{"guid": "764a8ca7-376a-420a-b95a-d794ea7082fb:94599f21-d371-4279-935b-c33a80233f7c", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1117202303.2", "spisova_znacka": "2Cob/92/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Cob/92/2023 z 17. 12. 2024", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Bratislava z 17. decembra 2024, sp. zn. 2Cob/92/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:1117202303.2", "identifikacne_cislo": "1117202303", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Ľubica Krišková", "sudca_id": 28, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-lubica-kriskova-28", "datum_vydania": "2024-12-17", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-42a", "nazov": "§ 42a OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-42a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-42a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 389 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-389"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-391.odsek-1", "nazov": "§ 391 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-391.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-391"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-42a", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-389", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-391"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/94599f21-d371-4279-935b-c33a80233f7c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1117202303.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1117202303.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1117202303.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n2Cob/92/2023\n1117202303\n17. 12. 2024\nJUDr. Ľubica Krišková\nECLI:SK:KSBA:2024:1117202303.2\n\nUznesenie\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek\nsenátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: BK, a.s., Dopravná 19,\n921 01 Piešťany, IČO: 36 275 522, zastúpený: CLS Čavojský & Partners, s.r.o., Zochova 6-8, 811 03\nBratislava, IČO: 36 854 972 proti žalovanému: IURIS INVEST, s.r.o., Panenská 6, 811 03 Bratislava,\nIČO: 43 845 908, zastúpený:\nJUDr. Ján Benčura, advokát, Záhradnícka 41, 821 08 Bratislava, v konaní o určenie neúčinnosti\nprávneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 35Cb/14/2017 937 zo dňa 28.11.2022 takto\nrozhodol:\nKrajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 35Cb/14/2017 - 937 zo dňa\n28.11.2022 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. k. 35Cb/14/2017 - 937 zo dňa 28.11.2022 zamietol žalobu,\nktorou sa žalobca (pôvodne BK group, a.s.) domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd rozhodol, že\nprávny úkon, kúpna zmluva zo dňa 21.7.2015 uzavretá medzi žalovaným ako kupujúcim a spoločnosťou\nCentroom, s.r.o., IČO: 36 251 607 ako predávajúcim, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva\nk nehnuteľnostiam v okrese Piešťany, obec Piešťany, k.ú. P., a to priestoru č. 12-8, 1. poschodie,\nvchod 20, nachádzajúceho sa v polyfunkčnej budove súp. č. 7572 na pozemkoch parc. č. XXXX/\nX, XXXX/X a XXXX/XX v spoluvlastníckom podiele 1/1 a podielu priestoru na spoločných častiach\na zariadeniach domu a k pozemkom vo veľkosti 50222/312402, zapísaným v katastri nehnuteľností\nvedenom Katastrálnym odborom Okresného úradu Piešťany na LV č. XXXXX, je voči žalobcovi neúčinná\na náhrady trov konania. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že žalobca žalobu odôvodnil tým, že\nje veriteľom vymáhateľnej pohľadávky voči dlžníkovi, spoločnosti Centroom, s.r.o. vo výške 91.513,09\nEur titulom bezdôvodného obohatenia, ktorá existovala v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy a o ktorej sa\nvedie spor pred tunajším súdom pod sp. zn. 32Cb/93/2023. Žalobca dôvodil, že kúpna cena na základe\npredmetnej zmluvy bola určená sumou 377.860,- Eur bez DPH, pričom zo žalobcom predloženého\nznaleckého posudku Ing. Františka Nekoranca vyplýva všeobecná hodnota prevádzaných nehnuteľností\n685.927,76 Eur, teda kúpna cena tvorila približne 55% reálnej všeobecnej hodnoty prevádzaných\nnehnuteľnosti v rozhodnom čase. Podľa žalobcu dlžník k 31.12.2015 síce podľa účtovnej uzávierky\núčtoval majetok vo výške 261.223,- Eur, avšak tento majetok tvorili ostatné krátkodobé pohľadávky\nvo výške 249.498,- Eur pozostávajúce z nákladov budúcich období nezaúčtovaných v nákladoch v\nroku 2014, preto majetok dlžníka k 31.12.2015 nemohol postačovať na uspokojenie vymáhateľnej\npohľadávky žalobcu. Z toho dôvodu sa žalobca ako veriteľ vymáhateľnej pohľadávky voči dlžníkovi\ndomáhal žalobou voči žalovanému ako osobe, ktorá mala z odporovateľného úkonu dlžníka prospech,\nneúčinnosti predmetného právneho úkonu.\n2. Súd prvej inštancie z procesnej obrany žalovaného uviedol, že žalovaný namietal závery znaleckého\nposudku Ing. Nekoranca, bol podľa neho vyhotovený v rozpore s právnymi predpismi, obhliadka\n\nbola vykonaná bez vedomia majiteľa nehnuteľností, namietal chýbajúce zdokumentovanie stavu k\nrozhodnému dňu, výpočet podlahovej plochy ku dňu prevodu, nesprávne určený stupeň rozostavanosti,\ntechnickej hodnoty, východiskovej hodnoty a nesprávny priemerný koeficient polohovej diferenciácie tiež\na tendenčnosť tvrdenia znalca\no „výbornom nebytovom priestore“ vzhľadom na spochybnenie statickej bezpečnosti budovy, zrušenie\nužívania a následné sanačné práce. Kúpna cena za nehnuteľnosti predstavovala 382.299,- Eur bez\nDPH, t.j. 458.758,80 Eur s DPH, zodpovedala všeobecnej hodnote nehnuteľností určenej znaleckým\nposudkom znalca Ing. Tibora Šranka č. 59/2015 v sume 413.000,- Eur. Dlžník odpredal všetky byty\na nebytové priestory v rokoch 2010 až 2015 záujemcom, o nebytový priestor č. 12-8 neprejavil nikto\nzáujem, bol prevádzaný ako jeden\nz posledných na žalovaného. Jeho prevodom, podľa žalovaného nedošlo k zníženiu majetku dlžníka\ntak, aby nepostačoval na uspokojenie pohľadávky žalobcu. K 31.12.2015 podľa účtovných závierok\nhodnota majetku dlžníka predstavovala sumu 261.223,- Eur. Žalovaný namietal, že dlžník spochybňuje\noprávnenosť pohľadávky žalobcu, ktorú žalobca uplatnil na súde až 21.6.2016 a výslovne uviedol, že\nnemohol o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa vedieť a nevedel, pričom k zisteniu prípadného úmyslu vyvinul\nnáležitú starostlivosť.\n3. Žalobca spochybnil tvrdenie žalovaného, že kúpna cena bola stanovená na základe znaleckého\nposudku Ing. Šranka, keďže bola uzatvorená 21.7.2015 a posudok vyhotovený 26.7.2015. Zo zmluvy\nvyplýva cena 377.860,- Eur bez DPH, žalovaný nepreukázal tvrdenú kúpnu cenu vo výške 382.299,Eur bez DPH ani uzatvorenie dodatku č. 1. K finančnej kondícii dlžníka uviedol, že výška a charakter\nmajetku dlžníka nemohli postačovať na uspokojenie pohľadávky žalobcu spoločne s pohľadávkami\nostatných veriteľov. K námietke žalovaného ohľadom časového aspektu uplatnenia pohľadávky uviedol,\nže jeho pohľadávka nevznikla momentom uplatnenia, ale momentom vzniku bezdôvodného obohatenia\n(banková záruka tvoriaca tvrdené bezdôvodné obohatenie dlžníka bola čerpaná 7.5.2015 a 21.5.2015\na výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia zaslaná dlžníkovi 26.6.2015).\n4. Súd prvej inštancie vo veci aplikoval § 42a ods. 2 a ods. 4, § 42b ods. 1 až ods. 4 zákona č. 40/1964\nZb. Občiansky zákonník, konštatoval, že strany sporu ako nespornú označili spriaznenosť žalovaného\na dlžníka. Základným predpokladom uplatnenia odporovacieho práva je existencia vymáhateľnej\npohľadávky veriteľa voči dlžníkovi a ukrátenie uspokojenia veriteľovej pohľadávky voči dlžníkovi právnym\núkonom dlžníka. Žalobca je preto povinný preukázať, že v dôsledku právneho úkonu dlžníka bol\nukrátený na uspokojení svojej vymáhateľnej pohľadávky. Súd prvej inštancie poukázal na uznesenie\nVeľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/1/2022 zo dňa 17.5.2022 k výkladu pojmu\n„vymáhateľná pohľadávka“, vychádzal z jednotnej judikatúry, predovšetkým R 44/2001, dospel k záveru,\nže vymáhateľná pohľadávka v zmysle § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka je pohľadávka, ktorú možno\núspešne vymáhať v základnom súdnom konaní. V súlade s čl. 2 ods. 2 základných princípov CSP nemal\ndôvod odkláňať sa od rozhodnutia veľkého senátu a predpoklad existencie vymáhateľnej pohľadávky\nžalobcu proti dlžníkovi mal za daný.\n5. Ďalej uviedol, že judikatúra vylučuje z možnosti odporovať ekvivalentný právny úkon (NS SR sp. zn.\n3Obo/258/2007 z 12.11.2008). Z hľadiska výšky dohodnutej kúpnej ceny súd prvej inštancie konštatoval\njej primeranosť a právny úkon vyhodnotil ako ekvivalentný. Ako rozhodujúci pre posúdenie ekvivalencie\nkúpnej ceny zohľadnil len znalecký posudok\nIng. Miloslava Ilavského, PhD. č. 158/2021 zo dňa 21.7.2021, ktorý v priebehu konania žalovaný\ndoručil a ktorý všeobecnú hodnotu určil na sumu 416.000,- Eur vrátane DPH, t.j. 332.000,- Eur\nbez DPH, dohodnutá kúpna cena v zmluve bola 377.860,- Eur bez DPH. Pri porovnaní znaleckých\nposudkov Ing. Nekoranca a Ing. Ilavského súd prvej inštancie konštatoval, že znalecký posudok Ing.\nIlavského zohľadnil pri stanovení všeobecnej hodnoty prevádzaných nehnuteľností aj všeobecne známu\nskutočnosť - statické poruchy stavby z dôvodu, že odbornosťou Ing. Ilavského sú aj statické poruchy\nstavieb. Tvrdenie žalobcu, že Ing. Nekoranec túto odbornosť nemá a v čase vyhotovovania jeho\nposudku statické poruchy stavby neboli všeobecne známe, nemá žiadny vplyv na rozhodnutie súdu prvej\ninštancie, nakoľko je nesporné, že statické vady mala stavba už v čase jej zhotovenia a kolaudácie. Súd\nprvej inštancie pri rozhodovaní neprihliadal na znalecký posudok č. 59/2015 vypracovaný znalcom Ing.\nTiborom Šrankom, ktorý vyhodnotil ako posudok vypracovaný vylúčeným znalcom z dôvodu pomeru\nznalca k zadávateľovi, keď znalec na pojednávaní vo veci uviedol, že je zamestnancom žalovaného od\nroku 2007, v rozhodnom čase pôsobil na pozícii projektového a neskôr stavebného manažéra.\n\n6. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o nedostatku\nmajetku dlžníka po realizácii právneho úkonu z dôvodu, že nedošlo k úhrade kúpnej ceny, ale jej\nzapočítaniu s pohľadávkou žalovaného. Uviedol, že pohľadávky žalovaného časovo predchádzali\nvzniku pohľadávky žalobcu a súčasne z účtovnej závierky dlžníka k 31.12.2015 vyplýva, že disponoval\ndostatočným majetkom na uspokojenie pohľadávky žalobcu. Žalobca v konaní predložil analýzu\naudítorskej spoločnosti tvrdiacu nesprávnosť zaúčtovania stavu majetku dlžníka, audítorská spoločnosť\nv priebehu konania konštatovala pochybenie pri tvrdení o nesprávnosti spôsobu zaúčtovania. Súd\nprvej inštancie posúdil námietky audítorskej spoločnosti predložené žalobcom ako nedostatočné na\npreukázanie tvrdenia o nedostatku majetku dlžníka po realizácii právneho úkonu, keď je nesporné,\nže dlžník k 31.12.2015 vykazoval v účtovníctve dostatok majetku na úhradu pohľadávky žalobcu tým,\nže vykazoval majetok vo výške 261.233,- Eur. Žalobca súčasne preukazoval stav majetku dlžníka k\n31.12.2015, nie bezprostredne po úkone 21.7.2015, čiže ani prípadná konštatácia nedostatku majetku\ndlžníka k 31.12.2015 nepreukazovala, že dôvodom nedostatku majetku dlžníka by bol práve sporný\nprávny úkon. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že výška pohľadávky žalobcu je predmetom\niného súdneho konania, z neprávoplatného rozsudku v konaní sp. zn. 32Cb/93/2016 vyplýva, že žalobca\nbol úspešný v časti 36.973,75 Eur a naviac proti rozsudku podali odvolanie obe strany sporu, preto\nnie je možné vôbec ustáliť výšku pohľadávky žalobcu v kontexte posudzovania možného budúceho\nuspokojenia žalobcu z majetku dlžníka. Žalobca teda okrem nepreukázania neprimeranosti kúpnej\nceny súčasne nepreukázal také zmenšenie majetku dlžníka, ktoré malo za následok, že nebude môcť\ndosiahnuť (po právoplatnom skončení sporu 32Cb/93/2016) uspokojenie svojej pohľadávky z majetku\ndlžníka, hoci nebyť úkonu dlžníka by sa z majetku dlžníka uspokojil. Súd prvej inštancie uzavrel,\nže žalobca nepreukázal ani tvrdenú existenciu ďalších veriteľov dlžníka v rozhodnom čase, ktorých\nuspokojenie pohľadávky bolo sporným právnym úkonom zhoršené. Ukrátenie uspokojenia pohľadávky\nveriteľa môže byť preukázané len rozsahom majetku dlžníka pred uzavretím napádaného právneho\núkonu a porovnaním stavu majetku po účinnosti odporovaného právneho úkonu vo väzbe na existujúcu\npohľadávku veriteľa.\n7. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že bola preukázaná: a) existencia právneho úkonu, ktorým sa\nukracuje pohľadávka veriteľa (odporovateľný úkon), b) platnosť odporovateľného právneho úkonu, c)\nvymáhateľnosť pohľadávky veriteľa, sporná je však výška pohľadávky žalobcu vzhľadom na konanie\ntunajšieho súdu 32Cb/93/2016 a nepreukázané: d) ukrátenie veriteľa - žalobca nepreukázal úmysel\ndlžníka ukrátiť svojho veriteľa a nedostatok majetku dlžníka po realizácii sporného právneho úkonu\nna úhradu tvrdenej pohľadávky žalobcu t. j. e) úmysel ukrátiť veriteľa je nepreukázaný, preto žalobu\nzamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z.\nCivilný sporový poriadok (ďalej len CSP) podľa zásady úspechu v spore tak, že úspešnému žalovanému\npriznal voči žalobcovi nárok a náhradu trov konania v rozsahu 100%.\n8. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. f) a\npísm. h) CSP, má za to, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala\njej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie\nmá inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel\nna základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie\nvychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolacím návrhom žiadal, aby odvolací súd\nnapadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a\npriznal žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%, eventuálne, napadnutý rozsudok zmenil\ntak, že žalobe vyhovie a prizná žalobcovi trovy prvostupňového a odvolacieho konania v rozsahu 100%.\nŽalobca uviedol, že odvolacie dôvody sa ohľadom na skutkový a právny stav prelínajú, preto ich uvádza\nspoločne v odvolaní s ohľadom na štruktúru odôvodnenia a právnych záverov súdu prvej inštancie.\n9. Podľa žalobcu je zrejmé, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, čo je nutné rozumieť pod\ntým, že je poskytnuté ekvivalentné plnenie na základe právneho úkonu. Žalobca namieta nesprávny\nzáver súdu prvej inštancie, že právny úkon je ekvivalentný s ohľadom na výšku kúpnej ceny, ktorá bola\npotvrdená jedným z predložených znaleckých posudkov, konkrétne na základe posudku Ing. Ilavského. Z\nkúpnej zmluvy vyplýva, že kúpna cena uhradená nebola, ale k zániku pohľadávky došlo iným spôsobom,\na to započítaním. Je zrejmé, že záver súdu prvej inštancie, že došlo k zmene štruktúry majetku dlžníka\nnemá oporu vo vykonanom dokazovaní a ani v ustálenej rozhodovacej praxi, nakoľko pod zmenou\nštruktúry majetku by bolo nutné rozumieť, že do majetku dlžníka bolo nejakým spôsobom plnené,\nnapr. bezhotovostným prevodom alebo v hotovosti. Súd prvej inštancie pri posudzovaní ekvivalentnosti\n\nprávneho úkonu nezohľadnil, že v prípade, ak dlžník nemá iný majetok postačujúci k uspokojeniu svojich\nveriteľov a ako predávajúci uzatvoril kúpnu zmluvu, v ktorej došlo k započítaniu kúpnej ceny proti\npohľadávke kupujúceho, na základe čoho sa v dobe účinnosti zmluvy dlžníkovi za predaný majetok\nnedostalo žiadneho skutočného (reálneho) protiplnenia, z ktorého by mohli dlžníkovi veritelia uspokojiť\nsvoje pohľadávky, považuje sa takýto úkon za ukracujúci. Žalovaný nepopieral, že by poskytol reálne\nplnenie a že nedošlo k zápočtu pohľadávok medzi spriaznenými osobami. V zmysle rozhodovacej praxe\nnajvyšších súdnych autorít je irelevantné, či došlo na základe právneho úkonu k zníženiu pasív dlžníka,\nak táto okolnosť neviedla k uspokojeniu všetkých veriteľov dlžníka (rozsudok NS ČR zo dňa 27.6.2012,\nsp. zn. 21 Cdo 720/2011). Súd prvej inštancie rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (hoci z\nČeskej republiky, vychádzajúc však z totožného textu právnej normy) pri právnom posúdení opomenul,\nna posudzovaný prípad aplikoval § 42a Občianskeho zákonníka nesprávne.\n10. Žalobca ďalej namieta nesprávne vyhodnotenie znaleckých posudkov Ing. Ilavského a Ing.\nNekoranca, keď znalecký posudok vyhotovený Ing. Nekorancom považoval súd prvej inštancie za\nnepodstatný a nesprávne považoval znalecký posudok Ing. Ilavského za relevantný a rozhodujúci pre\nposúdenie ekvivalencie kúpnej ceny. Predmetom posúdenia nebola problematika statiky, ale všeobecnej\nhodnoty nehnuteľnosti, pre určovanie všeobecnej hodnoty nehnuteľností odborná znalosť v oblasti\nstatiky nie je požadovaná, preto posudok Ing. Nekoranca (navyše k obdobiu, kedy sa o vade statiky\nvšeobecne nevedelo) bol najmenej rovnako relevantný ako posudok Ing. Ilavského. Podľa žalobcu súd\nprvej inštancie tento dôkaz zohľadniť ako rozhodujúci (a jediný) nemal, preto na základe vykonaného\ndokazovania dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu ohľadom ekvivalentnosti formálne určenej\nkúpnej ceny v kúpnej zmluve. V tejto súvislosti však žalobca poukazuje na to, že ak je aj z hľadiska\nvýpočtu kúpna cena formálne v zmluve určená správne, v prípade, keď žiadne skutočné plnenie\nposkytnuté do majetku dlžníka nie je, je z pohľadu ekvivalentnosti plnenia absolútne nepodstatná.\nRozhodovacia prax uvádza ekvivalentný právny úkon, nie ekvivalentnú kúpnu cenu - ak je aj kúpna\ncena ekvivalentná, plnenie poskytnuté na základe právneho úkonu (s ohľadom na absenciu skutočného\nplnenia) ekvivalentná byť nemusí. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, pretože založiť\nekvivalentnosť právneho úkonu nie je možné len na základe ceny uvedenej v samotnej kúpnej zmluve.\nŽalobca úbytok registrovaného majetku uvádzal už v samotnej žalobe, pričom súd prvej inštancie sa s\ntouto zásadnou skutočnosťou nijako nevysporiadal.\n11. Žalobca ďalej namieta nesprávne právne posúdenie dôkazného bremena úmyslu ukrátiť veriteľa a\nznalosti osoby, ktorá má z právneho úkonu prospech, čím došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa\n§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Jeden člen štatutárneho orgánu žalovaného i spoločnosti dlžníka bol v\nrelevantnom čase (v roku 2015) rovnaký, a to\nJUDr. Ľubica Benčurová, navyše 100% spoločníkom dlžníka je (a aj v relevantnom čase v roku 2015 bol)\nžalovaný. Úmysel dlžníka cum animo fraudandi nie je podmienkou odporovateľnosti, ak druhou stranou\nsú osoby dlžníkovi blízke; úmysel dlžníka ukrátiť jeho veriteľa v takomto prípade zákon predpokladá a\nje na osobách dlžníkovi blízkych, aby preukázali opak, t. j. že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli ani\npri náležitej starostlivosti rozpoznať. Žalobca\nv tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS ČR zo dňa 26.9.2006 sp. zn. 30Cdo/653/2006 a uznesenie\nNS SR zo dňa 30.3.2017, sp. zn. 5Obdo/4/2016, v zmysle ktorých mal súd prvej inštancie postupovať\ntak, že mal skúmať, či žalovaný prezumovaný úmysel vyvrátil alebo nie. Z odôvodnenia napadnutého\nrozsudku nie je zrejmé, na základe čoho sa súd prvej inštancie od ustálenej rozhodovacej praxe odchýlil\na dôkazným bremenom zaťažil žalobcu, hoci v prípade spriaznenia ho podľa § 42a ods. 4 Občianskeho\nzákonníka znáša žalovaný. Na základe nesprávneho právneho posúdenia potom ani neskúmal, či\nžalovaný vynaložil náležitú starostlivosť v kontexte požiadavky v § 42a Občianskeho zákonníka a či v\ntomto smere uniesol dôkazné bremeno. Žalovaný len uviedol, že prehlasuje, že nevedel a ani nemohol\nvedieť\no úmysle spoločnosti Centroom, s.r.o. ukrátiť veriteľa a k poznaniu tohto úmyslu vyvinul potrebnú náležitú\nstarostlivosť. Žalobca k tejto časti odvolania ešte uvádza, že nie je potrebné, aby úmysel dlžníka\npriamo smeroval k ukráteniu konkrétneho veriteľa, ale stačí vedomie dlžníka, že právnym úkonom\nukracuje veriteľa, pričom fraudulózny úmysel dlžníka sa nemusí vzťahovať na odporujúceho veriteľa,\nale postačuje, aby sa vzťahoval na veriteľov, či už určitých alebo neurčitých, súčasných alebo budúcich,\nvšetkých alebo len niektorých.\n12. Žalobca namieta nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne zistený skutkový stav aj vo vzťahu\nk posúdeniu ostatného majetku dlžníka a možnosti uspokojenia žalobcu. Žalobca v tejto súvislosti\n\nsúčasne namieta svojvoľnosť a nezrozumiteľnosť rozsudku ako odvolací dôvod podľa § 365 ods.\n1 písm. b) CSP, keď súd prvej inštancie ten istý dôkaz, účtovnú závierku za rok 2015, posúdil za\ndostatočný dôkaz predložený jednou stranou (v bode 30 odôvodnenia rozsudku), avšak druhou stranou\nsporu už nie (bod 32 odôvodnenia rozsudku). Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca nepreukázal\nnedostatok majetku dlžníka po realizácii právneho úkonu na úhradu pohľadávky žalobcu (bod 35\nodôvodnenia) a v tejto súvislosti uviedol, že žalobca preukazoval stav majetku dlžníka k 31.12.2015 a\nnie bezprostredne po úkone dňa 21.7.2015, čiže ani prípadná konštatácia nedostatku majetku dlžníka\nk 31.12.2015 nepreukazuje, že dôvodom nedostatku majetku dlžníka by bol práve sporný právny úkon\n(bod 32 odôvodnenia). Žalovaný uvádzal, že z účtovnej závierky k 31.12.2015 vyplýva, že dlžník\ndisponoval dostatočným majetkom na uspokojenie pohľadávky žalobcu v tvrdenom rozsahu, pričom\nsúd prvej inštancie sa s týmto tvrdením stotožnil (bod 30 odôvodnenia), teda z pohľadu dostatočnosti\nmajetku sú informácie vyplývajúce z účtovnej závierky k 31.12.2015 pomerne významné. Okrem toho z\nanalýzy vyhotovenej audítorskou spoločnosťou (dôkaz predložený k žalobe) a jej doplnku (predložený\n30.9.2022) po predložení listín v rámci edičnej povinnosti dlžníkom ako aj z vyjadrenia dlžníka vyplýva,\nže pod položkou č. 20 - ostatné pohľadávky v sume 249.498,- Eur je uvedená suma zodpovedajúca\nnespotrebovanému nájomnému, ktoré bolo vopred uhradené na celú dobu trvania podnájmu. Z\nvykonaného dokazovania (Zmluvy o podnájme nebytových priestorov predloženej dlžníkom) vyplynulo,\nže predmetná pohľadávka predstavuje nespotrebované nájomné (za parkovacie miesta), ktoré už\nbolo uhradené. Z vyjadrenia dlžníka zo dňa 15.8.2022 vyplýva, že parkovacie miesta prenajaté na\nzáklade Zmluvy o podnájme nebytových priestorov boli v prípade záujmu prenajaté vlastníkom bytov a\nnebytových priestorov v polyfunkčnom dome s dlhodobou dobou nájmu a nájomné za celé obdobie bolo\nuhrádzané v jednej platbe vopred po podpise jednotlivých zmlúv o podnájme. Žalovaný neuvádzal, že by\nmal voľné parkovacie miesta, ktoré by bolo možné potenciálne prenajať (a žiadne takéto pohľadávky voči\ntretím osobám pokrývajúcim výšku pohľadávky žalobcu neuvádzal). Žalobca poukazuje na stanoviská\nspoločnosti FTM Audit, že síce ide z účtovného pohľadu o majetok, nejde o taký majetok, ako napr.\ndlhodobý majetok, zásoby, peniaze, účty v bankách alebo pohľadávky a účelom tejto položky je priradiť\nnáklad do toho účtovného obdobia, s ktorým vecne a časovo súvisí. Náklady budúcich období nie je\nmožné speňažiť v rámci výkonu exekúcie, ako je tomu napr. pri nehnuteľnostiach a objektívne takýto\n„majetok“ nemohol postačovať na pokrytie všetkých záväzkov dlžníka (a ani samostatne záväzku voči\nžalobcovi). Súd prvej inštancie ďalej nesprávne právne posúdil otázku dôkazného bremena, keďže v\nodporovacom konaní dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu, že zvyšný majetok dlžníka objektívne\npostačuje v čase odporu na uspokojenie veriteľa, znáša tretia osoba, teda žalovaný (tretia osoba, ktorá\nmala z odporovaného právneho úkonu prospech).\n13. Žalobca ďalej namieta nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým mu znemožnil\nuskutočňovanie procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa\n§ 365 ods. 1 písm. b) CSP. Súd prvej inštancie v bode 25 odôvodnenia vo vzťahu k pohľadávke žalobcu\nuviedol, že je vymáhateľná, avšak v bode 30 odôvodnenia konštatoval, že výška pohľadávky žalobcu je\nsporná s ohľadom na prebiehajúce konanie vedené pod sp. zn. 32Cb/93/2016. Žalobca zastáva názor,\nže pre to, aby súd prvej inštancie mohol rozhodnúť o odporovacej žalobe, nie je nutné, aby bolo v\nsúdnom konaní právoplatným rozhodnutím rozhodnuté o pohľadávke, čo odporuje bodu 25 odôvodnenia\na v ňom uvádzanej judikatúre. Podľa žalobcu, ak mal súd za to, že v kontexte posudzovania možného\nbudúceho uspokojenia žalobcu z majetku dlžníka (bod 30 odôvodnenia rozsudku) je nutné ustáliť výšku\npohľadávky, mal postupovať v zmysle § 194 CSP alebo podľa § 163 CSP a konanie prerušiť. Rozsudok\nje tiež zjavne nesprávny v rozpore s § 217 ods. 1 CSP, keď súd prvej inštancie\nv odôvodnení zohľadnil skutočnosti, ktoré nastali v čase po jeho vyhlásení. Odvolanie vo veci spis. zn.\n32Cb/93/2016 bolo podané až po vyhlásení napadnutého rozsudku, v čase vyhlásenia rozsudku v tejto\nprávnej veci (28.11.202) tieto skutočnosti ešte neexistovali, a teda súd na ne nemohol prihliadať. Žalobca\ntiež uvádza, že predložil účtovné závierky spoločnosti Centroom, s.r.o. od roku 2010 až po rok 2015,\npričom z účtovnej závierky za rok 2015 vyplývali ostatné krátkodobé záväzky v sume 322.801,- Eur,\nz vyjadrenia spoločnosti Centroom, s.r.o. zo dňa 15.8.2022 je zrejmé, že pohľadávku žalobcu v sume\n91.513,09 Eur neeviduje (s ohľadom na započítanie). Ak súd prvej inštancie považoval účtovnú závierku\nza rok 2015 za relevantnú z pohľadu dostatku majetku (bod 30 odôvodnenia), nie je vôbec zrejmé,\nna základe čoho dospel k záveru, že žalobca existenciu iných záväzkov žalovaného nepreukázal.\nVzhľadom na výšku vymáhateľnej pohľadávky a skutočnosť, že z majetku vo výške 261.233,- Eur takmer\n250.000,- Eur nebol v skutočnosti taký majetok, ktorý by bolo možné objektívne použiť na uspokojenie\nžalobcu, existencia iných veriteľov v kontexte ukrátenia žalobcu nie je ani relevantná.\n\n14. Žalobca tiež namieta nesprávne právne posúdenie časového aspektu odporu a ukrátenia veriteľa\nsúdom prvej inštancie, keď opomenul, že na to, aby bolo možné považovať majetok dlžníka za\ndostatočný, tento musí objektívne postačovať v čase odporu na uspokojenie veriteľa. Súd prvej inštancie\npožadoval preukázanie nedostatku majetku žalobcom k momentu bezprostredne po realizácii prevodu\nnehnuteľnosti (21.7.2015, bod 32 odôvodnenia). Žalobca v konaní uvádzal, že dôkazné bremeno\npreukázania dostatku ostatného majetku dlžníka\n(z ktorého by bolo objektívne možné uspokojiť všetky pohľadávky veriteľov, vrátane žalobcu) znáša\nžalovaný. Žalobca vie odporovať právnemu úkonu v zmysle § 42a OZ spätne 3 roky,\nz predmetného ustanovenia nevyplýva požiadavka, aby preukazoval majetok bezprostredne po danom\núkone. Účel inštitútu odporovacej žaloby má chrániť možnosť vymáhania a vymožiteľnosti pohľadávky\nveriteľa, hoci aj budúcej. Súd prvej inštancie tiež nesprávne požadoval preukázanie existencie ďalších\nveriteľov dlžníka, ktorých uspokojenie pohľadávky bolo sporným právnym úkonom zhoršené (bod 33\nodôvodnenia). Žalobca má za to, že nemusí dôjsť k zhoršeniu uspokojenia pohľadávok ostatných\nveriteľov; postačuje, ak je ukrátený čo i len jeden veriteľ, a to čo aj len čiastočne. Je tak postačujúce, že\nžalobca je ukrátený na uspokojení svojej vymáhateľnej pohľadávky (prípadne je uspokojenie pohľadávky\nsťažené), ako konštatuje súd prvej inštancie v bode 28 odôvodnenia rozsudku. Požiadavka súdu prvej\ninštancie, aby žalobca preukazoval existenciu a výšku pohľadávky ostatných veriteľov ku konkrétnemu\ndňu je nad rámec právnej úpravy.\n15. Žalobca napokon namieta vnútornú rozpornosť a nezrozumiteľnosť napadnutého rozsudku a\niracionálnu argumentáciu popierajúcu účel a podstatu inštitútu odporovateľnosti právneho úkonu podľa\n§ 42a Občianskeho zákonníka, keď v bode 26 odôvodnenia súd uvádza, že žalobca disponuje\nvymáhateľnou pohľadávkou, čo je základným predpokladom uplatnenia odporovacieho práva a na\ndruhej strane v bode 30 vo vzťahu k vymáhateľnej pohľadávke žalobcu uvádza, že jej výška je sporná\na nie je možné ustáliť výšku pohľadávky žalobcu\nv kontexte posudzovania možného budúceho uspokojenia žalobcu z majetku dlžníka. Tieto dva právne\nzávery si vzájomne odporujú a vylučujú sa. V bodoch 28 až 30 odôvodnenia uviedol, že pri právnom\núkone, pri ktorom sa mení štruktúra majetku dlžníka je nutné skúmať nielen to, či na základe právneho\núkonu došlo k zníženiu hodnoty majetku dlžníka v ekonomickom (číselnom) vyjadrení, ale tiež, či\nnedošlo k zhoršeniu možnosti uspokojenia veriteľovej pohľadávky vzhľadom na zmenenú štruktúru\nmajetku dlžníka. Dlžník v rámci edičnej povinnosti predložil Zmluvu o podnájme nebytových priestorov,\nžalobca reflektoval na obsah tejto dôkaznej listiny, súd prvej inštancie sa však s uvedeným nijako\nnevysporiadal. Je nutné zohľadniť aj to, ak ide o úbytok na registrovanom majetku, súd prvej inštancie\nsa s touto zásadnou skutočnosťou nijako nevysporiadal (resp. ak sa aj vysporiadal, v odôvodnení\nsúvisiace myšlienkové pochody obsiahnuté nie sú), v odôvodnení neuviedol, na základe čoho dospel k\nzáveru, že žalobca znáša dôkazné bremeno v súvislosti s dostatočnosťou ostatného majetku dlžníka na\nuspokojenie pohľadávky žalobcu, na základe čoho vyhodnotil, že majetok dlžníka objektívne postačuje\nna uspokojenie pohľadávky žalobcu - t.j. ako sa vysporiadal s obsahom doplnku analýzy zo strany\nspoločnosti FTM Audit, neuviedol, na základe čoho dospel k záveru, že prezumpcia úmyslu podľa §\n42a ods. 4 Občianskeho zákonníka sa nemá aplikovať, alebo prečo ju neaplikoval Žalobcovi tiež nie je\nzrejmé, na základe čoho dospel súd prvej inštancie k obsiahnutiu bodu 15 odôvodnenia do dotknutej časti\nrozsudku, keďže súd prvej inštancie žiadal špecifikovanie návrhov na vykonanie dôkazov (z účtovníctva\ndlžníka) a o tomto návrhu pred a ani bezprostredne po výsluchu znalca Ing. Ilavského nerozhodoval.\nOdôvodnenie rozsudku nemá logickú, funkčnú a teologickú konzistenciu, ktorá je súčasťou práva\nžalobcu na spravodlivý súdny proces.\n16. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne\nsprávny potvrdil. Podľa žalovaného žalobca v odvolaní zopakoval skutkové tvrdenia, ktoré uviedol už\nv konaní pred súdom prvej inštancie, k argumentom a námietkam žalobcu uvedeným v odvolaní sa\nžalovaný ďalej nevyjadril a dodal, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nepovažuje za svojvoľný,\nneodôvodnený, nepreskúmateľný, resp. ústavne nekonformný. Žalovaný vo vyjadrení poukázal na\nznenie ust. § 42a ods. 1, ods. 2, ods. 4 písm. c/ Občianskeho zákonníka, uviedol, že nespochybňuje\ntvrdenie žalobcu, že dlžník previedol kúpnou zmluvou zo dňa 21.07.2015 v znení dodatku číslo 1\nnebytový priestor na žalovaného za kúpnu cenu 382.299,- Eur bez DPH, t.j. 458.758,80 Eur. Okresný\núrad Piešťany, katastrálny odbor povolil vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v prospech\nžalovaného rozhodnutím číslo V-2120/15 zo dňa 05.10.2015. V zmysle § 59a Obchodného zákonníka\núčinného v čase uzatvorenia zmluvy dlžník aj žalovaný kúpnu zmluvu aj znalecký posudok Ing. Tibora\nŠranka č. 59/2015 doručili do zbierky listín Okresného súdu Bratislava 1. Kúpna cena podľa žalovaného\n\nzodpovedala všeobecnej hodnote nehnuteľnosti stanovenej znaleckým posudkom č. 59/2015 zo dňa\n26.07.2015 Ing. Tibora Šranka, ako aj znaleckým posudkom č. 158/2021 zo dňa 21.07.2021 znalca Ing.\nMiloslava Ilavského, PhD., ktorý bol predložený v konaní ako súkromný znalecký posudok v zmysle\n§ 209 CSP. Podľa žalovaného nedošlo k zníženiu majetku dlžníka v takej miere, aby nepostačoval\nna uspokojenie tvrdenej pohľadávky žalobcu vo výške 91.513,09 Eur, čo vyplýva z predložených\núčtovných závierok. Ako vyplýva z účtovných závierok, dlžník mal k 31.12.2015 hodnotu majetku\n261.223,- Eur, k právnemu úkonu však došlo 21.07.2015, avšak žalobca preukazoval stav ku dňu\n31.12.2015. Žalobca teda nepreukázal také zmenšenie majetku ku dňu 21.07.2015, aby nepostačoval na\nuspokojenie pohľadávky žalobcu. Pohľadávka žalobcu je podľa žalovaného sporná a uplatnená na súde\naž 21.06.2016. Žiadne podozrivé okolnosti uzatvorenia kúpnej zmluvy podľa žalovaného neexistujú.\n17. Žalobca v odvolacej duplike uviedol, že žalovaný vo vyjadrení len rekapituluje ním uvádzané\nskutkové tvrdenia k realizácii prevodu nehnuteľnosti a výške kúpnej ceny v kúpnej zmluve a nereaguje\nna argumentáciu žalobcu v odvolaní. Žalovaný v časti III. vyjadrenia znalecký posudok Ing. Nekoranca\noznačuje za tendenčný; je však zrejmé, že nie z dôvodu údajnej tendenčnosti súd prvej inštancie na\ntento znalecký posudok neprihliadol, ale z dôvodu nezohľadnenia vady statiky (ktorá v dotknutom čase\nnebola verejne známa a ani nemala ako byť Ing. Nekorancovi známa). Žalovaný účelovo dezinterpretuje\nskutočnosti uvedené\nv odôvodnení rozsudku. Podľa žalobcu je vyjadrenie k odvolaniu samoúčelným podaním žalovaného.\nŽalobca v duplike v súlade s § 366 písm. d) CSP uplatňuje prostriedky procesného útoku, ktoré\nneboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, pretože ich bez svojej viny nemohol uplatniť v\nkonaní pred súdom prvej inštancie, a to skutočnosti, že po vyhlásení rozsudku dňa 28.11.2022 bolo\nv konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 32Cb/93/2016 (konanie o pohľadávke\nžalobcu voči dlžníkovi) voči rozsudku zo dňa 16.11.2022 podané odvolanie žalobcu, ako aj žalovaného\n(dlžníka), dlžník podal odvolanie iba voči časti výroku I. rozsudku v sume 16.086,34 Eur a súvisiaceho\npríslušenstva. Rozsudok sp. zn. 32Cb/93/2016 je tak v časti 38.453,- Eur s príslušenstvom právoplatný\nk 20.12.2022 a vykonateľný k 24.12.2022. Napriek tomu však k dobrovoľnej úhrade pohľadávky\nžalobcu nedošlo a žalobca bol nútený podať návrh na vykonanie exekúcie. Žalobcovi doposiaľ neboli\npripísané žiadne prostriedky v rámci výkonu exekúcie, ktorá s príslušenstvom predstavuje sumu vo výške\n59.781,49 Eur, čo podporuje žalobcom uvádzané tvrdenia o nedostatku majetku dlžníka na uspokojenie\njeho pohľadávky. K podaniu žalobca predložil návrh na vykonanie exekúcie a upovedomenie o začatí\nexekúcie na vymoženie právoplatne priznanej časti pohľadávky v konaní sp. zn. 32Cb/93/2016.\n18. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd\nnesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v\ntakej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť\nv konaní pred odvolacím súdom.\n19. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu\nprvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie\nalebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.\n20. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a\nnové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.\n21. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na\nďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej\ninštancie vo veci ďalej postupovať.\n22. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v zmysle § 34 CSP prejednal vec podľa\n§ 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi\nodvolania žalobcu a vyjadreniami sporových strán, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné,\nnapadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové\nrozhodnutie. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca ako veriteľ sa podanou žalobou domáha, aby súd určil,\nže právny úkon jeho dlžníka (spoločnosti Centroom, s.r.o., IČO: 36 251 607), a to kúpna zmluva zo dňa\n21.7.2015 uzavretá medzi žalovaným ako kupujúcim a dlžníkom ako predávajúcim, ktorej predmetom\nbol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vo vlastníctve dlžníka na žalovaného, je voči nemu\nprávne neúčinný, nakoľko ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky. Z obsahu spisu ďalej\n\nvyplýva, že v konaní nie je sporná spriaznenosť dlžníka a žalovaného ako osoby, ktorá mala z úkonu\nprospech.\n23. Súd prvej inštancie uvádza v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že vychádzal\nz toho, že v danom spore bola preukázaná: a) existencia právneho úkonu, ktorým sa ukracuje\npohľadávka veriteľa (odporovateľný úkon), b) platnosť odporovateľného právneho úkonu, c)\nvymáhateľnosť pohľadávky veriteľa, sporná je však výška pohľadávky žalobcu vzhľadom na konanie\ntunajšieho súdu 32Cb/93/2016 a nepreukázané: d) ukrátenie veriteľa - žalobca nepreukázal úmysel\ndlžníka ukrátiť svojho veriteľa a nedostatok majetku dlžníka po realizácii sporného právneho úkonu na\núhradu tvrdenej pohľadávky žalobcu t. j. e) úmysel ukrátiť veriteľa je nepreukázaný, preto žalobu zamietol\n(bod 35. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia).\n24. Odvolací súd na tomto mieste v prvom rade konštatuje dôvodnosť odvolacej námietky zmätočnosti\na nekonzistenosti napadnutého rozhodnutia, keď súd prvej inštancie síce uviedol, čo považuje za\nnepreukázané, ale nie je možné preskúmať, ktoré konkrétne predpoklady odporovateľnosti úkonu neboli\npodľa jeho názoru naplnené, teda či dôvodom zamietnutia žaloby bola aj spornosť výšky pohľadávky,\nv takom prípade je ale vyslovený záver súdu prvej inštancie v rozpore s inými časťami odôvodnenia,\nkde konštatuje, že predpokladom odporovania je existencia vymáhateľnej pohľadávky, nie spornosť\njej výšky; alebo či dôvodom zamietnutia žaloby bolo nepreukázanie ukrátenia veriteľa ako uvádza\npod písm. d/ bodu 35 odôvodnenia, alebo nepreukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Pod\npísmenom a/ súd prvej inštancie konštatoval, že mal za preukázanú „existenciu právneho úkonu, ktorým\nsa ukracuje pohľadávka veriteľa“. Z ďalšieho textu písmena d/ vyplýva, že dôvodom zamietnutia žaloby\nmalo byť, že „žalobca nepreukázal úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa a nedostatok majetku na\núhradu pohľadávky žalobcu po realizácii právneho úkonu“. Tu sa javí, že ide zrejme o kumulatívne\ndôvody zamietnutia žaloby, súd prvej inštancie však akoby stotožnil pojem „ukrátenie veriteľa“ s pojmom\n„úmysel ukrátiť veriteľa“; ak však dôvodom zamietnutia žaloby bolo to, že „úmysel ukrátiť veriteľa je\nnepreukázaný“ (t.j. že nebol v konaní preukázaný práve úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, keďže\ntzv. boltovým písmom je v bode 35 v písm. e/ zvýraznený práve tento uvedený text), potom ale pri\nspojení záverov v písmene d/ („žalobca nepreukázal úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa“) a v písm.\ne/ je zrejmé, že súd prvej inštancie pri nespornosti spriaznenia dlžníka a žalovaného nesprávne zaťažil\ndôkazným bremenom preukázania úmyslu ukrátiť veriteľa práve veriteľa v rozpore s výslovným znením\n§ 42a ods. 4 Občianskeho zákonníka, ktorý na vec aplikoval, ako sám uvádza v bode 24 veta prvá v\nspojení s bodom 22 odôvodnenia. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naviac nevyplýva žiadna\núvaha súdu prvej inštancie vo vzťahu k preskúmaniu úmyslu dlžníka a ani z obsahu spisu nevyplýva, že\nby sa súd prvej inštancie prezumovaným úmyslom dlžníka vôbec zaoberal. Záver súdu prvej inštancie,\nže úmysel ukrátiť veriteľa je nepreukázaný (resp. že žalobca nepreukázal úmysel dlžníka ukrátiť svojho\nveriteľa) je tak okrem nesprávneho vyhodnotenia dôkazného bremena aj nepreskúmateľný.\n25. Dôvodná je preto i odvolacia námietka nesprávneho právneho posúdenia veci, a to posúdenia\ndôkazného bremena existencie úmyslu ukrátiť veriteľa a znalosti osoby, ktorá má\nz právneho úkonu prospech. V konaní nebolo sporné, že dlžník a žalovaný sú tzv. spriaznené\nosoby, osoba konateľa JUDr. Ľubica Benčurová bola v rozhodnom čase členom štatutárneho orgánu\nžalovaného aj dlžníka a 100% spoločníkom dlžníka v rozhodnom čase bol žalovaný, spriaznenosť\noboch podnikateľských subjektov je doposiaľ (§ 42a ods. 4 písm. c/ Občianskeho zákonníka). Odvolací\nsúd tu dáva do pozornosti súdu prvej inštancie uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.3.2017,\nsp. zn. 5Obdo/4/2016, z ktorého vyplýva, že: „I. Blízka osoba dlžníka sa môže žalobe podľa §\n42a Občianskeho zákonníka účinne ubrániť ak hodnoverným spôsobom preukáže, že v súvislosti s\nodporovaným právnym úkonom postupovala s takou náležitou starostlivosťou, aby ukracujúci úmysel\nrozpoznala, alebo sa o ňom aspoň mohla dozvedieť. II. Z hľadiska posúdenia požiadavky vynaloženia\nnáležitej starostlivosti zo strany blízkej osoby dlžníka, nemôže odkaz na vzájomnú dôveru medzi blízkymi\nosobami nahrádzať dôkaznú povinnosť žalovanej strany preukázať vynaloženie určitých konkrétnych\núkonov náležitej starostlivosti tak, ako to predpokladá ust. § 42a OZ.“(R67/2017). Úmysel dlžníka ukrátiť\nsvojho veriteľa právna úprava a aj ustálená judikatúra predpokladá, pričom osoby spriaznené dlžníkovi\nzaťažuje dôkazné bremeno preukázania opaku, t. j. že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli ani\npri náležitej starostlivosti rozpoznať. Odvolací súd aj na tomto mieste konštatuje nepreskúmateľnosť\nnapadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov (absenciu akýchkoľvek skutkových zistení), keď nie\nje možné dôkazné bremeno a preukázanie opaku nahradiť púhym skutkovým tvrdením žalovaného,\nže nevedel a ani nemohol vedieť o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa a k poznaniu tohto úmyslu vyvinul\n\npotrebnú náležitú starostlivosť (bod 5 odôvodnenia rozhodnutia). Pod vynaložením náležitej starostlivosti\nje potrebné rozumieť aktívne konanie spriaznenej osoby, na základe ktorého by s prihliadnutím na obsah\nuskutočneného právneho úkonu dlžníka rozpoznala alebo aspoň mohla zistiť, či skutočným úmyslom\n(resp. motiváciou) dlžníka uskutočniť právny úkon bolo (resp. nebolo) ukrátenie uspokojenia pohľadávky\nveriteľa.\n26. Odvolací súd sa tiež stotožnil s námietkou nesprávneho posúdenia právneho úkonu ako\nekvivalentného úkonu výlučne posudzujúc kritérium primeranosti dohodnutej kúpnej ceny. V danom\nprípade súd prvej inštancie v bode 27 odôvodnenia uvádza, že „k ukráteniu veriteľa dochádza vtedy,\nak úkon dlžníka vedie k zmenšeniu jeho majetku a v dôsledku tohto úkonu má zmenšenie majetku\ndlžníka za následok, že žalobca (veriteľ) nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku\ndlžníka, hoci nebyť úkonu dlžníka by sa z majetku dlžníka uspokojil. K ukráteniu veriteľa nemôže\ndôjsť, ak následkom dlžníkovho právneho úkonu nebolo zmenšenie jeho majetku, pretože za prevedené\nmajetkové hodnoty dostal ich obvyklú cenu alebo mu bola za ne inak poskytnutá primeraná náhrada.\nJudikatúra vylučuje z možnosti odporovať ekvivalentný právny úkon“, pričom súd prvej inštancie\nodkazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Obo/258/2007 z 12.11.2008. Odvolací súd však uvádza, že\ndovolací súd v aktuálnej rozhodovacej činnosti dospel k záveru, že podľa § 42a a § 42b Občianskeho\nzákonníka možno úspešne odporovať aj ekvivalentným právnym úkonom. Názor, v zmysle ktorého\núspešné odporovanie takýmto právnym úkonom je bez ďalšieho vylúčené, lebo objektívne nevedú\nk zmenšeniu majetku dlžníka, a tak nimi k ukráteniu veriteľa z povahy veci ani nemôže dôjsť, nie\nje správny (viď. napr. uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/208/2019 z 25.11.2020), dovolací súd pritom\nzdôrazňuje účel inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov.\n27. Odvolací súd sa stotožnil so závermi vyslovenými dovolacím súdom vo vzťahu k ekvivalentnému\núkonu v uvedenom rozhodnutí, z ktorého vyplýva, že „19. Odporovateľné právne úkony sú také\nprávne úkony, ktoré ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa a sú dlžníkom urobené\ns takýmto ukracujúcim úmyslom (in fraudem creditoris). Veriteľ sa proti nim môže brániť podaním\nodporu na súde a tým dosiahnuť, že môže požadovať uspokojenie svojej vymáhateľnej pohľadávky\nz toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku (z majetkovej sféry dlžníka),\nprípadne ak to nie je možné, požadovať náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech. Účelom\nprávneho inštitútu odporovateľnosti je teda zabezpečenie ochrany záujmu veriteľa na uspokojení svojej\npohľadávky z majetku (majetkovej sféry) dlžníka a výsledkom úspešného odporovania je relatívna\nneúčinnosť odporovaného právneho úkonu voči ukrátenému veriteľovi. 20. Z účelu právneho inštitútu\nodporovateľnosti ani z doslovného znenia citovanej zákonnej úpravy (§ 42a ods. 1, ods. 2, § 42b ods.\n4 Občianskeho zákonníka, citované v rozhodnutí, pozn. odvolacieho súdu) podľa názoru dovolacieho\nsúdu ale nevyplýva, že úspešne odporovať možno iba tým právnym úkonom, ktorými sa objektívne\nzmenšuje dlžníkov majetok - čiže iba neekvivalentným právnym úkonom, za ktoré nebola dlžníkovi\nposkytnutá rovnocenná náhrada. Ustanovenie § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka výslovne vymedzuje\nlen, že veriteľ sa môže domáhať odporovateľnosti právnych úkonov, „ak ukracujú uspokojenie jeho\nvymáhateľnej pohľadávky.“ To teda znamená, že pre úspešné odporovanie je rozhodná tá skutočnosť,\nči odporovateľným právnym úkonom došlo k ukráteniu uspokojenia veriteľovej pohľadávky tak, že sa mu\nodňala možnosť reálne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky alebo aspoň jej časti z majetkovej sféry\ndlžníka, hoci nebyť tohto úkonu, z majetkovej sféry dlžníka by sa uspokojil, a nie (zároveň) skutočnosť,\nči sa dlžník zbavil svojho majetku za hodnotu ekvivalentnú alebo nižšiu; touto skutočnosťou sa zákon\npri vymedzovaní predpokladov odporovateľnosti nezaoberá. Z uvedeného vyplýva, že ukrátenie veriteľa\nsa má posudzovať z hľadiska postavenia veriteľa, a nie zmenšenia majetku dlžníka. Je síce potrebné\nprisvedčiť, že v praxi k ukráteniu uspokojenia veriteľovej pohľadávky dochádza vo väčšine prípadov\npráve vtedy, keď sa dlžník zbavuje svojho majetku bez primeraného protiplnenia, avšak tento rezultát\n(záver) je skôr výsledkom následného empirického poznania (praktického pozorovania väčšiny už\nudiavších sa prípadov, resp. získanej skúsenosti z praxe), a nie hypotézou právnej normy či obligatórnym\npredpokladom odporovateľnosti. 21. Na uvedenom nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že ustanovenie\n§ 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka spomína „to, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z\ndlžníkovho majetku“, a „toho, kto mal z tohto úkonu prospech“. Zákonom použité výrazy „ušlo“ a\n„prospech“ síce evokujú zdanie, že odporovateľnosť sa potom môže vzťahovať len na úkony ekonomicky\nnevýhodné pre dlžníka, bez adekvátneho protiplnenia (čiže na právne úkony neekvivalentné), ktorými\nv konečnom dôsledku dochádza k „úbytku“ („zmenšeniu“) majetku dlžníka a „zisku“ tretej osoby, avšak\ntakáto interpretácia použitých výrazov je podľa názoru dovolacieho súdu priveľmi zjednodušená a\nzovšeobecnená a opomína niektoré sémantické pravidlá, v zmysle ktorých skutočný (presný) význam\n\npoužitých výrazov (použitého právneho jazyka) treba hľadať nie izolovane, ale v celom kontexte právnej\núpravy inštitútu odporovateľnosti. Posudzujúc význam uvedených výrazov z kontextového hľadiska,\ncitovaná právna norma ich nepoužíva v ich vyššie uvedenom bežnom, hovorovom a ekonomicky\npodfarbenom význame, ale sú použité vo význame vyjadrujúcom tzv. cieľový vzťah, čiže „opustiť“\nmajetkovú sféru niekoho a „dostať sa“ do majetkovej sféry iného resp. poskytnúť niečo v „prospech“\niného. Konkrétne, pod slovným spojením „to, čo ušlo z majetku dlžníka“ treba rozumieť nie „to, čo\nubudlo z majetku dlžníka“, resp. „to, o čo sa zmenšil majetok dlžníka, ale „to, čo do majetkovej sféry\ndlžníka (už) nepatrí“, t. j. „to, k čomu dlžník odporovaným právnym úkonom stratil vlastnícke právo“ (bez\nohľadu na inkasovanú protihodnotu), resp. „to, k čomu dlžník nenadobudol vlastnícke právo“, hoci\nnebyť jeho odporovateľného právneho úkonu, vlastnícke právo by k tomuto inak nadobudol. A obdobne,\nslovné spojenie „mať z právneho úkonu prospech“ neznamená „dosiahnuť z právneho úkonu zisk“, ale\n„nadobudnúť k veci, právu či inej majetkovej hodnote, ktorá je predmetom odporovaného právneho\núkonu, vlastnícke právo“ (taktiež bez ohľadu na výšku poskytnutého protiplnenia), keďže význam slova\n„prospech“ nie je totožný s významom slova „zisk“. 22.\nV prospech názoru, že ekvivalentným právnym úkonom nemožno úspešne odporovať, sa argumentuje\naj tým, že pri takýchto úkonoch chýba ukracujúci úmysel (animus fraudanti), pretože ich realizáciou\nsa mení len štruktúra dlžníkovho majetku (jedna vec sa nahrádza inou), ale nie jeho celková\nhodnota, a tak nemožno uzavrieť, že by sa nimi samotnými (objektívne) ukracovalo uspokojenie\nvymáhateľnej veriteľovej pohľadávky. Takýto názor, ak sa ale paušalizuje, podľa dovolacieho súdu\nprehliada ekonomické súvislosti, nechráni legitímne záujmy veriteľov a dlžníkom umožňuje veriteľov\nrôznymi sofistikovanými spôsobmi ukracovať, a preto ho nemožno považovať za správny. Ukracujúci\númysel je potrebné skúmať vždy osobitne s ohľadom na konkrétne okolnosti každej prejednávanej veci\na záver, že pri ekvivalentných právnych úkonoch je ukracujúci úmysel automaticky (bez ďalšieho) z\npovahy veci vylúčený, treba považovať za prehnane formalistický. Aj ekvivalentný právny úkon môže byť\nuskutočnený s ukracujúcim úmyslom. Ním samotným k ukráteniu veriteľa ako právom reprobovanému\nnásledku ešte nemusí dôjsť, ale môže ho zakladať alebo k nemu prispievať a zavŕši sa až vykonaním\nnásledného právneho úkonu, ktorý je k ekvivalentnému právnemu úkonu v podmienenom vzťahu a pre\nvykonanie ktorého bolo uskutočnenie tohto ekvivalentného právneho úkonu nevyhnutným. V takomto\nprípade treba za odporovateľné považovať všetky na seba nadväzujúce právne úkony, previazané\nspoločným úmyslom a jednotiacim zámerom dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, na ktoré treba nazerať ako\nna jeden celok, ktorý je až vo svojej celistvosti spôsobilý veriteľa ukrátiť a založiť tak jeho subjektívne\nodporové právo. Podľa názoru dovolacieho súdu len takýto výklad skutočne napĺňa účel právneho\ninštitútu odporovateľnosti.“\n28. Súd prvej inštancie uviedol, že považuje Kúpnu zmluvu zo dňa 21.7.2015 za ekvivalentný právny\núkon, pričom pri konštatácii ekvivalencie právneho úkonu hodnotil znalecké posudky na určenie\nvšeobecnej hodnoty prevádzaných nehnuteľností predložené stranami sporu. Záver, že právny úkon je\nekvivalentný, však nie je možné vyvodiť výlučne z primeranosti výšky dohodnutej kúpnej ceny, právny\núkon nemôže byť vyhodnotený ako ekvivalentný, ak za prevedené majetkové hodnoty dlžník reálne\nnedostal ich obvyklú cenu alebo mu nebola za ne inak poskytnutá primeraná náhrada. Odvolací súd\nkonštatuje, že v danej veci prišlo práve v dôsledku odporovaného úkonu k takej zmene štruktúry\nmajetku, ktorá nepochybne má za následok zhoršenie možnosti uspokojenia veriteľa z neho, keď reálne\nhodnota prevedeného majetku nebola do majetku dlžníka vnesená v dôsledku započítania pohľadávky\ndlžníka na zaplatenie kúpnej ceny voči pohľadávke osoby, ktorá mala z úkonu prospech a ktorá\nje osobou spriaznenou dlžníkovi. Dlžník teda neobdržal od kupujúceho kúpnu cenu, tzn. nedošlo k\npretransformovaniu jeho majetku, ale došlo len k zníženiu pasív, t. j. záväzkov dlžníka. Obchodným\nmajetkom je súhrn majetkových hodnôt, ktoré patria podnikateľovi a slúžia alebo sú určené na jeho\npodnikanie (§ 6 Obchodného zákonníka). Ide teda o súhrn všetkých aktív podnikateľa. Podľa názoru\nodvolacieho súdu zníženie pasív dlžníka nie je možné považovať za zmenu štruktúry majetku dlžníka\nbez vplyvu na vymožiteľnosť pohľadávky žalobcu. Prevodom nehnuteľnosti bez pretransformovania jej\nhodnoty do majetku dlžníka sa nepochybne zhoršila možnosť reálne dosiahnuť uspokojenie pohľadávky\nžalobcu alebo aspoň jej časti z majetkovej sféry dlžníka, hoci nebyť tohto úkonu, z majetkovej sféry\ndlžníka by sa uspokojil. Záver súdu prvej inštancie, že odporovaný právny úkon posúdil ako ekvivalentný\nlen na základe posúdenia primeranosti dohodnutej výšky kúpnej ceny (vo vzťahu ku všeobecnej hodnote\nnehnuteľnosti) je predčasný, keď z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, ako sa vyporiadal\nso skutočnosťou, že reálne hodnota prevedeného majetku nebola do majetku dlžníka vnesená, teda v\nposudzovanej veci nebola nehnuteľná vec v majetku dlžníka nahradená jej zodpovedajúcim peňažným\nplnením (kúpnou cenou). Odvolaciemu súdu však z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ani nie je\n\nzrejmé, či sa súd prvej inštancie s vyhodnotením spôsobu úhrady kúpnej ceny na posúdenie ekvivalencie\núkonu vôbec zaoberal.\n29. V súvislosti s vyhodnotením primeranosti dojednanej kúpnej ceny odvolací súd uvádza, že námietku\nnesprávneho vyhodnotenia znaleckých posudkov Ing. Ilavského a Ing. Nekoranca súdom prvej inštancie\nposúdil ako nedôvodnú. Skutočnosť, že znalec Ing. Miloslav Ilavský PhD. je súčasne znalcom v odvetví\nstatika stavieb a mal vedomosť o poruchách stavby, nie je na ťarchu hodnotenia posudkov. Skutočnosť,\nže sa v období vyhotovenia posudku\nIng. Nekoranca o vade statiky všeobecne nevedelo, nič nemení na znaleckom zistení, že stavba tieto\nvady mala a nemôže byť dôvodom vyhodnotenia tohto posudku ako relevantnejšieho ako posudku\nIng. Ilavského. Odvolací súd považuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v časti hodnotenia\npredložených posudkov (Ing. Šranka, Ing. Nekoranca A Ing. Ilavského) za zrozumiteľné a logické a\nnemá voči nemu výhrady.\n30. Za dôvodnú odvolací súd však považuje aj námietku nesprávneho právneho posúdenia veci a\nnesprávnych skutkových zistení vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie o existencii dostatku majetku\nna úhradu pohľadávky žalobcu. Podľa názoru súdu prvej inštancie je nesporné, že dlžník k 31.12.2015\nvykazoval v účtovníctve dostatok majetku na úhradu tvrdenej pohľadávky žalobcu tým, že vykazoval\nmajetok vo výške 261.233,- Eur, preto podľa neho z účtovnej závierky k 31.12.2015 vyplýva, že dlžník\ndisponoval dostatočným majetkom na uspokojenie pohľadávky žalobcu v tvrdenom rozsahu. Odvolací\nsúd pripomína, že obchodným majetkom sa rozumie súhrn majetkových hodnôt (vecí, pohľadávok a\niných práv a peniazmi oceniteľných iných hodnôt), ktoré patria podnikateľovi a slúžia alebo sú určené\nna jeho podnikanie. Ide teda o aktíva podnikateľa. Súbor obchodného majetku a záväzkov vzniknutých\npodnikateľovi v súvislosti s podnikaním označuje ako obchodné imanie, pričom obchodný majetok po\nodpočítaní záväzkov vzniknutých podnikateľovi v súvislosti s podnikaním je čistým obchodným imaním.\nSúd prvej inštancie dospel k záveru, že po realizácii odporovaného úkonu mal dlžník k 31.12.2015\ndostatok majetku, čo vyvodil z toho, že účtovne vykazoval majetok vo výške 261.233,- Eur bez toho,\naby sa riadne vysporiadal a vyhodnotil práve listinné dôkazy, z ktorých pri tomto závere vychádzal,\nkeď tento tvorili najmä pohľadávky dlžníka (k 31.12.2015), a to tzv. ostatné pohľadávky, v účtovnej\nkategórii náklady budúcich období. Pohľadávky sú síce súčasťou obchodného majetku, ale pre účely\nposúdenia zhoršenia vymožiteľnosti nároku veriteľa je významné aj posúdenie charakteru pohľadávok\nevidovaných v majetku dlžníka. Náklady budúcich období je pritom potrebné chápať z pohľadu hmotného\npráva napr. ako preddavok (v danej veci napr. nájomné, ktorý sa spotrebuje až v období ďalších\nzmluvne dojednaných rokov). Tieto sú účtovne vedené na pohľadávkovom účte (účet 381, náklady\nbudúcich období), i keď ide o „náklad“. Účtovníctvo sa totiž vedie v časovej a vecnej súvislosti a ak\npodnikateľ zaplatil platbu vopred na budúcu dodávku, čo bude jeho náklad až v budúcnosti, aktuálne\nje takýto náklad vedený účtovne ako pohľadávka voči jeho dodávateľovi. K termínu spotreby sa náklad\nbudúcich období alebo jeho časť preúčtuje z pohľadávok (tzn. z majetku) do nákladov. Náklady budúcich\nobdobí sú tak špecifická časť pohľadávok (fakticky náklady budúcich období podnikateľa, vynaložené\nvopred) viazaných na zmluvný vzťah, ktorý preddavkujú. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia však\nnevyplýva, ako sa súd prvej inštancie s prostriedkami procesného útoku žalobcu vysporiadal, keď záver o\ndostatku majetku dlžníka na úhradu tvrdenej pohľadávky žalobcu vyvodil výlučne z účtovne vykázaného\nmajetku dlžníka vo výške 261.233,- Eur bez zohľadnenia štruktúry tohto majetku a posúdenia, či\ndochádza alebo nedochádza k ukráteniu možnosti uspokojenia veriteľom vymáhanej pohľadávky na\ntakomto majetku. Záver, či odporovateľný právny úkon medzi dlžníkom a treťou osobou je zároveň tzv.\nukracujúci právny úkon vo vzťahu k veriteľovi, nie je závislý od toho, či jeho uskutočnením objektívne\ndošlo k zmenšeniu majetku dlžníka, ale od toho, či aj po vykonaní odporovateľného právneho úkonu a\ns ním spojenom dopade na štruktúru majetkovej sféry dlžníka, došlo alebo nedošlo ku kvalifikovanému\nzmenšeniu majetku. Odporovateľný právny úkon je ten úkon, ktorý ukracuje veriteľa v možnosti reálne\ndosiahnuť uspokojenie svojej vymáhateľnej pohľadávky z majetkovej sféry dlžníka, hoci nebyť tohto\núkonu, z majetkovej sféry dlžníka by sa uspokojil.\n31. Odvolací súd zároveň poukazuje na zmätočnosť napadnutého rozhodnutia aj vo vzťahu k posúdeniu\nokamihu ekvivalentnosti úkonu, keď z rozhodnutia na jednej strane vyplýva, že pre účely úspešnosti\nprocesnej obrany žalovaného vychádzal z údajov účtovnej závierky k 31.12.2015, avšak pre účely\nvyhodnotenia neúspechu procesného útoku žalobcu vychádzal z toho, že ani prípadná konštatácia\nnedostatku majetku dlžníka k 31.12.2015 (ktorý sa v konaní nepreukázal) nepreukazovala, že dôvodom\nnedostatku majetku dlžníka by bol práve sporný právny úkon. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva,\n\nktorý časový okamih pre posúdenie, že úkon dlžníka ukrátil vymožiteľnosť jeho pohľadávky, súd prvej\ninštancie považoval za rozhodný, či išlo k okamih uzatvorenia zmluvy alebo okamih, kedy prišlo k\nvyvedeniu nehnuteľností z majetku dlžníka, alebo posudzoval stav majetku k 31.12.2015. Aj keď dlžník\nuskutočnením právneho úkonu prejavil vôľu previesť ju na inú osobu a keby tým aj sledoval ukrátenie\nuspokojenia pohľadávky veriteľa, okamih uskutočnenia úkonu je rozhodujúci len pre posúdenia úmyslu\ndlžníka, pre účely posúdenia ukrátenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky je rozhodujúci okamih, kedy\nprišlo k vyvedeniu nehnuteľností z majetku dlžníka, teda okamih povolenia vkladu vlastníckeho práva\nv prospech nadobúdateľa. Rozhodným okamihom pre posúdenie ekvivalentnosti prevodu dlžníkových\nveci, práv alebo iných majetkových hodnôt je jeho účinnosť; pri nehnuteľnostiach zapisovaných do\nkatastra nehnuteľností je ním deň, ku ktorému nastali účinky vkladu práva do katastra nehnuteľností\n(NSČR sp. zn. 21Cdo/4333/2007).\n32. Napokon ako dôvodnú odvolací súd posúdil tiež námietku rozporu rozhodnutia s § 217 ods. 1\nCSP, ktorá má spočívať v tom, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku zohľadnil\nskutočnosti, ktoré nastali v čase po jeho vyhlásení, keďže odvolanie vo veci sp. zn. 32 Cb/93/2016\nbolo podané až po vyhlásení napadnutého rozsudku, v čase vyhlásenia rozsudku tieto skutočnosti ešte\nneexistovali, a teda súd prvej inštancie na ne nemohol prihliadať. Uvedené pochybenie je však vzhľadom\nna vyššie uvedené nedostatky bez vplyvu na rozhodnutie odvolacieho súdu v merite.\n33. Odvolací súd z vyššie vysvetlených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle\n§ 389 ods. 1 písm. b) CSP v spojení s § 391 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie\nkonanie a nové rozhodnutie. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude\nv intenciách vyššie uvedeného opätovne vec prejednať a znovu vo veci rozhodnúť. Povinnosťou súdu\nprvej inštancie bude vysporiadať sa s argumentáciou oboch strán sporu týkajúcou sa podstatných\nsporných otázok tak, aby nové rozhodnutie vo veci poskytlo náležité a presvedčivé odpovede na všetky\npodstatné otázky súvisiace s meritom veci, ktoré tvoria zásadnú časť ich argumentácie. Súd prvej\ninštancie pritom bude v novom konaní dôsledne dbať na rozdelenie dôkazného bremena, najmä v\nprípade právnej domnienky existencie určitej skutočnosti (dôkazné bremeno existencie vymáhateľnej\npohľadávky, existencie dlžníkovho úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený nesie veriteľ, avšak úmysel\ndlžníka ukrátiť veriteľa zákon v danej veci predpokladá a dôkazné bremeno preukázania opaku zaťažuje\ndruhú stranu (§ 42a ods. 4 OZ). V písomnom vyhotovení rozhodnutia zohľadní len skutočnosti, resp.\nstav ku dňu jeho vyhlásenia, bez ohľadu na skutočnosti, ktoré nastali v medziobdobí medzi vyhlásením\nrozhodnutia a jeho písomným vyhotovením (§ 217 ods. 1 CSP). Svoje nové rozhodnutie vo veci je súd\nprvej inštancie povinný odôvodniť spôsobom zodpovedajúcim dikcii ustanovenia § 220 ods. 2 CSP.\n34. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a\nnové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.\n35. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie\nkonanie, preto o náhrade trov súd prvej inštancie rozhodne v novom rozhodnutí o veci.\n36. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii.\nAk bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v\nrozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ\nnemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh), (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "35Cb/14/2017", "guid": "c30a614d-5087-42d7-8959-d2cebb7b1f84:bda40a87-efea-4ecd-933f-3ae0c93423b1", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ed0a90dd-9ca8-4e96-b7e2-28055a571658:c21db0da-7d28-40f6-a063-9e3630fbef94", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1114205015.1", "spisova_znacka": "1VCdo/1/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/1/2022 z 17. 5. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-05-17", "citacie_n": 105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1114205015.1"}, {"guid": "3787bc29-fe28-4732-8a0c-42f38694d3f9:161ed347-520e-436e-a36a-73f60dfd9702", "ecli": null, "spisova_znacka": "32Cb/93/2016", "nazov": "Platobný rozkaz Mestského súdu Košice sp. zn. 32Cb/93/2016 z 12. 1. 2017", "sud": "Mestský súd Košice", "datum_vydania": "2017-01-12", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/3787bc29-fe28-4732-8a0c-42f38694d3f9:161ed347-520e-436e-a36a-73f60dfd9702"}, {"guid": "c30a614d-5087-42d7-8959-d2cebb7b1f84:bda40a87-efea-4ecd-933f-3ae0c93423b1", "ecli": null, "spisova_znacka": "35Cb/14/2017", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 35Cb/14/2017 z 25. 9. 2017", "sud": "Okresný súd Košice II", "datum_vydania": "2017-09-25", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/c30a614d-5087-42d7-8959-d2cebb7b1f84:bda40a87-efea-4ecd-933f-3ae0c93423b1"}], "citovane_v": []}