Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7CoPr/9/2024 z 16. 12. 2024
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 16. decembra 2024, sp. zn. 7CoPr/9/2024, ECLI:SK:KSBA:2024:1322204604.1
Krajský súd Bratislava | 7CoPr/9/2024 | ECLI:SK:KSBA:2024:1322204604.1 | 2024-12-16 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo
Citované ustanovenia: § 1 ZP, CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c6347b6f-45aa-48fd-9cd2-eed93cd91687
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1322204604.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
7CoPr/9/2024
1322204604
16. 12. 2024
JUDr. Mariana Harvancová
ECLI:SK:KSBA:2024:1322204604.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členiek
senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvalý pobyt Bratislava - Dúbravka, zast. JUDr. Alojz Baránik, advokát s.r.o., so sídlom Mateja Bela
8, Bratislava, IČO: 46 940 561, proti žalovanému: GTH catering s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/B,
Bratislava, IČO: 35 728 434, zast. JUDr. Ivan Benčík, advokát, so sídlom Hlavná 63, Štefanová, o určenie
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a zaplatenie nárokov, na odvolanie žalovaného
proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 06.02.2024, č.k.B3-11Cpr/12/2022-86, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.
II. Žalobkyni sa proti žalovanému náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru doručené žalobkyni
dňa 11.08.2022 je neplatné (výrok I.), uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 2.560,76 eur, spolu
s úrokom s omeškania vo výške 5,50 % p.a zo sumy 264,33 eur od 13.08.2022 do zaplatenia, úrokom z
omeškania 5,50 % p.a. zo sumy 183,99 eur od 13.09.2022 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške
6,25 % p.a. zo sumy 121,99 eur od 13.10.2022 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 7 % p.a. zo
sumy 420 eur od 13.11.2022 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 7 % p.a. zo sumy 440 eur od
13.12.2022 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 7,50 % p.a. zo sumy 440 eur od 13.01.2023
do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8 % p.a. zo sumy 690,45 eur od 13.02.2023 do zaplatenia,
a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.) a rozhodol, že žalobkyňa má nárok voči
žalovanému na náhradu trov konania vo výške 100 % ( výrok III.).
2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 1 ods. 4, § 59 ods. 1, § 68 ods. 1 písm. b), § 70, § 77, § 109
ods. 3, § 116, § 134 ods. 1,2, 4, § 142 ods. 1,2,3 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce ( ďalej len
„Zákonník práce“), § 517 ods. 1,2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky
zákonník“) a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „Nariadenie“). Vecne súd rozhodnutie odôvodnil tým, že
v konaní nebolo sporné, že v období od 27.06.2022 do 12.07.2022 bola žalobkyňa práceneschopná
( ďalej len „PN“), práceschopná bola odo dňa 13.07.2022, pričom podľa potvrdenia ošetrujúcej lekárky,
jej bola ukončená PN na jej žiadosť. V konaní nebolo sporným, že žalobkyňa sa dňa 13.07.2022,
teda po ukončení PN dostavila na pracovisko. Sporný bol priebeh rozhovoru medzi žalobkyňou a
jej priamym nadriadeným dňa 13.07.2022 po jej príchode na pracovisko, ktorý sa uskutočnil bez
svedkov. Listom zo dňa 15.07.2022 sa žalobkyňa obrátila na žalovaného so žiadosťou o prideľovanie
práce v súlade s pracovnou zmluvou. Nebolo sporné, že dňa 11.08.2022 žalovaný doručil žalobkyni
oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 09.08.2022. Listom zo dňa 12.08.2022

žalobkyňa vyjadrila nesúhlas so skončením pracovného pomeru, skončenie považovala za neplatné
a listom zo dňa 22.09.2022 žalobkyňa žalovanému oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní a
žiadala aj náhradu mzdy. Žalovaný predmetný list prevzal dňa 23.09.2022 a reagoval listom zo dňa
30.09.2022, v ktorom uviedol, že považuje pracovný pomer za platne skončený doručením okamžitého
skončenia pracovného pomeru. Žalovaný v liste zo dňa 09.08.2022 dôvod okamžitého skončenia
dostatočne skutkovo vymedzil tým, že žalobkyňa nenahlásila ukončenie PN, odmietla podpísať dohodu
o ukončení pracovného pomeru a od 14.07.2022 sa nedostavila do práce a nezdokladovala svoju
neprítomnosť. Skutočnosť, že žalobkyňa po príchode do zamestnania dňa 13.07.2022 nenahlásila
ukončenie PN nepovažoval súd prvej inštancie za porušenie pracovnej disciplíny, nakoľko začiatok a
ukončenie dočasnej práceneschopnosti oznamuje zamestnávateľovi ošetrujúci lekár elektronicky, nie
zamestnanec. Tvrdenie žalovaného, že sa domnieval, že žalobkyňa pokračuje v práceneschopnosti,
posúdil ako nedôvodné, nakoľko žalovaný musel mať vedomosť o ukončení PN, nakoľko ošetrujúca
lekárka ukončenie dočasnej práceneschopnosti odosielala elektronicky a žalovaný ním disponoval.
Za porušenie pracovnej disciplíny nepovažoval ani to, že žalobkyňa odmietla podpísať žalovaným
predloženú dohodu o skončení pracovného pomeru, majúc za to, že dohoda je dvojstranný právny
úkon. Rovnako za porušenie pracovnej disciplíny nepovažoval ani odmietnutie prevzatia výpovede
z pracovného pomeru. Pri vyhodnocovaní priebehu rozhovoru medzi žalobkyňou a jej priamym
nadriadeným, pánom C. D., súd dôsledne vyhodnocoval rozdielne skutkové tvrdenia strán sporu a
poukázal na to, že dňa 13.07.2022 kedy sa žalobkyňa dostavila do práce jej žalovaný okamžite predložil
vopred pripravenú, vytlačenú dohodu o skončení pracovného pomeru a žiadal ju tento dokument
podpísať. Uvedené súd prvej inštancie vyhodnotil, ako ukončenie pracovného pomeru, majúc za to,
že žalovaný nemal záujem na ďalšom zamestnávaní žalobkyne. Nebolo sporné, že žalobkyňa sa z
opatrnosti listom zo dňa 15.07.2022, čiže o dva dni, obrátila na žalovaného s tým, aby jej prideľoval
prácu v zmysle pracovnej zmluvy, vyjadrila teda ochotu pracovať. Žalovaný napriek tomu, že výzvou
disponoval, nereagoval na ňu. Pričom k prideľovaniu práce v zmysle pracovnej zmluvy nedošlo ani v
nasledujúcich dňoch, napriek tomu, že žalobkyňa sa ešte raz na pracovisko dostavila, i keď za účelom
odovzdať pridelenú pracovnú pomôcku, avšak ani vtedy jej žalovaný prácu neprideľoval. Vzhliadnuc k
uvedenému mal súd za to, že žalobkyňa nemala dôvod preukazovať dôvod jej neprítomnosti, nakoľko
žalovaný mal vedomosť o ukončení dočasnej PN žalobkyne a mal vedomosť aj o pripravenosti žalobkyne
prácu v zmysle pracovnej zmluvy vykonávať. Vzhliadnuc k uvedenému súd prvej inštancie nemal
za preukázané také porušenie pracovných povinností žalobkyne, preto by odôvodňovali okamžité
skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou, preto žalobe vyhovel a určil, že okamžité skončenie
pracovného pomeru je neplatné. Nakoľko žalobkyňa netrvala na ďalšom zamestnávaní, pracovný pomer
skončil uplynutím dojednanej doby, a to dňa 16.01.2023, v zmysle uzatvorenej pracovnej zmluvy. Na
základe uvedeného súd priznal žalobkyni náhradu mzdy v sume priemerného zárobku za dobu od
23.09.2022 ( oznámenie, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na
ďalšom zamestnávaní) až do 16.01.2023, kedy na základe pracovnej zmluvy na dobu určitú skončil
pracovný pomer. Pri určení priemerného zárobku súd vychádzal z rozhodného obdobia, t.j. 2. štvrťroka
2022. V danom období žalobkyňa odpracovala celkom 240 hodín ( IV. : 21 dní x 4 hod. = 84 hod., V :
22 dní x 4 hod. = 88 hod., VI : 17 dní x 4 hod. = 68 hod.). Hrubá mzda dosiahla sumu 1241,57 eur
( IV : 440 eur, V : 440 eur, VI :361,57 eur). Priemerný hodinový zárobok bol v sume 5,173 eur (1.241,57
eur : 240 hod.), priemerný mesačný zárobok (priemerný počet pracovných hodín pripadajúcich v roku
na jeden mesiac : 86,96 hod. - 5,1732 eur x 86,96 hod. = 449,86 eur. Súd priznal žalobkyni náhradu
mzdy za obdobie od 23.09.2022 (kedy požiadala o ďalšie zamestnávanie) do skončenia pracovného
pomeru (dňa 06.01.2023), t.j. za obdobie 3 mesiacov a 24 dní celkom sume 1846,18 eur ( 449,86 x 3
eur + 24 x 4 x 5,173 eur). Žalobkyňa si uplatnila žalobou aj náhradu za prekážky v práci za obdobie od
13.07.2022 (kedy bola naposledy v práci) do 11.08.2022 (kedy jej bolo doručené okamžité skončenie
pracovného pomeru). Nebolo sporné, že žalovaný neprideľoval žalobkyni prácu v zmysle pracovnej
zmluvy od 13.07.2022 do 11.08.2022, kedy jej doručil okamžité skončenie pracovného pomeru, preto
žalobkyni za toto obdobie patrí náhrada mzdy v sume jej priemerného zárobku. Žalobkyni by patril
priemerný zárobok v sume 449,86 eur, nakoľko si však žalobkyňa uplatnila náhradu vo výške 447,33
eur, súd bol návrhom viazaný. Za opodstatnené mal súd priznať žalobkyni aj náhradu za nevyčerpanú
dovolenku, a to v trvaní 23 dní. Vzhliadnuc k uvedenému ( avšak viazaný žalobným návrhom ) priznal
žalobkyni celkom sumu vo výške 2560,76 eur ako i nárok na zaplatenie úrokov z omeškania odo dňa
nasledujúceho po dohodnutej splatnosti mzdy, t.j. odo 13 - teho dňa v mesiaci, zo súm, ktoré by boli
splatné v danom výplatnom termíne. Výška základnej úrokovej sadzby ECB bola v rozhodnom období
1,25 % (od 14.09.2022 do 1.11.2022), 2 % (od 02.11.2022 do 20.12.2022), 2,50 % (od 21.12.2022 do
7.2.2023) a 3 % (od 08.02.2023 do zaplatenia).

3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255, § 262 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), podľa ktorého súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Nakoľko žalobkyňa bola v spore úspešná,
priznal jej náhradu trov konania v plnej výške. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
v zmysle ustanovenia § 262 CSP po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.
4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote žalovaný dôvodiac naplnením odvolacích
dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f), a h) CSP. Považoval za nepravdivý záver súdu prvej inštancie,
že žalobkyňa bola pripravená vykonávať prácu. Mal za to, že v priebehu konania bolo vyvrátené tvrdenie
žalobkyne, že jej údajne zamestnávateľ povedal, že jej už nebude prideľovať prácu, a to výsluchom
p. D., nadriadeného žalobkyne. Svoje tvrdenia žalobkyňa v konaní nepreukázala. Dôkazné bremeno
zaťažuje toho účastníka, ktorý z existencie tvrdených skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky.
Namietal rozpor bodu 28 a 30 odôvodnenia rozhodnutia. V spore bolo preukázané, že cca o týždeň po
13.07.2022 prišla žalobkyňa za účelom vrátenia pridelených osobných ochranných pomôcok, a to bez
výzvy, čo nesvedčí o tom, že by sa domáhala výkonu práce. Od 14.02.2022 bola žalobkyni vykazovaná
absencia. Následne celý týždeň od 18.07.–22.07. kedy si overoval trvania netrvanie PN žalobkyne. Od
22.07. stále pretrvávala absencia až do 09.08.2022, kedy vyhotovil okamžité skončenie pracovného
pomeru, doručené žalobkyni 11.08.2022. Spochybnil relevanciu listu zo dňa 15.07.2022, ktorý bol
doručený do sídla spoločnosti dňa 19.07.2022. Mal za to, že žalobkyňa závažne porušila pracovnú
disciplínu, preto okamžité skončenie pracovného pomeru jej bolo dané platne. Nesúhlas s predbežným
posúdením veci oznámeným súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa 12.10.2023. Mal za to, že súd
prvej inštancie sa neriadil ust. § 191 ods. 1, § 215, § 220 CSP. Oporu vo vykonanom dokazovaní
nemal ani záver súdu prvej inštancie uvedený v bode 31 odôvodnenia rozhodnutia. Rozhodnutie súdu
prvej inštancie považoval za nedostatočne odôvodnené a arbitrárne. Na základe uvedeného žiadal, aby
odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol a priznal mu nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
5. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila.
6. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods.
1 CSP) vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) keďže sa nejednalo
o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania
si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem s použitím § 378 ods. 1 v spojení s § 470 CSP a dospel k
záveru, že odvolanie žalovaného nie je podané dôvodne.
7. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd nezistil v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska
procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, konštatuje, že súd
prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobkyňou uplatneného nároku
a jeho výsledky aj náležite zhodnotil. Na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z
vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodil. V
odôvodnení rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil
svoje rozhodnutie a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. V rozhodnutí sa zaoberal
tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané a ktoré
nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových
strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil
a aj dostatočne vyhodnotil. Rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako
aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú
verejnosť prijateľné, racionálne, a aj spravodlivé. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 CSP).
Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne odvolací súd
poukazuje a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami sa vyjadruje len k odvolacím
námietkam odvolateľa.
8. K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd

konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové
zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré
súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v
hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov sporových strán, alebo ktoré vyšli
najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo
ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
ustanovení § 192 a § 193 CSP.
9. Jadrom odvolacej argumentácie odvolateľa bolo spochybňovanie skutkových záverov súdu prvej
inštancie pri posudzovaní jedného z dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru, a to, že
žalobkyňa sa od 14.07.2022 nedostavila do práce a neospravedlnila svoju neprítomnosť v práci. Na
posúdenie uvedenej otázky bolo zásadným vyhodnotiť najmä okolnosti a priebeh rozhovoru medzi
žalobkyňou a jej nadriadeným p. D., keďže tento rozhovor sa uskutočnil bez prítomnosti tretích osôb a
skutkové tvrdenia strán boli sporné. Pričom súd prvej inštancie pri vyhodnocovaní sporných skutkových
tvrdení strán sporu vychádzal jednak z výsluchu strán ako i z listinných dôkazov ( okamžité skončenie
pracovného pomeru a list zo dňa 12.08.2022 spolu s doručenkou), pričom pravdivosť konkrétneho
dôkazu vyhodnocoval najskôr izolovane a potom vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi. Tvrdenia
žalobkyne o tom, že žalovaný jej už nemienil ďalej prideľovať prácu správne vyhodnocoval v kontexte
s tým, že v daný deň (13.07.2022) sa žalobkyňa dostavila do práce už okolo 9.00 hod a skôr ako
mala/mohla nastúpiť na pracovnú smenu (prezlečená v pracovnom odeve) jej p. D. predložil dohodu o
skončení pracovného pomeru. Tvrdenie žalobkyne, že žalovaný jej už nemienil ďalej prideľovať prácu
podporuje i skutočnosť, že v šatni sa v čase prítomnosti žalobkyne už nachádzali iné veci, čo žalovaný
nevyvrátil, naopak potvrdil, že za žalobkyňu si počas trvania jej PN zabezpečil náhradu ( vyjadrenie
zo dňa 10.01.2023). I keď svedok D. na pojednávaní dňa 09.01.2024 poprel, že by žalobkyni povedal,
že jej nebude prideľovať prácu, jeho konanie svedčí o opaku, keďže predložil žalobkyni ihneď po
príchode do práce dohodu o skončení pracovného pomeru, čo odôvodnil tým, že nebol spokojný s
jej pracovným výkonom a podľa vyjadrenia žalobkyne, keď túto nepodpísala oznámil jej, že výpoveď
jej príde poštou. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že žalobkyňa nemala záujem vykonávať prácu,
len formálne vyzývala žalovaného na prideľovanie práce, je potrebné zdôrazniť, že i keď následne
prišla žalobkyňa po rozhovore dňa 13.07.2022 do práce a bola opätovne v kontakte s nadriadeným,
tento netvrdil, že žalobkyni oznámil zmenu rozhodnutia (skončiť so žalobkyňou pracovný pomer), práve
naopak, prevzal od žalobkyne ochranné pomôcky, čo opätovne u žalobkyne navodzovalo deklarovanie
už dňa 13.07.2022 prejaveného zámeru žalovaného skončiť pracovný pomer so žalobkyňou. Samotný
odvolateľ v odvolaní nelogicky argumentuje tým, že žalobkyňa sa nedomáhala práce a následne
argumentuje tým, že žalobkyňa prišla do práce bez výzvy, sama na základe vlastného rozhodnutia,
aby vrátila pracovné pomôcky. Zohľadniac zhorauvedené, žalobkyňa mohla dôvodne predpokladať, že
žalovaný s ňou mieni ukončil pracovný pomer jednostranne ( keďže nepodpísala dohodu o skončení
pracovného pomeru). Tento záver podporuje i skutočnosť, že žalovaný ani po tom ako získal vedomosť
o ukončení PN žalobkyne a bola mu doručená výzva žalobkyne zo dňa 15.07.2022, v ktorej žalobkyňa
deklarovala pripravenosť prácu v zmysle pracovnej zmluvy naďalej vykonávať, na uvedené nereagoval,
prácu jej neprideľoval ani dňa 13.7.2022, ani vtedy, keď asi o týždeň prišla opäť na pracovisko. Vzhľadom
k uvedenému mal odvolací súd za to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci zobral do úvahy
všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán vyplynuli, preto nie je možné
súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, preto námietky odvolateľa vyhodnotil
ako nedôvodné.
10. Vo vzťahu k ďalšiemu odvolateľom uvedenému odvolaciemu dôvodu, že rozsudok prvoinštančného
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h/ CSP) treba uviesť, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak
súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

11. Odvolateľ v podanom odvolaní len vo všeobecnej rovine namietal nesprávnosť právneho posúdenia
súdom prvej inštancie, bez toho, aby bližšie uviedol, v čom konkrétne malo spočívať nesprávne
právne posúdenie súdom prvej inštancie. Nebolo úlohou odvolacieho súdu vyhľadávať konkrétne vady
rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie nepodala a v
prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo. Napriek uvedenému však odvolací súd považoval
za potrebné upriamiť pozornosť, na to, že na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68
ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca,
a to aj z nedbanlivosti, a musí dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností závažným
spôsobom. Z uvedeného teda vyplýva, že zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer
so zamestnancom platne len vtedy, ak zamestnanec porušil zavinene svoje pracovné povinnosti, ak
dosiahlo jeho konanie po zohľadnení všetkých rozhodujúcich okolností intenzitu závažného porušenia
pracovnej disciplíny“. V uznesení z 29. apríla 2010 sp.zn. 5 Cdo 95/2009 najvyšší súd uviedol, že :
„Iba porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom je dôvodom podľa § 68 ods. 1 písm. b/
Zákonníka práce na okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na charakter tohto zákonného
ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, je vždy úlohou súdu,
aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil. Je vecou
súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny, a v prípade
kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto
úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie v úvahu
iba špecifiká prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru (ak bola prijatá)“. Súd prvej inštancie
posudzujúc žalovaným uvedené dôvody, ktorými odôvodňoval okamžité skončenie pracovného pomeru
so žalobkyňou dospel k správnemu záveru, že nebolo preukázané porušenie pracovných povinností
žalobkyne, preto neboli splnené podmienky na postup žalovaného podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce.
12. Pokiaľ odvolateľ namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnené a
arbitrárne, tieto námietky vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné. V prejednávanom prípade obsah
spisu nedáva podklad pre záver, že prvoinštačný súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by
založil nepreskúmateľnosť, nepredvídateľnosť či arbitrárnosť (ktorú odvolateľ naznačuje) predmetného
rozhodnutia napadnutého dovolaním. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové
a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,
dôsledkom čoho by bolo popretie zmyslu a podstaty práva na spravodlivý proces. Samotná skutočnosť,
že odvolateľ so závermi vyjadrenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nesúhlasí a nestotožňuje
sa s nimi, nemôže sama k tvrdenej arbitrárnosti rozhodnutia, nakoľko do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom
všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS
3/97 a II. ÚS 251/03).
13. Ďalšími námietkami odvolateľa sa odvolací súd podrobne nezaoberal, keď tieto nie sú spôsobilé
privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, ako k akým dospel súd prvej inštancie. I podľa už konštantnej
judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia
tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa preto odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
14. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie (vrátane výroku o trovách
konania pred súdom prvej inštancie), ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP, potvrdil.

15. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, 2 a
§ 396 ods. 1, 2 CSP. Nakoľko v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni vznik trov odvolacieho konania z
obsahu spisu nevyplýval, odvolací súd v súlade s čl. 17 základných princípov CSP prihliadol na procesnú
ekonómiu a rozhodol tak, že žalobkyni sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy
(§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).