{"guid": "c6236b3e-03dd-47b9-aef3-d2f455adb53c:7a1a531e-9149-4ee0-8b3a-8779c2d4d351", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1219202863.1", "spisova_znacka": "4Co/1/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/1/2024 z 27. 11. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. novembra 2024, sp. zn. 4Co/1/2024, ECLI:SK:KSBA:2024:1219202863.1", "identifikacne_cislo": "1219202863", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Valéria Kleinová", "sudca_id": 157, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-valeria-kleinova-157", "datum_vydania": "2024-11-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/639", "nazov": "zákon č. 639/2004 Z. z. o Národnej diaľničnej spoločnosti a o zmene a doplnení zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/639", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/639-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/639/#paragraf-6.odsek-1", "nazov": "§ 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/639/#paragraf-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/639-2004/paragraf-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-151n.odsek-1", "nazov": "§ 151n ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-151n.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-151n"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-151n.odsek-2", "nazov": "§ 151n ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-151n.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-151n"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-524.odsek-1", "nazov": "§ 524 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-524.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-524"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/639#paragraf-6", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-151n", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-524"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7a1a531e-9149-4ee0-8b3a-8779c2d4d351", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1219202863.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1219202863.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1219202863.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n4Co/1/2024\n1219202863\n27. 11. 2024\nJUDr. Valéria Kleinová, st.\nECLI:SK:KSBA:2024:1219202863.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov\nsenátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v spore žalobcu: F. U. - I., IČO:\nXXXXXXXX, U. XXXX/X, F., zastúpeného: JUDr. Michal Feciľak, advokát, Jesenná 8, Prešov, proti\nžalovanému: Národná diaľničná spoločnosť, a.s., IČO: 35919001, Dúbravská cesta 14, Bratislava, zast.\nJUDr. Marta Urbánková, Šafárikovo nám. 2, Bratislava, o zaplatenie 2.593,73 Eur s prísl., na odvolanie\nžalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 03. 04. 2023 č. k. 21C/29/2019-915 takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .\nII. Návrh žalobcu na prerušenie odvolacieho konania z a m i e t a .\nIII. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\n1.\nNapadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanému domáhal\nzaplatenia 2.593,73 Eur s príslušenstvom, titulom náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva. Zamietol\n(I. výrok). Žalovanému voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II. výrok).\n2. Vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby žalobcom tým, že dňa 16.01.2019 ako postupník,\nuzavrel s postupcami, a to P. O., nar. XX.X.XXXX, bytom O. XX/XX, F.-M. a F.. U. O., rod. O., nar.\nXX.X.XXXX, bytom W. XXXX/XX, F., podielovými spoluvlastníkmi pozemku, parcely O.-I. Č.. XXXX/X\n- zastavané plochy a nádvoria o výmere 127 m2, nachádzajúcej sa v obci F., katastrálnom území X.,\nevidovanej na Okresnom úrade F., katastrálny odbor, na LV č. XXXX zmluvu o postúpení pohľadávky,\nktorú majú postupcovia voči žalovanému - Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s., z titulu užívania\npozemku stavbou pozemnej komunikácie diaľnice D1 Prešov - Košice vo vlastníctve žalovaného. P. O.\nbol v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky podielovým spoluvlastníkom pozemku vo veľkosti\nspoluvlastníckeho podielu 40/120, na spoluvlastnícky podiel pripadá výmera 42,33 m2 a F.. U. O. bola\npodielovou spoluvlastníčkou pozemku vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 16/120, na spoluvlastnícky\npodiel pripadá výmera 16,93 m2. Jedná sa o nesplatenú pohľadávku za užívanie pozemku stavbou\npozemnej komunikácie, na ktorom pozemku viazne právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech\nžalovaného, ktorého obsahom je užívanie pozemku za obdobie troch rokov spätne odo dňa uzavretia\ntejto zmluvy, ako aj za obdobie odo dňa uzavretia tejto zmluvy do budúcna, do doby, kedy dôjde k\nzmene vlastníckeho práva k pozemku. Dňa 2.5.2019 žalobca ako postupník, uzavrel s postupcom, a to\nM. O., rod. O., nar. X.X.XXXX, bytom S. XXX/X, M., podielovou spoluvlastníčkou pozemku, zmluvu o\npostúpení pohľadávky, ktorú má postupca voči žalovanému, z titulu užívania pozemku stavbou pozemnej\nkomunikácie vo vlastníctve žalovaného. M. O. bola v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky\npodielovou spoluvlastníčkou pozemku vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 16/60, na spoluvlastnícky\n\npodiel pripadá výmera 33,87 m2. Jedná sa o nesplatenú pohľadávku za užívanie pozemku stavbou\npozemnej komunikácie, na ktorom pozemku viazne právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech\nžalovaného, ktorého obsahom je užívanie pozemku za obdobie troch rokov spätne odo dňa uzavretia\ntejto zmluvy, ako aj za obdobie odo dňa uzavretia tejto zmluvy do budúcna, do doby, kedy dôjde k\nzmene vlastníckeho práva k pozemku. Po uzavretí vyššie uvedených zmlúv o postúpení pohľadávok,\nžalobca zároveň od postupcov P. O., F.. U. O. a ďalšej spoluvlastníčky pozemky, U.D. F., rod. Ž., nar.\nXX.X.XXXX, bytom H. XX, H., odkúpil ich spoluvlastnícke podiely na pozemku, a to kúpnou zmluvou\nzo dňa 28.1.2019, ktorej vklad bol povolený dňa 20.2.2019 pod č. Q. XXX/XXXX. Na základe kúpnej\nzmluvy zo dňa 2.5.2019, žalobca ako kupujúci odkúpil od M. O. zvyšný spoluvlastnícky podiel na\npozemku vo veľkosti 16/60. Postupcovia a U. F., rod. Ž., nadobudli pozemok do svojho vlastníctva\nod svojich právnych predchodcov na základe dedičských rozhodnutí, a to po U. O. nar. X.XX.XXXX\nzomrelom dňa X.X.XXXX, naposledy bytom M., na základe uznesenia Okresného súdu Prešov sp. zn.\n35 D 52/2018-62, Dnot 46/2018 zo dňa 13.8.2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 20.9.2018, po\nQ. O., rod. F., nar. XX.X.XXXX, zomrelej dňa XX.X.XXXX, naposledy bytom M., na základe uznesenia\nOkresného súdu Prešov sp. zn. 26 D 52/2018-63, Dnot 68/2018 zo dňa 4.10.2018, ktoré nadobudlo\nprávoplatnosť dňa 4.10.2018. Žalobca ako postupník na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa\n16.1.2019 a zo dňa 2.5.2019 a takisto ako podielový spoluvlastník predmetného pozemku vo veľkosti\nspoluvlastníckeho podielu 11/15 od 20.2.2019, má teda voči žalovanému nesplatenú pohľadávku za\nobmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom viaznucim na pozemku, ktorej výška bola stanovená\nna základe znaleckého posudku, ktorý vypracoval Znalecký ústav, Technická univerzita v Košiciach,\nStavebná fakulta, Vysokoškolská 4, Košice dňa 7.1.2019 pod č. 1, v znení Doplnenia č. 1 zo dňa\n26.4.2019, ktorým Znalecký ústav stanovil všeobecnú hodnotu vecného bremena na predmetnom\npozemku v roku 2016 vo výške 8,92 EUR/m2 pozemku ročne, v roku 2017 vo výške 8,93 EUR/m2\npozemku ročne, v roku 2018 vo výške 9,03 EUR/m2 pozemku ročne. Vychádzajúc z vyššie uvedeného\nZnaleckého posudku Technickej univerzity v Košiciach č. 1 zo dňa 7.1.2019, v znení Doplnenia č. 1 k\nZnaleckému posudku č. 1 zo dňa 26.4.2019, si žalobca voči žalovanému uplatňuje nárok (pričom za\nrok 2019 si žalobca uplatňuje nárok vo výške ako v roku 2018) za obdobie od 4.6.2016 do 19.2.2019,\ntitulom zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 16.1.2019, k pozemku vo veľkosti spoluvlastníckych\npodielov 56/120, na ktoré pripadá výmera 59,27 m2 pozemku, predstavuje náhrada sumu vo výške od\n4.6.2016 do 31.12.2016 (za 211 dní) 304,79 EUR, od 1.1.2017 do 31.12.2017 (za rok) 529,28 EUR, od\n1.1.2018 do 31.12.2018 (za rok) 535,21 EUR, od 1.1.2019 do 19.02.2019 (za 50 dní) 73,32 EUR, spolu\n1.442,60 EUR. Za obdobie od 20.2.2019 do 3.6.2019 titulom vlastníckeho práva žalobcu pozemku na\nzáklade kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený dňa 20.2.2019 k pozemku vo veľkosti spoluvlastníckych\npodielov 11/15, na ktoré pripadá výmera 93,13 m2 pozemku, predstavuje náhrada sumu vo výške od\n20.2.2016 do 3.6.2019 (za 104 dní ) 239,62 EUR, spolu 239,62 EUR. Za obdobie od 4.6.2016 do\n3.6.2019 titulom zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 2.5.2019 vo veľkosti spoluvlastníckych podielov\n16/60, na ktoré pripadá výmera 33,87 m2 pozemku, predstavuje náhrada sumu vo výške od 4.6.2016 do\n31.12.2016 (za 211 dní ) 174,17 EUR, od 1.1.2017 do 31.12.2017 (za rok) 302,45 EUR, od 01.01.2018\ndo 31.12.2018 (za rok) 305,85 EUR, od 1.1.2019 do 3.6.2019 (za 154 dní) 129,04 EUR, spolu 911,51\nEUR. Súčtom vyššie uvedeným si žalobca voči žalovanému uplatňuje nárok na náhradu za obmedzenie\nvlastníckeho práva k pozemku, na ktorom viazne vecné bremeno vo výške 2.593,73 EUR (1.442,60\nEUR + 239,62 EUR + 911,51 EUR).\n3.\nŽalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť. Uviedol, že „predmetom konania je\nnáhrada za obmedzenie vlastníckeho práva za obdobie od 4.6.2016 do 3.6.2019 na pozemku pare.\nreg. „C“ č. 3641/9 o výmere 127 m2. Predmetný pozemok sa nachádza mimo zastavaného územia\nobce, pričom ide o zastavané plochy a nádvoria. Pozemok je v súčasnosti klasifikovanou ako pozemok,\nna ktorom je postavená inžinierska stavba - diaľnica a rýchlostná komunikácia - stavbu Dl Prešov Ličartovce. Predmetnú stavbu žalovaný získal od svojho predchodcu Slovenskej správy ciest. Vzťah\nvlastníka diaľnice k vlastníkovi pozemku je zákonne upravený, a to zriadením zákonného vecného\nbremena podľa zákona č. 639/2004 Z.z. - o Národnej diaľničnej spoločnosti a o zmene a doplnení\nzákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov.\nPodľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona o NDS platí, že: k nehnuteľnostiam spravovaným ku dňu vzniku\ndiaľničnej spoločnosti Slovenskou správou ciest, ktoré sú predmetom prechodu práv a povinností\npodľa tohto zákona a ktoré nemôžu byť súčasťou predmetu vkladu do diaľničnej spoločnosti z dôvodu\nnevyporiadania, prípadne nepreukázania vlastníckeho práva štátu k nim a ktorých užívanie je dané\ntým, že sú zastavané diaľnicami, vzniká v prospech diaľničnej spoločnosti dňom jej vzniku právo\nzodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je užívanie nehnuteľností. Citované ustanovenie\nv plnej miere dopadá na situáciu žalobcu, resp. predchádzajúcich vlastníkov pozemku, keďže sú\n\nnaplnené všetky predpoklady na vznik zákonného vecného bremena, nakoľko predmetný pozemok\nzastavaný diaľnicou, bol ku dňu vzniku NDS, a.s. (t.j. k 1.2.2005) spravovaný Slovenskou správou ciest.\nPôvodným vlastníkom predmetného pozemku vznikol nárok na náhradu za zriadené vecné bremeno, a\nto jednorazová náhrada, ktorú si mohli uplatniť do troch rokov odo dňa účinnosti zákona o NDS, teda\nod 1.2.2005. Z rozhodovacej činnosti súdov možno dospieť k záverom, ktoré sú kľúčové pre posúdenie\nnárokov žalobcu, a to: nárok na náhradu za vecné bremeno podľa § 6 zákona o NDS vznikol spolu\nso vznikom vecného bremena ku dňu vzniku NDS, a.s., t.j. ku dňu 1.2.2005, V danom prípade ide o\nnáhradu jednorazovú, ktorá sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, teda do 1.2.2008.\nNárok na náhradu za toto vecné bremeno mohol vzniknúť jedine tým vlastníkom predmetných pozemkov,\nktorí tento vlastnili ku dňu 1.2.2005, teda nie žalobcovi. Poukázal na ust. § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009\nZ.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli\nz vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v zmysle\nktorého ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne\ndohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby\ndňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu,\nktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo\nzmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva\nštátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena\nv katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo\nzodpovedajúce vecnému bremenu. Citované ustanovenie v plnej miere dopadá na situáciu žalobcu,\nresp. presnejšie predchádzajúcich vlastníkov pozemku, keďže v danom prípade bol naplnený zákonný\npredpoklad na vznik tohto zákonného vecného bremena ku dňu 1.7.2009, a to že ide o stavbu, ktorá\nprešla z vlastníctva štátu na obce alebo vyšší územný celok. Vyššie špecifikované vecné bremeno má\ncharakter tzv. legálneho vecného bremena, t.j. ide o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva,\nktorá síce má súkromnoprávny prvok, avšak má aj výrazný verejnoprávny prvok, daný spôsobom jeho\nvzniku a účelom, ktorému slúži (verejný záujem). Žalovaný touto cestou vznáša aj námietku premlčania.\nPokiaľ nárok na náhradu za vecné bremeno vznikol dňa 1.7.2009, tento nárok voči pôvodnému\nvlastníkovi sa premlčal vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, teda dňa 1.7.2012. Žaloba bola pritom\npodaná na súde až v roku 2019. O takýchto dôsledkoch musel mať žalobca vedomosť, nakoľko vo\nviacerých konaniach, ktoré vedie/viedol voči žalovanému bol neúspešný. Vzhľadom na vyššie uvedené\nžalovaný má zato, že žalobca nie je pasívne legitimovaný. Z ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009\nZ.z. ako aj zákona č. 639/2004 Z.z. vyplýva, že stav existencie vecného bremena je časovo obmedzený.\nTiež poukázal na to, že žalobcom žaloby o náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva je F. U. - I.,\nU. X, F., G. XX XXX XXX, zapísaný v Živnostenskom registri OS F., č. XXX-XXXX, avšak nárok na\nktorý poukazuje vo svojej žalobe a to na pozemok pare. O.-I. Č.. XXXX/X v kat. úz. X. je vo výlučnom\nvlastníctve F. U., nar. X.X.XXXX, bytom T. XX, F., čím nie sú splnené všeobecné náležitosti podania\npodľa § 127 ods. l písm. b/.\n4. Žalobca v replike uviedol, že „čo sa týka námietky žalovaného spočívajúcej v tvrdení, že nárok na\nnáhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa § 6 zák. č. 639/2004 Z.z. je jednorazový a v súčasnosti\nuž premlčaný, tieto názory sú podľa neho v súčasnosti prekonané, a preto ich na prejednávanú vec\nnie je možné vzťahovať. Ku konštatovaniu žalovaného, že žalobca nie je pasívne legitimovaný, s\npoukazom na tvrdenie, že stav existencie vecného bremena je časovo obmedzený, uviedol, že mu nie\nje zrejmé, ako by mali vyššie uvedené tvrdenia žalovaného spoločne súvisieť. Mal za to, že má aktívnu\nlegitimáciu, a túto odvodzuje od vlastníckeho práva k postúpenej a žalovanej pohľadávke, resp. neskôr\naj zo svojho vlastníckeho práva k pozemku, ktorého užívanie žalovaným je predmetom prejednávanej\nveci. A pasívne vecne legitimovaným je v tomto konaní žalovaný, nakoľko je vlastníkom stavby diaľnice\npostavenej na predmetnom pozemku. Pravdepodobne v súvislosti s namietanou procesnou legitimáciou\nžalobcu, žalovaný v závere svojho odporu argumentuje skutočnosťou, že žalobca a vlastník pozemku\nzapísaný na LV č. XXXX, kat. úz. X., nie sú rovnaké osoby, čím podľa názoru žalovaného nie sú\nsplnené všeobecné náležitosti podania podľa § 127 ods. 1 písm. b/ zák. č. 160/2015 Civilného sporového\nporiadku (ďalej aj „CSP“). V súvislosti s uvedeným uviedol, že katastrálne odbory jednotlivých okresných\núradov Slovenskej republiky na listy vlastníctva fyzické osoby - podnikateľov pod ich obchodnými\nmenami nezapisujú a v tejto súvislosti poukázal na ust. § 7 písm. c/ zák. č. 162/1995 Z.z. Skutočnosť,\nči predmetná parcela je majetkom podnikateľa, resp. či s ňou žalobca podniká, je možné preukázať\niba jej zahrnutím do obchodného majetku, čo žalobca preukazuje výpismi zo skladovej karty ku dňu\nnadobudnutia predmetného pozemku a ku dňu podania predmetnej žaloby.\n\n5.\nŽalovaný v duplike uviedol, že žalobca mu zaslal návrh na majetkovoprávne vysporiadanie, v\nktorom uviedol, že je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, pozemku evidovaného na Okresnom úrade\nF., kat. úz. X. a to parc. č. XXXX/X evidovaného na\nLV č. XXXX. Na tomto pozemku sa nachádza inžinierska stavba - pozemná komunikácia - diaľnica D1,\nktorá je vo vlastníctve žalovaného. S poukazom na vyššie uvedené žalobca navrhuje majetkovoprávne\nvysporiadanie, a to odkúpenie pozemku za cenu stanovenú v zmysle znaleckého posudku č. 55/2013,\nktorým znalec ocenil pôvodnú parcelu O.-I. č. XXXX/X, kat. úz. X. ku dňu 11.11.2013, z ktorej bola\nodčlenená parcela O.-I. č. XXXX/X o výmere 127 m2. Konštatoval, že žalobca k návrhu na vysporiadanie\npredložil vlastný znalecký posudok, ktorý však nie je použiteľný, nakoľko je v ňom ocenená všeobecná\nhodnota iného pozemku a nie pozemku I. O. č. XXXX/X v k.ú. X., ktorý má byť predmetom prevodu.\nParcela, ktorá je v znaleckom posudku ocenená (XXXX/X) a žalobca uvádza, že ide o pôvodnú\nparcelu, z ktorej bola novovytvorená parcela č. XXXX/X odčlenená sa nezakladá na pravde, nakoľko\ngeodetmi žalovaného bolo zistené, že pôvodná parcela je XXXX/XX. O tejto skutočnosti bol aj žalobca\ninformovaný o tom, aby predložil nový znalecký posudok s aktuálnou parcelou, ako aj geometrický plán\nna odčlenenie parcely, a to za účelom prehodnotenia celej situácie a hlavne za účelom odstránenia\nnepresností. V každom prípade žalovaný neuznáva nárok žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 2.593,73\nEur s prísl., nakoľko je neoprávnený čo do dôvodu a výšky. Opätovne uviedol, že vzťah vlastníka\ndiaľnice k vlastníkovi pozemku je zákonne upravený, a to zriadením zákonného vecného bremena\npodľa zákona č. 639/2004 Z.z. o Národnej diaľničnej spoločnosti a o zmene a doplnení zákona č.\n135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon\no NDS“). Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona o NDS platí, že k nehnuteľnostiam spravovaným\nku dňu vzniku diaľničnej spoločnosti Slovenskou správou ciest, ktoré sú predmetom prechodu práv a\npovinností podľa tohto zákona a ktoré nemôžu byť súčasťou predmetu vkladu do diaľničnej spoločnosti\nz dôvodu nevyporiadania, prípadne nepreukázania vlastníckeho práva štátu k nim a ktorých užívanie je\ndané tým, že sú zastavané diaľnicami, vzniká v prospech diaľničnej spoločnosti dňom jej vzniku právo\nzodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je užívanie nehnuteľností. Citované ustanovenie\nv plnej miere dopadá na situáciu žalobcu, resp. predchádzajúcich vlastníkov pozemku, keďže sú\nnaplnené všetky predpoklady na vznik zákonného vecného bremena, nakoľko predmetný pozemok\nzastavaný diaľnicou, bol ku dňu vzniku NDS, a.s. (t.j. k 1.2.2005) spravované Slovenskou správou ciest.\nZ rozhodovacej činnosti súdov možno dospieť k záverom, ktoré sú kľúčové pre posúdenie nárokov\nžalobcu, a to nárok na náhradu za vecné bremeno podľa § 6 zákona o NDS vznikol spolu so vznikom\nvecného bremena ku dňu vzniku NDS, a.s., t.j. ku dňu 1.2.2005 -v danom prípade ide o náhradu\njednorazovú, ktorá sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, teda do 1.2.2008, nárok na\nnáhradu za toto vecné bremeno mohol vzniknúť jedine tým vlastníkom predmetných pozemkov, ktorí\ntento vlastnili ku dňu 1.2.2005, teda nie žalobcovi.\n6. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania oboznámením sa so všetkými listinnými\ndôkaznými prostriedkami tvoriacich obsah spisu dospel k nasledovným skutkovým zisteniam: Zmluvou\no postúpení pohľadávok, uzatvorenou dňa 2.5.2019 medzi postupcom M. O. a postupníkom F. U. - I.,\nIČO: XXXXXXXX, postupca postúpil postupníkovi svoju pohľadávku uvedenú v čl. II dňom uzatvorenia\nzmluvy. Podľa čl. II, bod 2.2 ide o pohľadávku označenú ako: „Stavba pozemnej komunikácie ležiaca\nna pozemku postupcu, na ktorom viazne právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech NDS,\na.s., ktorého obsahom je užívanie nehnuteľnosti, znemožňovala postupcovi riadne užívanie pozemku.\nNDS, a.s., užívala pozemok postupcu stavbou pozemnej komunikácie bez platnej nájomnej zmluvy a za\njeho užívanie neposkytovala postupcovi žiadnu náhradu. Postupca tak má voči NDS, a.s., nesplatenú\npohľadávku za užívanie pozemku stavbou pozemnej komunikácie, a to za obdobie troch rokov spätne\nodo dňa uzavretia tejto zmluvy a pohľadávku do budúcna odo dňa uzavretia tejto zmluvy do doby, kedy\ndôjde k zmene vlastníckeho práva k pozemku, a to vo výške obvyklej náhrady za vecné bremeno v\ndanom mieste a čase“. Listom zo dňa 2.5.2019, doručeným dňa 31.5.2019, postupca M. O. oznámila\nNDS, a.s., postúpenie pohľadávok. Listom zo dňa 16.1.2019, doručeným dňa 31.5.2019, postupca P. O.\na F.. U. O. oznámila NDS, a.s., postúpenie pohľadávok.\nZmluvou o postúpení pohľadávok, uzatvorenou dňa 16.1.2019 medzi postupcom P. O. a F.. U. O. a\npostupníkom F. U. - I., IČO: XXXXXXXX, postupca postúpil postupníkovi svoju pohľadávku uvedenú v\nčl. II dňom uzatvorenia zmluvy. Podľa čl. II, bod 2.2 ide o pohľadávku označenú ako: „Stavba pozemnej\nkomunikácie ležiaca na pozemku postupcu, na ktorom viazne právo zodpovedajúce vecnému bremenu\nv prospech NDS, a.s., ktorého obsahom je užívanie nehnuteľnosti, znemožňovala postupcovi riadne\nužívanie pozemku. NDS, a.s., užívala pozemok postupcu stavbou pozemnej komunikácie bez platnej\nnájomnej zmluvy a za jeho užívanie neposkytovala postupcovi žiadnu náhradu. Postupca tak má voči\n\nNDS, a.s., nesplatenú pohľadávku za užívanie pozemku stavbou pozemnej komunikácie, a to za obdobie\ntroch rokov spätne odo dňa uzavretia tejto zmluvy a pohľadávku do budúcna odo dňa uzavretia tejto\nzmluvy do doby, kedy dôjde k zmene vlastníckeho práva k pozemku, a to vo výške obvyklej náhrady za\nvecné bremeno v danom mieste a čase. Žalobca od postupcov P. O., F.. U. O. a ďalšej spoluvlastníčky\npozemky, U. F., rod. Ž., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XX, H., odkúpil ich spoluvlastnícke podiely na\npozemku, a to kúpnou zmluvou zo dňa 28.01.2019, ktorej vklad bol povolený dňa 20.02.2019 pod č. Q.\nXXX/XXXX. Na základe kúpnej zmluvy zo dňa 2.5.2019, žalobca ako kupujúci odkúpil od M. O. zvyšný\nspoluvlastnícky podiel na pozemku vo veľkosti 16/60.\n7. Po právnej stránke súd prvej inštancie vec posúdil vychádzajúc z ustanovení § 151n ods. 1, 2, §\n151o ods. 2, § 524 ods. 1, § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 43, § 101 Občianskeho zákonníka, čl. 20 ods. 1, 4\nÚstavy SR, § 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z. z. o Národnej diaľničnej spoločnosti a o zmene a doplnení\nzákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov a\nna základe vykonaného dokazovania a citovaných zákonných ustanovení dospel k záveru, že žaloba\nžalobcu nie je dôvodná.\n8. Konštatoval, že predmetom sporu je nárok žalobcu na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva\nk nehnuteľnosti (stavba pozemnej komunikácie ležiaca na nehnuteľnosti, na ktorej viazne právo\nzodpovedajúce vecnému bremenu v prospech žalovaného). Žalobca dôvodnosť svojho nároku odvíjal\nod zmlúv o postúpení pohľadávok, ktorými mu mal byť tento nárok postúpený pôvodnými vlastníkmi\nnehnuteľnosti - pozemku (žalovaná suma vo výške 2.354,11 Eur/1.442,60 + 911,51/). Zvyšnú časť\nžalovanej sumy vo výške 239,62 Eur tvorí nárok samotného žalobcu ako už vlastníka nehnuteľnosti.\nSporným v konaní bola podľa súdu prvej inštancie samotná opodstatnenosť žaloby, resp. vzniku\nžalovaného nároku, jej povaha a charakter (či ide o jednorazovú alebo opakovanú náhradu) a vzal\ndo úvahy námietku premlčania vznesenú žalovaným odôvodnenú tým, že nárok na náhradu za vecné\nbremeno podľa § 6 zákona o NDS vznikol spolu so vznikom vecného bremena ku dňu vzniku NDS, a.s.,\nt.j. ku dňu 1.2.2005. Vyslovil, že v danom prípade ide o náhradu jednorazovú, ktorá sa premlčuje vo\nvšeobecnej trojročnej premlčacej dobe, teda do 1.2.2008. Nárok na náhradu za toto vecné bremeno tak\nmohol podľa neho vzniknúť jedine tým vlastníkom predmetných pozemkov, ktorí tento vlastnili ku dňu\n1.2.2005, teda nie žalobcovi.\nUviedol, že jedným zo základných predpokladov úspešnosti žaloby ako takej je, že strany majú vecnú\nlegitimáciu. Všeobecne vecnou legitimáciou treba rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy\njedna strana civilného súdneho konania (žalobca) je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré\nv konaní ide (je aktívne vecne legitimovaný) a strana na opačnej procesnej strane (žalovaný) je\nsubjektom hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne vecne legitimovaný). Až samotné konanie ukáže, či\nprocesnoprávna dvojica (žalobca a žalovaný) je totožná s dvojicou hmotnoprávnou, t.j. či žalobca a\nžalovaný sú v konaní vecne legitimovaní, a teda či sú účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom\nsúd v konaní rozhoduje. Na to, aby sa niekto stal stranou sporu, netreba aby bol účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo\naby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v\nspore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou\nuplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom\npráva a strana na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v\nobčianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie\nnie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť\núčastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je.\nO nedostatok aktívnej vecnej legitimácie ide vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (sám žalobca), nie je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide.\nAktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny\nnárok uplatňovať. Nesprávne určenie okruhu strán v sporovom konaní nemôže súd odstrániť ex offo\na nemôže o tomto nedostatku žalobcu poučiť. Neposkytnutím poučenia v tomto prípade nedochádza\nk odňatiu možnosti pred súdom konať, lebo súd je povinný poskytnúť strane iba poučenie o jeho\nprocesných právach. Poučenie o vecnej legitimácii by bolo poučením o tom, kto má byť podľa hmotného\npráva stranou sporu. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na\nstrane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou\nsúčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade,\nže ju žiadna zo strán nenamieta.\n\nPohľadávku možno postúpiť písomnou zmluvou, na základe ktorej namiesto doterajšieho veriteľa\n(postupcu) nastúpi do trvajúceho záväzku nový veriteľ (postupník). Na zmluvu o postúpení pohľadávky\nsa bez obmedzenia vzťahujú všeobecné ustanovenia o náležitostiach právnych úkonov v zmysle\n§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka. Určitosť obsahu zmluvy sa posudzuje predovšetkým z\nhľadiska jednoznačného identifikovania a vymedzenia postupovanej pohľadávky. Nevyhnutným\npredpokladom postúpenia pohľadávky teda vždy je, že musí ísť o pohľadávku určitú (identifikovateľnú\na individualizovanú) a existujúcu. Predmet postúpenia musí byť v zmluve dostatočne vymedzený,\na to v záujme splnenia všeobecnej podmienky určitosti právneho úkonu. Základnou podmienkou\nz hľadiska určitosti predmetu postúpenia je identifikácia dlžníka, ktorý je alebo má byť nositeľom\npovinnosti zodpovedajúcej postupovanej pohľadávke. Bez náležitého označenia dlžníka nebude\nzachovaná podmienka individualizovania postupovanej pohľadávky, a tým ani určitosti zmluvy ako celku.\nĎalšou podmienkou je označenie predmetu plnenia, na ktoré má veriteľ z postupovanej pohľadávky\nnárok. Principiálnou podmienkou je teda možnosť presnej identifikácie postupovanej pohľadávky a jej\nnezameniteľnosť s akýmkoľvek predmetom postúpenia. Nedostatočná určitosť predmetu postúpenia\nmá totiž za následok absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky. Pre absolútnu neplatnosť\nprávnych úkonov je charakteristické, že nastáva priamo zo zákona (ex lege), pôsobí od počiatku (ex tunc)\na súd na ňu prihliada z úradnej povinnosti (ex offo). Táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným\nschválením a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne\nneplatným právnym úkonom je aj neurčitý právny úkon. Pri takomto neurčitom právnom úkone nemožno\nzistiť, čo je jeho predmetom. Ústavný súd SR v náleze I. ÚS 640/2014 zo dňa 1.4.2018 uviedol, že\npredmetom zmluvy o postúpení pohľadávok sú pohľadávky, ktoré musia byť individualizované takým\nspôsobom, ktorý ich dostatočne identifikuje a súčasne vylučuje ich zámenu s inými pohľadávkami,\nktorých veriteľom síce rovnako môže byť postupca, avšak tieto nemajú byť zmluvou postúpené na\npostupníka. Ústavný súd SR v ďalšom odseku ďalej dôvodil, že racionálne uvažovanie totiž nemôže\nviesť k záveru, že za situácie, keď postupca, postupník a súčasne dlžník nemajú žiadnu pochybnosť\no tom, aké pohľadávky, z akého právneho dôvodu a v akej výške boli predmetom zmluvy o postúpení\npohľadávky, do týchto právnych vzťahov vstúpi súd, ktorý prednesie svoju vlastnú predstavu o tom, či\nje zmluva v jej predmete dostatočne určitá. K tomuto druhému odseku odôvodnenia nálezu, v záujme\nzamedzenia opačného, a tým aj nesprávneho výkladu strán uviedol, že uvedený výklad v prejednávanej\nveci splnený nie je. Ani postupcovia, ani postupník a ani dlžníci v čase uzatvorenia zmlúv nevedeli\na ani nemohli vedieť aké pohľadávky, z akého právneho dôvodu a v akej výške a voči komu boli\npredmetom zmlúv, čo je logický záver po ich preštudovaní. Pokiaľ má právny úkon plniť svoju funkciu,\nnesmie prejav vôle konajúceho vzbudzovať pochybnosti o obsahu právneho úkonu, ktorý prejavuje.\nPreto je potrebné, aby prejav vôle bol zrozumiteľný a aby s ním mohli byť spojené právne následky\nzamýšľané konajúcou osobou. Predmetom postúpenia môže byť len existujúca pohľadávka a môže to\nbyť iba právo zo záväzkového vzťahu, nie právo vecné alebo iné právo absolútnej povahy. Predmetom\npostúpenia môže byť len určitá pohľadávka, t.j. právo na plnenie od dlžníka, nie však celý záväzkový\n(mimozáväzkový) vzťah, z ktorého pohľadávka vznikla. V opačnom prípade ide už o zmenu vzájomných\npráv a povinností. Z obsahu predmetných zmlúv však vyplýva, že žalobca nadobudol od postupcov celé\nich právo. Predmetom zmlúv totiž nebolo postúpenie určitej „pohľadávky“ ale zmena celého obsahu\nmimozáväzkového vzťahu.\n9. Čo sa týka zmlúv z postupcami - pôvodnými vlastníkmi pozemku, mal súd prvej inštancie bez\npochybností za zrejmé, že v týchto zmluvách a k nim naviazanému dodatku absentuje presná\nidentifikácia postupovanej pohľadávky (zásada identity pohľadávky). Uvedený záver totiž vyplýva zo\nsamotného obsahu zmlúv, nakoľko predmetom postúpenia bola pohľadávka identifikovaná ako „Stavba\npozemnej komunikácie ležiaca na pozemku postupcu, na ktorom viazne právo zodpovedajúce vecnému\nbremenu v prospech NDS, a.s., ktorého obsahom je užívanie nehnuteľnosti, znemožňovala postupcovi\nriadne užívanie pozemku. NDS, a.s., užívala pozemok postupcu stavbou pozemnej komunikácie bez\nplatnej nájomnej zmluvy a za jeho užívanie neposkytovala postupcovi žiadnu náhradu. Postupca tak\nmá voči NDS, a.s., nesplatenú pohľadávku za užívanie pozemku stavbou pozemnej komunikácie, a\nto za obdobie troch rokov spätne odo dňa uzavretia tejto zmluvy a pohľadávku do budúcna odo dňa\nuzavretia tejto zmluvy do doby, kedy dôjde k zmene vlastníckeho práva k pozemku, a to vo výške\nobvyklej náhrady za vecné bremeno v danom mieste a čase. Žalobca nepreukázal, že by žalovanú\npohľadávku v zodpovedajúcej časti postúpenia (2.354,11 Eur) nadobudol. Zo žalobcom predložených\nzmlúv túto sumu nie je možné žiadnym výkladom ustáliť a vyčítať. Predmetom zmlúv je iba absolútne\nvšeobecné konštatovanie „nároku“. To isté platí aj o oznámeniach o postúpení pohľadávok; tam sa\ntiež opakuje situácia zo zmlúv, kedy nie je zrejmé, aké pohľadávky postupník získal, resp. postupca\n\npostúpil. Nie je zrejmá výška postúpenej pohľadávky. Týmto postupom postupcu a postupníka vznikli\npochybnosti o tom, aká pohľadávka, ako a kedy bola postúpená, pričom treba mať na zreteli aj §\n43 Občianskeho zákonníka. Je preto dôvodný záver, že individualizácia postupovanej pohľadávky\nnemohla byť objektívne rozpoznateľná; teda sám postupník, postupca a nielen žalovaný ako dlžník\nmali nespornú pochybnosť o tom, aká pohľadávka, z akého právneho dôvodu (právnej skutočnosti) a\nv akej výške bola predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky. Nie je preto možné aprobovať takýto\nžalobcov výklad a znenie náležitostí právnych úkonov. Pokiaľ právny úkon nedisponuje podstatnými\nnáležitosťami, ktoré vyžaduje zákon, je absolútne neplatný. A pokiaľ je nejaký právny úkon absolútne\nneplatný, táto neplatnosť nastáva ex tunc a zakladá nemožnosť plnenia, čo je aj prípad zmlúv o postúpení\npohľadávok predložených žalobcom. Keďže uvedené zmluvy neobsahujú podstatné náležitosti ako\nriadne individualizovaný a označený predmet postúpenia a riadne označenie dlžníka (aká pohľadávka\nsa voči komu postupuje), nemohlo tak dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávok a ide o absolútne\nneplatné právne úkony, ktoré nemôžu vyvolať a ani nevyvolali žalobcom zamýšľané následky. Žalobca\ntak nedisponuje tvrdenou „pohľadávkou“ od postupcov v celkovej výške 2.354,11 Eur, čo súd prvej\ninštancie vyhodnotil, že v tejto časti žaloby nemá aktívnu vecnú legitimáciu.\nNakoľko žalobca požadoval aj sumu vo výške 239,62 Eur titulom samotného vlastníctva, súd prvej\ninštancie pristúpil k posúdeniu tohto nároku. Podstatnou esenciou tohto nároku je posúdenie vzniku\nvecného bremena a zodpovedanie otázky, či ide o jednorazovú alebo opakovanú náhradu. Žalovaný v\ntomto smere vzniesol námietku premlčania.\n10. Keďže mal súd prvej inštancie pochybnosti o vzniku vecného bremena, konanie uznesením\nzo dňa 5.6.2020, č. k. 21C/29/2019-735 prerušil a vec predložil Ústavnému súdu SR na prieskum\nsúladnosti právnych predpisov s Ústavou SR, nakoľko „žalobca si uplatňuje náhradu za obmedzenie\njeho vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom, ktoré vzniklo na základe § 6 ods. 1 zákona č.\n639/2004 Z.z. Ide tak o zákonné vecné bremeno, ktoré vzniká priamo zákonom. Na druhej strane stojí\nčl. 20 ods. 4 Ústavy SR a príslušná judikatúra Ústavného súdu SR, ktorý definuje, že k obmedzeniu\nvlastníckeho práva vlastníka môže dôjsť výlučne na základe zákona a nie priamo zákonom. Ústavný súd\nSR v náleze PL. ÚS 38/95 z 3. apríla 1996 uviedol, že Ústava Slovenskej republiky neumožňuje, aby\nk vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom. Z uvedeného\nvyplýva, že Národná rada Slovenskej republiky ako jediný ústavodarný a zákonodarný orgán Slovenskej\nrepubliky nie je v zmysle Ústavy Slovenskej republiky oprávnená priamo zákonom vyvlastniť alebo\nnútene obmedziť vlastnícke právo. Článok 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky však určuje, že k\nvyvlastneniu, prípadne k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva možno prikročiť len na základe\nzákona. Uvedené ustanovenie Ústavy SR predpokladá existenciu zákona, na základe ktorého je možné\nuskutočniť vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Ústava Slovenskej republiky\nneumožňuje aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu došlo priamo zákonom.“\nÚstavný súd SR uznesením sp. zn. PL. ÚS 7/2022 zo dňa 11.5.2022 návrh odmietol s tým, že „Okresný\nsúd v návrhu len bez ďalšieho konštatuje, že „V konaní je sporný vznik práva zodpovedajúceho\nzákonnému vecnému bremenu (ktorého obsahom je užívanie nehnuteľností) ku dňu vzniku Národnej\ndiaľničnej spoločnosti, a. s.“, s čím možno polemizovať, keďže strany sa nesporia o vznik vecného\nbremena (ktoré nepochybne už vzniklo dňom vzniku Národnej diaľničnej spoločnosti), ale o povahu\nnáhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníkov pozemkov zastavaných diaľnicou. V prípade\núvahy o podaní nového návrhu na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy dáva ústavný súd do\npozornosti okresného súdu dôvody tohto uznesenia, najmä dôvody uvedené v predchádzajúcom bode,\nkeďže touto problematikou sa ústavný súd vo svojej aktuálnej judikatúre opakovane zaoberal (PL. ÚS\n1/2018, PL. ÚS 24/2020, PL. ÚS 4/2021, PL. ÚS 5/2021, PL. ÚS 6/2021, PL. ÚS 16/2021, PL. ÚS 3/2022;\nosobitne v súvislosti s problematikou vecných bremien PL. ÚS 16/2021 v bodoch 31 - 34 a PL. ÚS\n3/2022 v bode 26). Ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť aj požiadavku na ústavne konformný\nvýklad právnych noriem všeobecnými súdmi, a to aj v prípade absencie výslovného zákonného textu\n(PL. ÚS 16/2021, body 35.2 a 35.3)“.\nVzhľadom na uvedené závery Ústavného súdu SR, súd prvej inštancie pristúpil k preskúmaniu\nnamietanej právnej normy so záverom, že je ústavnokonformne vyložiteľná a teda aj aplikovateľná\n(zásada prezumpcie ústavnosti normy). Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. PL. ÚS 24/2020 zo dňa\n21.10.2020 (obdobne napr. aj sp. zn. PL. ÚS 16/2021 - 9 zo dňa 15.12.2021) poukázal „na čl. 152\nods. 4 ústavy, v ktorom sa ustanovuje interpretačné pravidlo pre výklad a uplatňovanie zákonov a\npodzákonných všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorým sa okrem iného určuje, že zákon\nsa musí vysvetliť a uplatniť tak, aby bol v súlade s ústavou. V situácii, keď právnu normu možno\nvysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a druhý výklad je s ňou v\nnesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy\n\nústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou (m. m. PL. ÚS 15/98). 41.2\nPovedané inak, zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch,\nak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych\nnoriem, bol uprednostnený ten výklad, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu\nústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci\nvrátane všeobecných súdov sú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech\nrealizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (m. m.\nII. ÚS 148/06).\nZ vyššie uvedeného mal potom súd prvej inštancie za zrejmé, že žalobcom namietaný nesúlad zákonnej\nnormy je možné vyložiť v súlade s Ústavou SR a teda zákonné vecné bremeno podľa § 6 ods. 1 zákona\nč. 639/2004 Z. z. o Národnej diaľničnej spoločnosti vzniklo (Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. PL. ÚS\n7/2022 zo dňa 11.05.2022 a taktiež uviedol, že vecné bremeno nepochybne už vzniklo dňom vzniku\nNárodnej diaľničnej spoločnosti). Prihliadnutím na súdnu prax ako i povahu vecných bremien a § 6 ods.\n1 zákona č. 639/2004 Z. z. o Národnej diaľničnej spoločnosti bol toho názoru, že náhrada za zriadené\nvecné bremeno môže byť len jednorazovou náhradou. Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena\nje nepochybne majetkovým právom, ktorá patrí povinnému subjektu z vecného bremena. Predmetné\nvecné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu\nna zmenu vlastníctva. Nemožno, teda, jeho vznik posudzovať samostatne u každého nového vlastníka\nzaťaženého pozemku, ak by došlo k prevodu alebo prechodu vlastníctva k zaťaženej veci. Je nelogické,\naby pri každej zmene vlastníctva mal nový vlastník zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú\nnáhradu za už vzniknuté vecné bremeno, nakoľko pri kúpe danej veci by sa zohľadnilo zaťaženie veci\nprávom tretej osoby, v dôsledku čoho by bola cena takého predmetu znížená.\nVlastník pozemku si mohol podľa súdu prvej inštancie uplatniť právo na jednorazovú náhradu za\nzriadenie vecného bremena od 1.2.2005, a preto došlo k premlčaniu nároku navrhovateľa na túto\nnáhradu uplynutím dňa 1.2.2008, keď uplynula trojročná premlčacia lehota stanovená v § 101\nObčianskeho zákonníka.\nVecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi\npredpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň majú aj súkromnoprávny prvok. Vecné bremeno\ncharakterizuje občianske právo ako právo užívať vec niekým iným než vlastníkom veci, ktorého\nobmedzuje, tak, že je povinný niečo strpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať, pričom tzv. zákonné\nvecné bremená majú tiež tento charakter. Ich režim nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných\nbremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov. Pokiaľ tieto špeciálne právne\npredpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou podľa hmotnoprávnych\nustanovení Občianskeho zákonníka. Nakoľko v súdenej veci došlo k vzniku vecného bremena (práva\nzodpovedajúceho vecnému bremenu) zo zákona, nie je možné hovoriť o odplatnom zriadení vecného\nbremena, najmä ak vecné bremeno je zapísané už do katastra nehnuteľností. Vznikol tak nárok na\nnáhradu za zriadené vecné bremeno, a to jednorazovú náhradu, ktorú si mohol uplatniť do troch\nrokov odo dňa účinnosti zákona o Národnej diaľničnej spoločnosti, teda od 1.2.2005. Bolo preto vecou\npôvodného vlastníka/ov, či si nárok na túto náhradu uplatní/nia alebo nie (obdobne rozsudok Krajského\nsúdu v Prešove č.k. 3Co/165/2008-255 z 22.4.2009 napadnutý sťažnosťou na Ústavnom súde SR, ktorý\nsťažnosť rozhodnutím č. III ÚS 13/2010- 24 zo dňa 20.1.2010 odmietol ako zjavne neopodstatnenú). V\npodobných intenciách rozhodol napr. aj Krajský súd v Banskej Bystrici sp.zn. 16Co/156/2012 z 28.6.2012\nv spojení s Ústavným súdom SR sp. zn. IV. ÚS 736/2013 z 12.12.2013, možno aplikovať aj závery\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/99/2019 z 26.01.2022, sp. zn. 1Cdo/255/2021 z 14.12.2022, ktoré\nposudzovali charakter zákonného vecného bremena zriadeného zákonom č. 66/2009 Z. z. (podobný\ncharakter vecného bremena ako v prejednávanej veci).\nAni nález ústavného súdu sp.zn. PL. ÚS 42/2015 nie je podľa názoru súdu prvej inštancie nemôže\novplyvniť vyššie uvedený právny názor. Kým pri obmedzení vlastníckeho práva podľa zákona o tepelnej\nenergetike (PL. ÚS 42/2015) sa poskytuje náhrada za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený pri\nužívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom povolenia, a to pri\nvýkone práv a povinností podľa § 10 ods. 1 zákona o tepelnej energetike, ktorých rozsah a frekvenciu\nnemožno vopred určiť, pri § 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z.z. o Národnej diaľničnej spoločnosti vzniká\nk nehnuteľnostiam spravovaným ku dňu vzniku diaľničnej spoločnosti právo zodpovedajúce vecnému\nbremenu. Teda rozsah vecného bremena je určiteľný už pri jeho vzniku, t.j. od účinnosti zákona 1.2.2005.\nKeďže žalobca podal žalobu na súd až dňa 4.6.2019 nárok žalobcu v zostávajúcej časti (239,62\nEur) považoval za premlčaný, pričom prihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovaným. Žalobu\nžalobcu tak ako nedôvodnú súd prvej inštancie zamietol.\n\n11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 a § 262 ods.\n1 Civilného sporového poriadku a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %,\ns tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,\nktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.\n12. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie\nžalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie\na nové rozhodnutie. Zároveň navrhol odvolaciemu súdu, aby prerušil konanie v prejednávanej veci a\nnásledne, aby predložil Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania podľa čl. 125 Ústavy SR o súlade\nust. § 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z.z. s čl. 20 ods. 4 ústavy. Porušenie svojho práva na spravodlivý\nproces odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nerozhodol o jeho návrhu na prerušenie konania a opätovné\npredloženie ÚS SR návrhu na začatie konania podľa § 125 ústavy a § 42 ods. 2 písm. a/ a § 72 zákona\nč. 314/2018 Z.z. o súlade zákona o NDS s čl. 20 ods. 4 ústavy, ako aj tým, že súd prvej inštancie\nneavizoval skutočnosť, že právne úkony, na základe ktorých žalobca nadobudol žalované pohľadávky,\npožaduje za absolútne neplatné a ani mu nevytvoril procesný priestor na argumentáciu ohľadne (až v\nnapadnutom rozsudku po prvýkrát tvrdenej) absolútnej neplatnosti týchto právnych úkonov.\nŽalobca bol toho názoru, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.\nZamietol časť jeho nároku, uplatňovaného ako postupník na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo\ndňa 16.1.2019 a zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 2.5.2019, keď dospel k záveru, že v tejto časti\nuplatneného nároku nemal aktívnu vecnú legitimáciu, pretože žalobca touto časťou nároku požadoval\nna základe sporných zmlúv o postúpení pohľadávok, ktoré neobsahujú podstatné náležitosti, ako riadne\nindividualizovaný označený predmet postúpenia a riadne označenie dlžníka (aká pohľadávka sa voči\nkomu postupuje), a preto nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávok. Súd prvej inštancie tak\npovažoval sporné zmluvy za absolútne neplatné právne úkony. Podľa žalobcu ide o platné právne\núkony, ktoré obsahujú všetky podstatné náležitosti, sú jasné a zrozumiteľné, pričom nemôže byť\nžiadna pochybnosť o tom, čo bolo predmetom zmlúv o postúpení pohľadávky (presná identifikácia a\nindividualizácia pohľadávky), kto je dlžníkom, kto pohľadávku nadobudol od postupcov ako postupník,\nako a kedy bola tá ktorá pohľadávka postúpená.\nPoukázal na to, že súd prvej inštancie mal pochybnosti o vzniku základného vecného bremena podľa §\n6 ods. 1 zákona o NDS, v dôsledku čoho konanie prerušil a vec predložil ÚS SR na prieskum súladnosti\nprávneho predpisu ústavou. Návrh súdu prvej inštancie bol následne zo strany ÚS SR odmietnutý\nuznesením sp. zn. PL.ÚS 7/2022 zo dňa 11.5.2022, z ktorého súd prvej inštancie prevzal zásadu\nústavne konformného výkladu právnych noriem všeobecnými súdmi, a teda vychádzal z predpokladu,\nže namietaná právna norma § 6 ods. 1 zákona o NDS je ústavnokonformne vyložiteľná, a teda aj\naplikovateľná. Dospel k záveru, že namietaný nesúlad zákonnej normy je možné vyložiť v súlade s\nústavou, a teda zákonné vecné bremeno podľa § 6 ods. 1 zákona o NDS nepochybne vzniklo (už\ndňom vzniku žalovaného). Tieto závery považoval žalobca za nesprávne, majúc za to, že súd prvej\ninštancie si nesprávne vyložil uznesenie ÚS SR PL. 7/2022 a nedospel k ústavnokonformnému výkladu\n§ 6 ods. 1 zákona o NDS, ktoré ustanovenie považuje za v rozpore s čl. 20 ods. 4 ústavy. Tento právny\nnázor žalobca odôvodňoval tým, že právny poriadok SR nestanovil žiadne administratívne konanie\nani neurčil žiadny štátny orgán, ktorý by mal rozhodovať o nútenom obmedzení vlastníckych práv v\nzmysle § 6 ods. 1 zákona o NDS, čo znamená, že neexistuje subjekt (štátny orgán), ani zákonný\nproces, ktorý by posudzoval nevyhnutnú mieru obmedzení, verejný záujem ani primeranú náhradu za\nnútené obmedzenie vlastníckych práv. Právny poriadok SR tiež podľa žalobcu nestanovuje žiaden\nrežim náhrad, ktoré by mali byť poskytované za nútené obmedzenie vlastníckeho práva v zmysle § 6\nods. 1 zákona o NDS, ani nestanovuje povinnosť, aby bola akákoľvek náhrada za nútené obmedzenie\nvlastníckeho práva vôbec uhradená. Žalobca má tiež za to, že úprava § 6 ods. 1 zákona o NDS nie je vo\nverejnom záujme, ktorý musí vykazovať zhodu s legitímnou sociálnou, hospodárskou alebo inou politikou\nštátu. Štátna moc a politika pochádzajú od občanov, preto musia slúžiť priamo občanom. Konanie\nzákonodarného zboru Národnej rady SR, ktorým sa štát zbaví zodpovednosti vysporiadať krivdy z\nčias socializmu a zriadi nezákonný inštitút v rozpore s medzinárodno-právnymi zásadami, nemôže byť\npovažovaný za konanie vo verejnom záujme, štát je povinný zvyšovať právnu istotu svojich občanov a\nzachovávať demokratické princípy pri každom svojom rozhodovaní. Opačný názor považoval žalobca\nza v rozpore s verejným záujmom.\nNakoľko podľa súdu prvej inštancie v prejednávanej veci vzniklo zákonné vecné bremeno v prospech\nžalovaného, vznikol tiež nárok na náhradu za zriadené vecné bremeno, pričom sa jedná o jednorazovú\nnáhradu, ktorá sa dá uplatniť do troch rokov odo dňa účinnosti zákona o NDS (od 1.1.2005) bolo vecou\npôvodného vlastníka (vlastníkov) či si nárok na náhradu uplatní (uplatnia) alebo nie. V tejto súvislosti\n\nsúd prvej inštancie podporne poukázal na závery Najvyššieho súdu SR v zmysle jeho rozhodnutí sp.\nzn. 1Cdo 99/2019 z 26.1.2022 a sp. zn. 1Cdo 255/2021 zo 14.12.2022, ktoré posudzovali charakter\nzákonného vecného bremena zriadeného zákonom č 66/2009 Z.z., ktoré má podľa súdu prvej inštancie\npodobný charakter ako zákonné vecné bremeno v prejednávanej veci. Napokon súd prvej inštancie\nprihliadol aj na námietku premlčania vznesenú žalovaným a jeho nárok v jeho zostávajúcej časti, t.j. v\nčasti, v ktorej si uplatňoval nárok ako vlastník predmetného pozemku, považoval za premlčaný.\n13.\nŽalobca mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil charakter náhrady za zákonné\nvecné bremeno vzniknuté podľa § 6 ods. 1 zákona o NDS, keď podľa neho je náhrada za zákonné\nvecné bremeno opakovaná a právo na ňu vzniká samostatne za každý deň trvania zákonného vecného\nbremena. Tento svoj názor odôvodňoval tým, že toto zákonné vecné bremeno m len dočasný charakter\na trvá len dovtedy, kým si NDS upraví natrvalo majetkový vzťah k pozemku pod stavbou. Táto doba je\nvopred neurčená a neurčiteľná. Zároveň vlastní pozemku nemá kontrolu nad tým, ako dlho bude toto\nvecné bremeno trvať. Ak by mal platiť výklad súd prvej inštancie, potom by podľa neho náhrada za\nzákonné vecné bremeno napr. v trvaní jedného roka mala byť v rovnakej sume ako náhrada za zákonné\nvecné bremeno v trvaní 20 rokov, ktorý záver nepovažoval za správny. V čase nadobudnutia účinnosti\nzákona o NDS nebolo totiž možné určiť hodnotu obmedzenia vlastníckeho práva zákonným vecným\nbremenom a ani spravodlivo žiadať od vlastníka pozemku, aby vyčísľoval svoj nárok na jednorazovú\nnáhradu, keďže sa nedalo predpokladať, ako dlho bude toto vecné bremeno trvať. Preto výklad súdu\nprvej inštancie považoval žalobca za v rozpore s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy.\nUviedol, že účelom zákona o NDS je, aby vlastníci pozemkov a NDS, a.s., ktorá vlastní stavby na\ntýchto pozemkoch, definitívne vysporiadali právne vzťahy k týmto pozemkom, čo je zároveň postup\npredpokladaný zákonom. Právny záver súdu prvej inštancie odporuje tomuto záveru a spôsobuje, že\nuž nič nedonúti NDS, a.s., aby pristúpila k vysporiadaniu týchto vzťahov. Podľa tohto záveru tak môže\npozemky držať dlhodobo, užívať stavby na nich postavené a nemusí za to nič plniť. Vlastníci zaťažených\npozemkov nemajú pritom žiadny zákonný prostriedok, ktorým by donútili NDS, a.s., aby pristúpila k\nvysporiadaniu týchto právnych vzťahov.\nŽalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že nerozhodol o jeho opätovnom návrhu na prerušenie konania\na opätovné predloženie ÚS SR návrhu na začatie konania podľa § 125 ústavy a § 42 ods. 2 písm. a/\na § 74 zákona č. 314/2018 Z.z. o súlade § 6 ods. 1 zákona o NDS s čl. 20 ods. 4 ústavy. Uviedol, že\nv podaní zo dňa 31.3.2021 navrhol súdu prvej inštancie pripustenie zmeny žaloby, pričom okrem iného\nžiadal konanie opätovne prerušiť tak, aby v dôsledku vývoja rozhodovacej činnosti pléna ústavného súdu\nnedošlo zo strany ústavného súdu k odmietnutiu návrhu na začatie konania podľa § 125 ústavy a § 42\nods. 2 písm. a/ a § 74 zákona č. 314/2018 Z.z. Súd prvej inštancie v nadväznosti na toto jeho podanie\nvydal uznesenie č.k. 21C/29/2019-860 zo dňa 5.10.2022, ktorým zamietol jeho návrh na zmenu žaloby\na k návrhu na opätovné predloženie vec ústavnému súdu sa nevyjadril a tento návrh neposúdil ani v\nnapadnutom rozsudku. Vo vzťahu k predmetnému návrhu na opätovné prerušenie veci a jej opätovné\npredloženie ústavnému súdu ta účelom posúdenia súladu § 6 ods. 1 zákona o NDS s čl. 20 ods. 4\nústavy tak žalobca doposiaľ nedostal zo strany súdu prvej inštancie odpoveď, čím podľa neho došlo k\nporušeniu jeho práva na spravodlivé konanie.\nNamietal, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci neavizoval skutočnosť, že právne úkony na\nzáklade ktorých žalobca nadobudol žalované pohľadávky-sporné zmluvy, požaduje za absolútne\nneplané, navyše ani nevytvoril žalobcovi procesný priestor na argumentáciu ohľadne (až v napadnutom\nrozsudku po prvýkrát tvrdenej) absolútnej neplatnosti týchto sporných zmlúv. Vyššie uvedené skutočnosti\nmali podľa žalobcu za následok porušenie práva na spravodlivé konanie, pretože o skutočnosti, že\nsúdu prvej inštancie sa sporné zmluvy javia ako absolútne neplatné právne úkony, sa dozvedel až\nzo samotného napadnutého rozsudku. Mal za nesporné, a z napadnutého rozsudku zjavne vyplýva,\nže súd prvej inštancie považoval uzatvorené sporné zmluvy za absolútne neplatné právne úkony,\npričom toto posúdenie sa v zmysle záverov napadnutého rozsudku javí ako kľúčové. Za nesprávny\noznačil postup súdu prvej inštancie, ktorý žalobcovi ani len v náznaku neavizoval skutočnosť, že sporné\nzmluvy sa mu javia ako absolútne neplatné. Mal za to, že súdu prvej inštancie nič nebránilo vyzvať\nžalobcu na vyjadrenie sa k možnosti považovať sporné zmluvy za absolútne neplatné, alebo napr.\nv rámci predbežného právneho posúdenia túto skutočnosť uviesť ako spornú. Nemal tak možnosť\npredostrieť súdu žiadnu argumentáciu ohľadne tvrdených nedostatkov týchto sporných zmlúv, resp. k\nzamýšľanému posúdeniu týchto zmlúv ako absolútne neplatných. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej\ninštancie, že tieto sporné zmluvy sú absolútne neplatné, keď neobsahujú podstatné náležitosti ako riadne\nindividualizovaný a označený predmet postúpenia a s riadne označenie dlžníka (aká pohľadávka sa voči\nkomu postupuje), a preto nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávok.\n\nVytýkal súdu prvej inštancie, že v odôvodnení napadnutého rozsudku takmer doslovne preberá\nargumentáciu z iného konania, a to z rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 50C/177/2013\nzo dňa 28.11.2018 (bod 37 rozsudku). V predmetnej veci vedenej v senáte 50C, hoci na prvý pohľad\nskutkovo podobnej, však išlo o obsahovo odlišné zmluvy medzi inými zmluvnými stranami. Mal za to, že\nnemožno takto paušalizovať argumenty, ktoré sa na prejednávanú vec nevzťahujú.\nUviedol, že súd prvej inštancie oprel svoje odôvodnenie o tri nosné argumenty, a to že prejav vôle\nnebol zrozumiteľný, lebo postupcovia, postupník, ani dlžníci nevedeli a nemohli vedieť aké pohľadávky,\nz akého právneho dôvodu, v akej výške voči komu boli predmetom; predmetom postúpenia malo byť\ncelé právo, nielen pohľadávka; predmetom zmlúv je len všeobecné konštatovanie nároku bez jeho\nohodnotenia v peniazoch, ktoré nestačí na naplnenie zásady identity pohľadávky. K zrozumiteľnosti\nprejavu žalobca uviedol, že postúpením (cesiou) na základe písomnej zmluvy prechádza pohľadávka\nz doterajšieho veriteľa (postupcu) na nového veriteľa (postupníka) v tom stave, v akom v okamihu\npostúpenia existovala, a to spolu s jej príslušenstvom a všetkými právami s ňou spojenými. Samotné\npostúpenie podľa neho nespočíva len v jednoduchom prevode pohľadávky, ale práve v zmene záväzku\nspôsobenej zámenou v osobe oprávneného (veriteľa). Pri tejto zmene totiž postupník ako nový veriteľ\nnadobúda spolu s postúpenou pohľadávkou aj legitimáciu na jej uplatnenie a vymoženie cestou súdu.\nVyplýva to aj zo skutočnosti, že postúpením pohľadávky vzniká záväzkový právny vzťah v zmysle ust.\n§ 488 Obč. zák., t.j. právo veriteľa na plnenie pohľadávky od dlžníka. Interpretáciu obsahu právneho\núkonu súdom podľa § 35 ods. 2 Obč. zák. podľa žalobcu nemôže nahrádzať alebo meniť prejavenú\nvôľu. Použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu, ktorý\núčastník urobil, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase, keď bol úkon urobený. Uvedené\nustanovenie predpokladá, že o obsahu právneho úkonu môže vzniknúť pochybnosť, a pre taký prípad\nformuluje výkladové pravidlá, ktoré ukladajú súdu, aby túto pochybnosť odstránil výkladom založeným\nna tom, že vedľa jazykového vyjadrenia právneho úkonu vyjadreného slovami, podrobí skúmaniu aj vôľu\njednajúcich osôb. Okrem toho je možné obsah právneho úkonu posúdiť aj podľa vôle strán v okamžiku\nuzatvárania zmluvy, avšak za podmienky, že táto vôľa nie je v rozpore s tým, čo plynie z jazykového\nvyjadrenia úkonu. V prípade, že nejasnosť právneho úkonu nie je možné odstrániť ani pomocou výkladu\nprejavu vôle, je právny úkon neplatný (§ 37 ods. 1 Obč. zák.). Pomocou výkladu právneho úkonu nie je\ndovolené meniť zmysel a obsah inak jasného právneho úkonu. Zákon, ktorý vyžaduje k platnosti zmluvy\no postúpení pohľadávky písomnú formu, zároveň predpokladá, že z hľadiska určitosti je zmluva platná,\nkeď je v nej jednoznačne určená prevádzaná pohľadávka, hlavne vymedzením predmetu plnenia, osoby\ndlžníka, prípadne právneho dôvodu, a to natoľko nepochybne, aby bolo zistiteľné, aká pohľadávka je\npredmetom postúpenia a aby ju nebolo možné zameniť s inou pohľadávkou (Jehlička,O.-Švestka, J.\nŠkárová, M. a kol. Obč. zák., Komentář, 9. vydání, Praha, C.H.Beck, str. 766). V posudzovanej veci je\npodľa žalobcu zmluva o postúpení pohľadávky jasná a zrozumiteľná a nemôže byť žiadna pochybnosť\no tom, čo bolo predmetom zmlúv o postúpení pohľadávok a ani kto je dlžníkom. S poukazom na\nust. § 37 Obč. zák. uviedol, že podľa právnej teórie je úkon určitý a zrozumiteľný, ak je vyjadrený\ntak, aby umožňoval druhému účastníkovi vnímať ho v pre neho pochopiteľnej forme (požiadavka\nzrozumiteľnosti) a aby aspoň jeho výkladom bolo zistiteľné, aký obsah ním mal byť vyjadrený a čo je\nkonkrétne jeho predmetom(požiadavka určitosti). Konštatoval, že podľa nálezu ÚS SR I.ÚS 12/2010\n„zrozumiteľnosť právneho úkonu má značný význam pre to, aby z prejavu vôle konajúceho subjektu bol\nadresát objektívne schopný pochopiť, čoho sa týmto právnym úkonom konajúci domáha. Právny úkon\npritom musí byť zrozumiteľný vo všeobecnosti, teda aby bol význam použitých výrazových prostriedkov\nvšeobecne objasniteľný. Právny úkon musí byť aj určitý, teda ak nie je vnútorne rozporný“.\nPodľa žalobcu súd prvej inštancie bez bližšieho skutkového odôvodnenia uviedol, že postupcovia,\npostupník, ani dlžníci nevedeli aké pohľadávky, z akého právneho dôvodu a voči komu mali byť\npredmetom postúpenia. Poukázal na niekoľko skutkových okolností a právnych súvislostí, ktoré\nnekriticky prebral z rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 50C/177/2013 zo dňa 28.11.2018\na ktoré sú na sporný právny vzťah neaplikovateľné. Poukazujúc na rozsudok NS SR sp. zn. 3Obdo\n7/2009 zo dňa 14.10.2010 mal za to, že zmluvné strany sporných zmlúv boli postupcovia a postupník\n(žalobca), nie dlžník, ako to nekriticky prebral súd prvej inštancie, je teda z hľadiska výkladu irelevantné,\nčo mohol dlžník považovať za zrozumiteľné. Uviedol, že právny úkon je nezrozumiteľný, ak jeho obsah\nje vyjadrený tak nejasne, že ani pomocou výkladu v zmysle § 35 ods. 2 Obč. zák. nemožno ustáliť, čo sa\nním chcelo vyjadriť. Pokiaľ ide o to, voči komu pohľadávka smeruje, dlžník je v predmetných zmluvách\njednoznačne špecifikovaný ako Národná diaľničná spoločnosť, a.s., Dúbravská cesta, Bratislava, IČO:\n35 919 001. Pokiaľ ide o identifikáciu pohľadávky podľa právneho dôvodu, obe sporné zmluvy vymedzujú\n„nesplatenú pohľadávku za užívanie pozemku stavbou pozemnej komunikácie, a to za obdobie spätne\nodo dňa uzavretia tejto zmluvy do doby, kedy dôjde k zmene vlastníckeho práva k pozemku, a to vo výške\n\nobvyklej náhrady za vecné bremeno v danom mieste a čase“. Žalobcovi preto nie je zrejmé, čo presne\nna tomto citovanom ustanovení súd prvej inštancie nepovažuje za dostatočne určité a zrozumiteľné.\nSúd prvej inštancie podľa neho opomenul vziať na zreteľ aj následné chovanie sa účastníkov zmlúv o\npostúpení pohľadávok a dlžníka, z ktorého je zrejmé, že ani postupcovia, ani postupník a ani dlžník,\nnemali pochybnosti o predmete pohľadávky. Nie je mu je tiež zrejmé, čo súd prvej inštancie myslel tým,\nže z obsahu zmlúv vyplýva, že žalobca nadobudol od postupcov celé ich právo, keď obe sporné zmluvy\njednoznačne hovoria o „postúpení pohľadávok uvedených v čl. II, ktorý hovorí o nesplatenej pohľadávke\nza užívanie pozemku stavbou pozemnej komunikácie. Mal za to, že pre platné dojednanie postúpenia\npohľadávky je potrebné, aby pohľadávka, ktorá má byť predmetom prevodu, bola nepochybne určená\noznačením predmetu plnenia, osoby dlžníka a právneho dôvodu tak, aby ju nebolo možné zameniť s inou\npohľadávkou. Fakultatívne náležitosti takéhoto určenia môžu podľa neho byť aj najmä výška pohľadávky\nalebo jej splatnosť. Výšku pohľadávky podľa žalobcu nemožno považovať za obligatórnu náležitosť\nurčenia pohľadávky z hľadiska jej nezameniteľnosti. Uviedol, že k postúpeniu sú spôsobilé aj pohľadávky,\nktorých existencia je sporná, či pohľadávky, ktoré vzniknú v budúcnosti, t.j. také pohľadávky, u ktorých\nvýška peňažného plnenia spravidla nie je (a ani nemusí byť) v okamihu uzatvárania zmluvy o postúpení\npohľadávky objektívne zistiteľná, nemožno určenie presnej výšky pohľadávky v peniazoch požadovať za\npodstatnú náležitosť zmluvy, ktorej nedostatok by viedol k neplatnosti zmluvy pre neurčitosť. Poukázal\nna ust.§ 525 ods. 1 a 2 Obč. zák., ktorého znenie normuje negatívny taxatívny výpočet toho, aká\npohľadávka nemôže byť predmetom postúpenia pohľadávky, iné pohľadávky môžu byť predmetom\nprevodu. Kritérium nezameniteľnosti je podľa právnej teórie naplnené vtedy, ak nemožno postúpenú\npohľadávku zameniť s inou pohľadávkou voči dlžníkovi. Mal za to, že kritérium nezameniteľnosti je\ntu jednoznačne naplnené vymedzením dlžníka, pozemku, listu vlastníctva, na ktorom sú zapísaný\npredmetný pozemok a právny dôvod vzniku pohľadávky, a to vzhľadom na to, že vo vzťahu k predmetnej\nparcele a dlžníkov neexistuje iná pohľadávka, ktorá by mohla byť predmetom prevodu. Pokiaľ nemá\npostupca voči dlžníkovi v dobe postúpenia inú pohľadávku alebo iné pohľadávky s predmetom plnenia\nrovnakého druhu ako u postúpenej pohľadávky (teda inej pohľadávky zameniteľnej s postupovanou\npohľadávkou), potom platí, že postupovaná pohľadávka je v zmluve o postúpení pohľadávky dostatočne\nurčite identifikovaná aj vtedy, keď ju vymedzuje iba údaj o osobe dlžníka a predmetu plnenia (rozsudok\nNajvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Odo 776/2004 z 28.06.2006). Na základe uvedeného žalobcovi nebolo\nzrejmé, na akom právnom základe súd prvej inštancie uzavrel, že absencia určenia výšky pohľadávky\nzakladá absolútnu neplatnosť jej postúpenia. Uviedol, že v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu\nSR platí (v tejto súvislosti pozri napr. I.ÚS 243/07, I.ÚS 242/07, IV.ÚS 15/2014), že prílišný právny\nformalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať,\nlebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie\nvôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Pričom jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita\nvýkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do\núvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán,\npovaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy (pozri nález\nÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 625/03 zo 14. apríla 2005). Neplatnosť zmluvy má\nbyť teda výnimkou, a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu\nuprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto\nnie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu, vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy I. ÚS\n242/07, I. ÚS 243/07, IV. ÚS 340/2012). Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný\nsúd hodnotí aj rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli zákony a podzákonné úpravy (vrátane\nnoriem týkajúcich sa výkladu alebo platnosti právneho úkonu) interpretované v extrémnom rozpore s\nprincípmi spravodlivosti, napr. v dôsledku prílišného formalizmu (pozri IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 1735/07, I.\nÚS 26/2010). S poukazom na uvedené skutočnosti mal žalobca za to, že zo strany súdu prvej inštancie\ndošlo v napadnutom rozsudku k nesprávnemu právnemu posúdeniu otázky aktívnej vecnej legitimácie\nžalobcu v prejednávanej právnej veci.\nOtázku (ne)súladnosti zákonného vecného bremena podľa § 6 ods. 1 zákona o NDS s čl. 20 ods. 4 ústavy\nsúd prvej inštancie (po prvotných pochybnostiach o jeho vzniku) posúdil v zmysle zásady prezumpcie\nústavnosti právnych predpisov a dospel k záveru, že norma je ústavnokonformne vyložiteľná tak, že\nzákonné vecné bremeno podľa § 6 ods. 1 zákona o NDS vzniklo. Súd však podľa neho nemal mať\npochybnosti o jeho vzniku, ale o jeho súlade s ústavou, čo je potrebné dôrazne rozlišovať. Otázka\nvzniku zákonného vecného bremena však nebola vo veci podstatná (túto skutočnosť - vznik, príp.\núčinnosť a trvanie by skúmal a rozhodoval ústavný súd v rámci posudzovania intertemporálneho účinku\neventuálne vydaného nálezu), pretože žalobca namietal jeho nesúlad s ústavou, ktorému posúdeniu sa\n\nsúd prvej inštancie vôbec nevenoval, čím porušil právo žalobcu na spravodlivé konanie, v dôsledku čoho\nje napadnutý rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok odôvodnenia.\nSúd prvej inštancie sa k vyššie uvedenému právnemu záveru (o vzniku zákonného vecného bremena)\ndopracoval s poukazom na závery uznesenia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 24/2020 zo dňa 21.10.2020,\nkde ústavný súd podal všeobecný výklad zásady interpretácie právnych noriem tak, aby tieto normy\nboli uplatňované v súlade s ústavou, kedy sa preferuje ten výklad, ktorý zabezpečí plnohodnotnú\n(plnohodnotnejšiu) realizáciu základných práv a slobôd. Výklad § 6 ods. 1 zákona o NDS je však v\nnadväznosti na čl. 20 ods. 4 ústavy možný len z dvoch pohľadov, a síce zákonné vecné bremeno\npodľa tohto ustanovenia buď je v súlade s ústavou, alebo v takomto súlade nie je. Za súčasne platného\nprávneho stavu, kedy § 6 ods. 1 zákona o NDS je platnou účinnou právnou normou a nie je namieste\nuvažovať o pochybnostiach vzniku vecného bremena, o čo sa žalobca ani nepokúša, pretože tak, ako to\nuž uviedol, prvoradým je posúdenie ústavnej súladnosti tohto ustanovenia. Súd prvej inštancie si osvojil\nnázor, že zákonné vecné bremeno podľa § 6 ods. 1 zákona o NDS vzniklo. Jeho súladu s ústavou s čl.\n20 ods. 4 sa však v napadnutom rozsudku vôbec nevenoval. Tento „výklad“ podľa neho tak s poukazom\nna uznesenie sp. zn. PL. ÚS 24/2020 zabezpečí plnohodnotnejšiu realizáciu základných práv a slobôd\nžalobcu. Na rozdiel od súdu prvej inštancie sa žalobca domnieva, že jediný ústavnokonformný výklad,\nktorý zabezpečí plnohodnotnejšiu realizáciu základných práv a slobôd, je s poukazom na argumentáciu\nžalobcu uvádzanú počas súdneho konania práve opačný, a síce, že zákonné vecné bremeno podľa §\n6 ods. 1 zákona o NDS nie je súladné s čl. 20 ods. 4 ústavy.\nNakoľko na svoje námietky ohľadne tvrdeného nesúladu zákonného vecného bremena podľa § 6\nods. 1 zákona o NDS s čl. 20 ods. 4 ústavy žalobca v rámci napadnutého rozsudku nedostal žiadne\n(nie ešte relevantné) odpovede, tieto námietky považoval za potrebné zopakovať aj v odvolacom\nkonaní. Namietal, že keďže ÚS SR sa doposiaľ meritórne nezaoberal súladom § 6 ods. 1 zákona o\nNDS s čl. 20 ods. 4 ústavy a právny poriadok Slovenskej republiky nestanovil žiadne administratívne\nkonanie ani neurčil žiadny štátny orgán, ktorý by mal rozhodovať o nútenom obmedzení vlastníckych\npráv v zmysle § 6 ods. 1 zákona o NDS a právny poriadok Slovenskej republiky nestanovuje žiaden\nrežim náhrad, ktoré by mali byť poskytované za nútené obmedzenie vlastníckeho práva v zmysle §\n6 (1) zákona o NDS, ani nestanovuje povinnosť, aby bola akákoľvek náhrada za nútené obmedzenie\nvlastníckeho práva vôbec uhradená a ak vlastník pozemku na ktorý dopadá § 6 (1) zákona o NDS nemá\nmožnosť domáhať sa preskúmania toho, či obmedzenie jeho vlastníckeho práva k pozemku vecným\nbremenom je vo verejnom záujme; tak nútené obmedzenie vlastníckeho práva v zmysle § 6 ods. 1\nzákona o NDS nemožno podľa žalobcu považovať za súladné s čl. 20 ods. 4 ústavy. V dôsledku vyššie\nuvedeného mal preto za to, že je potrebné konanie v prejednávanej právnej veci prerušiť a predložiť\nÚS SR návrh na začatie konania podľa čl. 125 ústavy o súlade ustanovenia § 6 ods. 1 zákona o\nNDS s čl. 20 ods. 4 ústavy. Zákonné vecné bremeno (podľa zákona o NDS) je inštitút, ktorý má v\nsebe prvok verejnoprávny, pri ktorom vlastník pozemku musí znášať obmedzenia vo verejnom záujme.\nPráva vlastníka pozemku sú obmedzované, pričom súd disponuje so „širokou možnosťou úvahy“, ktorú\nmôže použiť pri stanovení rovnováhy medzi všeobecným záujmom komunity a požiadavkami ochrany\nindividuálnych práv (rozsudok ESĽP vo veci Allan Jacobsson v. Sweden, séria A č. 163, rok 1989, s. 17).\nZriadením zákonného vecného bremena nedochádza k ochrane práv vlastníka pozemku, ale k ochrane\npráv vlastníka stavby diaľnice. Vlastnícke právo žalobcu (či jeho právnych predchodcov) k pozemku\nbolo prijatím zákona o NDS nútene obmedzené zriadením vecného bremena v prospech žalovaného vlastníka stavby diaľnice. Predmetné zákonné vecné bremeno však (na rozdiel od nesprávneho tvrdenia\nsúdu prvej inštancie v bode 44 napadnutého rozsudku) nikdy do katastra nehnuteľností zapísané nebolo\n(čo zároveň zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, keď súd na základe vykonaných\ndôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam o jeho zápise v katastri nehnuteľností). K vzniku\nvecného bremena došlo priamo zákonom, prijatím ustanovenia § 6 ods.1 zákona o NDS, čo znamená,\nže bez akéhokoľvek administratívneho konania, v rámci ktorého by vlastník pozemku, na ktorom\nsa zriaďuje vecné bremeno, mohol vystupovať ako účastník konania a obhajovať tak svoje základné\nľudské práva a slobody. Ústava v čl. 20 ods. 4 uvádza, že nútené obmedzenie vlastníckeho práva je\nmožné na základe zákona, čo znamená, že je stanovený imperatív, aby akt obmedzenia vlastníctva\nbol realizovaný konaním orgánu verejnej moci, ktorý bol na to v zákone splnomocnený. Nútené\nobmedzenie vlastníckeho práva priamo zákonom ústava neumožňuje, a to samo o sebe bez ďalšieho\nzakladá nesúlad ustanovenia § 6 ods. 1 zákona o NDS s ústavou. Niet pochýb o tom, že zriadenie\nvecného bremena je bezprostredným obmedzením vlastníckeho práva. Obsah vlastníckeho práva ÚS\nSR vymedzil zhodne s rímsko- právnym uti, frui, habere, disponere. Ústava deklaruje vlastníkom rovnaký\nzákonom ustanovený obsah svojho vlastníckeho práva. Nútené obmedzenie vlastníckeho práva sa spája\nso zásahom do vlastníckych práv proti vôli vlastníka. Nútené obmedzenie môže spočívať v dočasnom\n\nurčení obmedzujúcich dispozícií majetkom alebo v odňatí časti práv, ktoré sú obsiahnuté v práve vlastniť\nmajetok. Vlastnícke práva nad vecou, ktorá je predmetom obmedzenia, sa zúžia, vlastník takej veci s\nňou nemôže nakladať v predchádzajúcej miere, ale neprestane byť jej vlastníkom. Zriadenie zákonného\nvecného bremena preto reálne a fakticky zbavuje žalobcu - vlastníka pozemku, akejkoľvek možnosti\nužívať predmet svojho vlastníctva a je mu ponechané iba právo predať pozemok a povinnosť platiť dane\nz pozemku. V tomto prípade nedošlo aplikáciou § 6 ods. 1 zákona o NDS k oficiálnemu vyvlastneniu,\nt. j. k prevodu vlastníctva. Opatrenia prijaté štátom však zasiahli do majetkových práv žalobcu tak, že\nvlastnícke práva žalobcu sa stali v takej miere nevyužiteľné, že sa podľa žalobcu musia považovať\nza vyvlastnené, aj keď právny titul na majetok formálne zostal žalobcovi ako pôvodnému vlastníkovi.\nŽalobca preto namieta, že zásah štátu podľa § 6 ods. 1 zákona o NDS má povahu zbavenia vlastníctva\npodľa druhého pravidla článku 1 protokolu č. 1 Dohovoru. Na to, aby takéto nútené obmedzenie\nvlastníckych práv (a tiež vyvlastnenie) bolo konformné s ústavou a súčasne bolo v súlade s článkom\n1 Protokolu č. 1 Dohovoru, je nevyhnutné, aby zásah do práva na majetok slúžil legitímnemu cieľu\nvo verejnom alebo všeobecnom záujme, bola zachovaná spravodlivá rovnováha medzi požiadavkami\nvšeobecného záujmu verejnosti a požiadavkami na ochranu základných práv jednotlivca a pri zásahu\nbola zachovaná právna istota a zákonnosť. Predmetné princípy sú obsiahnuté aj v čl. 20 ods. 4 ústavy,\npodľa ktorého nútené obmedzenie vlastníckeho práva (aj vyvlastnenie) je možné iba v nevyhnutnej\nmiere, vo verejnom záujme, a to všetko na základe zákona a za primeranú náhradu. Právny poriadok\nSlovenskej republiky nestanovil žiadne administratívne konanie ani neurčil žiadny štátny orgán, ktorý\nby mal rozhodovať o nútenom obmedzení vlastníckych práv v zmysle § 6 (1) zákona o NDS. To\nznamená, že neexistuje subjekt (štátny orgán), ani zákonný proces, ktorý by posudzoval nevyhnutnú\nmieru obmedzení, verejný záujem ani primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckych práv.\nIde o princíp právnej istoty a zákonnosti obsiahnutý v článku 1 Protokolu č. 1 Dohovoru, kedy štát\nmusí dodržiavať adekvátne zrozumiteľné a dostatočne presne formulované ustanovenia vnútroštátnych\nprávnych predpisov, ktoré zodpovedajú základným požiadavkám koncepcie „zákona“. To znamená\nnielen to, že zásah, o ktorý ide musí byť oprávnený na základe niektorého ustanovenia vnútroštátneho\nprávneho predpisu, ale že musí existovať spravodlivý a riadny proces a že príslušné opatrenia musí\nvydať a vykonať príslušný orgán a nesmie byť svojvoľné (prípad Lithgow v. Spojené kráľovstvo, séria\nA č. 102, rok 1986, odsek 110). Pritom Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej rozhodovacej\nprávomoci (prípad Sporrong a Lonnroťh v. Švédsko, séria A č. 52, rok 1982) vyslovil, že v súvislosti s\nodobratím majetku, obmedzením jeho užívania alebo podobnými otázkami bude spravodlivé poskytnúť\npoškodeným jednotlivcom právo odvolať sa proti rozhodnutiam štátu o zbavení majetku, kontrole jeho\nužívania alebo kompenzácii. Právny poriadok Slovenskej republiky nestanovuje žiaden režim náhrad,\nktoré by mali byť poskytované za nútené obmedzenie vlastníckeho práva v zmysle § 6 (1) zákona o\nNDS, ani nestanovuje povinnosť, aby bola akákoľvek náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva\nvôbec uhradená. Predmetné ustanovenie je v rozpore s článkom 20 ods. 4 ústavy v zmysle ktorého\nje nútené obmedzenie vlastníckeho práva možné iba v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme, a to\nna základe zákona a za primeranú náhradu. ESĽP pri rozhodovaní v obdobných prípadoch berie do\núvahy faktory ako je neposkytnutie žiadnej náhrady v prípade zásahu do práva na majetok, ktorý sa\nnemohol celkom úplne postaviť na roveň zbavenia majetku (prípad Chassagnou v. Francúzsko, rok 1999\n- III), a primeranosť rozsahu kompenzácie, (prípad Akkusová v. Turecko, rok 1997- IV). Primeranosť\nrozsahu kompenzácie skúmal Európsky súd pre ľudské práva aj v prípade Urbárska obec Trenčianske\nBiskupice v. Slovenská republika, rok 2007. Európsky súd pre ľudské práva skonštatoval porušenie čl.\n1 Protokolu 1 v prípadoch, keď sa zmluvné strany Dohovoru pomocou vykonávania zákona pokúsili\nvyhnúť povinnosti odškodniť jednotlivcov za vyvlastnenie ich majetku alebo obmedzenie ich vlastníckych\npráv a nebola zachovaná spravodlivá rovnováha. Žalobca mal tiež za to, že úprava § 6 ods. 1 zákona\no NDS nie je vo verejnom záujme. Verejný záujem musí vykazovať zhodu s legitímnou sociálnou,\nhospodárskou alebo inou politikou štátu. Štátna moc a politika pochádzajú od občanov, preto musia\npriamo slúžiť občanom. Konanie zákonodarného zboru (Národnej rady Slovenskej republiky), ktorým\nsa štát zbaví zodpovednosti vysporiadať krivdy z čias socializmu a zriadi nezákonný inštitút v rozpore\ns medzinárodno-právnymi zásadami, nemôže byť považovaný za konanie vo verejnom záujme. Štát je\npovinný zvyšovať právnu istotu svojich občanov a zachovávať demokratické princípy pri každom svojom\nrozhodovaní. Opačný postup je v rozpore s verejným záujmom. Prijatím zákona o NDS Slovenská\nrepublika neusporiadala vzťahy v súlade s verejným záujmom. Naopak, dobromyseľných občanov, ktorí\nsú vlastníkmi pozemkov na ktorých sa nachádzajú stavby diaľníc, vystavila právnej neistote, nakoľko\nv rozpore so základnými demokratickými princípmi zriadila neústavný inštitút, ktorým obmedzila práva\nvlastníkov pozemkov. Slovenská republika sa tak zbavila zodpovednosti na úkor svojich občanov,\nvydávajúc takýto postup za uplatňovanie verejného záujmu. Žalobca preto namietal, že Slovenská\n\nrepublika v zastúpení svojimi štátnymi orgánmi (zákonodarným zborom) uplatnila „širokú možnosť\núvahy“ a bez „rozumného základu“ prijala právny inštitút, ktorý nie je schopný poskytnúť vlastníkom\npozemkov práva - nerušený výkon vlastníckych práv k pozemkom. S ohľadom na všetky vyššie uvedené\nskutočnosti mal žalobca za to, že pozemok (teraz vo vlastníctve žalobcu) bol neústavne zaťažený\nvecným bremenom zriadeným priamo zákonom o NDS a žalobcovi tak bolo odňaté právo pokojne\nužívať svoj majetok. ÚS SR však už v iných skutkovo obdobných prípadoch (na ktoré žalobca počas\nsúdneho konania poukazoval), rozhodol o nesúlade toho-ktorého zákona s čl. 20 ods. 4 ústavy, ak\npriamo zákonom malo dôjsť k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckych práv. „Ústava\nSlovenskej republiky neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva\ndošlo priamo zákonom. Z uvedeného vyplýva, že Národná rada SR vyvlastniť alebo nútene obmedziť\nvlastnícke právo. Článok 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky však určuje, že k vyvlastneniu, prípadne\nk nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva možno prikročiť len na základe zákona.“ (PL. ÚS 38/95,\nNález z 3. apríla 1996. Zbierka nálezov a uznesení ÚS SR 1996, s. 74). „Zákonodarca môže uplatniť\nsvoje zákonodarné oprávnenia autonómne, suverénne. Táto suverenita má limit v nevyhnutnosti ochrany\nľudských práv a slobôd. Tento limit sa prekročí, ak zákonodarca, vychádzajúc zo svojej suverénnej\npozície, prijme zákon, ktorý okrem dovolenej a od úvahy zákonodarcu závislej reštitúcie obsahuje\naj normu porušujúcu právo obsiahnuté v článku 20 Ústavy Slovenskej republiky. Prvou požiadavkou\nzákona, s existenciou ktorého počíta čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, je určenie orgánu\noprávneného uskutočniť vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Ďalšou určenou\npožiadavkou na takýto zákon je, že k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva\nmožno prikročiť len vo verejnom záujme, v nevyhnutnej miere a za primeranú náhradu. K porušeniu čl.\n20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky preto dochádza vtedy, ak takýto zákon Národnej rady Slovenskej\nrepubliky nespĺňa podmienky tohto článku (alebo aspoň niektoré z nich). Ústavné limity určené na\nvyvlastnenie dovoľujú Národnej rade Slovenskej republiky len prijať zákon, ktorý by upravil jeho zákonné\npredpoklady. Splnenie týchto predpokladov však musí byť preskúmateľné v konaní zaručujúcom ich\nobjektívne posúdenie. Toto konanie je zásadne administratívne, t.j. patrí do výkonnej moci, ale v zmysle\nčlánku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je zákonnosť tohto konania preskúmateľná aj súdnou\nmocou, pretože vyvlastnenie sa týka základného práva (vlastníckeho práva).“ (nález ÚS SR sp. zn. PL.\nÚS 4/2000, na ktorý nadviazali aj nálezy sp. zn. PL. ÚS 19/09 a PL. ÚS 42/15). K porušeniu čl. 20 ods.\n4 ústavy dôjde vtedy, ak zákon Národnej rady SR nespĺňa niektorú (čo i len jedinú) podmienku tohto\nčlánku. Vecné bremeno zriadené zákonom o NDS tak podľa názoru žalobcu nevyhovuje podmienke\njeho zriadenia na základe zákona. Ustanovením § 6 ods. 1 zákona o NDS sa totiž neustanovuje žiaden\norgán oprávnený uskutočniť vyvlastnenie, resp. nútené obmedzenie vlastníckeho práva vlastníkov\npozemkov. Naopak, toto ustanovenie priamo zákonom zriaďuje vecné bremeno na nevyporiadaných\npozemkoch zastavaných diaľnicami, teda na takých, akým je aj pozemok žalobcu. Z predmetného\nustanovenia však vyplýva, že okruh týchto pozemkov bol v čase účinnosti cit. zákona už uzavretý,\nteda išlo o konkrétne určiteľné pozemky (hoci ich samotný zákon explicitne nevymenúva určením ich\nparcelných čísel). Podľa uvedeného ustanovenia sa totiž tento zákon vzťahuje len na tie pozemky,\nktoré boli ku dňu vzniku žalovaného spravované Slovenskou správou ciest, ktoré boli predmetom\nprechodu práv a povinností podľa cit. zákona, avšak nemohli byť súčasťou predmetu vkladu do majetku\nžalovaného z dôvodu nevyporiadania, prípadne nepreukázania vlastníckeho práva štátu k nim a zároveň\nich užívanie bolo dané tým, že boli zastavané diaľnicami. Z uvedeného je zrejmé, že okruh týchto\npozemkov sa už nebude nikdy rozširovať, v dôsledku čoho nemožno vôbec povedať, že by § 6 ods. 1\nzákona o oprávnená priamo zákonom vyvlastniť alebo nútene obmedziť vlastnícke právo. Článok 20\nods. 4 Ústavy Slovenskej republiky však určuje, že k vyvlastneniu, prípadne k nútenému obmedzeniu\nvlastníckeho práva možno prikročiť len na základe zákona.“ (PL. ÚS 38/95. Nález z 3. apríla 1996.\nZbierka nálezov a uznesení ÚS SR 1996, s. 74). „Zákonodarca môže uplatniť svoje zákonodarné\noprávnenia autonómne, suverénne. Táto suverenita má limit v nevyhnutnosti ochrany ľudských práv\na slobôd. Tento limit sa prekročí, ak zákonodarca, vychádzajúc zo svojej suverénnej pozície, prijme\nzákon, ktorý okrem dovolenej a od úvahy zákonodarcu závislej reštitúcie obsahuje aj normu porušujúcu\nprávo obsiahnuté v článku 20 Ústavy Slovenskej republiky. Prvou požiadavkou zákona, s existenciou\nktorého počíta čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, je určenie orgánu oprávneného uskutočniť\nvyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Ďalšou určenou požiadavkou na takýto\nzákon je, že k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva možno prikročiť len vo\nverejnom záujme, v nevyhnutnej miere a za primeranú náhradu. K porušeniu čl. 20 ods. 4 Ústavy\nSlovenskej republiky preto dochádza vtedy, ak takýto zákon Národnej rady Slovenskej republiky nespĺňa\npodmienky tohto článku (alebo aspoň niektoré z nich). Ústavné limity určené na vyvlastnenie dovoľujú\nNárodnej rade Slovenskej republiky len prijať zákon, ktorý by upravil jeho zákonné predpoklady. Splnenie\n\ntýchto predpokladov však musí byť preskúmateľné v konaní zaručujúcom ich objektívne posúdenie.\nToto konanie je zásadne administratívne, t.j. patrí do výkonnej moci, ale v zmysle článku 46 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky je zákonnosť tohto konania preskúmateľná aj súdnou mocou, pretože\nvyvlastnenie sa týka základného práva (vlastníckeho práva).“ (nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 4/2000,\nna ktorý nadviazali aj nálezy sp. zn. PL. ÚS 19/09 a PL. ÚS 42/15). K porušeniu čl. 20 ods. 4 ústavy\ndôjde vtedy, ak zákon Národnej rady SR nespĺňa niektorú (čo i len jedinú) podmienku tohto článku.\nVecné bremeno zriadené zákonom o NDS tak podľa názoru žalobcu nevyhovuje podmienke jeho\nzriadenia na základe zákona. Ustanovením § 6 ods. 1 zákona o NDS sa totiž neustanovuje žiaden orgán\noprávnený uskutočniť vyvlastnenie, resp. nútené obmedzenie vlastníckeho práva vlastníkov pozemkov.\nNaopak, toto ustanovenie priamo zákonom zriaďuje vecné bremeno na nevyporiadaných pozemkoch\nzastavaných diaľnicami, teda na takých, akým je aj pozemok žalobcu. Z predmetného ustanovenia\nvšak vyplýva, že okruh týchto pozemkov bol v čase účinnosti cit. zákona už uzavretý, teda išlo o\nkonkrétne určiteľné pozemky (hoci ich samotný zákon explicitne nevymenúva určením ich parcelných\nčísel). Podľa uvedeného ustanovenia sa totiž tento zákon vzťahuje len na tie pozemky, ktoré boli ku\ndňu vzniku žalovaného spravované Slovenskou správou ciest, ktoré boli predmetom prechodu práv a\npovinností podľa cit. zákona, avšak nemohli byť súčasťou predmetu vkladu do majetku žalovaného z\ndôvodu nevyporiadania, prípadne nepreukázania vlastníckeho práva štátu k nim a zároveň ich užívanie\nbolo dané tým, že boli zastavané diaľnicami. Z uvedeného je zrejmé, že okruh týchto pozemkov sa\nuž nebude nikdy rozširovať, v dôsledku čoho nemožno vôbec povedať, že by § 6 ods. 1 zákona o\nNDS len určoval podmienky pre budúce zriadenie tohto vecného bremena. Naopak, týmto zákonom\nsa zaťažili pozemky, na ktorých v čase jeho účinnosti už stáli stavby uvedené v § 6 ods. 1 o NDS len\nurčoval podmienky pre budúce zriadenie tohto vecného bremena. Naopak týmto zákonom sa zaťažili\npozemky, na ktorých v čase jeho účinnosti už stáli stavby uvedené v § 6 ods. 1 zákona o NDS diaľnice. Žiadne ustanovenie zákona o NDS pritom neurčuje orgán, ktorý by mal o zriadení vecného\nbremena rozhodovať, čo je logické vzhľadom na jeho zriadenie priamo zákonom. Tým sa však toto\nustanovenie dostáva do priameho rozporu s čl. 20 ods. 4 ústavy tak, ako ho vykladá judikatúra ÚS SR.\nĎalej judikatúra ÚS SR k čl. 20 ods. 4 ústavy, k podmienke verejného záujmu vyslovila, že verejný záujem\nvyvlastnenia je predmetom správnej úvahy a zisťuje sa v priebehu konania na základe zvažovania\nnajrôznejších čiastkových záujmov, po zvážení všetkých rozporov a pripomienok. Verejný záujem teda\nmusí byť predmetom dokazovania v rámci rozhodovania o určitej otázke, napr. vyvlastnení, a nie je\nmožné ho a priori stanoviť. Nie je tiež možné zjednodušiť vec tak, že existencia akéhosi vyššieho nadradeného verejného záujmu umožňuje radikálny, nezvratný zásah do vlastníckeho práva. Ústavná\nakceptácia takéhoto ďalšieho, všeobecnejšieho, vyššieho verejného záujmu by znamenala dať štátnej\nmoci licenciu na obmedzenie vlastníckeho práva kde a kedy si zmyslí (v tomto zmysle pozri najmä\nnález sp.zn. PL. ÚS 19/09, ods. 55 a nasl.). Inak povedané, ÚS SR chápe verejný záujem ustanovený\nv čl. 20 ods. 4 ústavy ako konkrétny verejný záujem na konkrétnom obmedzení vlastníckeho práva\nkonkrétneho vlastníka konkrétnej veci na konkrétny účel. Zákonodarca môže v zákone upraviť len dôvod,\nresp. všeobecný účel, na ktorého dosiahnutie možno využiť vyvlastnenie, prípadne nútené obmedzenie\nvlastníckeho práva (teda aj zriadenie vecného bremena). Nemôže však dovoliť štátnej moci realizovať\ntento účel kdekoľvek a kedykoľvek a automaticky takejto realizácii priznať povahu verejného záujmu.\nNaopak, štátna moc musí v konkrétnom prípade preukázať verejný záujem tým spôsobom, že uváži, či\nna dosiahnutie daného, zákonom ustanoveného účelu treba nútene obmedziť práve ten-ktorý konkrétny\npozemok a práve tým-ktorým konkrétnym spôsobom. Dôsledkom uvedených dvoch porušení čl. 20 ods.\n4 ústavy je potom aj odňatie práva vlastníkom dotknutých pozemkov na efektívnu právnu ochranu,\npretože neexistuje postup, ktorým by sa vlastníci mohli domáhať preskúmania toho, či obmedzenie\nvlastníckych práv k pozemku v ich vlastníctve vecným bremenom je vo verejnom záujme, a teda či je\nsúladné s čl. 20 ods. 4 ústavy. Dôsledkom zákona o NDS je teda to, že spory medzi vlastníkmi pozemkov\na vlastníkom stavieb (žalovaným) sa redukujú na spory o výšku náhrady za vecné bremeno. Práve tento\nstav však ÚS SR vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 19/09 považoval za nesúladný s čl. 20 ods. 4 ústavy.\nS poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, opretú o judikatórne závery ústavného súdu má žalobca\nza to, že ZVB podľa § 6 (1) zákona o NDS nespĺňa kritériá stanovené čl. 20 (4) ústavy, tak ako ich\ndefinuje ÚS SR v rozhodnutiach PL. ÚS 38/95, PL. ÚS 4/00, PL.ÚS 19/09, či PL. ÚS 42/15, v dôsledku\nčoho možno konštatovať jeho nesúlad s ústavou. V dôsledku vyššie uvedeného možno konštatovať jeho\nnesúlad s ústavou. V dôsledku vyššie uvedeného je preto namieste a žalobca žiadal odvolací súd, aby\nkonanie v prejednávanej právnej veci prerušil a predložil ÚS SR návrh na začatie konania podľa čl. 125\nústavy o súlade ust. § 6 ods. 1 zákona o NDS s čl. 20 ods. 4 ústavy.\nŽalobca nesúhlasil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že nárok na náhradu za zriadené vecné\nbremeno podľa § 6 ods. 1 zákona o NDS môže mať len jednorazový charakter. Konštatoval, že vecné\n\nbremená, ktoré vznikajú na základe zákona, majú rôzny právny režim. To, čo platí pre vecné bremeno\npodľa jedného zákona, nemusí platiť pre vecné bremená podľa iných zákonov, pričom poukázal na\nnález ÚS SR PL. ÚS 42/2015. Z citovaného nálezu je zrejmé, že ústava nebráni tomu, aby bola\nnáhrada za vecné bremeno (ktorá je jedným z druhov náhrady za obmedzenie vlastníctva) poskytnutá\nopakovane. Preto nepovažoval za správny právny záver súdu prvej inštancie v tom, že náhrada za\nzriadené vecné bremeno môže byť len jednorazovou náhradou. Konštatoval, že toto zákonné vecné\nbremeno má dočasný charakter, je dočasným opatrením dovtedy, kým si NDS, a.s. upravil natrvalo\nmajetkový vzťah k pozemku pod stavbou, v čom je toto zákonné vecné bremeno podobné nájomnému\nprávu, ktoré je typické svojou dočasnosťou a odplatou vo forme nájomného, ktoré nie je jednorazové,\nale je splatné v podobe opakujúcich sa platieb za určité obdobie. Podľa zákona o NDS je žalovaný\npovinný vyporiadať vlastníctvo k pozemkom do svojho vlastníctva. Zákon o NDS teda počíta s tým,\nže zákonné vecné bremeno bude trvať len obmedzenú, avšak vopred neurčenú a neurčiteľnú dobu,\npričom vlastník pozemku nemá žiadnu kontrolu nad tým, ako dlho bude takéto vecné bremeno trvať.\nJe vecou a povinnosťou žalovaného vysporiadať vlastnícke právo k pozemku, a tak je možné, že v\njednom prípade bude zákonné vecné bremeno trvať jeden rok a v inom prípade dvadsať rokov. Mal\nza to, že ak by mal platiť výklad podľa uznesením NS SR sp. zn. 1Cdo 99/2019 z 26.1.2022 či sp.\nzn. 1Cdo 255/2021 zo 14.12.2022 (ktoré rozhodnutia sa zaoberajú zákonným vecným bremenom n\nzáklade zákona č. 66/2009 Z.z.), ktorý výklad si osvojil a poukázal naň aj súd prvej inštancie, potom\nby náhrada vyplatená za zákonné vecné bremeno obmedzujúce vlastníka počas obdobia len jedného\nroka mala byť v rovnakej sume ako náhrada za to isté vecné bremeno, ktoré by obmedzovalo vlastníka\npočas dvadsať rokov. Takýto záver považoval preto za nesprávny aj z pohľadu princípov primeranosti\na spravodlivosti náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, ktoré vyplývajú z čl. 20 ods. 4 ústavy. Za\ntakýchto okolností nebolo možné podľa neho v čase nadobudnutia účinnosti zákona o NDS (01.01.2005):\nurčiť hodnotu obmedzenia vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom; od vlastníka pozemku\nspravodlivo žiadať, aby vyčíslil svoj nárok na jednorázovú náhradu, ak nemohol vedieť, kedy si NDS,\na.s. splní svoju zákonnú povinnosť a vyporiada vlastníctvo k pozemku (t. j. nemohol ani predpokladať,\nako dlho bude zákonné vecné bremeno trvať).\nVýklad, ktorý podal súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku a NS SR v uzneseniach sp. zn. 1 Cdo\n99/2019 z 26.01.2022 či sp. zn. 1 Cdo 255/2021 zo 14.12.2022, považoval žalobca za v rozpore aj s\nprincípom právnej istoty (čl. 1 ods.1 ústavy).Účelom zákona o NDS je, aby súkromní vlastníci pozemkov\na NDS, a.s., ktoré vlastnia stavby postavené na týchto pozemkoch, definitívne vysporiadali vlastnícke\nvzťahy k týmto pozemkom. Právny záver súdu prvej inštancie nepodporuje tento účel; skôr naopak, ide\nproti nemu. Je vecou NDS, a.s. ako žalovaného, či pristúpi k splneniu si svojej povinnosti vyporiadať\nprávnych vzťahov k pozemkom pod ich stavbami a kedy to urobí. Právny záver OS BA II a doterajšia\nrozhodovacia prax NS SR spôsobujú, že už nič nedonúti NDS, a.s., aby pristúpila k vyporiadaniu\ntýchto vzťahov - podľa tohto právneho záveru totiž NDS, a.s. môže zaťažené pozemky dlhodobo držať,\nužívať stavby na nich postavené a nemusia za to nič platiť (nič ich to nestojí). Takáto nečinnosť NDS,\na.s. je nespravodlivá vo vzťahu k vlastníkom zaťažených pozemkov, ktorí boli nútene obmedzení na\nsvojich právach, jednostranným mocenským zásahom zákonodarcu. Vlastníci zaťažených pozemkov\nnemajú žiadny výslovný zákonný prostriedok, ktorým by donútili NDS, a.s., aby pristúpila k vysporiadaniu\nprávnych vzťahov k pozemkom. Jediným takýmto donucovacím prostriedkom je práve opakovaná\nnáhrada za zákonné vecné bremeno, ktorá motivuje NDS, a.s., aby čo najskôr vysporiadala majetkové\nvzťahy k zaťaženým pozemkom. Z vyššie uvedených dôvodov je žalobca presvedčený, že jediným\nústavne konformným výkladom zákona o NDS je teologický výklad podľa zmyslu a účelu príslušnej\nprávnej normy, a teda výklad, ktorý umožňuje vlastníkovi zaťaženého pozemku domáhať sa opakovanej\nnáhrady za obmedzenie jeho vlastníctva zákonným vecným bremenom, a to za každý jeden deň trvania\ntohto vecného bremena.\nS poukazom na argumentáciu žalobcu uvedenú v odvolaní spoločne s jeho argumentáciou uvádzanou\nv priebehu konania na súde prvej inštancie, žalobca žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu\nprvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n14.\n\nŽalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril, odvolací návrh nepodal.\n\n15.\nKrajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania\n(§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý\nnepovažoval za potrebné doplniť ani znova zopakovať (§ 385 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania a vo veci rozhodol postupom podľa § 379 od. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP,\nkeď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.\n\n16. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z.z. o Národnej diaľničnej spoločnosti a o zmene a doplnení\nzákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov, k\nnehnuteľnostiam spravovaným ku dňu vzniku diaľničnej spoločnosti Slovenskou správou ciest, ktoré sú\npredmetom prechodu práv a povinností podľa tohto zákona a ktoré nemôžu byť súčasťou predmetu\nvkladu do diaľničnej spoločnosti z dôvodu nevyporiadania, prípadne nepreukázania vlastníckeho práva\nštátu k nim a ktorých užívanie je dané tým, že sú zastavané diaľnicami, vzniká v prospech diaľničnej\nspoločnosti dňom jej vzniku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je užívanie\nnehnuteľností.\n17. Predovšetkým odvolací súd posudzoval návrh žalobcu na prerušenie konania s návrhom na\nopätovné predloženie ÚS SR návrhu na začatie konania podľa § 125 ústavy a § 42 ods. 2 písm. a/ a §\n72 zákona č. 314/2018 Z.z. o súlade zákona o NDS s čl. 20 ods. 4 ústavy.\nPodľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že\nsú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu\nSR návrh na začatie konania.\nZ obsahu spisu mal odvolací súd preukázané, že súd prvej inštancie uznesením č.k. 21C/29/2019-735\nzo dňa 5. júna 2020 prerušil konanie z dôvodu podania návrhu na konanie o súlade právnych predpisov\npodľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP, ktorý jeho návrh Ústavný súd SR uznesením PL.ÚS 7/2022-11 zo dňa\n11. mája 2022 odmietol s tým, že na podanie návrhu podľa § 125 ods. 1 ústavy interpretuje ústavný súd vo\nsvojej judikatúre v tom zmysle, že podaniu návrhu musí predchádzať rozhodovacia činnosť všeobecného\nsúdu, v rámci ktorej je podľa jeho úsudku potrebné vyložiť a aplikovať všeobecne záväzný právny\npredpis, ktorého nesúlad mieni všeobecný súd v konaní pred ústavným súdom uplatniť (z najnovšej\njudikatúry, napr. PL.ÚS 6/2021); všeobecný súd je teda oprávnený napadnúť len také ustanovenie\nzákona (všeobecne záväzného predpisu), ktorého použitie možno v konaní pred všeobecným súdom\nrozumne očakávať (PL.ÚS 12/2012). Ústavný súd uviedol, že strany sa nesporia o vznik vecného\nbremena, ktoré nepochybne už vzniklo dňom vzniku Národnej diaľničnej spoločnosti, ale o povahu\nnáhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníkov pozemkov zastavaných diaľnicou a že jeho\núlohou v konaní o súlade právnych predpisov nie je hľadať alebo nahrádzať argumentáciu navrhovateľa\nspočívajúcu v porovnaní účinkov prípadného derogačného rozhodnutia na konečné rozhodnutie vo veci\nsamej oproti aktuálnemu právnemu stavu.\nV doplňujúcich stanoviskách ústavný súd v náleze uvádza, že podstata zákonných (legálnych) vecných\nbremien spočíva v tom, že ide o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva. Pri zákonných vecných\nbremenách nejde o klasický druh vecných bremien, tento obmedzuje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam\n(osobitne k pozemkom) vo verejnom záujme, napr. v prospech zriaďovateľov a prevádzkovateľov\nlíniových stavieb (sietí) a iných verejnoprospešných zariadení v oblastiach energetiky, telekomunikácií,\nvodovodu a kanalizácií. Zákonné vecné bremená sa zriaďujú vo verejnom záujme za náhradu (za\nodplatu). Verejný záujem na obmedzení vlastníckeho práva nemôže a nesmie byť nadradený ochrane\nvlastníkov (PL.ÚS 428/2015). Vždy ide o vecné bremená in rem. Zákonné vecné bremená zriadené\nex lege majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené.\nZároveň však majú aj súkromnoprávny prvok. Ich režim nie je úplne totožný s režimom zmluvných\nvecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou právnou úpravou, avšak nejde o komplexnú úpravu, ktorá\nby vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Ak tieto špeciálne\npredpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou občianskoprávnou (III.ÚS\n320/2018). K náhrade za zákonné vecné bremená bolo konštatované, že právne predpisy upravujúce\nzákonné vecné bremená definujú náhradu za verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, t.j. za\nzákonné vecné bremeno, zásadne ako jednorazovú. Po nadobudnutí účinnosti nálezu sp.zn. PL.ÚS\n42/2015, slovo „jednorazová“ v slovnom spojení „primeraná jednorazová náhrada“ síce stratilo platnosť,\navšak do iných zákonov upravujúcich „primeranú jednorazovú náhradu“ v súvislosti so zákonnými\nvecnými bremenami sa nález ústavného súdu už nepremietol. Ani chýbajúca právna úprava k náhrade\nza zákonné vecné bremeno nemôže brániť všeobecnému súdu v spore o túto náhradu rozhodnúť.\nUž v uznesení č.k. PL.ÚS 16/2021-9 z 15.12.2021 ústavný súd pripomenul čl. 4 základných princípov\nCSP zakotvujúci analógiu a dotváranie práva súdom v civilnom súdnom procese, ktorý umožňuje\nsudcovi, ak určitá procesná situácia nie je pokrytá výslovný textom zákona, analogicky použiť inú,\nzákonom upravenú skutkovú podstatu po abstrahovaní tzv. účelu zákona, prípadne umožňuje sudcovi\naj čestne právo dotvoriť na konkrétny prípad. Ak teda určitá situácia (procesná, či vo sfére práva\nsúkromného - v danom prípade obmedzenie vlastníckeho práva zasadeného do predpisu verejnoprávnej\npovahy) nie je pokrytá výslovným textom zákona, má sudca možnosť analogicky použiť inú, zákonom\nupravenú skutkovú podstatu po abstrahovaní tzv. účelu zákona. Tiež, že v tejto prejednávanej veci,\n\nrovnako ako predtým v ďalších veciach rozhodovaných už za účinnosti Civilného sporového poriadku, je\nustanovením, z ktorého možno vychádzať ako zo základu pre rozhodnutie o náhrade za zákonné vecné\nbremeno, predovšetkým čl. 20 ods. 4 ústavy, podľa ktorého vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie\nvlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona\na za primeranú náhradu a § 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z.z., v zmysle ktorého vecné bremeno\nvzniknuté v prospech diaľničnej spoločnosti k neusporiadaným pozemkom, má nesporne charakter\nzákonného vecného bremena s nasledujúcou povinnosťou diaľničnej spoločnosti vyporiadať vlastníctvo\ntýchto nehnuteľností do svojho vlastníctva (§ 6 ods. 2). Ani skutočnosť, že si diaľničná spoločnosť\ntúto povinnosť riadne neplní, nemôže brániť súdu rozhodnúť o priznaní náhrady za obmedzenie\nvlastníckeho práva k pozemkom zastavaným diaľnicami. Ak sudca rozhoduje konkrétny spor, na ktorý\nmu zákonodarca nedáva žiaden dôvod dotvoriť si spravodlivo a racionálne normu na konkrétny prípad\nza použitia analógie.\nK otázke spôsobu plnenia náhrady za vecné bremeno ústavný súd poznamenal, že všeobecné súdy v\nSR v mnohých prípadoch rozhodli o náhrade za vecné bremeno aj za stavu, že zákon, na základe ktorého\nvecné bremeno vzniklo, o náhrade mlčí. Najpočetnejšie prípady sa týkajú uplatňovania § 4 zákona č.\n66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré\nprešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom\nz nedávnych rozhodnutí poukázal napr. na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 194/2018 z\n26.augusta 2019 alebo sp. zn. 8Cdo 17/2019 z 30. novembra 2020. Ústavný súd tiež v doplňujúcom\nstanovisku konštatoval, že napriek mlčaniu zákona o náhrade za vecné bremeno v kontexte napádanej\nprávnej úpravy súdy takúto náhradu prisúdili, pričom sa priklonili prevažne k náhrade jednorazovej.\n18. Vzhľadom na vyššie uvedené nebolo potrebné opätovne predkladať na návrh žalobcu Ústavnému\nsúdu SR návrh na začatie konania podľa § 125 ústavy a § 42 ods. 2 písm. a/ a § 72 zákona č. 314/2018\nZ.z. o súlade zákona o NDS s čl. 20 ods. 4 ústavy a za tým účelom aj prerušiť odvolacie konanie\na odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani odvolaciu námietku žalobcu, že tak neurobil súd prvej\ninštancie, ktorý nerozhodol ani o jeho návrhu na prerušenie konania, v čom videl porušenie jeho práva\nna spravodlivý proces. Navyše súd v konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania\na nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania\na rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1\nCSP) a nie sporových strán. Súd hodnotí predložené dôkazy, resp. vykonáva dokazovanie aj inými\ndôkazmi, než predložia strany a následne ich hodnotí podľa svojho uváženia v zmysle zákona. Zákon\nvychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov a táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí\no vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného\npresvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať\nzo zisteného skutkového stavu veci a výsledok hodnotenia dôkazov majú byť súčasťou rozsudku. Ak\nsúd teda v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie\nskutočného stavu, nezakladá to vadu konania, lebo to nemožno považovať za znemožnenie uplatnenia\nprocesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení\n(obdobne R 125/1999, R 6/2000).\nVzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd návrh žalobcu na prerušenie odvolacieho konania a na\nopätovné predloženie ÚS SR návrhu na začatie konania podľa § 125 ústavy a § 42 ods. 2 písm. a/ a §\n72 zákona č. 314/2018 Z.z. o súlade zákona o NDS s čl. 20 ods. 4 ústavy zamietol.\n19. Podľa § 524 ods. 1 Obč. zák. veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť\npísomnou zmluvou inému. Citované ustanovenie upravuje postúpenie pohľadávky na základe zmluvy,\nktorou dochádza k zmene v osobe veriteľa. Postúpenie pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že na\nzáklade zmluvy uzavretej v písomnej forme medzi doterajším veriteľom (postupcom, cedentom) a treťou\nosobou (postupníkom, cesionárom) postúpi pôvodný veriteľ svoju pohľadávku proti dlžníkovi (cesus)\nnovému veriteľovi, a to buď za odplatu, alebo bezodplatne. Do právneho vzťahu medzi veriteľom a\ndlžníkom nastupuje namiesto pôvodného veriteľa nový veriteľ bez toho, že by inak sa tento vzťah zmenil.\nPohľadávka prechádza v stave, v akom existuje v čase postúpenia, vrátane jej príslušenstva. Zmluvu\nuzaviera pôvodný veriteľ (postupiteľ) a iný subjekt postupník, ktorý nastupuje na miesto pôvodného\nveriteľa. Predmetom postúpenia môže byť len určitá pohľadávka, t.j. právo na plnenie od dlžníka, nie\nvšak celý záväzkový vzťah, z ktorého pohľadávka vznikla, v ktorom prípade ide už o zmenu zmluvy,\na teda zmenu vzájomných práv a povinností tvoriacich obsah záväzku, ktorá predpokladá v zmysle §\n493 Obč. zák. dohodu zmluvných strán. Zmluva o postúpení pohľadávky musí mať písomnú formu a\npostúpená pohľadávka musí byť v zmluve individualizovaná. Podmienkou platnosti zmluvy o postúpení\n\npohľadávky je spôsobilý predmet postúpenia, t.j. aby išlo o postupiteľnú pohľadávku. Postúpená môže\nbyť iba existujúca pohľadávka, aj premlčaná, a tiež budúca pohľadávka, pokiaľ je určitá, identifikovateľná.\nPostúpiť nemožno pohľadávky, pri ktorých plnenie je obmedzené len na osobu veriteľa, pohľadávky,\nktorých obsah by sa zmenil zmenou veriteľa. Účelom postúpenia je, aby došlo k zmene veriteľa a nie k\nzmene obsahu postúpenej pohľadávky, pohľadávky, ktoré nemôžu byť postihnuté výkonom rozhodnutia.\nČo sa týka odvolacej námietky žalobcu o nesprávnom posúdení časti jeho nároku na náhradu za\nobmedzenie vlastníckeho práva z titulu postúpenia pohľadávok, a to zmluvy o postúpení pohľadávky zo\ndňa 16.1.2019 a zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 2.5.2019, odvolací súd sa stotožnil s názorom\nsúdu prvej inštancie, že v týchto zmluvách a k nim naviazanému dodatku absentuje presná identifikácia\npostupovanej pohľadávky, nakoľko predmetom postúpenia bola pohľadávka identifikovaná ako „Stavba\npozemnej komunikácie ležiaca na pozemku postupcu, na ktorom viazne právo zodpovedajúce vecnému\nbremenu v prospech NDS, a.s., ktorého obsahom je užívanie nehnuteľnosti, znemožňovala postupcovi\nriadne užívanie pozemku. NDS, a.s., užívala pozemok postupcu stavbou pozemnej komunikácie bez\nplatnej nájomnej zmluvy a za jeho užívanie neposkytovala postupcovi žiadnu náhradu. Postupca tak\nmá voči NDS, a.s., nesplatenú pohľadávku za užívanie pozemku stavbou pozemnej komunikácie, a\nto za obdobie troch rokov spätne odo dňa uzavretia tejto zmluvy a pohľadávku do budúcna odo dňa\nuzavretia tejto zmluvy do doby, kedy dôjde k zmene vlastníckeho práva k pozemku, a to vo výške obvyklej\nnáhrady za vecné bremeno v danom mieste a čase“. Správne skonštatoval, že žalobca nepreukázal,\nže by žalovanú pohľadávku v zodpovedajúcej časti postúpenia 2.354,11 Eur nadobudol. Zo žalobcom\npredložených zmlúv túto sumu nie je možné žiadnym výkladom ustáliť a vyčítať. Predmetom zmlúv je iba\nabsolútne všeobecné konštatovanie „nároku“. To isté platí aj o oznámeniach o postúpení pohľadávok;\ntam sa tiež opakuje situácia zo zmlúv, kedy nie je zrejmé, aké pohľadávky postupník získal, resp.\npostupca postúpil. Nie je zrejmá výška postúpenej pohľadávky. V danom prípade nie je namieste\nargumentácia žalobcu, že ustanovenie § 35 ods. 1 Obč. zák. predpokladá, že o obsahu právneho úkonu\nmôže vzniknúť pochybnosť, a pre taký prípad formuluje výkladové pravidlá, ktoré ukladajú súdu, aby\ntúto pochybnosť odstránil výkladom založeným na tom, že vedľa jazykového vyjadrenia právneho úkonu\nvyjadreného slovami, podrobí skúmaniu aj vôľu jednajúcich osôb. Okrem toho je možné obsah právneho\núkonu posúdiť aj podľa vôle strán v okamžiku uzatvárania zmluvy, avšak za podmienky, že táto vôľa nie\nje v rozpore s tým, čo plynie z jazykového vyjadrenia úkonu.\nOdvolací súd zdôrazňuje, že predmetom postúpenia môže byť len určitá pohľadávka, t.j. právo na\nplnenie od dlžníka, nie však celý záväzkový vzťah, z ktorého pohľadávka vznikla, v ktorom prípade\nide už o zmenu zmluvy, a teda zmenu vzájomných práv a povinností tvoriacich obsah záväzku, ktorá\npredpokladá v zmysle § 493 Obč. zák. dohodu zmluvných strán. Postupovať je možné pohľadávky,\nktoré už existujú a sú splatné (napr. nesplatená pôžička, neuhradená faktúra); vie sa o nich, že v\nbudúcnosti vzniknú ( napr. splatnosť nastane až za pár mesiacov); sú nesporné, t.j. žiadna zo strán\nnenamieta, že pohľadávka neexistuje; sú sporné, t.j. prebieha o nich napr. súdne konanie. Základným\npravidlom je, že pohľadávka, ktorú chcete postúpiť, musí byť vymáhateľná v rámci exekúcie, aby nový\nveriteľ mal možnosť získať od dlžníka plnenie. To však absentuje v prípade predmetných postúpených\npohľadávok. Preto odvolacie námietky žalobcu v tomto smere nie súd dôvodné. Navyše ide o nárok na\nnáhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníkov dotknutých pozemkov a títo si ju mali uplatniť\nv premlčacej lehote. Vlastníci pozemkov si mohli uplatniť právo, a to na jednorazovú náhradu za\nzriadenie vecného bremena od 1.2.2005, a preto došlo k premlčaniu tohto nároku na túto náhradu\nuplynutím dňa 1.2.2008, keď uplynula trojročná premlčacia lehota stanovená v § 101 Občianskeho\nzákonníka. Premlčaný je aj nárok žalobcu vo zvyšnej časti nároku vo výške 239,62 Eur na náhradu\nza obmedzenie jeho vlastníckeho práva, keďže túto náhradu si tiež mohli uplatniť vlastníci pozemku,\nktorého vlastníctvo bolo na žalobcu prevedené na základe kúpnej zmluvy, a to od 1.2.2005, a preto\ndošlo k premlčaniu tohto nároku na túto náhradu uplynutím dňa 1.2.2008, keď uplynula trojročná\npremlčacia lehota stanovená v § 101 Občianskeho zákonníka. Na premlčanie nároku žalobcu vzhľadom\nna vznesenú námietku premlčania žalovaným preto súd prvej inštancie správne prihliadol a vec správne\nprávne aj posúdil, a to aj vzhľadom na názory vyslovené vo vyššie uvedenom uznesení Ústavného\nsúdu SR PL.ÚS 7/2022-11 zo dňa 11. mája 2022, na ktoré aj odvolací súd poukazuje: „Ani chýbajúca\nprávna úprava k náhrade za zákonné vecné bremeno nemôže brániť všeobecnému súdu v spore o túto\nnáhradu rozhodnúť. Už v uznesení č.k. PL.ÚS 16/2021-9 z 15.12.2021 ústavný súd pripomenul čl. 4\nzákladných princípov CSP zakotvujúci analógiu a dotváranie práva súdom v civilnom súdnom procese,\nktorý umožňuje sudcovi, ak určitá procesná situácia nie je pokrytá výslovný textom zákona, analogicky\npoužiť inú, zákonom upravenú skutkovú podstatu po abstrahovaní tzv. účelu zákona, prípadne umožňuje\nsudcovi aj čestne právo dotvoriť na konkrétny prípad. Zákonné vecné bremená zriadené ex lege majú\nšpecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň však\n\nmajú aj súkromnoprávny prvok. Ich režim nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien,\npretože sa riadia špeciálnou právnou úpravou, avšak nejde o komplexnú úpravu, ktorá by vylučovala\npoužitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Ak tieto špeciálne predpisy\nnemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou občianskoprávnou (III.ÚS 320/2018). K\nnáhrade za zákonné vecné bremená bolo konštatované, že právne predpisy upravujúce zákonné vecné\nbremená definujú náhradu za verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, t.j. za zákonné vecné\nbremeno, zásadne ako jednorazovú. Tiež, že v tejto prejednávanej veci, rovnako ako predtým v ďalších\nveciach rozhodovaných už za účinnosti Civilného sporového poriadku, je ustanovením, z ktorého možno\nvychádzať ako zo základu pre rozhodnutie o náhrade za zákonné vecné bremeno, predovšetkým čl. 20\nods. 4 ústavy, podľa ktorého vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v\nnevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu a § 6 ods. 1\nzákona č. 639/2004 Z.z., v zmysle ktorého vecné bremeno vzniknuté v prospech diaľničnej spoločnosti\nk neusporiadaným pozemkom, má nesporne charakter zákonného vecného bremena s nasledujúcou\npovinnosťou diaľničnej spoločnosti vyporiadať vlastníctvo týchto nehnuteľností do svojho vlastníctva (§\n6 ods. 2). Ani skutočnosť, že si diaľničná spoločnosť túto povinnosť riadne neplní, nemôže brániť súdu\nrozhodnúť o priznaní náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemkom zastavaným diaľnicami.\nK otázke spôsobu plnenia náhrady za vecné bremeno ústavný súd poznamenal, že všeobecné súdy v\nSR v mnohých prípadoch rozhodli o náhrade za vecné bremeno aj za stavu, že zákon, na základe ktorého\nvecné bremeno vzniklo, o náhrade mlčí. Najpočetnejšie prípady sa týkajú uplatňovania § 4 zákona č.\n66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré\nprešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom\nz nedávnych rozhodnutí poukázal napr. na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 194/2018 z\n26.augusta 2019 alebo sp. zn. 8Cdo 17/2019 z 30. novembra 2020. Ústavný súd tiež v doplňujúcom\nstanovisku konštatoval, že napriek mlčaniu zákona o náhrade za vecné bremeno v kontexte napádanej\nprávnej úpravy súdy takúto náhradu prisúdili, pričom sa priklonili prevažne k náhrade jednorazovej.\n20. Súd prvej inštancie vychádzal z doposiaľ rozhodovacej praxi všeobecných súdov ohľadom\ncharakteru náhrady za zákonné obmedzenie vlastníckeho práva a ani odvolací súd nevidel dôvod sa\nod tohto názoru odchýliť.\nPodstata zákonných (legálnych) vecných bremien spočíva v tom, že ide o verejnoprávne obmedzenie\nvlastníckeho práva, teda vymedzenie obsahu vlastníckeho práva prostredníctvom predpisu verejného\npráva. Zákonné vecné bremená sú inštitútmi sui generis, ktorým nemožno priznať povahu\nsúkromnoprávnych opatrení, nakoľko ide o obmedzenia vlastníckeho práva vo verejnom záujme a v\nzmysle verejnoprávnych predpisov. Čl. 20 ods.1 druhá veta ústavy zakotvuje, že vlastnícke právo\nmá rovnaký zákonný obsah a ochranu. Zároveň pripúšťa, že zákonom možno ustanoviť obsah\nvlastníckeho práva. Ako uvádza Ústavný súd SR v Náleze sp. zn. PL.ÚS 20/2014, z čl. 20 ods.\n1 ústavy vyplýva, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah, no nie sú v\nňom presne definované (vymedzené) prvky charakterizujúce takýto obsah vlastníckeho práv. V rámci\nzákona, existenciu ktorého predpokladá čl. 20 ods. 4 ústavy, nejde už o stanovenie zákonného obsahu\nvlastníckeho práva, ale o vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva, t.j. obmedzenie\nsamotného výkonu (uplatňovania) vlastníckeho práva, zákonný obsah ktorého zákonodarca už stanovil\nna základe čl. 20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd SR samotné stanovenie obsahu vlastníckeho práva vo\nvzťahu ku všetkým vlastníkom druhovo určenej veci zákonom nepovažuje za nesúladné s ústavou,\navšak aj takéto stanovenie obsahu vlastníckeho práva zákonom musí obstáť v teste proporcionality v\nzmysle čl. 13 ods. 4 ústavy. Vlastnícke právo je potrebné rešpektovať a chrániť, no na druhej strane ho\nnemožno absolutizovať, a preto nemožno každý zásah do vlastníckeho práva zákonom považovať za\nprotiústavný, keď samotný čl. 20 ods. 1 ústavy odkazuje pri vymedzení obsahu vlastníckeho práva na\nzákon. Ustanovenie § 123 Občianskeho zákonníka zakotvuje triádu vlastníckych oprávnení, a to právo\nvec držať, užívať ju a požívať jej plody a úžitky a disponovať ňou. To však neznamená, že pri druhovo\nurčených veciach nemožno upraviť obsah vlastníckeho práva zákonom inak, resp. bližšie konkretizovať\nobsah vlastníckeho práva.\nÚstavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval, že aj keď zákon č. 182/1993\nZ.z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné, aby\nvychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s tým aj s právnou úpravou\nobsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd SR už skôr\nuzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno odvodiť zo všeobecne\nuznávaných princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj zo základného práva\nvlastniť a užívať majetok (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 89/2008). I v prípade zriadenia\n\nvecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je primeraná náhrada namieste. Ak judikatúra\nnajvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie\nvlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu,\nkto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani\npri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. Ak tieto legálne (zákonné)\nvecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t.j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené\nverejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh\noprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v\nzhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie\nvlastníckeho práva. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 49/2014 konštatoval, že finančná\nnáhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. je nepochybne\nmajetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno\nvzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny\nvlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka\nzaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá\nteda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ\nzaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Podstatou\npredmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS\n227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti finančnej\nnáhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z., v ktorých posudzoval\nústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, I.\nÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili. Ani nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 42/2015\nneovplyvnil vyššie ustálený právny názor.\nAnalogicky problematiku priznávania náhrady za vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 zák. č. 66/2009\nZ.z. vlastníkovi pozemku pod stavbou povolenou podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z\nvlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok, riešil Najvyšší súd SR aj v uznesení sp. zn.\n8Cdo 17/2019 zo dňa 30. novembra 2020, v ktorom rozhodnutí vychádzal zo záverov skôr vydaných\nrozsudkov najvyššieho súdu z 24. marca 2015 sp. zn. 7Cdo 26/2014 a zo 14. apríla 2016 sp. zn. 3Cdo\n49/2014, ako aj z uznesenia sp. zn. 2Cdo 194/2018, s ktorými sa stotožnil. Dospel k záveru, že aj\njudikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu\nza obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege\njednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť\ntomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 55/2009 Z.z. Ak tieto legálne\n(zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t.j. ide o obmedzenie vlastníckeho práva\nzaložené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym,\nokruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností,\nvyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za\nobmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný názor niet žiadnych presvedčivých argumentov. Vecné\nbremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z.z. treba považovať vzhľadom na konštrukciu § 2 ods.\n1,2 za nútené obmedzenie vlastníkov síce na dlhší, ale zo zákona vopred určiteľný čas a jednorazová\nnáhrada zohľadňuje povahu a dĺžku trvania núteného obmedzenia vlastníka pozemku pri ustálení výšky\ntejto náhrady. K právnej istote vlastníka v zmysle čl. 20 ods. 4 ústavy patrí totiž aj istota o čase, kedy\nvlastník dostane primeranú náhradu. To sa vzťahuje analogicky aj na zákonné vecné bremeno vzniknuté\npodľa § 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z.z. o Národnej diaľničnej spoločnosti a o zmene a doplnení zákona\nč. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov.\n21.\nOdvolací súd preto z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako\nvecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.\n22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v\nspojení s § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, úspešnému v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli.\n23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\n\nTento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolanie podľa § 421 ods. 2 CSP nie je prípustné v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné,\nak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "21C/29/2019", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8fb01a60-a2d0-48c6-84c2-947ce93f0868", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.7.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2022 z 11. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-11", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.7.2022.1"}, {"guid": "ussr:f97b78fe-df57-4bc4-9311-a8f0a0359fcb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.16.2021.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/2021 z 15. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-15", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.16.2021.1"}, {"guid": "ussr:16deee41-196d-4fc8-8782-f7017f9a8fa4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.4.2021.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021 z 8. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-08", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.4.2021.2"}, {"guid": "ussr:93d46d44-6260-4514-aae9-c20ddb610773", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.6.2021.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2021 z 26. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-26", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.6.2021.1"}, {"guid": "ussr:02ec42b1-1708-41df-bde4-c1fcfc79138e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.5.2021.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/2021 z 12. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-12", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.5.2021.1"}, {"guid": "ussr:8ce90b24-13ac-47db-857f-88dfa859d629", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.24.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 24/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 24/2020 z 21. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-21", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.24.2020.1"}, {"guid": "ussr:aea6e995-af08-4b7a-a37d-8741add8e01a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.320.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 320/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 320/2018 z 4. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-04", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.320.2018.1"}, {"guid": "ussr:87beed2e-e2d0-4122-aa67-3566c88506cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.1.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2018 z 24. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-24", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.1.2018.1"}, {"guid": "ussr:1404744a-f61a-4400-9fc9-979202c57007", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 42/2015", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-12", "citacie_n": 217, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1404744a-f61a-4400-9fc9-979202c57007"}, {"guid": "ussr:7c351f23-ceca-4b37-b62d-b738db84659a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.640.2014.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 640/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 640/2014 z 1. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-01", "citacie_n": 688, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.640.2014.1"}, {"guid": "ussr:29441144-6c18-4718-9a81-7b0076bd7cdd", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 20/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 20/2014 z 17. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-17", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:29441144-6c18-4718-9a81-7b0076bd7cdd"}, {"guid": "ussr:2a80d66f-f165-4410-8a5e-62ddb8f78887", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 15/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 15/2014 z 28. 4. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-04-28", "citacie_n": 214, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a80d66f-f165-4410-8a5e-62ddb8f78887"}, {"guid": "ussr:26b34f36-f7cc-4033-b165-7850c1521885", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 736/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 736/2013 z 12. 12. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-12-12", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:26b34f36-f7cc-4033-b165-7850c1521885"}, {"guid": "ussr:e6d5aa4b-2f68-4b19-b9c0-865a997098fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 474/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 474/2013 z 7. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-07", "citacie_n": 124, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e6d5aa4b-2f68-4b19-b9c0-865a997098fd"}, {"guid": "ussr:b66be32f-3c33-4d4f-a222-d927d4c6e29e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/2012 z 22. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-22", "citacie_n": 127, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b66be32f-3c33-4d4f-a222-d927d4c6e29e"}, {"guid": "ussr:1648348a-68dd-4cc3-94b5-5dc07f1fdf21", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/2012 z 11. 7. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-07-11", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1648348a-68dd-4cc3-94b5-5dc07f1fdf21"}, {"guid": "ussr:f0f3b11c-41fc-4070-8741-d05b90dcc142", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 227/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 227/2012 z 3. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-03", "citacie_n": 168, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f0f3b11c-41fc-4070-8741-d05b90dcc142"}, {"guid": "ussr:4156c4b9-6b40-4e4a-9412-342c2c7267ed", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 1/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 1/2012 z 11. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-11", "citacie_n": 112, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4156c4b9-6b40-4e4a-9412-342c2c7267ed"}, {"guid": "ussr:86b2a98e-a431-4668-bc06-6462566a0936", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 506/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 506/2011 z 3. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-03", "citacie_n": 121, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:86b2a98e-a431-4668-bc06-6462566a0936"}, {"guid": "ussr:6ab6ce7e-09fe-44e5-8a22-3208dc5f3ed2", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 19/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/09 z 26. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-26", "citacie_n": 106, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab6ce7e-09fe-44e5-8a22-3208dc5f3ed2"}, {"guid": "ussr:641558ac-f950-4af8-acf1-6f6337aad239", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 26/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2010 z 8. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-08", "citacie_n": 413, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:641558ac-f950-4af8-acf1-6f6337aad239"}, {"guid": "ussr:6ab14412-1bc3-468a-b89b-2ba4bf28bb70", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/2010 z 7. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-07", "citacie_n": 94, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab14412-1bc3-468a-b89b-2ba4bf28bb70"}, {"guid": "ussr:638f8720-71eb-4d8d-b849-f43e88190405", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 13/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 13/2010 z 20. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-20", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:638f8720-71eb-4d8d-b849-f43e88190405"}, {"guid": "ussr:ed12c002-1f63-4a1a-b8fb-6dd1c1868a4f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 192/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 192/08 z 28. 8. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-08-28", "citacie_n": 224, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ed12c002-1f63-4a1a-b8fb-6dd1c1868a4f"}, {"guid": "ussr:39df1c88-28c7-4354-9b85-68d72847489a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 242/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 242/07 z 3. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-03", "citacie_n": 833, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39df1c88-28c7-4354-9b85-68d72847489a"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/06 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee"}, {"guid": "ussr:b0ff6413-943e-4c86-a980-249f448f9418", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.4.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/00 z 4. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-04", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.4.2000.1"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "ussr:e5c79efc-6e9a-4697-9a78-42da124527aa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 238, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:b62ef499-4c22-447f-bb00-d55ce49391cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.283.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 283/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 283/2025 z 13. 5. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-05-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.283.2025.1"}]}