Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/104/2017 z 26. 4. 2021 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. apríla 2021, sp. zn. 14Co/104/2017, ECLI:SK:KSBA:2021:1112203472.2 Krajský súd Bratislava | 14Co/104/2017 | ECLI:SK:KSBA:2021:1112203472.2 | 2021-04-26 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/61553730-e148-4e68-b2cd-d573eee12102 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1112203472.2 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/104/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112203472
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1112203472.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia
senátu JUDr. Branislav Král a JUDr. Alena Roštárová, v spore žalobkyne: U.. K. G., bytom X. č. 3, I.,
zastúpenej A.. O. G., bytom X. č. 3, I. proti žalovanému: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny
Slovenskej republiky, so sídlom Špitálska č. 4-6, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 10C 25/2012-226
zo dňa 19.10.2016, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 10C 25/2012-226 zo dňa 19.10.2016
p o t v r d z u j e.

Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I vo veci o náhradu škody podľa ustanovenia § 9 zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania.

2. Žalobkyňa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 02.02.2012 žiadala, aby súd zaviazal
pôvodne žalovaného Úrad práce sociálnych vecí a rodiny, so sídlom Vazovova č. 7/A,
Bratislava na zaplatenie sumy vo výške 12.473,- € titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom. Podaním doručeným súdu dňa 05.10.2012, žalobkyňa, prostredníctvom svojho
splnomocneného zástupcu, súdu oznámila, že funkcia aplikácie Word, Microsoft Office "automatický
prenos textu "spôsobila nedostatok podania v označení a adrese žalovaného. Na pojednávaní
konanom dňa 07.12.2012 splnomocnený zástupca žalobkyne uviedol, že žalobkyňa komunikovala s
Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky a tento subjekt má byť uvedený ako
žalovaný a žiadal, aby súd rozhodol o zámene účastníkov konania v zmysle ustanovenia § 92 O. s. p.
Súd prvej inštancie uznesením 10C 25/2012-52 zo dňa 18.1.2013 pripustil zámenu účastníka konania
na strane žalovaného tak, že z konania vystúpil, za súhlasu pôvodne žalovaného - žalovaný Úrad
práce, sociálnych vecí a rodiny a do konania na jeho miesto vstúpilo Ministerstvo práce, sociálnych vecí
a rodiny Slovenskej republiky.

3. Žalobkyňa si svoj nárok uplatnila na tom skutkovom základe, že s Úradom práce, sociálnych vecí
a rodiny (ďalej len Úrad) uzatvorila písomnú Dohodu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku
na začatie prevádzkovania alebo vykonávania samostatnej zárobkovej činnosti podľa ustanovenia §
57 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov a vyhlášky č. MPSVR SR č. 44/2004 Z. z., číslo 15/
§57/2007/II, dňa 23.07.2007 (ďalej len Dohoda). V zmysle uvedenej Dohody Úrad poskytol žalobkyni,



ako zdravotne postihnutej, z projektu DE MINIMIS nenávratný finančný príspevok na začatie
výkonu samostatnej zárobkovej činnosti. Využitie príspevku v zmysle Dohody bolo zrealizované do
31.7.2008. Úrad napriek tomu posledné tri faktúry v sume 1.031,15 € (31.064,44 Sk), prijaté dňa
4.7.2008, nepreplatil s poukazom na novú právnu úpravu. Úrad postupoval v rozpore s
dohodnutým obsahom Dohody tým, že žalobkyni zmenu právnej úpravy neoznámil a až následne
dňa 05.08.2008 predložil žalobkyni k podpísaniu Dodatok č. I, ktorý bol datovaný ku dňu 30.04.2008.
Nevyplatením zvyšku príspevku žalobkyňa musela ukončiť svoju podnikateľskú činnosť. Žalobkyňa dňa
27.07.2011 požiadala Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej Úradom.

4. Žalovaný svojim písomným vyjadrením doručeným súdu dňa 19.03.2013 žiadal žalobu ako
nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť z dôvodu, že zmenou právnej úpravy, ktorou bol novelizovaný
zákon č. 5/2004 Z. z., ako aj vyhláška č. 44/2004 Z.z. bola zmenená od 01.05.2008 výška a
spôsob výpočtu príspevku občanovi so zdravotným postihnutím na prevádzkovanie alebo vykonávanie
samostatnej zárobkovej činnosti v závislosti od priemernej evidovanej nezamestnanosti v danom
okrese. Obsah Dohody uzavretej so žalobkyňou sa uvedenou novelou nezmenil, zmena sa dotkla iba
výšky a spôsobu výpočtu poskytnutého príspevku. Celkový finančný príspevok mal byť v nadväznosti na
túto legislatívnu zmenu od 01.05.2008 po splnení ostatných podmienok dohody poskytovaný v zmenenej
maximálnej výške 166.240,- Sk. O tejto skutočnosti bola žalobkyňa informovaná listom Úradu zo dňa
30.04.2008. Úrad žalobkyni vzhľadom na legislatívnu zmenu nemohol preplatiť platby, v zmysle
faktúr vystavených žalobkyňou zo dňa 04.07.2008 a bolo žalobkyni oznámené, že tieto platby jej nebudú
refundované, nakoľko výdavky na dodatočné náklady boli vynaložené žalobkyňou po 01.05.2008.

5. Na pojednávaní konanom dňa 16.10.2013 žalovaný vzniesol námietku nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie v konaní z dôvodu, že žalobkyňa sa náhrady škody domáhala titulom nesprávneho úradného
postupu pôvodne proti Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a neskôr súd pripustil zámenu účastníkov
na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, ale žalovaným subjektom v konaní
mala byť Slovenská republika zastúpená Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej
republiky.

6. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 10C 25/2012-121 zo dňa 10.03.2015 vyzval žalobkyňu na
odstránenie vád žaloby vo vzťahu k označeniu žalovaného subjektu a na špecifikáciu uplatneného
nároku.

7. Žalobkyňa súdu prvej inštancie dňa 25.03.2015 doručila písomné podanie, v zmysle ktorého opravila
označenie žalovaného tak, že žalovaným v konaní je Slovenská republika zastúpená Ministerstvom
práce, sociálnych vecí a rodiny SR a zároveň uviedla, že sa domáha voči žalovanému náhrady škody
v sume 11.307,61 €. Uviedla, že pôvodne uplatnená suma bola nesprávne ustálená. Na dopyt súdu, na
pojednávaní konanom dňa 23.05.2016, právny zástupca žalobkyne uviedol, že žalobu v prevyšujúcej
časti podaním doručeným súdu dňa 25.03.2015 neberie späť, predmetom konania, aj napriek tejto
skutočnosti, je len nárok o zaplatenie 11.307,61 €. Súd prvej inštancie uznesením,
vyhláseným na pojednávaní konanom dňa 23.05.2016, pripustil zmenu petitu žaloby.

8. Žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku na náhradu škody. Žalovaný
pri svojej argumentácií poukázal na znenie ustanovenia § 19 zákona č. 514/2003 Z. z.,
ktorým je upravená trojročná premlčacia doba, ktorá začne plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvie o
škode. Legislatívna zmena v dôsledku ktorej Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny žalobkyni nevyplatil
ňou fakturované posledné tri sumy, nastala prijatím vyhlášky č. 157/2008 Z. z. zo dňa 18.04.2008 a jej
účinnosť nastala dňom 01.05.2008. Od tohto momentu začala plynúť subjektívna trojročná premlčacia
doba. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny SR
žalobkyňou doručená dňa 27.07.2011. Žalovaný zároveň poukázal aj na tú skutočnosť, že uplatnený
nárok je premlčaný, aj keby začala premlčacia doba plynúť až dňom 05.08.2008, kedy žalobkyňa
podpísala Dodatok č. I k pôvodnej Dohode, z obsahu ktorého sa dozvedela, že jej nebude doplatená
suma v pôvodne dohodnutej výške, v zmysle Dohody uzavretej s Úradom práce,
sociálnych vecí a rodiny dňa 23.07.2007. Žaloba bola súdu doručená dňa 02.02.2012, avšak smerovala
proti zmluvnej strane Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý v konaní nebol pasívne vecne
legitimovaným subjektom. Žalovaný námietku premlčania zdôvodnil aj v písomnom podaní doručenom
súdu dňa 23.06.2016 v zmysle ktorého doplnil, že žalobkyňa tvrdila, že oznámenie Úradu práce



sociálnych vecí a rodiny o legislatívnej zmene prevzala dňa 05.08.2008 - teda od tohto dňa
nadobudla vedomosť o prípadnom nesprávnom úradnom postupe Úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny a spôsobenej škode, a ak sa začiatok plynutia premlčacej doby ustáli na tento
deň, subjektívna premlčacia doba uplynula dňa 05.08.2011. Plynutie premlčacej doby bolo prerušené
doručením žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorá bola Ministerstvu práce,
sociálnych vecí a rodiny doručená dňa 27.07.2011. Dňa 26.1.2012 bol žalobkyni oznámený výsledok
predbežného prerokovania nároku. K premlčaniu uplatneného nároku došlo dňa 05.02.2012 a nárok
bol uplatnený na súde síce dňa 02.02.2012 avšak voči Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý
v konaní nebol pasívne vecne legitimovaným subjektom. K zámene účastníkov konania došlo až v
zmysle uznesenia súdu zo dňa 18.01.2013, pričom žalovaným bolo Ministerstvo práce, sociálnych vecí
a rodiny SR. Žalovaný poukázal, že žaloba o náhradu škody voči Slovenskej republike v mene ktorej
koná Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR ako voči vecne pasívne legitimovanému subjektu
bola súdu doručená až dňa 25.03.2015 - po uplynutí premlčacej doby.

9. Právny zástupca žalobkyne sa nestotožnil s obranou žalovaného, že uplatnený nárok je premlčaný.
V písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 13.10.2016 uviedol, že tri roky podľa ustanovenia § 19
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je doba 3 x 365 dní = 1 095 dní. Od 05.08.2008, ktorým dňom bol
deň prijatia doložky k Dohode žalobkyňou, ktorým v zmysle ustanovenia § 45 Občianskeho zákonníka
začala plynúť premlčacia doba a ktorej plynutie skončilo podaním žaloby na súd dňa 02.02.2012 - čo
predstavuje 1 275 dní, čo je o 180 dní viac ako je premlčacia doba. Premlčacia doba neplynie počas
predbežného prerokovania nároku na náhradu škody. Právny zástupca žalobkyne v písomnom podaní
uviedol, že právo na úhradu neuhradených faktúr v Dohode stanovenej výške i lehote bolo uplatnené
na príslušných orgánoch: a) Úrade práce sociálnych vecí a rodiny, b) prokuratúrach SR. Úrad prijal
žiadosť o preplatenie faktúr zo dňa 27.08.2008, ktorú zamietol dňa 22.9.2008, žiadosť o
informáciu zo dňa 17.10.2008, na ktorú bola doručená odpoveď dňa 28.10.2008. Konanie o
žiadostiach podľa právneho názoru žalobkyne prezentovaného zvoleným právnym zástupcom tvoria
odpočet z premlčacej doby 36 dní. Generálnej prokuratúre SR bol doručený podnet dňa 29.12.2008,
odpoveď na podnet je datovaná dňom 11.02.2009, čo tvorí odpočet premlčacej doby 44 dní. Krajskej
prokuratúre bol doručený podnet dňa 20.09.2010, odpoveď na podnet je datovaná dňom 19.11.2010, čo
tvorí odpočet premlčacej doby 50 dní. Generálnej prokuratúre SR bol doručený opakovaný podnet dňa
19.07.2011, odpoveď na podnet je datovaná dňom 15.11.2011, čo tvorí odpočet premlčacej doby 118
dní. Generálna prokuratúra SR opakovaný podnet z 05.12.2011 neprerokovala, nedoručila žalobkyni
žiadnu odpoveď, čiže konanie stále, podľa vyjadrenia žalobkyne, trvá. V dôsledku nečinnosti Úradu a
prokuratúr žalobkyňa doručila Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny žiadosť o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dňa 27.07.2011, ktoré jej doručilo odpoveď zo dňa
26.01.2012, čo predstavuje z premlčacej doby mínus 185 dní. Žaloba bola okresnému súdu doručená
dňa 02.02.2012, a aj keď došlo k zámene žalovaného, konanie vo veci sa nikdy neprerušilo a ani
nezastavilo, preto od 02.02.2012 v zmysle ustanovenia § 112 Občianskeho zákonníka riadne pokračuje.
Súčet dní počas ktorých premlčacia doba neplynie je 433. Ak súčet dní od 05.08.2008 - od momentu
doručenia a podpísania Dodatku k Dohode až po 02.02.2012, ktorým dňom je deň doručenia žaloby na
súd je 1 275 dní a súčet dní, kedy bola vec v konaní pred príslušnými orgánmi je 433 dní - 1275 dní -
433 dní je 842 dní a nie 1 095 dní, po uplynutí ktorých by premlčanie nároku nastalo. Žalobkyňa
poukázala aj na fakt, že Generálna prokuratúra SR posledný podnet nevybavila a preto podľa jej názoru
premlčacia lehota od dňa 05.12.2011 neplynie.

10. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobkyňa žalobou doručenou
súdu dňa 02.02.2012 sa domáhala náhrady škody voči žalovanému - Úradu práce, sociálnych vecí a
rodiny, so sídlom Vazovova č. 7/A, Bratislava, ktorý subjekt bol zmluvnou stranou vo vzťahu k žalobkyni
v zmysle uzavretej Dohody o poskytnutí nenávratného finančného príspevku na začatie prevádzkovania
alebo vykonávania samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 57 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách
zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a vyhlášky
MPSVR SR č. 44/2004 Z. z., ktorou sa vykonáva ustanovenie § 69 ods. 2 zákona. Dohoda bola
vedená pod číslom 15/§57/2007/II. Zmluvné strany dňa 05.08.2008 uzavreli Dodatok č.1 k uvedenej
Dohode v zmysle ktorého bol zmenený článok II., písmeno A/ bod 4 Dohody ktorým bola znížená výška
poskytnutého nenávratného príspevku. Po vznesení námietky nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
pôvodne žalovaným, žalobkyňa prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu súdu dňa 05.10.2012
doručila písomné podanie, ktorého obsah bol neurčitý v tom smere, že žiadala "vymeniť titulnú stranu



žaloby" z dôvodu chyby v prenose údajov a žalovaným malo byť Ministerstvo práce, sociálnych vecí a
rodiny SR so sídlom Špitálska č. 4,6,8 Bratislava.

11. Okresný súd právne vec posúdil podľa § 1 písm. a), c), § 2, § 3 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 2, §
15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 19 ods. 1, ods. 3 a § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
v rozhodnom čase (ďalej len z. č. 514/2003 Z. z.), ako aj podľa § 112 a § 18 ods. 1, ods. 2 Občianskeho
zákonníka (ďalej len OZ), ďalej podľa § 2, § 5 ods. 1, ods. 2 zákona č. 453/2003 Z. z. o orgánoch
štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých
zákonov a taktiež podľa § 3 ods. 1 písm. a), § 21 ods. 1, ods. 4, ods. 5 zákona č. 523/2004 Z. z. o
rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov a dospel k záveru,
že žalobe nie je možné vyhovieť a preto ju zamietol.

12. Nárok na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu sa premlčí v trojročnej
premlčacej lehote, kedy sa poškodený o vzniku škody dozvie. Žalobkyňa sa o vzniku škody
dozvedela dňom 05.08.2008, kedy podpísala Dodatok č.1 k Dohode o poskytnutí
nenávratného finančného príspevku na začatie prevádzkovania alebo vykonávania samostatnej
zárobkovej činnosti podľa ustanovenia § 57 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a vyhlášky MPSVR SR č.
44/2004 Z. z., ktorou sa vykonáva, ustanovenia § 69 ods. 2 zákona. Z obsahu Dodatku č. 1 bolo
zrejmé, že žalobkyni nebude vyplatený zvyšok nenávratného príspevku, od nevyplatenia ktorého
odvodzovala vznik škody. Žalobkyňa si vznik nároku na náhradu škody titulom nesprávneho úradného
postupu orgánu verejnej moci odvodzuje od tohto momentu. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa
požiadala Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky v zmysle citovaného
ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
žiadosťou doručenou dňa 27.07.2011. Dňa 26.01.2012 bol žalobkyni ministerstvom oznámený výsledok
predbežného prerokovania nároku. Plynutie premlčacej doby sa prerušilo na čas odo dňa doručenia
žiadosti žalobkyňou o predbežné prerokovania nároku na náhradu škody ministerstvu, do momentu
oznámenia výsledku predbežného prerokovania nároku, najdlhšie na dobu šiestich mesiacov v zmysle
citovaného ustanovenia § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.. Premlčacia doba začala plynúť
dňom 5.8.2008 uplynula by 5.8.2011, avšak deň uplynutia premlčacej doby je v zmysle ustanovenia §
19 zákona č. 514/2003 Z. z. posunutý ku dňu skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich
mesiacov odo dňa doručenia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, teda
premlčacia doba uplynula dňom 27.01.2012. Žalobu mohla žalobkyňa súdu doručiť voči pasívne vecne
legitimovanému subjektu, najneskôr dňa 27.01.2012. Žalobkyňa však až podaním doručeným súdu dňa
05.10.2012, obsah ktorého upresnila na pojednávaní konanom dňa 7.11.2012, požiadala o zámenu
strany sporu a za žalovaného označila Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.
Žalobkyňa podaním doručeným súdu dňa 25.3.2015 vadu označenia žalovaného odstránila, v zmysle
uznesenia súdu č. k. 10C 25/2012-121 zo dňa 10.3.2015 vydaného v zmysle ustanovenia § 43 vtedy
platného OSP, v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu.

13. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s právnym názorom žalobkyne, že premlčacia doba nemohla
uplynúť z dôvodu jej prerušenia plynutia tým, že sa domáhala nápravy doručením rôznych podaní Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny ako aj prokuratúram SR a ani s tým názorom, že plynutie premlčacej doby
sa úplne zastavilo z dôvodu, že Generálna prokuratúra SR doposiaľ nerozhodla o poslednom podnete,
ktorý jej bol doručený 5.12.2011. Zákon č. 514/2003 Z. z. presne upravuje postup predbežného
prerokovania nároku, ktorý bol žalobkyni známy, keďže požiadala Ministerstvo práce, sociálnych vecí a
rodiny Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorá jej mala vzniknúť
nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Žalobkyňa v konaní nepreukázala prípadný
postup požiadaného nepríslušného subjektu o predbežné prerokovanie nároku podľa ustanovenia § 15
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. - že by dotknutým subjektom doručila žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku, a že by žiadosti tieto orgány postúpili príslušnému orgánu a upovedomili žalobkyňu ako
poškodenú o takomto postupe.

14. Taktiež sa súd prvej inštancie nestotožnil s právnym názorom žalobkyne, že k
premlčaniu nároku nemohlo prísť s poukazom na ustanovenie § 112 OZ. Žalobkyňa si v
žalobe pôvodne uplatnila nárok voči rozpočtovej organizácií, ktorá namietala nedostatok svojej pasívnej
vecnej legitimácie. Po námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie pôvodne žalovaným, žalobkyňa



požiadala súd o zámenu účastníka konania, vo vzťahu ku ktorému súd vzhľadom na právny záver
odvolacieho považoval nárok za uplatnený podľa príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.,
avšak po uplynutí premlčacej doby. V prejednávanej veci došlo k zámene žalovaných,
ktorý neboli v žiadnom právnom vzťahu, táto procesná zámena účastníkov konania nenaplnila znaky
hmotnoprávneho nástupníctva. Voči každému subjektu samostatne plynula premlčacia doba, ktorá vo
vzťahu k neskôr žalovanému márne uplynula pred podaním žaloby a ktorý sa premlčania uplatneného
nároku dovolal, v dôsledku čoho súd žalobkyni nemohol premlčaný nárok priznať a žalobu o náhradu
škody v sume 8.407,61 € zamietol.

15. Vo vzťahu k uplatneným nárokom na náhradu škody titulom bolestného a titulom sťaženia
spoločenského uplatnenia v sume 2.900,- € žalobkyňa súdu nepredložila žiadne dôkazné prostriedky na
preukázanie vzniku zodpovednosti žalovaného za vznik uplatnených nárokov. Na zistenie podstatných
a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia. Súd takto
postupoval a požiadal právneho zástupcu žalobkyne o doručenie znaleckých posudkov vo vzťahu
k uplatneným nárokom na náhradu škody titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, ktorý
však takéto dôkazné prostriedky odmietol súdu preložiť. Žalobkyňa v konaní nesplnila vôbec dôkaznú
povinnosť z tohto dôvodu súd žalobu zamietol.

16. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd tak, že žalovanému nepriznal nárok na ich náhradu vo
vzťahu k žalobkyni z dôvodu, že žalovanému v súvislosti s prejednávanou vecou trovy konania nevznikli.

17. Proti rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, ktorá nesúhlasila s rozhodnutím súdu prvej inštancie
o zamietnutí žaloby a navrhla odvolaciemu súdu rozsudok zmeniť tak, že žalovaného zaviaže na
zaplatenie sumy 11.307,61 Eur.

18. V podanom odvolaní žalobkyňa uviedla ako odvolací dôvod § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Tvrdila, že
zamietnutím žaloby došlo k uznaniu retroaktívnej zmeny kogentnej dohody. Ďalej uviedla, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie nie je dostatočne zdôvodnené a presvedčivé v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Podľa
žalobkyne argumenty žaloby sudkyňa nevyvracia stručne, jasne ani výstižne na základe protiargumentov
žalovaného, ale sama obšírne vysvetľuje dotknuté skutočnosti, čo nepredstavuje zdôvodnenie popretia
skutočností tvrdeniami žalovaného. Žalobkyňa ďalej tvrdí, že analýzou súčtu dní dokázala, že prvý deň
premlčania je až 6.2.2012 i bez odpočtu 433 dní, kedy vec bola v konaní oprávnených orgánov, bez
plynutia lehoty premlčania. Súd prvej inštancie uvádza, že žalobkyňa odmietla doručiť súdu dôkazy
preukazujúce vznik bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia uvádza, že podľa jej názoru mala
byť vyzvaná na doručenie znaleckých posudkov, aby si mohla túto povinnosť splniť. Ďalej žalobkyňa
uvádza, že nie je správne tvrdenie súdu prvej inštancie o nesplnení si dôkaznej povinnosti, nakoľko
žalobkyňa predložila súdu 21 listinných dôkazov na 29 stranách a uvádza podnety na prokuratúry spolu
s odpoveďami a pod. Žalobkyňa v odvolaní uvádza, že rozsudok súdu prvej inštancie jasne neuvádza
podstatu a dôvod zamietnutia žaloby, ale možno len hádať, čo ním je, keď súd prvej inštancie bez
opory tvrdí premlčanie veci. Žalobkyňa podľa svojho názoru jasne preukázala, že neprišlo k uplynutiu
premlčacej doby. Žalobkyňa tvrdí, že rozhodnutie o premlčaní má iba umožniť obísť a neriešiť vec samú.

19. K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý navrhol rozsudok potvrdiť s tým, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za správne. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu poukazoval na
skutkový stav tvrdený už pred súdom prvej inštancie. Opätovne tiež poukazoval na premlčanie nároku
uplatneného žalobkyňou na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Taktiež žalovaný nemá za
preukázanú existenciu danej škody, jej výšku a príčinnú súvislosť medzi konaním ÚPSVaR v Bratislave
a vznikom, resp. výškou škody.

20. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu sa opätovne vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že vyjadrenie
žalovaného neobsahuje a nevyvracia, ani len nezmieni nič z odvolania, iba popiera bez dôkazu, opory
zákona vyjadrenia uvedené v žalobe. Podľa žalobkyne, žalovaný nevyčíslil dni premlčania, ale iba
uviedol, prečo daný nárok považuje za premlčaný. Podľa žalobkyne, ak žalovaný nič z odvolania
napádajúce rozsudok nevyvracia, ani nezmieni, tak uznáva odvolaním uvedené.

21. Odvolací súd preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania § 379, § 380 ods. 1 Civilného
sporového poriadku (ďalej len CSP), vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené
zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie,



nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne
nemožno priznať úspech. Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných
ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania.
Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, dôvodnosť
odvolania, boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré
nepochybne existovali v čase vyhlásenia rozsudku, v čase podania odvolania.

22. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol je vecne a právne
správny, je výsledkom vykonaného dokazovania, a ako taký ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2
CSP). Odvolateľka v odvolaní neuvádzala podstatné, rozhodujúce, konkrétne, právne skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide
o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a
dôvodmi odvolania.

23. Žalobkyňa v odvolaní zopakovala skutočnosti, ktoré boli tvrdené už pred súdom prvej inštancie. V
podanom odvolaní namietala, že nemožno sa stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že nárok na
náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je premlčaný, nakoľko v zmysle § 112 OZ bola lehota
na podanie žaloby zachovaná.

24. Podľa § 19 ods. 1 prvá veta zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky
odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode.

25. Podľa § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku
podľa § 15 odo dňa podania
žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

26. Ustanovenie § 19 zákona č. 514/2003 Z. z. je osobitným ustanovením k ustanoveniam § 101 - 110
OZ, ktoré upravuje dĺžku a začiatok behu subjektívnej premlčacej doby, v ktorej musia byť uplatnené
nároky na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Túto subjektívnu premlčaniu
dobu zákonodarca stanovil zhodne so všeobecnou premlčacou dobou podľa OZ v dĺžke troch rokov.
Začiatok behu tejto subjektívnej premlčacej doby odvíja od okamihu, kedy sa poškodený o škode z
nesprávneho úradného postupu dozvedel, teda kedy získal vedomosť o tom, že vznikla. Nejedná sa o
vedomosť o škodnej udalosti (o nesprávnom úradnom postupe), ktorá škodu vyvolala, ale o vedomosť
o vzniku majetkovej ujmy (skutkových okolností, z ktorých je možné dôvodiť vznik škody a orientačne
aj jej rozsah) na strane poškodeného.

27. V predmetnom prípade súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu správne ustanovil
začiatok plynutia premlčacej doby na deň 05.08.2008, t. j. na deň, kedy sa žalobkyňa o vzniku škody
dozvedela pri podpísaní Dodatku č. 1 k Dohode o poskytnutí nenávratného finančného príspevku,
z ktorého bolo zrejmé, že žalobkyni nebude vyplatený zvyšok nenávratného finančného príspevku,
vzhľadom na zmenu legislatívy, od nevyplatenia ktorého odvodzovala vznik škody. Ak táto premlčacia
doba začala plynúť od 05.08.2008 uplynula by dňom 05.08.2011, avšak v zmysle § 19 ods. 3 zákona č.
514/2003 Z. z. je deň uplynutia premlčacej doby posunutý o dni predbežného prerokovania nároku na
príslušnom orgáne, najviac však o 6 mesiacov. V predmetnom prípade nárok žalobkyne na predbežné
prerokovanie bol žalovanému doručený 27.07.2011 (pričom 05.08.2011 malo prísť k
uplynutiu premlčacej doby), od tohto momentu bolo prerušené plynutie premlčacej doby a to až do dňa
26.01.2012, kedy bol žalobkyni oznámený výsledok predbežného prerokovania, čo znamená, že lehota
začala opäť plynúť dňa 27.01.2012 a vzhľadom na jej prerušenie uplynula dňom 05.02.2012. Žaloba na
súd prvej inštancie bola podaná 02.02.2012, avšak proti nesprávne označenému žalovanému, ktorému
nesvedčila pasívna vecná legitimácia.

28. Žalobkyňa namietala, že v zmysle § 112 OZ nemohlo dôjsť k premlčaniu nároku, nakoľko táto
si pôvodne uplatnila nárok voči rozpočtovej organizácii, ktorá namietla nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie, preto žalobkyňa požiadala súd o zámenu účastníka konania, preto premlčacia doba v tomto
čase neplynula a žalobkyňa svoj nárok uplatnila včas.

29. Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že v zmysle § 112 OZ spočívanie premlčacej lehoty sa týka len
žalobou uplatneného subjektívneho práva, resp. jeho časti, a to za podmienky, že jeho rušiteľ je správne



žalobcom označený ako pasívne vecne legitimovaný procesný subjekt (žalovaný). Inak povedané, ak
žalobca neoznačí v žalobe ako žalovaného skutočného rušiteľa svojho subjektívneho práva k spočívaniu
premlčacej lehoty nedôjde. V predmetnom prípade došlo k správnemu označeniu žalovaného subjektu
až podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 25.03.2015, teda tri roky po uplynutí subjektívnej
premlčacej doby v zmysle § 19 zákona č. 514/2003 Z. z..

30. K tomuto ešte odvolací súd dodáva, že s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania súd správne
prednostne posudzoval opodstatnenosť vznesenej námietky premlčania. Účelom inštitútu premlčania je
pôsobiť na subjekty občiansko-právnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili
svoje práva a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené
splniť svoje povinnosti. Ak uplynula zákonom stanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej
stanoveným spôsobom svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku
premlčania, a tým dosiahnuť stav, v rámci ktorého sa už oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať
na súde svojho práva. Následkom účinne vznesenej námietky premlčania v občianskom súdnom konaní
je, že premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na
tú skutočnosť, že ak bola v súdnom konaní vznesená námietka premlčania voči žalobkyňou uplatnenej
pohľadávke z hľadiska procesnej ekonómie ďalšieho postupu v konaní, sa súd prioritne
zaoberá jej zodpovedaním, až následne pristupuje k riešeniu ďalších otázok (napríklad o výške nároku
a podobne), pokiaľ sa mu námietka premlčania nejaví byť dôvodná. Preto námietka žalobkyne, že súd
prvej inštancie preskúmal len predmetnú námietku a rozhodol o zamietnutí žaloby, bez preskúmania
ďalších predpokladov o nároku na náhradu škody, je v danom prípade irelevantná.

31. Žalobkyňa vo svojom odvolaní poukazovala na odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP
a porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces z dôvodu nedostatočného odôvodnenia súdneho
rozhodnutia, kedy sa súd prvej inštancie priklonil k tvrdeniam vyjadreným žalovaným. K tomu odvolací
súd uvádza, že obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky)
je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá
povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že
všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak,
že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich
súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces
ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom
úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Do obsahu tohto práva
nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.ÚS 97/1997),
resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
strana sporu (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003); porovnaj aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 175/2013.

32. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, odvolací súd uvádza,
že na každý argument strany nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m.
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.09.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej
republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
14.09.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.06.2009,
sp. zn. 5 M Cdo 8/2008).

33. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu uviedla, že žalovaný vo
vyjadrení neuviedol žiadny argument, ktorým by vyvrátil odvolanie žalobkyne a preto je jej odvolanie
dôvodné a má mu byť odvolacím súdom vyhovené. K tejto námietke odvolací súd uvádza, že nie je
povinnosťou odvolacieho súdu rozhodnúť v prospech strany, ktorá podala odvolanie len z toho dôvodu,
že protistrana vo vyjadrení neuviedla dôvody, ktoré by vyvracali argumenty uvedené v odvolaní. Odvolací
súd vždy skúma dôvodnosť podaného odvolania spolu s ostatnými vyjadreniami a podaniami, ktoré
hodnotí z hľadiska ich právnej relevancie a v súlade so zákonnými ustanoveniami. Až následne, ak sa



domnieva, že dôvody uvedené odvolateľom sú správne a argumenty protistrany ich nevyvracajú, môže
rozhodnúť v prospech strany, ktorá podala odvolanie.

34. V danej veci žalobkyňa podala žalobu, ktorá bola doručená okresnému súdu dňa 2.2.2012 proti
pôvodne žalovanému, ktorého označila ako Úrad práce sociálnych vecí a rodiny, so sídlom
Vazovova č. 7/A, Bratislava a uplatnila si nárok na zaplatenie sumy vo výške 12.473,- € titulom náhrady
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Na pojednávaní dňa 07.12.2012 žalobkyňa tvrdila,
že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky má byť uvedené ako
žalovaný a žiadala, aby súd rozhodol o zámene účastníkov konania v zmysle ustanovenia § 92 O.
s. p. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 10C 25/2012-52 zo dňa 18.01.2013 pripustil zámenu účastníka
konania na strane žalovaného tak, že z konania vystúpil žalovaný Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny
a do konania na jeho miesto vstúpilo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.

35. V danej veci po rozhodnutí okresného súdu o návrhu žalobkyne na zámenu účastníkov konania na
strane žalovaného podľa § 92 Občianskeho súdneho poriadku, platného a účinného v čase rozhodovania
súdu o tomto návrhu, žalovaným v konaní bolo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej
republiky.

36. Podľa § 60 Civilného sporového poriadku stranami sú žalobca a žalovaný.

37. Súd v rámci skúmania procesných podmienok skúma len otázku spôsobilosti označených subjektov
byť stranou v spore, tzv. procesnú subjektivitu a otázku procesnej spôsobilosti v konaní. Podľa § 61
C.s.p. procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len ten, komu
ju zákon priznáva. Záväzné stanovenie toho, či sú strany v konaní legitimované aj hmotnoprávne, je
až otázkou meritórneho rozhodovania o žalobe. Posúdenie hmotnoprávnej vecnej legitimácie nijako
nesúvisí s procesným statusom strany, ktorou bude vždy subjekt označený žalobcom, bez ohľadu na to,
či je aj hmotnoprávne vecne legitimovaný a to so všetkými procesnými právami a povinnosťami z toho
vyplývajúcimi. Procesnú zodpovednosť za označenie strany v žalobe vždy nesie žalobca v tom zmysle,
že zodpovedá za nesprávne označenie vecne nelegitimovaných účastníkov napr. tým, že bude znášať
náhradu trov konania, alebo bude znášať následky vo forme uplynutia lehôt.

38. V zmysle ustanovenia § 60 C.s.p. okruh strán sporu v konaní sa zakladá procesným spôsobom a to
žalobca je ten, kto podal na súde žalobu a žalovaný je ten, koho žalobca v žalobe za žalovaného označil.
Vzhľadom k dispozičnej zásade občianskeho súdneho konania je tak v sporovom konaní možné, aby sa
iný ako za žalovaného v žalobe označený subjekt stal stranou v spore iba na základe procesného úkonu
žalobcu (návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka podľa § 92 ods. 1 O.s.p., alebo návrh na zámenu
účastníkov podľa § 92 ods. 2 O.s.p., platného v čase rozhodovania okresného súdu o podanom návrhu
na zámenu strany žalovaného), pokiaľ nejde o prípad univerzálnej sukcesie. Účastníkom konania sa
nový žalovaný stáva okamihom právoplatnosti rozhodnutia súdu o pripustení pristúpenia, či zámeny a to
s hmotnoprávnymi účinkami začatia konania od podania návrhu na vykonanie tejto zámeny. Ak súd koná
popri pôvodnom žalovanom s iným subjektom ako s účastníkom konania bez toho, aby do konania vstúpil
uvedeným spôsobom, jedná sa spravidla o vadu konania, ktorá má vplyv na správnosť rozhodnutia.

39. Pokiaľ ide o procesný postup pri označení žalovaného v tomto konaní, v zmysle príslušných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku ( s účinnosťou do 30.6.2016 ), podľa ktorého okresný súd
procesne postupoval v čase rozhodovania v danej veci, odvolací súd pre doplnenie uvádza nasledovné.
Vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého je účastník subjektom práva,
či povinnosti, ktorá je predmetom konania. Jej nedostatok je dôvodom na zamietnutie žaloby a nie
na zastavenie konania. Bolo vecou žalobkyne, aby tejto požiadavke vyplývajúcej z hmotného práva
vyhovela a riadne označila žalovaného, prípadne podal návrh podľa § 92 O.s.p., resp. vo svojom
predchádzajúcom návrhu na zámenu účastníkov konania na strane žalovaného správne označila
žalovaného, proti ktorému si uplatnila náhradu škody. . Okresný súd právne vec posúdil podľa § 1
písm. a), c), § 2, § 3 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 19 ods. 1,
ods. 3 a § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase.
V súvislosti s uplatneným nárokom je významné ustanovenie § 3 ods. 1 tohto zákona, podľa ktorého,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím,



nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo nesprávnym úradným postupom. Žalobkyňa
podala návrh na zámenu účastníkov a to tak, že navrhla, aby z konania vystúpil žalovaný Úrad práce,
sociálnych vecí a rodiny a aby do konania na jeho miesto vstúpilo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a
rodiny Slovenskej republiky. Takémuto návrh aj okresný súd uvedeným uznesením vyhovel. Žalobkyňa
nežiadala, aby do konania na miesto pôvodného žalovaného ÚPSVaR vstúpil štát v označení Slovenská
republika, v mene ktorej koná Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. V danej
veci je tak naďalej označený ako žalovaný: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej
republiky. Žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal na to, že žaloba bola súdu doručená dňa 02.02.2012,
avšak smerovala proti zmluvnej strane Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý v konaní nebol
pasívne vecne legitimovaným subjektom. Po vznesení námietky nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
pôvodne žalovaným, žalobkyňa prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu súdu dňa 05.10.2012
doručila písomné podanie, ktorého obsah bol neurčitý v tom smere, že žiadala "vymeniť titulnú stranu
žaloby" z dôvodu chyby v prenose údajov a žalovaným malo byť Ministerstvo práce, sociálnych vecí
a rodiny SR so sídlom Špitálska č. 4,6,8 Bratislava. . Súd prvej inštancie uznesením č.k. 10C
25/2012-52 zo dňa 18.1.2013 pripustil zámenu účastníka konania na strane žalovaného tak, že z
konania vystúpil, za súhlasu pôvodne žalovaného - žalovaný Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny a
do konania na jeho miesto vstúpilo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.
Nebolo povinnosťou súdu poučiť žalobkyňu o tom, koho by mal podľa hmotného práva žalovať. Takéto
poučenie by nepochybne presahovalo poučovaciu povinnosť súdu podľa § 5 O.s.p. a bolo by v rozpore
so zásadou rovnosti účastníkov konania zakotvenej tak v ustanovení § 18 O.s.p., ako aj v ustanoveniach
článku 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a článku 47 Ústavy SR. Podľa § 5 O.s.p. súdy
poskytujú účastníkom poučenie o ich procesných právach a povinnostiach. V danom prípade by ale išlo
o poučenie iné, o poučenie o tzv. vecnej legitimácii, t.j. o tom kto by mal byť podľa hmotného práva
účastníkom konania. Pokiaľ žaloba smerovala proti ministerstvu ako ústrednému orgánu štátnej správy,
teda proti subjektu spôsobilému byť účastníkom súdneho konania - stranou v spore, ktorý je zároveň
subjektom odlišným od štátu, nešlo o nesprávne a nezrozumiteľné podanie, ktoré by bolo potrebné podľa
§ 43 a § 79 O.s.p. upraviť, alebo doplniť, pretože takáto oprava by neodstraňovala vady v označení
pôvodného žalovaného. Vzhľadom na uvedené, okresný súd prejednal vec so žalovaným, ktorý bol
jasne a zrozumiteľne označený a mal spôsobilosť byť účastníkom konania podľa § 19 O.s.p. a preto
aj námietka žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného bola v tomto
konaní dôvodná.

40. Odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti
potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. § 195 C.s.p. a dospel k
skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v zmysle ust.
§ 387 ods. 2 C.s.p. poukazuje. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom
uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil správne právne závery. Tieto
zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s ust. § 220 C.s.p. zdôvodnil.

41. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok prvoinštančného súdu ako správny
potvrdil. Nakoľko ani v odvolaní žalobkyňa neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom
boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie nepovažoval odvolací súd za
dôvodné a preto rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku potvrdil
a podľa § 387 ods. 2 C.s.p. sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.

42. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľka, ani nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).



43. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 odsek 1 v
spojení s § 262 odsek 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262 odsek 2 C.s.p. o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).
(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a



ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).