Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/126/2023 z 29. 11. 2024
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. novembra 2024, sp. zn. 16Co/126/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:1420202545.1
Krajský súd Bratislava | 16Co/126/2023 | ECLI:SK:KSBA:2024:1420202545.1 | 2024-11-29 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zmluvy
Citované ustanovenia: § 489 OZ, § 490 OZ, § 657 OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6baeba19-1b44-428e-ab58-d12f1350fb8f
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1420202545.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
16Co/126/2023
1420202545
29. 11. 2024
JUDr. Ivana Štiftová
ECLI:SK:KSBA:2024:1420202545.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov JUDr.
Romana Majerského a Mgr. Daniely Drnákovej v spore žalobcu: V.. M. V., I.. XX.X.XXXX, N. XXXX/XC,
L., proti žalovaným: 1/ F. G., I.. XX.X.XXXX, E.. X.X.XXXX, I. Z. R. XXXX/XX, Bratislava, 2/ V.. W. G.,
I.. XX.X.XXXX, N. X, X. N., o zaplatenie 3.500 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného 2/ proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k. 9C/30/2020-233, zo dňa 9.3.2023, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku (výrok I.) a vo výroku
o trovách konania (výrok II.) p o t v r d z u j e.
II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému 2/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanému 2/ zaplatiť žalobcovi 3.500
eur s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 3.500 eur od 1.7.2017 do zaplatenia, všetko do troch
dní od právoplatnosti rozsudku; žalobcovi priznal proti žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu. Konanie proti žalovanej 1/ zastavil; v zastavujúcej časti žalobcovi proti žalovanej
1/ náhradu trov konania nepriznal. Vzájomný návrh, ktorým žalovaný 2/ proti žalobcovi uplatnil nárok
na zaplatenie sumy 44.800 eur a nemajetkovej ujmy 10.000 eur vylúčil na samostatné konanie. V
odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 30.6.2020 domáhal od žalovaných 1/ a 2/ zaplatenia
3.500 eur s príslušenstvom a náhrady trov konania titulom nevrátenej pôžičky.
2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie
sa vzhľadom na žalovaným 2/ vznesenú námietku premlčania zaoberal predovšetkým otázkou, či
nárok žalobcu je alebo nie je premlčaný. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších
ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať
po prvý raz. Občiansky zákonník stojí na princípe premlčania so všeobecnou trojročnou premlčacou
dobou (§ 101). Uvedená doba sa použije všade tam, kde pre jednotlivé práva nie je Občianskym
zákonníkom (alebo iným predpisom) ustanovená osobitná premlčacia doba. Všeobecná premlčacia
doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. To je objektívne vymedzený začiatok
(od slova ,,mohlo“ a nie ,,mohol“). Právo môže byť vykonané prvý raz, keď vznikne možnosť podať na
jeho základe žalobu, teda keď je actio nata. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej
okolnosti (napr. na tom, že oprávnený nevedel o svojom práve).
3. Súd prvej inštancie ozrejmil, že premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého
súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych
vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Základným účelom inštitútu premlčania
je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva

(nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe
nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva im
zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v
nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie
vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať
na súde svojho práva. Zo zmluvy o pôžičke súd prvej inštancie zistil, že žalovaný sa zaviazal poskytnuté
finančné prostriedky právnemu predchodcovi žalobcu vrátiť do 30.6.2017. Premlčacia doba začala
plynúť 1.7.2017 a uplynula 1.7.2020. Žaloba bola podaná na súd 30.6.2020, teda nepochybne včas.
4. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal vecnou stránkou veci, pričom uviedol, že v prejednávanej
veci bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že medzi sporovými stranami - žalobcom a žalovaným
2/ vznikol záväzkovoprávny vzťah podľa zmluvy o pôžičke zo 7.4.2017, uzavretej písomne. Na jej
základe sa žalobca ako veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanému 2/ ako dlžníkovi v hotovosti bezúročne
3.500 eur, čo potvrdil žalovaný 2/ písomne tým, že prevzal danú finančnú hotovosť od žalobcu a žalovaný
ako dlžník sa zaviazal žalobcovi vrátiť 3.500 eur do 30.6.2017. Nakoľko žalovaný svoj záväzok do
30.6.2017 a ani doposiaľ nesplnil, žalobca si uplatnil nárok na vrátenie požičanej sumy.
5. Súd prvej inštancie ozrejmil, že z hypotézy hmotnoprávnej normy uvedenej v § 657 Občianskeho
zákonníka, ktorá vymedzuje obsah povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti veriteľa vyplýva, že v
spore o vrátenie požičanej sumy má žalobca ako veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom
uzavrel zmluvu o pôžičke, že dlžníkovi predmet pôžičky odovzdal a že dlžník požičané peniaze riadne
a včas nevrátil. Z tohto bremena potom pre veriteľa (žalobcu) vyplýva dôkazné bremeno pokiaľ ide
o preukázanie tvrdenia, že zmluva o pôžičke bola uzavretá a že na základe tejto zmluvy odovzdal
žalovanému finančné prostriedky (viď aj rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21 Cdo 4520/2007).
6. V prejednávanej veci uvedené bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu žalobca uniesol. Žalobca totiž
v konaní tvrdil a preukázal, že 7.4.2017 poskytol na podklade písomnej zmluvy o pôžičke zo dňa
7.4.2017 žalovanému 2/ sumu 3.500 eur (§ 657 Občianskeho zákonníka), keď samotné odovzdanie
peňazí nebolo medzi sporovými stranami sporné. Úlohou žalovaného 2/ v rámci prednesenej procesnej
obrany bolo následne dôkazne preukázať svoje skutkové tvrdenie, že požičanú sumu žalobcovi hneď
po jej odovzdaní vrátil a že zmluva o pôžičke bola len simulovaným právnym úkonom, čo sa mu však
v konaní nepodarilo. Naopak, v konaní bolo preukázané, že potom, ako bola žalovanému 7.4.2017
odovzdaná suma 3.500 eur, uhradil ňou v ten istý deň teda 7.4.2017 žalobcovi faktúru č. 4171017 zo dňa
3.4.2017 na sumu 3.472,29 eur splatnú 7.4.2017, ktorej úhrada bola nevyhnutná na to, aby si žalovaný
mohol na Generálnej prokuratúre SR uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej
moci podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci. V konaní nebolo preukázané tvrdenie žalovaného 2/, že uzavretie predmetnej zmluvy
o pôžičke predstavovalo simulovaný právny úkon, ktorý pre nedostatok potrebnej vôle subjektov trpí
vadou absolútnej neplatnosti, a že konal v omyle. Súd prvej inštancie nemohol na podklade predložených
dôkazov uveriť žalovanému v tom, že požičanú sumu žalobcovi ihneď po jej požičaní vrátil. Žalovaný
totiž preukázateľne požičanou sumou uhradil vyššie uvedenú faktúru za právne služby poskytnuté mu
žalobcom. Výsledky vykonaného dokazovania nenasvedčujú tomu, že by išlo o akúkoľvek manipuláciu
zo strany žalobcu. V konaní nebolo preukázané, že by bol žalovaný 2/ predmetnú zmluvu o pôžičke
podpísal pod nátlakom, pri absencii jeho slobodnej vôle, pričom skutočnosť, že tieto peniaze následne
poukázal na účet žalobcu ako úhradu faktúry je pre prejednávanú vec bezpredmetná. Ani výsluch
svedka W. G. nepriniesla žalovanému očakávanú váhu. Svedok k predmetnej pôžičke uviedol len, že
to nebola klasická pôžička typu, nech sa páči, požičiavam ti peniaze a budeš mi ich splácať. Boli to
peniaze na možnosť uplatniť si ďalšie súdne konanie. Čiže, to bola podľa neho len akási ,,kvázi“ pôžička.
Teda svedok potvrdil, že sumu 3.500 eur si žalovaný požičal, a požičal si ju za účelom, aby mohol
viesť ďalšie súdne konanie, čo bolo pravdou. Vykonaným dokazovaním mal totiž súd prvej inštancie za
preukázané, že žalobca zastupoval žalovaných i ich syna v rôznych konaniach od roku 2014, napríklad:
na Okresnom súde Bratislava III, pod sp. zn. 45C/177/2013, na Okresnom súde Bratislava III, pod sp.
zn. 44C/178/2015, na Okresnom súde Malacky, pod sp. zn. 1T/76/2015, na Okresnom súde v Senici,
pod sp. zn. 3C/28/2019, pred Ústavným súdom SR v konaní proti rozhodnutiu KS BA uznesenie č.k.
10Co/377/2015-216 zo dňa 30.9.2014 a rozhodnutím OS BA III uznesenie č. k. 12C/76/2010-204 zo
dňa 24.4.2015, v dovolacom konaní proti rozsudku KS v Bratislave, sp. zn. 9Co/507/2012 z 29.5.2014,
na Okresnom súde Bratislava IV, pod sp. zn. 16C/320/2015, kde boli žalovaní o zaplatenie 233.126,55
eura s prísl.. Za roky poskytovaných právnych služieb mu boli dlžní peniaze. Žalobca založil do spisu

uznanie záväzku a dohodu o spôsobe úhrady a riešenia sporov zo dňa 18.12.2015, podľa ktorej bol
žalovaný dlžný žalobcovi sumu 4.126,26 eur, uznanie záväzku a dohodu o spôsobe úhrady a riešenia
sporov zo dňa 22.6.2016, podľa ktorej bol žalovaný dlžný žalobcovi sumu 3.600 eur, uznanie záväzku a
dohodu o spôsobe úhrady a riešenia sporov zo dňa 21.2.2017, podľa ktorej bol žalovaný dlžný žalobcovi
sumu 2.880 eur. Ako už bolo vyššie uvedené, žalobca zastupoval žalovaného 2/ aj vo veci vedenej na
Okresnom súde Malacky pod sp. zn. 1T/76/2015, kde bol V.. W. G. obžalovaný a konanie sa skončilo
oslobodzujúcim rozsudkom. Na to, aby si V.. G. mohol uplatniť nárok na náhradu škody voči štátu
musel preukázať, že uhradil trovy právneho zastúpenia. Z toho dôvodu žalobca vypracoval špecifikáciu
a vystavil faktúru, ktorú žalovaný odsúhlasil. Potvrdenie o úhrade žalovanému vydať odmietol, pretože to
nebola pravda. Preto ho žalovaný požiadal o požičanie peňazí. Žalobca ako fyzická osoba, nepodnikateľ,
požičal žalovanému predmetnú sumu 3.500 eur. Žalovaný tieto peniaze použil tak, že ich 7.4.2017
vložil na účet žalobcu, presne sumu 3.472,29 eur, zbytok si žalovaný ponechal. Uvedené mal súd
prvej inštancie preukázané výpisom z účtu z peňažného ústavu VÚB, a.s. zo 7.4.2017. Inými slovami,
faktúra na sumu 3.472,29 eura bola žalobcovi žalovaným zaplatená. Ale, na jej zaplatenie žalobca
žalovanému 7.4.2017 túto sumu požičal. Tieto peniaze je preto žalovaný žalobcovi povinný vrátiť.
Žalovaný nepreukázal, že tieto peniaze si v banke žalobca vzal späť. Vzhľadom k tomu, že vrátenie sumy
3.500 eur žalobcovi žalovaným 2/ v konaní preukázané nebolo, súd prvej inštancie žalobe v zmysle §
489. § 490, § 657 Občianskeho zákonníka vyhovel. Súd prvej inštancie neuložil žalobcovi povinnosť
preukázať, ako naložil so sumou 6.397 eur (10.000 eur - 3.692,54 eur), keď pre posúdenie predmetu
sporu bola táto skutková okolnosť právne nevýznamná. Žalobca si okrem istiny v konaní uplatnil aj nárok
na zaplatenie úroku z omeškania 5 % ročne z dlžnej sumy 3.500 eur od 1.7.2017 do zaplatenia. V danej
veci mal žalovaný povinnosť vrátiť požičanú sumu do 30.6.2017, čo nesplnil. Od nasledujúceho dňa,
t. j. od 1.7.2017 je žalovaný v omeškaní s plnením dlhu. Súd prvej inštancie mu preto uložil v zmysle §
517 ods. 1, ods. 2 povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 3.500 eur od
1.7.2017 do zaplatenia, tak ako žalobca žiadal (nar. vlády SR č. 87/1995
Z. z.).
7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1
C. s. p. - zásady úspechu. Žalobca bol v spore proti žalovanému 2/ plne úspešný, súd jeho žalobnému
návrhu v celom rozsahu vyhovel. Súd prvej inštancie preto priznal žalobcovi proti žalovanému 2/
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po
právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2
C. s. p..
8. Konanie proti žalovanej 1/ súd prvej inštancie podľa § 144, 145 ods. 1 C. s. p. v dôsledku späťvzatia
žaloby žalobcom zastavil, keď k späťvzatiu žaloby proti žalovanej 1/ došlo z dôvodu jej úmrtia.
Skonštatoval, že v zastavujúcej časti žiadna zo strán nezavinila zastavenie konania, preto v zmysle §
256 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p. rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na
náhradu trov konania.
9. Vzájomný návrh, ktorým si žalovaný 2/ proti žalobcovi uplatnil nárok na zaplatenie 44.800 eur a
nemajetkovej ujmy 10.000 eur podľa § 166 ods. 2 C. s. p. vylúčil súd prvej inštancie na samostatné
konanie.
10. Proti vyhovujúcemu výroku a závislému výroku o trovách konania podal žalovaný 2/ odvolanie z
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) C. s. p. a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom vyhovujúcom výroku a v závislom výroku o trovách konania zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych
argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď akceptoval vyjadrenie žalobcu o
tom, že peniaze naviac v sume 6.397,46 eura, ktoré od žalovaných prijal, použil na úhradu záväzkov
za právne služby podľa špecifikácii z roku 2015, 2016 a 2017. Z predložených listinných dôkazov je
nespochybniteľné, že špecifikácie k záväzkom za vyššie uvedene roky tvoria základ a sú súčasťou
faktúr, ktoré boli žalobcovi preukázateľne uhradené. Ergo, peniaze, ktoré od žalovaných žalobca prevzal
podľa vyjadrenia žalobcu použil na úhradu záväzkov z roku 2015, 2016 a 2017, zároveň však tieto
záväzky tvorili základ faktúr, ktoré boli žalobcovi preukázateľne uhradené. Na základe vyššie uvedeného
dokazovania súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že žalovaný 2/ žalobcovi
peniaze nevrátil. Súčasne poukázal na právny poriadok súvisiaci s prijímaním finančných prostriedkov

a vyúčtovaní právnych služieb, z ktorého hľadiska konanie žalobcu nebolo v súlade so zákonom a
príslušnými právnymi predpismi a súd prvej inštancie uvedené skutočnosti nesprávne právne posúdil.
Podľa súdu prvej inštancie, súd neuložil žalobcovi povinnosť preukázať ako žalobca naložil so sumou
6.397 eur, pretože mal za to, že pre posúdenie predmetu sporu bola tato skutková okolnosť právne
nevýznamná (odsek 22 rozhodnutia). Žalovaný 2/ je tej mienky, že takto zistený skutkový stav neobstojí
a skutočnosť ako žalobca naložil s peniazmi, ktoré od žalovaných prijal je podstatná a rozhodujúca.
11. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2/ navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, pričom uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s
rozhodnutím súdu prvej inštancie ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku. Žalovaný v podanom
odvolaní uvádza, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, ale ďalej sa vyjadruje spôsobom, ktorému ani po opakovanom prečítaní
nerozumel. V čom žalovaný vidí podstatu nesprávneho právneho posúdenia veci? Bol názoru, že
žalovaný nepreukázal splatenie pôžičky a ani nemohol, pretože peniaze z pôžičky mu do dnešného
dňa nevrátil. Žalovaný v rámci procesnej obrany sa bránil tým, že 29.12.2015 (správne má byť zrejme
29.12.2017) uhradil vyššiu sumu, avšak pri opakovanom vyjadrovaní sa k tejto časti dokazovania vždy
uvádzal inú sumu, ktorú uhradil, ale ani v jednom z vyjadrení nebol ochotný predložiť dôkaz, akú sumu
uhradil. Opakovane uviedol, že 29.12.2015 prevzal od žalovaného 10.000 eur, na ktorú mu vystavil
doklady o prevzatí tejto hotovosti. Vzťah medzi žalobcom a žalovaným bol v tom čase veľmi napätý a
žalovaný, vzhľadom na jeho právnické vzdelanie, skúsenosti a povahové vlastnosti, by mu 29.12.2015
nedal do ruky hotovosť 10.000 eur bez písomného potvrdenia. V rámci dokazovania predložil súdu prvej
inštancie prehľad, z ktorého vyplýva, akú sumu voči žalobcovi evidoval ako dlh za právne služby. V tom
čase spolu s DPH evidoval dlh vo výške 24.485,22 eura. Žalovaný však bol rozhodnutý, že mu uhradí
10.000 eur. Rokovanie bolo emocionálne v napätej atmosfére. Na rokovaní bol prítomný aj W. G., ale z
jeho výpovedi nie je možné ustáliť žiadnu relevantnú skutočnosť, pretože poplietol fakty, ktoré vyplývajú
z listinných dôkazov a na mnohé otázky odpovedal, že si to nepamätá. Žalovaný mu 29.12.2017 uhradil
10.000 eur, pričom táto suma sa skladala z úhrady faktúry č. 4171073 vo výške 3.692,54 eura za
zastupovanie na OS Malacky (viď faktúra a doklad z elektronickej pokladne). Zbytok sumy, ktorú mu
vyplatil bolo čiastočné uhradenie uznaných záväzkov, pričom dal do pozornosti, že z uznaných záväzkov
bola suma 10.606,26 eura bez zmluvy o pôžičke, pričom je treba vnímať skutočnosť, že k uznaným
záväzkom sa 29.12.2017 dohadovali aj o sumu za právne služby od 21.2.2017 do rokovania dňa
29.12.2017. K dohode nedospeli, a preto prijal čiastočné plnenie vo výške 10.000 eur, o ktorých sa už
opakovane vyjadril. Z rokovania 29.12.2017 nie je písomný výstup ani iná Dohoda o urovnaní. Pokiaľ
žalovaný v podanom odvolaní v bode 2 uvádza, že: „Podľa súdu prvej inštancie, sud neuložil žalobcovi
povinnosť preukázať ako žalobca naložil so sumou 6.397 eur, pretože mal za to, že pre posúdenie
predmetu sporu bola táto skutková okolnosť právne nevýznamná (odsek 22 rozhodnutia). Žalovaný 2/
je tej mienky, že takto zistený skutkový stav súdom prvej inštancie neobstojí a skutočnosť ako žalobca
naložil s peniazmi, ktoré od žalovaných prijal je podstatná a rozhodujúca.“, k tomu uviedol len toľko, že
sa plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie
a bol ochotný do určitej miery žalovanému akceptovať porušenie sudcovskej koncentrácie konania, keď
žalovaný dodatočne dokladal dôkazy a na každom pojednávaní tvrdil nové a nové skutočnosti, veľa krát
ničím nepodložené a navrhoval nové dokazovanie. Poznamenal, že žalovaný 2/ má právnické vzdelanie
a dlhé roky pracoval na Ministerstve zdravotníctva SR na pracovnej pozícii vyžadujúcej právnické
vzdelanie. Okrem toho má vlastné skúsenosti z veľkého množstva súdnych sporov, kde bol v pozícii
žalovaného, resp. žalobcu a dokonca aj obžalovaného. Bol názoru, že predmetné odvolanie žalovaný
2/ podal účelovo len preto, aby oddialil právoplatnosť a vykonateľnosť napadnutého rozsudku.
12. Žalovaný 2/ v odvolacej replike uviedol, že žalobca svojim vyjadrením ku „koncentrácii dôkazov“, sa
pokúša zavádzať súd (inak nijako relevantným spôsobom nespochybňuje odvolací dôvod). Žalovaní od
začatia sporového konania uvádzali skutočnosť a tvrdili, že všetky platby, a to i nad rámec oprávnených
požiadaviek voči žalobcovi splnili. Žalovaní nedisponovali všetkými písomnými dokladmi o vykonaných
platbách, avšak v priebehu pojednávaní na súde prvej inštancie došlo zo strany žalobcu k potvrdeniu, že
28.12.2017 prevzal od žalovaných 10.000 eur v hotovosti. Podľa vyjadrenia žalobcu časť z uvedených
finančných prostriedkov 3.692,54 eura bola použitá na úhradu faktúry vystavenej žalobcom č. 4171073,
zbyvajúcu časť sumy t. j. cca 6.307 eur žalobca nevedel, resp. odmietal konkretizovať na čo boli tieto
finančné prostriedky použité. Podľa žalovaného 2/ pre posúdenie žalobcom uplatňovaného nároku a
zistenie skutkového stavu je záležitosť použitá finančných prostriedkov (6.307 eur), ktoré v hotovosti
žalobca od žalovaných nespochybniteľne prevzal, podstatná a rozhodujúca.

13. Žalobca v odvolacej duplike nesúhlasil s vyjadrením žalovaného 2/, že nespochybnil odvolací dôvod.
Vyjadrenie k odvolaniu bolo síce stručné, ale celé bolo smerované k tomu, že sa stotožnil s názorom súdu
prvej inštancie, ktorý v rozhodnutí zdôvodni, prečo vyhovel žalobnému návrhu a prečo neakceptoval
dôvody procesnej obrany a procesného útoku žalovaného. Inak povedané spochybnil odvolací dôvod
žalovaného, pretože ho neakceptoval a vyjadril súhlas s napadnutým rozsudkom. Čo sa týka ďalšej
časti vyjadrenia žalovaného o tom, že nevedel, resp. odmietol konkretizovať, na čo boli použité finančné
prostriedky vo výške 6.307 eur k tomu uviedol, že nie je jeho chybou, ak žalovaný odmieta pochopiť,
resp. uznať realitu, že nepreukázal splatenie pôžičky a nevedel to preukázať preto, lebo pôžičku mu
nikdy nesplatil. Ohľadom použitia sumy 10.000 eur zopakoval tvrdenia uvedené vo vyjadrení k odvolaniu.
Na záver dodal, že sa domáha len toho, čo mu právom prináleží. Vzhľadom na poznanie žalovaného sa
vzdal ďalších finančných nárokov, ktoré mu prináležali za právne služby, ktoré pre žalovaného vykonal,
za ktoré mu v minulosti ďakoval ale nezaplatil a s odstupom času si dovolil ich dokonca spochybniť a
dehonestujúco sa vyjadrovať k právnym službám, ktoré pre neho vykonal.
14. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C. s. p.“), preskúmal rozsudok v napadnutom rozsahu, prejednal odvolanie
žalovaného 2/ bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže
sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie
pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je v napadnutom vyhovujúcom výroku vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C. s.
p. spolu so závislým výrokom o trovách konania potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.11.2024 (§
219 ods. 3 C. s. p.).
15. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovaného 2/ v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v
odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú
argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k
vyhoveniu žaloby. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie
relevantnosti tvrdení žalobcu na podporu podanej žaloby a žalovaného 2/ prednesených na jeho obranu.
Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie
dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti
žalobcom uplatňovaného nároku proti žalovanému 2/, ktorého sa žalobca domáhal titulom pôžičky.
16. Súd prvej inštancie totižto v odôvodnení svojho rozsudku rozviedol rozhodujúci skutkový stav,
opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky
vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a
z ktorých vyvodil právne závery; z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť,
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil, prečo považoval
žalobu za dôvodnú; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie odvolaním napadnutého
rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C. s. p.. Za porušenie základného práva zaručeného v Čl.
46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
žalovaného (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 165/2011).
17. Pokiaľ žalovaný 2/ namietal, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam, čo možno podradiť pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f)
C. s. p. odvolací súd pripomína, že riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom
konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Pri jej riešení sa
súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo
sa malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali
po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo
vypovedal svedok, čo uviedol znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou
(faktickou) je pravdivosť, či nepravdivosť tvrdení procesných strán.
18. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorý vyplýva z ústavného princípu
nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy SR). To znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných

dôkazoch, z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie je vecou jeho vnútorného
presvedčenia, jeho logického myšlienkového postupu. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda
úsudok - záver sudcu o tom, ktoré z rozhodujúcich sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich
bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto skutočností vytvára zistený skutkový stav. Predmetom
odvolacieho prieskumu nie je potom vlastné „hodnotenie“ dôkazov súdu prvej inštancie, pretože
nemožno „hodnotiť“ dôkazy „zhodnotené“, okrem tej procesnej situácie, kedy súdom prvej inštancie
vykonané hodnotenie dôkazov je v rozpore s pravidlami logického myslenia alebo v extrémnom rozpore
s obsahom spisu. Odvolací súd preto iba posudzuje, či v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia
hodnotenie (inak pre rozhodnutie zásadne významných) dôkazov je alebo nie je v rozpore s pravidlami
logického myslenia, a to vo väzbe na ďalšie dôkazné prostriedky; či informácie zachytené v tom ktorom dôkaznom prostriedku sú rozdielne a súd prvej inštancie bez ďalšieho privileguje len určitý
dôkaz, či určitú množinu dôkazných prostriedkov a ponecháva bez povšimnutia (komplexného či riadne
odôvodneného hodnotenia) iný dôkaz, či zostávajúcu množinu dôkazných prostriedkov.
19. Po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že žiadne takéto
pochybenie v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, resp. z obsahu spisu
nezaznamenal. Pokiaľ žalovaný 2/ v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď akceptoval vyjadrenie žalobcu, že
peniaze naviac v sume 6.397,46 eura, ktoré od žalovaných prijal, použil na úhradu záväzkov za právne
služby podľa špecifikácie z rokov 2015 až 2017, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie svoje
rozhodnutie na týchto skutkových zisteniach nezaložil. Súd prvej inštancie totižto jasne a zrozumiteľne
uviedol (konkrétne odsek 21 napadnutého rozsudku), že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že
žalobca zastupoval žalovaného 2/ vo veci vedenej na Okresnom súde Malacky pod sp. zn. 1T/76/2015,
kde bol V.. W. G. obžalovaný a konanie sa skončilo oslobodzujúcim rozsudkom. Na to, aby si V.. G. mohol
uplatniť nárok na náhradu škody voči štátu musel preukázať, že uhradil trovy právneho zastúpenia.
Z tohto dôvodu žalobca vypracoval špecifikáciu a vystavil faktúru č. 4171017 zo dňa 3.4.2017 na
sumu 3.472,29 eur splatnú 7.4.2017, ktorú žalovaný odsúhlasil. Za účelom úhrady predmetnej sumy
žalovaný 2/ požiadal žalobcu o požičanie peňazí. Žalobca teda ako fyzická osoba, nepodnikateľ požičal
žalovanému 2/ sumu 3.500 eur. Žalovaný 2/ preukázateľne tieto peniaze použil tak, že ich 7.4.2017 vložil
na účet žalobcu, presne sumu 3.472,29 eur, zbytok si žalovaný 2/ ponechal. Uvedené mal súd prvej
inštancie preukázané výpisom z účtu z peňažného ústavu VÚB, a.s. zo 7.4.2017. Inými slovami, faktúra
na sumu 3.472,29 eura bola žalobcovi žalovaným zaplatená, ale na jej zaplatenie žalobca žalovanému
7.4.2017 túto sumu požičal. Tieto peniaze je preto žalovaný povinný žalobcovi vrátiť. Súčasne hodno
dodať, že pokiaľ žalovaný 2/ poukazoval na to, že peniaze „naviac“ v sume 6.397,46 eura, ktoré žalobca
prijal od žalovaných, použil na úhradu záväzkov za právne služby podľa špecifikácie z rokov 2015 až
2017, nie je zrejmé, aký vplyv má mať táto skutočnosť k meritu prejednávanej veci. Žalovaný 2/ totižto vo
svojej výpovedi (odsek 8 napadnutého rozsudku) sám uviedol, že 29.12.2017, kedy došlo k stretnutiu,
na ktorom boli účastní žalobca, žalovaní a ich syn, došlo k finančnému vyrovnaniu so žalobcom, ktoré
sa žalobca snažil navýšiť o žalovanú sumu, s čím žalovaní nesúhlasili. Je teda zrejmé, že pokiaľ ide o
pôžičku v sume 3.500 eur táto nebola súčasťou finančného vyrovnania; súd prvej inštancie preto správne
skonštatoval, že skutočnosť ako žalobca naložil so sumou 6.397 eur (10.000 eur - 3.692,54 eura), ktorú
žalovaní v súvislosti s finančným vyrovnaním poskytli žalobcovi, je bez právnej relevancie.
20. A pretože žalovaný 2/ v podanom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by
preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní
nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé
privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v
spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému 2/ plný nárok na náhradu trov
odvolacieho konania, nakoľko mal v odvolacom konaní vo veci plný úspech.
22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).