Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/21/2024 z 24. 10. 2024
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. októbra 2024, sp. zn. 9Co/21/2024, ECLI:SK:KSBA:2024:1519202289.1
Krajský súd Bratislava | 9Co/21/2024 | ECLI:SK:KSBA:2024:1519202289.1 | 2024-10-24 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7dda2197-9dc8-4565-aa17-211d84ef784d
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1519202289.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
9Co/21/2024
1519202289
24. 10. 2024
JUDr. Zuzana Posluchová
ECLI:SK:KSBA:2024:1519202289.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a
členov senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v spore žalobcu: H.. Ľ. V., nar.
XX.X.XXXX, trvale bytom U.. Z. XXX/XX, P. S., proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená
Národný bezpečnostný úrad, so sídlom Budatínska 30, Bratislava, o náhradu škody spôsobenú
nezákonným rozhodnutím vo výške 39.356,69€ s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Mestského súdu Bratislava IV č.k. B5-57C/26/2019-139 zo dňa 27. septembra 2023 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti týkajúcej sa náhrady škody
vo výške 15.356,69€ s príslušenstvom potvrdzuje.
Vo zvyšnej zamietajúcej časti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu vracia na
ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie 39.356,69€ (15.356,69 €
náhrada škody ako ušlej mzdy + 24.000,-€ náhrada nemajetkovej ujmy) spolu s 5% ročným úrokom
z omeškania zo žalovanej istiny od 8.5.2019 do zaplatenia, titulom náhrady škody v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verenej moci a o zmene niektorých
zákonov. Zároveň rozhodol, že nepriznáva žalovanému náhradu trov konania.
1.1. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami čl. 46 ods. 3 Ústavy SR ,
ustanoveniami § 3 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1, § 5 ods. 1 , § 6 ods. 1 , § 15 ods. 1, § 16 ods. 4 veta prvá,
§ 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
(ďalej len „ zákon č. 514/2023 Z.z.“) ustanovením § 34 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti
vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov a dospel k záveru, že v danom
prípade neboli splnené zákonné podmienky pre priznanie náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím žalovaného.
1.2. V konaní mal prvoinštanačný súd za preukázanú existenciu nezákonného rozhodnutia č. SPPB-129-33/2015-Ž-23788 vydaného žalovaným dňa 7.9.2015 o tom, že žalobca nespĺňa predpoklad
bezpečnostnej spoľahlivosti na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami,
ktoré spolu s rozhodnutím Výboru NR SR č. CRD-1944-3/2015-VPRNBU zo dňa 3.12.2015 Najvyšší
súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 10.4.2018 č.k. 5Sž/2/2016-51 zrušil a vrátil Výboru NR
SR na ďalšie konanie. Následne na základe rozsudku NS SR bolo žalobcovi vydané osvedčenie
NBÚ č. SP-PB-2010/2018-Ž (doručené žalobcovi dňa 12.9.2018) na oboznamovanie sa s utajovanými
skutočnosťami podľa osobitného zákona na stupeň utajenia „Dôverné“. Z uvedených skutočností
jednoznačne vyplýva, že rozhodnutie žalovaného vydané dňa 7.9.2015 bolo rozhodnutím nezákonným,
nakoľko žalovaný nerešpektoval výsledky predchádzajúceho konania o bezpečnostnej previerke, z

ktorých mal povinnosť vychádzať pri rozhodovaní o tom, či žalobca spĺňa alebo nespĺňa danú
bezpečnostnú previerku, nakoľko nenastali žiadne nové okolnosti vylučujúce takýto postup.
1.3. Žalobca pôsobil na pozícii vyšetrovateľa až do 30.6.2016, ku ktorému dňu bol svojím
zamestnávateľom, a to personálnym rozkazom riaditeľa KR PZ v Žiline odvolaný z dovtedajšej funkcie a
od 1.7.2016 preložený na inú funkciu, z dôvodu, že nie je oprávnený na oboznamovanie sa s utajovanými
skutočnosťami stupňa „Dôverné“. Žalobca sa s nadriadeným dohodol na uvoľnení zo služobného
pomeru dňom 30.6.2016 na základe jeho žiadosti o uvoľnenie zo dňa 20.6.2016, služobný pomer
žalobcovi skončil a od 1.7.2016 začal poberať výsluhový dôchodok zo strany Ministerstva vnútra SR.
Vzhľadom na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že žalobcovi škoda titulom ušlej mzdy nemohla
vzniknúť, keďže ešte pred samotným preradením na menej platenú pozíciu sám požiadal o uvoľnenie
zo služobného pomeru. V prípade, ak by žalobca zotrval v služobnom pomere a prešiel na inú, menej
platenú pozíciu, došlo by ku vzniku škody spočívajúcej vo finančnom rozdiele medzi dovtedajším
platovým zaradením a platom, ktorý by žalobca dostával na služobnej pozícii od 1.7.2016. Žalobca sám
požiadal o uvoľnenie zo služobného pomeru, teda odišiel na vlastnú žiadosť a z vlastného rozhodnutia.
Súd prvej inštancie neprijal argumentáciu žalobcu spočívajúcu v tom, že bol nútený podať žiadosť o
uvoľnenie podľa §191 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru,
nakoľko jeho príjem na uvedenom zaradení by nepostačoval na pokrytie nevyhnutných životných potrieb
žalobcu a jeho rodiny, keďže bol oboznámený s rozkazom o preložení z dôvodu, že nemá oprávnenie na
oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami príslušného stupňa, žiadosť o uvoľnenie zo služobného
pomeru bolo subjektívnym a dobrovoľným rozhodnutím žalobcu, ktorý si sám zvolil spôsob vysporiadania
sa so vzniknutou situáciou, išlo o vysporiadanie vzťahu žalobcu s jeho zamestnávateľom. Ak žalobca
tvrdí, že služobný úrad realizoval preloženie na inú funkciu v rozpore so zákonom, ide o porušenie
zákona zo strany zamestnávateľa žalobcu a nemožno ho pripísať na ťarchu žalovaného, ktorý síce vydal
nezákonného rozhodnutie, avšak nemal vplyv na postup OR PZ pri preložení žalobcu na menej platenú
služobnú pozíciu. Na základe uvedeného teda neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím žalovaného a vznikom škody prezentovanej žalobcom, avšak dôkazne ani skutkovo zo
strany žalobcu nepreukázanej. V neposlednom rade treba poukázať aj na časový aspekt, keďže
nezákonné rozhodnutie vydal žalovaný v septembri 2015 a žalobca si vzniknutú škodu titulom ušlej mzdy
uplatňuje za obdobie od júla 2016 do augusta 2018 vrátane, teda nemožno hovoriť o priamej príčinnej
súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a škodou ani z časového hľadiska.
1.4. Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie citoval ustanovenia §17 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z.. Žalobca svoj nárok na priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 24.000,-€ dôvodil rozsiahlym
zásahom do svojich práv, a to vo sfére pracovnej, ako aj v súkromnom, rodinnom a spoločenskom
živote. V pracovnej sfére by nezákonným rozhodnutím došlo u žalobcu k ujme v prípade jeho zotrvania
v služobnom pomere a preradení na menej platenú pozíciu, k čomu však nedošlo v dôsledku uvoľnenia
žalobcu zo služobného pomeru na jeho vlastnú žiadosť. Zhoršenie zdravotného stavu v podobe
psychických problémov vyplývalo zo subjektívneho vnímania situácie samotným žalobcom a jeho
nespokojnosťou a neschopnosťou sa so vzniknutou situáciou vyrovnať, žalobca nepredložil žiaden
relevantný dôkaz procesného útoku v tomto smere, nevyhľadal odbornú pomoc ani všeobecného ani
špecializovaného lekára, nebral žiadne lieky psychosomatického charakteru, žalobca dôkazné bremeno
neuniesol, len výpoveď manželky súd nepokladal za dostačujúci dôkaz o vážnom psychickom stave
žalobcu v dôsledku nezákonného rozhodnutia vydaného žalovaným. Pokiaľ ide o žalobcom tvrdené
zhoršenie jeho povesti a vplyvu rozhodnutia žalovaného na rodinu žalobcu, jeho známych a kolegov,
súd zobral do úvahy skutočnosť, že rozhodnutím o nezískaní previerky s uvedenými dôvodmi, pre ktoré
tak žalovaný rozhodol, disponoval výlučne žalobca, žiadna iná osoba o dôvodoch, pre ktoré žalobcovi
nebola udelená bezpečnostná previerka, vedomosť nemala. Ak sa teda iné osoby dozvedeli o týchto
dôvodoch a došlo tým k zníženiu dôstojnosti žalobcu, stalo sa tak v dôsledku konania samotného žalobcu
a nemožno brať na zodpovednosť žalovaného. Žalobca nepreukázal v konaní existenciu dvoch z troch
zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
a to vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody a nepreukázal
ani dôvodnosť priznania požadovanej nemajetkovej ujmy, žalobu súd vyhodnotil v celom rozsahu za
nedôvodnú a žalovaný nárok zamietol.
1.5. O náhrade trov konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého
prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaný si v konaní neuplatnil
náhradu trov konania, nakoľko mu v konaní trovy nevznikli, preto súd nepriznal žalovanej procesnej
strane náhradu trov konania.

2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie s tým,
že mu prizná nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2.1. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s predbežnou
otázkou a to či preloženie bolo v súlade so zákonom (§ 35 ods. 6 zákona č. 73/1998 Z. z.) a či nebolo
vydanie rozkazu o preložení bezprávnou vyhrážkou, psychickým donútením. O tom, že žiadosť podal
z donútenia svedčia viaceré skutočnosti. Súd prvej inštancie má vo svojom odôvodnení rozpor, kde na
jednej strane konštatuje (odsek 21.), že v prípade, ak by zotrval v služobnom pomere a prešiel na inú,
menej platenú pozíciu, došlo by ku vzniku škody. Teda uznáva príčinnú súvislosť, pričom ďalej ju popiera
pripísať na ťarchu žalovaného, ktorý síce vydal nezákonného rozhodnutie, avšak nemal vplyv na postup
OR PZ pri preložení žalobcu na menej platenú služobnú pozíciu. Žalobca poukázal na chronológiu,
ktorá sa týkala vydania nezákonného rozhodnutia a za stav, že odišiel plne zodpovedá žalovaný, pretože
bez jeho rozhodnutia by nadriadený nebol vydal rozkaz o preložení.
2.2. Čo sa týka nemajetkovej ujmy zastal názor, že dostatočným spôsobom popísal ako k nej došlo,
s čím sa súd nevysporiadal, znova vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, že odišiel sám.
Uviedol, že poukázal na obdobný prípad a to na rozsudok KS Bratislava sp. zn. 14Co/34/2015 zo
dňa 21.06.2016, ktorým súd v skutkovo podobnom prípade priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 53.110,27€. Podľa názoru žalobcu došlo k porušeniu C.s.p. a to článok II, ods.3 , pretože súd
neodôvodnil, prečo nepovažoval tento prípad za podobný (v tomto prípade nezákonne obvinili policajta,
toto rozhodnutie bolo neskôr zrušené súdom, bola mu priznaná nemajetková ujma, čo sa týka majetkovej
ujmy, táto mu nebola priznaná, nakoľko podal žiadosť dobrovoľne). Zároveň sa súd nevysporiadal s
nemajetkovou ujmou za dĺžku konania. Ak ide o samotnú dĺžku konania, za túto môže priamo žalovaný
za obdobie od vydania nezákonného rozhodnutia NBÚ SPPB-129-33/2015-Ž-23788 zo dňa 7.9.2015 až
do právoplatnosti vydania rozhodnutia NBU 12.9.2018, teda približne 3 roky. Z rozhodovacej praxe ESĽP
(pri výške nemajetkovej ujmy žalobca vychádzal z rozhodnutia ESĽP Bubláková v. SLOVAKIA 17763/07
rozhodnutie 15.2.2011), kde nemajetková ujma za dĺžku konania predstavovala 4.300,- € za obdobie 4
roky a 5 mesiacov, teda približne 1.000,- € za rok, podľa uvedeného si uplatňuje žalobca voči žalovanému
za dĺžku konania 3.000,- €. Čo sa týka nemajetkovej ujmy, žalobca popísal ako stratil prácu vplyvom
nezákonného rozhodnutia žalovaného a jasným spôsobom popísal ako ho to zasiahlo v súkromnom
živote, že sa prestal stretávať s kolegami , prestal sa zúčastňovať na spoločenskom živote, ako ho to
zasiahlo v súkromnom živote ako aj závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom
uplatnení. Súd tieto skutočnosti nezobral do úvahy, pričom žalovaný neuplatnil žiadny dôkaz na popretí
tvrdení žalobcu, žalovaný neuviedol žiadneho svedka, listinné dôkazy, posudky, ktoré by popreli tvrdenia
žalovaného. Čo sa týka argumentácie, že jeho rozhodnutie nebolo doručované nikomu, iba žalobcovi,
táto argumentácia neuspeje, lebo na základe rozhodnutia žalovaného bol žalobca preložený (teda že
mu nebola udelená previerka).
2.3. Záverom vo svojom odvolaní namietal, že rozhodoval vylúčený sudca, keďže dňa 28.9.2023 podal
námietku zaujatosti a nebol vyrozumený o jej rozhodnutí. Poukázal na dôvody vylúčenia sudcu podľa
literatúry (https://www.pravnenoviny.sk/vylucenie-sudcu-v-civilnom-procese) a nato, že uplatnil voči
sudkyni námietku zaujatosti voči jej osobe, pretože mal za to že je naklonená strane žalovaného.
3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý v plnom rozsahu zotrval na obsahu svojich vyjadrení
a zhrnul dôvody, pre ktoré považuje žalobu a v nej uplatnené nároky za nedôvodné. Dôsledky
nezákonného rozhodnutia sa v majetkovej ani osobnej sfére žalobcu žiadnym spôsobom nerozvinuli,
nakoľko žalobca sám požiadal o uvoľnenie zo služobného pomeru, a to ešte predtým, ako právne
účinky spojené s nezákonným rozhodnutím mohli vyvolať u žalobcu vznik škody. Žalobca až do
momentu svojho uvoľnenia zo služobného pomeru príslušníka PZ zostával na nezmenenej pozícii
vyšetrovateľa PZ, a teda žiadna škoda na služobnom plate žalobcovi nevznikala. K hypotetickému
vzniku škody, rovnajúcej sa rozdielu v plate, by prišlo až dňom 01.07.2016, kedy mal byť žalobca
preložený na inú (menej platenú) funkciu. Ani v tomto prípade však k reálnemu vzniku škody neprišlo,
nakoľko žalobca ešte pred samotným nástupom do novej funkcie požiadal o uvoľnenie zo služobného
pomeru dňom 30.06.2016. Zákon č. 514/2003 Z. z. z hľadiska podmienok na priznanie nároku
na náhradu škody vyžaduje reálny (skutočný, preukázaný) vznik škody. Nepostačuje, ak škoda len
hrozila. V žiadnom prípade tiež neobstojí argumentácia žalobcu, že v dôsledku vydania nezákonného
rozhodnutia žalovaného bol „donútený“ odísť zo služobného pomeru príslušníka PZ. Rozhodnutie
žalovaného o neudelení bezpečnostnej previerky teda nemohlo mať vplyv na ukončenie služobného
pomeru žalobcu, ale mohlo mať vplyv výlučne na jeho ustanovenie na inú pozíciu. Kauzálny nexus vo
vzťahu k uvoľneniu zo služobného pomeru teda nemohol byť daný. Samotné uvoľnenie zo služobného
pomeru žalobcu bolo zo strany žalobcu dobrovoľné, nezávislé od rozhodnutia žalovaného o neudelení

bezpečnostnej previerky. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, tento je
potrebné považovať za nepreukázaný. Žalobca napriek tvrdenému zhoršeniu jeho psychického zdravia
nepredložil v konaní žiadne hodnoverné dôkazy preukazujúce uvedené tvrdenia. Naopak, vykonaným
dokazovaním bolo zistené, že žalobca v relevantnom období nevyhľadal odbornú pomoc všeobecného
alebo špecializovaného lekára a neboli mu predpisované žiadne lieky psychosomatického charakteru.
Pokiaľ ide o žalobcom tvrdené zhoršenie jeho povesti a vplyvu rozhodnutia žalovaného na jeho rodinu,
známych, kolegov a celkovú kvalitu spoločenského života, je potrebné zdôrazniť, že v zmysle § 26 ods.
4 zákona č. 215/2004 Z. z. sa rozhodnutie o neudelení bezpečnostnej previerky na oboznamovanie sa
s utajovanými skutočnosťami doručuje výlučne navrhovanej osobe, ktorej sa bezpečnostná previerka
vykonáva. Ak sa iné osoby dozvedeli o týchto dôvodoch, čím došlo k zníženiu dôstojnosti žalobcu alebo
k zhoršeniu jeho rodinného a spoločenského života, stalo sa tak v dôsledku konania samotného žalobcu
a nemožno brať na zodpovednosť žalovaného. Uvedenú skutočnosť potvrdil aj sám žalobca, keď na
súdnom pojednávaní uviedol, že dôvody, pre ktoré mu bezpečnostná previerka nebola udelená, sám
oznámil svojim kolegom a nadriadeným v práci.
3.1. Žalovaný ďalej k odvolacím dôvodom uviedol, že žalobca založil svoju odvolaciu argumentáciu
na skutočnosti, že súd sa v konaní nezaoberal otázkou jeho preloženia na inú funkciu v Policajnom
zbore, t. j. neskúmal, či preloženie bolo realizované v súlade so zákonom č. 73/1998 Z.z.. Žalovaný
poukázal na odôvodnenie súdu prvej inštancie (odsek 21.), ktoré závery považoval za správne. Procesná
stránka preloženia policajta na inú funkciu je v zmysle zákona č. 73/1998 Z.z. vo výlučnej kompetencii
služobného úradu, v danom prípade Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Ako už bolo uvedené
vyššie, jediným dôsledkom vydania rozhodnutia, ktorým osobe nie je priznaná bezpečnostná previerka
na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami, je ten, že takáto osoba sa v zmysle platnej
právnej úpravy nemôže oboznamovať s utajovanými skutočnosťami príslušného stupňa utajenia, a
teda nemôže vykonávať funkcie, pre ktoré sa oboznamovanie s utajovanými skutočnosťami vyžaduje.
Samotné personálne opatrenia s tým spojené je však povinný realizovať služobný úrad, a to
spôsobom neodporujúcim zákonu č. 73/1998 Z. z. Služobnému úradu žalobcu teda nič nebránilo
v tom, aby po oboznámení sa s výsledkom bezpečnostnej previerky žalobcu zákonným spôsobom
realizoval svoju personálnu právomoc a žalobcu ustanovil na takú funkciu, pre ktorú sa bezpečnostná
previerka uvedeného stupňa utajenia nevyžaduje. Pokiaľ o ide o tvrdenie žalobcu, že bol „donútený“
ukončiť služobný pomer, žalovaný opätovne uvádza, že nemožnosť oboznamovať sa s utajovanými
skutočnosťami v zmysle zákona č. 73/1998 Z. z. nemá za následok vznik oprávnenia služobného úradu
ukončiť s policajtom služobný pomer, a zároveň ani nezakladá povinnosť samotného policajta požiadať
o uvoľnenie zo služobného pomeru. Žalobcovi teda nič nebránilo v služobnom pomere zotrvať, a to
na pozícii, pre ktorú na bezpečnostná previerka stupňa utajenia Dôverné nevyžadovala. Žalobca sa
rozhodol aplikovať inštitút uvoľnenia zo služobného pomeru podľa § 191 zákona č. 93/1998 Z. z., a tým
svoj služobný pomer na základe vlastnej žiadosti ukončiť.
4. Žalobca vo svojej replike zotrval na dôvodoch svojho odvolania. Nesúhlasil s názorom žalovaného,
že pre tento spor nie je dôležité, zodpovedať prejudiciálnu otázku a to či žiadosť o uvoľnenie bola
daná z donútenia. Nie je pravdou, že nepreukázal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy preukázal akú
ujmu utrpel s prihliadnutím a/ na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie v ktorom žije a
pracuje (bezprostredným vplyvom nezákonného rozhodnutia som prišiel o prácu a celý doterajší život);
b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo (čo môže byť horšie ako strata
pracovnej pozície vplyvom nezákonného rozhodnutia žalovaného a zaradenie do 1 platovej triedy); c/
závažnosť následkov , ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote (vzhľadom na stav poškodeného,
ktorý sa nevedel zmieriť s daným stavom, rodina trpela nielen stratou finančnou ale aj zmenou správania
poškodeného); d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli v spoločenskom uplatnení (vplyvom nezákonného
rozhodnutia sa poškodený dostal do stavu, kedy si nenašiel odpovedajúcu prácu , prestal sa stýkať s
kolegami a priateľmi, uzatvoril sa do seba).
5. Žalovaný v duplike uviedol, že plnom rozsahu zotrváva na obsahu svojich vyjadrení, predložených
súdu prvej inštancie a v nadväznosti na vyjadrenie žalobcu poukázal nato, že z obsahu vyjadrenia
žalobcu nie je zrejmé, čoho sa žalobca domáha. Skutočnosti uvádzané žalobcom nesúvisia s
prejednávanou vecou a argumenty uvedené vo vyjadrení žalobcu sú právne irelevantné vo vzťahu ku
skutočnostiam, ktoré sú predmetom tohto konania. Podľa názoru žalovaného neuvádza žalobca žiadne
nové relevantné skutočnosti, ktoré by neboli reflektované vo vyjadrení zo dňa 27.11.2023, vyjadrenie
žalobcu je zmätočné a vecne nesúvisí s prejednávanou vecou.
6. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec v napadnutom rozsahu podľa
§ 380 ods 1. C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne
vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.), a dospel k záveru, že rozsudok súdu

prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa náhrady škody vo výške 15.356,69€ s
príslušenstvom je vecne správny. Rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej zamietajúcej časti týkajúcej
sa náhrady nemajetkovej ujmy však bolo potrebné v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) a c) C.s.p. zrušiť.
7. Predmetom konania bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 39.356,69€ (15.356,69 € náhrada škody
ako ušlej mzdy; 24.000,-€ náhrada nemajetkovej ujmy) spolu s 5% ročným úrokom z omeškania zo
žalovanej istiny od 8.5.2019 do zaplatenia, titulom náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verenej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len
„ zákon č. 514/2003 Z.z.“).
8. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.
8.1. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.
8.2. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
8.3. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy,
ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
8.4. Podľa § 17 ods. 1 zákon č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.
8.5. Podľa § 17 ods. 2 zákon č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.
8.6. Podľa § 17 ods. 3 zákon č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení.
8.7. Podľa § 17 ods. 4 zákon č. 514/2003 Z.z. výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku
2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu.
9. V prípade priznania náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. musia byť tiež súčasne
(kumulatívne) splnené všetky podmienky pre priznanie náhrady škody ktorými súd 1. nezákonné
rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup štátneho orgánu; 2. vznik škody; 3. príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
10. Vzhľadom na zistený skutkový stav súdom prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje zo závermi
súdu prvej inštancie, že v konaní bola preukázaná existencie nezákonného rozhodnutia č. SPPB-129-33/2015-Ž-23788 vydaného žalovaným dňa 7.9.2015 o tom, že žalobca nespĺňa predpoklad
bezpečnostnej spoľahlivosti na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami.
Uvedená skutočnosť, nebola sporná ani medzi stranami sporu. Vzhľadom na existenciu nezákonného
rozhodnutia sa súd prvej inštancie správne zaoberal splnením ďalších jednotlivých predpokladov vzniku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to vznikom škody a príčinnej
súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.
11. Čo sa týka náhrady škody ako ušlej mzdy vo výške 15.356,69€ správne súd prvej inštancie dospel k
záveru o nedôvodnosti žaloby v tejto časti pre absenciu vzniku škody ako aj absenciu príčinnej súvislosti
medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím; prijaté právne závery týkajúce sa absenciu vzniku
škody a príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím primerane vysvetlil (pozri
odsek 21. odôvodnenia napadnutého rozsudku), že škoda titulom ušlej mzdy nemohla žalobcovi
vzniknúť, keďže ešte pred samotným preradením na menej platenú pozíciu sám požiadal o uvoľnenie
zo služobného pomeru. Rovnako správne uviedol ako dospel k záveru o neexistencii príčinnej
súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím žalovaného a vznikom škody keďže preloženie na inú funkciu
realizoval služobný úrad zamestnávateľa žalobcu a nemožno ho pripísať na ťarchu žalovaného, ktorý
vydal nezákonného rozhodnutie. Nie je možné hovoriť ani o priamej príčinnej súvislosti medzi vydaním
nezákonného rozhodnutia a škodou ani z časového hľadiska, keďže nezákonné rozhodnutie vydal

žalovaný v septembri 2015 a žalobca si vzniknutú škodu titulom ušlej mzdy uplatňuje za obdobie od júla
2016 do augusta 2018 vrátane. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie časti nepriznania náhrady
škody ako ušlej mzdy vo výške 15.356,69€ nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a
zmyslu. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie patričným spôsobom v tejto časti odôvodnil (§ 220 ods.
2,3 C.s.p.) s odôvodnením ktorým sa odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p.
stotožňuje a v plnej miere naň odkazuje.
11.1. Právne irelevantné sú námietky žalobcu vo vzťahu k náhrade škody ako ušlej mzdy vo výške
15.356,69€ (pozri odsek 2.1.), že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s
predbežnou otázkou a to či jeho preloženie bolo v súlade so zákonom § 35 ods. 6 zákona č. 73/1998
Z. z., keďže vyriešenie tejto otázky by nemalo žiadny vplyv na priznanie náhrady škody, z dôvodu
absencie škody a príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím Národného bezpečnostného
úradu a škodou ako to správne ustálil súd prvej inštancie. Z tohto dôvodu sú potom nedôvodné aj
námietky žalobcu o nesprávnom posúdení príčinnej súvislosti. Konanie o bezpečnostnej previerke a
konanie o odvolaní z funkcie a ustanovení do novej funkcie sú dve odlišné konania, zverené zákonmi
odlišným orgánom (Národný bezpečnostný úrad; služobný úrad Ministerstva vnútra SR), upravené
odlišnými právnymi predpismi (zákon č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene
a doplnení niektorých zákonov; zákon č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru,
Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej
polície). Prípadná náhrada straty na zárobku žalobcu by bola jednoznačne v priamej príčinnej súvislosti s
Personálnym rozkazom riaditeľa Krajského riaditeľstva policajného zboru v Žiline o odvolaní z funkcie a
ustanovení do novej funkcie a nie v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím Národného
bezpečnostného úradu. Ak podľa názoru žalobcu služobný úrad zvolil nesprávny (nezákonný) postup pri
ustanovení žalobcu na inú funkciu, ktorého dôsledkom bolo porušenie jeho práv, ide o samostatný exces
služobného úradu, bez priameho kauzálneho prepojenia s rozhodnutím Národného bezpečnostného
úradu. Ako žalobca uviedol v odvolaní, súdny prieskum postupu služobného úradu (Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky) vo vzťahu k jeho preloženiu žalobcu na inú funkciu je predmetom samostatného
súdneho konania vedeného na bývalom Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 9C/67/2021 a
predmetné námietky je teda potrebné uplatniť v tomto konaní.
12. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej v zamietajúcej
časti týkajúcej sa náhrady škody vo výške 15.356,69€ podľa
§ 387 ods.1, 2 C.s.p. ako
vecne správne potvrdil.
13. Predmetom odvolacieho konania bolo aj nepriznanie nemajetkovej ujmy vo výške 24.000,-€ nakoľko
žalobca považoval zásah do jeho práv nezákonnými rozhodnutiami za rozsiahly a to tak vo sfére
pracovnej, ako aj v súkromnom, rodinnom a spoločenskom živote, keď prišiel o prácu na pozícii
vyšetrovateľa PZ a následne aj o prácu v policajnom zbore. Strata pracovnej pozície preňho znamenala
nielen stratu zamestnania a teda ekonomickú istotu, ale stratu pracovného uplatnenia a naplnenia
svojich dlhoročných profesných skúseností ako aj stratu adekvátneho zabezpečenia rodiny a s tým
spojenú obavu o budúcnosť. Uvedená skutočnosť sa výrazne negatívne odrazila aj na jeho súkromnom,
rodinnom a spoločenskom živote, pričom uvedené platí o to viac, že príčinou bola tak citlivá otázka,
akou je vedomá spolupráca so štruktúrami bývalej Štátnej bezpečnosti, čo na žalobcu tak v kruhu jeho
kolegov, priateľov a známych vrhalo tieň podozrenia a špekulácii, hoci aj nevyslovených. Žalobca bol
spoločenský a otvorený typ, úspešný v práci, ktorá ho napĺňala profesne aj ľudsky, mal svoje záľuby a
okruh priateľov. Po týchto udalostiach sa však čoraz viac uzatváral do seba, psychicky to ťažko znášal,
prestal sa stretávať s bývalými kolegami, nezúčastňoval sa spoločných podujatí, nakoľko sa mu tým
obnovovali spomienky na skutočnosti, ktorými prechádzal a vzhľadom na tieto udalosti sa celkom vzdal
spoločenského života. Uvedenými zmenami trpela aj rodina žalobcu, jeho manželka a maloletý syn, s
ktorými žil v spoločnej domácnosti a ktorí mu však nijako nedokázali pomôcť, pričom s pribúdajúcim
časom aj blízki prestávali veriť, že sa situácia obráti v jeho prospech a že nezákonné rozhodnutia
budú zrušené. Žalobca sa cítil nespravodlivo a nedôvodne ponížený, rozhodnutie NBÚ ako aj Výboru
NRSR znamenalo negatívny zásah do jeho povesti. U žalobcu trval nezákonný stav, t.j. obdobie od
vydania nezákonného rozhodnutia NBÚ až do právoplatného zrušenia nezákonných rozhodnutí, teda
od 7.9.2015 do 17.5.2018, t.j. celkovo 983 dní (nepočítajúc ďalšie obdobie do vydania osvedčenia NBÚ
o bezpečnostnej spoľahlivosti).
13.1. Súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol z dôvodu nepreukázania zákonných predpokladov
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (pozri odseky 23.
až 24. napadnutého rozsudku), závery ktoré neobstoja. Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR má

každý právo na náhradu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, alebo
nesprávnym úradným postupom. Pri posudzovaní nárokov uplatňovaných podľa zákona č. 514/2003
Z.z. ani všeobecné súdy nikdy nesmú zabúdať na ich ústavný pôvod a zakotvenie. Je preto nevyhnutné
v každom prípade dbať o to, aby rozhodovaním súdov fakticky nedošlo k vyprázdneniu dotknutého
ústavného práva pri použití jeho zákonného vymedzenia (čl. 13 ods. 4 ústavy). Inak povedané, použitím
zákona č. 514/2003 Z.z. v prípadoch zodpovednosti štátu za škodu, nesmie dôjsť, priamo ani nepriamo,
k obmedzeniu rozsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy. Podľa citovaného zákona
je teda nutné kompenzovať všetku (celú) ujmu, ktorú by bolo možné namietať pod čl. 46 ods. 3 ústavy.
V právnom štáte, ktorým Slovenská republika podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je, nemožno akceptovať taký
postup súdu, ktorý odmietne náhradu škody priznať z dôvodu neunesenia dôkazného bremena ohľadne
jej výšky poškodeným, lebo potom vlastný stav dôkaznej núdze má rovnaké príčiny ako samotné
nezákonné rozhodnutie. Nemajetková ujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd
fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Škodu teda treba
chápať ako ujmu na chránenom statku, ako je majetok, osoba, alebo iný chránený záujem, pričom
najvyššiu mieru ochrany požívajú ľudský život, integrita človeka, ľudská dôstojnosť a sloboda (pozri
rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/34/2018, 4Cdo/125/2019, 4Cdo/130/2020, 9Cdo/17/2022).
13.2. Vychádzajúc z uvedených téz musí odvolací súd konštatovať, že napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie predstavuje odklon od vyššie citovaných rozhodnutí dovolacieho súdu, pretože
prvoinštančný súd pri posúdení právnej otázky unesenia dôkazného bremena ako podmienky priznania
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. zaťažil žalobcu
neprimerane prísnym dôkazným bremenom a nepriznanie nulovej náhrady nemajetkovej ujmy nemožno
hodnotiť inak ako popretie zmyslu a účelu odškodnenia poškodených v zmysle zákona č. 514/2003
Z.z.. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie preukázal a odôvodnil vznik nemajetkovej ujmy
(pozri odsek 2. odôvodnenia napadnutého rozsudku resp. odsek. 13. odôvodnenia rozsudku odvolacieho
súdu), súdu teda poskytol dostatok takých relevantných tvrdení, vrátane podmienky ich hodnoverného
preukázania, ktoré neodôvodňujú záver prijatý súdom prvej inštancie o tom, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno. Nemožno preto súhlasiť s právnym názorom súdu prvej inštancie, že tvrdenia žalobcu
o zásahu do jeho osobnostnej sféry boli len všeobecné a nepreukázané, neodôvodňujúce priznať mu
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy čo, i len čiastočne.
13.3. Ak žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, avšak preukáže a odôvodní, že mu taká škoda vznikla, nemôže súd prvej inštancie
rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec priznaná. V takejto situácii má určiť výšku vzniknutej škody
súd podľa spravodlivého uváženia a jednotlivých okolností prípadu zohľadniac výsledky vykonaného
dokazovania - svedeckú výpoveď U. V. (pozri vyššie citované rozhodnutia NS SR , Nález Ústavného
súdu ČR z 24. júla 2014, sp. zn. II. ÚS 1430/13) aplikujúc kritéria v zmysle § 17 ods. 3 zákona
č. 514/2003 Z.z.. Je pravdou, že určenie spravodlivej výšky zadosťučinenia je veľmi zložité; ťažkosti
vyplývajú už zo samotnej podstaty veci - z nutnosti prepočítať nemajetkovú ujmu na peniaze.
Zhodnotenie intenzity ujmy jednotlivca závisí na jedinečných okolnostiach prípadu a je potrebné
zaistiť, aby aj zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu spôsobenú štátom bolo priznávané s rešpektom
k princípu rovnosti pred zákonom č. 514/2003 Z.z. a aby sa jednotlivcom v porovnateľných prípadoch
dostalo porovnateľnej ochrany. Toto porovnanie intenzity zásahu (výšky zadosťučinenia) však musí
byť vykonané vždy dôkladne a hlavne preskúmateľne tak, aby z neho bolo dostatočne jasné, ktoré
konkrétne okolnosti porovnávaných prípadov sú podobné a v ktorých naopak súd zistí odlišnosti. V
tomto smere odvolací súd odkazuje na prehľad rozhodovacej činnosti NS SR to rozhodnutia sp. zn.
3Cdo/19/2018, 4Cdo/171/2005, 6Cdo/37/2012, 6MCdo/15/2012, 5Cdo/127/2019, 6Cdo/38/2019 v
otázke výšky náhrady nemajetkovej ujmy na základe § 17 ods. 3, 4 zákona č. 514/2003 Z.z..
14. Vyššie vytknuté nedostatky viedli odvolací súd (pozri odseky 13. - 13.3.) k zrušeniu rozsudku súdu
prvej inštancie vo zvyšnej zamietajúcej časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy (§ 389 ods. 1
písm. b/ a c/ C.s.p.) a k vráteniu veci na ďalšie konanie
(§ 391 ods. 1 C.s.p.) keďže
nedodržaním uvedených zásad súd prvej inštancie odňal stranám sporu možnosť náležite skutkovo
aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov.
15. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný. Vzhľadom na splnenie všetkých predpokladov pre priznanie
vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím bude povinnosťou súdu

prvej inštancie zaoberať sa výškou náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuc na ustanovenia § 17 ods.
3 zákona č. 514/2003 Z.z. a vyššie uvedené právne závery vychádzajúce z ustálenej súdnej praxe.
Následne súd prvej inštancie opätovne vo rozhodne, nové rozhodnutie musí spĺňať požiadavky kladené
na súdne rozhodnutie v zmysle § 220 ods. 2, 3, 4 C.s.p.. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej
inštancie ako o trovách prvoinštančného tak i odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).
16. Sledujúc efektívnosť ďalšieho postupu v konaní má odvolací súd za potrebné vyjadriť sa k námietke
žalobcu, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s rozsudkom Krajského súdu Bratislava sp. zn.
14Co/34/2015, ako aj k námietke, že rozhodoval vylúčený sudca (pozri odsek 2.3.).
16.1. V prejednávanej veci Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/34/2015 bola priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy žalobcovi z dôvodu nezákonného trestného stíhania, ktoré malo dôsledky na celú
rodinu, súkromný život a spoločenské uplatnenie žalobcu. Nezákonným rozhodnutím vzhľadom na
konečné rozhodnutie súdu, ktorým súd oslobodil obžalovaného žalobcu (toto nadobudol právoplatnosť
dňa 27.02.2007) bolo uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 22.10.2004 a súdy pri posudzovaní
náhrady nemajetkovej ujmy aplikovali ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. platného a účinného do
31.12.2008 (ustanovenia § 17 ods. 3,4 boli účinného 1.1.2009). Vzhľadom na iné skutkové okolnosti
vo veci prejednávanej pod sp. zn. 14Co/34/2015 nie je možné závery v tomto rozsudku týkajúce sa
výšky náhrady nemajetkovej ujmy automaticky aplikovať aj na vec žalobcu, keďže žalobca sa domáha
zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy z titulu náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci
a nie v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním, čo je kardinálny rozdiel. V prednávanej veci je
potrebné výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch určiť s prihliadnutím na okolnosti citované v ustanovení
§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a to najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a
prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
16.2. Námietka zaujatosti (č.l. 138) bola podaná dňa 28.9.2023, t.j. až po rozhodnutí súdu prvej inštancie.
Z obsahu podanej námietky je zrejmé, že námietka zaujatosti sa týkala nesúhlasu žalobkyne s
postupom konajúcej sudkyne, ktorá žalobcovi neumožnila diktovať záverečné stanovisko (žalovanému
toto umožnila), záverečné stanovisko skrátila a napomínala žalobcu, že skutočnosti, ktoré uvádza už
boli spomenuté. Námietka zaujatosti sa teda týkala len okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe
sudcu, alebo jeho rozhodovacej činnosti. Súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 3
C.s.p. na túto námietku správne neprihliadol a správne postupoval ak vec nepredložil nadriadenému
súdu na rozhodnutie, keďže predložil vec nadriadenému súdu až na rozhodnutie o odvolaní. Ani odvolací
súd v rámci preskúmavania napadnutého rozhodnutia nezistil žiadne dôvody k vylúčeniu sudkyne v
zmysle § 49 C.s.p., ktoré by jej bránili po vrátení veci na ďalšie konanie vo veci konať a rozhodnúť.
17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého inštancie,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého inštancie,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
inštancie (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431
ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia
(§ 432 ods.2 C.s.p.).