{"guid": "b83cf87a-63df-4fc0-a17e-bd72a2906b0b:302e0dc1-7227-4778-b555-a762114e137e", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1415213769.4", "spisova_znacka": "16Co/105/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/105/2023 z 27. 9. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. septembra 2024, sp. zn. 16Co/105/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:1415213769.4", "identifikacne_cislo": "1415213769", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Roman Majerský", "sudca_id": 723, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-majersky-723", "datum_vydania": "2024-09-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-657", "nazov": "§ 657 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-657", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-657"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-657"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/302e0dc1-7227-4778-b555-a762114e137e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1415213769.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1415213769.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1415213769.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n16Co/105/2023\n1415213769\n27. 09. 2024\nJUDr. Roman Majerský\nECLI:SK:KSBA:2024:1415213769.4\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň\nJUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcu: FINIMO a.s., Mlynské Nivy 54,\nBratislava, IČO: 31 384 277, zastúpeného advokátom\nJUDr. Ľubomírom Schweighoferom, Šafárikovo námestie 2, Bratislava, proti žalovanému: H.. U. F.,\nK.. X.X.XXXX, S.K. XXXX/X, O., zastúpenému: Advokátska kancelária MAJLING & NINČÁK, s.r.o.,\nPalárikova 14, Bratislava, IČO: 35 960 728, o zaplatenie 150.000 eur s príslušenstvom, na odvolanie\nžalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k. 4C/412/2015-425, zo dňa 9.2.2023, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .\nII. Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I.); zrušil\nzabezpečovacie opatrenie nariadené uznesením č. k. 4C/412/2015-161 zo dňa 9.3.2017, právoplatným\ndňa 18.10.2017, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 15Co/186/2017-197 zo\ndňa 20.9.2017, právoplatným dňa 18.10.2017 (výrok III.); a žalovanému priznal proti žalobcovi nárok\nna náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po\nprávoplatnosti rozsudku (výroky II. a IV.). V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu\ndňa 1.12.2015 domáhal zaplatenia istiny vo výške 163.512,31 eura, úroku z omeškania vo výške 5,05\n% ročne zo sumy 150.000 eur od 1.1.2015 do zaplatenia, na tom skutkovom a právnom základe, že\nZmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 16.11.2015 žalobca ako postupník nadobudol od H.. Q. Z.,\nNa Z. XX, O., ako postupcu pohľadávku voči žalovanému zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.7.2013 vo\nvýške 150.000 eur s príslušenstvom. Postúpenie pohľadávky zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.7.2013 bolo\nžalovanému oznámené listom zo dňa 18.11.2015. Žalobca okrem iného uviedol, že na základe Zmluvy\no pôžičke zo dňa 1.7.2013 poskytol veriteľ žalovanému ako dlžníkovi peňažnú pôžičku 150.000 eur dňa\n11.7.2013 bezhotovostným prevodom na bankový účet žalovaného a v zmysle bodu II. Zmluvy o pôžičke\nsa dlžník zaviazal vrátiť pôžičku veriteľovi v lehote do 31.12.2014.\nV zmysle bodu III. Zmluvy o pôžičke bol medzi veriteľom a dlžníkom dohodnutý úrok z poskytnutej\npôžičky vo výške 6 % ročne za obdobie od 11.7.2013 do 31.12.2014, čo predstavovalo sumu 13.265,74\neura. Žalovaný napriek opakovaným výzvam veriteľa svoj splatný peňažný záväzok zo Zmluvy o pôžičke\nneuhradil. V priebehu konania žalobca upravil žalobu tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu\n150.000 eur spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 1.1.2015 do zaplatenia s tým, že žalovaný je\npovinný zaplatiť žalobcovi sumu 13.265,75 eura a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením\npohľadávky vo výške 40 eur; v odôvodnení zmeny žaloby uviedol, že úrok z pôžičky vo výške 6 % ročne\nzo sumy 150.000 eur za obdobie od 11.7.2013 do 31.12.2014 predstavuje sumu 13.265,75 eura. Súd\nprvej inštancie pripustil zmenu žaloby dňa 31.1.2018.\n\n2. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 4C/412/2015-161, zo dňa 9.3.2017, ktoré nadobudlo\nprávoplatnosť dňa 18.10.2017, zriadil záložné na zabezpečenie pohľadávky žalobcu právo k\nnehnuteľnostiam v bezpodielovom spoluvlastníctve žalovaného a jeho manželky Q.. Q. F.,\nnachádzajúcich sa v katastrálnom území S. B., obec S. B., okres O. H., zapísaným na liste vlastníctva\nč. XXXX a záložné právo k nehnuteľnostiam vo výlučnom vlastníctve žalovaného H.. U. F. zapísaným\nna liste vlastníctva č. XXXX. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 15Co/186/2017-197, zo dňa\n20.9.2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18.10.2017, uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil.\n3. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom č. k. 4C/412/2015-263 zo dňa 4.6.2018 uložil\nžalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 150.000 eur spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania\nod 1.1.2015 do zaplatenia; povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 13.265,75 eura; povinnosť zaplatiť\npaušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur a to všetko do troch\ndní odo dňa právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %\ns tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.\nProti rozsudku podal žalovaný odvolanie a Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 16Co/171/2019-366,\nzo dňa 29.10.2021 rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č. k. 4C/412/2015-263, zo dňa 4.6.2018\nzrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\n4. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie viazaný\nprávnym názorom odvolacieho súdu, opätovne vykonal dokazovanie výsluchom štatutárneho zástupcu\nžalobcu, oboznámením sa s listinnými dôkazmi, ktoré sú súčasťou súdneho spisu a zistil, že žalovaný\nako dlžník dňa 1.7.2013 uzavrel s veriteľom\nH.. Q. Z. Zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bol záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi pôžičku vo výške\n150.000 eur v lehote do 15.7.2013 a záväzok dlžníka vrátiť veriteľovi poskytnutú pôžičku v lehote do\n31.12.2014. Podľa čl. III sa zmluvné strany dohodli na ročnom úroku vo výške 6 %. Podľa čl. IV sa\nzmluva uzatvára na dobu do 31.12.2014 (č. l. 9). Z výpisu z T. O. W. U.. W.. V. O., Ú.A.: XXXXXXXXXX,\nstrana 1/1, zo dňa 8.3.2013, ku vkladu zo dňa 8.3.2013, popis transakcie:\nEB, bola preukázaná platba: Na Z. XXXX/XX, O., vklad VS účet partnera: XXXXXXXXXX, KS: XXXX Q.\nZ., vo výške 550.000 eur. Z výpisu účtu FINIMO a.s., zo dňa 12.7.2013 (č. l. 10) vyplynulo, že žalovanému\nbola bankovým prevodom poskytnutá FINIMO a.s. (žalobcom) platba vo výške 15.000 eur a 135.000\neur, t. j. spolu 150.000 eur.\nZ obsahu Zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej podľa § 524 Občianskeho zákonníka zo dňa\n16.11.2015 (č. l. 7) vyplynulo, že postupca H.. Q. Z. a postupník FINIMO a.s., postúpil pohľadávku, ktorú\nmal mať voči H.. U. F. (žalovanému) a táto pohľadávka mala vzniknúť na základe Zmluvy o pôžičke\nzo dňa 1.7.2013. Postúpenie pohľadávky bolo dojednané za odplatu 150.000 eur. Listom Oznámenie o\npostúpení pohľadávky zo dňa 18.11.2015 (č. l. 8) oznámil žalobca FINIMO a.s. postúpenie pohľadávky\nH.. U. F. (žalovanému) a vyzval ho na úhradu.\n5. Z výpovede štatutárneho zástupcu žalobcu Q.. P. Z.S. vyplynulo, že postupník FINIMO a.s. (žalobca)\nslúžila v ich skupine do určitej miery ako „banka“, t. j. peniaze, ktoré boli voľné v iných spoločnostiach\nalebo fyzických osôb, poručníkov, majiteľov sa zhŕňali v tejto spoločnosti a podľa potreby táto spoločnosť\nfinancovala jednotlivé projekty alebo aj distribútora a to preto, lebo v tom období boli vysoké úrokové\nmiery a viaceré ich firmy mali tzv. „kontokorentné úvery“ a mohli ísť do mínusu, a preto aby neplatili\núroky, tak im z FINIMO a.s. poskytovali zdroje, ktoré mali voľné zdroje na účtoch (CASHPULLING). Ak\nbolo potrebné aj poskytnúť nejaké zdroje mimo ich firmy, tak využívali FINIMO a.s., mali tam aj vlastné\nzdroje a boli to rodinné zdroje a zdroje štatutára, svokrovcov; uviedol, že mal tam peniaze aj jeho syn,\ntieto peniaze dostal od starých rodičov, rodičov, mal na starosti lekárne, od spoluvlastníkov niektorých\nfiriem, vedel si tam kumulovať peniaze. To bolo ešte v období, keď sa neplatila daň a v rámci korporačnej\ndane si ich mohli vybrať. Následne uviedol, že zdanené peniaze vybrali a znova ich vložili do firmy ako\ncudzí kapitál. Takto to urobil aj Q. Z. (štatutárny zástupca žalobcu predložil počas výpovede výpis,\nz ktorého vyplynulo, že jeho syn vložil túto sumu do firmy - na účet FINIMO a.s., t. j. výpis z T. U..W.. vklad\nzo dňa 8.3.2013) s tým, že zdroje tam mali dokladované. Peniaze nepreviedli cez jeho účet, čo bolo tiež\nmožné, vzhľadom k tomu, že žalovaný H.. U. F. ho prosil, aby to urýchlene previedli, tak to previedli rovno\nz účtu FINIMO a.s. Potvrdil, že žalovaného poznal ešte počas socializmu, bol vedúcim zahraničného\noddelenia univerzity, predpokladal, že poskytnuté zdroje mu žalovaný vráti, keďže ho poznal dovtedy\nako slušného človeka. Domnieval sa, že predmetom súdneho sporu alebo diskusií nemalo byť odkiaľ\na ako tie peniaze žalovaný dostal a od koho, ale prečo ich žalovaný nevrátil, tomu od koho ich dostal\n\nalebo tam, odkiaľ mu prišli. Vyjadril sa, že slušný človek si nemôže ponechať peniaze o ktorých vie, že\nmu nepatria. Podotkol, že žalovaný dobre vedel, keď ho žiadal o peniaze, že sa nedohodli o tom, že\ndostane peniaze od neho, ale že on mu ich zabezpečí.\nK otázke, aký bol právny vzťah k finančným prostriedkom nachádzajúcich sa na účte FINIMO a.s., ktoré\nnásledne tvorili predmet pôžičky pre žalovaného, vypovedal, že peniaze boli majetkom H.. Q. Z., tak\nako aj ostatné peniaze vkladateľov, ktoré používali na podnikanie a ako také ich spoločnosť vždy vrátila,\nprípadne ich evidovala, tak ako ich aj teraz ešte eviduje ako vklady a príjmy vkladateľov. Žalovaný či už\nžalobcu, štatutárneho zástupcu žalobcu ani raz nekontaktoval, aby sa dohodol na splátkach alebo riešení\ntohto dlhu, pričom mal aj prenajaté kancelárie u nich v budove, následne prestal chodiť do kancelárií,\nnevypovedal nájomnú zmluvu a ostal tam tiež dlžný niekoľko tisíc eur, dokiaľ tu nájomnú zmluvu nezrušil\nžalobca kvôli DPH pre štát, pričom vzniknutý dlh žalovaný neuhradil.\n6. Súd prvej inštancie mal listinnými dôkazmi za preukázané a napokon aj za nesporné, že z bankového\núčtu žalobcu vedeného v T. O. W. U.. W.., Č.. XXXXXXXXXX, bola žalovanému dňa 11.7.2013 na\njeho bankový účet prevedená suma 15.000 eur a suma 135.000 eur (č. l. 10 spisu). Zo Zmluvy o\npostúpení pohľadávky zo dňa 16.11.2015 (č. l. 7) vyplynulo, že žalobca ako postupník FINIMO a.s.,\nzmluvou uzavretou s H.. Q. Z. (postupcom) mal vôľu nadobudnúť pohľadávku voči žalovanému na\nzaplatenie sumy 150.000 eur s príslušenstvom zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.7.2013. Žalovaný v spore\nod počiatku namietal, že postupca H.. Q. Z. mu žiadnu pôžičku v sume 150.000 eur dňa 11.7.2015\nneposkytol a súčasne namietal, že preto je aj Zmluva o postúpení pohľadávky neplatným právnym\núkonom, nakoľko predmetom postúpenia bola neexistujúca pohľadávka a toto bolo v posudzovanej\nveci zásadným pre posúdenie platnosti Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16.11.2015. Vzhľadom\nna uvedené primárne skúmal či došlo k platnému uzatvoreniu Zmluvy o postúpení pohľadávky dňa\n16.11.2015 a či v čase postúpenia pohľadávky, predmetná pohľadávka existovala, a teda či došlo k\nodovzdaniu predmetu pôžičky veriteľom (v tomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno žalobcu). Bol\nnázoru, že tvrdenie H.. Q. Z. na pojednávaní dňa 20.3.2018 (vtedy člena predstavenstva žalobcu), že\nv spoločnosti žalobcu mal vložené osobné prostriedky, ktoré mu neboli vyplatené, nepreukazuje, že zo\nstrany H.. Q. Z. došlo k odovzdaniu predmetu pôžičky. Mal za preukázané z výpovede štatutárneho\nzástupcu žalobcu Q.. P. Z., že FINIMO a.s. slúžila v ich skupine do určitej miery ako „banka“, peniaze,\nktoré boli voľné v iných spoločnostiach alebo fyzických osôb sa zhŕňali v tejto spoločnosti a podľa potreby\ntáto spoločnosť financovala jednotlivé projekty. Mali v spoločnosti aj vlastné zdroje a to rodinné zdroje\na mal tam vložené peniaze okrem iných subjektov aj syn štatutárneho zástupcu žalobcu, ktorý predložil\n„výpis“ s vysvetlením, že jeho syn vložil sumu na účet FINIMO a.s. (výpis z T. O. W. U..W.. ku vkladu zo\ndňa 8.3.2013 vo výške 550.000 eur, č. l. 417), a preto peniaze na žiadosť žalovaného boli prevedené\nrovno z účtu FINIMO a.s.. Na otázku, aký bol právny vzťah k tým finančným prostriedkom nachádzajúcim\nsa na účte FINIMO a.s., ktoré následne tvorili predmet pôžičky pre žalovaného, vypovedal, že peniaze\nboli majetkom H.. Q. Z. ako aj majetkom ostatných vkladateľov, ktoré používali na podnikanie a ako\ntaké ich spoločnosť vždy vrátila, prípadne ich evidovala. Poukázal na to, že žalovaný žalobcu ani raz\nnekontaktoval, aby sa dohodol na splátkach alebo riešení tohto dlhu.\n7. Z Výpisu z T. O. W. U..W.. V.Č. O. z účtu: XXXXXXXXXX, strana 1/1, zo dňa 8.3.2013 ku vkladu zo\ndňa 8.3.2013, popis transakcie: A. V. Na Z. XXXX/XX O. vklad VS účet partnera: XXXXXXXXXX, KS:\nXXXX - Z. Q., mal preukázaný vklad vo výške 550.000 eur. Bankový účet žalobcu bol miestom, kde mal\nveriteľ uložené peňažné prostriedky a odkiaľ bezhotovostne odišli na účet žalovaného na základe jeho\npríkazu. Týmto dôkazom a ani výpoveďou štatutárneho zástupcu žalobcu Q.. P. Z. nebolo preukázané\nskutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom\nH.. Q. Z. žalovanému ako dlžníkovi a samotná predmetná Zmluva o pôžičke nezaložila povinnosť\nžalovaného H.. U. F. vrátiť veriteľovi\nH.. Q. Z. sumu 150.000 eur a teda H.. Q. Z. pohľadávka voči H.. U. F. (žalovanému) nevznikla. Pre\nuzavretie zmluvy o pôžičke (dohody o pôžičke) sa síce nevyžaduje písomná forma, zmluva môže\nbyť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom, ale platí, že pôžička je reálnym kontraktom (§\n657 Občianskeho zákonníka), právne perfektným a v náležitostiach zmluvy zavŕšeným kontraktom iba\nak peniaze boli skutočne odovzdané. Pre vznik Zmluvy o pôžičke je teda nevyhnutné, aby došlo k\nskutočnému odovzdaniu predmetu pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami\nprávny vzťah z pôžičky nevznikne a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane\nnáležitosti vôle) boli dané. V prejednávanej veci v zmysle vysloveného právneho názoru odvolacím\nsúdom bolo pre posúdenie otázky platnosti predmetnej Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.7.2013 nevyhnutné\nzistiť, či došlo k jej poskytnutiu a odovzdaniu peňazí. Skutočnosť poskytnutia pôžičky preukazuje veriteľ,\n\nt. j. veriteľ musí preukázať skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi a nie preukázať\nmožnosť veriteľa disponovať príslušnou sumou peňazí (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR\nsp. zn. 4Cdo/403/2014 ).\n8. S poukazom na vykonané a doplnené dokazovanie výsluchom štatutárneho zástupcu žalobcu Q.. P.\nZ. na pojednávaní konanom dňa 10.1.2023 (č. l. 419 až 422) a výpisom T. O. U..W.. o transakcii 550.000\neur zo dňa 8.3.2013 (bez uvedenia právneho titulu vkladu, t. j. či ide o pôžičku, dar vklad podnikateľa\npodľa Obchodného zákonníka a bez jednoznačného preukázania doplneným dokazovaním, že išlo o\nvlastníctvo peňažných prostriedkov H.. Q. Z. a ani, že mali tvoriť predmet spornej pôžičky) uviedol,\nže žalobca nepreukázal, že došlo k odovzdaniu sporných peňazí ako predmetu pôžičky veriteľom\ndlžníkovi, pričom pokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky\nnevznikne, a teda pohľadávka H.. Q. Z. v tomto prípade nevznikla, a teda ani nemohlo následne dôjsť dňa\n16.11.2015 k platnému uzatvoreniu Zmluvy o postúpení pohľadávky podľa § 524 Občianskeho zákonníka\nmedzi postupcom H.. Q. Z. a postupníkom FINIMO a.s., k pohľadávke ktorá v danom čase neexistovala\n(Q. Z. bol v postavení vkladateľa na účet FINIMO a.s. ktorá nie je bankou). Dospel k záveru, že v\ndanom prípade došlo k postúpeniu neexistujúcej pohľadávky, a preto je predmetná Zmluva o postúpení\npohľadávky podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Záverom dodal, že z výpisu z účtu žalobcu zo\ndňa 11.7.2013 vyplynulo, že žalovanému bola bankovým prevodom poskytnutá pôžička vo výške 15.000\neur a 135.000 eur, t. j. spolu 150.000 eur, nakoľko žalobca v konaní nepreukázal tvrdenie, že postupca\nH.. Q. Z. žalovanému pôžičku v sume 150.000 eur dňa 11.7.2015 poskytol, t. j. nepreukázal, že by bolo\ndošlo k odovzdaniu peňazí H.. Q. Z. žalovanému, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky\nnevznikol, a preto je predmetná Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 16.11.2015 neplatným právnym\núkonom, nakoľko predmetom postúpenia bola neexistujúca pohľadávka. Bez skutočného odovzdania\npredmetu pôžičky veriteľom Zmluva o pôžičke zo dňa 1.7.2013 uzatvorená medzi H.. Q. Z. a žalovaným\nako dlžníkom, nezaložila povinnosť žalovaného vrátiť veriteľovi H.. Q. Z. sumu 150.000 eur, čoho\ndôsledkom je, že ani titulom Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.7.2013 nevznikla H.. Q. Z. pohľadávka voči\nžalovanému, ktorá by mohla byť platne postúpená na žalobcu. Z reálnej povahy Zmluvy o pôžičke\nvyplýva, že samotná zmluva neposkytuje veriteľovi žalobný nárok vrátenia predmetu pôžičky. Ak by\nsi žalobca v tomto konaní uplatnil predmetnú pohľadávku titulom bezdôvodného obohatenia, ak by\nsúd prvej inštancie prekvalifikoval uplatnený nárok žalobcu v žalobe ako bezdôvodné obohatenie sa\nžalovaného, poukázal na to, že dňa 10.1.2023 do Zápisnice o pojednávaní (č. l. 422) pre prípad,\nže by sa zaoberal prípadne bezdôvodným obohatením (§ 451 Občianskeho zákonníka), žalovaný\nvzniesol námietku premlčania, nakoľko žaloba bola podaná dňa 1.12.2015, t. j. po viac ako 2 rokoch\nod poslania peňazí. Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky\nodo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor\nobohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak\nide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Touto námietkou\npremlčania vznesenou žalovaným sa súd prvej inštancie nezaoberal, nakoľko uplatnený nárok v žalobe\nbol požadovaný žalobcom titulom poskytnutej pôžičky na základe Zmluvy o pôžičke, pričom žalobcom\nnebolo preukázané skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom žalovanému ako dlžníkovi. Pokiaľ\nide o ďalšie námietky v konaní, tak sa nimi nezaoberal, nakoľko tieto nepredstavovali také námietky,\nktoré by mali súvis s prejednávanou vecou. Poukázal na ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného\nsúdu SR, z ktorej vyplýva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami\nsporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a\nprávny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami\nkonania. S poukazom na § 335 ods. 1, § 344 C. s. p. súd prvej inštancie aj bez návrhu zrušil rozhodnutím,\nktorým žalobu zamietol, zabezpečovacie opatrenie nariadené uznesením č. k. 4C/412/2015-161, zo dňa\n9.3.2017.\n9. Na uvedenom základe za použitia 37 ods. 1, ods. 2, § 39, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, § 451, § 488,\n§ 524 ods. 1, ods. 2, § 525 ods. 1, ods. 2, § 526 ods. 1, ods. 2, § 657 a § 658 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka, dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca nepreukázal odovzdanie predmetu pôžičky\nveriteľom žalovanému, pričom pokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde medzi zmluvnými stranami právny\nvzťah z pôžičky nevznikne, a teda pohľadávka H.. Q. Z.Č. v tomto prípade nevznikla, a teda ani nemohlo\nnásledne dôjsť dňa 16.11.2015 k platnému uzatvoreniu Zmluvy o postúpení pohľadávky, a preto žalobu\nv celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 a ods. 2 C. s. p. tak, že\nžalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keďže mal v konaní plný úspech, s tým,\n\nže o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí\nsamostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n10. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť, alternatívne zrušiť a\nvec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych\nargumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia\nveci. Bol názoru, že závery súdu prvej inštancie nemajú oporu v zistenom skutkovom stave a v\nzabezpečených dôkazoch zo strany žalobcu, pričom súd prvej inštancie bez relevantných dôvodov\nnevzal do úvahy žalobcom predložené dôkazy, nevyhodnotil ich jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti,\nna základe čoho dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že pohľadávka titulom Zmluvy o pôžičke\na následnom postúpení pohľadávky je dôvodná. Súd prvej inštancie vyhodnotil zistené skutočnosti\na dôkazy účelovo v neprospech žalobcu, pričom sa bezdôvodne priklonil na stranu žalovaného a\nvšetky zistené skutočnosti vyhodnotil v prospech žalovaného, na základe čoho dospel k nesprávnemu\nprávnemu záveru o tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno za ním tvrdený skutkový stav.\nRozhodnutie súdu prvej inštancie, z ktorého na jednej strane vyplýva, že žalovaný preukázateľne obdržal\nsumu 150.000 eur titulom Zmluvy o pôžičke, avšak na druhej strane zamietol žalobu, ktorou sa žalobca\ndomáhal vrátenia tejto pôžičky, je zmätočné a vykazuje znaky arbitrárnosti, právneho formalizmu a\nelementárnej nespravodlivosti. Mal za to, že súd prvej inštancie pochybil, keď zamietol žalobu v celom\nrozsahu napriek jednoznačnému preukázaniu jej dôvodnosti a opodstatnenosti v hmotnoprávnej aj\nprocesnoprávnej rovine.\n11. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého veriteľ musí preukázať skutočné\nodovzdanie pôžičky veriteľom dlžníkovi, nie preukázať možnosť veriteľa disponovať príslušnou\npeňažnou sumou, pričom žalobca ani s oporou v texte predmetnej Zmluvy o pôžičke do rozhodnutia\nvo veci samej nepreukázal, že došlo k odovzdaniu sporných peňazí ako predmetu pôžičky veriteľom\ndlžníkovi, na základe čoho žalobca neuniesol dôkazné bremeno; považoval za nesprávny a\nneodôvodnený, v rozpore s vykonaným dokazovaním, bez posúdenia vzájomných súvislosti medzi\nvykonanými dôkazmi. Poukázal na predložený výpis z T. O. W. zo dňa 8.3.2013 majiteľa účtu FINIMO\na. s., z ktorého mal za zrejmé, že H.. Q. Z. dňa 8.3.2013 vykonal vklad peňažných prostriedkov\nvo výške 550.000 eur na účet FINIMO a.s.. Z výpovede svedka Q.. P. Z., predsedu predstavenstva\nžalobcu, FINIMO a.s. slúžila v rámci ich podnikateľskej činnosti ako „banka“, a teda že peniaze,\nktoré boli voľné v iných spoločnostiach alebo fyzických osôb sa zhromažďovali v tejto spoločnosti a\npodľa potreby táto spoločnosť financovala jednotlivé projekty alebo aj súkromné transakcie jej členov.\nV spoločnosti mali jednotlivé subjekty aj vlastné zdroje alebo rodinné zdroje. Čo sa týka právneho\nvzťahu k peňažným prostriedkom na tomto účte, tieto boli naďalej majetkom jednotlivých vkladateľov,\nktoré používali na podnikanie a ako také ich spoločnosť vždy vrátila, prípadne ich evidovala na účet\nkonkrétneho subjektu. Vzhľadom na uvedené bolo jednoznačne preukázané, že pôvodný veriteľ H.. Q.\nZ. disponoval dostatočnou čiastkou na poskytnutie pôžičky žalovanému a že tieto peňažné prostriedky\nboli vložené a nachádzali sa na účte žalobcu vedenom v banke T. O. W. U..W... Následne žalovaný dňa\n1.7.2013 dojednal a uzavrel s veriteľom H.. Q. Z.S. Zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bol záväzok\nveriteľa poskytnúť dlžníkovi pôžičku vo výške 150.000 eur v lehote do 15.7.2013 a záväzok dlžníka vrátiť\nveriteľovi poskytnutú pôžičku v lehote do 31.12.2014.\nOd začiatku bol žalovaný informovaný o skutočnosti, že veriteľ H.. Q. Z. má svoje vlastné peňažné\nprostriedky uložené na účte FINIMO a.s. a tejto skutočnosti si bol žalovaný v plnej miere vedomý.\nDňa 2.7.2013 veriteľ H.. Q. Z. zaslal FINIMO a.s. žiadosť o vyplatenie peňažných prostriedkov, ktorým\npožiadal FINIMO a.s., aby z jeho vlastných prostriedkov nachádzajúcich sa na účte FINIMO a.s. vyplatila\nčiastku 15.000 eur a 135.000 eur na bankové účty patriace žalovanému. Výpisom z účtu FINIMO a.s. bolo\npreukázané, že boli žalovanému dňa 11.7.2013 bezhotovostným prevodom uhradené sumy vo výške\n15.000 eur a 135.000 eur, t. j. spolu suma vo výške 150.000 eur tvoriaca predmet pôžičky. Bol názoru,\nže jednotlivé vykonané dôkazy tvoria ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých\nmožno vyvodiť záver, že došlo k uzatvoreniu Zmluvy o pôžičke a reálnemu odovzdaniu peňažných\nprostriedkov titulom Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.7.2013 medzi žalovaným a pôvodným veriteľom H.. Q. Z..\n\n12. Upriamil pozornosť na právny názor odvolacieho súdu uvedený v odseku 28 zrušujúceho uznesenia\nzo dňa 29.10.2021, podľa ktorého „pokiaľ ide o finančné prostriedky na bankovom účte, považuje\nodvolací súd za potrebné uviesť, že peňažné prostriedky uložené na bankovom účte vedenom bankou\nna základe zmluvy o bežnom účte nie sú vlastníctvom majiteľa účtu ani inej osoby, ktorej peňažné\nprostriedky prípadne boli vložené či poukázané na účet; tieto peňažné prostriedky patria banke a majiteľ\núčtu má výlučne pohľadávku z účtu peňažného ústavu.“ Bol názoru, že právne posúdenie veci Krajským\nsúdom v Bratislave v uznesení č. k. 16Co/171/2019-366 zo dňa 29.10.2021, nemá nielen znaky riadneho\nprávneho posúdenia veci, ale vykazuje znaky svojvôle a porušenia princípu právnej istoty podľa Čl. 2\nC. s. p., najmä pokiaľ ide o názor, že peňažné prostriedky uložené na bankovom účte nie sú vlastníctvom\nmajiteľa účtu ani inej osoby, ale tieto peňažné patria banke a majiteľ účtu má výlučne pohľadávku z\núčtu peňažného ústavu. Aplikácia tohto prekvapivého a v praxi neaplikovateľného právneho názoru\nby znamenala, že akékoľvek bezhotovostné pôžičky alebo iné záväzky, pri ktorých dochádza k\nbezhotovostným prevodom na účet, by boli neplatné, nakoľko majiteľ účtu nie je vlastníkom peňažných\nprostriedkov na účte, a teda by nemohol byť vecne legitimovaným subjektom v danom právnom vzťahu.\nDôsledná aplikácia právneho názoru Krajského súdu v Bratislave by znamenala, že pokiaľ sú v právnej\npraxi akceptovateľné ako platné pôžičky, pri ktorých došlo k ich poskytnutiu bezhotovostným prevodom\nz účtu veriteľa - majiteľa bankového účtu, ktorý údajne nie je aj majiteľom peňažných prostriedkov,\npotom v posudzovanom prípade pôžičky medzi H.. Q. Z. a žalovaným došlo k tej istej skutočnosti keď veriteľ H.. Q. Z. poskytol žalovanému pôžičku z peňažných prostriedkov nachádzajúcich sa na účte\nFINIMO a.s., ktorá ich na základe príkazu, resp. pokynu veriteľa H.. Q. Z. zaslala žalovanému titulom\nzmluvy o pôžičke zo dňa 1.7.2013. Z uvedeného dôvodu mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne\naplikoval právny názor Krajského súdu v Bratislave, ktorý svojou interpretáciou podporuje názor žalobcu\no odovzdaní pôžičky z účtu FINIMO a.s.. V tejto súvislosti uviedol, že je prípustné, aby na základe\nZmluvy o pôžičke došlo k odovzdaniu predmetu pôžičky nie na účet dlžníka, ale na účet tretej osoby\noznačenej dlžníkom (napr. z dôvodu, že dlžník nemôže so svojím účtom disponovať). V prípade, ak\nnedôjde k vráteniu peňazí dlžníkom načas, veriteľ sa musí domáhať žalobou o vrátenie peňazí nie voči\ntretej osobe - majiteľovi účtu ale voči dlžníkovi, s ktorým má podpísanú Zmluvu o pôžičke (uznesenie\nNajvyššieho súdu ČR z 12.10.2016, sp. zn. 28Cdo/4279/2016). Rovnako aj dlžník sa môže zbaviť\nsvojho záväzku voči veriteľovi na vrátenie peňažného dlhu tak, že na základe pokynu veriteľa poukáže\ndlžnú peňažnú čiastku na účet tretej osoby (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 24.11.2004, sp.\nzn. 33Odo/679/2003). Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že bankový účet, na ktorý sa má plniť, alebo\nodkiaľ sa má plniť, je iba platobným miestom a platba vykonaná na základe určitého právneho titulu\nuzavretého medzi dvoma subjektmi vykonaná z účtu/alebo na účet tretej osoby nezakladá veriteľskodlžnícky vzťah medzi majiteľom účtu a osobou dlžníka, resp. veriteľa z uvedeného právneho úkonu, a\npreto nič nevylučuje možnosť veriteľa zo Zmluvy o pôžičke splniť svoj záväzok zo Zmluvy o pôžičke\nodovzdať predmet pôžičky dlžníkovi prostredníctvom bankového účtu tretej osoby, na základe jeho\npríkazu. Mal za to, že na základe doplneného dokazovania jednoznačne preukázal všetky svoje tvrdenia,\nuniesol dôkazné bremeno o ním tvrdených skutočnostiach, najmä odovzdanie peňažných prostriedkov\nžalovanému zo strany H.. Q. Z. a uniesol dôkazné bremeno aj v zmysle intencií zrušujúceho uznesenia\nKrajského súdu v Bratislave. Vzhľadom na vyššie uvedené namietal nesprávnosť právneho záveru súdu\nprvej inštancie, že žalobca nepreukázal reálne odovzdanie pôžičky, nakoľko tento záver nemá oporu vo\nvykonanom dokazovaní.\n13. K otázke právneho posúdenia nároku bezdôvodného obohatenia uviedol, že právne hodnotenie\nskutkového stavu je úlohou konajúceho súdu, čo plynie i z uplatňovania pravidla „iura novit curia“, t.\nj. že súd pozná právo, a teda pokiaľ zistil, že predmetný právny nárok je potrebné posudzovať podľa\nustanovení o bezdôvodnom obohatení, mohol tak urobiť aj bez ohľadu na skutočnosť, ako žalobca po\nprávnej stránke odôvodnil svoj nárok. Pri subjektívnej premlčacej dobe je v § 107 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka stanovené, že právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva\nroky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor\nobohatil. Mal za to, že k začiatku plynutia subjektívnej lehoty mohlo dôjsť až v momente, keď sa\nžalovaný dozvedel o zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.10.2021, ktoré bolo\njeho právnemu zástupcovi doručené dňa 25.1.2022, nakoľko až do tohto momentu sa žalobca dôvodne\ndomnieval, že jeho nárok vznikol titulom Zmluvy o pôžičke a Zmluvy o postúpení pohľadávky, čo v\nplnej miere odôvodňoval aj pôvodný rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 4.6.2018, ktorý žalobcovi v\ncelom rozsahu priznal plnenie titulom zmluvy o pôžičke. Žalobca žalobu proti žalovanému podal dňa\n1.12.2015, t. j. v rámci plynutia objektívnej trojročnej premlčacej doby. Na základe vyššie uvedeného\nmal za to, že pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade posudzovaný právny\n\nvzťah je možné posudzovať ako právny titul bezdôvodného obohatenia, námietka premlčania vznesená\nzo strany žalovaného bola nedôvodná, nakoľko žalobca podal žalobu v rámci objektívnej trojročnej\npremlčacej doby podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka s tým, že subjektívna premlčacia doba sa\nneaplikuje, nakoľko začala plynúť až po uplynutí objektívnej premlčacej doby. V takomto prípade by bola\npodaná žaloba žalobcu proti žalovanému dôvodná aj pri posúdení bezdôvodného obohatenia. Namietal\nrozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby žalobcu voči žalovanému ako absolútne nesprávne,\nnespravodlivé a založené na nesprávnom právnom posúdení, aj pokiaľ ide o posúdenie bezdôvodného\nobohatenia a premlčania.\n14. Uviedol, že žalovaný na základe vlastnej požiadavky a dopytu na H.. Q. Z. požiadal o pôžičku vo\nvýške 150.000 eur, dojednal s ním a podpísal Zmluvu o pôžičke na základe ktorej dňa 11.7.2013 prevzal\nod H.. Q. Z., formou bezhotovostného prevodu realizovaného prostredníctvom FINIMO, a.s., pôžičku\nvo výške 150.000 eur. Súčasne žalovaný s veriteľom H.. Q. Z. uzatvorili Zmluvu o zriadení záložného\npráva zo dňa 23.9.2014 a Návrh na vklad záložného práva do katastra nehnuteľností zo dňa 29.9.2014,\npredmetom ktorej bolo zriadenie záložného práva na byt č. XX, vo vchode č. X, na X V.., na S. T. B. O., na\nzabezpečenie pohľadávky veriteľa vo výške 150.000 eur zo Zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 1.7.2013.\nV prípade, ak by žalovaný neprevzal pôžičku od H.. Q. Z. , nikdy by neuzatváral Zmluvu o zriadení\nzáložného práva zo dňa 23.9.2014 s H.. Q. Z., a nepodpisoval by návrh na vklad záložného práva\nzo dňa 29.9.2014. Poukázal na skutočnosť, že pokiaľ žalovaný v čase poskytnutia pôžičky podľa jeho\nvlastných tvrdení trval na formálnom postupe pri poskytnutí pôžičky a mal za to, že peňažné prostriedky\nod FINIMO a.s. nepredstavovali plnenie Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.7.2013, mal ich vrátiť FINIMO a.s.\nako neoprávnenú platbu a mal požiadať o pôžičku veriteľa H.. Q. Z.. Uviedol, že žalovaný v konaní sám\nna otázku súdu prvej inštancie uviedol, že peniaze nevrátil z toho dôvodu, že nikdy toľko prostriedkov\nnemal a nikdy sa mu nepodarilo vymôcť svoje pohľadávky, čím jasne deklaroval svoj postoj k pôžičke a\nskutočný dôvod nevrátenia pôžičky veriteľovi a teda nie osoba veriteľa, ani neplatnosť Zmluvy o pôžičke,\nale platobná neschopnosť žalovaného je skutočným dôvodom nevrátenia pôžičky zo Zmluvy o pôžičke\nzo dňa 1.7.2013. Žalovaný, hoci preukázateľné žalovanú sumu 150.000 eur obdržal, túto nemienil vrátiť\nžiadnemu subjektu a zo žiadneho právneho titulu. Bol názoru, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore\ns požiadavkou spravodlivosti súdnych rozhodnutí a so zásadami spravodlivého súdneho procesu. K\nzabezpečovaciemu opatreniu uviedol, že aj napriek § 335 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 344 C. s. p. naďalej\ntrvajú dôvody nariadeného zabezpečovacieho opatrenia, ktoré je potrebné ponechať v platnosti.\n15. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne\nsprávny potvrdiť. Stotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, že doplneným dokazovaním\na to výsluchom predsedu predstavenstva žalobcu, žiadosťou o vyplatenie peňažných prostriedkov zo\ndňa 2.7.2013 a výpisom z účtu žalobcu zo dňa 8.03.2013, ktorý má preukazovať vklad H.. Q. Z. vo\nvýške 550.000 eur, nebolo preukázané skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom H.. Q. Z.S.\nžalovanému ako dlžníkovi a samotná predmetná Zmluva o pôžičke nezaložila povinnosť žalovaného\nvrátiť veriteľovi H.. Q. Z. sumu 150.000 eur, a teda H.. Q. Z.Á. pohľadávka voči žalovanému nevznikla.\nSkutočnosť poskytnutia pôžičky preukazuje veriteľ, t. j. veriteľ musí preukázať skutočné odovzdanie\npredmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi a nie preukázať možnosť veriteľa disponovať príslušnou sumou\npeňazí (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/403/2014). Z predloženého výpisu z banky\nnevidno právny titul prevodu peňazí vo výške 550.000 eur, a preto sa nepreukázalo, že z akého dôvodu\nH.. Q. Z. previedol na účet žalobcu tak vysokú sumu peňazí, nakoľko mohlo ísť o pôžičku, o vrátenie\nnejakej pôžičky, o dar žalobcovi alebo o vklad spoločníka - podnikateľa do podnikania žalobcu podľa\nObchodného zákonníka. Bol názoru, že v konaní sa nepreukázalo, že by tieto peniaze na jeho účte\nmali byť vo vlastníctve H.. Q. Z. a taktiež, že tieto peniaze mali tvoriť predmet spornej pôžičky. Tvrdenia\nžalobcu o tom, že pôsobil ako banka a tam mal svoje peniaze H.. Q. Z. uložené vôbec neobstoja, z\nničoho (ani z výpisu z účtu) to nevyplýva a okrem iného poskytovanie bankových služieb v predmete\npodnikania ani žalobca nikdy nemal a tak nemohol akože len uschovávať peniaze tretích osôb. Žalobca\nmusel aj túto sumu peňazí vo svojom účtovníctve nejako viesť, a to ako pôžičku alebo vklad spoločníka,\nale nebolo možné tieto peniaze viesť ako peniaze vo vlastníctve H.. Q. Z., ktoré zároveň boli na účte\nžalobcu, to je aj právny ako aj účtovný nezmysel.\n16. Stotožnil sa s názorom Krajského súdu v odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia, že „peňažné\nprostriedky uložené na bankovom účte vedenom bankou na základe zmluvy o bežnom účte nie sú\nvlastníctvom majiteľa účtu ani inej osoby, ktorej peňažné prostriedky prípadne boli vložené či poukázané\nna účet, tieto peňažné prostriedky patria banke a majiteľ účtu má výlučne pohľadávku z účtu peňažného\n\nústavu.“ Z uvedeného vyplýva, že peniaze, ktoré previedol H.. Q. Z. na účet žalobcu (aj keď nepoznáme\nprávny dôvod tohto prevodu) nemohli byť po ich prevode vlastníctvom H.. Q. Z. a tak prevodom\npeňazí z účtu žalobcu na účet žalovaného nemohlo dôjsť k odovzdaniu predmetu pôžičky veriteľom H.. Q. Z. dlžníkovi - žalovanému. V prípade, ak by aj peniaze na bankovom účte boli vo vlastníctve\nmajiteľa účtu alebo by patrili banke, tak na výsledku v tomto konaní to nič nezmení, nakoľko ak by tieto\npeniaze aj mali byť žalobcove, tak nemožno konštatovať, že patrili H.. Q. Z., a preto nemohli byť ním\nposkytnuté žalovanému. Stotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, že v danom prípade\ndošlo k postúpeniu neexistujúcej pohľadávky, a preto je predmetná Zmluva o postúpení pohľadávky\npodľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná, nakoľko titulom Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.7.2013\nnevznikla H.. Q. Z. pohľadávka voči žalovanému, ktorá by následne mohla byť platne postúpená na\nžalobcu. Zároveň sa stotožnil s postupom súdu prvej inštancie pokiaľ ide o bezdôvodné obohatenie\na námietku premlčania, ktorý sa nakoniec vznesenou námietkou premlčania ani nezaoberal, nakoľko\nuplatnený nárok v žalobe bol požadovaný žalobcom titulom údajne poskytnutej pôžičky na základe\nZmluvy o pôžičke, pričom však žalobca nakoniec nepreukázal skutočné odovzdanie predmetu pôžičky\nveriteľom žalovanému. Nesúhlasil s názorom žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v rozpore\ns požiadavkou spravodlivosti a so zásadami spravodlivého súdneho procesu.\n17. Žalobca v odvolacej replike zotrval na argumentoch uvedených v odvolaní.\n18. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1\nC. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho\npojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo\npotrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý\nverejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne\nsprávny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1\nC. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.9.2024 (§ 219 ods. 3 C. s. p.).\n19. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov\nnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie\ndôvody; pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,\nkonštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.).\n20. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú správnosť\nnapadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko má vychádzať z nesprávnych skutkových zistení a\nz nesprávneho právneho posúdenia veci), s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§\n387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom\nna dostatočné a správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby\ntitulom postúpenej pohľadávky proti žalovanému zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.7.2013. Súd prvej\ninštancie v preskúmavanej veci totiž vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich\nskutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na relevantnosť tvrdení žalovaného z\nhľadiska skutočností uvádzaných na jeho obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania\nv súlade s § 191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a\nna ich základe vyvodil aj správny právny záver o nedôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku na\nzaplatenie postúpenej pohľadávky, keď vychádzal zo záveru o absolútnej neplatnosti Zmluvy o postúpení\npohľadávky zo dňa 16.11.2015, v dôsledku ktorej žalobca nenadobudol pohľadávku postupcu H.. Q.\nZ. proti žalovanému zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.7.2013 z dôvodu, že pohľadávka postupcu nikdy\nnevznikla, nakoľko nebolo preukázané, že zo strany veriteľa došlo k odovzdaniu predmetu pôžičky. Súd\nprvej inštancie v napadnutom rozsudku spoľahlivým spôsobom objasnil splnenie všetkých základných\npredpokladov pre aplikáciu § 657, § 526 Občianskeho zákonníka.\n21. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne rozviedol rozhodujúci skutkový stav,\nopísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky\nvykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a z\nktorých vyvodil právne závery a náležite ich vysvetlil; z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva\njednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,\nktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil\nprečo nepovažoval žalobu za dôvodnú; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie sú\n\nv danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie\nodvolaním napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C. s. p.. Za porušenie základného\npráva zaručeného v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej inštancie zjavne\nneodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR\nsp. zn. 5Cdo/165/2011).\n22. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že\nsúd prvej inštancie bol povinný riadiť sa právnym názorom odvolacieho súdu vyjadreným v zrušujúcom\nuznesení zo dňa 29.10.2021, č. k. 16Co/171/2019-366. Základom tohto zrušujúceho uznesenia bolo\nkonštatovanie, že ak žalovaný v spore od počiatku namietal, že postupca H.. Q. Z.Č. mu žiadnu pôžičku\nv sume 150.000 eur dňa 11.7.2015 neposkytol, a preto je aj Zmluva o postúpení pohľadávky neplatným\nprávnym úkonom, nakoľko predmetom postúpenia bola neexistujúca pohľadávka; je v posudzovanej\nveci zásadným posúdenie platnosti Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16.11.2015.\nV spore o neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, resp. o jej splnenie, kedy postúpená pohľadávka\nnie je ešte uhradená, je teda súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo) ku skutočnostiam,\nktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ak vyjdú v konaní najavo. Absolútna\nneplatnosť právneho úkonu znamená, že priamo zo zákona (ex lege) a od počiatku (ex tunc) sa na\ndotknutý právny úkon hladí, ako keby nebol urobený. K zmene veriteľa môže dôjsť len na základe\nplatnej zmluvy postúpení pohľadávky, keď nový veriteľ (postupník) nadobúda nielen postupovanú\npohľadávku, ale spolu s ňou tiež aktívnu vecnú legitimáciu na jej súdne uplatnenie a vymáhanie.\nPodmienkou platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky je, aby išlo o (i) existujúcu pohľadávku, (ii) určitú\npohľadávku, (iii) obligačnú pohľadávku, (iv) identifikovanú pohľadávku, a (v) pohľadávku, ktorá nie\nje vylúčená z postúpenia. Základným predpokladom postúpenia pohľadávky z doterajšieho veriteľa\nna nového veriteľa je existencia pohľadávky, teda práva na plnenie; predmetom zmluvy o postúpení\nmôže byť len existujúca pohľadávka, t. j. právo na plnenie od konkrétneho dlžníka, nie celý záväzkový\nvzťah, z ktorého pohľadávka vznikla. Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že pre\nuzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne\nalebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia\nzmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť\ndlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou a nie konsenzuálnou\nzmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom\ndlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky\nnevznikne.\n23. V súvislosti s námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel\nk nesprávnym skutkovým zisteniam, čo možno podradiť pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.\nf) C. s. p. odvolací súd pripomína, že zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorý\nvyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (Čl. 46 Ústavy SR). To znamená, že záver, ktorý\nsi sudca urobí o vykonaných dôkazoch, z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie je\nvecou jeho vnútorného presvedčenia, jeho logického myšlienkového postupu. Právna úprava neurčuje,\nako má súd hodnotiť dôkazy z hľadiska pravdivosti. Prisudzovanie hodnoty pravdivosti konkrétnemu\ndôkazu predpokladá, že sudca takýto dôkaz posudzuje najskôr izolovane, z hľadiska vierohodnosti\ntoho, kto ho podáva, až potom môže súd pristúpiť k posudzovaniu, resp. k hodnoteniu všetkých\ndôkazov v ich vzájomnej súvislosti. Pod hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu,\nktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota\nzákonnosti, hodnota pravdivosti, poprípade hodnota vierohodnosti. Pri hodnotení dôkazov z hľadiska\nich závažnosti (dôležitosti) súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a\nči o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia. Prostredníctvom hodnotenia dôkazov z hľadiska ich\npravdivosti súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy informujú, možno považovať\nza pravdivé (dokázané) a ktoré nie. Vyhodnotenie dôkazov z hľadiska pravdivosti predpokladá tiež\nposúdenie vierohodnosti informácie podanej prostredníctvom dôkazu vzhľadom na druh dôkazného\nprostriedku a spôsob, akým sa podľa zákona vykonáva. Pri dôkaze výpovede svedka musí súd\nvyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom konania\na k prejednávanej veci. Celkové posúdenie z uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti,\nči nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností.\n24. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok - záver sudcu o tom, ktoré z rozhodujúcich\nsporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto\n\nskutočností vytvára zistený skutkový stav. Predmetom odvolacieho prieskumu nie je potom vlastné\n„hodnotenie“ dôkazov súdu prvej inštancie, pretože nemožno „hodnotiť“ dôkazy „zhodnotené“, okrem\ntej procesnej situácie, kedy súdom prvej inštancie vykonané hodnotenie dôkazov je v rozpore s\npravidlami logického myslenia alebo v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Odvolací súd preto iba\nposudzuje, či v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia hodnotenie (inak pre rozhodnutie zásadne\nvýznamných) dôkazov je alebo nie je v rozpore s pravidlami logického myslenia, a to vo väzbe\nna ďalšie dôkazné prostriedky; či informácie zachytené v tom - ktorom dôkaznom prostriedku sú\nrozdielne a súd prvej inštancie bez ďalšieho privileguje len určitý dôkaz, či určitú množinu dôkazných\nprostriedkov a ponecháva bez povšimnutia (komplexného či riadne odôvodneného hodnotenia) iný\ndôkaz, či zostávajúcu množinu dôkazných prostriedkov.\n25. Civilný sporový poriadok ukladá stranám sporu, ktoré žiadajú o procesnú ochranu svojich nárokov a\nstoja proti sebe v postavení vzájomných „odporcov“, povinnosť tvrdiť, že určitý právny vzťah, o ktorého\nochranu žiadajú, skutočne existuje (Čl. 6 ods. 1 Základných princípov C. s. p., § 132 ods. 1, § 150, § 167\nods. 2 C. s. p.). Ukladá stranám tiež tzv. dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť označiť dôkazné prostriedky\nspôsobilé preukázať pravdivosť uplatnených tvrdení (§ 132 ods. 1, ods. 3, § 149 ods. 1 C. s. p.). Dôkazné\nbremeno je povinnosť strany, pokiaľ chce byť úspešná v spore, preukázať existenciu takých svojich\nskutkových tvrdení, ktoré môžu pre ňu privodiť priaznivý výsledok; dôkazné bremeno sa teda netýka\nvždy výsledku celého konania, ale sa môže týkať aj čiastkového skutkového tvrdenia významného pre\nrozhodnutie súdu. Pre určenie toho, kto je nositeľom dôkazného bremena, je kľúčová hmotnoprávna\núprava vzťahu, z ktorého žalobca vyvodzuje svoje právo alebo povinnosť žalovaného. Dôkazné bremeno\nzaťažuje žalobcu, v ktorého záujme je preukázanie pravdivosti ním tvrdených skutočností, zakladajúcich\nním tvrdené právo; na druhej strane žalovaného zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní\nskutočností, ktoré vylučujú existenciu uplatňovaného práva, ak jeho existenciu žalobca preukázal.\n26. Súd prvej inštancie v uvedenom kontexte a v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu\nsprávne zamietol uplatňovaný nárok titulom postúpenej pohľadávky, keď po skutkovej stránke ani\ndoplnené dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie po zrušení v poradí prvého rozsudku, ktoré\nspočívalo vo vypočutí svedka Q.. P. Z., či oboznámení žiadosti o vyplatenie peňažných prostriedkov zo\ndňa 2.7.2013 a výpisu z účtu vedeného v T. O. W. U.. W.. Č.. XXXXXXXXXX, vyhodnotené jednotlivo ako\naj vo vzájomných súvislostiach s ostatnými dôkazmi, nepreukázalo, že H.. Q. Z. odovzdal žalovanému\npredmet pôžičky (peniaze), v dôsledku čoho pohľadávka postupcu\nH.. Q. Z. zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.7.2013 neexistovala a Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa\n16.11.2015 je preto neplatným právnym úkonom.\n27. Žalobca namietal v odvolaní, že odovzdanie predmetu pôžičky preukazujú skutočnosti, že (i) H..\nQ. Z. vložil dňa 8.3.2013 na účet žalobcu sumu 550.000 eur (teda disponoval dostatočnou čiastkou\nna poskytnutie pôžičky žalovanému), (ii) žalovaný bol o tejto skutočnosti plne informovaný, (iii) dňa\n11.7.2013 žalobca z účtu, na ktorý\nH.. Q. Z. vložil sumu 550.00 eur vyplatil žalovanému sumu 15.000 eur a 135.000 eur a to na žiadosť\nH.. Q. Z. zo dňa 2.7.2013, pričom možnosť poskytnutia pôžičky bezhotovostným prevodom na základe\npríkazu veriteľa na účet dlžníka, či tretej osoby, je prípustný a súdnymi rozhodnutiami akceptovaný\nspôsob odovzdania predmetu pôžičky. Ak odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí uviedol, že\npeňažné prostriedky uložené na bankovom účte vedenom bankou na základe zmluvy o bežnom účte\nnie sú vlastníctvom majiteľa účtu ani inej osoby, ktorej peňažné prostriedky prípadne boli vložené či\npoukázané na účet, pričom tieto peňažné prostriedky patria banke a majiteľ účtu má výlučne pohľadávku\nz účtu peňažného ústavu; nepoprel možnosť bezhotovostného spôsobu odovzdania predmetu pôžičky,\nale iba reagoval na tvrdenia žalobcu, že ak mal H.. Q. Z. na bankovom účte žalobcu vložené „vlastné“\npeniaze, ktoré mu neboli vyplatené, tak vyplatením sumy 150.000 eur z bankového účtu žalobcu bolo\npreukázané, že zo strany\nH.. Q. Z. došlo k odovzdaniu predmetu pôžičky žalovanému, pričom bankový účet žalobcu bol\niba miestom, kde mal uložené „vlastné“ peňažné prostriedky a odkiaľ bezhotovostne odišli na účet\nžalovaného na základe jeho príkazu.\n28. V nadväznosti na uvedené hodno po právnej stránke uviesť, že pri peňažnej pôžičke môže dôjsť k\nodovzdaniu požičanej sumy aj bezhotovostným prevodom na účet dlžníka, pričom sa nedá vylúčiť, aby\nsa zmluvné strany dohodli, že peniaze, ktoré už boli dlžníkovi odovzdané z iného dôvodu, a ktoré je\npovinný veriteľovi vrátiť, budú aj naďalej\n\n(od uzatvorenia zmluvy o pôžičke) tvoriť predmet pôžičky. Pokiaľ ustálená rozhodovacia prax najvyšších\nsúdnych autorít v zhode s odbornou literatúrou nevyžaduje fyzické odovzdanie peňazí ako predmetu\npôžičky, bolo by zbytočným a nedôvodným obmedzením autonómie vôle zmluvných strán nepripustiť\nurčenie bankového účtu napr. aj tretej osoby, ako miesta, kam má byť prevedený predmet pôžičky, ak sa\nna tom strany zmluvy o tom dohodnú [Švestka, Spáčil, Škárová, Občanský zákonník, komentář, II. díl,\nPraha, C.H.Beck 2008, str. 1690; Fekete, I.: Občiansky zákonník. 4. zväzok (záväzkové právo - zmluvy).\nVeľký komentár, 2. aktualizované a rozšírené vydanie. Bratislava: Eurokódex 2015]. Zo skutkového\nstavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorým je odvolací súd viazaný (§ 383 C. s. p.) vyplynulo,\nže hoci sa podľa Čl. I. Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.7.2013 sa H.. Q. Z. ako veriteľ zaviazal požičať\ndlžníkovi (žalovanému) finančné prostriedky vo výške 150.000 eur a to prevodom na zriadený bankový\núčet dlžníka v lehote do 15.7.2013 (Čl. II.), boli peňažné prostriedky v sume 150.000 eur na bankový\núčet žalovaného poukázané z bankového účtu žalobcu dňa 11.7.2013; teda bez predchádzajúcej\ndohody zmluvných strán bola suma v totožnej výške ako predmet pôžičky poukázaná na bankový účet\nžalovaného od odlišného subjektu ako veriteľa bez toho, aby došlo k písomnej zmene Zmluvy o pôžičke\nzo dňa 1.7.2013. Pretože v spore nebolo preukázané, že v okamihu postúpenia pohľadávky zo Zmluvy\no pôžičke dňa 16.11.2015, došlo k dohode H.. Q. Z., žalovaného ako aj žalobcu (majiteľa účtu, z ktorého\nbola suma 150.000 eur prevedená žalovanému) o tom, že peniaze v sume 150.000 eur prevedené z\nbankového účtu žalobcu na účet žalovaného dňa 11.7.2013 majú tvoriť predmet pôžičky zo dňa 1.7.2013,\nnebolo preukázané, že pohľadávka H.. Q. Z. proti žalovanému zo Zmluvy o pôžičke existovala, a preto\nnebola preukázaná podmienka platnosti Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16.11.2015, v dôsledku\nčoho je právny titul, na základe ktorého si žalobca uplatnil nárok v posudzovanom spore, neplatný; príkaz\nH.. Q. Z.Č. adresovaný dňa 2.7.2013 žalobcovi,\naby vyplatil sumu 15.000 eur na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX a sumu 135.000 eur na účet\nč. XX-XXXXXXXXXX/XXXX, nevyvoláva právne účinky voči žalovanému.\n29. Správne postupoval súd prvej inštancie tiež, keď sa nezaoberal námietkou premlčania, ktorú\nvzniesol žalovaný pre prípad, že by posúdil uplatnený nárok ako bezdôvodné obohatenie žalovaného.\nHodno zopakovať, že sporové konanie sa začína na základe žaloby, ktorá je procesným úkonom a\nobracia sa ňou žalobca na súd, aby o jeho veci autoritatívne rozhodol. Žaloba má okrem všeobecných\nnáležitostí (§ 127 ods. 1 C. s. p., resp. § 42 ods. 3 O. s. p.) obsahovať aj osobitné náležitosti (§ 132\na nasl. C. s. p., resp. § 79 ods. 1 O. s. p.). Základnou zložkou žaloby je tzv. žalobný nárok, ktorým\nžalobca stanovuje predmet konania a tým aj rozsah súdnej ochrany; žalobný nárok je vymedzený\nžalobným petitom a skutkovým odôvodnením žaloby. Posúdenie skutkových okolností podľa určitej\nprávnej normy je povinnosťou súdu (iura novit curia), ktorý skúma, či platné právo umožňuje, aby\nna základe žalobcom tvrdeného skutkového stavu, mohlo byť nároku ním uplatňovanému vyhovené;\nžalobca tak nie je povinný uplatnený nárok kvalifikovať po právnej stránke. Podanou žalobou žalobca\nteda vymedzuje aj rozhodujúce skutočnosti a relevantný skutkový dej, ktoré predstavujú údaje nutné k\ntomu, aby bolo zrejmé, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť, a preto sa ukladá žalobcovi uviesť\nv žalobe také skutočnosti, ktorými opíše skutok (skutkový dej), na ktorého základe uplatňuje v žalobnom\npetite svoj nárok, a to v takom rozsahu a kvalite, ktorá umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu a\nnezameniteľnosť s iným skutkom. Popisom rozhodujúcich skutočností sa vymedzuje predmet konania\npo skutkovej stránke.\n30. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a\naplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Ide teda o činnosť súdu nadväzujúcu na\nsplnenie povinnosti žalobcu v zmysle § 132 C. s. p. v žalobe (o. i.) úplne opísať rozhodujúce skutočnosti;\nv žalobe musí byť uvedené, o čom a na akom základe má súd konať a iba preukázaním týchto tvrdených\nskutočností potom môže súd vyhodnotiť, či požiadavka žalobcu vyjadrená v žalobnom petite, je (právne)\nopodstatnená. V žalobe musia byť rozhodujúce skutočnosti opísané tak, aby z nich bol zrejmý skutkový\ndej (skutok), na ktorého základe sa uplatňuje právo, a to v rozsahu, ktorý umožňuje jeho nezameniteľnú\nindividualizáciu, t. j. vylučuje možnosť zámeny s iným skutkovým dejom.\n31. Pre analýzu právneho vzťahu strán a posúdenie jeho povahy z hľadiska obsahu žaloby na\nprejednanie a rozhodnutie o nároku, ktorý žalobca vyvodzuje z tohto právneho vzťahu, je rozhodujúce\nobsahové hľadisko, teda akú povahu majú práva a povinnosti strán tvoriace obsah právneho vzťahu. Inak\npovedané predmet konania (resp. obsah žaloby) nie je tvorený výlučne žalobným návrhom (petitum),\nale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami - opísaním skutkového deja (causa petendi). Rozhodujúce\nskutočnosti v žalobe tak vymedzujú predmet konania po skutkovej stránke, zatiaľ čo právne posúdenie\n\nje vecou konajúceho súdu v zmysle zásady súd pozná právo (v zmysle rímskej právnej zásady „Da mihi\nfactum, dabo tibi ius“ - Daj mi skutok, ja ti dám právo).\n32. V posudzovanej veci sa žalobca zmenenou žalobou domáhal proti žalovanému zaplatenia sumu\n150.000 eur spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 1.1.2015 do zaplatenia, sumy 13.265,75\neura a zaplatenia paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur,\nna tom skutkovom základe, že ako postupník Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 16.11.2015,\nuzavretej s H.. Q. Z. ako postupcom, nadobudol pohľadávku voči žalovanému na zaplatenie pohľadávky\nzo Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.7.2013, ktorou veriteľ bezhotovostným prevodom na bankový účet\ndňa 11.7.2013 poskytol žalovanému ako dlžníkovi peňažnú pôžičku vo výške 150.000 eur. Je preto\nnesporné, že rozhodujúcou skutočnosťou, na podklade ktorej žalobca podal proti žalovanému žalobu\nna plnenie je Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 16.11.2015 a nie skutočnosť, že žalobca dňa\n11.7.2013 previedol na účet žalovaného sumu 150.000 eur; a preto posúdenie nároku titulom vydania\nbezdôvodného obohatenia by bolo zo strany súdu prekročením žalobného návrhu v intenciách jeho\nskutkového vymedzenia, ktorý nemožno spájať s aplikáciu zásady iura novit curia.\n33. A keďže žalobca v podanom odvolaní neuviedol iné relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal\nnesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za\npodstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu\nnapadnutého rozsudku; odvolacie námietky žalobcu boli preto vyhodnotené v ich súhrne ako právne\nirelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu\nprvej inštancie. V nadväznosti na zamietnutie žaloby správne súd prvej inštancie podľa § 335 ods. 1 v\nspojení s § 344 C. s. p. zrušil zabezpečovacie opatrenie nariadené uznesením č. k. 4C/412/2015-161\nzo dňa 9.3.2017, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 15Co/186/2017-197 zo dňa\n20.9.2017.\n34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p.\nv spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný\nnárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal v odvolacom konaní plný úspech.\n35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v\nlehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,\nktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1\nC. s. p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4C/412/2015", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "4d0e2e5b-92f2-4b62-90e5-6d35ac0fa20c:3d85ca64-0457-40c8-ac1d-37fc0c2d8eb9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:5107216410.1", "spisova_znacka": "4Cdo/403/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/403/2014 z 15. 12. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-12-15", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:5107216410.1"}, {"guid": "5a5d48b9-47d8-4ab2-b0c8-6618760c6cef:69294203-ae7a-4a7d-b189-2241df745f08", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6319201224.1", "spisova_znacka": "16Co/171/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/171/2019 z 24. 9. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-09-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6319201224.1"}, {"guid": "4cdaaa82-8e1c-4e5a-bfd7-a7b03105b719:3c84a689-854a-4008-bcdf-4a8371384cc0", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2018:6715204386.2", "spisova_znacka": "15Co/186/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/186/2017 z 16. 10. 2018", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2018-10-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6715204386.2"}], "citovane_v": []}