{"guid": "b83d411a-ea1c-435e-8b75-7ce46802434a:aa1ecf1a-a3cf-4b71-ac88-22c29a6b49e9", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1317215513.3", "spisova_znacka": "7CoPr/2/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7CoPr/2/2024 z 31. 7. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 31. júla 2024, sp. zn. 7CoPr/2/2024, ECLI:SK:KSBA:2024:1317215513.3", "identifikacne_cislo": "1317215513", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Nina Dubovská", "sudca_id": 1405, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-nina-dubovska-1405", "datum_vydania": "2024-07-31", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/aa1ecf1a-a3cf-4b71-ac88-22c29a6b49e9", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1317215513.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1317215513.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1317215513.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n7CoPr/2/2024\n1317215513\n31. 07. 2024\nMgr. Nina Dubovská\nECLI:SK:KSBA:2024:1317215513.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek senátu\nMgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobcu: A. B. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale\nbytom C. X, D., právne zast. Advokátska kancelária Katarína Babiaková s.r.o., so sídlom Fraňa Kráľa\n4, Brezno, IČO: 47 246 855, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom\nPribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého\npomeru a o náhradu funkčného platu, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku bývalého\nOkresného súdu Bratislava III zo dňa 16.05.2023, č.k. 7Cpr/19/2017-307, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku I. a II. p o t v r d z u j e.\nII. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti výroku III. m e n í tak, že žalovaný je povinný\nzaplatiť žalobcovi náhradu funkčného platu:\n- za mesiac september 2019 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.10.2019\ndo zaplatenia,\n- za mesiac október 2019 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.11.2019\ndo zaplatenia,\n- za mesiac november 2019 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.12.2019\ndo zaplatenia,\n- za mesiac december 2019 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.01.2020\ndo zaplatenia,\n- za mesiac január 2020 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.02.2020\ndo zaplatenia,\n- za mesiac február 2020 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.03.2020\ndo zaplatenia,\n- za mesiac marec 2020 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.04.2020\ndo zaplatenia,\n- za mesiac apríl 2020 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.05.2020\ndo zaplatenia,\n- obdobie od 01.05.2020 do 23.05.2020 vo výške 1.591,82 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne\nod 11.06.2020 do zaplatenia,\nto všetko do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.\nIII. Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie\nštátnozamestnaneckého pomeru dané žalovaným žalobcovi zo dňa 23.05.2017 je neplatné a\n\nštátnozamestnanecký pomer žalobcu naďalej trvá (výrok I.), zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi\nnáhradu funkčného platu: za obdobie od 3.7.2018 do 31.7.2018 vo výške 2.007,10 eur spolu s úrokom\nz omeškania 5% ročne od 11.8.2017 do zaplatenia, za mesiac august 2018 vo výške 2.145,50 eur spolu\ns úrokom z omeškania 5% ročne od 11.9.2018 do zaplatenia, za mesiac september 2018 vo výške\n2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.10.2018 do zaplatenia, za mesiac október\n2018 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.11.2018 do zaplatenia, za\nmesiac november 2018 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.12.2018\ndo zaplatenia, za mesiac december 2018 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne\nod 11.1.2019 do zaplatenia, za mesiac január 2019 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania\n5% ročne od 11.2.2019 do zaplatenia, za mesiac február 2019 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z\nomeškania 5% ročne od 11.3.2019 do zaplatenia, za mesiac marec 2019 vo výške 2.145,50 eur spolu\ns úrokom z omeškania 5% ročne od 11.4.2019 do zaplatenia, za mesiac apríl 2019 vo výške 2.145,50\neur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.5.2019 do zaplatenia, za mesiac máj 2019 vo výške\n2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.6.2019 do zaplatenia, za mesiac jún 2019\nvo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.7.2019 do zaplatenia, za mesiac\njúl 2019 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.8.2019 do zaplatenia a\nza mesiac august 2019 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.9.2019\ndo zaplatenia, to všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.), vo zvyšku žalobu o náhradu\nfunkčného platu zamietol (výrok III.) a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi plnú náhradu trov\nkonania (výrok IV.).\n2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 31 ods. 1 písm. a) až h) a ods. 2 a 3, § 46\nods. 1 písm. c), § 51 ods. 1 a 2, § 60 ods. 1 písm. e) a § 120 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej\nslužbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej službe“), ust. § 1 ods. 4,\n§ 120, § 79 ods. 1 a 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (ďalej len „Zákonník práce“), ust. §\n517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“) a ust. § 3\nods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho\nzákonníka (ďalej len „Nariadenie č. 87/1995“) a vecne tým, že žalobou podanou v zákonnej lehote sa\nžalobca domáhal určenia, že okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 23.05.2017,\ndané žalovaným v zmysle ust. § 46 ods. 1 písm. c), v spojení s ust. § 51 zákona o štátnej službe, je\nneplatné a štátnozamestnanecký pomer žalobcu naďalej trvá a zaplatenia náhrady funkčného platu od\nžalovaného (v zmysle zmeny žaloby zo dňa 10.08.2020) za obdobie od 24.05.2017 do 23.05.2020 vo\nvýške 2.145,50 eur brutto mesačne spolu so zákonným úrokom z omeškania 5 % ročne vždy od 11.\ndňa nasledujúceho mesiaca (deň nasledujúci po splatnosti platu). Skutkovo žalobu žalobca odôvodnil\ntým, že ako štátny zamestnanec vykonával v služobnom úrade Ministerstva vnútra Slovenskej republiky\n(ďalej len „MV SR“) od 21.09.2010 do 20.02.2011 dočasnú štátnu službu, následne odo dňa 21.02.2011\nstálu štátnu službu na štátnozamestnaneckom mieste generálny štátny radca - riaditeľ organizačného\nodboru sekcie ekonomiky MV SR (ďalej aj „Riaditeľ organizačného odboru SE MV SR“ alebo „riaditeľ\nodboru“) v odbore štátnej služby 2.027 Financie na základe Služobnej zmluvy zo dňa 18.02.2011\n(ďalej len „Služobná zmluva“). Žalovaný skončil so žalobcom štátnozamestnanecký pomer výpoveďou,\nktorú žalobca napadol na súde a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č.k. 6Cpr/4/2012-84 zo dňa\n20.10.2014 (ďalej len ako „rozsudok č.k. 6Cpr/4/2012-84“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v\nBratislave č.k. 5CoPr/2/2015-110 zo dňa 28.02.2017 (ďalej len „rozsudok č.k. 5CoPr/2/2015-110“) súd\nurčil, že výpoveď zo dňa 30.04.2012 daná žalovaným je neplatná a štátnozamestnanecký pomer so\nžalobcom naďalej trvá. Žalobca listom zo dňa 20.04.2017 vyzval žalovaného na prideľovanie práce\nv zmysle platnej Služobnej zmluvy, následne bol so žalobcom dňa 03.05.2017 vykonaný pohovor, v\nrámci ktorého žalovaný určil, aby žalobca vykonával prácu na štátnozamestnaneckom mieste vedúceho\nštátneho zamestnanca - vedúci organizačného oddelenia sekcie ekonomiky MV SR (ďalej aj „Vedúci\norganizačného oddelenia SE MV SR“ alebo „vedúci oddelenia“). Žalobca reagoval tak, že prácu na tomto\nurčenom mieste odmietol vykonávať, nakoľko uvedené miesto mu už bolo ponúknuté dňa 27.04.2012\nv súvislosti s ukončovaním služobného pomeru s odôvodnením, že štátnozamestnanecké miesto generálny štátny radca - Riaditeľ organizačného odboru SE MV už neexistuje, vyzval žalovaného,\naby so žalobcom vykonal riadny pohovor v zmysle zákona o štátnej službe, a keďže neexistuje\npôvodné štátnozamestnanecké miesto, ktoré pôvodne zastával, aby vykonal riadne ponukové konanie s\nmožnosťou prijať inú adekvátnu pozíciu alebo zvoliť možnosť skončiť služobný pomer. Žalovaný trval na\ntom, aby žalobca nastúpil na štátnozamestnanecké miesto vedúceho štátneho zamestnanca - vedúceho\noddelenia. V nasledujúcich dňoch bolo žalobcovi opakovane doručené oznámenie o neprítomnosti v\npráci, na čo žalobca reagoval listami, v ktorých zopakoval žalovanému svoje stanovisko. Žalovaný\n\nnásledne doručil žalobcovi okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 23.05.2017 z\ndôvodu závažného porušenia služobnej disciplíny, ktoré malo spočívať v neospravedlnenej absencii\nv práci. Žalobca považoval okamžité skončenie jeho štátnozamestnaneckého pomeru za neplatné z\ndôvodu, že sa dožadoval prideľovania služobných úloh prináležiacich štátnozamestnaneckému miestu\nv zmysle platnej Služobnej zmluvy, pričom žalovaný žiadal, aby žalobca vykonával úlohy prináležiace\ninému služobnému miestu označenému ako vedúci štátny zamestnanec - Vedúci organizačného\noddelenia SE MV SR. Žalobca namietal, že zmenu funkcie bez súhlasu žalobcu zákon o štátnej službe\nnepripúšťa, preto ak žalovaný neprideľoval žalobcovi úlohy v zmysle jeho Služobnej zmluvy, nemožno\njeho absenciu v služobnom úrade hodnotiť ako neospravedlnenú, nakoľko ide o prekážku v práci na\nstrane žalovaného (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 4Cdo\n67/96 zo dňa 30.09.1996). Žalovaný mal za to, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru bolo\nplatné, keď na osobnom pohovore dňa 03.05.2017 bolo žalobcovi oznámené, že Personálnym rozkazom\nč. 413/2012 zo dňa 26.04.2012 (ďalej len ako „Personálny rozkaz č. 413/2012“) bolo rozhodnuté o\norganizačných a systematizačných zmenách a žalobca bol vyzvaný, aby dňa 04.05.2017 nastúpil do\npráce ako Vedúci oddelenia SE MV SR a vykonával činnosti, ktoré mu vyplývajú z opisu činnosti štátnozamestnaneckého miesta. Napriek tomu žalobca nenastúpil dňa 04.05.2017 do práce na výkon štátnej\nslužby, preto bol viackrát vyzvaný služobným úradom, aby nastúpil na výkon štátnej služby, čo nespravil.\nOkamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 23.05.2017 bolo žalobcovi doručené dňa\n29.05.2017. Žalovaný mal za to, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru bolo vykonané v súlade\nso zákonom o štátnej službe (§ 46 ods. 1 písm. c), § 51 ods. 1 a 2 zákona o štátnej službe, § 70\na § 74 Zákonníka práce). V súvislosti s rozsudkom č.k. 6Cpr/4/2012-84 žalovaný poukázal na listinu\noznačenú ako „Prehľad zmien v tabuľke zloženia a počtov“ k Personálnemu rozkazu č. 413/202 a na to,\nže ID funkcie riaditeľ odboru a ID funkcie vedúci oddelenia je totožné (ID 2524), čo podľa žalovaného\npreukazovalo, že ide o rovnaké štátnozamestnanecké miesto.\n3. Súd prvej inštancie svoje (v poradí druhé) rozhodnutie odôvodnil poukazujúc na to, že na odvolanie\nžalobcu Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 13.10.2022, č.k. 7CoPr/1/2021-267 rozsudok súdu\nprvej inštancie zo dňa 16.10.2020, č.k. 7Cpr/19/2017-200 (v poradí prvý), ktorým žalobu ako nedôvodnú\nzamietol (a vyhodnotil okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru dané žalovaným žalobcovi\nzo dňa 23.05.2017 ako platné) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zhrnul\nargumentáciu odvolacieho súdu o tom, že pre posúdenie v konaní podstatnej skutočnosti ohľadne\ntoho, či v prípade funkcie „Vedúceho organizačného oddelenia SE MV SR“ a „Riaditeľa organizačného\nodboru SE MV SR“ ide o totožné štátnozamestnanecké miesto, je podstatné zvažovať nastolené kritéria\n(okrem opisu činností štátnozamestnaneckého miesta aj vzťahy podriadenosti a nadriadenosti, počet\nriadených pracovníkov alebo podriadených útvarov a výšku funkčného platu), že je potrebné vyhodnotiť\na zohľadniť aj tú argumentáciu žalobcu, že (s poukazom na Personálny rozkaz č. 413/2012, jeho\nPrílohu označenú ako „Prehľad zmien v tabuľke zloženia a počtov“) napriek rovnakému ID funkcie,\nsú rôzne kódy funkcie, klasifikácia zamestnaní, výška príplatku za riadenie (PR), výška funkčného\nplatu, ako aj stupeň úrovne riadenia (podľa Nariadenia MV SR o organizačnom poriadku MV SR\nč. 39/2015). Uviedol, že v zrušujúcom uznesení odvolací súd poukázal na to, že z rozsudku č.k.\n6Cpr/4/2012-84 v spojení s rozsudkom č.k. 5CoPr/2/2015-110 vyplýva, že Personálnym rozkazom č.\n413/2012 boli dňom 01.05.2012 vykonané organizačné a systematizačné zmeny v tabuľke zloženia\na počtov SE žalovaného, došlo k zmene názvu organizačného odboru na organizačné oddelenie,\npričom sa nezmenil (neznížil) počet miest v SE, čím nebol splnený hmotnoprávny predpoklad pre\nplatné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu u žalovaného z dôvodu jeho nadbytočnosti.\nUvedený záver citovaných rozhodnutí podľa odvolacieho súdu neznamená ale bez ďalšieho to, čo\ndovodzoval žalovaný a súd prvej inštancie v prvom rozhodnutí, že Personálny rozkaz č. 413/2012\nnebol v časti SE MV SR takým rozhodnutím o organizačných zmenách, ktoré by malo sledovať zmenu\norganizačnej štruktúry a že došlo iba k zmene označenia (názvu) organizačného útvaru, ktorý žalobca\nriadil, teda len o formálnu zmenu, ktorá nemôže (nemohla) mať vplyv na hmotnoprávne postavenie strán.\nOdvolací súd doplnil, že vo vzťahu k uvedenému, s poukazom na závery rozsudku č.k. 6Cpr/4/2012-84\nv spojení s rozsudkom č.k. 5CoPr/2/2015-110, bolo potrebné posúdiť dôvodnosť argumentácie žalobcu\nspočívajúcu v tom, že rozhodnutia nekonštatujú, že o organizačnú zmenu nejde a že ani nevyvodili, či\ndošlo k nejakým (obsahovým) zmenám a k akým ohľadom (starého) štátnozamestnaneckého miesta\n„Riaditeľa organizačného odboru SE MV SR“ a nového štátnozamestnaneckého miesta „Vedúceho\norganizačného oddelenia SE MV SR“, ale len konštatujú, že nejde o takú organizačnú zmenu,\nktorá by naplnila hmotnoprávnu podmienku a zakladala (hmotnoprávny) predpoklad a možnosť\nskončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu výpoveďou pre nadbytočnosť. Odvolací súd zhrnul,\n\nže v závislosti od záveru či došlo alebo nedošlo k organizačnej zmene a či ide alebo nejde o\ntotožné štátnozamestnanecké miesta, bude potrebné posúdiť, či v danom prípade ide o takú zmenu\nštátnozamestnaneckého pomeru založeného Služobnou zmluvou „zmenou funkcie“, ktorá vyžaduje\nzmenu Služobnej zmluvy formou obojstrannej dohody zmluvných strán o zmene Služobnej zmluvy (§\n31 ods. 1 a 2 zákona o štátnej službe) alebo je prípustná jednostranná zmena Služobnej zmluvy (§ 31\nods. 3 zákona o štátnej službe) v časti „štátnozamestnanecké miesto“, so zohľadnením ust. § 31 ods.\n3 zákona o štátnej službe.\n4. V nadväznosti na uvedené dospel súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania z\nporovnania opisu štátnozamestnaneckého miesta „Riaditeľ organizačného odboru SE MV SR“ zo dňa\n18.02.2011 a štátnozamestnaneckého miesta „Vedúci organizačného oddelenia SE MV SR“ zo dňa\n02.05.2017 k tomu, že majú takmer identicky formulovanú najnáročnejšiu činnosť a opis činností, ktoré\nzamestnanec v rámci tejto najnáročnejšej činnosti vykonáva, iba s tým rozdielom, že riaditeľ odboru riadi\nodbor a vedúci oddelenia riadi oddelenie. Obe funkcie majú inak rovnaké organizačné začlenenie (SE\nMV), platovú triedu (11) a osobitné kvalifikačné predpoklady (bez požiadavky znalosti cudzieho jazyka,\nstupeň D na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami). Pokiaľ ide o kvalifikačné predpoklady,\nu oboch sa vyžadovalo VŠ vzdelanie 2. stupňa, u vedúceho oddelenia nebol určený odbor vzdelania,\nu riaditeľa odboru bol odbor určený (ekonómia, právo). Z návrhu na úpravu funkčného zaradenia alebo\nplatových náležitosti pre žalobcu na nové zaradenie zo dňa 02.05.2017 vyplynul rozdielny príplatok za\nriadenie (119,50 eur oproti 110 eur), príplatok za vedenie SVM a starostlivosť o SVM (20 eur oproti\n0 eur) a rozdielna náhrada za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie krízovej situácie\n(34,50 eur oproti 0 eur). Z rozsudku č.k. 6Cpr/4/2012-84, v spojení s rozsudkom č.k. 5CoPr/2/2015-110\nsúd prvej inštancie dovodil, že Personálnym rozkazom č. 413/2012 boli dňom 01.05.2012 vykonané\norganizačné a systematizačné zmeny, hoci sa neznížil počet miest v SE, čo ale neznamená, že nešlo\no také rozhodnutie o organizačných zmenách, ktoré nemá vplyv na hmotnoprávne postavenie strán a\nže k zmene štátnozamestnaneckého pomeru môže dôjsť jednostranne služobným úradom len ak to\nustanovuje zákon o štátnej službe (§ 31 ods. 3). Súd prvej inštancie uzavrel, že keďže žalovaný nemohol\njednostranne a bez dohody so žalobcom, rozhodnúť o zmene štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu\nz pôvodného miesta „riaditeľa odboru“ na nové štátnozamestnanecké miesto „vedúceho oddelenia“,\nmá takýto záver nepochybne vplyv na hodnotenie závažnosti porušenia služobnej disciplíny, keď\nžalobca nenastúpenie na výkon štátnej služby odôvodňoval práve tým, že ponúknuté miesto Vedúceho\norganizačného oddelenia SE MV SR neprijíma, nakoľko toto miesto nie je totožné s miestom Riaditeľa\norganizačného odboru SE MV SR, ktoré pôvodne zastával. Ak štátnozamestnanecké miesto žalobcu\nbolo zrušené, mal žalovaný vykonať pohovor, ktorého sa žalobca opakovane dovolával, v rámci ktorého\nmu mal ponúknuť iné vhodné štátnozamestnanecké miesto a ak žalobca miesto vedúceho oddelenia\nneprijal, mohol s ním žalovaný skončiť služobný pomer výpoveďou v zmysle ust. § 47 písm. b) zákona o\nštátnej službe. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca sa nedopustil vytýkaného závažného porušenia\nslužobnej disciplíny, preto je okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru neplatné, pretože\nna strane žalobcu (pozn. odvolacieho súdu: súd prvej inštancie chybou v písaní uvádza „žalovaného“)\nexistovala prekážka, ktorá ospravedlňovala nenastúpenie do výkonu štátnej služby.\n5. V rámci posúdenia nároku žalobcu na náhradu funkčného platu uviedol súd prvej inštancie, že žalobca\noznámil žalovanému, že považuje okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru za neplatné\na trvá na ďalšom zamestnávaní v pôvodnej funkcii až v žalobe, ktorá bola žalovanému doručená dňa\n03.07.2018. Náhradu funkčného platu si žalobca uplatnil odo dňa 24.05.2017 (odo dňa nasledujúceho\npo okamžitom skončení štátnozamestnaneckého pomeru) a žalovaný pre prípad neplatnosti okamžitého\nskončenia štátnozamestnaneckého pomeru žiadal, aby žalobcovi nebola priznaná náhrada mzdy za\nčas presahujúci 12 mesiacov, pričom s poukazom na ust. § 55 zákona o štátnej službe navrhol\nvykonať dokazovanie za účelom zistenia, či žalobca vykonával prácu alebo bol PN v čase, za ktorý\npožaduje náhradu mzdy, a to dopytom na Sociálnu poisťovňu a túto skutočnosť zohľadniť a náhradu\nžalobcovi znížiť o všetky prípadné vyplatené príjmy a dávky. Z údajov Sociálne poisťovne vyplynulo,\nže žalobca bol zamestnaný na dohodu o pracovnej činnosti v období od 08.07.2019 do 31.12.2019\na žalobca potvrdil, že nemal iné zamestnania v období, za ktoré žiadal náhradu funkčného platu. Z\noznámenia o výške a zložení funkčného platu zo dňa 02.05.2017 vyplynulo, že žalobca mal funkčný\nplat spolu 2.145,50 eur (tarifný plat 1.120 eur, príplatok za riadenie 110 eur a osobný príplatok 915,50\neur). Pri posúdení náhrady funkčného platu súd prvej inštancie prihliadal na všetky funkcie, ktoré má\nnáhrada mzdy podľa ustálenej judikatúry (najmä rozhodnutie NS SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo\n157/2010) plniť - satisfakčnú, reparačnú a sociálnu, vzal do úvahy skutočnosť, že žalobca nebol ochotný\n\nvykonávať štátnu službu v postavení vedúceho oddelenia, ktoré bolo vlastne identické s jeho pôvodným\npostavením riaditeľa odboru, preto považoval za primeranú a za spravodlivú náhradu funkčného platu\nza obdobie do 31.08.2019, t.j. obdobie necelých 14 mesiacov. Za čas od 24.05.2017 do 02.07.2018 a\nod 01.09.2019 do 23.05.2020 nebola žalobcovi náhrada funkčného platu priznaná a súd prvej inštancie\nv tejto časti žalobu zamietol. Pri priznaní úroku z omeškania súd prvej inštancie vychádzal z aktuálneho\nrozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. III. ÚS 460/2017 zo dňa\n04.07.2017 a priznal žalobcovi úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po splatnosti mesačnej mzdy,\nt.j. vždy od 11. dňa nasledujúceho mesiaca. Podľa ust. § 232 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného\nsporového poriadku (ďalej len „CSP“) žalovaný žiadal o dlhšiu lehotu splatnosti s odôvodnením, že\nnáhrada mzdy sa skladá z viacerých zložiek (povinné odvody, zdravotné poistenie, úhrada dane), ktoré\nsa poukazujú rôznym inštitúciám a vzhľadom na opodstatnenosť žiadosti žalovaného, určil súd prvej\ninštancie žalovanému dlhšiu lehotu na splnenie povinnosti.\n6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobca\nmal vo veci úspech v základe sporu o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, v časti\no zaplatenie náhrady funkčného platu bol úspešný len čiastočne, ale rozhodnutie o znížení náhrady\nzáviselo od úvahy súdu, preto vyhodnotil úspech žalobcu ako úplný a priznal žalobcovi voči žalovanému\nnárok na plnú náhradu trov konania; o výške náhrady súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku\nsamostatným uznesením.\n7. Proti rozhodnutiu vo výrokoch II. a III. podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa\nust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil\nstrane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na\nspravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie\nvo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým\nzisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K\nnepriznaniu náhrady mzdy namietal rozpornosť odôvodnenia rozsudku súdom prvej inštancie, ak na\njednej strane konštatoval, že žalovaný nemohol jednostranne a bez dohody so žalobcom rozhodnúť\no zmene štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu z pôvodného miesta riaditeľa odboru na nové\nštátnozamestnanecké miesto vedúceho oddelenia a zároveň pri posúdení náhrady funkčného platu\nvzal do úvahy, že žalobca nebol ochotný vykonávať štátnu službu v postavení vedúceho oddelenia,\nktoré bolo vlastne identické s jeho pôvodným postavením riaditeľa odboru. Žalobca svoj záujem\no prácu u žalovaného od začiatku vzájomných súdnych sporov (od r. 2012) rôznym spôsobom\ndeklaroval (aj nastúpením do služobného pomeru po ukončení prvého súdneho sporu na základe výzvy\nžalovaného a domáhaním sa zaradenia na štátnozamestnanecké miesto dohodnuté v Služobnej zmluve\na prideľovania služobných úloh, ktoré budú v súlade so zaradením na štátnozamestnanecké miesto\ndohodnuté v Služobnej zmluve), neodmietol chodiť do práce, odmietol len vykonávať služobné úlohy na\nštátnozamestnaneckom mieste, na ktorom sa so žalobcom nedohodol. Súd prvej inštancie tak na jednej\nstrane rozhodol, že žalobca má pravdu v tom, že bol žalovaným zaradený na štátnozamestnanecké\nmiesto vedúceho oddelenia svojvoľne a v rozpore so zákonom bolo od neho požadované plnenie\núloh na tomto štátnozamestnaneckom mieste, na druhej strane práve odmietnutie vykonávania úloh\nprideľovaných mu v rozpore so zákonom a s jeho Služobnou zmluvou považuje za dôkaz o tom, že\no prácu u žalovaného v skutočnosti nemal záujem. S poukazom na ust. § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka\npráce uviedol žalobca, že náhrada nemá charakter ekvivalentu mzdy/platu, ktorú si zamestnanec\nnemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal, že\nnáhrada funkčného platu má podľa ustálenej judikatúry plniť satisfakčnú, reparačnú a sociálnu funkciu\n(rozhodnutie NS SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 157/2010) vo vzťahu k zamestnancovi, ale\npredovšetkým aj sankčnú povinnosť voči zamestnávateľovi. Žalobca nevidel žiadny dôvod ani dôkaz\nvo vzťahu k tomu, prečo mu súdom prvej inštancie náhrada funkčného platu nebola priznaná až do\nvýšky dovolenej zákonom t.j. do výšky 36 priemerných mesačných miezd. Žalobca dal do pozornosti\nrozhodnutie Krajského súdu Nitra zo dňa 26.09.2019 sp. zn. 9CoPr/4/2019, z ktorého dovodil, že\nžalovaný nepredložil žiadne dôkazy o dôvodoch, prečo by sa žalobcovi náhrada funkčného platu na\nzáklade ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce mala znížiť alebo dokonca nepriznať, pričom dôkazné bremeno\npreukázať podmienky pre takéto rozhodnutie o znížení alebo nepriznaní zaťažujú zamestnávateľa\n(žalovaného) a že súd prvej inštancie nekonal v intenciách vyššie uvedenej súdnej praxe, nakoľko sám\nsvojvoľne rozhodol o nepriznaní funkčného platu za čas presahujúci 12 mesiacov, a to bez akýchkoľvek\ndôkazov predložených zo strany žalovaného len na základe svojich mylných úvah. Žalobca podotkol\ns poukazom na ust. § 318 písm. b) CSP, že súd má za účelom uplatnenia a bránenia všetkých\n\npráv zamestnanca poučiť ho o možnosti zmeny petitu žaloby a jeho rozšírenia o tie nároky, na ktoré\nzamestnanec pri podávaní žaloby nemyslel, resp. o nich nemal vedomosť, o to viac, ak žaloba bola\npodaná už v r. 2017 a súdu prvej inštancie trvalo viac ako rok, pokiaľ ju doručil žalovanému. Z\nkonzistentného vystupovania žalobcu a jeho písomných podaní bolo podľa žalobcu bezpochyby zrejmé,\nže si žalobca vo svojej žalobe zo dňa 24.07.2017 od začiatku súdneho sporu uplatňoval maximálnu\nmožnú zákonom dovolenú náhradu mzdy resp. funkčného platu vo výške 36 priemerných miezd spolu\ns príslušenstvom tak, ako to predpokladá ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce a nerozumie, prečo súd\nprvej inštancie jeho žiadosti o náhradu funkčného platu za celé zákonom dovolené obdobie nevyhovel.\nNa základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd potvrdil rozsudok v rozsahu výroku I. a IV. a\nzároveň zmenil rozsudok v rozsahu výroku II. a III. tak, že žalobcovi prizná náhradu funkčného platu\ns príslušenstvom v maximálnom možnom zákonom pripustenom rozsahu 36 mesiacov za obdobie od\n03.07.2018 do júla 2021, vrátane.\n8. Žalovaný k odvolaniu žalobcu uviedol, že pokiaľ žalobca rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje\nza zmätočné, schizofrenické a nestotožňuje sa s tým, že mu nebola priznaná náhrady mzdy za obdobie\n36 mesiacov, odkázal žalovaný na ním podané odvolanie, kde podrobne špecifikoval svoje námietky a\nna ktorom podaní v celom rozsahu trvá. Žalovaný mal za to, že nepriznanie náhrady mzdy žalobcovi\nza obdobie presahujúce 12 mesiacov je správne a súladné so zákonom, výrok III. napadnutého\nrozsudku považuje za správny, nakoľko v konaní boli preukázané dôvody, na základe ktorých príslušné\nustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov umožňujú súdu takto rozhodnúť a tieto boli\nriadne uplatnené a primerané. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej\ninštancie vo výroku I., II. a IV. zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol.\n9. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného viac nevyjadril.\n10. Proti rozhodnutiu vo výrokoch I., II. a IV. podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa\nust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov\nk nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci. Žalovaný sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o tom, že z rozsudku\nč.k. 6Cpr/4/2012-84, v spojení s rozsudkom č.k. 5CoPr/2/2015-110 vyplýva, že Personálnym rozkazom\nč. 413/2012 boli dňom 01.05.2012 vykonané organizačné a systematizačné zmeny, hoci sa neznížil\npočet miest v SE, čo neznamená, že nešlo o také rozhodnutie o organizačných zmenách, ktoré nemá\nvplyv na hmotnoprávne postavenie strán, že k zmene štátnozamestnaneckého pomeru môže dôjsť\njednostranne služobným úradom len ak to ustanovuje zákon o štátnej službe (§ 31 ods. 3) a že ak\nštátnozamestnanecké miesto žalobcu bolo zrušené, mal žalovaný vykonať pohovor, ktorého sa žalobca\nopakovane dovolával, v rámci ktorého mu mal ponúknuť iné vhodné štátnozamestnanecké miesto, a ak\nžalobca miesto vedúceho oddelenia neprijal, mohol s ním žalovaný skončiť služobný pomer výpoveďou\nv zmysle ust. § 47 písm. b) zákona o štátnej službe. Zdôraznil, že rozsudkom č.k. 6Cpr/4/2012-84 súd\nurčil, že výpoveď daná žalovaným je neplatná a štátnozamestnanecký pomer žalobcu naďalej trvá,\nnásledne rozsudok č.k. 5CoPr/2/2015-110 potvrdil rozsudok č.k. 6Cpr/4/2012-84 a v odôvodnení uviedol:\n„predmetným personálnym rozkazom č. 413 prišlo len k zmene názvu organizačného odboru a nie k\nzmene počtu miest zamestnancov v trvalom zamestnaneckom pomere...“, z čoho podľa žalovaného\nvyplýva, že citovaný Personálny rozkaz č. 413/2012 nebol v časti sekcie ekonomiky (SE) takým\nrozhodnutím o organizačných zmenách, ktoré by malo sledovať zmenu organizačnej štruktúry, teda\ndošlo iba k zmene označenia organizačného útvaru, ktorý žalobca riadil, nie k jeho zrušeniu, teda že\nfunkcia žalobcu nebola zrušená, ale došlo len k zmene jej názvu. Žalovaný uviedol, že za účelom\nnaplnenia citovaných súdnych rozhodnutí uskutočnil so žalobcom osobný pohovor, z ktorého vyplynulo,\nže žalobca bol na uvedenom osobnom pohovore oboznámený s tým, že jeho štátnozamestnanecký\npomer na základe rozsudku naďalej trvá, so zmenou názvu organizačného útvaru na organizačné\noddelenie SE MV SR, so zmenou názvu funkcie na vedúceho zamestnanca organizačného oddelenia\nSE MV SR, s oznámením o výške a zložení funkčného platu štátneho zamestnanca (č. SPOUPO4-2017/000325-791 z 02.05.2017, s účinnosťou od 19.04.2017 a č. SPOU-PO4-2017/000325-792\nz 02.05.2017, s účinnosťou od 03.05.2017) a s opisom činnosti štátnozamestnaneckého miesta (č.\nSPOU-PO4-2017/000358-057 z 02.05.2017 s účinnosťou od 03.05.2017). Z úradného záznamu zo dňa\n03.05.2017 vyplýva aj to, že žalobca bol vyzvaný, aby dňa 04.05.2017 nastúpil do práce ako vedúci\noddelenia SE MV SR a vykonával činnosti, ktoré mu vyplývajú z opisu činnosti štátnozamestnaneckého\nmiesta. Na pohovore si žalobca listiny prečítal, ale odmietol ich prevziať. Následne bol žalobca\npísomne aj elektronicky niekoľkokrát vyzvaný služobným úradom MV SR, aby nastúpil na výkon\n\nštátnej služby, no napriek niekoľkým žiadostiam o bezodkladný nástup, žalobca odmietol nastúpiť\nna výkon štátnej služby, nemohli mu byť ukladané služobné úlohy, žalobca svoju neprítomnosť na\npracovisku riadne neodôvodnil, a z tohto dôvodu služobný úrad MV SR vyhodnotil jeho neprítomnosť\nako neospravedlnenú. Žalovaný zopakoval, že podľa rozsudku č.k. 5CoPr/2/2015-110 sa nejednalo\no organizačnú zmenu, preto služobný úrad nemohol vykonať so žalobcom personálny pohovor, ktorý\nnasleduje v súvislosti s organizačnou zmenou, pretože zmena názvu organizačného útvaru neznamená,\nže je organizačnou zmenou a na základe uvedeného nebolo potrebné realizovať personálny pohovor\ns ponukovou povinnosťou. Zmenou štátnozamestnaneckého pomeru založeného služobnou zmluvou\npodľa ust. § 31 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe účinného do 31.05.2017, je zmena funkcie\na z ods. 3 citovaného ustanovenia vyplýva, že k zmene štátnozamestnaneckého pomeru môže dôjsť\njednostranne služobným úradom, pričom služobný úrad je povinný zmenu štátnozamestnaneckého\npomeru oznámiť štátnemu zamestnancovi písomne. Písomné oznámenie (označené ako „organizačné\na systemizačné zmeny“) zo dňa 03.05.2017 bolo podľa žalovaného dodatkom k Služobnej zmluve.\nS poukazom na povinnosti štátneho zamestnanca podľa ust. § 60 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej\nslužbe a Nariadenie vedúcej služobného úradu MV SR č. 23/2013 o služobnom poriadku štátnych\nzamestnancov v služobnom úrade Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v znení neskorších dodatkov\n(ďalej ako „Nariadenie č. 23/2013“) sa neospravedlnená neprítomnosť na pracovisku v zmysle čl. 21\nods. 3 písm. g) Nariadenia č. 23/2013 považuje za závažné porušenie služobnej disciplíny; ak štátny\nzamestnanec poruší služobnú disciplínu, priamo nadriadený vedúci zamestnanec ho na túto skutočnosť\npísomne upozorní - na neospravedlnenú neprítomnosť na pracovisku bol žalobca upozornený listom zo\ndňa 12.05.2017. Žalobca mal nastúpiť na výkon štátnej služby dňa 04.05.2017, závažne však porušil\nslužobnú disciplínu, pretože bez riadneho ospravedlnenia svojej neprítomnosti nenastúpil v dňoch\n05.05.2017, 09.05.2017, 10.05.2017, 11.05.2017, 12.05.2017, 15.05.2017, 16.05.2017, 17.05.2017,\n18.05.2017, 19.05.2017 a 22.05.2017 na vykonávanie štátnej služby v služobnom úrade, neplnil si\nslužobné úlohy osobne, riadne a včas, ktorým svojím konaním porušil povinnosti štátneho zamestnanca\npodľa ust. § 60 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe a podľa čl. 21 ods. 3 písm. g) Nariadenia č.\n23/2013. Listom zo dňa 23.05.2017 služobný úrad v súlade s ust. § 46 ods. 1 písm. c) v spojení s ust. §\n51 zákona o štátnej službe okamžite skončil štátnozamestnanecký pomer žalobcu; okamžité skončenie\nštátnozamestnaneckého pomeru bolo doručené žalobcovi dňa 29.05.2017 a bolo vopred prerokované\nso zástupcami zamestnancov na základe žiadosti o prerokovanie zo dňa 22.05.2017. Žalovaný tak\nmal za to, že preukázal, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom bolo vykonané v\nsúlade s príslušnými právnymi predpismi. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi\naj zákonné úroky z omeškania, s čím sa nestotožnil a poukázal na subsidiárnu pôsobnosť všeobecnej\nčasti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k prvej časti Zákonníka práce (§ 1 ods. 4), z čoho je zrejmé,\nže na pracovnoprávne vzťahy sa nevzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce úroky z\nomeškania v jeho ôsmej časti, teda že žalobca požaduje úroky z omeškania v rozpore so zákonom.\nNamietal, že priznanie úrokov z omeškania sa viaže na právoplatné rozhodnutie súdu a nie je tak možné\nurčiť, že zamestnávateľ je v omeškaní skôr a poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I\nzo dňa 10.10.2016, sp. zn. 11Cpr/7/2013, Okresného súdu Bratislava I zo dňa 07.12.2018, sp. zn.\n6Cpr/4/2012 (v právnej veci žalobcu) a rozhodnutie ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 494/2013. V prípade, ak by\nmal súd za to, že priznanie úroku z omeškania je dôvodné, žalovaný namietal priznanie výšky úrokov\nz omeškania zo sumy hrubej mzdy žalobcu, nakoľko žalobca by osobne celou takto vyplatenou mzdou\nnemohol disponovať ani v prípade, ak by mu bola vyplácaná v bežnom pracovnom pomere. Žalovaný\nžiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku I., II. a IV. zmenil a žalobu v celom rozsahu\nzamietol a ak dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná a zmení výroky I. a II. napadnutého rozsudku,\npotom je výrok IV. napadnutého rozsudku (závislý výrok o trovách konania) potrebné rovnako zmeniť.\n11. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.\n12. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a §\n378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo\no prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si\nnevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu bolo podané čiastočne\ndôvodne a odvolanie žalovaného nebolo podané dôvodne.\n13. Pre vylúčenie pochybností, odvolací súd uvádza, že\n(i) žalobca síce smeruje formálne svoje odvolanie voči výrokom II. (vyhovujúcemu v časti nároku na\nnáhradu funkčného platu) a výroku III. (zamietajúcemu v časti nároku na náhradu funkčného platu), z\n\nobsahu podaného odvolania je ale zrejmé, že odvolacou argumentáciou napáda len zamietajúci výrok\nIII. (ktorým súd prvej inštancie zamietol nárok žalobcu na náhradu funkčného platu za čas od 24.05.2017\ndo 02.07.2018 a od 01.09.2019 do 23.05.2020), a zároveň\n(ii) vychádzajúc z odvolacieho návrhu žalobcu, ktorým žiada rozsudok zmeniť a žalobcovi priznať\nnáhradu funkčného platu s príslušenstvom v maximálnom možnom zákonom pripustenom rozsahu 36\nmesiacov za obdobie od 03.07.2018 do júla 2021, vrátane, je potrebné dovodiť, že zamietajúci výrok\nIII. v časti, ktorým bol zamietnutý nárok žalobcu na náhradu funkčného platu za obdobie od 24.05.2017\ndo 02.07.2018 nebol napadnutý odvolaním žalobcu, preto nebol predmetom odvolacieho prieskumu a v\ntejto časti zamietajúci výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť.\n14. Podľa ust. § 31 ods. 1 zákona o štátnej službe (účinného do 01.06.2017), zmena\nštátnozamestnaneckého pomeru založeného služobnou zmluvou je\na) zmena funkcie,\nb) zmena odboru štátnej služby,\nc) zmena opisu činností štátnozamestnaneckého miesta\nd) zmena najnáročnejšej činnosti uvedenej v služobnej zmluve,\ne) zmena služobného úradu,\nf) zmena sídla služobného úradu,\ng) zmena pravidelného miesta vykonávania štátnej služby,\nh) zmena dĺžky týždenného služobného času dohodou,\ni) zaradenie štátneho zamestnanca mimo činnej štátnej služby.\n15. Podľa ust. § 31 ods. 2 zákona o štátnej službe, k zmene štátnozamestnaneckého pomeru podľa\nodseku 1 písm. a) až h) môže dôjsť dohodou medzi štátnym zamestnancom a služobným úradom vo\nforme písomného dodatku k služobnej zmluve.\n16. Podľa ust. § 31 ods. 3 zákona o štátnej službe, k zmene štátnozamestnaneckého pomeru podľa\nodseku 1 môže dôjsť jednostranne služobným úradom, len ak to ustanovuje tento zákon. Služobný\núrad je povinný zmenu štátnozamestnaneckého pomeru oznámiť štátnemu zamestnancovi písomne.\nPísomné oznámenie o zmene štátnozamestnaneckého pomeru je dodatkom k služobnej zmluve.\n17. Podľa ust. § 51 ods. 1 prvá veta zákona o štátnej službe, služobný úrad môže okamžite skončiť\nštátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca, ak štátny zamestnanec porušil závažne služobnú\ndisciplínu.\n18. Podľa ust. § 120 zákona o štátnej službe, na štátnozamestnanecké vzťahy sa primerane použijú\nustanovenia § 10, § 11a ods. 1, § 12, § 13 ods. 4 a 7, § 15, § 16, § 17 ods. 1 a 3, § 19, § 20, § 32 až\n41, § 49 ods. 1 až 3 a 5, § 52, § 55 ods. 2 písm. c) až f), § 60, § 61 ods. 1, 2 a 4, § 63 ods. 4 až 6, §\n64 ods. 1 a 2, § 67, § 69, § 70, § 72, § 74, § 75 ods. 3 a 4, § 76 ods. 3, 4 a 6, § 77 až 80, § 84 ods. 3\na 4, § 85 ods. 2 až 6, 8 a 9, § 85a, § 86 až 95, § 96 ods. 1, 2, 4, 6 a 7, § 96a, § 96b, § 97 ods. 1 až 11,\n§ 98 až 102, § 104, § 104a, § 105 až 114, § 116 ods. 2 a 3, § 117, § 129 až 132, § 136 až 139, § 141,\n§ 142, § 143, § 144, § 144a, § 145 až 148, § 150, § 151, § 152 ods. 1, 2, 4 až 8, § 156, § 157 ods. 3, §\n158 až 160, § 161 ods. 1, § 164 až 170, § 177 až 185, § 187 až 189, § 191 ods. 2 až 4, § 192 až 198,\n§ 217 až 222, § 230 až 236 a § 240 Zákonníka práce.\n19. Podľa ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď\nalebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec\noznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa\nnekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať,\naby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu\nmzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil\nzamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní\npokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.\n20. Podľa ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť\nnáhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť\nmzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci\n\n12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36\nmesiacov.\n21. Podľa ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa\nna právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.\n22. Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP (súd\nprvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), odvolací súd uvádza, že tento\nodvolací dôvod je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a k jeho\nnaplneniu by došlo, ak by súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou, resp. Dohovorom garantovaných\npráv odvolateľa, čím by mu bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami,\nktoré mu zákon (CSP) priznáva. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1\nÚstavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri\njeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej\nrepubliky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením Ústavou\nzaručeného práva na súdnu ochranu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/1994). Pojem „procesný\npostup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach NS SR tak, že sa ním rozumie len faktická,\nvydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra\nprejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení\na mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015,\n5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký\npostup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu\na obranu jej práv a záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude\nznamenať nespravodlivý súdny proces. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj\nna faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný\npriebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného\nnároku.\n23. V podanom odvolaní žalobca uplatnil aj odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP majúc\nza to že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací\ndôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod\nostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie\nvo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to\ntak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej realizácie v širšom než\nzákonom predpokladanom rozsahu – pozri aj § 160 CSP a komentár k tomuto ustanoveniu), pochybenia\nvo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu\nuvedeného v článku 16 ods. 2 CSP, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť\nvýpoveď), porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (pozri § 193 CSP) alebo posúdenie predbežnej\notázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (pozri § 194 ods. 2 CSP).\n24. K odvolateľmi uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (t.j. že súd\nprvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací\nsúd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové\nzistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú\nv podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným\ndôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že\nsúd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli,\nani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými\ndôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.\n25. Vo vzťahu k námietkam, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam považuje odvolací súd za potrebné poukázať na uznesenie NS SR zo dňa\n23.11.2010, sp. zn. 5Cdo 218/2010, v zmysle ktorého: „Obsah práva na spravodlivý súdny proces\nnespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho\nuplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.\n\nDo práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil\ns jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý\nsúdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,\nteda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania\nvyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním\nnavrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali\nalebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,\nII. ÚS 251/03)“.\n26. K námietke odvolateľov, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom\nprávnom posúdení veci a je daný odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods.1 písm. h) CSP, treba uviesť, že\nprávnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje\nkonkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu\npri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak\nsúd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale\ninterpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n27. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného (v zásade totožným s argumentáciou pred\nsúdom prvej inštancie), s ktorými sa odvolací súd vysporiadal už v uznesení č.k. 7CoPr/1/2021-267\nzo dňa 13.10.2022 (ktorým prvý rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 7Cpr/19/2017-200 zo dňa\n16.10.2020, ktorým žalobu ako nedôvodnú zamietol z dôvodu, že vyhodnotil okamžité skončenie\nštátnozamestnaneckého pomeru dané žalovaným žalobcovi zo dňa 23.05.2017 ako platné, zrušil a vec\nvrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie), odvolací súd konštatuje, že nemá dôvod sa od právnych\nzáverov vyslovených v citovanom uznesení odchýliť, preto nepovažuje za účelné sa opätovne podrobne\nzaoberať odvolacími argumentami týkajúcimi sa uvedených záverov; pre úplnosť a prehľadnosť uvádza\nodvolací súd relevantné skutkové a právne závery a vysporiadava sa s relevantnými námietkami strán,\nktoré neboli v citovanom zrušujúcom uznesení vyriešené alebo zodpovedané.\n28. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie a obsahu súdneho spisu vyplýva, že rozsudkom\nč.k. 6Cpr/4/2012-84 súd určil, že výpoveď daná žalobcovi (z dôvodu zrušenia organizačného útvaru,\nktorý žalobca riadil) je neplatná a štátnozamestnanecký pomer medzi žalobcom a žalovaným naďalej\ntrvá. Z jeho odôvodnenia vyplýva, že Personálnym rozkazom č. 413/2012 boli dňom 01.05.2012\nvykonané organizačné a systematizačné zmeny v tabuľke zloženia a počtov SE žalovaného, z\nPrehľadu zmien v tabuľke zloženia a počtov k Personálnemu rozkazu platnej od 26.04.2012 a účinnej\nod 01.05.2012 konajúci súd zistil, že došlo k zmene názvu organizačného odboru na organizačné\noddelenie, pričom počet miest v SE sa nezmenil. Konajúci súd tak ustálil, že Personálny rozkaz\nč. 413/2012 nebol v časti SE takým rozhodnutím o organizačných zmenách, ktoré malo sledovať\nzefektívnenie práce, zmenu organizačnej štruktúry a zníženie počtu zamestnancov objektívne vyvolanú\nzmenou organizácie práce, fakticky došlo len k zmene označenia organizačného útvaru, ktorý žalobca\nriadil, ale nedošlo k jeho zrušeniu, teda nebola naplnená hmotnoprávna podmienka pre výpoveď podľa\nust. § 47 ods. 1 písm. c) zákona o štátnej službe, preto konajúci súd rozhodol o neplatnosti výpovede\ndanej žalobcovi žalovaným.\n29. Rozsudkom č.k. 5CoPr/2/2015-110 odvolací súd odvolaním žalovaného napadnutý rozsudok č.k.\n6Cpr/4/2012-84 potvrdil, v odôvodnení sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku č.k.\n5CoPr/2/2015-110 a doplnil, že zo spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca (generálny štátny radca\n- Riaditeľ organizačného odboru SE MV SR), dostal dňa 27.04.2012 výpoveď od žalobcu podľa ust. §\n47 písm. c) zákona o štátnej službe z dôvodu, že dňom 01.05.2012 došlo k zrušeniu organizačného\nodboru sekcie ekonomiky žalovaného Personálnym rozkazom č. 413/2012, z ktorého však podľa\nodvolacieho súdu vyplýva, že Organizačný odbor sa mení na Organizačné oddelenie, pričom týmto\nopatrením sa plánovaný počet miest zamestnancov v TZP SE MV SR nemení. Dovodil, že vzhľadom k\ntomu, že Personálnym rozkazom č. 413/2012 prišlo len k zmene názvu organizačného odboru a nie k\nzmene počtu miest zamestnancov v trvalom zamestnaneckom pomere, nie je možné tento vnímať ako\nhmotnoprávny predpoklad na vypovedanie pracovného pomeru (§ 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej\nslužbe) žalobcu žalovaným (§ 38 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe), preto vypovedanie žalobcu\n\nzo štátnozamestnaneckého pomeru žalovaným v zmysle ust. § 47 písm. c) zákona o štátnej službe zo\ndňa 27.04.2012 je neplatné.\n30. V prejednávanej veci dôvodom namietaného okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého\npomeru daného žalobcovi žalovaným bolo závažné porušenie služobnej disciplíny spočívajúce v tom,\nže žalobca opakovane (v dňoch uvedených v okamžitom skončení) nenastúpil na vykonávanie štátnej\nslužby v služobnom úrade bez riadneho ospravedlnenia neprítomnosti, a to napriek žiadosti služobného\núradu o bezodkladný nástup na vykonávanie štátnej služby a upozorneniu, že neospravedlnená\nneprítomnosť na pracovisku sa považuje za závažné porušenie služobnej disciplíny. Uvedeným konaním\ntak podľa žalovaného žalobca porušil povinnosti štátneho zamestnanca podľa ust. § 60 ods. 1 písm. e)\nzákona o štátnej službe a podľa ust. článku 21 ods. 3 písm. g) Nariadenia č. 23/2013 a neospravedlnená\nneprítomnosť na pracovisku sa považuje za závažné porušenie služobnej disciplíny.\n31. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu a napadnutého rozhodnutia vyplýva, že na základe\nSlužobnej zmluvy bol žalobca prijatý do stálej štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto Generálny\nštátny radca – vedúci štátny zamestnanec, Riaditeľ organizačného odboru SE MV SR. V opise\nčinností štátnozamestnaneckého miesta je uvedené organizačné začlenenie (SE, Organizačný odbor),\nnadriadený vedúci štátny zamestnanec (Generálny riaditeľ SE MV SR), opis najnáročnejšej činnosti\na opis ostatných činností, kvalifikačné a osobitné kvalifikačné predpoklady a vypracúvané výstupy a\nich odberateľ. Personálnym rozkazom č. 413/2012 boli dňom 01.05.2012 vykonané organizačné a\nsystematizačné zmeny v tabuľke zloženia a počtov SE žalovaného.\n32. V prejednávanej veci z napadnutého rozhodnutia a obsahu súdneho spisu z opisu činností\nštátnozamestnaneckého miesta Generálny štátny radca - vedúci zamestnanec, Vedúci oddelenia SE MV\nSR zo dňa 02.05.2017 vyplynulo organizačné začlenenie (SE MV, organizačné oddelenie), nadriadený\nvedúci štátny zamestnanec (Generálny riaditeľ SE MV SR), opis najnáročnejšej činnosti a opis ostatných\nčinností, kvalifikačné a osobitné kvalifikačné predpoklady a vypracúvané výstupy a ich odberateľ.\n33. V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobca v priebehu konania odôvodňoval neplatnosť\nokamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru mimo iné tým, že v nadväznosti na rozsudok č.k.\n6Cpr/4/2012-84 v spojení s rozsudkom č.k. 5CoPr/2/2015-110 požiadal žalobca žalovaného o pridelenie\npráce v zmysle Služobnej zmluvy, následne bol so žalobcom dňa 03.05.2017 vykonaný pohovor, v rámci\nktorého žalovaný určil žalobcovi vykonávanie práce vo funkcii „Vedúceho organizačného oddelenia MV\nSR“, čo žalobca odmietol. Žalobca na výkon štátnej služby nenastúpil, a to ani na základe opakovanej\nvýzvy žalovaného s odôvodnením, že táto funkcia nie je totožná s jeho funkciou podľa Služobnej zmluvy\n(„Riaditeľ organizačného odboru SE MV SR“), namietal rozdiely s poukazom na Personálny rozkaz č.\n413/2012, že napriek rovnakému ID funkcie v systéme SAP, sú rôzne kódy funkcie (KF), klasifikácia\nzamestnaní (KZAM), výška príplatku za riadenie (PR), stupeň úrovne riadenia s poukazom na Nariadenie\nMV SR o organizačnom poriadku MV SR č. 39/2015 (odbory a oddelenia nie sú totožné organizačné\nútvary MV SR). Namietal, že relevantnou skutočnosťou, že k organizačnej zmene došlo, je, že na\npohovore dňa 03.05.2017 bolo žalobcovi žalovaným predložené oznámenie o výške a zložení funkčného\nplatu a opis činnosti štátnozamestnaneckého miesta (ktoré podľa úradného záznamu žalovaného zo\ndňa 03.05.2017 odmietol žalobca prevziať). Žalobca namietal, že zmena funkcie si vyžaduje zmenu\nSlužobnej zmluvy podľa ust. § 31 ods. 1 a 2 zákona o štátnej službe a nie je ju možné vykonať\njednoduchým oznámením listom tak, ako to vykonal a namietal žalovaný.\n34. Žalovaný k uvedenému namietal s poukazom na rozsudok č.k. 6Cpr/4/2012-84 a Personálny\nrozkaz č. 413/2012 (jeho Prílohu označenú ako „Prehľad zmien v tabuľke zloženia a počtov“), že podľa\njedinečného ID čísla funkcie v SAP pre každé miesto u žalovaného, ID funkcie „riaditeľ odboru“ a\n„vedúci oddelenia“ je totožné (ID 2524), čo preukazuje, že ide o rovnaké štátnozamestnanecké miesto\na že sa zmenil len názov organizačného odboru SE MV SR na organizačné oddelenie SE MV SR,\npričom v súlade s ust. § 31 ods. 3 zákona o štátnej službe bolo na osobnom pohovore dňa 03.05.2017\njednostranne žalovaným žalobcovi oznámené, že Personálnym rozkazom č. 413/2012 bolo rozhodnuté\no organizačných a systematizačných zmenách. Písomné oznámenie o organizačných a systemizačných\nzmenách zo dňa 03.05.2017 bolo podľa žalovaného dodatkom k Služobnej zmluve.\n35. Súd prvej inštancie, v nadväznosti na zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu, argumentáciu strán\nsporu vyhodnotil tak, že z rozsudku č.k. 6Cpr/4/2012-84 v spojení s rozsudkom č.k. 5CoPr/2/2015-110\n\nvyplýva, že Personálnym rozkazom č. 413/2012 boli dňom 01.05.2012 vykonané organizačné a\nsystematizačné zmeny (zároveň došlo k zmene názvu organizačného odbor na organizačné oddelenie),\nhoci sa neznížil počet miest v SE, čo však ale neznamená, že nešlo o také rozhodnutie o\norganizačných zmenách, ktoré nemá vplyv na hmotnoprávne postavenie strán. Odvolací súd len dopĺňa,\nže zohľadňujúc, že sa neznížil počet miest v SE, bolo v citovaných rozhodnutiach dovodené, že nebol\nsplnený hmotnoprávny predpoklad pre platné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu u\nžalovaného z dôvodu jeho nadbytočnosti.\n36. Z porovnania opisu štátnozamestnaneckých miest Riaditeľ organizačného odboru SE MV SR zo dňa\n18.02.2011 a Vedúci organizačného oddelenia SE MV SR zo dňa 02.05.2017 súd prvej inštancie dovodil,\nže majú takmer identicky formulovanú najnáročnejšiu činnosť, ako aj opis činností, ktoré zamestnanec\nv rámci tejto najnáročnejšej činnosti vykonáva s tým rozdielom, že riaditeľ odboru riadi odbor a vedúci\noddelenia riadi oddelenie. Obe funkcie majú inak rovnaké organizačné začlenenie (SE MV), platovú\ntriedu (11) a osobitné kvalifikačné predpoklady (bez požiadavky znalosti cudzieho jazyka, stupeň D\nna oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami), že ako kvalifikačné predpoklady sa u oboch\nvyžadovalo VŠ vzdelanie 2. stupňa, u vedúceho oddelenia nebol určený odbor vzdelania, u riaditeľa\nodboru bol odbor určený (ekonómia, právo). Z návrhu na úpravu funkčného zaradenia alebo platových\nnáležitosti pre žalobcu na nové zaradenie zo dňa 02.05.2017 vyplynul rozdielny príplatok za riadenie\n(119,50 eur oproti 110 eur), príplatok za vedenie SVM a starostlivosť o SVM (20 eur oproti 0 eur) a\nrozdielna náhrada za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie krízovej situácie (34,50 eur\noproti 0 eur).\n37. S poukazom na to, že k zmene štátnozamestnaneckého pomeru môže dôjsť jednostranne služobným\núradom len ak to ustanovuje zákon o štátnej službe (§ 31 ods. 3) súd prvej inštancie dovodil, že keďže\nžalovaný nemohol jednostranne bez dohody so žalobcom rozhodnúť o zmene štátnozamestnaneckého\npomeru žalobcu z pôvodného starého miesta „riaditeľa odboru“ na nové štátnozamestnanecké miesto\n„vedúceho oddelenia“, nenastúpením na výkon štátnej služby odôvodňovaným žalobcom tým, že\nponúknuté miesto Vedúceho organizačného oddelenia SE MV SR neprijíma, nakoľko toto miesto\nnie je totožné s miestom Riaditeľa organizačného odboru SE MV SR, ktoré pôvodne zastával, sa\nžalobca nedopustil vytýkaného závažného porušenia služobnej disciplíny, preto je okamžité skončenie\nštátnozamestnaneckého pomeru neplatné. Doplnil, že ak štátnozamestnanecké miesto žalobcu bolo\nzrušené, mal žalovaný vykonať pohovor, ktorého sa žalobca opakovane dovolával, v rámci ktorého\nmu mal ponúknuť iné vhodné štátnozamestnanecké miesto, a ak žalobca miesto vedúceho oddelenia\nneprijal, mohol s ním žalovaný skončiť služobný pomer výpoveďou v zmysle § 47 písm. b) zákona o\nštátnej službe.\n38. S uvedeným záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje. Súd prvej inštancie postupoval\nsprávne, ak posudzoval, či v prípade funkcie „Vedúceho organizačného oddelenia SE MV SR“ a\n„Riaditeľa organizačného odboru SE MV SR“ ide o totožné štátnozamestnanecké miesto. Správne\nvyvodil, že nejde o totožné štátnozamestnanecké miesta, čo je zrejmé najmä z toho, že napriek\nrovnakému ID funkcie (čím argumentoval žalovaný v prospech ich totožnosti), sú rôzne kódy funkcie,\nklasifikácia zamestnaní, výška príplatku za riadenie (PR), výška funkčného platu a najmä stupeň úrovne\nriadenia podľa Nariadenia MV SR o organizačnom poriadku MV SR č. 39/2015 (napriek tomu, že\nvo vzťahu k obom je nadriadeným štátnym zamestnancom Generálny riaditeľ SE MV SR, odbory a\noddelenia nie sú totožné organizačné útvary MV SR podľa čl. 2 ods. 4, 13, 25 a 26 Nariadenia č.\n39/2015, keď čo sa týka kompetencií riaditeľov, nemajú totožné kompetencie a riaditeľ odboru riadi\npodriadených vedúcich oddelení, vedúci oddelenia neriadi iných vedúcich štátnych zamestnancov, ale\nlen podriadených štátnych zamestnancov). Uvedené je podporené aj Prílohou Personálneho rozkazu č.\n413/2012 označenou ako „Prehľad zmien v tabuľke zloženia a počtov“.\n39. Z Personálneho rozkazu č. 413/2012 aj podľa citovaných rozhodnutí (rozsudok č.k. 6Cpr/4/2012-84\nv spojení s rozsudkom č.k. 5CoPr/2/2015-110) však nevyplýva, že Personálny rozkaz č. 413/2012\nnebol v časti SE MV SR rozhodnutím o organizačnej zmene alebo takým rozhodnutím o organizačných\nzmenách, ktoré nesledovalo zmenu organizačnej štruktúry a že došlo iba k zmene označenia (názvu)\norganizačného útvaru (nedošlo k jeho zrušeniu), teda že išlo len o formálnu zmenu, ktorá nemôže\n(nemohla) mať vplyv na hmotnoprávne postavenie strán. Inak povedené, rozhodnutia nevyvodili, či\ndošlo k nejakým zmenám (fakticky a v dôsledkoch vyvolaných Personálnym rozkazom č. 413/2012\nna postavenie žalobcu u žalovaného) a k akým ohľadom štátnozamestnaneckého miesta „riaditeľa\n\nodboru“ a nového štátnozamestnaneckého miesta „vedúceho oddelenia“, vyvodili iba to, že nedošlo k\nzníženiu počtu zamestnancov SE MV SR, teda že nejde o takú organizačnú zmenu, ktorá by naplnila\nhmotnoprávnu podmienku a zakladala predpoklad skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu\nvýpoveďou pre nadbytočnosť.\n40. Ak teda v konaní žalovaný tvrdil, že došlo „len“ k zmene označenia organizačného útvaru a že\nPísomné oznámenie o organizačných a systemizačných zmenách zo dňa 03.05.2017 bolo dodatkom\nk Služobnej zmluve (a trval na totožnosti štátnozamestnaneckých miest), neozrejmil dôvody, pre ktoré\npredložil žalobcovi nový opis činností štátnozamestnaneckého miesta (aj so zmenou/zmeneným opisom\nniektorých činností) a návrh na úpravu funkčného zaradenia alebo platových náležitosti. Žalovaný\nrovnako nijak účinne nepoprel tvrdenia žalobcu, aj s poukazom na Nariadenie MV SR o organizačnom\nporiadku MV SR č. 39/2015, že v prípade vedúceho oddelenia a riaditeľa odboru išlo o rozdielne\nstupne/úrovne riadenia (pričom žalobca pripustil, že opis činností funkcie riaditeľa odboru a vedúceho\noddelenia je vo viacerých činnostiach podobný a môže sa prelínať, nie je ale úplne totožný) a z\ntoho vyplývajúce rozdielne úlohy/činnosti a rozdielnosť funkcií (riadenie podriadených podútvarov a\nskutočnosť, že oddelenie je najnižší podútvar). Ak teda podľa žalovaného interpretujúc rozsudok č.k.\n6Cpr/4/2012-84 v spojení s rozsudkom č.k. 5CoPr/2/2015-110 nedošlo k zrušeniu funkcie riaditeľa\nodboru, je a ostala funkcia (postavenie) riaditeľa odboru v organizačnej štruktúre žalovaného nadradená\nfunkcii (postaveniu) vedúceho oddelenia. S uvedenými podstatnými aspektami sa v konaní žalovaný\nnijak nevysporiadal, ak po celý čas tvrdil, že došlo výhradne k zmene názvu/označenia organizačného\nútvaru u žalovaného, že k žiadnym ďalším zmenám nedošlo a uvedené vyvodzoval len s odkazom\nna rozsudok č.k. 6Cpr/4/2012-84 v spojení s rozsudkom č.k. 5CoPr/2/2015-110 a z totožnosti ID\nčísla funkcie v SAP pre ID 2524 (a tým vyvolané zmeny kódov funkcie, klasifikácie zamestnaní a\ncharakteru práce), nevyjadroval sa k rozdielom v platových náležitostiach (3. stupeň riadenia pre určenie\npercentuálneho podielu príplatku za riadenie pre funkciu riaditeľ odboru a nižší 4. stupeň riadenia pre\nfunkciu vedúci oddelenia), čím tieto žalobcove tvrdenia o zmene úrovne riadenia účinne nepoprel. Záver\nvyvodzovaný žalovaným, že citovanými rozsudkami bolo určené, že došlo iba k zmene názvu a teda\nže ide o totožné štátnozamestnanecké miesta by obstál v prípade, ak by nedošlo k žiadnej obsahovej\n(kvalitatívnej) zmene štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu u žalovaného, čo ale žalovaný v konaní\nnepreukázal, teda neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno o tejto skutočnosti.\n41. Z predpokladov vyvodených v ods. 38 a 40 vyššie a vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie\nje podľa odvolacieho súdu potrebné skonštatovať, že došlo k organizačnej zmene majúcej vplyv na\nobsah štátnozamestnaneckého pomeru - nie len k zmene názvu ako argumentoval žalovaný (najmä s\nohľadom na zmenu stupňa/úrovne riadenia), a že nejde o totožné štátnozamestnanecké miesta, z čoho\nje potrebné vyvodiť, že ide o zmenu štátnozamestnaneckého pomeru založeného Služobnou zmluvou\n(zmenou funkcie a jeho zaradenia v organizačnej štruktúre MV SR podľa ust. § 31 ods. 1 zákona o\nštátnej službe), ktorá vyžaduje zmenu Služobnej zmluvy formou obojstrannej dohody zmluvných strán\no zmene Služobnej zmluvy (§ 31 ods. 1 a 2 zákona o štátnej službe).\n42. Ust. § 31 ods. 3 zákona o štátnej službe pripúšťajúce jednostrannú zmenu Služobnej zmluvy tak na\ndaný prípad nedopadá (k zmene štátnozamestnaneckého pomeru môže dôjsť jednostranne služobným\núradom, len ak to ustanovuje zákon o štátnej službe - napr. zmena výšky funkčného platu, ktorá je\nupravená právnym predpisom (oznámenie o výške a zložení funkčného platu), výhradne zmena názvu\nslužobného úradu, dočasné preloženie štátneho zamestnanca, odvolanie, vyslanie, zaradenie mimo\nslužbu a pod.). V konaní nebolo sporným, že k dohode o zmene Služobnej zmluvy nedošlo. Keďže\nžalovaný nemohol jednostranne a bez dohody so žalobcom rozhodnúť o zmene štátnozamestnaneckého\npomeru žalobcu založeného Služobnou zmluvou z pôvodného miesta „riaditeľa odboru“ na nové miesto\n„vedúceho oddelenia“, odmietnutie vykonávať služobné úlohy na štátnozamestnaneckom mieste, na\nktorom sa žalovaný so žalobcom nedohodol (vedúceho oddelenia), požadovanie prideľovania úloh\npodľa Služobnej zmluvy a tým vyvolané nenastúpenie na výkon štátnej služby a neprítomnosť žalobcu\nna pracovisku, nepredstavovalo závažné porušenie služobnej disciplíny žalovaným (ak žalovaný\nneprideľoval žalobcovi úlohy v zmysle jeho Služobnej zmluvy, nemožno jeho absenciu na pracovisku\nhodnotiť ako neospravedlnenú, nakoľko ide o prekážku v práci na strane žalovaného). Uvedené vedie\nk určeniu, ktoré vyslovil súd prvej inštancie, že okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru\ndané žalovaným žalobcovi je neplatné.\n\n43. S poukazom na ust. § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce a ust. § 120 zákona o štátnej službe, súd prvej\ninštancie výrokom II. priznal žalobcovi nárok na náhradu funkčného platu za obdobie od 03.07.2018,\nkedy bola doručená žalovanému žaloba, v ktorej žalobca oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní\n(ktorý moment nebol medzi stranami sporný a rozporovaný) do augusta 2019, vrátane a výrokom II.\nzvyšný nárok žalobcu na náhradu funkčného platu za čas od 24.05.2017 do 02.07.2018 a od 01.09.2019\ndo 23.05.2020 zamietol.\n44. Voči výrokom II. a III. napadnutého rozsudku, ktorými súd prvej inštancie rozhodol o nároku na\nnáhradu funkčného platu podali odvolanie\n(i) žalobca voči zamietajúcemu výroku III. zohľadňujúc, že zamietajúci výrok III. v časti, ktorým bol\nzamietnutý nárok na náhradu funkčného platu za obdobie od 24.05.2017 do 02.07.2018 nebol napadnutý\nodvolaním žalobcu a nebol tak predmetom odvolacieho prieskumu (viď. ods. 13 vyššie)\n(ii) žalovaný (voči vyhovujúcemu výroku II.), pričom konkrétnymi odvolacími námietkami žalovaný\nrozporuje iba priznanie úroku z omeškania.\n45. Z obsahu spisu vyplýva, že po zmene žaloby pripustenej súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa\n24.02.2023 sa žalobca domáhal náhrady funkčného platu za obdobie od 24.05.2017 do 23.05.2020,\nvychádzajúc z funkčného platu žalobcu vo výške 2.145,50 eur brutto mesačne (ktorá výška nebola\nrozporovaná žalovaným).\n46. Priznanie nároku na náhradu funkčného platu za necelých 14 mesiacov (od 03.07.2018 od augusta\n2019, vrátane) odôvodnil súd prvej inštancie tým, že žalovaný pre prípad neplatnosti okamžitého\nskončenia štátnozamestnaneckého pomeru žiadal, aby žalobcovi nebola priznaná náhrada mzdy za\nčas presahujúci 12 mesiacov, že z údajov Sociálne poisťovne vyplynulo, že žalobca bol zamestnaný na\ndohodu o pracovnej činnosti v období od 08.07.2019 do 31.12.2019 a že žalobca potvrdil, že nemal iné\nzamestnania v období, za ktoré žiadal náhradu funkčného platu. Prihliadajúc na všetky funkcie, ktoré\nmá náhrada mzdy podľa ustálenej judikatúry plniť, vzal do úvahy skutočnosť, že žalobca nebol ochotný\nvykonávať štátnu službu v postavení vedúceho oddelenia, ktoré bolo vlastne identické s jeho pôvodným\npostavením riaditeľa odboru, preto považoval za primeranú a za spravodlivú náhradu funkčného platu\nlen za obdobie do 31.08.2019, t.j. obdobie necelých 14 mesiacov. Pri priznaní úroku z omeškania súd\nprvej inštancie vychádzal z rozhodnutia ÚS SR sp. zn. III. ÚS 460/2017 zo dňa 04.07.2017 a priznal\nžalobcovi úrok z omeškania v zákonnej výške odo dňa nasledujúceho po splatnosti mesačnej mzdy, t.j.\nod 11. dňa nasledujúceho mesiaca.\n47. Žalobca v zásade namietal rozpornosť argumentácie súdu prvej inštancie, ktorú použil pri znížení\nnáhrady funkčného platu na žiadosť žalovaného, keď na jednej strane konštatoval, že žalovaný nemohol\njednostranne a bez dohody so žalobcom rozhodnúť o zmene štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu z\npôvodného miesta riaditeľa odboru na nové štátnozamestnanecké miesto vedúceho oddelenia a zároveň\npri posúdení náhrady funkčného platu bral do úvahy, že žalobca nebol ochotný vykonávať štátnu službu\nv postavení vedúceho oddelenia, ktoré bolo vlastne identické s jeho pôvodným postavením riaditeľa\nodboru.\n48. V kontexte s touto odvolacou námietkou odvolací súd poukazuje na to, že ust. § 79 Zákonníka\npráce má kogentnú povahu, t.j. účastníci právneho vzťahu sa od jeho znenia nemôžu odchýliť.\nNáhrada mzdy (aj funkčného platu) patriaca zamestnancovi podľa tohto ustanovenia, je vyvolaná tým,\nže zamestnávateľ po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru (aj štátnozamestnaneckého pomeru)\nprestal zamestnancovi prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy (aj služobnej zmluvy) napriek tomu, že\nzamestnanec trval na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Poskytnutie náhrady mzdy je teda\ndôsledkom nesplnenia povinnosti zo strany zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi trvajúcemu na\ntom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, prácu podľa pracovnej zmluvy. Odvolací súd považuje\nza vhodné poukázať na právny názor NS SR vyslovený v uznesení sp. zn. 6Cdo/157/2010 zo dňa\n14.09.2011 (z ktorého vychádza aj nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 331/2019 zo dňa 19.11.2019, potvrdený\nv neskoršom rozsudku NS SR sp. zn. 6Cdo/100/2016 zo dňa 31.05.2017), v zmysle ktorého Ústava\nSR prijatá súčinnosťou od 01.10.1992 v čl. 2 ods. 3 ustanovila, že každý môže konať, čo nie je\nzákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Stanovila tak zásadu\nrešpektujúcu jednu zo základných hodnôt právneho štátu, a to hodnotu slobody konania. Zmyslom tejto\nzásady je, že právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach.\nInterpretácia ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s\n\nktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore\ns uvedeným čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, pretože takáto povinnosť neexistuje. Z nejestvujúcej povinnosti preto\nnemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania\nnáhrady mzdy. Hodnotová zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu významu normatívneho\ntextu (právneho pravidla) obsiahnutého v ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré treba vykladať tak,\nže súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 (pretým v čase vydania\nnálezu 9) mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak\nvýkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru zaručeného ust. § 79\nods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. To\nzároveň znamená, že ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikované takým spôsobom,\naby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej mu z ust. § 79 ods.\n1 Zákonníka a aby sa vyplatilo konať protiprávne. V súvislosti s tým poukazuje odvolací súd (rovnako\nako aj ÚS SR už vo vyššie zmienenom náleze) na odbornú právnickú literatúru, ktorá vo vzťahu k\nnárokom z neplatného skončenia pracovného pomeru uvádza, že „Výšku nároku na náhradu mzdy\nmôže zamestnávateľ minimalizovať dvoma spôsobmi, a to buď čím skôr, ako sa dozvie o tom, že\npracovný pomer bol skončený neplatne, umožní zamestnancovi pracovať, alebo môže v konaní o\nnároku na náhradu mzdy požadovať primerané zníženie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov,\nalebo môže požadovať, aby súd náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec\nnepriznal. Ak zamestnávateľ umožní zamestnancovi naďalej pokračovať v práci, možno to považovať\nza jeden zo spôsobov, ako upraviť právny vzťah medzi účastníkmi pracovného pomeru počas obdobia\nneistoty do právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru (alebo do času,\nnež dôjde ku skončeniu pracovného pomeru iným spôsobom). Prideľovanie práce až do vyriešenia\nspornosti skončenia pracovného pomeru je právnym následkom oznámenia zamestnanca o tom, že trvá\nna tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával. Na ten účel má zamestnávateľ povinnosť oznámiť\nzamestnancovi, že jeho požiadavke vyhovel a vyzvať ho k tomu, aby nastúpil do práce. Zamestnávateľ\nje potom povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pôvodnej pracovnej zmluvy, nie je potrebné\nuzatvárať novú pracovnú zmluvu alebo dohodu o zmene pracovných podmienok. Takýto postup sa v\npraxi stále viac a viac používa, pretože zamestnávatelia sa snažia eliminovať výšku náhrady mzdy,\nktorú budú potenciálne povinní zamestnancovi vyplatiť a získať tak od zamestnanca reálny pracovný\nvýkon. Samozrejme, prieči sa to samotnej vôli zamestnávateľa prejavenej v zrušovacom prejave vôle pri\nskončení pracovného pomeru nepokračovať v spolupráci s konkrétnym zamestnancom.“ (E., F., G., D.,\nG., H., I., V. Zákonník práce. Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer s. r. o., 2014. s. 389 - 390). V tomto\nohľade aj s poukazom na „voľnú úvahu súdu“ pri možnosti zníženia náhrady mzdy poukázal ÚS SR na\nodbornú literatúru, pričom uviedol, že pri takom rozhodovaní treba vychádza z konkrétneho dôvodu toho ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného v ust. § 59 ods. 1 písm. b) až d) Zákonníka\npráce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi\npokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával,\nresp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby\nzamestnancovi umožnil pokračovať v práci a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky\nzamestnanca. Na týchto názoroch zotrval NS SR aj v rozhodnutiach sp. zn. 6Cdo 100/2016, sp. zn.\n7Cdo 52/2020 a sp. zn. 4Cdo 15/2021.\n49. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že nárok na náhradu mzdy podľa ust. § 79 od.\n1 Zákonníka práce je zákonným nárokom zamestnanca pri neplatnom skončení pracovného pomeru\nzo strany zamestnávateľa, ktorý zamestnancovi patrí v sume jeho priemerného zárobku odo dňa,\nkeď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ\numožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Ust. § 79 ods. 2\nZákonníka práce limituje rozsah tejto náhrady tak, že náhrada mzdy môže byť priznaná zamestnancovi\nnajviac za čas 36 mesiacov. Náhrady mzdy je tak nárokom zamestnanca, ktorý mu priznáva Zákonník\npráce, ktorého uplatnenie v súdnom konaní samo o sebe nemôže byť výkonom práva v rozpore s\ndobrými mravmi (čl. 2 Zákonníka práce). Súd môže tento zákonný nárok za obdobie presahujúce 12\nmesiacov znížiť, príp. vôbec nepriznať, výlučne a len na základe žiadosti zamestnávateľa uplatnenej\nv spore, v ktorom si zamestnanec uplatňuje tento nárok. Z uvedeného tak možno vyvodiť (viď.\nnapr. rozsudok NS SR spis. zn. 6Cdo/100/2016 zo dňa 31.05.2017), že povinnosť tvrdiť skutočnosti,\nktoré odôvodňujú zníženie náhrady mzdy, resp. jej nepriznanie a tieto preukázať, zaťažuje v spore\nzamestnávateľa (akcentujúc dôkaznú teóriu, že preukázanie opaku tvrdenej negatívnej skutočnosti, t.j.\nže niečo neexistuje, zaťažuje v spore protistranu, teda zamestnanca). Na uvedené vo svojom odvolaní\nsprávne poukazoval aj žalobca.\n\n50. Z obsahu spisu, napadnutého rozhodnutia ani vyjadrenia žalovaného k odvolaniu žalobcu\nnevyplývajú a neboli žalobcom v konaní pred súdom prvej inštancie tvrdené žiadne (teda ani významné)\nskutočnosti, ktorými by žalovaný odôvodňoval zníženie náhrady funkčného platu, resp. jej nepriznanie\n(žalovaný ich v konaní ani nepreukázal). Žalovaný v konaní len poukazoval na ust. § 55 zákona o\nštátnej službe (podľa ktorého ak štátny zamestnanec vykonával štátnu službu podľa tohto zákona alebo\npodľa osobitného predpisu, vykonával prácu vo verejnom záujme alebo vykonával inú závislú prácu pre\nzamestnávateľa, ktorý je služobným úradom podľa tohto zákona, počas doby, za ktorú je služobný úrad\npovinný poskytnúť mu funkčný plat z dôvodu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru,\npovinnosť služobného úradu poskytnúť štátnemu zamestnancovi tento funkčný plat sa znižuje o funkčný\nplat alebo mzdu za uvedenú činnosť), na aplikáciu ktorého v konaní neboli dané predpoklady (lustráciou\nzo Sociálne poisťovne vyplynulo, že žalobca bol zamestnaný na dohodu o pracovnej činnosti v období od\n08.07.2019 do 31.12.2019 a nemal iné zamestnania v období, za ktoré žiadal náhradu funkčného platu).\n51. Odvolací súd má za to, že v súdenom prípade žalovaný ako zamestnávateľ ani len netvrdil\nskutočnosti, že by u neho existovali objektívne prekážky pre znovuzaradenie do zamestnania, i keď\nbol zrejmý jeho postoj k posúdeniu zmeny organizačnej štruktúry a tým vyvolaného ďalšieho jeho\npostupu (neuzavretie dohody o zmene Služobnej zmluvy, príp. nevykonanie pohovoru a ponukového\nkonania), naopak - žalobca svoj záujem o prácu u žalovaného od začiatku deklaroval a domáhal sa\nzaradenia na štátnozamestnanecké miesto dohodnuté v Služobnej zmluve. Žalovaný tak v konaní\nneuviedol a nepreukázal skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé viesť k záveru o znížení, resp. nepriznaní\nžalobcom uplatneného nároku na náhradu funkčného platu za obdobie presahujúce 12 mesiacov, a ani\nk záveru, že výkon tohto práva žalobcom by bol v rozpore s dobrými mravmi. NS SR v uznesení sp. zn.\n6Cdo/157/2010 zo dňa 14.09.2011 uviedol, že z nejestvujúcej povinnosti zamestnanca (žalobcu) zapojiť\nsa do práce u iného zamestnávateľa, nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v\npodobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy. Žalovaný súčasne netvrdil ani nepreukázal aspoň\nexistenciu objektívnej (z dôvodov len žalobcovi pričítateľných však nevyužitej) možnosti na zamestnanie\nsa žalobcu u iného zamestnávateľa, rovnako netvrdil ani nepreukázal, že by sa bol žalovaný snažil\nakýmkoľvek spôsobom eliminovať výšku náhrady mzdy, ktorú mal byť potenciálne povinný žalobcovi\nvyplatiť. Rovnako je možné uzavrieť, že žalobca nemal na dôvode neplatnosti okamžitého skončenia\nštátnozamestnaneckého pomeru akýkoľvek podiel, a teda dôvod neplatnosti okamžitého skončenia\nštátnozamestnaneckého pomeru tak nemôže mať pre neho nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia,\nresp. nepriznania náhrady mzdy.\n52. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalovaný nijak netvrdil ani nepreukázal skutočnosti, ktoré\nodôvodňovali zníženie náhrady funkčného platu, resp. jeho nepriznanie. Na druhej strane, pokiaľ žalobca\nv odvolaní žiadal priznať náhradu funkčného platu aj za obdobie presahujúce pôvodný žalobný návrh\npo zmene žaloby (v konaní pred súdom prvej inštancie uplatnený nárok na náhradu funkčného platu do\n23.05.2020, v podanom odvolaní až do júla 2021, vrátane s poukazom na to, že si uplatňuje nárok za\n36 mesiacov), odvolací súd poukazuje na to, že zmena žaloby (rozšírenie uplatneného práva podľa ust.\n§ 140 ods. 1 CSP) je v odvolacom konaní vylúčená (§ 371 CSP) a zároveň, že súd je viazaný žalobným\nnávrhom žalobcu (§ 215 ods. 1 CSP), pričom prejednávaná vec (ani z dôvodu, že ide o spor so slabšou\nstranou a individuálny pracovnoprávny spor) nespadá pod prípady, kedy súd nie je žalobným návrhom\nviazaný a tento môže prekročiť alebo prisúdiť viac, než sa strany domáhajú (§ 216 ods. 2 CSP). Preto\ntakému návrhu žalobcu (priznanie nároku na náhradu funkčného platu za obdobie od 24.05.2020 do\njúla 2021, vrátane) uplatnenému v odvolaní nebolo možné vyhovieť a žalobcovi patrí celkovo nárok na\nnáhradu funkčného platu vo výške 2.145,50 eur brutto mesačne za obdobie 03.07.2018 od 23.05.2020\ntak, ako žiadal v žalobe po zmene žaloby, pričom odvolací súd žalobcovi priznal za mesiac máj 2020\nalikvotnú časť náhrady funkčného platu 1.591,82 eur [23x (2.145,50/31)].\n53. Vo vzťahu k podanému odvolaniu žalovaného voči priznaným úrokom z omeškania, odvolací súd\nsa obmedzí na odkaz na už ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov založenú na podklade\nrozhodnutí NS SR sp. zn. 1Cdo116/2008, sp. zn. 1Cdo 180/2009 a sp. zn. 6Cdo 246/2010 a na\nuznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 460/2017 zo dňa 04.07.2017, podľa ktorého: „Záver, podľa ktorého\nby zamestnávateľa nestíhala sankcia v podobe úroku z omeškania, pokiaľ sa dostane do omeškania s\nplnením mzdy, náhrady mzdy a obdobných záväzkov voči zamestnancovi, by bol neudržateľný“. Preto\nbolo priznanie úrokov žalobcovi súdom prvej inštancie správne.\n\n54. Pokiaľ žalovaný namietal priznanie úrokov z hrubej mzdy, odvolací súd poukazuje na uznesenie\nNS SR sp. zn. 1Cdo/180/2009, v ktorom nevytkol súdu prvej inštancie, že náhradu mzdy brutto priznal\nspolu s úrokom z omeškania. Odvolací súd tak nepovažuje za dôvodnú námietku žalovaného, že úroky\nz omeškania nemal súd prvej inštancie priznať z brutto náhrady mzdy z dôvodu, že Zákonník práce\nvýslovne ustanovuje, že pre účely pracovnoprávne sa vychádza z priemerného (hrubého) zárobku,\nktorý sa používa aj pre účely výpočtu náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru.\nPodľa uznesenia NS SR sp. zn. 6Cdo/246/2010 z 01.07.2012 k omeškaniu na strane zamestnávateľa\ns plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru dochádza u jednotlivých náhrad\nmzdy spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho, keď u nich nastala splatnosť a nie až právoplatnosťou\nrozsudku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Podľa ust. § 120 zákona o štátnej službe\nsa na štátnozamestnanecké vzťahy primerane používali aj ustanovenia Zákonníka práce o splatnosti a\no výplate mzdy (§ 129, § 130 ods. 2). Plat je povinný žalovaný doplatiť v brutto vyjadrení, čo je zrejmé z\nust. § 114 zákona o štátnej službe a z odkazu v ust. § 120 zákona o štátnej službe na ust. § 129 až 132\nZákonníka práce upravujúce spôsob výplaty mzdy a vykonávanie zrážok zo mzdy. Zákon o štátnej službe\nv ust. § 114 zakotvuje, že ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na služobné úrady alebo na štátnych\nzamestnancov, na ktorých sa vzťahuje tento zákon, obsahujú ustanovenia o mzde, rozumie sa ňou\nplat podľa tohto zákona. Ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na služobné úrady alebo na štátnych\nzamestnancov, na ktorých sa vzťahuje tento zákon, obsahujú ustanovenia o priemernom zárobku,\npriemernej mzde alebo náhrade mzdy, rozumie sa tým funkčný plat priznaný štátnemu zamestnancovi\nv čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie. Plat a funkčný plat sú neočistené peňažné plnenia od\nzákonných zrážok, ako vyplýva ust. § 114 ods. 3 zákona o štátnej službe, ktorý definuje, čo sa považuje\nza priemerný čistý funkčný plat štátneho zamestnanca. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok\nna náhradu funkčného platu, to znamená hrubého (brutto) funkčného platu, neočisteného od zrážok\nna poistné, na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie, poistenie v nezamestnanosti, zdravotné\npoistenie a preddavok na daň z príjmov zo závislej činnosti a žiaden všeobecne záväzný právny predpis\nneustanovuje, že pre účely výpočtu náhrady funkčného platu štátneho zamestnanca sa má použiť čistý\nfunkčný plat, preto bolo podľa názoru odvolacieho súdu správne vysloviť, že úrok z omeškania sa\nžalobcovi priznáva zo sumy rovnajúcej sa hrubému (brutto) funkčnému platu.\n55. Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie\nv zmysle ust. § 387 ods. 1 vo výroku I. (ktorým súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie\nštátnozamestnaneckého pomeru dané žalovaným žalobcovi zo dňa 23.05.2017 je neplatné a\nštátnozamestnanecký pomer žalobcu naďalej trvá) a vo výroku II. (ktorým súd prvej inštancie zaviazal\nžalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu funkčného platu za obdobie od 03.07.2018 do augusta 2019,\nvrátane) ako vecne správne potvrdil a podľa ust. § 388 CSP v napadnutej časti výroku III. (ktorým\nsúd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol, zohľadňujúc rozsah odvolacieho prieskumu – viď. ods.\n13 vyššie) zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu funkčného platu za obdobie\nod septembra 2019 do 23.05.2020 spolu s úrokom z omeškania v zákonnej výške 5% ročne odo dňa\nnasledujúceho po splatnosti mesačnej mzdy, t.j. vždy od 11. dňa nasledujúceho mesiaca do zaplatenia;\no úrokoch z omeškania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka\na § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.\n56. Odvolací súd v súlade s ust. § 396 ods. 1 a 2 CSP a ust. § 262 ods. 1 a 2 CSP rozhodol (o\ncelkových) trovách konania podľa výsledku konania podľa ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobca má proti\nžalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania\nvychádzal odvolací súd (zhodne so súdom prvej inštancie) z osobitného režimu posudzovania úspechu\nv konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku\nalebo úvahy súdu (nález ÚS SR č. k. III. ÚS 475/2018 zo dňa 04.02.2021), keď žalobca bol úspešný v\nzáklade sporu v časti určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a v časti náhrady\nmzdy bol síce žalobca úspešný len čiastočne, avšak rozhodnutie o výške náhrady mzdy (a jej prípadnom\nznížení) záviselo od úvahy súdu; kumulatívne tak bol v celom rozsahu úspešný žalobca. O výške náhrady\ntrov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa\nkonanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).\n57. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.\n2 CSP).\n\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom\n(§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)\n(§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7Cpr/19/2017", "guid": "c9776fd5-d67c-48f2-9c64-d152718434e1:43e91303-3cc8-4859-91f5-a4429c87f569", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:3d851593-00a3-4eda-a66f-22e43da5b8bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 475/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 475/2018 z 4. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-04", "citacie_n": 305, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1"}, {"guid": "ussr:e9e41b6c-72d5-4055-b125-881ca8781529", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.331.2019.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 331/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/2019 z 19. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-19", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.331.2019.2"}, {"guid": "ussr:42871f18-a9ec-44f1-99da-308fac715495", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.460.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 460/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 460/2017 z 4. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-04", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.460.2017.1"}, {"guid": "ussr:1052efac-1965-4c23-a8f8-ea257b4f98a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 494/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 494/2013 z 9. 10. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-10-09", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1052efac-1965-4c23-a8f8-ea257b4f98a4"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "08bfb6c8-ce4f-406a-9e0c-8a8eac240189:e3de2167-f4ce-40b1-83c7-9eef8d113832", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:8714208158.2", "spisova_znacka": "7Cdo/52/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/52/2020 z 23. 2. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-02-23", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:8714208158.2"}, {"guid": "d05add96-22c7-4f48-83e2-41c3246813be:3a365fc9-0a1f-4e0e-b04f-7ee2b0d834cd", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2021:5919201951.1", "spisova_znacka": "7CoPr/1/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 7CoPr/1/2021 z 16. 3. 2021", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2021-03-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2021:5919201951.1"}, {"guid": "ac1bd070-2606-4e64-990c-a415e1f4ae29:f9c989fd-52d1-4718-b620-f943aeba9bf4", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2019:4616208533.2", "spisova_znacka": "9CoPr/4/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 9CoPr/4/2019 z 25. 9. 2019", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2019-09-25", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2019:4616208533.2"}, {"guid": "5ab779b6-9269-41ff-8283-c88bfecee11a:877d0cff-0cd2-44f5-93c9-4c414de70e3a", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2016:4213214221.1", "spisova_znacka": "5CoPr/2/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 5CoPr/2/2015 z 12. 1. 2016", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2016-01-12", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2016:4213214221.1"}, {"guid": "c9776fd5-d67c-48f2-9c64-d152718434e1:43e91303-3cc8-4859-91f5-a4429c87f569", "ecli": null, "spisova_znacka": "7Cpr/19/2017", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Nové Mesto n/V sp. zn. 7Cpr/19/2017 z 8. 6. 2020", "sud": "Okresný súd Nové Mesto n/V", "datum_vydania": "2020-06-08", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/c9776fd5-d67c-48f2-9c64-d152718434e1:43e91303-3cc8-4859-91f5-a4429c87f569"}, {"guid": "a33ca209-5155-472f-a329-5f948c0f7ff3:8c992464-1b37-4c28-b089-675aa42c7b66", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Cpr/7/2013", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 11Cpr/7/2013 z 15. 4. 2014", "sud": "Okresný súd Trenčín", "datum_vydania": "2014-04-15", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/a33ca209-5155-472f-a329-5f948c0f7ff3:8c992464-1b37-4c28-b089-675aa42c7b66"}, {"guid": "ec8da960-592b-44c5-9e4c-477965ec4fa2:98e162a8-0267-404d-9600-b7de67b0c2ff", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Cpr/4/2012", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 6Cpr/4/2012 z 10. 8. 2012", "sud": "Okresný súd Topoľčany", "datum_vydania": "2012-08-10", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ec8da960-592b-44c5-9e4c-477965ec4fa2:98e162a8-0267-404d-9600-b7de67b0c2ff"}], "citovane_v": []}