Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2S/78/2021 z 12. 8. 2021 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 12. augusta 2021, sp. zn. 2S/78/2021, ECLI:SK:KSBA:2021:1021200547.1 Krajský súd Bratislava | 2S/78/2021 | ECLI:SK:KSBA:2021:1021200547.1 | 2021-08-12 | Uznesenie Citované ustanovenia: § 98 ods. 1 písm. g) SSP, ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2451a5fe-f83e-492a-b961-b9a7380218d3 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1021200547.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/78/2021
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1021200547
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 08. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Dzurdzík PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1021200547.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: T.. V. P., bytom D. mýto X/D, XXX XX Q., proti
žalovanému: Vláda Slovenskej republiky, Úrad vlády Slovenskej republiky, so sídlom Námestie slobody
1, 813 70 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 203
zo dňa 16.04.2021, uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky ako Uznesenie č. 138/2021 Z.
z., jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu odmieta.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Napadnuté uznesenie žalovaného

1. Žalovaný napadnutým uznesením v časti A. schválil návrh na aktualizáciu opatrení podľa čl. 5 ods.
4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného
stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov a v časti B. obmedzil s účinnosťou od 19.04.2021,
podľa čl. 5 ods. 4 zákona o bezpečnosti štátu, slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania od
19.04.2021 v čase od 05.00 hod. do 01.00 hod. nasledujúceho dňa, do odvolania, najneskôr však do
konca núdzového stavu, teda uplynutím 28. apríla 2021. Zároveň toto obmedzenie sa nevzťahovalo na
v napadnutom uznesení bližšie určené prípady a okolnosti (bod 1. až 35). V časti C. žalovaný zrušil bod
C.1 uznesenia vlády SR č. 160 zo dňa 17. marca 2021.

II. Žaloba

2. Žalobou zo dňa 20.03.2021, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 20.04.2021, sa žalobca
domáhal priznania odkladného účinku podanej správnej žaloby, preskúmania zákonnosti uznesenia
vlády Slovenskej republiky č. 203 zo dňa 16. apríla 2021, uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky ako Uznesenie č. 138/2021 Z. z., jeho zrušenia a priznania nároku na náhradu trov konania
voči žalovanému.

3. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že jej predmetom je ochrana práva alebo právom chráneného záujmu
žalobcu - slobody pohybu a pobytu, v spojitosti so zákazom diskriminácie, ktoré boli porušené alebo
priamo dotknuté opatrením vlády, spočívajúcom v zákaze uloženom vládou v napadnutom uznesení.
Tento zákaz uložený uznesením je vynucovaný vládou nátlakom, formou diskriminácie a rozdeľovania
osôb do dvoch skupín, a následne aj prostredníctvom kontroly príslušníkmi PZ SR a regionálnymi
úradmi verejného zdravotníctva, a ukladaním pokút v rámci správneho konania. Podľa žalobcu žalovaný
napadnutým uznesením porušil základné ľudské práva ustanovené najmä v článku 23 Ústavy SR, ale
aj v článku 2 Sloboda pohybu Protokolu 4 k Dohovoru o ľudských právach, a to v súbehu s porušením
zákazu diskriminácie v zmysle článku 14 Dohovoru o ľudských právach. V dôvodoch žaloby následne



uviedol, že postup podľa SSP a vecná príslušnosť správneho súdu podľa jeho názoru vyplýva o.
i. aj z ostatného rozhodovania ústavného súdu, ktorý vo viacerých rozhodnutiach vyslovil názor, že
opatrenia orgánov verejnej správy majú často hybridnú povahu, a preto je (pred využitím prostriedku
ústavnej sťažnosti v súlade so zásadou subsidiarity a povinnosti vyčerpania dostupných právnych
prostriedkov) oprávnené podať voči nim správnu žalobu podľa tretej časti prvej hlavy SSP. Ústavný súd
prijal tiež niekoľko senátnych rozhodnutí, kde sa vyjadril k právnej povahe správneho aktu (konkrétne
opatrení ÚVZ) a k právomoci ústavného súdu preskúmavať ich (I. ÚS 438/2020, II. ÚS 410/2020, III. ÚS
386/2020 alebo IV. ÚS 459/2020). Z obsahu odôvodnení uznesení v spomínaných konaniach vyplýva,
že napadnuté opatrenie vlády (ako správny akt vydaný orgánom verejnej správy pri plnení jeho úloh)
má per analogia charakter hybridného správneho aktu, resp. rozhodnutia sui generis. Má teda prvky
individuálneho právneho aktu, ako aj prvky normatívneho právneho aktu. To, že napadnuté uznesenie
je možné považovať za opatrenia orgánov verejnej správy majúce hybridnú povahu v zmysle ostatného
rozhodovania ústavného súdu, videl žalobca o. i. v tom, že rovnako ako v prípade opatrení UVZ 1.
ide o opatrenie orgánu verejnej správy, 2. zasahuje sa ním do základných ľudských práv a slobôd,
3. a akékoľvek rozhodnutia orgánov výkonnej moci obmedzujúce základné ľudské práva a slobody,
musí podliehať prieskumu (správneho) súdu, resp. nemôže byť z neho vylúčené. Iné konštatovanie zo
strany vlády by preukazovalo, že zámerne v rámci svojho rozhodovania o otázkach zasahovania do
ľudských práv a slobôd aplikuje spôsob, ktorý má za následok nepreskúmateľnosť tohto rozhodovania.
V tejto súvislosti žalobca poukázal na nasledovné rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky:
Uznesenie Ústavného súdu SR, zo dňa 22.11 2012, sp. zn. II. ÚS 514/2013, Uznesenie Ústavného
súdu SR, zo dňa 10.4.2008, sp. zn. III. ÚS 102/08, Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo
dňa 22.1.2009, I.ÚS 354/09, Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.10.2008 sp. zn.
IV. ÚS 261/08. V dôvodoch žaloby žalobca ďalej poukázal na znenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, článku
23 ods. 1 a 3, ako i článku 1 Ústavy SR argumentujúc tým, že podľa judikatúry ústavného súdu
musí príslušný (správny) súd v konaní (podľa SSP) posudzovať dotknuté opatrenie(a) aj podľa kritérií
prípustnosti a primeranosti zásahu do základných práv, čo predpokladá vykonanie testu legality, legitimity
a proporcionality.

4. Na doplnenie argumentácie dal do pozornosti tunajšieho súdu rozhodnutie Mestského súdu v Prahe
sp. zn. 18A 59/2020. Tvrdil, že nezákonný postup a opatrenie žalovaného narúšajú princíp právnej istoty
spočívajúci aj v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány
budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať.
Napadnuté opatrenie považoval za nezákonné, nedôvodné a neprimerané, naviac nelogické. Považoval
ho za formu trestu pre tých, ktorí sa z rôznych dôvodov nezúčastnili testovania či vakcinácie. Ďalej
uviedol, že tiež potrebné sa zaoberať otázkou, či forma uznesenia vlády je vôbec ústavne a zákonmi
ustanoveným prostriedkom na obmedzovanie základných práv a slobôd a ukladanie povinností, pričom
bol toho názoru, že tomu tak nie je a dané opatrenie (Uznesenie) trpí aj touto zásadnou formálnou
vadou, čo v svojich názoroch vyslovili aj viaceré právne odborné kapacity. Deficitom zákonnosti môžu
trpieť tieto opatrenia rovnako aj preto , že v súčasnosti neexistujú ústavou a zákonmi predpokladané
dôvody na trvanie núdzového resp. mimoriadneho stavu, rovnako nie sú splnené podmienky odseku
2 zákona o bezpečnosti štátu, podľa ktorého možno núdzový stav vyhlásiť v nevyhnutnom rozsahu
a na nevyhnutný čas, a predlžovanie súčasného stavu je výsledkom svojvôle výkonnej moci, čo
opätovne v svojich názoroch vyslovili aj viaceré právne odborné kapacity. Napadnuté opatrenia podľa
názoru žalobcu nespĺňajú kritérium opodstatnenosti, sú neprimerané a nie je dôvodné (resp. absolútne
nezmyselné) akceptovať ich proporcionálnosť. Záverom správnej žaloby uviedol dve zásadné okolnosti,
ktoré podľa jeho názoru vláda pri rozhodovaní úplne odignorovala a nijako sa s nimi v odôvodnení
opatrení nevysporiadala, a to: 1. Rezolúcia parlamentného zhromaždenia Rady Európy č. 2361 (2021),
2. Stanovisko výboru Svetovej zdravotníckej organizácie z 15. januára 2021. V tejto súvislosti dal do
pozornosti tunajšieho súdu, že nie je možné rozlične zaobchádzať so zaočkovanými a nezaočkovanými a
argumentovať pritom ochranou verejného zdravia, nakoľko zámerná segregácia spoločnosti a potláčanie
či obmedzovanie časti základných práv a slobôd jednotlivca na základe okolnosti, či niekto je alebo nie je
vakcinovaný, môže byť považované za zločin sankcionovateľný Medzinárodným dohovorom o potlačení
a trestaní zločinu apartheidu.

5. Vychádzajúc z vyššie uvedeného mal preto za to, že napadnuté uznesenie má tendenciu viesť k
diskriminácii a poškodzovaniu práv a právom chránených záujmov časti obyvateľov SR, čo je v rozpore
s ústavou a medzinárodnými dohovormi/zmluvami, ktorými je SR viazaná. Poukazujúc na Predbežnú
správu o opatreniach prijatých v členských štátoch Európskej únie v dôsledku krízy COVID-19 a ich



vplyv na demokraciu, právny štát a základné práva Európskej komisie pre demokraciu prostredníctvom
práva (Benátska komisia) uviedol, že Vláda SR pri svojom rozhodovaní zvolila taký postup, kde
zámerne zasahuje do ľudských práv a slobôd takým spôsobom, aby spôsobila nepreskúmateľnosť a
tým zamedzila akejkoľvek účinnej ochrane pred zneužívaním moci a svojvôľou (orgánov verejnej moci).
Na doplnenie žalobca pripojil k správnej žalobe aj viacero rozhodnutí súdov na rôznych úrovniach v
rámci krajín EÚ, ktoré rozhodujú na rovnakom základe v typovo rovnakých prípadoch v neprospech
opatrení vlád na nosenie rúšok, zákazy pohybu či pobytu apod. s tým, že tieto krajiny a ich súdne
orgány s nami spája rovnaký Dohovor o ľudských právach a slobodách, ich rozhodovanie by malo
byť primerane podobné tomu v Slovenskej republike. Žalobca zastával názor, že napadnuté uznesenie
žalovaného je porušením ústavnoprávne a medzinárodnoprávne garantovaných základných ľudských
práv a slobôd, základných princípov (zásad) materiálneho právneho štátu, najmä princípu materiálnej
spravodlivosti a materiálnej ochrany zákonnosti, princípu právnej istoty, a princípu predvídateľnosti
práva vrátane predvídateľnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci, ako aj princípu ochrany legitímnych
očakávaní [legitímnej dôvery - the Legitimate expectation] a tiež princípu, že právo nemôže vzniknúť
(vzísť) z bezprávia a nespravodlivosti ["ex iniuriaius non oritur" - right cannot grow out of injustice], ako
aj prostriedkom diskriminácie časti obyvateľov Slovenskej republiky.

6. Návrh na priznanie odkladného účinku podanej správnej žalobe žalobca odôvodnil poukazom na ust.
§ 184 SSP a tým, že opatrenie vlády/ zákaz v sebe obsahuje jasný diskriminačný prvok, ktorý môže
zásadne negatívnym spôsobom ovplyvniť medziľudské vzťahy v spoločnosti vytvorením dvoch skupín
- privilegovanej a neprivilegovanej, efektívne tak transformovať spoločnosť na istú formu apartheidu, a
zároveň vyvinúť ďalší nátlak na obyvateľov SR s cieľom prinútiť ich k vakcinácii a tým porušiť princíp
dobrovoľnosti, čo považoval žalobca za závažnú ujmu nielen na jeho právach, ale aj na právach iných
osôb, ktoré z rôznych dôvodov očkované nie sú resp. nebudú. V tejto súvislosti poukázal, že toto konanie
- opatrenie vlády je v tomto smere v striktnom rozpore s Rezolúciou parlamentného zhromaždenia Rady
Európy č. 2361 (2021), ako aj so súčasnými poznatkami vedcov, vedeckými štúdiami a stanoviskom
výboru Svetovej zdravotníckej organizácie z 15. januára 2021. Mal za to, že využitie odkladného
účinku správnej žaloby je potrebné aj preto, že v opačnom prípade bude dochádzať ku kontinuálnemu
poškodzovaniu jeho základných ľudských práv a právom chránených záujmov, najmä slobody pohybu a
pobytu v spojitosti so zákazom diskriminácie, a jeho práva a právom chránené záujmy nebudú efektívne
chránené.

III. Relevantné právne predpisy

7. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

8. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

9. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) SSP, na účely tohto zákona sa rozumie administratívnym konaním
postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní
individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov.

10. Podľa § 3 ods. 1 písm. b) SSP, na účely tohto zákona sa rozumie rozhodnutím orgánu verejnej správy
správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako
rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje
alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby,
alebo sa jej priamo dotýka.

11. Podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP, na účely tohto zákona sa rozumie opatrením orgánu verejnej správy
správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.

12. Podľa § 4 SSP, Orgánmi verejnej správy sa na účely tohto zákona rozumejú



a) orgány štátnej správy,
b) orgány územnej samosprávy, ktorými sú obce, mestá, a v hlavnom meste Slovenskej republiky
Bratislave a v meste Košice mestské časti a samosprávne kraje,
c) orgány záujmovej samosprávy, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom
chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy,
d) právnické osoby a fyzické osoby, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom
chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy,
e) štátne orgány, iné orgány alebo subjekty, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej
správy.

13. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

14. Podľa § 7 písm. c) SSP, správne súdy nepreskúmavajú všeobecne záväzné právne predpisy, ak
tento zákon neustanovuje inak.

15. Podľa § 97 SSP, ak tento zákon neustanovuje inak, správny súd kedykoľvek počas konania prihliada
na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže správny súd konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné
podmienky").

16. Podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP, správny súd uznesením odmietne žalobu, ak je neprípustná.

17. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát.

18. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu
verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon
neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa
základných práv a slobôd.
20. Podľa článku čl. 108 Ústavy SR, vláda Slovenskej republiky je vrcholným orgánom výkonnej moci.

21. Podľa článku čl. 119 písm. n) Ústavy SR, vláda rozhoduje v zbore o návrhu na vyhlásenie vojnového
stavu, o návrhu na nariadenie mobilizácie ozbrojených síl, o návrhu na vyhlásenie výnimočného stavu
a o návrhu na ich skončenie, o vyhlásení a skončení núdzového stavu.

22. Podľa článku čl. 124 Ústavy SR, Ústavný súd Slovenskej republiky je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti.
23. Podľa článku čl. 129 ods. 6 Ústavy SR, Ústavný súd rozhoduje o tom, či rozhodnutie o vyhlásení
výnimočného stavu alebo núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ďalšie rozhodnutia boli
vydané v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom.

24. Podľa § 1aa zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej
správy, vláda rozhoduje spravidla formou uznesenia vlády; uznesenie vlády nepodlieha preskúmaniu
súdom, (§ 244 Občianskeho súdneho poriadku) ak osobitný predpis neustanovuje inak (§ 9e zákona č.
45/2011 Z. z. o kritickej infraštruktúre v znení zákona č. 72/2021 Z. z.)

25. Podľa § 1b zákona č. 575/2001 Z. z., úlohy spojené s odborným, organizačným a technickým
zabezpečovaním činnosti vlády plní Úrad vlády Slovenskej republiky; rovnaké úlohy plní Úrad vlády
Slovenskej republiky aj pre predsedu vlády ako jeho výkonný orgán. Úrad vlády Slovenskej republiky plní
aj úlohy spojené s odborným, organizačným a technickým zabezpečovaním činností pre podpredsedu
vlády Slovenskej republiky, ktorý neriadi ministerstvo, pri plnení úloh, ktoré mu vyplývajú z § 1aaa



ods. 1 a 2; rovnako plní úlohy aj pre jeho štátneho tajomníka. Podpredseda vlády podľa § 1aaa riadi
zabezpečovanie plnenia úloh spojených s odborným a organizačným zabezpečovaním činnosti vlády.

26. Podľa Čl. 5 (Núdzový stav) ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny,
vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu (ďalej len ako „ústavný zákon č. 227/2002 Z. z.“)
ods. 1:
Núdzový stav môže vláda vyhlásiť len za podmienky, že došlo alebo bezprostredne hrozí, že dôjde
k ohrozeniu života a zdravia osôb, a to aj v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie, k ohrozeniu
životného prostredia alebo k ohrozeniu značných majetkových hodnôt v dôsledku živelnej pohromy,
katastrofy, priemyselnej, dopravnej alebo inej prevádzkovej havárie; núdzový stav možno vyhlásiť len
na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej
republiky.
ods. 2:
Núdzový stav možno vyhlásiť v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas, najdlhšie na 90 dní. Núdzový
stav vyhlásený z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie
možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas predĺžiť najviac o ďalších 40 dní, a to aj opakovane.
S predĺžením núdzového stavu podľa druhej vety musí vysloviť súhlas národná rada, a to do 20 dní od
prvého dňa predĺženého núdzového stavu. Ak národná rada nevysloví súhlas, predĺžený núdzový stav
zanikne dňom neschválenia návrhu vlády na vyslovenie súhlasu s predĺžením núdzového stavu, inak
uplynutím lehoty podľa tretej vety na vyslovenie takéhoto súhlasu. Súhlas národnej rady je potrebný aj v
prípade opätovného vyhlásenia núdzového stavu, ak od skončenia predchádzajúceho núdzového stavu
vyhláseného z tých istých dôvodov neuplynulo 90 dní; tretia a štvrtá veta sa použijú rovnako.
ods. 3:
V čase núdzového stavu, okrem núdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života a zdravia
osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie, možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas
podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo
na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky, a to najviac
v tomto rozsahu:
a) obmedziť nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia núteným pobytom v obydlí alebo evakuáciou na
určené miesto,
b) uložiť pracovnú povinnosť na zabezpečenie zásobovania, udržiavania pozemných komunikácií
a železníc, vykonávania dopravy, prevádzkovania vodovodov a kanalizácií, výroby a rozvodu
elektriny, plynu a tepla, výkonu zdravotnej starostlivosti, poskytovania sociálnych služieb, vykonávania
opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, udržiavania verejného poriadku alebo na
odstraňovanie vzniknutých škôd,
c) obmedziť výkon vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na rozmiestnenie vojakov, príslušníkov
ozbrojených zborov, zdravotníckych zariadení, zásobovacích zariadení, záchranných služieb a
uvoľňovacích a iných technických zariadení,
d) obmedziť výkon vlastníckeho práva k hnuteľným veciam zákazom vjazdu motorových vozidiel alebo
obmedzením ich používania na súkromné účely a na podnikanie,
e) obmedziť nedotknuteľnosť obydlia na ubytovanie evakuovaných osôb,
f) obmedziť doručovanie poštových zásielok,
g) obmedziť slobodu pohybu a pobytu,
h) obmedziť alebo zakázať uplatňovanie práva pokojne sa zhromažďovať alebo zhromažďovanie na
verejnosti podmieniť povoľovaním,
i) obmedziť právo slobodne rozširovať informácie bez ohľadu na hranice štátu a slobodu prejavu na
verejnosti,
j) zabezpečiť vstup do vysielania rozhlasu a televízie spojený s výzvami a informáciami pre obyvateľstvo,
k) zakázať uplatňovanie práva na štrajk,
l) vykonať opatrenia na riešenie stavu ropnej núdze.
ods. 4:
V čase núdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti
so vznikom pandémie možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia
obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne
ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky, a to najviac v rozsahu podľa
odseku 3 písm. a), b), e), g), h) alebo písm. j).



27. Podľa Čl. 1 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., Základnou úlohou verejnej moci v čase
vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu je vykonávať všetky potrebné opatrenia
na obranu štátu a zachovanie jeho bezpečnosti, na ochranu života a zdravia osôb, na ochranu majetku,
na dodržiavanie základných práv a slobôd, na odvrátenie ohrozenia alebo na obnovu narušeného
hospodárstva, najmä riadneho fungovania zásobovania, dopravy a verejných služieb v obciach a na
riadne fungovanie ústavných orgánov.

28. Podľa Čl. 1 ods. 3 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., Bezpečnosť je stav, v ktorom je
zachovávaný mier a bezpečnosť štátu, jeho demokratický poriadok a zvrchovanosť, územná celistvosť
a nedotknuteľnosť hraníc štátu, základné práva a slobody a v ktorom sú chránené životy a zdravie osôb,
majetok a životné prostredie.

29. Podľa Čl. 6 ods. 2 písm. a) ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., Vláda zodpovedá za obranu a
bezpečnosť štátu.

30. Podľa Čl. 6 ods. 2 písm. b) ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., Vláda určuje základnú koncepciu
obrany a bezpečnosti štátu.

31. Podľa Čl. 11 ods. 1 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., rozhodnutia o vypovedaní vojny a o
uzavretí mieru, o vyhlásení vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu a o ich skončení,
o predĺžení výnimočného stavu a o predĺžení núdzového stavu a o obmedzení základných práv a
slobôd a uložení povinností, uznesenie národnej rady podľa čl. 5 ods. 2, ako aj uznesenia Parlamentnej
rady, Bezpečnostnej rady a bezpečnostných rád krajov a bezpečnostných rád okresov sa bezodkladne
vyhlasujú v tlači a vo vysielaní rozhlasu a televízie a ich vydanie sa oznamuje v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky.

32. Podľa § 185 SSP, Správny súd môže, ak osobitný predpis neustanovuje inak, na návrh žalobcu a
po vyjadrení žalovaného uznesením priznať správnej žalobe odkladný účinok,
a) ak by okamžitým výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia orgánu
verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy hrozila závažná ujma, značná hospodárska
škoda či finančná škoda, závažná ujma na životnom prostredí, prípadne iný vážny nenapraviteľný
následok a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom,
b) ak napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy má podklad
v právne záväznom akte Európskej únie, o ktorého platnosti možno mať vážne pochybnosti, a žalobcovi
by inak hrozila vážna a nenapraviteľná ujma a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore so záujmom
Európskej únie.

33. Podľa § 188 SSP, Ak správny súd návrhu žalobcu nevyhovie, uznesením ho zamietne.

IV. Právne závery správneho súdu

34. Ustanovenie § 7 negatívne vymedzuje právomoc správnych súdov teda ustanovuje, čo správne
súdy nepreskúmavajú. Tento výpočet je demonštratívny, nie úplný. „Právomoc správnych súdov je vo
všeobecnosti vymedzená v § 6 ods. 1SSP prostredníctvom 1.predmetu prieskumu, 2.skúmanej otázky.
Predmetom prieskumu sú rozhodnutia, opatrenia, iné zásahy, nečinnosť orgánov verejnej správy a
ďalšie veci ustanovené zákonom týkajúce sa činnosti orgánov verejnej správy. Spoločným menovateľom
všetkých týchto predmetov prieskumu je, že ide o výsledky konania, resp. nekonania orgánov verejnej
správy pri výkone verejnej správy. Od tohto elementárneho vyjadrenia predmetu prieskumu možno
potom odvodiť prvé základné vymedzenie toho, čo správne súdy nepreskúmavajú, a to právne a iné
akty či úkony subjektov, ktoré nie sú orgánmi verejnej správy, resp. tie právne akty orgánov verejnej
správy, ktoré nie sú výsledkom výkonu verejnej správy a v ktorých teda absentuje vrchnostenský
vzťah medzi orgánom verejnej správy a adresátom daného aktu. Čo sa týka skúmanej otázky, tú
predstavuje zákonnosť predmetu prieskumu. Správny súd teda koná a rozhoduje o tom, či rozhodnutím,
opatrením, iným zásahom orgánu verejnej správy bol porušený zákon, alebo iný všeobecno-záväzný
právny predpis, alebo či je orgán verejnej správy v strave nezákonnej nečinnosti atď.“ (Správny súdny
poriadok, C.H.BECK 2018 ISBN: 978-80-7400-678-4 str. 120). Charakteristickým znakom normatívnych
právnych aktov je ich všeobecná záväznosť, ktorá sa vzťahuje na neurčitý počet adresátov s tým, že tieto
akty sú výsledkom tzv. tvorby práva. Normatívny právny akt je možné definovať ako akt normotvornej



činnosti subjektu, majúceho legislatívnu právomoc. Ide o výsledok realizovanej legislatívnej právomoci.
Medzi subjekty s legislatívnou právomocou je v zmysle právnych predpisov možné zariadiť NR SR, vládu
ako celok, ministerstvá, resp. aj iný správny orgán alebo zastupiteľstvo územného samosprávneho celku
(t. j. obce či samosprávneho kraja). Individuálne správny akty predstavujú produkt orgánov verejnej
správy pri aplikácii práva v individuálnych administratívnych veciach, ide pritom o širokú oblasť právnych
vzťahov. Z článku 13 ods. 2 Ústavy SR vyplýva, že medze základných práv a slobôd možno upraviť
za podmienok ustanovených touto ústavou výlučne formou zákona. Vymedzením práva sa identifikuje
„priestor práva“, teda rozsah spoločenských vzťahov, v ktorých sa dané právo priznáva. Mimo svojho
„priestoru“ právo neexistuje. Základné práva a slobody spravidla nie sú výslovne definované v ústavných
normách, ale sú ponechané na identifikáciu pomocou rozumného výkladu tomu, kto je oprávnený
právo aplikovať. Obmedzenie práva je zásah do „priestoru práva“, teda medzi hranice, ktorými je právo
vymedzené. Ústava SR výslovne určuje podmienky, ktoré legitimizujú obmedzenie základného práva
alebo slobody. Podmienky obmedzenia základného práva alebo slobody ustanovuje Čl. 13 ods. 2
až 4. Účelom úpravy čl. 13 ods. 2 je určiť formálnu záruku obmedzenia základných práv a slobôd.
Na rozdiel od uloženia povinnosti, ktoré môže mať jednu zo štyroch foriem uvedených v taxatívnom
výpočte čl. 13 ods. 1, ústavne konformné obmedzenie základného práva alebo slobody musí mať
formu zákona, ktorý splnil všetky podmienky určené pre schvaľovanie zákona. Zákon, ktorý primárne
upravuje právomoc vlády v čase vyhláseného núdzového stavu obmedziť základné práva a slobody je
Zákon o bezpečnosti štátu, ktorý v čl. 5 ods. 3 taxatívne vymenúva základné práva a slobody, ktoré
vláda môže počas núdzového stavu obmedziť, prípadne aké povinnosti môže uložiť a zároveň vládu
pri obmedzovaní práv a slobôd a ukladaní povinností limituje rozsahom, časom a postihnutým územím.
Cit. ústavný zákon v čl. 5 upravuje kompetencie vlády SR, ktorá môže v nevyhnutnom rozsahu a na
nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na
postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej
republiky najviac v stanovenom rozsahu podľa ods. 3. písm. a) až l). Rozhodnutím vlády o obmedzení
základných práv a slobôd, resp. uložením povinnosti vládou v zmysle čl. 5 ods. 3 Zákona o bezpečnosti
štátu nejde o ukladanie (normatívne) novej povinnosti, ako to predpokladá čl. 13 ods. 1 Ústavy SR, ale
len o obmedzenie už existujúcich práv a slobôd a o možnosť vyžadovať splnenie zákonom uložených
povinností, ktoré sú potrebné na odvrátenie krízovej situácie, pričom tieto kompetencie vlády upravuje
okrem Zákona o bezpečnosti štátu napr. aj zákon č. 387/2002 Z. z. o riadení štátu v krízových situáciách
mimo času vojny a vojnového stavu v znení neskorších predpisov. Ide teda o aplikáciu práva vyjad-
reného v Ústave SR, ústavných zákonoch a zákonoch, ktoré vláda robí v rámci svojej Ústavou SR a
Zákonom o bezpečnosti štátu zverenej právomoci.

35. Na rozdiel od normatívnych právnych aktov, individuálny správny akt (po nadobudnutí právoplatnosti)
vytvára hmotné právo medzi účastníkmi konkrétneho administratívneho konania a záväzne upravuje ich
právne pomery, teda nemá všeobecnú záväznosť. Na uvedené nadväzuje aj právna úprava vymedzená
v ust. § 32 ods. 3 SSP, v zmysle ktorej účastníkov správneho súdneho konania sú aj tí, ktorí boli
účastníkmi administratívneho konania. Treba si uvedomiť, že preskúmavanie rozhodnutia (opatrenia)
orgánu verejnej správy môže konštituovať alebo deklarovať práva a povinnosti určitým fyzickým alebo
právnickým osobám, alebo sa môže priamo dotýkať práv takýchto osôb. Pokiaľ tieto osoby mali
v administratívnom konaní, v ktorom bolo vydané žalobou napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie
postavenie účastníkov konania, mohli by byť na svojich subjektívnych právach dotknutí aj rozhodnutím
správneho súdu. Preto všetky tieto osoby musia byť za každých okolností účastníkmi konania pred
správnym súdom a majú základné právo sa vyjadrovať ku všetkým skutočnostiam tvrdených v správnej
žalobe. Jednou zo základných ideí rekodifikácie správneho súdneho procesu bolo nezúženie prístupu
k správnemu súdu, kedy de facto bol zvolený model opačný k právnej úprave Českej republiky,
pri ktorom sa účastník administratívneho konania bez ďalšieho považuje za účastníka správneho
súdneho konania s tým, že ak nemá záujem byť jeho účastníkom, musí mať možnosť sa účastníctva
kvalifikovaným spôsobom vzdať. Z tohto aspektu žalobca opomenul jednu dôležitú skutočnosť (pokiaľ
žalobou napadnuté rozhodnutie považuje za spôsobilé prieskumu v správnom súdnictve) a to označiť
všetkých účastníkov daného konania, teda všetkých účastníkov, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie
adresované, aby tak mohli naplniť svoje ústavou garantované práva účastníka súdneho konania. V
opačnom prípade nastáva procesne absurdná situácia, kedy by správny súd rozhodoval o právach a
povinnostiach neurčitého počtu subjektov, ktorí by zároveň neboli účastníkmi súdneho konania. Nie je
preto na mieste komparácia právnej úpravy Českej republiky, kde všeobecný predpis o správnom konaní
pozná inštitút tzv. „opatření obecní povahy“ (§ 171 a nasl. zákona č. 500/2004 Sb.) a zákon priamo
zakladá právomoc správneho súdu tieto akty preskúmavať (§ 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 150/2002 Sb.



soudní řád správní). Právomoc správneho súdu v SR je možné založiť iba zákonom, nie rozhodnutím
Ústavného súdu SR o hybridnej povahe správneho aktu ( Z povahy moci veřejné plyne, že nerozumí
se sama sebou, nýbrž že musí se zakládati na právní normě. Ústavní listina obsahuje v §§ 89 a 90
pozitivní ustanovení, z nichž jest patrno, že výsostná pravomoc může se zakládati jen na zákoně a
toliko podrobná úprava může býti svěřena moci nařizovací. Z této základní zásady sluší vycházeti při
posuzování otázky, zdali je možno rozhodovací pravomoc úřední, která je zřejmě pravomocí výsostní,
založiti na analogii. Odpověď může býti ovšem jen záporná - Boh. A 5753/1926 rozhodnutie sp. zn.
11916/26 zo dňa 9.6.1926). Taká interpretácia práva ide v priamom protiklade so zákonom - § 1aa
zákona č. 575/2001 Z. z. v spojení s § 7 písm. c) SSP.
36. Ďalej je podstatné, že ust. § 7 písm. c) SSP vylučuje právomoc správneho súdu pri preskúmavaní
všeobecne záväzných právnych predpisov (normatívnych právnych aktov). Dôvody pre vyňatie vecí
uvedených v § 7 zo súdneho prieskumu sú však predovšetkým procesného charakteru. Ide najmä o
aplikáciu zásady subsidiarity súdneho prieskumu a negáciu tých verejnosprávnych vecí, pri ktorých nie je
daný priamy dotyk na subjektívnych právach alebo sú spojené s inými než právnymi odbornými otázkami.
Primárnym účelom správneho súdnictva je poskytovanie ochrany subjektívnym právam fyzických a
právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 2, § 5 ods. 2). Priamy dotyk na týchto právach je u fyzických
a právnických osôb procesnou podmienkou spojenou s unesením ich aktívnej žalobnej legitimácie. O
priamom dotyku na subjektívnych právach však možno hovoriť v zásade len pri individuálnych správnych
aktoch, teda takých, ktoré majú konkrétneho adresáta. Z tohto dôvodu preto správne súdnictvo vo
všeobecnosti neposkytuje ochranu vo vzťahu k všeobecne záväzným právnym predpisom orgánov
verejnej správy. Adresátom týchto predpisov je totiž v zásade neurčitý počet osôb. Jedinou výnimkou v
tomto smere však naďalej zostáva preskúmavanie zákonnosti všeobecne záväzných nariadení orgánov
územnej samosprávy v zmysle § 357 až 367 SSP. Pokiaľ preto zákon v § 3 ods. 1 písm. a) spája
administratívne konanie aj s vydávaním normatívnych správnych aktov, je nutné pod týmito rozumieť
práve všeobecne záväzné nariadenia obcí, miest, mestských častí a samosprávnych krajov. Vzhľadom
na to, že pri všeobecne záväzných právnych predpisoch nemožno vo vzťahu k ich adresátovi hovoriť
o priamom dotyku na subjektívnych právach, aktívnu žalobnú legitimáciu pri preskúmavaní zákonnosti
všeobecne záväzných nariadení zákon zveruje vo všeobecnosti prokurátorovi a po novom pri ochrane
verejného záujmu v oblasti životného prostredia aj zainteresovanej verejnosti (§ 359). Na preskúmavanie
súladu všeobecne záväzného nariadenia s Ústavou však je naďalej výlučne oprávnený len Ústavný súd
SR v zmysle čl. 125 ods. 1 písm. c) a d) ústavy. Takýto model pritom prešiel aj kontrolou ústavnosti
(nalez Ústavného sudu SR, sp. zn. PL. ÚS 2/2013 z 12. novembra 2014).
37. Činnosť verejnej správy je svojou povahou činnosťou výkonnou, podzákonnou a nariaďovacou.
Ministerstvá sú ústredné orgány štátnej správy s čiastočnou vecnou pôsobnosťou, ktorú upravuje zákon
č. 575/2001 Z. z. a taktiež pripravujú návrhy zákonov, zverejňujú ich a po prerokovaní v pripomienkovom
konaní ich predkladajú vláde na schválenie. Vláda SR stojí na vrchole rozvetvenej štruktúry orgánov
štátnej správy, ako kolektívny orgán organizuje, zjednocuje, riadi a kontroluje činnosť týchto orgánov,
nie je však orgánom verejnej správy (rozhodnutie NS SR spis. zn. 9Sžz/5/2013. Za neprípustnú žalobu
sa považuje v správnom súdnictve aj taká, ktorá smeruje proti právnemu aktu subjektu, ktorý nemá
postavenie orgánu verejnej správy. Zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizá-
cii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov v § 1aa ustanovuje, že vláda rozhoduje
spravidla formou uznesenia vlády; uznesenie vlády nepodlieha preskúmaniu súdom, ak osobitný predpis
neustanovuje inak. Vláda rozhoduje ako kolektívny orgán, ktorý musí svoju vôľu (rozhodnutie) navonok
vyjadriť v určitej forme, ktorou je spravidla uznesenie vlády, tak ako to predpokladá aj Zákon o organizácii
činnosti vlády. Zákon o organizácii činnosti vlády priamo vylučuje v ust. § 1aa preskúmanie uznesenia
vlády v správnom súdnictve podľa Správneho súdneho poriadku.
38. Zákon č. 153/2011 Z. z. upravuje rozsah pôsobnosti prokuratúry pri výkone dozoru nad dodržiavaním
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy, orgánmi
štátnej správy, orgánmi územnej samosprávy, štátnymi orgánmi a inými právnickými osobami, ktorým
osobitný zákon zveril rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti
verejnej správy. Právnym prostriedkom dozoru nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov je aj návrh generálneho prokurátora na začatie konania pre ústavným
súdom o súlade právnych predpisov (rozhodnutie NS SR spis. zn. 10Sžo/120/2015). Podľa záverov
správneho súdu uznesenie Vlády SR č. 203 zo dňa 16.04.2021, ktoré bolo vydané podľa čl. 5 Zákona o
bezpečnosti štátu, podlieha podľa čl. 129 ods. 6 Ústavy SR preskúmaniu ústavným súdom. Predmetné
ustanovenie výslovne dáva Ústavnému súdu právomoc sa vecou zaoberať s tým, že rozhoduje o tom, či
rozhodnutie o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce
ďalšie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom. Na začatie konania na



ústavnom súde o súlade rozhodnutia o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu sú aktívne
legitimované podľa ust. § 189 zákona č. 314/2018 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a
doplnení niektorých zákonov tieto subjekty: a) najmenej pätina poslancov národnej rady, b) prezident,
c) vláda, d) generálny prokurátor, pričom ústavný súd v tomto konaní rozhodne do 10 dní od doručenia
návrhu na začatie konania.
39.Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
žalovaného nie je spôsobilým predmetom preskúmania správnym súdom, nakoľko zákon takúto
právomoc správnemu súdu expressis verbis nezveruje, naopak ju zo súdneho prieskumu správnym
súdom vylučuje ust. § 1aa Zákona o organizácii činnosti vlády a právomoc na ich preskúmanie je
Ústavou SR zverená Ústavnému súdu Slovenskej republiky v konaní o súlade rozhodnutia o vyhlásení
výnimočného stavu alebo núdzového stavu podľa § 189 a nasl. zákona č. 314/2018 o Ústavnom
súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov a správny súd teda nemá ani
právomoc na ich preskúmanie. Ustanovenie § 7 SSP vymedzuje negatívne procesné podmienky
týkajúce sa predmetu prieskumu, ktoré správny súd skúma zo žaloby. Skúmanie procesných podmienok
je súčasťou zásady oficiality a správny súd ho vykonáva z úradnej povinnosti s tým, že nedostatok
právomoci správneho súdu je neodstrániteľnou prekážkou konania, ktorého následkom vo všeobecnosti
je zastavenie súdneho konania. V posudzovanej veci správny súd po skúmaní procesných podmienok
podľa § 97 SSP ale rozhodol, že žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti uznesenia vlády Slovenskej
republiky č. 203 zo dňa 16.04.2021, uverejneného v Zbierke zákonov SR ako uznesenie č. 138/2021
je potrebné podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP odmietnuť, pretože napadnuté uznesenie je vylúčené
z preskúmania správnym súdom osobitným zákonom, ktorým je ust. § § 1aa Zákona o organizácii
činnosti vlády. O zastavení konania, pretože nie je daná právomoc správneho súdu na preskúmanie
napadnutých uznesení žalovaného, správny súd podľa § 99 písm. b) SSP nerozhodol, pretože primárne
bol daný dôvod na odmietnutie žaloby. Zároveň vec nebolo možné postúpiť na konanie Ústavnému
súdu Slovenskej republiky ani inému orgánu, ktorý by disponoval právomocou na jej rozhodnutie.
Postúpenie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky, ako orgánu verejnej moci s právomocou
preskúmať napadnuté uznesenia žalovaného, správnym súdom nie je možné, pretože konanie pred
ústavným súdom nemožno začať tak, že všeobecný súd, do sústavy ktorých v súčasnosti patrí aj správny
súd, vec postúpi ústavnému súdu (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS
12/1995 z 18. januára 1995). Ústava Slovenskej republiky v súčasnosti ustanovuje len jeden spôsob
začatia konania pred ústavným súdom, a to návrh na začatie konania (článok 130 ods. 1 a 2). Uvedený
spôsob začatia konania pred ústavným súdom podrobnejšie upravuje zákon č. 314/2018 o Ústavnom
súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Žiaden iný spôsob začatia konania
pred ústavným súdom nie je možný. Správny súd záverom dodáva, že princíp zákazu „denegatio
iustitiae“ je nevyhnutné interpretovať v tom zmysle, že súd nemôže odmietnuť sa vecou zaoberať a tým
neposkytnúť ochranu subjektu domáhajúceho sa súdnej ochrany bez zákonného dôvodu (aj v prípade
pochybností pri skúmaní procesných podmienok - napr. uznesenie NS SR spis. zn. 8Sžo/31/2013 zo dňa
31.03.2014); v prejednávanej veci však zákon súdny prieskum uznesenia Vlády SR vylučuje. Právomoc
preskúmať napadnuté uznesenia bola Ústavou SR zverená Ústavnému súdu SR. Odmietnutím správnej
žaloby v dôsledku neodstrániteľnej prekážky konania, akým je nedostatok právomoci správneho súdu
na rozhodnutie prejednávanej veci, nemôže preto dôjsť k porušeniu procesných práv žalobcu, ktoré má
ako účastník konania podľa Správneho súdneho poriadku.

40. Vzhľadom na tú skutočnosť, že správny súd po posúdení procesných podmienok konania dospel k
záveru, že v danom prípade nie je daná právomoc správneho súdu na konanie o preskúmanie zákonnosti
uznesenia vlády Slovenskej republiky, súd sa návrhom žalobcu na priznanie odkladného účinku podanej
správnej žalobe nezaoberal.

41. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 170 písm. a) SSP tak, že žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania, nakoľko žaloba bola odmietnutá a nebol zistený žiaden dôvod pre
aplikáciu ust. § 171 ods. 1 SSP, pretože žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli.

42. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 v spojení
s § 147 ods. 2 SSP).

Poučenie:



Proti tomuto uzneseniu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia,
na Krajský súd v Bratislave.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body
možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej
pomoci.