{"guid": "275ef250-9ff9-4fe0-84ec-d3f4b0eafc7c:33b7b2c5-0166-4869-9733-8b2375d9c279", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1321206322.2", "spisova_znacka": "16Co/116/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/116/2023 z 27. 9. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. septembra 2024, sp. zn. 16Co/116/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:1321206322.2", "identifikacne_cislo": "1321206322", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Ivana Štiftová", "sudca_id": 1233, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ivana-stiftova-1233", "datum_vydania": "2024-09-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-657", "nazov": "§ 657 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-657", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-657"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-657"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/33b7b2c5-0166-4869-9733-8b2375d9c279", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1321206322.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1321206322.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1321206322.2/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n16Co/116/2023\n1321206322\n27. 09. 2024\nJUDr. Ivana Štiftová\nECLI:SK:KSBA:2024:1321206322.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov JUDr.\nRomana Majerského a Mgr. Daniely Drnákovej v spore žalobcu: L. P., M.. XX.X.XXXX, T. P. XXXX/XX, Q.,\nzastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Marián Kurhajec, s. r. o., Bajkalská 13, Bratislava, IČO: 36\n860 662, proti žalovanej: R. Q., M.. X.XX.XXXX, C. XXX/X, Q., zastúpenej: Legium s. r. o., Bukurešťská\n3, Bratislava, IČO: 36 867 870, o zaplatenie 4.920 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti\nrozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k. 9C/23/2022-98, zo dňa 13.4.2023, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku\np o t v r d z u j e.\nII. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch o náhrade trov konania (výrok II. a\nIV.) m e n í tak, že žalobcovi priznáva proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 18,68 %.\nIII. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.920 eur\ns úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 2.920 eur od 23.11.2021 do zaplatenia, všetko do troch dní\nod právoplatnosti rozsudku; žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom\nrozsahu. V časti istiny 2.000 eur konanie zastavil; v zastavujúcej časti priznal žalovanej náhradu trov\nkonania v plnom rozsahu. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie\n9.5.2022 domáhal uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť mu 4.920 eur s úrokom z omeškania 5% ročne zo\n4.920 eur od 23.11.2021 do zaplatenia a nahradiť trovy konania titulom nevrátenej pôžičky.\n2. Podaním doručeným súdu 16.3.2023 vzal žalobca žalobu v časti istiny 2.000 eur späť, keď zistil, že\nžalovaná 30.4.2021 uhradila žalobcovi uvedenú sumu tak, ako to právny zástupca žalovanej uviedol na\npojednávaní konanom 13.2.2023. Právny zástupca žalovanej s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasil.\n3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie mal\nv prejednávanej veci vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobca poskytol žalovanej viacerými\nplatbami 30.170 eur, z ktorej mu žalovaná vrátila 27.250 eur. Žalobca v konaní preukázal, že právnym\ndôvodom poskytnutia peňazí žalovanej bola pôžička, ktorú skutočnosť mal preukázanú z potvrdení\npeňažného ústavu o realizovaní peňažných transakcií medzi žalobcom a žalobkyňou (dôvod transakcie\n- pôžička). Z výpovede žalovanej nepochybne vyplynulo, že si bola vedomá povinnosti vrátiť žalobcovi\njej poskytnuté peniaze, sumu 30.170 eur. Ako uviedla na pojednávaní, sama si nebola istá, či mu ich\nvrátila všetky, alebo nie. Pokiaľ žalovaná tvrdila, že sa nejedná o pôžičku, súd prvej inštancie sa stotožnil\ns tvrdením žalobcu, že táto obrana je účelová, keď obrana žalovanej sa v priebehu konania menila. V\n\nodpore proti platobnému rozkazu tvrdila, že sa malo jednať o darovanie od žalobcu, na pojednávaní\nprávny zástupca žalovanej uviedol, že sa jednalo o príspevok a participáciu žalobcu na obchodnej\nčinnosti žalovanej, na nákup luxusného oblečenia a kabeliek, čo je však v rozpore s tým, čo uviedla\nžalovaná na pojednávaní a to, že si je vedomá toho, že je povinná žalobcovi peňažné prostriedky vrátiť a\ns tým, čo je uvedené ako poznámka k platbám, a teda, že ide o vrátenie pôžičiek. Keďže vrátenie 2.950\neur žalovanou žalobcovi v konaní preukázané nebolo, súd prvej inštancie v časti istiny 2.920 eur žalobe\npodľa § 489, § 490, § 657 Občianskeho zákonníka vyhovel.\n4. Žalobca si okrem istiny v konaní uplatnil aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania - 5 % ročne z dlžnej\nsumy 2.920 eur od 23.11.2021 do zaplatenia. Vzhľadom k tomu, že žalovaná sa s plnením peňažného\ndlhu dostala do omeškania, má žalobca právo aj na zaplatenie úrokov z omeškania 5 % z dlžnej sumy\n(nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z.) od 23.11.2021 do zaplatenia. Výzva na vrátenie peňazí zo dňa\n30.8.2021 bola žalovanej doručovaná 30.8.2021. Vo výzve žalobca žiadal žalovanú o vrátenie 4.920\neur do 7 dní od doručenia výzvy. Žalobcovi sa písomnosť vrátila ako v odbernej lehote adresátom\nneprevzatá. Pokiaľ si teda žalobca uplatnil nárok aj na zaplatenie úrokov z omeškania až od 23.11.2021,\ntento jeho nárok súd prvej inštancie za súladný s právom a žalobcovi priznal úrok z omeškania podľa §\n517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka. O trovách konania vo vyhovujúcej časti 2.920 eur\nrozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p., podľa zásady\núspechu. Žalobca bol v spore proti žalovanej v tejto časti úspešný, súd jeho žalobnému návrhu v tejto\nčasti vyhovel, preto priznal žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.\n5. Vzhľadom na to, že žalobca vzal žalobu v časti istiny 2.000 eur späť, súd prvej inštancie v súlade s §\n144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1, ods. 2 C. s. p. konanie v tejto časti zastavil. Vzhľadom k tomu, že súd prvej\ninštancie na pojednávaní konanom 13.4.2023 nerozhodol o trovách zastaveného konania, o uvedenom\nrozhodol v napadnutom rozsudku (§ 225 ods. 1 C. s. p.) podľa § 256 ods. 1 C. s. p., v ktorom je zakotvená\nzásada procesnej zodpovednosti za zavinenie konania. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom\nprocesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré\nvznikli po začatí konania. Kritérium procesného zavinenia je treba posudzovať z objektívneho hľadiska,\na to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala,\na skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené.\nAk nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý\nsa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre\nmožné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej\npožiadavke (petitu), v takomto prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku\npríčinnej súvislosti, ktorou je správanie strany sporu, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí žaloby,\nčo zodpovedá aj ustálenej judikatúre (viď R 49/1993, tiež bod 15 nálezu ÚS SR sp. zn. I. ÚS 196/09).\n6. Za osobu, ktorá zavinila zastavenie konania, je považovaný aj žalobca, ktorý zavinil zastavenie\nkonania späťvzatím žaloby. V posudzovanej veci žalobca až na základe podnetu žalovanej zistil, že\nžalovaná mu vrátila aj sumu 2.000 eur. Na uvedené žalobca reagoval podaním doručeným súdu\n16.3.2023, ktorým vzal žalobu v časti istiny 2.000 eur späť. Mal za nesporné, že sporové konanie v\ntejto právnej veci bolo zastavené voči žalovanej v časti istiny 2.000 eur v dôsledku späťvzatia žaloby.\nSpäťvzatie žaloby je dispozitívny procesný úkon, ktorý patrí výlučne žalobcovi. Žalobca ako dominus litis\n(pán v spore), ktorému svedčí právo podať žalobu v sporovej veci, túto môže na základe vlastnej úvahy\ni bez uvedenia dôvodu vziať späť. Späťvzatie žaloby ako procesnoprávny úkon je prejavom autonómnej\nvôle žalobcu s ktorým procesné normy spájajú ukončenie súdneho konania; teda je takou subjektívnou\n(zavinenou) skutočnosťou, ktorá bezprostredne vedie k zastaveniu konania. V danom prípade späťvzatie\nkonania zavinil žalobca, ktorý vzal žalobu späť v dôsledku preverenia, že žalovaná žalobcovi vrátila aj\nsumu 2.000 eur. Späťvzatie žaloby teda nebolo odôvodnené neskorším správaním žalovanej, ktorá sa\ncelkom či v relevantnom rozsahu zachovala v zmysle žalobnej požiadavky. Vzhľadom na uvedené preto\nžalovanej vznikol nárok na náhradu trov v časti zastaveného konania. Žalobca bol v konaní úspešný vo\nvýške 59,34 eura (správne má byť %), žalovaná vo výške 40,66 %. Úspech žalobcu tak v konečnom\ndôsledku je vo výške 18,68 % (59,34 % - 40,66 %). Žalobca má preto nárok na náhradu trov konania\nvo výške 18,68 %.\n7. Proti rozsudku podala žalovaná odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), písm. f) a písm. h)\nC. s. p. a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť alebo napadnutý\nrozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalovaná v podanom odvolaní\n\nuviedla, že napáda rozsudok súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu, avšak z obsahu podaného\nodvolania vyplýva, že odvolaním napáda iba vyhovujúci výrok a výroky o trovách konania. Odvolací\nsúd preto preskúmal iba tieto odvolaním napadnuté výroky. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a\nprávnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že konajúci súd nesprávne\nvyhodnotil niektoré dôkazy a na základe tohto hodnotenia dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Z\nvykonaného dokazovania je zrejmé, že medzi žalovanou a žalobcom došlo k obojstranným, respektíve\nvzájomným prevodom finančných prostriedkov. Avšak konajúci súd sa nijakým spôsobom nevyporiadal s\ntvrdeniami žalovanej, že sa nejednalo o pôžičku, ale o participáciu/účasť žalobcu na podnikaní žalovanej.\nSám žalobca v rámci svojho výsluchu na pojednávaní 13.2.2023 uviedol, tak ako je uvedené v odseku\n8 napadnutého rozsudku: „Bolo mu povedané, že sa zo strany žalovanej jedná o nejaké podnikanie,\nbližšie mu povedané nebolo, ani sa o to nezaujímal.“ Je nepochybné, že sám žalobca potvrdil, že sa\njednalo o podnikanie žalovanej, a teda vedel o ňom. Keďže žalobca pracuje v oblasti ekonomického\nporadenstva, museli mu byť známe aj negatívne javy sprevádzajúce obdobné podnikanie, ktoré je\nspojené s určitou mierou podnikateľského rizika, a ak sa podieľal na takomto podnikaní, musel do\ntoho ísť aj s vedomím, že o časť svojich peňazí v rámci podnikateľského rizika môže eventuálne prísť,\nčo sa aj v konečnom dôsledku naozaj stalo. Žalovaná uvádza k platbám, ktoré žalobca poukázal na\njej účet, a ktoré uviedol v bode I. žaloby, že pri nich nie je zrejmé z akého dôvodu boli na jej účet\npoukázané. Žalobca ich previedol bez akejkoľvek poznámky, ktorú by k tej-ktorej platbe uviedol. U týchto\nplatieb je badateľná absencia ekonomického cieľa alebo účelu pôžičky. Bezprostredný ekonomický\ncieľ, konkrétne ekonomické skutočnosti, ktoré sú motívom ľudského správania vedúceho ku vzniku\nzáväzku, nazýva teória kauzou zmluvy. Kauzou zmluvy o pôžičke je poskytnutie vecí určitého druhu\n(najmä peňazí), teda samotná pôžička. Napriek tomu, že Občiansky zákonník neuvádza povinnosť\nzmluvných strán vyjadriť v záväzkoch kauzu zmluvy, kauza býva v zmluve o pôžičke vždy vyjadrená,\npretože je imanentnou súčasťou jej podstatných náležitostí. Kauza má zásadný význam predovšetkým\nv procesnej fáze dokazovania. Ak napríklad veriteľ preukáže, že dlžníkovi poskytol peňažné prostriedky,\navšak nepreukáže z akého dôvodu (kauzy) má dlžník povinnosť peniaze vrátiť, môže byť tento záväzok\nposúdený ako darovanie a žalobný návrh veriteľa zamietnutý. Kauza zmluvy o pôžičke je dôležitá aj\npri skúmaní zmluvy podľa § 39, 39a alebo 49a Občianskeho zákonníka, t. j. či je v súlade so zákonom\na s dobrými mravmi, či nejde o úžeru, prípadne o omyl konajúcej osoby. V súdnom konaní sa od\nveriteľa, ktorý žaluje na splnenie dlhu zo zmluvy o pôžičke, vyžaduje preukázanie konsenzu veriteľa a\ndlžníka o uzavretí zmluvy o pôžičke. V kontexte vyššie uvedenej argumentácie, ku ktorej sa pripája aj\nodborná verejnosť, mala za zrejmé, že nepostačuje u žalobcu len označenie všetkých platieb, ktoré boli\nuskutočnené v prospech žalovanej ako pôžičky, ale tento musí v sporovom konaní preukázať aj kauzu\nzmluvy. To však doposiaľ neurobil. Vyššie uvedená argumentácia sa nevzťahuje na platby č. 7 a č. 8.\nŽalobca ku platbe č. 7 vo výške 7.750 eur a ku platbe č. 8 vo výške 2.490 eur uviedol do poznámky „L.\nposkytnutie pôžičky“. U týchto dvoch platieb teda možno predpokladať, že sa jednalo pravdepodobne o\nposkytnutie pôžičky. Avšak vo vzťahu k ostatným platbám, z doposiaľ predložených dôkazov nevyplýva,\nči sa nejedná napríklad o dar, a či skutočne prevedená platba bola pôžičkou, a preto je povinnosťou\nžalobcu v ďalšom priebehu sporu, aby svoje tvrdenia preukázal dôkazmi. Ako ďalšiu v poradí namietala\nžalovaná platbu č. 6 vo výške 2.330 eur. Žalobca síce v žalobe tvrdí, že táto platba bola vo výške\n2.330 eur, avšak z predloženého potvrdenia o vklade hotovosti na účet vyplýva, že žalobca síce vložil\nhotovosť v spomínanej výške, avšak suma vo výške 5 eur z toho predstavovala bankový poplatok za\nvklad hotovosti, a suma vo výške 5 eur bola žalobcovi vrátená (položka „OUT“ na potvrdení). Na účet\nžalovanej teda podľa tohto potvrdenia bola poukázaná suma len vo výške 2.320 eur a nie 2.330 eur\nako tvrdí žalobca. Žalovaná platbami prostredníctvom bankového účtu časť poskytnutých finančných\nprostriedkov žalobcovi vrátila, a to platbami spolu vo výške 27.250 eur.\n8. Namietala, že súd prvej inštancie žalobcovi nesprávne priznal úroky z omeškania, čo sa týka\ndátumu, odkedy sa žalovaná údajne nachádza v omeškaní. Podľa petitu žaloby sa žalovaná dostala do\nomeškania počnúc dňom 23.11.2021. Nie je však jasné, od akej právnej udalosti žalobca tento začiatok\nomeškania počíta. Z tohto dátumu nie sú ani predžalobné výzvy, ani výzva na vrátenie pôžičky. K tomuto\ndátumu bola len spísaná žaloba. O tej, respektíve o jej podaní na súd však žalovaná nemala odkiaľ mať\nvedomosť. O jej podaní sa žalovaná dozvedela, až keď jej bol zo súdu doručený platobný rozkaz, vrátane\nžaloby a všetkých príloh. Tento si prevzala 9.3.2022. Žalovaná si však nebola vedomá skutočnosti, že\nby bola žalobcovi dlžná nejakú sumu, a preto možno za dátum omeškania považovať deň nasledujúci\npo doručení platobného rozkazu, t. j. 10.3.2022.\n\n9. Žalovaná odvolaním napadla aj výrokovú časť rozsudku, v rámci ktorej sa nachádzajú dva výroky\ntýkajúce sa trov konania, a to konkrétne výrok II. a výrok IV. Bola názoru, že takto priznaný nárok na\nnáhradu trov konania je nesprávny, a preto by výroková časť rozsudku mala byť zrušená; konajúci súd\nnemôže v II. výroku priznať žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu,\na na druhej strane v IV. výroku v zastavujúcej časti priznať žalovanej náhradu trov konania v plnom\nrozsahu. Takéto výroky o náhrade trov konania nemajú oporu v Civilnom sporovom poriadku. Poukázala\ntiež na správne odôvodnenie rozsudku, kde súd prvej inštancie uviedol, že v § 256 C. s. p. je zakotvená\nzásada procesnej zodpovednosti za zavinenie konania. Rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie\ntejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Má za to, že súd prvej inštancie v odseku\n31 napadnutého rozsudku správne vyčíslil výšku nároku na náhradu trov konania, avšak odôvodnenie\nrozsudku nebolo správne premietnuté do výrokovej časti rozhodnutia, preto výrok II. a výrok IV. sú\nnesprávne a v rozpore so zákonom. Podľa odseku 31 napadnutého rozsudku: „Žalobca bol v konaní\núspešný vo výške 59,34 eura (správne má byť %), žalovaná vo výške 40,66 %. Úspech žalobcu tak v\nkonečnom dôsledku je vo výške 18,68 % (59,34 % - 40,66 %). Žalobca má preto nárok na náhradu trov\nkonania vo výške 18,68 %.“\n10. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že odvolanie považuje za nedôvodné a\nnapadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a dostatočne odôvodnený. Mal za to, že v\nkonaní nedošlo k vykonaniu takých dôkazov, ktoré by mohli mať za následok vyvodenie nesprávneho\nskutkového, či právneho posúdenia veci. Nesúhlasil so žalovanou, že konajúci súd sa nijakým spôsobom\nnevyporiadal s tvrdeniami žalovanej, že sa nejednalo o pôžičku, ale o participáciu/účasť žalobcu na\npodnikaní žalovanej. Žalobca s vyššie uvedeným tvrdením žalovanej absolútne nesúhlasí a poukázal\nna odsek 15 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Pokiaľ žalovaná ďalej uviedla, že k platbám, ktoré\npoukázal žalobca na jej účet, a ktoré uviedol v bode I. žaloby, že pri nich nie je zrejmé z akého dôvodu\nboli na jej účet poukázané, nakoľko ich žalobca previedol bez akejkoľvek poznámky, ktorú by k tej\nktorej platbe uviedol, dané tvrdenia žalovanej považoval za nepravdivé a bol názoru, že v predmetnom\nkonaní jednoznačne preukázal, že žalovanej poskytol viacerými platbami pôžičku vo výške 30.170 eur,\na to výpismi z účtu žalobcu. Z predmetných výpisov z účtu žalobcu vyplýva skutočnosť, že išlo o\npôžičku, nakoľko žalobca pri viacerých platbách označil predmet platby ako poskytnutie pôžičky, resp.\npôžička. Skutočnosť, že išlo zo strany žalobcu o pôžičku vyplýva aj z označenia platieb, ktorými žalovaná\npredmetnú pôžičku vracala. Poukázal na zápisnicu z pojednávania z 13.2.2023, z ktorej vyplýva, že\nžalovaná jednoznačne vedela, že má žalobcovi peňažné prostriedky vrátiť, kedy uviedla „Ja som si neni\núplne istá, či som žalobcovi všetky platby vrátila. Nevylučujem, že áno ale pripúšťam, že možno aj nie.\nNevylučujem, že tých 4.900 eur mu dlhujem, pretože boli tam nejaké storná, niečo bankou neprešlo,\nzáleží na tom, čo bude zo strany žalobcu preukázané“. Pokiaľ žalovaná ďalej namieta úroky z omeškania,\nnakoľko jej nie je jasné, od akej právnej udalosti žalobca tento začiatok omeškania počíta, nepovažoval\nza pravdivé tvrdenie žalovanej, že nemala vedomosť o podanej žalobe a o tom, že žalobcovi dlží\npredmetnú sumu. Žalobca 30.8.2021 zaslal žalovanej (mailom, ako aj poštovou zásielkou) výzvu na\nzaplatenie, v ktorej žalovanú informoval o predmetnom dlhu, taktiež v akej výške je predmetný dlh a do\nkoľkých dní je potrebné predmetný dlh žalobcovi uhradiť s tým, že pokiaľ žalovaná dlh neuhradí, žalobca\nsi prostredníctvom svojho právneho zástupcu bude dlh vymáhať súdnou cestou. Žalovaná prijatie vyššie\nuvedenej výzvy nepoprela, pričom v konaní dokonca uviedla, že nevylučuje, že jej takýto mail došiel,\navšak nečítala ho. Na základe uvedených skutočností mal za to, že jeho nárok na úrok z omeškania\nje dôvodný.\n11. Žalovaná v odvolacej replike uviedla, že žalobca mylne interpretuje argumentáciu, ktorú žalovaná\nuviedla v odpore voči platobnému rozkazu. Žalovaná netvrdila, že sa pri prevodoch finančných\nprostriedkov z bankového účtu žalobcu na bankový účet žalovanej jedná o dar. Žalovaná v odpore\nuvádza, že predmetné prevody finančných prostriedkov bez uvedenia ich ekonomického účelu pri\njednotlivých platbách nemožno považovať automaticky za pôžičku. Kľudne sa mohlo jednať o iný\nprávny úkon, napríklad dar, alebo podobne. Žalovaná však nikdy netvrdila, že sa jedná o dar. Jej\nargumentácia bola počas celého sporového konania rovnaká, jednalo sa o participáciu žalobcu na\npodnikaní, respektíve obchodných aktivitách žalovanej, o čom žalobca mal od počiatku vedomosť.\nTiež sa nemožno stotožniť s argumentáciou žalobcu, ktorý tvrdí, že žalovaná počas svojho výsluchu\nna pojednávaní 13.2.2023 uviedla, že „nevylučujem, že tých 4.900 eur mu dlhujem, pretože boli tam\nnejaké storná, niečo bankou neprešlo, záleží na tom, čo bude zo strany žalobcu preukázané.“ Vrátenie\nfinančných prostriedkov nemusí byť odvodené len zo zmluvy o pôžičke. Vrátenie sa môže týkať aj\npríspevku na podnikanie a vkladov na túto činnosť poskytnutých. Počas sporového konania sa zistilo,\n\nže žalobca nemal absolútne žiadny prehľad o tom, akú sumu vôbec žalovanej poskytol, až počas\nsporu sa preukázalo, že žalovaná istina má byť o 2.000 eur nižšia ako bola pôvodne žalovaná. Taktiež\nje zarážajúce, že žalobca poskytol nemalé finančné prostriedky osobe, ktorú osobne nikdy v živote\nnestretol ani s ňou nijak inak nekomunikoval. Takéto konanie možno označiť za riskantné, a nepochybne\nso sebou prináša určité riziká, ktoré sú v obdobných právnych vzťahoch prirodzene sa vyskytujúce.\nNestotožnila sa s odôvodnením žalobcu, ktoré sa týka nároku na úroky z omeškania. Považovala za\nirelevantné, či sa predžalobná výzva zaslaná mailom 30.8.2021 dostala do dispozície žalovanej, keď\nžalobca si v žalobe uplatňuje úroky z omeškania až odo dňa podania žaloby na súd, t. j. od 23.11.2021.\nJe nespochybniteľné, že o dispozitívnom úkone žalobcu, ktorým podanie žaloby nepochybne je, nemá\nmať odkiaľ žalovaná vedomosť, a táto sa o tom, že je proti nej vedené nejaké sporové konanie dozvie až\nv okamihu, keď jej je doručený platobný rozkaz spolu so žalobou a ostatnými prílohami. Preto až od tohto\ndátumu možno začať počítať omeškanie žalovanej. Tento postup je v bežnej súdnej praxi pri sporovej\nagende takto zaužívaný a úroky z omeškania, pokiaľ žalobca riadne nepreukázal, že žalovaný vedel o\nsvojom dlhu, sa počítajú od okamihu, kedy sa žaloba dostala preukázateľne do dispozície žalovaného,\nnie odkedy bola doručená na súd.\n12. Žalobca v odvolacej duplike nesúhlasil s vyjadreniami žalovanej a zopakoval svoje vyjadrenia k\nodvolaniu žalovanej. Nepovažoval za pravdivé, že argumentácia žalovanej bola počas konania rovnaká,\nnakoľko žalovaná v odpore proti platobnému rozkazu neuviedla, že by sa malo jednať o participáciu\nna podnikaní, ale uviedla, že sa jedná o darovanie. Taktiež ani na pojednávaní konanom 30.1.2023\nžalovaná, resp. jej právny zástupca neuviedol, že by sa malo jednať o participáciu na podnikaní. Až\nnásledne na pojednávaní konanom 13.2.2023 právny zástupca žalovanej uviedol, že by sa malo jednať o\nparticipáciu na podnikaní, avšak uvedené je v rozpore s tým, čo uviedla žalovaná na danom pojednávaní,\na to, že si je vedomá toho, že je povinná žalobcovi peňažné prostriedky vrátiť a s tým, čo je uvedené\nako poznámka k platbám, a teda, že ide o vrátenie pôžičiek. Nepovažoval za pravdivé ani tvrdenie\nžalovanej, že počas sporového konania sa zistilo, že žalobca nemal absolútne žiadny prehľad o tom, akú\nsumu vôbec žalovanej poskytol, až počas sporu sa preukázalo, že žalovaná istina má byť o 2.000 eur\nnižšia ako bola pôvodne žalovaná. Žalobca v predmetnom konaní jednoznačne preukázal, že žalovanej\nposkytol viacerými platbami pôžičku vo výške 30.170 eur a to výpismi z účtu žalobcu. To, že sa v konaní\npreukázalo, že žalovaná istina má byť o 2.000 eur nižšia bolo z dôvodu, že žalovaná vrátila žalobcovi\no 2.000 eur požičaných peňažných prostriedkov viac. Avšak nič to nemení na fakte, že celkovo bolo\nžalovanej požičaných 30.170 eur.\n13. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového\nporiadku, ďalej len „C. s. p.“), preskúmal rozsudok v napadnutom rozsahu, prejednal odvolanie žalovanej\nbez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo\no prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania\nsi nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v\nnapadnutom vyhovujúcom výroku vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil.\nRozsudok verejne vyhlásil dňa 27.9.2024 (§ 219 ods. 3 C. s. p.).\n14. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovanej v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v\nodôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú\nargumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k\nvyhoveniu žaloby čo do zaplatenia 2.920 eur s príslušenstvom. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci\nvykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie\ndôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie relevantnosti tvrdení žalobcu na podporu podanej žaloby a\nžalovanej prednesených na jej obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s §\n191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj\nsprávny právny záver o dôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku proti žalovanej, ktorého sa žalobca\ndomáhal titulom pôžičky.\n15. Súd prvej inštancie totižto v odôvodnení svojho rozsudku rozviedol rozhodujúci skutkový stav,\nopísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky\nvykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a z\nktorých vyvodil právne závery; z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani\ntaká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím\nich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil, prečo považoval žalobu v\n\nčasti 2.920 eur za dôvodnú; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie sú v danom prípade\nzjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie odvolaním napadnutého\nrozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C. s. p.. Za porušenie základného práva zaručeného v Čl.\n46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv\nžalovaného (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 165/2011).\n16. Pokiaľ žalovaná namietala, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil niektoré dôkazy a na základe\ntohto hodnotenia dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo možno podradiť pod odvolací dôvod\npodľa § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p., odvolací súd pripomína, že riešenie skutkovej otázky (quaestio\nfacti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese\ndokazovania. Pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho,\nčo a kedy sa stalo alebo sa malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté,\nči a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby,\nčo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec. S istým zjednodušením možno\nkonštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť, či nepravdivosť tvrdení procesných strán.\n17. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorý vyplýva z ústavného princípu\nnezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy SR). To znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných\ndôkazoch, z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie je vecou jeho vnútorného\npresvedčenia, jeho logického myšlienkového postupu. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda\núsudok - záver sudcu o tom, ktoré z rozhodujúcich sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich\nbude považovať za dokázané. Až súhrn týchto skutočností vytvára zistený skutkový stav. Predmetom\nodvolacieho prieskumu nie je potom vlastné „hodnotenie“ dôkazov súdu prvej inštancie, pretože\nnemožno „hodnotiť“ dôkazy „zhodnotené“, okrem tej procesnej situácie, kedy súdom prvej inštancie\nvykonané hodnotenie dôkazov je v rozpore s pravidlami logického myslenia alebo v extrémnom rozpore\ns obsahom spisu. Odvolací súd preto iba posudzuje, či v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia\nhodnotenie (inak pre rozhodnutie zásadne významných) dôkazov je alebo nie je v rozpore s pravidlami\nlogického myslenia, a to vo väzbe na ďalšie dôkazné prostriedky; či informácie zachytené v tom ktorom dôkaznom prostriedku sú rozdielne a súd prvej inštancie bez ďalšieho privileguje len určitý\ndôkaz, či určitú množinu dôkazných prostriedkov a ponecháva bez povšimnutia (komplexného či riadne\nodôvodneného hodnotenia) iný dôkaz, či zostávajúcu množinu dôkazných prostriedkov.\n18. Po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia odvolací súd konštatuje, že žiadne\ntakéto pochybenie v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, resp. z obsahu spisu\nnezaznamenal. Súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne uviedol, že právnym dôvodom poskytnutia\npeňazí žalovanej bola pôžička, čo mal preukázané nielen z potvrdení peňažného ústavu o realizovaní\npeňažných transakcií medzi žalobcom a žalovanou (dôvod transakcie - pôžička) ale najmä z výpovede\nsamotnej žalovanej, z ktorej mu nepochybne vyplynulo, že si bola vedomá povinnosti vrátiť žalobcovi\njej poskytnuté peniaze, sumu 30.170 eur a ako uviedla na pojednávaní, sama si nebola istá, či mu ich\nvrátila všetky, alebo nie. Súd prvej inštancie sa tiež jasne a zrozumiteľne vyjadril aj k tomu, že pokiaľ\nžalovaná v podanom odpore tvrdila, že sa malo jednať o darovanie od žalobcu, resp. ak na pojednávaní\nsúdu právny zástupca žalovanej uviedol, že sa jednalo o príspevok a participáciu žalobcu na obchodnej\nčinnosti žalovanej, na nákup luxusného oblečenia a kabeliek, toto je v rozpore práve s tým, čo uviedla\nžalovaná na pojednávaní a síce, že si je vedomá toho, že je povinná žalobcovi peňažné prostriedky\nvrátiť ako aj s tým, čo je uvedené ako poznámka k platbám, a teda, že ide o vrátenie pôžičiek (odsek\n15). Logike veci teda zodpovedá, že ak si žalovaná bola vedomá povinnosti vrátiť poskytnuté peňažné\nprostriedky, nemohlo ísť ani o darovanie, ani o príspevok a participáciu žalobcu na obchodnej činnosti\nžalovanej bez povinnosti poskytnuté peňažné prostriedky žalobcovi vrátiť. Ak potom vôľa sporových\nstrán jednoznačne smerovala k uzavretiu takej zmluvy, podľa ktorej žalobca poskytol žalovanej peňažné\nprostriedky a žalovaná si bola vedomá povinnosti tieto peňažné prostriedky žalobcovi vrátiť (a väčšiu\nčasť žalobcovi aj vrátila), potom zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovanou napĺňa pojmové znaky\nzmluvy o pôžičke. Súčasne možno dodať, že vedomosť či nevedomosť žalobcu o tom, na aký účel majú\nbyť alebo budú peňažné prostriedky žalovanou použité, alebo ich žalovanej poskytuje, je pre povinnosť\nžalovanej tieto peňažné prostriedky žalobcovi vrátiť, právne irelevantné.\n19. Na margo námietky žalovanej, že nie je zrejmé, od akej právnej skutočnosti žalobca počíta začiatok\nomeškania, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku (konkrétne odsek 19),\nv ktorom súd prvej inštancie uviedol, že žalobca vyzval žalovanú na vrátenie peňazí výzvou zo dňa\n\n30.8.2021, v ktorej žiadal o vrátenie sumy 4.920 eur do 7 dní od doručenia. Výzva na vrátenie\npeňazí sa žalobcovi vrátila v odbernej lehote adresátom neprevzatá. Pokiaľ si teda žalobca uplatnil\núrok z omeškania až od 23.11.2021, uplatnený nárok na úrok z omeškania považoval súd prvej\ninštancie za súladný s právom. K uvedenému odvolací súd dodáva, že pojmovým znakom zmluvy o\npôžičke je aj jej dočasnosť, avšak termín plnenia nemusí byť dohodnutý pri uzatváraní zmluvy, ale\nmôže byť dohodnutý aj neskôr, prípadne stačí, ak je dodatočne určiteľný alebo ponechaný na vôli\ndlžníka. Ak čas plnenia nebol v zmluve dohodnutý, použije sa všeobecná úprava splnenia dlhu § 563\nObčianskeho zákonníka a dlžník je povinný splniť dlh prvý deň po tom, čo ho o plnenie požiadal veriteľ.\nForma výzvy nie je zákonne ustanovená. Keďže sú s ňou spojené právne účinky, výzva dlžníka na\nsplnenie dlhu veriteľovi je právnym úkonom. Účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych\núkonov v režime Občianskeho zákonníka, resp. celkovo v oblasti súkromného práva predpokladá,\nže prejav vôle dôjde, resp. je doručený adresátovi, t. j. že sa dostane do sféry jeho dispozície; už\ntýmto okamihom začína právny úkon pôsobiť voči druhej zmluvnej strane. Slovné spojenie „dostane do\njeho dispozičnej sféry“ nemožno vykladať v zmysle procesnoprávnych predpisov, keď je ním potrebné\nrozumieť objektívnu možnosť osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Právna teória\ni súdna prax takou možnosťou chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu\nadresátom, ale i také prípady, kedy doručením listu, či telegramu, obsahujúceho prejav vôle, do bydliska\nalebo sídla adresáta, či do jeho poštovej schránky, poprípade i vhodením oznámenia do poštovej\nschránky o uložení takej zásielky, nadobudol adresát objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom\nzásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho\núkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah (k tomu aj uznesenie Najvyššieho\nsúdu sp. zn. 5 Cdo 129/2010). Rozhodujúce je v tomto smere objektívne hľadisko, t. j. preukázanie, že\nadresát mal reálnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle; v takom prípade nastávajú právne účinky\njednostranného právneho úkonu obsahujúceho tento prejav, bez ohľadu na to, či sa s ním adresát\nskutočne oboznámil. Pre čas dôjdenia prejavu vôle ďalej platí, že tento musí dôjsť adresátovi v čase, v\nktorom sa podľa obvyklých okolností mohol s obsahom prejavu vôle oboznámiť; záleží teda na tom, kedy\nadresát mal a mohol predpokladať prijatie prejavu. Dôjdením prejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta\nsa završuje proces účinného doručenia právneho úkonu a od tohto momentu je právny úkon pre konajúci\nsubjekt záväzný a nemožno ho jednostranne odvolať (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu vo veci\nsp. zn. 5 Cdo 36/2020, uverejnené aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č.\n1/2021, pod č. 4). Žalovaná v priebehu konania na súde prvej inštancie nepoprela, že výzva na vrátenie\npeňažných prostriedkov sa nedostala (nemohla dostať) do sféry jej dispozície v čase doručovania, resp.\nže v čase doručovania sa na doručovacej adrese nezdržiavala, preto záver súdu prvej inštancie, ktorý\nviazaný žalobným návrhom, priznal žalobcovi úrok z omeškania tak, ako si ho uplatnil v žalobe, hoci\nby mu inak patril úrok z omeškania už od skoršieho dátumu (výzva na vrátenie peňazí bola žalobcovi\nvrátená 21.9.2021, č. l. 75), je správny.\n20. A pretože žalovaná v podanom odvolaní vo vzťahu k meritu sporu neuviedla žiadne relevantné\nskutočnosti, ktorými by preukázala nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia\nuvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade\npreukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie; ďalšie odvolacie\nnámietky žalovanej preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z\npovahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.\n21. Žalovaná odvolaním napadla aj výroky o náhrade trov konania. Odvolanie žalovanej v tejto časti\npovažoval odvolací súd za dôvodné, nakoľko pokiaľ ide o trovy konania, tieto je potrebné vždy posúdiť\npodľa výsledku sporu ako celku. Inak povedané v prípade, ak bolo o žalobe v časti meritórne rozhodnuté\na v časti bolo konanie pre späťvzatie žaloby žalobcom zastavené, úspech žalobcu bolo potrebné\npomerovať s procesným zavinením na zastavení konania. Z pohľadu § 255 ods. 2 a § 256 ods. 1 C.\ns. p. potom treba dovodiť, že v rozsahu 2.000 eur žalobca nemal vo veci úspech, pretože procesne\nzavinil zastavenie konania v tejto časti. Vždy totiž platí, že kto zavinil čiastočné zastavenie konania, mal\nohľadne tejto časti žaloby neúspech a úspech sa z hľadiska posudzovania náhrady trov konania pričíta\nopačnej strane sporu (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 MCdo 19/2010, zo dňa 26.1.2011).\nTo napokon súd prvej inštancie aj učinil, keď v odseku 31 správne vypočítal celkový pomer úspechu\nžalobcu v konaní s tým, že žalobca má právo na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 18,68 %.\nTento výsledok však nepremietol do výrokovej časti napadnutého rozsudku, resp. ho nesprávne vyjadril,\nkeď o trovách konania rozhodol dvoma samostatnými výrokmi. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej\n\ninštancie v napadnutých výrokoch o trovách konania zmenil tak, že žalobcovi priznal proti žalovanej\nnáhradu trov konania v rozsahu 18,68 %.\n22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p.\nv spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanej plný nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania, nakoľko mal v odvolacom konaní vo veci plný úspech.\n23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v\nlehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,\nktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1\nC. s. p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "9C/23/2022", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:01f17e2e-bc76-4c9f-b490-ce69f110bc9a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 196/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 196/09 z 10. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-10", "citacie_n": 455, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:01f17e2e-bc76-4c9f-b490-ce69f110bc9a"}], "citovane_v": [{"guid": "dd112ba1-fb1c-4514-ab53-8c7ea14f5a55:0d43e240-204d-417e-bda0-8623561ff574", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2025:1321206321.5", "spisova_znacka": "B3-12C/85/2021", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B3-12C/85/2021 z 17. 3. 2025", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2025-03-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2025:1321206321.5"}]}