Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8CoPr/13/2023 z 24. 9. 2024 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. septembra 2024, sp. zn. 8CoPr/13/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:1219204780.1 Krajský súd Bratislava | 8CoPr/13/2023 | ECLI:SK:KSBA:2024:1219204780.1 | 2024-09-24 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: CSP, § 365 ods. 1 písm. b) CSP, § 365 ods. 1 písm. d) CSP, § 365 ods. 1 písm. e) CSP, zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b065a1f7-9e59-4dcd-b319-486fe238049a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1219204780.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 8CoPr/13/2023 1219204780 24. 09. 2024 JUDr. Monika Holická ECLI:SK:KSBA:2024:1219204780.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Holickej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Jany Vlčkovej, v spore žalobcu: Ing. P. N., A.. XX.XX.XXXX, W. U..Š. XXXX/X, N., zast. JUDr. Ľubomírom Kaščákom, advokátom, s miestom výkonu advokácie Horná 35, Banská Bystrica proti žalovanému: Slovenská republika konajúca prostredníctvom Ministerstva obrany SR, so sídlom Kutuzovova 8, Bratislava, IČO: 30845572, o zaplatenie 17.160,- eur s príslušenstvom na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 11. marca 2022, č. k. 12Cpr/17/2019 -222, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 17 160 eur s príslušenstvom, na základe lekárskeho posudku P.. U. C. v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, za nezákonné rozhodnutie, ktorým je personálny rozkaz vydaný voči jeho osobe ako príslušníkovi ozbrojených síl (profesionálnemu vojakovi) v súvislosti s jeho ukončením misie mimo územia SR vo vojenskej operácii OSN UNFICYP na Cypre, čomu predchádzala jeho sociálna a fyzická izolácia, v dôsledku ktorej nadobudol depresívnu poruchu ťažkého stupňa F32.2, postraumatická stresová porucha F43.1. Vykonaným dokazovaním zistil, že Personálnym rozkazom riaditeľa Personálneho úradu Ozbrojených síl SR č. 1 922 zo dňa 04.03.2015 bol žalobca odvolaný od 16.03.2015 z funkcie vedúci starší dôstojník z miesta výkonu štátnej služby Zvolen, od 17.03.2015 vyslaný na plnenie úloh mimo územia SR vo vojenskej operácie OSN UNFICYP na Cypre a tým istým dňom ustanovený na funkciu vedúci starší dôstojník, miesto výkonu štátnej služby Cyprus. Personálnym rozkazom riaditeľa Personálneho úradu Ozbrojených síl SR č. 8 687 zo 14.09.2015 bol žalobca od 16.09.2015 odvolaný z funkcie vedúci starší dôstojník, k tomu istému dňu bolo ukončené jeho vyslanie na plnenie úloh mimo územia SR vo vojenskej operácii OSN UNFICYP na Cypre a dňom 17.09.2005 bolo zmenené miesto výkonu jeho štátnej služby z doterajšieho miesta výkonu služby vojenskej operácie na Cypre do miesta výkonu štátnej služby Zvolen a tým istým dňom bol ustanovený do funkcie vedúci starší dôstojník. Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 21S/158/2015 zo dňa 16.03.2016 Personálny rozkaz č. 8 687 zo dňa 14.09.2015 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že po preskúmaní administratívneho spisu dospel k záveru, že dôkazy síce boli zabezpečené, ale neboli vyhodnotené, t. j. že nebolo preukázané porušenie pracovných povinností žalobcom. Výzvou zo dňa 26.10.2018 žalobca vyzval Ministerstvo obrany SR Bratislava na náhradu škody spôsobenej nesprávnym správnym rozhodnutím v sume 17 160 eur v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Zistený skutkový stav posúdil podľa § 1 písm. a), § 2 písm. a), § 3 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1 písm. d), zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a podľa § 1 ods. 1, 2, 3, § 4 ods. 1 zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je nedôvodná. Za základné východisko pre posúdenie právneho nároku žalobcu považoval zodpovedanie otázky, či boli splnené zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, za ktorú zodpovedá štát a teda či nezákonnosť rozhodnutia, z ktorého žalobca odvodzuje uplatnený nárok na náhradu škody, bolo rozhodovaním orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Rozhodovacia prax súdov chápe verejnú moc ako moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach a povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu voči ktorému rozhodnutie smeruje. Verejnú moc vykonáva štát predovšetkým prostredníctvom orgánov moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej a za určitých podmienok ju môže vykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov. Kritériom pre určenie, či iný subjekt koná ako orgán verejnej moci je skutočnosť, či konkrétny subjekt rozhoduje o právach a povinnostiach iných osôb a tieto rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné, čím môže štát do týchto práv a povinností zasahovať. Orgánom v právnom slova zmysle je právnická osoba, vykonávajúca svoju činnosť ako povinnosť alebo kompetenciu a je zriadená k trvalému alebo opakujúcemu sa výkonu činnosti (I. ÚS/191/92). Verejná moc je považovaná za širší pojem ako moc štátna; zahŕňa štátnu moc vykonávanú štátnymi orgánmi (prostredníctvom orgánov zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci) a tiež orgánmi od štátu odlišnými (orgánmi územnej samosprávy, verejnoprávnymi inštitúciami, orgánmi záujmovej samosprávy, fyzickými alebo právnickými osobami), ktorým zákon zveril výkon verejnej moci. Vykonávanie štátnej moci zabezpečuje štát prostredníctvom svojho osobitného aparátu štátnych orgánov; štátny orgán je zložkou štátneho aparátu, ktorá plní konkrétne funkcie štátu, koná v mene štátu a od ostatných častí organizácií štátu sa odlišuje pôsobnosťou, právomocou a štátnomocenským charakterom svojej činnosti (viď rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 16Co/172/2018 zo dňa 28. 01. 2020). Podmienkou aplikácie zákona č. 514/2003 Z. z. teda je, že štát prostredníctvom svojich orgánov vystupuje ako nositeľ verejnej moci pri jej uplatňovaní. Štát uplatňuje autoritatívne prejavy vôle v organizovanej spoločnosti smerujúce k stanoveniu pravidla určitého správania a vynucovania jeho zachovávania, výkonom zvrchovanej štátnej moci prostredníctvom orgánov štátnej správy v tej oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti toho - ktorého orgánu štátnej správy; výkonnú moc realizovanú formou štátnej správy štát vykonáva prostredníctvom personálneho substrátu (štátnymi zamestnancami), ktorým disponuje a ktorí plnia úlohy štátneho orgánu pri výkone štátnej správy; výkonnú moc štátu ako prejav zvrchovanej štátnej moci, orgán štátnej správy vykonáva týmito zamestnancami, nie voči nim. Právne vzťahy štátu a jeho zamestnancov upravujú osobitné právne predpisy odlišné od tých, ktoré upravujú pôsobnosť a kompetencie orgánov štátnej správy pri výkone štátnej správy (viď rozsudok Krajského súdu v Bratislave 16Co/172/2018 zo dňa 28. 01. 2020). O výkon verejnej moci a o úradný postup orgánov verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. nejde tiež vtedy, keď určitý orgán (i keď vykazujúci inak znaky orgánu verejnej moci) ako zamestnávateľ posudzuje opodstatnenosť niektorého nároku uplatneného voči nemu jeho zamestnancom v ich vzájomnom právnom vzťahu (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/78/2018 zo dňa 28. 03. 2019). Povaha služobného pomeru profesionálneho vojaka má verejnoprávny charakter, ktorý nie je daný vrchnostenským postavením štátu ako vykonávateľa štátnej (výkonnej) moci voči svojim zamestnancom, ale vyplýva z osobitnej povahy zamestnávateľa, ktorým je štát ako primárny nositeľ verejnej moci. Vzhľadom na uvedené sa súd prvej inštancie stotožnil s právnym názorom žalovaného v tom smere, že o výkon verejnej moci nepôjde v prípadoch, keď štát vystupuje ako zamestnávateľ, vtedy prichádza do úvahy len všeobecná zodpovednosť spôsobená porušením právnej povinnosti. V uvedenom prípade teda právny vzťah medzi stranami sporu nemal charakter štátnozamestnaneckého pomeru. Inak povedané v prípade nároku žalobcu na náhradu škody v dobe jeho výkonu štátnej služby ako profesionálneho vojaka voči žalovanému ako služobnému úradu pre štátnu službu profesionálnych vojakov nejde o zodpovednostný vzťah verejnoprávnej povahy pri výkone verejnej moci, na ktoré by bolo možné použiť ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. V predmetnej veci riaditeľ Personálneho úradu Ozbrojených síl SR Personálnym rozkazom č. 8687 a po jeho zrušení v rámci správneho súdnictva Personálnym rozkazom č. 8 687 ukončil vyslanie žalobcu na plnenie úloh mimo územia Slovenskej republiky. V tomto prípade podľa názoru súdu nejde o výkon verejnej moci, ale o rozhodnutie služobného úradu. Riaditeľ nevystupoval v pozícii vykonávateľa zvrchovanej štátnej moci v oblasti štátnej správy, ale konal v pozícii služobného úradu a žalobca vystupoval ako profesionálny vojak, ktorý štátnu službu vykonával v služobnom pomere. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že rozhodovanie vo veciach služobného pomeru profesionálneho vojaka nie je výkonom verejnej moci orgánom verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z., čo v plnej miere vylučuje možnosť jeho aplikácie (viď rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. 06. 2018, sp. zn. 9CoPr/10/2018). Pri rozhodovaní o právach a povinnostiach profesionálneho vojaka služobný úrad neplní úlohy ozbrojených síl vyplývajúce zo zákona č. 321/2002 Z. z. o ozbrojených silách Slovenskej republiky. Veci týkajúce sa služobného pomeru profesionálneho vojaka, pri ktorých nadriadený rozhoduje o jeho právach a povinnostiach personálnym rozkazom, sú veci služobnej, nie vrchnostenskej (štátnomocenskej) nadriadenosti a podriadenosti. Pretože v spore nebol preukázaný základný predpoklad na vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože rozhodovanie vo veciach služobných pomerov príslušníkov ozbrojených síl nie je výkonom orgánov verejnej moci, súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol. 2. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie, z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d) a e) C.s.p., nakoľko mal za to, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súd prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie. Uviedol, že Okresný súd vykonal dňa 11.03.2022 pojednávanie, ktorého sa zúčastnili žalobca, jeho právny zástupca a splnomocnený zástupca žalovanej strany. Po vyjadreniach strán sporu sudkyňa uviedla predbežné právne posúdenie veci pri ktorom iba zopakovala ustanovenia zákona, podľa ktorých bol žalobcom zdôvodnený právny nárok. Sudkyňa zdôraznila, že spornou je predovšetkým otázka pasívnej vecnej legitimácie, ktorú je súd povinný skúmať zo zákona. Následne súd vyhlásil dokazovanie za skončené a rozhodol vyššie uvedeným rozsudkom. Žalobca namieta nesprávny procesný postup súdu, keď v rámci vyslovenia predbežného právneho posúdenia veci v podstate súd žiadne právne posúdenie veci neuviedol a za spornú v konaní pokladal pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, ktorú ale v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nespomenul. Súd v písomnom odôvodnení rozsudku uviedol a v plnom rozsahu sa stotožnil s právnou argumentáciou žalovaného, vysvetlil na rozdiel od ústneho zdôvodnenia rozsudku, čo považuje za verejnú moc a z akého dôvodu nemožno rozhodnutie žalovaného, ktoré vydal príslušný personálny úrad považovať za výkon verejnej moci, pretože sa v skutočnosti jedná o vzťah štátneho zamestnanca - profesionálneho vojaka a služobného úradu pri výkone štátnej služby v služobnom pomere. Podľa právneho názoru súdu nebol preukázaný základný predpoklad zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím napriek tomu, že v ústnom vyhlásení rozsudku a jeho zdôvodnení, súd zamietol žalobný návrh z dôvodu absencie hmotnoprávnej podmienky konania, ktorou bol nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného. Podľa názoru súdu vyslovený po vyhlásení rozsudku, žalovaný nebol nositeľom hmotného práva, ktorá musí byť zo zákona splnená a túto musí súd skúmať z úradnej moci. Na strane druhej písomné odôvodnenie rozsudku je v diametrálnom rozpore s ústnym odôvodnením predneseným po vyhlásení rozsudku. Uvedený nedostatok žalobca považuje za inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a súčasne uvedené pochybenie v časti napĺňa aj odvolací dôvod, keď súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd zmätočným predbežným posúdením veci a nesprávnym posúdením pasívnej vecnej legitimácie, žalobu zamietol a súčasne uviedol absolútne iný dôvod zamietnutia žaloby ako je uvedený v písomnom vyhotovení rozsudku. Žalobca namieta uvedenú skupinu procesných vád, ktoré mali za následok porušenie práva na spravodlivý proces. Predpokladom vydania správneho a spravodlivého rozsudku musí byť rešpektovanie procesných postupov a zachovávanie procesných pravidiel v súdnom konaní. Žalobca v predmetnom odvolaní považuje za prioritné posúdiť zákonnosť postupu súdu pri vydávaní napadnutého rozsudku. Následnou otázkou potom zostáva aplikácia zákonných ustanovení na hmotne právne podmienky uplatneného nároku. Vyššie uvedeným nesprávnym procesným postupom súdu neboli vykonané dôkazy, ktoré vo vyjadreniach navrhoval žalobca a súd nerozhodol ani o písomných návrhoch uvedených v replike zo dňa 22.6.2020. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že so všetkými tvrdeniami žalobcu, ako aj argumentmi, ktorými žalobca odôvodňoval svoj žalobný návrh, sa súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní zaoberal a s týmito tvrdeniami sa v napadnutom rozsudku dostatočne vysporiadal. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Pri hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie predmetnú právnu vec náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil. Súd bol vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o nedôvodnosti žaloby žalobcu. Rozsudok je presvedčivý, premisy zvolené v ňom, rovnako ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís súd prvej inštancie dospel, sú prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. 4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie dôsledne zaoberal posúdením dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 17.160,- eur s príslušenstvom; titulom náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť nezákonným rozhodnutím (personálnym rozkazom); z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti uplatňovanému nároku. Správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia danej veci; keď v nadväznosti na skutkové tvrdenia strán sporu skúmal, či je daná zodpovednosť žalovaného za škodu v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z, ktorá mala vzniknúť žalobcovi na podklade nezákonného rozhodnutia - personálneho rozkazu č. 8678 zo dňa 14.09.2015, pričom vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a z obsahu spisu vyplynuli najavo, následne tieto, v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 C.s.p. v spojení s § 191 C.s.p.) vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery. Na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky, ktoré aj správne vyložil. Svoje závery, pre ktoré žalobu zamietol, nakoľko mal za preukázané, že zodpovednosť žalovaného, ako orgánu verejnej moci za škodu nie je daná, keďže rozhodovanie vo veciach služobných pomerov príslušníkov ozbrojených síl nie je výkonom orgánov verejnej moci, aj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil; svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil, a to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery; dôkladne sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán. Odvolanie žalobcu nie je z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b), d) a e) C.s.p, a ich obsahového vymedzenia; spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie. 6. Žalobca v odvolaní namietal nesprávny procesný postup súdu v rámci vyslovenia predbežného právneho posúdenia veci, spočívajúci v uvedení nesprávneho predbežného právneho posúdenia, keď súd uviedol, že za spornú považoval otázku pasívnej vecnej legitimácie žalobcu, avšak v rámci odôvodnenia napadnutého rozhodnutia túto nijako nespomenul. K uvedenej námietke odvolací súd v prvom rade uvádza, že aj v prípade, ak by súd prvej inštancie rozhodol v "rozpore" s vlastným predbežným právnym posúdením, nejednalo by sa o také procesné pochybenie, ktoré by samo o sebe mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo by ním boli porušené procesné práva žalobcu v takej intenzite, že by došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie je aj napriek predbežnému právnemu posúdeniu oprávnený pri rozhodnutí sporu aplikovať odlišný právny predpis bez toho, aby o tom oboznámil strany a dal im možnosť reagovať na nové predbežné právne posúdenie. Predbežné právne posúdenie súd totiž podáva ešte pred vykonaním dokazovania, v dôsledku ktorého sa môžu podstatne zmeniť okolnosti sporu. Ak strany nesúhlasia s konečným právnym posúdením, majú právo namietať nesprávne právne posúdenie osobitným odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP , ktorý však odvolateľ v rámci podaného odolania neuplatnil a nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie nenamietal. Odvolací súd ďalej uvádza, že v prípade, ak odvolateľ argumentuje nesprávnym procesným postupom pri predbežnom právnom posúdení, je v rámci takejto odvolacej argumentácie povinný uviesť, čo by urobil inak, ak by riadne predbežné právne posúdenie súd poskytol. Nemôže takouto vadou argumentovať bez ďalšieho, ale vždy v kontexte pre neho negatívneho dôsledku, teda v spojení s tým, čo v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia súdom nevykonal a mohol vykonať. Odvolateľ však v rámci podaného odvolania žiadnu takúto argumentáciu neuviedol a preto odvolací súd nepovažoval túto odvolaciu námietku za dôvodnú. 7. Žalobca ďalej namietal zjavný rozpor ústneho a písomného odôvodnenia rozsudku, keď súd v rámci ústneho odôvodnenia uviedol, že žalobu zamieta z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, avšak v písomnom odôvodnení sa otázkou legitimácie žalovaného vôbec nezaoberal. Ústne vyhlásené odôvodnenie rozsudku nemusí byť vždy totožné s odôvodnením v písomnom vyhotovení, neznamená to, že súd sa môže v odôvodnení písomného vyhotovenia rozsudku ľubovoľne odchýliť od odôvodnenia uvedeného ústne po vyhlásení. Ústavne súladný výklad § 219 ods. 4 C. s. p. vedie k záveru, že od súdu možno legitímne očakávať zhodu ústneho odôvodnenia a písomného odôvodnenia v kľúčových aspektoch prejednávanej veci, t. j. podstata stanoviska súdu k zásadným argumentom strany, prípadne zákonné ustanovenia, ktoré boli základom pre rozhodnutie vo veci samej, by mali byť zhodné v ústnom odôvodnení a písomnom odôvodnení (viď nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 58/2018). Odvolací súd uvádza, že ani túto odvolaciu námietku nepovažoval za dôvodnú. Zo zvukového záznamu z pojednávania konaného dňa 11.03.2022, teda pojednávania na ktorom bol napadnutý rozsudok vyhlásený je zrejmé, že súd v rámci ústneho odôvodnenia síce uviedol, že žalobu zamieta z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, avšak uviedol aj to, že dôvodom zamietnutia žaloby bola aj tá skutočnosť, že rozhodovanie vo veciach služobného pomeru príslušníkov ozbrojených síl nie je výkonom orgánu verejnej moci, čím následne argumentoval aj v rámci písomného zdôvodnenia rozsudku. Tvrdenie odvolateľa o zjavnom rozpore ústneho a písomného odôvodnenia rozsudku odvolací súd nepovažoval za správne, nakoľko ústne ako aj písomné odôvodnenie napadnutého rozsudku považoval odvolací súd za zhodné v kľúčových aspektoch prejedávanej veci, tak ako to vyžaduje vyššie uvedený nález Ústavného súdu SR. K uvedenej námietke odvolací súd okrajovo uvádza, že žaloba bola zamietnutá z dôvodu, že žalovaný ako orgán verejnej moci nezodpovedá za škodu, ktorá mala vzniknúť žalobcovi nezákonným rozhodnutí štátu, z čoho logicky vyplýva aj to, že žalovaný v tomto spore fakticky nedisponuje pasívnou vecnou legitimáciou. 8. K odvolacej námietke týkajúcej sa nevykonania všetkých žalobcom navrhnutých dôkazov odvolací súd uvádza, že význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu. Súd tak nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami sporu. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení strán. Neúplné zistenie skutkového stavu je spôsobilým odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, schopný preukázať právne významnú skutočnosť. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie síce pochybil, ak v rámci odôvodnenia rozsudku neuviedol, prečo nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy (výsluchy svedkov), avšak predmetné pochybenie odvolací sú nepovažoval za spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že žalobcom navrhnuté výsluchy svedkov odvolací súd nepovažoval za relevantné dôkazy, ktorých vykonanie by bolo potrebné pre náležité zistenie rozhodných skutočností. Nie každý nesprávny procesný postup má za následok porušenie práva na spravodlivý proces. O porušenie práva na spravodlivý proces pôjde vtedy, ak nesprávnym postupom súdu boli porušené práva sporovej strany v takej intenzite, ktorá odôvodňuje záver o tom, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Nevyhnutnosťou je ale posúdiť také pochybenie súdu v kontexte celého konania. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že žalovaný nezodpovedá za škodu; ktorá mala vzniknúť žalobcovi nezákonným rozhodnutím, za ktoré žalobca považoval personálny rozkaz; pretože rozhodovanie vo veciach služobných pomerov príslušníkov ozbrojených síl nie je výkonom verejnej moci, ktoré závery súdu žalobca v odvolaní ani nenamietal, pričom výsluch navrhnutých svedkov by na správnosti týchto záverov podľa odvolacieho súdu nič nezmenil a teda vykonanie takýchto dôkazov považoval vzhľadom na zistený skutkový stav veci za nadbytočné. 9. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalobcom uplatňované odvolacie dôvody, ktorými namietal výlučne procesný postup súdu prvej inštancie v konaní, neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane súvisiaceho výroku o náhrade trov konania, potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 10. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého v odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa obsahu spisu však žalovanému v odvolacom konaní nevznikla žiadna poplatková povinnosť a ani žiadne trovy právneho zastúpenia, je preto v súlade s čl. 17 základných princípov C.s.p., zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.februára 2018 sp. zn. 7Cdo/14/2018 uverejnené pod R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR). 11. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).