{"guid": "063fefbd-0614-4c55-b2f5-8ece8cfeb990:178ba535-f431-4e9e-9aeb-2cc71efc28c5", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1318207050.2", "spisova_znacka": "9Co/33/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/33/2024 z 30. 5. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. mája 2024, sp. zn. 9Co/33/2024, ECLI:SK:KSBA:2024:1318207050.2", "identifikacne_cislo": "1318207050", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Posluchová", "sudca_id": 397, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-zuzana-posluchova-397", "datum_vydania": "2024-05-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/178ba535-f431-4e9e-9aeb-2cc71efc28c5", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1318207050.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1318207050.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1318207050.2/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n9Co/33/2024\n1318207050\n30. 05. 2024\nJUDr. Zuzana Posluchová\nECLI:SK:KSBA:2024:1318207050.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov\nsenátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v právnej veci žalobkyne: H. A., nar.\nXX.XX.XXXX, bytom O. XXXX/X, B., zastúpená SODOMA VULGAN, spol. s r.o., Kominárska 2, 4,\nBratislava, IČO: 47 254 084, proti žalovaným: 1./ F. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. X. F. XX/XX, Q.,\nzastúpený Advokátska kancelária JUDr. Jakub Mandelík, s.r.o., Záhradnícka 51, Bratislava, IČO: 47 234\n318, 2./ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00\n585 441, zastúpený JUDr. Felix Neupauer, advokát, Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, 3./ D.. M. U.,\nnar. X.X.XXXX, bytom Z.. X. F. XX/XX, Q., o zaplatenie 25.000,- €, na odvolanie žalovaných 1./,2./,3./\nproti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava III č.k. 44C/130/2018-281 zo dňa 2. februára 2022\ntakto\nrozhodol:\nOdvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach (výrok I., III.) potvrdzuje.\nŽalobkyňa má voči žalovaným 1./,2./,3./ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že: I. Žalovaný 1./, žalovaný 2./ a žalovaný\n3./ sú povinní zaplatiť žalobkyni 10.000,- €, pričom žalovaný 1./ a žalovaný 3./ sú zaviazaní spoločne a\nnerozdielne s tým, že plnením žalovaného 1./ alebo žalovaného 3./ zaniká do výšky nimi poskytnutého\nplnenia povinnosť žalovaného 2./, resp. plnením žalovaného 2./, zaniká do výšky ním poskytnutého\nplnenia povinnosť žalovaných 1./ a 3./. II. Vo zvyšku súd žalobu zamieta. III. Žalobkyni súd priznáva\nvoči žalovaným 1/, 2/, a 3/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré sú žalovaní 1/, 2/,\na 3/ povinní žalobkyni zaplatiť spoločne a nerozdielne do pätnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia\nvyššieho súdneho úradníka o výške náhrady trov konania.\n1.1. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že príslušnosť Okresného súdu Bratislava III je daná ustanovením\n§ 13 C.s.p., spojení s nariadením európskeho parlamentu a rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o\nrozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (RÍM II) Čl. 4 ods. 3, podľa ktorého ak je zo všetkých\nokolností veci zrejmé, že civilný delikt má zjavne užšiu väzbu s inou krajinou, než je krajina uvedená\nv odseku 1 alebo 2, uplatní sa právny poriadok tejto inej krajiny. Hoci k autonehode, pri ktorej zahynul\nsyn žalobkyne došlo na území Rakúskej republiky vzhľadom na to, že všetky strany sporu majú úzku\nväzbu so Slovenskou republikou, je daná príslušnosť tunajšieho súdu na prejednanie veci. Z vykonaného\ndokazovania súd prvej inštancie zistil a to z rozsudku Okresného súdu Bruck an der Leitha 1 U 27/17m,\nže žalovaný 1./, dňa 27.10.2016 ako vodič osobného automobilu so zanedbaním pozornosti a povinnej\nstarostlivosti potrebnej v cestnej premávke privodil z nedbanlivosti smrť X. A. tým, že sa dostal do\nprotismeru a zasiahol osobný automobil X. A., čím menovaný zišiel z jazdného pruhu, zrútil sa cez svah\na bol vymrštený z vozidla; F. U. a G. O. boli z nedbanlivosti poškodení na tele aj, že sa v prvom opísanom\nskutku dostal do šmyku a v pravom uhle kolidoval s oproti prichádzajúcim osobným automobilom G. O.,\nčím menovaný utrpel zlomeninu nosovej kosti a tržnú ranu a pomliaždeninu v oblasti pravého kolenného\n\nkĺbu, F. U. utrpel pomliaždeninu pľúc, trieštivú zlomeninu hrudnej kosti a sériové zlomeniny rebier.\nŽalovaný 1./ spáchal priestupok zabitia z nedbanlivosti a priestupok ublíženia na tele z nedbanlivosti, za\nčo bol odsúdený na trest odňatia slobody v dĺžke troch mesiacov podmienečne odložený so stanovením\nskúšobnej doby v dĺžke troch rokov. Poľahčujúce dôvody na vymeranie trestu bol doteraz riadny spôsob\nživota, vlastné ťažké poranenia a čiastočná náhrada škody, priťažujúce boli súbeh dvoch priestupkov. V\nrozsudku je uvedené, že žalovaný 1./ zanedbal starostlivosť, ku ktorej je ako vodič osobného automobilu\npovinný a ku ktorej bol podľa svojich duševných a telesných pomerov schopný a ktoré boli pre neho\nprijateľné, nakoľko napriek znakom únavy nezastavil ním vedené vozidlo, ale jazdil ďalej. Z tohto\ndôvodu objektívne spôsobil skutkový stav uvedený vo výroku rozsudku. Zanedbal svoju starostlivosť,\nku ktorej bol ako vodič osobného automobilu povinný a považoval za možné, zrealizovať skutkový stav,\nktorý zodpovedá obrazu trestného činu, pričom takýto nechcel uskutočniť. Zároveň bola žalovanému\nuložená povinnosť zaplatiť G. O. 2000,- € a žalobkyni 500,- € do štrnástich dní. S ďalšími nárokmi súd\nodkázal účastníkov na občianskoprávne konanie. Z lekárskej správy zo dňa 17.09.2018 bolo zistené,\nže žalobkyňa sa od roku 2016, kedy jej zomrel tragicky syn lieči na depresiu, úzkosť. Snaží sa s touto\nudalosťou vysporiadať sama, k psychiatrovi ani psychológovi nechodí. Pri liečbe Serlift 50 mg 1-.0-0 a\nLexaurin 1.5 mg 0-0-1 stav stabilizovaný. Stále sa vracia v spomienkach na tragickú udalosť, často chodí\nna políciu, pomáha k objasneniu tragickej smrti syna, čo zintenzívňuje spomienky na syna. Žalovaný 1./\na 3./ poukázali na záver znalca Ing. Alfreda Schmidta, pribratého do trestného konania pred rakúskym\nsúdom, ktorý dňa 30.08.2017 na hlavnom pojednávaní uviedol, že vodič vozidla T. bol zrejme pod\nvplyvom alkoholu, avšak na základe polohy stôp nie je možné spraviť žiaden záver. Súd prvej inštancie\nnásledne uviedol skutočnosti zistené výsluchom žalobkyne, svedkyne V. E., F.. B.M. K., T. A. (pozri\nodseky 16. až 19. odôvodnenia napadnutého rozsudku).\n1.2. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, § 4 ods. 1,4, § 15\nods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú\nprevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 381/2001\nZ.z.), ustanoveniami § 420 ods. 1,2,3, § 427 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka 31. V konaní nebolo sporné\nmedzi stranami, že žalovaný 1./ ako vodič zavineným konaním spôsobil motorovým vozidlom, ktorého\nprevádzkovateľom bol právny predchodca žalovanej 3./ (F. U. nar. X.X.XXXX, zomr. X.XX.XXXX),\npoisťovateľom žalovaný 2./ dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k usmrteniu syna žalobkyne. V zmysle\ncitovaného ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. poškodený si môže právo na náhradu škody uplatniť\nbuď u osoby, ktorá zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (prevádzkovateľ a\nvodič) alebo priamo u poisťovateľa škodcu alebo u škodcu a jeho poisťovateľa súčasne.\n1.3. V otázke posudzovania premlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy existuje ustálená\njudikatúra (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/265/2009, 5Cdo/278/2007) kedy premlčacia\ndoba začína dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.\nV prípade nároku uplatneného žalobkyňou nedošlo k jeho premlčaniu a námietka žalovaného 2/ je\nnedôvodná.\n1.4. K náhrade nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 11,\n§\n13 ods. 1,2,3 Občianskeho zákonníka a nato, že žalobkyňa preukázala všetky predpoklady priznania\nnemajetkovej ujmy za smrť syna pri dopravnej nehode spôsobenej žalovaným 1./, teda existenciu zásahu\nobjektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu vo forme nemajetkovej ujmy za zásah do práva na\nsúkromný a rodinný život spôsobený usmrtením syna žalobkyne, neoprávnenosť (protiprávnosť) tohto\nzásahu, teda porušenie právnej povinnosti konštatované v rozsudku príslušného súdu v Rakúsku), ako\naj príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a neoprávneným zásahom do osobnostných\npráv žalobkyne.\n1.5. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie vychádzal zo svedeckých výpovedí, že\nžalobkyňa sa v zosnulom synovi videla, jeho stratu niesla mimoriadne ťažko. Následky tejto citovej\ntraumy sú stále prítomné a nie je predpoklad, že by sa plynutím času zmiernili. U žalobkyne došlo v\nznačnej miere k zhoršeniu kvality citového a rodinného života, k zhoršeniu jej psychického zdravia a\npreto jej súd priznal nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,- € (výrok I.). Vo zvyšku súd žalobu zamietol\n(výrok II.). Pri určení výšky nemajetkovej ujmy súd prihliadol aj na skutočnosť (bez toho, že by súd\nbagatelizoval stratu jedného z potomkov žalobkyne), že žalobkyňa má ešte možnosť rozvíjať rodinné\nvzťahy s dcérou, vnučkou ako aj s vnukmi po zomrelom synovi, teda má okolo seba blízkych, s\nktorými zdieľa svoj veľký žiaľ nad stratou syna. Súd ďalej prihliadol aj na okolnosti, za ktorých došlo k\n\nneoprávnenému zásahu a síce, že išlo o neúmyselný zásah - dopravnú nehodu, ktorú síce žalovaný\n1./ zanedbaním potrebnej starostlivosti spôsobil, avšak ako súd v trestnej veci konštatoval, urobil tak\nbez toho, že by chcel privodiť nehodu. Pri nehode sám žalovaný 1./ utrpel ťažké poranenia. V zmysle\njudikatúry nemajetková ujma nemá byť pre škodcu likvidačná a v tomto smere súd prihliadol aj na ďalšie\nnároky, ktoré si v súvislosti s touto dopravnou nehodou uplatnili potomkovia zomrelého (synovia E. A. a\nO. A.) na Okresnom súde Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 20C/60/2019 z titulu nemajetkovej\nujmy spôsobenej stratou otca, každý vo výške 20.000,- €. Pokiaľ žalovaní poukazovali na spoluzavinenie\nzomrelého tvrdením o tom, že nebol pripútaný a sám mal byť pod vplyvom alkoholu v čase dopravnej\nnehody, v tomto smere prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalovaní tieto svoje tvrdenia dôkazmi\nnepreukázali, keď z výňatkov z výpovede znalca D.. T. Q. na hlavnom pojednávaní dňa 30.08.2017\ntakéto závery nevyplývali. Súd pri rozhodovaní zohľadnil aj rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov\nv porovnateľných veciach. Priznávaná suma nemajetkovej ujmy sa pohybuje v rozmedzí od 5.000,€ do 30.000 € v závislosti od konkrétnych okolností prípadu (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR\n2Cdo/164/2011, 1Cdo/77/2009, 1MCdo/10/2013, 4Cdo/139/2011, Krajský súd v Banskej Bystrici sp. zn.\n17Co/135/2018, Krajský súd Trnava sp. zn. 27Co/160/2018). Pokiaľ žalovaní 1./ a 3./ poukazovali na\nto, že v trestnom konaní bol žalovaný 1./ zaviazaný zaplatiť žalobkyni čiastku vo výške 500,-€, v tomto\nsmere nepreukázali súdu, že išlo o plnenie z totožného nároku, ako je nárok uplatnený žalobkyňou v\ntomto konaní. Žalobkyňa o tejto sume uviedla, že išlo o jej náklady v súvislosti s tým, že sa zúčastnila\nrekonštrukcie nehody v rámci trestného konania pred rakúskym súdom.\n1.6. Žalovaných 1./ a 3./ súd zaviazal na spoločné plnenie s poukazom na ustanovenie\n§\n511 ods. 1 Občianskeho zákonníka , nakoľko u oboch ide o záväzok zo zodpovednosti za škodu voči\nžalobkyni. Vzhľadom na to, že zdrojom záväzku škodcu na náhradu škody je zodpovednosť za škodu\n(§ 420 Občianskeho zákonníka, resp. u prevádzkovateľa § 427) Občianskeho zákonníka a zdrojom\nzáväzku poisťovateľa plniť z povinného zmluvného poistenia je poistná zmluva, nemôže súd škodcu\na jeho poisťovateľa zaviazať na solidárne plnenie záväzku. V prípade poisťovateľa ide o originálny\nnárok na plnenie založený osobitným právnym predpisom, ktorým je zákon č. 381/2001 Z.z. o povinnom\nzmluvnom poistení.\n1.8. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia\n§\n255 ods. 1, 2 C.s.p. , keď zásada úspechu vo veci sa vždy skúma čo do právneho základu veci a čo\ndo výšky priznaného nároku. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konanie, v ktorých výška\nplnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku (rozhodnutie Ústavného\nsúdu SR zo dňa 08.02.2017, sp. zn. I. ÚS 56/2017). V týchto prípadoch však nejde o procesne\nneúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho\ntotiž zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu na základe úvahy súdu alebo\nznaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba riešiť, čo je základné\na čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do práva žalobcu bolo zasiahnuté.\nOtázka výšky nemajetkovej ujmy je potom druhoradá a nadväzujúca. V prejednávanom prípade rozsah\núspechu žalobkyne závisel od úvahy súdu, nakoľko výška nemajetkovej ujmy bola ustálená, resp. určená\nrozhodnutím súdu. S poukazom na uvedené, žalobkyňa, hoci mala v časti uplatňovaného nároku na\nnáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v spore úspech len čiastočný, patrí jej plná náhrada trov\nkonania, keďže konečné rozhodnutie o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy závisí od úvahy\nsúdu. Žalovaní 1./ a 3./ žiadali, aby súd v zmysle ustanovenia § 257 C.s.p. nezaviazal žalovaných 1./ a 3./\nna náhradu trov konania. Súd konštatoval, že pre uplatnenie § 257 C.s.p., podľa ktorého výnimočne súd\nneprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, neboli splnené zákonné\npredpoklady. V tomto smere žalovaní neuviedli a dôkazne nepreukázali, v čom by mali spočívať v tomto\nprípade dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd nepriznal žalobkyni nárok náhradu trov\nkonania.\n2. Proti tomuto rozsudku a to proti výrokom I. a III. podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaní\n1./,2./,3./.\n3. Žalovaní 1./ a 3./ svoje odvolanie odôvodnili ustanoveniami § 365 ods. 1 písm. f) , h) C.s.p. a žiadali aby\nodvolací súd rozsudok v zmysle § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná\nim plnú náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania. Pre prípad, že odvolací súd potvrdí\nnárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy, žiadali odvolací súd, aby výrok I. prvoinštančného súdu\nv zmysle § 232 ods. 3 C.s.p. zmenil tak, že prizná lehotu na plnenie v prípade žalovaných 1./ a 3./ aspoň\no 60 dní dlhšiu ako v prípade žalovaného 2./.\n\n3.1. Žalovaní 1./,3./ sa nestotožnili s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého nebolo v\nprejednávanej veci možné zabezpečiť účinnú ochranu porušených práv žalobkyne výlučne prostriedkami\nmorálnej satisfakcie. Zastali názor, že v predmetnom spore nebola vykonaným dokazovaním spoľahlivo\npreukázaná citová ujma zapríčinená ich nedbanlivostným konaním. Nepopierajú, že úmrtie blízkej osoby\nnepriaznivo zasiahlo do života žalobkyne, avšak táto svoje tvrdenia nepodporila prakticky žiadnym\ndôkazným prostriedkom a žiadnym spôsobom neosvedčila, v akej miere bola znížená jej dôstojnosť\nči vážnosť v spoločnosti, respektíve akú negatívnu reakciu vyvolalo úmrtie nebohého X. A., nar.\nXX.X.XXXX (ďalej len „p. A.“) v jej rodinnom, pracovnom či inom prostredí, keď trauma žalobkyne sa im\njaví ako „bežný“ prejav zo straty blízkej osoby.\n3.2. Ďalej namietali výšku súdom priznanej majetkovej kompenzácie nemajetkovej ujmy, ktorú považujú\nza neprimeranú, keď súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške relutárnej náhrady nemajetkovej\nujmy nebral zreteľ na to, že žalobkyňa je plnoletá a nebola odkázaná na výživu zo strany nebohého\nsyna. Z dikcie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka možno abstrahovať, že podmienkou priznania\npeňažnej satisfakcie nemajetkovej ujmy je výnimočnosť posudzovaného prípadu. To znamená, že súd\nmôže tento nárok priznať výlučne v prípade, ak by sa inými prostriedkami právnej ochrany nepodarilo\nzabezpečiť obnovu porušených subjektívnych práv. V tejto súvislosti uviedli, že určitou satisfakciou\nspôsobilou zmierniť nepriaznivé následky tragickej udalosti bolo pre žalobcov právoplatné odsúdenie\nvinníka dopravnej nehody - žalovaného 1./, zo dňa 16.1.2018, príslušným súdom Bruck an der Leitha\n(sp. zn. 1U 27/17m) pre trestný čin usmrtenia podľa § 80 ods. 1 Trestného zákona Rakúskej republiky\na pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 88 ods. 1 a 4 Trestného zákona Rakúskej republiky, za\nčo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní tri mesiace s podmienečným odkladom v trvaní troch\nrokov a zároveň mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 500,- € v zmysle § 369 ods. 1\nTrestného poriadku Rakúskej republiky, čo nepochybne predstavuje zadosťučinenie za neoprávnený\nzásah do súkromnej sféry žalobcov. Zároveň žalovaní poukázali na skutočnosť, že súd prvej inštancie\nsa nijakým spôsobom nevysporiadal s ich argumentmi ktorí mi namietali dôvodnosť nároku, resp. jeho\nvýšku z dôvodu, že p. A. mal mať v čase dopravnej nehody 1,23% alkoholu v krvi, nemal byť pripútaný\na mal viesť kradnuté motorové vozidlo, čo má podľa tvrdení žalovaných potvrdzovať aj skutočnosť, že\np. A. bol po nehode vymrštený z vozidla.\n3.3. Záverom uviedli, že ak ani odvolací súd nevzhliadne postačujúcimi výlučne prostriedky morálnej\nsatisfakcie i trestnoprávnej represie a prizná žalobkyni peňažnú kompenzáciu, je potrebné zohľadniť, že\nžalovaný 1./ dňa 17.4.2016 uzavrel, ako poistník, so žalovaným 2./, ako poisťovateľom, poistnú zmluvu\no poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Z uvedeného dôvodu\nmajú žalovaní 1./,3./ v súlade s uzavretou poistnou zmluvou a zákonom č. 381/2001 Z.z. legitímne\nprávo očakávať, že v prípade škodovej udalosti budú finančné nároky poškodených (žalobcov) uhradené\nprostredníctvom žalovaného 2./ z titulu povinného zmluvného poistenia. Žiadali súd prvej inštancie\no predĺženie lehoty na plnenie oproti žalovanému 2./, nakoľko v prípade, ak by došlo ku plneniu z\nich strany, by si následne uplatňovali predmetné plnenie v konaní vedenom proti žalovanému 2./,\nčím by podľa nášho názoru došlo ku zbytočnému, nehospodárnemu konaniu. Súd prvej inštancie sa\npredmetnými argumentami a ich návrhom na predĺženie lehoty na plnenie v prípade, ak na plnenie budú\nzaviazaní, vôbec nezaoberal, keď v zmysle § 232 ods. 3 C.s.p. súd môže v odôvodnených prípadoch\nurčiť dlhšiu lehotu na plnenie.\n4. Žalovaný 2./ svoje odvolanie odôvodnil ustanoveniami § 365 ods. 1 písm. d), h) C.s.p. keď poukázal\nnato, že súd prvej inštancie po tom, ako konštatoval jeho pasívnu vecnú legitimáciu v konaní, mal za to,\nže nárok žalobcu premlčaný nie je. Žalovaný 2./ mal za to, že rozsudok v napádanej časti vychádza z\nnesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k premlčaniu nároku na náhradu škody vo všeobecnej\ntrojročnej premlčacej dobe. Poukázal na odseky 33. a 36. odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď\nsúd mal za to, že nemajetková ujmy pozostalých je pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. škodou a nie\nsamostatným inštitútom ako namietal, avšak paradoxne pre účely premlčania už má tvoriť samostatný\ninštitút, ktorý sa premlčiava vo všeobecnej trojročnej dobe, a nie dvojročnej subjektívnej premlčacej\ndobe. Pokiaľ teoreticky pripustil, že nároky na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých sa na účely\nzákona č. 381/2001 Z.z. považujú za užšiu kategóriu škody (na zdraví) - a to v dôsledku výlučne vývoja\njudikatúry, nie je žiadny legitímny dôvod na to, aby sa aj tento nárok ako škoda nepremlčiaval, t. j. v\ndvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, ako koniec koncov predpokladá aj sám zákon č. 381/2001\nZ.z. v § 15 ods. 2. Pokiaľ v tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutia NS SR spred\nobdobia rozhodnutia sp. zn. 6MCdo/1/2016, považoval takúto argumentáciu za neudržateľnú, nakoľko\n\nje v rozpore s vyššie uvedeným „ustálením“, že pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. nemajetková ujma\nsa rovná škoda, o ktorom možno hovoriť najskôr od roku 2017. Vzhľadom na všetku vyššie uvedenú\nprávnu argumentáciu, mal za to, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci čo do\notázky premlčania vo vzťahu k nemu a žiadal aby odvolací súd rozsudok zmenil v napádanom rozsahu\ntak, že žalobu voči nemu zamietne.\n5. K odvolaniu žalovaných sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať\nje náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. K odvolaniu žalovaných 1./ a 3./ uviedla, že\nsúd v rámci rozhodovania reflektoval všetky kritéria, od ktorých sa v zmysle ustálenej judikatúry ako aj\ndoktríny odvíja výška náhrady nemajetkovej ujmy. Poukázal na všeobecne rešpektovaný nález českého\nÚstavného súdu z 22.12.2015 sp. zn. I. ÚS 2844/14 v ktorom okrem iného uviedol, že „Jiná forma\nsatisfakce než peněžitá (např. omluva odpovědné osoby) sice nemůže být sama o sobě dostačující,\njejí poskytnutí a následné posouzení jejího významu však může promluvit do snížení peněžitého\nzadostiučinění.“. Z rovnakých kritérií takisto vychádza dr. I. vo svojom príspevku „Kritériá pre určenie\nvýšky náhrady za nemajetkovú ujmu sekundárnych obetí v slovenskej súdnej rozhodovacej praxi“\npublikovanom v zborníku „Náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých a osobitosti nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy v medicínskom práve v podmienkach slovenského a českého práva“. Žalobkyňa\nmala za to, že v rámci konania boli riadne vykonané početné dôkazy, ktorými bola nespochybniteľne\npreukázaná značná ujma ako aj všetky vyššie uvedené kritériá. Dokazovanie v tejto otázke bolo\nvykonané jej lekárskou správou a jej výsluchom ako aj výsluchmi viacerých osôb, ktoré ju dlhodobo\npoznajú a boli spôsobilé opísať súdu, aký mala vzťah so svojim jediným synom, ako žila pred úmrtím\nsyna, ako prežívala traumatizujúce udalosti, keď sa o úmrtí syna dozvedela, a ako žije v súčasnosti, čo\nje možné považovať za absolútne adekvátne vzhľadom na povahu preukazovaných skutočností ako aj\ndôkazný stav v konaní. Na základe vykonaných dôkazov súd dospel k jedinému možnému záveru, že\nmala mimoriadne blízky vzťah k svojmu synovi a jeho smrť nesie nesmierne ťažko. Súd prvej inštancie\nsa v rámci konania takisto riadne vysporiadal aj s tvrdeniami žalovaných 1./,3./ o údajom nahradení ujmy\nzaplatením sumy 500 € (na základe rozhodnutia rakúskeho súdu v rámci trestného konania) a tvrdeniami\no údajnom spoluzavinení syna žalobkyne, keď uvedené tvrdenia súd nereflektoval z toho dôvodu, že\nžalovaný neuniesli dôkazné bremeno. V otázke pasívnej legitimácie žalovaného 2./ sa žalobkyňa v\nplnom rozsahu stotožnila so stanoviskom žalovaného 1./ a 3./.\n5.1. K odvolaniu žalovaného 2./, ktorý sa nestotožnil s tým, ako súd posúdil uplatnenú námietku\npremlčania uviedla, že právny názor žalovaného 2./ nemá žiadnu oporu v platnej právnej úprave ako\naj rozhodovacej praxi súdov (Uznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo 265/2009). Ak by aj akceptovala\nprávny názor žalovaného 2./ (ktorý nemôže akceptovať), jej nárok by napriek tomu nebol premlčaný.\nSubjektívna premlčacia lehota je viazaná na dve skutočnosti, a to vedomosť o škode a vedomosť o tom,\nkto za škodu zodpovedá. V čase, keď sa dozvedela o smrti svojho syna, nemala informácie o tom, kto je\nvinníkom nehody a už vôbec nemala informácie (a ani ju v danom čase nezaujímali), s ktorým subjektom\nmá vinník nehody uzatvorené povinné zmluvné poistenie. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej\nlehoty by aj v takomto prípade bolo potrebne viazať buď na niektorý z úkonov v rámci trestného konania,\nkedy sú uvedené skutočnosti objasnené, alebo až na moment právoplatnosti trestného rozsudku\nrakúskeho súdu.\n6. Žalovaní 1./,3./ vo svojej replike k vyjadreniu žalobkyne uviedli, trvajú na svojom odvolaní. Inštitút\nnemajetkovej ujmy je právny inštitút, ku ktorému sa pristupuje výnimočne vtedy, ak sa nepovažuje\nza dostačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pod pojmom primerané\nzadosťučinenie možno v praxi rozumieť ospravedlnenie sa, oľutovanie skutku či odsúdenie v trestnom\nkonaní, pričom to vždy závisí od konkrétneho prípadu. Pravidlá určenia výšky náhrady nemajetkovej\nujmy sú na úvahe súdu, ktorá však podlieha istým kritériám hodnotenia. Žalovaní zotrvali na stanovisku,\nže žalobkyňa žiadnym spôsobom neosvedčila, v akej miere bola znížená jej dôstojnosť či vážnosť v\nspoločnosti, respektíve akú negatívnu reakciu vyvolalo úmrtie nebohého X. A., nar. XX.X.XXXX (ďalej\nlen „p. A.\") v jej rodinnom, pracovnom či inom prostredí. Osobitne dali do pozornosti, že aj v prípade\nnaplnenia predpokladov je možné priznať náhradu vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch, len ak sa\nmorálna satisfakcia javí ako nedostačujúca. Poukázali aj na osobitné povinnosti vyplývajúce zo zákona\no cestnej premávke, predovšetkým na všeobecné povinnosti účastníka cestnej premávky (rozsudok\nKrajského súdu České Budejovice R 30/1957 sp. zn. Co 441/1956 podľa ktorého „Je nutné prihliadať\naj ku spoluzavineniu osob, od kterého odvodzujú svoj nárok pozostalí poškodeného.“) a nato, že\nskutočnosti na strane zosnulého p. A. však žiadnym spôsobom neboli skúmané a následne zohľadnené.\n\n6.2. Žalovaný 2./ nevyužil svoje právo a repliku nepodal.\n7. Žalobkyňa v duplike k nedostatočnosti morálnej satisfakcie zdôraznila, že nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy pozostalých osôb po úmrtí blízkej osoby zavinenej treťou osobou je dotvorený\nbohatou judikatúrou súdov Slovenskej republiky. Predmetom ochrany nie je, dôstojnosť vážnosť a česť\nfyzickej osoby v rámci spoločnosti, ale právo na súkromný a rodinný život, ktoré zahŕňa právo vytvárať\nsi a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami. Akékoľvek protiprávne narušenie takýchto vzťahov\npredstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život. Smrť blízkej osoby je tak zásadný\nzásah do osobnostných práv príbuzných, že nám ani nie je známe akékoľvek súdne rozhodnutie,\nv ktorom by ktorýkoľvek slovenský súd vôbec uvažoval nad tým, či má najbližším príbuzným obete\npriznať satisfakciu v nemajetkovej podobe alebo v peniazoch. Tragická smrť blízkej osoby predstavuje\nnesmierne závažnú citovú ujmu spočívajúcej v strate milovanej osoby, pričom následky sú trvalé a\nneodstrániteľné. Z tohto dôvodu je morálna satisfakcia prakticky nemožná a súdy vždy priznávajú ako\nsatisfakciu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd sa v rozsudku riadne vysporiadal so všetkými\nvšeobecne uznávanými kritériami pre určenie výšky nemajetkovej ujmy, a to intenzita vzťahu medzi\nňou a jej zosnulým synom, vek žalobkyne a jej zosnulého syna a existenčná závislosť žalobkyne ako\nsekundárnej obete od syna ako primárnej obete. Výška nemajetkovej ujmy bola určená po starostlivom\nzvážení všetkých skutkových okolností, a to najmä: a. mimoriadne blízka citová väzba medzi Žalobkyňou\na jej zosnulým synom; b. intenzívne prežívanie straty dieťaťa a stála prítomnosť následkov intenzívnej\ncitovej traumy; c. ďalšie sekundárne obete (deti zosnulého); d. skutočnosť, že zosnulý syn nebol jediným\nblízkym príbuzným žalobkyne.\n7.1. K údajnému spoluzavineniu jej syna žalovaní 1./,3./ namietali, že skutočnosti na strane zosnulého\np. A. však žiadnym spôsobom neboli skúmané a následne zohľadnené. Žalobkyňa poukázala na čl.\n8 C.s.p. podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo\nveci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov\nsúdu. Súd pri rozhodovaní môže zohľadňovať výlučne tie dôkazy, ktoré navrhli sporové strany, pričom\nakákoľvek iniciatíva súdu v rámci procesu dokazovania je zásadným spôsobom limitovaná v § 185 C.s.p..\nNapriek skutočnosti, že súd poskytol žalovaným veľkorysý priestor na doloženie dôkazov podporujúcich\nich tvrdenie o spoluzavinení jej syna ako primárnej obete, toto tvrdenie neboli schopní preukázať\nakýmkoľvek relevantným dôkazom. Jediným predloženým dôkazným prostriedkom bol výňatok zo\nzápisnice z hlavného pojednávania v trestnej veci zo dňa 30.08.2017. Uvedený výňatok zápisnice\nvšak nebol súdom považovaný za dôkaz preukazujúci tvrdenia žalovaných 1./ a 3./, pretože tvrdená\nskutočnosť z uvedeného výňatku nevyplývala. Žalobkyňa mala za to, že neexistujú žiadne procesné ani\nhmotnoprávne dôvody na zmenu rozsudku a žiadala rozsudok potvrdiť.\n8. Počas odvolacieho konania pôvodne žalovaný 3./ F. U., s miestom podnikania Senec, Nám. 1. mája\n33, IČO: 33 717 311(prevádzkovateľ motorového vozidla) zomrel dňa 3.12.2022. Súd prvej inštancie\nuznesením č.k. B3-44C/130/2018-371 zo dňa 31.1.2024 rozhodol, že pokračuje v konaní s dedičom\nžalovaného 3./: D.. M. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q., Z.. X. F. XX/XX, ako žalovanou 3./.\n9. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaných odvolaní t.j. vyhovujúci výrok a výrok\no náhrade trov konania (výrok I., III.) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho\npojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa\n§ 378 ods. 1 a § 219\nods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolania žalovaných 1./,2./,3./ nie súd dôvodné.\n10. V predmetnom konaní sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala zaplatenia sumy vo výške\n25.000,-€ z titulu náhrady nemajetkovej ujmy za stratu blízkej osoby (syna), ktorá bola usmrtená\npri dopravnej nehode. Žalovaný 1./ bol vodič motorového vozidla, ktoré zavinilo dopravnú nehodu,\nprevádzkovateľom tohto vozidla bol právny predchodca žalovanej 3./ (F. U. nar. X.X.XXXX, zomr.\nX.XX.XXXX) a poisťovateľom podľa zákona č. 381/2001 Z.z. bol žalovaný 2./.\n11. V preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania\na stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania riadne zhodnotil,\ndôsledne rozviedol ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých jednotlivých\ndôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Súd prvej inštancie citoval\n\nustanovenia Občianskeho zákonníka, zákona č. 381/2001 Z.z. ktoré aplikoval na prejednávaný prípad\na z ktorých vyvodil svoje právne závery. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť,\nani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola\npopretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie s ohľadom na vykonané dokazovanie\nodôvodnil prečo považoval nárok žalobkyne v časti náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,-€ za\ndôvodný. Čo sa týka výroku I. po vyriešení otázky pasívnej legitimácie žalovaných 1./,2./,3./ podrobne\na detailne uviedol (pozri odsek 42. až 44. odôvodnenia napadnutého rozsudku) ako dospel k záveru,\nže žalobkyňa preukázala všetky predpoklady priznania nemajetkovej ujmy za smrť syna pri dopravnej\nnehode spôsobenej žalovaným 1./, teda existenciu zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú\nujmu vo forme nemajetkovej ujmy za zásah do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením\nsyna žalobkyne, neoprávnenosť (protiprávnosť) tohto zásahu ako aj príčinnú súvislosť medzi porušením\nprávnej povinnosti a neoprávneným zásahom do osobnostných práv žalobkyne. Rovnako primerane\nvysvetlil (pozri odsek 45. až 49. odôvodnenia napadnutého rozsudku) ako postupoval pri stanovení výšky\npriznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie sa v dostatočnom rozsahu vysporiadal aj s\nobranou žalovaných, ktorý vzniesli námietky premlčania nároku resp. poukazovali na spoluzavinenie\nsyna žalobkyne pri dopravnej nehode, keď odôvodnil (pozri odseky 34. a 47. odôvodnenia napadnutého\nrozsudku) prečo nepovažoval túto ich obranu za dôvodnú. Odôvodnenie odvolaním napadnutého\nrozsudku dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany\na z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení\nvšeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd\nprvej inštancie teda svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2,3 C.s.p.) na ktoré\nodôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p.\nv celom rozsahu stotožňuje. K podstatným dôvodom odvolania žalovaných považuje potrebné uviesť\nnasledovné fakty.\n12. Žalovaní 1./ a 3./ namietajú, že bolo možné zabezpečiť účinnú ochranu porušených práv žalobkyne\nvýlučne prostriedkami morálnej satisfakcie, ako aj výšku priznanej nemajetkovej ujmy, ktorú považovali\nza neprimeranú (pozri odsek 3.1., 3.2.).\n12.1. Judikatúra súdov sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho charakteru náhrady\nnemajetkovej ujmy, resp. na zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu (keďže\nnemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani nedá\nodškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť). Ústavný súd\nČeskej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 2844/14 na ktorý poukazovala aj žalobkyňa vo svojom vyjadrení k\nodvolaniam sformuloval aj kritériá pre určovanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Pre výšku náhrady je\nkľúčová najmä kvalita vzájomného vzťahu osôb narušená neoprávneným zásahom, psychická bolesť zo\nstraty veľmi blízkeho človeka je často vnímaná ako neznesiteľná, fyzická, obmedzujúca ostatné aktivity\npozostalého, často prerastajúca do duševného ochorenia. Pri zohľadnení veku zomrelého sa odlišuje\nnakoľko je prežívaná strata novorodenca jeho rodičmi, strata rodiča jeho deťmi, alebo strata osoby v\ndôchodkovom veku jej vnúčatami. Dôležitú úlohu má aj pocit zodpovednosti rodiča za svoje deti. Strata\nosoby, na ktorej je pozostalý existenčne závislý sa prejaví aj vo sfére osobnostného prežívania. Iná\nforma satisfakcie než peňažná (napr. ospravedlnenie škodcu) nemôže byť sama osebe dostačujúca a\npreto sú námietky žalovaných o postačujúcej morálnej satisfacie nedôvodné. Morálna satisfakcia a jej\nposkytnutie a následné posúdenie jej významu však môže mať za následok zníženie peňažnej náhrady.\nZa okolnosti, ktoré je potrebné skúmať na strane pôvodcu zásahu (škodcu, žalovaného) za predpokladu,\nak majú zároveň vplyv na vnímanie ujmy oprávnenými osobami sú považované najmä postoj žalovaného\n(ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie a pod.), dopad udalosti do duševnej sféry pôvodcu fyzickej\nosoby, jeho majetkové pomery, miera zavinenia škodcu eventuálne miera spoluzavinenia usmrtenej\nosoby. Postoj škodcu môže podstatným spôsobom ovplyvniť vnímanie ujmy pozostalými, ústretové\nsprávanie, ospravedlnenie alebo prejavená ľútosť škodcu môžu zmierniť dopady nemajetkovej ujmy,\nnaopak jeho ľahostajnosť, arogancia či vyjadrená bezcitnosť môže ujmu pozostalých osôb ešte prehĺbiť.\nPotrebné je prihliadať aj k majetkovým pomerom škodcu, tak, aby bola daná možnosť reálneho\nuspokojenia priznaných nárokov a aj v tom zmysle, aby uložená povinnosť nahradiť spôsobenú škodu\nnemala pre škodcu doživotné likvidačné následky a jeho majetkovou likvidáciou neznemožňovala mu\nviesť znesiteľný a ľudsky dôstojný život.\n12.2. Vychádzajúc z téz uvedených v predchádzajúcom odseku odvolací súd nepovažoval za dôvodnú\nani námietku žalovaných 1./ a 3./ o neprimerane vysokej výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.\n\nSúd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal zo správne zisteného\nskutkového stavu. Z vykonaného dokazovania mal preukázanú značnú citovú väzbu žalobkyne voči jej\nzosnulému synovi a že jeho smrť trvalo negatívne poznamenala život žalobkyne, z čoho vyvodil, že\nide o nenávratnú ujmu a traumu pre pozostalú matku. Psychická bolesť zo straty blízkeho človeka je\nvnímaná ako neznesiteľná, fyzická, obmedzujúca ostatné aktivity pozostalého, veľakrát prerastajúca až\ndo duševného ochorenia čo v danom prípade bolo preukázané lekárskymi správami zo dňa 26.7.2018,\n24.9.2018 (č.l. 15, 16 spisu). Smrť syna žalobkyne bola nepochybne nečakaná, tragická, žalobkyňou\nnezavinená udalosť, ktorá do jej života zasiahla a nenávratne pretrhla doterajšie väzby, čím žalobkyňa\nstratila možnosť realizovať a ďalej rozvíjať svoj rodinný život vo vzťahu k nebohému. Vzťah rodičov s\ndeťmi je charakterizovaný starostlivosťou a vzájomnou pomocou, úzka citová väzba medzi rodičmi a\ndeťmi nezaniká iba z dôvodu, že deti opustia rodičovský dom a založia si vlastnú rodinu. Výpoveďou\nžalobkyne (č.l. 156 spisu) ako aj svedkov V. E. ( č.l. 252 spisu), F.. B. K. ( č.l. 253 spisu), T. A.( č.l.\n253 spisu) bola preukázaná úzka citová väzba medzi žalobkyňou a synom, žalobkyňa sa v zosnulom\nsynovi videla, jeho stratu niesla mimoriadne ťažko došlo u nej v značnej miere k zhoršeniu kvality\ncitového a rodinného života. Následky tejto citovej traumy sú stále prítomné a nie je predpoklad, že\nby sa plynutím času zmiernili. Priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy na žalovaného 2./ nemôže\npôsobiť ani likvidačne, ale predstavuje základné štandardné kompenzovanie zmiernenia ujmy žalobkyne\nv prípade, kedy navrátenie do pôvodného stavu neprichádza do úvahy. Preto nemožno konštatovať, že\nby priznanie takejto náhrady vo výške 10.000,-€ súdom prvej inštancie bolo prostriedkom bezdôvodného\nobohatenia žalobkyne. Naopak náhrada nemajetkovej ujmy v zmysle zásad slušnosti a naplnenia\npožiadavky morálnej správnosti, ktorá je predovšetkým požiadavkou spravodlivosti, je spôsobilá naplniť\nreštitučnú podstatu kompenzácie. Majetkové pomery žalovaného 1./ a 3./ v zásade nie sú vzhľadom na\nvýšku priznanej náhrady škody rozhodujúce pre odstupňovanie výšky priznaného nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy, pretože miera subjektívne prežívaných duševných útrap pozostalej matky nie je\nnijako závislá od majetkových pomerov pôvodcu zásahu, ale od následkov týmto neoprávneným\nzásahom spôsobených. Výška priznanej náhrady ako to už konštatoval aj súd prvej inštancie by\nvšak nemala mať likvidačné dôsledky pre žalovaného 1./ a 3./. Vzhľadom na dedičské rozhodnutie po\nzomrelom pôvodnom žalovanom 3./ F. U. a čistú hodnotu dedičstva 60.980,58€ (č.l. 366 spisu) výška\npriznanej náhrady umožňuje žalovanému 1./ a 3./ v budúcnosti uhradiť vzniknutú ujmu odhliadnuc od\nsúčasnej povinnosti žalovaného 2./ ako poisťovateľa zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyni za\nžalovaných 1./ a 3./ pri súčasnom zachovaní možnosti viesť znesiteľný a dôstojný život.\n12.3. Na zdôraznenie správnosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy naviac odvolací súd\ndodáva, že kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia\ntzv. „statusu obete“ podľa čl. 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské\npráva v prípade Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v\nprípade Q. v.Slovenská republika v rozhodnutí z 9. októbra 2007 č. sťažnosti 7205/02. Európsky súd\npre ľudské práva uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nesmie byť zjavne\nneprimeraná okolnostiam prípadu, pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať\naj životnú úroveň v danej krajine, a tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej\nkrajine. Odvolací súd v kontexte týchto rozhodnutí s prihliadnutím na rozhodovaciu činnosť súdov\nSR považuje priznanú náhradu nemajetkovej ujmy za náhradu primeranú s tým, že takáto náhrada\nnemajetkovej ujmy žalobcom v zmysle zásad slušnosti a naplnenia požiadavky o morálnej správnosti,\nktoré je predovšetkým požiadavkou spravodlivosti je spôsobilá naplniť inštitučnú podstatu kompenzácie.\nStanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je síce vecou voľnej úvahy súdu, jeho\núvaha musí byť ale náležite odôvodnená a vždy musí mať základ v takých konkrétnych skutkových\nzisteniach súdu, ktoré zohľadňujú individuálne okolnosti prejednávaného prípadu a so zreteľom na\nne sú relevantné pre posúdenie primeranosti náhrady v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka\n(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/153/2009, 3Cdo/106/2012, 4Cdo/171/2005,\n5Cdo/126/2007, 7Cdo/180/2012), požiadavkám ktorým napadnuté rozhodnutie vyhovuje. V zmysle\njudikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva má byť výška náhrady nemajetkovej ujmy primeraná\nutrpenej ujme na povesti (napr. K. F. v. Spojené kráľovstvo) a má zohľadňovať tak výšku náhrady\npriznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. Flux\nv. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo), ako aj výšku náhrad, ktorá je priznávaná za telesné\nzranenia alebo obetiam násilných činov, pričom by bez existencie závažných a dostatočných dôvodov\nnemala prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr.\nIltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). Odvolací súd zastáva názor, že rozsudok súdu prvej inštancie\nzohľadňuje vyššie uvedené interpretačné východiská. Požiadavku, aby pri určovaní výšky náhrady za\n\nporušenie osobnostných práv bola zohľadnená aj výška náhrady, ktorá je priznávaná obetiam násilných\nčinov alebo za telesné zranenia, a aby priznaná náhrada za porušenie iných osobnostných práv bez\nexistencie závažných a dostatočných dôvodov neprevyšovala maximálnu výšku náhrady priznávanú\nza telesné zranenia alebo násilné činy, treba považovať za jedno z viacerých významných hľadísk\nusmerňujúcich úvahu súdu pri riešení otázky primeranosti priznávanej náhrady za ujmu spôsobenú na\nosobnostných právach, avšak nie za stanovenie hranice, prekročenie ktorej je vylúčené aj tam, kde\nto inak zodpovedá vyššie uvedeným funkciám relutárnej satisfakcie. Právne posúdenie primeranosti\nmorálneho zadosťučinenia poskytnutého v danom prípade žalobkyni súdom prvej inštancie forme\nrelutárnej satisfakcie považuje odvolací súd aj z týchto hľadísk za správne.\n13. Za nedôvodnú odvolací súd považuje námietku žalovaných 1./,3./, že súd prvej inštancie sa nijakým\nspôsobom nevysporiadal s ich argumentmi že p. A. mal mať v čase dopravnej nehody 1,23% alkoholu\nv krvi, nemal byť pripútaný a mal viesť kradnuté motorové vozidlo (pozri odsek 3.2.).\n13.1. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozsudku ( pozri odsek 47. napadnutého rozsudku),\nk týmto argumentom žalovaných vyjadril, s tým, že žalovaní tieto tvrdenia dôkazmi nepreukázali,\nkeďže z výňatkov z výpovede znalca Ing. Alfréda Schmidta na hlavnom pojednávaní dňa 30.08.2017\ntakéto závery nevyplývali. Žalovaní cestou svojho právneho zástupcu predložili do spisu podklady z\ntrestného konania v nemeckom jazyku (č.l. 181 spisu). Na pojednávaní konanom dňa 27.10.2021 (č.l.\n255 spisu) súd uložil žalovaným 1./,3./ aby zabezpečili preklad v tejto časti predložených dôkazov, z\nktorých vyvodzujú skutočnosti vo vzťahu k tvrdeniam o spoluzavinení poškodeného p. A. na dopravnej\nnehode. Žalovaní predložili súdu prvej inštancie (č.l. 264 spisu) preklad prvej strany Zápisnice z hlavného\npojednávania pred Okresným súdom Bruck an der Leitha sp. zn. 1U 27/17m-53 a časť z výpovede znalca\nIng. Alfréda Schmitda, ktorý na otázky obhajcu uviedol : „ Je potrebné povedať, že vodič Audi bol zrejme\npod vplyvom alkoholu, avšak na základe polohy stôp nie je možné spraviť žiaden záver.“ Odvolací súd\nsa zo závermi súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalovaných stotožňuje, nakoľko\ntieto argumenty zostali len v rovine ničím nepodložených tvrdení; z uvedených dokladov, ktoré do spisu\nzaložili žalovaní 1./,3./ a ani zo samotnej výpovede znalca tieto skutočnosti o spoluzavinení neboli\npreukázané.\n14. Žalovaní 1./,3./ v odvolaní upozornili tiež nato, že súd prvej inštancie sa s návrhom na predĺženie\nlehoty na plnenie v prípade, ak na plnenie budú zaviazaní, vôbec nezaoberal a žiadali aby odvolací súd\nv zmysle § 232 ods. 3 C.s.p. určiť dlhšiu lehotu na plnenie v prípade žalovaných 1./ a 3./ aspoň o 60\ndní dlhšiu ako v prípade žalovaného 2./.\n14.1. Odvolací súd nerozporuje ich tvrdenie, že odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie absentujú\ndôvody, prečo nebolo ich žiadosti o predlženie lehoty na plnenie vyhovené, skutočnosť ktorá ale sama\no sebe nemá za následok nesprávnosť rozhodnutia v tejto časti a nepredstavuje ani také porušenie\nprocesných práv žalovaných 1./,3./, ktoré by mali za následok porušenia práva na spravodlivý proces.\n14.2. V zmysle § 232 ods. 3 C.s.p. lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku.\nSúd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Predmetné ustanovenie neobsahuje žiadne\nkonkrétne predpoklady, pre uplatnenie tohto inštitútu, súd by preto mal prihliadať na špecifické okolnosti\nkonkrétneho sporu a to najmä na preukázanú sociálnu, majetkovú, príjmovú či zdravotnú situáciu osoby,\nktorá je na základe súdneho rozhodnutia povinná na plnenie. Súd však musí brať do úvahy i pomery\nosoby oprávnenej z rozsudku, uplatňujúc zásadu rovnosti strán sporu. Zákon taktiež nevymedzuje,\nna akú dlhú dobu je možné predĺžiť lehotu na plnenie nad minimálnu zákonnú trojdňovú lehotu. Aj\npri stanovení dĺžky tohto odkladu je potrebné zohľadniť pomery oboch strán sporu. Predĺžená lehota\nnesmie byť v rozpore s účelom súdneho konania, ktorým je v tejto súvislosti potrebné rozumieť najmä\ndosiahnutie rýchlej a efektívnej ochrany ohrozených alebo porušených práv. Vzhľadom na samotný\npredmet konania (náhrada nemajetkovej ujmy za stratu blízkej osoby), majetkové pomery žalovaných\n1./,3./, ktoré boli v konaní preukázané aj vyššie spomenutým dedičským rozhodnutím po zomrelom\npôvodnom žalovanom 3./ Miroslavovi Gabrielovi (pozri odsek 12.4.), samotnú výšku priznanej náhrady\nnemajetkovej ujmy a osobitné postavenia žalovaného 2./, ktorý je povinný plniť s poukazom na\nustanovenia zákona č. 381/2001 Z.z. odvolací súd v prejednávanej veci nezistil žiadne dôvody na\npredlženie lehoty na plnenie zo strany žalovaných 1./,3./. Predlžená lehota na plnenie na 60 dní by\npodľa názoru odvolacieho súdu aj vzhľadom na samotnú dĺžku konania (konanie prebieha od roku 2018)\n\nnarúšala rovné postavenie strán sporu,. V konaní úspešná žalobkyňa by sa nemohla po dlhý čas reálne\ndomôcť prisúdeného plnenia a neprípustne by sa oddialilo naplnenie samotného účelu súdneho konania.\n15. Za neopodstatnenú považuje odvolací súd námietku žalovaného 2./ ohľadne nesprávneho právneho\nposúdenia otázky premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy (viac pozri odsek 4.). K právnej\notázke premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej usmrtením blízkej osoby pri\ndopravnej nehode odkazuje odvolací súd na posledné rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/252/2021 z\n31.marca 2022, publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR pod R 3/2022, z\nktorého právna veta znie: ,,Právo na náhradu nemajetkovej ujmy zásahom do súkromného a rodinného\nživota (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) vzniknutej usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode\nmotorovým vozidlom je nárokom hradeným z povinného zmluvného poistenia podľa zákona č. 381/2001\nZ. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového\nvozidla. Premlčacia doba na jeho uplatnenie začína plynúť rok po poistnej udalosti (§ 104 Občianskeho\nzákonníka)“. Nakoľko k dopravnej nehode došlo dňa 27.10.2016 a žaloba bola podaná na súde\n16.11.2018, nárok žalobcov premlčaný nie je, keďže premlčacia doba začala plynúť až dňa 27.10.2017\na žaloba bola podaná na súde prvej inštancie pred uplynutím 3 ročnej premlčacej doby. Z tohto dôvodu\nprvoinštančný súd postupoval správne, keď neprihliadol na námietku premlčania zo strany žalovanej 2./\naj keď vychádzal z iného plynutia premlčacej doby v zmysle dovtedy rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/265/2009, 5Cdo/278/2007), ktorý právny názor\nvyslovený v týchto rozhodnutiach bol prekonaný práve vyššie spomínaným rozhodnutím NS SR č. R\n3/2022.\n16. Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p. rozsudok súdu\nprvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti (výrok I.) potvrdil a vrátane výroku o nároku náhrady trov\nkonania (výrok III.).\n16.1. V danom spore mala žalobkyňa plný procesný úspech, preto jej súd prvej inštancie správne\npriznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v 100 % rozsahu proti žalovanej podľa ust. §\n255 ods. 1 C.s.p.. Rozsah jej úspechu totiž závisel od úvahy súdu, nakoľko súd na základe vlastnej\núvahy stanovil výšku nemajetkovej ujmy, čím bola v konečnom dôsledku znížená suma odškodnenia\npriznaná žalobkyni. Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy v zmysle ust. §\n255 ods.1 C.s.p. je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“, keďže ten\nsa skúma čo do právneho základu, a nie do výšky priznaného nároku. Odvolací súd poznamenáva v\ntejto súvislosti, že pokiaľ predchádzajúci procesný predpis - Občiansky súdny poriadok vo svojom ust.\n§ 142 ods. 3 výslovne upravoval, že ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku\nalebo od úvahy súdu, mala strana nárok na plnú náhradu trov konania aj pokiaľ bola v spore čiastočne\nneúspešná, v súčasnosti platný Civilný sporový poriadok takého ustanovenie nemá, čo na prvý pohľad\nevokuje predstavu, že od tohto usporiadania zákonodarca cielene ustúpil. V právnej teórii a už aj v\nprávnej praxi sa však takéto nazeranie na zmenu procesnej úpravy neujalo na podklade názoru, že nová\nprocesná úprava predstavuje len iný spôsob legislatívneho vyjadrenia inak rovnakého normatívneho\nusporiadania. Tento názor je vystavaný na premise, že pokiaľ výška plnenia závisí na úvahe súdu alebo\nna znaleckom posudku, strany nevedia výsledok sporu ovplyvniť a preto prípadné nevyhovenie žalobe v\ncelom jej rozsahu nemožno považovať za čiastočný neúspech (pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová,\nJ., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár, vyd C. H.\nBeck v Prahe, 2016, str. 926). O výške prisúdenej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie\nv lehote do 60 po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny\núradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.), zohľadniac ust. § 251 C.s.p., pričom pri vyčíslení výšky náhrady trov\nkonania bude vychádzať iba z prisúdenej sumy 10.000,-€ a nie zo žalovanej sumy.\n17. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255\nods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní bola plne úspešná žalobkyňa a preto jej vznikol voči\nžalovaným 1./,2./,3./ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady\ntrov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa\nkonanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10\nzák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov).\n\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).\nDovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané\n(§ 424 C.s.p.).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ).\nDovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom\nsúde (§ 427 ods.2 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).\nPovinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou\na ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).\nDovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto\nustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada\n(§ 431\nods.2 C.s.p.).\nDovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,\na uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia\n(§ 432 ods.2 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "44C/130/2018", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4e4dd85e-3c84-4a18-a487-5de06d24d4ec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 56/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017 z 8. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-08", "citacie_n": 424, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1"}, {"guid": "3f922194-bf8c-4e1c-a83c-90211adb191c:938ca8d0-44a1-4cd7-b03b-8dde3502c4ed", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:8114226176.1", "spisova_znacka": "7Cdo/252/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/252/2021 z 31. 3. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-03-31", "citacie_n": 72, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:8114226176.1"}, {"guid": "ffd2c57d-6b93-4a16-8f64-8e5c1e7c9212:f2ad0a21-7af9-4798-bffa-cc6a3d7508d0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:4613209266.1", "spisova_znacka": "6MCdo/1/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/1/2016 z 30. 7. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-07-30", "citacie_n": 395, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:4613209266.1"}, {"guid": "519c7904-5af8-4969-92f8-b2b28552b3b5:40473ff6-65b8-44eb-8d5c-42517457a16f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:3810210199.1", "spisova_znacka": "1MCdo/10/2013", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo/10/2013 z 26. 1. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-01-26", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:3810210199.1"}, {"guid": "3150387b-3fa8-424d-bfaf-9562d39b122b:bcefe374-f141-4528-9b6c-e988ed372e47", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8116208750.1", "spisova_znacka": "17Co/135/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 17Co/135/2018 z 20. 3. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-03-20", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8116208750.1"}, {"guid": "1dba42d0-5436-47e7-9a1b-6ac46679aff6:fb143a45-43fe-439e-8b18-edaf14c21c28", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2019:3116210993.1", "spisova_znacka": "27Co/160/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 27Co/160/2018 z 28. 1. 2019", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2019-01-28", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2019:3116210993.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:64c77575-67c1-4d17-9582-dadcc7b99406", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.395.2026.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 395/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 395/2026 z 19. 8. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-08-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.395.2026.2"}, {"guid": "22bf83d8-2093-48c3-ad09-36a9c8d7b1b7:bf670698-51ca-4fe5-b86b-6f9609b7d132", "ecli": "ECLI:SK:OSNZ:2026:4412214428.30", "spisova_znacka": "6C/168/2012", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 6C/168/2012 z 22. 1. 2026", "sud": "Okresný súd Nové Zámky", "datum_vydania": "2026-01-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSNZ:2026:4412214428.30"}]}