{"guid": "c0fb9136-1239-4b71-9a03-c42dbc12b207:93e9f269-1509-4b15-9d1b-f8a5ae1e490c", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1320209867.1", "spisova_znacka": "16CoPr/1/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16CoPr/1/2023 z 30. 5. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. mája 2024, sp. zn. 16CoPr/1/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:1320209867.1", "identifikacne_cislo": "1320209867", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Roman Majerský", "sudca_id": 723, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-majersky-723", "datum_vydania": "2024-05-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-79.odsek-1", "nazov": "§ 79 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-79.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-79"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-79.odsek-2", "nazov": "§ 79 ods. 2 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-79.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-79"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-142.odsek-1", "nazov": "§ 142 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-142.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-142"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-142.odsek-2", "nazov": "§ 142 ods. 2 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-142.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-142"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-142.odsek-3", "nazov": "§ 142 ods. 3 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-142.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-142"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-79", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-142", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/93e9f269-1509-4b15-9d1b-f8a5ae1e490c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1320209867.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1320209867.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1320209867.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n16CoPr/1/2023\n1320209867\n30. 05. 2024\nJUDr. Roman Majerský\nECLI:SK:KSBA:2024:1320209867.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň\nJUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobkyne: D.. L. J., F.. XX.X.XXXX, P. XXXX/XX,\nT., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ulica 29 augusta 8 a 10, Bratislava, IČO: 30 807 484,\no zaplatenie náhrady mzdy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k.\n24Cpr/29/2020-111, zo dňa 24.5.2022, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.\nII. Žalovanej priznáva proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanej nepriznal nárok na náhradu\ntrov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 30.11.2020 domáhala\nzaplatenia náhrady mzdy určenej z jej priemerného zárobku, za obdobie od 1.10.2017 do 24.7.2019, v\ncelkovej sume 33.921,95 eura a úroku z omeškania 5 % z dlžnej sumy priemerného mesačného zárobku\nza obdobie od 11. dňa nasledujúceho mesiaca až do zaplatenia.\n2. Žalobu odôvodnila tým, že u žalovanej pracovala v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy\nod 1.4.1992, pričom od 15.2.1998 bola zaradená ako právnik odboru opravných prostriedkov na sekcii\ndôchodkového poistenia. Výpoveď z pracovného pomeru z organizačných dôvodov zo strany žalovanej\njej bola daná dňa 1.7.2013 a táto výpoveď bola za neplatnú určená rozsudkom Okresného súdu\nBratislava I č. k. 4Cpr/11/2013-477, zo dňa 28.4.2017, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 25.7.2019,\nv spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 14CoPr/15/2017-536, zo dňa 11.6.2019.\nVýzvou zo dňa 5.8.2019 ju žalovaná pozvala na pracovné stretnutie za účelom doriešenia ďalšieho\nzamestnávania, ktoré sa uskutočnilo dňa 26.8.2019, na ktorom bola informovaná, že jej pôvodné\npracovné miesto právnika na odbore opravných prostriedkov na sekcii dôchodkového poistenia od\n1.10.2017 neexistuje, nakoľko tento odbor bol na sekcii dôchodkového poistenia zrušený, avšak na inej\nsekcii, v sekcii odvolacích konaní, právnej služby a legislatívy jej bolo ponúknuté miesto právnika so\nzaradením na odbor odvolacích konaní a žalôb. Táto skutočnosť vyplynula aj z Organizačného poriadku\nžalovanej, s účinnosťou od 1.10.2017. Vzhľadom aj na skúsenosti s vedúcimi zamestnancami túto\nponuku práce odmietla, čím bola daná jej nadbytočnosť a následne sa so žalovanou dohodla na skončení\npracovného pomeru ku dňu 26.8.2019 dohodou z organizačných dôvodov. Na stretnutí sa súčasne\nzaviazala, že pôvodne vyplatené odstupné v celkovej sume 4.274,26 eura vráti, čo aj bezodkladne dňa\n26.8.2019 urobila a súčasne žalovanú upozornila, že je povinná doplatiť jej prekážku v práci na strane\nzamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. V najbližšom výplatnom termíne za mesiac august\n2019 jej bolo vyplatené len odstupné, náhrada mzdy z titulu prekážky v práci na strane zamestnávateľa\njej nebola vyplatená, ani nedošlo k žiadnemu mimosúdnemu rokovaniu, ktorým by sa doriešil aj nárok na\n\nnáhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, ktorý dovtedy nebol uhradený v žiadnom\nrozsahu. Náhrada mzdy za prekážku v práci na strane zamestnávateľa za obdobie od 25.7.2019 do\n26.8.2019 bola vyplatená až po jej urgencii vo výplatnom termíne za mesiac október, takmer dva mesiace\npo skončení pracovného pomeru.\n3. Žalobkyňa mala za to, že z dôvodu postoja žalovanej nemá dôvod byť ústretová a preto si uplatnila\naj daný nárok. Argumentovala, že pracovný pomer sa po rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave\ndostal do stavu, v akom bol pred daním neplatnej výpovede a trval nepretržite aj k l.10.2017, a to\naž do 26.8.2019, kedy jej pracovný pomer bol platne skončený dohodou z organizačných dôvodov a\npreto jej vznikol s účinnosťou od 1.10.2017 do 26.8.2019 nárok na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3\nZákonníka práce, nakoľko odbor opravných prostriedkov na sekcii dôchodkového poistenia bol zrušený,\nčím prestalo existovať aj pracovné miesto, ktoré zastávala podľa pracovnej zmluvy. V dôsledku tejto\nskutočnosti zanikla podstatná obsahová náležitosť pracovného pomeru, a to druh práce v podobe\npracovného miesta na odbore opravných prostriedkov na sekcii dôchodkového poistenia, ktoré zastávala\npodľa platnej pracovnej zmluvy. Táto skutočnosť bola pritom dôvodom, pre ktorú žalovaná skončila so\nžalobkyňou pracovný pomer z organizačných dôvodov. V žalobe následne uviedla výpočet náhrady\nmzdy za jednotlivé obdobia od 1.10.2017 do 31.12.2017, od 1.1.2018 do 31.3.2018, od 1.4.2018 do\n30.6.2018, od 1.7.2018 do 30.9.2018, od 1.10.2018 do 31.12.2018, od 1.1.2019 do 31.3.2019, od\n1.4.2019 do 30.6.2019 a od 1.7.2019 do 24.7.2019, súčasne si uplatnila aj úroky z omeškania z náhrady\nmzdy za obdobie od 1.10.2017 do 24.7.2019, počnúc dňom 11.11.2017, t. j. dňom nasledujúcim po\nsplatnosti náhrady mzdy za mesiac október 2017.\n4. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie\npo vykonanom dokazovaní považoval skutkový stav tvrdený stranami konania za nesporný a k tomuto\nuviedol, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 44Cpr/9/2017, zo dňa 31.3.2021, bola\nžalobkyni priznaná plná náhrada mzdy vo výške 33.488,31 eura brutto, spolu s úrokom z omeškania za\nobdobie od 1.4.2014 do 31.3.2017, t. j. za obdobie 36 mesiacov. Z rozsudku vyplynulo, že dňa 1.7.2013\nbola žalobkyni daná zo strany žalovanej výpoveď z pracovného pomeru z organizačných dôvodov,\npreto od 1.8.2013 začala plynúť výpovedná doba, ktorá mala uplynúť dňa 31.10.2013. Žalobkyňa listom\ndoručeným dňa 31.10.2013 oznámila žalovanej, že výpoveď považuje za neplatnú a trvá na ďalšom\nprideľovaní práce v zmysle pracovnej zmluvy. Súčasne sa stala od 29.6.2013 práceneschopnou pre\nproblémy s chrbticou, čoho dôsledkom bolo podľa § 64 ods. 2 Zákonníka práce, že pracovný pomer\nžalobkyne u žalovanej skončil, resp. mal skončiť uplynutím posledného dňa ochrannej doby, teda ku dňu\n31.3.2014. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 9CoPr/6/2021-199, zo dňa 17.2.2022, rozsudok\nsúdu prvej inštancie potvrdil.\n5. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že nebola sporná skutočnosť, že žalobkyňa nevykonávala prácu\nuž od 29.6.2013 v dôsledku práceneschopnosti a že jej žalovaná neprideľovala prácu ani po skončení\npráceneschopnosti a začatí súdneho konania. Okresný súd Bratislava I dňa 28.4.2017 rozhodol o\nneplatnosti výpovede. Následne dňa 1.10.2017 došlo u žalovanej k organizačnej zmene, na základe\nktorej zanikla sekcia dôchodkového poistenia, a tým aj odbor opravných prostriedkov na tejto sekcii\na vznikla sekcia odvolacích konaní, právnej služby a legislatívy, jedným z odborov ktorej je aj odbor\nodvolacích konaní a žalôb dôchodkového poistenia. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, ktorý\npotvrdil neplatnosť výpovede, nadobudol právoplatnosť dňa 25.7.2019. Žalovaná ponúkla žalobkyni\ndňa 26.8.2019 pracovné miesto právnika na tomto odbore, ktoré odmietla prijať z dôvodu, že odbor\nopravných prostriedkov v sekcii dôchodkového poistenia neexistuje, v dôsledku čoho bolo zrušené aj jej\nmiesto. Vzhľadom na uvedené mal za to, že spor medzi stranami spočíval iba v právnom posúdení.\n6. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.11.1981, sp. zn. 4Cz/24/1982, podľa ktorého\nnároky pracovníka, s ktorým organizácia neplatne zrušila pracovný pomer, sú osobitne upravené v §\n61 Zákonníka práce a nemožno teda ohľadne týchto nárokov použiť všeobecné ustanovenia o náhrade\nmzdy pri prekážkach v práci na strane organizácie podľa § 130 Zákonníka práce (R 44/1984). Do\npozornosti dal aj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSSR zo dňa 31.5.1968, sp. zn. 6Cz/11/68 (R 10/1969),\npodľa ktorého ak sa zamestnanec domáha neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy a\nsúd zistí, že žaloba v otázke skončenia pracovného pomeru je dôvodná, rozhodne o nároku na náhradu\nmzdy podľa stavu, ktorý je v čase vyhlásenia rozsudku (§ 154 ods. 1\nO. s. p., v súčasnosti § 217 ods. 1 C. s. p.). Ozrejmil, že rozhodnutie R 44/1984 bolo prijaté za účinnosti\nZákonníka práce č. 65/1965 Zb., ktorý však obsahoval v zásade rovnakú právnu úpravu nárokov\n\nzamestnanca z neplatného skončenia pracovného pomeru a nárokov zamestnanca pri prekážkach v\npráci. V zmysle uvedeného rozhodnutia rozhodujú aj odvolacie krajské súdy, na ktoré poukazoval v\nkonaní žalovaný, v rozhodnutí ktorých sa premieta uvedená právna veta tak, že nároky zamestnanca,\ns ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, sú teraz osobitne upravené v § 79 Zákonníka práce\na nemožno ohľadne týchto nárokov použiť ustanovenia o náhrade mzdy pri prekážkach v práci podľa §\n142 Zákonníka práce. Až v prípade ak zamestnávateľ neumožní zamestnancovi pokračovať v práci ani\npo právoplatnosti takéhoto rozhodnutia, vznikajú zamestnancovi za dobu od právoplatnosti rozhodnutia\nnároky na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Konštatoval tiež, že neexistuje žiadna\niná ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít v zmysle Čl. 2 Základných princípov C. s.\np., ktorá by sa na prípad žalobkyne dala aplikovať. Dodal, že žalobkyňa síce správne poukazovala na\nto, že judikatúru je možné použiť, ak sa aplikuje na rovnaký alebo aspoň obdobný skutkový stav, avšak\nskutkový stav v danej veci nevylučoval aplikáciu judikátov uvádzaných žalovanou.\n7. Dôvodil, že špeciálna úprava náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru podľa § 79\nods. 1 Zákonníka práce vylučuje priznanie náhrady mzdy podľa § 142 Zákonníka práce aj z dôvodu, že\nobdobie, po ktoré trvá spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom o platnosť skončenia pracovného\npomeru, nemožno posudzovať ako dobu, počas ktorej nepracuje zamestnanec pre prekážky na strane\nzamestnávateľa. Prekážka vzniknutá v dôsledku spornosti platnosti skončenia pracovného pomeru je\nvytvorená oboma účastníkmi pracovného pomeru, keď jeden z nich tvrdí, že platne skončil pracovný\npomer a druhý popiera platnosť tohto skončenia, preto žalovaná správne namietala, že skutočným\ndôvodom neprideľovania práce žalobkyni bolo rozviazanie pracovného pomeru a následný súdny spor\no neplatnosť skončenia pracovného pomeru a nie organizačná zmena, v dôsledku ktorej zanikol odbor,\nna ktorom žalobkyňa pracovala. Bol názoru, že neexistovala ani žiadna vecná súvislosť medzi prijatím\norganizačnej zmeny účinnej od 1.10.2017 a faktickým nevykonávaním práce žalobkyňou v dôsledku\ntejto zmeny, keďže žalobkyňa prácu nevykonávala nepretržite od 29.6.2013 a sama uviedla, že sa o\norganizačnej zmene dozvedela až po právoplatnom skončení súdneho sporu o neplatnosť výpovede,\nna stretnutí so žalovanou dňa 26.8.2019. Argumentoval, že na základe pracovnej zmluvy pracovala\nžalobkyňa do 29.6.2013 ako právnik na odbore opravných prostriedkov sekcie dôchodkového poistenia,\norganizačnou zmenou vznikol odbor odvolacích konaní a žalôb dôchodkového poistenia na sekcii\nodvolacích konaní, právnej služby a legislatívy, išlo teda stále o ten istý druh práce, a to prácu právnika\nv odvolacej agende dôchodkového poistenia, čo by samo o sebe nezakladalo dôvod, pre ktorý by\nžalobkyňa nemohla vykonávať prácu.\n8. Dodal, že priznať náhradu mzdy nebolo možné ani vzhľadom na okolnosti skončenia pracovného\npomeru, keď úmyselné alebo vedomé konanie zamestnávateľa v rozpore s dobrými mravmi pri\ndaní výpovede nezakladá dôvod na ďalšiu náhradu mzdy, nakoľko žiadne ustanovenie zákona to\nneumožňuje. Na druhej strane konanie žalovanej, keď v konaní uplatňovala návrhy, ktoré jej Zákonník\npráce umožňuje, resp. skutočnosť, že podala odvolanie, nebolo možné hodnotiť ako konanie v rozpore\ns dobrými mravmi. Poznamenal tiež, že žalobkyňa svoje rozhodnutie uplatniť si náhradu mzdy pre\nprekážky v práci odôvodňovala aj tým, že žalovaná si nectí dohody, avšak žalovaná so žalobkyňou\nneuzavrela žiadnu ústnu ani písomnú dohodu ohľadne ďalšej náhrady mzdy, ani jej nedala taký prísľub;\nnesvedčil o tom žiaden dôkaz. Strany uzavreli dohodu o skončení pracovného pomeru, v ktorej uviedli\ndôvod skončenia pracovného pomeru, na základe ktorého bolo žalobkyni vyplatené odstupné, pričom\nz tejto dohody a ani zo zápisu z prerokovania ďalšieho zamestnávania žalobkyne nevyplynulo, že by\nmedzi stranami mali byť nejaké iné sporné nároky, ktoré by mohli byť dôvodom pre ďalší súdny spor.\n9. Súd prvej inštancie na sumarizáciou uvedeného dospel k záveru, že na základe organizačnej zmeny\nnevznikol žalobkyni za obdobie do právoplatného skončenia súdneho konania o neplatnosť výpovede\nnárok na náhradu mzdy pre prekážky v práci, nakoľko žalovaná postupovala v zmysle zákona a\nrozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, keď pre prekážky v práci poskytla žalobkyni náhradu\nmzdy až za obdobie od právoplatného skončenia súdneho sporu o neplatnosť výpovede, do skončenia\npracovného pomeru a preto za použitia § 79 ods. 1, ods. 2 a § 142 ods. 1 až ods. 3 Zákonníka práce\nžalobu v celom rozsahu zamietol.\n10. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a ods. 2 C. s. p., keď uviedol, že\nžalovanej, ktorá mala vo veci úspech, by patrila náhrada trov konania, nakoľko však priznanie nároku na\nnáhradu trov konania nežiadala a zo súdneho spisu ani žiadne trovy žalovanej nevyplynuli, náhradu trov\nkonania žalovanej nepriznal, pričom prihliadol aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.2.2018,\n\nsp. zn. 7Cdo/14/2018, podľa ktorého je v súlade s Čl. 17 Základných princípov C. s. p., zakotvujúcim\nprocesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa strane nárok na náhradu trov konania neprizná.\n11. Proti rozsudku podala žalobkyňa odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie\nzmeniť a žalobe vyhovieť, eventuálne zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným\nzhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka,\nže súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že\nvec nesprávne právne posúdil.\n12. Namietala, že súd prvej inštancie nezohľadnil organizačnú zmenu účinnú od 1.10.2017 prijatú\nžalovanou, ktorá spôsobila jej nadbytočnosť a nemožnosť nielen prideľovania práce od 1.10.2017, ale\naj umožnenia výkonu práce, rovnako ako nezohľadnil ani § 142 ods. 3 Zákonníka práce a jeho aplikáciu\nna daný skutkový stav, ktorý zakladal uplatnený peňažný nárok. Odmietla názor súdu prvej inštancie,\nže rozhodnutie R 44/1984 možno použiť na predmetný prípad z dôvodu, že ide o obdobný prípad s\nobdobnou právnou úpravou a poukázala na to, že v konkrétnej veci bolo konštatované, že rozsudkami\nsúdov oboch stupňov bol porušený zákon vo vzťahu k náhrade mzdy patriacej z titulu neplatného\nskončenia pracovného pomeru a nie z titulu prekážky v práci podľa § 130 Zákonníka práce účinného\nod 1.1.1966 do 31.12.1988. Dodala, že taktiež vo veci R 10/1969 je po skutkovej stránke zrejmé, že ani\nžalobou z roku 1967 nebol vôbec uplatnený nárok na prekážky v práci podľa § 130 Zákonníka práce v\nznení účinnom od 1.1.1966 do 31.12.1988.\n13. Zdôraznila, že právna úprava prechádzajúceho Zákonníka práce účinného od 1.1.1966 do\n31.12.1988 nebola v zásade rovnaká ako v súčasnosti platný a účinný Zákonník práce, keď dala do\npozornosti, že § 79 Zákonníka práce obmedzuje nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia\npracovného pomeru na obdobie najviac 36 mesiacov. Nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia\npracovného pomeru jej patril v súlade s § 79 ods. 1 a ods. 2 Zákonníka práce konkrétne od 1.4.2014\ndo 31.3.2017 a o tomto sa rozhodovalo v inom konaní, pričom po 31.3.2017 jej žiadne nároky z\nneplatného skončenia pracovného pomeru neprislúchali a tieto si ani nikdy neuplatnila. Argumentovala,\nže rozhodnutie R 44/1984 reflektuje právnu úpravu účinnú v čase od 1.1.1966 do 31.12.1988, podľa\nktorej bolo možné priznať náhradu mzdy za celé obdobie odo dňa oznámenia pracovníka, že trvá na\nďalšom zamestnávaní až do umožnenia pokračovania v práci, dokonca až do času, keď dôjde k platnému\nskončeniu pracovného pomeru, t. j. bez akéhokoľvek časového obmedzenia a preto nemohla nastať\nsituácia na vznik nároku na náhradu mzdy podľa § 130 Zákonníka práce účinného od 1.1.1966 do\n31.12.1988. Toto však nie je prípad súčasnej právnej úpravy účinnej od 1.9.2013, ktorá sa má aplikovať\nna daný skutkový stav. Pokiaľ sa na rozhodnutie\nR 44/1984 odvolávali aj iné všeobecné súdy v rozhodnutiach uvádzaných žalovanou, vychádzali z iných\nskutkových okolností a z uvedeného dôvodu mala za to, že je potrebné brať na zreteľ fakt, že zo žiadneho\nz týchto rozhodnutí nevyplynul záver, že by pri jej skutkových okolnostiach v čase účinnosti súčasnej\nprávnej úpravy (účinnej od 1.9.2013) nemohla mať nárok na náhradu mzdy za prekážky v práci na\nstrane zamestnávateľa, keď prekážka v práci na strane žalovanej v podobe organizačnej zmeny účinnej\nod 1.10.2017 nastala objektívne v čase, keď jej už žiadne nároky z neplatného skončenia pracovného\npomeru neprislúchali.\n14. Bola názoru, že vzhľadom na právnu úpravu a socialistický režim, za ktorého k predmetnému\njudikovanému názoru dospeli vtedajšie najvyššie súdne autority napriek tomu, že predmetom sporov\nvôbec nebola žaloba o zaplatenie náhrady mzdy z titulu prekážky v práci na strane zamestnávateľa,\nkedy bolo pracovať nie možnosťou, ale povinnosťou občanov a kedy zrušenie pracovného miesta\nzamestnanca bolo skôr výnimočnosťou ako pravidlom, bolo by vhodnejšie posúdiť právne vzťahy s\nohľadom na odlišnú právnu úpravu (iné spoločenské zriadenie) a vyvodiť závery s ohľadom na zásadnú\nzmenu vnímania aj v oblasti pracovnoprávnej po roku 1989, pričom v tejto súvislosti poukázala aj\nna obdobné právne závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/157/2010.\nVzhľadom na uvedené mala za to, že judikatúra k výkladu ustanovení predchádzajúceho Zákonníka\npráce, vrátane tej, ktorá platila od 1.10.1966 do 31.12.1989, t. j. pred rokom 1989 (vrátane\nR 10/1969 a R 44/1984) je okrem vyššie uvedených dôvodov nepoužiteľná aj podľa právneho názoru\nNajvyššieho súdu SR, čoho dôsledkom je nesprávne právne posúdenie veci zo strany súdu prvej\ninštancie. V nadväznosti na závery súdov týkajúce sa prezentovanej skutočnosti, že nároky z neplatného\nskončenia pracovného pomeru sú komplexne upravené v § 79 Zákonníka práce, v dôsledku čoho nemá\nbyť možné uplatňovanie § 142 ods. 3 Zákonníka práce, poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ\n\nv spojených veciach QH v Varchoven kasacionen sad na Republika Balgarija, C-762/18 a CV v Iccrea\nBanca SpA, C-37/19, zo dňa 25.6.2020. Mala za to, že pri realizácii judikatúry Súdneho dvora EÚ v\npodmienkach slovenského vnútroštátneho práva by jednoznačne došlo k stavu, že po rozhodnutí súdu\nprvej inštancie o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, by sa spätne (t. j. v čase trvania\nsúdneho sporu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru) aplikovali ustanovenia pracovnej\nzmluvy, Zákonníka práce a príslušnej kolektívnej zmluvy, upravujúce nárok zamestnanca na dovolenku\na preto záver súdu prvej inštancie o tom, že dôvodom neprideľovania práce žalobkyni bol trvajúci súdny\nspor a nie organizačná zmena účinná od 1.10.2017, a z toho plynúca nemožnosť aplikovať § 142 ods.\n3 Zákonníka práce, je nesprávna a v priamom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Dôvodila, že\nprávne názory konštatujúce komplexnosť úpravy nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru\nlen v § 79 Zákonníka práce, a to na základe judikátov z minulého storočia, keď právna úprava bola\nzásadne iná, sú dávno prekonané a v súčasnosti už neobstoja.\n15. Dodala, že právny názor súdu prvej inštancie, že ak zamestnávateľ neumožní zamestnancovi\npokračovať v práci až po dni právoplatnosti takéhoto rozhodnutia (o určení neplatnosti skončenia\npracovného pomeru), vznikajú zamestnancovi za dobu od právoplatnosti rozhodnutia nároky na náhradu\nmzdy v zmysle ustanovenia § 142 ods. 3 Zákonníka práce, nevyplýva zo žiadneho znenia ustanovenia\nZákonníka práce, a preto ide o svojvoľnú interpretáciu. Bola názoru, že fakt, že súdne konanie o\nurčitej právnej skutočnosti nebolo právoplatne skončené, nemá a ani nemôže mať nič spoločné s\nhmotnoprávnymi nárokmi zamestnanca, ktoré zamestnancovi vznikli za čas trvania pracovného pomeru,\na to na základe konkrétnych hmotnoprávnych ustanovení Zákonníka práce, ktoré ukladajú povinnosti\nzamestnávateľa, či už podľa § 79 Zákonníka práce alebo podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce a sú\nuplatňované v iných samostatných súdnych konaniach, teda v iných než v akom prebieha konanie o\npredbežnej otázke. Vyriešením predbežnej otázky, a teda určením zo strany súdu prvej inštancie, že\nvýpoveď daná žalobkyni bola neplatná, je daná možnosť posudzovať za čas trvania pracovného pomeru\nžalobkyne k žalovanej príslušné ustanovenia Zákonníka práce a hmotnoprávne nároky, ktoré z neho\njednoznačne vyplývajú. „Obdobie trvania súdneho sporu“, resp. obdobie konania o určitej predbežnej\notázke neznamená, že nevznikli, resp. by nemohli vzniknúť (podľa hmotnoprávnej úpravy obsiahnutej\nv Zákonníku práce) za čas trvania pracovného pomeru určité peňažné nároky, ktoré vznikli na základe\nobjektívnych a preukázaných skutočností spôsobom predpokladaným Zákonníkom práce. Rovnako sa\nto týka aj iných nárokov vyplývajúcich z iných právnych predpisov upravujúcich hmotnoprávne nároky,\nktoré sú spojené s trvaním pracovného pomeru. Konkretizovala, že nárok na náhradu mzdy podľa\n§ 79 Zákonníka práce jej vznikol objektívne od 1.4.2014 a zanikol 31.3.2017 a preto nebol vôbec\npredmetom tohto súdneho konania; nárok na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce vznikol\nz dôvodu prijatia organizačnej zmeny účinnej od 1.10.2017, ktorá spôsobila nemožnosť výkonu práce\npodľa pracovnej zmluvy a následne jej nadbytočnosť a tento nárok zanikol dňa 26.8.2019, keď sa skončil\npracovný pomer, a to na základe platnej dohody o skončení pracovného pomeru. Ďalej argumentovala,\nže § 142 ods. 3 Zákonníka práce neviaže nárok na náhradu mzdy podľa toho, či a kedy rozhodnutie súdu\nprvej inštancie nadobudne právoplatnosť a ani § 79 či iné ustanovenia Zákonníka práce nevylučujú,\naby po 36 mesiacoch, t. j. po období, s ktorým je výlučne spojený výslovne nárok na náhradu mzdy\nz titulu neplatného skončenia pracovného pomeru, nemohla u zamestnávateľa neskôr nastať právna\nskutočnosť, s ktorou je spojený nárok zamestnanca na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka\npráce. Namietala, že sa súd prvej inštancie obmedzil v odôvodnení napadnutého rozsudku na citáciu a\ninterpretáciu pracovnoprávnej judikatúry, ktorú Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/157/2010 vo\nvzťahu k nárokom z neplatného skončenia pracovného pomeru považoval za nepoužiteľnú, namiesto\ntoho aby uviedol, ktoré konkrétne ustanovenie platného Zákonníka práce vylučujú uplatnený nárok na\nnáhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce.\n16. Uviedla, že nebolo sporné, že organizačnú zmenu prijala žalovaná ako zamestnávateľ, čím zanikla\nna jednej strane objektívne možnosť žalobkyne po 30.9.2017 pokračovať v práci podľa pôvodnej\npracovnej zmluvy a na strane druhej možnosť žalovanej prideľovať jej prácu podľa pôvodnej pracovnej\nzmluvy, a to všetko v situácii, že pracovný pomer medzi žalovanou a žalobkyňou zo zákona trval od\n1.4.1992 do 26.8.2019 a to bez akéhokoľvek prerušenia a v situácii, keď pre túto organizačnú zmenu\n(účinnú od 1.10.2017) sa pracovný pomer medzi žalovanou a žalobkyňou aj skončil pre nadbytočnosť.\nVzhľadom na uvedené bola názoru, že súd prvej inštancie v odseku 28 napadnutého rozsudku dospel\nna základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadom prekážok v práci, čoho\nvýsledkom je nesprávne právne posúdenie žalobného návrhu na zaplatenie náhrady mzdy. Dôvodila,\nže prekážkou v práci je organizačná zmena účinná od 1.10.2017, ktorá nastala počas trvania jej\n\npracovného pomeru a ktorá žalovanej znemožnila to, aby žalobkyni vôbec umožnila pokračovať v\npráci a súčasne spôsobila po 30.9.2017 objektívnu nemožnosť žalobkyne pokračovať v práci. Účinky\nskončenia pracovného pomeru, teda netrvania pracovného pomeru aj v čase od 1.10.2017 z dôvodu\nvýpovede danej žalovanou žalobkyni v roku 2013 nikdy objektívne nenastali, čo je spôsobené v\npracovnoprávnych vzťahoch práve špecifickou právnou úpravou obsiahnutou v § 79 ods. 1 Zákonníka\npráce. Deň nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o určení neplatnosti skončenia\npracovného pomeru neovplyvnil zákonom určenú právnu skutočnosť, že pracovný pomer po celý čas k\nzamestnávateľovi trval od samotného počiatku bez akéhokoľvek prerušenia, čo podčiarkuje\n§ 79 ods. 1 Zákonníka práce tým, že pracovný pomer zamestnanca k zamestnávateľovi trvá naďalej\npotom, čo zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní.\n17. Podporne poukázala na dôvody neplatnosti výpovede danej jej žalovanou, uvedené v rozsudku súdu\nprvej inštancie č. k. 4Cpr/11/2013-477, zo dňa 28.4.2017 s tým, že je zrejmé, že daná výpoveď bola\nneplatná podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce a § 39 Občianskeho zákonníka a objektívne nebola spôsobilá\nvyvolať absolútne žiadne právne účinky smerujúce ku skončeniu pracovného pomeru, preto jej pracovný\npomer trval naďalej a to aj k 1.10.2017, kedy objektívne nastali, resp. vznikli jej ďalšie hmotnoprávne\nnároky v súlade s § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Predmetný právoplatný rozsudok súdu prvej inštancie\ntak nemal na pracovný pomer u žalovanej žiadne konštitutívne právne účinky, ale len deklaratórne\ndôsledky, keď iba potvrdzoval absolútnu neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Nesúhlasila preto so\nzáverom súdu prvej inštancie, že dôvodom neprideľovania práce zo strany žalovanej nebola organizačná\nzmena, ale rozviazanie pracovného pomeru a následný spor o neplatnosť jeho skončenia a doplnila, že\nnáhrada za neprideľovanie práce je náhradou podľa § 79 Zákonníka práce, ktorá bola predmetom iného\nkonania a ktorá patrila za obdobie od 1.4.2014 do 31.3.2017.\n18. Namietala tiež právny záver súdu prvej inštancie, že absentuje vecná súvislosť medzi organizačnou\nzmenou od 1.10.2017 a faktickým nevykonávaním práce žalobkyňou (odsek 29 napadnutého rozsudku).\nZa nepravdivý a zo žiadneho dôkazu nevyplývajúci označila záver súdu prvej inštancie, že sama uviedla,\nže sa o organizačnej zmene dozvedela až po právoplatnom skončení súdneho sporu o neplatnosť\nvýpovede na stretnutí so žalovanou. Uviedla, že táto skutočnosť jej bola známa už od novembra 2017,\nnakoľko vyplynula zo záverov, ktoré boli obsahom zverejnených zápisníc z Dozornej rady Sociálnej\npoisťovne spolu s prílohami, ktoré boli vždy k dispozícii na internetovej stránke žalovanej U.:/..J..J.-S.R.. Za situácie, že k 1.10.2017 bolo zrušené jej pracovné miesto a následne bol vytvorený iný odbor\nna inej sekcii považovala súvis medzi nemožnosťou vykonávať prácu podľa pôvodnej pracovnej zmluvy\na organizačnou zmenou od 1.10.2017 za jednoznačný. Úvahu súdu prvej inštancie, že organizačnou\nzmenou účinnou od 1.10.2017 nebol založený dôvod, pre ktorý nemohla vykonávať prácu, označila\nza absolútne nesprávny skutkový záver, nemajúci oporu vo vykonanom dokazovaní, čoho dôsledkom\nje následne nesprávne právne posúdenie nároku na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka\npráce. Organizačná zmena účinná od 1.10.2017 objektívne spôsobila nemožnosť vykonávať prácu\npodľa pôvodnej pracovnej zmluvy. Obdobie od účinnosti organizačnej zmeny do skončenia pracovného\npomeru so zamestnancom alebo do uzavretia dohody o zmene obsahu pracovnej zmluvy s novým\npracovným zaradením je obdobím, za ktoré patrí náhrada mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce\npre inú prekážku v práci na strane zamestnávateľa, ktorou je ním prijatá organizačná zmena. Ak súd\nprvej inštancie nezistil súvis medzi organizačnou zmenou u žalovanej v podobe zrušenia pracovného\nmiesta a objektívnou nemožnosťou vykonávania a prideľovania práce podľa pracovnej zmluvy v období\nod 1.10.2017 v dôsledku organizačnej zmeny, s ktorou je, keďže ide o inú prekážku v práci na strane\nzamestnávateľa, spojený nárok na náhradu mzdy, ktorý je predmetom konania, ide o nesprávne právne\nposúdenie veci.\n19. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie\npotvrdiť. Mala za to, že žalobkyňa v odvolaní neuvádza nič nové, čo by neuvádzala už v konaní pred\nsúdom prvej inštancie. Svoj nárok odvodila od organizačnej zmeny, ktorá bola u žalovanej účinná v čase,\nkeď bol nastolený stav právnej neistoty, teda v čase, keď prebiehal súdny spor o určenie neplatnosti\nskončenia pracovného pomeru žalobkyne výpoveďou zo dňa 26.6.2013, v dôsledku čoho jej nebola\nprideľovaná práca. Predmetná organizačná zmena teda na neprideľovaní práce žalobkyni nič nezmenila.\nArgumentovala, že nie je podstatné, či bola žalobkyňa presvedčená, že skončenie jej pracovného\npomeru bolo neplatné a jej pracovný pomer naďalej trval, podstatné je, že v rozhodujúcom čase existoval\nstav právnej neistoty v dôsledku prebiehajúceho sporu a až právoplatným rozhodnutím príslušného\nsúdu prvej inštancie mohol byť tento stav odstránený, k čomu došlo až dňa 25.7.2019, teda do\n\nprávoplatnosti rozhodnutia platil stav, ktorým sa skončenie pracovného pomeru žalobkyne považovalo\nza platné. Pri neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa jedná o relatívnu neplatnosť právneho\núkonu, kedy relatívne neplatný právny úkon spôsobuje následky, akoby bol platný, ak nebol zbavený\npredmetných následkov. Pokiaľ by tomu tak nebolo, nebolo by možné sa ani domáhať neplatnosti\nskončenia pracovného pomeru, keď poukázala aj na rozhodnutie R 40/1969, podľa ktorého ak sa žaloba\no neplatnosť rozviazania pracovného pomeru nepodala včas, pracovný pomer sa skončil na základe\njednostranného zrušovacieho prejavu, aj keď to bol neplatný právny úkon. Dodala, že organizačná\nzmena nastala v čase prebiehajúceho súdneho sporu o určenie neplatnosti skončenia pracovného\npomeru, teda v čase, keď sa pracovný pomer žalobkyne považoval za skončený a práca sa neprideľovala\nvýlučne v príčinnej súvislosti so skončením tohto pracovného pomeru, pričom dôvod neprideľovania\npráce odpadol až právoplatnosťou rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, pričom\ntento dôvod sa nemohol nijakým spôsobom spätne meniť. Vždy zostal rovnaký dôvod neprideľovania\npráce bez ohľadu na skutočnosť, že rozsudkom súdu prvej inštancie bolo určené, že pracovný pomer\ntrval, teda bol nahradený právny stav; skutkový stav zostal nezmenený a ani ho nie je možné zmeniť,\nvzhľadom na čo nie je možné zmeniť ani príčinnú súvislosť neprideľovania práce žalobkyni. Uviedla, že\nnie je podstatné, ako žalobkyňa kvalifikuje svoj nárok na náhradu mzdy, a teda že žiada o náhradu mzdy\nz dôvodu prekážok v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, nakoľko z\npreukázaného skutkového stavu jednoznačne vyplynulo, že nárok, ktorého sa žalobou domáha, nemôže\nbyť iný nárok na náhradu mzdy, ale len nárok uplatňovaný podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, nakoľko k\nskutkovo žiadnym prekážkam v práci na strane žalovanej vo vzťahu k žalobkyni nedošlo. Poznamenala,\nže obmedzenie nároku na náhradu mzdy na 36 mesiacov (§ 79 ods. 2 Zákonníka práce) žiadnym\nspôsobom neovplyvňuje príčiny vzniku tohto nároku, je to len obmedzenie dĺžky trvania, resp. výšky\nnároku na náhradu mzdy.\n20. Nestotožnila sa s tvrdeniami žalobkyne, v ktorých vytýkala súdu prvej inštancie aplikáciu súdnej\npraxe spred roku 1989 a uviedla, že tieto tvrdenia žalobkyne sú neobjektívne a účelové. Uviedla, že aj\nuznesenie Najvyššieho SR sp. zn. 6Cdo/157/2010 vo vzťahu k tomuto konaniu je vytrhnuté z kontextu\nnakoľko sa vzťahovalo na konkrétny spor, v ktorom sa prejednával nárok na náhradu mzdy z titulu\nnároku na náhradu mzdy pre neplatné skončenie pracovného pomeru podľa § 79 ods. 2 Zákonníka\npráce, nie z titulu nároku na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Bola názoru, že\npredmetné uznesenie nie je možné všeobecne aplikovať na tento súdny spor, nakoľko sa jedná o úplne\nodlišný skutkový ako aj právny základ. Zdôraznila, že jedinou skutkovou okolnosťou neprideľovania\npráce žalobkyni bolo v predmetnom prípade vždy len skončenie pracovného pomeru žalobkyne, čo v\npodstate v konaní ani nebolo sporné. Nárok žalobkyne uplatňovaný touto žalobou ako nárok podľa § 142\nods. 3 Zákonníka práce navyše nevznikol neskôr ako vznikol nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ods.\n2 Zákonníka práce ako tvrdila žalobkyňa; ak by skutočne vznikol, stalo by sa tak počas trvania nárokov\nz neplatného skončenia pracovného pomeru podľa § 79 Zákonníka práce, pričom na túto skutočnosť a\nvznik nároku podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemá žiadny vplyv skutočnosť, že nárok na náhradu\nmzdy je obmedzený na 36 mesiacov, ale má na neho vplyv skutočnosť, že k organizačnej zmene\ndošlo práve v dobe trvania sporu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, teda v čase,\nkeď prebiehal spor, keď bolo objektívne možné uplatňovať len nároky z titulu neplatného skončenia\npracovného pomeru, keďže skutkový stav nie je možné spätne zmeniť. Vzhľadom na skutkové okolnosti\nteda nikdy nevzniklo právo na uplatňovanie nároku na náhradu mzdy z dôvodu prekážok v práci na\nstrane žalovanej.\n21. Stotožnila sa so závermi súdu prvej inštancie, že pokiaľ by bola žalobkyňa (vzhľadom na určenie\nneplatnosti skončenia pracovného pomeru) nielen právne, ale aj skutkovo vo výkone práce, rovnako\nako všetci zvyšní zamestnanci, ktorých sa týkala predmetná organizačná zmena, prešla by spolu s\nútvarom, na ktorom pôvodne pracovala, na iné miesto v rámci organizačnej štruktúry žalovanej, nakoľko\nsa v podstate nemenil účel a pracovná náplň predmetného útvaru, len jeho organizačné zaradenie.\nObjektívne a fakticky by sa teda ani nemohlo jednať o zánik možnosti žalovanej prideľovať žalobkyni\nprácu v súvislosti s predmetnou organizačnou zmenou, pokiaľ by teda sama žalobkyňa s preradením\nna iný útvar nesúhlasila, k čomu nedošlo, keďže z dôvodu, že prácu nevykonávala, takýto nesúhlas ani\nnevyslovila. Uvedenú skutočnosť potvrdzovalo aj to, že po rozhodnutí o určení neplatnosti skončenia\npracovného pomeru žalobkyni umožnila nastúpiť na pracovnú pozíciu na premiestnenom organizačnom\nútvare, čo však nevyužila a ukončila dohodou pracovný pomer. Dodala, že ak žalobkyňa o organizačnej\nzmene vedela, je otázne, prečo si svoje práva na náhradu mzdy z titulu prekážok v práci neuplatňovala\nuž v čase, kedy prekážka mala vzniknúť a konanie žalobkyne označila za účelové, s cieľom získať\n\npotencionálny majetkový prospech, napriek skutočnosti, že z titulu náhrady mzdy z neplatne skončeného\npracovného pomeru jej vyplatila 32.981,66 eura v roku 2021 a úroky z omeškania vo výške 13.922,76\neura v roku 2022. Mala za to, že uvedené skutočnosti potvrdzuje aj rozsudok súdu prvej inštancie č. k.\n62Cpr/1/2021-188 v úplne rovnakej skutkovej aj právnej veci, v ktorej je žalobkyňou kolegyňa žalobkyne\na v ktorej súd prvej inštancie zamietol žalobu a uviedol, že neexistovala žiadna vecná súvislosť medzi\nprijatím organizačnej zmeny u žalovanej a faktickým nevykonávaním práce žalobkyňou a tiež poukázal\nna to, že žalobkyňa si účelovo prispôsobila § 79 ods. 1 Zákonníka práce.\n22. Ďalej uviedla, že rozhodovaním o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa nemohla\nposudzovať predbežná otázka vo vzťahu k neskoršiemu rozhodovaniu o nároku na náhradu mzdy z\ndôvodu prekážok v práci na strane zamestnávateľa. V predmetnom prípade práca nebola žalobkyni\nprideľovaná výlučne z dôvodu skončenia pracovného pomeru sústavne až do právoplatnosti rozhodnutia\no skončení pracovného pomeru a to bez ohľadu na skutočnosť, k akým skutkovým okolnostiam na strane\nžalovanej v priebehu sporu došlo. Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ na ktoré žalobkyňa poukazovala\npovažovala za právne irelevantné, ktoré nie je možné aplikovať na prejednávanú vec z dôvodu úplne\niného skutkového a právneho stavu veci, keďže pojednáva o úplne rozdielnych nárokoch zamestnanca.\nBola názoru, že v prejednávanej veci bolo podstatné posúdiť, z akého dôvodu nebola žalobkyni\nprideľovaná práca, keď bolo jednoznačne preukázané, že to bolo z dôvodu skončenia pracovného\npomeru a rozhodovania o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, teda až do právoplatného\nrozhodnutia pretrvával stav právnej neistoty, počas ktorého nebolo podstatné, či dochádzalo k ďalším\nskutkovým okolnostiam v podmienkach žalovanej, rovnako ako bolo nepodstatné, či bolo rozhodnuté o\nneplatnosti skončenia pracovného pomeru, alebo by bolo rozhodnuté inak. Bola názoru, že súd prvej\ninštancie uvedené v konaní riadne preskúmal a posúdil, pričom svoje závery v podstatných právnych\nargumentoch, na základe ktorých rozhodol vo veci, aj patrične odôvodnil, pričom sa stotožnila aj so\nzávermi súdu prvej inštancie v odseku 29 napadnutého rozsudku, že dôvodom zamietnutia žaloby\nbola neexistencia príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou a neprideľovaním práce žalobkyni z\ndôvodu existencie stavu právnej neistoty.\n23. Poukázala na nález Ústavného súdu SR zo dňa 31.8.2017, sp. zn. I. ÚS 155/2017 k interpretácii\nzákonných ustanovení s ohľadom na ich účel a zmysel a dodala, že pokiaľ by sa postupovalo podľa\nvýkladu žalobkyne, tak by bolo vyhovené jej nároku, ktorým požaduje náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3\nZákonníka práce a to bez akéhokoľvek objektívneho zohľadnenia preukázaného skutkového stavu veci,\nvzájomných súvislostí medzi nárokom na náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného\npomeru a uplatňovaného nároku na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce a skutkového\nstavu veci, právnej neistoty v predmetnom prípade v rozhodujúcom čase a predovšetkým opomenutím\nvyhodnotenia príčinnej súvislosti medzi nárokom žalobkyne a organizačnou zmenou, v dôsledku ktorej\nnáhradu mzdy uplatňuje, jednalo by sa jednoznačne len o formalistický postup súdu prvej inštancie,\nktorý by viedol k zjavnej nespravodlivosti a nezákonnému rozhodnutiu. K vyjadreniu pripojila aj rozsudok\nOkresného súdu Bratislava III č. k. 62Cpr/1/2021-188, zo dňa 19.4.2022 v obdobnej veci.\n24. Žalobkyňa v odvolacej replike uviedla, že žalobu o náhradu mzdy v prejednávanej veci podávala v\nčase, keď už žiadna „právna neistota“ (tvrdená žalovanou) neexistovala. Jej pracovný pomer u žalovanej\nnesporne trval k 1.10.2017 a to zo zákona, bez ohľadu na polemiku o absolútnej alebo relatívnej\nneplatnosti výpovede, pretože v dôsledku organizačnej zmeny prijatej žalovanou vnikla prekážka v\npráci na strane žalovanej z dôvodu zrušenia odboru, na ktorom bola zaradená, v dôsledku ktorej sa\nnepochybne skončil pracovný pomer k 26.8.2019, preto vznikla žalovanej povinnosť zaplatiť náhradu\nmzdy v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Doplnila, že ak by aj žalobu podala pred nadobudnutím\nprávoplatnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 4Cpr/11/2013-477, zo dňa 28.4.2017, súdne\nkonanie v prejednávanej veci by bolo vyhodnotené ako konanie o predbežnej otázke a bolo rovnako\nprerušené ako konanie vedené pod sp. zn. 44Cpr/9/2017. Dala do pozornosti, že „právna neistota“\ntvrdená žalovanou vo vzťahu k určeniu neplatnosti výpovede z pracovného pomeru nie je ničím iným,\nako len predbežnou otázkou v konaní o nároku na náhradu mzdy z titulu prekážok v práci na strane\nzamestnávateľa, ktoré objektívne vznikli v dôsledku prijatej organizačnej zmeny s hmotnoprávnou\npovinnosťou žalovanej zaplatiť žalobkyni z tohto dôvodu náhradu mzdy, rovnako ako aj bola predbežnou\notázkou v konaní o nároku na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru, ktorá\nvznikla od 1.4.2014 a zanikla 31.3.2017, a to rovnako za čas trvania pracovného pomeru. Rozdiel je len\nv tom, že v čase podania tejto žaloby v tomto konaní táto predbežná otázka už neexistovala, pretože\nbola právoplatne vyriešená. Vyriešením predbežnej otázky, t. j. určením, že výpoveď daná žalobkyni\n\nje neplatná, je opodstatnené uplatňovať za čas trvania pracovného pomeru príslušné ustanovenia\nZákonníka práce a hmotnoprávne nároky, ktoré z neho jednoznačne vyplývajú, ak nastali objektívne\nskutočnosti, ktoré zakladajú ich dôvodnosť.\n25. Na margo argumentácie žalovanej uviedla, že je vecou jej rozhodnutia, kedy a či si uplatní peňažný\nnárok z pracovného pomeru, nakoľko nárok na náhradu mzdy sa rovnako premlčí ako akýkoľvek\niný peňažný dlh v rámci trojročnej premlčacej lehoty a ani žalobu o zaplatenie náhrady mzdy z\ntitulu neplatného skončenia pracovného pomeru, ktorá vznikla za obdobie od 1.4.2014 do 31.3.2017\nnepodávala v čase keď tento nárok vznikol, ale takmer s trojročným oneskorením. K sumám ktoré\njej žalovaná vyplatila a k jej argumentácii o účelovosti žaloby poznamenala, že predmetné sumy\npredstavovali jej zákonný nárok, ktorý si musela od žalovanej vymáhať takmer deväť rokov. Poukázala\nna okolnosti výpovede, ktorá bola daná jej a kolegyni D.. R. a dodala, že náhrada mzdy za neplatné\nskončenie pracovného pomeru nevznikla ich zavinením a aj jej výška je len výsledkom konania a\nprístupu žalovanej. Vo vzťahu k žalovanou tvrdenej jednoznačnej súdnej praxi uviedla, že ani jedno\nz predložených rozhodnutí neriešilo ani náznakom zhodnú skutkovú situáciu (čo zdôraznila aj pri\nžalovanou označenom rozhodnutí R 40/1969), pričom poukázala na to, že v odvolaní detailne odôvodnila\nnepoužiteľnosť tejto judikatúry z minulého storočia na súčasné pracovnoprávne vzťahy vzhľadom na\nzásadnú rozdielnosť právnej úpravy.\n26. Tvrdenie žalovanej, odvolávajúcej sa na odôvodnenie napadnutého rozsudku, že pokiaľ by bola\nvo výkone práce, tak by rovnako ako ostatní zamestnanci dotknutí organizačnou zmenou, prešla na\niné miesto v rámci organizačnej štruktúry, nakoľko sa v podstate nemenil účel a pracovná náplň\npredmetného útvaru, len jeho organizačné zaradenie, považovala za účelovú obranu, ktorá nemá ani\npravdivý a ani zákonný základ. V tejto súvislosti zdôraznila, že zamestnanec môže pre zamestnávateľa\nvykonávať len prácu podľa zaradenia presne dohodnutého v pracovnej zmluve; ak sa takéto pracovné\nmiesto zruší, výkon práce v inom pracovnom zaradení (napr. aj z dôvodu zmeny organizačnej štruktúry),\na to aj na pracovnom mieste majúcom rovnaký názov, je možný len na základe dohody o zmene obsahu\npracovnej zmluvy. Konkrétne v prípade organizačnej zmeny z 1.10.2017 by dotknutým zamestnancom\nžalovaná bez dohody o zmene obsahu pracovnej zmluvy nemohla prideľovať prácu a vznikla by u nich\nprekážka v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Ak by zamestnanec\nponúknutú prácu na inom pracovnom zaradení neprijal, resp. odmietol, na čo má plné právo, vznikol by\npre zamestnávateľa výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce s tým, že obdobie od\núčinnosti organizačnej zmeny do skončenia pracovného pomeru so zamestnancom alebo do uzavretia\ndohody o zmene obsahu pracovnej zmluvy s novým pracovným zaradením je obdobím, za ktoré patrí\nnáhrada mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce pre inú prekážku v práci na strane zamestnávateľa.\n27. Namietala, že rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 62Cpr/l/2021-188, zo dňa 19.4.2022,\nna ktorý poukazovala žalovaná, nie je právoplatný, nakoľko voči nemu žalobkyňa podala odvolanie,\npreto ani nevzhliadla dôvod reagovať na výňatky žalovanej z daného rozsudku. Vo vzťahu k judikatúre\nk výkladu ustanovení predchádzajúceho Zákonníka práce, vrátane tej, ktorá platila od 1.10.1966 do\n31.12.1989, t. j. pred rokom 1989 (vrátane R 10/1969 a R 44/1984), zotrvala na svojich vyjadreniach\nuvedených v odvolaní. K tvrdeniam žalovanej vo vzťahu k rozhodnutiu Súdneho dvora EÚ uviedla,\nže nikdy nežiadala, aby predmetné rozhodnutie bolo v tomto konaní priamo aplikované, len ho dala\ndo pozornosti na preukázanie, že tvrdenia, že nie je možné v čase „právnej neistoty“ (konania o\npredbežnej otázke) aplikovať všeobecné ustanovenia Zákonníka práce, sú práve judikatúrou takéhoto\ndruhu dávno prekonané. V súvislosti s poukazom žalovanej na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.\nÚS 155/2017 zdôraznila, že jedným z ústavnoprávnych princípov je aj princíp právneho štátu a aby\nrozhodnutia orgánov verejnej moci neboli svojvoľné, ale zákonné a aby interpretovali na preukázaný\nskutkový stav (fakty, ktoré sú preukázané konkrétnymi dôkazmi) ustanovenia predpokladané právnou\nnormou (zákonom). Ak pre organizačnú zmenu účinnú od 1.10.2017, ktorá spôsobila zánik pracovného\nmiesta podľa platnej pracovnej zmluvy, vzniknutú za čas trvania pracovného pomeru, bol skončený\nzákonným spôsobom pracovný pomer pre nadbytočnosť, a to na základe konkrétneho ustanovenia\nZákonníka práce, je táto organizačná zmena do času skončenia pracovného pomeru na základe iného\nustanovenia Zákonníka práce, pre žalovanú prekážkou v práci na strane zamestnávateľa a je s ňou\nspojený nárok zamestnanca (žalobkyne) na náhradu mzdy, ktorú je zamestnávateľ (žalovaná) povinný\nzaplatiť. Bola názoru, že v danej veci je zrejmé, a to vzhľadom na preukázaný skutkový stav, právnu\núpravu platnú v rozhodnom čase v porovnaní s tou, ktorá platila v minulosti, že jej nárok je pri zohľadnení\nvšetkých súvislostiach dôvodný a zákonný majúci oporu v konkrétnom hmotnoprávnom ustanovení,\n\nktoré bolo súdom prvej inštancie pri aplikácii práva opomenuté, resp. interpretované svojvoľne, čoho\ndôsledkom je nesprávne právne posúdenie veci, ktorému predchádzali z vykonaného dokazovania\nnesprávne skutkové zistenia. K odvolacej replike pripojila uznesenia Okresného súdu Bratislava III č. k.\n44Cpr/9/2017-44, zo dňa 13.6.2017 a č. k. 24Cpr/13/2016-15, zo dňa 18.10.2016 o prerušení konania,\nodvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 62Cpr/1/2021-188, rozhodnutie žalovanej zo dňa\n17.12.2018 a podnet D.. E. R. adresovaný žalovanej zo dňa 22.2.2021.\n28. Žalovaná v odvolacej duplike zotrvala na všetkých svojich vyjadreniach. Uviedla, že neprideľovanie\npráce žalobkyni za čas, za ktorý žiada náhradu mzdy za údajné prekážky v práci, nie je v príčinnej\nsúvislosti s organizačnou zmenou, na ktorú žalobkyňa viaže svoj nárok. Dôvodila, že bez existencie\npríčinnej súvislosti nemôže existovať dôvodnosť nároku žalobkyne, pričom mala za to, že v konaní\nbolo jednoznačne preukázané, že práca nebola žalobkyni prideľovaná výlučne z dôvodu skončenia\npracovného pomeru v roku 2013 a neexistoval žiadny iný skutkový dôvod neprideľovania práce žalobkyni\nzo strany žalovanej a už vôbec nie organizačná zmena účinná od 1.10.2017. Zdôraznila, že ak žalobkyňa\nstále vyčítala súdu akceptovanie predloženej súdnej praxe, sama nepredložila jedno rozhodnutie, ktoré\nby sa mohlo na posudzovanú vec vzťahovať a vyvracalo by žalovanou predložené rozhodnutia. Z\nuvádzaných dôvodov nárok žalobkyne považovala za nedôvodný.\n29. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1\nC. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom\nby bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani\ndôležitý verejný záujem a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 C.\ns. p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.5.2024 (§ 387 ods. 1, § 219 ods. 3 C. s. p.).\n30. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov\nnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie\ndôvody.\n31. Pretože sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,\nkonštatuje správnosť jeho dôvodov. Vo vzťahu k podstatným odvolacím tvrdeniam žalobkyne týkajúcim\nsa posúdenia prípustnosti nároku na náhradu mzdy z dôvodu prekážky v práci na strane zamestnávateľa\nza obdobie po výpovedi zamestnávateľa do právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnosti výpovede\nodvolací súd podotýka, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne\nvyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby.\n32. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie\nrozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na relevantnosť tvrdení\nstrán konania a s argumentami žalobkyne sa v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne vysporiadal,\nuviedol prečo na ne neprihliadol a v dostatočne primeranom rozsahu poukázal na všetky podstatné\nskutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia.\n33. Na margo námietky žalobkyne, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k\nnesprávnym skutkovým zisteniam, pretože nesprávne posúdil súvislosť medzi organizačnou zmenou\núčinnou od 1.10.2017 a neprideľovaním práce zo strany žalovanej odvolací súd pripomína, že riešenie\nskutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových\npoznatkov súdu v procese dokazovania.\n34. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v\nsúlade s § 191 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý\ndôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,\nčo vyšlo počas konania najavo a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z\nvykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo,\nalebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas\nkonania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide\no situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami),\n\npríp. poznatkov, ktoré vyšli v konaní najavo alebo keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu,\nčo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 až § 211 C. s. p.\n35. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorý vyplýva z ústavného princípu\nnezávislosti súdov (Čl. 46 Ústavy SR) čo znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných\ndôkazoch, z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie je vecou jeho vnútorného\npresvedčenia, jeho logického myšlienkového postupu. Predmetom odvolacieho prieskumu nie je potom\nvlastné „hodnotenie“ dôkazov súdu prvej inštancie, pretože nemožno „hodnotiť“ dôkazy „zhodnotené“,\nokrem tej procesnej situácie, kedy súdom prvej inštancie vykonané hodnotenie dôkazov je v rozpore\ns pravidlami logického myslenia alebo v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Odvolací súd preto iba\nposudzuje, či v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia hodnotenie (inak pre rozhodnutie zásadne\nvýznamných) dôkazov je alebo nie je v rozpore s pravidlami logického myslenia, a to vo väzbe\nna ďalšie dôkazné prostriedky; či informácie zachytené v tom - ktorom dôkaznom prostriedku sú\nrozdielne a súd prvej inštancie bez ďalšieho privileguje len určitý dôkaz, či určitú množinu dôkazných\nprostriedkov a ponecháva bez povšimnutia (komplexného či riadne odôvodneného hodnotenia) iný\ndôkaz, či zostávajúcu množinu dôkazných prostriedkov.\n36. Žalobkyňa namietala aj nesprávne právne posúdenie veci, pričom právne posúdenie veci je činnosť\nsúdu, spočívajúca v subsumovaní zisteného skutkového stavu pod príslušnú právnu normu, čo vedie k\nzáveru o právach a povinnostiach strán sporu. Právne posúdenie je nesprávne, ak sa súd dopustí pri\ntejto činnosti omylu, tzn. keď na správne zistený skutkový stav aplikuje nesprávny právny predpis, tiež\nvtedy, keď síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo zistených\nskutočností vyvodil nesprávne právne závery.\n37. Odvolací súd konštatuje, že žiadne pochybenie či už v hodnotení skutkového stavu, alebo v\nprávnom posúdení v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, resp. z obsahu spisu\nnezaznamenal.\n38. Je potrebné uviesť, že Zákonník práce v § 77 až § 80 upravuje práva a povinnosti účastníkov\npracovného pomeru v období pretrvávajúcej spornosti ich vzťahov v dôsledku skončenia pracovného\npomeru, ktoré urobil jeden z účastníkov pracovného pomeru a ktorého platnosť druhý účastník\nneuznáva. V tomto období panuje neistota, či sa pracovný pomer účastníkov skutočne skončil,\nalebo či bude pokračovať. Určením neplatnosti skončenia pracovného pomeru súdnym rozhodnutím\nsa tento stav neistoty odstraňuje a vzťahy účastníkov sa znovu riadia len pracovnou zmluvou a\npríslušnými pracovnoprávnymi predpismi. Uvedené ustanovenia majú povahu lex specialis, v dôsledku\nčoho sa na práva a povinnosti účastníkov pracovného pomeru v období, v ktorom sú ich vzťahy\nsporné, neaplikujú všeobecné ustanovenia Zákonníka práce <https://app.beck-online.sk/bo/documentview.seam?documentId=pj5f6mrqgayv6mzrge&refSource=text> a iných pracovnoprávnych predpisov\nnapr. o prekážkach v práci.\n39. Bez právneho významu je potom skutočnosť, že žalobu v prejednávanej veci podala žalobkyňa\nv čase, kedy už bolo právoplatne určené, že výpoveď zo strany žalovanej je neplatná. Vzťahy medzi\nzamestnancom a zamestnávateľom od podania spornej výpovede do právoplatného rozhodnutia o\nurčení neplatnosti výpovede stále podliehajú úprave § 77 až § 80 Zákonníka práce, nakoľko obdobie\n„stavu neistoty“ v dôsledku právoplatného určenia neplatnosti výpovede spätne nezaniká. Dňom\nnadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti výpovede je „obdobie neistoty“ ukončené a\nod nasledujúceho dňa zamestnanec opätovne nadobúda status zamestnanca s príslušnými právami\na povinnosťami. Tak ako správne uviedol súd prvej inštancie, až neprideľovanie práce zo strany\nzamestnávateľa v dňoch nasledujúcich po právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti výpovede môže\npredstavovať prekážku v práci na strane zamestnávateľa.\n40. V nadväznosti na odvolaciu argumentáciu žalobkyne odvolací súd dospel k záveru, že skutkové\nzistenie súdu prvej inštancie o neexistencii príčinnej súvislosti medzi neprideľovaním práce žalobkyni\na organizačnou zmenou účinnou od 1.10.2017 a naopak o existencii príčinnej súvislosti medzi\nneprideľovaním práce žalobkyni a výpoveďou zo dňa 1.7.2013 je záverom preskúmateľným a logickým.\n41. Hoci žalobkyňa poukazovala na skutočnosť, že § 142 ods. 3 Zákonníka práce neviaže nárok na\nnáhradu mzdy na právoplatnosť rozhodnutia o neplatnosti výpovede, a znenie § 79 Zákonníka práce\n\nnevylučuje, aby po 36 mesiacoch mohla byť priznaná náhrada mzdy z iného dôvodu (prekážok v\npráci) odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že Zákonník práce neukladá zamestnávateľovi povinnosť\nprideľovania práce dotknutému zamestnancovi od spornej výpovede do právoplatného rozhodnutia súdu\no určení neplatnosti skočenia pracovného pomeru.\n42. Vzhľadom na uvedené východiská, existencia organizačnej zmeny účinnej od 1.10.2017 nemôže\nzakladať prekážku v práci na strane žalovanej ako zamestnávateľa, pričom nie je podstatné, že\nzákonodarca v Zákonníku práce primeranosť náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného\npomeru zamestnávateľom limituje maximálne 36 mesiacmi odo dňa, kedy zamestnanec oznámil\nzamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, keď ide len o zákonom stanovené obmedzenie\nvýšky nároku na náhradu mzdy.\n43. Odvolací súd zároveň v súlade s argumentáciou žalovanej poukazuje aj na skutočnosť, že\nrozhodnutia na ktoré poukazovala žalobkyňa (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/157/2010,\nvrátane rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v spojených veciach QH v Varchoven kasacionen sad na\nRepublika Balgarija, C-762/18 a CV v Iccrea Banca SpA, C-37/19, zo dňa 25.6.2020) vychádzali z iného\nskutkového stavu, avšak na vyššie uvedenom právnom posúdení žalobkyňou uplatneného nároku podľa\nnázoru odvolacieho súdu nič nemení ani skutočnosť zmeny spoločenského zriadenia, ani skutočnosť, že\nzákon č. 65/1965 Zb. (predchádzajúci Zákonník práce) umožňoval priznať náhradu mzdy pri neplatnom\nskončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní\npokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.\n44. Pretože žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, ktorými\nby preukázala nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, ďalšie odvolacie námietky preto odvolací súd\nvyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť\nzmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.\n1 C. s. p. ako vo výroku vecne správne potvrdil.\n45. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v\nspojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní\nplný úspech, priznal plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\n46. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v\nlehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,\nktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1\nC. s. p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "24Cpr/29/2020", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:97d62a41-e71b-42c5-8c27-357dc7b6986d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.155.2017.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 155/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 155/2017 z 31. 8. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-08-31", "citacie_n": 273, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.155.2017.2"}, {"guid": "2759ed88-064d-4a76-ad2a-29e44e64d807:31ea7896-9943-405c-99c3-e275af4b560d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:6310201130.1", "spisova_znacka": "7Cdo/14/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/14/2018 z 27. 2. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-02-27", "citacie_n": 2787, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:6310201130.1"}, {"guid": "e65cc741-07c6-418e-871e-151ad6436c90:be4de6a3-28ab-42ce-80f1-c7d2cea08a77", "ecli": null, "spisova_znacka": "9CoPr/6/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9CoPr/6/2021 z 17. 2. 2022", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2022-02-17", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/e65cc741-07c6-418e-871e-151ad6436c90:be4de6a3-28ab-42ce-80f1-c7d2cea08a77"}, {"guid": "da0ac597-a309-4979-9e45-28730110ba8b:ab952037-0c91-46dd-a397-ad837cf26773", "ecli": null, "spisova_znacka": "14CoPr/15/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14CoPr/15/2017 z 11. 6. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-06-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/da0ac597-a309-4979-9e45-28730110ba8b:ab952037-0c91-46dd-a397-ad837cf26773"}, {"guid": "e48463e0-d4c3-4d77-8623-48a2b8260cae:5b047d10-aef3-4c9f-bd1a-a8461c7e4524", "ecli": null, "spisova_znacka": "44Cpr/9/2017", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava III sp. zn. 44Cpr/9/2017 z 31. 3. 2021", "sud": "Mestský súd Bratislava III", "datum_vydania": "2021-03-31", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/e48463e0-d4c3-4d77-8623-48a2b8260cae:5b047d10-aef3-4c9f-bd1a-a8461c7e4524"}, {"guid": "3373357c-fd33-45ec-8628-8d88f6be5ea4:652172ee-6763-44d2-b58b-9d99e4d47688", "ecli": null, "spisova_znacka": "4Cpr/11/2013", "nazov": "Rozhodnutie Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 4Cpr/11/2013 z 28. 4. 2017", "sud": "Mestský súd Bratislava I", "datum_vydania": "2017-04-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/3373357c-fd33-45ec-8628-8d88f6be5ea4:652172ee-6763-44d2-b58b-9d99e4d47688"}], "citovane_v": []}