{"guid": "cfac0cdb-5eb9-48ad-af4c-6587d41046ef:2869ba99-bb90-4828-80c1-22b595ec1662", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1320207430.1", "spisova_znacka": "14CoPr/2/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14CoPr/2/2023 z 22. 10. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 22. októbra 2024, sp. zn. 14CoPr/2/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:1320207430.1", "identifikacne_cislo": "1320207430", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Branislav Král", "sudca_id": 414, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-branislav-kral-414", "datum_vydania": "2024-10-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Neplatnosť skončenia pracovného pomeru"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2869ba99-bb90-4828-80c1-22b595ec1662", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1320207430.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1320207430.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1320207430.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n14CoPr/2/2023\n1320207430\n22. 10. 2024\nJUDr. Branislav Král\nECLI:SK:KSBA:2024:1320207430.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu\nJUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Krajčovej, v spore žalobcu: I.. T. Q., U.., M. X.X.XXXX, A. Q. W.\nČ.. XXX, XXX XX U., zastúpeného spoločnosťou: JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., so sídlom Žilinská č.\n14, 811 05 Bratislava, IČO: 47 232 757, proti žalovanej: Slovenská akadémia vied, so sídlom Štefánikova\nč. 49, 814 38 Bratislava, IČO: 00 037 869, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o\nodvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III (dnes Mestského súdu Bratislava IV)\nzo dňa 5. septembra 2022, č. k. 63Cpr/5/2020-243, takto\nrozhodol:\nI. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III (dnes Mestského súdu Bratislava IV)\nz 5. septembra 2022, č. k. 63Cpr/5/2020-243, p o t v r d z u j e.\nII. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava III (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 5.9.2022, č. k.\n63Cpr/5/2020-243 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou\nžalovanej danou žalobcovi listom označeným ako výpoveď zo dňa 16.4.2020, je neplatné (výrok I.) a\nžalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok II.).\n2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou\ndomáhal určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru zo dňa 16.4.2020. Tvrdil, že medzi\nžalobcom (ako zamestnancom) a žalovanou (ako zamestnávateľom) vznikol pracovnoprávny vzťah\ndňom 25.5.2005, ktorý bol dohodnutý ako deň nástupu do práce, založený pracovnou zmluvou zo dňa\n16.5.2005. Žalobca bol prijatý na pozíciu: vedúci odborný referent v Úrade Slovenskej akadémie vied. V\nzmysle pracovnej náplne bol žalobca vedúcim Odboru medzinárodnej spolupráce. Obsah pracovného\npomeru bol menený dohodami zo dňa 24.2.2016 a 28.12.2016. Žalobca je tak v zmysle dodatkov\nk pracovnej zmluve na pracovnej pozícii - vedúci odborný referent v Úrade Slovenskej akadémie\nvied na zabezpečovanie medzinárodného koordinačného projektu „QuantERA“ a „M-ERA-NET 2“. V\npriebehu\nroka 2019 začala žalovaná hľadať dôvody na skončenie pracovného pomeru\nso žalobcom. Začalo to po návrate žalobcu z pracovnej cesty v Litve, kedy bol žalobca krivo obvinený\nz toho, že sa mal na podujatí dopustiť bližšie nešpecifikovaného nevhodného správania. Uvedené\noznámil žalobcovmu zamestnávateľovi koordinátor zahraničného podujatia. Žalobca si nie je vedomý\nžiadneho nevhodného správania a na daného koordinátora sa obrátil listom, kde ho požiadal, aby mu\nkonkretizoval správanie, voči komu sa ho mal dopustiť a pod. Do dnešného dňa toto údajné nevhodné\nsprávanie žalobcu nebolo špecifikované, tobôž nie preukázané. Žalovaná napriek tomu bez akéhokoľvek\nprávneho základu a relevantného dôkazu, ako aj bez zákonného dôvodu nezákonne odvolala (preradila)\nžalobcu z funkcie - vedúceho odborného referenta. A to napriek tomu, že žalobca nebol do funkcie\n\nmenovaný. Žalobca sa opakovane snažil brániť a zdôrazňoval, že sa žiadneho protiprávneho, či\nnevhodného správania nedopustil, a preto nie je dôvod na jeho odvolanie. Toto však žalovaná ignorovala\na odmietala žalobcovi vrátiť pôvodnú pracovnú pozíciu a aj prideľovať prácu. Tomu je tak doposiaľ.\nZačal tak niekoľkomesačný bossing vo vzťahu k žalobcovi, ktorý cez ignorovanie žalobcových práv\nprešiel cez výzvu na odovzdanie agendy pridelenej žalobcovi až po nečakanú kontrolu na prítomnosť\nalkoholu u žalobcu, až po vykonštruované upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny. Kontrolu\nna zistenie prítomnosti alkoholu u zamestnanca - žalobcu, konanú dňa\n4.2.2020,\nžalobca vnímal ako snahu nájsť dôvod na skončenie pracovného pomeru. Uvedené sa realizovalo za\n15 rokov praxe žalobcu azda prvýkrát, pričom neexistoval dôvod domnievať sa, že by bol žalobca\npod vplyvom návykovej látky, či alkoholu. Žalobca sa domnieva, že bol jedinou kontrolovanou osobou\nna Úrade SAV, čo určite nie je v súlade s dobrými mravmi, či zásadou rovnakého zaobchádzania.\nVýsledok testu bol negatívny. Dňa 23.4.2020 doručila žalovaná žalobcovi výpoveď zo dňa 16.4.2020.\nAko dôvod skončenia pracovného pomeru uviedla, že na základe rozhodnutia č. 01459/2020, zo dňa\n20.2.2020, o organizačnej zmene bol s účinnosťou od 20.2.2020 s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce\na optimalizáciu nákladov, znížený stav zamestnancov Odboru medzinárodnej spolupráce Úradu SAV z\npôvodných 8 na 7 zamestnancov. V dôsledku toho sa mal žalobca stať s účinnosťou od 20.2.2020 pre\nzamestnávateľa nadbytočným. Žalovaná ponúkla žalobcovi inú, podľa nej vhodnú prácu, a to pracovnú\npozíciu šoféra. Túto žalobca odmietol, nakoľko ju nepovažoval za vhodnú vzhľadom na jeho skúsenosti,\nprax a vzdelanie a tiež preto, že v danom momente disponovala žalovaná aj vhodnejším pracovným\nmiestom, ktoré by zodpovedalo jeho kvalifikácii. Žalovaná mala prerokovať výpoveď so zástupcami\nodborovej organizácie dňa 24.2.2020. Vzhľadom na to, že žalobca nepovažoval túto výpoveď za platnú,\nnamietal uvedené žalovanej listom zo dňa 27.4.2020, kde okrem iného informoval žalovanú o tom, že\ntrvá na tom, aby ho naďalej zamestnávala. Žalovaná svoju výpoveď neodvolala. Žalovaná pri postupe\nvoči žalobcovi porušila, resp. nedodržala niekoľko ustanovení príslušných pracovnoprávnych predpisov.\nZnížila počet zamestnancov na Odbore medzinárodnej spolupráce z 8 na 7. Žalobca však nie je\n„radovým“ zamestnancom, či referentom. V zmysle pracovnej zmluvy je vedúcim odborným referentom\nv Úrade SAV a zastáva funkciu vedúceho Odboru medzinárodnej spolupráce\nv\nÚrade SAV. Ak by sme prisvedčili konaniu žalovanej, znamenalo by to, že vedúci odborný referent nie\nje na danom odbore viac potrebný. Žalovaná vo výpovedi uviedla, že žalobca je vedúcim odborným\nreferentom a nie referentom. Organizačná zmena spočívajúca v znížení počtu zamestnancov má\nvýznam jedine v prípade, ak existuje viacero tých istých pracovných pozícií a zamestnávateľ dospeje\nk záveru, že ich nepotrebuje v pôvodnom počte. Pracovnú pozíciu žalobcu nemožno stotožňovať s\npozíciou zamestnancov, ktorých žalobca koordinoval a riadil. Uvedené tak zakladá dôvod neplatnosti\nvýpovede z materiálneho hľadiska, a to\nv dôsledku logického rozporu\na nekonzistentnosti. Ďalším materiálnym dôvodom neplatnosti výpovede z údajnej nadbytočnosti bol\npodľa vyjadrenia žalobcu fakt, že žalovaná mala prijať rozhodnutie o organizačnej zmene dňa 20.2.2020.\nV ten deň bola žalobcovi ponúknutá iná „vhodná“ práca. Dňa 24.2.2020 mala byť výpoveď prerokovaná\nso zástupcami zamestnancov. Dňa 23.4.2020 dala žalovaná žalobcovi výpoveď. V tomto prípade\nvzniká logický rozpor, nakoľko pokiaľ pracovný pomer končí uplynutím výpovednej doby, tak počas\ntejto doby platia všetky práva a povinnosti z pracovného pomeru. Vzniká teda otázka, či môže byť\nzamestnanec skutočne nadbytočný, ak po dni, ku ktorému má byť údajne nadbytočný, stále trvá\npracovný pomer (plynie výpovedná doba) a existuje práca, ktorú doposiaľ tento zamestnanec vykonával,\nno zamestnávateľ mu ju účelovo neprideľuje? Nadbytočným by sa zamestnanec logicky mal stať až\nuplynutím výpovednej doby, nakoľko počas jej plynutia stále trvá povinnosť zamestnávateľa prideľovať\nprácu a tomu korešpondujúce právo zamestnanca na jej prideľovanie. Na Odbore vedy a výskumu\nÚradu SAV bolo dňa 13.2.2020 vytvorené nové pracovné miesto. V tejto súvislosti možno považovať\npostup žalovanej za účelový a nesprávny v tom, že napriek tomu, že pred týždňom sa vytvorilo nové\npracovné miesto na Odbore vedy\na výskumu Úradu SAV, bolo namiesto tohto pracovného\nmiesta ponúknutá žalobcovi práca šoféra. Žalovaná tak disponovala aj vhodnejším miestom, než bolo\nmiesto, ktoré ponúkla žalobcovi, no toto mu neponúkla, čím si nesplnila svoju zákonnú povinnosť,\nponúknuť inú vhodnú prácu. Nie je preukázané, žeby žalovaná skutočne organizačnú zmenu prijala a\nčo bolo skutočne jej obsahom. Rovnako sa žalobca domnieva, že táto zmena nebola zákonná, resp.\nsúladná s Organizačným poriadkom SAV. Žalovaná konala v rozpore s dobrými mravmi, keď cieľ, ktorý\nsledovala svojím postupom a konaním, nesúvisí s nadbytočnosťou, ale so snahou za každú cenu skončiť\npracovný pomer so žalobcom; z uvedeného dôvodu je výpoveď neplatná pre rozpor s dobrými mravmi.\nOrganizačnú zmenu, ako vyplýva z ponuky inej vhodnej práce zo dňa 20.2.2020, prijal Úrad SAV dňa\n20.2.2020, pod č. 01459/2020. Organizačnú zmenu by však malo schváliť uznesením Predsedníctvo\nSAV. Podobne, ako keď rozhodne o vytvorení nového pracovného miesta (napr. 13.2.2020). Nakoľko\n\nrozhodnutie údajne prijal Úrad SAV, je rozhodnutie nezákonné, a teda z neho nikdy nemôžu plynúť\nprávne dôsledky predpokladané Zákonníkom práce. Aj pre túto skutočnosť je výpoveď podľa žalobcu\nneplatná.\n3. Žalovaná navrhla žalobu zamietnuť. Poukázala na to, že rozhodnutiu o organizačnej zmene\npredchádzalo prerokovanie organizačnej zmeny s funkcionárom Slovenskej akadémie vied, a to s\npodpredsedom Slovenskej akadémie vied pre zahraničné styky, ktoré sa uskutočnilo dňa 19.2.2020.\nŽalovaná pre vysvetlenie uviedla, že podpredseda Slovenskej akadémie vied pre zahraničné styky\nkoordinuje Odbor medzinárodnej spolupráce Úradu SAV. Výsledkom tohto prerokovania bola Žiadosť\npodpredsedu o zníženie počtu zamestnancov Odboru medzinárodnej spolupráce doručená dňa\n20.2.2020 pod sp. zn. 1457/2020. Tento postup bol podľa žalovanej v súlade s Organizačným\nporiadkom Úradu Slovenskej akadémie, nakoľko „Vedúci Úradu SAV riadi personálnu prácu Úradu\nSAV. Po prerokovaní a schválení na porade funkcionárov SAV riadiacich sekretariáty, odbory a\nreferáty Úradu SAV: a) uzatvára, mení, ukončuje pracovné pomery zamestnancov Ú SAV, organizačne\nzaradených na sekretariáty, odbory a referáty Ú SAV, podľa platného Organizačného poriadku Ú\nSAV...“ Z uvedeného vyplýva, že prerokovanie personálnych otázok je vecou dohody vedúceho Úradu\nSAV\na príslušného podpredsedu SAV. Organizačný poriadok Úradu SAV nevyžaduje,\naby sa personálne otázky podmieňovali schvaľovaciemu procesu v Predsedníctve SAV. Žalobcovi bola\nponúknutá iná vhodná práca, ktorú odmietol. Následne listom zo dňa 24.2.2020, sp. zn. 01496/2020,\nsa obrátila žalovaná na zástupcov zamestnancov so žiadosťou o prerokovanie výpovede zo strany\nzamestnávateľa. Predsedníčka odborovej organizácie listom zo dňa 24.2.2020, sp. zn. 01509/2020,\ninformovala žalovanú, že došlo k prerokovaniu výpovede, ktorá mala byť daná žalobcovi. K listu bol\npriložený Záznam z prerokovania výpovede a Prezenčná listina zo stretnutia Základnej organizácie č. 84\nOdborového zväzu SAV. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu, že nie je „rádovým\" zamestnancom, lebo zastával\nfunkciu vedúceho odboru, žalovaná uviedla, že so žalobcom nikdy nedošlo k uzavretiu pracovnej zmluvy\ns dohodnutým druhom práce „vedúci odboru“. Žalovaná dodala, že medzi podstatné náležitosti pracovnej\nzmluvy\nv zmysle § 43 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce patrí „druh práce na ktorý sa\nzamestnanec prijíma“. V zmysle Dohody o zmene pracovných podmienok žalobcu zo dňa 28.12.2016\nvykonával žalobca pre žalovanú dohodnutý druh práce „vedúci odborný referent v Úrade Slovenskej\nakadémie vied na zabezpečovanie medzinárodného koordinačného projektu: „QuantERA“. Ak žalobca\npoukázal na to, že zastával funkciu vedúceho Odboru medzinárodnej spolupráce, žalovaná sa s týmto\ntvrdením nestotožnila a mala za to, že prekročenie rozsahu pracovných úloh definovaných v rámci\nnáplne práce žalobcu nemôže priamo alebo nepriamo ovplyvňovať jednotlivé ustanovenia pracovnej\nzmluvy žalobcu. Dôvodila tiež tým, že spôsob dojednania pracovnej náplne žalobcu nezakladá prekážku\nvzniku nadbytočnosti žalobcu. Žalovaná mala za to, že výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b)\nZákonníka práce možno aplikovať nielen v prípade viacerých pracovných pozícii, ale aj v prípade jedinej\npracovnej pozície. Ak by platil názor žalobcu, potom by zamestnávateľ, ktorý by zamestnával len jedného\nzamestnanca, nikdy nemohol pristúpiť k organizačnej zmene, ktorou by znížil počet zamestnancov.\nŽalovaná v celom rozsahu odmietla tvrdenia žalobcu o tom, že si nesplnila riadne ponukovú povinnosť. V\ntejto súvislosti poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/306/2008,\nsp. zn. 3Cdo/261/2007 a uviedla, že dňa 20.2.2020 ponúkla žalobcovi pracovnú pozíciu šoféra, ktorú\nmala v tom čase neobsadenú. Tvrdenie žalobcu o tom, že existovalo pre neho vhodnejšie pracovné\nmiesto na Odbore vedy\na výskumu Úradu SAV neobstojí, pretože z predloženej zápisnice\nnevyplýva existencia nového pracovného miesta. Z predloženej zápisnice pre zamestnávateľa, v mene\nktorého koná vedúci Úradu SAV vyplýva len oprávnenie v budúcnosti vytvoriť pracovné miesto na\nuvedenom odbore. Týmto rozhodnutím Predsedníctvo SAV nevytvorilo nové pracovné miesto na Odbore\nvedy a výskumu Úradu SAV. Žalovaná na podporu týchto tvrdení poukázala na bod 2 písm. a), z ktorého\nvyplýva povinnosť zabezpečenia opatrení súvisiacich s vytvorením nového pracovného miesta, a to do\n30.4.2020. Ak by sa aj pripustilo tvrdenie žalobcu o existencii viacerých pracovných miest, žalovaná\nmala za to, že si riadne splnila svoju ponukovú povinnosť, pretože „nie je potrebné, aby zamestnávateľ\nponúkal zamestnancovi všetky voľné pracovné miesta, ktoré sú pre zamestnanca vhodné. Postačuje,\nak zamestnávateľ ponúkne len jedno pre neho vhodné pracovné miesto z viacerých voľných pracovných\nmiest“. (Zo Súdnej praxe, 2001, č. 6, s. 127). Žalovaná sa nestotožnila ani s tvrdeniami žalobcu o\ntom, že sa mohol stať nadbytočným až uplynutím výpovednej doby, a teda počas plynutia výpovednej\ndoby bola žalovaná povinná prideľovať žalobcovi prácu. Žalovaná k týmto tvrdeniam uviedla, že právna\núprava nelimituje zamestnávateľa v tom, k akému dátumu má nadobudnúť účinnosť rozhodnutie o\norganizačnej zmene. Zákonník práce pripúšťa, že organizačná zmena môže nadobudnúť účinnosť nielen\nku dňu uplynutia výpovednej doby nadbytočného zamestnanca, ale môže nadobudnúť účinnosť aj pred\n\nuplynutím výpovednej doby nadbytočného zamestnanca, tak ako sa stalo v prípade žalobcu. Žalovaná\nsi nie je vedomá, že by z jej strany bol niekedy žalobca obvinený z nevhodného správania. Pokiaľ ide\no nevhodné správanie žalobcu voči ženám, žalovaná eviduje len list zo strany Konzorcia Biodiversa zo\ndňa 7.10.2019. Avšak žalovaná nikdy neskúmala pravdivosť tvrdení tretích osôb vo vzťahu k žalobcovi.\nRovnako nikdy neupozornila žalobcu na porušenie pracovnej disciplíny v súvislosti\ns\nuvedeným listom. Žalovaná teda nepripúšťa, že by konanie tretích osôb, ku ktorému došlo viac ako pol\nroka pred výpoveďou, mohlo mať vplyv jeho konanie a na pracovný pomer žalobcu. K tvrdeniam žalobcu\no nezákonnom preradení na nižšiu pozíciu uviedla, že k takému kroku nikdy zo strany žalovanej nedošlo.\nE-mailová komunikácia zo dňa 5. 11. 2019, na ktorú žalobca účelovo poukázal, nemala vplyv na jeho\npracovnú pozíciu, pričom bola vyvolaná častými prekážkami na strane žalobcu vo forme jeho pracovnej\nneschopnosti. Ku kontrole prítomnosti alkoholu na pracovisku, žalovaná uviedla, že je jej zákonnou\npovinnosťou dbať na tom, aby na pracovisku bola zabezpečená bezpečnosť a ochrana zamestnancov.\nŽalovaná pristupuje ku kontrole prítomnosti alkoholu u zamestnancov buď náhodným alebo dôvodným\nspôsobom. Dialo sa tak v minulosti a je zrejmé, že sa tak bude diať aj v budúcnosti. Pokiaľ ide o tvrdenia\nžalobcu, že žalovaná cielene hľadala dôvody na skončenie pracovného pomeru,\na preto\nho upozornila na porušenie pracovnej disciplíny, táto skutočnosť nemala a ani nemohla mať vplyv na to,\nkoho zamestnávateľ „označí“ ako nadbytočného. Rozhodnutie o nadbytočnosti žalobcu bolo prijaté dňa\n20.2.2020 a upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny žalobcu bolo prijaté dňa 27.3.2020. Časové\nhľadisko týchto udalostí logicky vyvracia tvrdenia žalobcu o účelovosti konania žalovanej. Žalovaná\nodmietla, že by k prejavom bossingu dochádzalo\na mala za to, že žalobca okrem\nsvojich tvrdení nepodložil iným spôsobom existenciu bossingu. Žalovaná rovnako odmietla tvrdenia o\ntom, že list z Konzorcia Biodiversa z októbra 2019 mal byť spúšťačom konania voči žalobcovi, ktoré\nmalo smerovať len k výpovedi žalobcu.\n4. Žalobca v replike poukázal na to, že vo výpovedi je ako dôvod uvedený - „zníženie počtu\nzamestnancov z 8 na 7“, nie aj zrušenie pracovného miesta - vedúci odborný referent. Vo svojom\nvyjadrení žalovaná uviedla, že znížením počtu zamestnancov došlo k zrušeniu pracovného miesta.\nZrušenie pracovného miesta vedúci odborný referent nie je podľa vyjadrenia žalobcu logickým\nnásledkom zníženia počtu zamestnancov. Výpoveď je tak v tomto smere zmätočná a neurčitá, nakoľko\nnekorešponduje s rozhodnutím o organizačnej zmene. Žalovaná doposiaľ nevysvetlila a nepreukázala\npríčinnú súvislosť medzi znížením počtu zamestnancov (dôvodom výpovede) a tým, že miesto vedúceho\nodborného referenta, resp. vedúceho odboru, bolo práve to miesto, ktoré už nebolo a nie je potrebné.\nPodľa názoru žalobcu sa potvrdzuje skutočnosť, že výpoveď bola vykonštruovaná a tendenčná, a je\nneplatná. Čo sa týka pojmov - vedúci odborný referent a vedúci odboru, žalobca poukázal na to, že\nrozhodnutie neruší miesto/funkciu vedúceho odboru, na ktorú bol prijatý a vykonával cca 15 rokov,\npretože dotknuté miesto/funkcia je stále uvedená v platnom organizačnom poriadku Úradu SAV, že odbor\nOMS riadi vedúci odboru. Podľa informácií žalobcu sa v pracovných zmluvách v čase jeho prijatia, t. j. v\nroku 2005 uvádzali: vedúci odborný referent, odborný referent,… ktorí vykonávajú určitú funkciu. Funkcia\nje špecifikovaná vymedzením druhu práce v pracovnej náplni, ktorá je nedeliteľnou súčasťou pracovnej\nzmluvy. Napr. aj vedúci Úradu SAV je vedúci odborný referent a menovaním zastáva funkciu vedúceho\nÚradu SAV. Žalobca nebol menovaný, ale zastával/vykonával funkciu vedúceho odboru na základe\nkonkurzu, resp. pracovnej zmluvy. To, že žalobca pracoval vo funkcii vedúceho odboru, potvrdzujú\nrôzne listy. Sám vedúci Úradu SAV Ing. Malík, ho ako vedúceho odboru označuje. Ako dôkaz toho,\nže žalobca bol vedúcim odboru a štruktúry SAV o tom vedeli a akceptovali to, žalobca priložil PDF\ndokument označený ako Vedúci odboru OMS. Čo sa týka argumentu, že so žalobcom údajne nikdy\nnedošlo k uzavretiu pracovnej zmluvy s dohodnutým druhom práce „vedúci odboru,” uviedol, že z\ntohto záveru by potom logicky vyplývalo, že žalobca 15 rokov vykonával funkciu vedúceho odboru\nprotiprávne. Pracovná náplň len bližšie definuje druh práce. V nej je uvedené, že žalobca na tejto pozícii\n- riadi Odbor medzinárodnej spolupráce, pracovná náplň je neoddeliteľná príloha pracovnej zmluvy. V\nkompetencii vedúceho úradu SAV nie je rozhodovať o organizačnej zmene. Je rozdiel ukončiť pracovný\npomer a rozhodnúť o jeho ukončení. Vedúci úradu SAV nemá v kompetencii stanovovať a schvaľovať\norganizačnú štruktúru organizácie. To môže len Predsedníctvo SAV. Z prerokovania organizačnej zmeny\nzo dňa 19.2.2020 nevyplýva, kto poveril podpredsedu rozhodovať o znížení počtu zamestnancov. Okrem\ntoho, ide len o prerokovanie a nie o rozhodnutie, ako také. Osoby konajúce v mene SAV sú povinné\nrešpektovať a konať podľa interných predpisov, najmä podľa organizačného poriadku. Z neho nevyplýva\nmožnosť uložiť vedúcemu úradu povinnosť rozhodnúť o organizačnej zmene. Vedúci môže konať len\nto, čo mu dovoľuje Organizačný poriadok a ten mu nedovoľuje rozhodnúť o organizačnej zmene, hoci\naj na základe pokynu nadriadeného. Organizačnú štruktúru úradu akadémie určuje a plnenie jeho úloh\n\nkontroluje predsedníctvo akadémie. Preto toto rozhodnutie ani nemohlo vyvolať právne účinky. Vedúci\núradu bol zaviazaný len k zníženiu počtu zamestnancov, nie k zrušeniu pracovnej pozície - vedúci\nodborný referent. Funkcia vedúceho odboru tak doposiaľ nebola platne zrušená.\nU\nzamestnávateľa pôsobí Odborová organizácia - Základná organizácia odborového zväzu pracovníkov\nSAV. Dňa 19.12. 2019 bola prijatá kolektívna zmluva, ktorá okrem iného upravuje v čl. VI. bod 6.\npovinnosť vedúceho úradu SAV prerokovať s odborovou organizáciou organizačné zmeny, a to najmenej\n3 mesiace vopred, najmä vtedy, ak má dôjsť k uvoľneniu zamestnanca zo zamestnania. Podľa tohto\nustanovenia tak má byť napr. výpoveď z dôvodu nadbytočnosti, ktorá je jednoznačne organizačnou\nzmenou, v dôsledku ktorej dochádza\nk uvoľneniu zamestnanca zo zamestnania,\nprerokovaná aspoň 3 mesiace vopred, pred touto zmenou (uvoľnením). V tomto prípade mala byť\nvýpoveď daná žalobcovi prerokovaná aspoň 3 mesiace pred výpoveďou, čo v tomto prípade splnené\nnebolo. Výpoveď bola doručená žalobcovi 23.4.2020, prerokovaná však bola 24.2.2020. V dôsledku toho\nnebola splnená povinnosť zamestnávateľa prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov, a teda je\nvýpoveď daná žalobcovi aj z tohto dôvodu neplatná. Navyše, odborová organizácia oznámila žalovanej,\nže dňa 21.2.2020 sa na ňu obrátila so žiadosťou o prerokovanie, avšak z dôkazov vyplýva, že to bolo\naž 24.2.2020. Okrem toho, zo zápisu z prerokovania výpovede odborovou organizáciou je zrejmé, že\njej členovia ju vzali „len“ na vedomie. Zákonník práce však vyžaduje prerokovanie, čo znamená aktívne\nkonanie členov odborovej organizácie v podobe analýzy dôvodov prepustenia s cieľom chrániť záujmy\nzamestnanca. Ak odborová organizácia výpoveď vzala „len“ na vedomie, potom nesplnila svoj základný\núčel podľa Zákonníka práce, a síce chrániť záujmy všetkých zamestnancov. K argumentácii žalovanej o\ntom, že sa zápisnicou nevytvorilo nové miesto uviedol, že táto neobstojí a predložil druhý dôkaz o tom,\nže na toto miesto mal nastúpiť nový zamestnanec (email zo dňa 18.5.2020). Žalobca poukázal aj na\nto, že v samotnom rozhodnutí o organizačnej zmene je uvedené, že by nadbytočnému zamestnancovi\nmala byť ponúknutá iná vhodná pracovná pozícia, na ktorú spĺňa zdravotné a profesijné predpoklady.\nŽalovaný tak nesplnil to, čo si sám stanovil. V tejto súvislosti žalobca odkázal na rozhodnutie - judikát R\n15/1978: „Z toho, že iná vhodná práca má zodpovedať, ak je to možné, aj kvalifikácii zamestnanca, treba\ndôvodiť, že takou prácou treba rozumieť predovšetkým prácu zodpovedajúcu kvalifikácii zamestnanca a\naž potom (ak nie je pracovné miesto zodpovedajúce kvalifikácii zamestnanca voľné) prácu, ktorá, ak je\nto možné, najviac zodpovedá kvalifikácii zamestnanca, a napokon (ak nie je voľné ani pracovné miesto.“\nŽalobca mal za to, že ak žalovaná tvrdí, že toto miesto nevytvorila, mala by to preukázať. Dôkazom toho,\nže žalovaná neuviedla pravdivé skutočnosti, je list od p. U.. Y., ktorý bol reakciou na žiadosť žalobcu o\nvysvetlenie dôvodov preradenia. Pán U.. Y., podpredseda SAV jasne uviedol, že dôvodom nezákonného\npreradenia žalobcu bolo práve údajné nevhodné správanie na medzinárodnom podujatí.\n5. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 1.2.2021 poukázala na to, že rozhodnutím o organizačnej zmene č.\n01459/2020, zo dňa 20.2.2020, došlo k zníženiu počtu zamestnancov Odboru medzinárodnej spolupráce\nÚradu SAV, a to z pôvodných 8 na 7 zamestnancov, pričom toto zníženie spočívalo v zrušení pracovnej\npozície „vedúci odborný referent v Úrade Slovenskej akadémie vied na zabezpečenie medzinárodného\nkoordinačného projektu: QuantERA,\" ktoré zastával žalobca. Žalovaná poprela tvrdenie žalobcu o\ntom, že „v pracovných zmluvách sa v čase jeho prijatia, t. j. v roku 2005 uvádzali: vedúci odborný\nreferent, odborný referent,... ktorí vykonávajú určitú funkciu.“ Rovnako poprela, že by bol sám vedúci\nÚradu SAV prijatý na pracovnú pozíciu „vedúci odborný referent\" a následne menovaním zastáva\nfunkciu vedúceho Úradu. Na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení predložila pracovné zmluvy iných\nzamestnancov Úradu SAV, z ktorých možno vyvodiť záver, že ak je niekto prijatý na pracovnú pozíciu\n„vedúci odboru,\" potom je jeho druh práce dohodnutý tak, ako znie jeho pracovná pozícia, a teda\n„vedúci odboru“. Žalovaná uviedla hypotézu, podľa ktorej, ak by došlo rozhodnutím žalovanej k zrušeniu\nžalobcom spomínanej pracovnej pozície „vedúci odboru,“ potom by žalobca mohol tvrdiť, že on\nnezastával túto funkciu, pretože on bol prijatý na pracovnú pozíciu „vedúci odborný referent v Úrade\nSlovenskej akadémie vied na zabezpečenie medzinárodného koordinačného projektu: QuantERA.“ V\nčase výpovede žalobcu pôsobili na Odbore medzinárodnej spolupráce Úradu SAV na pracovnej pozícii\n„vedúci odborný referent“ celkovo dvaja zamestnanci, žalobca a ďalší zamestnanec. K tomu žalovaná\npriložila pracovnú zmluvu ďalšieho zamestnanca odboru, ktorý pracoval na pozícii „vedúci odborný\nreferent\". Žalovaná mala za to, že označovanie jednotlivých pracovných pozícií, tak ako je tomu v tomto\nprípade, a teda 1. vedúci odboru, 2. vedúci odborný referent a 3. odborný referent je zaužívanou a\nbežnou praxou aj v prípade iných zamestnávateľov o čom predložila Vnútorný predpis Lekárskej fakulty\nUK Bratislava. Z obsahu Organizačného poriadku Úradu SAV vyplýva, že jeho znenie, ako aj jeho každú\nzmenu schválilo Predsedníctvo SAV svojím uznesením.\nZ ustanovenia § 13 ods. 3 zákona o\nSAV vyplýva, že organizačnú štruktúru určuje Predsedníctvo SAV. Tým, že Predsedníctvo SAV schválilo\n\nOrganizačný poriadok Úradu SAV, naplnilo hypotézu ustanovenia § 13 ods. 3 Zákona o SAV a vytvorilo\norganizačnú štruktúru Úradu SAV. Zároveň prijatím tohto vnútorného predpisu vytvorilo aj pravidlá pre\npersonálnu agendu, ktorú zverilo do pôsobnosti funkcie vedúceho Úradu SAV. Vedúci Úradu SAV pri\nznížení počtu zamestnancov Odboru medzinárodnej spolupráce, ktoré sa dotklo žalobcu, postupoval\nv súlade s prijatými vnútornými pravidlami. Organizačná zmena je pojem, ktorý používa teória práva\nv pracovnom práve v súvislosti s rôznymi zmenami na pracovisku, a to napr. pri zmene úloh, zmene\ntechnického vybavenia, zmene pracovných postupov, či v tomto prípade znížení počtu zamestnancov.\nUvedené organizačné zmeny nemajú, resp. by nemali vplyv na Organizačnú štruktúru Úradu SAV, preto\nby o nich nemuselo rozhodovať Predsedníctvo SAV. Rovnako aj v posudzovanom prípade platí, že k\nzmene organizačnej štruktúry Úradu SAV nedošlo, t. j. nedošlo k zrušeniu alebo vytvoreniu nového\nsekretariátu, odboru či referátu. Organizačná štruktúra Úradu SAV zostala nezmenená. Žalovaná tiež\npoukázala na § 17 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého právny úkon, ktorý vopred neprerokoval\npríslušný odborový orgán je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento alebo osobitný predpis. V tejto\nsúvislosti platí, že právne úkony sú neplatné len ak sú spojené výslovne s tzv. doložkami neplatnosti,\na to formuláciou „inak je právny úkon neplatný\". Nerešpektovanie čl. VI. bod 6. Kolektívnej zmluvy\nnespôsobuje neplatnosť výpovede, pretože žiadny právny predpis s tým nespája neplatnosť výpovede.\nNa podporu svojich tvrdení žalovaná poukázala na judikát R 26/1995, podľa ktorého, cit.: „Kolektívnou\nzmluvou nemožno rozšíriť účasť odborového orgánu pri rozviazaní pracovného pomeru s účinkami na\nplatnosť právneho úkonu mimo rámca ustanovení § 59 ZP (teraz § 74 ZP.).“ K prerokovaniu uviedla, že je\nto „výmena názorov a dialóg medzi zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom'' a vzatie na vedomie\nsa v tomto prípade teda javí ako jediný logický následok. Pracovná pozícia, ktorá nebola ponúknutá\nžalobcovi, bola vytvorená v priebehu apríla 2020 tak, ako uvádza uznesenie Predsedníctva SAV.\nDňa 27.4.2020 bol prijatý zamestnanec, ktorého predmetom činnosti bolo rozvíjanie automobilového\npriemyslu v oblasti elektromobility. Z uvedeného vyplýva, že ak by sa aj žalovanej nepodarilo preukázať\nvytvorenie nového miesta v apríli 2020, objektívne vzaté by si aj tak splnila ponukovú povinnosť voči\nžalobcovi, keďže tento nemal kvalifikáciu na predmetné pracovné miesto. Z priloženej pracovnej náplne\npracovného miesta vyplýva, že hlavnými požiadavkami, ktoré sa vyžadovali, boli predchádzajúca prax\nv oblasti automobilového priemyslu so zameraním na elektromobily, čo žalobca nespĺňal a dosiahnuté\nvzdelanie v odbore strojárstvo, čo tiež žalobca nespĺňal. Žalovaná mala za to, že súd by nemal prihliadať\nna rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 306/2008, ktorým žalobca odôvodnil svoje tvrdenie,\nže žalovaná si nesplnila ponukovú povinnosť. V uvedenom súdnom rozhodnutí Najvyšší súd konštatoval,\nže ponuková povinnosť nie je splnená, ak je zamestnankyni, ktorá vykonávala prácu v rozsahu 22 hodín\ntýždenne ponúknutá práca\nv rozsahu 8 hodín týždenne, skutková situácia\nv uvedenom spore bola diametrálne odlišná, pretože žalovaná ponúkla žalobcovi pracovné miesto v\nrozsahu 100 %, teda v rovnakom rozsahu v akom vykonával prácu dovtedy. V období od 1.10.2019 bol\nžalobca takmer celé obdobie do konca kalendárneho roka práce neschopný alebo čerpal dovolenku.\nNadriadený mu nemohol prideľovať prácu tak ako keby bol k dispozícii zamestnávateľovi. Pokiaľ ide\no čas, kedy bol žalobca k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, žalovaná priložila dôkaz preukazujúci\nkomunikáciu o pracovných úlohách s nadriadeným, a tiež to, že žalobcovi bola prideľovaná práca.\nŽalobca na podporu svojich tvrdení o údajnom bossingu predložil potvrdenia o návšteve všeobecného\nlekára ako následku zhoršenia zdravotného stavu. Žalovaná uviedla, že nevidí príčinnú súvislosť medzi\ntvrdeniami žalobcu a predloženými potvrdeniami o PN. Mala za to, že tieto dokumenty nepreukazujú\ntvrdenia žalobcu o údajnom bossingu. Obsahujú len jeho tvrdenia, pričom absentuje akýkoľvek záver\nodborného lekára, ktorý by bol spôsobilý konštatovať súvis medzi zdravotnými ťažkosťami a pracovným\nprostredím. Žalovaná pripustila, že mohli existovať medzi nadriadeným podpredsedom a žalobcom\nsporové momenty, avšak žalobca nepreukázal súvislosť medzi sporovými situáciami a rozhodnutím\no jeho nadbytočnosti.\n6. Právny zástupca žalobcu poukazoval na to, že žalobca bol zamestnaný ako vedúci odboru a zároveň\nvedúci odborný referent, bol poverený riadením Odboru medzinárodnej spolupráce. Žalovaná zrušila\nmiesto vedúceho odborného referenta a znížila počet pracovníkov, hoci bol žalobca zároveň vedúcim\nodboru. V tejto súvislosti sa podľa vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu naskytá otázka, či možno zrušiť\npracovné miesto a na akej pozícii žalobca skutočne pracoval a tiež, či žalovaná nemala dať výpoveď z\nfunkcie vedúceho odboru a nie\nz funkcie vedúceho odborného referenta. Právny zástupca\nžalobcu mal dôvodné pochybnosti\no reálnej existencii nadbytočnosti, pretože potreba práce, ktorú\nvykonával žalobca po organizačnej zmene a doručení výpovede, naďalej existovala. Neplatnosť videl aj\nv tom, že nebola kvalifikovane splnená povinnosť ponúknuť inú prácu. V duplike žalovaná argumentovala\ntým, že žalobca údajne nemal kvalifikáciu na toto pracovné miesto. Podľa právneho zástupcu žalobcu\n\nbolo potrebné sa zaoberať tým, že práca žalobcu nebola vedeckou prácou, ale spočívala v organizovaní\nodboru v manažmente, analýze, príprave podkladov atď. Upozornil, že žalobca nemal vzdelanie ani v\noblasti nanotechnológií a predsa riadil odbor, ktorý sa tomu venoval a riadil aj projekty, ktoré sú súčasťou\nspisu. Ďalší dôvod neplatnosti výpovede videl v tom, že rozhodnutie o organizačnej zmene nebolo\nzákonné, pretože o tejto organizačnej zmene malo rozhodnúť predsedníctvo SAV, pretože predsedníctvo\nSAV rozhoduje aj\no vytvorení pracovného miesta. Ďalej dôvodom neplatnosti výpovede\nmalo byť aj nedodržanie lehoty na prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov ako vyplýva\nz organizačného poriadku. Žalobca bol nielen vedúcim odborným referentom, ale zároveň aj vedúcim\nodboru medzinárodnej spolupráce, a teda vedúcim pracovníkom. Právny zástupca žalobcu zároveň\npredložil súdu žiadosť o obsadenie 1 pracovného miesta na Odbore medzinárodnej spolupráce (OMS)\na zverejnenie inzerátu zo dňa 11.7.2019 s ponukou pracovného miesta, potvrdzujúc ich argumentáciu\no tendenčnom postupe a účelovom znížení počtu zamestnancov o 1 miesto - miesto žalobcu. Rozpor\nvidel v tom, že ešte 6 mesiacov pred znížením počtu pracovníkov, hľadala žalovaná nového pracovníka\nna OMS.\nPoverený zamestnanec žalovanej označil žalobu za nedôvodnú. Doplnil, že druh práce mal žalobca\ndojednaný len ako vedúci odborný referent v zmysle dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa\n28.2.2016 a vykonával prácu odborného referenta na zabezpečovanie medzinárodného koordinačného\nprojektu QuantERA. Z predložených listín nevyplýva, že by mal dojednaný druh práce ako vedúci odboru.\nPreto žalovaná postupovala tak, že svojím rozhodnutím zrušila prácu žalobcu tak, ako bolo dojednané v\npracovnej zmluve. Vo vzťahu\nk osloveniam uvedených v listoch dodal, že tieto nezakladajú právne\nnásledky vo vzťahu dojednaného druhu práce. Pokiaľ ide o viacerých odborných referentov, žalovaná\nnesúhlasila s tvrdením žalobcu, že vždy jeden z vedúcich odborných referentov je zároveň aj vedúcim\nodboru. Pokiaľ ide o predložený dodatok č. 11 organizačného poriadku úradu SAV, tento nie je možné\nspájať s prejednávanou vecou. Žalovaná zdôvodnila tento dodatok nasledovne:\nV priebehu\nroka 2021, v júni alebo v júli, bolo ustanovené do funkcie nové predsedníctvo SAV\na nová členka\npredsedníctva poverená vedením agendy medzinárodnej spolupráce mala záujem priamo riadiť Odbor\nmedzinárodnej spolupráce. Z tohto dôvodu bol vykonaný dodatok č. 11. Z predloženého dokumentu\nvyplývalo, že ide o rok 2019, časové súvislosti tu nie sú dané, výpoveď žalobcovi bola daná v roku\n2020, takmer rok potom, ako bolo obsadzované dané miesto. Pokiaľ ide o rozhodnutie o organizačnej\nzmene, žalovaná uviedla, že organizačné zmeny alebo rozhodnutia prijíma vedúci zamestnanec, ktorý\nmá kompetenciu ukončovať pracovné pomery, takto tomu bolo aj v tomto prípade, rozhodnutie prijal\nvedúci úradu SAV. Právny zástupca žalobcu ďalej doplnil, že pokiaľ ide o funkciu, ktorú žalobca zastával,\ntak neoddeliteľnou súčasťou pracovnej zmluvy z roku 2005, bod 1., je pracovná náplň. Zároveň\nv\npracovnej náplni je žalobca označený ako vedúci odboru a popis jednotlivých činností pracovných náplni\ndokazujú, že ide o vedúceho odboru. Pracovná náplň je podpísaná oboma stranami, v zmysle ustálenej\npraxe sa v takomto prípade obsah činností uvedených v pracovnej náplni stáva druhom práce. Druhá\nreakcia je k dohodám, tieto dohody boli prijaté na čiastočný úväzok a pracovná zmluva nezanikla v celom\nrozsahu, naopak žalobca aj naďalej plní funkciu vedúceho odboru a ostatné funkcie podľa pracovnej\nzmluvy.\n7. Z výsluchu žalobcu súd prvej inštancie zistil, že tento nastúpil na miesto vedúceho zahraničného\nodboru. Žalobca uviedol, že prílohou pracovnej zmluvy je pracovná náplň,\nv ktorej je uvedené\n- vedúci odboru, ktorý zároveň riadi zahraničný odbor. Mohol prideľovať prácu, kontrolovať prácu,\nnavrhovať mzdové ohodnotenie pracovníkov odboru, podpisovať dovolenky pracovníkom, priepustky.\nTo, že bol vedúcim pracovníkom organizácie, hovorí zároveň § 8 ods. 1 písm. 1/ zákona č. 553/2003,\npodľa ktorého riadiacemu pracovníkovi prináleží príplatok za riadenie odboru, o čom svedčia platové\ndekréty, ktoré žalobca obdržal na úrade SAV v tejto funkcii. Pokiaľ ide o katalóg činností pri výkone\npráce vo verejnom záujme, sú uvedené len platové triedy, nie sú uvedené funkcie. Aj tu to bolo riešené\ntak, že je vedúci odborný referent - vedúci zamestnanec - vedúci odboru, tak je to aj v štátnej správe.\nŽalobca vysvetlil, prečo boli robené dve dohody o zmene pracovných podmienok. Bolo tomu tak preto,\nže pracovníci odboru, ktorí pracujú na projektoch, sú financovaní z mimorozpočtových prostriedkov\nbruselských peňazí a tieto dohody o zmene pracovných podmienok boli cielené iba na tieto projekty,\npretože tieto mali dobu obmedzenú, boli na určité obdobie, napr. projekt QuantERA trval od 1.11.2016\ndo 21.10.2021. Skončením tejto dohody o zmene pracovných podmienok na príslušný projekt, táto\ndohoda skončila a súčasne bežala pracovná zmluva, kde vykonával všetky oprávnenia, právomoci\nako vedúci zahraničného odboru. Rovnako je to aj\nv prípade druhej dohody, ktorá sa\ntýkala projektu M-ERA.NET2, ktorý projekt bol dohodnutý na určitú dobu. Žalobca spochybnil to, čo\ntvrdí žalovaná, že mu nemohla ponúknuť miesto, ktoré vytvorila počas toho, keď obdržal výpoveď,\n\nže nemá príslušnú prax, resp. vzdelanie. Dôvodil tým, že Úrad SAV nevykonáva vedeckú prácu,\nale organizátorskú, manažérsku prácu, pripravuje podklady pre predsedníctvo SAV a spolupracuje s\njednotlivými ústavmi SAV. Pracovníci, ktorých riadil, nemali predpísané vzdelanie na riešenie daných\nprojektov, takisto ako žalobca, lebo nie je to vedecká práca. Tá práca spočívala v príprave materiálov pre\nvedeckých pracovníkov. Žalobca ďalej vysvetlil, prečo predložil list s pozmeneným znením na adresáta.\nVýpoveď bola odštartovaná jeho príchodom zo služobnej cesty z Litvy, zavolal si ho nadriadený, že\ndáva návrh na jeho odvolanie z funkcie, že sa nevhodne správal. Následne žalobcu zbavil riadenia jeho\nnadriadený a o dva dni neskôr musel odovzdať celú agendu. Podľa vyjadrenia žalobcu vedúci Úradu SAV\nnie je nadriadeným žalobcu, aby vyberal z dvoch vedúcich odborných referentov, ktorý bude prepustený\na ktorý nie. Priamym nadriadeným žalobcu bol podpredseda SAV pre zahraničné styky p. Gálik. Podľa\nvýpovede žalobcu za celé obdobie jeho pôsobenia (15 rokov) nikto nespochybnil jeho funkciu vedúceho\nodboru.\n8. Súd prvej inštancie z pracovnej zmluvy zo dňa 16.5.2005, uzavretej medzi žalobcom ako\nzamestnancom a žalovanou ako zamestnávateľom, na dobu neurčitú s dňom nástupu do práce od\n25.5.2005, zistil, že žalobca pracoval ako vedúci odborný referent v Úrade Slovenskej akadémie\nvied, pričom opis súhrnu pracovných činností (pracovná náplň), ktorými sa podrobnejšie charakterizuje\ndruh práce, tvorila neoddeliteľnú súčasť tejto pracovnej zmluvy. Miesto výkonu práce bolo dohodnuté\nako Štefánikova 49, Bratislava. Z pracovnej náplne zo dňa 25.5.2005 súd zistil názov funkcie:\nvedúci zahraničného odboru, číslo funkcie podľa katalógu prac. činností: 01.12.02. Pracovná\nnáplň predstavovala: vypracovávanie koncepcie zahraničných stykov SAV, koordinácia celoštátnych\nmedzinárodných programov v oblasti výskumu a vývoja a vedných prepojení na medzinárodnú vedeckotechnickú spoluprácu\na vedecko-technický rozvoj. Ďalej bolo uvedené, že riadi zahraničný\nodbor SAV, koncepčne\na organizačne zabezpečuje úlohy SAV v oblasti medzinárodnej vedeckej\nspolupráce najmä\nv nadväznosti na plnenie medziakademických, kultúrnych a vedeckotechnických dohôd a iné. Z pracovnej náplne zo dňa 7.11.2005 súd zistil názov funkcie: vedúci odboru,\nčíslo funkcie podľa katalógu prac. činností: 01.12.02. Pracovná náplň predstavovala: koordinovanie\nceloštátnych a medzinárodných programov v oblasti výskumu a vývoja a vedných prepojení na\nmedzinárodnú vedecko-technickú spoluprácu a vedecko-technický rozvoj. Bolo tiež uvedené, že žalobca\nriadi odbor medzinárodnej spolupráce Ú SAV, koncepčne a organizačne zabezpečuje úlohy SAV v oblasti\nmedzinárodnej vedeckej spolupráce najmä v nadväznosti na plnenie medziakademických, kultúrnych\na vedecko-technických dohôd a iné. Z pracovnej náplne zo dňa 1.1.2019 súd zistil názov funkcie:\nvedúci odboru, číslo funkcie podľa katalógu prac. činností: 01.09.02. V pracovnej náplni bolo opäť okrem\nďalšieho uvedené, že žalobca riadi odbor medzinárodnej spolupráce. Z dohody o zmene pracovných\npodmienok zo dňa 24.2.2016 súd zistil, že zamestnávateľ prijal zamestnanca do pracovného pomeru\nna vykonávanie práce vedúci odborný referent v Úrade Slovenskej akadémie vied na zabezpečovanie\nmedzinárodného koordinačného projektu: „M-ERA.NET 2“. Pracovný čas 37,5 hodín týždenne, z toho\n2,50 hod. týždenne na predmetnom projekte a 35 hodín týždenne ostatné činnosti pre SAV. Projekt MERANET 2 mal trvať od 1.3.2016 - 28.2.2021. Z dodatku pracovnej náplne zo dňa 24.2.2016 súd zistil, že\npracovná náplň schválená 7.11.2005 sa doplňuje o časť: koordinácia a management medzinárodného\nkoordinačného projektu:\n„ERA-NET for materials research and inovation“ v rámci Horizontu\n2020, Akronym projektu: M-ERA.NET 2, číslo projektu: 685451, realizácia a zabezpečovanie projektu po\nadministratívnej, finančnej a právnej stránke, vrátane realizácie národných výziev výskumných projektov\na účasti na zasadnutiach konzorcia M-ERA.NET 2. Z dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa\n28.12.2016 súd zistil, že zamestnávateľ prijal zamestnanca do pracovného pomeru na vykonávanie\npráce vedúci odborný referent v Úrade Slovenskej akadémie vied na zabezpečovanie medzinárodného\nkoordinačného projektu: „QuantERA“. Pracovný čas\n37,5 hodín týždenne, z toho 2,50 hod.\ntýždenne na projekte M-ERA.NET 2, 1,80 hod. týždenne na projekte QuantERA a 33,20 hodín týždenne\nostatné činnosti pre SAV. Projekt QuantERA mal trvať od 1.11.2016 - 21.10.2021. Z dodatku pracovnej\nnáplne zo dňa 28.12.2016 súd zistil, že pracovná náplň schválená 7.11.2005 sa doplňuje o časť:\nkoordinácia a manažment medzinárodného koordinačného projektu: „QuantERA“ v rámci Horizontu\n2020, Akronym projektu: QuantERA, číslo projektu: 731473, realizácia a zabezpečovanie projektu po\nadministratívnej, finančnej a právnej stránke, vrátane realizácie národných výziev výskumných projektov\na účasti na zasadnutiach konzorcia QuantERA. Z listu zo dňa 25.9.2019 adresovanom predsedovi SAV\nsúd zistil, že žalobca v súvislosti s návrhom na jeho preradenie z funkcie vedúceho odboru OMS na\nfunkciu odborného referenta zaslal stanovisko, v ktorom uviedol, že ho dňa 23.9.2019 priamy nadriadený\nR.. Y. informoval o návrhu na jeho odvolanie a ako dôvod uviedol nevhodné správanie v zahraničí. Postup\nvoči jeho osobe považoval za neadekvátny a nekorektný. Listom zo dňa 9.10.2019 žalobca požiadal\n\npredsedu SAV\no prešetrenie a revidovanie rozhodnutia SAV, na ktorý odpovedal predseda\nSAV listom zo dňa 18.10.2019 tak, že vzhľadom na obvinenia smerujúce voči jeho osobe zo strany\nzástupcov projektu BiodivERsa, nie je v jeho kompetencii skúmať obsah a pravdivosť namietaných\nskutočností. E-mailom zo dňa 5.11.2019 podpredseda SAV p. Y. oznámil žalobcovi, že ho zbavuje\nakýchkoľvek rozhodovacích kompetencií týkajúcich sa činnosti Odboru medzinárodnej spolupráce. Zo\nzápisu zo skúšky na zisťovanie požitia alkoholických nápojov zo dňa 4.2.2020 súd zistil, že žalovaná\nvykonala u vedúceho OMS T. Q. požitie alkoholických nápojov pomocou prístroja ALC-Find s negatívnym\nvýsledkom. Listom zo dňa 27.3.2020 označeným ako „upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny“\nvedúci Úradu SAV I.. T. L., K.. oznámil žalobcovi, že v zmysle pokynu jeho nadriadeného U.. R.\nY., K.. zo dňa 6.11.2019 mal žalobca odovzdať všetku dokumentáciu viažucu sa na projekty, ktoré\nviedol určeným spolupracovníkom Odboru medzinárodnej spolupráce Úradu SAV. Dňa 2.3.2020 bola\nvykonaná kontrola splnenia tohto pokynu, z ktorej vyplýva, že pokyny nadriadeného žalobca riadne a\nvčas nesplnil, keďže neodovzdal dokumentáciu viažucu sa na projekt CONCERT- Japan a na projekt\nSAV - MOST Taiwan. V liste ďalej uviedol, že žalobca svojím konaním porušil § 81 písm. a) Zákonníka\npráce. Žalobcu upozornil, že zamestnávateľ vyhodnotil toto konanie ako menej závažné porušenie\npracovnej disciplíny s tým, že ak dôjde v priebehu najbližších 6 mesiacov k ďalšiemu porušeniu pracovnej\ndisciplíny, bude môcť zamestnávateľ so žalobcom ukončiť pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods.\n1 písm. a) Zákonníka práce. Žalobca v námietke na upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny\nzo dňa 2.4.2020 adresovanej vedúcemu Úradu SAV uviedol, že pokiaľ ide o projekty CONCERT Japan a SAV - MOST Taiwan, príslušná dokumentácia koordinátora projektu bola odovzdaná oproti\npodpisu 12.11.2019 pani Č. v elektronickej a tlačenej forme s podrobným vysvetlením aktuálneho stavu.\nŽalobca mal za to, že všetku dokumentáciu riadne a včas odovzdal a poskytol aktuálne informácie o\ndotknutých projektoch. Žalovaná dňa 20.2.2020 listom označeným ako „ponuka inej vhodnej práce zo\nstrany zamestnávateľa“ oznámila žalobcovi, že na základe písomného rozhodnutia SAV - Úradu zo dňa\n20.2.2020,\nč. 01459/2020, o znížení stavu zamestnancov na Odbore medzinárodnej\nspolupráce s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce a optimalizáciu nákladov, bola pracovná pozícia\nžalobcu\nk uvedenému dňu zrušená. Žalobcovi bolo oznámené, že sa stal nadbytočným\na zamestnávateľ ho nemá možnosť zamestnávať podľa druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve.\nZároveň mu bola ponúknutá iná vhodná práca na pracovnej pozícii šofér s mesačnou mzdou 800,eur brutto. Žalobca svojím podpisom potvrdil, že dňa 20.2.2020 prevzal ponuku inej vhodnej práce,\navšak s predmetnou ponukou nesúhlasil. Z listu žalovanej - výpoveď zo strany zamestnávateľa zo dňa\n16.4.2020 vyplýva, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 16.5 2005 v znení neskorších zmien žalobca\nvykonával pre zamestnávateľa prácu na pozícii vedúci odborný referent v Úrade SAV na zabezpečovanie\nmedzinárodného koordinačného projektu „QuantERA“. Na základe rozhodnutia zamestnávateľa zo dňa\n20.2.2020, č. 01459/2020, o organizačnej zmene bol\ns účinnosťou od 20.2.2020\ns cieľom zabezpečiť efektívnosť práce a optimalizáciu nákladov znížený stav zamestnancov Odboru\nmedzinárodnej spolupráce Úradu SAV z pôvodných 8 na\n7 zamestnancov, v dôsledku ktorého sa\nžalobca stal s účinnosťou od 20.2.2020 pre zamestnávateľa nadbytočným. Zamestnávateľ v zmysle § 63\nods. 2 Zákonníka práce ponúkol žalobcovi inú vhodnú prácu - pozíciu šoféra, ktorú odmietol. Vzhľadom\nna vyššie uvedené dáva zamestnávateľ žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu podľa §\n63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. V súlade s § 74 Zákonníka práce bola výpoveď prerokovaná so\nzástupcami odborovej organizácie dňa 24.2.2020. Žalobcovi bola výpoveď doručená dňa 23.4.2020.\n9. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že listom zo dňa 27.4.2020 žalobca oznámil žalovanej, že na\nzáklade pracovnej zmluvy zo dňa 16.5.2005 pracuje ako vedúci Odboru medzinárodnej spolupráce na\nÚrade SAV. Funkcie a agendy vedúceho odboru medzinárodnej spolupráce bol zbavený nezákonne\na odvolaný bol neplatne. Zároveň žalovanej oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní a prideľovaní\npráce v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 16.5.2005. List bol daný na poštovú prepravu dňa 28.4.2020.\nŽalobca listom zo dňa 29.5.2020 žiadal žalovanú, aby mu prideľovala prácu, ktorá je definovaná pre\npozíciu vedúceho OMS a aby mohol pracovať za dohodnutých podmienok podľa platnej pracovnej\nzmluvy. Žalovaná listom zo dňa 2.6.2020 odpovedala na list žalobcu, tak že výpoveď považovala\nza platnú. Ďalším listom zo dňa 5.6.2020 žalobca opätovne žiadal o prideľovanie práce pre pozíciu\nvedúceho OMS na Úrade SAV. Zo zápisnice 30. zasadnutia Predsedníctva Slovenskej akadémie vied\ndňa 13.2.2020 vyplynulo, že predsedníctvo SAV schválilo vytvorenie nového pracovného miesta na\nOdbore vedy a výskumu Ú SAV, uložilo zabezpečiť príslušné opatrenia súvisiace s vytvorením nového\npracovného miesta p. L. v termíne apríl 2020. Emailom zo dňa 18.5.2020 bolo zamestnancom žalovanej\noznámené, že v mesiaci máj 2020 nastúpil na Úrad SAV, odbor vedy a výskumu nový zamestnanec\n- I.. T. P., K.. a dňom 14.5.2020 ukončila pracovný pomer L. Š. (OSMaE). Z organizačného poriadku\n\nÚradu Slovenskej akadémie vied 2014 vyplynulo, že vedúci Úradu SAV zodpovedá za výkon činnosti\nPredsedníctvu SAV. Vedúci Úradu okrem iného (i) zabezpečuje a koordinuje plnenie úloh spojených s\nodbornou, organizačnou, finančnou a technickou činnosťou SAV ako vedeckej inštitúcie vyplývajúcich z\nuznesení Predsedníctva SAV uložených predsedom SAV v rámci jeho kompetencií, (ii) riadi personálnu\nprácu Úradu SAV. Po prerokovaní a schválení na porade funkcionárov SAV riadiacich sekretariáty,\nodbory a referáty Úradu SAV a) uzatvára, mení, ukončuje pracovné pomery zamestnancov Úradu\nSAV, organizačne zaradených na sekretariáty, odbory a referáty Ú SAV podľa platného organizačného\nporiadku Ú SAV, uzatvára a ukončuje dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru na\nvýkon činnosti zabezpečujúcich plnenie úloh Ú SAV. Zo zápisu z prerokovania organizačnej zmeny zo\ndňa 19.2.2020 vyplynulo, že na prerokovaní organizačnej zmeny na Odbore medzinárodnej spolupráce\nÚradu SAV boli prítomní: U.. R. Y., K.. - podpredseda SAV pre zahraničné styky, I.. T. L., K.. - vedúci\nÚradu SAV a T.. T. F., U.. - zapisovateľ. V zápise sa konštatovalo, že dňa 19.2.2020 sa uskutočnilo\npracovné stretnutie, témou ktorého bolo prerokovanie organizačnej zmeny OMS Úradu SAV, a to\nvo forme zníženia počtu pracovníkov zo súčasných 8 na 7 zamestnancov. Účelom zmeny malo byť\nzabezpečenie väčšej efektívnosti práce a optimalizácie nákladov tohto odboru. Zo záveru vyplynulo,\nže U.. R. Y., K.. schválil organizačnú zmenu OMS Úradu SAV a za týmto účelom adresuje žiadosť\nvedúcemu Úradu SAV o zníženie počtu zamestnancov. Zároveň týmto zaviazal vedúceho Úradu SAV\nna vykonanie opatrení k príslušnej organizačnej zmene. Zo žiadosti podpredsedu SAV pre zahraničné\nstyky U.. R. Y., K.., zo dňa 20.2.2020 vyplynulo, že tento požiadal vedúceho Úradu SAV I.. T. L., K.. o\nzníženie počtu zamestnancov na OMS Úradu SAV - zrušenie pracovného miesta vedúceho odborného\nreferenta z dôvodu zefektívnenie práce a optimalizácie nákladov. Z rozhodnutia Slovenskej akadémie\nvied - Úradu o organizačnej zmene č. 01459/2020, zo dňa 20.2.2020, vyplynulo, že Slovenská akadémia\nvied - Úrad, v mene ktorého koná I.. T. L., CSc., vedúci Úradu, rozhodol týmto dňom o organizačnej\nzmene - znížení počtu zamestnancov OMS, a to z pôvodných 8 na 7 zamestnancov. Za účelom\nzabezpečenia väčšej efektívnosti práce a optimalizácie nákladov sa Úrad rozhodol zrušiť\nk\ntomuto dňu pracovnú pozíciu „vedúci odborný referent v Úrade SAV na zabezpečenie medzinárodného\nkoordinačného projektu QuantERA.“ Listom žalovanej zo dňa 24.2.2020 - Žiadosť o prerokovanie\nvýpovede zo strany zamestnávateľa bola Základná organizácia Odborového zväzu pracovníkov SAV\npožiadaná o prerokovanie výpovede I.. T. Q., U.. s uvedením, že rozhodnutím SAV - Úradu zo dňa\n20.2.2020 došlo k organizačnej zmene - znížení počtu zamestnancov OMS z pôvodných 8 na 7\nzamestnancov. Tento zamestnanec sa stal pre zamestnávateľa nadbytočným. Vzhľadom na uvedenú\nskutočnosť bola zamestnancovi listom zo dňa 20.2.2020 ponúknutá iná vhodná práca na pozícii šoféra,\nktorú odmietol. Ako prílohy žiadosti boli uvedené: rozhodnutie o organizačnej zmene a odpoveď p. I..\nQ.. Listom Základnej organizácie Odborového zväzu pracovníkov SAV zo dňa 24.2.2020, bola daná\nodpoveď na žiadosť o prerokovanie výpovede zamestnanca Úradu SAV I.. T. Q., U.. s tým, že odborová\norganizácia žiadosť prerokovala a priložila záznam\nz prerokovanie žiadosti a\nprezenčnú listinu zo stretnutia členov odborovej organizácie. Zo záznamu z prerokovania výpovede\nzo strany zamestnávateľa členmi Základnej organizácie\nč. 84 Odborového zväzu\nSAV zo dňa 24.2.2020 vyplynulo, že členovia Základnej organizácie Odborového zväzu SAV vzali\ninformácie - rozhodnutie SAV - Úradu o organizačnej zmene - a ponuku inej vhodnej práce zo strany\nzamestnávateľa, na vedomie. Z listov predložených žalobcom vyplynulo, že žalobca pôsobil ako vedúci\nodboru medzinárodnej spolupráce: (i) list I.. N. Y., R.., vedecký sekretár SAV zo dňa 12.6.2009 (č. l. 83),\nv ktorom tento predkladá vedúcemu Úradu SAV návrh na udelenie odmeny Ing. Jána Q., vedúceho OMS\ns odôvodnením, že menovaný pracuje vo funkcii vedúceho OMS Ú SAV od roku 2005, (ii) poverenie\nvedúcim Ú SAV I.. T. L., K.. zo dňa 19.3.2010 (rub č. l. 83) L.. N. N. U.., OMS SAV zastupovaním\nvedúceho OMS p. I.. T. Q. počas jeho práceneschopnosti, (iii) poverenie L.. Ľ. N.J., K.., vedecký sekretár\nSAV zo dňa 27.5.2009 (č. l. 84) I.. T. Q., vedúceho OMS Ú SAV administratívnym vedením projektu\nMVTS, (iv) list vedúceho Úradu I.. T. L., K.. zo dňa 23.7.2008 adresovaný I.. T. Q. ako vedúcemu odboru\nmedzinárodnej spolupráce o určenie osoby, ktorá mala žalobcu zastupovať v riadiacej činnosti počas\njeho neprítomnosti na pracovisku.\n10. Z rozhodnutia o plate zo dňa 2.9.2019 súd prvej inštancie zistil, že žalobcovi bolo\ns\núčinnosťou od 1.9.2019 určené: platová trieda 9, platový stupeň 13, úväzok 100 % a okrem tarifného\nplatu vo výške 1.043,- eur určený aj príplatok za riadenie podľa § 8 zákona vo výške 127,- eur a osobný\npríplatok podľa § 10 zákona vo výške 667,- eur. Z Kolektívnej zmluvy uzavretej medzi SAV - Úradom SAV\na Základnou organizáciou Odborového zväzu pracovníkov SAV zo dňa 19.12.2019 súd zistil, že vedúci\nÚ SAV prerokuje s výborom odborovej organizácie organizačné zmeny najmenej 3 mesiace vopred, a\nto najmä vtedy, ak má dôjsť k uvoľňovaniu zamestnancov zo zamestnania. Pri realizácii organizačných\n\nzmien vedúci Ú SAV zabezpečí účasť zástupcu odborovej organizácie (čl. 6 ods. 6). Listom zo dňa\n17.1.2020 žalobca požiadal podpredsedu SAV pre zahraničné styky o vyjadrenie, na základe akého\nprávne relevantného predpisu bol zbavený riadenia OMS, vrátane odovzdania agendy projektov a ktorý\nprávny predpis porušil, keďže nesúhlasil s preradením na funkciu odborný referent a nepodpísal žiadnu\ndohodu o zmene pracovných podmienok. V liste zo dňa 27.1.2020 podpredseda SAV pre zahraničné\nstyky odpovedal na list žalobcu, keď uviedol, že žalobcu zbavil akýchkoľvek rozhodovacích právomocí\nna základe kompetencií, ktoré mu ako predsedovi SAV pre zahraničné styky prináležia. Ďalej uviedol,\nže to bola reakcia na sťažnosť zahraničných partnerov na obťažujúce správanie žalobcu voči viacerým\nkolegyniam a kolegom počas mítingu BiodivERsA. Podpredseda SAV konštatoval, že bol na nevhodné\na obťažujúce správanie žalobcu počas mítingu v zahraničí informovaný osobne na jednom zo stretnutí,\nboli mu doručené ďalšie sťažnosti na správanie žalobcu, z ktorých vyplývalo, že správanie žalobcu\npokračuje aj v súčasnosti a ďalšie pôsobenie žalobcu na OMS pokladá za nežiaduce. Z pracovnej\nzmluvy uzavretej medzi SAV a I.. T. P., K.. zo dňa 27.4.2020 súd zistil, že I.. T. P., K.. bol prijatý na\nvykonávanie práce: odborný referent v SAV s dátumom nástupu do práce: 1.5.2020 na útvar: Odbor vedy\na výskumu SAV. Pracovná náplň predstavovala tvorbu a koordinovanie medzinárodných programov v\noblasti nových technológii v energetike a vypracúvanie medzinárodných zmlúv u zamestnávateľa na\nceloštátnej úrovni, tvorbu strategických zámerov v oblasti automobilového priemyslu, so zameraním na\nelektromobilitu, prípravu komunikačných aktivít o kapacitách SAV, prípravu materiálov; ako kvalifikačný\npredpoklad bolo uvedené vzdelanie VŠ II. st. Podľa Organizačného poriadku Úradu SAV platného v\nčase dania výpovede žalobcovi, činnosť Odboru medzinárodnej spolupráce riadi vedúci odboru, ktorý\nje priamo podriadený Útvaru vedeckého sekretára (dostupné na: http://www.urad.sav.sk/index.php?\np=zobraz_doc&s=20140521_10). Podľa Dodatku č. 11 k Organizačnému poriadku Úradu SAV 2014\nzo dňa 2.11.2021, činnosť Odboru medzinárodnej spolupráce odborne riadi podpredsedníčka SAV pre\nzahraničné styky.\n11. Na pojednávaní konanom dňa 5.9.2022 žalobca uviedol, že sa konala porada útvaru podpredsedu\nSAV pre zahraničné styky s Odborom medzinárodnej spolupráce, na ktorej jeho nadriadený rozdelil\nagendu všetkých projektov medzi ostatných pracovníkov Odboru medzinárodnej spolupráce, vrátane\njeho projektu, ale nerozdelil agendu, ktorú plnil ako vedúci odboru, o čom predložil Zápisnicu 4.\npracovného stretnutia OMS s podpredsedom SAV pre zahraničné styky zo dňa 6.11.2019. Z tejto\nZápisnice 4. pracovného stretnutia OMS\ns podpredsedom SAV pre zahraničné\nstyky vyplývalo, že dňa 6.11.2019 podpredseda informoval o presune projektovej agendy (vrátane MERA.NET 2 a QuantERA) s tým, že\nk definitívnemu rozdeleniu agendy OMS malo dôjsť po\n15.11.2019. Žalobca ďalej predložil email zo dňa 15.11.2019 adresovaný p. Q., v ktorom ju informoval\no odovzdaní agendy príslušných projektov v tlačenej a elektronickej verzii. Okrem toho predložil listiny:\nodovzdanie agendy projektov zo dňa 14.11.2019, 15.11.2019 a 18.11.2019, odovzdanie agendy projekty\nMVTS „A“. Z listiny označenej ako „Odovzdanie agendy projektov na základe ústneho pokynu Dr. Gálika\nna porade OMS a útvaru PZS dňa 6.11.2019“ vyplynulo, že projekty M-ERA.NET 2 a QuantERA boli dňa\n15.11.2019 odovzdané L.. L. M., U.. K týmto listinným dôkazom žalobca uviedol, že odovzdal agendu\nprojektov M-ERA.NET 2\na QuantERA, čo je dodatok jeho pracovnej zmluvy a zostala pôvodná\npracovná zmluva. Bol koordinátor všetkých projektov, výnimkou boli dva projekty, ktoré boli v pracovnej\nzmluve preto, aby mohol byť odmeňovaný z bruselských peňazí. Upozornil, že aj ostatní pracovníci,\nktorí tiež pracujú na projektoch, majú dodatky k základnej pracovnej zmluve, a to preto, aby mohli byť\nodmeňovaní z bruselských peňazí a z rozpočtových prostriedkov SAV bola platená časť jeho mzdy, a to\nz toho dôvodu, aby sa ušetrili rozpočtové prostriedky SAV. Čím viac projektov Úrad získal, tým väčšie\nfinančné prostriedky dostal, z tých mohol financovať réžiu Úradu, všetky zahraničné cesty a žalobca\nsa vždy snažil získať a rozšíriť odbor o nového pracovníka, pretože tým získali viac peňazí, a to mu\nneschválil vedúci Úradu, ale predsedníctvo SAV. V prípade pracovného miesta, na ktoré bola vyhlásená\nponuka v r. 2019 uviedol, že išlo o rozšírenie odboru, nakoľko bolo potrebné zvýšiť počet pracovníkov a\nhoci to bolo v r. 2019, má to súvis s návrhom na jeho odvolanie, keď mesiac pred tým chceli rozšíriť odbor\na o mesiac bol daný návrh na jeho odvolanie vedúcemu Úradu. Žalovaná na pojednávaní dňa 5.9.2022\ndôvodila tým, že podstatou organizačnej zmeny bolo zrušenie miesta, ktoré zastával žalobca\na\nzotrvala na tvrdení o tom, že dohodou o zmene pracovných podmienok bola pracovná zmluva zmenená\ntak, že žalobca vykonáva druh práce - odborný referent QuantERA. Na otázku súdu\nk čomu\nviedla organizačná zmena, žalovaná uviedla, že skôr to viedlo k zníženiu nákladov, žalovaná bola toho\nnázoru, že sa ruší pracovné miesto žalobcu a tým sa ušetria mzdové prostriedky. Vo vzťahu k údajnému\nodvolaniu žalobcu mala za to, že k takému kroku nedošlo, pretože z pracovnej pozície žalobcu ho nebolo\nmožno odvolať, nakoľko nebol menovaný. Žalovaná ďalej uviedla, že v dôsledku iného súdneho konania\n\nprebiehajúceho na tunajšom súde pod sp. zn. 23Cpr/5/2017, zistila, že pracovný pomer vtedajšieho\nvedúceho Úradu I.. J. nevznikol riadne, vtedajší I.. J. podpísal pracovnú zmluvu so žalobcom. Žalovaná\nje toho názoru, že pracovnú zmluvu žalobcu podpisovala osoba, ktorá na to nebola oprávnená, keďže\nnebola riadnym zamestnancom žalovanej. Za týmto účelom predložila pracovnú zmluvu p. J. a menovací\ndekrét. Z menovacieho dekrétu vyplývalo, že ho menovalo predsedníctvo SAV a nie predseda tak ako to\nzákon vyžadoval. Tým neboli splnené podmienky na uzavretie pracovnej zmluvy. V dôsledku uvedeného\nžalovaná usúdila, že žalobcovi nemohol vzniknúť platný pracovný pomer a išlo iba o faktický pracovný\npomer, ktorý skončil neprideľovaním práce. Žalobca k menovaciemu dekrétu z 9.8.2002 uviedol, že\ntento je platný právny úkon, p. J. bol riadne menovaný do svojej funkcie, bola riadne uzavretá pracovná\nzmluva, a teda bol zamestnancom oprávneným podpísať pracovnoprávny úkon so žalobcom. Nad rámec\nuviedol, že pokiaľ by mal súd opačný právny názor a mal by za to, že p. J. nemal platnú pracovnú zmluvu\na nebol riadne menovaný a nemohol podpísať platne ani pracovnú zmluvu so žalobcom, poukázal na §\n10 ods. 2 ZP. Z menovacieho dekrétu I.. U. J., PhD. zo dňa 9.8.2002 vyplývalo, že „Predsedníctvo SAV\nna svojom\n20. zasadnutí dňa 23.7.2002 schválilo uznesením číslo 364 výsledok výberového\nkonania, na základe ktorého Vás menuje do funkcie vedúceho Úradu SAV“ s účinnosťou od 1.10.2002 do\n30. 9. 2006. Menovací dekrét podpísal predseda SAV prof. I.. Š. C., R.. Žalobca na záver zhrnul dôvody,\npre ktoré považuje výpoveď mu danú za neplatnú nasledovne: 1. nedostal výpoveď zo správnej pozície,\n2. nadbytočnosť reálne neexistovala, žalovaná nedokázala vysvetliť, v čom malo spočívať zefektívnenie\npracovného procesu, neuviedla žiadny dôkaz, ktorý by potvrdzoval, že prepustenie bolo nevyhnutné kvôli\noptimalizácii nákladov, 3. nebola kvalifikovane a platne ponúknutá iná možná práca, napriek existencii\nvhodného pracovného miesta na Odbore vedy a výskumu bola žalobcovi tendenčne ponúknutá pozícia\nšoféra,\n4. rozhodnutie o organizačnej zmene nebolo zákonné, o tejto zmene\nmalo rozhodnúť predsedníctvo SAV, 5. nedodržanie lehoty na prerokovanie výpovede so zástupcami\nzamestnancov, 6. rozpor s dobrými mravmi. Mal za preukázané, že pracovná zmluva z r. 2005 bola a\nje v platnosti a výpoveď, ktorú dostal žalobca, sa na ňu nevzťahovala. Žalovaná na záver uviedla, že\nžalobu považuje za nedôvodnú a navrhla ju zamietnuť.\n12. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba je dôvodná. Súd prvej inštancie vec\nprávne posúdil podľa § 9 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 11a ods. 1 veta prvá, § 17\nods. 2, §\n59 ods. 1, § 61 ods. 1, ods. 2, § 62 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 7, § 63 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. a), §\n74, § 77, § 237 ods. 1, ods. 2 písm. a) a d), ods. 3, ods. 4 Zákonníka práce, platnom a účinnom ku dňu\nnapadnutej výpovede (ďalej len ZP), § 10 ods. 1, ods. 5 písm. g)\na h), § 12 ods. 1, § 13 ods. 1,\nods. 3 zákona č. 133/2002 Z. z. o Slovenskej akadémii vied,\nv znení účinnom do 4.10.2021\n(ďalej len „zákon o SAV“), § 8 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov\npri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene\na doplnení niektorých zákonov.\n13. Súd prvej inštancie potom, čo vyhodnotil, že žaloba bola podaná včas (§ 77 ZP), pristúpil ku\nskúmaniu formálnych a materiálnych náležitostí výpovede zo dňa 16.4.2020, pričom mal vykonaným\ndokazovaním za preukázané, že výpoveď bola vyhotovená v písomnej forme a bola žalobcovi aj\nriadne doručená dňa 23.4.2020. V ďalšom súd uviedol, že pre platné skončenie pracovného pomeru\nvýpoveďou zo strany zamestnávateľa z dôvodu uvedeného\nv § 63 ods.\n1 písm. b) ZP bolo nevyhnutné splnenie kumulatívnych podmienok, a to: (i) písomné rozhodnutie\nzamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení\nstavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce, alebo o iných organizačných zmenách,\n(ii) nadbytočnosť zamestnanca, o nadbytočnosť ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť ďalej\nzamestnanca zamestnávať prácami dojednanými\nv pracovnej\nzmluve, dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ ďalej nepotrebuje práce\nvykonávané zamestnancom, a to buď vôbec alebo v pôvodnom rozsahu; nadbytočnosť zamestnanca je\ndôsledkom zmeny úloh zamestnávateľa, zmeny jej technického vybavenia alebo iných organizačných\nzmien; zásadne musí pri tomto výpovednom dôvode ísť o organizačné zmeny vo vnútri zamestnávateľa,\nktorých existenciu v čase dania výpovede musí zamestnávateľ v spore o neplatnosť výpovede\npreukázať, (iii) príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a prijatými organizačnými\nzmenami, t. j., že zamestnanec sa stal nadbytočným práve v dôsledku realizácie tohto rozhodnutia; výber\nnadbytočného zamestnanca prislúcha výlučne zamestnávateľovi; nadbytočnosť zamestnanca musí byť\nteda dôsledkom organizačných zmien zamestnávateľa, ktoré sa týkajú počtu zamestnancov; pokiaľ ide\no organizačné zmeny, musí ísť o také zmeny vo vnútri zamestnávateľa, o ktorých v čase výpovede bolo\nuž stanoveným spôsobom rozhodnuté tak, aby bolo zrejmé, že v primeranom čase sa zamestnanec v\ndôsledku ich realizácie stane nadbytočným, (iv) ponuka inej vhodnej práce podľa ustanovenia § 63 ods.\n\n2 písm. a) a b) ZP, (v) prerokovanie so zástupcami zamestnancov v zmysle § 74 ZP. Dôkazné bremeno\no ich splnení v konaní zaťažovalo žalovanú (zamestnávateľa).\n14. V posudzovanej veci mal potom súd prvej inštancie za preukázané, že pracovný pomer medzi\nstranami sporu bol uzavretý na dobu neurčitú. Na základe pracovnej zmluvy zo dňa 16.5.2005 žalobca\nvykonával druh práce - vedúci odborný referent v Úrade SAV, pričom bol zároveň vedúcim odboru, čo\nvyplývalo z pracovných náplní žalobcu, naposledy pracovná náplň zo dňa 1.1.2019, podľa ktorej žalobca\nako vedúci odboru riadil Odbor medzinárodnej spolupráce. Pracovná náplň tvorí neoddeliteľnú súčasť\npracovnej zmluvy. Pracovná náplň upravuje a konkretizuje povinnosti žalobcu podľa pracovnej zmluvy,\nna základe pokynu žalovanej, ktorá konkretizovala činnosti žalobcu tak, že touto pracovnou náplňou sa\ncharakterizoval druh práce, v zmysle ktorej žalobca okrem iných činností riadil Odbor medzinárodnej\nspolupráce. Bolo však aj v plnej kompetencii žalovanej zadané úlohy žalobcovi zrušiť. Žalovaná tvrdila,\nže nová členka predsedníctva, poverená vedením agendy medzinárodnej spolupráce mala záujem riadiť\nOMS, a preto bol prijatý dodatok č. 11\nv roku 2021, podľa ktorého činnosť OMS odborne\nriadi podpredsedníčka SAV pre zahraničné styky. Dovtedy a teda aj v čase dania výpovede žalobcovi to\nbol vedúci odboru. Žalovaná iba tvrdila, že žalobca vykonával funkciu vedúceho odborného referenta,\navšak netvrdila a dôkazne nepreukázala, kto iný mal byť týmto vedúcim odboru ak nie žalobca. Ani\ntak učiniť nemohla, keď žalobca svoje tvrdenia dostatočne podporil predloženými listinnými dôkazmi, či\nuž pracovnou náplňou, v ktorej bolo jednoznačne uvedené, že riadi Odbor medzinárodnej spolupráce,\nrozhodnutím o plate alebo predloženými povereniami, v ktorých ho žalovaná titulovala ako vedúceho\nodboru. V zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 16.5.2005 a jej pracovnej náplne tak žalobca pôsobil na\npozícií vedúci odborný referent s tým, že zároveň riadil Odbor medzinárodnej spolupráce. Na základe\ndohody o zmene pracovných podmienok zo dňa 24.2.2016 žalobca vykonával aj prácu vedúci odborný\nreferent v Úrade SAV na zabezpečenie medzinárodného projektu M-ERA.NET 2 v rozsahu 2,50 hod.\ntýždenne, čo bolo vyslovene uvedené v tejto dohode s tým, že 35 hod. týždenne predstavoval pracovný\nčas žalobcu pre ostatné činnosti SAV. Z Pracovnej náplne k dodatku vyplynulo, že pracovná náplň\nvo vzťahu k projektu M-ERA.NET 2 bola iba doplnením pracovnej náplne schválenej dňa 7.11.2005.\nProjekt mal podľa vyjadrenia žalobcu trvať iba obmedzený čas od 1.3.2016 - 28.2.2021, čo žalovaná\nnepoprela. Rovnako, projekt QuantERA, mal trvať iba obmedzený čas od 1.11.2016 do 21.10.2021. Na\ntento projekt žalovaná prijala žalobcu na vykonanie práce: vedúci odborný referent v Úrade SAV na\nzabezpečenie medzinárodného projektu QuantERA s pracovným časom žalobcu 1,80 hod. týždenne\nna danom projekte a 33,20 hod. týždenne na ostatné činnosti pre SAV s tým, že pracovná náplň\nschválená dňa 7.11.2005 sa doplnila o časť týkajúcu sa projektu QuantERA. Na základe uvedeného\nsúd prvej inštancie konštatoval, že žalobca bol prijatý na zabezpečovanie medzinárodných projektov MERA.NET 2 a QuantERA, ale iba na obmedzený čas v rozsahu 2,50 hod. týždenne na prvý projekt a\n1,80 hod. týždenne na druhý projekt s tým, že celkový pracovný čas žalobcu predstavoval 37,5 hod.\ntýždenne a zvyšný pracovný čas mal vykonávať ostatné činnosti podľa pracovnej zmluvy a náplne\npráce zo 7.11.2005. Súd zároveň v tomto smere poukázal na to, že pokiaľ žalobca poukazoval na\nnezákonné odvolanie z funkcie, ku ktorému malo dôjsť dňa 5.11.2019, keď podpredseda SAV v emaily oznámil žalobcovi, že ho zbavuje akýchkoľvek rozhodovacích kompetencií týkajúcich sa činnosti\nOdboru medzinárodnej spolupráce, tak sama žalovaná vo vyjadrení uviedla, že emailová komunikácia\nnemohla mať vplyv na jeho pracovnú pozíciu. Ak mala žalovaná v úmysle žalobcu zbaviť či už riadiacej\nčinnosti alebo inej činnosti vyplývajúcej mu z pracovnej zmluvy, bolo potrebné upraviť aj pracovnú náplň\nžalobcu a túto žalobcovi odovzdať. Nie je vôbec zrejmé, aké činnosti mal žalobca ďalej vykonávať\na akých rozhodovacích kompetencií týkajúcich sa činnosti OMS mal byť žalobca zbavený. Žalovaná\nv konaní nepredložila žiaden právne relevantný dôkaz, na základe ktorého mal byť žalobca zbavený\nriadiacej činnosti OMS a s účinnosťou k akému dátumu, preto iba email zo dňa 5.11.2019 nemohol mať\nvplyv na postavenie žalobcu. Rovnako tomu bolo aj v prípade listu podpredsedu SAV zo dňa 27.1.2020,\nktorým bol žalobca iba informovaný, že ho zbavil akýchkoľvek rozhodovacích právomocí na základe jeho\nkompetencií. Údajné nevhodné správanie žalobcu spočívajúce v obťažovaní kolegov a kolegýň počas\nmítingu BiodivERsA, ktoré malo byť dôvodom na zbavenie žalobcu rozhodovacích právomocí, považoval\npodpredseda SAV pre zahraničné styky za nežiaduce pre ďalšie pôsobenie žalobcu na OMS. Súd mal za\nto, že ani údajné nevhodné správanie žalobcu nebolo náležite prešetrené zo strany žalovanej. Napokon,\naj žalovaná na pojednávaní potvrdila, že k odvolaniu žalobcu nikdy nedošlo, pretože z jeho pracovnej\npozície ho nebolo možno odvolať, keďže nebol menovaný.\n15. Výpoveď daná žalovanou žalobcovi z pracovného pomeru podľa § 63 ods.1 písm. b) Zákonníka práce\nzo dňa 16.4.2020, bola skutkovo vymedzená nasledovne: žalobca na základe pracovnej zmluvy zo dňa\n\n16.5.2005 v znení neskorších predpisov vykonáva pre zamestnávateľa prácu na pozícii - vedúci odborný\nreferent v Úrade SAV na zabezpečovanie medzinárodného koordinačného projektu „QuantERA.“ Na\nzáklade rozhodnutia zamestnávateľa zo dňa 20.2.2020, č. 01459/2020, o organizačnej zmene bol s\núčinnosťou od 20.2.2020 s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce a optimalizáciu nákladov, znížený\nstav zamestnancov OMS Úradu SAV z pôvodných 8 na 7 zamestnancov, v dôsledku čoho sa žalobca\nstal s účinnosťou od 20.2.2020 pre zamestnávateľa nadbytočným. Súd potom poukázal na to, že\nrozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene v zmysle judikatúry súdov nemá povahu právneho\núkonu, z čoho vyplýva právny dôsledok spočívajúci v tom, že zamestnanec pracovného pomeru sa\nnemôže domáhať na súde vyslovenia neplatnosti takéhoto rozhodnutia zamestnávateľa. Súd v konaní\no žalobe na určenie neplatnosti výpovede danej z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP neskúma\nplatnosť rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene (také rozhodnutie nie je právnym úkonom\nv zmysle § 34 OZ, ale iba skutočnosťou - faktickým úkonom), ktorá je hmotnoprávnym predpokladom\npre právny úkon (skončenie pracovného pomeru), zaoberá sa ním ako jedným z predpokladov, ktoré\nzákon ustanovuje pre platnosť výpovede, a to vzhľadom na okolnosti, ktoré boli dané v čase skončenia\npracovného pomeru výpoveďou. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo\n160/2011, zo dňa 23.8.2012). Súd sa však vzhľadom na námietku žalobcu zaoberal tým, či rozhodnutie\no organizačnej zmene vydal orgán na to oprávnený. Uvedené súd posudzoval v zmysle § 9 ods. 1\nZP, ktorý upravuje konanie zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch. V posudzovanej veci súd\nskúmal, či bol vedúci Úradu SAV orgánom oprávneným prijať rozhodnutie o organizačnej zmene.\nPoukázal na to, že žalovaná je samosprávna vedecká inštitúcia Slovenskej republiky, ktorej činnosť je\nzameraná na rozvoj vedy, vzdelanosti, kultúry a ekonomiky, ktorej fungovanie upravuje zákon o SAV.\nNa čele akadémie je predseda akadémie ako štatutárny orgán akadémie. Zo skutočnosti, že namiesto\nštatutárneho orgánu (predseda) môžu robiť za zamestnávateľa právne úkony aj vedúci zamestnanci\nzamestnávateľa, ktorým uvedené oprávnenie vyplýva z organizačných predpisov (vedúci zamestnanci,\nale len v rozsahu a za podmienok stanovených pre funkciu, ktorú podľa organizačných predpisov\nvykonávajú) ako aj z toho, že v čase dania výpovede žalobcovi platil Organizačný poriadok Úradu\nSAV 2014 (vrátane dodatkov), podľa ktorého vedúci Úradu SAV riadil personálnu prácu Úradu SAV,\npo prerokovaní a schválení na porade funkcionárov SAV riadiacich sekretariáty Úradu SAV uzatváral,\nmenil a ukončoval pracovné pomery zamestnancov Ú SAV. Zároveň, vedúci Úradu zabezpečoval\nplnenie úloh spojených\ns odbornou, organizačnou, finančnou\na technickou činnosťou SAV ako vedeckej inštitúcie vyplývajúcich z uznesení Predsedníctva SAV\nuložených predsedom SAV v rámci jeho kompetencií (č. l. 53). Z vykonaného dokazovania mal potom\nsúd za preukázané, že podpredseda SAV PhDr. Dušan Gálik, CSc. schválil organizačnú zmenu OMS\nÚradu SAV\na za týmto účelom adresoval žiadosť vedúcemu Úradu SAV o zníženie\npočtu zamestnancov\na zaviazal ho na vykonanie opatrení k príslušnej organizačnej\nzmene. Organizačnú štruktúru Úradu akadémie určovalo predsedníctvo akadémie, čo vyplývalo z §\n13 ods. 3 zákona o SAV a nie predseda ani podpredseda SAV. Z rozhodnutia o organizačnej zmene\nbolo zrejmé, že sa Úrad rozhodol zrušiť pracovnú pozíciu vedúci odborný referent na zabezpečenie\nprojektu QuantERA. V danej veci vedúci Úradu nemohol prijať rozhodnutie o organizačnej zmene, keď\nz titulu jeho funkcie mu takéto oprávnenie z organizačného poriadku nevyplývalo a zároveň nemohlo ísť\nani o zabezpečenie plnenia úloh vyplývajúcich z uznesení Predsedníctva SAV uložených predsedom\nSAV v rámci jeho kompetencií, keď takéto uznesenie Predsedníctvo SAV neprijalo. Preto bola dôvodná\nnámietka žalobcu, že v kompetencii vedúceho Úradu nebolo rozhodovať o organizačnej zmene, nakoľko\norganizačný poriadok vymedzoval pôsobnosť vedúceho Úradu tak, že tento iba uzatváral, menil a\nukončoval pracovné pomery zamestnancov Úradu SAV. Za stavu, keď dôvodom výpovede žalobcovi\npodľa § 63 ods. 1 písmeno b) Zákonníka práce bola organizačná zmena, o ktorej nerozhodol na to\noprávnený orgán, teda rozhodnutie o organizačnej zmene týkajúce sa zrušenia pracovného miesta\nvedúceho odborného referenta na zabezpečenie projektu QuantERA nebolo prijaté a k organizačnej\nzmene spočívajúcej v znížení stavu počtu zamestnancov nedošlo, súd posúdil výpoveď z pracovného\npomeru danú žalobcovi žalovanou ako neplatnú.\n16. Odhliadnuc od toho, či rozhodnutie o organizačnej zmene prijal na to oprávnený orgán, súd\nsa zaoberal aj tým, v čom spočívala organizačná zmena u žalovanej prijatá týmto rozhodnutím zo\ndňa 20.2.2020 a následne tým, či táto organizačná zmena odôvodňovala použitie výpovede podľa\nustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) ZP, t. j. či prijatá organizačná zmena bola v príčinnej súvislosti\ns nadbytočnosťou žalobcu. Súd potom poukázal na to, že cieľom predmetnej organizačnej zmeny\nzo dňa 20.2.2020 malo byť zníženie zamestnancov OMS\nz pôvodných 8\nzamestnancov na 7 zamestnancov za účelom zabezpečenia väčšej efektívnosti práce a optimalizácie\n\nnákladov, v dôsledku čoho sa Úrad rozhodol zrušiť ku dňu 20.2.2020 pracovnú pozíciu „vedúci odborný\nreferent v Úrade Slovenskej akadémie vied na zabezpečenie medzinárodného koordinačného projektu\nQuantERA“, ktoré súd vyhodnotil ako nedostatočný právny základ pre výpoveď danú žalobcovi ako\nzamestnancovi. Súd skúmal pri posudzovaní tohto dôvodu, či došlo k zmene úloh zamestnávateľa,\njeho technického vybavenia alebo inej organizačnej zmene ako príčinnej nadbytočnosti a nemožnosti\nzamestnávateľa žalobcu zamestnávať inou prácou v kontexte s obsahom jeho pracovnej zmluvy a\npracovného zaradenia žalobcu ako vedúceho odborného referenta - vedúceho odboru s poslednou\npracovnou náplňou, účinnou od 1.1.2019 v znení dodatkov. Žalovaná nepreukázala, že k zmene úloh\nzamestnávateľa, jeho technického vybavenia alebo inej organizačnej zmene skutočne došlo, nakoľko\npodľa názoru súdu prijatím rozhodnutia o organizačnej zmene 20.2.2020 k žiadnej organizačnej zmene\nnedošlo, nezmenili sa jeho úlohy, technické vybavenie a ani iné organizačné zmeny. Na základe\nrozhodnutia o organizačnej zmene bola zrušená pracovná pozícia vedúci odborný referent v Úrade\nSlovenskej akadémie vied na zabezpečenie medzinárodného koordinačného projektu QuantERA a\nnie pracovná pozícia vedúci odborný referent, ktorú žalobca aj naďalej podľa pracovnej zmluvy zo\ndňa 16.5.2005 v znení dodatkov vykonával. Uvedenú skutočnosť potvrdzovali v neposlednom rade\nžalobcom predložené dodatky k pracovnej zmluve, najmä Dohoda o zmene pracovných podmienok\nzo dňa 28.12.2016, podľa ktorých sa pracovná náplň žalobcu schválená dňa 7.11.2005 doplňovala\no časť koordinácie a manažmentu projektu QuantERA. Pracovná pozícia vedúci odborný referent v\nÚrade SAV na zabezpečovanie medzinárodného projektu M-ERA.NET 2, ktorú mal žalobca vykonávať\naž do 28.2.2021, zrušená nebola a rovnako nebola zrušená ani pozícia vedúci odborný referent. Súd\nsa nestotožnil s tvrdením žalovanej o tom, že dohodou o zmene pracovných podmienok bola pracovná\nzmluva zmenená tak, že žalobca vykonával iba druh práce - vedúci odborný referent QuantERA, keď to\nvylučovalo samotné znenie dohody, v ktorej bolo uvedené, že pracovný čas na projekte QuantERA je\niba 1,80 hod. týždenne, 2,50 hod. týždenne na projekte M-ERA.NET 2 a 33,20 hod. týždenne ostatné\nčinnosti pre SAV. Žalobca mal teda i naďalej vykonávať funkciu vedúceho odborného referenta, keď\npracovná zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú. Výpoveď bola žalobcovi daná z pozície, ktorú mal\nvykonávať iba po obmedzený čas, avšak žalovaná neprideľovala žalobcovi žiadnu prácu a tvrdila,\nže žalobca pracoval už iba na pozícii vedúci odborný referent QuantERA, čo však bolo v rozpore s\nvykonaným dokazovaním, preto aj dôvod výpovede považoval súd za zmätočný. Podľa názoru súdu\nnebola daná príčinná súvislosť medzi prijatím organizačnej zmeny, v dôsledku ktorej sa zrušilo pracovné\nmiesto, ktoré žalobca mal vykonávať iba po obmedzený čas a cieľom sledovaným organizačnou\nzmenou, ktorou mala byť optimalizácia nákladov, keď tieto projekty boli financované z mimorozpočtových\nzdrojov, a to zo zdrojov Európskej únie. Ak žalovaná chcela dať žalobcovi výpoveď z pracovného\npomeru, mala potom uviesť ako pracovnú pozíciu vedúci odborný referent a nie vedúci odborný referent\nQuantERA, keď danou výpoveďou ostala jeho pôvodná pozícia nedotknutá s ohľadom na skutočnosť,\nže žalobca na daných projektoch pracoval vo vymedzenom období. Žalovaná však skutkovo vymedzila\nvýpovedný dôvod znížením stavu zamestnancov a nadbytočnosť žalobcu odôvodnila zabezpečením\nefektívnosti práce a optimalizáciou nákladov a nemožnosťou ho ďalej zamestnávať. Ak by aj súd\npripustil, že bola zrušená pracovná pozícia vedúceho odborného referenta, čo nebola, organizačná\nzmena spočívajúca v znížení počtu zamestnancov nemohla sledovať efektívnosť práce, keď súd mal za\nto, že žalobca zastával aj naďalej funkciu vedúceho odboru, teda v zmysle pracovnej náplne riadil Odbor\nmedzinárodnej spolupráce SAV. Súd prvej inštancie potom konštatoval, že nebol splnený základný\npredpoklad, a to prijatie organizačnej zmeny, túto neprijal zamestnávateľ (orgán na to oprávnený), v\ndôsledku čoho sa žalobca nemohol stať nadbytočným, a teda neexistovala ani príčinná súvislosť medzi\norganizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu.\n17. Ustanovenie § 63 ods. 2 ZP stanovuje ponukovú povinnosť zamestnávateľa, ktorej splnenie\nje hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede z pracovného pomeru. Zamestnávateľovi dáva 2\nalternatívy. 1/ Ak nemá možnosť naďalej zamestnávať, čo treba vykladať tak, že nemá pre zamestnanca\nžiadnu prácu (ide o tzv. absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať), ponukovú povinnosť\nnemá. 2/ Ak má pre zamestnanca také voľné miesto, ktoré je pre neho voľné, je povinný predtým,\nnež dá zamestnancovi výpoveď, túto prácu zamestnancovi ponúknuť, inak nie je splnená podmienka\nuvedená v § 63 ods. 2\npísm. b) ZP a výpoveď je preto neplatná. Splnenie podmienok\npre existenciu ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa, t. j. či zamestnávateľ má, resp. nemá\nmožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, bolo potrebné posudzovať podľa stavu, ktorý tu bol v čase\ndania výpovede. Súd prvej inštancie mal za to, že výpoveď je neplatná aj z dôvodu nesplnenia si\nponukovej povinnosti žalovanou. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v konaní nebolo sporné, že\nžalovaná dňa 20.2.2020 ponúkla žalobcovi inú vhodnú prácu na pracovnej pozícii „šofér“ s tým, že\n\nho nemôže ďalej zamestnávať podľa druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. Sporným nebolo\nani to, že žalobca s predmetnou ponukou nesúhlasil. Žalovaná mala za to, že si riadne splnila svoju\nponukovú povinnosť, keď ponúkla žalobcovi pozíciu šoféra, ktorú mala v tom čase neobsadenú. Z toho\nje zrejmé, že žalovaná považovala za jedinú inú vhodnú prácu pre žalobcu len prácu šoféra. Žalobca\npoukázal na pracovné miesto na Odbore vedy a výskumu Úradu SAV, ktoré vyplynulo zo Zápisnice\n30. zasadnutia Predsedníctva SAV zo dňa 13.2.2020, keď Predsedníctvo schválilo vytvorenie nového\npracovného miesta na tomto odbore. Podľa žalovanej nešlo o voľné pracovné miesto, keďže týmto\nrozhodnutím Predsedníctvo SAV nevytvorilo nové miesto, ale išlo len o oprávnenie dané vedúcemu\nÚradu SAV v budúcnosti vytvoriť nové pracovné miesto. Podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo\nmožné prisvedčiť tvrdeniu žalovanej, že stačilo ponúknuť akúkoľvek pracovnú pozíciu. Takýto výklad\nnezodpovedá zmyslu a účelu zákona, ktorým je prepustenie zamestnanca len v prípade, že nie je možné\nzamestnanca ďalej zamestnávať. Z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že žalovaná v rozhodnom\nobdobí (v čase od prijatia organizačnej zmeny 20.2.2020 do dania výpovede žalobcovi 16.4.2020)\ndisponovala voľným pracovným miestom na Odbore vedy\na výskumu Úradu SAV, ktoré\nmala žalobcovi ponúknuť. Neobstojí argument žalovanej, že nešlo o voľné pracovné miesto, nakoľko\ntoto miesto bolo vytvorené už rozhodnutím Predsedníctva SAV dňa 13.2.2020 a vedúci Úradu SAV\nmal iba zabezpečiť opatrenia súvisiace s jeho vytvorením v termíne apríl 2020. Teda v čase dania\nvýpovede dňa 16.4.2020, kedy žalovaná už vedela, že na toto nové pracovné miesto bude prijímať\nnového zamestnanca, pracovné miesto na Odbore vedy a výskumu Úradu SAV existovalo. Ako vyplynulo\nz pracovnej zmluvy medzi SAV a I.. T. P., K.., táto bola uzatvorená dňa 27.4.2020 s dňom nástupu do\npráce 1.5.2020. Súd poukázal na dátum uzavretia pracovnej zmluvy, ktorá bola uzatvorená iba 11 dní po\ndaní výpovede žalobcovi. S obranou žalovanej spočívajúcej v tvrdení, že žalobca nespĺňal požiadavky,\nktoré sa v zmysle pracovnej náplne vyžadovali na predmetné miesto, a to predchádzajúca prax v\noblasti automobilového priemyslu so zameraním na elektromobily a vzdelanie v odbore strojárstvo,\nsa súd nestotožnil, nakoľko tieto konkrétne požiadavky (predchádzajúca prax a vzdelanie v odbore\nstrojárstvo) z pracovnej náplne nevyplývali. Kvalifikačné predpoklady pre pracovné miesta musia byť\ntransparentne určené, lebo iba vtedy je možné ich preskúmať pri výpovediach daných z organizačných\ndôvodov. Žalovaná však nepreukázala, že žalobca nespĺňal kvalifikačné predpoklady pre toto pracovné\nmiesto. Naviac, žalobca nevykonával vedeckú prácu, ale jeho práca spočívala v manažmente, riadení\nodboru, príprave podkladov. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že pracovníci, ktorých riadil, nemali\npredpísané vzdelanie na riešenie daných projektov, rovnako ako on, keďže to nebola vedecká práca.\nŽalobca týmto poukazoval na fakt, že Úrad SAV, pod ktorý sa začleňuje tak Odbor medzinárodnej\nspolupráce ako aj Odbor vedy a výskumu, nevykonával vedeckú prácu, ale naopak ich práca spočívala\nv príprave materiálov pre vedeckých pracovníkov. Vykonaným dokazovaním bolo teda preukázané,\nže žalovaná mala k dispozícii voľné miesto na Odbore vedy a výskumu Úradu SAV, a preto v tomto\nprípade išlo o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, keď žalovaná nemala záujem obsahovo\nnaplniť ustanovenie zákona a plnila ho len formálne. Žalovaná mala poznatky o odbornej kvalifikácii\na schopnostiach žalobcu, napriek tomu usúdila, že môže vykonávať prácu šoféra. Teda ponúkla mu\nlen prácu, ktorá zjavne nezodpovedala jeho kvalifikácii ani schopnostiam, čo súd vyhodnotil ako určitý\nprejav poníženia. Tvrdenie žalovanej o tom, že žalobca nespĺňal kvalifikačné predpoklady na iné voľné\npracovné miesto teda nemalo oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd prvej inštancie potom uzavrel,\nže žalovaná si nesplnila ponukovú povinnosť, lebo v čase výpovede mala voľné miesto, ktoré mohla\nponúknuť žalobcovi, čo bol rovnako dôvod na vyhovenie žalobe.\n18. Čo sa týkalo druhého pracovného miesta, ktoré označil žalobca, vo vzťahu k tomuto sa ponuková\npovinnosť žalovanej nevzťahovala, nakoľko toto pracovné miesto bolo voľné\nv júli 2019\nv súvislosti s ukončením pracovného pomeru iného zamestnanca ku 30.6.2019, teda nie v rozhodnom\nobdobí (od rozhodnutia o organizačnej zmene po danie výpovede), preto pre posúdenie splnenia\nponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa nebolo relevantné.\n19. Tvrdenie žalovanej, že v prípade žalobcu išlo o faktický pracovný pomer, podľa súdu taktiež nemohlo\nobstáť. Predovšetkým I.. U. J., U.., bol menovaný predsedom SAV, ktorý podpísal menovací dekrét.\nZo znenia tohto menovacieho dekrétu vyplynulo, že predsedníctvo SAV schválilo uznesením výsledok\nvýberového konania, na základe ktorého bol I.. U. J., PhD. menovaný predsedom SAV. Fakt, že vedúci\nÚradu bol menovaný predsedom SAV vyplývalo aj z poslednej vety tohto dekrétu - „Želám Vám úspech\npri výkone uvedenej funkcie.“ Z uvedeného vyplynulo, že I.. U. J., U.. bol riadne menovaný do svojej\nfunkcie, mal uzavretú pracovnú zmluvu, preto bol zamestnancom oprávneným podpísať pracovnú\nzmluvu so žalobcom. Podľa Zákonníka práce pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou.\n\nNedodržanie písomnej formy pracovnej zmluvy však Zákonník práce nepostihuje neplatnosťou.\nPracovný pomer môže byť platne dohodnutý aj ústne, alebo konkludentne. Ak zamestnanec začne pre\nzamestnávateľa vykonávať prácu s jeho vedomím bez toho, aby mal písomne uzavretú pracovnú zmluvu,\nvytvorí sa tzv. faktický pracovný pomer. Napriek tomu, že faktický pracovný pomer nie je v Zákonníku\npráce právne upravený, aj z tohto vzťahu môžu zamestnancovi voči zamestnávateľovi vzniknúť určité\npracovnoprávne nároky. Bez ohľadu na uvedené, však bolo nepochybné, že pracovný pomer žalobcu u\nžalovanej reálne a bez pochybností trval od 25. 5. 2005 (deň nástupu žalobcu do práce) - pritom pracovný\npomer trval na základe pracovnej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi dňa 16.5.2005 s tým, že žalobcovi\nbola upravená pracovná náplň naposledy s účinnosťou dňa 1.1.2019, ktorú podpísal zamestnávateľ\n(podpredseda SAV a vedúci Úradu). Pracovné vzťahy medzi účastníkmi,\na z nich\nvyplývajúce nároky žalobcu ako zamestnanca by s ohľadom na uvedené vznikli\nv\nkaždom prípade.\n20. Pokiaľ išlo o ďalšie argumenty strán sporu, tieto už súd považoval za nadbytočné, bez potreby\nsa s nimi osobitne vysporiadavať. Súd totiž nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami\nsporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a\nprávny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami.\nOdôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany,\nktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty\núčastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS\n251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).\n21. Posúdením daného skutkového stavu mal teda súd prvej inštancie za to, že sa žalobca nemohol\nstať pre žalovanú nadbytočným, pričom nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi organizačnou\nzmenou (ktorú naviac neprijal orgán na to oprávnený) a nadbytočnosťou žalobcu a zároveň súd\nnepovažoval ponukovú povinnosť žalovanej za splnenú. Žalobca tak dostatočným spôsobom preukázal,\nže nebol pre žalovanú nadbytočný, preto súd žalobe vyhovel a určil, že skončenie pracovného pomeru\nvýpoveďou žalovanej danej žalobcovi, je neplatné.\n22. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p.\n23. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie a navrhla, aby odvolací súd\nnapadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne. Namietala, že súd prvej\ninštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1\npísm. f/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci\n(§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Poukázala na to, že podľa súdu žalovaná nepreukázala, že k zmene úloh\nzamestnávateľa, jeho technického vybavenia alebo inej organizačnej zmene skutočne došlo, nakoľko\npodľa názoru súdu prijatím rozhodnutia o organizačnej zmene 20.2.2019 k žiadnej organizačnej zmene\nnedošlo, nezmenili sa jeho úlohy, technické vybavenie a ani iné organizačné zmeny. Žalobca vykonával\nprácu na pozícii vedúci odborný referent s tým, že zároveň riadil Odbor medzinárodnej spolupráce. Na\nzáklade dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa 24.2.2016 mal podľa názoru súdu žalobca\nvykonávať aj prácu vedúci odborný referent v Úrade SAV na zabezpečenie medzinárodného projektu\nM-ERA.NET 2 v rozsahu 2,50 hod. týždenne, a to v období od 1.3.2016 - 28.2.2021. Zároveň z\nodôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynulo, že súd mal preukázané, že žalobca vykonával aj prácu\nna pozícii vedúci odborný referent v Úrade SAV na zabezpečenie medzinárodného projektu QuantERA\ns pracovným časom 1,80 hod. týždenne,\na to v čase od 1.11.2016 - 21.10.2021. Podľa názoru\nsúdu bol žalobca prijatý na zabezpečovanie medzinárodných projektov M-ERA.NET 2 a QuantERA, ale\niba na obmedzený čas a zvyšný čas mal vykonávať ostatné činnosti podľa pracovnej zmluvy a náplne\npráce zo dňa 7.11.2005. Rozhodnutie o organizačnej zmene, na základe ktorého dostal žalobca výpoveď\nz pracovného pomeru nebolo podľa názoru súdu prijaté na to oprávneným orgánom. Súd mal tiež za\nto, že rozhodnutie o organizačných zmenách mohlo v podmienkach žalovanej prijímať výhradne len\nPredsedníctvo SAV, a to na základe § 13 ods. 3 zákona o Slovenskej akadémii vied. Žalovaná si podľa\nsúdu tiež nesplnila voči žalobcovi ponukovú povinnosť, a to tým, že mu pred podaním výpovede ponúkla\niné vhodné miesto na pozícii šoféra. Súd pri svojom závere poukazoval na rozhodnutie Predsedníctva\nSAV zo dňa 13.2.2022, keď predsedníctvo schválilo vytvorenie nového pracovného miesta na Odbore\nvedy a výskumu Úradu SAV. Podľa názoru súdu bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že žalovaná\nmala k dispozícii ešte toto voľné miesto čím mala žalovaná postupovať v rozpore s dobrými mravmi. Zo\nvšetkých vyššie uvedených dôvodov súd žalobe vyhovel.\n\nŽalovaná je potom toho názoru, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov\nk\nnesprávnym skutkovým zisteniam a to tým, že dospel k záveru, že žalovaná nepreukázala, že k zmene\núloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia alebo inej organizačnej zmene skutočne došlo. K\nuvedenému tvrdeniu žalovaná uviedla, že zákon umožňuje zamestnávateľovi, aby reguloval počet\nsvojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a\nv takom kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho potrebám. Žalovaná má za to, že z rozhodnutia\no organizačnej zmene zo dňa 20.2.2019 vyplýva, že zamestnávateľ prijal rozhodnutie, ktoré spôsobilo\nzníženie počtu zamestnancov za účelom zvýšenia efektivity práce. Zníženie počtu zamestnancov\npredstavovalo zrušenie pracovného miesta, ktoré zastával žalobca. V zmysle uvedeného je zrejmé,\nže k organizačnej zmene\nu zamestnávateľa (žalovanej) došlo. Žalovaná je\ntoho názoru, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam tiež\ntým, že dospel k záveru, že žalobca vykonával pre žalovanú prácu na pozícii vedúci odborný referent\na zároveň vedúci Odboru medzinárodnej spolupráce, vedúci odborný referent na zabezpečovanie\nmedzinárodného projektu M-ERA.NET 2 a vedúci odborný referent na zabezpečovanie medzinárodného\nprojektu QuantERA. Žalovaná má za to, že v zmysle Dohody o zmene pracovných podmienok\nžalobcu zo dňa 28.12.2016 vykonával žalobca pre žalovanú výkon práce s dohodnutým druhom práce\n„vedúci odborný referent v Úrade Slovenskej akadémie vied na zabezpečovanie medzinárodného\nkoordinačného projektu: „QuantERA\"“ Táto dohoda\no zmene pracovných podmienok\nje poslednou dohodou, ktorou sa upravovali náležitosti pracovnej zmluvy žalobcu, ktoré platili v čase\npodania výpovede. Z obsahu tejto dohody vyplýva zámer zmluvných strán zmeniť dohodnutý druh práce\na nie rozšíriť druh práce tak, ako to uzavrel súd prvej inštancie. Žalovaná poukázala na zámer zmluvných\nstrán zmeniť dohodnutý druh práce nasledovnou citáciou časti dohody: „Pracovná zmluva, uzatvorená\nmedzi zamestnávateľom a zamestnancom zo dňa 16.5.2005 sa s účinnosťou od 1. januára 2017\nmení nasledovne: Bod 1. Zamestnávateľ prijíma zamestnanca do pracovného pomeru na vykonávanie\npráce vedúci odborný referent v Úrade Slovenskej akadémie vied na zabezpečovanie medzinárodného\nkoordinačného projektu: „QuantERA\". Číslo projektu: 731473. ...\" Z uvedenej citácie je zrejmé, že\núčelom tejto dohody nebolo rozšírenie dohodnutého druhu práce žalobcu, ale jeho zmena. Pokiaľ išlo o\npojem „náplň práce\", tento pojem pozná iba teória; Zákonník práce tento pojem nepozná, Pod pojmom\n„náplň práce\" sa rozumie bližšie určenie pracovných úloh zamestnanca na určitej pracovnej pozícii.\nŽalobca poukazoval na to, že zastával funkciu vedúceho odboru medzinárodnej spolupráce. Žalovaná\nsa s týmto tvrdením nestotožňuje a má za to, že prekročenie rozsahu pracovných úloh definovaných\nv rámci náplne práce žalobcu nemôže priamo alebo nepriamo ovplyvňovať jednotlivé ustanovenia\n(náležitosti) pracovnej zmluvy žalobcu. Žalovaná v ďalšom namietala aj nesprávne právne posúdenie\nveci súdom prvej inštancie. Mala za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď\ndospel k záveru, že rozhodnutie o organizačnej zmene nebolo prijaté na to oprávneným orgánom a\nže žalovaná si nesplnila voči žalobcovi ponukovú povinnosť. Pokiaľ išlo o rozhodnutie o organizačnej\nzmene, žalovaná poukázala na Organizačný poriadok Úradu SAV, ktorý prijalo Predsedníctvo SAV dňa\n3.4.2014. V časti II. bod 2. Organizačného poriadku Úradu SAV sa na strane 7 upravovali kompetencie\nvedúceho Úradu SAV. V zmysle uvedeného „Vedúci Úradu SAV riadi personálnu prácu Úradu SAV. Po\nprerokovaní a schválení na porade funkcionárov SAV riadiacich sekretariáty, odbory a referáty Úradu\nSAV: a) uzatvára, mení, ukončuje pracovné pomery zamestnancov Ú SA E organizačne zaradených\nna sekretariáty, odbory a referáty Ú SAV, podľa platného Organizačného poriadku Ú SAV... \" Zákonník\npráce exaktne neupravuje kto je oprávnený prijať rozhodnutie\no organizačnej\nzmene. Napriek tomu možno vyvodiť záver, najmä s poukazom na § 9 Zákonníka práce, že rozhodnutie\nzamestnávateľa o organizačných zmenách, ktoré má za následok nadbytočnosť zamestnanca, prijíma\nza zamestnávateľa ten, kto je oprávnený v mene a za zamestnávateľa uskutočňovať právne úkony. Z\ntoho vyplýva, že vo všeobecnosti takéto rozhodnutia prijíma štatutárny orgán zamestnávateľa. Avšak\ntakéto úkony môže prijať aj iná poverená osoba, pričom toto poverenie vychádza z vnútorných predpisov\nzamestnávateľa.\nV posudzovanom prípade platí, že právne úkony (najmä pracovné\nzmluvy) uzatvára aj vedúci Úradu SAV. Z Organizačného poriadku Úradu SAV vyplýva, že „Vedúci\nÚradu SAV uzatvára, mení, ukončuje pracovné pomery zamestnancov Ú SAV... \" Zákonník práce\nnezakotvuje bližšiu úpravu ohľadne náležitostí rozhodnutia o organizačných zmenách. Čo sa týka\notázky podpisu je však možné čerpať z rozhodovacej praxe súdov. Napríklad v rozsudku Krajského\nsúdu\nv Prešove sp, zn. 3CoPr/5/2017, sa uvádza: „Musí ísť o rozhodnutie\nzamestnávateľa, ktoré\nv mene zamestnávateľa právnickej osoby podpisuje osoba\noprávnená konať.“ Ak teda vedúci Úradu SAV uzatvára, mení a ukončuje pracovné pomery potom je\nzrejmé, že vedúci úradu SAV je oprávnený konať v mene zamestnávateľa navonok, a teda aj vykonávať\núkony smerujúce\nk zániku týchto pracovných pomerov. Ak teda sa k zániku pracovného\n\npomeru vyžaduje rozhodnutie o organizačnej zmene potom platí, že vedúci Úradu SAV je k tomuto úkonu\noprávnený. Pokiaľ išlo o plnenie ponukovej povinnosti žalovaná má za to, že ponúkaná práca nemusí\nnevyhnutne zodpovedať druhu doteraz vykonávanej práce podľa pracovnej zmluvy. Môže ňou byť aj\npráca na kratší pracovný čas, aj keď zamestnanec doteraz pracoval na ustanovený týždenný čas. V\nmieste doterajšieho výkonu práce to môže byť akákoľvek práca, na ktorú zamestnanec spĺňa zdravotné\npredpoklady. Môže ísť o akúkoľvek voľnú pracovnú pozíciu v mieste, ktoré bolo v rámci pracovnej\nzmluvy dohodnuté ako miesto výkonu práce a ktorú je zamestnanec spôsobilý (zdravotne a kvalifikačné)\nvykonávať a zamestnávateľ nie je povinný ponúkať pracovné podmienky, na ktoré bol zamestnanec\ndoteraz zvyknutý a spájali sa s jeho doterajšou pozíciou, ale ponúka také, ktoré vyplývajú z ponúknutej\npozície. Čo sa týka ponukovej povinnosti, uvedený záver potvrdzuje aj súdna prax. Z rozhodnutia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 261/2007, vyplýva: „Podľa ustálenej judikatúry\nnemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca\nžiadnu prácu, teda ide o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Zamestnávateľ má\ntotiž povinnosť zamestnancovi ponúknuť akékoľvek voľné miesto, ktoré je k dispozícii v čase výpovede,\nnielen miesto zodpovedajúce pôvodnej pracovnej zmluve, prípadne jeho kvalifikácii.\" Ponúkaná vhodná\npráca môže byť teda akákoľvek, ktorú má zamestnávateľ k dispozícii. Nemusí zodpovedať doteraz\nvykonávanému druhu práce, môže to byť akákoľvek práca, ktorá je pre zamestnanca vhodná. Musí ísť\no prácu, na ktorú zamestnanec spĺňa zdravotné predpoklady, t. j. práca musí zodpovedať zdravotnej\nspôsobilosti zamestnanca. Zamestnávateľ by mal prihliadnuť aj na to, aby iná práca bola vhodná pre\nzamestnanca aj vzhľadom na jeho schopnosti a kvalifikáciu, nie je však potrebné, aby zodpovedala\nv plnom rozsahu kvalifikácii zamestnanca. Žalovaná sa potom nestotožňuje so závermi súdu prvej\ninštancie o tom, že ponúknutie žalobcovi pracovné miesto šoféra je prejavom poníženia. Nie je zrejmé\nakými úvahami sa súd riadil keď vyslovil záver o tom, že pracovné miesto šoféra je nevhodné pre\nžalobcu. Žalovaná má za to, že žalobca spĺňal zdravotné a kvalifikačné požiadavky na miesto šoféra a\npreto si riadne splnila ponukovú povinnosť. Pokiaľ by žalovaná prijala argument súdu o tom, že mala\naj ďalšie voľné miesto na Odbore vedy a výskumu žalovaná má za to, že nie je možné porovnávať\njednotlivé pracovné miesta podľa určitej súdom načrtnutej úrovne. Otázka vhodnosti ponúknutej práce\nnie je v právnej úprave riešená, v dôsledku čoho sa žalovaná domnieva, že tento fakt jej nemôže ísť\nna ťarchu, Z ustanovenia § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce vyplýva pre zamestnávateľ povinnosť\nponúknuť zamestnancovi „inú pre neho vhodnú práca“ a to „v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto\nvýkonu práce\". Žalovaná má za to, že ponukou zo dňa 20.2.2019 splnila obe zákonné podmienky, a\nto ponúkla pracovné miesto, ktoré je vhodné (keďže zamestnanec spĺňal požiadavky na jeho výkon) s\ntým, že naplnila aj druhú podmienku týkajúcu sa pracovného miesta (miesto výkonu práce ponúknutej\npracovnej pozície bolo totožné s doposiaľ dohodnutým pracovným miestom žalobcu).\n24. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Poukázal na to, že žalobca sa\npodľa súdu nemohol stať pre žalovanú nadbytočným, pričom nebola preukázaná ani príčinná súvislosť\nmedzi organizačnou zmenou (ktorú naviac neprijal orgán na to oprávnený) a nadbytočnosťou žalobcu a\nzároveň súd nepovažoval ponukovú povinnosť žalovanej za splnenú. Súd prvej inštancie okrem iného\npoukázal aj na to, že:\n- pracovný pomer medzi stranami sporu bol uzavretý na dobu neurčitú. Na základe pracovnej zmluvy zo\ndňa 16.5.2005 žalobca vykonával druh práce - vedúci odborný referent v Úrade SAV, pričom bol zároveň\nvedúcim odboru, čo vyplývalo z pracovných náplní žalobcu, naposledy pracovná náplň zo dňa 1.1.2019,\npodľa ktorej žalobca ako vedúci odboru riadil Odbor medzinárodnej spolupráce. Pracovná náplň tvorila\nneoddeliteľnú súčasť pracovnej zmluvy,\n- žalovaná neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, k akej organizačnej zmene presne malo dôjsť\n(v čom presne mala spočívať),\n- súd prvej inštancie ustálil, že žalobca bol zamestnaný ako vedúci odborný referent a zároveň aj ako\nvedúci odboru medzinárodnej spolupráce. Pričom zabezpečoval aj osobitné projekty\nMERA.NET 2 a QuantERA, ale iba na obmedzený čas v rozsahu 2,50 hod. týždenne na prvý projekt a\n1,80 hod. týždenne na druhý projekt s tým, že celkový pracovný čas žalobcu predstavoval 37,5 hod.\ntýždenne a zvyšný pracovný čas mal vykonávať ostatné činnosti podľa pracovnej zmluvy a náplne práce\nzo 7.11.2005,\n- rozhodnutie o organizačnej zmene neprijala osoba na to oprávnená podľa zákona a interných predpisov\nžalovaného,\n- nesplnenie ponukovej povinnosti, keď existovalo iné, vhodnejšie pracovné miesto.\nS týmito závermi súdu sa žalobca v celom rozsahu stotožňuje. Súd prvej inštancie podľa žalobcu\nvykonal vyčerpávajúce dokazovanie, na podklade ktorého ustálil správny skutkový stav tak, ako ho\n\nuviedol v odôvodní napadnutého rozhodnutia. Žalobca preukázal to, akú prácu skutočne vykonával\n(vedúci odboru medzinárodnej spolupráce \"ďalej len OMS\"), jednak listinnými dôkazmi a zároveň tak\naj výsluchom žalobcu, kde podrobne popísal náplň jeho práce, ktorú vykonal niekoľko rokov. Žalovaná\nnenavrhla vykonať žiaden dôkaz, ktorý by túto skutočnosť vyvrátil, preto súd prvej inštancie postupoval\nsprávne, keď vychádzal z dôkazov, ktoré mal k dispozícii a dospel tak aj k správnemu záveru o tom, aká\nvlastne bola pracovná pozícia žalobcu (vedúci odboru OMS). Pracovná náplň pritom bola neoddeliteľnou\nsúčasťou pracovnej zmluvy, bola podpísaná oboma zmluvnými stranami pracovnoprávneho vzťahu a\nvýslovne uvádzala názov funkcie - vedúci odboru na odbore OMS. Ak žalovaná poukazovala na to, že\ndohodou o zmene pracovných podmienok zo dňa 28.12.2016 sa zmenil druh práce na výkon činnosti\n- vedúci odborný referent v úrade SAV na zabezpečenie medzinárodného koordinačného projektu\nQuantERA, tak žalobca poukázal najmä na 2 veci:\n- že v zmysle tejto \"poslednej dohody\" ako ju označuje žalovaná, mal žalobca vykonávať prácu 2,5 hod\nna projekte M-ERA.NET2 a 1,8 hod na projekte QuantERA, pričom 33,2 hod týždenne mal vykonávať\nostatné činnosti pre SAV,\n- že ako pri dohode o zmene pracovných podmienok zo dňa 28.12.2016 ako aj pri dohode o zmene\npracovných podmienok zo dňa 24.2.2016 bola následne podpísaná dňa 1.3.2016 a dňa 1.1.2017\npracovná náplň, kde v oboch týchto pracovných náplniach bol ako názov funkcie uvedený nie vedúci\nodborný referent, ale vedúci odboru na útvare OMS. Aj tieto dodatky boli oba podpísané oboma\nzmluvnými stranami a podľa textu samotnej dohody o zmene pracovných podmienok bola pracovná\nnáplň neoddeliteľnou súčasťou pracovnej zmluvy.\nŽalobca potom v tomto smere poukázal na právny názor pracovnoprávnej doktríny, podľa ktorého \"Ak\nby zamestnanec súhlasil s pracovnou náplňou prekračujúcou v pracovnej zmluve dohodnutý druh práce,\nuvedenú právnu situáciu by bolo možné považovať za zmenu obsahu pracovnej zmluvy, ak ide o druh\npráce na základe vzájomnej dohody účastníkov.\" (Barancová a kol., Zákonník práce, komentár, 2.\nvyd., 2019, k § 43 ZP). Tento právny záver sa dá primerane aplikovať aj na túto situáciu. Pracovné\npodmienky je možné meniť vzájomnou dohodou zmluvných strán (§ 54 ZP). Zmluvné strany uviedli v\ndokumente nazvanom pracovná náplň (ktorá je neoddeliteľnou súčasťou pracovnej zmluvy), že funkciu,\nktorú bude žalobca zastávať bude vedúci odboru na OMS. To aj vykonával, až do jeho \"odvolania\"\npo udalostiach v Litve. Argumentácia žalovanej v tomto smere v kontexte ostatných dôkazov a najmä\nvýpovede žalobcu tak nemôže obstáť. Žalobca počas svojho pôsobenia ako vedúceho OMS mohol\nprideľovať prácu, kontrolovať prácu, navrhovať mzdové ohodnotenie pracovníkov odboru, podpisovať\ndovolenky pracovníkom, priepustky, teda to čo umožňuje § 9 ods. 3 Zákonníka práce. To, že bol\nvedúcim pracovníkom organizácie upravuje zároveň § 8 ods. 1 zák. č. 553/2003, kde sa uvádza, že\nriadiacemu pracovníkov prináleží príplatok za riadenie odboru, o čom svedčia platové dekréty, ktoré\nžalobca obdržal na úrade SAV v tejto funkcii a koniec koncov aj platová trieda uvedená v tej ktorej\npracovnej náplni (platová trieda 12). Žalovaná dokonca naznačuje, že žalobca mal prekročiť rozsah\npracovných úloh definovaných v rámci náplne práce. S týmto žalobca absolútne nesúhlasí. Ak by predsa\nžalobca prekračoval svoje právomoci, nikomu toto \"prekračovanie\" nevadilo celých 15 rokov? Prečo\npotom dostával príspevok za riadenie? Prečo nikto jeho funkciu vedúceho za 15 rokov (až do podujatia\nv Litve) nespochybnil? Pokiaľ išlo o námietku nesprávneho právneho posúdenia veci, žalobca má za\nto, že k nemu zo strany súdu prvej inštancie nedošlo, nakoľko súd prvej inštancie aplikoval vo veci\nsprávne zákonné ustanovenia, ktoré aj správnym spôsobom vykladal. V danej veci teda v žiadnom\nprípade nedošlo k omylu pri aplikácii práva. Žalobca zvýraznil, že je rozdiel rozhodnúť o organizačnej\nzmene a ukončiť pracovný pomer. Tieto pojmy nemožno stotožňovať. Keďže jedine predsedníctvo SAV\nmohlo rozhodnúť o vytvorení nového pracovného miesta a contrario, bolo to jedine predsedníctvo, (a\nnie jeho predseda ani podpredseda), ktoré mohlo rozhodnúť o znížení počtu zamestnancov, čo mohlo\nuskutočniť len rozhodnutím o organizačnej zmene (argumentum a contrario). Okrem toho je funkcia\nvedúceho odboru OMS ktorý riadi činnosť odboru viazaná na Organizačný poriadok Úradu SAV, ktorý\nprijalo Predsedníctvo SAV dňa 03.04.2014 (bod 6.5). Podpísať pracovnú zmluvu, resp. podpísať sa\npod výpoveď z pracovného pomeru je už iná právna skutočnosť a iný úkon, ktorý by mohol vykonať\naj vedúci úradu SAV. V tomto smere je argumentácia a právna úvaha súdu prvej inštancie logická,\nzákonná a správna. Pokiaľ išlo o ponukovú povinnosť, tá splnená zo strany žalovanej nebola. Je\nsíce pravdou, že ponúkaná práca nemusí nevyhnutne zodpovedať druhu doteraz vykonávanej práce,\navšak to neplatí bezpodmienečne. Ak chce zamestnávateľ postupovať v zmysle § 13 ods. 3 Zákonníka\npráce a svoje právo nezneužívať (resp. nekonať v rozpore s dobrými mravmi) nesmie tendenčne\nponúknuť akúkoľvek prácu, vediac, že existuje, resp. bude v dohľadnej dobe existovať miesto, ktoré\nvzhľadom na doterajšie skúsenosti, prax, kvalifikáciu a vzdelanie zamestnanca je oveľa vhodnejšia.\nV danej veci bolo potom nesporné, že okrem práce šoféra, ktorú žalobcovi žalovaná, podľa názoru\n\nžalobcu ponúkla žalovaná tendenčne, existovala skutočne vhodná práca, a to pozícia na Odbore vedy\na výskumu Úradu SAV, ktoré mala žalobcovi ponúknuť. Žalobca v tomto smere poukázal na rozhodnutie\nNajvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo 306/2008 podľa ktorého „Inou vhodnou prácou sa rozumie\npráca zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ možno, aj kvalifikácii zamestnanca.\nIde teda o prácu, ktorú je zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav, schopnosti a kvalifikáciu\nspôsobilý vykonávať. Okrem toho výkon tejto povinnosti zamestnávateľa musí byť v súlade so zásadou\nvyplývajúcou z čl. 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorého výkon práv a povinností z pracovnoprávnych\nvzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať.“ Ak\npotom zamestnávateľ má pracovné miesto, ktoré zohľadňuje aj kvalifikáciu, musí ho ponúknuť, pričom\ntu najvyšší súd poukazuje na čl. 2 ZP (ktorý je v podstate totožný s § 13 ods. 3 Zákonníka práce).\nNajvyšší súd operuje s formuláciou \"pokiaľ možno, aj kvalifikácii\". V prejednávanom prípade to potom\nmožné bolo, čo potvrdili dôkazy predložené žalobcom, ktoré žalovaná kvalifikovane nerozporovala a\nnepredložila iné dôkazy. Aj podľa judikátu R 15/1978: Inou pre zamestnanca vhodnou prácou sa rozumie\npráca zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a ak je to možné, aj jeho kvalifikácii. Z toho, že\niná vhodná práca má zodpovedať, ak je to možné, aj kvalifikácii zamestnanca, treba dôvodiť, že takou\nprácou treba rozumieť predovšetkým prácu zodpovedajúcu kvalifikácii zamestnanca a až potom (ak nie\nje pracovné miesto zodpovedajúce kvalifikácii zamestnanca voľné) prácu, ktorá, ak je to možné, najviac\nzodpovedá kvalifikácii zamestnanca, a napokon (ak nie je voľné ani pracovné miesto zodpovedajúce\nčo najviac kvalifikácii zamestnanca) prácu, na ktorú sa nevyžaduje osobitná kvalifikácia. Možno teda\nza vhodnú prácu v zmysle ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce považovať prípadne\naj takú prácu, pri ktorej sa v plnej miere nevyužíva kvalifikácia zamestnanca. Vhodnou prácou nie je\nvšak taká práca, ktorú zamestnanec nie je schopný vykonávať vzhľadom na svoj zdravotný stav, pre\nsvoje obmedzené schopnosti alebo pre nedostatok kvalifikácie. V tomto rozhodnutí súd potom dokonca\nzachádza ešte ďalej, keď stanovuje postupnosť pri určovaní vhodnosti práce. Najskôr sa má ponúknuť\npráca zodpovedajúca kvalifikácii, ak to nie je možné, tak práca čo najviac sa blížiaca ku kvalifikácii a ak\nani toto nie je možné, tak aj práca, kde nie je potrebná žiadna kvalifikácia.\n25. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 379\na\n§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“)], túto prejednal bez nariadenia\npojednávania, nakoľko pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 C.s.p. neboli\nsplnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie), pričom dospel k\nzáveru, že odvolanie žalovanej nebolo dôvodným, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie,\nako vecne správny (v celom rozsahu) potvrdil (§ 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p.).\n26. Rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože ho považoval za vecne správny, a\nkeďže sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozsudku ako správnymi (s výnimkou\nvyhodnotenia nesplnenia si ponukovej povinnosti žalovanou), rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie\ndôvody neobsahuje (§ 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p.). Po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie i konania,\nktoré mu predchádzalo, na základe uplatnených odvolacích námietok, dospel odvolací súd potom k\nzáveru, že v preskúmavanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie\nrozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobca\ndomáhal určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a rovnako vykonal dokazovanie potrebné\nna zistenie a posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzala žalovaná na svoju obranu. Po správnom\nvyhodnotení vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie na jeho základe\nk správnym\nskutkovým záverom (až na otázku nesplnenia si ponukovej povinnosti žalovanou), a následne v spore\nvyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákonníka práce a\npríslušných právnych predpisov, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu žalobe aj\nnáležite odôvodnil. Dôsledne sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre\nprávne posúdenie veci, ako aj s relevantnou argumentáciou oboch strán sporu súvisiacou s predmetom\nkonania, a preto je jeho rozhodnutie v tomto ohľade presvedčivé. Odvolací súd považuje skutkové a\nprávne závery súdu prvej inštancie za správne, v celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými\nv odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom (s výnimkou\nvyhodnotenia nesplnenia si ponukovej povinnosti žalovanou), tieto si osvojuje v celom rozsahu a v\npodrobnostiach na ne odkazuje.\n27. Pokiaľ išlo o skutkové zistenia súdu prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že skutkové zistenia\nnezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p.,\na to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov\n\nstrán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti,\nktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také\nskutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu,\nkde je logický rozpor\nv hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli\nz prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,\npravdivosti, eventuálnej vierohodnosti, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo\nmalo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. Odvolací\nsúd\nv prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu\nsúdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov\nalebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré\nrozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo,\nalebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor (s výnimkou vyhodnotenia nesplnenia si\nponukovej povinnosti žalovanou), prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal\ntomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení druhého dielu Civilného sporového\nporiadku, alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité\nzákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Podľa názoru odvolacieho súdu spôsob, akým súd prvej\ninštancie dospel\nk skutkovým zisteniam, zodpovedá ustanoveniu § 191 C.s.p. v spojení s\nustanovením § 185 C.s.p. Úvahy, ktorými sa v rámci hodnotenia dôkazov riadil (s výnimkou vyhodnotenia\nnesplnenia si ponukovej povinnosti žalovanou), sú v súlade so zásadami formálnej logiky, pričom\nvýsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť nimi zistené. Odvolací súd zdôrazňuje,\nže samotná skutočnosť, že žalovaná sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže\nviesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie (napr. I.\nÚS 188/06, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 5 Cdo 96/2000,\nzo dňa 26. novembra 2003). Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky\nodvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný\nvýznam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z\nhľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na\nzáver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV.\nÚS 115/03, III. ÚS 209/04).\n28. K samotnému výpovednému dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (ďalej len „ZP“)\nodvolací súd (vo všeobecnosti) najskôr uvádza, že zamestnávateľ by mal mať možnosť organizovať\nsvoju činnosť, prevádzku v súlade so svojimi plánmi a svoje aktivity prispôsobovať aktuálnemu stavu\nna trhu, čo často spôsobuje potrebu regulovať počet zamestnancov. Dôsledkom tak bývajú organizačné\nzmeny a vznik nadbytočnosti zamestnanca (zamestnancov) a uplatnenie výpovedného dôvodu podľa §\n63 ods. 1 písm. b) ZP. Organizačné zmeny môžu mať rozličnú podobu, napr. zamestnávateľ sa rozhodne\nmeniť výrobné, technologické postupy, zavádzať nové výrobné zariadenia. Aby mohol zamestnávateľ\nuplatniť výpovedný dôvod nadbytočnosti zamestnanca, musia byť splnené stanovené predpoklady: 1/\nzamestnávateľ musí prijať písomné rozhodnutie o organizačnej zmene, t. j. rozhodnutie\no\nzmene úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov\ns\ncieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách, 2/ musí byť daná nadbytočnosť\nzamestnanca a 3/ príčinná súvislosť medzi rozhodnutím o organizačnej zmene\na\nnadbytočnosťou zamestnanca. Tieto tri podmienky skúma aj súd. Najvyšší súd Slovenskej republiky,\nnapr. v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/42/2010 konštatoval nasledovné: \"Preskúmanie výpovedného dôvodu\npodľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce súdom sa musí sústrediť na tri základné\notázky, či ide o zmenu úloh zamestnávateľa, zmenu technického vybavenia alebo o iné organizačné\nzmeny, či sa stal zamestnanec nadbytočným a či je daná príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou\nzamestnanca a organizačnými zmenami. Organizačné zmeny, nadbytočnosť zamestnanca, príčinnú\nsúvislosť medzi organizačnými zmenami a počtom alebo štruktúrnym zložením zamestnancov zisťuje\nsúd, pričom dokazovanie týchto skutočností postihuje zamestnávateľa. O rozhodnutie o organizačných\nzmenách ide iba vtedy, ak sledovalo zmenu úloh zamestnávateľa, technického vybavenia, zníženie\npočtu zamestnancov za účelom zvýšenia (pozn: v súčasnosti už zabezpečenia) efektívnosti práce alebo\ninú organizačnú zmenu, pomocou ktorej zamestnávateľ chce regulovať počet svojich zamestnancov za\núčelom zvýšenia efektívnosti práce a ich profesijné alebo kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával\niba taký počet zamestnancov a v takom profesijnom alebo kvalifikačnom zložení, aké zodpovedá\njeho potrebám. V prípade, ak rozhodnutím zamestnávateľa alebo príslušného orgánu boli od počiatku\nsledované iné ciele a že zamestnávateľ alebo príslušný orgán iba predstieral prijatie organizačného\n\nopatrenia so zámerom zastrieť svoje skutočné zámery, nebol naplnený prvý\nz predpokladov\nvýpovedného dôvodu, čo môže mať dopad na platnosť výpovede z hľadiska rešpektovania vysloveného\nprávneho princípu o súlade (rozpore) pracovnoprávneho úkonu zamestnávateľa s dobrými mravmi. O\norganizačných zmenách, ako aj o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje zamestnávateľ\nsám. Súd nemôže preskúmavať rozhodnutie zamestnávateľa. Súd však dôsledne skúma a posudzuje\nvšetky skutkové okolnosti, ktoré skončeniu pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti predchádzali.\nPri hodnotení týchto okolností prihliada aj na čl. 2 Zákonníka práce, zakotvujúci pozitívny príkaz výkonu\npráv\na povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, ktorým je súlad\ns dobrými mravmi\n(R 28/2009, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n3Cdo/33/2008).\" Zamestnanec je pre zamestnávateľa v zásade nadbytočný vtedy, keď zamestnávateľ\nnemá\ns ohľadom na prijaté rozhodnutie o organizačných zmenách možnosť zamestnanca ďalej\nzamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej\nrepubliky sp. zn. 21 Cdo 1770/2001). Nemožnosť zamestnávateľa zamestnávať zamestnanca by sa\nmala vykladať aj takým spôsobom, že hoci došlo k rozhodnutiu zamestnávateľa o organizačnej zmene a\nzamestnávateľ môže zamestnancovi prideľovať prácu, avšak v dôsledku prijatej organizačnej zmeny už\ntakúto prácu nepotrebuje, aj v tomto prípade ide o nadbytočnosť zamestnanca - práca zamestnanca je\npre zamestnávateľa zbytočná (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo\n4535/2007). Najvyššieho súdu Českej republiky vo svojom rozhodnutí v tomto ohľade ďalej uvádza (21\nCdo 2932/2016), že \"pokud činnosti vykonávané zaměstnancem před organizační změnou zůstaly po\njejí účinnosti pro zaměstnavatele stále potřebné a kdy tyto činnosti měly být nadále zajišťovány jinými\n(stávajícími) zaměstnanci, nejde o případ, kdy zaměstnavatel nemá možnost přidělovat zaměstnanci\npráci. Nejedná se tedy o platnou organizační změnu, je-li založena na jiném organizačním uspořádání\nzaměstnavatele\". Obdobne môže byť spochybnená (a v tomto ohľade vzniká neistota vo vzťahu k\nplatnosti skončenia pracovného pomeru) aj organizačná zmena zamestnávateľa, pokiaľ spočívala\nvýlučne v prerozdelení práce medzi zamestnancami, pričom činnosť a jej rozsah sa nemení (porovnaj\nrozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky\nsp. zn. 21 Cdo 4568/2017). Súdy\nsa zaoberali aj tzv. fiktívnymi organizačnými zmenami.\nV tomto ohľade je zaujímavá aj\njudikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý sa vo svojich rozhodnutiach zaoberal aj možnou\nfiktívnosťou organizačnej zmeny z dôvodu predchádzajúceho konfliktu (spor) medzi zamestnancom a\nzamestnávateľom, t. j. organizačná zmena je založená na snahe zbaviť sa problémového zamestnanca\n(porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 3195/2013 - predchádzajúci\nkonflikt bol indikatívnym faktorom fiktívnosti organizačnej zmeny, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej\nrepubliky sp. zn. 21 Cdo 1494/2014 - predchádzajúci konflikt nebol indikatívnym faktorom fiktívnosti\norganizačnej zmeny).\nPokiaľ ide o rozhodnutie o organizačnej zmene, súdna prax považuje písomné rozhodnutie\nzamestnávateľa za hmotnoprávny predpoklad skončenia pracovného pomeru. Samotné rozhodnutie o\nrealizácii organizačnej zmeny síce používa singulár, ale aplikačná prax svedčí v prospech možnosti\nzamestnávateľa v jednom rozhodnutí realizovať aj viaceré organizačné zmeny u zamestnávateľa. Nie je\npotrebné preto vyhotovovať samostatné rozhodnutia o organizačných zmenách na každú organizačnú\njednotku zamestnávateľa samostatne alebo na rôzne organizačné zmeny na rovnakej organizačnej\njednotke. Zamestnávateľ však musí v takomto \"spoločnom\" písomnom rozhodnutí o organizačnej\nzmene, ale vecne i formálne tieto organizačné zmeny rozdeliť a písať ich samostatne, pretože každá\nz týchto organizačných zmien môže mať iný vecný základ a následne aj príčinnú súvislosť vo vzťahu k\nprípadnému vzniku nadbytočnosti zamestnanca (niektoré organizačné zmeny nemusia mať za následok\nvznik nadbytočnosti zamestnanca vôbec). Zamestnávateľ tak musí v týchto rôznych organizačných\nzmenách explicitne uviesť (odporúča sa pri každej samostatne) dôvod, pre ktorý sa táto organizačná\nzmena realizuje a v čom spočíva. V prípadnom súdnom spore\no neplatnosť skončenia\npracovného pomeru totiž bude existenciu týchto skutočností preukazovať, keďže predmetom týchto\nžalôb je zamestnancom tvrdená \"fiktívnosť\" realizácie organizačnej zmeny s cieľom skončiť pracovný\npomer u konkrétneho zamestnanca.\nPodľa Najvyššieho súdu Českej republiky (21 Cdo 444/2012): \"Z hlediska důvodu pro podání výpovědi\nz pracovního poměru podle ustanovení § 52 písm. c) zák. práce je podstatné, zda rozhodnutí\nzaměstnavatele (příslušného orgánu) sledovalo změnu úkolů zaměstnavatele, technického vybavení,\nsnížení stavu zaměstnanců za účelem zvýšení efektivnosti práce nebo jinou organizační změnu, pomocí\nníž měl být regulován počet zaměstnanců a jejich kvalifikační složení tak, aby zaměstnavatel nadále\nzaměstnával jen takový počet zaměstnanců a v takovém kvalifikačním složení, jak odpovídá jeho\npotřebám, nebo zda podle svého obsahu nebo účelu směřovalo k jinému cíli. Jestliže rozhodnutí\nzaměstnavatele (příslušného orgánu) bylo opravdu přijato (posuzováno podle jeho skutečného smyslu)\n\nk dosažení změny úkolů zaměstnavatele, technického vybavení, snížení stavu zaměstnanců za účelem\nzvýšení efektivnosti práce nebo jiné organizační změny, byl splněn hmotněprávní předpoklad pro podání\nplatné výpovědi\nz pracovního poměru podle ustanovení § 52 písm. c) zák.\npráce; to platí i tehdy, nebyl-li organizační změnou sledovaný efekt později dosažen nebo ukázala-li\nse přijatá organizační změna posléze jako neúčinná (srov. rozsudek Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 21\nCdo 2204/2003). Citované ustanovení rozlišuje mezi různými druhy rozhodnutí zaměstnavatele (nebo\npříslušného orgánu). V první řadě jde o rozhodnutí o změně úkolů zaměstnavatele, dále\no\nrozhodnutí o změně technického vybavení, o rozhodnutí o snížení stavu zaměstnanců za účelem zvýšení\nefektivnosti práce a konečně o jiné rozhodnutí o organizačních změnách. Již\nz tohoto výčtu je\npatrné (zřejmé), že zákon rozlišuje mezi rozhodnutím o změně technického vybavení a rozhodnutím o\nsnížení stavu zaměstnanců za účelem zvýšení efektivnosti práce. Rozdíl je především v tom, že v prvním\npřípadě (rozhodnutí o změně technického vybavení) je nadbytečnost zaměstnance v příčinné souvislosti\nprávě a jen s rozhodnutím o změně technického vybavení, v druhém případě (rozhodnutí o snížení stavu\nzaměstnanců za účelem zvýšení efektivnosti práce) příčina nadbytečnosti zaměstnance spočívá v tom,\nže zaměstnavatel (nebo příslušný orgán) svým rozhodnutím toliko (obecně) snižuje počet zaměstnanců,\naby tak jeho činnost byla efektivnější, aniž by zároveň docházelo ke změně technického vybavení.\"\nPísomné rozhodnutie zamestnávateľa sa nepovažuje za právny úkon, ale iba za skutočnosť - faktický\núkon (Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/33/2008). Vzhľadom na vyššie uvedenú\nskutočnosť (posudzovanie rozhodnutia o organizačnej zmene ako faktického úkonu), v nadväznosti\nna to robí prax a súdy záver, že nie je možné skúmať platnosť rozhodnutia ako právneho úkonu.\nRozhodnutie zamestnávateľa podľa českej judikatúry nie je samo osebe spôsobilé vyvolať následky v\nprávnych vzťahoch, nie je teda preskúmateľné súdom. Súd môže skúmať len to, či skutočne rozhodnutie\nbolo prijaté a či ho prijal oprávnený subjekt (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky\nsp. zn. 21 Cdo 2626/2008, 21 Cdo 1105/2001, 2 Cdon 1130/97). Vzhľadom na účinky rozhodnutia\nzamestnávateľa\no organizačnej zmene treba dôsledne rozlišovať prijatie, resp.\nvydanie rozhodnutia, účinnosť rozhodnutia a nadobudnutie účinnosti organizačnej zmeny. Zákonník\npráce vyžaduje, aby rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene malo písomnú formu. Keďže\nrozhodnutie zamestnávateľa sa podľa pracovnoprávnej teórie a súdnej praxe nepovažuje za právny\núkon, ale za skutočnosť, ktorá je hmotnoprávnym predpokladom pre právny úkon výpovede, nie je\nmožné jeho neplatnosť vo vzťahu k požiadavke písomnej formy posudzovať podľa § 17 ods. 2 ZP. Ak\nby sa posudzovalo rozhodnutie zamestnávateľa za predpokladu, že právny úkon nevznikne platne, ak\nnebude mať písomnú formu, nie je právne spôsobilým predpokladom pre vznik právneho úkonu.\nPokiaľ ide o príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím o organizačnej zmene\na\nnadbytočnosťou zamestnanca, odvolací súd uvádza, že nadbytočnosť musí vzniknúť v príčinnej\nsúvislosti so zmenami v úlohách zamestnávateľa, inými organizačnými zmenami, príp. musí súvisieť s\nrozhodnutím o znížení stavu zamestnancov, ktoré má zvýšiť efektívnosť práce. Tieto organizačné zmeny\nsa musia priamo dotknúť pracovnej pozície zamestnanca, s ktorým zamestnávateľ pracovný pomer\nukončuje. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (5Cdo/42/2010): \"Preskúmanie\nvýpovedného dôvodu podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce súdom sa musí sústrediť\nna tri základné otázky, či ide\no zmenu úloh zamestnávateľa, zmenu technického vybavenia\nalebo o iné organizačné zmeny, či sa stal zamestnanec nadbytočným a či je daná príčinná súvislosť\nmedzi nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnými zmenami. Organizačné zmeny, nadbytočnosť\nzamestnanca, príčinnú súvislosť medzi organizačnými zmenami a počtom alebo štruktúrnym zložením\nzamestnancov zisťuje súd, pričom dokazovanie týchto skutočností postihuje zamestnávateľa.\"\nPokiaľ ide o výber nadbytočného zamestnanca, základnou premisou, ktorá sa v odbornej literatúre\na v súdnych rozhodnutiach objavovala, je premisa, že výber nadbytočného zamestnanca prináleží\nzamestnávateľovi s odkazom na staršie rozhodnutia v právnej argumentácii \"Rozhodnutie o tom, s\nktorým zamestnancom zamestnávateľ skončí pracovný pomer pre nadbytočnosť, je potom výlučne v\nrozhodovacej právomoci zamestnávateľa.\" Ide\nv podstate o logický záver, pretože\nzamestnávateľ vie, akých zamestnancov vzhľadom na svoje potreby potrebuje. V prípadnom súdnom\nspore teda súd neskúma výber nadbytočného zamestnanca, skúma len, či existovala organizačná\nzmena a či v jej dôsledku sa stal zamestnanec nadbytočný (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu\nČeskej republiky sp. zn.\n21 Cdo 4535/2007, 21 Cdo 172/2007). Súd skúma teda tri základné\notázky, a to: (1.) či ide\no zmenu úloh organizácie, technického vybavenia alebo iné\norganizačné zmeny, (2.) či sa stal zamestnanec nadbytočným a (3.) či je daná príčinná súvislosť medzi\nnadbytočnosťou zamestnanca a organizačnými zmenami (judikát R 57/1968). Táto premisa však neplatí\nabsolútne, pretože treba v niektorých prípadoch skúmať, či výber nebol diskriminačný (§ 13), či nejde\n\no odvetu za uplatňovanie práv zamestnancov (nové znenie § 13 ods. 9 ZP), resp. za činnosť napr.\nzástupcu zamestnancov (pozri ochranu v § 240 ZP).\nKľúčovou povinnosťou zamestnávateľa pri skončení pracovného pomeru je tzv. ponuková povinnosť\nzakotvená v § 63 ods. 2 ZP. Jej nedodržanie je dôvodom neplatnosti skončenia pracovného pomeru\nvýpoveďou. Ponuka vhodnej práce pred daním výpovede sa považuje za hmotnoprávnu podmienku\nplatnosti výpovede zo strany zamestnávateľa a súdy skúmajú jej splnenie. ZP na rozdiel od iných\nokolností pri výpovedi (písomná, doručená, vymedzenie výpovedného dôvodu) v prípade ponukovej\npovinnosti neustanovuje, že musí byť daná, inak je výpoveď neplatná, ale používa spojenie \"môže\ndať zamestnancovi výpoveď iba vtedy, ak\", t. j. formuluje uvedenú skutočnosť ako podmienku (za\npodmienky, ak). Nemožnosť zamestnávať zamestnanca inou prácou sa vykladá v zmysle absolútnej\nnemožnosti zamestnanca zamestnávať, t. j. u zamestnávateľa neprichádza do úvahy žiadna možnosť\nvýkonu práce\nv mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce zamestnanca, teda že\nzamestnávateľ nemá v mieste výkonu práce žiadne voľné pracovné miesto. Voľným pracovným miestom\npritom nie je miesto uvoľnené iba dočasne, napr. počas pracovného voľna poskytnutého pracovníkovi\nz dôvodu jeho dôležitej prekážky v práci (judikát R 28/1995). Pracovné miesto, ktoré ku dňu dania\nvýpovede zamestnancovi nebolo obsadené na základe pracovnej zmluvy, zostáva voľným pracovným\nmiestom, na ktorom má zamestnávateľ možnosť zamestnanca zamestnávať, aj keď zamestnávateľ\nuž pred uvedeným dňom vo vzťahu k tomuto pracovnému miestu písomne (v akceptačnom liste)\npotvrdil niektorému uchádzačovi o zamestnanie zámer obsadiť ním v budúcnosti predmetné pracovné\nmiesto. (judikát R 44/2012). Ponukovú povinnosť teda musí zamestnávateľ splniť ešte predtým, než\npristúpi k výpovedi (zjednodušene uvedené predtým, než zamestnávateľ dáva/doručuje výpoveď,\nmusí splniť ponukovú povinnosť). Ak zamestnávateľ má voľnú pozíciu a zamestnanec ponuku prijme,\ndochádza k zmene pracovných podmienok a zmluvné strany by mali pristúpiť k uzatvoreniu dohody\npodľa § 54 ZP. Ak zamestnanec ponuku odmietne, odporúča sa túto skutočnosť uviesť vo výpovedi.\nTakisto sa odporúča uviesť vo výpovedi aj skutočnosť, že zamestnávateľ nedisponuje voľnou pozíciou\npodľa § 63 ods. 2 ZP. Ponukovú povinnosť vníma súdna prax ako \"povinnosť zamestnávateľa urobiť\nzamestnancovi ponuku smerujúcu k uzavretiu dohody o prevedení na inú prácu. Inou vhodnou prácou\nsa rozumie práca zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ možno aj kvalifikácii\nzamestnanca. Ide teda o prácu, ktorú je zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav, schopnosti a\nkvalifikáciu spôsobilý vykonávať. Okrem toho výkon tejto povinnosti zamestnávateľa musí byť v súlade\nso zásadou vyplývajúcou z čl. 2 ZP, v zmysle ktorého výkon práv a povinností z pracovnoprávnych\nvzťahov musí byť\nv súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie tieto práva a\npovinnosti zneužívať\" (Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/306/2008). Malo by teda\nísť o akúkoľvek voľnú pracovnú pozíciu, ktorú je zamestnanec spôsobilý vykonávať a zamestnávateľ\nnie je automaticky povinný ponúkať pracovné podmienky, na ktoré bol zamestnanec doteraz zvyknutý\na spájali sa s jeho doterajšou pozíciou, ale ponúka také, ktoré vyplývajú z ponúknutej pozície (napr.\ngenerálnemu riaditeľovi treba ponúknuť aj miesto vrátnika, ktoré je v danom čase voľné). Na druhej\nstrane je pochopiteľné, že ak existujú voľné miesta, kde možno využiť zamestnancovu kvalifikáciu, tieto\nby mali byť ponúknuté prednostne, t. j. zjednodušene povedané, lepšie miesto by sa malo ponúknuť\npred horším miestom. Ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani\nna kratší pracovný čas, v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce (treba vziať do\núvahy to, ako široko bolo dohodnuté miesto výkonu práce - či ako konkrétna adresa, obec či určité\núzemie, napr. kraj), alebo zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú, pre neho vhodnú prácu, ktorú mu\nzamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, alebo sa podrobiť\npredchádzajúcej príprave na túto inú prácu, vtedy ponukovú povinnosť splniť nemusí. Zamestnávateľ\nnie je povinný ani vytvárať nové pracovné miesto, ktoré by mal následne ponúknuť zamestnancovi. Aby\npovinnosť zamestnávateľa zabezpečiť predchádzajúcu prípravu na výkon inej vhodnej práce nebola\npríliš zväzujúca, judikatúra vychádza zo zásady primeranosti a za predchádzajúcu prípravu nepovažuje\nprípravu, ktorá by bola neúmerne časovo náročná alebo nákladná (pozri judikát R 51/1997). Čo sa týka\nponukovej povinnosti, uvedený záver potvrdzuje aj súdna prax - Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(3Cdo/361/2007): \"Podľa ustálenej judikatúry nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že\nzamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, teda ide o absolútnu nemožnosť zamestnanca\nďalej zamestnávať. Zamestnávateľ má totiž povinnosť zamestnancovi ponúknuť akékoľvek voľné\nmiesto, ktoré je k dispozícii v čase výpovede, nielen miesto zodpovedajúce pôvodnej pracovnej zmluve,\nprípadne jeho kvalifikácii. Rozhodnutie, či túto ponuku zamestnanec využije, je výlučne na ňom, ak\nponuku odmietne, potom je splnená podmienka uvedená v § 63 ods. 2 ZP pre platnosť výpovede. Táto\npodmienka je splnená aj v prípade, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať\npreto, že takúto prácu pre neho nemá, pretože v takom prípade ponuková povinnosť zamestnávateľa\n\nodpadá. Splnenie tejto ponukovej povinnosti musí preukázať zamestnávateľ, naproti tomu tvrdenie a\npreukazovanie, že ku dňu výpovede mal zamestnávateľ voľné pracovné miesta, je procesná obrana\nzamestnanca.\", \"Ponúkaná vhodná práca môže byť teda akákoľvek práca, ktorú má zamestnávateľ\nk dispozícii. Nemusí zodpovedať doteraz vykonávanému druhu práce, môže to byť akákoľvek práca,\nktorá je pre zamestnanca vhodná\" (Zo súdnej praxe, 2001, č. 6, s. 127). Musí ísť o prácu, na\nktorú zamestnanec spĺňa zdravotné predpoklady, t. j. práca musí zodpovedať zdravotnej spôsobilosti\nzamestnanca. Zamestnávateľ by mal prihliadnuť aj na to, aby iná práca bola vhodná pre zamestnanca\naj vzhľadom na jeho schopnosti a kvalifikáciu, nie je však potrebné, aby zodpovedala v plnom rozsahu\nkvalifikácii zamestnanca. Ak to vyžaduje ponúkaná pracovná pozícia, zamestnanec musí spĺňať aj iné,\nprávnymi predpismi požadované predpoklady, príp. požiadavky zamestnávateľa. Ponúkaná iná vhodná\npráca by nemala byť taká, ktorá je voľná u zamestnávateľa len dočasne, napr. počas prekážky v práci\nna strane zamestnanca (judikát R 28/1995), príp. len počas prípadného plynutia výpovednej doby (ak\nby bola daná výpoveď).\nAk zamestnávateľ má viacero vhodných voľných pozícií, ktoré má možnosť ponúknuť, vzniká otázka,\nči musí ponúknuť všetky. Súdna prax sa k tomu stavia tak, že nie je potrebné, aby zamestnávateľ\nponúkal zamestnancovi všetky voľné pracovné miesta, ktoré sú pre zamestnanca vhodné. Postačuje,\nak zamestnávateľ ponúkne len jedno pre neho vhodné pracovné miesto z viacerých voľných pracovných\nmiest (Zo Súdnej praxe, 2001, č. 6, s. 127). Avšak pri zohľadnení ochrannej funkcie pracovného práva\nv prospech zamestnanca, aj\nv prípade viacerých voľných pracovných pozícií by\nmal zamestnávateľ ponúknuť viaceré pozície, príp. aj všetky (hoci je to administratívne náročné), a to\nz dôvodu, aby sa vyhol prípadnému súdnemu sporu. Ak by zamestnávateľ ponúkol len niektoré voľné\npozície\na zamestnanec by mal záujem o pozíciu, ktorá mu ponúknutá nebola, a\nargumentoval by na súde, že práve neponúknutá pozícia najviac zodpovedala jeho doterajšej pozícii,\nresp. len túto pozíciu bol schopný vykonávať lepšie ako tie, ktoré mu ponúknuté boli, zamestnávateľ sa\ntak ocitol v situácii, ktorú právna úprava dostatočne nerieši. Dá sa povedať, že nedostatočná právna\núprava v tejto oblasti ide na ťarchu zamestnávateľovi. Napr. rozhodnutie najvyššieho súdu\nsp. zn.\n5 Cdo 72/2010 poukázalo na povinnosť súdu posúdiť splnenie ponukovej povinnosti aj z toho hľadiska,\nči zamestnávateľ nepostupoval v rozpore s ustálenými dobrými mravmi\na s priamym\númyslom spôsobiť zamestnancovi ujmu.\nNapriek tomu, že pre posúdenie splnenia hmotnoprávnych podmienok výpovede zamestnávateľa je\nrozhodujúci stav v čase výpovede, predsa len nie sú celkom bez právneho významu aj okolnosti, ktoré\npredchádzajú doručeniu výpovede zamestnancovi. Zákonník práce síce umožňuje zamestnávateľovi,\naby reguloval počet a kvalifikačné zloženie svojich zamestnancov tak, aby to zodpovedalo jeho\npotrebám, na druhej strane ale aj realizácia tejto možnosti zamestnávateľa nesmie mať znaky\ndiskriminácie. I keď o nadbytočnosti konkrétneho zamestnanca rozhoduje výlučne zamestnávateľ,\nje povinný dbať o to, aby všetkým dotknutým zamestnancom nachádzajúcim sa v rovnakej situácii\nvytvoril rovnaké podmienky pre prijatie ich osobného rozhodnutia a aby im dal rovnakú možnosť\nponúkané miesto buď prijať, alebo neprijať, prípadne sa rozhodnúť inak. Zamestnávateľ teda aj v čase\npred výberom konkrétneho nadbytočného zamestnanca musí konať v súlade so zásadou rovnakého\nzaobchádzania\na žiadneho zamestnanca nesmie v porovnaní s inými\nzamestnancami diskriminovať. Tým, samozrejme, nie je v ničom popreté ani obmedzené jeho finálne\noprávnenie rozhodnúť o výbere toho zamestnanca, ktorý je preň nadbytočný.\n29. Odvolací súd potom uvádza, že súd prvej inštancie sa pri svojom rozhodovaní dôsledne riadil vyššie\nuvedeným, a správne rozhodol, keď výpoveď z pracovného pomeru danú žalobcovi vyhodnotil ako\nneplatnú. V danej veci pre takýto záver svedčila už len neexistencia prvej z hmotnoprávnych podmienok\nvýpovede, a to neexistencia samotnej organizačnej zmeny. Ako už bolo uvedené vyššie, organizačné\nzmeny (ale aj nadbytočnosť zamestnanca, ako aj príčinnú súvislosť medzi organizačnými zmenami a\npočtom alebo štruktúrnym zložením zamestnancov) zisťuje súd, pričom dokazovanie týchto skutočností\npostihuje zamestnávateľa (v danom prípade žalovanú). O rozhodnutie o organizačných zmenách ide iba\nvtedy, ak sledovalo zmenu úloh zamestnávateľa, technického vybavenia, zníženie počtu zamestnancov\nza účelom zvýšenia (pozn: v súčasnosti už zabezpečenia) efektívnosti práce alebo inú organizačnú\nzmenu, pomocou ktorej zamestnávateľ chce regulovať počet svojich zamestnancov za účelom zvýšenia\nefektívnosti práce a ich profesijné alebo kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával iba taký počet\nzamestnancov a v takom profesijnom alebo kvalifikačnom zložení, aké zodpovedá jeho potrebám. V\nprípade, ak rozhodnutím zamestnávateľa alebo príslušného orgánu boli od počiatku sledované iné ciele\na že zamestnávateľ alebo príslušný orgán iba predstieral prijatie organizačného opatrenia so zámerom\nzastrieť svoje skutočné zámery, nebol naplnený prvý z predpokladov výpovedného dôvodu, čo má\n\ndopad na platnosť výpovede z hľadiska rešpektovania vysloveného právneho princípu o súlade (rozpore)\npracovnoprávneho úkonu zamestnávateľa s dobrými mravmi.\n30. V posudzovanej veci sa potom súd prvej inštancie správne zaoberal (skúmal) tým,\nv čom\nmala spočívala organizačná zmena u žalovanej prijatá rozhodnutím zo dňa 20.2.2020\na následne\ntým, či táto organizačná zmena odôvodňovala použitie výpovede podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b)\nZP, t. j. či prijatá organizačná zmena bola v príčinnej súvislosti\ns nadbytočnosťou žalobcu.\nSúd prvej inštancie potom vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaná výpoveď zo 16.4.2020 danú\nžalobcovi skutkovo vymedzila tak, že „žalobca na základe pracovnej zmluvy zo dňa 16.5.2005 v znení\nneskorších predpisov vykonáva pre zamestnávateľa prácu na pozícii - vedúci odborný referent v Úrade\nSAV na zabezpečovanie medzinárodného koordinačného projektu „QuantERA. Na základe rozhodnutia\nzamestnávateľa zo dňa 20.2.2020, č. 01459/2020 o organizačnej zmene bol s účinnosťou od 20.2.2020 s\ncieľom zabezpečiť efektívnosť práce a optimalizáciu nákladov, znížený stav zamestnancov OMS Úradu\nSAV z pôvodných 8 na 7 zamestnancov, v dôsledku čoho sa žalobca stal s účinnosťou od 20.2.2020 pre\nzamestnávateľa nadbytočným“. Cieľom organizačnej zmeny u žalovanej zo dňa 20.2.2020 teda malo\nbyť zníženie zamestnancov OMS z pôvodných 8 zamestnancov na\n7 zamestnancov\nza účelom zabezpečenia väčšej efektívnosti práce a optimalizácie nákladov,\nv dôsledku\nčoho sa Úrad rozhodol zrušiť ku dňu 20.2.2020 pracovnú pozíciu „vedúci odborný referent v Úrade\nSlovenskej akadémie vied na zabezpečenie medzinárodného koordinačného projektu QuantERA“. Súd\nprvej inštancie potom dospel k záveru, že takto vymedzený organizačný dôvod (najmä pokiaľ ide o jeho\npreukázanie) bol nedostatočným právnym základom pre výpoveď danú žalobcovi ako zamestnancovi.\nSúd prvej inštancie pri posudzovaní tohto dôvodu, skúmal, či u žalovanej bola skutočne prijatá taká\norganizačná zmena, ktorou malo dôjsť k zmene úloh žalovanej, jej technického vybavenia alebo išlo\no inú organizačnú zmenu, v dôsledku ktorej došlo k nadbytočnosti a nemožnosti žalovanej žalobcu\nzamestnávať inou prácou v kontexte s obsahom jeho pracovnej zmluvy a pracovného zaradenia\nako vedúceho odborného referenta - vedúceho odboru s poslednou pracovnou náplňou, účinnou\nod 1.1.2019 v znení dodatkov. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že\nžalovanej sa nepodarilo preukázať, žeby u nej skutočne (reálne) došlo k zmene jej úloh, jej technického\nvybavenia alebo k inej organizačnej zmene, nakoľko prijatím rozhodnutia o organizačnej zmene z\n20.2.2020 u žalovanej k žiadnej organizačnej zmene nedošlo, nezmenili sa jej žiadne úlohy, ani jej\ntechnické vybavenie a nenastali u nej ani iné organizačné zmeny. Súd ďalej uviedol, že „na základe\nrozhodnutia o organizačnej zmene bola zrušená pracovná pozícia vedúci odborný referent v Úrade\nSlovenskej akadémie vied na zabezpečenie medzinárodného koordinačného projektu QuantERA a nie\npracovná pozícia vedúci odborný referent, ktorú žalobca aj naďalej podľa pracovnej zmluvy zo dňa 16\n5.2005 v znení dodatkov vykonával. Uvedenú skutočnosť potvrdzovali žalobcom predložené dodatky k\npracovnej zmluve, najmä Dohoda o zmene pracovných podmienok zo dňa 28.12.2016, podľa ktorých\nsa pracovná náplň žalobcu schválená dňa 7.11.2005 doplňovala o časť koordinácie a manažmentu\nprojektu QuantERA. Pracovná pozícia vedúci odborný referent v Úrade SAV na zabezpečovanie\nmedzinárodného projektu M-ERA.NET 2, ktorú mal žalobca vykonávať až do 28.2.2021, zrušená nebola\na rovnako nebola zrušená ani pozícia vedúci odborný referent“. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s\ntvrdením žalovanej, že dohodou o zmene pracovných podmienok bola pracovná zmluva zmenená tak,\nže žalobca vykonával iba druh práce - vedúci odborný referent QuantERA, keďže to vylučovalo samotné\nznenie dohody, v ktorej bolo uvedené, že pracovný čas na projekte QuantERA je iba 1,80 hod. týždenne,\n2,50 hod. týždenne na projekte\nM-ERA.NET 2 a 33,20 hod. týždenne\nostatné činnosti pre SAV. Žalobca mal teda i naďalej vykonávať funkciu vedúceho odborného referenta,\nkeď pracovná zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú. Výpoveď bola žalobcovi daná z pozície, ktorú\nmal vykonávať iba po obmedzený čas, avšak žalovaná neprideľovala žalobcovi žiadnu prácu a tvrdila,\nže žalobca pracoval už iba na pozícii vedúci odborný referent QuantERA, čo však bolo v rozpore s\nvykonaným dokazovaním, preto aj dôvod výpovede považoval súd za zmätočný. Podľa názoru súdu\nprvej inštancie nebola daná príčinná súvislosť medzi prijatím organizačnej zmeny, v dôsledku ktorej\nsa zrušilo pracovné miesto, ktoré žalobca mal vykonávať iba po obmedzený čas a cieľom sledovaným\norganizačnou zmenou, ktorou mala byť optimalizácia nákladov, keď tieto projekty boli financované z\nmimorozpočtových zdrojov, a to zo zdrojov Európskej únie. Súd prvej inštancie následne dodal, že\nak žalovaná chcela dať žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru, mala potom uviesť ako pracovnú\npozíciu vedúci odborný referent a nie vedúci odborný referent QuantERA, keď danou výpoveďou\nostala jeho pôvodná pozícia nedotknutá s ohľadom na skutočnosť, že žalobca na daných projektoch\npracoval vo vymedzenom období. Žalovaná však skutkovo vymedzila výpovedný dôvod znížením stavu\nzamestnancov a nadbytočnosť žalobcu odôvodnila zabezpečením efektívnosti práce a optimalizáciou\n\nnákladov a nemožnosťou ho ďalej zamestnávať. Ak by aj súd pripustil, že bola zrušená pracovná\npozícia vedúceho odborného referenta, čo nebola, organizačná zmena spočívajúca v znížení počtu\nzamestnancov nemohla sledovať efektívnosť práce, keď súd mal za to, že žalobca zastával aj naďalej\nfunkciu vedúceho odboru, teda v zmysle pracovnej náplne riadil Odbor medzinárodnej spolupráce SAV.\nSúd prvej inštancie z uvedeného vyvodil, že nebol splnený základný predpoklad, a to prijatie samotnej\norganizačnej zmeny (ktorú navyše neprijal ani orgán na to oprávnený), v dôsledku čoho sa žalobca\nnemohol stať nadbytočným, a teda neexistovala ani príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a\nnadbytočnosťou žalobcu“.\n31. Tieto závery súdu prvej inštancie považuje aj odvolací súd za správne (s týmito sa v celom\nrozsahu stotožňuje) pričom na zdôraznenie ich správnosti dodáva, že žalovaná odôvodňovala prijatie\norganizačnej zmeny zabezpečením efektívnosti práce a optimalizáciou nákladov, a preto sa rozhodla\nznížiť stav zamestnancov OMS Úradu SAV z pôvodných 8 na\n7 zamestnancov. U žalovanej\nteda nešlo o dôvod, že by nepotrebovala práce dovtedy vykonávané žalobcom, ale prijatím organizačnej\nzmeny, podľa jej vyjadrenia hodlala de facto minimalizovať mzdové náklady na zamestnancov na danom\noddelení (teda hodlala uvedenú dovtedy vykonávanú činnosť na OMS vykonávať už len prostredníctvom\n7 zamestnancov, namiesto pôvodných 8, čím mala ušetriť mzdové náklady). Odhliadnuc od skutočnosti,\nže projekty vykonávané na OMS boli financované prevažne z mimorozpočtových zdrojov, a to zo zdrojov\nEurópskej únie (takže žalovanej v tomto smere vznikali minimálne peňažné náklady), žalovaná v konaní\nnepredložila jediný dôkaz potreby takúto organizačnú zmenu na OMS vykonať (napr. že tak konala s\nohľadom na rozhodnutie príslušného ústredného orgánu štátu o potrebe (príp. odporúčaní) znižovať\nstavy zamestnancov z dôvodu potreby konsolidácie a pod.). Žalovaná v podstate organizačnú zmenu\nodôvodňovala len púhou citáciou ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, avšak bez toho,\naby v konaní predložila jediný dôkaz o jej skutočnej potrebe, a o tom, že ňou malo dôjsť k zmene jej úloh,\ntechnického vybavenia, príp. že by znížením stavu zamestnancov skutočne zabezpečila efektívnejší\nvýkon práce, príp. že by ňou dosiahla optimalizáciu nákladov na oddelení OMS. Inak povedané, žalovaná\nv konaní síce formálne odkazovala na prijatie organizačnej zmeny a túto aj definovala v zmysle § 63\nods. 1 písm. b) ZP, avšak skutočnosť, že by sa skutočne jednalo o reálnu organizačnú zmenu (t. j.,\nže by táto skutočne smerovala k zmene jej úloh, technického vybavenia, príp. že by takýmto znížením\nstavu zamestnancov o 1 osobu zabezpečila efektívnejší výkon práce na oddelení OMS), sa jej už\npreukázať nepodarilo (v tomto smere nebol predložený žiaden dôkaz zo strany žalovanej, ktorý by takúto\nskutočnosť preukazoval). Ani odvolací súd tak nemal za preukázané (a teda v tomto smere bol v zhode\nso súdom prvej inštancie názoru), že by organizačná zmena z 20.2.2020 bola žalovanou prijatá skutočne\nk dosiahnutiu zmeny úloh žalovanej na oddelení OMS, príp. jej technického vybavenia, resp. že by\nňou žalovaná skutočne zabezpečil efektívnejší výkon práce, príp. dosiahla optimalizácia nákladov na\noddelení OMS, hoci v tomto smere dôkazná povinnosť zaťažovala žalovanú.\nNaviac, ak cieľom organizačnej zmeny u žalovanej mala byť skutočne optimalizácia nákladov (ušetrenie\nmzdových prostriedkov), je pozoruhodné, že žalovaná (predsedníctvo SAV) dňa 13.2.2020 (t. j. len 7 dní\npred prijatím organizačnej zmeny v dôsledku ktorej sa mal žalobca stať nadbytočným) zároveň rozhodla\no vytvorení - „schválila vytvorenie pracovného miesta“ (príp. dala oprávnenie vedúcemu Úradu SAV v\nbudúcnosti vytvoriť nové pracovné miesto - podľa vyjadrenia samotnej žalovanej - pozn. odvolacieho\nsúdu) nového pracovného miesta na Odbore vedy a výskumu Úradu SAV, na ktoré následne prijala\nna základe pracovnej zmluvy z 27.4.2020 (s účinnosťou od 1.5.2020) nového zamestnanca Ing. Juraja\nSmatanu, CSc.. Uvedené potom vyvracia, že skutočným úmyslom žalovanej bolo šetrenie na mzdových\nprostriedkoch.\nRovnako tak, ak žalovaná znižovala počet zamestnancov na oddelení OMS z 8 na 7, nevedno prečo\nsa nadbytočným stal práve žalobca, ktorého práce žalovaná i naďalej potrebovala (ako už uviedol súd\nprvej inštancie žalobca naďalej pracoval aj na projekte\nM-ERA.NET 2 a zároveň aj riadil\nsamotný Odbor medzinárodnej spolupráce, ktorého riadenie následne v roku 2021 prevzala nová členka\npredsedníctva). Zamestnanec je pre zamestnávateľa nadbytočný vtedy, keď zamestnávateľ nemá s\nohľadom na prijaté rozhodnutie o organizačných zmenách možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať\nprácami dohodnutými v pracovnej zmluve (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.\n21 Cdo 1770/2001). V danom prípade potom nemohla byť daná príčinná súvislosť medzi takouto\norganizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu, nakoľko práce vykonávané žalobcom žalovaná aj\nnaďalej (po prijatí a účinnosti organizačnej zmeny) potrebovala minimálne do roku 2021, kedy mal\nskončiť projekt M-ERA.NET 2 a kedy bol prijatý dodatok 11 podľa ktorého činnosť OMS odborne začala\nriadiť podpredsedníčka SAV pre zahraničné styky (ako nová členka predsedníctva).\nV\nzmysle pracovnej zmluvy zo dňa 16.5.2005 a jej pracovnej náplne žalobca pôsobil na pozícií vedúci\n\nodborný referent s tým, že zároveň riadil tento Odbor medzinárodnej spolupráce (z čoho vyplýva, že\ndo prijatia dodatku 11 v roku 2021 boli práce vykonávané žalobcom, minimálne v oblasti riadenia tohto\nodboru pre žalovanú potrebné).\nSprávne potom súd prvej inštancie konštatoval, že „ak žalovaná chcela dať žalobcovi výpoveď\nz pracovného pomeru, mala potom uviesť ako pracovnú pozíciu vedúci odborný referent a nie\nvedúci odborný referent QuantERA, keď danou výpoveďou ostala jeho pôvodná pozícia nedotknutá s\nohľadom na skutočnosť, že žalobca na daných projektoch pracoval vo vymedzenom období. Žalovaná\nvšak skutkovo vymedzila výpovedný dôvod znížením stavu zamestnancov a nadbytočnosť žalobcu\nodôvodnila zabezpečením efektívnosti práce\na optimalizáciou nákladov a nemožnosťou\nho ďalej zamestnávať. Ak by aj súd pripustil, že bola zrušená pracovná pozícia vedúceho odborného\nreferenta, čo nebola, organizačná zmena spočívajúca v znížení počtu zamestnancov nemohla sledovať\nefektívnosť práce, keď súd mal za to, že žalobca zastával aj naďalej funkciu vedúceho odboru, teda v\nzmysle pracovnej náplne riadil Odbor medzinárodnej spolupráce SAV“.\nS ohľadom na vyššie uvedené možno potom vysloviť pochybnosť, či žalovaná zrušením miesta žalobcu\n(prijatím organizačnej zmeny) skutočne chcela ušetriť mzdové prostriedky (teda optimalizovať náklady),\nkeď v rovnakom čase vytvorila nové pracovné miesto, hoci na oddelení Odboru vedy a výskumu (ktoré\nobsadila Ing. Jurajom Smatanom, CSc.), t. j. či skutočným cieľom organizačnej zmeny bola optimalizácia\nnákladov, a zároveň či v dôsledku zrušenia jednej pozície na oddelení OMS sa nadbytočným stal práve\nžalobca, ktorého práce žalovaná aj naďalej potrebovala. Odvolací súd bol potom zhodne so súdom\nprvej inštancie názoru, že v danom prípade organizačná zmena bola zmenou iba fiktívnou (účelovou)\na nesledovala ani zabezpečenie efektívnosti práce, ani optimalizáciu nákladov, keď tieto skutočnosti\nneboli žalovanou v konaní ničím preukázané (práve naopak).\nObraz o účelovosti prijatej organizačnej zmeny napokon dotvárali aj ďalšie skutočnosti, akými boli\nnapr. časový horizont jej prijatia, kedy táto mala byť prijatá len v priebehu 2 dní (od uskutočnenia\npracovného stretnutia dňa 19.2.2020, ktorého programom malo byť jej prerokovanie do vydania\nrozhodnutia o samotnej organizačnej zmene dňa 20.2.2020), kedy navyše táto bola predmetom\npracovného stretnutia bez akýchkoľvek podkladov (potvrdzujúcich opodstatnenosť tejto organizačnej\nzmeny v podobe preukázania zabezpečenia efektívnosti práce a optimalizácie nákladov - zo zápisu\nz pracovnej porady nevyplýva ich predloženie a prerokovanie), z dôvodu ktorého potom došlo aj k\nzmätočnosti ohľadne toho, kto vlastne o organizačnej zmene rozhodol, keď na jednej strane zo zápisu z\npracovnej porady vyplývalo, že o nej rozhodol U.. R. Y., K.. (ktorý mal následne iba adresovať vedúcemu\nÚradu SAV I.. L., K.. žiadosť o zníženie počtu zamestnancov a zároveň ho zaviazať iba na vykonanie\nopatrení k príslušnej organizačnej zmene - viď záver Zápisnice z pracovného stretnutia), avšak na druhej\nstrane zo samotného rozhodnutia o organizačnej zmene z 20.2.2020, č. z. 01459/2020, vyplynulo, že o\ntejto organizačnej zmene rozhodol vedúci Úradu I.. T. L., K. (viď „SAK - Úrad v mene ktorého koná Ing.\nJán malík, Csc., vedúci Úradu, rozhodol dnešným dňom o organizačnej zmene.........“). Z uvedeného\npotom vyplýva, nielen nezvyčajná rýchlosť s akou malo byť o organizačnej zmene rozhodnuté, ale\nnebolo zrejmé ani to, ktorým dňom bolo o nej vlastne rozhodnuté, ani kto vlastne o nej rozhodol. Či to\nbolo ešte dňa 19.2.2020 a rozhodol o nej U.. R.J. Y., K.. ako podpredseda SAV (ako to vyplývalo zo\nzáveru Zápisnice z pracovného stretnutia konaného dňa 19.2.2020), ktorý iba následne poveril vedúceho\nÚradu SAV I.. L., K.. vykonaním opatrení k príslušnej organizačnej zmene, alebo o nej rozhodol samotný\nvedúci Úradu SAV I.. L., K.., tak ako to vyplývalo zo samotného rozhodnutia o organizačnej zmene\nz 20.2.2020, č. z. 01459/2020. Tieto nezrovnalosti bolo potom potrebné dávať na vrub žalovanej ako\nzamestnávateľovi, pričom je zrejmé, že takto prijatá organizačná zmena nemohla nastať po zrelej úvahe\nzamestnávateľa, a bola robená narýchlo a nekonzistentne (hoci žalovaná nevyhnutnosť jej okamžitého\nprijatia ničím nezdôvodnila a nepreukázala), čo zároveň vylučuje, že je účelom malo byť skutočne\ndosiahnutie efektívnosti práce a optimalizáciou nákladov na oddelení OMS.\n32. Rovnako sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že o organizačnej zmene\nnebolo rozhodnuté na to oprávneným orgánom (ani predpísaným postupom). Podľa § 9, § 10 ZP, „v\npracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, štatutárny\norgán alebo člen štatutárneho orgánu. Namiesto nich môžu robiť právne úkony aj nimi poverení\nzamestnanci. Iní zamestnanci zamestnávateľa, najmä vedúci jeho organizačných /hoci útvarov, sú\noprávnení ako orgány zamestnávateľa robiť v mene zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z\nich funkcií určených organizačnými predpismi. Zamestnávateľ môže písomne poveriť ďalších svojich\nzamestnancov, aby robili určité právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch v jeho mene. V písomnom\npoverení musí byť uvedený rozsah oprávnenia povereného zamestnanca. Vedúci zamestnanci\nzamestnávateľa sú zamestnanci, ktorí sú na jednotlivých stupňoch riadenia zamestnávateľa oprávnení\nurčovať\na ukladať podriadeným zamestnancom zamestnávateľa pracovné úlohy,\n\norganizovať, riadiť\na kontrolovať ich prácu a dávať im na ten účel záväzné pokyny.\nPrávne úkony štatutárnych orgánov alebo členov štatutárnych orgánov a poverených zamestnancov\n(§ 9 ods. 1 a 2 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/>) zaväzujú zamestnávateľa,\nktorý na základe týchto úkonov nadobúda práva a povinnosti“. Pokiaľ ide o pracovnoprávne vzťahy\nzamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme (čo bol i prípad žalobcu, keďže s ním bola uzavretá\npracovná zmluva podľa zákona\nč. 552/2003 Z. z. o výkone\npráce vo verejnom záujme), tieto sa spravujú Zákonníkom práce, ak osobitný predpis neustanovuje\ninak (§ 3 ods. 1 Zákonníka práce). Podľa § 1 ods. 4 zákona\nč. 552/2003 Z. z.\nna pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sa vzťahuje Zákonník\npráce, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Takýmto osobitným predpisom, ako\nuviedol aj súd prvej inštancie bol potom zákon\nč. 133/2002 Z. z. o Slovenskej\nakadémii vied. Tento vo svojich ustanoveniach (§ 10 ods. 1,\nods. 2, § 12 ods. 1, § 13 ods. 3), na\nktoré odkázal i súd prvej inštancie upravoval, že „na čele akadémie je predseda akadémie ako štatutárny\norgán akadémie. Predseda akadémie koná v jej mene vo všetkých veciach okrem tých, ktoré sú týmto\nzákonom vyhradené iným orgánom akadémie (§ 12 ods. 1). Organizačnú štruktúru úradu akadémie\nurčuje a plnenie jeho úloh kontroluje predsedníctvo akadémie (§ 13 ods. 3). Predsedníctvo akadémie\nje výkonným samosprávnym orgánom akadémie (§ 10 ods. 1). Predsedníctvo akadémie tvorí predseda\nakadémie, podpredsedovia akadémie a ďalší členovia predsedníctva akadémie vymenovaní predsedom\nsnemu akadémie na základe výsledkov volieb do predsedníctva akadémie (§ 10\nods. 2)“.\n33. Súd prvej inštancie potom ustálil, že „...Zo skutočnosti, že namiesto štatutárneho orgánu (predseda)\nmôžu robiť za zamestnávateľa právne úkony aj vedúci zamestnanci zamestnávateľa, ktorým uvedené\noprávnenie vyplýva z organizačných predpisov (vedúci zamestnanci, ale len\nv rozsahu a za\npodmienok stanovených pre funkciu, ktorú podľa organizačných predpisov vykonávajú) ako aj z toho,\nže v čase dania výpovede žalobcovi platil Organizačný poriadok Úradu SAV 2014 (vrátane dodatkov),\npodľa ktorého vedúci Úradu SAV riadil personálnu prácu Úradu SAV, po prerokovaní a schválení na\nporade funkcionárov SAV riadiacich sekretariáty Úradu SAV uzatváral, menil a ukončoval pracovné\npomery zamestnancov Ú SAV; Zároveň, vedúci Úradu zabezpečoval plnenie úloh spojených s odbornou,\norganizačnou, finančnou\na technickou činnosťou SAV ako vedeckej inštitúcie\nvyplývajúcich z uznesení Predsedníctva SAV uložených predsedom SAV v rámci jeho kompetencií\n(č. l. 53). Z vykonaného dokazovania mal potom súd za preukázané, že podpredseda SAV PhDr.\nDušan Gálik, CSc. schválil organizačnú zmenu OMS Úradu SAV a za týmto účelom adresoval žiadosť\nvedúcemu Úradu SAV o zníženie počtu zamestnancov a zaviazal ho na vykonanie opatrení k príslušnej\norganizačnej zmene. Organizačnú štruktúru Úradu akadémie určovalo predsedníctvo akadémie, čo\nvyplývalo z § 13 ods. 3 zákona o SAV a nie predseda ani podpredseda SAV.\nZ\nrozhodnutia o organizačnej zmene bolo zrejmé, že sa Úrad rozhodol zrušiť pracovnú pozíciu vedúci\nodborný referent na zabezpečenie projektu QuantERA. V danej veci vedúci Úradu nemohol prijať\nrozhodnutie o organizačnej zmene, keď z titulu jeho funkcie mu takéto oprávnenie z organizačného\nporiadku nevyplývalo a zároveň nemohlo ísť ani o zabezpečenie plnenia úloh vyplývajúcich z uznesení\nPredsedníctva SAV uložených predsedom SAV v rámci jeho kompetencií, keď takéto uznesenie\nPredsedníctvo SAV neprijalo. Preto bola dôvodná námietka žalobcu, že v kompetencii vedúceho\nÚradu nebolo rozhodovať o organizačnej zmene, nakoľko organizačný poriadok vymedzoval pôsobnosť\nvedúceho Úradu tak, že tento iba uzatváral, menil a ukončoval pracovné pomery zamestnancov Úradu\nSAV. Za stavu, keď dôvodom výpovede žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písmeno b) Zákonníka práce bola\norganizačná zmena, o ktorej nerozhodol na to oprávnený orgán, teda rozhodnutie o organizačnej zmene\ntýkajúce sa zrušenia pracovného miesta vedúceho odborného referenta na zabezpečenie projektu\nQuantERA nebolo prijaté a k organizačnej zmene spočívajúcej v znížení stavu počtu zamestnancov\nnedošlo, súd posúdil výpoveď z pracovného pomeru danú žalobcovi žalovanou ako neplatnú“.\n34. Aj odvolací súd bol potom názoru, že dotknutú organizačnú zmenu neprijal na to oprávnený orgán,\nresp. že táto nebola prijatá ani zákonným spôsobom. Nad rámec dôvodov, na ktorých svoje rozhodnutie\nv tomto smere založil súd prvej inštancie (t. j. že o organizačnej zmene nemohol rozhodnúť ani U..\nR. Y., K.., ako podpredseda SAV s poukazom na § 13 zákona č. 133/2002 Z. z., ani vedúci Úradu\nSAV I.. L., K.., ktorému z titulu jeho funkcie takéto oprávnenie z organizačného poriadku nevyplývalo\na zároveň nemohlo ísť ani o zabezpečenie plnenia úloh vyplývajúcich z uznesení Predsedníctva SAV a\nkeď v zmysle organizačného poriadku v jeho pôsobnosti bolo výlučne len oprávnenie uzatvárať, meniť\na ukončovať pracovné pomery zamestnancov Úradu SAV), odvolací súd opätovne dodáva, že (ako už\nbolo uvedené v bode 31 tohto rozhodnutia) prijatie dotknutej organizačnej zmeny sprevádzala určitá\n\nzmätočnosť, kedy nebolo zrejmé, v ktorý deň bola táto vlastne prijatá a kto o nej rozhodol [či o nej bolo\nrozhodnuté ešte dňa 19.2.2020 a rozhodol o nej U.. R. Y.C., K.. ako podpredseda SAV (ako to vyplývalo\nzo záveru Zápisnice z pracovného stretnutia konaného dňa 19.2.2020), alebo bolo o nej rozhodnuté až\n20.2.2020 a o nej rozhodol samotný vedúci Úradu SAV I.. L., K.. (tak ako to vyplývalo zo samotného\nrozhodnutia o organizačnej zmene z 20.2.2020 č. z. 01459/2020)].\nOdhliadnuc od skutočnosti, že organizačnú štruktúru žalovanej podľa zákona\nč. 133/2002\nZ. z. určovalo predsedníctvo akadémie (§ 13 ods. 3), ktoré je výkonným samosprávnym orgánom\ntejto akadémie (§ 10 ods. 1), a je tvorené predsedom akadémie, podpredsedami akadémie a ďalšími\nčlenmi predsedníctva akadémie vymenovanými predsedom snemu akadémie na základe výsledkov\nvolieb do predsedníctva akadémie (§ 10 ods. 2), ktoré však v danom prípade o dotknutej organizačnej\nzmene nerozhodlo, ani podľa Organizačného poriadku Úradu Slovenskej akadémie vied (2014) v zmysle\nktorého „vedúci Úradu SAV riadi personálnu prácu Ú SAV. Po prerokovaní a schválení na porade\nfunkcionárov SAV riadiacich sekretariáty, odbory a referáty Úradu SAV: a) uzatvára, mení, ukončuje\npracovné pomery zamestnancov Ú SAV, organizačne zaradených na sekretariáty, odbory a referáty Ú\nSAV podľa platného organizačného poriadku Ú SAV (ďalej len „ zamestnanci Ú SAV), preraďuje na inú\nprácu zamestnancov Ú SAV, stanovuje platové zaradenia, funkčné platy a odmeny ...atď.“, by nebol\ndodržaný postup pri jej schvaľovaní.\nAk by sme totiž aj prijali záver, že vedúci Úradu SAV bol vyššie uvedeným poverený v pracovnoprávnych\nvzťahoch robiť právne úkony za zamestnávateľa (žalovanú) v zmysle organizačného predpisu (§ 9\nZákonníka práce), a zároveň by sme vychádzali z toho, že v danom prípade o organizačnej zmene\nskutočne rozhodol vedúci Úradu SAV I.. L., K.., (ako to vyplývalo zo samotného rozhodnutia o\norganizačnej zmene z 20.2.2020 č. z. 01459/2020) a nie U.. R. Y., K.. ako podpredseda SAV (ako to\nvyplývalo zo záveru Zápisnice z pracovného stretnutia konaného dňa 19.2.2020), a zároveň, ak by sme\naj pripustili, že pojem „... ukončuje pracovné pomery zamestnancov Ú SAV...“ v zmysle organizačného\nporiadku v sebe zahŕňal aj právomoc rozhodovať o organizačných zmenách, ktorej výsledkom je takéto\nukončenie pracovného pomeru zamestnanca Ú SAV, aj napriek tomu by táto organizačná zmena nebola\nprijatá postupom upraveným v tomto Organizačnom poriadku. Podľa neho bol totiž vedúci Úradu SAV\noprávnený ukončovať pracovné pomery až po prerokovaní a schválení tejto právnej skutočnosti na\nporade funkcionárov SAV riadiacich sekretariáty, odbory a referáty Úradu SAV. V danej veci potom\nžalovaná nepreukázala, že by vedúci Úradu SAV ukončil pracovný pomer so žalobcom až potom,\nčo to bolo prerokované a schválené na porade funkcionárov SAV riadiacich sekretariáty, odbory a\nreferáty Úradu SAV. V danej veci sa potom (dňa 19.2.2020) síce konalo pracovné stretnutie, na ktorom\nsa dotknutá organizačná zmena prerokovala, avšak táto na tomto pracovnom stretnutí jednak nebola\nschválená poradou funkcionárov SAV riadiacich sekretariáty, odbory a referáty Úradu SAV, ale bola\nschválená výlučne len U.. R. Y., K.. (teda bola schválená iba podpredsedom SAV, ktorého však nemožno\npovažovať za kolektív „funkcionárov“ SAV riadiacich sekretariáty, odbory a referáty a teda tu nedošlo k\njej schváleniu týmito funkcionármi) a jednak tejto porady sa okrem U.. R. Y., K.. (podpredsedu SAV), I..\nT. L. K.. (vedúceho Úradu SAV) a T.. T. F., U.. (zapisovateľa), žiadny iný funkcionár riadiaci sekretariát,\nodbor a referát Úradu SAV nezúčastnil (pričom žalovaná v tomto smere nepredložila žiaden dôkaz, že\nby na túto poradu bol iný takýto funkcionár pozvaný, uvedené nevyplývalo ani zo Zápisu z tejto porady).\nTieto 3 osoby však nebolo možné považovať za „funkcionárov SAV riadiacich sekretariáty, odbory a\nreferáty Úradu SAV“, ktorí jediní boli v zmysle organizačného poriadku oprávnení prerokovať a schváliť\ntakúto organizačnú zmenu.\nZa týchto okolnosti bol potom správny uzáver súdu prvej inštancie, že predmetná organizačná zmena\nnebola schválená oprávneným orgánom (týmto nebol P. U.. R. Y., CSc., ako podpredseda SAV, ani\nsamostatne vedúci Úradu SAV I.. L., K..), a naviac nebola schválená ani postupom, ktorý si žalovaná\nupravila vo svojom Organizačnom poriadku.\n35. Zo všetkých vyššie uvedených skutočností potom vyplýva, že v danej veci súd prvej inštancie správne\nvyhodnotil, že v danej veci nešlo o reálnu organizačnú zmenu (skutočne sledujúcu zabezpečenie\nefektívnosti a optimalizáciu nákladov na oddelení OMS), a že táto nebola ani prijatá na to oprávneným\norgánom (ani predpísaným postupom), v dôsledku čoho absentovala aj príčinná súvislosť medzi\norganizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu, z dôvodu ktorého potom súd prvej inštancie vyvodil\nsprávny právny záver, že napadnutú výpoveď z pracovného pomeru bolo potrebné považovať (bez\nďalšieho) za neplatnú.\n36. Pokiaľ išlo o splnenie si ponukovej povinnosti (hoci jej prípadné splnenie už nemohlo konvalidovať\nneplatnosť výpovede z vyššie uvádzaných dôvodov), odvolací súd poukazuje na závery vyplývajúce z\n\nbodu 28. tohto rozhodnutia, v zmysle ktorých „ Inou vhodnou prácou sa rozumie práca zodpovedajúca\nzdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ možno aj kvalifikácii zamestnanca. Ide teda o prácu,\nktorú je zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav, schopnosti a kvalifikáciu spôsobilý vykonávať.\nOkrem toho výkon tejto povinnosti zamestnávateľa musí byť v súlade so zásadou vyplývajúcou z\nčl. 2 ZP, v zmysle ktorého výkon práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade\ns dobrými mravmi a nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať\" (Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 4Cdo/306/2008). Malo by teda ísť o akúkoľvek voľnú pracovnú pozíciu, ktorú je\nzamestnanec spôsobilý vykonávať a zamestnávateľ nie je automaticky povinný ponúkať pracovné\npodmienky, na ktoré bol zamestnanec doteraz zvyknutý a spájali sa s jeho doterajšou pozíciou, ale\nponúka také, ktoré vyplývajú z ponúknutej pozície (napr. generálnemu riaditeľovi treba ponúknuť aj\nmiesto vrátnika, ktoré je v danom čase voľné). Na druhej strane je pochopiteľné, že ak existujú voľné\nmiesta, kde možno využiť zamestnancovu kvalifikáciu, tieto by mali byť ponúknuté prednostne, t. j.\nzjednodušene povedané, lepšie miesto by sa malo ponúknuť pred horším miestom. Zamestnávateľ nie\nje povinný vytvárať nové pracovné miesto, ktoré by mal následne ponúknuť zamestnancovi. Aj podľa\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 3Cdo/361/2007): \"Podľa ustálenej judikatúry nemožnosť\nzamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu,\nteda ide o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Zamestnávateľ má totiž povinnosť\nzamestnancovi ponúknuť akékoľvek voľné miesto, ktoré je k dispozícii v čase výpovede, nielen miesto\nzodpovedajúce pôvodnej pracovnej zmluve, prípadne jeho kvalifikácii. Rozhodnutie, či túto ponuku\nzamestnanec využije, je výlučne na ňom, ak ponuku odmietne, potom je splnená podmienka uvedená v §\n63 ods. 2 ZP pre platnosť výpovede. Táto podmienka je splnená aj\nv prípade, ak zamestnávateľ\nnemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať preto, že takúto prácu pre neho nemá, pretože v\ntakom prípade ponuková povinnosť zamestnávateľa odpadá. Splnenie tejto ponukovej povinnosti musí\npreukázať zamestnávateľ, naproti tomu tvrdenie\na preukazovanie, že ku dňu výpovede mal\nzamestnávateľ voľné pracovné miesta, je procesná obrana zamestnanca.\", \"Ponúkaná vhodná práca\nmôže byť teda akákoľvek práca, ktorú má zamestnávateľ k dispozícii. Nemusí zodpovedať doteraz\nvykonávanému druhu práce, môže to byť akákoľvek práca, ktorá je pre zamestnanca vhodná\" (Zo\nsúdnej praxe, 2001, č. 6, s. 127). Ponúkaná iná vhodná práca by nemala byť taká, ktorá je voľná u\nzamestnávateľa len dočasne, napr. počas prekážky v práci na strane zamestnanca (judikát R 28/1995),\npríp. len počas prípadného plynutia výpovednej doby (ak by bola daná výpoveď). Pracovné miesto,\nktoré ku dňu dania výpovede zamestnancovi nebolo obsadené na základe pracovnej zmluvy, zostáva\nvoľným pracovným miestom, na ktorom má zamestnávateľ možnosť zamestnanca zamestnávať, aj\nkeď zamestnávateľ už pred uvedeným dňom vo vzťahu k tomuto pracovnému miestu písomne (v\nakceptačnom liste) potvrdil niektorému uchádzačovi o zamestnanie zámer obsadiť ním v budúcnosti\npredmetné pracovné miesto. (judikát R 44/2012). Ak zamestnávateľ má viacero vhodných voľných\npozícií, ktoré má možnosť ponúknuť, vzniká otázka, či musí ponúknuť všetky. Súdna prax sa k tomu\nstavia tak, že nie je potrebné, aby zamestnávateľ ponúkal zamestnancovi všetky voľné pracovné miesta,\nktoré sú pre zamestnanca vhodné. Postačuje, ak zamestnávateľ ponúkne len jedno pre neho vhodné\npracovné miesto z viacerých voľných pracovných miest (Zo Súdnej praxe, 2001, č. 6, s. 127). Avšak\npri zohľadnení ochrannej funkcie pracovného práva v prospech zamestnanca, aj v prípade viacerých\nvoľných pracovných pozícií by mal zamestnávateľ ponúknuť viaceré pozície, príp. aj všetky (hoci je to\nadministratívne náročné), a to z dôvodu, aby sa vyhol prípadnému súdnemu sporu. Ak by zamestnávateľ\nponúkol len niektoré voľné pozície a zamestnanec by mal záujem o pozíciu, ktorá mu ponúknutá nebola,\na argumentoval by na súde, že práve neponúknutá pozícia najviac zodpovedala jeho doterajšej pozícii,\nresp. len túto pozíciu bol schopný vykonávať lepšie ako tie, ktoré mu ponúknuté boli, zamestnávateľ sa\ntak ocitol v situácii, ktorú právna úprava dostatočne nerieši. Dá sa povedať, že nedostatočná právna\núprava v tejto oblasti ide na ťarchu zamestnávateľovi. Napr. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5\nCdo 72/2010 poukázalo na povinnosť súdu posúdiť splnenie ponukovej povinnosti aj z toho hľadiska,\nči zamestnávateľ nepostupoval v rozpore s ustálenými dobrými mravmi a s priamym úmyslom spôsobiť\nzamestnancovi ujmu.\n37. V danej veci súd prvej inštancie nemal za splnenú ani túto hmotnoprávnu podmienku výpovede,\nkeď vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že „žalovaná dňa 20.2.2020 ponúkla žalobcovi inú\nvhodnú prácu na pracovnej pozícii „šofér“ s tým, že ho nemôže ďalej zamestnávať podľa druhu práce\ndohodnutého v pracovnej zmluve. Žalovaná však v rozhodnom období (v čase od prijatia organizačnej\nzmeny 20.2.2020 do dania výpovede žalobcovi 16.4.2020) disponovala aj ďalším voľným pracovným\nmiestom na Odbore vedy a výskumu Úradu SAV, ktoré mala žalobcovi ponúknuť. V tomto smere\nneobstál argument žalovanej, že nešlo o voľné pracovné miesto, nakoľko toto miesto bolo vytvorené\n\nuž rozhodnutím Predsedníctva SAV dňa 13.2.2020 a vedúci Úradu SAV mal iba zabezpečiť opatrenia\nsúvisiace s jeho vytvorením v termíne apríl 2020. Teda v čase dania výpovede dňa 16.4.2020, kedy\nžalovaná už vedela, že na toto nové pracovné miesto bude prijímať nového zamestnanca, pracovné\nmiesto na Odbore vedy a výskumu Úradu SAV existovalo. Ako vyplynulo z pracovnej zmluvy medzi\nSAV a I.. T. P., K.., táto bola uzatvorená dňa 27.4.2020 s dňom nástupu do práce 1.5.2020. Súd\npoukázal na dátum uzavretia pracovnej zmluvy, ktorá bola uzatvorená iba 11 dní po daní výpovede\nžalobcovi. S obranou žalovanej spočívajúcej v tvrdení, že žalobca nespĺňal požiadavky, ktoré sa v zmysle\npracovnej náplne vyžadovali na predmetné miesto, a to predchádzajúca prax v oblasti automobilového\npriemyslu so zameraním na elektromobily a vzdelanie v odbore strojárstvo, sa súd taktiež nestotožnil,\nnakoľko tieto konkrétne požiadavky (predchádzajúca prax a vzdelanie v odbore strojárstvo) z pracovnej\nnáplne nevyplývali. Kvalifikačné predpoklady pre pracovné miesta musia byť transparentne určené,\nlebo iba vtedy je možné ich preskúmať pri výpovediach daných z organizačných dôvodov. Žalovaná\nvšak nepreukázala, že žalobca nespĺňal kvalifikačné predpoklady pre toto pracovné miesto. Naviac,\nžalobca nevykonával vedeckú prácu, ale jeho práca spočívala v manažmente, riadení odboru, príprave\npodkladov“.\n38. S ohľadom na závery vyplývajúce z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa odvolací\nsúd s týmto názorom súdu prvej inštancie nestotožnil. Ako už bolo uvedené, voľné pracovné miesto je\ntaké, ktoré existuje v čase dania (ku dňu dania) výpovede. Ide teda o také miesto, ktoré v čase dania\nvýpovede (v danom prípade najneskôr dňa 16.4.2020) reálne existovalo a na ktorom mal zamestnávateľ\nmožnosť zamestnanca aj reálne zamestnávať\n(R 44/2012). Nemožno ako vhodné, voľné,\nponúkať miesto, ktoré ešte neexistovalo a bolo len plánované (zákon totiž používa pojem „iné vhodné\nvoľné miesto“, z čoho možno vyvodiť, že musí ísť o miesto v čase dania výpovede existujúce). V danej\nveci Predsedníctvo SAV na svojom 30. zasadnutí konanom dňa 13.2.2020 iba prijalo uznesenie ktorým\nschválilo vytvorenie nového pracovného miesta na Odbore vedy a výskumu Ú SAV. V tomto smere\nsúčasne poverilo (I.. L., K..) zabezpečiť príslušné opatrenia súvisiace s vytvorením nového pracovného\nmiesta (v termíne apríl 2020). Je potom zrejmé, že dňa 13.2.2020 toto nové miesto ešte neexistovalo a\nnebolo ani vytvorené (bolo len rozhodnuté o jeho vytvorení). Ak by bolo vytvorené, nebolo by potrebné\nzabezpečovať príslušné opatrenia súvisiace s jeho vytvorením. Už z pojmu „ opatrenia súvisiace s jeho\nvytvorením“ vyplýva, že toto miesto sa ešte len malo vytvoriť v budúcnosti (inak by nebol použitý pojem\n„ súvisiace s vytvorením“ ale „vytvorené“). Na toto miesto bol potom prijatý nový zamestnanec Ing.\nSmatana až od 1.5.2020 (pracovná zmluva bola s ním uzavretá dňa 27.4.2020). V zmysle ustálenej\nsúdnej praxe splnenie ponukovej povinnosti musí preukázať zamestnávateľ, naproti tomu tvrdenie a\npreukazovanie, že ku dňu výpovede mal zamestnávateľ voľné pracovné miesta, je procesná obrana\nzamestnanca. V danej veci si žalovaná svoju ponukovú povinnosť splnila, keď žalobcovi ponúkla v\ntom čase (v čase dania výpovede) jediné voľné pracovné miesto, ktorým bolo miesto šoféra. V konaní\nnebolo preukázané (a v tomto smere dôkazné bremeno naopak zaťažovalo žalobcu), že by žalovaná\nv čase výpovede disponovala ďalším voľným vhodným pracovným miestom (miestom na Odbore vedy\na výskumu Ú SAV). Nemožno totiž prisvedčiť súdu prvej inštancie, že toto bolo vytvorené (existovalo)\nuž 13.2.2020 v čase konania zasadnutia Predsedníctva SAV. Toto miesto malo byť vytvorené až v apríli\n2020, avšak žalobca nepredložil jediný dôkaz o tom, že v čase dania výpovede (16. 4.2020) sa ho už\npodarilo vytvoriť. Práve naopak, skutočnosť, že na toto miesto bol prijatý S. I.. P. až od 1.5.2020, s ktorým\nbola zmluva uzavretá až 27.4.2020 svedčí skôr o tom, že toto pracovné miesto bolo reálne vytvorené\naž po 16.4.2020 (v opačnom prípade by žalovaná s I.. P. uzavrela pracovnú zmluvu skôr, teda v čase\nvytvorenia tohto miesta, hoci by si nástup do práce dohodli až od mája 2020). Z uvedeného možno\npotom vyvodiť, že toto nové pracovné miesto bolo reálne vytvorené najskôr až dňa 27.4.2020 (po daní\nvýpovede žalobcovi) a v ten istý deň bolo aj obsadené Ing. Smatanom (bola s ním k tomuto miestu\nuzavretá pracovná zmluva), iba deň nástupu do práce s ním bol dohodnutý až od 1.5.2020. Odvolací\nsúd sa potom v tomto smere nestotožnil so súdom prvej inštancie, že by si žalovaná nesplnila ponukovú\npovinnosť, keďže táto žalobcovi v čase dania výpovede riadne ponúkla jediné voľné vhodné pracovné\nmiesto šoféra, ktorú ponuku žalobca odmietol. Žalobca potom v konaní nepreukázal existenciu iného\nvhodného miesta u žalovanej v čase dania výpovede (v tomto smere dôkazné bremeno zaťažovalo\nžalobcu).\nNad rámec uvedeného však odvolací súd dodáva, že táto skutočnosť nemohla v nijakom smere ovplyvniť\nsprávnosť napadnutého rozsudku, kedy pre nesplnenie iných podmienok pre platnosť výpovede\n(neexistencia reálnej organizačnej zmeny, jej neprijatie oprávneným orgánom a predpísaným postupom,\nneexistencia nadbytočnosti žalobcu a neexistencia príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou a\nnadbytočnosťou žalobcu) nebolo možné výpoveď z pracovného pomeru považovať za platnú.\n\n39. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie (v celom rozsahu) ako vecne správny,\npotvrdil (§ 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p.).\n40. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255\nods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi úspešnému v odvolacom konaní, priznal ich náhradu voči žalovanej v\nrozsahu 100 %.\n41. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).\n(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\n\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v\ntomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku\na prostriedky procesnej\nobrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§\n435 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "63Cpr/5/2020", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "7325b1d1-7f1a-4a20-9e15-a56e71935d29:4274e6d2-b3f0-4ebb-ac35-b683884a2254", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2018:7612208896.5", "spisova_znacka": "3CoPr/5/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3CoPr/5/2017 z 20. 6. 2018", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2018-06-20", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7612208896.5"}], "citovane_v": []}