Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/15/2020 z 25. 1. 2021 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 25. januára 2021, sp. zn. 8Co/15/2020, ECLI:SK:KSBA:2021:1110229765.2 Krajský súd Bratislava | 8Co/15/2020 | ECLI:SK:KSBA:2021:1110229765.2 | 2021-01-25 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo, Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy, Zmluvy Citované ustanovenia: § 741 OZ, § 13 ods. 2 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4188bb70-c6ea-40d1-8052-bc8c1f2ab6ba Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1110229765.2 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/15/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110229765
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1110229765.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu
JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: H. X.B., W. T. XX, P., zastúpeného:
Advokátka kancelária ECKER - KÁN & Partners, s.r.o., so sídlom Námestie Martina Benku 9, Bratislava,
IČO: 35 886 625, proti žalovanému: HYDROTOUR, cestovná kancelária, a.s., so sídlom Nám. SNP 14,
Bratislava, IČO: 31 371 981, zastúpenému advokátom: JUDr. Július Jánošík, so sídlom Klincová 35, 810
05 Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.950 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25. septembra 2019, č.k. 21C/113/2010 - 383, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť zaplatiť do 15 dní od
právoplatnosti rozsudku žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 500 eur, vo zvyšku žalobu v časti
nemajetkovej ujmy zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Poukázal na to, že v predmetnej veci sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia zľavy odplaty
z dovolenky, ktorú pre neho zabezpečoval žalovaný v Taliansku, avšak aj náhrady nemajetkovej ujmy,
a to z dôvodu, že v danom prípade žalobcovi a jeho rodine neboli dodané objednané služby v súlade
so zmluvou. V poradí prvým rozsudkom sp. zn. 21C/113/2010 zo dňa 28.8.2014 rozhodol tak, že
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 945 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9%
ročne zo sumy 885 eur od 1.12.2009 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo
zvyšku žalobu zamietol. Na základe odvolania oboch strán sporu Krajský súd v Bratislave rozsudkom
zo dňa 31.1.2017, č.k. 8Co 13/2015-117, tento prvoinštančný rozsudok vo vyhovujúcej časti priznanej
sumy 945 eur potvrdil, avšak v časti nemajetkovej ujmy ho zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V
potvrdenej časti rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 25.4.2017. Na základe uvedeného sa preto
opätovne zaoberal uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú si uplatnil žalobca, pričom
v tomto smere poukázal na záväzný právny názor vyslovený odvolacím súdom v jeho zrušujúcom
rozsudku o prípustnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy (primeraného finančného zadosťučinenia)
v prípade porušenia povinností cestovnej kancelárie poskytnúť služby v súlade so zmluvou o obstaraní
zájazdu. Dospel pritom k záveru, že žalobcovi prináleží náhrada nemajetkovej ujmy, ktorú na základe
skutkových okolností ustálil a priznal žalobcovi vo výške 500 eur vzhľadom na predložené dôkazy
žalobcom. Poukázal na to, že priznaná nemajetková ujma predstavuje zaplatenie nemajetkovej ujmy
žalovaným, z ktorého strany nedošlo k plneniu v zmysle zmluvy o obstaraní
zájazdu. Za nemajetkovú ujmu vo všeobecnom poňatí možno považovať akúkoľvek ujmu, ktorá pre



poškodeného neznamená priamu stratu na majetku. Osobitná zodpovednosť cestovnej kancelárie za
škodu vyplýva z čl. 5 smernice č. 90/314/EHS o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb,
ktorá bola transponovaná do zákona č. 281/2001 Z.z. o zájazdoch, podmienkach
podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr. Z predmetného článku smernice možno vyvodiť,
že zodpovednosť cestovnej kancelárie je širšia a okrem náhrady zmarených výdavkov zahŕňa aj
odškodnenie za zmarenie dovolenky, tzv. stratu radosti z dovolenky. Náhradu nemajetkovej ujmy ako
dôsledok zmarenej dovolenky potvrdzuje aj judikatúra Súdneho dvora EÚ podľa ktorej článok 5 smernice
Rady č. 90/314/EHS zo dňa 13.06.1990 o balíku cestovných, dovolenkových a výletných
služieb musí byť vykladaný tak, že v zásade udeľuje spotrebiteľom právo na náhradu nemajetkovej
ujmy vyplývajúcej z nesplnenia alebo nesprávneho plnenia služieb, ktoré predstavuje balík služieb
(Rozsudok ESD vo veci C-168/00 vo veci X. D. v. TUI Deutschland GmbH & Co.KG,
J-ESD, 2005-4). Konštatoval, že objednávateľovi v zmysle uvedeného môže byť
priznané právo na náhradu nemajetkovej ujmy aj v dôsledku neplnenia alebo vadného plnenia služieb
zahrnutých do zájazdu. Právo na náhradu za stratu radosti z dovolenky vzniká objednávateľovi v prípade,
ak zo strany objednávateľa služieb cestovného ruchu dôjde k porušeniu takých povinností, ktoré vedú
k strate radosti z dovolenky. Podmienkou zodpovednosti cestovnej kancelárie
za zmarenie dovolenky je teda také porušenie právnej povinnosti, ktoré má takú intenzitu, že má za
následok stratu tejto radosti z dovolenky. Právo na náhradu je potrebné poskytnúť v rozsahu straty, a
teda aj za časť dovolenky. V tomto prípade, došlo konaním žalovanej z titulu nezabezpečenia služby
zo zmluvy obstaraní zájazdu a náhradné riešenie dovolenky na inom mieste, kde aj z dôkazov ako aj
výpovedi žalobcu vyplývalo, že nezodpovedalo kritériám objednávky žalobcu, za ktorú zaplatil a ktorú
si sám vybral. Možno jednoznačne uviesť, že pôvodná destinácia bola vybratá žalobcom z dôvodu
histórie, ako aj možnosti potápania a stredisko Arenella sa malo nachádzať 10 km od mesta Syrakus.
Náhradná destinácia nezodpovedala podmienkam zmluvy o obstaraní zájazdu, za čo žalobca zaplatil,
pričom náhradnú destinácia bola 150 km od mestečka Syrakus bez bližšieho odôvodnenia, čím mal
zmarené plány na dovolenku a stratu radosti z dovolenky. Táto skutočnosť mala
zásadný vplyv na rozhodovanie sa žalobcu aj o jeho účasti na dovolenke, keďže o zmene destinácie
sa dozvedel na letisku. Možno uviesť, že konanie žalovanej, ktorým došlo k oznámeniu podstatných
skutočností majúcich vplyv na priebeh zájazdu v priebehu jeho realizovania, kedy žalobca nemal na
výber vzhľadom na oznámenie žalovanej o zmene destinácie dovolenky na letisku. V tomto konaní bolo
preukázané jednoznačne, že konaním žalovaného došlo u žalobcu v konečnom dôsledku k stresu, k
zmareniu zážitkov a očakávaní, k strate radosti z dovolenky za ktorú si zaplatil a sám
vybral z ponuky žalovaného a ktorú žalovaný zmenil bez možnosti výberu žalobcu čo malo vplyv na
celú dovolenku žalobcu a zmarené plány a vyvolané reklamácie, ktoré žalobca nemal ani v úmysle na
dovolenke riešiť, ale chcel tráviť dovolenku pohodovo a mal na to vyhranený čas dovolenky. Pri určení
výšky nemajetkovej ujmy prihliadal predovšetkým k cene zájazdu, účelu zájazdu, k spôsobu,
intenzite a trvaniu narušenia zájazdu v dôsledku vadného plnenia a k hodnote dovolenky. Bral do úvahy
aj to, že pobyt na zájazde, ktorý si žalobca vybral a ktorý mu bol zmenený v rámci trávenia dovolenky je
obdobím venovaným záujmom a relaxu. V takom prípade človek prichádza nielen o peniaze, ale i o takto
strávený čas, ktorý nemožno nahradiť, ale taktiež o to, že všeobecne často vymedzený čas odpočinku
je obmedzený. Preto priznal náhradu nemajetkovej ujmy (tzv. náhradu straty z radosti z
dovolenky) žalobcovi vo výške 500 eur, ktorú považuje za primeranú vzhľadom na vykonané dôkazy a
skutkové okolností v predmetnej veci. Vo zvyšku čo do uplatnenia náhrady nemajetkovej ujmy aj úrokov
z omeškania žalobu ako nedôvodnú zamietol, pretože náhrada nemajetkovej ujmy závisí od úvahy súdu
a žalovaný sa do omeškania nedostal. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 v
spojení s ust. § 262 ods. 1 C.s.p. a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu
z dôvodu úspechu žalobcu.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote do vyhovujúceho výroku vo veci samej a
výroku o nároku na náhradu trov konania odvolanie žalovaný, domáhajúc sa jeho zmeny a zamietnutia
podanej žaloby. Odvolanie odôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že záver súdu prvej inštancie, že žalobcovi je možné v súvislosti s uplatnením
práv vyplývajúcich zo zmluvy o obstaraní zájazdu podľa ust. § 741a Občianskeho zákonníka
v znení platnom v rozhodnom období, priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, je nezákonný, v
rozpore s platnou právnou úpravou, ako aj rozhodovacou praxou vyšších súdnych autorít, konkrétne
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie totiž
odignoroval právne závery a stanoviská, ktoré prezentoval Najvyšší súd SR ako aj Ústavný súd SR vo



svojich rozhodnutiach. Z rozsudku Krajského súdu Nitra č.k. 9Co 189/2011-149 z 1.12.2011, na
ktorý reflektuje rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo 468/2014 z 26. augusta 2015 vyplýva,
že odvolací súd posudzoval nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy (nárok za stratu pôžitku z
dovolenky) aj v zmysle § 741 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka
(druhý nárok) a dospel k záveru, že náhradu škody (nemajetkovej ujmy) podľa tohto zákonného
ustanovenia nemožno žalobcom priznať. Z výkladu ústavy, ako aj ustanovení Občianskeho zákonníka
nepochybne vyplýva, že ak je daná špeciálna ochrana v Občianskom zákonníku, ktorá je uvedená v
súlade so systematickým zaradením do VIII. hlavy 8. časti (záväzkové právo), nemožno potom zamieňať
nárok podľa § 13 Občianskeho zákonníka s nárokmi žalobcov, ktoré sú plne opodstatnené podľa
špeciálnej úpravy v Občianskom zákonníku § 741a až § 741k. Na základe uvedeného
je možné konštatovať, že v súčasnosti nie je možné v takýchto zmluvných vzťahoch medzi občanmi
a právnickými osobami (cestovnými kanceláriami) aplikovať právo na ochranu osobnosti so všetkými
dôsledkami, lebo tomu bráni špeciálne zákonné ustanovenie, ktoré samozrejme nemožno zlučovať s ust.
§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Rovnako tak nebolo možné žalobcom priznať nárok na primerané
zadosťučinenie v peniazoch za nekalosúťažné konanie spočívajúce v klamlivej reklame v zmysle § 53
Obchodného zákonníka. Poukázal tiež na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS
228/2016-14, v ktorom sa Ústavný súd vyjadril nasledovne: "Ústavný súd s poukazom
na obsah citovaných odôvodnení rozsudkov krajského súdu i najvyššieho súdu dospel k záveru, že
oba súdy dali jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovatelia v konaní nastolili. Krajský súd vysvetlil, ako dospel k
záveru o tom, že hoci porušenie povinnosti žalovaného zo zmluvy o obstaraní zájazdu bolo preukázané,
sťažovateľom náhradu nemajetkovej ujmy nepriznal." Ústavný súd sa stotožnil so záverom krajského
súdu, ktorý uzavrel, že v situácii, keď Slovenská republika v súvislosti s implementáciou smernice právo
na imateriálnu ujmu v Občianskom zákonníku výslovne neupravila a širší výklad smernice okolnosti
daného prípadu, ktoré neboli výnimočné, neodôvodňujú, nemožno iba s ohľadom na existenciu smernice
právo na imateriálnu ujmu sťažovateľom priznať. Zákonom č. 281/2001 Z. z. o zájazdoch, podmienkach
podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr a o zmene a doplnení
Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 281/2001 Z. z."), ktorý
nadobudol účinnosť 1. októbra 2001, bol okrem iného do Občianskeho zákonníka doplnený do jeho
ôsmej hlavy štvrtý oddiel upravujúci zmluvu o obstaraní zájazdu, pričom v zmysle § 14 tohto
zákona sa týmto preberá právny akt Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ktorým je v zmysle
zoznamu preberaných právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie smernica. Ako to už
konštatoval krajský súd, toto ustanovenie smernice je potrebné vykladať tak, že zaručuje spotrebiteľovi
nárok na náhradu imateriálnej (nemajetkovej) ujmy, ktorú utrpel ako následok nesplnenia alebo vadného
plnenia povinnosti, pričom škodou sa rozumie zásah do telesnej alebo majetkovej sféry človeka, ako aj
zásah do jeho psychickej integrity. Smernica nevylúčila imateriálny aspekt škody a jej cieľom bolo vytvoriť
pojem, ktorý by kryl aj imateriálnu stránku. Tento záver zodpovedá i rozsudku Súdneho dvora Európskej
únie z 12. 3. 2002 X. D. proti TUI Deutschland GmbH & Co. KG. (C-168/00). Avšak ani to nemôže viesť k
záveru, ktorý zastávajú sťažovatelia, a to s ohľadom na spôsob implementácie smernice do slovenského
právneho poriadku. Smernica v tomto prípade nemôže mať priamy účinok, pretože ide o horizontálny
vzťah medzi sťažovateľmi a cestovnou kanceláriou. Pokiaľ krajský súd zistil nesúlad slovenskej právnej
úpravy so smernicou a vysvetlil, z akých dôvodov smernica nemá priamy účinok, a zaoberal sa i
overením, či by výkladom vnútroštátneho práva nemohol dospieť k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy
sťažovateľom (nepriamy účinok) hoci s negatívnym výsledkom, jeho postup je dostatočne odôvodnený
a záver zodpovedajúci požiadavkám ústavne konformnej aplikácie dotknutých noriem. Konštatoval, že
pokiaľ sťažovatelia zastávajú názor, že náhrada nemajetkovej ujmy za stratu pôžitku z dovolenky im
mala byť priznaná na základe iných právnych noriem slovenského právneho poriadku, je potrebné
zohľadniť, že zákon č. 281/2001 Z. z. je jedinou normou slovenského právneho poriadku, ktorou sa
preberá tento právny akt Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Ani Zákon o ochrane spotrebiteľa
takouto normou nie je (§ 28 Zákona o ochrane spotrebiteľa) a takouto normou nie sú ani
ustanovenia Obchodného zákonníka o nekalej súťaži. Nakoniec krajský súd dôsledne vymedzil
vzťah právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku k ostatným normám, zdôrazňujúc úpravu
v Občianskom zákonníku, ktorá má povahu osobitnú a komplexnú. Na základe uvedených záverov
Ústavného súdu SR žalovaný uzavrel, že náhrada nemajetkovej ujmy za stratu pôžitku z dovolenky
nemôže byť priznaná na základe iných právnych noriem slovenského právneho poriadku, je potrebné
zohľadniť, že zákon č. 281/2001 Z. z. je jedinou normou slovenského právneho poriadku, ktorou sa
preberá tento právny akt Európskych spoločenstiev a Európskej únie, pričom ani Zákon o ochrane
spotrebiteľa takouto normou nie je (§ 28 Zákona o ochrane spotrebiteľa) a takouto normou nie



sú ani ustanovenia Obchodného zákonníka o nekalej súťaži. Ďalej žalovaný namieta, že postupom súdu
prvej inštancie bolo porušené jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu, keď súd prvej inštancie napriek
tomu, že ho upozornil na nemožnosť priznania nemajetkovej ujmy v súvislosti s uplatnením nárokov
vyplývajúcich zo zmluvy o obstaraní zájazdu, pričom prezentoval Uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky III. ÚS 228/2016-14, v ktorom rovnakú skutočnosť konštatovali Najvyšší
súd Slovenskej republiky ako aj Ústavný súd Slovenskej republiky, vyslovil záver, že žalobca má nárok
na finančné zadosťučinenie (náhradu nemajetkovej umy z titulu straty radosti z dovolenky. Pokiaľ všetky
ním zdôrazňované rozhodnutia troch súdnych autorít vyjadrili rovnaký právny názor a to, že nemožno
objednávateľovi zájazdu priznať náhradu nemajetkovej ujmy, a to v sporoch, ktoré sa
týkali rovnakého predmetu konania za obdobných skutkových okolností, t.j. v prípade kedy žalobcovia
tvrdili, že im bol poskytnutý hotel nižšej kategórie ako si objednali, postupom súdu prvej inštancie došlo k
porušeniu jeho práv a slobôd. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je však rovnako nepreskúmateľné, keď
súd prvej inštancie aj napriek tomu, že bol oboznámený s rozhodovacou praxou vyšších súdnych autorít
ako aj Ústavného súdu SR, odignoroval tieto skutočnosti a v odôvodnení rozsudku sa nevysporiadal so
skutočnosťou, prečo sa odklonil od právneho názoru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, ktoré
sú pre Okresný súd záväzné a prečo tieto právne stanoviská súdov vyšších autorít doslova odignoroval.
Napokon namietal, že súd prvej inštancie rozhodol nesprávne aj o nároku na náhradu
trov konania, keď priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu (100%)
a v rozpore so zásadou úspechu neurčil pomer priznania nároku na náhradu trov konania a nerozhodol
ani o tom, či má nárok na náhradu trov konania aj napriek skutočnosti, že žalobca bol neúspešný v časti
49% uplatneného nároku, hoci mal rozhodnúť o pomernom rozdelení náhrady trov konania
tak, že žalobcovi prizná náhradu trov konania v časti 51%, respektíve tak, že žiadna zo
strán nemá nárok na náhradu trov konania.

4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.
Poukázal na to, že pokiaľ žalovaný v odvolaní odkazuje na tri rozhodnutia, a to rozhodnutie Krajského
súdu v Nitre so sp. zn.: 9Co/189/2011z 01.12.2011, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
so sp. zn.: 4Cdo/468/2014 z 26. 08.2015 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III.
ÚS 228/2016-14, tieto rozhodnutia sú rozhodnutiami v jednom konaní s jedným skutkovým stavom
a rovnakými účastníkmi, teda ide len o rôzne inštancie v jednom konaní. Rozhodnutia, na ktoré
poukazuje žalovaný tak nie sú konštantnou judikatúru, ale ide len o jedno konanie. Uviedol, že Smernica
Rady 90/314/EHS z 13. júna 1990 o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb (ďalej aj
"Smernica") upravila okrem iného aj nároky spotrebiteľov z dovoleniek. Táto Smernica bola prenesená
do právneho poriadku Slovenskej republiky. Tak ako zákony Slovenskej republiky, ani právne predpisy
EÚ nemusia výslovne pokrývať všetky udalosti, ktoré život prináša a z ktorých vyplývajú, resp. vznikajú
práva, nároky a povinnosti. Z tohto dôvodu dotvára a vykladá právo (všeobecné právne akty) práve
judikatúra súdov. Takouto judikatúrou je aj Rozsudok ESD vo veci C-168/00 vo veci X. D. v. TUI
Deutschland GmbH & Co.KG, J-ESD, 2005-4 (ďalej aj "Rozsudok ESD"). Na doplnenie
či výklad noriem EÚ (okrem eurokonformného výkladu súdmi členských štátov), ktorou sú aj smernice,
vrátane Smernice, je oprávnený výlučne ESD (aktuálne Súdny dvor Európskej Únie). Táto jediná
inštitúcia oprávnená na výklad Smernice (okrem eurokonformného výkladu súdmi členských štátov) v
Rozsudku ESD uviedla, že je cieľom smernice a najmä jej článku 5 poskytnúť ochranu spotrebiteľom
a v súvislosti s turistickými dovolenkami má pre spotrebiteľov osobitný význam náhrada nemajetkovej
ujmy spôsobenej stratou užívania dovolenky. Článok 5 smernice sa má vykladať vo svetle týchto úvah.
Aj keď sa článok 5 ods. 2 prvý pododsek iba všeobecne odvoláva na pojem škody, skutočnosť, že
článok 5 ods. 2 štvrtý pododsek stanovuje, že členské štáty môžu iným spôsobom škody ako ujmy na
zdraví, povoliť obmedzenie náhrady škody na základe zmluvy za predpokladu, že takéto obmedzenie
nie je neprimerané, to znamená, že smernica implicitne uznáva existenciu práva na náhradu škody
inej ako ujmy na zdraví vrátane nemajetkovej ujmy. Na položenú otázku je preto potrebné odpovedať
tak, že článok 5 smernice sa má vykladať v tom zmysle, že v zásade priznáva spotrebiteľom právo
na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z neplnenia alebo nesprávneho plnenia zmluvy služieb
predstavujúcich balíkové dovolenky. Z uvedeného tak vyplýva že podľa Smernice má nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z neplnenia alebo nesprávneho plnenia zmluvy
služieb predstavujúcich balíkové dovolenky voči žalovanému, keďže si u žalovaného zakúpil balíkovú
dovolenku a tieto zakúpené služby predstavujúce balíkové dovolenky neboli plnené správne. Ak právny
poriadok Slovenskej republiky výslovne neuvádza takúto možnosť náhrady nemajetkovej ujmy, nič to
nemení na tom, že tento nárok existuje a v Konaní má byť priznaný. Aj v samotnom Rozsudku ESD je
uvedené, že právny poriadok štátu, v ktorom sa žalobkyňa domáhala nároku na náhradu nemajetkovej



ujmy z dôvodu pokazenej dovolenky (teda rovnaký stav ako v tomto Konaní), neupravoval takýto nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy. I napriek tomu ESD uviedol, že Smernica sa má vykladať tak, ako je
uvedené vyššie, teda že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné priznať. Ďalej poukázal na to,
že rozhodnutím súdu prvej inštancie žiadne základné práva a slobody žalovaného porušené neboli. Súd
prvej inštancie rozsudok riadne odôvodnil, pridŕžal sa Rozsudku ESD. Naviac, v rozsudku Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 31.01.2017 v tomto konaní je uvedené, že nárok na nemajetkovú ujmu má byť
žalobcovi v tomto konaní priznaný a súd prvej inštancie sa v rozsudku pridŕžal odvolacieho rozsudku,
resp. právneho názoru odvolacieho súdu. Napadnutý rozsudok spĺňa aj všetky požiadavky právnych
predpisov, na správne a riadne vyhotovenie rozhodnutia v súdnom konaní. Napokon konštatoval, že
súd prvej inštancie rozhodol správne aj o nároku na náhradu trov konania, nakoľko pri určení výšky
nemajetkovej ujmy, resp. jej peňažného vyjadrenia, ktorú je potrebné nahradiť, vychádza súd vždy z
vlastnej úvahy. Aj keby bolo priznané len jedno euro, nárok bol priznaný. Zároveň uplatňovaná suma
nebola zjavne neprimeraná, keď rozdiel medzi uplatňovanou a priznanou sumou bol len 475 eur. V
konaní bol úspešný aj v ostatných nárokoch uplatňovaných v konaní. Na základe uvedeného zhrnul,
že konanie nemá žiadnu vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a takúto
vadu žalovaný ani nepreukázal, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza zo správneho právneho
posúdenia veci, kedy aplikoval príslušné právne predpisy s poukazom na správne rozhodnutie súdu, a
to konkrétne Rozsudok ESD, v rozsudku sa súd prvej inštancie pridržiaval právneho názoru odvolacieho
súdu, ktorý je preň záväzný a aplikoval tak správne aj eurokonformný výklad a nakoľko aj o
trovách konania súd prvej inštancie rozhodol správne, odvolanie nie je dôvodné.

5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu a v
medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je
dôvodné.

6. V preskúmavanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby v časti
uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej vzniknutej v dôsledku porušenia zmluvy o zájazde zo
strany žalovaného. Po vykonaní všetkých navrhnutých a predložených dôkazov tieto prvoinštančný súd
správne vyhodnotil a dospel k správnym skutkovým záverom, a to vo vzťahu k okolnostiam objednania
zájazdu, avšak najmä pokiaľ ide o rozdiely medzi objednanými službami a službami, ktoré boli ako
náhrada za pôvodné služby žalobcovi a spolucestujúcim poskytnuté. Správne v tejto súvislosti
považoval súd prvej inštancie za preukázané, že žalobcovi poskytnuté náhradné ubytovanie síce spĺňalo
rovnakú kategóriu hotela, avšak nezodpovedalo charakteru pôvodnej lokality, ktorú si žalobca vybral pri
podpise zmluvy, keď od pôvodnej destinácie bolo vzdialené 150 km, nešlo o chránenú prírodnú oblasť,
v ktorej by boli umožnené potápačské aktivity (opísané v katalógu žalovaného) a
vzdialenosť od pôvodne dohodnutej destinácie znemožňovala zamýšľané a oprávnene očakávané
trávenie dovolenky - možnosť bezplatne (kyvadlovou dopravou priamo spred hotela) navštevovať
historické mesto Syrakúzy, a zúčastňovať sa fakultatívnych výletov za rovnakých podmienok. Správnosť
takto ustáleného skutkového stavu v odvolaní nenamietal ani žalovaný.

7. Správne ustálený skutkový stav veci posúdil súd prvej inštancie správne i po právnej stránke, keď,
vychádzajúc zo záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, konštatoval, že v danej veci sú
splnené predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi, a to v sume 500 eur, ktorá
zohľadňuje dokazovaním ustálené okolnosti uskutočnenia zájazdu.

8. Pokiaľ ide o vznik samotného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, resp. poskytnutie
primeraného zadosťučinenia v peniazoch, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že vzhľadom na
pomerne jednoznačne formulované záväzné právne závery vyslovené odvolacím súdom v zrušujúcom
rozhodnutí, teda v rozsudku zo dňa 31. januára 2017, č.k. 8Co/13/2015-117, mal súd prvej inštancie v
ďalšom konaní v zásade priestor iba na ustálenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú je na mieste
žalobcovi v danom prípade priznať. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej
inštancie, že priznanú náhradu v sume 500 eur treba považovať za primeranú všetkým individuálnym
okolnostiam preskúmavanej veci, ako boli ustálené vykonaným dokazovaním. V súvislosti s okolnosťami
preskúmavanej veci považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že vzhľadom na skutkový stav veci,
ako bol opísaný aj vyššie, žalobca a členovia jeho rodiny sa výlučne v dôsledku závažného porušenia
zmluvy zo strany žalovaného dostali do situácie, kedy boli vzniknutou situáciou prinútení (keďže zmena



destinácie im bola oznámená až po prílete do Talianska na letisku) stráviť celkom inú dovolenku, v
inom prostredí, na inom mieste, navyše bez možnosti tráviť čas s priateľmi, s ktorými mali byť podľa
plánu ubytovaní v rovnakom hoteli, teda strániť celú dovolenku tak, ako to nemali v úmysle, keďže
jediné, čo im z pôvodných plánov zostalo zachované, bolo ubytovanie v Taliansku v kvalitnom hoteli,
so zabezpečenou stravou a v blízkosti mora. Vzhľadom na uvedené odvolací súd ani po opätovnom
zvážení všetkých relevantných okolností, ku ktorému (napriek už predtým vysloveným záverom) pristúpil
v tomto odvolacom konaní, nemohol dospieť k inému záveru, než, že priznanie peňažnej kompenzácie
za nemajetkovú ujmu spôsobenú žalobcovi neplnením zmluvy zo strany žalovaného je v tomto prípade
plne na mieste.

9. Vo vzťahu k výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy osobitne odvolací súd poukazuje na to, že
žalovaný v odvolaní správnosť výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v žiadnom smere nenamietal,
a preto je už len so zreteľom na túto skutočnosť nevyhnutné vychádzať z toho, že náhrada nemajetkovej
ujmy bola žalobcovi priznaná v správnej výške. Výšku priznanej náhrady totiž vzhľadom
na viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 C.s.p.) nebol odvolací súd ani oprávnený preskúmavať,
nakoľko žalovaný v tomto smere v odvolaní nevzniesol žiadne odvolacie námietky.

10. Odvolací súd za nedôvodné považuje námietky žalovaného, ktorý v odvolaní zotrval na právnom
názore, že v podmienkach Slovenskej republiky vzhľadom na relevantnú platnú právnu úpravu nie je
možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy titulom tzv. straty radosti (pôžitku) z dovolenky a v tomto
smere argumentoval aj právnymi závermi vyslovenými v rozhodnutiach Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 9Co/189/2011 zo dňa 01.12.2011, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/468/2014
zo dňa 26. 08.2015 a v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS
228/2016-14, ktoré podľa jeho názoru súd prvej inštancie celkom ignoroval. V prvom rade treba v tejto
súvislosti poukázať na to, že (ako to zdôraznil aj žalobca) v prípade rozhodnutí odkazovaných žalovaným
ide o rozhodnutia v tej istej veci a v nich vyslovené právne závery neboli predmetom
zjednocovacej činnosti Najvyššieho súdu SR a neboli uverejnené ani v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Odvolaciemu súdu nie sú známe ani iné rozhodnutia
všeobecných súdov ani Ústavného súdu SR, ktoré by jednotne posudzovali predmetnú právnu otázku
v súlade s názorom žalovaného, teda tu nie je priestor pre kvalifikáciu týchto záverov ako ustálenej
praxe všeobecných súdov a už vôbec nie najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 C.s.p.), a preto súd
prvej inštancie, ani odvolací súd nebol takto vyslovenými právnymi závermi v danej veci viazaný. Naviac
však v daných rozhodnutiach vyslovené právne závery, o ktoré sa opiera obrana žalovaného, nemožno
v preskúmavanej veci bez ďalšieho aplikovať z dôvodu rozdielneho skutkového základu. V tejto
súvislosti možno poznamenať, že Ústavný súd SR aj v citovanom uznesení č.k. III. ÚS 228/2016-14
považuje konkrétne okolnosti prejednávanej veci za významné, keď zdôraznil, že v predmetnom konaní
ani okolnosti daného prípadu, ktoré neboli výnimočné, neodôvodňovali iba s ohľadom na existenciu
smernice právo na imateriálnu ujmu sťažovateľom priznať. V tejto veci podľa názoru odvolacieho súdu
práve takéto okolnosti existovali, boli zistené vykonaným dokazovaním, a preto je podľa odvolacieho
súdu argumentácia žalovaného citovanými rozhodnutiami v tomto prípade nenáležitá, neudržateľná a
nebráni priatiu záverov, ku ktorým dospel odvolací súd.

11. S ohľadom na uvedené možno zhrnúť, že súd prvej inštancie sa v danom spore správne vysporiadal
s otázkou vzniku nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, keď dospel záveru, že vzhľadom
na okolnosti veci preukázané vykonaným dokazovaním mu tento nárok vznikol, pričom aj výšku
priznaného nároku, ktorá sa opiera o výsledky vykonaného dokazovania a ktorú žalovaný v odvolaní ani
nespochybnil, treba považovať za správnu.

12. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu správne rozhodol aj o trovách konania, keď žalobcovi
nárok na náhradu trov priznal v celom rozsahu. Odvolací súd je toho názoru, že tak, ako v iných
prípadoch (napr. pri zavinení zastavenia konania) treba napriek absencii výslovnej právnej úpravy
zachovať kontinuitu vo výklade a rozhodovacej praxi, ktorá tu bola za predchádzajúcej právnej úpravy
(Občianskeho súdneho poriadku) a je na mieste vychádzať z toho, že ak súd žalobcovi priznal samotný
nárok, avšak nie v celej uplatnenej výške, ktorá závisela od úvahy súdu, sú splnené podmienky na
priznanie plnej náhrady trov konania žalobcovi s tým, že výška náhrady trov sa vypočíta iba z priznanej
sumy. Len takto totiž podľa názoru odvolacieho súdu v takomto prípade (o aký ide aj v danej veci) možno
dosiahnuť, aby rozhodnutie o trovách konania zodpovedalo skutočnému výsledku sporu, bolo v súlade
so zásadou úspešnosti (na ktorú inak správne poukazuje žalovaný v odvolaní), no zároveň zodpovedalo



aj princípom spravodlivosti. Na podporu vyššie uvedeného dáva odvolací súd do pozornosti aj právne
závery vyslovené v náleze Ústavného súdu SR z 15. apríla 2020, sp. zn. II. ÚS
399/2019, podľa ktorých aj napriek tomu, že nepatrný úspech už Civilný sporový poriadok nepozná (a
preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sa podľa Civilného sporového poriadku zohľadňuje každý
neúspech), ani nová práva úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov
na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy
súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne, ako podľa doterajšej úpravy; a ani odvolacie
námietky žalovaného smerujúce proti rozhodnutiu o trovách konania potom nie sú opodstatnené.

13. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, teda vo vyhovujúcej časti vo
veci samej no tiež vo výroku o trovách konania, ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1,2 C.s.p.).

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p.
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 C.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o výške ich náhrady rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého



stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).