Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4To/34/2021 z 26. 5. 2021 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. mája 2021, sp. zn. 4To/34/2021, ECLI:SK:KSBA:2021:1520010062.2 Krajský súd Bratislava | 4To/34/2021 | ECLI:SK:KSBA:2021:1520010062.2 | 2021-05-26 | Rozsudok Oblasť práva: Trestné právo – Majetok Citované ustanovenia: § 321 ods. 1 písm. e) TP, § 321 ods. 3 TP, § 322 ods. 3 TP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f279e619-342c-480e-871a-7fe4f69b7a44 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1520010062.2 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/34/2021
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1520010062
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1520010062.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Vladimíra
Buchvalda a Mgr. Michala Kačániho, PhD., v trestnej veci obžalovaného E. T., stíhaného pre prečin
podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava V sp. zn. 1T/8/2020 zo dňa 29.03.2021, na verejnom zasadnutí konanom v Bratislave dňa
27. mája 2021 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku
o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovanému

E. T., nar. XX.XX.XXXX v T., bytom T., R. XX, vo väzbe od 09.11.2020,

u k l a d á

podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 37 písm. m/, § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona
trest odňatia slobody vo výmere 14 (štrnásť) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Trestného zákona sa obžalovaný pre výkon trestu zaraďuje do ústavu na
výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 1T/8/2020 zo dňa 29.03.2021 bol obžalovaný E.
T. uznaný za vinného zo spáchania prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona na tom
skutkovom základe, že dňa 27.09.2018 v presne nezistenom čase od 11.40 h do 11.55 h v T., v mestskej
časti H. na F. hraničiarov č. X a č. X v priestoroch obytného domu, kam vylákal poškodeného A. R.,
nar. XX.XX.XXXX v T., pod zámienkou predaja horského bicykla zn. SCOTT ZENTRIS MX 45, ktorého
predaj inzeroval pod menom Marius na internetovej stránke www.bazos.sk za sumu 150,- eur, ponúkol
poškodenému A. R. na predaj i ďalší bicykel za celkovú sumu 300,- eur. Súčasne si poškodený od neho
vyžiadal, ako protihodnotu, do okamihu fyzického odovzdania bicyklov, ktoré sa mali nachádzať v byte
na XI. poschodí domu, jeho mobilný telefón, ktorý držal v ruke, na čo poškodenému neodovzdal ním
používaný a funkčný mobilný telefón, ale iný, a to nefunkčný mobilný telefón zn. ASUS, čiernej farby,
č. IMEI1: XXX XXX XXX XXX XXX a č. IMEI2: XXX XXX XXX XXX XXX, bez SIM karty. Následne po
vystúpení z výťahu na XI. poschodí požiadal poškodeného, aby s ním nešiel do chodby pred dvere bytu,
kde sa mali údajne nachádzať bicykle, ale zostal pri dverách do chodby, čo poškodený urobil. On sa
premiestnil do chodby domu, zabúchal na dvere jedného z bytu a povedal, že to je on a po chvíľke
prostredníctvom výťahu v bytovom dome na Námestí hraničiarov č. X a cez schodisko utiekol z priestorov



domu, a to bez toho, aby poškodenému odovzdal zakúpené bicykle alebo vrátil peniaze. Týmto konaním
spôsobil poškodenému A. R., nar. XX.XX.XXXX v T., trvale bytom R., U. ulica č. XXX/XX, majetkovú
škodu vo výške 300,- eur.

Za to bol obžalovanému uložený podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 37 písm. m/, § 38
ods. 2, ods. 4 Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 20 (dvadsať) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Trestného zákona bol obžalovaný pre výkon trestu zaradený do ústavu na
výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona súd obžalovanému uložil trest prepadnutia veci, a to
mobilného telefónu zn. ASUS, čiernej farby, č. IMEI1: XXX XXX XXX XXX XXX a č. IMEI2: XXX XXX
XXX XXX XXX s tým, že podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona vlastníkom prepadnutej veci sa stáva štát.

Napokon, podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku bola obžalovanému uložená povinnosť nahradiť
poškodenému A. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom R., U. XX, škodu vo výške 300,- eur.

Proti rozsudku v lehote ustanovenej v § 309 ods. 1 Trestného poriadku podal odvolanie obžalovaný E. T.
proti výroku o vine i treste, ako aj konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo, pričom odvolanie bolo písomne
odôvodnené prostredníctvom obhajcu, a to nasledovne:

„K uznanej vine z vyššie uvedeného trestného činu, ako aj k vzniknutej škode a konaniu, ktoré mu
predchádzalo obžalovaný poukazuje, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nesprávne, nakoľko podľa
§ 221 ods. 1 Trestného zákona je pre naplnenie znaku skutkovej podstaty trestného činu podvodu
obligatórnym predpokladom naplnenie jeho objektívnej stránky, ktorá spočíva v konaní páchateľa, ktorý
na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že iného uvedie do omylu alebo využije niečí
omyl a spôsobí na cudzom majetku malú škodu. Obžalovanému nebolo v konaní pred súdom prvého
stupňa preukázané, že by poškodenému spôsobil malú škodu. Samotná skutočnosť, že poškodený niečo
tvrdil, nemôže bez ďalšieho znamenať, že ním tvrdené skutočnosti sú pravdivé. Poškodený vo svojej
výpovedi pred orgánom činným v trestnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní zhodne vypovedal,
že obžalovanému odovzdal sumu vo výške 300,- eur, avšak s tým rozdielom, že na hlavnom pojednávaní
na otázku obhajoby uviedol, že bankovky odovzdal obžalovanému naraz, čo znamená „z ruky do ruky,
a to jediný krát." Prehraným kamerovým záznamom však bolo preukázané, že uvedené bankovky
obžalovanému poskytol na dvakrát. Obžalovaný má za to, že ak si poškodený nepamätá takúto závažnú
situáciu ako obžalovanému odovzdával peniaze, avšak si s určitosťou pamätá v akých nominálnych
hodnotách mu ich odovzdával, je v danej situácii možné mať za to, že výpoveď poškodeného je
nedôveryhodná. V tejto súvislosti obžalovaný poukazuje na úradný záznam zo dňa 01.10.2018, ČVS:
ORP- XXXX/ST-BX-XXXX, ktorý vyhotovil poverený príslušník policajného zboru por. Mgr. E. Q., z
ktorého vyplýva nesporný záver, a síce: „ďalej je možné vidieť ako danú peňaženku otvára a vyberá z nej
bližšie nešpecifikovanú finančnú sumu. Následne v čase o 11:51 h a 2 s poškodený vyberá ešte druhú
nešpecifikovanú finančnú sumu". Je preto nesporné, že v prípravnom konaní a rovnako tak na hlavnom
pojednávaní sa nepreukázala škoda vo výške 300,- eur, resp. škoda presahujúca škodu malú podľa §
125 ods. 1 Trestného zákona. Súd prvého stupňa vychádzal len z tvrdenia poškodeného, ktorý navyše
sám nepreukázal výšku škody minimálne v rozsahu jeho tvrdených výberov z bankomatu. Poškodený
na hlavnom pojednávaní vo svojej výpovedi tvrdil, že išiel do bankomatu pri Bille, vybral si rovných
100,- eur v nominálnej hodnote 2 x po 50,- eur, pričom toto tvrdenie nijakým spôsobom nepreukázal
a rovnako tak ani obžaloba. Osobitne obžalovaný zdôrazňuje, že orgány činné v trestnom konaní s
rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace nielen proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré
svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé
rozhodnutie. Vzhľadom na uvedené je preto potrebné zaoberať sa otázkou, prečo súd prvého stupňa
prihliadol výlučne na výpoveď poškodeného, a na výpoveď obžalovaného spolu s návrhom na vykonanie
znaleckého dokazovania týkajúceho sa určenia hodnoty mobilného telefónu značky ASUS, čiernej farby
(daného do zálohy) neprihliadol. Práve zistenie hodnoty predmetného mobilného telefónu by malo
významný vplyv vo vzťahu k vzniknutej škode. Svedkovia S. G. a E. R. zhodne potvrdili, že predmetný
mobilný telefón mal síce vadu, ale táto bola len softvérovou vadou a po jej odstránení by mobilný
telefón bol k dispozícii k plnohodnotnému užívaniu. Vo vzťahu k uloženému trestu odňatia slobody
má obžalovaný za to, že pri podaní odporu voči vydanému trestnému rozkazu sa tento zrušuje a v
ďalšom konaní nie je súd viazaný ani právnou kvalifikáciou ani druhom a výmerou trestu, t j. môže



uložiť aj iný druh trestu, pretože v danom prípade neplatí zásada reformatio in peius a teda neprichádza
k zhoršeniu postavenia obžalovaného oproti jeho postaveniu v čase vydania trestného rozkazu. Je
však nevyhnutné a zároveň potrebné zohľadnil', či k dôkazom, ktoré mal súd k dispozícii z prípravného
konania, na základe ktorých vydal trestný rozkaz, pristúpili a vykonali sa aj ďalšie dôkazy, prípadne
nastali iné skutočnosti, odôvodňujúce aj prípadnú modifikáciu právnej kvalifikácie na miernejšie uloženie
trestu, prípadne postúpenie veci v rámci priestupkového konania. Obžalovaný je toho názoru, že v
konaní pre súdom prvého stupňa okrem výpovedí svedkov, ktorí v podstate potvrdili svoje výpovede
z prípravného konania, súd prvého stupňa nevykonal, resp. nepristúpil k ďalším dôkazom, hoci tieto
boli zo strany obžalovaného navrhované. Inak povedané, na hlavnom pojednávaní sa nevykonali také
dôkazy, ktoré by zhoršovali postavenie obžalovaného, pričom obžalovaný osobitne zdôrazňuje, že
súd vykonal zhodne len tie dôkazy, ktoré boli obsahom súdneho spisu v čase rozhodovania o vine
obžalovaného formou trestného rozkazu. Obžalovanému sa tak javí, že súd prvého stupňa nesprávne pri
svojom rozhodovaní vyhodnotil navrhované dôkazy, resp. tie isté dôkazy vykonané v osobitnom spôsobe
konania - pri rozhodnutí formou trestného rozkazu vyhodnotil na hlavnom pojednávaní prísnejšie a
obžalovanému uložil trest odňatia slobody v hornej hranici trestnej sadzby, t. j. trest odňatia slobody
v trvaní 20 mesiacov. Ak teda súd prvého stupňa mal za preukázané z tých istých dôkazov vinu
obžalovaného, nedošlo k zmene k horšiemu (reformatio in peius) a obžalovanému nemohol uložiť
prísnejší trest ako ten, ktorý mu bol uložený v trestnom rozkaze. Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o
vine a treste vzhliadol aj priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m/ Trestného zákona, pričom na túto
nemusel prihliadať. V danom prípade súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil povahu trestnej činnosti
a jej závažnosť, nebolo preukázané, že by obžalovaný spáchal skutok, ktorý sa mu kladie za vinu, a to z
dôvodu nepreukázania objektívnej stránky trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona,
nakoľko nebolo preukázané, že by spôsobil aspoň malú škodu a tým naplnil skutkovú podstatu trestného
činu podvodu. Preto v danom prípade z hľadiska povahy spáchaného skutku ako aj jeho závažnosti
považuje obžalovaný použitie priťažujúcej okolnosti za neprimerané. Materiálny korektív, ktorý je daný
mierou závažnosti podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona v prípade dotknutého činu nie je naplnený v
intenzite charakteristickej pre trestný čin. To je predovšetkým určené nepreukázaním konkrétnej výšky
škody, ku spôsobeniu ktorej konaním obžalovaného došlo a ktorá nedosahuje intenzitu malej škody
podľa § 125 ods. 1 Trestného zákona. Preto použitie trestnej represie v danom prípade je v rozpore s
princípom ultima ratio. Obžalovaný E. T. týmto ďalej poukazuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku
je v rozpore s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku, pretože prvostupňový súd v odôvodnení
rozsudku (na hlavnom pojednávaní) neuviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje
zistenia oprel, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom
odporujú. Napriek tomu, že Trestný poriadok kladie dôraz na zásadu in dubio pro reo, prvostupňový súd
postupoval pri hodnotení dôkazov v rozpore s touto zásadou a prihliadol na dôkazy, resp. jednu výpoveď
poškodeného, o ktorej vierohodnosti sú pochybnosti. Na základe uvedeného sa navrhuje odvolaciemu
súdu, aby napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušil podľa § 320 ods. 1 písm. a/ Trestného
poriadku a vec postúpil, alebo podľa § 321 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku napadnutý rozsudok
prvostupňového súdu zrušil a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku mu vrátil vec na nové konanie a
rozhodnutie.“

K odvolaniu obžalovaného sa písomne vyjadril prokurátor v tom zmysle, že z písomného odôvodnenia
odvolania, ktoré bolo podané proti napadnutému rozsudku je zrejmé, že obžalovaný E. T. podal odvolanie
aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo, a to z dôvodu, že v rámci hlavného pojednávania
nebolo vykonané znalecké dokazovanie týkajúce sa určenia hodnoty mobilného telefónu zn. ASUS,
čiernej farby, č. IMEI1:XXX XXX XXX XXX XXX a č. IMEI2: XXX XXX XXX XXX XXX. V tomto smere
sa prokurátor stotožňuje v plnom rozsahu s postupom súdu, ktorý návrh na vykonanie znaleckého
dokazovania zamietol. Z výsledkov dokazovania vyplýva, že poškodený A. R. od obžalovaného
T. nechcel kúpiť mobilný telefón. Samotný mobilný telefón bol len „prostriedkom“ na oklamanie
poškodeného a preto hodnota mobilného telefónu nemá vplyv na výšku spôsobenej škody. Z výsledkov
dokazovania aj vyplýva, že mobilný telefón, ktorý bol ako záloha poskytnutý poškodenému, bol evidentne
pokazený a nefunkčný. Dokonca svedok S. G. na hlavnom pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 29.03.2021
uviedol, že s obžalovaným o cene mobilného telefónu nehovoril, ale dal mu zaň asi 10,- eur, ale nevie, či
naozaj obžalovanému tých 10,- eur odovzdal. Takisto sa prokurátor nestotožnil s dôvodmi, pre ktoré bolo
podané odvolanie obžalovaným proti výroku o vine napadnutého rozsudku. Obžalovaný v odôvodnení
odvolania sa pokúsil spochybniť tvrdenia poškodeného A. R., nakoľko uviedol, že poškodený na hlavnom
pojednávaní uviedol, že bankovky v priestore výťahu odovzdal obžalovanému naraz, z ruky do ruky
a to jediný krát, pričom z obrazového záznamu z kamerového systému výťahu vyplýva, že peniaze



obžalovanému poskytol na dvakrát. Je zrejmé, že obžalovaný nesprávne pochopil tvrdenia poškodeného
A. R., ktorý len uviedol, že obžalovaný od neho obdržal peniaze v celej výške naraz a nie postupne,
po etapách alebo s časovým odstupom. Vyplýva to aj z obrazovému záznamu z kamerového systému
výťahu, že poškodený odovzdal peniaze v priestore výťahu a to tak, že mu postupne dal do rúk celú sumu
peňazí. Obžalovaný v podanom odvolaní aj spochybnil sumu, ktorú mu odovzdal poškodený, nakoľko
uviedol, že od poškodeného postupne obdržal 10,- eur a v priestore výťahu 120,- eur, teda spolu 130,-
eur a to 6 kusov 20 eurových bankoviek. Dokonca v rámci výsluchu, ktorý bol vykonaný na hlavnom
pojednávaní uviedol, že poškodený mu peniaze dával postupne, a to 6 x mu podal 20 eurové bankovky. Z
výpovedí poškodeného A. R. vyplýva, že obžalovaný od neho obdržal sumu 300,- eur a to v 50 eurových
a 20 eurových bankovkách, pričom poškodený nevedel uviesť počet jednotlivých bankoviek. Tieto
tvrdenia poškodeného bez akýchkoľvek pochybností vyplývajú aj z obrazového záznamu z kamerového
systému výťahu, kde je vidieť, že poškodený najprv odovzdáva obžalovanému väčší počet bankoviek
menších rozmerov a následne väčší počet bankoviek väčších rozmerov a inej farby, konkrétne išlo o
50 eurové bankovky. Nie je teda pravdivé tvrdenie obžalovaného, že vo výťahu obdržal len 6 kusov
rovnakých 20 eurových bankoviek, teda spolu 120,- eur, nakoľko z obrazového záznamu z kamerového
systému výťahu je zrejmé, že bankovky, ktoré postupe obžalovaný od poškodeného obdržal neboli
rovnakej veľkosti a rovnakej farby a ich celkový počet určite nebol 6 kusov. Z týchto dôvodov neobstojí
ani ďalšie tvrdenie obžalovaného, že nespôsobil na cudzom majetku malú škodu a že z jeho strany
nešlo o trestný čin podvodu, ale o priestupok proti majetku. Z výpovedí poškodeného A. R. nesporne
vyplýva, že tento od podania trestného oznámenia jednoznačne a stále rovnako uvádzal, že obžalovaný
ho podviedol o sumu 300,- eur a nie ako obžalovaný uviedol na hlavnom pojednávaní len o sumu 130
eur. Inak by nemalo logiku ani tvrdenie poškodeného, že musel ísť do bankomatu vybrať ďalšie peniaze
(konkrétne sumu 2 x 50,- eur), lebo došlo k zmene „ponuky“, a to z odkúpenia jedného bicykla za
sumu 130,- eur na odkúpenie dvoch bicyklov za sumu 300,- eur. Obžalovaný v odôvodnení odvolania
poukázal aj na úradný záznam povereného príslušníka PZ E.. E. Q., ktorý analyzoval obrazové záznamy
z kamerového systému z domu č. 3 a č. 5 na F. hraničiarov a z ktorého podľa názoru obžalovaného
vyplýva, že nebola preukázaná škoda vo výške XXX,- eur. Predovšetkým je potrebné uviesť, že úradný
záznam analyzoval samotný poverený príslušník PZ, teda ide o jeho subjektívne vnímanie skutočností,
ktoré sa odohrávajú na zázname. Pokiaľ poverený príslušník PZ uviedol, že poškodený odovzdal na
dva krát bližšie nešpecifikovanú finančnú sumu, tak tento záver nie je v rozpore s tým, čo sa skutočne
nachádza na zázname, len poverený príslušník PZ nedokázal zo záznamu zistiť presné finančné sumy,
ktoré boli odovzdané obžalovanému. Tento záver povereného príslušníka PZ však nie je v rozpore s
tvrdeniami poškodeného A. R. a neznamená, že nebola preukázaná škoda vo výške 300,- eur. Taktiež s
dôvodmi, pre ktoré bolo podané odvolanie obžalovaným E. T. proti výroku o treste napadnutého rozsudku
nie je možné súhlasiť a prokurátor považuje trest, ktorý bol súdom obžalovanému E. T. uložený, za
zákonný a spravodlivý, najmä keď v osobe obžalovaného ide o páchateľa, ktorý bol doposiaľ 7-krát súdne
trestaný, a to najmä pre majetkovú trestnú činnosť, teda v jeho osobe ide o tzv. špeciálneho recidivistu.
Na základe všetkých týchto skutočností preto prokurátor navrhol odvolanie obžalovaného E. T. proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 1T/8/2020 zo dňa 29.03.2021 v zmysle ustanovenie §
319 Trestného poriadku zamietnuť ako nedôvodné.

Spis bol tunajšiemu súdu predložený na rozhodnutie o odvolaní dňa 29.04.2021.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu sa obhajca obžalovaného v plnom rozsahu pridržal písomne
podaného odvolania a jeho dôvodov. Znovu zdôraznil, že v danej veci nebola riadne preukázaná výška
spôsobenej škody a teda nebola daná ani objektívna stránka žalovaného trestného činu. Má za to, že
pri správnom postupe mal súd prvého stupňa vec postúpiť orgánu, ktorý prejednáva priestupky.

Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí uviedla, že považuje prvostupňový rozsudok
za správny a zákonný vo všetkých jeho výrokoch a navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné
zamietnuť.

Poškodený A. R. na verejnom zasadnutí konštatoval, že vo veci sa už vyjadrovať nebude.

Obžalovaný E. T. na verejnom zasadnutí uviedol, že okresný súd dôkazy správne nevyhodnotil, on
ustálenú výšku škody stále spochybňuje. On síce skutočne poškodeného podviedol, avšak nešlo o
trestný čin, ale iba o priestupok. Poukázal nielen na okolnosti tohto prípadu, ale aj na svoje osobné



pomery, je chorý, má stále zdravotné problémy. Pripojil sa k záverečnému návrhu svojho obhajcu s tým,
že je už sedem mesiacov vo väzbe a domáha sa spravodlivého rozhodnutia.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj
a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,
b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie
treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,
e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo
f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno
nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne
zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže
odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané
v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania
poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

Odvolací súd na základe podaného odvolania prioritne posudzoval, či nie sú splnené podmienky pre
zamietnutie odvolania podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku alebo pre zrušenie napadnutého rozsudku
podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, pričom skutočnosti pre také rozhodnutie nezistil.

Zo spisového materiálu a z vyjadrení strán na verejnom zasadnutí konanom na odvolacom súde vyplýva,
že rozsudok prvostupňového súdu bol napadnutý odvolaním podaným obžalovaným proti výroku o vine,
treste a predchádzajúcemu konaniu prvostupňového súdu, čím odvolací súd preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutého rozsudku v celom rozsahu, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu
predchádzalo. Odvolací súd pritom zistil, že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné, a to vo
vzťahu k výroku o treste a na jeho základe musel byť zrušený rozsudok práve v uvedenom výroku, keďže
napadnutým rozsudkom bol uložený neprimeraný trest.

Odvolací súd na základe vlastných zistení ohľadom posúdenia prejednávanej veci uvádza nasledujúce
skutočnosti:

K výroku, ktorým bol obžalovaný uznaný vinným zo spáchania trestnej činnosti

Odvolací súd má na základe dokazovania, vykonaného na prvostupňovom súde za to, že týmto bolo bez
akýchkoľvek pochybností preukázané spáchanie skutku obžalovaným, ktorého konanie zároveň napĺňa
všetky znaky trestného činu (prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona). Z vykonaných
dôkazov je podľa odvolacieho súdu zrejmé a bezpochyby preukázané, že v mieste, čase a spôsobom
uvedeným v skutkovej vete napadnutého rozsudku obžalovaný E. T. vylákal poškodeného A. R. do
obytného domu v mestskej časti H. na F. hraničiarov č. X a č. X pod zámienkou predaja horského bicykla,
ktorého predaj inzeroval pod menom E. na internetovej stránke www.bazos.sk za sumu 150,- eur, na
uvedenom mieste ponúkol poškodenému A. R. na predaj i ďalší bicykel za celkovú sumu 300,- eur,
pričom následne po vystúpení z výťahu na XI. poschodí požiadal poškodeného, aby s ním nešiel do
chodby pred dvere bytu, kde sa mali údajne nachádzať bicykle, ale zostal pri dverách do chodby, čo
poškodený urobil. Sám obžalovaný po chvíľke prostredníctvom výťahu v bytovom dome na F. hraničiarov
č. X a cez schodisko utiekol z priestorov domu, a to bez toho, aby poškodenému odovzdal zakúpené
bicykle alebo vrátil peniaze, čím spôsobil poškodenému A. R. škodu vo výške 300,- eur a ako zálohu
mu poskytol nefunkčný mobilný telefón zn. ASUS, čiernej farby, bez SIM karty.



V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na podrobne vyhodnotené dôkazy jednotlivo i v ich súvislosti
tak, ako je uvedené v odôvodnení napadnutého prvostupňového rozsudku. Krajský súd v tomto smere
poukazuje na správne zistené skutkové a z nich odvodené právne závery prvostupňového súdu uvedené
v napadnutom rozsudku, na ktoré sa v plnom rozsahu odvoláva, pričom odvolací súd zdôrazňuje a
dopĺňa ich nasledovnými skutočnosťami.

Obžalovaný E. T. do istej miery nepoprel, že chcel podvodným spôsobom vylákať od poškodeného
peniaze, avšak s tým, že fiktívne ponúkal na predaj len jeden bicykel a pred útekom z bytového domu
zinkasoval od poškodeného sumu najprv (ešte počas jazdy autom na miesto činu 10,- eur) a následne
vo výťahu predmetného bytového domu prevzal od poškodeného 120,- eur, a to v šiestich 20 eurových
bankovkách, teda spolu 130,- eur s tým, že sa nič nehovorilo o prípadnej kúpe aj ďalšieho bicykla.

Táto obrana obžalovaného evidentne smeruje k snahe dosiahnuť kvalifikáciu jeho konania „len“ ako
priestupku, pričom jeho tvrdenia sú vyvrátené výpoveďami poškodeného, ktoré sú nemenné, logické a
ako také boli odzrkadlené v samotnej skutkovej vete.

Odvolací súd dodáva, že na strane poškodeného nezistil žiadnu motiváciu pre krivú výpoveď, on sám ani
nebol iniciátorom stretnutia s obžalovaným, ktorý sám podvodné konanie vyvolal, de facto ho i priznal,
i keď v menšom rozsahu.

Takisto je zrejmé, že výpoveď poškodeného je potrebné považovať za pravdivú i s ohľadom na kamerový
záznam, z ktorého sa dá jednoznačne vyvodiť, že poškodený neodovzdal vo výťahu bytového domu 6
ks 20 eurových bankoviek. Tento záznam jednoznačne usvedčuje obžalovaného z klamstva, keďže je
zrejmé, že poškodený vytiahol z peňaženky a obžalovanému na dvakrát odovzdal bankovky odlišnej
nominálnej hodnoty, podľa uvedeného videozáznamu išlo o 20 a 50 eurové bankovky.

Vyššie uvedené úvahy preto jednoznačne smerujú k záveru, že pri ustálení skutkového deja a
pri právnom posúdení konania obžalovaného prvostupňový súd nepochybil a správne počínanie
obžalovaného ustálil ako prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona, spáchaný formou
priameho úmyslu podľa § 15 písm. a/ Trestného zákona. Obžalovaný chcel uviesť obžalovaného do
omylu a na škodu jeho majetku sa obohatiť a súčasne vedel, že takéto porušenie zákonom chráneného
záujmu svojim konaním spôsobí.

Uvedené konštatácie odvolacieho súdu preto priamo vyvracajú odvolacie námietky ohľadom neustálenej
výšky spôsobenej škody, kde práve spomínaným kamerovým záznamom bolo tvrdenie obžalovaného o
prevzatí 6 ks 20 eurových bankoviek vyvrátené, t. j., uznanie viny nie je opreté len o jeden usvedčujúci
dôkaz s tým, že práve na strane obžalovaného existuje celkom zrejmý motív dosiahnuť nižšiu výšku
škody a tým aj prekvalifikáciu jeho konania na priestupok. Vo vzťahu k námietke, že nebol znalecky
skúmaný nefunkčný, resp. čiastočne funkčný mobilný telefón, ktorý poskytol obžalovaný poškodenému
do zálohy za prevzaté peniaze, je potrebné prisvedčiť tomu, že takýto úkon by bol nadbytočný,
keďže poškodený A. R. od obžalovaného T. nechcel kúpiť uvedený mobilný telefón a tento bol len
prostriedkom na oklamanie poškodeného a preto hodnota mobilného telefónu nemá vplyv na výšku
spôsobenej škody. V zmysle vyššie uvedeného preto aj otázka údajného porušenia princípu in dubio
pro reo nemôže byť akceptovaná a odvolaciemu súdu nie je zrejmé, na základe akých logických
argumentov je možné relevantne oprieť odvolacie námietky o existenciu princípu in dubio pro reo. P.
súd je toho názoru, že odvolateľ sa uchýlil k absolutizácii uvedeného princípu, a to bez ohľadu na
splnenú povinnosť prvostupňového súdu vyhodnotiť dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v
ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán
tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Súčasne je možné konštatovať i to, že
okresný súd v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku v odôvodnení svojho rozhodnutia
stručne uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera
a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú.
Z odôvodnenia je zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie
ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa
príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu i náhrady škody.



K výroku o treste

Trestný zákon vo viacerých ustanoveniach upravuje otázku ukladania trestov, a to jednak pri zásadách
ukladania trestov, jednak pri úprave jednotlivých druhov trestov. Základnými ustanoveniami, ktoré musí
súd pri ukladaní trestu zohľadniť je účel trestu (§ 34 ods. 1 Trestného zákona) a vymedzenie okolností,
na ktoré musí súd prihliadnuť pri určovaní druhu trestu a jeho výmery (§ 34 ods. 4 Trestného zákona).

Účelom trestu je zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej
trestnej činnosti (represívny prvok) a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život
(prvok individuálnej prevencie) a súčasne iných odradil od páchania trestných činov (prvok generálnej
prevencie), pričom trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou (§ 34 ods. 1
Trestného zákona).

Pri určení druhu trestu a jeho výmery má súd prihliadnuť na jednej strane na spôsob spáchania činu,
jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na druhej strane na osobu
páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, pričom trest by mal postihovať iba páchateľa tak, aby
bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a blízke osoby (34 ods. 3 a ods. 4 Trestného zákona).

Pri ukladaní trestu je potrebné v prvom rade vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu,
ktorá je určená trestnou sadzbou ustanovenou pri jednotlivých skutkových podstatách trestných činov.
Jednotlivé trestné činy podľa zákonom ustanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia rozdeľuje Trestný
zákon na prečiny a zločiny, resp. obzvlášť závažné zločiny. Tomuto rozdeleniu zodpovedá možnosť súdu
ukladať rôzne druhy trestov, keďže podľa § 34 ods. 2 a ods. 6 Trestného zákona páchateľovi možno uložiť
len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v Trestnom zákone, pričom jednotlivé
druhy trestov možno uložiť samostatne alebo aj viac trestov popri sebe, avšak za trestný čin, ktorého
horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť
rokov, musí súd vždy uložiť aj trest odňatia slobody.

V danom prípade prvostupňový súd rozhodol už dňa 29.01.2020 formou trestného rozkazu s tým,
že uznal obžalovaného za vinného zo spáchania predmetného trestného činu a podľa § 221 ods. 1
Trestného zákona s použitím § 37 písm. m/, § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona, tomuto uložil trest
odňatia slobody vo výmere 14 mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Trestného zákona obžalovaného pre výkon trestu zaradil do ústavu na výkon
trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona súd obžalovanému uložil trest prepadnutia veci, a to
mobilného telefónu zn. ASUS, čiernej farby, č. IMEI1: XXX XXX XXX XXX XXX a č. O XXX XXX XXX
XXX XXX s tým, že podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona vlastníkom prepadnutej veci sa stáva štát.

Napokon podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku obžalovanému uložil povinnosť poškodenému A. R.
uhradiť škodu vo výške 300,- eur.

Na základe podaného odporu so strany obžalovaného vykonal okresný súd dokazovanie na hlavnom
pojednávaní, dospel k rovnakému záveru o otázke viny i právnej kvalifikácie, avšak s tým, že „navýšil“
trest odňatia slobody zo 14 mesiacov na 20 mesiacov.

V tomto ohľade je potrebné prisvedčiť odvolateľovi, že v zmysle ustanovenia § 355 ods. 3 Trestného
poriadku, ak proti trestnému rozkazu podala oprávnená osoba podľa odseku 1 v lehote odpor,
samosudca nariadi vo veci hlavné pojednávanie; pri prejednávaní veci na hlavnom pojednávaní nie
je samosudca viazaný právnou kvalifikáciou ani druhom a výmerou trestu obsiahnutými v trestnom
rozkaze. Na strane druhej je jednoznačné, že v konaní pred súdom (po podaní odporu a nariadení
hlavného pojednávania) nenastali žiadne nové okolnosti, neboli zistené nové skutočnosti a súd vykonal
dôkazy, ktoré boli známe už pri vydávaní trestného rozkazu a preto neexistoval žiadny relevantný
podklad pre to, aby v rozsudku súd prvého stupňa zvýšil trest o ďalších 6 mesiacov.

Podľa názoru odvolacieho súdu je pôvodne uložený trest odňatia slobody vo výmere 14 mesiacov
primeraný, správny a zákonný, zodpovedajúci § 34 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona. Takýto trest



(vo zvýšenej trestnej sadzbe podľa § 38 ods. 4 Trestného zákona, t. j. vo výmere 8 mesiacov až 2
roky), v spojitosti so zistenými okolnosťami, pomermi obžalovaného, jeho doterajším životom, siedmimi
predchádzajúcimi odsúdeniami a existenciou priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m/ Trestného
zákona (obžalovaný už bol pre trestný čin odsúdený), absenciou akejkoľvek poľahčujúcej okolnosti podľa
§ 36 Trestného zákona vo svojom súhrne odôvodňuje záver o tom, že takto uložený trest je v súlade so
zákonom, je primeraný, zodpovedá účelu trestu ustanoveného Trestným zákonom, je aj spravodlivým
trestom, ktorý s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti môže viesť k dosiahnutiu účelu trestu z hľadiska
požiadavky na zabezpečení tak generálnej, ako i individuálnej prevencie.

Pokiaľ sa týka zaradenia obžalovaného do ústavu so stredným stupňom stráženia, toto rozhodnutie
zodpovedá zákonnému ustanoveniu § 48 ods. 2 písm. b/ Trestného zákona, podľa ktorého súd zaradí
páchateľa na výkon trestu odňatia slobody spravidla do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom
stráženia, ak v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu bol vo výkone trestu
odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin; na predchádzajúce odsúdenie sa však
neprihliadne, ak sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený.

S poukázaním na odôvodnenie odvolací súd záverom dodáva, že na základe včas podaného odvolania
obžalovaného, ktoré bolo ustálené ako čiastočne dôvodné, musel byť rozsudok prvostupňového súdu
odvolacím súdom podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Trestného poriadku zrušený vo výroku o treste
odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku s tým, že
v ostatných častiach zostal prvostupňový rozsudok nezmenený.

Odvolací súd rozhodol vo veci sám rozsudkom podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku, keďže nové
rozhodnutie bolo možné urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne
zistený.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný
prostriedok.