{"guid": "4aa606a8-ea56-49d1-bbce-3f274fc8d940:8d8202dc-588f-4895-84d1-e42324486d8c", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1320204068.1", "spisova_znacka": "2To/10/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2To/10/2021 z 6. 4. 2021", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 6. apríla 2021, sp. zn. 2To/10/2021, ECLI:SK:KSBA:2021:1320204068.1", "identifikacne_cislo": "1320204068", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Marián Furman", "sudca_id": 1291, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-marian-furman-1291", "datum_vydania": "2021-04-06", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Trestné právo"], "podoblast": ["Život a zdravie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-321.odsek-1.pismeno-e", "nazov": "§ 321 ods. 1 písm. e) TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-321.odsek-1.pismeno-e", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-321"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-321.odsek-2", "nazov": "§ 321 ods. 2 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-321.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-321"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-322.odsek-3", "nazov": "§ 322 ods. 3 TP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/#paragraf-322.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/301-2005/paragraf-322"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/301#paragraf-321", "/SK/ZZ/2005/301#paragraf-322"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8d8202dc-588f-4895-84d1-e42324486d8c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1320204068.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2021:1320204068.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2021:1320204068.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2To/10/2021
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1320204068
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Blažová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1320204068.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Blažovej a členov
senátu JUDr. Petra Šamka a JUDr. Márie Szabóovej, v trestnej veci obžalovaného L. A., pre obzvlášť
závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c) Trestného zákona,
o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 46Tk/1/2020 zo dňa
16.09.2020, na verejnom zasadnutí konanom dňa 07.04.2021 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j e  sa napadnutý rozsudok vo výroku
o treste a  o spôsobe výkonu trestu odňatia slobody.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovanému

L. A.,  nar. XX.XX.XXXX v R., trvale bytom W. L.
XXXX/A, E.,

u k l a d á

podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36 psím. d), písm. j), písm. l), § 38 ods. 3, § 39 ods.
1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 5 ( päť ) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a), § 48 ods. 4 Trestného zákona sa pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd ukladá obžalovanému trest prepadnutia veci a to :
- mobilný telefón zn. Huawei VOG - L29 - 1 ks,
- mobilný telefón zn. Iphone XS - 1 ks.

Podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona sa vlastníkom prepadnutej veci stáva štát.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Bratislava III pod sp.zn. 46Tk/1/2020 dňa 16.09.2020 uznal
obžalovaného L. A. vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a
psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi  podľa § 172 ods. 1
písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c) Trestného zákon a s poukazom na § 138  písm. j) Trestného zákona
na tom skutkovom základe, že



od presne nezisteného času najneskôr od mesiaca september 2018 do augusta 2019 na presne
nezistenom mieste v E. pravidelne bez oprávnenia kupoval od nestotožnenej osoby konope (marihuanu),
v množstve 10 gramov za 60 eur, ktorú následne v E. a vo H. S. predával opakovane po telefonickom
dohovore z telefónneho čísla XXXX XXX XXX rôznym osobám, medzi nimi aj H. H., C. M., L. G., C. R.,
pričom dňa 17.09.2019 v čase o 18.20 hod. v E. na ulici W. L. v osobnom motorovom vozidle zn. H. I.,
EC: E mal pri sebe bez oprávnenia v plastovom obale z L. vajíčka 1 kus plastového vrecka s tlakovým
uzáverom obsahujúci konope s hmotnosťou 794 mg a priemernou koncentráciou tetrahydrokanabinolu
12,2 % hmotnostných THC, čo predstavuje 97 mg THC a zodpovedá jednej obvykle jednorazovej
dávke drogy, pričom rastliny rodu Cannabis (konope) sú zaradené v zmysle zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 139/1998 Z.z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v
znení neskorších predpisov do I. skupiny omamných látok.

Za to mu súd prvého stupňa podľa § 172 ods. 2, § 36 písm. d), písm. j), písm. l), § 38 ods. 3 Trestného
zákona a § 39 ods. 1 Trestného zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 8 mesiacov, pre
výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. b), § 48 ods. 4 Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon
trestu so stredným stupňom stráženia. Súd prvého stupňa podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona
obžalovanému uložil trest tiež prepadnutia veci, a to bielej plastovej nádoby zn. F.,  mobilného telefónu
zn. T. VOG - L29,  mobilného telefónu zn. Iphone XS, ktorých vlastníkom sa podľa § 60 ods. 6 Trestného
zákona stáva štát. Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona súd určil nad obžalovaným ochranný
dohľad v trvaní 1 rok.

Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný v zákonnej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil prostredníctvom
obhajcu písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 11.01.2021. Obhajoba uvádza,
že uložený trest nekorešponduje so zásadou úmernosti trestu, a to najmä s poukazom na osobu
obžalovaného, jeho pomery a samotnú možnosť nápravy. Obžalovaný dobrovoľne upustil od páchania
trestnej činnosti ešte pred tým, než boli v trestnom konaní realizované také úkony, z ktorých sa
obžalovaný mohol dozvedieť, že je podozrivý z páchania drogovej trestnej činnosti.  Obžalovaný sám,
z vlastného rozhodnutia, dobrovoľne upustil od ďalšieho páchania trestnej činnosti a nepokračoval v
nej nezávisle od postupu orgánov činných v trestnom konaní. Jeho konanie v tomto prípade nebolo
prerušené až v dôsledku trestného konania, ale obžalovaný od neho sám upustil aj pod vplyvom jeho
rodinnej situácie. Okrem toho, obžalovaný nie je závislý na omamných, psychotropných ani návykových
látkach alebo liekoch. Tento záver ustálila vo svojom znaleckom posudku aj znalkyňa z odboru
zdravotníctvo a farmácia, MUDr. C. W., pričom tento záver znalkyne má podľa názoru obžalovaného
nemalý význam, nakoľko je z neho zrejmé, že u obžalovaného nie je riziko, že by sa dopúšťal
drogovej, resp. inej trestnej činnosti s cieľom zabezpečiť si pre seba omamnú alebo psychotropnú látku.
Obžalovaný je tiež riadne zamestnaný, čo v spojitosti s predchádzajúcim argumentom sú dôvodným
predpokladom, že obžalovaný už nebude pokračovať v trestnej činnosti ani za účelom získavania
peňažných prostriedkov na zabezpečovanie jeho potrieb, resp. potrieb jeho rodiny, nakoľko má stále
zamestnanie a riadne pracuje.

Obhajoba ďalej uvádza, že trest sa má ukladať tak, aby postihoval iba páchateľa a aby sa zabezpečil čo
najmenší vplyv na jeho rodinu. Obžalovaný je otcom maloletého dieťaťa, ktoré je vo veku jedného roka a
s ním a svojou priateľkou A. E. V. žije v spoločnej domácnosti so vo H. S.. Obžalovaný sa riadne stará o
rodinu a zabezpečuje ju aj po ekonomickej stránke. Je nesporné, že dlhodobá neprítomnosť otca, ktorý
má záujem riadne sa starať o rodinu a podieľať sa na výchove maloletého dieťaťa, bude predstavovať
závažný zásah aj do práva na rodinu partnerky obžalovaného, ako aj ich spoločnej maloletej dcéry. V
zmysle čl. 10 bod 1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach: „Najširšia
možná ochrana a pomoc by sa mala poskytnúť rodine, ktorá je prirodzenou a základnou jednotkou
spoločnosti, najmä na jej založenie a počas, keď zodpovedá za starostlivosť a výchovu maloletých detí...“

Pokiaľ ide o ústav na výkon trestu odňatia slobody, do ktorého bol obžalovaný zaradení, obhajoba
uvádza, že obžalovaný nikdy nebol vo výkone trestu a nemá ani záznam v registri trestov. Trestný zákon
síce v ustanovení § 48 ods. 3 písm. b) hovorí, že páchateľ obzvlášť závažného zločinu má byť pre výkon
trestu zaradený do ústavu s maximálnym stupňom stráženia, avšak v súlade s ust. § 48 ods. 4 Trestného
zákona možno páchateľa zaradiť aj do ústavu so stredným alebo minimálnym stupňom stráženia, ak
bude jeho náprava zaručená lepšie. V tejto súvislosti poukazuje obžalovaný na Rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Tdo 76/2012 zo dňa 29.01.2013, v zmysle ktorého: „Aj keď podlá § 48
ods. 3 písm. b/ Tr. zák. súd zaradí páchateľa obzvlášť závažného zločinu na výkon trestu odňatia slobody



do ústavu s maximálnym stupňom stráženia, a prvá veta v §48 ods. 4 Tr. zák. sa týka iného zariadenia
na výkon trestu len oproti odseku 2 tohto ustanovenia, z §48 ods. 4 veta posledná Tr. zák. a contrario
vyplýva, že súd môže páchateľa obzvlášť závažného zločinu, ktorému bol uložený trest odňatia slobody
neprevyšujúci 15 rokov, zaradiť aj do ústavu na výkon trestu s iným než maximálnym stupňom stráženia.“
S ohľadom na osobu obžalovaného je v tomto prípade dôvodné predpokladať, že náprava obžalovaného
by bola lepšie zabezpečená v ústave s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko aj kontakt s osobami,
ktoré sú opakovane vo výkone trestu, resp. kontakt s osobami, ktoré sú vo výkone trestu napr. pre
násilnú trestnú činnosť, či kontakt s osobami, ktoré sú závislé na omamných a psychotropných látkach,
môže byť v tomto prípade na ujmu pri dosahovaní výchovného účelu trestu. Takto postupoval pri svojom
rozhodovaní napr. aj Okresný súd Malacky v Rozsudku sp. zn. 3T/87/2020-229 zo dňa 19.10.2020,
keď obžalovaného D.H. z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa ust. § 172 ods. 1 písm. c), písm.
d), ods. 2 písm. c) s poukazom na ust. § 138 písm. j) Trestného zákona uznal vinným a zaradil ho pre
výkon trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

V prípade obžalovaného  sú dané viaceré významné okolnosti, ktoré zakladajú ešte väčšiu
potrebu individualizácie trestu a vytvárajú priestor pre aplikáciu ust. § 39 Trestného zákona. Okrem
vyššie uvedených, teda dobrovoľného upustenia obžalovaného od páchania ďalšej trestnej činnosti,
skutočnosť, že obžalovaný nie je závislý na omamných a psychotropných látkach, zamestnanie
obžalovaného, ale aj existencia rodiny obžalovaného, prítomnosť maloletého dieťaťa, o ktoré má
obžalovaný záujem riadne sa starať, a s ktorým žije v spoločnej domácnosti, sú tu aj ďalšie skutočnosti,
na ktoré je potrebné prihliadať pri ukladaní trestu. Obžalovaný spáchal skutok vo veku blízkom
veku mladistvých, urobil vyhlásenie o vine a teda prijal zodpovednosť za svoje protiprávne konanie,
pričom práve sebakritický a kajúci postoj je jedným z aspektov, na ktoré má byť v zmysle rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 To 2/2013 zo dňa 16.04.2013 ( citované v odôvodnení
odvolania ) prihliadané pri určovaní výmery trestu. Priznanie a prevzatie zodpovednosti za svoje konanie
jednoznačne spĺňa požiadavku takéhoto postoja. Keďže sa v prípade obžalovaného jedná o osobu, ktorá
nemá záznam v registri trestov, nie je dôvod zľahčovať jeho priznanie, resp. hľadať za ním akúkoľvek
účelovosť, ale toto môže byť objektívne vnímané ako prejav prevzatia zodpovednosti a sebakritického
postoja. V tomto prípade je preto dôvodné predpokladať, že na dosiahnutie účelu trestu postačí trest
kratšieho trvania, a to s poukazom jednak na vek páchateľa, ale aj na jeho postoj k trestnej činnosti a
prevzatie zodpovednosti za svoje konanie.

Na základe uvedeného obžalovaný odvolaciemu súdu navrhol, aby zrušil napadnutý výrok o treste a
uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere päť rokov a pre výkon trestu zaradil obžalovaného
do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

Prokurátor nevyužil právo vyjadriť sa k odvolaniu, ktoré mu bolo v súlade s § 314 Trestného poriadku
riadne doručené.

Odvolací súd po predložení veci súdom prvého stupňa nezistil žiadne podstatné procesné vady konania,
ktoré by napadnutému rozsudku predchádzali, a ani iné vady takého charakteru, ktoré by odôvodňovali
zrušenie napadnutého rozsudku na neverejnom zasadnutí, a preto nariadil vo veci verejné zasadnutie,
o ktorom upovedomil obžalovaného, jeho obhajcu a prokurátora.

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí dňa 07.04.2021 predložil písomnú žiadosť obžalovaného
o vykonanie verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti. Odvolací súd nezistil žiadne zákonné prekážky
postupu podľa § 293 ods. 5, ods. 7 Trestného poriadku, a preto vykonal verejné zasadnutie na základe
žiadosti obžalovaného v jeho neprítomnosti, ale za stálej prítomnosti obhajcu.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu sa obhajca pridržiaval dôvodov písomne podaného odvolania
a nad rámec týchto dôvodov uviedol, že obžalovaný si uvedomuje svoju trestnú zodpovednosť, v čase
spáchania skutku mal 19 rokov a neuvedomoval si ako mnoho  iných  mladých ľudí, že užívanie
marihuany škodí zdraviu. Pochopil, že takáto cesta  nie je správna, pričom aj prokurátor vzhľadom na
postoj obžalovaného k trestnej činnosti navrhol použiť pri ukladaní trestu zmierňovacie ustanovenie v
zmysle § 39 Trestného zákona.  Z uvedeného dôvodu navrhuje odvolaciemu súdu zrušiť napadnutý
rozsudok, vyhovieť odvolaniu obžalovaného a uložiť mu miernejší trest odňatia slobody za použitia
ustanovenia § 39 Trestného zákona, a to vo výmere 5 rokov.



Zástupkyňa krajskej prokuratúry odvolaciemu sudu navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné
zamietnuť, pričom poukázala na to, že prvostupňový súd ukladal test za použitia zmierňovacieho
ustanovovania. Trest, ktorý bol uložený obžalovanému považuje za zákonný a správny.

Podľa § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku odvolací súd napadnutý rozsudok zruší ak je uložený
trest neprimeraný.

Podľa § 321 ods. 2 Trestného poriadku ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3,
odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací
súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré
majú vo výroku o vine svoj podklad.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno
nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne
zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže
odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané
v neprospech obžalovaného, vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania
poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne konštatoval, že odvolanie je prípustné, bolo podané
v zákonnej lehote oprávnenou osobou a spĺňa všetky zákonné náležitosti, preto odvolací súd konštatuje
absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo  ods. 3 Trestného poriadku. Podľa  §
317 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len
vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a dospel k záveru,
že odvolanie obžalovaného je dôvodné. Krajský súd konštatuje, že úvahy obžalovaného predostreté
cestou obhajcu týkajúce sa výmery uloženého trestu, ktorý považuje za neprimerane prísny, je možné
považovať za správne.

Odvolací súd z predloženého spisového materiálu zistil, že prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava
III podal dňa 06.02.2020 obžalobu na L. A. pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi  podľa § 172 ods.
1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona
na skutkovom základe uvedenom v úvodnej časti odôvodnenia tohto rozsudku.

Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 16.09.2020 obžalovaný L. A. učinil vyhlásenie podľa § 257
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, že je vinný. Po kladných odpovediach na otázky uvedené v § 333
ods. 3 písm. c), d), e), f), g), h) Trestného poriadku a odporúčajúcom návrhu prokurátora súd prvého
stupňa uznesením podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku prijal vyhlásenie obžalovaného s tým, že
dokazovanie v rozsahu priznania viny nevykonal. Na základe prijatia vyhlásenia o vine súd prvého stupňa
uznal obžalovaného vinným zo spáchania žalovaného trestného činu na skutkovom základe uvedenom
v obžalobe.

Výrok o vine nebol a ani v zmysle § 257 ods. 5 Trestného poriadku nemohol byť napadnutý odvolaním,
a preto ho odvolací súd nad rámec dôvodov, pre ktoré možno podať dovolanie podľa § 371 ods. 1
Trestného poriadku v rámci obmedzeného revízneho princípu nepreskúmaval.

K výroku o treste súd prvého stupňa vykonal dokazovanie prečítaním znaleckého posudku z odboru
zdravotníctvo, odvetvie psychiatria podľa § 268 ods. 2 Trestného poriadku, a prečítaním listinných
dôkazov podľa § 269 Trestného poriadku, predovšetkým odpisu z registra trestov obžalovaného. Z
týchto vyplynulo, že obžalovaný nebol doposiaľ súdne trestaný, dopustil sa dvoch priestupkov na úseku
dopravy.

Zo znaleckého posudku z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria, vyplynulo, že osobnosť
obžalovaného je emočne instabilná, nevyzretá, nediferencovaná. Obžalovaný nie je závislý na
omamných, psychotropných, návykových látkach a liekoch.



Súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy potrebné na rozhodnutie
tak, ako to predpokladá ustanovenie § 2 ods. 10 Trestného poriadku, a tieto dôkazy aj správne jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku vyhodnotil.

Odvolací súd konštatuje, že správne postupoval súd prvého stupňa, keď v súlade s § 38 ods. 2 Trestného
zákona prihliadol na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, a zistil, že u
obžalovaného sú dané poľahčujúce okolnosť uvedené v §  36 písm. d) Trestného zákona, t. j. spáchal
trestný čin vo veku blízkom veku mladistvých, § 36 písm. j) Trestného zákona, t. j. že doposiaľ viedol
riadny život a v  § 36 písm. l) Trestného zákona, t. j. že sa priznal a trestný čin úprimne ľutuje.  U
obžalovaného nebola zistená žiadna priťažujúca okolnosť.

Obžalovaný vyrastal v usporiadanej, primerane hmotne zabezpečenej rodine so stabilným zázemím.
Od narodenia má o 6 cm kratšiu pravú dolnú končatinu, chýbajú mu na nej dva prsty, má skrátené
šľachy, preto doteraz nosí dlahu. Ako vyplynulo zo znaleckého dokazovania, pohnútkou obžalovaného
k predaju drog bolo, že sa chcel cítiť dôležitý, lebo sa mu v minulosti smiali pre kratšiu nohu. Znalec
charakterizoval osobnosť obžalovaného ako emočne nestabilnú, nevyzretú a nediferencovanú.   Nezistil
duševnú poruchu či poruchu osobnosti. Na uvedené závery znalca nie je možné nazerať izolovane od
ostatných okolností prípadu. Obžalovaný spáchal trestný čin v čase od septembra 2018 do augusta
2019. Dňa 06.12.2020 obžalovaný dovŕšil 20 rokov,  teda v čase spáchaniu skutku mal 19 rokov.
Z uvedeného rezultuje, že osobnostné črty obžalovaného konštatované znalcom, ktoré môžu byť
vzhľadom na jeho vek odrazom neukončeného osobnostného vývoja, nemuseli byť v čase skutku v
jeho osobnosti zastabilizované. Je preto prirodzené, že práve neukončený osobnostný vývoj a obdobie
vnútornej nevyrovnanosti typické pre daný vek boli determinujúcimi faktormi nesprávnych rozhodnutí
obžalovaného v zmysle rozširovania drog. Svoju nezrelosť a nespokojnosť nebol schopný riešiť iným,
legálnym spôsobom. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že okolnosť, že
obžalovaný spáchal trestný čin ako 19 ročný mala výrazný vplyv na jeho rozumovú a vôľovú spôsobilosť,
a preto priznal obžalovanému poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. d) Trestného zákona.

Obžalovaný nebol doposiaľ súdne trestaný, dopustil sa  priestupkov v cestnej premávke, čo zodpovedá
požiadavke § 36 písm. j) Trestného zákona pre vedenie riadneho života pred spáchaním trestného činu.

Poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona vyplýva u obžalovaného z viacerých jeho
procesných prejavov. Od prípravného konania až po odvolacie konanie nezmenil svoj pôvodný postoj o
trestnom čine, ktorý priznal a ľutuje ho, čo opakovane v priebehu konania deklaroval.

Odvolací súd v zhodne so súdom prvého stupňa nezistil u obžalovaného žiadne priťažujúce okolnosti.
Pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností je v jeho prípade 3:0.

Pri úvahách o druhu a výmere trestu súd prvého stupňa postupoval v súlade s kritériami uvedenými v §
34 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona a zohľadnil všetky vykonané dôkazy týkajúce sa osoby obžalovaného
a okolností prípadu. Vyhodnotiac uvedené dôkazy jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach odvolací súd
tiež zistil splnenie zákonných podmienok uvedených v § 39 ods. 1 Trestného zákona pre mimoriadne
zníženie trestu pod spodnú hranici trestnej sadzby. Citované ustanovenie zákona vyžaduje pre uloženie
trestu pod spodnou hranicou trestnej sadzby existenciu výnimočných okolností prípadu, ktoré sa
posudzujú z hľadiska pomerov páchateľa a skutkových okolností.

V prvom rade je potrebné uviesť, že podľa zákona v prípade mimoriadneho zníženia trestu, pre takýto
postup musia byť zistené také okolnosti prípadu alebo pomery na strane páchateľa, ktoré sú výnimočné
a nevyskytujú sa v iných obdobných prípadoch, a zároveň vzhľadom na ktoré by použitie trestnej
sadzby odňatia slobody ustanovenej Trestným zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na
zabezpečenie ochrany spoločnosti by postačoval aj trest kratšieho trvania.

Okolnosťami prípadu sú všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie povahy, charakteru a
závažnosti trestného činu, vrátane možnosti nápravy páchateľa. Mimoriadne zníženie trestu odňatia
slobody možno odôvodniť aj okolnosťami, ktoré sú znakom príslušnej skutkovej podstaty trestného činu,
pokiaľ ich význam alebo intenzita, ktorou boli naplnené, výraznejšie vybočujú z obvyklých prípadov
takýchto trestných činov, a preto odôvodňujú zhovievavejší prístup pri ukladaní trestu. Okolnosťami



prípadu však môžu byť aj také okolnosti, ktoré nie sú nevyhnutnou súčasťou príslušnej skutkovej
podstaty, pokiaľ sa v danej kvalite a kvantite pravidelne nevyskytujú. Pod okolnosťami prípadu treba
rozumieť napríklad skutočnosť, že sa páchateľ dopustil  trestného činu v afekte, úzkosti, strachu, ktoré
mali pôvod mimo osoby páchateľa. Inými slovami, musí ísť o také okolnosti prípadu, ktoré sa vymykajú
bežným a všeobecným okolnostiam prípadu.

Pomery páchateľa sa týkajú jeho osobnostného hodnotenia. Ide teda o okolnosti, ktoré charakterizujú
osobu páchateľa ako objekt trestu, a tiež o okolnosti, pre ktoré je rovnaký trest pre rôznych páchateľov
rôzne citeľný. Ich význam pre mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody sa zhodnotí podobne ako
význam okolností prípadu. Z hľadiska tohto ustanovenia sa vyžaduje, aby išlo o pomery takého
charakteru, z ktorých je zjavné, že trest odňatia slobody uložený v rámci zákonnej trestnej sadzby by
páchateľ pociťoval podstatne citeľnejšie ako iní páchatelia. V podstate sa hodnotia rodinné a osobné
pomery, ktoré existujú až v čase rozhodovania o treste (napr. majetkové pomery páchateľa, jeho
zdravotný stav a zdravotný stav jeho rodiny, starostlivosť o početnú rodinu, tehotenstvo páchateľky
a pod.). Za pomery páchateľa odôvodňujúce postup podľa tohto ustanovenia možno považovať aj
inak poľahčujúce okolnosti, za predpokladu, že ich rozsah alebo význam prekračujú hranice bežné
pre priznanie statusu poľahčujúcich okolností. Nie je možné však vylúčiť, že viacero okolností, ktoré
inak samy o sebe sú len všeobecnými poľahčujúcimi okolnosťami, vo svojom súhrne nadobudnú v
konkrétnom prípade taký význam, že ich bude možné posúdiť ako mimoriadne okolnosti v zmysle
ustanovení § 39 ods. 1 Trestného zákona.

Takéto mimoriadne okolnosti prípadu krajský súd, rovnako ako súd prvého stupňa,  zistil aj v predmetnej
trestnej veci.

V prípade obžalovaného A. odvolací súd vzhliadol jeho mladý vek a nezrelosť v spojení s jeho
zdravotným hendikepom, riadnym zamestnaním a založením si rodiny za výnimočnú okolnosť v zmysle
citovaného zákonného ustanovenia, pre ktorú by v spojení s kumuláciou 3 poľahčujúcich okolností,
pri nezistení žiadnej priťažujúcej okolnosti, bol trest uložený hoc na spodnej hranici trestnej sadzby,
tzn. vo výmere 10 rokov, pre obžalovaného neprimerane prísny. Obžalovaný má v súčasnosti 21
rokov, tzn. ešte stále je vo veku blízkom veku mladistvých, má oporu vo svojich rodičoch a zároveň si
založil vlastnú rodinu, riadne sa zamestnal, pričom jeho trestnú činnosť možno pripísať jeho juvenilnej
nerozvážnosti, čo odôvodňuje predpoklad nepokračovania v protiprávnych aktivitách po nastúpení
účinkov výkonu trestu. Tieto skutočnosti odvolací súd považuje za naplnenie dikcie § 39 ods. 1 Trestného
zákona. Pri posudzovaní konkrétnej výmery trestu s použitím § 39 ods. 1 Trestného zákona mohol súd
ukladať v zmysle § 39 ods. 3 písm. c) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere minimálne
5 rokov. Hodnotiac všetky spomenuté pomery páchateľa v súvislosti s možnosťami jeho nápravy,
bez abstrakcie od závažnosti jeho protiprávneho konania, odvolací súd dospel na rozdiel od súdu
prvého stupňa k záveru, že uloženie trestu na samej spodnej hranici, t. j. vo výmere 5 rokov bude
korešpondovať s požiadavkami individuálnej aj generálnej prevencie, naplní ochrannú funkciu trestu vo
vzťahu k ostatným členom spoločnosti a zároveň primerane vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa.
Obžalovaný je duševne zdravý, vychovaný bol vo fungujúcej rodine bez vyslovene negatívnych modelov
správania, jeho intelektové schopnosti sú primerané, preto sú uňho dané všetky predpoklady úspešnej
resocializácie.
Zohľadňujúc zásady ukladania trestov vyplývajúce z  § 34 ods. 4 Tr. zákona, ktorými sú najmä
spôsob spáchania činu, jeho následok, pohnútka, ktorou bola snaha hendikepovaného mladého muža
nadobudnúť pocit dôležitosti,  ako aj zohľadňujúc existenciu troch poľahčujúcich okolností, pri nezistení
žiadnych priťažujúcich okolností a priaznivú prognózu nápravy obžalovaného prameniacu z jeho
doterajšieho spôsobu života, dospel krajský súd k záveru, že trest vo výmere piatich rokov je trestom tak
z hľadiska individuálnej ako aj generálnej prevencie, teda tak na nápravu obžalovaného ako aj ochranu
spoločnosti, trestom primeraným.

Odvolací súd uvádza, že aj keď je trest uložený pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby,
je nutné povedať, že ide o pomerne dlhodobé obmedzenie osobnej slobody obžalovaného, ktoré podľa
presvedčenia súdu bude mať na neho dostatočný prevýchovný vplyv, aby si uvedomil závažnosť svojho
protispoločenského konania a bude splnený účel trestu tak, ako to má na mysli ustanovenie § 34 Tr.
zák., t. j. chrániť  spoločnosť pred páchateľmi trestných činov, zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní
trestnej činnosti a  vychovať ho k tomu, aby viedol riadny život a tiež výchovne pôsobiť na ostatných
členov spoločnosti.



Obžalovaný nebol pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody, pred jeho
spáchaním viedol riadny život, uvedené skutočnosti preto nasvedčujú tomu, že osoba obžalovaného
nie je tak vážne narušená, aby musel uložený trest odňatia slobody vykonávať v ústave s maximálnym
stupňom stráženia tak, ako to ukladá  § 48 ods.3 písm. b) Tr. zák., keďže sa dopustil obzvlášť závažného
zločinu a krajský súd dospel k záveru, že jeho náprava bude lepšie zaručená v ústave na výkon trestu s
minimálnym stupňom stráženia, pretože výkon trestu v miernejších podmienkach lepšie zabezpečí jeho
nápravu. Z uvedeného dôvodu ho pre výkon uloženého trestu v súlade s § 48 ods.4 Tr. zák. zaradil do
uvedeného ústavu.

Súd prvého stupňa správne uložil obžalovanému trest prepadnutia veci podľa § 60 ods. 1 písm. c)
Trestného zákona -2 ks mobilných telefónov použitých na spáchanie trestného činu, a preto odvolací
súd prevzal do svojho rozhodnutia aj túto časť výroku o treste prepadnutia veci. Správne však nebolo
uloženie trestu prepadnutia veci - bielej plastovej fľaše Tribulus, pretože hoci takáto vec bola použitá
na spáchanie trestného činu a patrí obžalovanému, ako to vyžaduje ustanovenie § 60 ods. 1 písm.
a) Trestného zákona, nie je vecou, ktorej odňatie by vzhľadom na jej nulovú finančnú či emocionálnu
hodnotu smerovalo k splneniu účelu trestu. Je to vec bezcenná, a preto bude potrebné o nej rozhodnúť
iným spôsobom predpokladaným Trestným poriadkom. Ak by sa ukladali tresty prepadnutia obdobných
vecí páchateľom trestných činov, bolo by následne potrebné postupovať podľa právnych predpisov
týkajúcich sa správy majetku štátu aj pri takýchto veciach, čo sa tiež prieči účelu trestu prepadnutia
veci zo všeobecného hľadiska. Súd prvého stupňa síce správne rozhodol o tom, že sa vlastníkom
prepadnutých vecí stáva štát, avšak  v tomto výroku sa dopustil drobného pochybenia, keď namiesto
§ 60 ods. 5 Trestného zákona nesprávne uviedol § 60 ods. 6 Trestného zákona. Odvolací súd preto v
zmysle citovaného ustanovenia opravil výrok tak, aby výrok obsahoval správne ustanovenie zákona.

Výrok napadnutého rozsudku o ochrannom dohľade nebol predmetom revízie odvolacím súdom, pretože
nebol napadnutý odvolaním, a teda ostáva nedotknutý.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto rozsudku, teda napadnutý rozsudok postupom podľa § 321 ods. 1 písm. e),  ods. 2 Tr. zák. vo
výroku o treste zrušil a rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov
3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "46Tk/1/2020", "guid": "8c529b23-b03c-47f3-9f81-6ecbaa0e9ca9:05611cb9-8b73-47da-8cd2-39b0ee394655", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "998158ec-f5ab-4842-8080-a2a69c48673a:63edae89-dfa5-4783-ad12-a7aeede6a5e0", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2013:6212010069.1", "spisova_znacka": "4To/2/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 4To/2/2013 z 25. 6. 2013", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2013-06-25", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6212010069.1"}], "citovane_v": []}