Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15CoCsp/34/2020 z 23. 11. 2021 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 23. novembra 2021, sp. zn. 15CoCsp/34/2020, ECLI:SK:KSBA:2021:1317201229.4 Krajský súd Bratislava | 15CoCsp/34/2020 | ECLI:SK:KSBA:2021:1317201229.4 | 2021-11-23 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 1 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z., § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., § 52 ods. 1 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b3749be4-ab15-4995-b1fe-cde591dd636f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1317201229.4 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15CoCsp/34/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317201229
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1317201229.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov
senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobkyne: H. N. E. W. A.
E. J. V. C. Á. , R. A. X.XX.XXXX, T. D. I., H.J. Č.. X, zastúpená spoločnosťou Prosman a Pavlovič
advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 36 865 281, Trnava, Hlavná č. 31, za ktorú koná JUDr. Tomáš
Pavlovič, proti žalovanému:POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Bratislava, Pribinova č. 25, o
vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
III. zo dňa 14.januára 2020, č.k. 11 Csp 5/2017-94, v spojení s opravným uznesením zo dňa 12. októbra
2020, č.k. 11 Csp 5/2017-133, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 14. januára 2020, č.k. 11 Csp 5/2017-94,
v spojení s opravným uznesením zo dňa 12. októbra 2020, č.k. 11 Csp 5/2017-133,
- vo výroku I., ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.544,- € spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5 % p.a. od 19.12.2016 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
p o t v r d z u j e ,
- vo výroku II., ktorým uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania v plnej výške, m e
n í tak, že žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov konaniav rozsahu 100 %.

II. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Okresný súd Bratislava III. rozsudkom zo dňa 14.1.2020, č.k. 11 Csp 5/2017-94 (v poradí druhom), v
spojení s opravným uznesením zo dňa 12.10.2020, č.k. 11 Csp 5/2017-133 (opravené
záhlavie rozsudku v uvedení IČO právneho zástupcu žalobkyne a výrok II. o náhrade trov konania), I.
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.544,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške
5 % p.a. od 19.12.2016 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku; II. uložil žalovanému
povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania v plnej výške. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa
31.1.2017, ktorou sa žalobkyňa domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 1.544,- € spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5 % p.a. od 19.12.2016 do zaplatenia. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že dňa
19.6.2015 uzatvorila so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere ako fyzická osoba, preto sa na ňu
vzťahujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa; predmetom zmluvy bolo poskytnutie spotrebiteľského
úveru. Podľa jej názoru je nepochybné, že žalovanému plnila pravidelnými mesačnými splátkami a
celkovo zaplatila sumu 3.144,- €, pričom istina záväzku predstavuje sumu 1.600,- €. V zmluve o úvere, na
základe ktorej žalovaný plnenie prijímal, absentujú základné náležitosti spotrebiteľského úveru, zmluva
je v rozpore s niekoľkými ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch. Absentuje v nej údaj o
termíne konečnej splatnosti, o rozdelení splátok na istinu a úrok a iné poplatky a adresa veriteľa na
podanie reklamácie a sťažnosti, z dôvodu ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver treba považovať za
bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný sa na jej úkor bezdôvodne obohatil v celkovej sume 1.544,- €,



nakoľko ide o získanie majetkového prospechu plnením bez právneho úkonu a odmietol
jej získané bezdôvodné obohatenie vydať.
1.2. Žalovaný odmietol, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu a žalobu
žiadal ako nedôvodnú zamietnuť.

2.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1, ods. 2, ods.
3, ods. 4, § 451 ods. 1, ods. 2, § 517, § 563 Občianskeho zákonníka, nariadením vlády č. 87/1995
Z.z., § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1, ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a dôvodil dôvodnosťou žaloby. Uviedol, že vo veci rozhodol rozsudkom
zo dňa 3.10.2017, č.k. 11 Csp 5/2017-38 tak, že žalobu zamietol. Na odvolanie žalobkyne Krajský
súd v Bratislave uvedené rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; v
zrušujúcom rozhodnutí konštatoval, že sa nezaoberal tvrdeniami žalobkyne a nevzal do úvahy, že ide o
spotrebiteľský spor. Ďalej odvolací súd uviedol, že považuje argumentáciu žalobkyne uvedenú v odvolaní
o nesprávne uvedenej ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) v zmluve o spotrebiteľskom úvere
za dôvodnú, v zmluve je uvedená výška RPMN 20,13 %, ale v dohode o plnení v splátkach nie je
výška uvedená vôbec, je v nej uvedená iba výška RPMN 302,67 % a neuvedenie správnej výšky RPMN
v zmluve o spotrebiteľskom úvere má rovnaké právne účinky, ako keby výška RPMN nebola v zmluve
uvedená vôbec. Prvoinštančný súd dôvodil, že považoval za preukázané, že žalovaný ako právnická
osoba - podnikateľ, podnikajúci v oblasti poskytovania úverov a žalobkyňa ako fyzická
osoba - nepodnikateľ, uzatvorili dňa 19.6.2015 v písomnej forme úverovú zmluvu, predmetom ktorej
bol záväzok žalobcu (správne žalovaného, poznámka odvolacieho súdu) poskytnúť žalovanej (správne
žalobkyni, poznámka odvolacieho súdu) peňažné prostriedky formou bezúčelového úveru za podmienok
uvedených v zmluve o úvere a všeobecných obchodných podmienkach na účet určený žalobkyňou a jej
záväzok riadne a včas splácať úver a platiť žalovanému poplatky. Z úverovej zmluvy vyplýva,
že výška úveru predstavovala sumu 1.600,- €, účel úveru bol určený ako bezúčelový úver/splatenie
záväzkov klienta, odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov bola dohodnutá vo výške 448,- €, čo
predstavovalo RPMN vo výške 28 %, úroková sadzba predstavovala výšku 67,50 %
ročne z poskytnutého úveru až do jeho úplného uhradenia, čo v prípade riadneho splácania úveru v
dohodnutom termíne predstavovalo sumu 1.096,- €. Strany sporu sa dohodli, že doba trvania zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru nastane dňa 19.6.2016,
výška priemernej hodnoty RPMN na poskytnutý spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpísania zmluvy
bola vo výške 20,13 % a celková zaplatená suma mala predstavovať sumu 3.144,- €. Nebolo
sporné, že zmluvné strany podpísali aj dohodu o plnení v splátkach dňa 19.6.2015. Žalobkyňa sa
zaviazala žalovanému uhradiť celkovú čiastku 3.144,- € v 12 pravidelných mesačných splátkach vo
výške 262,- €, vždy k 20. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom 20.7.2015. Žalobkyňa podpisom
uvedenej dohody o plnení v splátkach zobrala na vedomie, že výška RPMN sa vypočítala v zmysle
zákonov, podľa vzorca uvedeného vo všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a
bola vo výške 302,67 %. V dohode o splátkach žalovaný neuviedol výšku priemernej hodnoty ročnej
RPMN. Taktiež nemal za sporné, že žalobkyňa uhradila žalovanému celkovo sumu 3.144,- €, že dňa
5.12.2016 zaslala žalovanému výzvu o vrátenie preplatku, ktorý mal podľa nej charakter bezdôvodného
obohatenia, nakoľko zmluva o úvere nebola v súlade s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa. Podľa
názoru žalobkyne, keďže zmluva neobsahovala zákonom predpísané náležitosti, bol úver bezúročný a
bez poplatkov. Súd prvej inštancie poukázal na to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere ako osobitná forma
zmluvy o úvere, resp. zmluva o úvere so spotrebiteľským charakterom, musí obsahovať i náležitosti
uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 zákona (pravdepodobne o spotrebiteľských úveroch, poznámka
odvolacieho súdu), ich neobsiahnutie v zmluve nemá za následok neuzavretie zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, alebo jej neplatnosť, ale spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru poskytnutého na
základe takejto zmluvy. Vzhľadom na uvedené sa zmluva a úver na jej základe poskytnutý, považuje v
zmysle ustanovenia § 9 ods. 2, v spojení s ustanovením § 11 ods.1 zákona za bezúročný
a bezpoplatkový, čo v konečnom dôsledku znamená, že v prípade absencie takejto
náležitosti sa môže veriteľ domáhať len zaplatenia nesplatenej istiny poskytnutého úveru od dlžníka.
Príčinou bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zákona je aj to, ak v zmluve
o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne RPMN v neprospech spotrebiteľa. Celkovými nákladmi
spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sa podľa § 2 písm. g/ zákona rozumejú všetky náklady
vrátane úrokov, poplatkov akéhokoľvek druhu a aj poistné, pokiaľ spotrebiteľ musí uzatvoriť zmluvu o
poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver. V zmluve o spotrebiteľskom úvere
zo dňa 19.6.2015 bola uvedená výška priemernej hodnoty RPMN 20,13 %, avšak v dohode o plnení
v splátkach k uvedenej zmluve zo dňa 19.6.2015 nebola výška priemernej hodnoty RPMN uvedená



vôbec, bola v nej určená iba RPMN vo výške 302,67 %. Ako konštatoval odvolací súd, ktorého právnym
názorom je viazaný, údaj o RPMN je údajom, ktorý zabezpečuje spotrebiteľom ľahšiu orientáciu pri
výbere úverových produktov, pretože tento údaj by mal zohľadňovať celkovú mieru nákladov, ktoré
musí spotrebiteľ vynaložiť na úver po zohľadnení všetkých poplatkov, úrokov a iných nákladov, preto je
výška RPMN jedným z najdôležitejších údajov, ktoré umožňujú spotrebiteľom zorientovať sa pri výbere
úverového produktu a neuvedenie správnej výšky RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere má rovnaké
právne účinky, ako keby výška RPMN nebola v zmluve uvedená vôbec. Považoval preto poskytnutý
úver za bezúročný a bez poplatkov, nakoľko v zmluve o spotrebiteľskom úvere absentovala náležitosť
podľa § 9 ods. 2 zákona, a to výška priemernej hodnoty RPMN. Žalobkyňa nemala povinnosť platiť
žalovanému žiadnu výšku úrokov, či primeranú alebo neakceptovateľnú z hľadiska dobrých mravov,
preto sa mu javilo ako nadbytočné konštatovať neplatnosť úrokovej sadzby v zmluve o spotrebiteľskom
úvere. Dodal, že súd nemusí odpovedať na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostačujúco objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby sa zachádzalo do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Keďže bol toho
názoru, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobkyne, nakoľko zmluvu o spotrebiteľskom
úvere je potrebné považovať sa bezúročnú a bez poplatkov a žalovaný prijal pravidelné mesačné plnenia
zahrňujúce i poplatky a úrok, tým sa obohatil bez právneho dôvodu na úkor žalobkyne. Obohatenie
žalovaného spočívalo v sume 1.544,- €, čo predstavovalo rozdiel medzi peňažnou čiastkou a reálne
poskytnutou, t.j. sumou 1.600,- € a sumou 3.144,- €, ktorú žalobkyňa zaplatila žalovanému. Predmetom
záväzkového vzťahu vzniknutého zmluvou o spotrebiteľskom úvere, bolo zo strany žalobkyne ako
dlžníka, vrátenie žalovaným poskytnutého úveru, ale len vo výške jeho istiny. Skutočnosť, že žalovaný
ako veriteľ prijal od žalobkyne ako dlžníka plnenie nad rámec záväzku, teda že prijal peňažné prostriedky
od žalobkyne nad rámec sumy 1.600,- € (reálna sumu, ktorú dostala žalobkyňa od žalovaného),
celkovo sumu 3.144,- € bez existencie právneho dôvodu, predstavoval bezdôvodné obohatenie, nakoľko
žalovaný získal majetkový prospech bez právneho dôvodu, ktoré je povinný žalobkyni vydať, preto mu
uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.544,- €.
2.2. Žalovanému uložil aj sankciu v dôsledku nesplnenia povinnosti riadne a včas v podobe úrokov z
omeškania, ktorých výška je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Uviedol,
že úroky z omeškania možno žalobkyni priznať iba od času, keď sa žalovaný dostal do omeškania. V
danom prípade nebolo sporné, že žalobkyňa vyzvala žalovaného na plnenie listom zo dňa 5.12.2016,
preto zaviazal žalovaného k zaplateniu úrokov z omeškania v zákonnej výške 5 %
p.a. od 19.12.2016 do zaplatenia.
2.3. O náhrade trov konania rozhodoval podľa ustanovení § 255, § 262 C.s.p., keď žalobkyňa mala
vo veci úspech, preto zaviazal žalovaného k povinnosti nahradiť jej trovy konania v plnej výške. O
výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. f/, h/
C.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam;
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci). Poukázal na ustanovenie § 11 zákona č. 129/2010 Z.z., ktoré uvádza, kedy sa považuje zmluva
za bezúročnú a bez poplatkov. V zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX
je na prednej strane uvedené, že sa spotrebiteľ zaväzuje zaplatiť celkovú sumu 3.144,- €, ak nie je
dohodnuté inak do 19.6.2016 na účet veriteľa špecifikovaný vo všeobecných podmienkach poskytnutia
spotrebiteľského úveru alebo v hotovosti mandatárovi. Vzhľadom na uvedené sa zmluvné strany dohodli,
že doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľskej zmluvy
nastane dňa 19.6.2016. Z vedeného vyplýva, že nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a
termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, nakoľko sa dlžník zmluvou o
spotrebiteľskom úvere zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 3.144,- € s termínom splatnosti dňa
19.6.2016. Následne však dlžník požiadal v ten istý deň o možnosť využitia splátkového kalendára -
dohody o plnení v splátkach, s ktorou bol dlžník dňa 19.6.2015 oboznámený, na znak čoho ju podpísal,
takže mal vedomosť aj o existencii náležitostí, ktoré v nej následne boli uvedené. Spotrebiteľ sa
zaviazal uhradiť celkovú čiastku v 12 pravidelných mesačných splátkach vo
výške 262,- €, vždy k 20. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom 20.7.2015. Podľa
tejto dohody spotrebiteľ zobral na vedomie, že výška ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) sa
vypočíta v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného
vo všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a bola vo výške 302,67 %. Dohoda o



splátkach oprávňuje spotrebiteľa plniť v splátkach (nie jednorazovo, tak, ako je to ustanovené v zmluve
o úvere), na základe ktorých logicky vzrastá aj RPMN, teda RPMN vo výške 28 % určená v zmluve o
úvere je hodnota vypočítaná pre prípad splatenia úveru v jednej splátke, naproti tomu RPMN vo výške
302,67 % dohodnutá v dohode o splátkach, predstavuje RPMN vypočítanú v prípade spotrebiteľa, ktorý
požiadal o plnenie v splátkach, ako tomu je i v tomto prípade. Vzorec výpočtu RPMN je jasne a zreteľne
uvedený vo všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru. Dodal, že žalobca nesie
dôkazné bremeno a jeho úlohou je preukázať, v čom spočíva nesprávne uvedenie RPMN, keďže RPMN
neabsentuje a tak by to bol jediný dôvod, prečo by bolo možné vyhlásiť zmluvu o spotrebiteľskom úvere
za bezúročnú a bez poplatkov. Výška RPMN bola vypočítaná v zmysle prílohy č. 2 zákona č. 129/2010
Z.z. podľa vzorca platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy s uvedenými vstupnými údajmi, ktoré
sú uvedené na zmluve. Dlžník bol dostatočne informovaný o RPMN v prípade, ak si požiada o dohodu
o plnení v splátkach. Odkázal v tejto súvislosti na ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka,
pričom odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku
odplaty ustanovuje vykonávací predpis, ktorým je nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z. Má za to, že úrok
nie je odplatou pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale odplatou, ktorá sa platí pri užívaní alebo v
súvislosti s vrátením peňažných prostriedkov. V prípade úroku ide o plnenie, ktoré je dohodnuté pri
podpise spotrebiteľskej zmluvy, ale nie je spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov z dôvodu, že
je spojené s užívaním a vrátením peňažných prostriedkov a úrok nie je ani vyžadovaný
pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale až po poskytnutí peňažných prostriedkov. V predmetnej
zmluve o spotrebiteľskom úvere bola odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov vo výške 448,- €,
čo predstavuje RPMN vo výške 28 % a spotrebiteľ zobral na vedomie, že výška priemernej hodnoty
ročnej RPMN na poskytnutý spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpísania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere bola vo výške 20,13 %. Výška odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov potom bola v
súlade s nariadením a neprevýšila dvojnásobok priemerných hodnôt RPMN, ako aj uvedenie priemernej
RPMN. Ak žalobkyňa po podpise zmluvy o spotrebiteľskom úvere nadobudla pocit,
že podpísala nevýhodnú zmluvu alebo že odplata, úrok, RPMN, boli vysoké, mala právo odstúpiť od
zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, čo neurobila a tak súhlasila s obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere a
všetkými podmienkami poskytnutia spotrebiteľského úvere. K tvrdeniu žalobkyne ohľadne konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru poukázal na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 9.11.2016, C - 42/15. Za
nedôvodné považoval aj argumentáciu žalobkyne o tom, že jej neboli poskytnuté Štandardné Európske
informácie o spotrebiteľskom úvere a absentovali informácie o RPMN. Žalobkyňa dňa 17.6.2015 svojím
podpisom potvrdila prevzatie formuláru Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom
úvere. Ďalej konštatoval, že jednotlivými splátkami sa hradí najprv istina poskytnutého úveru a po
uhradení istiny sa uhrádza zostatok z poskytnutého úveru (úroky, poplatok). Započítanie celej sumy
splátky sa hradí najprv na istinu, potom na úrok a poplatok v prospech dlžníka, pretože v prípade
nezaplatenia niektorej splátky, alebo omeškania dlžníka s platbou splátky dôjde skôr k zníženiu istiny, z
ktorej by si žalobca ako veriteľ mohol uplatňovať zákonné úroky z omeškania. Tvrdenie žalobkyne, že
zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru neobsahovala adresu na podanie reklamácie a sťažností
je nedôvodné, pretože na prednej strane zmluvy o spotrebiteľskom úvere je zrozumiteľne, určito a
jasne uvedená adresa veriteľa, a to POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25,
811 09 Bratislava, zapísaný v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, Oddiel: Sro, vložka
č. 23636/B, na ktorú môže dlžník adresovať akékoľvek podania, sťažnosti a
reklamácie. Dokonca aj vo všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru je uvedené v
bode 17., že oznámenie o odstúpení od zmluvy môže spotrebiteľ zaslať na adresu sídla veriteľa uvedenú
v záhlaví zmluvy. Zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak nenastala jedna z foriem bezdôvodného
obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobkyňa plnila na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, ktorá
nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy
o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a podobne) a majetkový
prospech získal z poctivých zdrojov. Uviedol ďalej, že vedomosť o tom, že zmluva o
úvere neobsahuje údaje v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, je potrebné viazať k okamihu
podpisu zmluvy o úvere. Podpis subjektu predstavuje prejav súhlasu s písomným právnym
úkonom. Ako prejav súhlasu logicky zahŕňa i prejav znalosti obsahu. Vedomosť dlžníka o bezdôvodnom
obohatení spočívajúcom v platbách na úroky a poplatky úveru, ktorý bol bezúročný a bez poplatkov
v dôsledku sankcie zakotvenej v právnej úprave spotrebiteľských úverov, vzniká v zásade v okamihu
platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny, s odkazom na rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne sp.zn.
17 Co 372/2015, sp.zn. 17 Co 315/2017. K úmyselnému bezdôvodnému obohateniu konštatoval, že
Občiansky zákonník podstatu úmyselného konania nevymedzuje, preto sa pri skúmaní úmyslu konania



osoby vychádza z právnej úpravy zavinenia v trestnom práve. Na preukázanie úmyslu konajúcej osoby
získať bezdôvodné obohatenie, nestačia všeobecné tvrdenia o jeho zaužívanej praxi pri uzatváraní
zmlúv o úvere, ale je nutné v každom jednotlivom prípade s poukazom na okolnosti uzatvorenia úverovej
zmluvy preukázať, že v čase uzavretia zmluvy a prijatia plnenia na základe tejto zmluvy, skutočne
vedel, alebo aspoň bol uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne obohacuje. Dodal, že nároky z titulu
bezdôvodného obohatenia nie sú spotrebiteľským vzťahom, preto je prístup zohľadňujúci záujem slabšej
strany nežiaduci, pričom je potrebné zachovávať rovnosť strán. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok
súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť, alebo napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť
prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; žiadal trovy konania.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že žalovaný v odvolaní neuviedol
žiadne nové skutočnosti, jeho argumenty v ňom uvedené považuje za nesprávne, pričom s jeho
tvrdeniami uvedenými v odvolaní sa súd prvého stupňa (správne prvej inštancie, poznámka odvolacieho
súdu) vysporiadal. K odvolacej námietke v súvislosti s RPMN konštatovala, že nesprávne uvedenie
RPMN má za následok ako keby RPMN nebola vôbec uvedená. Žalovaný vo svojom odvolaní
okrem iného argumentuje tým, že „vedomosť o tom, že zmluva o úvere neobsahuje údaje v
zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, je potrebné vziať k okamihu podpisu zmluvy o úvere.
Podpis subjektu predstavuje prejav súhlasu s písomným právnym úkonom. Ako prejav súhlasu teda
logicky zahŕňa i prejav znalosti obsahu.“ Dôvodom prečo v prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere
prichádza k bezdôvodnému obohateniu na strane poskytovateľa úveru je práve a výlučne
to, že zákon o spotrebiteľských úveroch upravuje v presne špecifikovaných prípadoch
fikciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Teda bez toho, aby ktokoľvek (či už spotrebiteľ alebo
osoba s právnickým vzdelaním) vedel, že na zmluvu o úvere sa vzťahuje táto fikcia, by
nebolo možné v žiadnom prípade hovoriť o skutočnej vedomosti o bezdôvodnom obohatení (vedomosť
by mohla byť len prezumovaná). V prípade, ak spotrebiteľ (alebo ktokoľvek iný) informáciu o uplatnení
fikcie bezúročnosti a bez poplatkovosti na zmluvu o úvere nemá, potom sa jeho skutočná vedomosť
obmedzuje na vedomosť o existencii zmluvy o úvere, v ktorej boli dohodnuté zmluvné podmienky,
ktoré by mali byť dodržiavané, t.j. najmä plniť splátky v presne určenej výške a lehotách na účet veriteľa.
Odvolaciemu súdu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

5. Žalovaný k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu uviedol, že sa dostatočne vyjadril k všetkým
relevantným skutočnostiam prostredníctvom svojich doterajších podaní i v odvolaní, na ktorých zotrval
v celom rozsahu. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení znova uviedla tie isté skutočnosti. Považuje obsah
svojho odvolania za dostačujúci a zotrval na odvolacom návrhu.

6. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného k jej vyjadreniu k odvolaniu žalovaného nevyjadrila.

7. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 379, § 380
ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto
prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie
(nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385
ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne
vyhlásil dňa 24. novembra 2021; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany
sporu a právny zástupca žalobkyne upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1,
ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.544,- € s príslušenstvom potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.)
a keďže sa stotožňuje v tomto výroku s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu
už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd
ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.

8. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie
vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným
dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho
rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

9. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo



ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220
C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380
ods. 2 C.s.p., takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na
ktoré by musel odvolací súd prihliadať.

10. V predmetnej veci ide v poradí o druhý rozsudok súdu prvej inštancie, keď rozsudkom v poradí
prvom zo dňa 3.10.2017, č.k. 11 Csp 5/2017-38, I. žalobu zamietol; II. žalobkyni uložil
povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v plnej výške. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd
uznesením zo dňa 26.6.2019, č.k. 15 Co 140/2018-75, zrušil uvedený rozsudok súdu prvej inštancie a
vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom v odôvodnení okrem iného skonštatoval, že
po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný,
pretože z jeho odôvodnenia nie je možné zistiť, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, absentuje
aj náležité zhodnotenie skutkového stavu podľa zákonného ustanovenia, ktoré použil, z dôvodu ktorého
nie je možné posúdiť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a je dôvodom na jeho zrušenie a
vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodil ďalej tým, že súd prvej inštancie sa v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia obmedzil iba na stručné konštatovanie, že žalobkyňa neuniesla
dôkazné bremeno a v spore nepreukázala, že plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré poskytla
žalovanému, možno považovať za bezdôvodné obohatenie, pričom sa vôbec nezaoberal tvrdeniami
žalobkyne uvedenými v žalobe, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzavreli
strany sporu dňa 19.6.2015, absentujú zákonné náležitosti spotrebiteľského úveru podľa § 9 zákona o
spotrebiteľských úveroch, a to úroková sadzba, výška splátok istiny, úrokov a poplatkov, trvania zmluvy
a termín konečnej splatnosti, adresa veriteľa na podanie reklamácie a sťažnosti, ako aj nesprávne
určenie RPMN. Prvoinštančný súd vôbec nezobral do úvahy skutočnosť, že v danom prípade
ide o spotrebiteľský spor, t.j. spor s ochranou slabšej strany, pričom sa vôbec neriadil ustanoveniami
Civilného sporového poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské spory (§ 290 až § 300 C.s.p.), keď
žalobkyňu ako spotrebiteľa pri prvom procesnom úkone ani nepoučil podľa § 292 C.s.p. Zároveň odvolací
súd dal do pozornosti súdu prvej inštancie, že v spotrebiteľskom spore môže súd vykonať aj tie dôkazy,
ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a obstará alebo zabezpečí aj
bez návrhu taký dôkaz (§ 295 C.s.p.). Žalobkyňa považuje zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorú
uzavreli strany sporu dňa 19.6.2015, na základe ktorej jej poskytol žalovaný bezúčelový spotrebiteľský
úver v sume 1.600,- €, za bezúročnú a bez poplatkov, keďže nespĺňala náležitosti uvedené v
ustanovení § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., účinného v čase uzavretia zmluvy. Súd prvej inštancie sa
však týmto tvrdením žalobkyne vôbec nezaoberal a iba stroho skonštatoval, že zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahuje všetky náležitosti v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch (bod
9. odôvodnenia napadnutého rozsudku), bez bližšieho zdôvodnenia, prečo tvrdenia žalobkyne ohľadne
absencie výšky splátok istiny, úrokov a poplatkov a adresy veriteľa na podanie reklamácie
a sťažnosti, považuje za nedôvodné. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal ani
s námietkou žalobkyne o neprimeranej výške úrokovej sadzby, ktorá bola v predmetnej
zmluve uvedená vo výške 68,50 %, z dôvodu ktorého považuje zmluvu za absolútne neplatnú pre rozpor
s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd považoval argumentáciu žalobkyne
uvedenú v odvolaní o nesprávne uvedenej ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) v
zmluve o spotrebiteľskom úvere za dôvodnú, pretože súd prvej inštancie vôbec neprihliadol na to, že v
zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa 19.6.2015 je uvedená výška priemernej hodnoty RPMN 20,13
%, pričom v dohode o plnení v splátkach k uvedenej zmluve zo dňa 19.6.2015 nie je výška priemernej
hodnoty RPMN uvedená vôbec, je v nej určená iba výška RPMN 302,67 %. Odvolací súd preto rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b/,
c/ C.s.p., v spojení s § 391 ods. 1 C.s.p.) s tým, že povinnosťou súdu prvej inštancie bude opätovne
posúdiť nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia s prihliadnutím na skutočnosť, že v
danom prípade ide o spotrebiteľský spor, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia
Civilného sporového poriadku upravujúce spory s ochranou slabšej strany sporu, rozhodnúť vec v súlade
s ustanovením § 215 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť záver, ktorý je nutné
správne a dostatočne odôvodniť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z ustanovenia §
220 ods. 2 C.s.p.

11. Súd prvej inštancie sa riadil právnym názorom odvolacieho súdu uvedenom v jeho zrušujúcom
uznesení zo dňa 26.6.2019, č.k. 15 Co 140/2018-75 a správne právne posúdil, že v danom prípade ide o
spotrebiteľský spor, keďže nie sú žiadne pochybnosti o tom, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa
19.6.2015, uzavretá medzi žalovaným ako veriteľom a žalobkyňou ako spotrebiteľom, na základe ktorej



žalovaný poskytol žalobkyni spotrebiteľský úver v sume 1.600,- € a žalobkyňa sa zaviazala tento úver
vrátiť a zaplatiť odplatu pri poskytnutí finančných prostriedkov a úrok spojený s týmto úverom v sume
1.544,- €, t.j. celkom zaplatiť sumu 3.144,- €, je spotrebiteľskou zmluvou podľa zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a § 52 Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľskou zmluvou je
každá zmluva medzi dodávateľom a spotrebiteľom (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Žalovaný
podľa údajov obchodného registra poskytuje úvery a pôžičky z vlastných zdrojov
nebankovým spôsobom a žalobkyňa mala v úmysle použiť poskytnuté finančné prostriedky na iný účel
ako na výkon povolania alebo podnikania a neboli poskytnuté ani na účel podľa § 1 ods. 3 zákona o
spotrebiteľských úveroch. Prvoinštančný súd podrobil súdnej kontrole zmluvné ustanovenia tak podľa
všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch a ustanovení
týkajúcich sa súdnej kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmluvné strany dňa 19.6.2015
uzavreli aj dohodu o plnení v splátkach, podľa ktorej sa žalobkyňa zaviazala uhradiť celkovú čiastku v
sume 3.144,- €, v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 262,- €, vždy k 20.
kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom 20.7.2015, hodnota RPMN bola určená vo výške 302,67 %,
výška priemernej hodnoty RPMN uvedená nebola.

12. Nebolo možné sa stotožniť s tvrdeniami žalovaného uvedenými v jeho odvolaní, že RPMN
neabsentuje, jej výška bola vypočítaná v zmysle prílohy č. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. podľa vzorca
platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy s uvedenými vstupnými údajmi, ktoré sú uvedené na
zmluve, pričom žalobkyňa bola dostatočne informovaná o RPMN v prípade, ak
si požiada o dohodu o plnení v splátkach, o ktorú aj požiadala a ktorá oprávňuje spotrebiteľa plniť v
splátkach (nie jednorazovo, tak, ako je to ustanovené v zmluve o úvere), na základe ktorých logicky
vzrastá aj RPMN, teda RPMN vo výške 28 % určená v zmluve o úvere je hodnota vypočítaná
pre prípad splatenia úveru v jednej splátke, naproti tomu RPMN vo výške 302,67 % dohodnutá v dohode
o splátkach je vypočítaná pre prípad, že spotrebiteľ požiada o plnenie v splátkach, ako tomu bolo v
tomto prípade. Odvolací k uvedenému tvrdeniu dôvodí, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa
19.6.2015 je uvedená hodnota priemernej výšky RPMN 20,13 % (č.l. 6 spisu) a dohode o plnení v
splátkach z rovnakého dňa je uvedená hodnota RPMN vo výške 302,67 %, pričom výška priemernej
RPMN uvedená vôbec nie je (č.l. 11 spisu). Údaj o RPMN je podľa zákona o spotrebiteľských úveroch
obligatórnou náležitosťou zmluvy, pričom žalovaný uviedol inú hodnotu RPMN v samotnej zmluve o
úvere a inú v dohode o splátkach uzatvorenej so žalobkyňou v ten istý deň ako zmluva o úvere,
čím znemožnil žalobkyni ako spotrebiteľovi získať objektívne informácie o podmienkach zmluvného
vzťahu, do ktorého vstupuje. Takýto postup žalovaného pôsobí vo vzťahu k spotrebiteľovi zavádzajúco a
mätúco. Žalovanému nič nebránilo premietnuť obsah dohody o splátkach do samotnej zmluvy o úvere,
keďže je zrejmé, že zmluvné strany prejavili záujem dohodnúť sa na vrátení istiny spolu s odplatou
v 12 mesačných splátkach, nie jednorazovo, už pri vstupe do zmluvného vzťahu. Správne potom
mal byť v samotnej zmluve o úvere uvedený údaj RPMN vo výške 305,74 %, nie 20,13 %, ktorý je
zjavne niekoľkonásobne nižší. Odvolací súd poukazuje i na to, že podľa údajov o novoposkytovaných
spotrebiteľských úveroch veriteľmi poskytovaných Ministerstvom financií Slovenskej republiky (dostupné
na internetovom portáli tohto ministerstva) bola výška RPMN za 2. štvrťrok 2015 stanovená pre ostatné
spotrebiteľské úvery od výšky 1.500,- €, pri zmluvnej splatnosti do 12 mesiacov, na výšku 20,34 %. V
predmetnej spotrebiteľskej zmluve je uvedená iba priemerná hodnota RPMN vo výške 20,13 %, hodnota
RPMN je uvedená iba v dohode o splátkach vo výške 302,67 %, t.j. v nesprávnej výške
a v neprospech spotrebiteľa. Neuvedenie správnej výšky RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere má
rovnaké právne účinky, ako keby výška RPMN nebola v zmluve uvedená vôbec. Z uvedeného dôvodu
sa predmetný poskytnutý spotrebiteľský úver musí považovať za bezúročný a bez poplatkov podľa §
11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z., ako správne konštatoval prvoinštančný súd v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia.

13. Odvolací súd dodáva, že dohodnutá úroková sadzba vo výške 68,50 % v predmetnej spotrebiteľskej
zmluve, je neprimerane vysoká a v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko tento úrok výrazne prekračuje
priemerné úrokové miery úverov, ktoré zverejňuje na svojich webových stránkach Národná banka
Slovenska, ako uviedol súd prvej inštancie v bode 19. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

14. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam, keď aj len nesprávne uvedenie RPMN spôsobuje
bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru, odvolací súd sa už ďalšími odvolacími
námietkami žalovaného ohľadne určenia konečnej splatnosti úveru, uvedenia výšky, počtu frekvencie
splátok a prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s



rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, výškou odplaty uvedenej
v predmetnej zmluve, už nezaoberal.

15. Nebolo možné sa stotožniť ani s argumentáciou žalovaného v odvolaní, že u neho nenastala
ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, pretože odvolaciemu súdu je z jeho činnosti známe,
že žalovaný dlhodobo ignoruje právnu úpravu zameranú na ochranu spotrebiteľov (absencia
obligatórnych náležitostí zmluvy, uvádzanie neprijateľných zmluvných podmienok v zmluve, ako
napríklad rozhodcovská doložka, administratívny poplatok). Uvedené je možné vyhodnotiť ako úmyselné
konanie žalovaného zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Ak by
odvolací súd aj pripustil, že žalovaný nechcel dojednať zmluvu so žalobkyňou v snahe získať prospech,
ťažko možno uveriť jeho argumentácii, že je potrebné preukázať, že v čase uzavretia zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a prijatia plnenia z tejto zmluvy vedel alebo bol uzrozumený s tým, že sa
bezdôvodne obohacuje. Žalobkyňa teda má právo na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatneného
žalobou od žalovaného, ktorý prijal plnenie od nej prevyšujúce sumu skutočne čerpaného úveru. Súd
prvej inštancie preto správne rozhodol, pokiaľ napadnutým rozsudkom priznal žalobkyni sumu 1.544,- €,
ktorú žalovaný nenamietal, o ktorú preplatila poskytnutý spotrebiteľský úver, keďže tento bolo potrebné
považovať za bezúročný a bez poplatkov.

16. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd
dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti
tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 ods. 1 C.s.p. dôkazy súd
hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje
sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité
obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia
dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku
upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu
k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá
by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto
súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo
na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej
požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

17. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne
posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

18. Žalovaný podal odvolanie voči napadnutému rozsudku v celom rozsahu, t.j. aj do výroku II. o náhrade
trov konania, ale svoje odvolanie v tomto rozsahu vôbec neodôvodnil. Odvolací súd pripomína, že ide
o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 379 C.s.p.). Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie síce správne aplikoval pri rozhodovaní
o náhrade trov konania ustanovenia § 255 a § 262 C.s.p., nesprávne uložil žalovanému
povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania v plnej výške, namiesto priznania nároku na náhradu trov
konania (odvolací súd už v bode 17. odôvodnenia zrušujúceho uznesenia zo dňa 26.6.2019, č.k. 15
Co 140/2018-75, dal do pozornosti prvoinštančnému súdu ako je potrebné rozhodnúť o náhrade trov
konania, avšak týmto právnym názorom sa neriadil), odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie vo výroku II. o náhrade trov konania podľa § 388 C.s.p tak, že žalobkyni priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Odvolací súd znova dodáva, že rozhodovanie o náhrade trov



konanie má dve samostatné fázy; prvou je rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, o ktorom
rozhodne súd bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí; druhou fázou je rozhodovanie súdneho
úradníka súdu prvej inštancie, ktorý rozhoduje o výške náhrady trov konania samostatným uznesením
po právoplatnosti skončenia veci.

19. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255
ods. 1, v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznáva
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške
náhrady trov odvolacieho a prvoinštančného konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

20. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci LinoCarlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

21. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).



(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).