{"guid": "1abe10bc-f875-4fbc-965a-6fc54ece0958:6bf8f184-f1f0-4a39-be08-37b0177fcf23", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1211211461.7", "spisova_znacka": "6Co/58/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/58/2022 z 29. 5. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. mája 2024, sp. zn. 6Co/58/2022, ECLI:SK:KSBA:2024:1211211461.7", "identifikacne_cislo": "1211211461", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Renáta Janáková", "sudca_id": 230, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-renata-janakova-230", "datum_vydania": "2024-05-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6bf8f184-f1f0-4a39-be08-37b0177fcf23", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1211211461.7", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1211211461.7", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1211211461.7/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n6Co/58/2022\n1211211461\n29. 05. 2024\nJUDr. Renáta Janáková\nECLI:SK:KSBA:2024:1211211461.7\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a členiek\nsenátu JUDr. Otílie Belavej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: 1/ P & FACTORING,\ns.r.o., so sídlom: Plynárenská 2/A, Bratislava, IČO: 35 882 140, 2/ STANDARD INVEST s.r.o., so\nsídlom: Majoránová 1238/8, Most pri Bratislave, IČO: 35 861 436, obaja zastúpení: JUDr. Martin Bezák,\nPhD., vykonávajúci advokáciu ako konateľ Advokátskej kancelárie Ettor & Niess, s.r.o., Živnostenská 2,\nBratislava, IČO: 55 471 081, proti žalovanému: CITY PRESSBURG, s.r.o., so sídlom: Sartorisova 14,\nBratislava, IČO: 35 822 414, zastúpený: Advokátska kancelária Chabadová, s.r.o., Pri starej prachárni\n13, Bratislava, IČO: 368 667 33, o zaplatenie 30.811,97 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcov\nproti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 24. septembra 2021, č. k. 21C/135/2011-680, takto\nrozhodol:\nOdvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .\nŽalovanému sa proti žalobcom v 1. a 2. rade p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania\nv rozsahu 100 %.\nO výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote 60 dní po\nprávoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\nodôvodnenie:\nI.\nRozsudok súdu prvej inštancie\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu (výrok I.), vo výroku II. rozhodol, že\nžiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému priznal náhradu trov\nkonania v plnom rozsahu (výrok III.). V dôvodoch napadnutého rozsudku zhrnul skutkové zdôvodnenie\nžaloby, podľa ktorého sa právny predchodca žalobcov domáhal od žalovaného zaplatenia žalovanej\nsumy s príslušenstvom. Žalobcovia sú právnymi nástupcami pôvodného žalobcu, ktorý bol vlastníkom\npodielu č. XX/XXX na nehnuteľnosti č. p. XX na U. H. X. V. zapísanej na LV č. XXXX parc. č. XXX, XXX,\nXXX v katastrálnom území Bratislava - F. U.. Nehnuteľnosti pôvodný žalobca prenechal do prenájmu\nna základe zmluvy o nájme nebytových priestorov zo 16.11.2006, pričom žalovaný si nesplnil povinnosť\nuhradiť nájomné za obdobie od 01.07.2008 do 31.03.2011 vo výške 30.811,97 eur.\n2. Súd prvej inštancie v predmetnej veci rozhodol rozsudkom č. k. 21C/135/2011-478 zo dňa 30.11.2018\ntak, že žalobe vyhovel v časti istiny, v časti úrokov z omeškania žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku\npodali odvolanie žalobcovia aj žalovaný. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 6Co/92/2019-604 zo\ndňa 30.10.2020 napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n\n3. Po vrátení veci súd prvej inštancie opakovane vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom\nlistinných dôkazov založených v spise, a to najmä Zmluvou o nájme, poštovými peňažnými poukazmi,\nOznámením Slovenskej pošty o výsledku prešetrenia podania zo dňa 12.12.2013, Odpoveďou\nSlovenskej pošty na dožiadanie súdu zo dňa 28.04.2015. Za tohto skutkového stavu, citujúc ust. §\n391 ods. 2 a 3 C.s.p., § 561 ods. 1, § 567 ods. 2, § 520, § 522 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky\nzákonník dospel súd prvej inštancie k záveru o nedôvodnosti žaloby, keď bolo jednoznačne preukázané\n(a medzi stranami nesporné), že právny predchodca žalobcov Y.. L.. Ľ. B. ako prenajímateľ 4/ uzatvoril so\nžalovaným ako nájomcom zmluvu o nájme nehnuteľnosti z 16.11.2006, na základe ktorej prenajímatelia\nprenechali nehnuteľnosť č. p. XX na U. H. X. V., zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, parc. č. XXX,\nXXX, XXX v katastrálnom území Bratislava - F. U., do užívania nájomcovi s tým, že výšku nájomného\nsi zmluvné strany dohodli v článku 3. zmluvy o nájme tak, že počnúc dňom 01.11.2007 nájomca bude\nplatiť nájomné za 1 m2 prenajatej plochy obchodných priestorov vo výške 5.000,- Sk/rok a za 1 m2\nprenajatej plochy ostatných priestorov vo výške 2.000,- Sk/rok, ktorého splatnosť bola dojednaná\nvždy za obdobie troch mesiacov (kalendárny štvrťrok), vždy do 10. dňa v mesiaci predchádzajúcom\nuvedenému trojmesačnému obdobiu vo výške 3/12 ročného nájomného tak, že každý z prenajímateľov\nobdrží svoj podiel vo výške zodpovedajúcej pomeru jeho spoluvlastníckeho podielu. Doba nájmu bola\ndohodnutá na dobu určitú od 15.11.2006 do 15.09.2016, pričom žalobca je vlastníkom podielu č. XX/\nXXX na predmetnej nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie mal z listinných dôkazov preukázané, že žalovaný\npoukázal právnemu predchodcovi žalobcov sumu nájomného, t.j. 4.401,71 eur, na základe úhrad\nuskutočnených dňa 12.01.2009, 09.04.2009, 09.07.2009, 30.12.2010, 10.10.2008 a 12.10.2009, ktoré\nvšak neprevzal, resp. odmietol prevziať, ktorú skutočnosť nemal vierohodným spôsobom za preukázanú\na tiež v konaní nebolo preukázané, že by právny predchodca žalobcov, resp. žalobcovia tieto platby\nvrátili žalovanému s výnimkou jednej platby, ktorá bola žalovanému vrátená dňa 09.03.2011.\n4. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že k premlčaniu nedošlo, a že\nplatnosť nájomnej zmluvy nebola sporná. Poukazom na právny názor uvedený v odôvodnení Krajského\nsúdu v Bratislave č.k. 6Co/92/2019-604 z 30.10.2020, ktorým je viazaný, mal za to, že vykonaným\ndokazovaním nebolo preukázané, že žalovaný prostredníctvom poštového podniku poukazoval na účet\nprávneho predchodcu žalobcov dlžné nájomné za žalované obdobie, ktorá suma by bola zároveň\npripísaná na účet právneho predchodcu žalobcov a teda nedošlo k splneniu dlhu v zmysle § 567\nods. 2 Občianskeho zákonníka, rovnako nemal za preukázané vrátenie žalovaným poukázaných súm\nnájomného na účet žalovaného, s výnimkou platby zo dňa 09.03.2011. V súvislosti so spravodlivým\nusporiadaním vzťahov zohľadnil dobromyseľnosť žalovaného vzhľadom na to, že poukazoval dlžné\nnájomné právnemu predchodcovi žalobcov, aj keď žalovaného nekontaktoval, resp. mu neoznámil, že\nby mu nájomné nebolo zaplatené, nevyzval ho ani na zaplatenie dlžného nájomného, rovnako mu\nneoznámil dôvody, na základe ktorých nebol ochotný nájomné prevziať.\n5. O trovách odvolacieho konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, ods. 2 C.s.p. tak,\nže žiadnej zo strán nepriznal nárok na ich náhradu vzhľadom na to, že žalobcovia aj žalovaný boli v\nkonaní úspešní. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že v spore\núspešnému žalovanému priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.\nII.\nOdvolanie\n6. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podali žalobcovia odvolanie včas, ktorí navrhli odvolaciemu\nsúdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a\nrozhodnutie. Namietali, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej procesné práva v tej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365\nods. 1 písm. c) C.s.p.), nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností\n(§ 365 ods. 1 písm. e) C.s.p.), ako aj to, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z\nnesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.). Poukázali, že napadnutý rozsudok\nje v poradí druhým meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie v danej veci. Prvým rozsudkom z\n30.11.2018, č.k. 21C/135/2011-478 súd prvej inštancie žalobe vyhovel a žalovaného zaviazal zaplatiť\nžalobcom požadovanú sumu a v časti príslušenstva žalobu zamietol. Na základe odvolania žalovaného\na žalobcov Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 6Co/92/2019-604 z 30.10.2020 rozsudok súdu prvej\ninštancie z 30.11.2018, č.k. 21C/135/2011-478 podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. zrušil z dôvodu, že\n\nsúd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy a\nnebolo účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.\n7. Uviedli, že odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení dospel k právnemu názoru, že žalovaný dlžné\nsumy nájomného poukazoval prostredníctvom poštového podniku právnemu predchodcovi žalobcov,\navšak k splneniu dlhu v zmysle § 567 ods. 2 Občianskeho zákonníka nedošlo. Žalobcovia na pojednávaní\nkonanom dňa 25.08.2021 poukázali na to, že právny záver odvolacieho súdu spočívajúci v tom, aby\nžalobcovia preukázali, že platby poukazované ich právnemu predchodcovi boli žalovanému vrátené, je\nv rozpore s rozsahom ako aj s rozložením dôkazného bremena v súvislosti s tým, či žalovaný riadne\nsplnil svoj dlh, t.j., či žalobcom žalovaný zaplatil nájomné. Mali za to, že z ust. § 671 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka nevyplýva pre žalobcov z dôkazná povinnosť preukazovať skutkovú okolnosť, že platby\npoukázané ich právnemu predchodcovi boli žalovanému vrátené v zmysle právne záväzného záveru\nKrajského súdu v Bratislave.\n8. Podľa žalobcov, odvolací súd ich zaťažil dôkazným bremenom, ktoré im vôbec nevyplýva z\nhmotnoprávnej normy upravujúcej ich právny vzťah so žalovaným, a je prejavom svojvôle a porušením\npráva žalobcov na kontradiktórne súdne konanie a spravodlivý súdny proces (uznesenie Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky zo dňa 19.01.2012, č.k. IV. ÚS 35/2012-65). S poukazom na rozhodnutie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.07.2002, sp. zn. 4Cdo 83/02, uverejneného v Zbierke\nstanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. X/XXXX pod číslom XXX\nďalej uviedli, že dôkazné bremeno v súvislosti so splnením peňažného dlhu zaťažuje dlžníka. Výrok\nnapadnutého rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu odporuje právnym záverom\nprvoinštančného súdu, nakoľko nedošlo k splneniu dlhu v zmysle § 567 ods. 2 Občianskeho zákonníka.\nZhrnuli, že samotný rozpor medzi skutkovými zisteniami a ich právnym posúdením súdom prvej\ninštancie na jednej strane a výrokom napadnutého rozhodnutia na strane druhej zakladá arbitrárnosť\nnapadnutého rozsudku. Zotrvali na argumentácii, že žalovaný si nesplnil povinnosť uhradiť nájomné\nžalobcom, ani ich právnemu predchodcovi a v konaní pred súdom prvej inštancie bolo bez akýchkoľvek\npochybností preukázané, že by si právny predchodca žalobcov prevzal nájomné, ktoré mu žalovaný plnil\nprostredníctvom poštového podniku a potom sa v konaní pred súdom snažil o duplicitné splnenie tohto\ndlhu. Žalobcovia poukázali na to, že právny predchodca žalobcov predložil súdu prvej inštancie poštové\npeňažné poukazy za účelom preukázania, že si peňažné sumy, prostredníctvom ktorých mal žalovaný\nplniť, neprevzal, ale aj to, že poštový podnik vrátil tieto peňažné sumy žalovanému po tom, ako právnemu\npredchodcovi žalobcov márne uplynula lehota na ich prevzatie. Za daných okolností sa preto nestotožnil\ns právnym záverom súdu prvej inštancie v súvislosti so spravodlivým usporiadaním občianskoprávnych\nvzťahov, a preto považoval napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za arbitrárne, nakoľko z jeho\nodôvodnenia nevyplýva, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s dôkazmi, ktoré mu žalobcovia navrhli\nvykonať, ako aj to, aké skutkové okolnosti z nich zistil a následne právne posúdil.\n9. Ďalej žalobcovia namietali, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, ako sa súd\nprvej inštancie vysporiadal so skutočnosťou, že právny predchodca žalobcov prestal byť v omeškaní\nnajneskôr dňom, kedy súd doručil žalovanému jeho žalobu, v ktorej vyzval žalovaného na splnenie\núhrady dlžného nájomného. Zdôraznili, že dňom nasledujúcim po tomto dni sa zároveň dostal žalovaný\nopäť do omeškania s plnením dlžného nájomného podľa § 520 Občianskeho zákonníka a contrario\na vznikla mu tým povinnosť zaplatiť žalobcom nájomné. Súd prvej inštancie doslovne prevzal právne\nposúdenie, ku ktorému dospel odvolací súd v zrušujúcom uznesení, ktoré nemalo žiadnu oporu\nv skutkovom stave tak, ako bol zistený súdom prvej inštancie, pričom sa vôbec nevysporiadal\nso zásadnými námietkami žalobcov. Spochybnili, že napadnuté rozhodnutie vychádza z ustálenej\nrozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, a preto je v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, ktorým je garantované stranám sporu právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny\nproces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právne posúdenie\nv zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu nemožno považovať za právne záväzný názor odvolacieho\nsúdu, ktorým by bol súd prvej inštancie viazaný. Žalobcovia mali za to, že sa jedná o porušenie\ndvojinštančnosti civilného sporového konania, ak odvolací súd bez toho, aby sám vo veci vykonal alebo\ndoplnil dokazovanie, dával pokyny súdu prvej inštancie, ako má vec posudzovať.\n10. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.\nK odvolacej argumentácii žalobcov uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol správne, keď viazaný\nprávnym názorom odvolacieho súdu, za rovnakého skutkového stavu, ako pri vyhlásení zrušeného\n\nrozhodnutia, žalobu v celom rozsahu zamietol. Nestotožnil sa s argumentáciou žalobcov, ktorí sa\ndomáhali, aby súd prvej inštancie na vec aplikoval výlučne § 567 ods. 2 Občianskeho zákonníka,\nvzhľadom na to, že žalovaný ako dlžník nebol povinný splniť dlh duplicitne z dôvodu nehospodárneho,\nnezodpovedného konania právneho predchodcu žalobcov. Dôvodil, že pôvodný žalobca si ako veriteľ\nnepreberal nájomné, avšak neupovedomil žalovaného o uvedenej skutočnosti, ani sa nijakým spôsobom\nv priebehu žalovaného obdobia nedomáhal úhrady nájomného. Mal za to, že pôvodný žalobca\nsvojim nekonaním spôsobil, že žalovaný vychádzal z predpokladu svojej splnenej povinnosti (úhrady\nnájomného). Zhrnul, že pôvodný žalobca nepreukázal ani splnenie prevenčnej povinnosti podľa § 415\nObčianskeho zákonníka spočívajúcej v istej miere dohľadu nad právami, ktoré mu vyplývali z nájomnej\nzmluvy, a ktoré bolo rozumné očakávať od každého prenajímateľa, resp. veriteľa. Uviedol, že pôvodný\nžalobca vedel o úhradách nájomného, ale z vlastnej vôle odmietal prijať tieto platby. Žalovaný nemohol\npreukázať, že ním uhradené nájomné, ktoré veriteľ odmietol prevziať, mu nebolo vrátené. Namietal,\nže žalobcovia v konaní nepreukázali, že žalovanému bolo nájomné doručené spätne, neuniesli teda\ndôkazné bremeno, aby bez akýchkoľvek pochybností označili osobu, ktorej ostal majetkový prospech,\nktorý bol zasielaný pôvodnému žalobcovi. Žalovaný sa v konaní domáhal aplikácie § 522 Občianskeho\nzákonníka, aby žalobcovia ako právni nástupcovia pôvodného žalobcu - veriteľa v omeškaní znášali\nnebezpečenstvo náhodnej skazy veci a zároveň znášali škodu, ktorú spôsobil ich právny predchodca\ntým, že si nesplnil povinnosť prevziať riadne ponúknuté plnenie a v konaní nebolo možné ustáliť, v\nkoho majetkovej sfére toto peňažné plnenie ostalo. Stotožnil sa s právnym názorom odvolacieho súdu,\nže nesúhlas právneho predchodcu žalobcov s výškou nájomného bol právne irelevantný. Mal za to,\nže zásadám slušnosti a poctivosti subjektov odporuje, aby právny predchodca žalobcov nepreberal\nnájomné hradené žalovaným bez toho, aby mu dal možnosť vyjadriť sa k dôvodom, ktoré ho viedli\nk odmietnutiu preberať jeho platby, čím žalovanému znemožnil splnenie dlhu iným spôsobom. Ďalej\nuviedol, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s § 391 ods. 2 C.s.p., v zmysle ktorého, ak\nbolo rozhodnutie zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je\nviazaný právnym názorom odvolacieho súdu, preto argumentácia žalobcov k namietanému porušeniu\npráva na súdnu ochranu nemá oporu v ustanoveniach C.s.p. V súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 83/02, na ktoré v odvolaní poukázali žalobcovia, žalovaný\npoznamenal, že nie je možné ho aplikovať na danú vec.\n11. Žalobcovia v replike na vyjadrenie žalovaného z 4.2.2022 uviedli, že rozhodnutím odvolacieho súdu\ndošlo k porušeniu ich práva na spravodlivý súdny proces, keď zaťažil žalobcov dôkazným bremenom,\nktoré nemá oporu v § 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré by upravovalo právny vzťah ich právneho\npredchodcu so žalovaným. Opakovane zdôraznili, že právny názor odvolacieho súdu je v rozpore s\nustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej dôkazné bremeno\nv súvislosti so splnením peňažného dlhu zaťažuje dlžníka. Napriek tomu, že žalobcovia poukázali na\nuvedený nesúlad už vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného voči v poradí prvému rozsudku súdu\nprvej inštancie, odvolací súd nepostupoval v súlade s čl. 2 ods. 2 a 3 C.s.p., nakoľko sa odklonil od tejto\npraxe a porušil tým právo žalobcov na súdnu ochranu. Mali za to, že súd prvej inštancie nebol viazaný\npokynom odvolacieho súdu, ako má vec skutkovo a právne posudzovať, čím opäť došlo k porušeniu\nzákladného práva žalobcov na súdnu ochranu. V súvislosti s argumentáciou žalovaného uviedli, že ak\nk splneniu dlhu zo strany žalovaného nedošlo vzhľadom na to, že právny predchodca žalobcov neprijal\nplnenie poskytnuté žalovaným, nemožno ani dospieť k záveru, že žalovaný má tento (nesplnený) dlh\nsplniť duplicitne. Nestotožnili sa ani s argumentáciou žalovaného, že na danú vec nemožno aplikovať\nrozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.07.2002, sp.zn. 4Cdo/83/02 uverejnené v\nZbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. X/XXXX pod číslom\nXXX, nakoľko sa jedná o totožný hmotnoprávny vzťah, aký existoval medzi žalovaným a právnym\npredchodcom žalobcov, a preto by mal odvolací súd zohľadniť právne závery uvedené v predmetnom\njudikáte, resp. zdôvodniť odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít v danej\nveci.\n12. Žalovaný v duplike na vyjadrenie žalobcov z 9.3.2022 zotrval na svojich predchádzajúcich\nvyjadreniach.\nIII.\nPrávne posúdenie\n\n13. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach\nuplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho\npojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým\nstavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie\nje dôvodné.\n14. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje\nsprávnosť dôvodov napadnutého rozsudku, a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).\nOdvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď\nvykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1 C.s.p.)\nz hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil\n(§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v\nnapadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak\nsa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v\nodôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne\ndoplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\n15. Odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa\nmalo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich\nkomplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa § 191 ods. 1 C.s.p., dôkazy súd\nhodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom\nstarostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie\nje obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje\nsa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá\nurčité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia\ndôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku\nupraveného v § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého súd v odôvodnení rozsudku\nuvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky\nprocesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil.\nSúd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré\nskutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a\nako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže\nna ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V posudzovanom\nprípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie rozsiahlym dokazovaním riadne\nzistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo\nodôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti\na s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový\nnález súdu. Okolnosti namietané žalobcami v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných\ndôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom\nrozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva,\nže do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s\njeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania\npred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo\núčastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne\nsa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Právne závery súdu prvej inštancie\nzodpovedajú skutkovým zisteniam vyplývajúcim z vykonaného dokazovania.\n16. Podľa § 561 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak možno záväzok splniť viacerými spôsobmi, má právo\nvoľby dlžník, ak nebolo dohodnuté inak. Od vykonanej voľby však nemožno odstúpiť.\n17. Podľa § 567 ods. 2 Občianskeho zákonníka, peňažný dlh plnený prostredníctvom peňažného ústavu\nalebo prostredníctvom poštového podniku je splnený pripísaním sumy dlhu na účet veriteľa v peňažnom\nústave alebo vyplatením sumy dlhu veriteľovi v hotovosti, ak osobitný zákon neustanovuje inak alebo\nak sa veriteľ a dlžník písomne nedohodnú inak.\n18. Podľa § 520 Občianskeho zákonníka, k omeškaniu dlžníka nedôjde, ak veriteľ včas a riadne\nponúknuté plnenie od neho neprijme alebo mu neposkytne súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu. Ak ide\no plnenie veci, znáša veriteľ nebezpečenstvo jej straty, zničenia alebo poškodenia.\n\n19. Podľa § 522 Občianskeho zákonníka, veriteľ je v omeškaní, ak neprijal riadne ponúknuté\nplnenie alebo neposkytol v čase plnenia súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu. V takých prípadoch\nje veriteľ najmä povinný nahradiť dlžníkovi náklady, ktoré mu tým vznikli. Ďalej naňho prechádza\nnebezpečenstvo náhodnej skazy veci. Okrem toho je dlžník oprávnený žiadať od veriteľa náhradu iných\nškôd spôsobených mu omeškaním, ak možno veriteľovi pripočítať zavinenie.\n20. Súd prvej inštancie v konaní rozhodol v poradí prvým rozhodnutím č.k. 21C/135/2011-478 z\n30.11.2018 tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 13.205,13 eur do 30 dní od\nprávoplatnosti rozsudku (výrok I.); žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 17.606,84 eur do\n30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.) a vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok III.). Zároveň\npriznal žalobcovi 1/ voči žalovanému trovy konania v rozsahu 39,18 % (výrok IV.) a žalobcovi 2/\npriznal voči žalovanému trovy konania v rozsahu 29,54 % (výrok V.). Na základe odvolania žalobcov\na žalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 6Co/92/2019-604 z 30.10.2020 rozsudok\nOkresného súdu Bratislava II. č.k. 21C/135/2011-478 z 30.11.2018 zrušil a vec vrátil na ďalšie\nkonanie s odôvodnením, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný prostredníctvom pošty poukázal\nprávnemu predchodcovi žalobcov dlžné nájomné za žalované obdobie, pričom na druhej strane uviedol,\nže v konaní nebolo preukázané, že by právny predchodca žalobcov, resp. samotní žalobcovia tieto\nplatby vrátili žalovanému s výnimkou platby vo výške 4.401,71 eur, ktorá bola dňa 9.3.2011 vrátená\nžalovanému. Odvolací súd zhrnul, že za predpokladu, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný dlžné\nsumy nájomného poukazoval na účet právneho predchodcu žalobcu, a zároveň nebolo preukázané,\nže by bola suma dlhu pripísaná na účet právneho predchodcu žalobcov, nedošlo k splneniu dlhu\nv zmysle § 567 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd uzavrel, že ak nebolo preukázané\nvrátenie žalovaným poukázaných súm nájomného žalovanému, v záujme spravodlivého usporiadania\nobčianskoprávnych vzťahov bolo potrebné vychádzať z posúdenia konania veriteľa a dlžníka za\npredpokladu zohľadnenia dobromyseľnosti žalovaného, ktorý poukazoval poštovými poukážkami dlžné\nnájomné právnemu predchodcovi žalobcov, ktorý však žalovaného nekontaktoval, neoznámil mu, že by\nmu nájomné nebolo zaplatené, resp. nevyzval ho na zaplatenie dlžného nájomného, ani mu neoznámil\ndôvody, na základe ktorých nebol ochotný platby prevziať. K úrokom z omeškania uviedol, že tieto\nnemožno žalobcom priznať za obdobie odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému až\ndo momentu, kedy bola žalovanému doručená zmena žaloby, nakoľko právny predchodca žalobcov\npodaním z 11.11.2011 vzal žalobu v časti úrokov z omeškania späť a súd prvej inštancie uznesením č.k.\n21C/135/2011-103 právoplatným dňa 3.3.2012 konanie v tejto časti zastavil. Pokiaľ žalobcovia v konaní\nuplatnili úroky z omeškania podaním z 21.12.2015, ktorým žalobu rozšírili o úroky z omeškania, od\nuvedeného okamihu bol v omeškaní veriteľ (žalobcovia), čo vylučuje omeškanie dlžníka (žalovaného).\n21. Z ust. § 391 ods. 2 C.s.p. vyplýva, že súd prvej inštancie po tom, ako bolo jeho rozhodnutie\nzrušené odvolacím súdom a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie je právnym\nnázorom odvolacieho súdu viazaný. Odvolací súd v odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia inštruoval\nsúd prvej inštancie ako má po zrušení veci postupovať a uviedol aj svoj jasný a zrozumiteľný názor na\nskutkové a právne otázky súvisiace so zrušením rozhodnutia. Pokyny odvolacieho súdu majú za cieľ\nnasmerovať priebeh ďalšieho konania pri rešpektovaní záväzných procesných pravidiel, ktorými sa riadi\ncivilné sporové konanie. Právny názor odvolacieho súdu je záväzný pre súd prvej inštancie a vzťahuje\nsa rovnako na otázky hmotného aj procesného práva. Ide o tzv. inštančnú alebo kasačnú záväznosť.\n22. Súd prvej inštancie v konaní nasledujúcom po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu musí\nrešpektovať v ňom zaujatý právny názor odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C.s.p.) a bezvýhradne\nsa mu podriadiť. Len výnimočne, napríklad ak nastala zmena v skutkových zisteniach, ktoré tvorili\nzáklad zrušujúceho aj zrušovaného rozhodnutia, alebo zmena právnej úpravy, ku ktorej došlo po\nzrušovacom rozhodnutí, ale pred opätovným rozhodnutím súdu prvej inštancie, alebo ak došlo k\nzásadnému judikatórnemu posunu (reflektujúcemu niektoré rozhodnutie Európskeho súdneho dvora,\nalebo Európskeho súdu pre ľudské práva alebo ústavného súdu alebo najvyššieho súdu) v otázke,\nktorá v čase rozhodovania odvolacieho súdu nebola celkom uspokojivo vyriešená, sa súd prvej inštancie\nnemusí riadiť kasačnou záväznosťou zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu. K uvedenému pozri\nuznesenie Najvyššieho súdu sp.zn. 3 Cdo 12/2016 zo dňa 31.03.2016. Výkon súdnej moci je zverený\nvšeobecným súdom, ktoré v rozhodovacej činnosti postupujú podľa záväzných predpisov procesného\npráva. Súdny systém je jednotný a jednotlivé stupne súdov plnia v inštančnom postupe tie úlohy, ktoré sú\n\nim týmito predpismi zverené. Ide teda o zákonný príkaz rešpektovať právny názor súdu vyššej inštancie\nvyplývajúci z ust. § 391 ods. 2 C.s.p.\n23. Keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo zrušené odvolacím súdom a vec mu bola vrátená na\nďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie bol v zmysle ust. § 391 ods. 2 C.s.p. právnym\nnázorom odvolacieho súdu viazaný, a preto postupoval správne, keď v ďalšom konaní sa riadil právnym\nnázorom odvolacieho súdu uvedeným vyššie, v dôsledku čoho rozhodnutím č.k. 21C/135/2011-680\nz 24.9.2021 zamietol žalobu, keďže v konaní pred súdom prvej inštancie nedošlo k zmene dôkaznej\nsituácie. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania na pojednávaní konanom dňa\n25.8.2021 (č.l. 652 spisu) a dňa 24.9.2021 (č.l. 665 až 668 spisu) dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.\n24. Zo súdneho spisu mal odvolací súd jednoznačne preukázané, že z uzatvorenej nájomnej zmluvy\nnevyplýva spôsob platenia nájomného. Výška nájomného je upravená v čl. 3 tejto zmluvy a v čl. 4 je\nupravená splatnosť nájomného tak, že nájomné je splatné vždy za obdobie troch mesiacov (kalendárny\nštvrťrok), vždy do 10. dňa v mesiaci predchádzajúcom uvedenému trojmesačnému obdobiu vo výške\n3/12 ročného nájomného tak, že každý prenajímateľ obdrží svoj podiel vo výške zodpovedajúcej\npomeru jeho spoluvlastníckeho podielu. Spôsob platby nájomného upravený v nájomnej zmluve\nnebol a zmluva neobsahovala výslovne, že nájomné má byť zaplatené a dlh plnený prostredníctvom\npeňažného ústavu, neobsahovala ani účet prenajímateľa, t.j. právneho predchodcu žalobcov, na\nktorý by žalovaný mohol nájomné posielať. Nájomná zmluva teda neobsahovala dohodu účastníkov\nnájomného vzťahu akou formou bude peňažný dlh splnený. Je zrejmé, že žalovaný si zvolil spôsob\nplatby nájomného prostredníctvom poštového podniku a tiež je zrejmé, že právny predchodca žalobcov\ntúto skutočnosť nenamietal a ani nerozporoval. Ako už bolo uvedené vyššie, žalovaný preukázal, že\npôvodnému žalobcovi plnil svoj záväzok platiť nájomné prostredníctvom poštového podniku, a to formou\npoukazov poštového platobného styku v listinnej podobe. V zmysle zákonnej úpravy ak je peňažný\ndlh plnený prostredníctvom peňažného ústavu, je splnený pripísaním sumy dlhu na účet veriteľa. Z\nhľadiska poštových služieb ide najmä o plnenie prostredníctvom poštového poukazu na adresu a\npoštového poukazu na výplatu. Ak je peňažný dlh plnený prostredníctvom poštového podniku, je splnený\nvyplatením sumy dlhu veriteľovi v hotovosti. V tomto prípade sa však vyžaduje súčinnosť veriteľa na\nprijatie dlhu. V konaní nebolo sporné, že právny predchodca žalobcov odmietol prijať plnenie poskytnuté\nžalovaným prostredníctvom poštového podniku, keďže ako aj sami žalobcovia v odvolaní uviedli, že ich\nprávny predchodca predložil súdu prvej inštancie poštové peňažné poukazy za účelom preukázania,\nže si peňažné sumy, prostredníctvom ktorých mal žalovaný plniť, neprevzal. Medzi stranami sporu tiež\nnebolo sporné, že pôvodný žalobca neinformoval o tom žalovaného, že poskytnuté plnenie titulom\nnájomného si od poštového podniku odmietol prevziať, a tiež mu neoznámil ani dôvod odmietnutia\nplnenia a ani sa nijakým spôsobom v priebehu žalovaného obdobia nedomáhal úhrady nájomného podľa\nsvojich predstáv.\n25. Už v rímskom práve platila zásada, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. „práva patria len\nbdelým\" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu\na výkon svojich práv a ktorí o svoje práva dbajú s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V\nslobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa\no ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a\npod. Odvolací súd konštatuje, že právny predchodca žalobcu pochybil, keď svojou nečinnosťou a pri\nzanedbaní primeranej obozretnosti zapríčinil, že dlh mu nebol riadne splnený, hoci mu žalovaný nájomné\nv zmysle platne uzatvorenej nájomnej zmluvy riadne plnil. V dôsledku takéhoto správania právneho\npredchodcu žalobcov sa žalovaný ani nedozvedel, že dlh, ktorý plnil právnemu predchodcovi žalobcov,\nmu ani riadne splnený nebol. Žalovaný sa tak dôvodne domnieval, že svoju povinnosť úhrady nájomného\nsi riadne splnil. V zmysle ust. § 520 Občianskeho zákonníka k omeškaniu dlžníka nedôjde, ak veriteľ\nvčas a riadne plnenie od neho neprijme alebo mu neposkytne súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu. Z\nuvedeného je zrejmé, že veriteľ žalovanému ako dlžníkovi neposkytol súčinnosť potrebnú na splnenie\ndlhu, keď plnenie plnené prostredníctvom poštového podniku neprijal. V dôsledku tohto jeho konania\nsa dostal veriteľ do omeškania v zmysle ust. § 522 OZ. K uvedenému pozri aj rozhodnutie R 69/1954,\npodľa ktorého o omeškanie dlžníka nejde, ak suma peňažného záväzku, ktorú dlžník poukázal poštou\nveriteľovmu splnomocnencovi, nemohla mu byť včas doručená len preto, že splnomocnenec neposkytol\npotrebnú súčinnosť na splnenie záväzku.\n\n26. V prípade, ak by veriteľ - právny predchodca žalobcov oznámil žalovanému, že odmietol prijať ním\nposkytnuté plnenie, a to už z rôzneho dôvodu, žalovaný ako dlžník mohol svoj dlh splniť aj spôsobom\nuvedeným v ust. § 568 Občianskeho zákonníka, t.j. uložením do notárskej úschovy na účely splnenia\nzáväzku. Taktiež sa žalovaný nemohol ani od poštového podniku domáhať oznámenia, prečo mu ním\nposkytnuté plnenie nebolo vrátené, keďže nemal ani vedomosť o tom, že právny predchodca žalobcov\nplnenie odmietol prijať.\n27. Žalobcovia v obnovenom konaní pred súdom prvej inštancie nepredložili a ani nenavrhli ďalšie\nvykonanie dôkazov v danej veci, ktoré by preukazovali, že platby poukázané právnemu predchodcovi\nžalobcov boli vrátené žalovanému a ani tú skutočnosť, že by sa ich právny predchodca zaujímal o to, ako\ns týmito jemu poukázanými peniazmi bolo ďalej naložené v súlade so zásadou starostlivého hospodára,\npretože ako už bolo uvedené vyššie, odopretím prijatia plnenia sa dostal do omeškania a prešlo na\nneho riziko náhodnej skazy veci. V danej veci žalobcovia tak neuniesli dôkazné bremeno preukázania\ntejto skutočnosti, nakoľko z dôkazov predložených žalobcami nebolo možné skonštatovať pripísanie\ndlžnej sumy nájomného na účet právneho predchodcu žalobcov, ak by žalovaný plnil bezhotovostným\nprevodom prostredníctvom poskytovateľa platobných služieb, čo nebol prejednávaný prípad, ale ani\nprostredníctvom inej oprávnenej osoby, ktorou bol poštový podnik, a to prostredníctvom poukazov\npoštového platobného styku, a teda, že by bol dlh splnený vyplatením sumy dlhu veriteľovi v hotovosti\npoštovým podnikom. Zároveň nebolo preukázané vrátenie dlžných súm zo strany právneho predchodcu\nžalobcov žalovanému (s výnimkou platby vo výške 4.401,71 eur, ktorá bola dňa 9.3.2011 vrátená\nžalovanému). Z uvedeného vyplýva, že pôvodný žalobca, resp. žalobcovia neprijali riadne ponúknuté\nplnenie žalovaným (úhradu platieb nájomného na základe nájomnej zmluvy) v zmysle § 567 ods.\n2 Občianskeho zákonníka, aj keď vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný poukázal\nprávnemu predchodcovi žalobcov hromadným príkazom na úhradu sumu nájomného za 3. kvartál vo\nvýške 132.606,- Sk dňa 07.07.2008 (č.l. 28 spisu), ďalej sumu 4.401,71 eur dňa 12.01.2009 (č.l. 29\nspisu), sumu 4.401,71 eur dňa 9.4.2009 (č.l. 30 spisu), sumu 4.401,71 eur dňa 9.7.2009 (č.l. 31 spisu),\nsumu 4.401,71 eur dňa 30.12.2010 (č.l. 32 spisu), sumu 4.401,71 eur dňa 10.10.2008 (č.l. 38 spisu),\nsumu 4.401,71 eur dňa 12.10.2009 (č.l. 39 spisu). Poukaz žalobcov v odvolaní, že poštový podnik vrátil\ntieto peňažné sumy žalovanému po tom, ako právnemu predchodcovi žalobcov márne uplynula lehota\nna ich prevzatie, nebolo v konaní žiadnym spôsobom preukázané (s výnimkou jednej platby), a teda toto\nich tvrdenie možno vyhodnotiť ako účelovú obranu.\n28. Odvolací súd neuznal dôvodnú ani námietku žalobcov, že výrok napadnutého rozhodnutia, ktorým\nsúd prvej inštancie zamietol žalobu odporuje právnym záverom prvoinštančného súdu, nakoľko nedošlo\nk splneniu dlhu v zmysle § 567 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd konštatuje a súhlasí s\ntvrdením žalobcov, že dôkazné bremeno v súvislosti so splnením peňažného dlhu zaťažuje dlžníka\n(rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.07.2002, sp. zn. 4Cdo 83/02). V tejto súvislosti\nvšak treba uviesť, že žalovaný ako dlžník, ako už bolo uvedené vyššie, preukázal, že svoj dlh voči\nsvojmu veriteľovi riadne a včas plnil, a teda svoju dôkaznú povinnosť splnil. Od momentu, kedy\nprávny predchodca odmietol poskytnúť súčinnosť pri splnení dlhu a od poštového podniku odmietol si\nprevziať peniaze poukázané žalovaným, sa dôkazná povinnosť preniesla zo žalovaného na právneho\npredchodcu žalobcov, resp. na žalobcov. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že súd\nprvej inštancie správne posúdil a uplatnil zodpovednosť strán sporu za splnenie procesnej povinnosti\npreukázať svoje tvrdenia a jeho záver založený na konštatovaní o neunesení dôkazného bremena\nžalobcami vo vzťahu k preukázaniu uhradených platieb nájomného naspäť žalovanému má oporu vo\nvýsledkoch vykonaného dokazovania a zároveň je v súlade s platnou právnou úpravou. Postup súdu\nprvej inštancie, na základe ktorého k tomuto záveru dospel, zodpovedá kontradiktórnosti sporového\nkonania, v rámci ktorého bolo stranám sporu umožnené realizáciou ich procesných práv navrhovať\ndôkazy na preukázanie svojich tvrdení.\n29. Odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalobcov ako nedôvodné, nespôsobilé spochybniť\nsprávnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom\nuvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo\ndôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych\nzáverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Odvolacie námietky teda neboli\nspôsobilé privodiť zrušenie alebo zmenu napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti považuje za\npotrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami\na predstavami sporových strán, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda\n\nriadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám musí dať odpoveď na podstatné otázky a\nskutočnosti, čím sa súd prvej inštancie aj riadil, svoje rozhodnutie náležité odôvodnil, keď sa vysporiadal\ns podstatnými tvrdeniami oboch sporových strán, ktoré prezentovali v rámci svojej argumentácie v spore.\nOdvolací súd nemá o správnosti jeho záverov pochybnosti, nakoľko sú dostatočne odôvodnené, logické\na založené na riadne vykonanom dokazovaní, správnom hodnotení dôkazov a správnom právnom\nposúdení veci. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri\nhodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.\n30. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa\nustanovenia § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil vrátane výrokov o trovách konania (výrok II. a III.), pretože\nsúd prvej inštancie vo vzťahu k výroku III náležite aplikoval zásadu úspechu v spore podľa ustanovenia\n§ 255 ods. 1 C.s.p., a vo vzťahu k trovám predchádzajúceho odvolacieho konania (výrok II.) správne\nrozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a 2, keďže úspech oboch sporových strán nie je dobre možné a účelné\npomerne rozdeliť.\n31. Odvolací súd pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal z ustanovenia § 396 ods. 1\nv spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok\n(zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. V predmetnom prípade bol v odvolacom\nkonaní plne úspešný žalovaný, preto mu odvolací súd priznal voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu\ntrov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd\nprvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré\nvydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p).\n32. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník,\nc/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\nd/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\ne/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase\nzačatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C.s.p.).\n\nDovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods. 1 prvá veta C.s.p. ).\nDovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom\nsúde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /\ndovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ ( § 428 C.s.p. ).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p.).\nPovinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je\na/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n( § 429 ods. 2 C.s.p. ).\nDovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto\nustanovení ( § 431 ods. 1 C.s.p. ).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C.s.p.).\nDovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,\na uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "21C/135/2011", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9994c648-fe54-4b9c-964b-ab4b6bc07baf", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/2012 z 19. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-19", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9994c648-fe54-4b9c-964b-ab4b6bc07baf"}, {"guid": "22da1c63-9b52-4d33-bfe6-2dbad2cd353a:73c4897a-cc9d-4489-a051-3191b8b3c278", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2020:8114220274.3", "spisova_znacka": "6Co/92/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/92/2019 z 25. 8. 2020", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2020-08-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2020:8114220274.3"}], "citovane_v": []}