Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1Cob/137/2019 z 8. 9. 2021 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 8. septembra 2021, sp. zn. 1Cob/137/2019, ECLI:SK:KSBA:2021:1407220296.3 Krajský súd Bratislava | 1Cob/137/2019 | ECLI:SK:KSBA:2021:1407220296.3 | 2021-09-08 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Náhrada škody Citované ustanovenia: CSP, § 388 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9cf41b67-df97-4232-9ade-afa5881a2f24 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1407220296.3 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/137/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1407220296
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Sedláčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1407220296.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a
členiek senátu JUDr. Moniky Školníkovej a JUDr. Marty Šašinkovej v právnej veci žalobcu: EX3, s.r.o.,
Vajanského 24, 905 01 Senica, IČO: 36 256 145, zast.: JUDr. Ľubomír Nemček, advokát, Čajkovského
5, 811 04 Bratislava, proti žalovanému: Vojenské lesy a majetky SR, štátny podnik, Lesnícka 23, 962
63 Pliešovce, IČO: 31 577 920, zast.: JUDr. Renáta Barbušová, advokátka, Štúrova 13, P.O.Box 154,
810 00 Bratislava, o zaplatenie sumy 219.963,15 eur s príslušenstvom a o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Malacky č.k. 10Cb/313/2008-798 zo dňa 17.4.2019 v spojení s opravným
uznesením č.k. 10Cb/313/2008-907 zo dňa 18.6.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Malacky č.k. 10Cb/313/2008-798 zo dňa 17.4.2019
v spojení s opravným uznesením č.k. 10Cb/313/2008-907 zo dňa 18.6.2019 v napadnutej vyhovujúcej
časti m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 145.136,87 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 0,1 % ročne zo sumy 21.603,36 eur od 16.5.2007 do 11.6.2007, s úrokom z omeškania vo
výške 0,1% ročne zo sumy 4.452,53 eur od 16.6.2007 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške
14,25 % ročne zo sumy 140.684,34 eur od 16.8.2007 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

II. Vo zvyšnej napadnutej vyhovujúcej časti rozsudok Okresného súdu Malacky č.k. 10Cb/313/2008-798
zo dňa 17.4.2019 v spojení s opravným uznesením č.k. 10Cb/313/2008-907 zo dňa 18.6.2019 m e n
í tak, že v tejto časti žalobu zamieta.

III. Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania voči
žalovanému vo výške 31,98%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 159.100,85 eur s úrokom z omeškania vo výške 14,75% ročne zo
sumy 21.603,36 eur od 16.5.2007 do 11.6.2007, s úrokom z omeškania vo výške 14,75% ročne zo sumy
4.452,53 eur od 16.6.2007 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 14,25% ročne zo sumy
154.648,52 eur odo dňa 16.8.2007 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo
zvyšku žalobu zamietol. Žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške
44,66%.

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia
sumy vo výške 219.963,15 eur (6.626.609,80 Sk) s príslušenstvom titulom náhrady škody, resp. ušlého
zisku. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že so žalovaným uzatvoril podľa ustanovenia § 269 Obch. zák.
zmluvné vzťahy, ktorých predmetom bolo poskytovanie ochrany jeho majetku a to:



- 1/ zmluva zo dňa 1.1.2005, ktorej predmetom bolo poskytovanie ochrany majetku v ohradenom
priestore v Stredisku služieb a poľnohospodárskej výroby Táborisko a ochrany majetku v ohradenom
priestore v Obore Lesnej správy Riadok výkonom bezpečnostnej strážnej služby - táto zmluva bola
neskôr zmenená Dodatkom č. 1 zo dňa 15.8.2005, Dodatkom č. 2 zo dňa 31.10.2005, Dodatkom č. 3 zo
dňa 31.3.2006, Dodatkom č. 4 zo dňa 7.7.2006. Zmluva č. 1 bola uzatvorená na dobu určitú do 7.7.2011,
ako to vyplýva z jej Dodatku č. 4 zo dňa 7.7.2006;

- 2/ zmluva zo dňa 1.3.2005, ktorej predmetom bolo poskytovanie ochrany majetku v ohradenom
priestore v Stredisku poľnohospodárskej výroby Nivky - Veľké Leváre výkonom bezpečnostnej strážnej
služby - zmluva bola zmenená podľa jej Dodatku č. 1 zo dňa 15.8.2005, Dodatku č. 2 zo dňa 31.10.2005,
Dodatku č. 3 zo dňa 15.12.2005, Dodatku č. 4 zo dňa 31.3.2006, Dodatku č. 5 zo dňa 7.7.2006. Zmluva
č. 2 bola uzavretá na dobu určitú do 7.7.2011, ako to vyplýva z jej Dodatku č. 5 zo dňa 7.7.2006;

- 3/ zmluvy zo dňa 2.11.2005, ktorej predmetom bolo poskytovanie ochrany majetku Stavba hájovne,
stavba oplotenia Zvernice na Lesnej správe Riadok a materiál určený k týmto stavbám v priestore VLM
SR - odštepný závod Malacky výkonom bezpečnostnej strážnej služby, v znení Dodatku č. 1 zo dňa
31.3.2006, Dodatku č. 2 zo dňa 7.7.2006 a Dodatku č. 3 zo dňa 31.8.2006. Zmluva č. 3 bol uzatvorená
na dobu určitú do 7.7.2011, ako to vyplýva z jej Dodatku č. 2 zo dňa 7.7.2006.

3. Žalovaný prostredníctvom svojho odštepného závodu v Malackách, listom č. 01-OR/123-1/2007 zo
dňa 30.3.2007 doručeným žalobcovi dňa 2.4.2007, odstúpil od všetkých vyššie uvedených zmlúv a ako
dôvod odstúpenia uviedol odcudzenie jedného vreca kukuričného zrna zamestnancom žalobcu v objekte
odštepného závodu žalovaného - prevádzka Veľké Leváre, časť Nivky dňa 11.11.2006. Žalovaný svoje
odstúpenie od Zmlúv opieral o článok IV. bod 1 jednotlivých zmlúv, podľa ktorého má žalovaný ako
objednávateľ právo odstúpiť od zmluvy, ak žalobca ako dodávateľ neplní ustanovenia jej článku II. bod 2,
3 a na túto skutočnosť je písomne upozornený objednávateľom. Žalobca odstúpenie od zmlúv považoval
za neplatný právny úkon bez právnych účinkov, vyzval žalovaného, aby mu umožnil výkon strážnej
služby v rozsahu a za podmienok dojednaných v jednotlivých zmluvách. Žalovaný výzve nevyhovel
a listom č. 01-OR/46-6/2007 zo dňa 30.4.2007 vyzval žalobcu na okamžité vypratanie strážených
priestorov, čo žalobca rešpektoval a v záujme predísť konfrontácii dňa 7.5.2007 všetky priestory
protokolárne odovzdal žalovanému. V protokoloch o odovzdaní strážených priestorov podpísaných
oboma účastníkmi konania žalobca výslovne uviedol, že zmluvy sú naďalej platné a v záujme ochrany
práv dal žalovanému na vedomie, že sa vo veci obráti na súd. Poukázal na nesplnenie povinnosti
žalovaným písomne upozorniť žalobcu na nesplnenie článku II. bod 2, 3 zmluvy č. 2 s poukazom na § 345
ods. 1 Obch. zák. Žalovaný odstúpil od zmluvy listom zo dňa 30.3.2007, teda viac ako 4 mesiace po tom,
ako malo dôjsť k údajnému porušeniu článku II. bod 3 jednotlivých zmlúv krádežou vreca kukuričného
zrna zamestnancom žalobcu dňa 11.11.2006.

4. Žalobca vykonával strážnu službu pre žalovaného v období po doručení neplatného odstúpenia
žalovaného od zmlúv, a to až do 6.5.2007 vrátane. Za obdobie od 1.4.2007 do 30.4.2007 vyfakturoval
žalobca žalovanému dohodnutú cenu a náhradu nákladov v celkovej výške 650.822,90 Sk, ktoré
žalovaný dňa 12.6.2007 zaplatil. Za obdobie od 1.5.2007 do 6.5.2007 žalobca vyfakturoval žalovanému
faktúrami č. 400730084, č. 4007300085, č. 4007300086 dohodnutú cenu a náhradu nákladov v celkovej
výške 134.136,80 Sk, ktoré žalovaný neuhradil. Neumožnením výkonu strážnej služby v období od
7.5.2007 (deň kedy žalobca prestal vykonávať strážnu službu pre žalovaného) do 7.7.2011 (koniec
dohodnutej doby platnosti zmlúv) žalovaný ukrátil žalobcu o príjem vo výške v zmluvách dohodnutej
ceny za strážnu službu, pri ktorom žalobca po odpočítaní nevyhnutných nákladov spojených s výkonom
strážnej služby očakával minimálne zisk vo výške 6.492.473,- Sk.

5. Na základe uvedeného si žalobca uplatnil nárok vo výške 6.626.609,80 Sk (219.963,15 eur) spolu
s príslušenstvom, ktoré predstavuje 14,75% úrok z omeškania ročne z dlžnej sumy 650.822,90 Sk od
16.5.2007 (deň po splatnosti faktúr) do 12.6.2007 (deň pripísania platby na vyššie uvedenú cenu na
účet žalobcu), z dlžnej sumy 134.136,80 Sk od 16.6.2007 (deň po splatnosti faktúr) do zaplatenia, ďalej
14,25% úrok z omeškania ročne z dlžnej sumy ušlého zisku 6.492.473,- Sk od 16.8.2007 (deň po uplynutí
lehoty na zaplatenie náhrady ušlého zisku určenej výzvou žalobcu zo dňa 31.7.2007, do 15.8.2007) až
do zaplatenia.



6. Vo veci samej bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Malacky č.k. 10Cb/313/2008-493 dňa
30.9.2011, ktorým súd vyhovel návrhu žalobcu v plnom rozsahu a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi
istinu vo výške 219.963,15 eur, úrok z omeškania 14,75 % ročne zo sumy 21.603,36 eur od 16.5.2007
do 12.6.2007 a zo sumy 4.452,53 eur od 16.6.2007 do zaplatenia a úrok z omeškania 14,25 % ročne zo
sumy 215.510,62 eur od 16.8.2007 do zaplatenia a náhradu trov konania.

7. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 1Cob/469/2011-514 zo dňa
31.1.2013 rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolací
súd zameriavajúc sa na námietku žalovaného o čiastočnej neplatnosti dodatkov uzavretých dňa 7.7.2006
pre ich neurčitosť, nezrozumiteľnosť ako aj rozpor s poctivým obchodným stykom, a to v časti čl. VII. bod
3. dodatku č. 4 k zmluve zo dňa 1.1.2005, dodatku č. 5 k zmluve zo dňa 1.3.2005 a dodatku č. 2 k zmluve
zo dňa 2.11.2005, dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa s týmito skutočnosťami v napadnutom
rozhodnutí nevysporiadal. Nebolo predmetom skúmania v konaní pred súdom prvej inštancie, či vôľa
zmluvných strán prejavená v časti čl. VII. bod 3. dodatkov bola prejavená určite a zrozumiteľne. Rovnako
neskúmal, či je možné dohodu zmluvných strán o tom, že vylúčili možnosť vypovedania zmlúv, resp.
možnosť vypovedania zmlúv ako jednostranného právneho úkonu podmieniť akousi ďalšou dohodou
medzi nimi o výpovedi, teda dvojstranným právnym úkonom, považovať za prijateľnú v rámci zmluvnej
autonómie strán so zreteľom na zásady poctivého obchodného styku. Odvolací súd zdôraznil, že je
potrebné, aby sa súd prvej inštancie zameral predovšetkým na zistenie významu vôle zmluvných strán
podľa výkladových pravidiel v § 266 Obch. zák., opätovne vypočul svedkov W.. O.J. O. a I.. W. K. na
okolnosti, ktoré súviseli s prejavom vôle, ktorého výsledkom bolo uzavretie dodatkov k zmluvám, ktorými
sa menili články o platnosti a účinnosti jednotlivých zmlúv a vyslovil právny názor k základu nároku
zo Zmluvy zo dňa 1.3.2005 v znení dodatkov, predmetom ktorej bolo poskytovanie ochrany majetku v
Stredisku poľnohospodárskej výroby Nivky - Veľké Leváre, že ušlý zisk za obdobie po 28.2.2008, t.j. za
obdobie po právoplatnosti rozhodnutia príslušného katastrálneho úradu o zmene vlastníctva k predmetu
ochrany majetku, žalobcovi nepatrí, pretože zmenu vlastníckych práv zmluvných strán k predmetu
ochrany si zmluvné strany v čl. VII. bod 5 zmluvy v znení dodatku č. 5 zo dňa 7.7.2006 (a rovnako aj v
znení dodatku č. 4) výslovne dohodli ako dôvod zániku tejto zmluvy.

8. V intenciách uznesenia Krajského súdu v Bratislave súd prvej inštancie vec opätovne prejednal a
doplnil dokazovanie, pričom s ohľadom na spornosť základu nároku, ako aj výšky rozhodol vo veci
medzitýmnym rozsudkom, ktorým rozhodol o základe nároku tak, že základ žalobného nároku žalobcu
zo Zmluvy zo dňa 1.1.2005, v znení jej Dodatku č. 1 zo dňa 15.8.2005, Dodatku č. 2 zo dňa 31.10.2005,
Dodatku č. 3 zo dňa 31.3.2006, Dodatku č. 4 zo dňa 7.7.2006 je daný; základ žalobného nároku žalobcu
zo Zmluvy zo dňa 1.3.2005, v znení jej Dodatku č. 1 zo dňa 15.8.2005, Dodatku č. 2 zo dňa 31.10.2005,
Dodatku č. 3 zo dňa 15.12.2005, Dodatku č. 4 zo dňa 31.3.2006, Dodatku č. 5 zo dňa 7.7.2006 je daný
do 28.2.2008; základ žalobného nároku žalobcu zo Zmluvy zo dňa 1.3.2005, v znení jej Dodatku č. 1
zo dňa 15.8.2005, Dodatku č. 2 zo dňa 31.10.2005, Dodatku č. 3 zo dňa 15.12.2005, Dodatku č. 4 zo
dňa 31.3.2006, Dodatku č. 5 zo dňa 7.7.2006 za obdobie od 29.2.2008 nie je daný; základ žalobného
nároku žalobcu zo Zmluvy zo dňa 2.11.2005, v znení Dodatku č. 1 zo dňa 31.3.2006, Dodatku č. 2 zo
dňa 7.7.2006 a Dodatku č. 3 zo dňa 31.8.2006 je daný.

9. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave Uznesením č.k. 1Cob/268/2014-599 zo dňa
4.2.2016 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec opätovne vrátil na nové konanie. V odôvodnení
uviedol, že jednotlivé výroky napadnutého rozhodnutia sú neurčité a nejasné z dôvodu absencie
diferenciácie jednotlivých nárokov. Z napadnutého rozhodnutia nebolo zrejmé, aké úvahy viedli súd
prvej inštancie k prijatiu záveru, že každá z dotknutých zmlúv je samostatným záväzkovo-právnym
vzťahom a nemajú charakter vzájomne podmienených kontraktov, a teda zánik ktorejkoľvek zmluvy
nespôsobuje zánik ostatných zmlúv, z akých premís vychádzal, aké atribúty pritom hodnotil, a to
za použitia príslušnej zákonnej úpravy (§ 275 ods. 2 a 3 Obchodného zákonníka). Prvoinštančný
súd sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s námietkou žalovaného týkajúcou sa odstúpenia od
jednotlivých zmlúv, keď žalovaný tvrdil, že dôvod odstúpenia od zmluvy v jednom z chránených objektov
je relevantným dôvodom pre odstúpenie i od ďalších dvoch zmlúv. Z uvedených dôvodov odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že súd prvej inštancie po
vykonanom dokazovaní opätovne ustáli, na základe akého právneho úkonu (výpovede alebo odstúpenia
od zmluvy) prípadne právnej skutočnosti (uplynutím času) sa jednotlivé zmluvy uzavreté medzi žalobcom
a žalovaným skončili. V prípade výpovede danej žalovaným listom zo dňa 9.10.2006 vyhodnotí zmluvnú
ako aj zákonnú úpravu platnú k momentu výpovede zohľadniac prípadne aj skutočnosť, že zmluva



bola v danom čase uzavretá na dobu určitú. V prípade posudzovania platnosti odstúpenia od zmluvy
sa vysporiada aj s námietkou žalovaného, že dôvod odstúpenia od zmluvy, krádež kukuričného zrna
v jednom z chránených objektov, zakladá relevantný dôvod vzhľadom na okolnosti prípadu (migrácia
zamestnancov žalobcu pri výkone strážnej služby v objektoch žalovaného) aj pre odstúpenie od ďalších
dvoch uzavretých zmlúv. Ak súd prvej inštancie dospeje k záveru, že odstúpenie od zmluvy/zmlúv je
platné, bude mať za úlohu ustáliť, či sa jedná o podstatné alebo nepodstatné porušenie zmluvy. V prípade
záveru o nemožnosti odstúpenia od zmluvy z dôvodu podľa § 349 ods. 1 Obchodného zákonníka,
prvoinštančný súd tento náležitým spôsobom odôvodní.

10. Súd prvej inštancie sa opätovne oboznámil s obsahom spisu, doplnil dokazovania výsluchom
navrhnutých svedkov, dopočutím už vypočutých svedkov, doplnil dokazovanie ustanovením znalca,
pričom poukázal na § 1 ods. 1 a 2, § 263 ods. 1, § 265, § 266 ods. 1, 2, 3 a 4, § 269 ods. 2, § 272
ods. 2, § 275 ods. 1, 2 a 3, § 340 ods. 2, § 344, § 345 ods. 1, 2 a 3, § 349 ods. 1 a 2, § 351 ods. 1, §
365 ods. 1, § 369 ods. 1, § 370, § 373, § 379 Obchodného zákonníka a § 34, § 36, § 37, § 41, § 582
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.

11. Po vykonanom dokazovaní dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobe je možné vyhovieť
len čiastočne. Žalobca si v konaní uplatnil voči žalovanému sumu 219.963,15 eur, ktorá pozostáva
z neuhradenej ceny služieb za mesiac máj 2007 vo výške 4.452,53 eur a sumy 215.510,62 eur ako
ušlého zisku za obdobie od 7.5.2007 do 7.7.2011 s príslušenstvom. Žalobca vykonával služby pre
žalovaného až do 6.5.2007, kedy objekty odovzdal žalovanému, ako vyplýva z preberacích protokolov,
pričom zmluvnú cenu služieb za mesiac máj 2007 vyúčtoval faktúrami spolu vo výške 134.136,80 Sk, t.j.
4.452,53 eur. Žalovaný uvedené skutkové zistenia ani uplatnený nárok žalobcu v tejto časti nesporoval,
preto ho súd posúdil ako plne dôvodný.

12. V súvislosti s uplatnením náhrady škody žalobcu voči žalovanému, ktorá spočíva v náhrade ušlého
zisku, ktorý mal žalobcovi vzniknúť v období od 7.5.2007, kedy prestal vykonávať strážnu službu pre
žalovaného, do konca dohodnutej doby platnosti zmlúv 7.7.2011 v celkovej výške 215.510,62 eur, súd
prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že predpoklady zodpovednosti žalovaného
za škodu vzniknutú žalobcovi sú dané. Predpokladom zodpovednosti za škodu je porušenie povinností
zo záväzku, ktoré malo spočívať podľa žalobcu v neplatnom predčasnom skončení zmluvných vzťahov
zo Zmluvy č. 1, Zmluvy č. 2 a Zmluvy č. 3 žalovaným, v súvislosti s ktorým žalovaný neumožnil
žalobcovi vykonávať strážnu službu v zmysle uzatvorených zmlúv. Žalovaný ukončil zmluvy výpoveďami
jednotlivých zmlúv zo dňa 9.10.2006, ktorých platnosť žalobca neuznal s poukazom na rozpor s
dohodnutým spôsobom ukončenia zmluvného vzťahu v jednotlivých zmluvách. Následne žalovaný
ukončil zmluvy odstúpením od zmlúv zo dňa 30.3.2007 podľa bodu 1 čl. IV. z dôvodu porušenia zmluvnej
povinnosti zo Zmluvy č. 2 žalobcom v prevádzke Nivky. V rámci procesnej obrany žalovaný tvrdil, že
platnosť zmlúv bola ukončená dohodou ku dňu 7.5.2007, keď žalobca protokolárne odovzdal strážené
objekty žalovanému a v prípade poskytovania ochrany majetku v ohradenom priestore v Stredisku
poľnohospodárskej výroby Nivky - Veľké Leváre bola ukončená v dôsledku zmeny vlastníckeho práva k
objektu. Súd prvej inštancie v prípade výpovedí jednotlivých zmlúv zo dňa 23.10.2006 dospel k záveru,
že tieto právne úkony boli uskutočnené v rozpore so zmluvným dojednaním čl. VII. bod 3 Zmluvy č.
1, Zmluvy č. 2 a Zmluvy č. 3, ktorým sa strany dohodli, že zmluvu pred uplynutím doby, na ktorú bola
dojednaná, možno ukončiť len na základe vzájomnej písomnej dohody zmluvných strán.

13. Žalovaný namietal platnosť právnych úkonov, ktorými prišlo k zmene zmluvného dojednania čl. VII.
jednotlivých zmlúv, a to Dodatku č. 4 k Zmluve č.1, Dodatku č. 5 k zmluve č. 2 a Dodatku č. 2 k Zmluve
č. 3, avšak v priebehu konania nepreukázal, že zmluvy vrátane dodatkov uzatvorila neoprávnená osoba
a dodatky boli riadne podpísané oboma zmluvnými stranami, opatrené pečiatkou, riadne datované, s
obsahom zodpovedajúcim účelu príslušnej pôvodnej zmluvy, vyhotovené v dvoch výtlačkoch pre každú
zmluvnú stranu po jednom.

14. Súd prvej inštancie posudzoval ustanovenie článku VII. bod 3 dodatkov z hľadiska určitosti a
zrozumiteľnosti podľa § 37 Občianskeho zákonníka. Z konštrukcie čl. VII. dodatkov, ako aj z výpovede
štatutárnych zástupcov konajúcich za účastníkov čase v uzatvorenia právnych úkonov zistil, že zhodnou
vôľou účastníkov bolo upraviť platnosť zmluvy na dobu určitú - 5 rokov odo dňa uzatvorenia dodatku s
tým, že bolo vôľou strán pred dohodnutou dobou ukončiť platnosť zmluvy výlučne vzájomnou dohodou,
bez možnosti jednostrannej výpovede. Prejavená vôľa účastníkov v časti zmluvného dojednania článku



VII. bod 3: „Zmluvu pred uplynutím doby, na ktorú bola dojednaná, možno ukončiť len na základe
vzájomnej písomnej dohody zmluvných strán“ je podľa súdu prvej inštancie v tejto časti určitá a
zrozumiteľná bez potreby použitia výkladových pravidiel, predpokladaných § 266 Obch. zák., preto túto
časť právneho úkonu z hľadiska určitosti a zrozumiteľnosti považoval za platnú. Uvedené nepochybne
vyplynulo aj z výpovedí svedkov W.. O.Ó. O. a I.. W. K..

15. Z ďalšej časti zmluvného dojednania článku VII. bod 3: „Zmluvné strany si v takejto dohode určia
výpovednú lehotu a dobu jej trvania, pričom táto doba nemôže byť kratšia ako 2 mesiace a začína
plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúcim po mesiaci, v ktorom bola dohoda podpísaná obomi zmluvný
stranami“ súd prvej inštancie po posúdení obsahu tejto časti úkonu a vypočutí svedkov, ktorí za
účastníkov v rozhodnom období dodatky uzatvárali, ani použitím výkladových pravidiel nezistil konkrétnu
a určitú vôľu účastníkov smerujúcu k obsahu budúceho právneho úkonu, obsahom ktorého by mal
byť dohodnutý čas ukončenia zmluvy dohodou. Výklad zmluvného dojednania, že strany si v dohode
dohodnú čas ukončenia zmluvy tak, aby jej platnosť bola ukončená minimálne dva mesiace od podpisu
dohody, je podľa prvoinštančného súdu v rozpore s jej prejavom, keď si strany mali určiť výpovednú
dobu a dobu jej trvania, ktorá mala začať plynúť od podpisu dohody. Súd prvej inštancie dospel k
záveru, že znenie časti zmluvného dojednania článku VII. bod 3 je tak neurčité a nezrozumiteľné. Podľa
názoru súdu sa však dôvod neplatnosti vzťahuje len na uvedenú časť právneho úkonu. V ostatnom
obsahu predstavujú dodatky zrozumiteľnú a určitú vôľu strán zmeniť dobu platnosti zmluvy ku ktorej
boli uzatvorené, na dobu určitú 5 rokov odo dňa podpísania dodatku obomi zmluvnými stranami; vôľu
pred uplynutím doby, na ktorú boli dojednané ukončiť len na základe vzájomnej písomnej dohody
zmluvných strán; a vôľu dojednať zánik zmluvy pred dohodnutou dobou zmenou vlastníckych práv
objednávateľa k predmetu ochrany a zánikom objednávateľa alebo dodávateľa, kedy by bol pre zánik
zmluvy určujúci dátum, kedy rozhodnutie príslušného orgánu o niektorom z uvedených dôvodov zániku
zmluvy nadobudne právoplatnosť. Aplikujúc § 41 Občianskeho zákonníka dospel konajúci súd k záveru,
že neplatnosť časti zmluvného dojednania článku VII. bod 3 nebráni platnosti ostatného obsahu zmluvy,
nakoľko z povahy právneho úkonu a z jeho obsahu a tiež z okolností, za ktorých k nemu došlo, vyplýva,
že túto časť možno oddeliť od ostatného obsahu právneho úkonu. Nakoľko ani jeden zo svedkov
si nepamätá, kto vypracoval znenie dodatkov, nebolo možné aplikovať § 266 ods. 4 Obchodného
zákonníka a pri pochybnostiach vykladať sporné ustanovenie na ťarchu strany, ktorá ho ako prvá v
konaní použila. Nakoľko v čase doručenia písomných výpovedí k zmluvám zo dňa 9.10.2006 nebola
stranami dohodnutá možnosť jednostrannej výpovede zmluvy, sú tieto výpovede podľa súdu prvej
inštancie neplatné pre rozpor so zmluvou a so zákonom, a teda sú bez právnych účinkov.

16. Žalovaný v rámci procesnej obrany namietal, že k ukončeniu zmlúv došlo odstúpením od zmlúv z
dôvodu podstatného porušenia zmluvných povinností žalobcu. Ako ďalej súd prvej inštancie uviedol,
platná právna úprava umožňuje odstúpiť od zmluvy v prípade porušenia zmluvných povinností, rozlišuje
však postup pre prípad podstatného a nepodstatného porušenia zmluvných povinností. Súd prvej
inštancie konštatoval, že porušenie povinností žalobcu, ktoré spočívalo v odcudzení vreca kukuričného
zrna zamestnancom žalobcu je možné považovať za podstatné porušenie zmluvných povinností, pri
ktorom s prihliadnutím na účel Zmluvy č. 2, ktorý je v nej výslovne vyjadrený (predchádzanie a
zamedzenie vzniku mimoriadnych udalostí, krádeží, poškodenia a zničenia vecí, nachádzajúcich sa v
dohodnutom mieste plnenia), bolo možné rozumne predvídať, že žalovaný nebude mať záujem na plnení
povinností pri takom porušení zmluvy. Pre prípad podstatného porušenia zmluvných povinností však
zákon priznáva druhej strane právo od zmluvy odstúpiť, len ak to oznámi strane bez zbytočného odkladu
po tom, čo sa o tomto porušení dozvedela. Zmeškanie lehoty síce zákon nesankcionuje zánikom práva
na odstúpenie do zmluvy, ale umožňuje oprávnenej strane odstúpiť od zmluvy len postupom upraveným
pre nepodstatné porušenie zmluvných povinností. Časové vymedzenie „bez zbytočného odkladu“ je
nutné hodnotiť podľa okolností prípadu, avšak postihuje dobu veľmi krátkeho trvania, kedy je možné úkon
považovať za včasný. Notifikáciu žalobcu o porušení povinnosti žalovaného listom zo dňa 30.3.2007 nie
je možné považovať za včasné uplatnenie práva odstúpiť od zmluvy z dôvodu vytýkaného porušenia
zmluvných povinností. Žalovaný písomne upozornil na porušenie zmluvy až v liste zo dňa 30.3.2007,
teda viac ako 4 mesiace po tom, ako došlo k protiprávnemu stavu a viac ako 4 mesiace po tom, čo
žalovaný získal o tomto porušení vedomosť. Podľa súdu prvej inštancie nebolo preukázané, že žalovaný
poskytol žalobcovi dodatočnú primeranú lehotu na splnenie zmluvnej povinnosti zamedziť vzniku krádeží
na dohodnutom mieste plnenia a nebolo ani preukázané, že v okamihu odstúpenia od zmluvy protiprávny
stav ešte trval, keď k odcudzeniu napokon ani neprišlo, žalobca ukončil pracovný pomer s dotknutým
zamestnancom. Súd preto dospel k záveru, že odstúpenie od zmlúv žalovaným zo dňa 30.3.2007



nebolo uskutočnené platne ani postupom predpísaným pre nepodstatné porušenie zmluvnej povinnosti
a Zmluva č. 2 nezanikla. Vo vzťahu k ostatným zmluvám žalovaný existenciu porušenia zmluvných
povinností netvrdil a ani nepreukázal.

17. Ďalej bolo konajúcim súdom konštatované, že porušenie zmluvných povinností žalobcu zo Zmluvy
č. 2 nezakladá relevantný dôvod pre odstúpenie od ostatných zmlúv uzatvorených medzi žalobcom
a žalovaným (teda Zmluvy č. 1 a Zmluvy č. 3), keď z vykonaného dokazovania záver o závislostiach
nevyplýva. Súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalovaného, že k ukončeniu zmluvy prišlo dohodou
zmluvných strán ku dňu 7.5.2007, keď žalobca protokolárne odovzdal strážené objekty žalovanému. Pri
odovzdaní objektov žalobca výslovne prejavil v Protokoloch o odovzdaní objektov zo dňa 7.5.2007 vôľu
byť zmluvami ďalej viazaný. Ako vyplynulo aj z ďalšieho vykonaného dokazovania, k dohode ani ku dňu
odovzdania objektov neprišlo, úmysel žalobcu ukončiť zmluvný vzťah so žalovaným dohodou nevyplýva
zo žiadneho dôkazu.

18. V súvislosti s platnosťou zmluvy zo dňa 1.1.2005 (zmluva 1) súd prvej inštancie uviedol, že
táto skončila uplynutím dohodnutej doby dňa 7.7.2011, v dôsledku porušenia zmluvných povinností
žalovaného poskytovať dodávateľovi súčinnosť pri realizácii ochrany, t.j. umožniť žalobcovi vykonávať
strážnu službu v zmysle uzatvorenej zmluvy potom žalobcovi v príčinnej súvislosti s porušením
povinností žalovaným vznikla škoda, a to vo forme ušlého zisku za obdobie od 7.5.2007 do 7.7.2011,
ktorý by bol dosiahol, keby mu žalovaný umožnil riadne plniť zmluvné povinnosti počas dohodnutej doby.

19. Aj jednostranné skončenie Zmluvy zo dňa 1.3.2005, ktorej predmetom bolo poskytovanie ochrany
majetku v ohradenom priestore v Stredisku poľnohospodárskej výroby Nivky - Veľké Leváre (Zmluva č.
2) výpoveďou a následne odstúpením od zmluvy považoval súd prvej inštancie za neplatný právny úkon
a zmluvný vzťah naďalej trval. Uvedený objekt bol na základe Zmluvy o prevode vlastníctva majetku
štátu zo dňa 25.2.2008, odpredaný obchodnej spoločnosti LAMIKA s.r.o., so sídlom v Malackách.
Rozhodnutie o povolení vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností nadobudlo právoplatnosť dňa
28.2.2008. Z článku VII. bod 5 Dodatku č. 2 k zmluve zo dňa 2.11.2005 nepochybne vyplýva, že zmluva
zaniká zmenou vlastníckych práv objednávateľa k predmetu ochrany a zánikom objednávateľa alebo
dodávateľa. Citované zmluvné dojednanie má jednoznačne charakter rozväzovacej podmienky zmluvy,
na ktorú sa viaže zánik práva či povinnosti, keď právne následky zmluvy, ktoré už nastali, splnením
podmienky pominú. Z uvedeného dôvodu mal súd za to, že náhrada škody žalobcovi za obdobie od
29.2.2008 do 7.7.2011 nepatrí.

20. Platnosť Zmluvy zo dňa 2.11.2005 (zmluva 3) skončila uplynutím dohodnutej doby dňa 7.7.2011, v
dôsledku porušenia zmluvných povinností žalovaného poskytovať dodávateľovi súčinnosť pri realizácii
ochrany. Žalobcovi tak vznikla v príčinnej súvislosti s porušením povinností žalovaným škoda, a to vo
forme ušlého zisku za obdobie od 7.5.2007 do 7.7.2011.

21. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalobca si uplatnil voči žalovanému ušlý zisk právne
kvalifikovaný odkazom na § 379 Obch. zák., a to za obdobie od 7.5.2007 do 7.7.2011, teda v čase
podania žaloby žalobcovi takýto ušlý zisk nevznikol. Nakoľko pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase
jeho vyhlásenia, nie je možné nepriznať žalobcovi súdnu ochranu z dôvodu, že nárok, pokiaľ ide o
skutočný ušlý zisk, by bol v čase podania žaloby zrejme uplatnený predčasne. Súd prvej inštancie za
účelom výpočtu ušlého zisku podľa § 127 OSP účinného do 30.6.2016 nariadil znalecké dokazovanie
znalcom z odboru ekonomika a manažment, ktorý súdu predložil znalecký posudok č. 4/2008 zo dňa
3.2.2009, doplnený znaleckým úkonom č. 1/2009 zo dňa 28.2.2009, znaleckým úkonom č. 1/2011 zo
dňa 3.3.2011 a znaleckým úkonom č. 2/2011 zo dňa 8.7.2011. Žalovaný v konaní navrhol kontrolné
znalecké dokazovanie, pričom súd prvej inštancie vyhovel jeho návrhu nariadením nového znaleckého
dokazovania vzhľadom na charakter námietok voči vypracovanému posudku, ktoré odôvodňovali
pochybnosti o správnosti výpočtu ušlého zisku znalcom. Z následného znaleckého posudku č. 22/2018
znaleckej organizácie ProRate, s.r.o. zo dňa 28.3.2018 v znení jeho dodatku vyplynulo, že ak by žalobca
poskytoval služby žalovanému podľa Zmluvy zo dňa 1.1.2005 v období od 7.5.2007 do 7.7.2011 vrátane,
mohol by dosiahnuť od žalovaného výnosy vo výške 315.459,07 eur, na dosiahnutie týchto výnosov by
musel nevyhnutne vynaložiť náklady vo výške 245.747,92 eur, a teda za uvedené obdobie by žalobca
mohol dosiahnuť hrubý zisk (zisk pred zdanením) z príjmov podľa zmluvy č. 1 vo výške 69.711,15 eur. Ak
by žalobca poskytoval služby žalovanému podľa Zmluvy č. 2 v období od 7.5.2007 do 28.2.2008 vrátane,
za uvedené obdobie by mohol žalobca dosiahnuť od žalovaného výnosy za poskytovanie strážnej služby



vo výške 49.461,43 eur, na ktorých dosiahnutie by musel vynaložiť náklady vo výške 49.641,43 eur,
t.j. za uvedené obdobie by žalobca mohol dosiahnuť hrubý zisk (zisk pred zdanením) z príjmov podľa
zmluvy č. 2 za uvedené obdobie 12.263,33 eur (ako vyplynulo z výpovede znalca na pojednávaní vo
veci pri objekte Nivky, tabuľka 8-9, je v posudku chyba v písaní uvádzané obdobie do 31.12.2008,
výpočet sa týka obdobie do 28.02.2008). V prípade nároku, ktorý žalobca uplatnil zo Zmluvy č. 3, ak by
žalobca poskytoval služby žalovanému na základe uvedenej zmluvy v období od 7.5.2007 do 7.7.2011,
mohol by dosiahnuť od žalovaného výnosy za poskytovanie strážnej služby vo výške 290.802,63 eur, na
ich dosiahnutie by musel nevyhnutne vynaložiť náklady vo výške 218.128,59 eur, pričom za uvedené
obdobie by mohol dosiahnuť hrubý zisk (zisk pred zdanením) vo výške 72.674,04 eur.

22. Žalovaný namietal správnosť aj znaleckého posudku č. 22/2018, vypracovaného znaleckou
organizáciou ProRate, s.r.o., pričom vo vzťahu k postupu súdu namietal, že pre účely určenia výšky
ušlého zisku nevykonal dokazovanie označenými daňovými a účtovnými dokladmi a tieto od žalobcu
nežiadal predložiť ani súdom ustanovený znalec. Následne žalovaný na pojednávaní vo veci dňa
16.1.2019 predložil súdu súkromný Znalecký posudok č. 2/2019 vypracovaný dňa 11.1.2019 W.. C.. I.
G., znalcom z odboru ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo, z ktorého záveru
vyplýva, že pre zodpovedanie otázky, ak by žalobca poskytoval žalovanému služby podľa Zmluvy č.
1 za obdobie od 7.5.2007 do 7.7.2011 vrátane, Zmluvy č. 2 za obdobie od 7.5.2007 do 28.2.2008
vrátane a Zmluvy č. 3 za obdobie od 7.5.2007 do 7.7.2011 vrátane, by bolo potrebné predložiť kompletné
účtovníctvo za obdobie rokov 2005 - 2011 spolu s dokladmi účtovných závierok zostavovaných v
uvedených účtovných obdobiach. Súd prvej inštancie po preštudovaní predloženého súkromného
znaleckého posudku dospel k záveru, že tento nie je spôsobilý spochybniť závery znaleckej organizácie.
Znalec nemal súdny spis k dispozícii a nežiadal súd o nahliadnutie ani postupom predpokladaným §
209 ods. 3 CSP.

23. Voči nároku žalobcu žalovaný uplatnil nárok na zaplatenie sumy 3.320,12 eur titulom neuhradenej
faktúry č. 1010101235 zo dňa 25.11.2009 splatnou 9.12.2009 za poľovačku konanú dňa 21.11.2009.
Žalovaný uviedol, že proti žalobcom uplatnenému nároku na zaplatenie sumy 219.963,15 eur s prísl.
vznáša ako svoju obranu na započítanie sumu vo výške 3.648,42 eur titulom neuhradenej faktúry, ktorú
odôvodňuje tým, že dňa 21.11.2009 sa uskutočnila na lesnej správe Mikulášov spoločná poľovačka
na diviačiu zver, na ktorej sa zúčastnil ako poľovný hosť aj žalobca. Žalovaný vyúčtoval faktúrou č.
1010101235 organizačné a odstrelové poplatky, zabezpečenie ubytovania v hájenke Myjava 2 noci a
ubytovanie v spoločenskej miestnosti LS Mikulášov - koliba v súlade s cenníkmi 2009/2010, 01-00-
Bi/26-2/2009, 01-00-Bi/26-16/2009 13 LS. Z tohto dôvodu, v prípade ustálenia nároku žalobcu žalovaný
žiadal, aby súd odpočítal sumu 3.648,42 eur z titulu obrany žalovaného (suma 3.320,12 eur istina, suma
364,30 eur úrok z omeškania od 10.12.2009 do 28.2.2011 (č.l. 37 a nasl. spisu).

24. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 22.6.2011 vylúčil nárok žalovaného voči žalobcovi na
samostatné konanie, ktoré bolo vedené pod sp.zn. 10Cb/102/2011 s tým, že tento nárok právne
posúdil ako vzájomnú žalobu podľa § 97 ods. 2 OSP. Konanie sp.zn. 10Cb/102/2011 bolo uznesením
č.k. 10Cb/102/2011-33 zo dňa 20.9.2011 zastavené pre neuhradenie súdneho poplatku z podaného
návrhu. Žalovaný trval na námietke započítania tak, ako túto vzniesol v konaní dňa 2.3.2011. Súd
prvej inštancie mal za to, že uplatnený nárok žalovaného je potrebné právne posúdiť podľa § 147
CSP (ako aj podľa § 98 ods. 1 OSP účinného v čase vznesenia započítacej námietky) a ani prípadné
zastavenie konania o vzájomnej žalobe pre neuhradenie súdneho poplatku z podanej žaloby vo
vylúčenej veci netvorí procesnú prekážku a ani nezbavuje súd povinnosti sa vznesenou započítacou
námietkou žalovaného zaoberať. Súd neprihliadol na kompenzačnú námietku žalovaného z dôvodu,
že žalovaný nepreukázal vecnú pasívnu legitimáciu žalobcu vo vzťahu k uplatnenej kompenzačnej
námietke. Z dokazovania nevyplýva jednoznačne záver, že zmluvný vzťah, z ktorého uplatnil žalovaný
nárok titulom kompenzácie, vznikol práve medzi žalobcom a žalovaným, ani nebolo preukázané, že išlo
o vzťah odplatný. Z predložených listín vyplýva, že žalobca vrátil dňa 4.12.2009 žalovanému faktúru na
prepracovanie s odôvodnením, že s W.. G. boli dojednané bezplatné ubytovacie služby a poplatkový
lov zveri, avšak z dokazovania nevyplýva dohoda o výške ceny akú tvrdí žalovaný. Súd prvej inštancie
zdôraznil, že z výsluchu svedka W.. G. vyplynulo, že ho oslovili p. Y. ml. a p. C. ohľadom spoločnej
poľovačky, svedok navrhol, že nemusia za poľovačku zaplatiť, s čím p. Y. nesúhlasil. Svedok však
uviedol, že objednávateľom spoločnej poľovačky bol p. Y. ako fyzická osoba. Konajúci súd skonštatoval,
že žalovaný nepreukázal, že poľovačku objednal práve žalobca, ani skutkové tvrdenia, že tvrdený



zmluvný vzťah bol vzťahom odplatným a dojednaná odplata bola práve vo výške pohľadávky uplatnenej
žalovaným na započítanie.

25. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie priznal žalobcovi v časti istiny sumu 159.100,85 eur, ktorá
pozostáva z neuhradenej ceny služieb za mesiac máj 2007 vo výške 4.452,53 eur a sumy 154.648,52
eur ako ušlého zisku, ktorá suma pozostáva z ušlého zisku vo výške 69.711,15 eur, ktorý by mohol
žalobca dosiahnuť ak by žalobca poskytoval služby žalovanému podľa Zmluvy zo dňa 1.1.2005, v znení
jej dodatkov v období od 7.5.2007 do 7.7.2011 (vrátane); z ušlého zisku vo výške 12.263,33 eur, ktorý by
mohol žalobca dosiahnuť ak by žalobca poskytoval služby žalovanému podľa Zmluvy zo dňa 1.1.2005,
v znení jej dodatkov v období od 7.5.2007 do 28.2.2008 (vrátane), z ušlého zisku vo výške 72.674,04
eur, ktorý by mohol žalobca dosiahnuť ak by žalobca poskytoval služby žalovanému podľa Zmluvy zo
dňa 2.11.2005, v znení jej dodatkov v období od 7.5.2007 do 7.7.2011 (vrátane). Vo zvyšku uplatneného
nároku na zaplatenie ušlého zisku, čo do sumy 60.862,10 eur žalobcu zamietol.

26. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi z priznanej istiny aj úrok z omeškania, a to s poukazom na §
340 ods. 2 Obch. zák. počnúc dňom nasledujúcim po márnom uplynutí lehoty na plnenie. Faktúry za
výkon strážnej služby boli podľa jednotlivých zmlúv (čl. VI bod 4) splatné k 15. dňu v príslušnom mesiaci
za predchádzajúci mesiac strážnej služby. V prípade ceny za služby poskytnuté žalobcom za obdobie
od 1.4.2007 do 30.4.2007 vyúčtované pre objekt Táborisko faktúrou č. 400730055 zo dňa 30.4.2007
splatnou dňa 15.5.2007 na sumu 222.768 Sk, pre objekt Zvernica faktúrou č. 4007300056 zo dňa
30.4.2007 splatnou dňa 15.5.2007 na sumu 205.286,90 Sk a pre objekt Nivky faktúrou č. 4007300057 zo
dňa 30.4.2007 splatnou dňa 15.5.2007 na sumu 222.768 Sk, spolu vo výške 650.822,90 Sk/21.603,36
eur, žalovaný vyúčtovanú cenu služieb zaplatil (12.6.2007, teda bol v období od 16.5.2007 do 11.6.2007
v omeškaní s plnením peňažného záväzku, 12.6.2007 už žalovaný v omeškaní nebol a súd za tento
deň žalobcovi úrok z omeškania nepriznal). Súd priznal žalobcovi voči žalovanému zákonný úrok z
omeškania vo výške 14,75% ročne zo sumy 21.603,36 eur odo dňa 16.5.2007 do zaplatenia, t.j. do
11.6.2007. V prípade nároku na zaplatenie ceny služieb za mesiac máj 2007 v celkovej výške 4.452,53
eur sa žalobca dostal do omeškania dňom nasledujúcim po lehote na plnenie určenej splatnosťou
faktúr žalobcu. Žalobca vykonával služby pre žalovaného do 6.5.2007, dňom 7.5.2007 objekty odovzdal
žalovanému, ako vyplýva z preberacích protokolov. Zmluvnú cenu služieb za mesiac máj 2007 (obdobie
od 1.5.2007 do 6.5.2007) vyúčtoval žalovanému pre objekt Táborisko faktúrou č. 400730084 zo dňa
31.5.2007 splatnou 15.6.2007 na sumu 44.553,60 Sk, pre objekt Zvernica faktúrou č. 4007300085 zo
dňa 31.5.2007 splatnou 15.6.2007 na sumu 44.720,20 Sk a pre objekt Nivky faktúrou č. 4007300086
zo dňa 31.5.2007 splatnou 15.5.2007 na sumu 44.863 Sk, spolu 134.136,80 Sk, t.j. 4.452,53 eur. Súd
priznal žalobcovi voči žalovanému zákonný úrok z omeškania vo výške 14,75% ročne zo sumy 4.452,53
eur odo dňa 16.5.2007 do zaplatenia. V prípade omeškania žalovaného so zaplatením ušlého zisku, súd
priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 14,25% ročne zo sumy 154.648,52 eur odo dňa 16.8.2007
(nasledujúci deň po uplynutí lehoty na plnenie) až do zaplatenia, vo zvyšku uplatnený nárok žalobcu
aj v časti príslušenstva zamietol (nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 14,25% ročne zo
sumy 60.862,10 eur).

27. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, žalobca bol úspešný v časti o zaplatenie
159.100,85 eur (t.j. 72,33%), žalovaný bol úspešný v časti o zaplatenie 60.862,30 eur (t.j. 27,67%),
pričom neúspech žalobcu je úspechom žalovaného. Žalobcovi tak vznikol nárok na náhradu 44,66%
jeho účelne vynaložených trov na uplatnenie práva pred súdom (72,33 - 27,67).

28. Proti rozsudku podal do výroku I. a III. v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP. V súvislosti s otázkou čiastočnej neplatnosti Dodatkov zo dňa 7.7.2006
k zmluvám, ktorá je zásadná pre konečné posúdenie platnosti výpovedí žalovaný namietal, že súd prvej
inštancie pri posudzovaní a výklade článku VII. bod 3. dodatkov postupoval tak, že rozčlenil výklad článku
VII. bod 3. dodatkov zo dňa 7.7.2006 na dve samostatne oddeliteľné a na sebe nezávislé časti. Bod
3. článku VII. v časti prvej vety, znejúcej ako: „Zmluvu pred uplynutím doby, na ktorú bola dojednaná
možno ukončiť len na základe vzájomnej písomnej dohody zmluvných strán“ výkladom súd odčlenil
od druhej vety a posudzoval túto prvú vetu samostatne, pričom dospel k záveru, že strany si vylúčili
možnosť výpovede a jedinou možnosťou ukončenia zmluvy bola dohoda zmluvných strán. Žalovaný
mal za to, že je potrebné vykladať prvú vetu tohto dojednania v spojení s druhou vetou tohto bodu 3.
zmluvného dojednania, znejúcou ako: „Zmluvné strany si v takejto dohode určia výpovednú lehotu a
dobu jej trvania, pričom táto doba nemôže byť kratšia ako dva mesiace a začína plynúť prvým dňom



mesiaca nasledujúcim po mesiaci, v ktorom bola dohoda podpísaná obidvoma zmluvnými stranami.“,
inak je celé znenie ustanovenia čl. VII. bodu 3. neplatné pre jeho neurčitosť a nezrozumiteľnosť. Žalovaný
ďalej uviedol, že konštrukcia čl. VII. bod 3. je vyjadrením aj dohody, aj výpovede zo zmluvy a ani
výkladovými pravidlami sa nepodarilo zistiť nepochybný obsah vôle účastníkov zmluvy, vyjadrený v
bode 3, preto súd prvej inštancie správne ustálil, že ide o neurčitý a nezrozumiteľný právny úkon. Tento
záver súdu je však potrebné aplikovať vo vzťahu k celému dojednaniu v bode 3. čl. VII. dodatkov,
pretože ak dospel k záveru, že sa mu ani výkladovými pravidlami nepodarilo objasniť, čo mienili účastníci
zmluvy mať v obsahu dohody, resp. výpovede zmienenej v druhej vete bodu 3.a druhá veta bodu 3.
má objasňovať obsah dohody o skončení zmluvného vzťahu, uvedenej v prvej vete bodu 3., potom
nie je možné tieto veci odčleniť a logicky aj gramaticky patria k sebe. Dodatkami zo dňa 7.7.2006 k
zmluvám bol zmenený pôvodný článok VII. a to v jeho bodoch 1. 3. a 5. a tieto body boli nahradené
novým znením. Nakoľko však nové dojednanie bodu 3. v dodatkoch zo dňa 7.7.2006 je treba považovať
za neplatné, pre jeho neurčitosť a nezrozumiteľnosť, potom mal žalovaný za to, že zostáva naďalej v
platnosti pôvodné dojednanie bodu 3. článku VII. zmluvy zo dňa 1. januára 2005, pôvodné dojednanie
bodu 3. článku VII. zmluvy zo dňa 1. marca 2005 a pôvodné dojednanie bodu 3. článku VII. zmluvy zo
dňa 2. novembra 2005, v zmysle ktorého, podľa názoru žalovaného ako aj jediného platného článku VII.
bod 3. vyššie citovaných zmlúv bolo zmluvnými stranami dohodnuté, že zmluvu možno ukončiť: písm.
a) písomnou dohodou zmluvných strán, písm. b) písomnou výpoveďou ktorejkoľvek zmluvnej strany s
rozdielne dohodnutou dĺžkou výpovednej lehoty, písm. c) odstúpením od zmluvy.

29. Žalovaný ďalej konštatoval, že dal žalobcovi platné výpovede a v nadväznosti na ne výpovedná
doba v prípade chráneného objektu „Táborisko“ (Zmluva č. 1 zo dňa 1.1.2005) uplynula dňa 28.2.2007,
výpovedná doba v prípade chráneného objektu Nivky - Veľké Leváre (Zmluva č. 2 zo dňa 1.3.2005)
uplynula dňa 30.11.2006 a výpovedná doba v prípade chráneného objektu „Stavba hájovne...“ (Zmluva
č. 3 zo dňa 2.11.2005) uplynula dňa 30.4.2007. Uplynutím výpovedných dôb zmluvné vzťahy skončili.
Žalovaný zdôraznil, že po celý čas poukazoval na dané výpovede zo zmlúv a len z dôvodu právnej
istoty od zmlúv aj odstúpil. Žalovaný v súvislosti s posúdením čiastočnej neplatnosti dodatkov zo dňa
7.7.2006 považoval za podstatné aj okolnosti, za ktorých k uzatvoreniu dodatkov zo dňa 7.7.2006 došlo,
pričom súd prvej inštancie nevysvetlil, prečo nebral do úvahy výpovede iných svedkov, ktorí zhodne
vypovedali o neexistencii takýchto dodatkov k zmluvám u žalovaného a vychádzal výlučne z výpovede
W.. O., pričom súd nepripisoval výpovediam W.. T., W.. G. a W.. Y. žiadnu váhu. Žalovaný opätovne
zdôraznil, že pri všetkých troch zmluvách, ku ktorým boli cielene uzatvorené dodatky zo dňa 7.7.2006
údajne z dôvodu predĺženia doby ich platnosti, je potrebné uviesť, že nebolo vôbec potrebné predlžovať
dobu ich trvania, nakoľko vychádzajúc z dodatkov zmlúv predchádzajúcim týmto dodatkom k zmluvám
zo dňa 7.7.2006, doba trvania všetkých zmlúv bola až do 31.3.2011.

30. Z odvolania žalovaného ďalej vyplýva, že považuje konanie žalobcu za konanie v rozpore s poctivým
obchodným stykom. Žalobca neodstúpil od zmlúv z dôvodu podstatného porušovania zmlúv v zmysle
§ 345 ods. 1 Obch. zák. v spojení s § 370 Obch. zák. zo strany žalovaného napriek tomu, že podľa
tvrdenia žalobcu mu žalovaný neodôvodnene bránil strážiť objekty a neposkytoval mu v tomto smere
potrebnú súčinnosť. Neurobil žiadny právny krok v smere prípadného napadnutia neplatnosti výpovedí
alebo odstúpenia od zmluvy a už žalobou zo dňa 16.8.2007 požadoval zaplatenie ušlého zisku, ktorý si
vyčíslil do budúcna, teda za dobu 5 rokov vopred do 7.7.2011 a to odhadom.

31. K otázke platnosti odstúpenia od zmlúv zo dňa 30.3.2007 žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie po
ustálení právneho názoru, že jednotlivé zmluvy nie je možné považovať za vzájomne závislé a prepojené
vzhľadom na ich obsah a účel, posudzoval otázku platnosti odstúpenia už len vo vzťahu k Zmluve č. 2
zo dňa 1.3.2005 (strážený objekt Nivky) a mal za to, že dôvod na odstúpenie od tejto zmluvy bol daný a
porušenie tejto zmluvy zo strany žalobcu bolo podstatným porušením zmluvy, s čím sa žalovaný stotožnil
a považuje ho za správny. Žalovaný však nesúhlasil, že mohol v zmysle § 345 ods. 3 Obch. zák. odstúpiť
od zmluvy už len spôsobom ustanoveným pre nepodstatné porušenie zmluvnej povinnosti. Žalovaný
uviedol, že zmluvné strany si osobitne dohodli vo všetkých troch zmluvách dôvody pre odstúpenie od
zmluvy a podmienky pre takéto odstúpenie od zmluvy a svojou zmluvnou úpravou odstúpenia od zmluvy
vylúčili použitie zákonných ustanovení pre odstúpenie od zmluvy. Za nesprávny považoval žalovaný
záver súdu prvej inštancie, že žalovaný bol povinný odstúpiť od zmluvy „bez zbytočného odkladu“,
nakoľko jedinou podmienkou, ktorú si zmluvné strany dohodli pre prípad odstúpenia od zmluvy bolo,
aby objednávateľ (žalovaný) na neplnenie (porušenie) ustanovenia článku II. bod 2. a 3. dodávateľa
(žalobcu) písomne upozornil, čo žalovaný splnil a písomne upozornil žalobcu na toto porušenie zmluvy



v liste zo dňa 30.3.2007, ktorým zároveň odstúpil od zmlúv. Žalovaný uviedol, že poskytnutie dodatočnej
primeranej lehoty žalobcovi na odstránenie protiprávneho stavu zo zmluvných dojednaní strán, ktoré
majú prioritu pred zákonnými ustanoveniami, nevyplýva a tento záver súdu nemá v ničom oporu.
Žalovaný mal za to, že súd nesprávne aplikoval na daný prípad zákonné ustanovenia Obchodného
zákonníka o odstúpení od zmluvy a mal za to, že splnil všetky zmluvne dojednané podmienky pre platné
odstúpenie od zmlúv.

32. Žalovaný ďalej nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že porušenie zmluvných povinností
žalobcu zo Zmluvy č. 2 nezakladá relevantný dôvod pre odstúpenie od ostatných zmlúv uzatvorených
medzi žalobcom a žalovaným (teda Zmluvy č. 1 a Zmluvy č. 3). Podľa žalovaného vzájomná prepojenosť
jednotlivých obchodných zmlúv je daná práve aj tým, že zamestnanci žalobcu „migrovali“ pri strážení
objektov žalovaného medzi jednotlivými objektmi, pričom žalobca nepravdivo tvrdil, že zamestnanec
Š. Q., ktorý sa dopustil závažného porušenia povinností pri strážení, údajne „vykonával strážnu
službu výlučne v objekte Nivky“, čo však bolo vyvrátené pracovnou zmluvou zamestnanca Q., ktorá je
súčasťou znaleckého posudku W.. J. - príloha str. 55, kde je uvedené ako miesto jeho výkonu práce
„Senica, Skalica, Holíč, Malacky“. Zamestnanec tak vykonával prácu vo všetkých strážených objektoch
žalovaného a migroval medzi nimi.

33. Podľa žalovaného mal súd prvej inštancie prihliadať ex offo na otázku vzťahov medzi stranami
sporu ako aj ich prípadného zániku zo zákona stratou licencie žalobcu na vykonávanie strážnej služby
vo väzbe na osobitný zákon o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti. V tejto súvislosti
žalovaný uviedol, že zákon č. 473/2005 Z.z. o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti zrušil
dovtedy platný zákon č. 379/1997 Z.z. o prevádzkovaní súkromných bezpečnostných služieb. V zmysle
prechodných ustanovení nového zákona č. 473/2005 Z.z. podľa § 96 ods. 1 „licencia na prevádzkovanie
strážnej služby vydaná pred 1. januárom 2006 sa považuje za licenciu na prevádzkovanie strážnej
služby vydanú podľa tohto zákona v rozsahu v akom bola udelená, jej platnosť zaniká dňom uvedeným
v rozhodnutí o udelení licencie, najneskôr však 31. decembra 2010.“ Žalobca tak stratil licenciu na
prevádzkovanie strážnej služby a to najneskôr dňa 31.12.2010, preto nastala zo zákona nemožnosť
plnenia zmlúv pre stratu jeho licencie, a teda aj podnikateľského oprávnenia na výkon strážnej služby,
z dôvodu ktorého sa nemôže domáhať voči žalovanému za obdobie od 1.1.2011 ušlého zisku. Žalobca
nemohol mať starú licenciu až do dátumu 18.3.2011, ako je nesprávne tento dátum ako deklaratórny údaj
uvedený vo výpise z Obchodného registra, nakoľko dňom 31.12.2010 jeho licencia na tento typ služby
zo zákona zanikla a podľa licencie udelenej podľa nového zákona mu vzniklo opätovne oprávnenie na
tento predmet činnosti až dňom 19.3.2011. Podľa žalovaného momentom zániku licencie žalobcu na
výkon strážnej služby všetky tri zmluvy zo zákona zanikli a následným obnovením licencie 19.3.2011
podľa nových právnych predpisov už nemohli tieto zmluvy „obživnúť“.

34. Žalovaný nesúhlasil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že predpoklady zodpovednosti
žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi sú dané, nakoľko žalobca v konaní nepreukázal hmotnoprávne
podmienky pre vznik takejto zodpovednosti žalovaného a to jednak, že došlo k porušeniu zmluvnej
povinnosti a jednak žalobca nepreukázal vznik samotného ušlého zisku. Podľa žalovaného mohol
žalobca žalobou uplatniť jedine abstraktný ušlý zisk, ktorý mu mal vzniknúť do budúcnosti v rokoch 2007
až 2011, keďže žalobu podal v roku 2007, teda v čase, kedy mu ešte žiadny ušlý zisk nevznikol.

35. Podľa žalovaného sa súd prvej inštancie v rozsudku zaoberal jeho námietkami proti znaleckému
posudku W.. J., tieto námietky uznal a nedokázal ich odstrániť ani výsluchom samotnej znalkyne,
čo následne vyústilo do nariadenia nového znaleckého dokazovania. Vzhľadom na obsah nového
Znaleckého posudku znaleckej organizácie Pro Rate, s.r.o. č. 22/2018 zo dňa 28.3.2018, sa súd prvej
inštancie zaoberal aj námietkami žalovaného proti znaleckému posudku W.. J., avšak do odôvodnenia
rozsudku si vybral len niektoré z námietok žalovaného, pričom ostatné opomenul. Znalkyňa si pre
vyčíslenie ušlého zisku nezabezpečila všetky účtovné a daňové podklady a do nákladov nezahrnula
aj odpisy hmotného a nehmotného majetku. Nový Znalecký posudok vypracovaný znalcom: Pro Rate,
s.r.o., vrátane jeho Doplnenia č. 1 zo dňa 7.9.2018 podľa názoru žalovaného iba prebral znalecký
posudok W.. J. a výlučne hodnotí posudok znalkyne W.. J.. Nový znalecký posudok č. 22/2018 nemôže
podľa žalovaného spĺňať predpoklady zákonného a preskúmateľného posudku, keďže aj on sa odvoláva
na doklady, ktoré nie sú ani súčasťou súdneho spisu ani súčasťou príloh znaleckého posudku W.. J..
Posudok znaleckej organizácie Pre Rate, s.r.o. je tak nepreskúmateľný, pričom žalovaný nesúhlasil
s argumentáciou súdu prvej inštancie, že v doplnení znaleckého posudku k posudku č. 22/2018 už



znalecká organizácia doplnila zoznam podkladov, z ktorých pri vypracovaní svojho posudku vychádzala.
Žalovaný predložil v konaní súkromný znalecký posudok č. 2/2019 zo dňa 11.1.2019 znalkyne W..
C.. I. G., zo záverov ktorého vyplýva, že „pre relevantné zodpovedanie otázky zadávateľa by bolo
potrebné oboznámiť sa komplexne s hospodárením spoločnosti EX 3, s.r.o. od roku 2005 po rok 2011
a pre zodpovedanie otázky o vyčíslenie ušlého zisku by bolo potrebné predložiť kompletné účtovníctvo
za obdobie rokov 2005 až 2011 spolu s dokladmi účtovných závierok zostavovaných v uvedených
účtovných obdobiach.“ V tomto kontexte žalovaný zdôraznil, že dal znalkyni k dispozícii všetky podklady,
ktoré sú súčasťou súdneho spisu, keďže ich má žalovaný ako procesná strana vo svojej dispozícii a z
nich znalkyňa vychádzala. Znalkyňa nemala dôvod nahliadať do spisu, keďže z podkladov predložených
žalovaným jednoznačne vyplývalo, že sa takéto podklady v spise nenachádzajú.

36. V súvislosti s nárokom žalovaného na zaplatenie sumy 3.320,12 eur s prísl. vznesenej v konaní v
rámci procesnej obrany žalovaného na započítanie - kompenzačná námietka, žalovaný mal za to, že
zmluvný vzťah medzi stranami sporu vznikol a bol odplatný. Poukázal na výpoveď bývalého štatutárneho
zástupcu W.. G., ktorý uviedol, že sa nevie vyjadriť k listinám, ktoré mu boli predložené na pojednávaní,
hoci bol v tom čase štatutár, ale za to s istotou sa vedel vyjadriť k tomu, že si údajne poľovačku objednal
p. Y. ako fyzická osoba. Ohľadne uplatnených nárokov zo strany žalobcu a k úrokom z omeškania
žalovaný namietal zjavné nesprávnosti v počítaní, keď súd priznal žalobcovi rozsudkom sumu vo výške
159.100,85 eur, ktorá suma pozostáva „z neuhradenej ceny služieb za mesiac máj 2007 vo výške
4.452,53 eur a sumy 154.648,52 eur ako ušlého zisku.“ Po spočítaní oboch súm by výsledná suma mala
byť 159.101,05 eur a nie 159.100,85 eur, ako sa uvádza vo výroku rozsudku.

37. Za neprípustné žalovaný považoval, že prvoinštančný súd rozhodol nad rámec podanej žaloby, keď
priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 14,75% ročne zo sumy ušlého zisku, hoci si žalobca žalobou
uplatnil len úrok vo výške 14,25% ročne zo sumy ušlého zisku. Žalovaný tiež namietal výrok rozsudku
v časti, kde súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 14,25% ročne zo sumy 21.603,36 eur od
16.5.2007 do 11.6.2007, ktorý nekorešponduje s jeho odôvodnením v bode 120. odôvodnenia rozsudku.
Žalobca si uplatnil úroky vo výške 14,75% z tejto sumy a ak súd priznal vo výroku len úroky vo výške
14,25% ročne z tejto sumy a vo zvyšku žalobu zamietol, predmetom preskúmania odvolacím súdom
môže byť už len napadnutý výrok o priznaní výšky 14,25% úrokov z omeškania ročne zo sumy 21.603,36
eur od 16.5.2007 do 11.6.2007. Výrok v časti výšky úrokov z omeškania nad 14,25% ročne, ktorú súd
z tejto sumy žalobcovi nepriznal, odvolaním žalovaný nenapadol.

38. Zmluvné strany si vo všetkých sporných zmluvách dohodli pre prípad omeškania objednávateľa
(žalovaného) s úhradou faktúr úrok z omeškania vo výške 0,1%. Úrok z omeškania sa dojednáva
ako úrok ročný. Súd tak postupoval v rozpore so zisteným skutkovým stavom a so zákonom, keď
priznal žalobcovi z oneskorene zaplatených faktúr, prípadne z nezaplatených faktúr zákonné úroky
z omeškania, hoci výšku úrokov z omeškania mali zmluvné strany v zmluvách dohodnutú. Podľa
žalovaného takýto úrok z omeškania je preto potrebné analogicky uplatňovať a aplikovať aj pri ušlom
zisku, nakoľko by bolo v príkrom rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ak by mali byť
žalobcovi priznané zákonné úroky z omeškania z ušlého zisku, ktorý sa odvodzuje z neplatenia faktúr
za obdobie, kedy podľa tvrdenia žalobcu tento nemohol vykonávať strážnu službu a za neplatenie faktúr
bol zmluvne dohodnutý úrok z omeškania vo výške 0,1% ročne. Žalovaný nesúhlasil ani s určením
doby, od ktorej sa mal žalovaný dostať do omeškania so zaplatením údajného ušlého zisku, a to od
výzvy žalobcu, kedy vyzval žalovaného na zaplatenie, vtedy ešte hypotetického ušlého zisku, teda odo
dňa 16.8.2007. Žalovaný sa však nemohol dostať do omeškania so splnením peňažného záväzku, keď
výška tohto peňažného záväzku nebola istá a práve výška peňažného záväzku je v prípade ušlého
zisku predmetom a výsledkom dokazovania premietnutá následne do právoplatného výroku rozsudku
súdu. Žalovaný zdôraznil, že sa v takýchto prípadoch môže dostať do omeškania až vtedy, keď v súdom
stanovenej lehote nezaplatí súdom určenú, teda nepochybnú výšku prípadného ušlého zisku.

39. Žalovaný nesúhlasil so spôsobom určenia výroku o náhrade trov konania a mal za to, že spôsob
určenia a percentuálneho ustálenia náhrady trov konania len pre žalobcu prichádza do úvahy až pri
samotnom vyčíslení náhrady trov konania. Žalovaný mal za to, že ak súd pomerne rozdelí náhradu trov
konania podľa pomeru sporových strán v spore, potom musí vo výroku o priznaní náhrady trov konania
určiť, že žalobcovi priznáva 72,33% náhrady trov konania a žalovanému priznáva 27,67% náhrady
trov konania. Ak by totižto samotný výrok rozsudku súdu nezaložil aj žalovanému právo na 27,67%
náhrady trov konania, nemohol by súd následne pri vyčíslení matematicky z náhrady trov konania



patriacej žalobcovi odpočítať náhradu trov konania patriacu žalovanému. Záverom navrhol žalovaný
rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť v jeho napadnutej časti tak, že prizná žalobcovi nárok na: a) úroky
z omeškania vo výške 0,1% ročne zo sumy 21.603,36 eur od 16.5.2007 do 11.6.2007, b) zaplatenie sumy
1.132,41 eur s 0,1% úrokom z omeškania ročne od 16.6.2007 do zaplatenia (4.452,53 eur nezaplatené
faktúry - 3,320,12 eur suma uplatnená na započítanie) a vo zvyšku odvolaním napadnutej časti výroku
rozsudku žalobu zamietne a prizná žalovanému náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

40. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, podľa ktorého je napadnutý rozsudok vecne správny.
K argumentom žalovaného uvedených v odvolaní uviedol, že tieto pred súdom prvej inštancie doteraz
neuplatnil a uviedol, že v konaní nebolo medzi stranami sporné trvanie zmlúv v závislosti od licencie
žalobcu a ani výška úroku z omeškania. Nová argumentácia žalovaného v odvolaní nie je prípustná
vzhľadom na zákonnú koncentráciu konania podľa § 154 CSP a princíp kontradiktórnosti sporového
konania. Ak by však prípustná bola, nebola by pre posúdenie dôvodnosti žaloby právne významná,
pretože úrok z omeškania uplatňoval žalobca vo svojej obchodnej praxi vo výške 0,1% denne, čo by
predstavovalo sadzbu 36,5% ročne a teda zákonný úrok 14,25% resp. 14,75% ročne je úrok podstatne
nižší ako je v zmluvách dohodnutý.

41. K vyjadreniu žalobcu sa následne vyjadril žalovaný, ktorý zotrval na svojich predchádzajúcich
právnych a skutkových tvrdeniach. Žalovaný konštatoval, že z predložených dôkazov vyplýva, že
jedným z dôvodov zániku zmluvy je odňatie licencie dodávateľovi, teda žalobcovi na podnikanie v
strážnej službe. O týchto skutočnostiach bol v zmysle zmluvných dojednaní povinný žalobca informovať
žalovaného. V tejto súvislosti žalovaný dodal, že prostriedky procesnej obrany sú uplatnené včas aj
vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela a nemohla vedieť. Žalobca
nikdy neoznámil žalovanému, že mu zanikla licencia, hoci bol tak povinný urobiť podľa zmlúv, o ktorých
tvrdí, že platili aj naďalej. V danom prípade došlo podľa žalovaného zo zákona k zániku zmlúv dňa
31.12.2010. Žalovaný ohľadom úrokov z omeškania zdôraznil, že žalobca si jednak nikdy neuplatnil
voči žalovanému žiadny úrok z omeškania vo výške 0,1% denne a žalovaný nikdy žalobcovi takýto úrok
neplatil.

42. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací nariadil na prejednanie veci pojednávanie na termín
9.9.2021 v zmysle § 385 ods. 1 CSP, na ktorom v súlade s § 384 ods. 1 CSP zopakoval dokazovanie
prednesom sporových strán, oboznámením obsahu listín uvedených v zápisnici z pojednávania a dospel
k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť.

43. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

44. Podľa § 390 písm. a), b) CSP, odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie
bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací
súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

45. Na pojednávaní pred odvolacím súdom žalobca aj žalovaný uviedli, že sa pridržiavajú svojich
doterajších podaní, pričom žalobca na otázku odvolacieho súdu v súvislosti s vydanou licenciou
podľa osobitného zákona uviedol, že licenciu mali vydanú na dobu neurčitú, ktorá v zmysle novely
predmetného zákona skončila k 31.12.2010. Žalobca prisvedčil na otázku súdu, či možno považovať
dátum uvedený v obchodnom registri 19.3.2011 za dátum, kedy bola licencia žalobcovi opätovne
udelená.

46. Odvolací súd z obsahu spisového materiálu zistil, že napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie
zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 159.100,85 eur s prísl., vo zvyšku súd žalobu zamietol a
priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 44,66%. Konajúci súd mal v konaní za
preukázané, že žalobca vykonával pre žalovaného služby, a to stráženie objektov až do 6.5.2007,
kedy objekty odovzdal žalovanému. Cena služieb za máj 2007, ktorú žalobca fakturoval, nebola medzi
stranami sporná, preto v časti o zaplatenie 4.452,53 eur považoval súd prvej inštancie nárok žalobcu
za plne dôvodný. Súd prvej inštancie mal v časti žaloby o náhradu škody vo forme ušlého zisku za
to, že žaloba je dôvodná vo výške 154.648,52 eur a vo zvyšnej časti v sume 60.862,10 eur žalobu
zamietol. Po vykonanom dokazovaní mal konajúci súd za to, že sú dané predpoklady zodpovednosti za
škodu. Porušenie povinnosti prvoinštančný súd vzhliadol v neplatnom predčasnom skončení zmluvných



vzťahov vyplývajúcich zo Zmluvy zo dňa 1.1.2005 (Táborisko), Zmluvy zo dňa 1.3.2005 (Nivky) a
Zmluvy zo dňa 2.11.2005 (Riadok Zvernica) formou odstúpenia od zmlúv, v súvislosti s ktorým žalovaný
neumožnil žalobcovi vykonávať strážnu službu v zmysle uzatvorených zmlúv. Žalovaný pred odstúpením
od zmlúv tieto vypovedal. Súd prvej inštancie vychádzal pri výške ušlého zisku zo znaleckého posudku
spoločnosti ProRate, s.r.o., ktorá vypočítala ušlý zisk za obdobie od 7.5.2007 do 7.7.2011 pri zmluve
Táborisko, pri zmluve Nivky od 7.5.2007 do 28.2.2008 a pri zmluve Riadok Zvernica od 7.5.2007 do
7.7.2011. Zároveň priznal zákonné úroky z omeškania vo výške 14,75% a 14,25% pri faktúre za máj
2007, ako aj v prípade omeškania s úhradou za služby vyúčtované spolu vo výške 21.603,36 eur a v
prípade ušlého zisku nasledujúci deň po uplynutí lehoty stanovenej vo výzve na plnenie (16.8.2007).

47. Odvolací súd ohľadom argumentu žalovaného, ktorý namietal právny záver súdu prvej inštancie,
že účastníci jednotlivých zmlúv Dodatkami zo dňa 7.7.2006 vylúčili možnosť vypovedania zmlúv, a teda
dané výpovede zmlúv zo strany žalovaného sú neplatné a bez právnych účinkov, zastáva názor, že
možnosť ukončiť zmluvný vzťah výpoveďou nebola zmluvnými stranami v zmysle posledných Dodatkov
dojednaná. Odvolací súd súhlasne so súdom prvej inštancie konštatuje, že v časti čl. VII bod 3, odsek
1 Zmlúv v znení „zmluvu pred uplynutím doby, na ktorú bola dojednaná možno ukončiť len na základe
vzájomnej písomnej dohody zmluvných strán“, je jednoznačne dojednaná forma ukončenia zmluvného
vzťahu, a to vzájomná dohoda, pričom táto časť je určitá a zrozumiteľná a dohodnutý spôsob ukončenia
zmluvy je platný. Na odsek 1 nadväzuje odsek 2 v znení: „Zmluvné strany si v takejto dohode určia
výpovednú lehotu a dobu jej trvania, pričom táto doba nemôže byť kratšia ako 2 mesiace a začína
plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúcim po mesiaci, v ktorom bola dohoda podpísaná obomi zmluvný
stranami“, ktorý je neurčitý a zmätočný, nakoľko hovorí o výpovednej lehote, a to napriek tomu, že v
odsek 1 hovorí o dohode. Preto možno skonštatovať, že táto časť dojednania je neplatná a výpovede sú
bez právnych účinkov. Pokiaľ by mala byť daná platná výpoveď, tak táto musí byť jednoznačne upravená
v zmluve, čo však v danom prípade nebolo splnené a to aj s ohľadom na ostatný obsah Dodatku č. 4
k Zmluve zo dňa 1.1.2005, Dodatku č. 5 k Zmluve zo dňa 1.3.2005, Dodatku č. 2 k Zmluve zo dňa
2.11.2005, ktoré možnosť výpovede vylúčili. Odvolací súd zdôrazňuje, že v prípade výpovede nejde o
zákonný inštitút, ktorý by upravoval Obchodný zákonník, a teda v zmysle zmluvy, resp. vyššie uvedených
Dodatkov bolo možné ukončiť zmluvu len odstúpením od zmluvy alebo dohodou, nakoľko jednostranná
výpoveď zmluvy bola vylúčená vyššie posudzovaným článkom VII. bod 3 dodatkov. Je potrebné dodať,
že zmluva bola uzatvorená na dobu určitú, ktorá predpokladala ukončenie zmluvného vzťahu uplynutím
doby. Pokiaľ si strany chceli upraviť možnosť ukončenia zmluvy pred uplynutím doby, tak takáto možnosť
mala byť v zmluve explicitne a bez pochýb upravená.

48. Odvolací súd sa v ďalšom plne stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým
ustálil odstúpenie od zmlúv za neplatné. Obchodný zákonník obsahuje ucelenú úpravu odstúpenia
od zmluvy v ustanoveniach § 344 až 351, pričom odstúpiť od zmluvy možno len v prípade, ak toto
právo vyplýva zo zmluvy alebo zo zákona a spravidla je viazané na splnenie určitých podmienok.
Ak nie sú splnené zmluvne dojednané podmienky alebo zákonné podmienky, odstúpenie od zmluvy
je neúčinné, zmluva nezaniká. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplynulo, že v
prejednávanej veci malo podľa žalovaného odstúpenie od zmluvy sankčný charakter ako dôsledok
porušenia zmluvných povinností žalobcu spočívajúce v nezamedzení vzniku krádeží na dohodnutom
mieste plnenia dňa 11.11.2006, keď zamestnanec žalobcu odcudzil vrece kukurice v objekte Nivky.
Toto porušenie povinností žalobcu možno v zmysle § 345 ods. 2 Obchodného zákonníka považovať
za podstatné porušenie zmluvných povinností, pri ktorom s prihliadnutím na účel Zmluvy č. 2, bolo
možné rozumne predvídať, že žalovaný nebude mať záujem na plnení povinností pri takom porušení
zmluvy. Pre prípad podstatného porušenia zmluvných povinností však zákon priznáva druhej strane
právo od zmluvy odstúpiť len ak to oznámi strane bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o tomto porušení
dozvedela, pričom notifikáciu žalobcu o porušení povinnosti žalovaného listom zo dňa 30.3.2007 súd
prvej inštancie nepovažoval za včasné uplatnenie práva odstúpiť od zmluvy z dôvodu vytýkaného
porušenia zmluvných povinností, s čím sa odvolací súd plne stotožňuje. Žalovaný mal preukázateľne
vedomosť o porušení zmluvnej povinnosti zamestnancom žalobcu už 11.11.2006, pričom svoje právo
odstúpiť od zmluvy využil viac ako 4 mesiace po tom, ako došlo k protiprávnemu stavu a viac ako 4
mesiace po tom, čo žalovaný získal o tomto porušení vedomosť. Žalovaný tak bol oprávnený odstúpiť od
Zmluvy č. 2 len spôsobom ustanoveným pre nepodstatné porušenie zmluvnej povinnosti, upraveným v
§ 346 Obchodného zákonníka, kde podmienkou uplatnenia práva žalovaného je poskytnutie dodatočnej
primeranej lehoty na splnenie povinností. Aj z predmetných zmlúv z článku IV bod 1 vyplýva, že
objednávateľ (žalovaný) má právo odstúpiť od zmluvy, ak dodávateľ (žalobca) neplní ustanovenia čl.



II bod 2 a 3 a na túto skutočnosť je písomne upozornený. Žalovaný si svoju povinnosť vyplývajúcu
zo zmlúv nesplnil, keď písomné upozornenie zaslal žalobcovi spolu s odstúpením od zmlúv listom zo
dňa 30.3.2007, preto nebol oprávnený od zmlúv odstúpiť. Vzhľadom na skutočnosť, že v konaní nebolo
preukázané splnenie podmienok pre odstúpenie od zmluvy, a to poskytnutie dodatočnej primeranej
lehoty zo strany žalovaného na splnenie porušenej povinnosti, odvolací súd súhlasne so súdom prvej
inštancie konštatuje, že odstúpenie od zmlúv žalovaným zo dňa 30.3.2007 nebolo uskutočnené platne
a Zmluva č. 2 nezanikla. Vo vzťahu k ostatným zmluvám ako aj k tvrdeniu žalovaného, že vzhľadom k
migrácii zamestnancov žalobcu dôvod odstúpenia od jednej zo zmlúv zakladá relevantný dôvod pre
odstúpenie aj od ostatných zmlúv, odvolací súd odkazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie (body
88-89 rozsudku), s ktorým sa plne stotožňuje a dodáva, že žalovaný existenciu porušenia zmluvných
povinností vo vzťahu k zmluve 1 a 3 nepreukázal. Otázku platnosti odstúpenia od zmluvy tak odvolací
súd vyhodnotil zhodne so súdom prvej inštancie.

49. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
č.k. 3Obo/113/2007-429 zo dňa 12.12.2007, v odôvodnení ktorého uviedol, že: „...zmluva neupravovala
prípady možného odstúpenia od zmluvy, preto treba vychádzať iba zo zákonnej úpravy obsiahnutej
v Obchodnom zákonníku (§ 344 a nasl.) a v konaní nebolo preukázané, že by žalobca, či už
podstatným alebo nepodstatným spôsobom porušil zmluvu, teda akúkoľvek povinnosť, ktorá pre neho
z uzavretej zmluvy vyplývala. Neplatné odstúpenie od zmluvy znamená porušenie zmluvnej povinnosti
zo záväzkového vzťahu (t.j. riadne odoberanie ponúkaného dohodnutého plnenia), čím je splnený jeden
zo zákonných predpokladov vzniku práva na náhradu škody podľa § 373 Obchodného zákonníka. Za
predpokladu, že žalobcovi vznikla škoda, je nesporná aj príčinná súvislosť medzi porušením zmluvnej
povinnosti a vznikom škody, ktorú si uplatňuje vo forme ušlého zisku...“, pričom uvedené je možné
analogicky aplikovať na prejednávanú vec. Odvolací súd zároveň uvádza, že žalobca by si mohol
uplatňovať právo na ušlý zisk za obdobie, kedy by zmluva bola trvala aj naďalej, nebyť neplatného
odstúpenia iba za predpokladu, že by bol v tomto období oprávnený dohodnuté služby skutočne
poskytovať. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné sa vyjadriť aj k strate licencie, na
ktorú poukázal žalovaný vo svojom odvolaní. Podľa § 96 ods. 1 (Prechodné ustanovenia) zákona č.
473/2005 Z.z. o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (zákon o súkromnej bezpečnosti) „licencia na prevádzkovanie strážnej služby vydaná pred 1.
januárom 2006 sa považuje za licenciu na prevádzkovanie strážnej služby vydanú podľa tohto zákona
v rozsahu, v akom bola udelená; jej platnosť zaniká dňom uvedeným v rozhodnutí o udelení licencie,
najneskôr však 31. decembra 2010“, pričom v konaní nebolo preukázané, že žalobca aj po 31.12.2010
disponoval licenciou na prevádzkovanie strážnej služby, čo nepochybne vyplýva aj z vyjadrenia žalobcu
na pojednávaní konanom na odvolacom súde dňa 9.9.2021. Z uvedeného dôvodu odvolací súd priznal
žalobcovi ušlý zisk pri zmluvách Táborisko a Zvernica len do dňa 31.12.2010, nakoľko strata licencie
znamená, že za uvedené obdobie od 1.1.2011 do 7.7.2011 nepatrí žalobcovi ani hypotetický ušlý zisk,
nakoľko by nebol schopný po strate licencie prevádzkovať strážnu službu. Odvolací súd má tak za to,
že žalobcovi patrí ušlý zisk pri zmluvách Táborisko a Zvernica len za obdobie do trvania licencie, t.j. do
31.12.2010, preto za obdobie od 1.1.2011 do 7.7.2011 žalobu zamietol. Pri zmluve Nivky vychádzal súd
zo znaleckého posudku, ktorý vypočítal ušlý zisk do 28.2.2008, kedy rozhodnutie o povolení vlastníckeho
práva do katastra nehnuteľností nadobudlo právoplatnosť a došlo k zmene subjektu na strane vlastníka.
Pri tejto zmluve žalobcovi patrí ušlý zisk za obdobie od 7.5.2007 do 28.2.2008.

50. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd ustálil, že žaloba je dôvodná v časti 145.136,87 eur
(ušlý zisk vo výške 140.684,34 eur + fa máj 2007 vo výške 4.452,53 eur) spolu s úrokom z omeškania
vo výške 0,1% ročne zo sumy 21.603,36 eur od 16.5.2007 do 11.6.2007, s úrokom z omeškania
vo výške 0,1% ročne zo sumy 4.452,53 eur od 16.6.2007 do zaplatenia a s úrokom z omeškania
vo výške 14,25 % ročne zo sumy 140.684,34 eur od 16.8.2007 do zaplatenia a vo zvyšnej časti
žalobu zamietol. Pri vyčíslení ušlého zisku vychádzal odvolací súd zo znaleckého posudku spoločnosti
ProRate, s.r.o, ktorý považoval za zrozumiteľný s tým, že aj znalec potvrdil, že pri vypracovaní posudku
bolo možné vychádzať z dokladov, ktoré boli obsahom spisu, vrátane dokladov, ktoré boli obsahom
predchádzajúceho znaleckého posudku W.. J.. Podľa znalca nebolo potrebné požadovať ďalšie daňové
a účtové doklady (daňové priznania za roky 2005-2011), čo znalec presvedčivo a zrozumiteľne vysvetlil
na pojednávaní, na ktorom bol vypočutý. Odvolací súd ako bolo uvedené vychádzal pri výpočte ušlého
zisku zo znaleckého posudku spoločnosti ProRate , s.r.o., ktorá vypočítala ušlý zisk za obdobie od
7.5.2007 do 31.12.2010 pri zmluve Táborisko, t.j. vo výške 63.115,09 eur pri zmluve Nivky od 7.5.2007



do 28.2.2008, t.j. vo výške 12.263,33 eur a pri zmluve Riadok Zvernica od 7.5.2007 do 31.12.2010, t.j.
vo výške 65.305,92 eur (spolu 140.684,34 eur).

51. Čo sa týka úrokov z omeškania odvolací súd uvádza, že medzi stranami bol zmluvne dojednaný úrok
z omeškania vo výške 0,1%. Nakoľko však zo zmluvy nevyplýva, či sa jedná o ročný alebo denný úrok,
podľa § 502 ods. 2 Obchodného zákonníka sa predpokladá, že dojednaná výška úrokov sa týka ročného
obdobia. Preto priznal žalobcovi pri zmluvnom plnení (faktúry za máj 2007 a omeškanie s úhradou faktúr)
úrok z omeškania zmluvne dojednaný vo výške 0,1% ročne. Pri ušlom zisku priznal žalobcovi zákonný
úrok v zmysle § 369 Obchodného zákonníka od podania žaloby, t.j. od 16.8.2007 do zaplatenia. Vo
zvyšnej napadnutej vyhovujúcej časti odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol.

52. K obrane žalovaného, ktorý si uplatnil nárok na zaplatenie sumy 3.320,12 eur titulom neuhradenej
faktúry č. 1010101235 za poľovačku a žiadal svoj nárok započítať s nárokom žalobcu, odvolací
súd považuje za potrebné uviesť, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie (bod 117) a zdôrazňuje, že v konaní nebolo bez pochýb preukázané, že
objednávateľom poľovačky bol žalobca a že sa jednalo o odplatný vzťah.

53. V nadväznosti na námietku žalovaného, týkajúcu sa nesprávneho spôsobu určenia a percentuálneho
ustálenia náhrady trov konania, odvolací súd konštatuje, že na rozhodnutie súdu o priznaní náhrady
trov konania má zásadný vplyv pomer úspechu konkrétnej sporovej strany voči protistrane. Pomerné
rozdelenie trov je jednak odrazom reálneho výsledku sporu a jednak predstavuje prevenciu, aby strany
nežalovali viac, ako im podľa hmotného práva patrí. Nakoľko niet žiadny rozumný dôvod, aby si strany
v prípade čiastočného úspechu nahradili trovy konania navzájom, časť, ktorá sa prekrýva, sa odpočíta.
Zásadne teda platí, že sa určuje najskôr pomer úspechu a neúspechu v spore a až keď došlo k
pomernému rozdeleniu náhrady, vypočítajú sa vynaložené trovy, a to u strany, ktorej úspech bol vyšší
a má teda nárok na ich náhradu. Je to tak preto, že ak by súd stanovil výšku úspechu oboch strán,
podľa nej vypočítal u každej z nich výšku náhrady trov a tieto trovy vzájomne odpočítal, mohlo by dôjsť
k tomu, že by strana, ktorá mala v spore prevažný úspech, ale jej trovy by boli nižšie, musela nahradiť
trovy menej úspešnej strane, ak by táto mala trovy výrazne vyššie. (Števček, M., Ficová, S., Barícová,
J.. Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha :
C. H. Beck, 2016, 928 s.).

54. O nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol súd s poukazom na § 255
ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania
voči žalovanému vo výške 31,98%. Žalobca bol v konaní úspešný v rozsahu 65,98%, žalovaný bol v
konaní úspešný v rozsahu 34%. Po odpočítaní úspechu žalovaného od úspechu žalobcu (65,98% - 34%)
je možné konštatovať, že úspech žalobcu v konaní predstavuje 31,98%. V zmysle uvedeného odvolací
súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného a odvolacieho) v uvedenom
rozsahu.

55. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č.
757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).