{"guid": "264588f0-536d-42ed-bf3f-c5d100253cde:6b16b01a-2fb1-47a7-ba6e-5b434e27ae10", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1116218511.2", "spisova_znacka": "9Co/122/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/122/2023 z 24. 10. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. októbra 2024, sp. zn. 9Co/122/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:1116218511.2", "identifikacne_cislo": "1116218511", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Roman Huszár", "sudca_id": 163, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-huszar-163", "datum_vydania": "2024-10-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6b16b01a-2fb1-47a7-ba6e-5b434e27ae10", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1116218511.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1116218511.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1116218511.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n9Co/122/2023\n1116218511\n24. 10. 2024\nJUDr. Roman Huszár\nECLI:SK:KSBA:2024:1116218511.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu\nJUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: D. P., Z.. XX.X.XXXX,\nQ. X, B., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti\nSlovenskej republiky, Račianska 71, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu a\nžalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. B1-19C/99/2016-461 zo dňa 26.septembra\n2023, takto\nrozhodol:\nOdvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti ( výrok I.), v zamietajúcej\nčasti týkajúcej sa zaplatenia sumy 6.920,- € (výrok II.) a vo výroku o nároku na náhradu trov\nkonania (výrok III. ) p o t v r d z u j e .\nŽiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom ( v poradí druhým) súd prvej inštancie rozhodol tak, že : I. Žalovaný je\npovinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 12.080,- € titulom náhrady nemajetkovej ujmy, a to do 30\ndní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. Súd žalobu vo zvyšnej časti zamieta. III. Žalobca má nárok na\nnáhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 80,46%.\n1.1. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalobca sa žalobou (v znení jej opravy) domáhal náhrady škody\nv sume 1.615,16,- € a nemajetkovej ujmy vo výške 19.000,- € titulom nezákonného trestného stíhania,\nnezákonného rozhodnutia a rozhodnutia o väzbe. Vo veci samej súd rozhodol rozsudkom sp. zn.\n19C/99/2016 zo dňa 03.09.2018 tak, že žalovaného zaviazal na zaplatenie náhrady škody vo výške\n276,66,- € spolu s príslušenstvom a vo zvyšnej časti, t.j. v časti majetkovej škody v sume 1.338,50,€ s príslušenstvom a v časti nemajetkovej ujmy v sume 19.000,- € s príslušenstvom žalobu zamietol.\nÚspešnému žalovanému súd nepriznal nárok na náhradu trov konania. Súd žalobu v časti nemajetkovej\nujmy zamietol z dôvodu nepreukázania nemajetkovej ujmy žalobcom, neunesenia dôkazného bremena.\nProti uvedenému rozsudku podali odvolanie obe strany sporu. Krajský súd v Bratislave rozsudkom\nč. k. 9Co/35/2019-297 zo dňa 30.01.2020 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej\nčasti a v zamietajúcej časti týkajúcej sa náhrady škody vo výške 1.338,50,- € s príslušenstvom potvrdil\na vo zvyšnej zamietajúcej časti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na\nďalšie konanie. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že sa odvolací súd v plnom\nrozsahu stotožnil so závermi súdu prvej inštancie o tom, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo\npotrebné považovať za nezákonné rozhodnutie, keďže žalobca bol spod obžaloby oslobodený z dôvodu,\nže skutok nebol trestným činom. Podľa odvolacieho súdu preto nemôžu v žiadnom prípade obstáť\nnámietky žalovaného, podľa ktorých v prípade žalobcu nebolo trestné konanie ukončené štandardne a\nna osobitosť trestnej veci žalobcu, a to s poukazom na duševný stav žalobcu, nebolo možné vychádzať\n\nz ustálenej judikatúry. Rovnako za správny považoval záver súdu prvej inštancie, že nezákonným\nrozhodnutím bolo aj rozhodnutie o vzatí žalobcu do väzby a žalovaný neuniesol dôkazné bremeno\na nepreukázal, že si žalobca väzbu zavinil sám. Odvolací súd uzavrel, že samotná skutočnosť, že\nžalobca bol v minulosti viackrát súdne trestaný, sama osebe neznamená, že žalobca väzbu zavinil, keď\nneboli preukázané žiadne ďalšie skutočnosti, že by mohol pokračovať v trestnej činnosti. Krajský súd\nsa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie aj ohľadom odôvodnenia o neprihliadnutí na vznesenú\nnámietku premlčania. Ohľadom žalobcom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom\ntrestného stíhania, rozhodnutia o väzbe a prieťahov odvolací súd uviedol, že trestné stíhanie trvajúce\n9 rokov a 5 mesiacov za trestnú činnosť s výkonom väzby v trvaní 77 dní, ktoré bolo skončené\noslobodením spod obžaloby, pretože skutok sa nestal alebo nebol trestným činom, predstavuje veľmi\nzávažný zásah do súkromnej a osobnej sféry jednotlivca a v právnom štáte je nevyhnutné, aby bol\nza taký závažný zásah odškodnený. Krajský súd odkázal na článok 46 ods. 3 Ústavy SR a uviedol,\nže použitím zákona č. 514/2003 Z. z. v prípadoch zodpovednosti štátu za škodu nesmie dôjsť priamo\nani nepriamo k obmedzeniu rozsahu základného práva zaručeného v článku 46 ods. 3 ústavy, t.j. je\nnutné kompenzovať všetku ujmu, ktorú by bolo možné namietať podľa článku 46 ods. 3 ústavy. Podľa\nuvedeného rozhodnutia za nesplniteľné dôkazné bremeno odvolací súd označil požiadavky súdu prvej\ninštancie na preskúmanie finančného ocenenia nehmotnej ujmy žalobcu, najmä v oblasti osobných,\nrodinných, sociálnych vzťahov či psychického stavu, pretože sa nemajetková ujma nepreukazuje.\nVzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím alebo\nnesprávnym úradným postupom. Ide o stav mysle poškodenej osoby, ktorý sa preukazuje empaticky.\nPodľa odvolacieho súdu za situácie, kedy žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody\nspôsobenej nezákonným rozhodnutím, pričom však preukáže a odôvodní, že mu taká škoda vznikla,\nnemôže súd prvej inštancie rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec priznaná alebo že medzi\nprotiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou škodou nie je príčinná súvislosť. Po vrátení veci súdu\nprvej inštancie zostal predmetom sporu žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v\ncelkovej sume 19.000,- € s príslušenstvom.\n1.2. Súd prvej inštancie vo vzťahu k uplatnenému nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch\nvychádzal z listinných dôkazov, z ktorých ustálil skutkový stav veci podľa ktorého Uznesením Okresného\nriaditeľstva PZ Bratislava IV, Úrad justičnej a kriminálnej polície, Odbor skráteného vyšetrovania,\nOddelenie skráteného vyšetrovania F., Č.: H.-XXXX/X-H.-F.-XXXX zo dňa 24.12.2005 bolo voči\nžalobcovi a ďalšej osobe vznesené obvinenie pre trestný čin poškodzovania cudzej veci vykonaný\nspolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona k § 257 ods. 1 Trestného zákona. Okresná\nprokuratúra Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. XPv/XXXX/XX podala dňa 25.12.2005 návrh na\nvzatie žalobcu do väzby podľa § 77 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm.\nb) a c). Z odôvodnenia uvedeného v návrhu vyplýva, že obaja obvinení popierali spáchanie skutku a\nhrozilo u nich, že v prípade ponechania ich na slobode by na seba navzájom pôsobili ako spoluobvinení,\nu žalobcu hrozila aj obava z pokračovania v trestnej činnosti vzhľadom na predchádzajúce konflikty\ns poškodeným a vzhľadom na lekárske správy z 7.11.2005, podľa ktorých žalobca je 12 rokov v\nsústavnej psychiatrickej starostlivosti s klinickou diagnózou schizoafektívna psychóza. Z uvedeného\nnávrhu bolo tiež zistené, že si žalobca zvolil obhajcu. Uznesením Okresného súdu Bratislava IV sp.\nzn. K. XXX/XXXX zo dňa 27.12.2005 boli obvinení, t. j. aj žalobca vzatí do väzby podľa § 68 ods. 1\nTrestného poriadku z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. c) (obava z pokračovania v páchaní\nďalšej trestnej činnosti) s tým, že väzba u oboch začala plynúť dňa 23.12.2005 o 21.15 hod. Z\nodôvodnenia uznesenia vyplýva, že sa žalobca priznal, že v minulosti mal konflikt s poškodeným, za\nktorý bol právoplatne odsúdený. Žalobca bol liečený pre psychiatrické ochorenie. Okresné riaditeľstvo\nPZ Bratislava IV, Úrad justičnej a kriminálnej polície v konaní vedenom pod Č.V.: H.-XX/OVK-F.-XXXX\nO. vydalo dňa 27.2.2006 upozornenie o zmene právnej kvalifikácie, podľa ktorého sa skutok, pre ktorý\nbolo aj žalobcovi vznesené obvinenie, bude v ďalšom konaní posudzovať vo vzťahu k žalobcovi ako\npomoc k pokusu trestného činu poškodzovania cudzej veci podľa § 10 ods. 1 písm. c), § 8 ods. 1, §\n257 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona účinného do 31.12.2005. Uznesením Krajského súdu v\nBratislave sp. zn. XTpo/XX/XX zo dňa 9.3.2006 sa zrušilo sťažnosťou napadnuté uznesenie Okresného\nsúdu Bratislava IV zo dňa 31.1.2006 v celom rozsahu, ktorým súd prvého stupňa zamietol žiadosť\nžalobcu o prepustenie z väzby na slobodu a neprijal písomný sľub, a žalobca sa ihneď prepustil z\nväzby na slobodu. Podľa odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave bol odvolaciemu súdu\ndňa 2.3.2006 doručený znalecký posudok znalcov z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria, z\nktorého vyplývalo, že žalobca netrpí duševným ochorením v pravom slova zmysle, ale ide o zmiešanú\nporuchu osobnosti, pričom v čase spáchania činu mal rozpoznávacie aj ovládacie schopnosti plne\n\nzachované. Pobyt žalobcu na slobode nebol nebezpečný a znalci nenavrhli u žalobcu uložiť ochranné\npsychiatrické liečenie. Odvolací súd zistil, že obvinený bol trestne stíhaný pre trestný čin, u ktorého v\nzmysle nových trestnoprávnych kódexov ide o prečin a u prečinov je podľa nových ustanovení možná\nväzba len do 12 mesiacov, z ktorých jedna polovica pripadá na prípravné konanie. Vzhľadom na túto\nskutočnosť odvolací súd konštatoval, že žalobca je vo väzbe od 23.12.2005, väzba nie je primeraná\nokolnostiam prípadu, ani právnej kvalifikácii a neexistujú skutočnosti odôvodňujúce záver, že žalobca\nbude pokračovať v trestnej činnosti. Okresný súd Bratislava IV uznesením sp. zn. XT/XX/XXXX zo\ndňa 29.7.2009 rozhodol o prerušení trestného stíhania žalobcu z dôvodu, že obvinený nebol schopný\nchápať zmysel trestného stíhania pre duševnú chorobu, ktorá nastala po spáchaní činu. Okresný súd\nBratislava IV uznesením sp. zn. XT/XX/XXXX zo dňa 8.10.2012 rozhodol o pokračovaní v trestnom\nstíhaní žalobcu z dôvodu pominutia dôvodu na prerušenie. Okresný súd Bratislava IV dňa 29.5.2015\nvydal rozsudok č. k. XT/XX/XXXX-XXX, ktorým žalobcu oslobodil spod obžaloby, pretože skutok nie je\ntrestným činom. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 29.5.2015. Zo žiadosti o predbežné\nprerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 2.3.2016 súd prvej inštancie zistil, že sa žalobca titulom\ntrestného stíhania (uznesenia o vzatí do väzby) a rozhodnutia o väzbe domáhal nároku na náhradu\nškody a nemajetkovej ujmy obdobne, ako opísal v žalobe. Z podania Generálnej prokuratúry SR zo dňa\n12.4.2016 vyplýva, že odmietla žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,\npretože nespĺňala zákonné požiadavky pre jej vyhovenie. Poukázala na to, že vyšetrovateľ OR PZ\nMalacky začal proti žalobcovi a ďalšej osobe trestné stíhanie, následne obaja obvinení boli trestným\nrozkazom Okresného súdu Bratislava IV uznaní vinnými zo žalovaných trestných činov. U žalobcu bolo\nnásledne nariadené znalecké dokazovanie, z ktorého vyplynulo, že žalobca trpí vážnym duševným\nochorením, nechápe zmysel trestného konania, súd preto trestné stíhanie prerušil. Po troch rokoch\nsúd pokračoval v trestnom stíhaní žalobcu a z nového znaleckého posudku vyplynulo, že žalobca\ntrpí duševnou chorobou spojenou s organickým poškodením mozgu, stav je trvalý, nechápe zmysel\ntrestného konania. Prokurátor vzhľadom na zdravotný stav žalobcu a odstup času, ktorý uplynul od\nskutku, ako i na podiel žalobcu na spáchaní skutku, navrhol žalobcu oslobodiť spod obžaloby z dôvodu,\nže skutok nie je trestným činom. Z oznámenia Ministerstva spravodlivosti SR o výsledku predbežného\nprerokovania nároku na náhradu škody zo dňa 15.8.2016 súd zistil, že žiadosti žalobcu nebolo vyhovené,\na to pre nesplnenie podmienok vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej\nmoci titulom nezákonného rozhodnutia a pre nesplnenie podmienok vzniku nároku na náhradu škody\npodľa § 7 zákona č. 514/2003 Z. z., keď podľa Ministerstva spravodlivosti SR žalobca sám zavinil\nväzbu. Z odpisu registra trestov žalobcu zo dňa 16.8.2011 bolo zistené, že žalobca mal vykázaných 5\nzáznamov - rozhodnutie Vojenského obvodového súdu Bratislava z 15.5.1985 (zahladenie odsúdenia),\nrozhodnutie Okresného súdu Nitra z 1.11.1985 (zahladenie odsúdenia), rozhodnutie Okresného súdu\nBratislava vidiek z 12.4.1988 (zahladenie odsúdenia), rozhodnutie Okresného súdu Malacky z 23.7.2002\n(zahladenie odsúdenia), rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 27.4.2009 (ochranné liečenie psychiatrické,\nústavné).\n1.3. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 1 písm. a), c) § 3 ods. 1,2, §\n5 ods. 1 , § 6 ods. 1 , § 8 ods. 5 , § 9 ods. 1,4, § 15 ods. 1 , § 16 ods. 4 , § 17 ods. 1 , 2 zákona\nč. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len \"zákon č.\n514/2003 Z. z.\"), § 17 ods. 3,4 zákona č. 514/2003 Z. z. (účinného v čase podania žaloby) , čl. 46 ods.\n3 Ústavy SR , § 232 ods. 3 C.s.p. keď poukázal nato, že súd v predmetnej veci rozsudkom sp. zn.\n19C/99/2016 zo dňa 03.09.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/35/2019\nzo dňa 30.01.2020 právoplatne rozhodol o tom, že všetky predpoklady na vznik zodpovednosti štátu\nza škodu sú splnené. Rovnako bola v danej veci vyriešená otázka premlčania, či zavinenie žalobcu na\nvzatí do väzby. Preto spornou otázkou, a to aj s poukazom na právny názor odvolacieho súdu, ktorým\nje súd prvej inštancie viazaný, zostala už len výška nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca\nšpecifikoval ním uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej sume 19.000,- € tak, že si\nsumu vo výške 7.667,66,- € (99,58 €/deň) uplatnil za dobu strávenú vo väzbe (77 dní), sumu vo výške\n10.000,- € (1.000,- €/rok) si uplatnil za dĺžku trestného stíhania (10 rokov) a sumu vo výške 1.332,34,€ si uplatnil titulom odškodnenia za prieťahy v konaní.\n1.4. Ako uviedol aj odvolací súd v rozsudku sp. zn. 9Co/35/2019 zo dňa 30.01.2020, väzobné trestné\nstíhanie predstavuje zásah do základných práv jedinca, pričom náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch\npatrí poškodenému za splnenia toho predpokladu, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie\nje dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú rozhodnutím o väzbe, ktorú nemožno\nuspokojiť inak. V predmetnom spore nebolo preukázané, že by sa žalobcovi štát ospravedlnil za\n\nvykonanú väzbu v rozsahu 77 dní a ani za bezdôvodne vedené trestné stíhanie v trvaní celkom 9 rokov\na 5 mesiacov. Podľa názoru odvolacieho súdu výkon väzby predstavoval tak závažnú ujmu zasahujúcu\ndo ľudských práv žalobcu, že uvedené nebolo možné kompenzovať žiadnou formou nepeňažnej\nkompenzácie, a to aj s ohľadom na značný odstup času od výkonu väzby, kedy na reparáciu nie je\npostačujúce ani samotné konštatovanie porušenia práva, či ospravedlnenie, pretože ujmu žalobcu za\nvýkon väzby nemožno odčiniť inak, ako poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zároveň\nv prípade náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej za väzbu nie je možné opomenúť ani skutočnosť,\nže pôvodne zákonná väzba nepredstavujúca porušenie čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd, sa v dôsledku oslobodenia obžalovaného spod obžaloby stáva z hľadiska\nvnútroštátnej úpravy nezákonnou a zakladá zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú oslobodenému\nobžalovanému vykonanou väzbou (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/177/2005 z 31.5.2007).\nV súvislosti s požadovanou náhradou nemajetkovej ujmy za výkon väzby súd prvej inštancie podporne\npoukázal aj na ďalšie rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Co/122/2021-287 zo dňa\n31.10.2022, v ktorom krajský súd rovnako konštatoval, že vzatie do väzby samo osebe predstavuje\na má za následok vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca, do jeho práva na súkromie, práva\nna ochranu súkromného života, pričom má bezpochyby vplyv na jeho osobný, rodinný, sociálny život,\nkeďže obvinený nemôže žiť svoj bežný život, stretávať sa so svojimi blízkymi. Je teda nepochybné,\nže výkon väzby realizovanej naviac v rozpore so zákonom je spôsobilý vyvolať popri materiálnej\nškode aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Tento následok nastáva bez ohľadu\nna to, či ide o osobu, ktorá sa dovtedy nedopustila žiadnej trestnej činnosti alebo ide o osobu už\nsúdne trestanú, pričom ho v zmysle príslušnej judikatúry netreba osobitne preukazovať. Preto, aj keď\nžalobca svojou výpoveďou, prípadne ani inými dôkaznými prostriedkami nepreukázal dopady vykonanej\nväzby na svoj život, je nepochybné, že pobyt vo väzbe predstavoval sám osebe mimoriadne stresujúci\nfaktor a mohol mať dopad na žalobcu ako v tom čase obvineného, najmä na jeho psychický stav\na vnútorné prežívanie, ktoré sa v tejto výsostne subjektívnej rovine napokon ani nedá preukázať, a\npreto sa v určitej miere prezumuje. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/125/2019\nzo dňa 27.08.2019 \"za nesplniteľné dôkazné bremeno (dôkaznú povinnosť) v takej situácii najvyšší\nsúd označuje požiadavky odvolacieho súdu na preskúmanie finančného ocenenia nehmotnej ujmy\nžalobcu, najmä v oblasti osobných, rodinných, pracovných, sociálnych vzťahov či psychického stavu,\npretože nemajetková ujma sa nepreukazuje (porov. 4Cdo/34/2018, bod 4.1.vi.). Nemajetková ujma\nvzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím alebo\nnesprávnym úradným postupom. Ide o stav mysle poškodenej osoby, ktorý sa preukazuje empaticky,\npravda za predpokladu, že sa sudca bude vedieť aspoň elementárne vcítiť do pozície trestne stíhaného\nčloveka; a to sa sudcom odvolacieho súdu v tomto konaní, žiaľ, nepodarilo, lebo aj oni postavili\nžalobcu do úlohy púheho objektu, kedy sa stáva iba prostriedkom v rukách štátnej moci (orgánov\nčinných v trestnom konaní), ktorý je potom zameniteľný aj so skutočným zločincom, a tak sa musí\npodrobovať excesívnym úkonom orgánov činných v trestnom konaní, hoci vo výsledku bol nevinný,\nčiže aj uznesenie o vznesení obvinenia nemalo byť vôbec vydané. Takéto bezprávie voči ľudskej\ndôstojnosti musí byť v právnom štáte odškodniteľné. Škodu teda treba chápať ako ujmu na chránenom\nstatku, ako je majetok, osoba, alebo iný chránený záujem, pričom najvyššiu mieru ochrany požívajú\nľudský život, integrita človeka, ľudská dôstojnosť a sloboda. Každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje\nspoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé\nbez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od\nzačiatku nezákonné; ide o zodpovednosť absolútne objektívnu a za výsledok trestného konania vo veci\nsamej, čím je založená zodpovednosť štátu za škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení\nobvinenia.\"\n1.4.1. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca náhradu nemajetkovej ujmy za výkon väzby odôvodnil\ntým, že samotné držanie vo väzbe negatívne zasiahlo jeho osobnostné práva, minimálne právo na\nslobodu pohybu, právo na súkromie a právo na rodinný život, teda výkonom väzby došlo k obmedzeniu\njeho súkromného a rodinného života, bol obmedzovaný vo svojom pohybe a v kontakte s blízkymi\nosobami. Poukázal na to, že výkon väzby vo všeobecnosti spôsobuje ujmu na základných právach a\nslobodách a dôstojnosti dotknutej osoby, spôsobuje stres, neistotu, úzkosť a vylučuje možnosť kontaktu\ns okolím a rodinnými príslušníkmi. Tvrdil, že významná je aj psychická kondícia, t.j. či ide o zdravú osobu\nalebo osobu postihnutú psychickou poruchou ovplyvňujúcou jej myslenie, správanie a emócie. Uviedol,\nže od začiatku vyšetrovania poukazoval na nezákonnosť postupu policajných orgánov, nakoniec bol\nspod obžaloby oslobodený. Zdôraznil, že bol trestne stíhaný 9 rokov a 158 dní pre skutok, ktorý sa\nnestal. Uviedol, že tento stav negatívne ovplyvnil kvalitu jeho života, bol každým dňom konfrontovaný\n\ns faktom, že čelí trestnému stíhaniu. Poukázal na to, že obmedzenie osobnej slobody a jeho trestné\nstíhanie malo o to závažnejší negatívny dopad do jeho osobnostných práv, pretože trpí závažným\npsychickým ochorením od roku 1995, je držiteľom preukazu ZŤP a je na starobnom dôchodku. Pri\nodškodňovaní ujmy vzniknutej väzbou v danom prípade súd vychádzal zo skutočnosti, že väzba má\nza následok zásah do ústavou garantovaného práva osobnej slobody, slobody pohybu a pobytu, práva\nna súkromie. V zmysle článku 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nmá každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v\nrozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. Podmienkou práva na odškodnenie\nje porušenie niektorého ustanovenia článku 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, alebo že pozbavenie osobnej\nslobody je v rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom nároku je vznik škody v príčinnej súvislosti\ns namietaným porušením článku 5. Podľa Judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa pod škodou\nv zmysle článku 5 ods. 5 Dohovoru rozumie ako škoda materiálna, tak nemateriálna. Súd v predmetnej\nveci pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z právneho názoru odvolacieho súdu,\nako aj rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR. Zistil, že žalobca má nepriaznivý zdravotný stav od\nroku 1995, ktorý sa zhoršuje, disponuje preukazom zdravotne ťažko postihnutej osoby, ktorá vyžaduje\nsprievodcu a v zmysle znaleckých posudkov vypracovaných v priebehu trestného stíhania žalobca trpí\nduševnou chorobou spojenou s organickým poškodením mozgu, pričom jeho stav je trvalý, nechápe\nzmysel trestného konania. Inak tomu nebolo ani v roku 2005, kedy bol žalobca vzatý do väzby, v ktorej\nbol držaný 77 dní. Napriek znaleckému posudku z roku 2006 bolo neskôr zistené, že žalobca trpí\nduševnou chorobou, a to už dlhšiu dobu. Súd prvej inštancie tak považoval za zrejmé, že okrem toho,\nže väzba predstavuje závažný zásah do základných ľudských práv, žalobca má zároveň poškodené\nzdravie, ktorému výkon väzby v trvaní 77 dní neprospel, práve naopak. Zároveň súd podotýka, že\nvýkon väzby v trvaní čo i len 3 dni za predpokladu, že napokon osoba, ktorá bola trestne stíhaná,\nje oslobodená spod obžaloby, nie je ospravedlniteľný, pretože dochádza k zásahu do práv osoby a\nnegatívne ovplyvňuje aj psychické zdravie. Bez ohľadu na život žalobcu pred vzatím do väzby a po\nprepustení z väzby predstavuje väzba násilné pretrhnutie vzťahov s rodinou a okolím, obmedzenie styku\nžalobcu s vonkajším prostredím, čo malo bez pochyby vplyv na jeho už i tak podlomené psychické\nzdravie. Pokiaľ žalovaný v priebehu konania uvádzal, že žalobca už bol vo výkone väzby, a to 2 roky,\nsúd poukazuje na to, že sa s uvedenou procesnou obranou žalovaného zaoberal aj Najvyšší súd SR\nv uznesení sp. zn. 9Cdo/30/2021 z 20.04.2023, ktorý mal za to, že samotná skutočnosť, že žalobca\nv predchádzajúcom období preukázateľne spáchal totožnú alebo obdobnú trestnú činnosť (za ktorú\nbol právoplatne odsúdený), sama osebe neznamená automaticky zánik jeho práva na náhradu škody\nspôsobenej rozhodnutím o väzbe v zmysle ustanovenia § 8 ods. 6 zák. č. 514/2003 Z. z.\n1.4.2. Pri zohľadnení uvedených skutočností a za situácie, že väzba nepochybne predstavuje vážny\nzásah do života každého jedinca, do osobnej integrity, pričom v tomto prípade nesporne trvala 77 dní, súd\nrozhodol aj vzhľadom na judikatúru v obdobných prípadoch (napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave\nsp. zn. 8Co/57/2016 z 26.03.2019, nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016, rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/26/2018 z 04.07.2019) tak, že žalobcovi priznal za jeden\ndeň väzby sumu 40,- €, t.j. za 77 dní predstavuje náhrada nemajetkovej ujmy sumu 3.080,- €. Výšku\nnemajetkovej ujmy súd ustálil voľnou úvahou, vychádzal pritom zo skutočnosti, že väzba predstavuje\nnajzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného, ktorý je prípustný podľa článku 17 Ústavy SR. Pri\nnej je potrebné dbať na zásadu primeranosti a zdržanlivosti, primárne využiť opatrenia, ktoré najlepšie\nvedú k dosiahnutiu účelu trestného konania, ale nebudú neprimerane zasahovať do základných práv\na slobôd osoby, voči ktorej sa uplatňujú. Vo vzťahu k žalobcovi súd prihliadol aj na jeho nepriaznivý\nzdravotný stav, kedy jeho psychický stav nebol optimálny už ani v čase vzatia do väzby (ale ani v priebehu\ncelého trestného stíhania), ale v neposlednom rade aj na skutočnosť, že väzba u žalobca v žiadnom\nprípade nebola primeraná skutku, ktorý sa mu kládol za vinu. Krajský súd v Bratislave totiž v uznesení\nsp. zn. XTpo/XX/XX zo dňa 9.3.2006 konštatoval, že väzba nebola primeraná okolnostiam prípadu\na ani právnej kvalifikácii a neexistovali skutočnosti odôvodňujúce záver, že žalobca bude pokračovať\nv trestnej činnosti. Hoci sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu v sume 99,58,- €/\ndeň, súdu sa ako primerané a spravodlivé vzhľadom na daný prípad (kedy sa každý prípad posudzuje\nindividuálne) javilo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 40,- €/ deň. Žalobca bol obmedzený\nna svojich právach, okrem toho trpel duševnou chorobou a aj toho času je ťažko zdravotne postihnutý,\nno iné významné okolnosti, ktoré by jeho prípad individualizovali od ostatných nezákonných väzieb,\nneuviedol. Súd nespochybňuje závažnosť zásahu držania žalobcu vo väzbe, dokonca za situácie, kedy\nväzba nebola primeraná, avšak výška nemajetkovej ujmy závisí od viacerých okolností, aj od dopadu\nväzby do osobnostnej sféry žalobcu. Súd poukazuje na to, že široká komparácia rozhodovacej praxe\n\nESĽP uvedená v rozsudku NS ČR sp. zn. 30Cdo/2357/2010 z 11.januára 2012 uverejneného v Zbierke\nsúdnych rozhodnutí a stanovísk NS ČR pod č. J. XX/XXXX považovala za primerané odškodnenie väzby\nvo výške 1.000,- € za mesiac jej trvania (viď rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/74/2021\nzo dňa 29.06.2023). Súd tak žalobu vo zvyšnej časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy za výkon\nväzby zamietol.\n1.5. Súd prvej inštancie žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch aj za trestné stíhanie\nza obdobie od prepustenia žalobcu z výkonu väzby do nadobudnutia právoplatnosti oslobodzujúceho\nrozsudku. Pri hodnotení následkov trestného stíhania žalobcu súd vychádzal z dĺžky trestného konania\n(približne 9 rokov, keďže za väzbu bol žalobca samostatne odškodnený), zo skutku, ktorý sa žalobcovi\nkládol za vinu a z výšky hroziaceho trestu odňatia slobody za trestný čin. Súd aj v prípade rozhodovania\no výške náhrady nemajetkovej ujmy poukázal na právny názor odvolacieho súdu v predmetnej veci\na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých nielen väzba, ale aj trestné stíhanie, ktoré\nbolo skončené oslobodením spod obžaloby, pretože skutok sa nestal alebo nebol trestným činom,\npredstavuje veľmi závažný zásah do súkromnej a osobnej sféry jednotlivca a v právnom štáte je\nnevyhnutné, aby bol za taký závažný zásah odškodnený. Vychádzajúc z vyššie uvedeného súd uložil\nžalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie vo výške\n9.000,- €, pričom pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal zo sumy 1.000,- € na\nrok trestného stíhania. Takto priznaná náhrada nemajetkovej ujmy podľa súdu predstavuje dostatočné\nzadosťučinenie za utrpenie žalobcu na tých nehmotných hodnotách, ktoré sa dotýkajú morálnej integrity\nžalobcu, taktiež pokiaľ ide o stres, neistotu a frustráciu z výsledku trestného stíhania, ktoré trvalo od\nroku 2005. Podľa názoru súdu žalobcovi vznikla ujma trvajúca po celú dobu trestného stíhania, pričom\ntento zásah bol o to intenzívnejší, keď sa preukázalo, že žalobca bol po celé toto obdobie trestne\nstíhaný pre skutok, o ktorom bolo dokázané, že nie je trestným činom. Pokiaľ ide o primeranosť výšky\nnemajetkovej ujmy a kritériá jej spravodlivého určenia, súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp.\nzn. III. ÚS 754/2016-42 zo dňa 24.1.2017, v ktorom sa ústavný súd okrem iného zaoberal aj otázkou\nústavnej akceptovateľnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného\nstíhania, ktoré sa právoplatne skončilo inak než odsúdením. Ústavný súd skonštatoval, že priznanie\nnáhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania, ktoré sa skončilo inak než\nodsúdením (a to aj v prípade, ak nebolo realizované väzobne), je ústavne akceptovateľným a ústavou\npredpokladaným spôsobom poskytnutia satisfakcie takto stíhanej osobe. Vedenie trestného stíhania na\nzáklade nezákonného uznesenia o jeho začatí bez ohľadu na to, či bolo vydané za účinnosti zákona\nč. 58/1969 Zb. alebo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z., odôvodňuje s ohľadom najmä na čl. 46\nods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny právo na náhradu nemajetkovej ujmy takto stíhanej osoby, pokiaľ jej\ntáto v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania vznikla. Z uvedených záverov ústavného súdu\nje zrejmé, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy sa vzťahuje nielen na väzbu, ale aj na samotné\ntrestné stíhanie, pričom primeranosť výšky jej náhrady je potrebné posudzovať bez ohľadu na to, či\ntrestné konanie bolo realizované väzobne, resp. či už bolo odškodnenie za nezákonnú väzbu uplatnené,\npríp. bolo priznané a voči ktorému subjektu, ktorý koná v mene štátu (viď rozhodnutie Krajského súdu\nv Bratislave sp. zn. 6Co/74/2021 zo dňa 29.06.2023). Súd vzhľadom na vyššie uvedené považoval za\nprimeraný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 9.000,- € za 9 rokov (a nie 10 rokov,\nako žalobca uviedol) trvajúce trestné stíhanie a tento nárok žalobcovi priznal ako formu zadosťučinenia\nza nezákonné trestné stíhanie. Súd tak žalobu vo zvyšnej časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy\nza trestné stíhanie zamietol.\n1.5.1. Pokiaľ ide o žiadosť žalovanej prihliadnuť na zákon č. 215/2006 Z. z. vo vzťahu k maximálnej\nsume odškodnenia, súd prvej inštancie poukázal na to, že obmedzenie výšky náhrady nemajetkovej\nujmy zohľadnením práve uvedeného zákona č. 215/2006 Z. z. bolo zavedené až novelou zákona č.\n514/2003 Z. z. účinnou od 1.1.2013. Súd v danom prípade, kedy nebol obmedzený žiadnou zákonnou\núpravou pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy, vychádzal z voľnej úvahy, ako aj zo súdnej praxe.\nVýška konkrétnej priznanej sumy náhrady nemajetkovej ujmy by mala plniť satisfakčnú funkciu a musí\nvychádzať zo zásady primeranosti, zodpovedať všeobecnej predstave o spravodlivosti a slušnosti a\npožiadavke rozumného usporiadania vzťahov medzi stranami. Napriek tomu, že odvolací súd v bode 33.\nsvojho rozhodnutia konštatoval, že boli splnené všetky predpoklady pre priznanie vzniku zodpovednosti\nštátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a súdu prvej inštancie uložil povinnosť zaoberať sa\nuž len výškou náhrady nemajetkovej ujmy, žalovaný zotrval na svojej procesnej obrane o nepreukázaní\npríčinnej súvislosti vzniku nemajetkovej ujmy s nezákonným rozhodnutím. Súd preto na záver opätovne\npoukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/125/2019 z 27.08.2019, podľa ktorého\n\nnemajetková ujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným\nrozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje\nspoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda je spôsobilé\nbez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od\nzačiatku nezákonné; ide o zodpovednosť absolútne objektívnu a za výsledok trestného konania vo veci\nsamej, čím je založená zodpovednosť štátu za škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení\nobvinenia. Aj keď žalovaný tvrdil, že žalobca bol v minulosti trestne stíhaný, uvedené tvrdenie nevie\novplyvniť rozhodnutie súdu o tom, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za\ndané konkrétne trestné stíhanie, keďže sa uznesenie o vznesení obvinenia považuje za nezákonné\nrozhodnutie. Rovnako nie je možné bagatelizovať nemajetkovú ujmu žalobcu, prípadne tvrdiť, že mu\nžiadna nevznikla alebo priznať len symbolickú sumu náhrady nemajetkovej ujmy len z dôvodu, že podľa\nznaleckého posudku vypracovaného v trestnom konaní žalobca nebol schopný vnímať zmysel trestného\nstíhania, pretože trpí duševnou chorobou spojenou s organickým poškodením mozgu a jeho stav je\ntrvalý. Psychická choroba nevylučuje vznik nemajetkovej ujmy, najmä nie vtedy, keď sa preukáže, že\ntakáto osoba bola nezákonne vzatá do väzby a trestné stíhanie sa skončilo oslobodzujúcim rozsudkom,\npretože skutok, ktorý sa mu kládol za vinu, nebol trestným činom. Pokiaľ by aj prípadne boli vedené\nvoči žalobcovi súčasne iné trestné stíhania, súd považoval za dôležité a pre spor rozhodujúce, že dané\nkonkrétne trestné stíhanie, za ktoré si žalobca uplatnil náhradu škody a nemajetkovej ujmy, sa skončilo\noslobodzujúcim rozsudkom.\n1.6. Žalobca sa nakoniec domáhal náhrady nemajetkovej ujmy aj v sume 1.332,34 €, ktorú si uplatnil\ntitulom odškodnenia za prieťahy v konaní. Súd predmetnú sumu žalobcovi nepriznal, keďže v rámci\ntrestného konania neboli konštatované žiadne prieťahy. Odškodnenie za dĺžku trestného stíhania je\nodzrkadlené práve v priznanej sume náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie, keďže\nsúd priznal žalobcovi náhradu za 9 rokov trvajúce trestné stíhanie. Samostatný nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy titulom prieťahov si žalobca neuplatnil. Prieťahy, ktoré by mohli predstavovať\nnesprávny úradný postup, nikým neboli konštatované, a preto súd žalobu aj v tejto časti zamietol.\n1.7. Súd prvej inštancie určil žalovanému lehotu na plnenie 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku,\npretože žalovaný žiadal v prípade úspechu žalobcu v konaní o určenie 30-dňovej lehoty na splnenie\npovinnosti s odôvodnením administratívno-časovej náročnosti úhrady a potrebou schvaľovacieho\nprocesu úhrady u žalovaného. Súd na základe žiadosti žalovaného uložil žalovanému dlhšiu lehotu na\nsplnenie uloženej povinnosti (30 dní), túto považoval za primeranú vzhľadom na dôvody ním uvádzané.\n1.8. Vo zvyšnej časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, t.j. nad súdom priznanú sumu 12.080,€ spolu s príslušenstvom súd prvej inštancie žalobu zamietol. V súvislosti so žalobcom uplatneným\núrokom z omeškania z uplatnenej sumy nemajetkovej ujmy súd poukazuje na vznik povinnosti\nžalovaného zaplatiť náhradu v peniazoch až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba\nplnenia, t.j. až uplynutím takto určenej lehoty plnenia sa dlžník dostáva do omeškania (viď rozsudok\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/185/20011), preto z priznaného nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy súd úrok z omeškania nepriznal.\n1.9. O nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania prvoinštančný súd rozhodol\njedným výrokom podľa § 255 ods. 1 C.s.p. s tým, že žalobca bol v predmetnom konaní sčasti úspešný.\nŽaloba bola sčasti zamietnutá (aj rozsudkom sp. zn. 19C/99/2016 zo dňa 03.09.2018), predmetnom\nzamietnutia bola časť uplatneného nároku na náhradu škody a časť nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy. Pretože výška plnenia v časti náhrady nemajetkovej ujmy závisela výlučne od úvahy súdu, súd\nza základ sporu (za žalovanú sumu) považoval sumu 13.695,16,- €,- (1.615,16,- € náhrada škody a\n12.080,- € náhrada nemajetkovej ujmy), z nej potom určil celkový úspech žalobcu v rozsahu 80,46%\n(zo žalovanej sumy vo výške 13.695,16,- € súd priznal žalobcovi sumu 12.356,66,- € [t.j. priznaná\nnáhrada nemajetkovej ujmy v sume 12.080,- € a rozsudkom sp. zn. 19C/99/2016 zo dňa 03.09.2018\nprávoplatne priznaná suma vo výške 276,66,- €], t.j. čiastočný úspech žalobcu je 90,23%, čiastočný\núspech žalovaného 9,77%, celkový úspech žalobcu je 80,46%). Vzhľadom na uvedené súd za procesne\núspešného považoval žalobcu, a preto rozhodol tak, ako je uvedené v poslednej výrokovej vete tohto\nrozsudku. O výške náhrady trov konania potom rozhodne súd samostatným uznesením v lehote do 60\ndní po právoplatnosti tohto rozsudku, pričom pri určení výšky náhrady trov konania bude vychádzať z\nprisúdenej istiny.\n\n2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca aj žalovaný.\n3. Žalobcu odvolaním napadol rozsudok len v zamietajúcej časti ( suma 6.920,- € ) uvedenej v II.\nvýrokovej vete a v časti nepriznanej náhrady trov konania uvedenej v III. výrokovej vete ( 19,54 % ),\nz dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) C.s.p., že súd nesprávnym procesným postupom\nznemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu\npráva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie\nvo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam;\na jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V základe priznaného nároku\nvníma pozitívne vydané rozhodnutie, avšak vo výsledku sa s vydaným rozsudkom nestotožňuje v časti\npriznanej výšky nemajetkovej ujmy za dobu strávenú vo výkone väzby, za dĺžku trestného konania\nvrátane prieťahov, ani s rozhodnutím o náhrade trov konania.\n3.1. Z odôvodnenia v bode 24. nie je zrejmé, z akého dôvodu súd prvej inštancie priznal žalobcovi\nodškodnenie za jeden deň väzby v sume 40,- € oproti požadovanej sume 99,58,- €/deň. Ide o rozdiel\n59,58,- € oproti uplatnenému nároku, teda viac ako o polovicu. Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy\nv sume 40,- € za jeden deň väzby je zo všetkých uhlov pohľadu len symbolická, nevystihuje všetky\nsúvisiace okolnosti objektívneho a subjektívneho charakteru. Predovšetkým nezohľadňuje vnútorné\nprežívanie žalobcu za čas strávený vo väzbe, ani zhodnotenie väzby ako nezákonnej ako konštatuje\nKrajský súd v Bratislave v Uznesení sp. zn. XTpo XX/XX zo dňa 9.3.2006, že : obvinený je vo\nväzbe už od 23.12.2005 a väzba nie je primeraná okolnostiam prípadu ani právnej kvalifikácii. Ide\no podstatnú okolnosť pre posúdenie uplatneného nároku, ktorú súd prvej inštancie síce konštatuje,\nale závažnosť konštatovania sa v jeho rozhodnutí nijak zásadne neodzrkadlilo, ktoré konštatovanie\nmá veľký význam pre posúdenie uplatneného nároku. Napadnutý rozsudok dôsledne nezohľadňuje\nskutočnosť, že ide o osobu so psychiatrickou diagnózou s preukazom zdravotne ťažko postihnutej\nosoby so sprievodom, ktorá citlivejšie ako zdravé osoby vníma akýkoľvek zásah do svojej integrity.\nNezohľadňuje, že bol vzatý do väzby a stíhaný za skutok, ktorý nespáchal, že väzba bola neprimeraná\nskutkovým a právnym okolnostiam a že namietal porušenie práva na obhajobu. Vzniknutá nemajetková\nujma spočíva v znížení dôstojnosti a vážnosti jeho osoby v spoločnosti, v sťažení jeho obvyklého\nživota, v zásahu do jeho práva na súkromie, v narušení jeho rodinného života. Základ nemajetkovej\nujmy je preukázaný nespornými skutočnosťami, že žalobcovi bolo vznesené obvinenie a následne do\nprávoplatného zastavenia trestného stíhania vedené trestné stíhanie, v rámci ktorého boli vypočutí aj\nniektorí členovia jeho rodiny, ďalší svedkovia a že bolo porušené jeho právo na obhajobu. V bode 24.\nodôvodnenia sa neodzrkadľujú úvahy uvedené v bode 23. odôvodnenia a rozhodnutie v zamietajúcej\nčasti nezohľadňuje ďalšie významné okolnosti. Žalobca bol zadržaný a vzatý do väzby v nočných\nhodinách jeden deň pred vianočnými sviatkami, ktoré patria k najvýznamnejším kresťanským sviatkom.\nŽalobca sa nedokázal pre svoje postihnutie efektívne brániť a ani pri jeho zadržaní a vzatí do väzby\nmu nebola poskytnutá právna pomoc, o ktorú žiadal. Ním určený advokát nebol prítomný pri úkone,\na napriek tomu bol vzatý do väzby. Tým došlo k porušeniu práva na obhajobu a práva na spravodlivý\nproces. Vzatie do väzby malo negatívny dopad aj na prežívanie všetkých rodinných príslušníkov a\nnarušenie sviatočnej atmosféry. Trestná vec súvisí aj s civilnou vecou o určenie vlastníckeho práva k\nnehnuteľnostiam, skončená v prospech žalobcu s tým, že žalovaný, ktorý bol synom poškodeného v\ntrestnom konaní a neoprávnene pozemok zabral, ho bol povinný vydať na základe súdneho rozhodnutia\nžalobcovi. I keď súd prvej inštancie poukazuje okrem rozhodnutia NS ČR aj na rozhodnutie Krajského\nsúdu v Bratislave, existuje medzi nimi rozdiel v náhľade na výšku odškodnenia za jeden deň väzby ( 34,€ : 130,- € ). V zmysle rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/74/2021 zo dňa 29.05.2023,\nna ktoré odkazuje v bode 24. odôvodnenia, žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume\n40,- € za jeden deň väzby oproti požadovanej 99,58,- € je v porovnaní s odškodnením v sume 130,- €\nza jeden deň väzby priznaným advokátovi v inom konaní, u ktorého sa neuvádzajú žiadne zdravotné\nobtiaže, v zjavnom nepomere. Je tiež rozdiel, či niekto strávi čas vo väzbe len 10 dní alebo 77 dní;\nčím dlhšie trvá nezákonná väzba, tým je zásah do práv dotknutej osoby závažnejší, pretože dôsledky\nnezákonného rozhodnutia trvajú dlhšie. Žalobca poukázal na úvahy súdu prvej inštancie v bode 25.\nodôvodnenia v súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy za dobu trestného stíhania, ktoré sa rovnako\nvzťahujú aj na odškodnenie za nezákonnú väzbu a tiež na odôvodnenia Krajského súdu v Bratislave č.k\n9Co/35/2019-297 a mal zato, že teda nielen s trestným stíhaním, ale aj s nezákonným výkonom väzby\nje spojené utrpenie žalobcu po všetkých stránkach; predovšetkým predstavuje obmedzenie slobody,\nktoré bráni v obvyklom spôsobe života, kontaktom v rodinnom kruhu, čo sa prejavuje frustráciou,\nvyvoláva stres, stav bezmocnosti a beznádeje pri uplatňovaní práv. U žalobcu došlo k závažnému\n\nzásahu do jeho osobnostných práv, pretože po dobu 9 rokov a 158 dní od začatia trestného stíhania\ndo vydania oslobodzujúceho rozsudku bol dennodenne konfrontovaný s tým, že je trestne stíhaný a že\nbola na neho podaná obžaloba za skutok, ktorý nespáchal. Trestné stíhanie a výkon väzby negatívne\novplyvňovalo jeho osobný a rodinný život. Pre žalobcu so závažnou psychiatrickou diagnózou, ktorý je\nrodinne založený, tento stav predstavoval enormnú psychickú záťaž, o čom svedčia aj závery znaleckých\nposudkov vypracované na účely trestného konania, že jeho zdravotný stav sa počas konania zhoršil.\nNeprimeraná dĺžka trestného konania, v ktorej čelil obvineniu a následne obžalobe, a čas strávený vo\nväzbe po dobu 77 dní vo svojom súhrne zvýšili intenzitu zásahu do jeho osobnostných práv. Súd prvej\ninštancie nevyslovil žiadne úvahy a svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil v otázke, z akého dôvodu\nnemôže priznať žalobcovi požadovanú sumu za jeden deň väzby, teda z akého dôvodu nemožno\nvyhovieť žalobe v plnom rozsahu v zmysle uplatneného nároku.\n3.2. Ani rozhodnutie v časti náhrady nemajetkovej ujmy za dobu trestného stíhania nezodpovedá\nzisteným skutkovým okolnostiam. Súd prvej inštancie ustálil, že ide o 9 rokov konania, ktoré\nzistenie nezodpovedá ani konštatovaniu odvolacieho súdu v bode 30.1 odôvodnenia rozsudku sp. zn.\n9Co/35/2019-297, že ide o dĺžku 9 rokov a päť mesiacov, teda viac ako 9 rokov. To znamená, že\nsprávne by v zmysle úvahy súdu prvej inštancie žalobcovi mala byť priznaná suma 9.500,- € a nie suma\nzaokrúhlená smerom nadol na 9.000,- €. Mohla zostať zaokrúhlená aj smerom nahor na sumu 10.000,€ v zmysle návrhu. Žalobca bol preukázateľne stíhaný po dobu 9 rokov a 6 kalendárnych mesiacov od\ndecembra 2005 do mája 2015. Samotná dĺžka trestného konania nezodpovedá všeobecne kladeným\npožiadavkám na spravodlivé súdne konanie. V zmysle rozhodovacej praxe ESĽP sa dĺžka konania\nprevyšujúca 6 rokov považuje za výnimočnú. Vedením trestného konania voči žalobcovi a opatreniami\nneadekvátnymi skutkovým a právnym okolnostiam prípadu došlo k zásahu do jeho osobnostných práv.\nPožadovaná výška odškodnenia je primeraná intenzite ujmy danej dĺžkou trvania zásahu vo všetkých\noblastiach jeho života s prihliadnutím na osobu žalobcu a okolnosti zásahu. Pre posúdenie jeho nároku\nsa za rozhodujúce považuje objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu na svojich právach takto\nv danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Uplatnená výška náhrady nemajetkovej\nujmy rešpektuje ust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého výška priznanej nemajetkovej ujmy\npriznaná podľa odseku 2) nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným\nnásilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.\n3.3. Žalobca namietal aj rozhodnutie v časti o trovách konania, ktoré vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia veci. Krátenie náhrady trov konania v závislosti na čiastočnom úspechu žalobcu nezodpovedá\nustálenej súdnej praxi, keď poukázal na Uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/34/2018 zo dňa 30.07.2018,\nv ktorom okrem iného bol vyslovený právny názor, žalobca nemôže byť v rámci náhrady trov konania\nsankcionovaný za nie celkom priliehavý odhad budúceho priznaného nároku súdom. Rozhodnutie\no výške primeraného zadosťučinenia, na rozdiel od posudzovania existencie ujmy, totiž predstavuje\niba úvahu súdu. Súd prvej inštancie sa od vysloveného právneho názoru NS SR odklonil, keď pri\nrozhodovaní o náhrade trov aplikoval ust. § 255 ods. 1 C.s.p. s odôvodnením, že žaloba bola v časti\nzamietnutá. Rozhodnutím o náhrade trov dochádza k neprípustnému sankcionovaniu žalobcu za to,\nže žalobca nežaloval súdom priznanú sumu 12.356,66,- €, ktorej určenie však záviselo na úvahe\nsúdu. Avšak súd prvej inštancie zamietnutú časť vyčíslenej nemajetkovej ujmy nevyhodnotil ani ako\nnadsadenú, ani ako neprimeranú. Odôvodnenie o náhrade trov konania sa javí ako nepreskúmateľné\na je aj v rozpore s Uznesením sp. zn. 9Cdo/30/2021 zo dňa 20.04.2023 o dovolaní žalovaného, ktorým\nNajvyšší súd SR rozhodol tak, že : Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho\nkonania v plnom rozsahu. Pre súd prvej inštancie je tento výrok záväzný, teda je neprípustné, aby\ntoto rozhodnutie akýmkoľvek spôsobom menil. Výrok rozsudku o náhrade trov konania je nesúladný\ns odôvodnením v bode 33. rozsudku kde sa v poslednej vete uvádza : O výške náhrady trov konania\npotom rozhodne súd samostatným uznesením v lehote 60 dní po právoplatnosti tohto rozsudku, pričom\npri určení výšky náhrady trov konania bude vychádzať z prisúdenej istiny. V tom istom odseku ustálil, že :\nsúd za základ sporu považoval istinu 13.695,16,- € ( 1.615,16,- € náhrada škody a 12.080,- € náhrada\nnemajetkovej ujmy ) z nej potom určil celkový úspech žalobcu v rozsahu 80,46 %. ( zo žalovanej sumy\nvo výške 13.695,16,- € súd priznal žalobcovi sumu 12.356,66,- € ). Rozhodnutie o trovách konania nie\nje ani v súlade s Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/74/2021 zo dňa 29.05.2023, na\nktorý súd prvej inštancie poukazuje v bode 23. odôvodnenia.\n3.4. Na základe vyššie uvedeného žalobca mal za to, že napadnutý rozsudok v zamietajúcej časti je\nnepreskúmateľný, nakoľko nedáva odpovede na rozhodujúce otázky a znamená odklon od ustálenej\n\nsúdnej praxe. Nemá preto náležitosti vyžadované v ust. § 220 ods. 2 C.s.p., aby rozhodnutie súdu prvej\ninštancie bolo spravodlivé a presvedčivé. Návrh žalobcu v zamietnutej časti je dôvodný, a preto žalobca\nnavrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel. Žalobca navrhuje, aby mu\nodvolací súd priznal aj rozdiel medzi sumou priznanou týmto rozsudkom a uplatneným nárokom v sume\n19.000,- € v štruktúre 7.667,66,- € za väzbu 77 dní ( 99,58,- € / 1 deň väzby) namiesto priznanej sumy\n3.080,- € ( 40,- € / 1 deň väzby ); 10.000,- € za dĺžku trestného stíhania 10 rokov ( za každý aj začatý\nrok ) namiesto priznanej sumy 9.000,- € za 9 rokov trestného stíhania; 1.332,34,- € za prieťahy v konaní.\nSúčasne, aby mu priznal náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia v rozsahu 100 %.\nPodľa § 232 ods. 3 C.s.p. lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku, a preto žalobca\nnavrhuje, aby súd uložil žalovanému zaplatiť dlžnú sumu v lehote 10 dní, nie 30.\n4. Žalovaný odvolaním napadol vyhovujúcu časť ( výrok I.) a výrok o o náhrade trov konania ( výrok III.)\nz dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) C.s.p., nakoľko súd prvej inštancie nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k\nnesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia\nveci. Žiadal aby odvolací súd v časti výroku, ktorým súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu\n12.080,- € titulom náhrady nemajetkovej ujmy do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok rozsudku) a\nv časti výroku, ktorým súd priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 80,46% (III. výrok rozsudku\nzmenil a žalobu (z dôvodu nepreukázania vzniku a výšky nemajetkovej ujmy) ako nedôvodnú zamietol\na žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.\n4.1. Vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy a jej výške uviedol, že súd prvej inštancie však\nbez výsluchu žalobcu a bez vykonania akéhokoľvek dokazovania vo vzťahu k preukázaniu vzniku a\nvýšky nemajetkovej ujmy dospel k záveru o dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy a následne priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 12.080,- €, a to napriek\ntomu, že niekoľkokrát poukázal na to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnený podľa zák.\nč. 514/2003 Z. z. nevzniká automaticky. Týmto nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie\ndošlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.. Súd prvej inštancie sa\notázke vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy venuje v bodoch 23. až 25. odôvodnenia rozsudku.\nSúd prvej inštancie nepristúpil k riadnemu zdôvodneniu svojho rozhodnutia v časti, v ktorej žalobcovi\npriznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z odôvodnenia rozhodnutia nie je možné vyvodiť\nzáver o tom, na základe akých konkrétnych vykonaných dôkazov, súd prvej inštancie dospel k záveru\no nevyhnutnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy v sume 40,- € za deň väzby, resp. v sume\n1.000,- € za rok vedenia trestného stíhania. Uvedené pochybenie súdu prvej inštancie tak spôsobuje\nnepreskúmateľnosť rozhodnutia vo veci, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b)\nC.s.p.. Záver prijatý súdom prvej inštancie o konštatovaní vzniku nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy bez akéhokoľvek dokazovania preukazujúceho vznik konkrétnych následkov (a ich závažnosti) v\njednotlivých oblastiach života žalobcu, považuje aj za nesprávne právne posúdenie veci (odvolací dôvod\npodľa 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci (nedokazovanie\nvzniku nemajetkovej ujmy z dôvodu vedenia trestného a väzobného stíhania) je rozhodnutie súdu prvej\ninštancie poznačené aj vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu, čo zakladá aj odvolací dôvod\npodľa 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.. Žalovaný zotrval a na tom, že ani v prípade uplatňovania nárokov z\ntitulu vykonanej väzby, resp. trestného stíhania nie je priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch\nautomatické.. V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré je konaním sporovým, žalobca ktorý sa\nnáhrady nemajetkovej ujmy domáha, pritom musí uniesť jednak bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné\nbremeno, že mu nemajetková ujma v jednotlivých oblastiach života vznikla, a že na jej uspokojenie\nnie je postačujúcim zadosťučinením len konštatovanie porušenia práva. Žalobca však nenavrhol ani\njeden relevantný dôkaz, ktorým by domnelú existenciu nemajetkovej ujmy preukazoval. Hoci výkon\nväzby, resp. vedenie trestného stíhania nepochybne predstavuje zásah do súhrnu osobnostných práv\npoškodeného, to na jednej strane nezbavuje poškodeného povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania\npeňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života. Na druhej strane to\nani neodbremeňuje súd od povinnosti náležite zistiť skutkový stav, teda zistiť, či v prípade žalobcu\nvôbec došlo k takému zásahu, ktorý je nevyhnutné saturovať formou poskytnutia peňažnej náhrady\nnemajetkovej ujmy (aplikácia § 17 ods. 3 a 4), resp. zistiť, či v prípade žalobcu nie je s prihliadnutím\nna skutkové okolnosti prípadu dostatočným zadosťučinením samotné konštatovanie porušenia práva\n(aplikácia § 17 ods. 2). Nakoľko samotné oslobodenie spod obžaloby nezbavuje žalobcu povinnosti\npreukázať vznik nemajetkovej ujmy, a zo strany žalobcu (ktorý v konaní ani nebol vypočutý) nebol\n\nprodukovaný jediný dôkaz, ktorým by preukázal svoje tvrdenia ohľadom vzniku nemajetkovej ujmy,\nje záver súdu prvej inštancie o „automatickom“ vzniku nemajetkovej ujmy založený na nesprávnom\nprávnom posúdení veci (odvolací dôvod podľa 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.). Na podporu svojej\nargumentácie žalovaný poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, č. k. 16Co/16/2021-259\nv ktorom prípade odvolací súd záverom konštatoval, že bolo nutné dospieť k záveru, že žalobca vlastnou\nprocesnou pasivitou neumožnil súdu prvej inštancie prijať iný záver ako ten, že pokiaľ sa domáhal\nnáhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, neuniesol dôkazné bremeno vzniku a rozsahu spôsobenej\nujmy ani len čiastočne.\n4.2. K výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy a jej primeranosti žalovaný poukázal na body\n23. až 27. odôvodnenia rozsudku a považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v časti priznania\nkonkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy za výkon väzby, resp. za trestné stíhania za nedostatočne\nodôvodnené a nepreskúmateľné, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.. Z\nrozhodnutia súdu prvej inštancie však nijakým spôsobom nevyplýva odôvodnenosť a nevyhnutnosť pre\npriznanie práve sumy 40,- € za deň výkonu väzby (zo súdnou praxou ustáleného rozpätia 20,- € až 60,€), ani nevyhnutnosť a odôvodnenosť priznania práve sumy 1.000,- € za rok vedenia trestného stíhania.\nK prezumovaným následkom samotného výkonu väzby a vedenia trestného stíhania žalovaný zotrval na\ntom, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je automatické, a že konštatovanie vzniku\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy bez akéhokoľvek dokazovania preukazujúceho vznik konkrétnych\nnásledkov (a ich závažnosti) v jednotlivých oblastiach života žalobcu, predstavuje nesprávne právne\nposúdenie veci. Vo vzťahu k prihliadaniu na nepriaznivý zdravotný stav žalobcu, žalovaný poukázal na\nto, že zhoršenie zdravotného stavu žalobcu, resp. následky na zdravotnom stave žalobcu, nemajú v\nzmysle právnej úpravy náhrady nemajetkovej ujmy (najmä § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.) na vznik\ntakejto ujmy žiaden vplyv, a teda pri riadnom posúdení takéhoto nároku by nemali byť súdom vôbec\nzohľadňované v rámci kritérií pri posudzovaní vzniku nemajetkovej ujmy na strane poškodeného. Pod\nnemajetkovú ujmu totiž nemožno subsumovať prípadný vznik ujmy na zdraví, nakoľko takýto zásah si\nžalobca nemôže uplatňovať z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, ale výlučne ako škodu na zdraví.\n4.3. Vo vzťahu ku konštatovaniu dĺžky trestného konania žalovaný poukázal, že trestné konanie bolo\nprerušené, a to na dobu 3 rokov 2 mesiacov a 9 dní. Uvedená skutočnosť - prerušenie trestného stíhania,\nvšak nebola súdom pri určovaní primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie a\njeho dĺžku nijakým spôsobom zohľadnená, keď žalobcovi priznal náhradu za obdobie 9 rokov. Je pritom\nnepochybné, že počas prerušenia trestného stíhania nemohla byť žalobcovi spôsobovaná žiadna ujma.\nAkým spôsobom zohľadňoval súd prvej inštancie skutok, ktorý sa kládol žalobcovi za vinu, resp. výšku\ntrestu, a akým spôsobom tieto skutkové okolnosti mali ovplyvniť priznanú výšku náhrady nemajetkovej\nujmy za trestné stíhanie, súd prvej inštancie nijakým spôsobom neodôvodňuje. Z napadnutého rozsudku\nnevyplýva ani len to, aký trest mal žalobcovi hroziť, zároveň je však zrejmé, že žalobca bol stíhaný za\nprečin (viď. bod 15.8. odôvodnenia rozsudku), čo potom ale znamená, že intenzita prípadných následkov\ntrestného stíhania musela byť minimálna. V prípade žalobcu došlo v priebehu trestného konania už dňa\n27.02.2006 k vydaniu upozornenia o zmene právnej kvalifikácie, podľa ktorého sa skutok, pre ktorý bol\nžalobcovi vznesené obvinenie posudzoval ako pomoc k pokusu trestného činu poškodzovania cudzej\nveci (k tomu bod 15.7. odôvodnenia rozsudku). Uvedená skutočnosť mala byť bezpochyby zohľadnená\nsúdom prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy a posudzovaní jej výšky, pričom\nbez ďalšieho odôvodňovala nepriznanie, resp. zníženie priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za trestné\nstíhanie. Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie teda súd prvej inštancie pochybil,\nak nezohľadnil skutočnosť, že trestné stíhanie sa voči žalobcovi neviedlo po dobu tvrdených 9 rokov\n(viac ako 3 roky bolo prerušené) a zároveň už 2 mesiace po vznesení obvinenia bol žalobca stíhaný len\npre pomoc k pokusu trestného činu, ktorý bol zároveň prečinom. Vo vzťahu k priznanej výške náhrady\nnemajetkovej ujmy žalovaný opätovne zdôraznil, že hoci výkon väzby a trestné stíhanie nepochybne\npredstavujú zásah do súhrnu osobnostných práv poškodeného, to ho nezbavuje povinnosti preukázať, v\nprípade uplatňovania peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života.\nInými slovami, nemajetková ujma, musí byť preukázaná konkrétnymi prejavmi a následkami tohto\nzásahu v živote dotknutej osoby. Z odôvodnenia rozsudku sa javí, že súd prvej inštancie svojvoľne\nzohľadňuje len všeobecné tvrdenia ohľadom výkonu väzby, resp. trestného stíhania bez toho, aby ich\nrelevantným spôsobom konfrontoval s konkrétnymi okolnosťami daného prípadu. Vo vzťahu k potrebe\nprihliadať na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, žalovaná\npoukázala na to, že žalobca je osobou viackrát trestne stíhanou a odsúdenou. Prihliadnuc k trestnej\nčinnosti žalobcu nie je možné s poukazom na osobu žalobcu, jeho doterajší život a prostredie, v\n\nktorom žije a pracuje, považovať priznanú náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 12.080,- €\nza primeranú, ktorá by predstavovala spravodlivé zadosťučinenie. Žalovaný je toho názoru, že ak aj\nsúd nezohľadnil predchádzajúce trestné stíhania a odsúdenia žalobcu, a ani výkon predchádzajúcej\nväzby ako okolnosť vylučujúcu vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 8 ods. 6 zák. č.\n514/2003 Z. z., mal tieto skutkové okolnosti bezpochyby zohľadniť pri určovaní primeranej výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch. Z napadnutého rozsudku však žiadna úvaha v tomto smere nevyplýva.\nVo vzťahu k potrebe prihliadať na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote\na v spoločenskom uplatnení žalovaný uviedol, že s poukazom na osobu žalobcu, trestné stíhania a\nodsúdenia (pre rôznu úmyselnú trestnú činnosť, predchádzajúci výkon väzby v trvaní 2 rokov), výkon\npredmetnej väzby nemohol mať na jeho postavenie v spoločnosti závažné následky. S prihliadnutím na\ntrestné stíhania a odsúdenia žalobcu bola jeho povesť už v značnej miere narušená, a rovnako bolo\nsťažené i jeho spoločenské uplatnenie, a preto nie je možné jednoznačne konštatovať, že uvedené\nobmedzenia mu boli spôsobené práve v dôsledku väzby, resp. trestného stíhania, ktoré sú predmetom\ntohto konania. Podľa názoru žalovaného teda neexistovala ani príčinná súvislosť medzi tvrdenou\nnemajetkovou ujmou a vykonanou väzbou, resp. trestným stíhaním. Uvádzané skutkové okolnosti mali\nbez pochybností odôvodňovať nepriznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. minimálne\npodstatné zníženie výšky uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobcovi priznanú náhradu však za\nspravodlivé zadosťučinenie považovať nemožno.\n4.4. Napriek tomu, že žalobca neuniesol procesné bremeno riadneho skutkového odôvodnenia\na preukázania vzniku akejkoľvek nemajetkovej ujmy, a teda ním uplatňovaný nárok je v celosti\nnedôvodný, žalovaný považuje za vhodné stručne sa vyjadriť i k výške požadovanej a súdom priznanej\nnáhrady nemajetkovej ujmy. S prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, nepreukázanie vzniku, ani\nvýšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy (nevykonané žiadne dokazovanie), s poukazom na\npredchádzajúce trestné stíhania a odsúdenia žalobcu (vrátane výkonu väzby) nebol podľa jeho názoru\nv danom prípade dôvod ani pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 20,- €/ za deň väzby.\nZároveň zohľadniac závažnosť skutku (pomoc k pokusu trestného činu; prečin) nebol podľa názoru\nžalovanej v danom prípade dôvod pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v sume vyššej ako 500,€/ za rok trestného stíhania, pri súčasnom zohľadnení skutočnej dĺžky trestného stíhania žalobcu, ktoré\nbolo po dobu 3 rokov prerušené.\n4.5. K rozhodnutiu o náhrade trov konania žalovaný uviedol, že vo vzťahu k aplikácii zásady úspechu,\nsúd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, čo napĺňa odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1\npísm. h) C.s.p.. Súd prvej inštancie vo výroku III. napadnutého rozsudku priznal žalobcovi nárok na\nnáhradu trov konania v rozsahu 80,46%, pričom súd prvej inštancie v tomto smere prihliadol len na\núspech žalobcu „čo do základu nároku“, keďže výška plnenia závisela od úvahy súdu a nie na pomer\nžalobcom požadovanej náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy a náhrady majetkovej škody\na nemajetkovej ujmy žalobcovi súdom priznanej. Zo skutkových okolností prejednávaného prípadu\nje zrejmé, že žalobca sa podanou žalobou domáhal priznania náhrady majetkovej škody vo výške\n1.615,16,- € a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 19.000,- €. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi\nnárok na náhradu majetkovej škody vo výške 276,66,- € a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 12.080,€. Zákonné ustanovenie, ktoré by súdu v rámci rozhodovania o trovách konania súvisiacich s priznaným\nplnením, ktorého výška bola určená na základe voľnej úvahy súdu, dávalo oprávnenie vychádzať zo\nsumy priznanej súdom (a nie zo sumy uplatnenej žalobcom), sa v C.s.p. nikde nenachádza. Nová právna\núprava zaznamenala zásadnú zmenu, keď pôvodný § 142 O.s.p. našiel svoj odraz v § 255 C.s.p.. Pre\nrozhodovanie o trovách konania už nie je podstatné, či výška plnenia závisela od úvahy súdu. Za základ\npre určenie miery úspechu strany v konaní na účely rozhodnutia o trovách konania, aj v súvislosti s\nnárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, má súd v zmysle C.s.p. brať výšku nároku uplatneného v\nžalobe, resp. v konaní na súde prvej inštancie. Pokiaľ sa súd prvej inštancie takouto úvahou neriadil,\nje nutné jeho postup a rozhodnutie vyhodnotiť ako contra legem. Sumarizujúc doposiaľ uvedené má\nžalovaný za to, že súd prvej inštancie mal pri rozhodovaní o trovách konania postupovať podľa zásady\núspechu, a to s ohľadom na celkový výsledok konania (§ 255 ods. 2 C.s.p.) tak, že od úspechu víťaznej\nstrany, t. j. žalobcu (žalobca celkovo požadoval sumu 20.615,16,- €, z ktorej bola žalobcovi priznaná\nsuma 12.356,66,- €, čo predstavuje úspech žalobcu v rozsahu 59,94%) mal odpočítať jeho neúspech,\nresp. mieru úspechu žalovaného (40,06%), čím by dospel k záveru, že čistý úspech žalobcu bol iba\n19,88 %.\n\n5. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca ktorý uviedol, že sa pridržiava svojho odvolania a\nzároveň uviedol, že s odvolacím návrhom žalovaného, ani s jeho odôvodnením nesúhlasí a navrhuje,\naby žalovanému odvolací súd pre neexistenciu relevantných dôvodov nevyhovel. Žalovaný v odvolaní\nnerešpektuje právny názor súdov vyšších stupňov, ktorým je súd prvej inštancie v zmysle § 391\nods. 2 C.s.p. viazaný. Žalovaný namieta nesprávny procesný postup súdu spočívajúci v nevykonaní\ndokazovania ( aj výsluchom žalobcu, aj vo vzťahu k preukázaniu vzniku a výšky nemajetkovej ujmy ).\nJeho odvolacia námietka je v rozpore s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu v Rozsudku\nsp. zn. 9Co/35/2019-297 zo dňa 30.01.2020 v bode 33. odôvodnenia. Odvolacia námietka žalovaného\nohľadom výsluchu žalobcu je irelevantná z hľadiska ust. § 154 C.s.p. o zákonnej koncentrácii konania,\nnakoľko takýto dôkaz vykonať nikdy ani nenavrhol. Celkovo obranná argumentácia žalovaného nie je\nkonzistentná. Ťažiskom jeho negujúcich vyjadrení je zakaždým niečo iné, a v tomto smere vykazujú jeho\npodania vysoký stupeň kreativity keď v tomto smere poukázal na oznámenie o výsledku predbežného\nprerokovania nároku na náhradu škody zo dňa 15.08.2016, vyjadrenie zo dňa 12.10.2016, dupliku\nzo dňa 05.12.2016, odvolanie zo dňa 12.10.2018, dovolanie žalovaného. Tvrdenie žalovaného, že\n„žalobca však nenavrhol ani jeden relevantný dôkaz, ktorým by domnelú existenciu nemajetkovej ujmy\npreukazoval“, nezodpovedá dôkaznej situácii a je v rozpore s ustálenou súdnou praxou, ( na ktorú\npoukazuje odvolací súd ), nakoľko takáto požiadavka sa považuje za nesplniteľné dôkazné bremeno a je\nv rozpore s čl. 46 ods. 3) Ústavy SR a tiež s čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd. K námietke žalovaného odvolací súd zaujal jednoznačný postoj v bode 3.2, 30.3, 30.4., 30.5\nodôvodnenia Rozsudku sp. zn. 9Co/35/2019-297 zo dňa 30.01.2020.\n5.1. Žalovaný v odvolaní rozporoval priznanú nemajetkovú ujmu a zásah do práv žalobcu zo\nvšetkých uhlov pohľadu bagatelizuje, aby sa zbavil zodpovednosti, ktorá je však objektívna, a tej\nsa zbaviť nemôže. Opätovne svojvoľne prekračuje pomyslenú hranicu danú vysloveným právnym\nnázorom odvolacieho súdu v bode 25.2 a 25.3 odôvodnenia Rozsudku sp. zn. 9Co/35/2019-297 zo\ndňa 30.01.2020 a tiež v bode 31.2.. Polemizovanie žalovaného o zdravotnom stave žalobcu, ktorý sa\npreukázateľne neustále zhoršuje, je bez významu, nakoľko ide o fakty založené na dôkazoch, akými\nsú znalecké posudky vypracované v trestnom konaní a tiež preukaz ŤZP so sprievodcom. Zľahčovanie\nnásledkov trestného stíhania na postavenie žalobcu v spoločnosti a jeho vnútorné prežívanie v spojení\ns právnou kvalifikáciou skutku ako prečinu popiera vo svojej podstate význam trestného konania z\nhľadiska základných zásad Trestného poriadku s cieľom eliminovať následky neprimeraného zásahu\ndo osobnostných práv žalobcu. Väzba je tak závažným zásahom do osobnej slobody a integrity, že\nsa spomína aj v Ústave SR v oddiely základné ľudské práva a slobody, čl. 17 ods. 5. Žalovaný tiež\nšpekulatívnym spôsobom vyvodzuje závery o možnej výške odškodnenia s poukazom na rozsudok NS\nČR z roku 2012 pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy ani 20,- € / za 1 deň väzby a pre priznanie\nnáhrady nemajetkovej ujmy nie vyššej ako 500,- € / za jeden rok trestného stíhania pri súčasnom\nzohľadnení prerušenia pričom túto argumentáciu považuje síce za nadbytočnú, ale aj za vhodnú. Čo\nsa týka Rozsudku NS ČR sp. zn. 30Cdo/2357/2010 zo dňa 11.01.2012 mal za to, že za dobu, ktorá\nuplynula od vydania uvedeného rozhodnutia, sa na Slovensku zmenila ekonomická situácia v takej\nmiere, že vyžaduje prieskum vyslovených postulátov. Teda objektívne zhodnotenie môže vychádzať\nzo súdnej praxe len vtedy, ak zohľadňuje časový posun aj mieru inflácie, ktorá je dôležitým faktorom\npri posudzovaní otázky, či táto suma zodpovedá súčasným pomerom. Inflácia má dopad do všetkých\noblastí spoločenského života, teda má význam aj pre výšku priznaného odškodnenia. V zmysle ust. §\n217 ods. 1 Civilného sporového poriadku je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, a\nteda nie je namieste sa pridržiavať stroho rozhodnutia, ktoré vychádza z pomerov existujúcich v tom\nčase. Prispôsobovanie sa záverom českého súdu spred 12 rokov a nezdá presvedčivým vysvetlením.\n5.2. K otázke náhrady trov konania žalovaný vyvodil vlastné závery o pomere úspechu a neúspechu,\nktoré sú nesprávne z hľadiska ustanovení C.s.p. a súdnej praxe ( Uznesenie NS SR sp. zn. 4\nCdo/34/2018 zo dňa 30.07.2018 ) a v zmysle vysloveného právneho názoru NS SR, žalobcovi prislúcha\nplná náhrada trov konania bez ohľadu na výšku priznaného zadosťučinenia oproti uplatnenému nároku.\n6. Žalovaný nevyužil svoje právo a vyjadrenie k odvolaniu žalobcu a ani repliku nepodal.\n7. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaných odvolaní v zmysle § 379, 380 ods. 1\nC.s.p. v napadnutom rozsahu (výroky I., II. - zamietajúca časť týkajúca sa zaplatenia sumy 6.920,- €,\nIII. ) bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa\n\n§ 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu ani žalovaného\nnie je dôvodné.\n8. Predmetom konania po vrátení veci súdu prvej inštancie bol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy\nvo výške 19.000,- € s príslušenstvom tak, že suma vo výške 7 667,66,- € predstavovala náhradu\nnemajetkovej ujmy za dobu strávenú vo väzbe (77 dní t.j. 99,58 €/deň), suma vo výške 10.000,- €\nnáhradu nemajetkovej umy za dĺžku trestného stíhania (10 rokov t.j. 1.000,- €/rok) a sumu vo výške\n1.332,34,- € náhradu nemajetkovej umy titulom odškodnenia za prieťahy v konaní.\n8.1. Predmetom odvolacieho konania vzhľadom na odvolanie žalobcu a žalovaného je vyhovujúci\nvýrok I., zamietajúci výrok II. týkajúci sa nepriznania náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 6.920,- €\n( zamietajúci výrok v časti príslušenstva nebol napadnutý ) a závislý výrok III. o nároku náhrady trov\nkonania.\n9. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej\nmoci a o zmene niektorých zákonov platného a účinného do 31.8.2007 ( ďalej len „zákon č. 514/2003\nZ.z.“) uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.\n9.1. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia\npráva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím\nalebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné\nuspokojiť ju inak.\n9.2 Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. platného a účinného od 1.1.2009 výška nemajetkovej\nujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na\na) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,\nb) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,\nc) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,\nd) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.\n9.3 Podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. platného a účinného od 1.1.2009 výška nemajetkovej\nujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej\nmesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok,\na to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody.\n9.4. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2 dáva odvolaciemu súdu\nmožnosť, v\nprípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia obmedziť sa\nlen na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne, doplniť na zdôraznenie\nsprávnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\n10. Po oboznámením sa s obsahom spisu odvolací súd zistil, že po zrušení v poradí prvého rozsudku\nč.k. 19C/99/2016-193 zo dňa 03.09.2018 v časti náhrady nemajetkovej ujmy rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave č.k. 9Co/35/2019-297 zo dňa 30.1.2020 súd prvej inštancie viazaný právnym názorom\npodľa ktorého spornou otázkou zostala už len výška nároku na náhradu nemajetkovej ujmy dospel\nk správnemu záveru o dôvodnosti žaloby v časti náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 12.080,- €,\nktorá suma pozostáva náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 3.080,- € za dobu strávenú vo väzbe a\nnáhrady nemajetkovej umy suma vo výške 9.000,- € za dĺžku trestného stíhania. Odvolací súd má\nzato, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol\nrozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k\nprejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania riadne zhodnotil, keď dôsledne rozviedol ktoré\nskutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých jednotlivých dôkazov vychádzal a akými\núvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Súd prvej inštancie citoval ustanovenia zákona č. 514/2003\nZ.z., ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Z odôvodnenia jeho\nrozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných\nprávnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie s ohľadom\nna vykonané dokazovanie odôvodnil prečo považoval nárok žalobcu len v časti náhrady nemajetkovej\nujmy vo výške 3.080,- € (77 dní t.j. 40,- €/deň) za dobu strávenú vo väzbe za dôvodný, keď podrobne\n\na detailne uviedol ( pozri odsek 20. až 23. odôvodnenia napadnutého rozsudku) akými úvahami sa\nriadil keď mal zato, že náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 40,- € za deň sa javí ako primeraná a\nspravodlivá vzhľadom na prípad týkajúci sa žalobcu. Rovnako primerane vysvetlil čo sa týka náhrady\nnemajetkovej umy za dĺžku trestného stíhania ( pozri odsek 25. až 38. odôvodnenia napadnutého\nrozsudku) prečo priznal náhradu za trestné stíhanie za obdobie od prepustenia žalobcu z výkonu väzby\ndo nadobudnutia právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku (približne 9 rokov t.j. 1.000,- €/rok, keďže\nza väzbu bol žalobca samostatne odškodnený) len vo výške 9.000,- €, keď takto priznaná náhrada\nnemajetkovej ujmy predstavuje dostatočné zadosťučinenie za utrpenie žalobcu na tých nehmotných\nhodnotách, ktoré sa dotýkajú morálnej integrity žalobcu, taktiež pokiaľ ide o stres, neistotu a frustráciu\nz výsledku trestného stíhania, ktoré trvalo od roku 2005. Náležite súd prvej inštancie odôvodnil aj svoj\nzáver o nedôvodnosti žaloby v časti uplatnenej náhrady nemajetkovej umy za prieťahy v konaní výške\n1.332,34,- € ( pozri odsek 26. odôvodnenia napadnutého rozsudku), keď mal zato že v rámci trestného\nkonania neboli konštatované žiadne prieťahy, ktoré by mohli predstavovať nesprávny úradný postup.\nOdôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany a z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani\ntaká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím\nich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie teda svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil\n( § 220 ods. 2,3 C.s.p. ) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na\nustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. v celom rozsahu stotožňuje. Vzhľadom na závery v predchádzajúcom\nodseku potom považuje za nedôvodné odvolací súd námietky žalobcu ( pozri odsek 3.4. ) a žalovaného\n( pozri odsek 4.1., 4.2.), že napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný v\nzamietajúcej časti resp. v časti priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy za výkon väzby, resp. za\ntrestné stíhania\n11. Právne irelevantné sú aj ďalšie námietky žalovaného že rozhodnutie súdu prvej inštancie je\npoznačené vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu (pozri odsek 4.1.). Odvolací súd konštatuje,\nže citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na\nzáklade ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti\noporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok\nhodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy\nskutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak\nnevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi\npreukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej\ninštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení\ndôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov sporových strán, alebo ktoré vyšli najavo inak\nz hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok\nhodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení §\n192 a § 193 C.s.p.. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie\nje naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo vzťahu k odvolaním napadnutému rozsudku nemožno\nvytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových\nstrán nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti,\nktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor,\nprípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom\nvyplývajúcim z ustanovenia § 192 a § 193 C.s.p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval\nnesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.\n11.1. K námietke o nesprávnom právnom posúdení veci ( pozri odsek 4.1., 4.2.) je potrebné uviesť,\nže právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona,\nani procesné práva strany sporu. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu\nprávnu normu na zistený skutkový stav, t.j. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti\nmajú sporové strany podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci\n(odvolací dôvod upravený v § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený\nskutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný\nprávny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne\nvyložil, príp. zo skutočností dostatočne preukázaných vyvodil nezodpovedajúce právne závery o právach\na povinnostiach sporových strán. Takú vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací\nsúd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy\n\nprodukované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných\nprávnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.\n11.2. K nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalovaný uviedol,\nže neexistovala ani príčinná súvislosť medzi tvrdenou nemajetkovou ujmou a vykonanou väzbou, resp.\ntrestným stíhaním. Namietal, že ani v prípade uplatňovania nárokov z titulu vykonanej väzby, resp.\ntrestného stíhania nie je priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch automatické a zo strany\nžalobcu (ktorý v konaní ani nebol vypočutý) nebol produkovaný jediný dôkaz, ktorým by preukázal svoje\ntvrdenia ohľadom vzniku nemajetkovej ujmy a teda žaloba neuniesol dôkazné bremeno.\n11.2.1. K uvedeným námietkam sa odvolací súd sa vyjadril už vo svojom rozsudku č.k. 9Co/35/2019-297\nzo dňa 30.01.2020 v tom zmysle, že sú splnené všetky predpoklady pre priznanie vzniku zodpovednosti\nza škodu spôsobené nezákonným rozhodnutím t.j. aj príčinná súvislosť medzi tvrdenou nemajetkovou\nujmou a vykonanou väzbou, resp. trestným stíhaním. Zároveň vyslovil právny názor, že nemajetková\nujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím\nalebo nesprávnym úradným postupom. Za nesplniteľné dôkazné bremeno t.j. dôkaznú povinnosť v\ntakej situácii sú požiadavky na preskúmanie finančného ocenenia nehmotnej ujmy žalobcu, najmä v\noblasti osobných, rodinných, sociálnych vzťahov či psychického stavu, pretože nemajetková ujma sa\nnepreukazuje. Za situácie, kedy žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody spôsobenú\nnezákonným rozhodnutím, pričom však preukáže a odôvodní, že mu taká škoda vznikla, má určiť súd\nvýšku vzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia a jednotlivých okolností prípadu. a to s poukazom\nna kritéria v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Keďže po vrátení veci súdu prvej inštancie\nnenastali žiadne zásadné rozhodné skutočnosti odvolací súd nemá dôvod odchýliť sa od uvedeného\nvysloveného právneho názoru a preto považuje tieto námietky žalovaného za nedôvodné, keď odvolacím\nsúdom vyslovený právny názor je v súlade z ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR\n( pozri rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/34/2018, 4Cdo/125/2019, 4Cdo/130/2020, 9Cdo/17/2022 ).\n11.2.2. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie preukázal a odôvodnil vznik nemajetkovej ujmy\n(pozri odsek 22. odôvodnenia napadnutého rozsudku ), súdu teda poskytol dostatok takých relevantných\ntvrdení, vrátane podmienky ich hodnoverného preukázania. Žalobca tvrdil, že bol nezákonne trestne\nstíhaný 9 rokov a 158 dní pre skutok, ktorý sa nestal, keď od začiatku vyšetrovania poukazoval na\nnezákonnosť postupu policajných orgánov, nakoniec bol spod obžaloby oslobodený. Uviedol, že tento\nstav negatívne ovplyvnil kvalitu jeho života, bol každým dňom konfrontovaný s faktom, že čelí trestnému\nstíhaniu. Poukázal na to, že obmedzenie osobnej slobody a jeho trestné stíhanie malo o to závažnejší\nnegatívny dopad do jeho osobnostných práv, pretože trpí závažným psychickým ochorením od roku\n1995, je držiteľom preukazu ZŤP a je na starobnom dôchodku. Samotné držanie vo väzbe negatívne\nzasiahlo jeho osobnostné práva, minimálne právo na slobodu pohybu, právo na súkromie a právo\nna rodinný život, teda výkonom väzby došlo k obmedzeniu jeho súkromného a rodinného života, bol\nobmedzovaný vo svojom pohybe a v kontakte s blízkymi osobami a rodinnými príslušníkmi. Neobstojí\npreto tvrdenie žalovaného, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a priznanie náhrady nemajetkovej\nujmy v peniazoch nebolo automatické, keďže tvrdenia žalobcu o zásahu do jeho osobnostnej sféry neboli\nlen všeobecné a už len samotné tvrdenie žalobcu o zásahu do jeho osobnostných práv bolo dôvodom\npre priznanie finančného zadosťučinenia - nemajetkovej ujmy (pozri rozsudok Európskeho súdu pre\nľudské práva vo veci Danev v. Bulharsko z 2. septembra 2010, sťažnosť č. XXXX/XX).\n11.3. Vo vzťahu ku konštatovaniu dĺžky trestného konania žalovaný poukázal, že trestné konanie bolo\nprerušené, a to na dobu 3 rokov 2 mesiacov a 9 dní a uvedená skutočnosť - prerušenie trestného\nstíhania, však nebola súdom pri určovaní primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy za trestné\nstíhanie a jeho dĺžku nijakým spôsobom zohľadnená, keď žalobcovi priznal náhradu za obdobie 9 rokov\n( pozri odsek 4.3.). K uvedenému odvolací súd poukazuje nato, že každé trestné stíhanie negatívne\novplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, keďže už samotný fakt trestného stíhania\nje záťažou pre každého obvineného a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho\nvyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné\nčo je aj tento prípad. Náhrada nemajetkovej ujmy má slúžiť na kompenzáciu stavu neistoty, do ktorej\nbol poškodený v dôsledku neprimerane dlho vedeného konania uvrhnutý a v ktorej bol udržiavaný. Pri\núvahe o poskytnutí primeraného zadosťučinenia je potrebné prihliadať k celkovej dobe, po ktorú konanie\ntrvalo ( 24.12.2005 do 29.5.2015), bez ohľadu nato, že bolo trestné stíhanie na určitý čas prerušené\nalebo nie, keďže prerušenie trestného stíhania nemalo vplyv na stav neistoty žalobcu ako poškodeného,\n\nktorý stav objektívne pretrvával aj počas prerušenie trestného konania a skončil až momentom, kedy\nbol žalobca právoplatne oslobodený. S ohľadom na uvedené pri posudzovaní intenzity negatívneho\nprežívania hrozby žalobcom spôsobenej trestným stíhaním sú právne irelevantné námietky žalovaného,\nže prerušenie trestného stíhania malo byť súdom pri určovaní primeranej výšky náhrady nemajetkovej\nujmy za trestné stíhanie a jeho dĺžku zohľadnené.\n11.4. K námietke žalovaného, že žalobca je osobou viackrát trestne stíhanou a odsúdenou a prihliadnuc\nk jeho trestnej činnosti nie je možné považovať priznanú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú,\nktorá by predstavovala spravodlivé zadosťučinenie odvolací súd v súlade so súdom prvej inštancie\npoukazuje na to, že samotná skutočnosť, že žalobca v predchádzajúcom období preukázateľne spáchal\ntotožnú alebo obdobnú trestnú činnosť (za ktorú bol právoplatne odsúdený) sama osebe neznamená\nbez ďalšieho automaticky zánik jeho práva na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o\nväzbe ani samotným trestným stíhaním.\n11.5. Za nedôvodné odvolací súd v celom rozsahu považuje aj námietky žalovaného týkajúce sa výšky\npriznanej náhrady nemajetkovej ujmy ( pozri odsek 4.4.) a nároku náhrady trov konania ( pozri odsek\n4.5.) a to s poukazom na závery odvolacieho súdu uvedené nižšie ( pozri odsek 12. až 12.2.1. a odsek\n15. až 15.3).\n12. Žalobca v odvolaní ( pozri odsek 3.1.) nesúhlasil s výškou priznanej náhrady odškodnenie za jeden\ndeň väzby v sume 40,- €, keď priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v je zo všetkých uhlov pohľadu len\nsymbolická, nevystihuje všetky súvisiace okolnosti objektívneho a subjektívneho charakteru a trval na\npriznaní náhrady vo výške 99,58,- € za deň. Žalovaný taktiež nesúhlasil s výškou priznanej náhrady\n( pozri odsek 4.4.) a navrhoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 20,- €/ za deň väzby.\n12.1. Odvolací súd nepovažuje námietky strán sporu čo sa týka priznanej výšky náhrady nemajetkovej\nujmy za väzbu za dôvodné. Ako už bolo viackrát uvedené väzba žalobcu trvala 77 dní od 24.12.2005\ndo 9.3.2006. Odvolací súd zastáva názor, že pri stanovení peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu\nspôsobenej nezákonným obmedzením osobnej slobody zo strany štátu je potrebné prihliadnuť k\nokolnostiam ako sú celková dĺžka obmedzenia osobnej slobody a následky v osobnej sfére poškodenej\nosoby. Ohľadne kritéria celkovej dĺžky obmedzenia osobnej slobody (trvania väzby) sa vychádza z\ntoho, že časové okolnosti väzby sú objektívne vyjadriteľným kritériom pre posúdenie celkovej výšky\nodškodnenia. Pri hodnotení následkov neoprávneného držania vo väzbe v osobnej sfére poškodenej\nosoby je nutné vychádzať z toho, že samotné držanie vo väzbe má z povahy veci negatívne dôsledky\n(dopad) do slobody pohybu či do práva na súkromie a že v tomto ohľade výkon väzby sám osebe\npôsobí (spôsobuje) ujmu na základných právach, slobodách a dôstojnosti dotknutej osoby. Zákon č.\n514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.8.2007 ( t.j. v čase trvania väzby) pri určovaní výšky nemajetkovej\nujmy výslovne nestanovuje žiadne kritéria a tým ponecháva na voľnú úvahu súdu, aby s ohľadom na\nkonkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil skutočnosti významné pre\nurčenie výšky náhrady. Až zmena právnej úpravy zákonom č. 517/2008 Z. z. s účinnosťou od 1. 1. 2009\nvymedzila demonštratívnym výpočtom v ust. § 17 ods. 3 okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri\nurčení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadať a v ust. § 17 ods. 4 dokonca stanovila\nspodnú hranicu výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaní alebo inom\npozbavení osobnej slobody, o treste, o ochrannom opatrení a o väzbe. Súd prvej inštancie uviedol, že\npri určení výšky náhrady nemajetkovej prihliadol aj na výšku odškodnenia priznávaného v obdobných\nprípadoch. Odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti v zmysle 186 ods. 1 C.s.p. známe, že v\niných v iných európskych štátoch - signatárov Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\ns poukazom na čl. 5 ods. 5, ktorý možno na prejednávanú vec vzhľadom na absenciu kritérií stanovenia\nvýšky náhrady nemajetkovej ujmy podporne aplikovať je stanovená sadzba náhrady za deň obmedzenia\nosobnej slobody a to v Rakúsku je rozpätie sadzby za deň obmedzenia osobnej slobody 20,- € až 50,€, v Taliansku to predstavuje sumu 235,83,- €, vo Fínsku 100,- €, v Holandsku 80,- € až 105,- € (rozsudok\nNajvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/2357/2010). V poslednej dobe je snaha štátov pri odškodňovaní\nsťažovateľov za obmedzenie osobnej slobody výkonom väzby vychádzať zo sadzby stanovenej za 1\ndeň výkonu väzby. ESĽP však neposkytuje žiadne pevné pravidlá, ani referenčný rámec čo do výšky\npeňažného odškodnenia.\n12.1.1. Vychádzajúc tak zo spoločenských a ekonomických podmienok Slovenskej republiky (napr. výšky\nživotnej úrovne), v porovnaní s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva, a aj vzhľadom\n\nna neskoršie rozhodnutia súdov Slovenskej republiky ( v období po rozhodnutí odvolacieho súdu )\nodvolací súd má zato, že podobne ako sa ustálila súdna prax v Českej republike, je dôvodné predbežne\nustáliť sadzbu stanovenú za 1 deň výkonu väzby v rozsahu od 20,- € do 60,- €. Odvolací súd v súlade\nso súdom prvej inštancie dospel k záveru, že v tomto rozmedzí bolo potom dôvodné priznať náhradu\nnemajetkovej ujmy aj v danej prejednávanej veci, vychádzajúc z okolností prejednávanej veci, keď súd\nprvej inštancie správne prihliadol na jeho nepriaznivý zdravotný stav, kedy jeho psychický stav nebol\noptimálny a na skutočnosť, že väzba nebol primeraná skutku, ktorý sa žalobcovi kládol na vinu. Odvolací\nsúd nespochybňuje, že samotným výkonom väzby došlo nepochybne k výraznému obmedzeniu\nsúkromného a rodinného života väzobne stíhanej osoby, k jej odčleneniu od najbližších ale v konaní\nneboli zistené iné významne okolnosti, resp. negatívne dopady väzby takej intenzity, ktoré by žalovaný\nnárok odôvodňovali v plnej uplatnenej výške a ktoré by jeho prípad individualizovali od ostatných\nnezákonných väzieb. Za takúto okolnosť nie je možné považovať žalobcom tvrdenú skutočnosť, že bol\nzadržaný a vzatý do väzby v nočných hodinách jeden deň pred vianočnými sviatkami, ktoré patria k\nnajvýznamnejším kresťanským sviatkom. súdom prvej inštancie priznaná náhrada nemajetkovej ujmy\nvo výške 3.080,- € (40 € za deň väzby), je rozumne primeraná i v súlade s požiadavkou spravodlivosti\na závermi ustálenými v rozhodovacej praxi a judikatúre Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR a\nEurópskeho súdu pre ľudské práva. Suma žalobcovi prisúdenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy\nje porovnateľná s už judikovanými prípadmi odškodnenia za väzbu, ktoré súdy priznali v iných skutkovo\nporovnateľných prípadoch ( pozri rozhodnutia Krajského súdu Košice sp. zn. 3Co/166/2021, Krajského\nsúdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/144/2015, Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/26/2020, sp. zn.\n8Co/11/2017, sp. zn. 9Co/26/2018, Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/249/2021, sp. zn. 1Cdo/86/2022,\nsp. zn. 4Cdo/143/2020).\n12.2. Žalobca v odvolaní poukazoval nato, že rozhodnutie v časti náhrady nemajetkovej ujmy za dobu\ntrestného stíhania nezodpovedá zisteným skutkovým okolnostiam, keď súd prvej inštancie ustálil, že\nide o 9 rokov konania, ktoré zistenie nezodpovedá skutočnosti, keďže dĺžka trestného konania trvala 9\nrokov a päť mesiacov, teda viac ako 9 rokov. To znamená, že správne by v zmysle úvahy súdu prvej\ninštancie žalobcovi mala byť priznaná suma 9.500,- € a nie suma zaokrúhlená smerom nadol na 9.000,€, keď naviac táto mohla zostať zaokrúhlená aj smerom nahor na sumu 10.000,- € v zmysle návrhu\n( pozri odsek 3.2.).\n12.2.1. Odvolací súd nespochybňuje tvrdenie žalobcu, že trestné stíhanie trvalo 9 rokov a 5 mesiacov\na to od 24.12.2005 do 29.5.2015 keď v období od 24.12.2005 do 9.3.2006 bol žalobca vo väzbe. Ako\nvyplýva z odôvodnenia súdu prvej inštancie ( odsek 25. odôvodnenia napadnutého rozsudku) súd prvej\ninštancie priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch aj za trestné stíhanie za obdobie od\nprepustenia žalobcu z výkonu väzby t.j. od 9.3.2006 do nadobudnutia právoplatnosti oslobodzujúceho\nrozsudku do 29.5.2015, keďže náhrada za väzbu bola priznaná osobitne. Vzhľadom na uvedené potom\nje zrejmé, že súd prvej inštancie priznával náhradu za trestné stíhanie ktoré trvalo 9 rokov a 3 mesiace.\nAk teda v konečnom dôsledku priznal náhradu nemajetkovej ujmy len za 9 mesiacov vo výške 9.000,- €\nnie je jeho záveru nič vytknúť a neobstojí námietka, že súd mohol náhradu nemajetkovej ujmy zaokrúhliť\naj smerom nahor na sumu 10.000,- €. Odvolací súd pripomína, že trestné stíhanie a v rámci neho aj\nvýkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej integrity a ústavou chránenej osobnej slobody človeka,\nktorý stráca možnosť žiť nezávislý život autenticky podľa vlastných túžob. Trestné stíhanie samotné\nprináša negatívne dopady nielen na jeho osobný, ale aj na rodinný a profesijný život a spoločenské\npostavenie. Zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a do jeho povesti, je spôsobilé okrem\nporušenia práva na osobnú slobodu, ktoré je garantované článkom 17 ods. 1 ústavy, obmedziť či porušiť\naj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a\ndobrej povesti zaručenej článkom 19 ods. 1, 2 ústavy. Bez akýchkoľvek pochybností je trestné stíhanie\nspôsobilé vyvolať okrem vzniku majetkovej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných\npráv jednotlivca. Súd prvej inštancie v rozsudku ako už bolo uvedené vyššie podrobne uviedol ( pozri\nodsek 25. až 38. odôvodnenia napadnutého rozsudku), akým spôsobom sa už len dĺžka trestného\nstíhania prejavila v živote žalobcu, na tých nehmotných hodnotách, ktoré sa dotýkajú morálnej integrity\nžalobcu, taktiež pokiaľ ide o stres, neistotu a frustráciu z výsledku trestného stíhania, ktoré trvalo od roku\n2005 pričom tento zásah bol o to intenzívnejší, keď sa preukázalo, že žalobca bol po celé toto obdobie\ntrestne stíhaný pre skutok, o ktorom bolo dokázané, že nie je trestným činom ktoré skončilo právoplatným\noslobodením spod obžaloby. Odvolací súd aj vzhľadom na judikatúru citovanú súdom prvej inštancie\npovažoval záver súdu prvej inštancie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1.000,- € za rok\ntrestného stíhania za vecne správny a námietky žalovaného, ktorý navrhoval náhradu výške 500,- € za\n\nrok trestného stíhania v tomto smere ( pozri odsek 4.4.) za právne irelevantné a odôvodnenie určenia\nkonkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy za riadne, dostatočné, akceptovateľné a tiež presvedčivé.\nOdvolací sú záverom len dodáva, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch neporušuje\nprincíp primeranosti k iným odškodneniam, zohľadňuje osobitosť daného prípadu, nevytvára priestor na\nobohatenie sa žalobcu, ale znamená pre neho spravodlivé zadosťučinenie.\n12.3. Vo vzťahu k lehote na plnenie žalobca žiadal, aby súd uložil žalovanému zaplatiť dlžnú sumu v\nlehote 10 dní, nie 30 dní ( pozri odsek 3.4.).\n12.3.1. V zmysle ustanovenie § 232 ods. 3 Civilného sporového poriadku, súd môže v odôvodnených\nprípadoch určiť na plnenie dlhšiu lehotu ako tri dni. Za správne považoval odvolací súd rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť priznanú sumu do 30 dní\nod právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie pre určení dlhšej patričnej lehoty vyhovel žiadosti\nžalovaného o určenie dlhšej lehoty na plnenie z dôvodu administratívno časovej náročnosti úhrady\nvzhľadom na potrebu schvaľovacieho procesu úhrady u žalovaného, pričom prvoinštančný súd svoje\nrozhodnutie v tejto časti dostatočne odôvodnil ( pozri odsek 30. odôvodnenia napadnutého rozsudku).\nOdvolací súd zastáva názor, že tatko predlžená lehota umožní väčší priestor žalovanému aby svoju\npovinnosť splnil dobrovoľne a efektívne, čo je v konečnom dôsledku aj v záujme žalobcu.\n12.4. Žalobca odvolaním napadol rozhodnutie súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti týkajúcej sa\nnepriznania sumy 6.920,- €, t.j. aj v časti nepriznania náhrady nemajetkovej ujmy titulom odškodnenia\nza prieťahy v konaní vo výške 1.332,34,- €. Žalobca však v odvolaní neuviedol žiadne dôvody, z akých\npovažuje rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti zamietnutia nároku náhrady nemajetkovej umy titulom\nodškodnenia za prieťahy v konaní vo výške 1.332,34,- € za nesprávne. Odvolací súd je podľa § 380\nods.1 C.s.p. viazaný odvolacími dôvodmi a ak žalobca neuviedol žiadnu odvolaciu argumentáciu k tejto\nzamietajúcej časti rozhodnutia, v tomto rozsahu sa odvolací súd nemal na akom podklade zaoberať\nvecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia, pričom v zmysle zákonnej dikcie § 373 ods. 1 in fine\nC.s.p. platí, že na doplnenie odvolacích dôvodov súd odvolateľa nevyzýva.\n13. Ďalšími námietkami žalobcu a žalovaného uvedenými v odvolaní sa odvolací súd opätovne\nnezaoberal, keď v odvolaní strany sporu len zotrvali na všetkých argumentoch ako v konaní pred\nsúdom prvej inštancie. Tieto ale nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine\núvah bez podloženia relevantných dôkazov a nie sú spôsobilé spochybniť správnosť záverov rozsudku\nsúdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených. Ústavný súd vo svojich\nrozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný\nsúd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na\nzáver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé súdne konanie\n(napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Ani v odvolacom\nkonaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu\nskutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie\nzaložil svoje rozhodnutie. V konaní nevyplynuli najavo ani také vady konania, ktoré by mali za následok\nvecnú nesprávnosť rozhodnutia. Samotná skutočnosť, že strany sporu sa nestotožňujú s právnymi\nzávermi súdu prvej inštancie, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani\noprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými, len\npreto, že nezodpovedajú predstavám stranám sporu o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť.\n14. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej\nt.j. v napadnutej vyhovujúcej časti ( výrok I.) a v zamietajúcej časti týkajúcej sa zaplatenia sumy\n6.920,- € (výrok II.) podľa § 387 ods.1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil vrátane výroku o nároku\nna náhradu trov konania (výrok III. ).\n15. V časti výroku rozsudku o nároku náhrady trov konania na súde prvej inštancie ( výrok II. ) odvolací\nsúd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je v tejto časti nedôvodné a len čiastočne je dôvodné\nodvolanie žalobcu ( pozri nižšie odsek 15.2.).\n\n15.1. Predmetom konania bol nárok žalobcu na náhradu škody náhrady škody v sume 1.615,16€ a\nnemajetkovej ujmy vo výške 19 000,- €. V posudzovanej veci ide o prípad, kedy rozhodnutie závisí\nod znaleckého dokazovania, resp. od úvahy súdu. Spoločným menovateľom situácií, keď rozhodnutie\no výške plnenia závisí od úvahy všeobecného súdu alebo od znaleckého posudku, je z pozície strán\nsporu počiatočná nepredvídateľnosť výsledku konania o výške uplatneného nároku, čo zároveň tieto\nsituácie kvalitatívne odlišuje od ostatnej sporovej agendy, keď žalobca vie spoľahlivo kvantifikovať výšku\nsvojho nároku. Z uvedeného vyplýva, že kritérium predvídateľnosti výsledku rozhodnutia všeobecného\nsúdu žalobcom sa javí byť rozhodujúce pri úvahe medzi aplikáciou zásady úspechu v jej všeobecnom\nvýzname, keď sa miera úspechu vo veci zisťuje v závislosti od vzťahu meritórneho rozhodnutia k\nžalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej, a jej redukovanej významovej podobe,\nkeď sa za úspech považuje už úspech v základe nároku. Civilný sporový poriadok neobsahuje zákonné\nustanovenie, ktoré by bolo obdobou § 142 ods. 3 O.s.p., a ktoré by výslovne upravovalo spôsob\nrozhodovania o náhrade trov konania v situácií, keď rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého\nposudku alebo od úvahy súdu. Avšak ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania\núspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého\nposudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy\n( pozri II. ÚS 225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky pod č. XX/XXXX, rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2019,\nsp. zn. I. ÚS 56/2017, sp. zn. IV. ÚS 652/2018, I. ÚS 24/2021, II. ÚS 225/2020 ). Odvolací súd\nvzhľadom na uvedené zastáva názor, že aj ustanovenie § 255 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane\nnáhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, umožňuje v takýchto veciach priznať strane plnú\nnáhradu trov konania. V prípade uplatňovania nároku, ktorý žalobca objektívne nie je schopný presne\nvyčísliť (nakoľko jeho konkrétna výška závisí od odborných znalostí alebo od úvahy súdu), je potrebné\nposudzovať úspech strán sporu v konaní podľa toho, či žalobca preukázal danosť svojho nároku čo do\nzákladu ( pozri aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/70/2021, rozhodnutia Krajského súdu Bratislava\nsp. zn. 9Co/151/2018, 9Co/100/2020). V posudzovanej veci preto úspech žalobcu nemožno hodnotiť\nporovnaním výšky súdom priznaného plnenia náhrady nemajetkovej ujmy a žalobcom nárokovanej sumy\nnáhrady nemajetkovej ujmy a v prípade priznanej náhrady nemajetkovej ujmy možno konštatovať plný\núspech žalobcu v tejto časti konania.\n15.2. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené a spôsob rozhodnutia súdu prvej inštancie dospel\nk záveru, že žalobca bol s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 C.s.p. plne procesne úspešný čo\ndo základu uplatneného nároku náhrady nemajetkovej ujmy a súčasne výška plnenie vyplývajúca z\ntohto jeho procesného úspechu závisela výlučne od úvahy súdu. Zároveň je ale potrebné prihliadnuť,\nže žalobca nebol plne úspešný v časti náhrady škody. Vzhľadom na uvedené potom predmet konania\npredstavoval sumu 13.695,16,- € ( náhrada škody v sume 1.615,16,- € + náhrada nemajetkovej ujmy\n12.080,- €). Z tohto predmetu konania je vzhľadom na čiastočný úspech strán sporu potom potrebné\nurčiť pomer úspechu strán sporu. Súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 2 C.s.p. dospel k správnemu\nzáveru, že pomer úspechu žalobcu predstavuje 80,46%. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia istiny\n13.695,16,- €, v konaní dosiahol úspech v časti istiny 12.356,66,- € ( náhrada škody 276,66,- € +\nnáhrada nemajetkovej ujmy 12.080,- €), teda v rozsahu 90,23 %. Žalovaný dosiahol úspech v časti\nistiny 1.338,50,- € ( zamietnutá náhrada škody) , teda v rozsahu 9,77 %. Vzájomný pomer úspechu tak\ndosahuje 80,46 % (90,23 % - 9,77 %) v prospech žalobcu. O výške náhrady trov konania potom rozhodne\nsúd prvej inštancie samostatným uznesením v lehote 60 dní po právoplatnosti tohto rozsudku, pričom\npri určení výšky náhrady trov konania bude potrebné vyhádzať z predmetu konania 13.695,16,- € a nie\nz prisúdenej istiny tak ako to uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia, keď nezohľadnil,\nže predmetom konania bola aj náhrada škody vo výške náhrady škody v sume 1.615,16,- €, ktorá\nskutočnosť ale nebol súčasťou výroku rozsudku.\n15.3. Záverom súd prvej inštancie považuje za potrebné dodať, že neobstojí námietka žalobcu, že\nodôvodnenie o náhrade trov konania sa javí ako nepreskúmateľné a je aj v rozpore s Uznesením sp.\nzn. 9Cdo/30/2021 zo dňa 20.04.2023 o dovolaní žalovaného, ktorým Najvyšší súd SR rozhodol tak,\nže : „Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu“. Súd\nprvej inštancie nerozhodovala opätovne o trovách dovolacieho konania, ktoré bolo vedené pod sp.\nzn. 9Cdo/30/2021 ale len o trovách nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania\nvedeného pod sp. zn. 9Co/35/2019 a preto výrok o nároku na náhrady trov dovolacieho konania zostáva\nnedotknutý a aj o výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným\nuznesením v lehote 60 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.\n\n16. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, v spojení s § 255\nods. 2 a § 262 ods. 1 C.s.p.. S poukazom na rovnaký čiastočný úspech strán sporu v odvolacom konaní\n( žalobca úspešný v časti odvolania žalovaného, neúspešný v časti svojho odvolania; žalovaný úspešný\nv časti odvolania žalobcu, neúspešný v časti svojho odvolania ) odvolací súd rozhodol, že žiadna zo\nstrán sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania a preto už o výške náhrady trov konania\nv zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. nebude potrebné rozhodnúť súdom prvej inštancie.\n17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10\nzák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,\n§ 393 ods. 2 C.s.p. ).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p.).\nDovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ).\nDovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom\nsúde ( § 427 ods.2 C.s.p. ).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ).\nPovinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou\na ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ).\nDovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto\nustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ).\n\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ).\nDovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,\na uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "19C/99/2016", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:bf14b824-ba19-4d66-8ef5-37e5e5e5d0b7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.24.2021.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 24/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 24/2021 z 4. 8. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-08-04", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.24.2021.2"}, {"guid": "ussr:d5445e38-fd44-4696-b233-788ed9fa3006", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.225.2020.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 225/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 225/2020 z 27. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-27", "citacie_n": 209, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.225.2020.2"}, {"guid": "ussr:45924d35-e787-4d32-b53b-74517146d7bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 399/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2019 z 15. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-15", "citacie_n": 219, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1"}, {"guid": "ussr:56ba2daa-f035-44a1-8923-72249c112191", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.652.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 652/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 652/2018 z 13. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-13", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.652.2018.1"}, {"guid": "ussr:4e4dd85e-3c84-4a18-a487-5de06d24d4ec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 56/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017 z 8. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-08", "citacie_n": 424, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1"}, {"guid": "ussr:a2d34921-264d-4d63-93e6-eaabf803fac8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.754.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 754/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016 z 24. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-24", "citacie_n": 273, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.754.2016.1"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 1384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15"}, {"guid": "b79e4360-88ab-4910-9c29-04a733f413b4:8aa91c45-90c2-4828-9dee-0dabbc808012", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:1106216606.2", "spisova_znacka": "2Cdo/249/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/249/2021 z 30. 5. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-05-30", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:1106216606.2"}, {"guid": "fba41c03-ff39-46eb-8574-a4f956b30122:cde5b255-a25f-46f8-989b-cf2a34707608", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1110235166.1", "spisova_znacka": "9Cdo/17/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/17/2022 z 13. 12. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-12-13", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1110235166.1"}, {"guid": "45982c7e-132f-4596-b47e-1d870a339a23:34babebd-8a08-43e8-bf1a-9d0d6954f9cd", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Co/74/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/74/2021 z 29. 6. 2023", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2023-06-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/45982c7e-132f-4596-b47e-1d870a339a23:34babebd-8a08-43e8-bf1a-9d0d6954f9cd"}, {"guid": "431d55bc-d90f-47ef-b906-0fa52038545d:ff4c19fb-2a90-42bf-8973-345e36679b7a", "ecli": null, "spisova_znacka": "16Co/16/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 16Co/16/2021 z 10. 1. 2022", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2022-01-10", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/431d55bc-d90f-47ef-b906-0fa52038545d:ff4c19fb-2a90-42bf-8973-345e36679b7a"}, {"guid": "12b0573c-706f-486b-8de2-253f93811e2a:75a8bdb2-eb77-44a1-a2d6-43a7b78adde9", "ecli": null, "spisova_znacka": "3Co/166/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Co/166/2021 z 18. 11. 2021", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2021-11-18", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/12b0573c-706f-486b-8de2-253f93811e2a:75a8bdb2-eb77-44a1-a2d6-43a7b78adde9"}, {"guid": "0c28fce7-4fd7-432f-96bf-d365cbab7b01:bdefc155-48f3-42a0-b6e2-0c8a3ac3bc57", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2021:5817203474.2", "spisova_znacka": "9Co/100/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/100/2020 z 17. 3. 2021", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2021-03-17", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2021:5817203474.2"}, {"guid": "8fe4451a-2bd7-419e-8035-c37cbe164806:7208a0cc-c1e6-4e36-ade1-a05e5deb5448", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2020:4109230997.15", "spisova_znacka": "8Co/26/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 8Co/26/2020 z 9. 12. 2020", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2020-12-09", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2020:4109230997.15"}, {"guid": "c53583f4-fe5f-4785-a603-c01d53a9fd40:71ec4d70-32b1-4dbc-8e9b-e59d92d5f5b6", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Co/35/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/35/2019 z 6. 2. 2020", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2020-02-06", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/c53583f4-fe5f-4785-a603-c01d53a9fd40:71ec4d70-32b1-4dbc-8e9b-e59d92d5f5b6"}, {"guid": "8c410fe1-4384-44ab-9f7f-5646617ced74:82f8a712-83a9-4494-96c8-87fe0ea1d3c8", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1111235399.2", "spisova_znacka": "9Co/26/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/26/2018 z 3. 7. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-07-03", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1111235399.2"}, {"guid": "c1e38030-cd3e-43a2-8a91-1493fe40a1c0:b8db37d7-0a4f-4a8e-9b17-a6cc1c81556f", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2018:5714217084.1", "spisova_znacka": "9Co/151/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/151/2018 z 19. 9. 2018", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2018-09-19", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2018:5714217084.1"}, {"guid": "c457ef0c-b202-462b-9d6b-2862a5f56cdd:74e7d986-4373-48be-9826-32ce735d21d8", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2017:4213206704.4", "spisova_znacka": "8Co/11/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 8Co/11/2017 z 27. 9. 2017", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2017-09-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2017:4213206704.4"}, {"guid": "d589c79a-faaf-4df5-a9de-79fc661c7f76:1c35f16c-7959-4b73-8f1a-66721158828d", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2017:6712210255.1", "spisova_znacka": "17Co/144/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/144/2015 z 14. 2. 2017", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2017-02-14", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2017:6712210255.1"}, {"guid": "a792df1e-803f-4cde-9e0a-f9c93e20e693:95c8f0d7-dc3a-4c98-8c6d-17b7ed9ea4ff", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8114205988.1", "spisova_znacka": "8Co/57/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 8Co/57/2016 z 26. 4. 2016", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2016-04-26", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8114205988.1"}], "citovane_v": []}