{"guid": "29e455a6-3050-4251-84d7-fdec49076711:7d87cb49-0aeb-4abe-b2b6-05541ed015a7", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1113201436.1", "spisova_znacka": "5CoPr/1/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5CoPr/1/2022 z 26. 9. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. septembra 2024, sp. zn. 5CoPr/1/2022, ECLI:SK:KSBA:2024:1113201436.1", "identifikacne_cislo": "1113201436", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Juraj Považan", "sudca_id": 9, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-juraj-povazan-9", "datum_vydania": "2024-09-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "3CdoPr/7/2025", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "69bb3b23-36a1-4d85-9939-1cc29d932b22:992c23db-1715-4086-8794-865f4490f91f", "datum": "2025-07-23", "vztah": "zrusene"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7d87cb49-0aeb-4abe-b2b6-05541ed015a7", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1113201436.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1113201436.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1113201436.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n5CoPr/1/2022\n1113201436\n26. 09. 2024\nJUDr. Juraj Považan\nECLI:SK:KSBA:2024:1113201436.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu\nJUDr. Jany Richterovej a JUDr. Romana Huszára, v spore žalobcu: T. U., M.. XX.XX.XXXX, Q. B. XX,\nXXX XX P. C., zast. SODOMA VULGAN, spol. s r.o., so sídlom v Bratislave, Kominárska 2,4, proti\nžalovanému: Železnice Slovenskej republiky, Bratislava, so sídlom v Bratislave, Klemensova 8, IČO: 313\n645 01, o zaplatenie mzdových nárokov, na odvolanie žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného\nsúdu Bratislava I zo dňa 16.09.2021, č.k. 6Cpr/2/2013-657 takto\nrozhodol:\nOdvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej žalobe vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e.\nŽalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.\nodôvodnenie:\n1. Súd prvej inštancie rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 854,40\neur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 70,67 eur od 13.06.2011 do zaplatenia, 9\n% ročne zo sumy 76,68 eur od 13.07.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 62,82 eur od 13.08.2011\ndo zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 70,67 eur od 13.09.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 76,68 eur\nod 13.10.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 54,97 eur od 13.11.2011 do zaplatenia, 9 % zo sumy\n71,05 eur od 13.12.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 69,72 eur od 13.01.2012 do zaplatenia, 9 %\nročne zo sumy 64,73 eur od 13.02.2012 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 4081 eur od 13.04.2012 do\nzaplatenia, 9 % ročne zo sumy 54,88 eur od 13.05.2012 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 75,99 eur od\n13.06.2012 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 64,73 eur od 13.07.2012 do zaplatenia, to všetko do troch\ndní od právoplatnosti tohto rozsudku. Konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 2.046,38 eur s úrokom\nz omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 200,32 eur od 13.08.2009 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy\n180,87 eur od 13.09.2009 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 106,72 eur od 13.10.2009 do zaplatenia, 9\n% ročne zo sumy 155,82 eur od 13.11.2009 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 116,08 od 13.12.2009 do\nzaplatenia, 9 % ročne zo sumy 143,30 eur od 13.01.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 155,55 eur\nod 13.02.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 107,09 eur od 13.03.2010 do zaplatenia, 9 % ročne\nzo sumy 159, 66 eur od 13.04.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 170,49 eur od 13.05.2010 do\nzaplatenia, 9 % ročne zo sumy 64, 58 eur od 13.06.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 186,09 eur\nod 13.07.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 97,26 eur od 13.08.2010 do zaplatenia, 9 % ročne\nzo sumy 134,49 eur od 13.09.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 123,90 eur od 13.10.2010 do\nzaplatenia, 9 % ročne zo sumy 170,75 eur od 13.11.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 167, 53 eur\nod 13.12.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 168,29 eur od 13.01.2011 do zaplatenia, 9 % ročne\nzo sumy 142,67 eur od 13.02.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 141,22 eur od 13.03.2011 do\nzaplatenia, 9 % ročne zo sumy 128,34 eur od 13.04.2011 do zaplatenia, 0,25 % ročne zo sumy 200,32\neur od 13.04.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 157,20 eur od 13.05.2011 do zaplatenia, 0,25 %\nročne zo sumy 225,36 eur od 13.05.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 154,69 eur od 13.06.2011 do\nzaplatenia, 0,25 % ročne zo sumy 225,36 eur od 13.06.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 123,64\n\neur od 13.07.2011 do zaplatenia, 0,5 % ročne zo sumy 200,32 eur od 13.07.2011 do zaplatenia, 9 %\nročne zo sumy 162,54 eur od 13.08.2011 do zaplatenia, 0,5 % ročne zo sumy 225,36 eur od 13.08.2011\ndo zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 154,69 eur od 13.09.2011 do zaplatenia, 0,5 % ročne zo sumy 225,36\neur od 13.09.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 98,60 eur od 13.10.2011 do zaplatenia, 0,5 %\nročne zo sumy 175,28 eur od 13.10.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 148,85 eur od 13.11.2011\ndo zaplatenia, 0,25 % ročne zo sumy 203,82 eur od 13.11.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 145,\n51 eur od 13.12.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 132,83 eur od 13.01.2012 do zaplatenia, 9 %\nročne zo sumy 126,58 eur od 13.03.2012 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 135,36 eur od 13.04.2012\ndo zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 182,90 eur od 13.05.2012 do zaplatenia, 9 % ročne 125,51 eur od\n13.06.2012 do zaplatenia a v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 991,92 eur zastavil. Vo\nzvyšnej časti žalobu zamietol. Žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal.\n2. Svoje rozhodnutie odôvodnil § 1 ods. 1 písm. a), § 1 ods. 2, § 2 ods. 1 a ods. 2, § 2 ods. 3 písm. j),\n§ 4 ods. 1, § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. o organizácií pracovného času v doprave a o zmene a\ndoplnení zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o\nnelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 309/2007 Z. z.\nv znení účinnom v čase žalobcom vykonávanej pracovnej pohotovosti (ďalej len „zákon č. 462/2007 Z.\nz.“), § 1 ods. 4, § 43 ods. 1 písm. d) ods. 3, § 85 ods. 1, § 96, § 96 ods. 3, § 119 ods. 3, § 120 ods. 4, § 129\nods. 1, § 130 ods. 2, § 132, § 231 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“),\n§ 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov, §\n100, § 101 ods. 1, § 121 ods. 3, § 517 ods. 1 veta prvá, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky\nzákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 10c, § 33 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým\nsa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov v spojení s §\n255 ods. 1, § 255 ods. 2, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok\n(ďalej len „CSP“) a vecne tým, že v rámci konania súd prvej inštancie dospel k záveru o čiastočnej\ndôvodnosti žalobou uplatneného pracovnoprávneho nároku.\n3. V prejednávanej veci bola spornou výška a výpočet mzdového nároku za konkrétny časový úsek,\npočas neaktívnej pracovnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku v zmysle § 96 ods. 3 Zákonníka\npráce, pričom základ sporu vyplynul práve z rozdielneho výkladu príslušného ustanovenia. Žalovaný\npri výpočte mzdových nárokov za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vychádzal zo znenia Smernice\npre odmeňovanie zamestnancov ŽSR č. 341/2004/105 - 0510 (konkrétne body 81. a 82. časti 14,\nkapitoly III) z hodinovej mzdy v roku 2009 vo výške 1,89 eur, v roku 2010 vo výške 1,97 eur a v\nroku 2011 vo výške 2,03 eur. S poukazom na absenciu legálnej definície pomernej časti základnej\nzložky logicky zdôvodnenú potrebu diferencovaného odmeňovania za dobu výkonu práce a dobu\nneaktívnej časti pracovnej pohotovosti bol toho názoru, že pomerná časť základnej zložky mzdy za\npohotovosť na pracovisku u žalobcu zodpovedala dohode v smernici pre odmeňovanie zamestnancov\nŽSR, rešpektujúcej Zákonníkom práce stanovené minimum. Žalobca s uvedeným nesúhlasil, keďže mal\nza to, že pomerná časť základnej zložky mzdy je presne určiteľnou časťou mzdy a zákonné minimum\nby sa malo použiť len v prípade, ak pomerná časť základnej zložky mzdy je pod jeho úrovňou, pričom\nsa pri svojej argumentácií opieral o závery vyslovené T.. I.. V. C. v znaleckom posudku č. X/XXXX\ntýkajúcom sa mzdových nárokov iného zamestnanca žalovaného. Zároveň bolo konštatované, že v\ndanom prípade výška mzdy určená v internej smernici žalovaného za 1 hodinu pracovnej pohotovosti\nbola nižšia ako pomerná časť základnej zložky mzdy žalobcu, a preto sa kolektívna zmluva v časti\nodkazujúcej na úpravu odmeňovania v predmetnej smernici dostala do rozporu s § 96 ods. 3 Zákonníka\npráce, a preto žalobca žiadal od žalovaného doplatiť rozdiel v ním vypočítanej a žalovaným vyplatenej\nnáhrady mzdy s úrokom z omeškania. Nárok uplatnený v priebehu konania za mzdové zvýhodnenie\nza prácu nadčas zobral späť a v súvislosti s tzv. dobou odpočinku, po viacerých zmenách žaloby\nsi voči žalovanému nakoniec uplatňoval rozdiel medzi pomernou časťou základnej zložky mzdy za\nneaktívnu časť pracovnej pohotovosti a žalovaným vyplatenou mzdou odvíjajúcou sa od internej úpravy\nodmeňovania zamestnancov žalovaného.\n4. Súd prvej inštancie sa v úvode zaoberal námietkou premlčania práva, na základe čoho konštatoval, že\nrozhodoval len o nepremlčaných nárokoch žalobcu, a to v rozsahu doplatenia mzdy za mesiace máj 2011\naž jún 2012 s príslušným úrokom z omeškania. Mzdový nárok za čas strávený žalobcom na pracovisku\nmedzi 18.00 až 24.00 v období od augusta 2009 do júna 2012 súd prvej inštancie právne kvalifikoval ako\nnárok na mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa § 96 ods. 1, 2 a 3 Zákonníka\npráce, k čomu sa v zmysle poslednej zmeny žalobného návrhu priklonil nakoniec aj samotný žalobca,\n\nkeď upustil od mzdy za riadny výkon práce a s tým spojené mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas.\nŽalobcovi tak v zmysle § 96 ods. 3 Zákonníka práce patrila mzda vo výške pomernej časti základnej\nzložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu.\nSpornou bola pomerná časť základnej zložky mzdy, ktorú zákonodarca expressis verbis nedefinoval,\navšak súd prvej inštancie súhlasil s názorom žalobcu, že z jednotlivých ustanovení Zákonníka práce\nmožno vyvodiť, že pomernou časťou je časť priamo určiteľná a vyčísliteľná, a to v danom prípade ako\nčasť základnej zložky mzdy pripadajúca na čas pracovnej pohotovosti. Súd prvej inštancie konštatoval,\nže základnou zložkou mzdy uvedenou v § 119 ods. 3 Zákonník práce bolo potrebné všeobecne rozumieť\nzložky mzdy poskytované zamestnancovi podľa odpracovaného času alebo podľa dosiahnutého výkonu.\nSlovné spojenie pomerná časť bolo dôvodné vzhľadom k tomu, že v prípade zamestnanca mohlo ísť o\nosobu, ktorá bola odmeňovaná mesačnou mzdou, a tiež preto, že pracovná pohotovosť nemusí trvať\npresne hodinu. Súd prvej inštancie konštatoval, že ak bol základnou zložkou mzdy mesačný plat, ako\ntomu bolo v prejednávanej veci, potom pomernou časťou je podiel mesačného platu zodpovedajúci\npracovnej pohotovosti. Pomerná časť základnej zložky mzdy sa tak mala rovnať časti mesačnej mzdy\nzodpovedajúcej podielu počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku z mesačného\nfondu pracovného času pre ustanovený týždenný pracovný čas. Z gramatického výkladu § 96 ods. 3\nZákonníka práce možno vyvodiť, že zákonným minimum pre odmeňovanie neaktívnej časti pracovnej\npohotovosti by bolo aplikovateľné len v prípade, ak by základná zložka mzdy bola dohodnutá nižšou\nsumou, ako je minimálna mzda. Nebolo preto možné súhlasiť so žalovaným, že zákon neurčuje pomernú\nčasť základnej zložky mzdy a jej výpočet, a že z uvedeného dôvodu nebolo stanovenie pomernej\nčasti základnej zložky mzdy ako odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na dohode medzi\nzamestnancom a zamestnávateľom. Stotožnil sa s argumentáciou žalovaného, že z úpravy pracovnej\npohotovosti vyplýva úmysel zákonodarcu odlíšiť výšku mzdy za riadny výkon práce, mzdu za aktívnu\na neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a mzdu za pracovnú pohotovosť mimo pracoviska, čo je\nsúladné aj s nadnárodnou právnou úpravou a judikatúrou Európskeho súdneho dvora a tento cieľ je\nzachovaný v tom, že za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti patrí pomerná časť základnej zložky mzdy\nzamestnanca, t. j. nie mzdy v celej výške v rámci zvýhodnení dohodnutých nad rámec základnej zložky\nmzdy. Aj napriek tomu, že v danom prípade nebola dojednaná pohyblivá zložka mzdy, v dôsledku čoho\nsa tarifná mzda žalobcu v celej výške stala základom pre výpočet pomernej časti základnej zložky mzdy,\nbolo potrebné si uvedomiť, že v mnohých prípadoch je základná zložka mzdy dohodnutá pod úroveň\nminimálnej mzdy a na túto zložku sú naviazané následne doplnkové zložky, závislé napr. od výkonnosti\nzamestnanca. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti konštatoval, že s uvedeným počíta aj zákon č.\n663/2007 Z. z. o minimálnej mzde, ktorý určuje zamestnávateľovi vyplatiť zamestnancovi doplatok\nk minimálnej mzde, ak mzda zamestnanca za vykonanú prácu nedosiahne v kalendárnom mesiaci\nminimálnu mzdu, aj keď zamestnanec odpracoval v kalendárnom mesiaci pracovný čas ustanovený\nzamestnávateľom. Zároveň poukázal na subsidiárny charakter uvedeného ustanovenia, v dôsledku\nktorého mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku môže byť dohodnutá v pracovnej\nzmluve alebo kolektívnej zmluve aj inak, avšak u zamestnanca táto mzda nemôže byť dohodnutá v\nnižšej výške ako je pomerná časť základnej zložky mzdy. Kolektívna zmluva a smernica zamestnávateľa\npriznáva zamestnancom nárok na mzdu za pracovnú pohotovosť vo výške zákonného minima, avšak\nvôbec nereflektuje, že u niektorých zamestnancov môže byť pomerná časť základnej zložky mzdy\nvyššia ako minimálna mzda, v dôsledku čoho priznáva zamestnancom nárok na mzdu v nižšej výške,\na preto ju súd prvej inštancie v tejto časti s poukazom na § 231 ods. 1 Zákonníka práce a § 4 ods.\n2 zákona č. 2/1991 Zb. označil za neplatnú. Súd prvej inštancie výšku mzdy za dobu neaktívnej časti\npracovnej pohotovosti na pracovisku určil tak, že výsledok podielu tarifnej mzdy žalobcu a mesačného\nfondu pracovného času vynásobil počtom hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku.\nVychádzal pritom z fondu pracovného času uvedeného na výplatných páskach žalobcu za rozhodné\nobdobie, ktorý sa presne zhodoval s fondom pracovného času použitím pri výpočte znalkyňou T.. I..\nC. v znaleckom posudku č. X/XXXX vo veci zamestnanca Š., rovnako tak z výplatných pások prevzal\nvýšku mesačného základu mzdy. Počet hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti nebol v konaní\nsporný a vyplýval zo žalovaným predloženého rozpisu, ktorý bol predpokladom aj pre jeho výpočet výšky\nmzdového nároku. Rovnako z uvedeného rozpisu vyplynula aj žalovaným skutočne vyplatená výška\nmzdy, ktorú súd použil na zápočet voči súdom vyčíslenej výške žalovaného nároku za ten-ktorý mesiac,\nktorá korešpondovala s výpočtom žalobcu predloženým súdu v októbri 2020 a predstavuje násobok\npočtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku a hodinovej mzdy určenej v smernici\nodmeňovaní. Vo vzťahu k výpočtu predloženého žalovaným sa súd prvej inštancie nestotožnil len s\nvýpočtom náhrady za pracovnú pohotovosť v mesiacoch apríl, máj a jún 2012, kedy fond pracovného\nčasu v apríli predstavoval 160,50 (nie 165,85), v máji 165,85 (nie 160,50) a v júni 160,50 (nie 165,85), v\n\ndôsledku čoho žalobcovi vznikol za uvedené mesiace nárok v inej ako žalobcom uplatnenej výške. Súd\nprvej inštancie tak žalobcovi priznal doplatok k mzde za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti v celkom\nvýške 854,40 eur. Z výpočtu pomernej časti základnej zložky u žalobcu tak súd prvej inštancie zistil, že\ntáto za celé obdobie prevyšovala výšku minimálneho mzdového nároku, príp. výšku minimálnej mzdy, a\npreto pomerná časť základnej zložky mzdy bola určujúca pre výpočet mzdy za neaktívnu časť pracovnej\npohotovosti. Súd prvej inštancie pri výpočte zohľadnil skutočnosť, že medzi stranami sporu nebolo\ntvrdené, že by žalobca v súvislosti s výkonom neaktívnej časti pracovnej pohotovosti čerpal náhradné\nvoľno, čo by malo vplyv na výpočet mzdových nárokov. Nakoľko žalobca je v zmysle zákona č. 461/2003\nZ. z. platiteľom odvodov poistného, bolo potrebné určiť výšku mzdového nároku voči zamestnávateľovi\nvo forme hrubej mzdy, z ktorej následne si bude žalobca voči štátu, nie voči zamestnávateľovi, ktorý\nbol len odvádzateľom odvodov, plniť odvodovú povinnosť. Nevyplatením mzdy vo výške súladnej s\nustanoveniami Zákonníka práce v lehote splatnosti sa žalovaný súčasne dostal do omeškania, a preto\nsúd vyhovel žalobe aj v časti požadovaného úroku z omeškania uplatneného v súlade s § 517 ods. 1\na 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995, t. j. žalobcovi priznal úrok z\nomeškania vo výške 9 % z výšky nedoplatku mzdy za príslušný mesiac obdobia máj 2011 až jún 2012.\nPočiatok omeškania bol stanovený dňom nasledujúcim po dni splatnosti u žalovaného. O nároku na\nnáhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa procesných zásad, t. j. v časti v ktorej bolo\nkonanie zastavené podľa zásady zavinenia vyjadrenej v § 256 ods. 1 CSP a vo zvyšnej časti, ktorá bola\npredmetom meritórneho rozhodovania, podľa zásady pomeru úspechu vyjadrenej v § 255 ods. 1 CSP.\n5. Voči žalobe vyhovujúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie z\ndôvodu, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam, a teda rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný\nvyjadril najmä nesúhlas s názorom súdu prvej inštancie ohľadom výkladu § 96 ods. 3 Zákonníka\npráce, a to z dôvodu, že tak ako súd prvej inštancie ustálil výklad uvedeného ustanovenia v zásade\nznamená, že ide doslova o matematický prepočet z mesačnej základnej zložky mzdy na hodinovú.\nV uvedenom výklade potom súd prvej inštancie úplne opomenul zohľadniť fakt, že zákonodarca v §\n96 ods. 3 Zákonníka práce hovorí o pomernej časti základnej zložky mzdy, nie o základnej zložke\nmzdy prepočítanej na čas trvania pracovnej pohotovosti v pomere 1:1, resp. alikvotnej časti základnej\nzložky mzdy. Podľa názoru žalovaného z daného slovného spojenia „pomerná časť základnej zložky\nmzdy“ nevyplývalo, že výšku odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti možno určiť iba ako\npodiel mesačnej základnej zložky mzdy zamestnanca zodpovedajúci času pracovnej pohotovosti.\nMožno z neho maximálne vyvodiť, že táto odmena mala mať určitý vzťah k základnej zložke mzdy.\nNeznamená však, že by nemohla byť určená napr. pevnou sumou, ktorá by zodpovedala konkrétnej\nčasti základnej zložky mzdy. Možno z neho len vyvodiť, že predmetná odmena nemohla byť nižšia\nako minimálna mzda. Podľa názoru žalovaného výklad § 96 ods. 3 Zákonníka práce tak, ako ho\nprezentoval súd prvej inštancie, t. j. výklad, ktorý umožňuje totožné odmeňovanie výkonu práce a\npracovnej pohotovosti, nezohľadňoval odlišnosť medzi obdobím, počas ktorého bola práca skutočne\nvykonávaná a obdobím, kedy k výkonu práce nedošlo. Žalovaný zdôraznil, že takáto požiadavka na\nrovnaké odmeňovanie nevyplývala zo žiadneho ustanovenia, pričom odporovala elementárnej logike\na bola v rozpore s princípmi spravodlivosti. Žalovaný uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky\noznačil § 96 ods. 3 Zákonníka práce za dispozitívne ustanovenie. V prípade osobitnej úpravy mzdy za\nneaktívnu časť pracovnej pohotovosti v kolektívnej zmluve sa preto mali na odmeňovanie neaktívnej\nčasti pracovnej pohotovosti použiť mzdové podmienky podľa tejto kolektívnej zmluvy. Žalovaný preto\nzákladnú zložku neupravil, ale priamo v smernici pre odmeňovanie, ktorá tvorí prílohu kolektívnej zmluvy,\nupravil odmeňovanie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti. Žalovaný mal za to, že tým bolo dodržané\nznenie § 96 ods. 3 Zákonníka práce. Žalovaný predovšetkým upozornil, že zvýhodnenia dohodnuté\nnad rámec základnej zložky mzdy sú stanovené väčšinou Zákonníkom práce, nad tento rozsah môžu\nbyť predmetom dohody medzi zamestnancom a zamestnávateľom, resp. dohodnuté v kolektívnej\nzmluve. Žalovaný zdôraznil, že právna úprava neukladá zamestnávateľovi povinnosť dohadovať so\nzamestnancami variabilnú zložku ich mzdy, ktorou väčšinou býva poskytovanie nezaručených zložiek\nmzdy, ako sú odmeny alebo prémie, pričom nie je ničím výnimočným, že k dohode o takýchto\nzložkách mzdy nedôjde a zamestnávateľ odmeňuje zamestnanca len v rozsahu základnej zložky mzdy\na povinných mzdových zvýhodnení vyplývajúcich zo Zákonníka práce. Vo vzťahu k ostatným zložkám\nmzdy žalovaný uviedol, že pokiaľ ide o obligatórne zložky mzdy ako napr. mzdové zvýhodnenie za\nprácu nadčas, resp. ďalšie mzdové zvýhodnenia, tieto slúžia ako odmena pre zamestnanca za samotnú\nskutočnosť práce nad ustanovený fond pracovného času, príp. za výkon práce v špecifických časoch.\nTo, že ich zamestnávateľ nevypláca zamestnancovi z dôvodu, že nespĺňa podmienky na poskytnutie\n\ntýchto mzdových zvýhodnení, resp. ďalších variabilných zložiek mzdy neznamená, že ide o pracovnú\npohotovosť. Žalovaný trval na tom, že jediný možný, logický a spravodlivý výklad § 96 ods. 3 Zákonníka\npráca je ten, že mzda za pracovnú pohotovosť môže byť nižšia ako základná zložka mzdy, pričom jej\nvýška predstavuje určitú - pomernú časť základnej zložky mzdy. O akú pomernú časť pôjde, Zákonník\npráce pritom presne nestanovuje. Nakoľko však išlo o mzdu s prihliadnutím na § 119 Zákonníka práce\nje možné odvodiť, že túto pomernú časť dohodne zamestnávateľ s príslušnou odborovou organizáciou\nv kolektívnej zmluve alebo so zamestnancom v pracovnej zmluve. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd\nnapadnutý rozsudok v časti výroku I. v zmysle § 388 CSP zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol\nako nedôvodnú.\n6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného označil rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny,\npričom sa s jeho obsahom plne stotožnil. Vo vzťahu ku gramatického výkladu § 96 ods. 3 Zákonníka\npráca uviedol, že tento bol jednoznačný, t. j. podiel základnej zložky mzdy a počtu hodín vo fonde\npracovného času za príslušný kalendárny mesiac. V zmysle § 231 ods. 4 Zákonníka práce je prípustné\ndohodnúť v rámci normatívnej časti kolektívnej zmluvy iba výhodnejšie pracovné a mzdové podmienky,\nv porovnaní s podmienkami stanovenými platnou právnou úpravou, s výnimkou prípadu, ak je právna\nnorma upravujúca pracovné alebo mzdové podmienky absolútne kogentná. Žalobca mal za to, že\nprávna otázka, od ktorej výkladu záviselo rozhodnutie vo veci, bola v právnej úprave vymedzená\njasne a zrozumiteľne a nepripúšťala iný rozumný výklad ako ten, ktorý si osvojil súd prvej inštancie.\nŽalobca zároveň zdôraznil, že zamestnanec mal v zmysle § 96 ods. 3 Zákonníka práce nárok na\npomernú časť základnej zložky mzdy, ktorá sa vypočítala ako podiel základnej zložky mesačnej mzdy\nzamestnanca a počtu hodín vo fonde pracovného času zamestnanca za príslušný kalendárny mesiac.\nČasť § 96 ods. 3 Zákonníka práce „najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa\nosobitného predpisu“ bolo potrebné vykladať ako korekciu výpočtu pomernej časti základnej zložky mzdy\nvo výnimočných prípadoch, nie ako možnosť dohodnúť v kolektívnej zmluve nižšiu mzdu za neaktívnu\nčasť pracovnej pohotovosti zamestnanca na pracovisku zamestnávateľa. Záverom navrhol, aby odvolací\nsúd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil a zaviazal žalovaného\nna zaplatenie náhrady trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n7. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že zo slovného spojenia „pomerná časť základnej zložky mzdy“\nnevyplýva, že výšku odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti možno určiť iba ako podiel\nmesačnej základnej zložky mzdy zamestnanca zodpovedajúcu času pracovnej pohotovosti. Bolo možné\nmaximálne vyvodiť, že táto odmena by mala mať určitý vzťah k základnej zložke mzdy. Neznamenalo to\nvšak, že by nemohla byť určená napr. pevnou sumou, ktorá by zodpovedala konkrétnej časti základnej\nzložky mzdy, t. j. zákonodarca nehovoril o základnej zložke mzdy prepočítanej na čas trvania pracovnej\npohotovosti v pomere 1:1, t. j. o alikvotnej časti základnej zložky mzdy. Žalovaný zdôraznil, že pri\nvýkone práce reálne došlo k činnosti zamestnanca, avšak pracovná pohotovosť, tak ako ju definuje\nZákonník práce, je len stavom pripravenosti, t. j. čakaním na výkon práce a nie reálnym výkonom práce.\nŽalovaný preto trval na tom, že výkon práce nemôže byť odmeňovaný rovnako ako čakanie na výkon\npráce. Žalovaný sa nestotožnil s názorom žalobcu, že zamestnanec mal mať postavenie slabšej strany.\nUviedol, že toto postavenie neznamená, že zamestnanec má mať automaticky nárok, aby príslušný súd\nrozhodol každý spor, ktorý vedie so zamestnávateľom v jeho prospech, a to obzvlášť v prípadoch, ak by\ntakéto rozhodnutie malo byť v rozpore s právnymi predpismi. Na základe uvedeného žalovaný zotrval\nna návrhu, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v časti výroku I. v súlade s § 388 CSP zmenil a žalobu\nv celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú.\n8. Žalobca v odvolacej duplike konštatoval, že ak by chcel zákonodarca zrozumiteľným spôsobom\nvyjadriť pravidlo, že zamestnanec by mal za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku\nzamestnávateľa mať nárok na mzdu dohodnutú v individuálnej alebo kolektívnej pracovnej zmluve,\nminimálne vo výške minimálnej hodinovej mzdy určenej príslušným právnym predpisom, spravil by to\nobdobne ako vo všetkých ostatných prípadoch, v ktorých reguluje výšku mzdovej kompenzácie, náhrady\nmzdy či iného plnenia, a to stanovením najnižšej možnej hodnoty. Možnosť dohodnúť inú mzdu za\npracovnú pohotovosť vyplýva z jednostrannej kogentnosti noriem pracovného práva vyjadrenej v § 1\nods. 6 a § 231 ods. 4 Zákonníka práce. Nedáva žiadny zmysel, prečo by zákonodarca do textu právnej\nnormy zahŕňal mätúci pojem „pomerná časť základnej zložky mzdy“ na vyjadrenie možnosti dojednania\nvýhodnejšej úpravy v prospech zamestnanca. Žalobca mal za to, že nebolo jeho úlohou podať podrobný\ndoktrinálny právny výklad pojmu „pomerná časť základnej zložky mzdy“ vo vzťahu k všetkým inštitútom\nZákonníka práce a ani sa oň nechcel pokúšať. Záverom požiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej\n\ninštancie ako vecne správne v napadnutej časti potvrdil a zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy\nodvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n9. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej\nčasti a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), postupom bez\nnariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contratio v spojení s § 219 ods. 3 CSP) odvolaním\nnapadnutý výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.\n10. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 402/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave ak ďalej\nnie je ustanovené inak, pracovná pohotovosť v doprave na účely tohto zákona je čas, počas ktorého\nzamestnanec v doprave nemusí byť na pracovisku, ale je povinný byť zamestnávateľovi k dispozícií\npripravený začať vykonávať prácu na jeho pokyn nad určený týždenný pracovný čas. Tento čas a\njeho predpokladané trvanie musí zamestnanec v doprave poznať vopred, najmä na základe rozvrhu\npracovných zmien alebo podľa cestovného poriadku.\n11. Podľa § 4 ods. 6 zákona č. 402/2007 Z. z. čas pracovnej pohotovosti, počas ktorého zamestnanec\nv doprave podľa požiadaviek zamestnávateľa vykonáva prácu alebo je povinný byť na pracovisku\npripravený na výkon práce, sa započítava do pracovného času, za ktorý patrí zamestnancovi v doprave\nmzda.\n12. Podľa § 85 ods. 1 Zákonníka práce, pracovný čas je časový úsek v ktorom je zamestnanec k\ndispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou.\n13. Podľa § 85 ods. 2 Zákonníka práce, doba odpočinku je akákoľvek doba, ktorá nie je pracovným\nčasom.\n14. Podľa § 96 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ v odôvodnených prípadoch na zabezpečenie\nnevyhnutných úloh nariadi zamestnancovi alebo sa s ním dohode, aby sa mimo rámca rozvrhu\npracovných zmien a nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia\npracovného času zdržiaval po určený čas na dohodnutom mieste a bol pripravený na výkon práce podľa\npracovnej zmluvy, ide o pracovnú pohotovosť.\n15. Podľa § 96 ods. 2 Zákonníka práce čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a\nje pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa\npovažuje za pracovný čas.\n16. Podľa § 96 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom do 1.9.2011 za každú hodinu neaktívnej časti\npracovnej pohotovosti na pracovisku podľa odseku 2 patrí zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti\nzákladnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku ustanoveného v § 120\nods. 4 ZP v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce.\n17. Podľa § 96 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom od 1.9.2011 za každú hodinu neaktívnej časti\npracovnej pohotovosti na pracovisku podľa odseku 2 patrí zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti\nzákladnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného\npredpisu.\n18. Podľa § 96 ods. 4 Zákonníka práce čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na dohodnutom\nmieste mimo pracoviska a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť\npracovnej pohotovosti, ktorá sa nezapočítava do pracovného času.\n19. Podľa § 96 ods. 6 Zákonníka práce čas, keď zamestnancovi počas pracovnej pohotovosti vykonáva\nprácu, je aktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za prácu nadčas.\n20. Podľa § 120 ods. 4 Zákonníka práce sadzba minimálneho mzdového nároku pre príslušný stupeň\nje násobkom hodinovej minimálnej mzdy pri ustanovenom týždennom pracovnom čase 40 hodín\nalebo minimálnej mzdy v eurách za mesiac, ak ide o zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou\nustanovenou osobitným predpisom.\n\n21. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku\nvecne správne.\n22. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\n23. Podľa § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami\nstrán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení\nrozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými\ntvrdeniami uvedenými v odvolaní.\n24. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.\n25. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov\nk nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd uvádza, že úlohou súdu je hodnotiť dôkazy podľa\nsvojej úvahy, pričom musí starostlivo prihliadať na všetko, čo počas konania vyšlo najavo, vrátane toho,\nčo strany sporu uviedli pri samotnom hodnotení dôkazov, súd nie je obmedzovaný právnymi predpismi\nako má dôkaz hodnotiť, uplatňuje sa totiž jedna zo základných zásad, a to zásada voľného hodnotenia\ndôkazov. Kontrola hodnotenia dôkazov sa pritom spravidla realizuje práve odôvodnením rozsudku (§ 220\nods. 2 CSP), ktorý zaväzuje súd k tomu, aby vo svojom rozhodnutí uviedol, čoho sa žalobca domáhal,\naké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku boli použité, ako sa vyjadrila\nprotistrana a aké prostriedky procesnej obrany použila. Zároveň je úlohou súdu, aby jasne a výstižne\nposúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré považoval za preukázané a\nktoré nie, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil. Súd prvej inštancie má povinnosť dbať na to, aby\nodôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.\n26. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis\na svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite\nvyplývajú v logickej nadväznosti s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v\nsúhrne vytvárajú skutkový nález súdu. V súvislosti s námietkou žalovaného, že napadnuté rozhodnutie\nspočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť\nsúdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na\nzistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny\nprávny predpis alebo ak síce aplikoval správny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo\nsprávnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci odvolací súd\npovažoval skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne. Zároveň\nsúd prvej inštancie v predmetnej veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na\nzistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti žaloby na zaplatenie žalovanej istiny\ntitulom náhrady mzdy za výkon pracovnej pohotovosti. Vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s §\n191 CSP. Vec posúdil správne po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné\nustanovenia Zákonníka práce a zákona č. 462/2007 Z. z. Predmetom odvolacieho konania bolo\nposúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti priznanej\nnáhrady mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku.\n27. Smernica žalovaného pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR č. 341/2004/105-0510 označuje čas,\npočas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu\nnevykonáva, ako neaktívny čas pracovnej pohotovosti, ktorý sa v zmysle § 85 Zákonníka práce považuje\nza pracovný čas. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na vymedzenie pojmu pracovná pohotovosť\nv zmysle Zákonníka práce. Základnou charakteristikou pracovnej pohotovosti je výkon nevyhnutných\nprác, ktoré je potrebné uskutočniť v odôvodnených prípadoch mimo rámca rozvrhu pracovných zmien.\nV súvislosti s vymedzením pracovnej pohotovosti Zákonník práce (ZP) rozlišuje pracovnú pohotovosť\nnariadenú zamestnávateľom a pracovnú pohotovosť dohodnutú so zamestnancom. Za základný\npojmový znak pracovnej pohotovosti treba považovať skutočnosť, že sa zamestnanec zdržiava po určitý\nčas na určitom mieste a je pripravený na výkon práce. Odmeňovanie pracovnej pohotovosti ZP upravuje\nbuď vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy alebo na úrovni zákonného minima. Ustanovenie §\n96 ods. 3 určuje zákonný limit, pod ktorý nesmel žalovaný ako zamestnávateľ klesnúť pri výplate náhrady\nmzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Výkladom citovaného zák. ustanovenia je možné dospieť\n\nk záveru, že zamestnancovi patrí mzda v prvom rade vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy,\nnajmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku ustanoveného v § 120 ods. 4 v eurách za hodinu\npre prvý stupeň náročnosti práce od 1.9.2011 najmenej vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu\npodľa osobitného predpisu. Pri určení mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku\nžalovaný v prípade žalobcu garantoval minimálne nároky kladené na odmeňovanie neaktívnej časti\npracovnej pohotovosti na pracovisku, avšak nezaoberal sa skutočnosťou, či pomerná časť základnej\nzložky mzdy zamestnanca nie je vyššia ako je jej garancia stanovená v predpise.\n28. Žalovaný namietal výklad § 96 ods. 3 Zákonníka práce, pričom mal za to, že z tohto ustanovenia\nnevyplýva, že výšku odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti možno určiť iba ako podiel\nmesačnej základnej zložky mzdy zamestnanca zodpovedajúcu času pracovnej pohotovosti. Podľa jeho\nnázoru možno len vyvodiť, že predmetná odmena nemohla byť nižšia ako minimálna mzda. Odvolací\nsúd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že pomerná časť je priamo určiteľná a vyčísliteľná, a\nto v danom prípade ako časť základnej zložky mzdy pripadajúca na čas pracovnej pohotovosti. Pomerná\nčasť základnej zložky mzdy sa tak má rovnať časti mesačnej mzdy zodpovedajúcej podielu počtu\nhodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku z mesačného fondu pracovného času pre\nustanovený týždenný pracovný čas.\n29. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že odmeňovanie zamestnancov bolo\ndohodnuté v rámci Kolektívnej zmluvy ŽSR a aj keď mohlo byť podľa názoru žalovaného dohodnuté aj\nv menšom rozsahu, ako je minimálny mzdový nárok, bolo dohodnuté tak, ako to vyžaduje § 96 ods. 3,\nt.j. vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách\nza hodinu podľa osobitného predpisu. Ďalej žalovaný tvrdil, že Zákonník práce prioritne ponecháva\ndohodu o mzde na riešenie v rámci kolektívnej zmluvy a táto dohoda sa vzťahovala aj na odmeňovanie\nzamestnancov ŽSR -ZPOŽ - hasičských útvarov, teda aj na samotného žalobcu, vychádzal z toho, že\nodmeňovanie pracovnej pohotovosti bolo dohodnuté v rámci Smernice pre odmeňovanie (111. kapitola,\nčasť 14, bod 82), ktorá je súčasťou Kolektívnej zmluvy ŽSR. Avšak v tejto súvislosti odvolací súd\npoukazuje na § 4 ods. 2 zákona 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní, v zmysle ktorého neplatná je\nkolektívna zmluva v tej časti, ktorá je v rozpore so všeobecným záväzným predpisom. K argumentácii\nžalovaného, ktorou chcel preukázať správnosť postupu zamestnávateľa pri vyplácaní mzdových náhrad\nza pracovnú pohotovosť odvolací súd udáva, že sa s ňou nestotožňuje.\n30. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania žalovaného nie je spôsobilý\nspochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne\nv ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také skutočnosti, ktoré by mohli\nspochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje\nrozhodnutie.\n31. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súd prvej inštancie v odvolaní napadnutej časti podľa\n§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.\n32. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §\n255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalovanému nárok\nna náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.\n33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval\nako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v\nplnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už\nprv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca\nalebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\n\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces (§ 420 CSP).\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).\nDovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti\nuzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom\nplnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok\nodvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok\nminimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo\npohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen\na) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je\npodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427\nods. 1,2 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom\nfyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická\nosoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto\nzákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou\nna zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo\nodborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické\nvzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).", "vazby": {"stav": {"sz": "3CdoPr/7/2025", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "69bb3b23-36a1-4d85-9939-1cc29d932b22:992c23db-1715-4086-8794-865f4490f91f", "datum": "2025-07-23", "vztah": "zrusene"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "6Cpr/2/2013", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ea907900-5908-4d8c-bc66-ea14909dd710:a4889e13-091c-4b8d-af0a-bbd55b0a27b3", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Cpr/2/2013", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 6Cpr/2/2013 z 27. 3. 2014", "sud": "Okresný súd Považská Bystrica", "datum_vydania": "2014-03-27", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ea907900-5908-4d8c-bc66-ea14909dd710:a4889e13-091c-4b8d-af0a-bbd55b0a27b3"}], "citovane_v": []}