Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/116/2023 z 27. 9. 2024 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. septembra 2024, sp. zn. 16Co/116/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:1321206322.2 Krajský súd Bratislava | 16Co/116/2023 | ECLI:SK:KSBA:2024:1321206322.2 | 2024-09-27 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zmluvy Citované ustanovenia: § 657 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/33b7b2c5-0166-4869-9733-8b2375d9c279 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1321206322.2 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 16Co/116/2023 1321206322 27. 09. 2024 JUDr. Ivana Štiftová ECLI:SK:KSBA:2024:1321206322.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov JUDr. Romana Majerského a Mgr. Daniely Drnákovej v spore žalobcu: L. P., M.. XX.X.XXXX, T. P. XXXX/XX, Q., zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Marián Kurhajec, s. r. o., Bajkalská 13, Bratislava, IČO: 36 860 662, proti žalovanej: R. Q., M.. X.XX.XXXX, C. XXX/X, Q., zastúpenej: Legium s. r. o., Bukurešťská 3, Bratislava, IČO: 36 867 870, o zaplatenie 4.920 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k. 9C/23/2022-98, zo dňa 13.4.2023, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku p o t v r d z u j e. II. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch o náhrade trov konania (výrok II. a IV.) m e n í tak, že žalobcovi priznáva proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 18,68 %. III. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.920 eur s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 2.920 eur od 23.11.2021 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku; žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V časti istiny 2.000 eur konanie zastavil; v zastavujúcej časti priznal žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie 9.5.2022 domáhal uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť mu 4.920 eur s úrokom z omeškania 5% ročne zo 4.920 eur od 23.11.2021 do zaplatenia a nahradiť trovy konania titulom nevrátenej pôžičky. 2. Podaním doručeným súdu 16.3.2023 vzal žalobca žalobu v časti istiny 2.000 eur späť, keď zistil, že žalovaná 30.4.2021 uhradila žalobcovi uvedenú sumu tak, ako to právny zástupca žalovanej uviedol na pojednávaní konanom 13.2.2023. Právny zástupca žalovanej s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasil. 3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie mal v prejednávanej veci vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobca poskytol žalovanej viacerými platbami 30.170 eur, z ktorej mu žalovaná vrátila 27.250 eur. Žalobca v konaní preukázal, že právnym dôvodom poskytnutia peňazí žalovanej bola pôžička, ktorú skutočnosť mal preukázanú z potvrdení peňažného ústavu o realizovaní peňažných transakcií medzi žalobcom a žalobkyňou (dôvod transakcie - pôžička). Z výpovede žalovanej nepochybne vyplynulo, že si bola vedomá povinnosti vrátiť žalobcovi jej poskytnuté peniaze, sumu 30.170 eur. Ako uviedla na pojednávaní, sama si nebola istá, či mu ich vrátila všetky, alebo nie. Pokiaľ žalovaná tvrdila, že sa nejedná o pôžičku, súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že táto obrana je účelová, keď obrana žalovanej sa v priebehu konania menila. V odpore proti platobnému rozkazu tvrdila, že sa malo jednať o darovanie od žalobcu, na pojednávaní právny zástupca žalovanej uviedol, že sa jednalo o príspevok a participáciu žalobcu na obchodnej činnosti žalovanej, na nákup luxusného oblečenia a kabeliek, čo je však v rozpore s tým, čo uviedla žalovaná na pojednávaní a to, že si je vedomá toho, že je povinná žalobcovi peňažné prostriedky vrátiť a s tým, čo je uvedené ako poznámka k platbám, a teda, že ide o vrátenie pôžičiek. Keďže vrátenie 2.950 eur žalovanou žalobcovi v konaní preukázané nebolo, súd prvej inštancie v časti istiny 2.920 eur žalobe podľa § 489, § 490, § 657 Občianskeho zákonníka vyhovel. 4. Žalobca si okrem istiny v konaní uplatnil aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania - 5 % ročne z dlžnej sumy 2.920 eur od 23.11.2021 do zaplatenia. Vzhľadom k tomu, že žalovaná sa s plnením peňažného dlhu dostala do omeškania, má žalobca právo aj na zaplatenie úrokov z omeškania 5 % z dlžnej sumy (nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z.) od 23.11.2021 do zaplatenia. Výzva na vrátenie peňazí zo dňa 30.8.2021 bola žalovanej doručovaná 30.8.2021. Vo výzve žalobca žiadal žalovanú o vrátenie 4.920 eur do 7 dní od doručenia výzvy. Žalobcovi sa písomnosť vrátila ako v odbernej lehote adresátom neprevzatá. Pokiaľ si teda žalobca uplatnil nárok aj na zaplatenie úrokov z omeškania až od 23.11.2021, tento jeho nárok súd prvej inštancie za súladný s právom a žalobcovi priznal úrok z omeškania podľa § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka. O trovách konania vo vyhovujúcej časti 2.920 eur rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p., podľa zásady úspechu. Žalobca bol v spore proti žalovanej v tejto časti úspešný, súd jeho žalobnému návrhu v tejto časti vyhovel, preto priznal žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 5. Vzhľadom na to, že žalobca vzal žalobu v časti istiny 2.000 eur späť, súd prvej inštancie v súlade s § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1, ods. 2 C. s. p. konanie v tejto časti zastavil. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie na pojednávaní konanom 13.4.2023 nerozhodol o trovách zastaveného konania, o uvedenom rozhodol v napadnutom rozsudku (§ 225 ods. 1 C. s. p.) podľa § 256 ods. 1 C. s. p., v ktorom je zakotvená zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie konania. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Kritérium procesného zavinenia je treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu), v takomto prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie strany sporu, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí žaloby, čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre (viď R 49/1993, tiež bod 15 nálezu ÚS SR sp. zn. I. ÚS 196/09). 6. Za osobu, ktorá zavinila zastavenie konania, je považovaný aj žalobca, ktorý zavinil zastavenie konania späťvzatím žaloby. V posudzovanej veci žalobca až na základe podnetu žalovanej zistil, že žalovaná mu vrátila aj sumu 2.000 eur. Na uvedené žalobca reagoval podaním doručeným súdu 16.3.2023, ktorým vzal žalobu v časti istiny 2.000 eur späť. Mal za nesporné, že sporové konanie v tejto právnej veci bolo zastavené voči žalovanej v časti istiny 2.000 eur v dôsledku späťvzatia žaloby. Späťvzatie žaloby je dispozitívny procesný úkon, ktorý patrí výlučne žalobcovi. Žalobca ako dominus litis (pán v spore), ktorému svedčí právo podať žalobu v sporovej veci, túto môže na základe vlastnej úvahy i bez uvedenia dôvodu vziať späť. Späťvzatie žaloby ako procesnoprávny úkon je prejavom autonómnej vôle žalobcu s ktorým procesné normy spájajú ukončenie súdneho konania; teda je takou subjektívnou (zavinenou) skutočnosťou, ktorá bezprostredne vedie k zastaveniu konania. V danom prípade späťvzatie konania zavinil žalobca, ktorý vzal žalobu späť v dôsledku preverenia, že žalovaná žalobcovi vrátila aj sumu 2.000 eur. Späťvzatie žaloby teda nebolo odôvodnené neskorším správaním žalovanej, ktorá sa celkom či v relevantnom rozsahu zachovala v zmysle žalobnej požiadavky. Vzhľadom na uvedené preto žalovanej vznikol nárok na náhradu trov v časti zastaveného konania. Žalobca bol v konaní úspešný vo výške 59,34 eura (správne má byť %), žalovaná vo výške 40,66 %. Úspech žalobcu tak v konečnom dôsledku je vo výške 18,68 % (59,34 % - 40,66 %). Žalobca má preto nárok na náhradu trov konania vo výške 18,68 %. 7. Proti rozsudku podala žalovaná odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), písm. f) a písm. h) C. s. p. a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť alebo napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalovaná v podanom odvolaní uviedla, že napáda rozsudok súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu, avšak z obsahu podaného odvolania vyplýva, že odvolaním napáda iba vyhovujúci výrok a výroky o trovách konania. Odvolací súd preto preskúmal iba tieto odvolaním napadnuté výroky. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že konajúci súd nesprávne vyhodnotil niektoré dôkazy a na základe tohto hodnotenia dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že medzi žalovanou a žalobcom došlo k obojstranným, respektíve vzájomným prevodom finančných prostriedkov. Avšak konajúci súd sa nijakým spôsobom nevyporiadal s tvrdeniami žalovanej, že sa nejednalo o pôžičku, ale o participáciu/účasť žalobcu na podnikaní žalovanej. Sám žalobca v rámci svojho výsluchu na pojednávaní 13.2.2023 uviedol, tak ako je uvedené v odseku 8 napadnutého rozsudku: „Bolo mu povedané, že sa zo strany žalovanej jedná o nejaké podnikanie, bližšie mu povedané nebolo, ani sa o to nezaujímal.“ Je nepochybné, že sám žalobca potvrdil, že sa jednalo o podnikanie žalovanej, a teda vedel o ňom. Keďže žalobca pracuje v oblasti ekonomického poradenstva, museli mu byť známe aj negatívne javy sprevádzajúce obdobné podnikanie, ktoré je spojené s určitou mierou podnikateľského rizika, a ak sa podieľal na takomto podnikaní, musel do toho ísť aj s vedomím, že o časť svojich peňazí v rámci podnikateľského rizika môže eventuálne prísť, čo sa aj v konečnom dôsledku naozaj stalo. Žalovaná uvádza k platbám, ktoré žalobca poukázal na jej účet, a ktoré uviedol v bode I. žaloby, že pri nich nie je zrejmé z akého dôvodu boli na jej účet poukázané. Žalobca ich previedol bez akejkoľvek poznámky, ktorú by k tej-ktorej platbe uviedol. U týchto platieb je badateľná absencia ekonomického cieľa alebo účelu pôžičky. Bezprostredný ekonomický cieľ, konkrétne ekonomické skutočnosti, ktoré sú motívom ľudského správania vedúceho ku vzniku záväzku, nazýva teória kauzou zmluvy. Kauzou zmluvy o pôžičke je poskytnutie vecí určitého druhu (najmä peňazí), teda samotná pôžička. Napriek tomu, že Občiansky zákonník neuvádza povinnosť zmluvných strán vyjadriť v záväzkoch kauzu zmluvy, kauza býva v zmluve o pôžičke vždy vyjadrená, pretože je imanentnou súčasťou jej podstatných náležitostí. Kauza má zásadný význam predovšetkým v procesnej fáze dokazovania. Ak napríklad veriteľ preukáže, že dlžníkovi poskytol peňažné prostriedky, avšak nepreukáže z akého dôvodu (kauzy) má dlžník povinnosť peniaze vrátiť, môže byť tento záväzok posúdený ako darovanie a žalobný návrh veriteľa zamietnutý. Kauza zmluvy o pôžičke je dôležitá aj pri skúmaní zmluvy podľa § 39, 39a alebo 49a Občianskeho zákonníka, t. j. či je v súlade so zákonom a s dobrými mravmi, či nejde o úžeru, prípadne o omyl konajúcej osoby. V súdnom konaní sa od veriteľa, ktorý žaluje na splnenie dlhu zo zmluvy o pôžičke, vyžaduje preukázanie konsenzu veriteľa a dlžníka o uzavretí zmluvy o pôžičke. V kontexte vyššie uvedenej argumentácie, ku ktorej sa pripája aj odborná verejnosť, mala za zrejmé, že nepostačuje u žalobcu len označenie všetkých platieb, ktoré boli uskutočnené v prospech žalovanej ako pôžičky, ale tento musí v sporovom konaní preukázať aj kauzu zmluvy. To však doposiaľ neurobil. Vyššie uvedená argumentácia sa nevzťahuje na platby č. 7 a č. 8. Žalobca ku platbe č. 7 vo výške 7.750 eur a ku platbe č. 8 vo výške 2.490 eur uviedol do poznámky „L. poskytnutie pôžičky“. U týchto dvoch platieb teda možno predpokladať, že sa jednalo pravdepodobne o poskytnutie pôžičky. Avšak vo vzťahu k ostatným platbám, z doposiaľ predložených dôkazov nevyplýva, či sa nejedná napríklad o dar, a či skutočne prevedená platba bola pôžičkou, a preto je povinnosťou žalobcu v ďalšom priebehu sporu, aby svoje tvrdenia preukázal dôkazmi. Ako ďalšiu v poradí namietala žalovaná platbu č. 6 vo výške 2.330 eur. Žalobca síce v žalobe tvrdí, že táto platba bola vo výške 2.330 eur, avšak z predloženého potvrdenia o vklade hotovosti na účet vyplýva, že žalobca síce vložil hotovosť v spomínanej výške, avšak suma vo výške 5 eur z toho predstavovala bankový poplatok za vklad hotovosti, a suma vo výške 5 eur bola žalobcovi vrátená (položka „OUT“ na potvrdení). Na účet žalovanej teda podľa tohto potvrdenia bola poukázaná suma len vo výške 2.320 eur a nie 2.330 eur ako tvrdí žalobca. Žalovaná platbami prostredníctvom bankového účtu časť poskytnutých finančných prostriedkov žalobcovi vrátila, a to platbami spolu vo výške 27.250 eur. 8. Namietala, že súd prvej inštancie žalobcovi nesprávne priznal úroky z omeškania, čo sa týka dátumu, odkedy sa žalovaná údajne nachádza v omeškaní. Podľa petitu žaloby sa žalovaná dostala do omeškania počnúc dňom 23.11.2021. Nie je však jasné, od akej právnej udalosti žalobca tento začiatok omeškania počíta. Z tohto dátumu nie sú ani predžalobné výzvy, ani výzva na vrátenie pôžičky. K tomuto dátumu bola len spísaná žaloba. O tej, respektíve o jej podaní na súd však žalovaná nemala odkiaľ mať vedomosť. O jej podaní sa žalovaná dozvedela, až keď jej bol zo súdu doručený platobný rozkaz, vrátane žaloby a všetkých príloh. Tento si prevzala 9.3.2022. Žalovaná si však nebola vedomá skutočnosti, že by bola žalobcovi dlžná nejakú sumu, a preto možno za dátum omeškania považovať deň nasledujúci po doručení platobného rozkazu, t. j. 10.3.2022. 9. Žalovaná odvolaním napadla aj výrokovú časť rozsudku, v rámci ktorej sa nachádzajú dva výroky týkajúce sa trov konania, a to konkrétne výrok II. a výrok IV. Bola názoru, že takto priznaný nárok na náhradu trov konania je nesprávny, a preto by výroková časť rozsudku mala byť zrušená; konajúci súd nemôže v II. výroku priznať žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, a na druhej strane v IV. výroku v zastavujúcej časti priznať žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu. Takéto výroky o náhrade trov konania nemajú oporu v Civilnom sporovom poriadku. Poukázala tiež na správne odôvodnenie rozsudku, kde súd prvej inštancie uviedol, že v § 256 C. s. p. je zakotvená zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie konania. Rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Má za to, že súd prvej inštancie v odseku 31 napadnutého rozsudku správne vyčíslil výšku nároku na náhradu trov konania, avšak odôvodnenie rozsudku nebolo správne premietnuté do výrokovej časti rozhodnutia, preto výrok II. a výrok IV. sú nesprávne a v rozpore so zákonom. Podľa odseku 31 napadnutého rozsudku: „Žalobca bol v konaní úspešný vo výške 59,34 eura (správne má byť %), žalovaná vo výške 40,66 %. Úspech žalobcu tak v konečnom dôsledku je vo výške 18,68 % (59,34 % - 40,66 %). Žalobca má preto nárok na náhradu trov konania vo výške 18,68 %.“ 10. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že odvolanie považuje za nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a dostatočne odôvodnený. Mal za to, že v konaní nedošlo k vykonaniu takých dôkazov, ktoré by mohli mať za následok vyvodenie nesprávneho skutkového, či právneho posúdenia veci. Nesúhlasil so žalovanou, že konajúci súd sa nijakým spôsobom nevyporiadal s tvrdeniami žalovanej, že sa nejednalo o pôžičku, ale o participáciu/účasť žalobcu na podnikaní žalovanej. Žalobca s vyššie uvedeným tvrdením žalovanej absolútne nesúhlasí a poukázal na odsek 15 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Pokiaľ žalovaná ďalej uviedla, že k platbám, ktoré poukázal žalobca na jej účet, a ktoré uviedol v bode I. žaloby, že pri nich nie je zrejmé z akého dôvodu boli na jej účet poukázané, nakoľko ich žalobca previedol bez akejkoľvek poznámky, ktorú by k tej ktorej platbe uviedol, dané tvrdenia žalovanej považoval za nepravdivé a bol názoru, že v predmetnom konaní jednoznačne preukázal, že žalovanej poskytol viacerými platbami pôžičku vo výške 30.170 eur, a to výpismi z účtu žalobcu. Z predmetných výpisov z účtu žalobcu vyplýva skutočnosť, že išlo o pôžičku, nakoľko žalobca pri viacerých platbách označil predmet platby ako poskytnutie pôžičky, resp. pôžička. Skutočnosť, že išlo zo strany žalobcu o pôžičku vyplýva aj z označenia platieb, ktorými žalovaná predmetnú pôžičku vracala. Poukázal na zápisnicu z pojednávania z 13.2.2023, z ktorej vyplýva, že žalovaná jednoznačne vedela, že má žalobcovi peňažné prostriedky vrátiť, kedy uviedla „Ja som si neni úplne istá, či som žalobcovi všetky platby vrátila. Nevylučujem, že áno ale pripúšťam, že možno aj nie. Nevylučujem, že tých 4.900 eur mu dlhujem, pretože boli tam nejaké storná, niečo bankou neprešlo, záleží na tom, čo bude zo strany žalobcu preukázané“. Pokiaľ žalovaná ďalej namieta úroky z omeškania, nakoľko jej nie je jasné, od akej právnej udalosti žalobca tento začiatok omeškania počíta, nepovažoval za pravdivé tvrdenie žalovanej, že nemala vedomosť o podanej žalobe a o tom, že žalobcovi dlží predmetnú sumu. Žalobca 30.8.2021 zaslal žalovanej (mailom, ako aj poštovou zásielkou) výzvu na zaplatenie, v ktorej žalovanú informoval o predmetnom dlhu, taktiež v akej výške je predmetný dlh a do koľkých dní je potrebné predmetný dlh žalobcovi uhradiť s tým, že pokiaľ žalovaná dlh neuhradí, žalobca si prostredníctvom svojho právneho zástupcu bude dlh vymáhať súdnou cestou. Žalovaná prijatie vyššie uvedenej výzvy nepoprela, pričom v konaní dokonca uviedla, že nevylučuje, že jej takýto mail došiel, avšak nečítala ho. Na základe uvedených skutočností mal za to, že jeho nárok na úrok z omeškania je dôvodný. 11. Žalovaná v odvolacej replike uviedla, že žalobca mylne interpretuje argumentáciu, ktorú žalovaná uviedla v odpore voči platobnému rozkazu. Žalovaná netvrdila, že sa pri prevodoch finančných prostriedkov z bankového účtu žalobcu na bankový účet žalovanej jedná o dar. Žalovaná v odpore uvádza, že predmetné prevody finančných prostriedkov bez uvedenia ich ekonomického účelu pri jednotlivých platbách nemožno považovať automaticky za pôžičku. Kľudne sa mohlo jednať o iný právny úkon, napríklad dar, alebo podobne. Žalovaná však nikdy netvrdila, že sa jedná o dar. Jej argumentácia bola počas celého sporového konania rovnaká, jednalo sa o participáciu žalobcu na podnikaní, respektíve obchodných aktivitách žalovanej, o čom žalobca mal od počiatku vedomosť. Tiež sa nemožno stotožniť s argumentáciou žalobcu, ktorý tvrdí, že žalovaná počas svojho výsluchu na pojednávaní 13.2.2023 uviedla, že „nevylučujem, že tých 4.900 eur mu dlhujem, pretože boli tam nejaké storná, niečo bankou neprešlo, záleží na tom, čo bude zo strany žalobcu preukázané.“ Vrátenie finančných prostriedkov nemusí byť odvodené len zo zmluvy o pôžičke. Vrátenie sa môže týkať aj príspevku na podnikanie a vkladov na túto činnosť poskytnutých. Počas sporového konania sa zistilo, že žalobca nemal absolútne žiadny prehľad o tom, akú sumu vôbec žalovanej poskytol, až počas sporu sa preukázalo, že žalovaná istina má byť o 2.000 eur nižšia ako bola pôvodne žalovaná. Taktiež je zarážajúce, že žalobca poskytol nemalé finančné prostriedky osobe, ktorú osobne nikdy v živote nestretol ani s ňou nijak inak nekomunikoval. Takéto konanie možno označiť za riskantné, a nepochybne so sebou prináša určité riziká, ktoré sú v obdobných právnych vzťahoch prirodzene sa vyskytujúce. Nestotožnila sa s odôvodnením žalobcu, ktoré sa týka nároku na úroky z omeškania. Považovala za irelevantné, či sa predžalobná výzva zaslaná mailom 30.8.2021 dostala do dispozície žalovanej, keď žalobca si v žalobe uplatňuje úroky z omeškania až odo dňa podania žaloby na súd, t. j. od 23.11.2021. Je nespochybniteľné, že o dispozitívnom úkone žalobcu, ktorým podanie žaloby nepochybne je, nemá mať odkiaľ žalovaná vedomosť, a táto sa o tom, že je proti nej vedené nejaké sporové konanie dozvie až v okamihu, keď jej je doručený platobný rozkaz spolu so žalobou a ostatnými prílohami. Preto až od tohto dátumu možno začať počítať omeškanie žalovanej. Tento postup je v bežnej súdnej praxi pri sporovej agende takto zaužívaný a úroky z omeškania, pokiaľ žalobca riadne nepreukázal, že žalovaný vedel o svojom dlhu, sa počítajú od okamihu, kedy sa žaloba dostala preukázateľne do dispozície žalovaného, nie odkedy bola doručená na súd. 12. Žalobca v odvolacej duplike nesúhlasil s vyjadreniami žalovanej a zopakoval svoje vyjadrenia k odvolaniu žalovanej. Nepovažoval za pravdivé, že argumentácia žalovanej bola počas konania rovnaká, nakoľko žalovaná v odpore proti platobnému rozkazu neuviedla, že by sa malo jednať o participáciu na podnikaní, ale uviedla, že sa jedná o darovanie. Taktiež ani na pojednávaní konanom 30.1.2023 žalovaná, resp. jej právny zástupca neuviedol, že by sa malo jednať o participáciu na podnikaní. Až následne na pojednávaní konanom 13.2.2023 právny zástupca žalovanej uviedol, že by sa malo jednať o participáciu na podnikaní, avšak uvedené je v rozpore s tým, čo uviedla žalovaná na danom pojednávaní, a to, že si je vedomá toho, že je povinná žalobcovi peňažné prostriedky vrátiť a s tým, čo je uvedené ako poznámka k platbám, a teda, že ide o vrátenie pôžičiek. Nepovažoval za pravdivé ani tvrdenie žalovanej, že počas sporového konania sa zistilo, že žalobca nemal absolútne žiadny prehľad o tom, akú sumu vôbec žalovanej poskytol, až počas sporu sa preukázalo, že žalovaná istina má byť o 2.000 eur nižšia ako bola pôvodne žalovaná. Žalobca v predmetnom konaní jednoznačne preukázal, že žalovanej poskytol viacerými platbami pôžičku vo výške 30.170 eur a to výpismi z účtu žalobcu. To, že sa v konaní preukázalo, že žalovaná istina má byť o 2.000 eur nižšia bolo z dôvodu, že žalovaná vrátila žalobcovi o 2.000 eur požičaných peňažných prostriedkov viac. Avšak nič to nemení na fakte, že celkovo bolo žalovanej požičaných 30.170 eur. 13. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C. s. p.“), preskúmal rozsudok v napadnutom rozsahu, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom vyhovujúcom výroku vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.9.2024 (§ 219 ods. 3 C. s. p.). 14. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovanej v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k vyhoveniu žaloby čo do zaplatenia 2.920 eur s príslušenstvom. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie relevantnosti tvrdení žalobcu na podporu podanej žaloby a žalovanej prednesených na jej obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku proti žalovanej, ktorého sa žalobca domáhal titulom pôžičky. 15. Súd prvej inštancie totižto v odôvodnení svojho rozsudku rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a z ktorých vyvodil právne závery; z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil, prečo považoval žalobu v časti 2.920 eur za dôvodnú; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C. s. p.. Za porušenie základného práva zaručeného v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 165/2011). 16. Pokiaľ žalovaná namietala, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil niektoré dôkazy a na základe tohto hodnotenia dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo možno podradiť pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p., odvolací súd pripomína, že riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo sa malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť, či nepravdivosť tvrdení procesných strán. 17. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorý vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy SR). To znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch, z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie je vecou jeho vnútorného presvedčenia, jeho logického myšlienkového postupu. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok - záver sudcu o tom, ktoré z rozhodujúcich sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto skutočností vytvára zistený skutkový stav. Predmetom odvolacieho prieskumu nie je potom vlastné „hodnotenie“ dôkazov súdu prvej inštancie, pretože nemožno „hodnotiť“ dôkazy „zhodnotené“, okrem tej procesnej situácie, kedy súdom prvej inštancie vykonané hodnotenie dôkazov je v rozpore s pravidlami logického myslenia alebo v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Odvolací súd preto iba posudzuje, či v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia hodnotenie (inak pre rozhodnutie zásadne významných) dôkazov je alebo nie je v rozpore s pravidlami logického myslenia, a to vo väzbe na ďalšie dôkazné prostriedky; či informácie zachytené v tom ktorom dôkaznom prostriedku sú rozdielne a súd prvej inštancie bez ďalšieho privileguje len určitý dôkaz, či určitú množinu dôkazných prostriedkov a ponecháva bez povšimnutia (komplexného či riadne odôvodneného hodnotenia) iný dôkaz, či zostávajúcu množinu dôkazných prostriedkov. 18. Po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia odvolací súd konštatuje, že žiadne takéto pochybenie v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, resp. z obsahu spisu nezaznamenal. Súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne uviedol, že právnym dôvodom poskytnutia peňazí žalovanej bola pôžička, čo mal preukázané nielen z potvrdení peňažného ústavu o realizovaní peňažných transakcií medzi žalobcom a žalovanou (dôvod transakcie - pôžička) ale najmä z výpovede samotnej žalovanej, z ktorej mu nepochybne vyplynulo, že si bola vedomá povinnosti vrátiť žalobcovi jej poskytnuté peniaze, sumu 30.170 eur a ako uviedla na pojednávaní, sama si nebola istá, či mu ich vrátila všetky, alebo nie. Súd prvej inštancie sa tiež jasne a zrozumiteľne vyjadril aj k tomu, že pokiaľ žalovaná v podanom odpore tvrdila, že sa malo jednať o darovanie od žalobcu, resp. ak na pojednávaní súdu právny zástupca žalovanej uviedol, že sa jednalo o príspevok a participáciu žalobcu na obchodnej činnosti žalovanej, na nákup luxusného oblečenia a kabeliek, toto je v rozpore práve s tým, čo uviedla žalovaná na pojednávaní a síce, že si je vedomá toho, že je povinná žalobcovi peňažné prostriedky vrátiť ako aj s tým, čo je uvedené ako poznámka k platbám, a teda, že ide o vrátenie pôžičiek (odsek 15). Logike veci teda zodpovedá, že ak si žalovaná bola vedomá povinnosti vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky, nemohlo ísť ani o darovanie, ani o príspevok a participáciu žalobcu na obchodnej činnosti žalovanej bez povinnosti poskytnuté peňažné prostriedky žalobcovi vrátiť. Ak potom vôľa sporových strán jednoznačne smerovala k uzavretiu takej zmluvy, podľa ktorej žalobca poskytol žalovanej peňažné prostriedky a žalovaná si bola vedomá povinnosti tieto peňažné prostriedky žalobcovi vrátiť (a väčšiu časť žalobcovi aj vrátila), potom zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovanou napĺňa pojmové znaky zmluvy o pôžičke. Súčasne možno dodať, že vedomosť či nevedomosť žalobcu o tom, na aký účel majú byť alebo budú peňažné prostriedky žalovanou použité, alebo ich žalovanej poskytuje, je pre povinnosť žalovanej tieto peňažné prostriedky žalobcovi vrátiť, právne irelevantné. 19. Na margo námietky žalovanej, že nie je zrejmé, od akej právnej skutočnosti žalobca počíta začiatok omeškania, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku (konkrétne odsek 19), v ktorom súd prvej inštancie uviedol, že žalobca vyzval žalovanú na vrátenie peňazí výzvou zo dňa 30.8.2021, v ktorej žiadal o vrátenie sumy 4.920 eur do 7 dní od doručenia. Výzva na vrátenie peňazí sa žalobcovi vrátila v odbernej lehote adresátom neprevzatá. Pokiaľ si teda žalobca uplatnil úrok z omeškania až od 23.11.2021, uplatnený nárok na úrok z omeškania považoval súd prvej inštancie za súladný s právom. K uvedenému odvolací súd dodáva, že pojmovým znakom zmluvy o pôžičke je aj jej dočasnosť, avšak termín plnenia nemusí byť dohodnutý pri uzatváraní zmluvy, ale môže byť dohodnutý aj neskôr, prípadne stačí, ak je dodatočne určiteľný alebo ponechaný na vôli dlžníka. Ak čas plnenia nebol v zmluve dohodnutý, použije sa všeobecná úprava splnenia dlhu § 563 Občianskeho zákonníka a dlžník je povinný splniť dlh prvý deň po tom, čo ho o plnenie požiadal veriteľ. Forma výzvy nie je zákonne ustanovená. Keďže sú s ňou spojené právne účinky, výzva dlžníka na splnenie dlhu veriteľovi je právnym úkonom. Účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov v režime Občianskeho zákonníka, resp. celkovo v oblasti súkromného práva predpokladá, že prejav vôle dôjde, resp. je doručený adresátovi, t. j. že sa dostane do sféry jeho dispozície; už týmto okamihom začína právny úkon pôsobiť voči druhej zmluvnej strane. Slovné spojenie „dostane do jeho dispozičnej sféry“ nemožno vykladať v zmysle procesnoprávnych predpisov, keď je ním potrebné rozumieť objektívnu možnosť osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Právna teória i súdna prax takou možnosťou chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i také prípady, kedy doručením listu, či telegramu, obsahujúceho prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta, či do jeho poštovej schránky, poprípade i vhodením oznámenia do poštovej schránky o uložení takej zásielky, nadobudol adresát objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah (k tomu aj uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 129/2010). Rozhodujúce je v tomto smere objektívne hľadisko, t. j. preukázanie, že adresát mal reálnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle; v takom prípade nastávajú právne účinky jednostranného právneho úkonu obsahujúceho tento prejav, bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil. Pre čas dôjdenia prejavu vôle ďalej platí, že tento musí dôjsť adresátovi v čase, v ktorom sa podľa obvyklých okolností mohol s obsahom prejavu vôle oboznámiť; záleží teda na tom, kedy adresát mal a mohol predpokladať prijatie prejavu. Dôjdením prejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta sa završuje proces účinného doručenia právneho úkonu a od tohto momentu je právny úkon pre konajúci subjekt záväzný a nemožno ho jednostranne odvolať (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 5 Cdo 36/2020, uverejnené aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 1/2021, pod č. 4). Žalovaná v priebehu konania na súde prvej inštancie nepoprela, že výzva na vrátenie peňažných prostriedkov sa nedostala (nemohla dostať) do sféry jej dispozície v čase doručovania, resp. že v čase doručovania sa na doručovacej adrese nezdržiavala, preto záver súdu prvej inštancie, ktorý viazaný žalobným návrhom, priznal žalobcovi úrok z omeškania tak, ako si ho uplatnil v žalobe, hoci by mu inak patril úrok z omeškania už od skoršieho dátumu (výzva na vrátenie peňazí bola žalobcovi vrátená 21.9.2021, č. l. 75), je správny. 20. A pretože žalovaná v podanom odvolaní vo vzťahu k meritu sporu neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázala nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie; ďalšie odvolacie námietky žalovanej preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 21. Žalovaná odvolaním napadla aj výroky o náhrade trov konania. Odvolanie žalovanej v tejto časti považoval odvolací súd za dôvodné, nakoľko pokiaľ ide o trovy konania, tieto je potrebné vždy posúdiť podľa výsledku sporu ako celku. Inak povedané v prípade, ak bolo o žalobe v časti meritórne rozhodnuté a v časti bolo konanie pre späťvzatie žaloby žalobcom zastavené, úspech žalobcu bolo potrebné pomerovať s procesným zavinením na zastavení konania. Z pohľadu § 255 ods. 2 a § 256 ods. 1 C. s. p. potom treba dovodiť, že v rozsahu 2.000 eur žalobca nemal vo veci úspech, pretože procesne zavinil zastavenie konania v tejto časti. Vždy totiž platí, že kto zavinil čiastočné zastavenie konania, mal ohľadne tejto časti žaloby neúspech a úspech sa z hľadiska posudzovania náhrady trov konania pričíta opačnej strane sporu (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 MCdo 19/2010, zo dňa 26.1.2011). To napokon súd prvej inštancie aj učinil, keď v odseku 31 správne vypočítal celkový pomer úspechu žalobcu v konaní s tým, že žalobca má právo na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 18,68 %. Tento výsledok však nepremietol do výrokovej časti napadnutého rozsudku, resp. ho nesprávne vyjadril, keď o trovách konania rozhodol dvoma samostatnými výrokmi. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch o trovách konania zmenil tak, že žalobcovi priznal proti žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 18,68 %. 22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal v odvolacom konaní vo veci plný úspech. 23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).