{"guid": "79ed8eba-f95e-495a-aae2-5e68010b3423:51a1e942-cb3c-4286-806d-b2eb4f801507", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1316010449.3", "spisova_znacka": "3To/75/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3To/75/2020 z 17. 5. 2021", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 17. mája 2021, sp. zn. 3To/75/2020, ECLI:SK:KSBA:2021:1316010449.3", "identifikacne_cislo": "1316010449", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Božena Richtáriková", "sudca_id": 1574, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-bozena-richtarikova-1574", "datum_vydania": "2021-05-17", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce", "Zmeňujúce"], "oblast": ["Trestné právo"], "podoblast": ["Majetok"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-321.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 321 ods. 1 písm. d) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-321.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-321"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-322.odsek-3", "nazov": "§ 322 ods. 3 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-322.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-322"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-285", "nazov": "§ 285 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-285", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-285"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/301#paragraf-321", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-322", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-285"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/51a1e942-cb3c-4286-806d-b2eb4f801507", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1316010449.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2021:1316010449.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2021:1316010449.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3To/75/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316010449
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Veselovská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1316010449.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Veselovskej a členov
senátu JUDr. Denisy Mészárosovej a JUDr. Zuzany Molnárovej, v trestnej veci obžalovaného T. B. pre
prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 1T/37/2016 zo dňa 30.06.2020, na verejnom zasadnutí
konanom dňa 18.05.2021 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaný

T. B., nar. XX.XX.XXXX v T., trvale bytom L. XXX,

podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku

o s l o b o d z u j e

spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III sp.zn. 4Pv 170/13/1103 zo dňa
30.05.2016 pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona na tom
skutkovom základe, že

ako jediný konateľ a majiteľ obchodnej spoločnosti NESSA GROUP Slovensko, s.r.o., so sídlom
Poľnohospodárska ulica č. 51, Bratislava, N.: XX XXX XXX, dňa 09.09.2009 v Bratislave na
Vajnorskej ul. 127 v kancelárii živnostníka L. T. - EMPIRIA, Priemyselná 12, 921 01, Piešťany, N.
XX XXX XXX uzatvoril Rámcovú kúpnu zmluvu s výhradou vlastníctva, podľa ktorej je vlastníkom
dodávaného tovaru až do jeho úplného zaplatenia L. T. - EMPIRIA, a následne bez úplného
uhradenia faktúr č. 1021101836 zo dňa 12.05.2010 na sumu 15.807,26 € s dátumom splatnosti
10.08.2010, č. 1021101914 zo dňa 17.05.2010 na sumu 5.214,81 € s dátumom splatnosti 15.08.2010,
č. 1021102200 20 dňa 31.05.2010 na sumu 4.572,86 € s dátumom splatnosti 29.08.2010, poveril
živnostníka I. V., bytom P. XXXX/XX, U., na prebratie tovaru v mene spol. NESSA GROUP
Slovensko, s.r.o., ktorý na základe dodacích listov DL021016141, DL021016142, DL021016143,
DL021015933, DL021015936, DL021016277, DL021016587, DL021016589,DL021016588,
DL021016590,DL021016649, DL021016648, DL021019048, DL021019049, DL021019285 a
DL021019262 v období od 06.05.2010 do 29.05.2010 prebral zo skladu spoločnosti EMPIRIA
nachádzajúcom sa v Bratislave na Vajnorskej ul. 127, kúrenársky, vodárenský a inštalačný materiál v
hodnote 25.594,90 €, za ktorý bola vykonaná iba čiastočná úhrada v hotovosti vo výške 2.000 € dňa
05.08.2010, a následne takto odobratý tovar, vrátane tovaru vo výške 23.594,90 €, za ktorý nebolo
zaplatené, spoločnosť NESSA GROUP Slovensko, s.r.o. použila na stavbe bytového domu v Bratislave,
Biely Kríž a ostatných stavbách, ktoré v danom čase realizovala, pričom na výzvu poškodeného na
vrátenie tovaru, prípadne zaplatenie finančného ekvivalentu zo dňa 25.07.2012 nereagoval a za tovar



dodnes nezaplatil, čím poškodenému L. T. - EMPIRIA, so sídlom, Priemyselná 12, Piešťany, N. XX XXX
XXX, spôsobil škodu vo výške 23.594,90 €,

nakoľko skutok nie je trestným činom.

Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku sa poškodený L. T. - EMPIRIA, N. XX XXX XXX, L. 12, Piešťany,
o d k a z u j e s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 1T/37/2016 zo dňa 30.06.2020 bol obžalovaný T. B.
uznaný vinným zo spáchania prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona
na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti tohto rozsudku, za čo mu súd prvého stupňa podľa
§ 213 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j), § 56 ods. 2 Trestného
zákona uložil peňažný trest vo výmere 5.000 €. Súčasne podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona ustanovil
náhradný trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku zaviazal
obžalovaného k náhrade škody vo výške 23.594,90 € L. T. - EMPIRIA.

Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný prostredníctvom obhajcu v zákonnej lehote odvolanie
smerujúce proti všetkým výrokom napadnutého rozsudku. Obžalovaný odôvodnil odvolanie podaním
obhajcu doručeným súdu prvého stupňa dňa 21.09.2020. Obhajoba konštatuje, že z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že obžalovaný uzatvoril ako konateľ spoločnosti NESSA GROUP Slovensko,
s.r.o. s poškodeným ako živnostníkom rámcovú zmluvu, na základe ktorej bolo umožnené spoločnosti
obžalovaného nakupovať u poškodeného materiál (odoberaný bol najmä stavebný a inštalačný
materiál). Výsluchom svedka Y.. L. ako zástupcu developera došlo so spoločnosťou NESSA GROUP
Slovensko, s.r.o. k ukončeniu spolupráce na základe dohody k 31.03.2010. Obžalovaný bol jediným
konateľom a jediným spoločníkom spoločnosti NESSA GROUP Slovensko, s.r.o. do 31.05.2010, kedy
došlo k jeho odvolaniu, vymenovaniu inej osoby a k prevodu obchodného podielu na inú osobu. Napriek
tomu však súd pri vyhodnocovaní dôkazov nebral do úvahy skutočnosť, ktorá vyplýva už aj zo samotného
trestného oznámenia poškodeného, ako aj zo samotného vyšetrovacieho spisu, ktorý je pripojený, podľa
ktorého bol materiál na spoločnosť NESSA GROUP Slovensko, s.r.o. odoberaný aj po 31.05.2010
neznámou osobou (pravdepodobne svedkom V.), a to na základe ďalších 4 faktúr, z ktorých posledná
bola vyhotovená dňa 09.08.2010 (so splatnosťou 90 dní) - faktúry sú vo vyšetrovacom spise na č.
1. 56-62. Teda materiál bol objednávaný a preberaný ešte ďalšie 3 mesiace niekým, čo súd nebral
do úvahy pri vyhodnocovaní zodpovednosti obžalovaného. Pravdepodobne sa jednalo však o svedka
V., ktorý vo svojom výsluchu na hlavnom pojednávaní potvrdil, že dodacie listy podpisoval práve on,
takisto aj jednu z faktúr odovzdanú na mieste stavby. Citujúc svedka V.: „L. B. síce chodil na stavby,
ale povedal mi, aby som tovar nakupoval ja, nakoľko ja som vedel, čo je treba. Keď sa bralo niečo
veľké, o tom rozhodoval stavbyvedúci.\" Ďalej uviedol k preberaniu materiálu nasledovné: „Odkedy
som pre pána B. robil, nikdy nikto nepreberal tovar, iba ja.\" Z uvedeného ako aj z ďalších tvrdení
svedka na hlavnom pojednávaní možno vyvodiť, že obžalovaný B. ani netušil, čo svedok V. na základe
pokynov stavbyvedúceho objednával, čo bolo dodané a fakturované, nikdy týmto osobne nedisponoval,
teda nemal materiál v osobnej držbe alebo v držbe, ktorá by mu umožňovala dosah na materiál,
keďže tento bol po jeho dodaní priamo zabudovaný na stavbe. Objednávanie tovaru prostredníctvom
svedka V. potvrdil aj zamestnanec poškodeného svedok B., ako aj svedok O. ešte pred pôvodným
zákonným sudcom. Veľmi podrobne opísal svedok V. spôsob objednávania a preberania tovaru už v
jeho dožiadanom výsluchu dňa 04.06.2015.

Vyššie uvedené skutočnosti nasvedčujú tomu, že obžalovaný B. nemal vedomosť o objednanom,
dodanom a prevzatom tovare. Taktiež nemal dôvod ani objednávať tovar na stavbu, na ktorej už nebola
dodávateľom spoločnosť NESSA GROUP Slovensko, s.r.o. (skončila k 31.03.2010) a zároveň materiál
bol ešte 3 mesiace odoberaný aj po skončení obžalovaného B. ako spoločníka a konateľa v tejto
spoločnosti. Otvorenou otázkou tak zostáva, kto si prisvojil cudziu vec, a komu bola zverená, keďže tieto
skutočnosti nie sú jednoznačne v neprospech obžalovaného preukázané tak, ako tvrdí prvostupňový
súd. Kto si cudziu vec prisvojil - tu je v prvom rade nutné vyriešiť otázku, kto mal osoh z dodaného tovaru.
Tento tovar bol dodávaný takmer vo všetkých prípadoch priamo na stavbu Biely kríž, ktorú v čase dodania
už realizoval developer MPV Develop s.r.o. (v súčasnosti už vymazaná ex offo z OR). Všetok tovar



dodaný síce na meno NESSA GROUP Slovensko, s.r.o. bol prevzatý svedkom I. V., ktorý v tom čase
už realizoval práce už iba pre developera MPV Develop s.r.o. Spoločnosť NESSA GROUP Slovensko,
s.r.o. rozviazala obchodný vzťah pred rozhodným obdobím, v ktorom bol tovar objednaný a prevzatý
s developerom MPV Develop s.r.o. a už tejto spoločnosti a ani inej spoločnosti nefakturovala žiadne
plnenia. Vychádzajúc z uvedeného absentuje na strane obžalovaného akýkoľvek motív v prisvojení si
cudzej veci, resp. jej hodnoty zabudovanej do nehnuteľnosti. Vec, ktorá mu bola zverená - tu, ako už
bolo vyššie uvedené, je nutné prihliadnuť na skutočnosť, komu bola vec zverená v skutočnosti, podľa
vykonaného dokazovania bol tovar odovzdaný dodacím listom priamo svedkovi I. V., ktorý bez vedomia,
či tovar môže alebo nemôže prevziať (prípadne na základe pokynov iných osôb z radov zástupcov
developera) tento prevzal a následne došlo k zabudovaniu dodaného tovaru na stavbe bytového domu
Biely kríž. Všetky tieto skutočnosti podrobne opísal svedok Handra už v prípravnom konaní. Možno iba
vychádzať z toho, že obžalovaný B. nemal vedomosť o dodanom a prevzatom materiáli, ktorý objednával
a preberal svedok V., i keď ho on pôvodne poveril objednávaním a preberaním materiálu u poškodeného
(bez akéhokoľvek splnomocnenia doloženého poškodenému - iba na tzv. „dobré slovo\"). Svedok V.
nebol zamestnancom spoločnosti NESSA GROUP Slovensko, s.r.o., ale jej dodávateľom - živnostníkom,
neskôr po skončení NESSA GROUP Slovensko, s.r.o. na stavbe priamym dodávateľom pre developera.
Svedkovi V. dával pokyny najmä k nákupom stavbyvedúci (v súčasnosti už mŕtvy) a svedok O.. Takáto
koncepcia vylučuje úmysel obžalovaného prisvojiť si cudziu vec. Okrem toho je nevyhnutné sa zaoberať
tým, či obžalovaný mal vôbec možnosť prisvojiť si cudziu vec, keďže o tejto veci (materiál dodaný
poškodeným) neobjednal, neprevzal, dokonca ani nepotvrdil prevzatie faktúr, no takýto materiál bol aj
po rozhodnom období neustálenou osobou stále odoberaný po dobu 3 mesiacov v hodnote viac ako
10.000 €.

Vykonané dokazovanie na súde prvého stupňa považuje obhajoba za dostatočné, avšak vyhodnotenie
vykonaných dôkazov a právne posúdenie konania obžalovaného bolo nesprávne. Odôvodnenie
rozsudku prvostupňovým súdom obsahuje názor súdu, že obžalovaný previedol spoločnosť NESSA
GROUP Slovensko, s.r.o. na tzv. „bieleho koňa\". Ako vyplýva z výpovede obžalovaného, nezaujímal
sa na koho spoločnosť prevádza, záujemca - sprostredkovateľ predaja spoločnosti ju potreboval kvôli
skutočnosti, že spoločnosť bola v danom čase registrovaná ako platca DPH a nemala negatívne finančné
ukazovatele (aktíva prevyšovali pasíva). V konaní nebolo vôbec preukázané, že by tovar objednával
obžalovaný, zástupca poškodeného sa snažil navodiť domnienku, že tovar, ktorý je predmetom
nezaplatených faktúr bol objednávaný elektronicky cez e-shop poškodeného, avšak túto skutočnosť
nepodložil žiadnym relevantným dôkazom, doložil iba preposlané interné e-maily poškodeného (všetky
zo dňa 30.07.2020, teda viac ako 2 roky po údajom skutku), z ktorých nevyplýva, že by tovar objednal
obžalovaný, resp. ani nie je jasné, čo majú potvrdiť.

Na základe uvedených skutočností obhajoba navrhla, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok, a aby
sám rozhodol tak, že podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku oslobodí obžalovaného spod obžaloby.

Prokurátor ani poškodený nevyužil svoje právo vyjadriť sa k odvolaniu, ktoré im bolo v súlade s § 314
Trestného poriadku doručené.

Nadriadený súd po preskúmaní veci nezistil žiadne vážne procesné vady konania predchádzajúce
napadnutému rozsudku, ktoré by boli dôvodom pre jeho zrušenie na neverejnom zasadnutí. Preto
nariadil verejné zasadnutie, o ktorom upovedomil obžalovaného a ostatné procesné strany. Obžalovaný
písomne požiadal o vykonanie verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti, rovnako ako splnomocnenec
poškodeného. Nakoľko odvolací súd nezistil žiadne zákonné prekážky navrhovaného postupu, podľa §
293 ods. 5, § 294 ods. 2 Trestného poriadku vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovaného,
poškodeného a jeho splnomocnenca.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca v plnom rozsahu zotrval na písomných dôvodoch
podaného odvolania, zdôraznil, že nebolo preukázané, že obžalovaný tovar objednával, preberal,
disponoval ním, a nemal na konanie kladené mu za vinu žiaden dôvod, pretože by z toho nemal žiaden
osoh. Obhajca navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a rozhodnúť vo veci oslobodzujúcim rozsudkom.

Zástupkyňa krajskej prokuratúry navrhla odvolanie zamietnuť ako nedôvodné.



Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Trestného poriadku) primárne konštatoval prípustnosť
odvolania (306 ods. 1 Trestného poriadku) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1
alebo ods. 3 Trestného poriadku, preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním
vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného
poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je dôvodné.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné
v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Podľa § 8 Trestného zákona trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone,
ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona kto si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená, a spôsobí tak
na cudzom majetku škodu malú, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.

Podľa § 213 ods. 2 písm. a) Trestného zákona odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ
potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním väčšiu škodu.

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odvolací súd
zruší napadnutý rozsudok aj ak bolo napadnutým rozsudkom porušené
ustanovenie Trestného zákona .

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku, alinea prvá, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci,
ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku
správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že pred súdom prvého stupňa boli na hlavnom
pojednávaní vykonané všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu veci
navrhnuté procesnými stranami v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Trestného poriadku, tieto boli
vykonané zákonným spôsobom, avšak súd prvého stupňa tieto vyhodnotil v rozpore s ustanovením
§ 2 ods. 12 Trestného poriadku, keď bez náležitých dôvodov subsumoval konanie obžalovaného pod
skutkovú podstatu trestného činu uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona bez toho, aby obžalovaný
naplnil všetky objektívne a subjektívne znaky skutkovej podstaty trestného činu potrebné pre vznik
trestnej zodpovednosti.

Z predloženého spisu odvolací súd zistil nasledovné skutočnosti:

Dňa 31.05.2016 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava III na príslušný súd na T. B. obžalobu
pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona na totožnom skutkovom
základe, ako je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Dňa 01.02.2018 bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok, ktorý bol uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 2To/40/2018 zo dňa 14.06.2018 zrušený z procesných dôvodov a
súdu prvého stupňa bolo uložené, aby celé hlavné pojednávanie vykonal od začiatku.

Obžalovaný T. B. na hlavnom pojednávaní konanom dňa 08.01.2019 vyhlásil podľa § 257 ods. 1 písm.
a) Trestného poriadku, že je nevinný, preto súd vykonal vo veci dokazovanie. Vypočul obžalovaného, v
procesnom postavení svedka vypočul poškodeného L. T., vypočul svedkov I. V., Y.. T. L. a T. X., podľa
§ 263 ods. 1 Trestného poriadku prečítal svedecké výpovede Y. W. a L. O. a podľa § 269 Trestného
poriadku prečítal listinné dôkazy.



Obhajoba obžalovaného spočívala v tom, že materiál, na ktorý boli vystavené faktúry podľa skutkovej
vety nikdy neobjednával a nikdy ho ani nepreberal. Na predmetnej stavbe skončil pred termínom,
kedy bol tovar odobratý z EMPIRIE. V roku 2010 bol spoločníkom a konateľom spoločnosti NESSA
GROUP Slovensko, s.r.o., ktorá v r. 2008-2009 podpísala zmluvu o dielo na výstavbu bytového domu
Biely kríž so spoločnosťou MPV Develop, s.r.o. ktorá bola investorom projektu, a obžalovaný bol
generálny dodávateľ. Zmluva o dielo spočívala v záväzku zrealizovať kompletnú výstavbu. Obžalovaný
stavbu realizoval cestou subdodávateľských spoločností a živnostníkov. V marci alebo apríli obžalovaný
ukončil spoluprácu s investorom z rodinných dôvodov, v tom čase bola stavba v štádiu hrubej stavby.
S poškodeným mal uzavretú rámcovú kúpnu zmluvu, na podklade ktorej bol na základe objednávky
vydávaný tovar. Dodacie listy a faktúry sa týkajú tovaru, ktorý ani nemohol patriť na danú stavbu - nebol
tam privedený plyn, išlo aj o plynové rúry, počet WC prevyšoval počet na danej stavbe, 40 bidetov,
ale bolo tam len 20 bytov, kanalizačné potrubia - kanalizácia sa realizuje na začiatku stavby. I. V. to
objednával vo vlastnom mene pre developera MPV Develop, s.r.o., a to od apríla 2010.

Odvolací súd pri úvahách o tom, či sa skutok stal, považoval za kľúčové listinné dôkazy, ale aj
výpovede svedkov I. V. a Y.. T. L.. Z týchto vyplýva, že dňa 27.10.2008 spoločnosť obžalovaného
uzavrela so spoločnosťou MPV Develop, s.r.o. zastúpenou Y.. T. L. zmluvu o dielo, ktorej predmetom
bola výstavba bytového domu Biely Kríž v Bratislave. Dňa 30.04.2010 sa zmluvné strany dohodli
na ukončení právneho vzťahu. Spoločnosť obžalovaného dňa 14.09.2009 uzavrela rámcovú kúpnu
zmluvu s poškodeným L. T. - EMPIRIA (obžalovaný signoval zmluvu 09.09.2009), v zmysle ktorej bola
spoločnosť obžalovaného oprávnená odoberať od predávajúceho vodárenský, kúrenársky, plynárenský
materiál, sanitu a príslušenstvo, a to na podklade písomnej, elektronickej, faxovej alebo telefonickej
objednávky. V čl. IV. zmluvy je zakotvená výhrada vlastníctva predávajúceho k dodanému tovaru až
do doby úplného zaplatenia kúpnej ceny. Nebolo vo veci sporným, že v zmysle neformálnej dohody
zmluvných strán fyzicky tovar odoberal svedok I. V., a to aj tovar, na ktorý boli vystavené faktúry
špecifikované v skutkovej vete - za obdobie od 06.05.2010 do 29.05.2010, teda sa jednalo o dobu,
kedy bol obžalovaný konateľom spoločnosti NESSA GROUP Slovensko, s.r..o. Dokonca bol rovnakým
spôsobom od poškodeného odoberaný tovar aj potom, čo obžalovaný previedol svoj obchodný podiel na
inú osobu. Uniklo však pozornosti súdu prvého stupňa, že obžalovaný u poškodeného v inkriminovanom
čase tovar nepreberal a nebolo preukázané ani to, že ho objednával. Z výpovede svedka I. V. i
poškodeného L. T. totiž vyplýva, že tento objednával svedok V. a poškodený mu ho odovzdával bez
toho, aby obdržal od obžalovaného riadnu objednávku v zmysle kúpnej zmluvy. Svedok dokonca jednu
zo svojich objednávok aj čiastočne zaplatil v sume 2.000 €. Z výpovede zástupcu investora i svedka
V. je zrejmé, že objednávanie a preberanie tovaru od poškodeného sa uskutočňovalo minimálne po
30.04.2010 mimo akejkoľvek ingerencie obžalovaného, pričom tovar bol použitý na podklade záujmov
investora na danej stavbe, ale evidentne aj na iných stavbách, keďže niektoré druhy tovaru na Bielom
Kríži použité byť nemohli. Uvedené tiež potvrdzuje svedok I. V.. Bolo ľahkovážne od poškodeného,
že pri dispozícii s tovarom nepostupoval v súlade so zmluvou a nevynaložil príslušnú opatrnosť, keď
nepreveroval, či spoločnosť obžalovaného skutočne tovar objednala, ale uspokojil sa s tým, že tovar
objednal a prebral svedok I. V..

Na podklade spomenutých dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní aj odvolací súd dospel k
záveru, že skutok uvedený v skutkovej vete sa stal, pretože tovar bol objednaný, prebratý, použitý na účel
z jeho podstaty vyplývajúci a v celom rozsahu zaň zaplatené nebolo, čím vznikla poškodenému škoda.

Na rozdiel od súdu prvého stupňa však odvolací súd dospel k záveru, že tento skutok nie je trestným
činom, a to predovšetkým preto, že nenapĺňa objektívnu stránku trestného činu, teda absentujú formálne
znaky trestného činu, ale tiež nie je dané zavinenie obžalovaného, pretože celé konanie spôsobujúce
škodu sa odohralo bez toho, aby obžalovaný na ňom akokoľvek participoval, alebo o ňom aspoň
vedel. Nepostačuje, že kúpna zmluva s poškodeným nebola vypovedaná alebo modifikovaná. Ak
poškodený tvrdí, že bolo preukázané, že objednávky boli vykonané elektronicky z adresy obžalovaného,
odvolací súd konštatuje, že žiadny dôkaz preukazujúci toto tvrdenie sa v spise nenachádza, naopak,
svedecké výpovede obžalovaného i poškodeného preukazujú objednávanie tovaru svedkom V., ktorý
to potvrdzuje.

Podľa § 443 ods. 1 Obchodného zákonníka kupujúci nadobúda vlastnícke právo k tovaru, len čo je mu
dodaný tovar odovzdaný.



Podľa § 445 Obchodného zákonníka strany si môžu písomne dohodnúť, že kupujúci nadobudne
vlastnícke právo k tovaru neskôr, než je uvedené v § 443. Ak z obsahu tejto výhrady vlastníckeho práva
nevyplýva niečo iné, predpokladá sa, že kupujúci má nadobudnúť vlastnícke právo až úplným zaplatením
kúpnej ceny.

Z uvedenej právnej úpravy sa nedá vyvodzovať paušálny zákaz nakladania s vecou, na ktorú sa
uplatňuje výhrada vlastníckeho práva. Pri výklade výhrady vlastníckeho práva podľa § 445 Obchodného
zákonníka je vhodné pripomenúť, že základným rysom kúpnej zmluvy a jej ekonomickým účelom je
prechod vlastníckeho práva k tovaru z predávajúceho na kupujúceho s tým, že výhrada vlastníckeho
práva je v podstate zabezpečovacím inštitútom, ktorý umožňuje v prípade úplného, či čiastočného
nezaplatenia kúpnej ceny žiadať žalobou vydanie veci jej vlastníkovi. Z povahy veci je zrejmé, že túto
metódu zabezpečenia nie je možné bez problémov využiť pri tovare ďalej predávanom alebo napríklad
pri tovare určenom na rýchlu konzumáciu alebo na inštaláciu do inej veci.

Vo vzťahu k trestnému činu sprenevery je nutné uviesť, že vo všeobecnosti je možné pojem obmedzenia
dispozičného práva obžalovaného s vecou, ktorá na základe výhrady vlastníckeho práva neprešla
do jeho vlastníctva, chápať tak, že kupujúci, ktorý od predávajúceho preberá tovar za účelom jeho
ďalšieho použitia, tento tovar pred tým, než zaplatí kúpnu cenu, nemôže nijako použiť. Tento široký
výklad však prichádza do úvahy len vtedy, keď v rámci dojednanej výhrady vlastníckeho práva bola
predávajúcim takáto konkrétna požiadavka vyslovene stanovená. Pokiaľ tomu tak nie je, a výhrada
vlastníckeho práva je dojednaná len vo všeobecnej rovine, napríklad vyjadrenej slovami ustanovenia §
445 Obchodného zákonníka, je nutné ďalej skúmať, v akom rozsahu a za akých okolností bolo v rámci
výhrady vlastníckeho práva dispozičné právo obžalovaného s vecou fakticky obmedzené. Nemožno
totiž pri tovare slúžiacom na účel vyplývajúci z jeho podstaty prehliadať to, že pri tovare, ktorý bol
zakúpený za týmto účelom, sa predpokladá práve jeho použitie na daný účel vrátane rizík, ktoré z
tohto obchodného vzťahu vyplývajú. Vzhľadom k uvedenému nie je možné akceptovať to, že by pri
takýchto typoch zmlúv, ktorú uzatvoril aj obžalovaný, len všeobecne uvedená výhrada vlastníckeho
práva obmedzovala kupujúceho v ďalšom použití tovaru pred úhradou celej kúpnej ceny. Len porušenie
riadne uzatvorenej zmluvy nemožno mechanicky, či automaticky považovať za spáchanie trestného činu
tak, ako to urobil súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku. To platí aj v prípade, ak súčasťou takejto
zmluvy je dohoda o výhrade vlastníckeho práva k dodávanému tovaru.

V rámcovej zmluve uzavretej medzi obžalovaným a poškodeným bola výhrada vlastníckeho práva
koncipovaná len všeobecne, pričom nebola žiadnym spôsobom konkretizovaná v tom smere, že by
zakazovala (vylučovala) použitie inštalačného materiálu a pod. na inštaláciu alebo pred uhradením celej
kúpnej ceny. Práve naopak, keďže predmetom zmluvy bol inštalačný a kúrenársky materiálu, je zrejmé,
že jej podstatou bolo jeho použitie na stavbe. S ohľadom na tieto skutočnosti možno dospieť k záveru, že
uzatvorená rámcová kúpna zmluva neobmedzovala obžalovaného v jeho obchodných aktivitách v tom
smere, kedy môže dodaný tovar použiť, či ako s tovarom naloží, ale zameriavala sa len na skutočnosť
uhradenia kúpnej ceny.

Výhrada vlastníckeho práva, ktorá bola súčasťou rámcovej kúpnej zmluvy tu nemala charakter inštitútu
znemožňujúceho použitie dodaného tovaru obžalovaným na určený účel, ale jej podstatou bolo to, že
vlastnícke právo poškodeného k dodaným veciam zostalo zachované, a ak došlo k splynutiu tovaru s
inou vecou (nehnuteľnosťou) pred jej úplným zaplatením, prenieslo sa vlastnícke právo na výťažok z
použitia veci, teda obnos zodpovedajúci cene tovaru, ktorý bol obžalovanému vyplatený investorom. V
tomto smere však dokazovanie vykonávané nebolo.

Trestný čin sprenevery podľa § 213 Trestného zákona tu preto mohol byť zo strany obžalovaného
spáchaný práve voči výťažku, teda finančným prostriedkom, ktoré utŕžil obžalovaný za použitie tovaru,
a nedal do dispozície poškodenému, pretože výťažok je ekvivalentom predanej zverenej veci, a pokiaľ
nebol daný do dispozície tomu, kto vec páchateľovi zveril, riadi sa rovnakým právnym režimom ako
zverená vec (primerane rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 4Tz/73/2001 zo dňa 31.05.2001),
respektíve napríklad za okolností, ak by obžalovaný tovar, ktorý kúpil s výhradou vlastníckeho práva,
skôr než za neho zaplatil kúpnu cenu, nepredal, ale použil ho na úhradu svojich dlhov a podobne. Z
vykonaného dokazovania však jednak vyplýva, že obžalovaný inkriminovaný tovar v dispozícii nemal,
pretože ho neobjednával ani neodoberal, a preto vyššie uvedené úvahy sú len v hypotetickej rovine.
Navyše, skutkové okolnosti použitia výnosu z odobratého tovaru nie sú obsahom skutku uvedenom v



uznesení o vznesení obvinenia a ani v obžalobe (t.j. nekládli sa obžalovanému vôbec za vinu) a preto
ani neboli predmetom dokazovania. Napadnutý rozsudok je preto založený na skutku, ktorý bol zistený
a opísaný tak, že znaky trestného činu sprenevery nevykazuje.

Pri riešení otázky, či obžalovaný spáchal trestný čin sprenevery na skutkovom základe uvedenom v
obžalobe má teda zásadný význam to, že obžalovaný nebol výslovne v nakladaní s tovarom, ktorý
na podklade rámcovej kúpnej zmluvy prevzal, vo svojich obchodných aktivitách predávajúcim nijako
obmedzený. Mohol preto v rámci svojich obchodných zámerov s tovarom nakladať v súlade s jeho
účelom, t.j. použiť ho na stavbe, aj keď nebol dovtedy v jeho vlastníctve. Vlastník veci - poškodený L.
Maráček - EMPIRIA žiadnym spôsobom nezasahoval do obchodných aktivít obžalovaného a bežnou
obchodnou praxou bolo, že sa poškodený zaujímal len o úhradu dodaného tovaru, a nie aj o skutočnosť,
či obžalovaný tovar použil a ako až po jeho úplnom zaplatení. V posudzovanom prípade preto
problematika nezaplatenia kúpnej ceny obžalovaným za dodaný tovar a použitie tovaru, na ktorý sa
vzťahovala výhrada vlastníckeho práva, neprekročila hranice civilného práva s tým, že poškodený mala k
dispozícii občianskoprávne prostriedky na vymoženie dlžnej sumy od spoločnosti obžalovaného a mohla
taktiež uplatňovať zmluvne dohodnuté sankcie.
Vzhľadom k uvedenému samotná okolnosť uvedená vo výroku o vine napadnutého rozsudku
spočívajúca v tom, že obžalovaný, ktorý bol viazaný výhradou vlastníckeho práva, tovar pred uhradením
jeho ceny ďalej použil, nemôže sama osebe viesť k záveru o trestnej zodpovednosti obžalovaného, a
nie je možné len v tejto skutočnosti vidieť naplnenie formálnych znakov skutkovej podstaty trestného
činu sprenevery. Práve táto skutočnosť bola kasačným dôvodom napadnutého rozsudku s tým, že
odvolací súd musel postupovať podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku a oslobodiť obžalovaného
spod obžaloby, nakoľko žalovaný skutok nenapĺňa všetky formálne znaky stíhaného prečinu a ani iného
trestného činu.

V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že uznávaným princípom právneho štátu je chápanie trestnej
represie ako prostriedku ultima ratio - posledná možnosť. Z tohto princípu vyplýva, že ochrana
majetkových vzťahov má byť v prvom rade uplatňovaná prostriedkami občianskeho a obchodného práva,
a len v prípade, keď je takáto ochrana neúčinná a kde porušenie občianskoprávnych vzťahov svojou
intenzitou dosahuje zákonom predpokladanú závažnosť, je namieste uvažovať o trestnej zodpovednosti.
Proti konaniu, ktoré porušuje práva vyplývajúce z občianskoprávnych, či obchodných predpisov, je preto
potrebné uplatňovať súkromnoprávne prostriedky podľa zásady „právo patrí bdelým“, t.j. každý si má, v
prvom rade, strážiť a chrániť svoje práva sám. Je neprijateľné, aby sa štandardné civilné vzťahy riešili na
úkor jedného účastníka zmluvného vzťahu prostriedkami trestného práva, pretože takýmto spôsobom
dochádza k nerovnému postaveniu účastníkov vo vzájomných záväzkových vzťahov.

Princíp trestného práva ako prostriedku ultima ratio je preto nutné dôsledne posudzovať najmä v
prípadoch, ktoré majú súkromnoprávny základ, pričom v takýchto prípadoch musia orgány činné v
trestnom konaní a súd vykladať znaky skutkových podstát s vedomím, že princíp ultima ratio má vplyv
aj na subjektívnu stránku trestného činu. Musia tiež náležite zvažovať, či je možné využiť inštitúty iných
právnych odvetví na namietané porušenie práva, a či týmito inštitútmi možno reálne dosiahnuť nápravy,
ak k porušeniu práva skutočne došlo. Princíp ultima ratio tak umožňuje orgánom činným v trestnom
konaní a súdu odlíšiť prípady, ktoré spadajú výhradne do sféry občianskoprávnych, či obchodných
vzťahov, a ktoré len zdanlivo vykazujú znaky skutkovej podstaty trestného činu.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd skonštatoval, že uznanie obžalovaného vinným
zo spáchania trestného činu nebolo v súlade so zákonom, a preto podľa § 321 ods. 1 písm. d)
Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu, a na podklade dostatočne vykonaného
dokazovania súdom prvého stupňa sám rozhodol vo veci rozsudkom podľa § 322 ods. 3 Trestného
poriadku. Pri svojom rozhodnutí odvolací súd vychádzal z ústavného princípu zakotveného v čl. 49
Ústavy SR, že trestným činom môže byť len také konanie, ktoré za trestné označí zákon, (lat. Nullum
crimen sine lege, nulla poena sine lege), tzn. extenzívny výklad Trestného zákona nie je možný,
pretože by došlo k neprípustnému rozširovaniu trestnej zodpovednosti aj na konanie, ktoré nenapĺňa
všetky zákonné znaky trestného činu. Pokračovanie v trestnom stíhaní obžalovaného by v prípade
zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa bolo udržiavaním protiprávneho
stavu nezodpovedajúcemu § 2 ods. 1 Trestného poriadku, preto odvolací súd podľa § 285 písm. b)
Trestného poriadku sám oslobodil obžalovaného spod obžaloby.



Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto D..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "1T/37/2016", "guid": "5f1729ed-37e9-4f73-ab56-b0159d9f9fc7:6b9b5231-f26c-490d-b432-105607304ec2", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "5ddb2890-4340-4f46-aba7-f02d72872c77:2094c08a-1c5f-4303-ac45-6f4f6a9e93a0", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2019:3617010214.3", "spisova_znacka": "2To/40/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2To/40/2018 z 15. 4. 2019", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2019-04-15", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2019:3617010214.3"}], "citovane_v": []}