{"guid": "0ba5f54a-aeeb-4ee2-864e-133230320ee3:f9b1a14f-0e65-451d-ae17-f9818a2a5d90", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1111214696.2", "spisova_znacka": "3Co/190/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/190/2019 z 3. 3. 2021", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 3. marca 2021, sp. zn. 3Co/190/2019, ECLI:SK:KSBA:2021:1111214696.2", "identifikacne_cislo": "1111214696", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Roman Bolebruch", "sudca_id": 1317, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-bolebruch-1317", "datum_vydania": "2021-03-03", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo", "Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo", "Neplatnosť skončenia pracovného pomeru"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-68.odsek-1", "nazov": "§ 68 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-68.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-68"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-70.odsek-2", "nazov": "§ 70 ods. 2 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-70.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-70"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-68", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-70"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f9b1a14f-0e65-451d-ae17-f9818a2a5d90", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1111214696.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2021:1111214696.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2021:1111214696.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/190/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111214696
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1111214696.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov
Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci žalobcu: J.. Q. K.Á., A. XX, A.,
proti žalovanému: V. F. P. M. B. T., N.V. B. X, A., zastúpenému A., A. P. B.., B..T..Y.., J.: XXXXXXXX,
F.. E. XX, A., o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 26.11.2015, č.k. 8C/68/2011-213, v
spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 18.06.2019, č.k. 8C/68/2011-249, a opravným uznesením zo
dňa 12.08.2019, č.k. 8C/68/2011-269, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o určení neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru daného žalovaným žalobcovi listom zo dňa 25.02.2011, doručeným
žalobcovi dňa 07.03.2011, vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume
13.050 eur brutto a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania  p o t v r d z u j e.

Žalobcovi priznáva proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom, v spojení s dopĺňacím rozsudkom a opravným uznesením, súd prvej
inštancie 1/ určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobcovi listom zo
dňa 25.02.2011, doručené žalobcovi dňa 07.03.2011, je neplatné, 2/ žalovaného zaviazal k povinnosti
zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume 13.050 eur brutto, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a
3/ vo zvyšnej časti žalobu zamietol s tým, že rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na samostatné
uznesenie, do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 06.05.2011 domáhal určenia, že
skončenie pracovného pomeru zo dňa 25.02.2011, ktoré mu bolo doručené dňa 07.03.2011 je neplatné
a žiadal aj o náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku vo výške  1.825,67 eura brutto od
08.03.2011 až do času, kým mu žalovaný umožní pokračovať v práci alebo do doby, keď súd rozhodne o
skončení pracovného pomeru. Dôvodil, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 03.12.2008,
č.k. 11Cpr/8/2003-245, v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 16.09.2009, sp. zn. 11Cpr/8/2003, a
s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.07.2010, č.k. 6Co/387/2009-296, právoplatným
dňa 25.08.2010 a vykonateľným dňa 28.08.2010, súdy rozhodli, že výpoveď daná žalobcovi Slovenskou
správou letísk zo dňa 03.03.2003, je neplatná. Z odôvodnenia týchto rozhodnutí vyplýva, že odvolanie
žalobcu z funkcie generálneho riaditeľa Slovenskej správy letísk bolo nezákonné a súdy sa touto otázkou
zaoberali ako predbežnou otázkou. Následne žalobca listom zo dňa 22.09.2010 vyzval žalovaného na
prideľovanie práce alebo na rokovanie o skončení pracovného pomeru, na ktorý reagoval žalovaný
listom zo dňa 04.10.2010 a oznámil mu, že v dôsledku zrušenia jeho pôvodného zamestnávateľa -
Slovenskej správy letísk ku dňu 31.12.2004 sa stal jeho právnym nástupcom. Keďže pracovný pomer



žalobcu k žalovanému naďalej trvá, navrhol mu zaradenie na štátnozamestnanecké miesto v štátnej
službe, na sekcii civilného letectva a vodnej dopravy, odbor civilného letectva, vo funkcii štátny radca.
Žalobca v liste zo dňa 18.10.2010 žalovanému oznámil svoj nesúhlas s navrhovaným pracovným
miestom a druhom práce, pretože išlo o pracovné miesto s rozdielnymi podstatnými náležitosťami ako
bolo jeho pôvodné. Na uvedené reagoval žalovaný listom zo dňa 28.10.2010, v ktorom uviedol, že
súdy neskonštatovali neplatnosť odvolania žalobcu z funkcie generálneho riaditeľa Slovenskej správy
letísk, a preto nie je možné, aby vykonával rovnaký druh práce, s rovnakými podstatnými náležitosťami.
Vzhľadom na to, že po určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 03.03.2003
súdy neurčili druh práce, ktorý mal žalobca vykonávať po odvolaní z funkcie generálneho riaditeľa
Slovenskej správy letísk dňa 14.02.2003 až do momentu dania výpovede dňa 03.03.2003, žalovaný
ponúkol žalobcovi ďalšie pracovné miesto pri výkone práce vo verejnom záujme, a to miesto na sekcii
civilného letectva a vodnej dopravy, odbor civilného letectva, funkcia vedúci odborný referent I, ktoré
považoval za primerané a vhodné pracovné miesto, keďže išlo o miesto v civilnom letectve. Žalobca
sa v liste zo dňa 18.11.2010 pridržal svojho predchádzajúceho stanoviska a s navrhovaným pracovným
miestom nesúhlasil. Žalovaný ďalším listom zo dňa 30.11.2010 zopakoval svoju ponuku na obsadenie
dvoch pracovných pozícií, na ktoré vyzval žalobcu nastúpiť; na opakovanú výzvu žalovaného žalobca
nereagoval a do práce nenastúpil, preto ho žalovaný upozornil, že sa tým dopustil porušenia pracovných
povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru a upozornil ho i na možnosť výpovede. Žalobca následne
dňa 07.03.2011 obdržal okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 25.02.2011 a listom zo
dňa 08.03.2011 žalovanému oznámil, že ho považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní.
Neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru videl žalobca v tom, že nenaplnil dôvod pre tento
spôsob skončenia pracovného pomeru, spočívajúci v závažnom porušení pracovnej disciplíny. Podľa
mienky žalobcu nebolo jeho povinnosťou prijať ktorékoľvek žalovaným ponúknuté pracovné miesto, o
to viac, keď nebolo primerané jeho pôvodnému pracovnoprávnemu zaradeniu, a preto ani nemal na aké
pracovné miesto nastúpiť. Žalovaný mohol riešiť danú situáciu skončením pracovného pomeru dohodou
alebo výpoveďou z organizačných dôvodov (zrušenie organizácie, zrušenie miesta), zmenou pracovnej
zmluvy na nové pracovné miesto, a nie okamžitým skončením pracovného pomeru z dôvodu závažného
porušenia pracovnej disciplíny, ktorého sa mal dopustiť tým, že nechodil do práce.

3. Na návrh žalobcu konajúci súd na pojednávaní dňa 11.09.2014 pripustil zmenu žaloby, ktorou sa
žalobca domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 25.02.2011, doručené
žalobcovi dňa 07.03.2011, je neplatné a žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume
jeho priemerného zárobku 1.825,67 eura za dobu 12 mesiacov odo dňa oznámenia žalovanému, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, t.j. celkovo v sume 21.908,04 eura.

4. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie a skutkovo ustálil, že žalobca uzatvoril dňa
01.03.2002 s ministrom dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky zmluvu o pracovných
a mzdových podmienkach, na základe ktorej vykonával funkciu generálneho riaditeľa príspevkovej
organizácie Slovenská správa letísk, s dohodnutým mesačným platom v sume 1.825,67 eura (55.000,-
Sk), s účinnosťou od 01.04.2002. Funkčný plat žalobcu pozostával z tarifného platu v 13. platovej
triede a v 12. platovom stupni v sume 483,64 eura (14.570,-Sk), z príplatku za riadenie v sume 241,98
eura (7.290,-Sk), z osobného príplatku v sume 338,58 eura (10.200,-Sk) a z doplatku v sume 761,47
eura (22.940,-Sk). Žalobca bol z funkcie generálneho riaditeľa Slovenskej správy letísk odvolaný dňa
14.02.2003, pričom Slovenská správa letísk s ním ukončila pracovný pomer výpoveďou dňa 03.03.2003,
ktorá bola rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 03.12.2008, č.k. 11Cpr/8/2003-245,
doplneným rozsudkom zo dňa 16.09.2009, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa
15.07.2010, sp. zn. 6Co/387/2009, 6Co/388/2009, právoplatným dňa 25.08.2010 a vykonateľným dňa
28.08.2010, určená za neplatnú. Po právoplatnosti a vykonateľnosti vyššie uvedeného rozhodnutia
Okresného súdu Bratislava II žalobca listom zo dňa 22.09.2010 vyzval žalovaného na prideľovanie práce
alebo na rokovanie o skončení pracovného pomeru. Žalovaný mu listom zo dňa 04.10.2010 oznámil,
že v dôsledku zrušenia Slovenskej správy letísk ku dňu 31.12.2004, sa stal jeho právnym nástupcom a
ponúkol mu zaradenie na štátnozamestnanecké miesto v štátnej službe, na sekcii civilného letectva a
vodnej dopravy, odbor civilného letectva, vo funkcii štátny radca, s funkčným platom 948 eur mesačne,
na ktorého výkon bolo potrebné vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, bez určenia odboru vzdelania,
znalosť anglického, francúzskeho alebo nemeckého jazyka a užívateľská znalosť práce s počítačom,
všetko v zmysle opisu činnosti štátnozamestnaneckého miesta. Uvedené štátnozamestnanecké miesto
ponúkol žalovaný žalobcovi i na osobnom stretnutí dňa 12.10.2010, s nástupom do 18.10.2010. Žalobca
však ponuku žalovaného neprijal, majúc za to, že ponúkané štátnozamestnanecké miesto má rozdielne



podstatné náležitosti ako jeho pôvodný pracovnoprávny stav. Žalovaný preto listom zo dňa 28.10.2010
žalobcovi ponúkol iné pracovné miesto pri výkone práce vo verejnom záujme, na sekcii civilného letectva
a vodnej dopravy, odbor civilného letectva, vo funkcii vedúci odborný referent I, s funkčným platom
948 eur mesačne, na výkon ktorého bolo potrebné vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, bez
určenia odboru vzdelania, podľa opisu pracovnej činnosti vzťahujúcej sa k tomuto miestu. Vzhľadom
na to, že žalobca ani s ponukou tohto pracovného miesta nesúhlasil z dôvodu jeho odlišnosti oproti
jeho pôvodnému pracovnému miestu, žalovaný listom zo dňa 30.11.2010 zopakoval svoju ponuku
na dve už ponúknuté pracovné miesta, s tým, že žalobcu upozornil, že nenastúpením do  práce sa
dopustil  porušenia pracovných povinností vyplývajúcich  pre neho  z pracovného pomeru a upozornil
ho na možnosť dania výpovede pre porušovanie pracovnej disciplíny. Žalobca dňa 07.03.2011 obdržal
okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 25.02.2011 dané  žalovaným, na ktoré reagoval
oznámením zo dňa 08.03.2011, doručeným žalovanému dňa 09.03.2011, v ktorom uviedol, že okamžité
skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní.

5. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že žalovaný určil žalobcovi v liste zo dňa 05.04.2011 funkčný plat s
účinnosťou od 24.08.2010, ktorý predstavoval mesačne spolu 1.087,50 eura a pozostával z tarifného
platu v 13. platovej triede a 12. platovom stupni v sume 748,50 eura a z osobného príplatku v sume 339
eur. Takto žalobcovi priznaný funkčný plat, ktorého výšku žalobca nenamietal, za obdobie od 24.08.2010
do 07.03.2011, spolu v sume 4.951,70 eura vyplatil žalovaný žalobcovi dňa 11.04.2011. Žalobca sa
počnúc od 01.04.2010 zamestnal v pracovnom pomere v spoločnosti P. Z., B. T..Y., K. X, A..

6. Zohľadniac vykonané dokazovanie, za súčasnej aplikácie ustanovení § 63 ods. 3, ods. 4, 68 ods.
1 a ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“), súd prvej inštancie
žalobe žalobcu v časti určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 25.02.2011
vyhovel. Uviedol, že nebolo sporné, že žalovaný skončil pracovný pomer so žalobcom podľa § 68 ods. 1
písm. b) Zákonníka práce okamžitým skončením z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. I
keď dôvod špecifikovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru bol podľa mienky konajúceho súdu
skutkovo vymedzený veľmi rozsiahlo, všeobecne a nejednoznačne, bolo z neho zrejmé, že k závažnému
porušeniu pracovnej disciplíny zo strany žalobcu malo dôjsť tak, že po 28.08.2010, kedy nadobudol
vykonateľnosť rozsudok určujúci neplatnosť výpovede zo dňa 03.03.2003, žalobca nenastúpil do práce k
žalovanému, a to i napriek jeho opakovaným výzvam. Žalobca podľa mienky konajúceho súdu nechodil
do práce, pretože sa so žalovaným na jeho ďalšom pracovnom zaradení nedohodol, a preto nemal kam
nastúpiť a nemohol ani vykonávať prácu. Žalovaný síce žalobcovi preukázateľne ponúkal dve pracovné
miesta, na ktoré podľa neho mohol nastúpiť, avšak žalobca tieto ponuky neprijal, čo malo za následok,
že sa so žalovaným nedohodol na zmene pracovnej zmluvy.

7. Súd prvej inštancie v ďalšom poukázal na špecifiká danej veci, spočívajúce v tom, že po právoplatnom
určení neplatnosti výpovede danej žalobcovi Slovenskou správou letísk dňa 03.03.2003, súdy neurčili
ďalšie pracovné zaradenie žalobcu v období medzi odvolaním z funkcie generálneho riaditeľa Slovenskej
správy letísk dňa 14.02.2003 a následnou výpoveďou zo dňa 03.03.2003, pričom Slovenská správa
letísk bola zrušená ku dňu 31.12.2004. Žalobca mal i napriek tomu za to, že žalovaný bol povinný
ponúknuť mu rovnaké pracovné miesto (oblasťou, platovým zaradením, postavením v služobnej
hierarchii) a nesúhlasil s ponukami predkladanými žalovanými ako druhovo príbuznými pracovnými
miestami. Konajúci súd s poukazom na optiku spravodlivosti dospel k záveru, že žalovaný bol povinný
ponúknuť žalobcovi pracovné miesto skutočne primerané (nie rovnaké) jeho pracovnej pozícii v
Slovenskej správe letísk, ktoré mu však neponúkol a stotožniac sa s argumentáciou právneho zástupcu
žalobcu dospel k záveru, že žalobca potom nebol povinný také pracovné miesto prijať. Preto pokiaľ
žalobca v tejto situácii nenastúpil do práce k žalovanému, nedopustil sa porušenia pracovnej disciplíny
závažným spôsobom.

8. Vzhľadom na to, že konajúci súd určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu
zo dňa 25.02.2011, v ďalšom rozhodoval i o nároku na náhradu mzdy. Konštatoval, že žalobca požadoval
od žalovaného náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku 1.825,67 eura za 12 mesiacov, počnúc
odo dňa oznámenia žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, spolu v sume 21.908,04 eura
vychádzajúc z toho, že vo funkcii generálneho riaditeľa Slovenskej správy letísk mu s účinnosťou
od 01.04.2002 patril funkčný plat v sume 1.825,67 eura (55.000,-Sk). Žalovaný s týmto vyčíslením
nesúhlasil poukazujúc na to, že žalobca bol dňa 14.02.2003 z funkcie generálneho riaditeľa Slovenskej
správy letísk odvolaný a súdy neskonštatovali neplatnosť jeho odvolania z funkcie, preto mu s účinnosťou



od 24.08.2010 prináleží funkčný plat v sume 1.087,50 eura, vyplývajúci z oznámenia o určení funkčného
platu zo dňa 01.03.2011; funkčný plat v predmetnej výške za obdobie od 24.08.2010 do 07.03.2011 v
sume spolu 4.951,70 eura napokon vyplatil žalobcovi dňa 11.04.2011. Konajúci súd, po vyhodnotení
argumentácie oboch procesných strán, vzhliadol za dôvodný návrh žalobcu v časti požiadavky na
náhradu mzdy, čo do jeho základu, avšak pokiaľ išlo o jeho výšku, stotožnil sa s názorom žalovaného, že
v tomto prípade nemožno vychádzať z platových pomerov žalobcu v čase výkonu funkcie generálneho
riaditeľa Slovenskej správy letísk, nakoľko bol z tejto funkcie dňom 14.02.2003 odvolaný a súdy vo
výroku svojich rozhodnutí neurčili toto odvolanie neplatným. V nadväznosti na to, súd prvej inštancie
vychádzal z oznámenia o určení funkčného platu žalobcu zo dňa 01.03.2011, podľa ktorého funkčný plat
žalobcu predstavoval sumu 1.087,50 eura mesačne a priznal žalobcovi náhradu mzdy z titulu neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru za 12 mesiacov v sume spolu 13.050 eur a vo zvyšnej časti
žalobu zamietol.

9. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 151 ods. 3 zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“), tak, že si rozhodovanie o nich vyhradil na samostatné
uznesenie, do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z
dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. Uviedol, že Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo
dňa 15.07.2010, sp. zn. 6Co/387/2009, 6Co/388/2009, potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava
II o určení neplatnosti výpovede žalobcu danej Slovenskou správou letísk dňa 03.03.2003, dopĺňací
rozsudok o neplatnosti odvolania žalobcu z funkcie generálneho riaditeľa Slovenskej správy letísk dňa
14.02.2003 zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
konkrétnu finančnú čiastku ako náhradu mzdy. V označenom rozsudku Krajský súd v Bratislave
nerozhodol o neplatnosti odvolania žalobcu z funkcie generálneho riaditeľa Slovenskej správy letísk,
ktorá zanikla ku dňu 31.12.2004, s tým, že všetky práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov
zrušenej príspevkovej organizácie prešli priamo na žalovaného. Žalovaný, rešpektujúc právoplatné
rozhodnutia súdov, postupoval pri doriešení pracovného pomeru žalobcu korektne a ponúkol mu
písomne i ústne vhodné pracovné miesta, ktoré z hľadiska jeho vzdelania a odbornosti zodpovedali
jeho predchádzajúcemu pracovnému zaradeniu. Išlo pritom o jedno štátnozamestnanecké miesto a
jedno pracovné miesto vo výkone práce vo verejnom záujme. Žalobca však žiadne z ponúkaných miest
neakceptoval a žiadal o pracovné miesto v riadiacej funkcii, ktoré mu však nemohol ponúknuť z dôvodu,
že miesto vedúceho zamestnanca sa v súlade s § 5 ods. 1 zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce
vo verejnom záujme a § 36 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe obsadzuje natrvalo výhradne
výberovým konaním. Žalovaný podotkol, že ponúkané štátnozamestnanecké miesto a miesto práce vo
verejnom záujme boli obe v sekcii civilného letectva a vodnej dopravy, v odbore civilného letectva, so
zameraním na koncepčné, metodické a koordinačné činnosti v oblasti civilného letectva, vypracovanie
systému opatrení na ochranu civilného letectva pred činmi protiprávneho zasahovania, vykonávanie
kontroly dodržiavania pravidiel na určovanie výšky a vybavenie odplát za použitie verejných letísk
a letových prevádzkových služieb pri medzinárodných letoch, vypracovávanie podkladov, informácií,
stanovísk a materiálov za oblasť civilného letectva, na spoluprácu na príprave medzinárodných zmlúv
vo veciach leteckej dopravy a leteckej prevádzky; tieto pracovné miesta boli teda primerané kvalifikácii
a schopnostiam žalobcu, ako i jeho zdravotnému stavu. Podľa mienky žalovaného, aj keď žalobca
obe pracovné miesta opakovane odmietal prijať, následkom čoho zostával nezaradený na konkrétnu
pracovnú pozíciu, bol naďalej jeho zamestnancom a vzťahovala sa na neho povinnosť dochádzať do
zamestnania a zotrvať na ňom od začiatku pracovného času až do jeho skončenia, tak ako uvádza
ustanovenie § 81 písm. b) Zákonníka práce. Žalobca však tieto povinnosti opakovane a neustále
porušoval a do zamestnania v pracovnom čase nedochádzal; vedel pritom, kde sa nachádza jeho
osobný úrad a ak by prejavil záujem o prácu, poskytol by mu miestnosť s predpísaným elektronickým
a kancelárskym vybavením, ktoré má každý jeho zamestnanec, pričom dochádzaním do zamestnania
by sa zapojil aj do evidencie dochádzky. Z uvedeného dôvodu preto bol toho názoru, že bolo na mieste
ukončiť s ním okamžite pracovný pomer.

11. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zotrval na tom, že žalovaný mu ponúkal pracovné
miesta, s takým navrhovaným zaradením a funkciou, ktoré mali rozdielne podstatné náležitosti v
porovnaní s jeho dovtedajším pracovnoprávnym stavom, a preto s navrhovanou zmenou dohodnutých
pracovných podmienok nesúhlasil a opakovane žalovaného vyzýval na prideľovanie práce podľa
existujúceho pracovného pomeru. Zároveň žalovaného upozornil, že v dôsledku tohto stavu vznikli na



jeho strane prekážky v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce, a preto je povinný poskytnúť mu náhradu
mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 25.02.2011
žalovaný protizákonne a účelovo aplikoval ustanovenie § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktorú
skutočnosť súd prvej inštancie vyhodnotil správne a určil jeho neplatnosť. Žalobca ďalej uviedol, že
podľa platného pracovného pomeru mal dohodnuté ako miesto svojho pracoviska R. V.. T.. Š. M. A.,
kde sídlila Slovenská správa letísk, v ktorej vykonával funkciu generálneho riaditeľa; tá bola zrušená
ku dňu 31.12.2004, a preto bez zmeny dohodnutých pracovných podmienok nebol povinný nastúpiť
na iné (nové) pracovisko na inom (novom) mieste výkonu práce. Žalobca v závere uviedol, že súdy
sa zaoberali posúdením otázky neplatnosti jeho odvolania z funkcie generálneho riaditeľa Slovenskej
správy letísk ako otázkou predbežnou vo vzťahu k posúdeniu (ne)platnosti výpovede z pracovného
pomeru, považujúc jeho odvolanie z tejto funkcie za nezákonné a neplatné a len z tohto dôvodu následne
určili neplatnosť samotnej výpovede z pracovného pomeru. Navrhol preto napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.

12. V reakcii na to, žalovaný v podaní zo dňa 02.11.2016 zotrval na tom, že žalobca si zákonnú povinnosť
dochádzať do zamestnania každý deň a byť prítomný na pracovisku od začiatku pracovného času až do
jeho skončenia neplnil, pričom sám potvrdil, že s výnimkou osobného stretnutia dňa 12.10.2010 v práci
od 28.08.2010 do 07.03.2011 absentoval. Ak by prejavil záujem, žalovaný by mu poskytol miestnosť
s predpísaným elektronickým a kancelárskym vybavením a zapojil by ho do evidencie príchodov a
odchodov zamestnancov. Mal za to, že pri riešení pracovného pomeru so žalobcom postupoval v súlade
s právoplatnými rozhodnutiami súdov, ktoré určili neplatnosť výpovede z pracovného pomeru žalobcu zo
dňa 03.03.2003 a zamietli žalobu o určenie neplatnosti odvolania žalobcu z funkcie generálneho riaditeľa
Slovenskej správy letísk. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vo veci sp. zn. 6Cdo 157/2010, mal za to, že tento nemožno na skúmanú vec aplikovať.
Žalobca vedel kam má nastúpiť, keďže po zrušení Slovenskej správy letísk prešli práva a povinnosti z
pracovnoprávnych vzťahov na ministerstvo dopravy.

13.  Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného v podaní zo dňa 03.04.2017 zotrval na svojich
dovtedajších ústnych vyjadreniach a písomných podaniach vo veci samej. Podľa neho možno na vec
aplikovať závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 6Cdo 157/2010,
nakoľko i v prejednávanej veci nemal žalobca kam nastúpiť, keďže jeho pracovisko a miesto výkonu
práce bolo zrušené, a teda nemal zákonnú povinnosť bez zmeny dohodnutých pracovných podmienok
nastúpiť na iné pracovisko na inom mieste výkonu práce a vykonávať iný druh práce.

14. Odvolací súd s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len \"C.s.p.\") účinného od 01.07.2016, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.),
preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch, prejednal odvolanie žalovaného bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak,
ako ho zistil súd prvej inštancie              (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie
je dôvodné. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 04.03.2021 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
219 ods. 3 C.s.p.)

15. V danej veci je predmetom sporu žaloba týkajúca sa určenia neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru daného žalobcovi žalovaným dňa 25.02.2011 a súvisiaci nárok žalobcu na náhradu
mzdy.

16. Podľa § 68 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer
výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, b)
porušil závažne pracovnú disciplínu.

17. Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný
pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel,
najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako
platia ustanovenia § 63 ods. 4 a 5.

18. Podľa § 70 Zákonníka práce okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj
zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné



zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je
neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

19. Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru
adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Zákon
pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti, keď toto musí byť
písomné a doručené druhému účastníkovi a dôvod ktorý sa v ňom uplatňuje, musí byť skutkovo
vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, t.j. musí z neho byť zrejmé, ktorý
zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru v ňom zamestnanec alebo zamestnávateľ
uplatňuje.

20. Vo všeobecnosti možno uviesť, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným
povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce)
a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi (najmä ustanoveniami § 81, § 82
Zákonníka práce), pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho
zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod skončenia
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany
zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník
práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej
disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny, pričom len porušenie pracovnej disciplíny
najvyššej intenzity (závažným spôsobom) je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru
podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

21. Preskúmaním súdneho spisu sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie, v ktorom tento po vykonaní dokazovania dospel k správnemu záveru o neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu zo dňa 25.02.2011 z dôvodu, že žalovaný
nepreukázal také závažné porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobcu odôvodňujúce uvedený
spôsob ukončenia pracovného pomeru žalobcu, a preto na neho v podrobnostiach odkazuje (§ 387 ods.
2 C.s.p.).

22. Na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza, že
dôsledkom rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II zo dňa 03.12.2008, č.k. 11Cpr/8/2003-245, v
spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 16.09.2009 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa
15.07.2010, sp. zn. 6Co/387/2009, 6Co/388/2009, bola neplatnosť výpovede z pracovného pomeru
žalobcu zo strany Slovenskej správy letísk, pôsobiaca ex tunc. Uvedené malo za následok, že pracovný
pomer žalobcu na základe takto určenej neplatnosti výpovede neskončil a ďalej trval. Vzhľadom na
to, že v konaní nebolo sporné, že Slovenská správa letísk, ako pôvodný zamestnávateľ žalobcu, bola
zrušená ku dňu 31.12.2004, je zrejmé, že uvedeným dňom zaniklo miesto výkonu práce žalobcu, ktoré
bolo dohodnuté v sídle Slovenskej správy letísk (R. V..T.. Š. M. A.), pričom absentoval i druh práce, ktorý
mal žalobca vykonávať vo väzbe na dohodnuté miesto. Za tejto situácie, keď chýbal dohodnutý druh
práce žalobcu, ako i miesto jej výkonu, žalovaný ako právny nástupca zrušenej Slovenskej správy letísk
nemal povinnosť prideľovať žalobcovi prácu a tento potom nebol povinný podľa pokynov žalovaného túto
osobne vykonávať, a to až do času, kým by sa dohodli na ďalšom pracovnom zaradení žalobcu alebo
na skončení jeho pracovného pomeru, tak ako to navrhoval žalobca. Povinnosť prideľovať prácu totiž
nastáva len za predpokladu, že je pracovnou zmluvou stanovený, resp. dohodnutý druh práce, ktorú má
zamestnanec pre zamestnávateľa vykonávať (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky
vo veci sp. zn. 2Cdon 662/97). Medzi sporovými stranami však nastal stav, v ktorom chýbali základné
prvky pracovného pomeru, a to dohodnutý druh práce vo väzbe na miesto výkonu práce, pričom sporové
strany sa nedohodli na ďalšom pracovnom zaradení žalobcu, keďže žalobca nesúhlasil s ponukou
pracovných miest uskutočnenou zo strany žalovaného. Žalobca pritom nebol povinný prijať žalovaným
predložené ponuky na obsadenie či už štátnozamestnaneckého miesta alebo miesta vo výkone práce
vo verejnom záujme, obe na sekcii civilného letectva a vodnej dopravy, odbor civilného letectva, vo
funkcii štátny radca (pri štátnozamestnaneckom mieste) alebo vo funkcii vedúci odborný referent I (pri
výkone práce vo verejnom záujme), ako nesprávne namietal žalovaný, nakoľko na druhu práce, resp.
funkcii v prípade štátneho zamestnanca, a mieste jej výkonu, ako podstatných náležitostiach pracovnej,
resp. služobnej zmluvy sa majú tak zamestnanec, ako aj zamestnávateľ dohodnúť; k takej dohode však
nedošlo. Zároveň nebolo povinnosťou žalobcu do času, kým sa taká dohoda nedosiahne, zotrvať na
osobnom úrade žalovaného, resp. v priestoroch jeho sídla, a to od začiatku pracovného času až do jeho



skončenia, i keby de facto nič nerobil, ako chybne namietal žalovaný, keď jeho argumentácia nemá oporu
v ustanoveniach Zákonníka práce, ani v iných pracovnoprávnych predpisoch. Tie totiž vychádzajú práve
z predpokladu, že na jednej strane je povinnosťou zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi dojednaný
druh práce na konkrétnom mieste výkonu práce a na strane druhej je povinnosťou zamestnanca túto
prácu vykonávať; ako bolo uvedené vyššie, tieto predpoklady naplnené neboli, nakoľko žalobca nevedel
akú prácu a na akom mieste má vykonávať.

23. Za tohto stavu považoval odvolací súd za nadbytočné, že sa súd prvej inštancie bližšie zaoberal
a hodnotil, či ponuky pracovných miest predložené žalobcovi zo strany žalovaného zodpovedali jeho
zdravotnému stavu, schopnostiam a kvalifikácii, a teda, či boli pre neho primerané alebo nie. Z
rovnakého dôvodu nebolo rozhodujúce, či v dôsledku vyššie označených rozhodnutí súdov o neplatnosti
výpovede z pracovného pomeru žalobcu zo strany Slovenskej správy letísk tieto vyslovili i neplatnosť
jeho odvolania z funkcie generálneho riaditeľa, keď túto otázku posudzovali ako otázku predbežnú vo
vzťahu k posúdeniu (ne)platnosti výpovede z pracovného pomeru. Odvolací súd však v tejto súvislosti
považuje za vhodné ozrejmiť, že prejudiciálna otázka je taká otázka, ktorá je potrebná pre rozhodnutie
súdu, avšak jej posúdenie nie je poňaté do výroku súdneho rozhodnutia. Vzhľadom na to, že výrok
súdneho rozhodnutia je jedinou časťou rozsudku, ktorá nadobúda právoplatnosť, prejudiciálne posúdená
otázka sa prejavuje iba v odôvodnení rozsudku, a preto nemôže tvoriť ani prekážku právoplatne
rozhodnutej veci. Inak povedané prejudiciálny účinok právoplatnosti skoršieho rozsudku v novom
(ďalšom) občianskom súdnom konaní s neidentickým predmetom konania (inak by tu bola prekážka rei
iudicatae) je pre súd záväzný, ak právoplatným rozsudkom už bolo o danej otázke rozhodnuté. Aby však
takéto posúdenie bolo záväzné, otázka, ktorá je predbežnou otázkou v novom ďalšom konaní, musela
byť v predchádzajúcom právoplatne skončenom súdnom konaní priamym predmetom sporu a musela
byť posúdená vo výroku rozsudku. Právne posúdenie predbežnej otázky v odôvodnení rozhodnutia
nemôže predurčovať hmotnoprávny stav pre rozhodnutie, ktoré ešte súdom nebolo vydané, pretože by
tým dochádzalo k obmedzeniu subjektívneho hmotného práva žalobcu a jeho výkonu. Z toho potom
vyplýva, že vyriešenie otázky, ktorá nebola priamym predmetom konania, ale s ktorou sa súd musel
vysporiadať len ako s predbežnou, v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia (v danom prípade ide o
posúdenie (ne)platnosti odvolania žalobcu z funkcie generálneho riaditeľa Slovenskej správy letísk) nie
je pre súd v inej veci záväzné (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.
zn. 3Cdo 115/2016, Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci sp. zn. 26 Cdo 2804/2012, vo veci sp.
zn. 32 Cdo 4004/2014).

24. Sumarizáciou vyššie uvedeného možno konštatovať, že v danej veci bolo rozhodujúce, že pri
absencii druhu práce, vo väzbe na absentujúce miesto výkonu práce žalobcu, sa strany sporu
nedohodli na ďalšom pracovnom zaradení žalobcu, čoho dôsledkom bolo, že žalobca nemal zákonnú
povinnosť nastúpiť na iné pracovisko, nachádzajúce sa na inom mieste výkonu práce a vykonávať
na ňom žalovaným ponúkaný druh práce; za tohto stavu sa žalobca absenciou v práci počnúc
od 23.08.2010 (tak ako deklaroval žalovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru) nedopustil
porušenia povinností zamestnanca podľa § 81 písm. b) Zákonníka práce (podľa ktorého je zamestnanec
povinný byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať
z neho až po skončení pracovného času), a žalovaný nebol oprávnený ukončiť s ním pracovný
pomer okamžitým spôsobom. Na uvedenom základe preto súd prvej inštancie nepochybil, pokiaľ určil
neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru daného žalovaným žalobcovi listom zo dňa
25.02.2011, doručeného žalobcovi dňa 07.03.2011.

25. Vychádzajúc z odvolania žalovaného, i keď tento napadol rozsudok súdu prvej inštancie v celom
rozsahu, t.j. i vo výroku o povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume 13.050 eur brutto,
vo vzťahu k uvedenému výroku nepripojil ani len stručné dôvody jeho nesprávnosti, pričom tieto sa
odvolaciemu súdu nepodarilo zistiť ani z obsahu jeho odvolania. Odvolací súd, viazaný uplatnenými
dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), preto nemohol podrobiť napadnutý výrok rozsudku súdu
prvej inštancie odvolaciemu prieskumu a vychádzajúc z toho, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne
relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutých
výrokoch, vrátane tých, ktoré by svojou relevanciou boli spôsobilé privodiť ich zmenu, rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutom výroku o určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
daného žalovaným žalobcovi listom zo dňa 25.02.2011, doručeným žalobcovi dňa 07.03.2011, ako aj
vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume 13.050 eur brutto a v
súvisiacom výroku o náhrade trov konania ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.



26. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému plný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti   rozhodnutiu   odvolacieho  súdu  je  prípustné  dovolanie,  ak  to  zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a    iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8C/68/2011", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}