Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/206/2018 z 23. 2. 2021 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 23. februára 2021, sp. zn. 7Co/206/2018, ECLI:SK:KSBA:2021:1512227736.2 Krajský súd Bratislava | 7Co/206/2018 | ECLI:SK:KSBA:2021:1512227736.2 | 2021-02-23 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3e064dfb-b80d-4d9f-890d-ae81a1206add Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1512227736.2 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/206/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512227736
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1512227736.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu
JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: C. C., W.. X.X.XXXX, F. Q.
W.. X, F., zastúpeného: Advokátska kancelária MH Legal, s.r.o., IČO: 46 409 483, so sídlom Červenej
armády 1, Martin proti žalovanému: Československá obchodná banka, a.s., IČO: 36 854 140, so sídlom
Žižkova 11, Bratislava o zaplatenie 65,78 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava V zo dňa 6.3.2018, č.k. 12C/215/2012-100, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 65,78 eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 65,78 eur od 3.10.2012 do zaplatenia, to všetko
do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobcovi sa proti žalovanému priznáva nárok na plnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči
žalovanému zaplatenia 65,78 eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia a
žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 451 ods. 1, 2, § 456 veta prvá, § 458 ods. 1, §
52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 1, 2 a 12 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky
zákonník“), § 1 ods. 3 písm. a), § 9 ods. 2 písm. k) a n) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) a vecne tým, že žalobca dňa 19.6.2007 uzavrel
s právnym predchodcom žalovaného zmluvu o hypotekárnom úvere na základe žiadosti prijatej dňa
18.4.2007, v zmysle ktorej sa žalobca zaviazal okrem iného zaplatiť žalovanému ako banke poplatok
za vedenie úverového účtu a správu úveru mesačný poplatok v zmysle sadzobníka poplatkov za
poskytovanie bankových služieb. Žalobca si uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré
predstavovalo zaplatené poplatky za vedenie účtu a správu úveru vo výške 65,78 eur (a´2,99 eur)
za obdobie od 1.2.2011 do 30.10.2012. Poukázal na to, že zavedením § 53 ods. 12 Občianskeho
zákonníka došlo k úplnej transpozícii čl. 4 smernice 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách a je vyjadrením požiadavky komplexného hodnotenia všetkých okolností
súvisiacich s uzatvorením zmluvy, ako aj všetkých ostatných podmienok uvedených v zmluvnom
dojednaní. Zároveň poukázal na to, že banky až do 9.6.2013 požadovali od spotrebiteľov úhradu
poplatkov za vedenie úverového účtu a až s účinnosťou od 10.6.2013 sa novelizáciou zákona č.
483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
ktorým sa zmenil a doplnil aj zákon o spotrebiteľských úveroch, veriteľom zakázalo požadovať od
spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu
spotrebiteľského úveru alebo účtu, na ktorom je vedený spotrebiteľský úver a ktorého zriadenie alebo



vedenie je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo poskytnutia spotrebiteľského úveru za
ponúkaných podmienok (§ 9 ods. 10 zákona o spotrebiteľských úveroch), pričom dôvodom pre prijatie
tejto novely bolo aj rozhodnutie Spolkového súdneho dvora v Nemecku (Bundesgerichtshof) č. k. XI ZR
388/10 z 7.6.2011, ktorý rozhodol, že zmluvné podmienky vo všeobecných obchodných podmienkach
banky, ktoré požadujú od spotrebiteľa úhradu poplatku za vedenie úverového účtu podliehajú súdnej
kontrole a sú podmienkami neprijateľnými, keďže vedenie úverového účtu nepredstavuje samostatnú
odplatnú službu banky klientovi, práve naopak, slúži výhradne záujmom banky. Zdôraznil, že podľa §
3 ods. 1 písm. a) zmluva o hypotekárnom úvere nie je spotrebiteľskou zmluvou (a nebola ani v čase
uzavretia predmetnej zmluvy) a ak by aj súd posúdil danú zmluvu ako spotrebiteľskú (s ohľadom na ust.
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka), v danom čase (až do 9.6.2013) bolo možné zo strany veriteľov
spotrebiteľských úverov všeobecne požadovať „iné“, t. j. akékoľvek poplatky, teda aj poplatky za vedenie
jedného alebo viacerých účtov (§ 9 ods. 2 písm. k) a n) zákon o spotrebiteľských úveroch) s tým,
že veritelia, teda aj žalovaný mal obligatórnu povinnosť takéto poplatky uviesť v písomnej zmluve o
spotrebiteľskom úvere. Konštatoval, že strany sporu ako zmluvné strany sa v čase uzavretia predmetnej
zmluvy riadili vtedy platnými zákonnými predpismi, z čoho vyplýva, že zmluvu (ktorá obsahuje všetky
zákonom vyžadované náležitosti) uzavreli slobodne a vážne, dostatočným spôsobom sa oboznámiac
s jej obsahom, ktorému rozumeli a na znak toho, že s ním súhlasia, zmluvu podpísali. Uviedol,
že žalobca o poskytnutie hypotekárneho úveru požiadal žalovaného podaním písomnej žiadosti dňa
18.4.2007, pričom k uzavretiu samotnej zmluvy po schválení jej obsahu oboma zmluvnými stranami,
došlo dňa 19.6.2007 (teda s 2-mesačným časovým odstupom). Vyslovil, že ak žalobca namietal,
že zmluvu vypracoval a navrhoval žalovaný a žalobca len musel súhlasiť so všetkými podmienkami
uvedenými v zmluve, bez možnosti individuálnych dojednaní, ak chcel úver získať, je otázne, nakoľko
mohol a aj ovplyvnil zmluvné podmienky, keď sám priznáva, že nesúhlasil a neakceptoval dojedanie o
rozhodcovskej doložke (viď čl. XIV. odsek 4 zmluvy). Zastával názor, že žalobca sa rozhodol požiadať
o poskytnutie hypotekárneho úveru žalovaného z vlastného podnetu (pravdepodobne po dôkladnom
zvážení všetkých ponúk poskytovateľov takýchto úverov na slovenskom trhu), pričom je možné dôvodne
predpokladať, že sporné poplatky v tom čase požadovali všetky bankové inštitúcie, len s rôznou výškou a
podnetom nielen na podanie žaloby bolo až vydanie uvedeného rozhodnutia Spolkového súdneho dvora
SRN zo dňa 7.6.2011, keďže žalobca bez akýchkoľvek námietok žalovanému sporný poplatok uhrádzal
až do 3.10.2012. Spornú zmluvnú podmienku posúdil aj s ohľadom na ust. § 53 a nasl. Občianskeho
zákonníka a uzavrel, že zmluvné ustanovenie nie je možné považovať za individuálne dojednané, keďže
žalobca ako spotrebiteľ mal možnosť sa pred podpisom zmluvy s ním oboznámiť a nemohol ovplyvniť
jeho obsah. Dospel však k záveru, že uvedené zmluvné dojednanie nespôsobuje takú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ktorú by bolo možné označiť
za značnú a spôsobujúcu jeho neprijateľnosť, resp. neplatnosť. Neprijateľnosť tejto podmienky pritom
hodnotil so zreteľom na povahu služby, na ktorú bola zmluva uzatvorená (poskytnutie hypotekárneho
úveru), ako aj na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy (zákonne
aprobovaná možnosť účtovania si poplatkov za vedenie a správu úverového účtu a zároveň cenová
politika jednotlivých bankových inštitúcií v danom čase). Konštatoval, že po preskúmaní všetkých
okolností, za ktorých bola zmluvná podmienka dojednaná, nezistil zlý úmysel dodávateľa (obohatiť
sa na úkor žalobcu ako klienta) a keďže sporná zmluvná podmienka nevykazuje znaky neprijateľnej
podmienky a súd pri vyhodnotení všetkých skutočností nedospel k záveru, že nie je potrebné ju
kvalifikovať ako neprijateľnú s dôsledkami z toho vyplývajúcimi a zároveň pri komplexnom hodnotení
všetkých podmienok nedospel k záveru, že na strane dodávateľa išlo o zrejmý zlý úmysel a toto konanie
žalovaného nemožno označiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, teda ako konanie, ktoré má
za následok absolútnu neplatnosť zmluvného dojednania, žalobu v plnom rozsahu ako nedôvodnú
zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „C.s.p.“) v spojení s ust. čl. 4 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého úspešnému žalovanému
nárok na náhradu trov konania nepriznal s ohľadom na rozumné usporiadanie procesných vzťahov,
keďže žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil, ani mu žiadne nevznikli.

3. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h)
C.s.p., t.j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Považoval za nesprávny záver súdu
prvej inštancie, že zmluva o hypotekárnom úvere nie je spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko skutočnosť,
že táto zmluva nie je spotrebiteľským úverom v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, neznamená,
že sa na ňu nevzťahuje právna úprava spotrebiteľských zmlúv v zmysle Občianskeho zákonníka



vrátane inštitútu neprijateľných zmluvných podmienok. Vytýkal súdu prvej inštancie, že uvedené svoje
konštatovanie ďalej nerozvinul a nespresnil, akým spôsobom táto skutočnosť v konečnom dôsledku
vplývala na jeho rozhodnutie, z toho dôvodu považoval odôvodnenie rozsudku v tejto časti za zmätočné
a nepreskúmateľné. V súvislosti s tvrdením prvoinštančného súdu, že zmluvné strany uzatvorili úverovú
zmluvu slobodne a vážne, poznajúc jej obsah, uviedol, že vo vzťahu k existencii neprijateľnej zmluvnej
podmienky je uvedené tvrdenie irelevantné, nakoľko účelom zavedenia ochrany práv spotrebiteľa bola
ochrana slabšej strany pred nevýhodnými podmienkami predkladanými dodávateľom. Za zmätočné a
nesprávne považoval konštatovanie súdu o tom, že je otázne, do akej miery mohol žalobca ovplyvniť
dojednania úverovej zmluvy. V prvom rade poukázal na to, že súd prvej inštancie v konaní neskúmal
do akej miery mohol alebo nemohol žalobca ovplyvniť ustanovenia úverovej zmluvy, či bola snaha z
ktorejkoľvek strany meniť úverovú zmluvu a nedal žalobcovi možnosť preukázať, že zmena úverovej
zmluvy nebola možná s tým, že ak mohol ovplyvniť ustanovenie týkajúce sa rozhodcovskej doložky,
neznamená to automaticky, že mohol ovplyvňovať aj ostatné ustanovenia zmluvy. Z uvedených dôvodov
považoval záver súdu za arbitrárny, v rozpore so skutkovým stavom, čím poprel žalobcovi právo na
spravodlivý proces a uplatnenie si svojich procesných práv. Naviac poukázal na odôvodnenie rozsudku,
v ktorom súd prvej inštancie zároveň konštatuje, že sporné zmluvné ustanovenie nie je možné považovať
za individuálne dojednané. Záver súdu prvej inštancie o tom, že nejde o neprijateľnú podmienku,
považoval za nesprávny aj s odkazom na dôvodovú správu k novele zákona o bankách a zákona o
spotrebiteľských úveroch a s odkazom na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 21.11.2012,
sp.zn. 18Co/109/2011, v zmysle ktorého za neprijateľnú sa považuje aj zmluvná podmienka, ktorá
vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané
a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia). Z uvedeného dôvodu
považoval rozsudok za nesprávny, vychádzajúci z nesprávneho právneho posúdenia veci. Na základe
uvedeného žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že vyhovie žalobe v plnom rozsahu,
alternatívne, že prvoinštančný rozsudok zruší a vec vráti na ďalšie konanie.
4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril v podaní zo dňa 31.5.2018, v ktorom namietal, že žalobca
nepreukázal v danom prípade naliehavý právny záujem. Ďalej poukázal na to, že zmluvné podmienky
týkajúce sa hlavného predmetu plnenia alebo primeranosti ceny nemôžu spôsobovať nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán, pričom otázka, či klient „dostane“ za konkrétny poplatok
konkrétnu službu/protiplnenie, je otázkou primeranosti a v prípade, že ide o cenové dojednanie, nemôže
byť preskúmavaná a vyhlásená za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Uviedol, že vedenie (správa) úveru
zahŕňa nasledovné činnosti: zaevidovanie úveru do transakčného systému banky, pravidelné denné
generovanie alikvótnej časti úroku prislúchajúcemu ku konkrétnej splátke, zaúčtovanie pravidelnej ako
aj mimoriadnej splátky úveru a automatické zníženie výšky istiny, generovanie mesačných výpisov,
kontrola záväzkov vyplývajúcich z úverovej zmluvy, sledovanie trvania fixácie, evidencia záložného
práva, prehľad údajov o úvere, zasielanie aktuálnych informácií. Z uvedeného vyvodil, že vedenie
úverového účtu neslúži len potrebám banky, ale aj klienta. Konštatoval, že zmluva bola uzatvorená podľa
slobodnej a vážnej vôle zmluvných strán a žalobca mal možnosť vybrať si subjekt, s ktorým uzatvorí
zmluvu. Poukázal na to, že ochranu spotrebiteľa nie je možné pojať ako ochranu ľahkomyseľnosti
a nerozvážnosti. Upriamil pozornosť na to, že poskytnutie úveru je potrebné chápať ako komplexný
bankový produkt, za ktorý je platená cena spočívajúca v úrokoch a poplatkoch, pričom žalobca vedel,
že bude platiť aj poplatok a poznal jeho výšku, o čom svedčí aj skutočnosť, že poplatok riadne platil.
Poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu ČR a Ústavného súdu ČR, z ktorej vyplýva, že
súdny poplatok za vedenie účtu bankám priznávali. Uviedol, že dojednanie poplatku bolo do 10.6.2013 v
Slovenskej republike legitímne a nemôže byť preto považované za neplatné, pričom v zákone o bankách
a v zákone o spotrebiteľských úveroch sa výslovne počítalo s účtovaním poplatkov a predpokladali s
ním pri výpočte RPMN. Rovnako s ním počítala aj Spotrebiteľská smernica, s tým, že žalovaný prestal
poplatok účtovať v júni 2013 pri všetkých úverových klientoch. Podľa jeho názoru pri posudzovaní
neurčitosti zmluvného dojednania nie je možné vychádzať iba z gramatického výkladu, ale je potrebné
prihliadať ku všetkým okolnostiam daného prípadu, pričom požiadavka určitosti predmetu plnenia
nemôže byť zamieňaná s požiadavkou výpočtu konkrétnych úkonov, ktoré také plnenie obsahuje. Na
základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.
5. Žalobca reagoval podaním zo dňa 14.6.2018, v ktorom vo vzťahu k naliehavému právnemu záujmu
uviedol, že tento je daný z dôvodu právnej istoty v otázke skutočnej výšky dlhu a je daný zo samotnej
podstaty zákona o ochrane spotrebiteľa. Poukázal na dôvodovú správu k zákonu č. 132/2013 Z.z., z
ktorej vyplýva, že k zrušeniu poplatkov za vedenie účtu pristúpil zákonodarca z dôvodu, aby spotrebitelia
neboli povinní uhrádzať bankám poplatky za služby, ktoré reálne nevyužívajú a ani neslúžia pre
ich potreby. S poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne, sp.zn. 23Co/301/2016 zo dňa



22.5.2017 uviedol, že správa úveru zahŕňa úkony, ktoré veriteľ vykonáva pre svoje potreby, nie pre
potreby dlžníka, pričom z VOP nie je zrejmé, v čom spočíva správa úveru. Konštatoval, že skutočnosť,
že spotrebiteľ má možnosť výberu medzi viacerými dodávateľmi nemôže oprávňovať dodávateľa k tomu,
aby do zmluvných vzťahov so spotrebiteľmi zakomponoval neprijateľné podmienky. Podľa jeho názoru
platenie poplatku za vedenie úverového účtu je v rozpore so spotrebiteľským právom a predstavuje
neprijateľnú zmluvnú podmienku spočívajúcu v tom, že spotrebiteľ platí banke za služby, ktoré mu reálne
nie sú poskytnuté, resp. ich reálne nemôže využívať.

6. V podaní zo dňa 27.7.2018 žalovaný okrem už predtým uvedenej argumentácie uviedol, že
eurokomforný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie zákona a nepriamy účinok smernice nie
je absolútny.

7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu je podané dôvodne.

8. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v
konaní a pri rozhodovaní aj s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom
do 30.6.2016. O odvolaní žalobcu rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015
Z.z. , viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

9. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

11. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

12. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

13. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

14. Podľa § 53 ods. 12 Občianskeho zákonníka neprijateľnosť zmluvných podmienok sa hodnotí so
zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti
súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo
na inú zmluvu, od ktorej závisí.

15. Podľa § 1 ods. 3 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom do 31.12.2012 spotrebiteľským
úverom nie sú hypotekárny úver a komunálny úver podľa osobitného predpisu.

16. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že daný vzťah medzi sporovými stranami
založený zmluvou o hypotekárnom úvere je potrebné považovať za vzťah spotrebiteľský, nakoľko bol
uzatvorený medzi spotrebiteľom (žalobcom) a dodávateľom (žalovaným), a to bez ohľadu na skutočnosť,
že hypotekárny úver nie je spotrebiteľským úverom v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Z
uvedeného vyplýva, že sa na daný vzťah aplikujú ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, predovšetkým



ustanovenia piatej hlavy Občianskeho zákonníka. Zároveň je potrebné vyvodiť, že naliehavý právny
záujem sa neskúma pri žalobách na plnenie, čo je aj daný prípad.

17. Vo vzťahu k námietke žalovaného ohľadom vylúčenia neprijateľnosti zmluvných podmienok
týkajúcich sa hlavného predmetu plnenia alebo primeranosti ceny, odvolací súd upriamuje pozornosť
na znenie § 53 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka. Žalovaný v priebehu konania (ako aj v
podanom odvolaní) argumentoval tým, že zmluvné podmienky týkajúce sa hlavného predmetu plnenia
alebo primeranosti ceny nemôžu spôsobovať nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.
Vo vzťahu k určitosti hlavného predmetu plnenia alebo primeranosti ceny sa však nemožno podľa
názoru odvolacieho súdu uspokojiť s jeho argumentáciou, že nemožno od dodávateľa požadovať
výpočet konkrétnych úkonov, ktoré obsahuje toto plnenie, t.j. poplatok za vedenie/správu účtu. Ak
by sa prijal takýto výklad, potom by ani nebolo dosť dobre možné identifikovať, či ide o primeranú
alebo neprimeranú cenu za určité plnenie. Podmienkou „nemožnosti“ vyslovenia neprijateľnosti zmluvnej
podmienky týkajúcej sa hlavného predmetu plnenia alebo primeranosti ceny je jej určitosť, jasnosť
a zrozumiteľnosť. S ohľadom na uvedené potom nemožno vyvodiť ani skutočnosť, že poplatok bol
zo strany žalobcu uhrádzaný za služby, ktoré skutočne prijal. Pokiaľ ide o argumentáciu, že zákon o
spotrebiteľských úveroch výslovne počítal s poplatkom za vedenie účtu, je potrebné konštatovať, že
tento predpis sa na hypotekárne úvery nevzťahoval.

18. So zreteľom na uvedené je možné konštatovať, že žalovaným účtovaný poplatok za vedenie/
správu účtu je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, t.j. zmluvnou podmienkou, ktorá spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, z toho dôvodu
je neplatná. Neprijateľnosť pritom možno vyvodiť napriek tomu, že ide o hlavný predmet plnenia,
resp. primeranosť ceny, keďže táto zmluvná podmienka nebola vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne.
Odvolací súd zároveň udáva, že procesnú obranu, spočívajúcu v tvrdení, že poplatok je účtovaný za
služby, ktoré sú aj v prospech spotrebiteľa (s výpočtom úkonov, ktoré zahŕňa správa/vedenie účtu),
použil žalovaný prvýkrát až v odvolaní. Odvolací súd z daných dôvodov tieto tvrdenia považuje za
novoty, na ktoré nemôže v odvolacom konaní prihliadať, pretože prostriedky procesného útoku a
procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, môže strana sporu uplatniť v odvolacom konaní len
za podmienok ustanovených v § 366 C.s.p., ktoré predpoklady za daných okolností splnené neboli.
Na základe uvedeného potom možno konštatovať, že v konaní nebolo preukázané, že spoplatňované
služby za vedenie/správu účtu predstavujú plnenie, ktoré by bolo v záujme spotrebiteľa, resp. že
spotrebiteľ získal od dodávateľa za účtovaný poplatok skutočné protiplnenie. Z dôvodu neplatnosti
takéhoto dojednania má žalobca nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v uplatňovanej výške,
ktorú žalovaný nerozporoval spolu s úrokom z omeškania v zmysle § 517 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka vo výške 8,75% ročne odo dňa omeškania
žalovaného so splnením dlhu.

19. Pokiaľ žalovaný namietal, že zmluva bola uzatvorená podľa slobodnej a vážnej vôle zmluvných
strán a žalobca mal možnosť vybrať si subjekt, s ktorým uzatvorí zmluvu odvolací súd konštatuje, že vo
vzťahu k existencii neprijateľnej zmluvnej podmienky je uvedené tvrdenie irelevantné, nakoľko účelom
zavedenia ochrany práv spotrebiteľa bola ochrana slabšej strany pred nevýhodnými podmienkami
predkladanými dodávateľom. Inými slovami, ochrana spotrebiteľa spočíva v tom, aby dodávateľ už pri
uzatváraní zmluvy nepredkladal spotrebiteľovi neprijateľné a nevýhodné zmluvné podmienky.

20. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. zmenil
tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 65,78 eur za uhradené poplatky za vedenie
účtu ako aj úrok z omeškania zo žalovanej istiny vo výške 8,75% ročne zo sumy 65,78 eur od 3.10.2012
do zaplatenia.

21. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. (súd prizná strane náhradu trov
konania podľa pomeru jej úspechu vo veci) v spojení s § 262 ods. 1, 2 C.s.p. a § 396 ods. 1, 2 C.s.p..
a priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania s tým, že o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník.



22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).