ústava SR v článku 26 ods. 4 vytvára rámec pre možnosť
obmedzenia práva na vyhľadávanie a šírenie informácií v tom zmysle, že sa tak môže udiať len
na základe a v medziach zákona, pričom musí ísť o okolnosť odôvodňujúcu takéto opatrenie ako
nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného
poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
68. Potom za ústavne konformný možno považovať len taký výklad ustanovenia § 3 a § 12 zákona č.
211/2000 Z.z., že povinná osoba v prvom rade sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných
informácií, pričom v nadväznosti na vyššie spomínaný článok Ústavy SR vylúčiť informácií, pri ktorých
je daný dôvod nesprístupnenia v zmysle zákona a len do tej miery, ktorá je v demokratickej spoločnosti
nevyhnutná.
69. Súdna prax ohľadom možnosti obmedziť sprístupnenie informácie povinnou osobou smeruje
k extenzívnemu (smerujúci k rozšíreniu) vnímaniu povinnosti povinnej osoby zverejniť informácie
ako k výkladu zužujúcemu, benevolentnejšie vnímajúcemu obmedzenie zverejňovania. Podľa názoru
správneho súdu sa príslušné ustanovenia zákona č. 211/2000 Z.z. (uvedené v časti IV odôvodnenia
rozsudku) majú vykladať v tom zmysle, že obmedzenie zverejnenia požadovaných informácií povinnou
osobou má byť v čo najmenšej možnej miere. Pokiaľ ide o priamo nesprístupnenie informácií, správny
súd považuje pre povinnú osobou túto možnosť ultima ratio, pričom sa pri takomto krajnom riešení
kladú správnemu orgánu zvýšené nároky na odôvodnenie, ktoré musí byť ekvivalentné s rozsahom
nesprístupnenia.
70. Správny súd opätovne poukazuje na § 18 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z.. Pokiaľ povinná osoba
v lehote na vybavenie žiadosti informáciu nesprístupnila a ani nevydala rozhodnutie o nesprístupnení,
predpokladá sa, že vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu. Žalobca svoje podanie zo
dňa 26.07.2018, v ktorom žiadal v bodoch 1 až 15 o sprístupnenie informácií, svoje podanie aj označil,
že žiadosť podáva podľa zákona o slobode informácií Žalovaný konajúci v prvom stupni odpovedal
žalobcovi na jeho žiadosť elektronicky dňa 01.08.2018 spôsobom opísaným v ods. 25 odôvodnenia tohto
rozsudku. Niet pochýb o tom, že uvedená forma a ani obsah nezodpovedá tomu, čo právny poriadok
Slovenskej republiky vníma ako rozhodnutie v administratívnom konaní a túto skutočnosť nepoprel
ani žalovaný, ktorý tvrdil, že nebol povinný vydať rozhodnutie, keďže podľa obsahu žiadosť žalobcu
nepovažoval za infožiadosť.
71. V odsekoch 55 až 65 odôvodnenia rozsudku súd vysvetlil prečo z formálneho hľadiska žalovaný,
pokiaľ hodnotil požiadavku žalobcu ako nezodpovedajúcu jeho povinnosti sprístupniť informácie podľa
zákona č. 211/2000 Z.z., musel a mal vydať o tom rozhodnutie.
72. Z obsahového hľadiska k jednotlivým bodom podania zo dňa 26.07.2018 možno uviesť nasledovné:
73. K bodu 1 „Na základe akej právnej skutočnosti štát (Min. vnútra SR) núti fyzickú osobu, ktorá má
dlhodobo aktivovanú elektronickú schránku, túto využíva, týmto znefunknčnením kúpiť si a používať
komerčný operačný systém jedného dodávateľa (t. j. Windows, ktorý je podľa call centra MV SR aktuálne
jediný OS, pod ktorým funguje eID klient)?“ mohol žalovaný reagovať buď spôsobom, že žalobcom
požadovanú skutočnosť sprístupní, pričom, pokiaľ touto skutočnosťou disponoval, vedel odpoveď k bodu
1 spracovať bez väčších problémov a pokiaľ by touto skutočnosťou nedisponoval, mal zvoliť postup
súladný s vysvetlením uvedeným v odsekoch 55 až 65 odôvodnenia rozsudku.



74. K bodu 2 „Kto a na základe akej skutočnosti rozhodol, že sú vydávané eID nekompatibilné
s doterajším softvérovým vybavením a od akého dátumu sú vydávané tieto nové eID, ktoré sú
nekompatibilné s eID klient v 1.9.4.?“ bolo podľa názoru súdu možné zo strany žalovaného odpovedať
bez väčších problémov, takýmito informáciami by žalovaný mal nepochybne disponovať, keďže agenda,
o ktorú sa žalobca zaujímal, patrí do sféry pôsobnosti žalovaného a celkom isto vie spracovať informácie
o čase a spôsobe u neho prebiehajúceho rozhodovacieho procesu.
75. K bodu 3 „Aké technické prekážky bránia používaniu nového eID s aktuálnou verziou eID klient v
1.9.4 pod OS Linux?“ platí stanovisko súdu uvedené v ods. 73 odôvodnenia rozsudku.
76. K bodu 4 „Je alebo nie je štát v zmysle príslušných právnych predpisov a technických špecifikácií
riešení elektronických preukazov povinný zabezpečiť funkčnosť eID aj na iných, ako komerčných OS (t.
j. na iných ako Windows)?“ platí stanovisko súdu uvedené v ods. 73 odôvodnenia rozsudku.
77. K bodu 5 „Má štát, resp. MV SR dohodu so spoločnosťou Microsoft (alebo akoukoľvek inou
spoločnosťou), ktorá zvýhodňuje používateľov tohto OS pred inými užívateľmi, keďže eID klient pre OS
Windows je funkčný, a pre iné OS nie?“ platí stanovisko súdu uvedené v ods. 73 odôvodnenia rozsudku.
78. K bodu 6 „Ako má postupovať občan s aktivovanou elektronickou schránkou, do ktorej sa nemôže
dostať, keďže štát mu toto znemožnil (doteraz, t. j. pred výmenou eID, to fungovalo)?“ platí stanovisko
súdu uvedené v ods. 73 odôvodnenia rozsudku.
79. K bodu 7 „Je alebo nie je znemožnenie používania eID občanovi používajúcom OS Linux oproti
občanovi používajúcom OS Windows podľa MV SR diskriminačné?“ platí stanovisko súdu uvedené v
ods. 73 odôvodnenia rozsudku.
80. K bodu 8 „Na základe akej právnej skutočnosti (zadanie, operačný program a pod.) bol vyvíjaný eID
klient pre 3 OS (Windows, Mac, Linux) a čo sa v tomto smere zmenilo, keď štát rozhodol o sprístupnení
eID klienta vo verzii 2 len pre používateľov OS Windows?“ platí stanovisko súdu uvedené v ods. 73
odôvodnenia rozsudku.
81. K bodu 9 „Vedel štát (resp. MV SR) o tom, že vydávaním nových eID dôjde k znefunkčneniu ich
použitia na OS Linux a OS Mac?“ možno konštatovať, že bola položená jednoduchá a jednoznačná
otázku, ktorú mohol žalovaný zodpovedať.
82. K bodu 10 „Ktorá konkrétna osoba na MV SR je zodpovedná za rozhodnutie o nasadení nových
eID?“ platí stanovisko súdu uvedené v ods. 81 odôvodnenia rozsudku.
83. K bodu 11 „Ktorá konkrétna osoba na MV SR je zodpovedná za správnosť fungovania aplikácie eID
klient?“ platí stanovisko súdu uvedené v ods. 81 odôvodnenia rozsudku.
84. K bodu 12 „Ktorá spoločnosť programuje pre MV SR eID klient?“ platí stanovisko súdu uvedené v
ods. 81 odôvodnenia rozsudku..
85. K bodu 13 „Má spoločnosť podľa bodu 12 zmluvnú alebo inú povinnosť sprístupniť funkčný eID klient
aj pre iný OS, ako OS Windows? Ak áno, sprístupnite mi (scan) príslušného dokumentu, z ktorého to
vyplýva a uveďte mi, prečo sa tak nestalo. Ak nie, z akého dôvodu MV SR takéto zadanie nepožaduje?“ je
súd toho názoru, že sa uvedená otázka javí takou, na ktorú môže povinná osoba postupovať spôsobom
v zmysle § 7 zákona č. 211/2000 Z.z., alebo spôsobom opísaným naznačeným v ods. 73 odôvodnenia
rozsudku, avšak z administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný sa k otázke nevyjadril vôbec.
86. K bodu 15 „Nefunkčnosť eID klienta vo v 1.9.4. pod OS Linux je stanovom konečným? Ak nie, kedy
dôjde k náprave stavu?“ platí stanovisko súdu uvedené v ods. 73 odôvodnenia rozsudku.
87. Žalobca v prvom stupni vydal tzv. fiktívne rozhodnutie, ktoré je vzhľadom na svoju fiktívnu povahu
a s tým spojenú absenciu základných formálnych a materiálnych náležitostí nepreskúmateľné a preto
nezákonné. Pre oprávnenú osobu nie je takéto rozhodnutie vysvetlením postoja povinnej osoby,
predpokladá sa len zamietnutie žiadosti o sprístupnenie informácie. Tento právny stav však nevychádza
zo základnej požiadavky práva na informácie vyjadrenej čl. 26 Ústavy SR a zákona č. 211/2000 Z.z. a
vzhľadom na to fiktívne rozhodnutie nemožno považovať za vydané podľa práva.
88. Správny súd prízvukuje, že súd nie je povinný a v podstate ani oprávnený nahrádzať činnosť
správnych orgánov pri formulovaní a odôvodňovaní rozhodnutí. Platí, že vecne preskúmať zákonnosť
rozhodnutia orgánu verejnej správy je možné len za predpokladu jeho náležitého odôvodnenia, keď
správny orgán náležitým spôsobom vyhodnotí námietky účastníka správneho konania.
89. Právna bezchybnosť rozhodnutia akéhokoľvek správneho orgánu, teda i žalovaného, spočíva
v tom, že je vydané v písomnej forme, príslušným orgánom, v súlade so zákonmi a ostatnými
právnymi predpismi, vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci, obsahuje náležitosti určené
všeobecnou právnou úpravou správneho konania i náležitosti ustanovené osobitnými právnymi
predpismi. Odôvodnenie zahŕňa a hodnotí všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok
rozhodnutia, podáva celkový prehľad o priebehu konania, reaguje na pripomienky, návrhy a vyjadrenia
účastníkov konania. Medzi výrokom a odôvodnením musí byť logická zhoda. Odôvodnenie musí byť



presvedčivé. Právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá ústavnému i zákonného rámcu.
Nevyžaduje sa síce, aby na každú zistenú skutočnosť alebo každý argument účastníka konania, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o skutočnosť alebo argument, ktoré sú pre
rozhodnutie podstatné, musí sa s nimi správny orgán v dôvodoch rozhodnutia vysporiadať.
90. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci
rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti znamenajúci porušenie Ústavou garantovaného
základnému práva. S uvedeným právom je v rozpore úplný, či čiastočný nedostatok (absencia)
dôvodov rozhodnutia, extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a skutkovými zisteniami, prípadne
len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie a vyhodnotenia jednotlivých dôkazov, z ktorých
mali byť tieto zistenia vyvodené, alebo situácia, kedy právne závery zo skutkových zistení v žiadnej
možnej interpretácii nevyplývajú. Absencia takéhoto odôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť
rozhodnutia. Osobe dotknutej takýmto rozhodnutím je tým odňatá možnosť skutkovo či právne
argumentovať proti záverom rozhodnutia.
91. Pokiaľ ide o rozhodnutie vydané žalovaným v druhom stupni administratívneho konania, správny
súd poukazuje na ustanovenie § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z., podľa ktorého ak odvolací orgán
nerozhodne v zákonnej lehote, predpokladá sa, že vydal rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a
napadnuté rozhodnutie potvrdil.
92. Spôsob, akým žalovaný reagoval na rozklad podaný žalobcom proti fiktívnemu prvostupňovému
rozhodnutiu, ktorý je opísaný v ods. 26 odôvodnenia rozsudku možno v zmysle vyššie uvedeného
rovnako označiť ako rozhodnutie, ktoré nespĺňa náležitosti ani po formálne a ani obsahovej stránke.
S poukazom na § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. je súd toho názoru a v podstate to ani žalovaný
nesporoval, že písomnosť č. SITB-2018/000728-004 zo dňa 21.08.2018 nie je rozhodnutím vydaným v
súlade s požiadavkami § 47 správneho poriadku. Takéto rozhodnutie nie je možné pre nezrozumiteľnosť
a pre nedostatok dôvodov možné správnym súdom preskúmať z hľadiska jeho zákonnosti.
93. Na základe uvedených skutočností správny súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného
napadnuté správnou žalobou trpí vadami nesprávneho právneho posúdenia veci a nepreskúmateľnosti
pre nedostatok dôvodov, pričom uvedené vady mali za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia
podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie.
94. Správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. SITB-2018/000728-004 zo dňa 21.08.2018 s
poukazom na zásadu jednotnosti administratívneho konania z dôvodu, aby žalovaný konajúci v
predmetnom administratívnom konaní v oboch stupňoch viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil
správny súd v zrušujúcom rozsudku, zjednal nápravu a zabezpečil postup a rozhodnutie v súlade
so zákonom.. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom
správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie
orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku
uložiť orgánu verejnej správy pokutu (§ 191 ods. 6 SSP).
95. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal
plnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
96. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jeden mesiac od jeho doručenia
na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body
možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého



sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho
na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm.
a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum
právnej pomoci (písm. c/).