{"guid": "567a9553-5795-478c-a0c6-31e8265b93fd:271974a6-20b3-469d-9526-7c1a8f667c0d", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1621201136.1", "spisova_znacka": "2Cob/94/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Cob/94/2023 z 2. 7. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 2. júla 2024, sp. zn. 2Cob/94/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:1621201136.1", "identifikacne_cislo": "1621201136", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Ľubica Krišková", "sudca_id": 28, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-lubica-kriskova-28", "datum_vydania": "2024-07-02", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Náhrada škody"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/7/#paragraf-3.odsek-1", "nazov": "§ 3 ods. 1 ZKR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/7/#paragraf-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/7-2005/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/7/#paragraf-11.odsek-2", "nazov": "§ 11 ods. 2 ZKR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/7/#paragraf-11.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/7-2005/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/7/#paragraf-11a", "nazov": "§ 11a ZKR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/7/#paragraf-11a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/7-2005/paragraf-11a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/7#paragraf-3", "/SK/ZZ/2005/7#paragraf-11", "/SK/ZZ/2005/7#paragraf-11a", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/271974a6-20b3-469d-9526-7c1a8f667c0d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1621201136.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1621201136.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1621201136.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n2Cob/94/2023\n1621201136\n02. 07. 2024\nJUDr. Ľubica Krišková\nECLI:SK:KSBA:2024:1621201136.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek\nsenátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: OIL JPM, s.r.o.,\nHodonínska cesta, 908 51 Holíč, IČO: 31 644 945, zastúpený JUDr. Alenou Arbetovou, advokátkou,\nNámestie sv. Martina 3A, 908 51 Holíč, proti žalovanému: O. I., nar. XX.XX.XXXX, A. E. XXXX/X, XXX\nXX A., zastúpený Advokátska kancelária Marcel Biznár, s.r.o., Bajkalská 31, 821 05 Bratislava, IČO:\n36 868 221, v konaní o zaplatenie 4.795,17 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku\nOkresného súdu Malacky č. k. 27Cb/7/2021 - 108 zo dňa 12.10.2022 takto\nrozhodol:\nI. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Malacky č. k. 27Cb/7/2021 - 108 zo dňa 12.10.2022\npotvrdzuje.\nII. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu,\no výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Malacky rozsudkom č. k. 27Cb/7/2021 - 108 zo dňa 12.10.2022 (ďalej len „napadnutý\nrozsudok“) výrokom I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia 4.795,17\nEur s príslušenstvom titulom náhrady škody a vo výroku II. priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na\nnáhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých výške rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku. V\nodôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca žalobu skutkovo odôvodnil tým, že žalovaný bol v období\nod 10.11.2011\ndo 12.08.2019 konateľom spoločnosti R&J Logistic, s.r.o., IČO: 46 330 330, ktorej bola právoplatným a\nvykonateľným rozhodnutím Okresného súdu Malacky č. k. 10Cb/46/2015\nzo dňa 22.07.2015 uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.508,67 Eur a náhradu trov konania\nvo výške 270,- Eur, t.j. spolu 4.778,67 Eur, spoločnosť povinnosť uloženú vykonateľným súdnym\nrozhodnutím nesplnila, žalobca podal návrh na vykonanie exekúcie, exekúciu vykonávala exekútorka\nJUDr. Zuzana Dobrodenková, č. k. EX 3692/2015. Exekútor nevymohol ani časť dlhu, dôvodom bol\nnedostatok majetku, ktorý vyplýva z účtovníctva povinného v rozhodnom čase. Počas exekučného\nkonania žalovaný predal svoj obchodný podiel tretej osobe, v tom čase mal už povinný rozsiahle\ndlhy aj voči štátnym orgánom. Dňa 02.02.2021 exekútor zaslal žalobcovi Upovedomenie o zastavení\nexekúcie č. k. EX 3692/2015, dôvodom bol nedostatok majetku povinného, z upovedomenia vyplýva, že\npovinný nemal ani majetok, ktorý by pokryl aspoň náklady exekučného konania. Zo zákona, účtovníctva\npovinného, ako aj upovedomenia o zastavení exekúcie je zrejmé, že bol už v roku 2018 a 2019 v úpadku\na žalovaný ako štatutárny orgán nesplnil povinnosť podať návrh\nna vyhlásenie konkurzu najneskôr v lehote do 30 dní, od kedy sa dozvedel alebo sa\npri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o predĺžení. Spoločnosť bola v úpadku v čase,\nkeď bol štatutárom žalovaný. Žalobcovi tak vzniklo právo domáhať sa náhrady škody, ktorá týmto bola\n\nspôsobená. Podľa zákonnej úpravy platí, že na účel uplatnenia zodpovednosti žalovaného za škodu\nspôsobenú tým, že nepodá včas návrh na vyhlásenie konkurzu, sa predpokladá, že návrh na vyhlásenie\nkonkurzu nebol podaný včas aj vtedy, ak exekúcia vedená proti dlžníkovi bola ukončená pre nedostatok\nmajetku. Škodou je pohľadávka veriteľa, v časti v ktorej nebola uspokojená po ukončení exekúcie vo\nvýške 4.795,17 Eur. Žalobca ďalej v konaní pred súdom prvej inštancie ešte uviedol, že zákon\no starých exekúciách hovorí, že k zastaveniu dôjde, ak neboli vymožené sumy, ktoré pokryjú aspoň\ntrovy starej exekúcie. Rozhodným obdobím by malo byť obdobie od roku 2016. Naposledy bola účtovná\nzávierka doložená za rok 2014. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané dňa 13.01.2016, dňa\n6.4.2021 bolo oznámené, že exekúcia bola zastavená\nz dôvodu, že nedošlo k vymoženiu pohľadávky ani vo výške, ktorá postačuje na úhradu trov exekúcie.\nPodľa žalobcu bolo teda v konaní preukázané, že dlžník bol predĺžený, čo vyplynulo z výsluchu\nžalovaného, že spoločnosť nemala majetok ani žiadne prostriedky\nna účtoch, celkovo dlhy spoločnosti boli vo výške 73.426,34 Eur, spoločnosť bola platobne neschopná\na žalovaný porušil povinnosť podať včas na vyhlásenie konkurzu, uviedol, že\no tejto povinnosti nevedel, čo ho zodpovednosti nezbavuje.\n2. Žalovaný v rámci procesnej obrany uplatnený nárok žalobcu neuznal, uviedol, že v konaní nebolo\npreukázané splnenie podmienok podľa § 11a zákona č. 7/2005 Z.z.\no konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“), a to, že sa dlžník dostal\ndo predĺženia. Podľa § 11a ods. 3 ZKR sa síce úpadok predpokladá v prípade, že došlo k zastaveniu\nexekúcie pre nedostatok majetku dlžníka, avšak v tomto prípade došlo\nk ukončeniu exekúcie z dôvodu uplynutia rozhodného času v zmysle zákona o ukončení starých\nexekúcií. Úpadok dlžníka teda nebol v konaní preukázaný. Namietol tiež pasívnu legitimáciu žalovaného\nz dôvodu, že v rozhodnom období, v čase upovedomenia o zastavení exekúcie dňa 02.02.2021 nebol\nkonateľom dlžníka, jeho funkcia zanikla v auguste 2019. Podľa žalovaného ďalej nebolo v konaní\npreukázané, že v čase, keď bol konateľom, bola spoločnosť v predĺžení, prezumpcia predlženia nastala\naž v roku 2021, keď konateľom spoločnosti nebol, a teda povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu\nmu nevznikla. Skutočnosť, že voči spoločnosti bolo vedených viacej exekúcií ešte neznamená, že bola\nv predĺžení, keďže spoločnosť mala pohľadávky z obchodného styku.\n3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v\nznení neskorších predpisov, a to § 3 ods. 1, § 3 ods. 3, § 4 ods. 2, § 7, § 11 ods. 2 v znení účinnom od\n01.01.2018 a aj pred 31.12.2017, § 11a ods. 1 v znení účinnom\nod 01.01.2018, § 11a ods. 2 v znení účinnom od 01.01.2018, § 11a ods. 3 v znení účinnom\nod 01.01.2018, § 11a ods. 4 v znení účinnom od 01.01.2018, § 11a ods. 5 v znení účinnom\nod 01.01.2018, § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a zákona č. 233/2019 Z.z. o ukončení niektorých\nexekučných konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 233/2019 Z.z.“), a to § 1 ods. 2,\n§ 2 ods. 1 písm. a), § 2 ods. 1 písm. f), § 3 ods. 1, § 3 ods. 2 a z vykonaného dokazovania ustálil, že\nžalobca si uplatnil voči žalovanému ako štatutárnemu orgánu svojho dlžníka nárok na náhradu škody\nvo výške pohľadávky s príslušenstvom, ktorú sa nepodarilo vymôcť v exekučnom konaní voči dlžníkovi.\nŽalobca nárok na náhradu škody po právnej stránke uplatnil podľa § 11a ZKR, ktoré upravuje špeciálnu\nzodpovednosť\nza škodu, ktorá vznikne porušením povinnosti štatutára podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas\nzakotvenú v § 11 ods. 2 ZKR. Ustanovenie § 11a ZKR bolo do právneho poriadku opätovne\nzakomponované s účinnosťou až od 01.01.2018 (táto zodpovednosť bola\nod 01.01.2013 zo zákona vypustená a novelou od 01.01.2018 opätovne zavedená). Právna úprava\nv období od 01.01.2013 do 31.12.2017 nepoznala špeciálne ustanovenia pre vznik zodpovednosti\nštatutára za porušenie právnej povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas. Súd prvej inštancie\npreto dospel k záveru, že ak došlo k porušeniu povinnosti štatutára podať návrh na vyhlásenie konkurzu\nvčas, ktorú ukladal § 11 ods. 2 ZKR účinný aj pred 01.01.2018, nárok na náhradu škody veriteľovi mohol\nvzniknúť len podľa ustanovení\no všeobecnej zodpovednosti za škodu § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Predpoklady všeobecnej\nzodpovednosti za škodu (tzv. zodpovednosti za porušenie právnej povinnosti, alebo za protiprávne\nkonanie) podľa § 420 Občianskeho zákonníka sú: 1/ protiprávne konanie (ako konanie odporujúce\nobjektívnemu právu, porušenie právnej povinnosti); 2/ vznik škody (ako majetkovej ujmy, ktorá nastala\nv majetkovej sfére poškodeného a ktorú možno objektívne vyjadriť v peniazoch či ako skutočnú\nškodu alebo i ušlý zisk); 3/ existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním škodcu a\n\nvzniknutou škodou (ktorá musí byť pre vyvodenie zodpovednosti za škodu preukázaná bez akýchkoľvek\npochybností);\n4/ zavinenie (ako psychický vzťah škodcu k vlastnému protiprávnemu konaniu a ku škode, ktorý\nmôže podľa konkrétnych okolností existovať vo forme úmyslu - priameho alebo nepriameho, alebo\nnedbanlivosti - vedomej alebo nevedomej). Právna úprava všeobecnej zodpovednosti za škodu\nv § 420 Občianskeho zákonníka, konkrétne v ods. 3, je založená na princípe zodpovednosti za\npredpokladané (prezumované) nedbanlivostné zavinenie, čoho dôsledkom v sporoch o náhradu škody\npodľa § 420 Občianskeho zákonníka je rozloženie tzv. dôkazného bremena medzi obe strany sporu\ntak, že poškodeného zaťažuje povinnosť preukázať existenciu v poradí prvých troch predpokladov\nzodpovednosti za škodu a naopak účastníka označeného za škodcu, pokiaľ sa chce tejto zodpovednosti\nzbaviť úplne alebo čiastočne (napr. podľa § 441 Občianskeho zákonníka), dôkazné bremeno vyvrátenia\nzákonnej domnienky jeho zavinenia podľa § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie\nuviedol, že § 11a ZKR účinný od 01.01.2018 predstavuje lex specialis oproti § 420 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka, podľa ktorého zodpovedajú osoby uvedené v § 11 ods. 2 ZKR za to, že porušili právnu\npovinnosť uloženú týmto ustanovením. Predpoklady zodpovednosti za škodu podľa § 11a ZKR účinného\nod 01.01.2018 sú: 1/ porušenie povinnosti podať včas návrh na vyhlásenie konkurzu podľa § 11 ods.\n2 ZKR, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti podať návrh\nna vyhlásenie konkurzu,\n4/ neexistencia liberačných dôvodov. Hoci § 11a ZKR bol do právneho poriadku inkorporovaný až s\núčinnosťou od 01.01.2018, aj v období do 31.12.2017 platila podľa § 11 ods. 2 ZKR povinnosť dlžníka\nv predĺžení (ako aj osôb uvedených v tomto ustanovení, t.j. aj povinnosť štatutára dlžníka v predĺžení)\npodať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30 dní,\nod kedy sa dozvedel alebo sa mohol dozvedieť o predĺžení dlžníka, teda táto povinnosť podľa § 11 ods.\n2 ZKR platila po celú dobu, kedy bol žalovaný konateľom dlžníka, s tým rozdielom, že po 01.01.2018\nštatutár zodpovedá za škodu podľa § 11a ZKR a pred týmto dátumom podľa § 420 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka.\n4. Súd prvej inštancie skúmal naplnenie prvého predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu v danej\nveci, či už podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo podľa § 11a ZKR účinného od 01.01.2018, a\nto porušenie právnej povinnosti upravenej v § 11 ods. 2 ZKR v spojení s § 3 ods. 3 ZKR, podľa ktorého je\nv predĺžení ten, kto je povinný viesť účtovníctvo podľa osobitného predpisu, má viac ako jedného veriteľa\na jeho záväzky presahujú jeho majetok, pri stanovení hodnoty záväzkov a hodnoty majetku sa vychádza\nz účtovníctva alebo z hodnoty určenej znaleckým posudkom. Dôkazné bremeno preukázania prvého\npredpokladu vzniku zodpovednosti za škodu - porušenie právnej povinnosti, je na strane poškodeného,\nt. j. žalobcu. Dlžníkom bola spoločnosť s ručením obmedzeným ako právnická osoba vykonávajúca\npodnikateľskú činnosť so sídlom na území SR, vzťahuje sa teda na ňu povinnosť viesť účtovníctvo podľa\nzákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov pre čas od svojho vzniku až do\nsvojho zániku. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že dlžník mal v období\nkedy žalovaný bol jeho štatutárom (od 03.01.2012 do 04.07.2019) viac ako jedného veriteľa.\n5. Ďalším pojmovým znakom predlženia je však podľa súdu prvej inštancie tiež skutočnosť, že záväzky\ndlžníka prevyšujú jeho majetok. V zmysle § 3 ods. 3 ZKR sa táto skutočnosť stanovuje z účtovníctva\nalebo z hodnoty určenej znaleckým posudkom. V danej veci mal súd prvej inštancie za preukázané, že\ndlžník naposledy odovzdal účtovnú závierku za rok 2014, išlo o účtovnú závierku, kedy z vykonaného\ndokazovania nebolo zistené, že by mal dlžník viac ako jedného veriteľa a podľa výsluchu žalovaného\nmal dlžník v tomto období ešte zisk. Účtovné závierky za neskoršie obdobia neboli súdu predložené,\nžalovaný uviedol, že\nza ďalšie obdobia účtovnú závierku a daňové priznania nerobil, pretože nemal peniaze\nna účtovníčku. Súd prvej inštancie však poukázal na to, že dôkazné bremeno preukázania skutočnosti,\nže dlžník je v predlžení, zaťažovalo žalobcu, žalobca však v konaní nepredložil ani znalecký posudok na\npreukázanie, či záväzky dlžníka prevyšovali jeho majetok, teda či a kedy predlženie nastalo a ani takéto\ndokazovanie nenavrhol a vychádzal len z výsluchu žalovaného. Tento súd prvej inštancie vyhodnotil tak,\nže nebolo preukázané, že dlžník bol\nv predlžení a najmä to, že jeho záväzky prevyšovali jeho majetok, nakoľko majetok predstavujú aj\npohľadávky. Žalovaný totiž uviedol, že spoločnosť nevlastnila nijaký hmotný majetok a že bol v situácii,\nže nevedel platiť bežnú réžiu, ale zároveň uviedol, že to bolo\nv dôsledku toho, že dlžníkovi neboli uhrádzané pohľadávky z obchodného styku, čo bolo približne 8.000\nEur - 9.000 Eur mesačne, ročne 96.000 Eur - 108.000 Eur. Skutočnosť, že dlžník nemohol platiť bežnú\n\nréžiu ešte nemusí znamenať, že bol v predlžení, ale len nedostatok disponibilných prostriedkov na\núčtoch. Na to, aby bolo možné konštatovať predlženie dlžníka podľa ZKR, muselo by byť preukázané,\nže spoločnosť mala vyššie záväzky ako majetok. Súdu však nebolo predložené účtovníctvo dlžníka,\nznalecký posudok, ktorý by určoval hodnotu záväzkov a majetku spoločnosti, ani iný dôkaz preukazujúci\npredlženie a len z výsluchu žalovaného súd prvej inštancie túto skutočnosť za preukázanú nepovažoval.\n6. Preukázanie vzniku predlženia súd prvej inštancie považoval za dôležité aj z hľadiska presného\nurčenia rozhodného času, v ktorom okamihu sa dlžník do predlženia dostal, resp.\nv ktorom čase s odbornou starostlivosťou mohol predlženie zistiť, pretože porušenie povinnosti podať\nvčas návrh na vyhlásenie konkurzu vzniká uplynutím 30 dní od vzniku predlženia, resp. od momentu\nkedy sa žalovaný s odbornou starostlivosťou o predĺžení dozvedieť mohol. Žalobca len neurčito tvrdil,\nže v rokoch 2018 a 2019 bol dlžník v úpadku. Z predložených listín mal súd prvej inštancie za\npreukázanú výšku vyrubenej dane z príjmov za rok 2015 a daňového nedoplatku k dátumu 27.01.2020,\nz čoho však vychádzať pri konštatovaní predlženia nemôže. V tomto okamihu (uplynutím 30 dní od\npredlženia, resp. zistenia predlženia s odbornou starostlivosťou) totiž mohlo nastať žalobcom tvrdené\nporušenie právnej povinnosti, tento okamih v konaní ustálený nebol, žalobca v tomto smere dôkazné\nbremeno neuniesol. Súd prvej inštancie uzavrel, že nebolo teda v konaní preukázané, že boli naplnené\npredpoklady porušenia povinnosti podľa § 11 ods. 2 ZKR, preto žalobu zamietol.\n7. Námietku nedostatku vecnej pasívnej uplatnenú žalovaným súd prvej inštancie nepovažoval za\ndôvodnú. Uviedol, že v danej veci bol dôležitý aj časový rozmer skutkového deja z hľadiska vyhodnotenia\nnámietky žalovaného. Žalobca tvrdil, že v rokoch 2018 a 2019 bol dlžník v úpadku, túto skutočnosť sa\nmu preukázať nepodarilo. Žalovaný namietal, že nie je pasívne vecne legitimovaný, nakoľko v roku\n2021, kedy mu bolo doručené upovedomenie o zastavení exekúcie, už konateľom dlžníka nebol. Dňa\n02.02.2021 bolo zaslané žalobcovi upovedomenie o zastavení starej exekúcie, týmto okamihom teda\nžalobca zistil, že mu vznikla škoda spočívajúca v nevymoženej pohľadávke voči dlžníkovi. Ak si žalobca\nuplatnil náhradu škody voči žalovanému, ktorý bol konateľom do 04.07.2019 (zverejnené v OR SR dňa\n12.08.2019), mal právo tak učiniť, avšak úspešný by bol iba za toho predpokladu, že by\nv konaní preukázal, že žalovaný v čase kedy bol konateľom dlžníka, porušil svoju právnu povinnosť\npodľa § 11 ods. 2 ZKR a tým žalobcovi spôsobil škodu. Pre posúdenie danej veci bolo rozhodujúce,\nkedy malo k porušeniu právnej povinnosti dôjsť, resp. aj kto mal právnu povinnosť porušiť, nielen to,\nkedy nastal následok - vznik škody.\n8. Súd prvej inštancie sa v rozhodnutí potom okrajovo vyjadril aj k námietke žalovaného, že nie sú\nsplnené predpoklady uplatnenia vyvrátiteľnej domnienky, kedy sa porušenie povinnosti predpokladá, t.\nj. že by sa v danej veci prezumovalo, že návrh na vyhlásenie konkurzu nebol podaný včas, pretože v\ndanej veci došlo k ukončeniu exekúcie uplynutím času podľa zákona č. 233/2019 Z.z., nie pre nedostatok\nmajetku (z dôvodu, že žalobu zamietol pre nepreukázanie skutočnosti, že by bol dlžník v predĺžení\na že by na neho a jeho štatutára dopadala povinnosť podľa § 11 ods. 2 ZKR). Súd prvej inštancie\npoukázal na to, že podľa zákona č. 233/2019 Z.z. sa síce staré exekúcie zastavujú uplynutím času,\nnemožno však opomenúť § 2 ods. 2 písm. f) tohto zákona, podľa ktorého by sa stará exekúcia uplynutím\nčasu nezastavila, ak by sa v posledných 18 mesiacoch podarilo získať výťažok aspoň 15,- Eur. Z\nupovedomenia o zastavení starej exekúcie zo dňa 02.02.2021 vyplynulo, že výťažok\nz exekúcie predstavoval 0 Eur, z čoho by bolo možné posúdiť, že k ukončeniu exekúcie došlo v\nspojení dvoch predpokladov, ktoré musia byť splnené kumulatívne, a to uplynutím rozhodného obdobia\na nevymožením sumy výťažku aspoň 15 Eur.\n9. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému\nžalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.\n10. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP\n(konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie\nvo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam\na rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). V odvolacom\nnávrhu žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil v súlade\nso žalobným návrhom alebo rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové\nrozhodnutie.\n\n11. Žalobca namieta, že hoci bol žalovaný konateľom dlžníka žalobcu až do 12.8.2019, súd prvej\ninštancie bez vysvetlenia (a teda účelovo) skúmal len obdobie do 1.1.2018. Práve týmto sa súd cielene\nvyhol § 11a ZKR, vymedzenie rozhodujúceho obdobia, v rozpore\ns podanou žalobou nijako nevysvetlil a skonštatoval, že dlžník mohol pred žalobou vymedzenom období\ndisponovať majetkom, a teda do roku 2018 ani nemusel byť v úpadku. Odvolateľ uvádza, že žaloba bola\nskutkovo vymedzená práve rokmi 2018 až 2019 na základe skutkových okolností, ktoré boli objektívne\ndané. Dlžník bol povinný viesť účtovníctvo a podávať účtovné závierky, avšak žalovaný tieto povinnosti\nzaťažujúce štatutára neplnil\nod roku 2014, čo ale nemôže byť na škodu žalobcu. Objektívne preto nebolo možné zdokladovať\nmajetkovú situáciu dlžníka inak ako nepriamymi dôkazmi, medzi ktoré patril najmä výsluch žalovaného\nv konaní ČVS:ORP-520/2-VYYS-MA-2019, kde tvrdil, že po roku 2016 mal mať dlžník ešte nejaké\nzákazky, teda mohol mať majetok. Preto až exekúcie iniciované po roku 2017 spoločne so záverom\nexekúcie iniciovanej žalobcom preukázali naplnenie podmienok stanovených ZKR u dlžníka. Žalobca\nnebol v exekúcii č. k. EX 3692/2015 uspokojený, po tejto exekúcii boli začaté aj ďalšie žalobca exekúcie\n(č. k. 339EX/258/19, 339 EX/313/2018, 339EX/24/2018, 339EX/197/2018), čo logicky znamenalo\nzáporný pomer majetku dlžníka k jeho záväzkom práve v roku 2018.\n12. Žalobca ďalej poukázal na rozhodnutie Daňového úradu Bratislava, ktoré sa stalo právoplatným\ndňa 6.11.2017, ktorým bola vyrubená dlžníkovi daň vo výške 31.873,18 Eur, splatná do 15 dní teda\ndo dňa 21.11.2017, k tomuto dátumu treba prirátať 30 dní uložených ZKR (ak by sa stal platobne\nneschopným až na základe tejto udalosti), teda do dňa 20.1.2018; resp. k dňu účinnosti ustanovenia §\n11a ZKR. Ako rozhodné obdobie podľa odvolateľa tak mohli byť relevantné len roky 2018 a 2019, kedy\nboli začaté voči dlžníkovi exekúcie, ktoré už nemohli byť ani teoreticky uspokojené, keďže uspokojenou\nnebola pohľadávka žalobcu, ktorej vymáhanie predchádzalo týmto exekúciám a zároveň sa stala\nsplatnou aj vyrubená daň. Práve v tomto období tak žalovaný už musel s ohľadom na povinnosť\nodbornej starostlivosti disponovať poznatkom o naplnení zákonných predpokladov pre konkurz, musel\nnepochybne chápať, že tieto dlhy už dlžník nedokáže vôbec splatiť. Žalobca v súvislosti s vyššie\nuvedenou argumentáciou vytýka súdu prvej inštancie nerešpektovanie § 151 CSP, ktoré mu spočívať\nv tom, že povinnosť žalovaného podľa ZKR vznikla v roku 2018 a toto skutkové tvrdenie žalovaný\nnespochybnil ani neuviedol vlastné skutkové tvrdenia. Súd prvej inštancie sa\nv rozpore s § 151 CSP zaoberal iným skutkovým obdobím. Žalobca uvádza, že prienik obdobia výkonu\nfunkcie konateľa dlžníka žalovaným a povinnosti sankcionovanej podľa\n§ 11a ZKR bol viac ako 700 dní, počas ktorých boli naplnené všetky zákonné predpoklady. Súd prvej\ninštancie presunutie rozhodného obdobia v rozpore s nespornými tvrdeniami účastníkov nevysvetlil.\n13. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie naviac aplikoval na porušenie povinností žalovaného\nustanovenia občianskeho zákonníka. Pričom škodu, ak by nešlo o § 11a ZKR, by si žalobca voči\nkonateľovi mohol nárokovať (pred účinnosťou § 11a ZKR) v zmysle § 135a ods. 5 Obchodného\nzákonníka, podľa ktorého nároky spoločnosti na náhradu škody voči konateľom môže uplatniť vo svojom\nmene a na vlastný účet veriteľ spoločnosti, ak nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku spoločnosti,\nv takom prípade sa zavinenie nevyžaduje, keďže by išlo o náhradu škody podľa Obchodného zákonníka,\nnie podľa Občianskeho zákonníka. Ak by bola správna domnienka súdu, že žalobca mal uplatniť náhradu\nškody voči konateľovi mimo § 11a ZKR, musel by ju uplatniť práve podľa tohto ustanovenia.\n14. Žalobca ďalej namieta zmätočnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko pracuje\nso záverom o nemožnosti aplikácie § 11a ZKR (z dôvodu jeho údajnej neúčinnosti v inom období, ako je\npredmetom sporu) a následne skúma domnienku, ktorú toto ustanovenie ustanovuje. Podľa § 11a ods.\n1 ZKR platí, že osoba povinná podať návrh na vyhlásenie konkurzu v mene dlžníka podľa § 11 ods. 2\nZKR zodpovedá za škodu spôsobenú veriteľom dlžníka porušením povinnosti podať návrh na vyhlásenie\nkonkurzu včas. Podľa odseku 2 sa pre účely uplatnenia zodpovednosti podľa odseku 1 predpokladá, že\nnávrh na vyhlásenie konkurzu nebol podaný včas aj vtedy, ak (o.i.) exekúcia vedené voči dlžníkovi bola\nz takéhoto dôvodu ukončená. V danom prípade sa teda predpokladá, že žalovaný nepodal návrh na\nvyhlásenie konkurzu včas, a to až do momentu kedy preukáže opak. Napriek uvedenému súd prvej\ninštancie začal skúmať, či žalovaný svoju povinnosť podľa ZKR (podať návrh na vykonanie konkurzu)\nsplnil riadne a včas, v rozpore so zákonom žiadal, aby ju vyvrátil odvolateľ a keďže ju žalobca nevyvrátil,\nžalobu zamietol. Súd prvej inštancie absurdne konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, či\nbol dlžník v úpadku. Zákonná úprava síce priamo o úpadku dlžníka nehovorí, ale tým že odkazuje na\nnávrh\n\nna vyhlásenie konkurzu, úpadok priamo predvída.\n15. Žalobca namieta nezákonnosť napadnutého rozhodnutia porušením rovnosti zbraní, čo má spočívať\nv tom, že súd prvej inštancie bez akejkoľvek procesnej aktivity žalovaného začal iniciatívne sám\nvyvracať domnienku o podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu včas. Súd prvej inštancie konštatoval,\nže dlžník mal viac ako jedného veriteľa, odmietol ale už, že by jeho záväzky v rokoch 2018 až\n2019 prevyšovali majetok, pritom žalovaný potvrdil platobnú neschopnosť, žiadny majetok spoločnosti.\nŽalobca namieta záver súdu prvej inštancie, že sa dostal do dôkaznej núdze. Dôkazná núdza žalobcu\nbola spôsobená výlučne nezákonným konaním žalovaného, ktorý neplnil svoje zákonné povinnosti,\nnepripravil obligatórnu účtovnú závierku a dokonca neviedol ani účtovníctvo. S ohľadom na absenciu\nuž len účtovníctva nebolo možné vyhotoviť znalecký posudok, keďže by absentovali podklady preň a\nna druhej strane žalobca namieta, nehospodárnosť znaleckého dokazovania, keď v prospech žalobcu\nsvedčila zákonná domnienka a znalecké dokazovanie tak mal navrhnúť žalovaný.\n16. Žalobca poukazuje na rozhodnutie NS SR R77/2011, z ktorého vyplýva, že ak je určitú skutočnosť\nmožné preukázať len na základe nepriamych dôkazov, pre záver o jej preukázaní je dostačujúce, aby\npredmetný skutkový záver bolo možné s veľkou mierou pravdepodobnosti pripustiť. Podľa žalobcu\nnepriame dôkazy úpadok dlžníka jasne preukázali, nakoľko po roku 2018 začali ďalšie exekučné\nkonania, v exekučnom konaní na návrh žalobcu sa preukázalo, že dlžník nemal pre uspokojenie\npohľadávky žalobcu žiadny majetok, a to ani vo forme pohľadávok voči tretím osobám. Ďalším dôkazom\núpadku bolo podľa žalobcu rozhodnutie o vyrubení dane DÚ BA a výsluch samotného žalovaného.\nŽalobca vytýka súdu prvej inštancie, že napriek domnienke iniciatívne hľadal hypotetický majetok\ndlžníka. Súd prvej inštancie tiež nebral do úvahy, že žalovaný nikdy relevantne nespochybnil skutkové\ntvrdenie žalobcu o úpadku dlžníka v rokoch 2018 a nasledujúcich, čím ide o zhodné skutkové tvrdenia\n(§ 151 CSP). To, že žalovaný nevedel o povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu je neznalosťou\nzákona, ktorá ho neospravedlňuje. Konateľ je podľa § 135a Obchodného zákonníka povinný zaobstarať\nsi a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia. Žalovaný\npotvrdil, že o exekúciách mal vedomosť a aj to, že dlžník mal viac ako dva záväzky po termíne splatnosti,\npotvrdil, že už\npo roku 2016 nemal peniaze na všetky náklady a musel vyberať, ktoré uhradí, rovnako potvrdil, že dlžník\nnemal žiadny majetok.\n17. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, napadnutý rozsudok považuje za vecne správny, nakoľko\nsúd prvej inštancie zistené skutočnosti správne vyhodnotil a posúdil. Súd prvej inštancie žalobu zamietol\nz dôvodu, že žalobca nepreukázal predlženie dlžníka v čase, kedy bol žalovaný jej štatutárnym orgánom\na s tým spojené porušenie právnej povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu podľa § 11 ods. 2 ZKR.\nŽalovaný v prvom rade uviedol, že pri vyvodzovaní akejkoľvek zodpovednosti na základe § 11 ods. 2 ZKR\nv znení účinnom do 16.07.2022 je nevyhnutné striktne rozlišovať medzi pojmami úpadok, predlženie a\nplatobná neschopnosť, tieto nemožno stotožňovať ani zamieňať. Úpadok je definovaný v § 3 ods. 1 ZKR\nako predlženie alebo platobná neschopnosť. Platobnú neschopnosť definuje § 3 ods. 2 ZKR a predlženie\ndefinuje § 3 ods. 3 ZKR. Predlžený je ten, kto má viac ako jedného veriteľa a hodnota jeho záväzkov\npresahuje hodnotu jeho majetku, zatiaľ čo platobne neschopný bol podľa právnej úpravy účinnej do\n16.07.2022 ten, kto nebol schopný plniť 30 dní po lehote splatnosti aspoň dva peňažné záväzky viac ako\njednému veriteľovi. Predlženie je otázkou pomeru majetku a záväzkov, zatiaľ čo platobná neschopnosť je\notázkou likvidity majetku dlžníka. Ak je dlžník platobne neschopný, nevyhnutne nemusí byť aj predlžený.\nPorušenie povinnosti žalovaného v zmysle § 11 ods. 2 ZKR je potrebné posudzovať v zmysle právnej\nnormy účinnej v čase, kedy malo dôjsť k porušeniu právnej povinnosti, nie na základe súčasného znenia\nprávnej normy, § 11 ods. 2 ZKR bol zmenený zákonom č. 111/2022 Z. z. o riešení hroziaceho úpadku a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov tak, že dlžník, ktorý je právnickou osobou, je povinný podať návrh\nna vyhlásenie konkurzu do 30 dní, od kedy sa dozvedel alebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti\nmohol dozvedieť o svojom úpadku.\n18. Žalovaný zdôrazňuje, že v čase jeho údajného deliktuálneho konania sa povinnosť dlžníka podať\nnávrh na vyhlásenie konkurzu v zmysle § 11 ods. 2 ZKR nevzťahovala\nna úpadok, ale výlučne na predlženie (pred 17.07.2022). Žalobca účelovo zamieňa pojmy úpadok a\npredlženie a v rozpore s právnou úpravou účinnou v čase údajného deliktuálneho konania žalovaného\nuvádza, že konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným má povinnosť podať návrh na vyhlásenie\nkonkurzu, ak je táto v úpadku a v podanom odvolaní účelovo zamieňa pojmy platobná neschopnosť\n\na predlženie a z platobnej neschopnosti dlžníka sa snaží vyvodiť zodpovednosť žalovaného za\nškodu, hoci v čase údajného deliktuálneho konania žalovaného nebola s platobnou neschopnosťou\nspojená povinnosť štatutárneho orgánu podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Ak by súd prvej inštancie\nvyvodzoval zodpovednosť za škodu žalovaného zo súčasného znenia § 11 ods. 2 ZKR, ktorý viaže\npovinnosť podať návrh\nna vyhlásenie konkurzu na úpadok dlžníka, v rozpore s princípom právnej istoty by uskutočnil pravú\nretroaktivitu. Žalovaný by bol zodpovedný za škodu na základe porušenia povinnosti, ktorú v tom\nčase vôbec nemal, keďže mu ju neukladal žiadny všeobecne záväzný právny predpis. Žalovaný preto\npovažuje za neprípustné, aby sa žalobca na základe súčasného znenia § 11 ods. 2 ZKR domáhal\nuplatnenia právnej domnienky podľa § 11a ods. 2 ZKR, keď\nv danom čase žalovaný pri platobnej neschopnosti dlžníka vôbec nemal povinnosť návrh\nna vyhlásenie konkurzu podať.\n19. Žalovaný poukazuje na bod 41 odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde súd prvej inštancie správne\nuviedol, že pre vyvodenie zodpovednosti za škodu sú v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka štyri\nzákladné predpoklady, ktorými sú porušenie právnej povinnosti, vznik škody ako majetkovej ujmy,\nexistencia príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody a zavinenie. Prvým\npredpokladom bez ohľadu na charakter škody je však vždy porušenie určitej povinnosti a až ak ho súd\npovažuje za preukázané, začne skúmať ďalšie predpoklady pre vyvodenie zodpovednosti za škodu.\nOsobitné predpisy zakladajú určité právne domnienky, v tomto prípade boli s účinnosťou od 01.01.2018\nv § 11a ZKR zavedené dve vyvrátiteľné právne domnienky: v § 11a ods. 2 ZKR ide o právnu domnienku,\nže návrh na vyhlásenie konkurzu nebol podaný včas, ak exekúcia voči dlžníkovi bola ukončená pre\nnedostatok majetku a v § 11a ods. 3 ZKR právnu domnienku, že veriteľovi vznikla škoda vo výške, v\nakej nebola vymožená jeho pohľadávka po ukončení exekúcie\npre nedostatok majetku dlžníka. Prvá právna domnienka súvisí so situáciami, kedy sa obchodná\nspoločnosť ocitne v predlžení, predlženie dlžníka nebolo v konaní preukázané, pričom žalovaný tvrdenia\nžalobcu o predlžení účinne poprel, v zmysle § 151 ods. 2 CSP uviedol vlastné tvrdenia o predmetných\nskutkových okolnostiach a z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dlžník bol platobne neschopný, nie\npredlžený. Keďže tento základný predpoklad pre vyvodenie zodpovednosti za škodu preukázaný nebol,\nk ďalším tvrdeniam strán konania a k ďalším predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti žalovaného\nza škodu sa súd prvej inštancie vyjadril len okrajovo.\n20. Podľa tvrdení žalobcu malo deliktuálne konanie žalovaného ako štatutára prebiehať niekedy od roku\n2016, kedy začal žalobca exekučne vymáhať dlžnú istinu, prípadne až\nod nejakého neskoršieho bližšie neurčeného dátumu až do 04.07.2019, kedy žalovaný skončil vo funkcii\nkonateľa dlžníka, preto boli relevantné z časového hľadiska dve právne úpravy.\nV prípade deliktuálneho konania žalovaného do 31.12.2017 by išlo o vyvodzovanie zodpovednosti\nza škodu podľa všeobecnej právnej úpravy o zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením právnej\npovinnosti a v prípade deliktuálneho konania žalovaného\nod 01.01.2018 do 04.07.2019 by bola zodpovednosť žalovaného za škodu posudzovaná podľa § 11a\nZKR, čo správne konštatoval súd prvej inštancie v bode 42 napadnutého rozsudku. Keďže nebolo\npreukázané porušenie povinnosti žalovaného podľa § 11 ods. 2 ZKR, súd prvej inštancie k aplikácii\ntýchto ustanovení na zistený skutkový stav nepristúpil.\n21. Žalovaný poukazuje na to, že v konaní bolo preukázané, že dlžník mal viacerých veriteľov, avšak\nnebol preukázaný druhý pojmový znak predlženia, že záväzky prevyšujú majetok dlžníka. Žalobca\nnenavrhol znalecké dokazovanie, vzal späť návrh na vykonanie dokazovania exekučným spisom a\nnenavrhol ani žiadny iný dôkaz preukazujúci predlženie dlžníka. Žalobca nebol schopný v konaní určiť\nrozhodujúce obdobie, v ktorom mal žalovaný porušovať povinnosť podľa § 11 ods. 2 ZKR a iba neurčito\ntvrdil, že v rokoch 2018 a 2019 mal byť dlžník v úpadku. Žalovaný má za to, že z odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku nevyplýva, že by sa súd prvej inštancie obmedzil iba na obdobie pred 01.01.2018\na cielene sa vyhýbal aplikácii § 11a ZKR, ako tvrdí žalobca, ale žalobu zamietol preto, lebo v období pred\n01.01.2018 a ani v období od 01.01.2018 nebolo preukázané predlženie, ale iba platobná neschopnosť\ndlžníka.\n22. Podľa žalovaného obdobie od 01.01.2018 nemožno hodnotiť izolovane od obdobia pred 01.01.2018,\nkeďže pred 01.01.2018 mali podľa žalobcu nastať skutočnosti, ktoré mali viesť k predlženiu, samotný\nžalobca argumentoval, že dlžník od roku 2014 neukladal\n\ndo zbierky listín obchodného registra účtovné závierky a rozsudkom súdu prvej inštancie\nz roku 2015. Ak žalobca tvrdil existenciu pozitívnej objektívnej skutočnosti, v tomto prípade predlženie\ndlžníka (žalobca tento pojem účelovo zamieňa s platobnou neschopnosťou) a\nz tohto tvrdenia vyvodzoval nárok na náhradu škody, mal preukázať, že spoločnosť bola predlžená. Súd\nprvej inštancie sa zaoberal obdobím pred 01.01.2018 v bode 44 odôvodnenia, lebo žalobca predložil\nako dôkazy tabuľku rozčlenenia odvodov na sociálne poistenie od roku 2012 a informáciu z centrálneho\nregistra exekúcii od roku 2013, ale neuviedol žiadne ďalšie konkrétne skutočnosti, ktoré by sa týkali\nrokov 2018 a 2019. Žalovaný pred súdom prvej inštancie vypovedal, že odberatelia dlžníka neuhrádzali\nfaktúry, na základe čoho nebol schopný uhrádzať svoje záväzky, pri druhotnej platobnej neschopnosti nie\nje obchodná spoločnosť predlžená, ale nemá peňažné prostriedky a ani iný dostatočne likvidný majetok,\nktorým by mohla priebežne uhrádzať svoje záväzky. Majetok ale tvoria pohľadávky voči jej odberateľom,\nktoré nemôže vymôcť. Súd prvej inštancie preto správne v bode 44 napadnutého rozsudku konštatoval,\nže majetok netvoria len hmotné veci, ale aj pohľadávky a skutočnosť, že dlžník nebol schopný uhrádzať\nbežnú réžiu nemusí znamenať, že bol predlžený, ale len to, že nemal disponibilné peňažné prostriedky.\n23. Žalovaný ďalej uvádza, že túto skutočnosť je potrebné zohľadniť aj pri zastavení exekúcie podľa § 2\nods. 2 písm. f) zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (ďalej len „zákon o zastavení starých exekúcii“), podľa ktorého sa nezastavuje stará\nexekúcia, v ktorej bol v posledných 18 mesiacoch dosiahnutý výťažok aspoň 15,- Eur. Je podstatné, či\nsa podarilo exekútorovi vymôcť určitú sumu. Exekúcia môže byť zastavená ako stará exekúcia nielen\nz dôvodu absencie majetku, ale aj z dôvodu, že majetok povinného nie je možné postihnúť exekúciou,\nresp. že exekúcia by nebola úspešná (môže ísť napr. o pohľadávky povinného, ktoré nedokáže vymôcť\nani samotný povinný). Zastavenie exekúcie ako starej exekúcie nie je dôkazom, že povinný bol v čase\nvydania upovedomenia o zastavení starej exekúcie predlžený, ale že exekútorovi sa nepodarilo nájsť\ntaký majetok, ktorého exekúciou by dosiahol výťažok. Zastavenie starej exekúcie tak nie je nevyhnutne\nzastavením exekúcie pre nedostatok majetku v zmysle § 11a ods. 2 ZKR. Žalovaný tiež poukazuje na\nto, že exekučné konania začaté pred 01.04.2017 sa v zmysle § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o\nsúdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) dokončia podľa predpisov účinných\ndo 31.03.2017. V zmysle § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku v znení účinnom\ndo 31.03.2017 bol súd povinný zastaviť exekúciu v prípade, že majetok povinného nestačí ani na úhradu\ntrov exekúcie, ako predpokladá v § 11a ods. 2 ZKR. Exekučný súd ale nevydal uznesenie o zastavení\nexekúcie, exekúcia bola zastavená priamo zo zákona ako stará exekúcia. Dôvod, prečo sa súdnemu\nexekútorovi nepodarilo vymôcť žiadnu čiastku a informácie o majetkových pomeroch dlžníka mohli byť\nobsahom exekučného spisu, vykonanie tohto dôkazu síce žalobca navrhol, ale neskôr na jeho vykonaní\nnetrval. Žalobca nesprávne uvádza predpoklad, že ak nebola vymožená jeho pohľadávka, nemohli\nbyť úspešné ani ďalšie exekúcie, vymáhanie jeho pohľadávky malo tieto predchádzať. To, že súdny\nexekútor zvolený žalobcom nevymohol žiadne peňažné prostriedky nemusí znamenať, že boli rovnako\nneúspešní aj ostatní súdni exekútori. Samotná skutočnosť, že voči dlžníkovi boli vedené ďalšie exekúcie\nnie dôkazom o predlžení, ale o jej platobnej neschopnosti. Súd prvej inštancie preto dospel na základe\nvykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam.\n24. Žalovaný nesúhlasí ani s námietkou zmätočnosti a vnútornými obsahovými rozpormi, z hľadiska §\n220 ods. 2 CSP a z hľadiska práva na spravodlivý súdny proces. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku\nako celku je zrejmé, že súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu, že v konaní nebolo preukázané\nporušenie právnej povinnosti, ktoré je prvým predpokladom pre vyvodenia zodpovednosti za škodu.\nNásledne sa súd prvej inštancie nad rámec dôvodu pre zamietnutie žaloby (z dôvodu, že žalobu zamietol\npre nepreukázanie skutočnosti, že by bol dlžník v predlžení a že by na neho a jeho štatutára dopadala\npovinnosť podľa § 11 ods. 2 ZKR) len okrajovo vyjadril k ďalším námietkam strán konania, a to k námietke\nnedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného z dôvodu, že v roku 2021, kedy bola zastavená\nexekúcia, už nebol konateľom dlžníka v bode 45 odôvodnenia, k námietke žalovaného, že\nna zastavenie starej exekúcie sa nevzťahuje vyvrátiteľná domnienka, že návrh na konkurz nebol podaný\nvčas v bode 46 odôvodnenia. Skutočnosť, že sa súd prvej inštancie\nv odôvodnení napadnutého rozsudku vyjadril nad rámec dôvodu pre zamietnutie žaloby aj\nk ďalším námietkam strán nemôže spôsobovať zmätočnosť odôvodnenia. Vo vzťahu\nk vyvrátiteľnej právnej domnienke v § 11a ods. 2 ZKR je potrebné objasniť, aká právna skutočnosť sa\nvlastne na základe nej prezumuje. Podľa § 11 ods. 2 ZKR v znení účinnom\ndo 16.07.2022 boli dlžník v predlžení a jeho štatutárny orgán povinní podať návrh\n\nna vyhlásenie konkurzu do 30 dní, od kedy sa dozvedeli alebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti\nmohli dozvedieť o predlžení. K porušeniu tejto povinnosti dochádza\npri kumulatívnom naplnení dvoch predpokladov, ktorými sú predlženie a nepodanie návrhu na vyhlásenie\nkonkurzu včas. § 11a ods. 1 ZKR zakladá povinnosť štatutárneho orgánu\nza škodu, ktorú spôsobí tým, že túto povinnosť poruší. Pre účely vyvodenia zodpovednosti\nza takto vzniknutú škodu § 11a ods. 2 ZKR zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že návrh na\nvyhlásenie konkurzu nebol podaný včas, ak bola exekúcia na majetok dlžníka zastavená pre nedostatok\nmajetku, teda nezakladá prezumpciu predlženia. Aplikácia § 11a ods. 2 ZKR prichádza do úvahy až\nvtedy, ak je preukázané, že dlžník bol predlžený, teda sa na neho vzťahovala povinnosť podať návrh na\nvyhlásenie konkurzu, až následne sa skúma, či bol tento návrh podaný včas. Z takejto interpretácie §\n11a ods. 2 ZKR správne vychádzal aj súd prvej inštancie, nevyvracal z vlastnej iniciatívy túto právnu\ndomnienku, ako tvrdí žalobca. Žalobca vychádza z nesprávnej interpretácie § 11a ods. 2 ZKR, podľa\nktorej takto vykonštruovanú prezumpciu ešte aj rozširuje na platobnú neschopnosť, takáto interpretácia\nnemá žiadnu oporu v znení § 11a ods. 2 ZKR. Ak by aj bola správna taká interpretácia žalovaný ju účinne\nvyvrátil, keďže nešlo o predlženie, ale o druhotnú platobnú neschopnosť.\n25. Nad rámec dôvodov pre zamietnutie žaloby žalovaný vo vyjadrení uvádza, že ak by bolo preukázané\npredlženie dlžníka a žalovaný účinne nevyvrátil prezumpciu podľa § 11a ods. 2 ZKR, následne by\nprichádzala do úvahy aplikácia § 11a ods. 3 ZKR, ktorá zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že\nvýška škody predstavuje rozsah, v akom nebola uspokojená pohľadávka veriteľa voči dlžníkovi. Tu\nžalovaný uvádza, žalobný návrh nezodpovedá sume nevymoženej pohľadávky, ale žalobca požaduje od\nžalovaného ako náhradu škody vyššiu sumu. Príslušenstvo pohľadávky, ktoré tvoria úroky z omeškania\na trovy konania predstavujú sankcie voči dlžníkovi za nesplnenie peňažného záväzku riadne a včas,\núčelom ustanovení ZKR nie je prenášať na štatutára zodpovednosť dlžníka\nza nesplnenie záväzku dlžníka, ale zakladajú nový mimozmluvný záväzok medzi veriteľom a štatutárom\ndlžníka zo zodpovednosti za náhradu škody, kde je potrebné vychádzať z § 442 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka, podľa ktorého sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk.\nV prípade, že by bol žalovaný zodpovedný za škodu, žalobca by mal nárok na náhradu škody najviac\ndo výšky 4.508,67 Eur, trovy konania vo výške 270,- Eur a trovy oprávneného\npri exekúcii vo výške 16,50 Eur nemožno zahrnúť do rozsahu škody. Pre aplikáciu § 11a ods. 3 ZKR\nby malo byť kľúčové obdobie pôsobenia žalovaného od 01.01.2018. Z vykonaného dokazovania pred\nsúdom prvej inštancie vyplýva, že v roku 2018 už bol dlžník po dobu niekoľkých rokov platobne\nneschopný a nedisponoval už motorovými vozidlami, ktoré užíval na základe lízingových zmlúv, kvôli\nčomu prakticky prestal vykonávať podnikateľskú činnosť. Ak by žalovaný v roku 2018 podal návrh na\nvyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka, postavenie žalobcu ako veriteľa by sa nezmenilo, do konkurznej\npodstaty by sa dostali nedobytné pohľadávky dlžníka, ktoré nevedel vymôcť. Absentuje tak akákoľvek\npríčinná súvislosť medzi údajným deliktuálnom konaním žalovaného od 01.01.2018\ndo 04.07.2019 a vznikom údajnej škody na strane žalobcu vo výške 4.795,17 Eur. Žalovaný uvádza, že\nnevymožená pohľadávka žalobcu pochádza z podnikateľskej činnosti týchto subjektov, ak sa žalobca\nrozhodol žalovanému dodať pohonné hmoty a doplnkový tovar, podstúpil podnikateľské riziko v podobe\nneuhradenia kúpnej ceny zo strany svojho odberateľa. Ak žalobca nebol spokojný s tým, že ani napriek\nvydaniu exekučného príkazu\nna vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke dňa 10.03.2016 nebola jeho pohľadávka\nani čiastočne vymožená, nebránila mu žiadna prekážka, aby podal návrh\nna vyhlásenie konkurzu.\n26. Žalovaný účinne poprel tvrdenia žalobcu, že malo z jeho strany dôjsť k porušeniu povinnosti podľa\n§ 11 ods. 2 ZKR, keď v zmysle § 151 ods. 2 CSP uviedol také tvrdenia\no predmetných skutkových okolnostiach, z jeho výsluchu vyplynulo, že dlžník nebol predlžený, ale\nplatobne neschopný. Zo strany súdu prvej inštancie nedošlo k žiadnemu presunutiu rozhodného\nobdobia, keďže sa na základe navrhnutých dôkazov zaoberal aj obdobím od 01.01.2018. Súd prvej\ninštancie v prípade obdobia pred 01.01.2018 správne vychádzal z § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka.\nNáhrada škody podľa § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka by bola vylúčená. Podľa tohto ustanovenia\nmôže veriteľ vo vlastnom mene uplatniť nároky spoločnosti na náhradu škody spôsobenej konateľom\ntejto spoločnosti priamo voči tomuto konateľovi. Prvým základným predpokladom pre vyvodenie\nzodpovednosti voči konateľovi je existujúci nárok na náhradu škody tejto spoločnosti voči jej konateľovi.\nŽalovaný tiež namieta, že ide o neprípustné novoty v odvolacom konaní. Skutkový stav ako bol zistený\nsúdom prvej inštancie na základe žalobcom predložených dôkazov nenapĺňa hypotézu právnych noriem\n\nobsiahnutých v § 135a ods. 2 a 5 Obchodného zákonníka, v tejto súvislosti žalovaný poukazuje na bod\n20 odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/164/2016 zo dňa 07.12.2016.\n27. Žalovaný tiež nesúhlasí s argumentáciou žalobcu o prenesení dôkazného bremena,\nk preneseniu dôkazného bremena v dôsledku dôkaznej núdze žalobcu nedochádza vždy a\nza každých okolností, ako sa domnieva žalobca. Žalobca zjavne nerozlišuje medzi bremenom dôkazu\na bremenom tvrdenia. Ak žalobca neuviedol, v čom konkrétne malo spočívať predlženie dlžníka, kedy\nmalo nastať, z čoho takú skutočnosť vyvodzuje a pomocou žiadnych dôkazov tvrdenú skutočnosť\nnepreukázal, žalovaný sa nemal ani prakticky k čomu vyjadrovať. Preto sa procesná aktivita žalovaného\nobmedzila iba na uvedenie vlastných tvrdení o predmetných skutkových okolnostiach, ktoré sa týkajú\njeho konania a vnímania\nv súvislosti s jeho pôsobením vo funkcii konateľa. Ak by mal žalovaný preukazovať, že spoločnosť nebola\npredlžená, bol by tým nútený v rozpore s tzv. negatívnou dôkaznou teóriou preukazovať neexistenciu\nobjektívnej skutočnosti. Absencia dôkazov na strane žalobcu nie je dôvodom pre prenášanie dôkazného\nbremena na žalovaného. Žalovaný uvádza, že súd nemôže poskytnúť právnu ochranu takému právu\nžalobcu, ktoré je len hypotetické, pretože by tým poprel právo žalovaného na súdnu ochranu. Ak žalobca\nuvádza, že ním tvrdený nárok mal byť preukázaný nepriamymi dôkazmi o úpadku dlžníka, všetky\ntieto nepriame dôkazy nepreukazujú predlženie, ale len platobnú neschopnosť dlžníka. Žalovaný tiež\npoukazuje\nna to, že žalobcom uvádzané rozhodnutie R 77/2011 sa netýka problematiky nepriamych dôkazov.\nŽalobca v odvolaní uviedol, že v exekúcii, v ktorej vystupoval ako oprávnený, malo byť preukázané,\nže spoločnosť nemala majetok ani vo forme pohľadávok voči trom osobám, podľa žalovaného nie je\nzrejmé, z akého listinného dôkazu vychádza a namieta, že opäť ide o neprípustnú novotu v odvolacom\nkonaní. Žalobca netrval na pripojení exekučného spisu a ak by aj mala spoločnosť pohľadávky, nič to\nnemení na skutočnosti, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo preukázané predlženie, ale len\nplatobná neschopnosť spoločnosti. Žalovaný vo výpovedi nepotvrdil, že spoločnosť v rozhodnej dobe\nnemala žiadny majetok ako tvrdí žalobca, keďže uviedol, že mala pohľadávky, ktoré sú tiež aktívami.\n28. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu doručil odvolaciu repliku žalobca. Žalobca uvádza, že preukázal\nlistinnými dôkazmi a výsluchom žalovaného, že žalovaný bol\nv rozhodnom období konateľom dlžníka, bol povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu a\nv zmysle § 11a ods. 1 ZKR zodpovedá za škodu spôsobenú nepodaním návrhu na vyhlásenie konkurzu,\npreukázal, že v rozhodnom období 5 rokov neprišlo k vymoženiu ani časti pohľadávky v exekúcii (§ 2\nods. 1 písm. a/ zák. č. 233/2019 Z.z.), pričom v zmysle § 3 ods. 2 cit. zákona platí, že ak počas týchto 5\nrokov nedošlo k vymoženiu celého nároku, platí, že sa nezistil majetok, ktorý by stačil aspoň na úhradu\nstarej exekúcie.\n29. Žalobca poukázal na § 3 ods. 3 ZKR a uvádza, že to, že dlžník bol platobne neschopný,\npreukázal výpisom z Centrálneho registra exekúcii, výsluchom žalovaného, ktorý potvrdil, že obchodná\nspoločnosť nebola schopná plniť 30 dní po lehote splatnosti viac ako dva peňažné záväzky viac\nako jednému veriteľovi a rovnako preukázal, že spoločnosť bola predlžená, a to listinnými dôkazmi\n- výpoveďami žalovaného v trestnom konaní, kde uviedol, že spoločnosť nemala žiadny majetok,\nvýsluchom žalovaného na pojednávaní dňa 14.9.2022, kde potvrdil, že spoločnosť nemala žiadny\nmajetok, všetko mali na leasing (autá), leasing nesplatil a autá musel vrátiť leasingovej spoločnosti.\nObchodná spoločnosť RJ Logistic s.r.o. bola povinná viesť podvojné účtovníctvo, za jeho vedenie\nzodpovedal žalovaný, v tom čase konateľ spoločnosti. Žalovaný od r. 2014 žiadne účtovníctvo neviedol,\nnerobil daňové priznanie ani účtovnú závierku, uviedol, že už nevedel platiť ani réžiu ani to účtovníctvo.\nŽalobca má za to, že preukázal, že spoločnosť mala viac ako jedného veriteľa a hodnota záväzkov voči\ntretím osobám bola v celkovej výške 73.426,34 Eur a nevlastnila žiadny majetok, čo potvrdil konateľ aj\nsúdny exekútor. Žalovaný až na pojednávaní dňa 27.4.2022 uviedol, že nebolo preukázané naplnenie\npodmienok § 11a ZKR a to, že sa dlžník dostal do predĺženia. Ďalej uviedol, že podľa § 11a ods. 3 ZKR\nsa síce úpadok predpokladá, ale\nv prípade, že došlo k zastaveniu, ukončeniu exekúcie pre nedostatok majetku dlžníka, avšak\nv tomto prípade došlo k ukončeniu exekúcie z dôvodu uplynutia rozhodného času v zmysle zák.\no ukončení starých exekúcii. Mal za to, že úpadok dlžníka v konaní nebol preukázaný a namietol\npasívnu legitimáciu z dôvodu, že v čase upovedomenia o zastavení starej exekúcie nebol konateľom\ndlžníka. Žalovaný počas konania neuviedol žiadne vlastné skutkové tvrdenia o predmetných skutkových\nokolnostiach, ostal len v rovine popretia skutkových tvrdení žalobcu. Žalovaný svoje zavinenie nikdy\n\nnepoprel, z jeho výsluchu je zrejmé, že vedome neplatil všetky dlhy, neplatil odvody, nepodával účtovnú\nzávierku, neplnil si zákonné povinnosti ako konateľ spoločnosti, dlhé roky nepripravil obligatórnu účtovnú\nzávierku a dokonca neviedol ani účtovníctvo (§ 35 ObZ). Podľa žalobcu žalovaný nikdy relevantne\nnespochybnil jeho skutkové tvrdenie (§ 151 CSP) o úpadku spoločnosti v rokoch 2018 a nasledujúcich,\nčím išlo o zhodné tvrdenie strán.\n30. K odvolacej replike žalobcu doručil žalovaný dupliku, poukázal na svoju argumentáciu vo vyjadrení\nk odvolaniu. Žalovaný opätovne uvádza, že žalobca aj v odvolacej replike opätovne účelovo zamieňa\nprávne pojmy úpadok, predlženie a platobná neschopnosť a z platobnej neschopnosti spoločnosti sa\nsnaží vyvodiť zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú tým, že nepodal návrh na vyhlásenie\nkonkurzu, hoci v tom čase § 11 ods. 2 ZKR neukladal štatutárom povinnosť podať návrh na vyhlásenie\nkonkurzu v prípade platobnej neschopnosti. Žalobca v replike poukazuje na to, že preukázal platobnú\nneschopnosť spoločnosti, uvádza, že medzi stranami nebol sporný úpadok spoločnosti a uvádza, že\nspoločnosť mala viac ako dva záväzky po termíne splatnosti, čím opätovne poukazuje na platobnú\nneschopnosť, hoci právne relevantné by bolo jedine predlženie, a to nepreukázal. Žalobca v replike\npo citácii § 149 až 151 CSP uvádza, že dôkazné bremeno leží na tej strane, ktorá z existencie týchto\nskutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, bolo na žalobcovi navrhnúť také dôkazy,\nktorými by preukázal, že spoločnosť bola v rozhodnom období predlžená, žalobca neposkytol súdu prvej\ninštancie o týchto tvrdených skutočnostiach tzv. plný dôkaz. Listinnými dôkazmi a výsluchom žalovaného\nbola preukázaná iba platobná neschopnosť, žalobca tak nepreukázal, že sa mala na žalovaného v\nrozhodnom období vzťahovať povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Súd prvej inštancie\nnemal čo dokazovať, ak skutkové tvrdenia žalobcu o predlžení spoločnosti neboli substancované\nani žalovaný potom objektívne nemohol poprieť takéto nesubstancované skutkové tvrdenia žalobcu.\nŽalovaný vzhľadom na prevod obchodného podielu spojený s odovzdaním kompletnej dokumentácie\nspoločnosti by ani nemal k dispozícii listiny, ktorými by mal on preukazovať, že spoločnosť predlžená\nnebola.\n31. Žalovaný ďalej uvádza, že žalobca sa snaží tvrdiť, že ak bola spoločnosť platobne neschopná, tak\nmusela byť aj predlžená, resp. vychádza z toho, že ak bola v úpadku, tak by malo byť irelevantné, o\nakú formu úpadku ide. Neexistuje zákonom založená právna domnienka, ktorá by v prípade platobnej\nneschopnosti prezumovala aj predlženie dlžníka. Ustanovenie § 3 ods. 2 zákona o ukončení starých\nexekúcii iba zakladá právnu domnienku\no tom, že ak bola exekúcia zastavená uplynutím rozhodnej doby, tak sa nezistil majetok, ktorý by\npostačoval aspoň na úhradu starej exekúcie. Žalovaný poukazuje na rozdiel oproti § 57 ods. 1 písm.\nh) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, podľa ktorého sa exekúcia zastaví vtedy, ak\nmajetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Medzi situáciou, kedy sa nezistí taký majetok\na situáciou, kedy takýto majetok objektívne neexistuje, je podstatný rozdiel. Takáto situácia nie je\nnemajetnosťou v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 a v\nzmysle § 11a ods. 2 ZKR. Ak exekučný súd nezastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného\nporiadku v znení účinnom do 31.03.2017 a táto bola zastavená ako stará exekúcia, podľa žalovaného\nto znamená, že spoločnosť nejaký majetok mala, avšak exekútor voči nemu neviedol exekúciu, dôvody\npostupu ako aj majetkové pomery spoločnosti mohli byť obsahom exekučného spisu, avšak žalobca\nnapokon zobral návrh na vykonanie tohto dôkazu späť. Žalobca ako účastník tohto exekučného konania\nmal tiež možnosť vyhotoviť si kópiu exekučného spisu a túto predložiť súdu prvej inštancie.\n32. Žalovaný žalobu považuje za špekulatívnu, ktorou žalobca obchádza ustanovenia ZKR, keď miesto\npodania návrhu na vyhlásenie konkurzu v roku 2016 ako veriteľ počkal\nna zastavenie exekúcie, aby tvrdil, že tento návrh mal podať žalovaný a je zodpovedný\nza škodu, ktorá vznikla jeho nepodaním. Ak by žalobca ako veriteľ podal návrh na vyhlásenie konkurzu,\njeho pohľadávka voči úpadcovi by nebola uspokojená v rozsahu 100% a vzhľadom na platobnú\nneschopnosť by mohol byť konkurz aj zastavený. V tomto konaní si žalobca uplatňuje pohľadávku v\nrozsahu 100% s príslušenstvom, žalobný návrh je preto v rozpore so základnými zásadami konkurzu.\nAk by bolo možné uplatňovať nároky na náhradu škody spôsobenej porušením povinnosti podať včas\nnávrh na vyhlásenie konkurzu spôsobom, ako to urobil žalobca, vznikla by absurdná situácia, kedy sa\nveriteľom neoplatí podávať návrhy\nna vyhlásenie konkurzu svojho dlžníka v úpadku, pretože by nedosiahli výťažok v rozsahu 100% svojej\nprihlásenej pohľadávky, museli by zložiť preddavok. Pri takomto výklade § 11a ods. 1 až 3 ZKR tak\nkonkurz stráca akýkoľvek zmysel. Žalobca si mal byť vedomý, že vstupuje do zmluvných vzťahov so\n\nspoločnosťou s ručením obmedzeným, podstupuje podnikateľské riziko, keď za uhradenie pohľadávky\nbude zodpovedať výlučne táto spoločnosť s ručením obmedzeným. Žalovaný napokon uvádza, že ak\nby aj bolo možné vychádzať\nz extenzívneho výkladu § 11a ods. 2 ZKR, podľa ktorého sa táto právna domnienka vzťahuje nielen na\nporušenie povinnosti podať včas návrh na vyhlásenie konkurzu v prípade predĺženia úpadcu, ale aj na\nsamotné predlženie, pričom by zároveň bolo možné považovať zastavenie starej exekúcie uplynutím\nrozhodného obdobia za ukončenie exekúcie pre nedostatok majetku, táto zákonná domnienka nastala\naž v roku 2021, kedy už žalovaný nebol konateľom spoločnosti.\n33. Žalovaný ďalej poukazuje na vykonané dokazovanie. Z výsluchu žalovaného\nv trestnom konaní a pred súdom prvej inštancie vyplýva, že spoločnosť nemala žiadny hmotný\nmajetok, ale mala pohľadávky, ktoré sú aktívami, ktoré sa zaraďujú do majetku spoločnosti. Z\nvýsluchu žalovaného v trestnom konaní vyplýva, že posledné motorové vozidlo, ktoré spoločnosť\npoužívala na vykonávanie podnikateľskej činnosti, bolo vrátené leasingovej spoločnosti v roku 2018,\nspoločnosť tak až do roku 2018 bola schopná vykonávať občasné prepravy. Žalovaný pred súdom\nprvej inštancie vypovedal, že neuhrádzané pohľadávky boli v objeme 8.000 Eur - 9.000 Eur mesačne,\nčo je predstavuje druhotnú platobnú neschopnosť, čo však neznamená, že je obchodná spoločnosť\npredĺžená. Z dokazovania vôbec nevyplynulo, že by spoločnosť nemala žiadny majetok a bola predlžená,\nako tvrdí žalobca. Neexistuje žiadna zákonná domnienka, ktorá by s porušovaním povinnosti viesť\núčtovníctvo, odovzdávať daňové priznania a účtovnú závierku spájala predlženie obchodnej spoločnosti.\nAž od 01.10.2020 obsahuje CMP v § 309f zákonnú domnienku\no úpadku obchodnej spoločnosti pre prípad, že zrušená obchodná spoločnosť do 90 dní\nod zverejnenia oznámenia o zrušení spoločnosti v Obchodnom vestníku nevstúpi\ndo likvidácie. Úpadok obchodnej spoločnosti však môže byť vo forme platobnej neschopnosti alebo\npredlženia, nejde tak o prezumpciu predlženia. Pred týmto dátumom obsahoval obdobnú úpravu § 68\nods. 9 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak si obchodná spoločnosť nesplnila povinnosť odovzdať\nnajmenej za dve po sebe nasledujúce účtovné obdobia účtovnú závierku, tak v konaní o zrušenie tejto\nobchodnej spoločnosti sa uplatnila právna domnienka, že nemá obchodný majetok, ktorý by postačoval\nna náhradu primeraných výdavkov a odmeny za výkon funkcie likvidátora, na základe čoho registrový\nsúd rozhodol\no jej zrušení bez likvidácie. Tieto zákonné domnienky sú spojené so začatím konania\no zrušenie obchodnej spoločnosti. V tomto prípade takéto konanie začaté nebolo, pričom nejde ani o\nprezumpcie predlženia. Žalovanému nie je zrejmé, akým spôsobom žalobca vypočítal, že spoločnosť\nmala dlhy v celkovej výške 73.426,34 Eur a žiadny majetok, čo mal potvrdiť súdny exekútor, keď\nnenavrhol taký dôkaz, ktorým by preukázal celkovú hospodársku situáciu spoločnosti v rozhodnom\nobdobí a nebolo tak možné posúdiť pomer záväzkov a majetku. Preukazovanie ďalších predpokladov\nzodpovednosti žalovaného sa tak javilo ako nadbytočné.\n34. K duplike žalovaného doručil bez výzvy súdu stanovisko žalobca. Žalobca poukazuje na tvrdenie\nžalovaného, že nemal povinnosť vyhlásiť konkurz, nakoľko spoločnosť mala nejaký majetok a konšpiruje,\nže by sa malo jednať o majetok, ktorý ale nemožno postihnúť exekúciou, aký majetok by to mal byť\nvôbec neuvádza, preto ide o neplatné popretie tvrdenia žalobcu, že spoločnosť predĺžená bola v zmysle\n§ 151 ods. 2 CSP. Žalovaný bol povinný uviesť, aký konkrétny majetok spoločnosť mala, inak je jeho\npopretie neúčinné. Žalobca poukazuje na výpoveď žalovaného ako svedka pred OR PZ Malacky dňa\n16.12.2019, kde jasne uviedol, že spoločnosť po celý čas ako bol konateľom hmotný nehmotný majetok\nnemala. Ak spoločnosť nemala žiadny hmotný ani nehmotný majetok (teda ani pohľadávky) ale mala\ndlhy, hodnota jeho záväzkov nevyhnutne presahovala hodnotu jeho majetku, čo je podľa v tom čase\núčinného § 3 ods. 3 ZKR znakom predĺženia a v zmysle § 11 ods. 2 v tom čase účinného ZKR je dlžník\nv predlžení povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30 dní, od kedy sa dozvedel alebo sa pri\nzachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť\no svojom predlžení. Žalovaný zjavne nekonal v zmysle právnej úpravy a svoju povinnosť nesplnil.\nŽalobca namieta účelový výklad § 11a ods. 2 ZKR platného v tom čase, teda, že na účel zodpovednosti\nsa predpokladá, že návrh na vyhlásenie konkurzu nebol podaný včas aj vtedy, ak konkurz na majetok\ndlžníka nebol pre nedostatok majetku vyhlásený, bol z takéhoto dôvodu zrušený alebo ak exekúcia\nalebo obdobné vykonávacie konanie vedené voči dlžníkovi bolo z takéhoto dôvodu ukončené. V prípade\nzastavenia exekúcie z dôvodu nedostatku majetku sa prezumuje nielen nesplnenie povinnosti podať\nnávrh na vyhlásenie konkurzu včas, ale aj naplnenie podmienok preň. Zákon takto judikuje právo\nveriteľa na postih voči povinnej osobe, t.j. v tomto prípade voči žalovanému. V exekučnom poriadku\n\nsa dostatočne zrozumiteľne uvádza, že exekútor exekúciu zastaví o.i. aj vtedy, ak sa od posledného\nzexekvovania majetku nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou,\nteda ten majetok, ktorý je spôsobilý byť postihnutý výkonom rozhodnutia. Majetok, ktorý by nepodliehal\nexekúcii pre prípad zastavenia exekúcie z dôvodu nedostatku majetku, je irelevantnou skutočnosťou.\n35. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 CSP prejednal vec podľa § 380 ods. 1 CSP, bez\nnariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného\nvyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP, oznámený\nna úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 20.6.2024. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu\nprvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu nie je\nmožné vyhovieť.\n36. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku\nvecne správne.\n37. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje\ns odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len\nna skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť\nna zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\n38. Po oboznámení sa s obsahom spisu, obsahom napadnutého rozsudku a s konaním, ktoré\npredchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj obsahom odvolania žalovaného odvolací dospel\nk záveru, že nie je daný zákonný dôvod na opakovanie alebo doplnenie dokazovania v súlade s § 384\nCSP a preto je viazaný skutkovým stavom veci, tak ako bol zistený súdom prvej inštancie v súlade s §\n383 CSP. Odvolací súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by sa mal\nod záverov súdu prvej inštancie odchýliť, keďže súd prvej inštancie sa so všetkými rozhodujúcimi\nskutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie vysporiadal a odvolací súd sa s týmto odôvodnením\nstotožnil. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 2 CSP konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku\na na doplnenie jeho správnosti k odvolacím námietkam žalovaného uvádza nasledovné:\n39. Žalobca sa podanou žalobou domáha nároku na náhradu škody voči žalovanému ako konateľovi\njeho dlžníka, ktorá mu mala vzniknúť nepodaním návrhu na vyhlásenie konkurzu včas, pričom\nrozhodné obdobie žalobca odôvodnil skutkovými tvrdeniami, že jeho dlžník bol v úpadku v presne\nnešpecifikovanom období rokov 2018 a 2019, kedy bol konateľom žalovaný a nesplnil si svoju povinnosť\npodať návrh na vyhlásenie konkurzu najneskôr v lehote 30 dní, od kedy sa dozvedel alebo mohol pri\nzachovaní odbornej starostlivosti dozvedieť o predlžení. Tvrdený úpadok odôvodnil zastavením exekúcie\nvedenej\nna vymoženie jeho pohľadávky voči dlžníkovi upovedomením o zastavení exekúcie dňa 02.02.2021.\nŽalobca dôvodil, že na účel zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú nepodaním návrhu na\nvyhlásenie konkurzu včas sa predpokladá, že návrh na vyhlásenie konkurzu nebol podaný včas aj vtedy,\nak exekúcia vedená proti dlžníkovi bola ukončená pre nedostatok majetku.\n40. Nárok žalobcu na náhradu škody na skutkovom základe, od ktorého ho žalobca odvodzuje v\nprejednávanej veci, je priamym nárokom veriteľa voči konateľovi, ktorý sa vzťahuje tak na oneskorené\npodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu a aj na prípady, ak návrh na vyhlásenie konkurzu nebol podaný\nvôbec (teda napríklad ak spoločnosť zanikla ex offo uznesením súdu). Vyvrátiteľná domnienka sa týka\nrozsahu náhrady škody, ktorá nastupuje v prípade, ak sa nepreukáže iná výška škody, je definovaný\nrozsahom, v akom pohľadávka veriteľa nebola uspokojená po zastavení konkurzného konania pre\nnedostatok majetku dlžníka, zrušení konkurzu vyhláseného na majetok dlžníka pre nedostatok majetku\nalebo ukončení exekúcie alebo obdobného vykonávacieho konania vedeného voči dlžníkovi pre\nnedostatok majetku. Dôkazné bremeno rozsahu spôsobenej škody zaťažuje dlžníka.\n41. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že ustanovenie § 3 ods. 1 veta prvá ZKR predpokladá, že\ndlžník je v úpadku, ak je platobne neschopný alebo predlžený. Povinnosť podať návrh na vyhlásenie\nkonkurzu podľa § 11 ods. 2 ZKR sa vzťahuje na dlžníka v predlžení, a to do 30 dní, od kedy sa dozvedel\nalebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o svojom predlžení. Predlžený podľa §\n11 ods. 3 ZKR je ten, kto je povinný viesť účtovníctvo podľa osobitného predpisu, má viac ako jedného\nveriteľa a hodnota jeho záväzkov presahuje hodnotu jeho majetku. Pri stanovení hodnoty záväzkov a\n\nhodnoty majetku sa vychádza z účtovníctva alebo z hodnoty určenej znaleckým posudkom, ktorý má\npred účtovníctvom prednosť. Ak teda žalobca odôvodňoval žalobu nesplnením povinnosti žalovaného\nupravenej v § 11 ods. 2 ZKR, bolo jeho povinnosťou tvrdiť a preukázať okamih vzniku úpadku dlžníka vo\nforme predlženia, od ktorého sa v zmysle § 11 ods. 2 ZKR odvíja povinnosť podať návrh na vyhlásenie\nkonkurzu.\n42. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie zamietol žalobu práve\nz dôvodu, že žalobca nepreukázal predlženie dlžníka, a teda ani porušenie zákonnej povinnosti\nžalovaného ako konateľa podľa § 11 ods. 2 ZKR podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas. Súd\nprvej inštancie mal síce za preukázané, že dlžník mal v období, kedy bol žalovaný jeho štatutárom\n(od 03.01.2012 do 04.07.2019) viac ako jedného veriteľa, ale nemal za preukázané splnenie ďalšieho\npredpokladu, ktorý je pojmovým znakom predlženia, a to že záväzky dlžníka prevyšujú jeho majetok.\nSúd prvej inštancie vychádzal z\n§ 3 ods. 3 ZKR, v zmysle ktorého sa táto skutočnosť stanovuje z účtovníctva alebo z hodnoty\nurčenej znaleckým posudkom, dôkazné bremeno preukázania skutočnosti, že dlžník je v predlžení,\nzaťažovalo žalobcu, ten však v konaní nepredložil znalecký posudok, z ktorého by sa preukázalo, či\nzáväzky dlžníka prevyšovali jeho majetok a teda či a kedy predĺženie nastalo a takéto dokazovanie ani\nnenavrhol. Preukázanie vzniku predlženia súd prvej inštancie považoval za dôležité aj z hľadiska určenia\nrozhodného času, nakoľko je potrebné presne určiť, v ktorom okamihu sa dlžník do predĺženia dostal,\nresp. v ktorom čase s odbornou starostlivosťou ho mohol zistiť, pretože porušenie povinnosti podať včas\nnávrh na vyhlásenie konkurzu vzniká uplynutím 30 dní od vzniku predĺženia, resp. od momentu kedy sa\ns odbornou starostlivosťou o predlžení dozvedieť mohol a tento okamih ani časový rámec súd v konaní\npreukázaný nemal. Žalobca len neurčito tvrdil, že v rokoch 2018 a 2019 bol dlžník\nv úpadku. Ak si žalobca uplatnil náhradu škody voči žalovanému, ktorý bol konateľom len do 04.07.2019,\núspešný by bol iba za predpokladu, že by preukázal, že žalovaný v čase, kedy bol konateľom dlžníka,\nporušil povinnosť podľa § 11 ods. 2 ZKR a tým žalobcovi spôsobil škodu. Pre posúdenie danej veci bolo\nrozhodujúce, kedy malo k porušeniu právnej povinnosti dôjsť, resp. aj kto mal právnu povinnosť porušiť.\nŽalobca naviac v odvolaní uviedol, že prienik obdobia výkonu funkcie konateľa dlžníka žalovaným a\npovinnosti sankcionovanej podľa § 11a ZKR bol viac ako 700 dní, počas ktorých boli naplnené všetky\nzákonné predpoklady, avšak ani túto námietku žalobca presne nešpecifikoval a ani odvolaciemu súdu\nz nej nie je zrejmé, aké rozhodné obdobie, kedy bol žalovaný podľa žalobcu povinný podať návrh, má\nnapokon žalobca na mysli, keď sám rozhodné obdobie ohraničil rokmi 2018 a 2019, žalovaný však\nbol konateľom len do 04.07.2019, teda išlo by o 540 dní. Odvolacia námietka tak, ako je odôvodnená\nžalobcom, je neurčitá a zmätočná. V kontradiktórnom konaní nie je úlohou súdu vyberať z rôznych\nnekonzistentných tvrdení žalobcu práve tie, ktoré budú znamenať jeho úspech v spore.\n43. Žalobca v prvom rade vytýka súdu prvej inštancie, že hoci bol žalovaný konateľom jeho dlžníka až\ndo 12.08.2019 (z údajov obchodného registra vyplýva, že ním bol do 04.07.2019), súd prvej inštancie\nv rozpore s podanou žalobou, ktorá bola skutkovo vymedzená práve rokmi 2018 až 2019, skúmal bez\nvysvetlenia (a teda účelovo) len obdobie do 01.01.2018 a nevysvetlil dôvod. Odvolacia námietka žalobcu\nje v rozpore s obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd poukazuje predovšetkým\nna body 43 až 45 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, nadväzujúce na bod 42, kde súd prvej\ninštancie posúdil žalobu práve tak, ako bolo časovo vymedzená, rokmi 2018 až 2019. Z napadnutého\nrozhodnutia nevyplýva, že by sa súd prvej inštancie zaoberal iným skutkovým obdobím, ako tvrdí\nžalobca. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia len vysvetľuje, že povinnosť dlžníka podľa § 11\nods. 2 ZKR platila po celú dobu, kedy bol žalovaný konateľom dlžníka\ns tým rozdielom, že po 01.01.2018 štatutár zodpovedá za škodu podľa § 11a ZKR a pred týmto dátumom\npodľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a uvádza predpoklady vzniku zodpovednosti konateľa\nvyžadované právnym predpisom pred 01.01.2018 a po 01.01.2018\n(v bodoch 40 a 41 rozhodnutia).\n44. Odvolací súd k námietkam žalobcu považuje tiež za potrebné zhodne so súdom prvej inštancie\nuviesť, že žalobca prezentoval skutkové tvrdenia týkajúce sa okamihu vzniku povinnosti žalovaného ako\nkonateľa podať návrh na vyhlásenie konkurzu len nekonkrétnym časovým úsekom období rokov 2018\na 2019, kedy bolo podľa neho zrejmé, že bol dlžník v úpadku. Žalobca v žalobe tvrdí, že je podľa neho\nzrejmé, že v rokoch 2018 a 2019 bol dlžník v úpadku (čo zrejme považuje za „rozhodujúce obdobie“),\navšak v odvolaní súčasne uvádza, že až exekúcie iniciované č. k. 339EX/258/2019, 339EX/313/2018,\n339EX/24/2018, 339EX/197/2018 spoločne so záverom ním vedenej exekúcie preukázali naplnenie\n\npodmienok stanovených ZKR u dlžníka, čo malo logicky znamenať záporný pomer majetku dlžníka\nk jeho záväzkom práve v roku 2018, hoci výsledok ním vedenej exekúcie nastal až v roku 2021.\nTakúto úvahu žalobcu v kontradiktórnom konaní je možné posúdiť len v rovine domnienky, resp. púhych\ntvrdení. Začatie žalobcom uvedených exekučných konaní v rokoch 2018 a 2019 preukazuje výlučne\nskutočnosť, že dlžník nesplnil dobrovoľne povinnosť uloženú exekučným titulom, nepreukazuje a\nani logicky neznamená záporný pomer majetku povinného k jeho záväzkom práve v roku 2018. Ani\nzačatie exekúcii č. k. 339EX/258/19, 339 EX/313/2018, 339EX/24/2018, 339EX/197/2018 v spojení s\nukončením exekúcie vedenej žalobcom podľa § 5 zákona č. 233/2019 Z. z. zákona o ukončení niektorých\nexekučných konaní v znení neskorších predpisov ako tzv. stará exekúcia (§ 2 ods. 1 písm. a zákona)\nuplynutím rozhodnej doby žalobcom tvrdený záver nepreukazuje. Odvolací súd naviac uvádza, že\nprávna úprava zák. č. 233/2019 Z. z. predpokladá, že ak v rozhodnej dobe nedošlo k vymoženiu celého\nvymáhaného nároku, platí, že sa nezistil majetok, ktorý by stačil aspoň na úhradu trov starej exekúcie,\nzákonodarca teda nepredpokladá nie neexistenciu majetku, ale nezistenie majetku postačujúceho na\núhradu trov starej exekúcie. Pre žalobcom tvrdený záver o zápornom pomere majetku dlžníka k jeho\nzáväzkom v roku 2018 tento predpoklad nepostačuje. Predpoklad žalobcu v podanom odvolaní, že\nexekúcie č. k. 339EX/258/19, 339EX/313/2018, 339EX/24/2018, 339EX/197/2018 už nemohli byť ani\nteoreticky uspokojené, keďže uspokojenou nebola jeho pohľadávka, ktorej vymáhanie im predchádzalo,\nnemá oporu v žiadnom dôkaze. Nakoľko žalobca v priebehu konania zmenil stanovisko k vlastnému\nnávrhu na vykonanie dokazovania pripojením exekučného spisu, na ktorom návrhu netrval, platí, že\ntakýto dôkaz nenavrhol. Z obsahu Oznámenia o ukončení exekučného konania zo dňa 06.04.2021\nani Upovedomenia o zastavení starej exekúcie zo dňa 02.02.2021 ale nevyplýva žiadne konkrétne\nstanovisko exekútora k stavu majetku a záväzkov povinného.\n45. Ak žalobca ďalej argumentuje rozhodnutím správcu dane o vyrubení dane dlžníkovi, ktoré nadobudlo\nprávoplatnosť dňa 6.11.2017 s lehotou na plnenie do 15 dní, teda do dňa 21.11.2017, ku ktorej odvolateľ\npripočítava 30 dní uložených ZKR (ak by sa podľa žalobcu stal dlžník platobne neschopným až na\nzáklade tejto udalosti, k čomu odvolací súd dodáva, že žalobca aj tu, rovnako ako v konaní pred súdom\nprvej inštancie, nesprávne stotožňuje platobnú neschopnosť s predlžením), teda do dňa 20.1.2018;\nresp. ku dňu účinnosti ustanovenia § 11a ZKR, existencia daňovej pohľadávky opäť preukazuje len\nexistenciu viacerých veriteľov, nepreukazuje splnenie ďalšej podmienky predlženia, a to že záväzky\ndlžníka prevyšujú jeho majetok. Platobná neschopnosť právnickej osoby je stav, ak nie je schopná\nplniť 30 dní po lehote splatnosti aspoň dva peňažné záväzky viac ako jednému veriteľovi a za jednu\npohľadávku pri posudzovaní platobnej schopnosti dlžníka sa považujú všetky pohľadávky, ktoré počas\n90 dní pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu pôvodne patrili len jednému veriteľovi (§ 3 ods.\n2 ZKR).\n46. Právna úprava za predlženého považuje toho, kto je povinný viesť účtovníctvo podľa osobitného\npredpisu, má viac ako jedného veriteľa a hodnota jeho záväzkov presahuje hodnotu jeho majetku.\nDefiničné znaky, resp. predpoklady predlženia zákon upravuje kumulatívne a podľa § 3 ods. 3 ZKR\nsa pri stanovení hodnoty záväzkov a hodnoty majetku vychádza z účtovníctva alebo z hodnoty\nurčenej znaleckým posudkom, ktorý má pred účtovníctvom prednosť. Odvolací súd dodáva, že žalobca\nznalecké dokazovanie nenavrhol. Pokiaľ v prejednávanej veci žalovaný na pojednávaní uviedol, že\nnespracovával účtovnú závierku po roku 2014 (otázka právneho zástupcu žalobcu žalovanému bola\npoložená na spracovanie účtovnej závierky), ani táto skutočnosť ešte bez ďalšieho neznamená v\nodvolaní tvrdenú nemožnosť preukázať predlženie znaleckým posudkom, práve ktorý právna úprava\nfavorizuje pred účtovníctvom. Z výsluchu žalovaného pred súdom prvej inštancie totiž nevyplýva\nneexistencia účtovných a daňových dokladov, žalovaný uviedol, že po roku 2014 nevypracovával\núčtovnú závierku, z výsluchu žalovaného konaní ČVS: ORP-520/2- VYYS-MA-2019 vedenom Okresným\nriaditeľstvom PZ v Malackách vyplynulo, že dlžník nepodal daňové priznanie za niekoľko rokov z dôvodu,\nže nevedel, čo má robiť (a nemal peniaze a nemal účtovníčku) a po predaji spoločnosti všetky doklady\nodovzdal zamestnancovi právnickej firmy, ktorá vybavovala prepis firmy a uviedol, že účtovníctvo\nspoločnosti má nový majiteľ. Pokiaľ žalobca odôvodňuje rezignáciu na splnenie dôkaznej povinnosti\nnávrhom na vykonanie dokazovania znaleckým posudkom nemožnosťou jeho vyhotovenia z dôvodu\nabsencie podkladov a poukazuje na výpovede žalovaného, záver o neexistencii účtovných dokladov\nz jeho výpovedí nevyplýva. Nie je možné stotožniť neplnenie povinnosti viesť účtovníctvo spôsobom\npodľa osobitného predpisu a neexistenciu daňových, resp. účtovných dokladov.\n\n47. Pokiaľ žalobca namieta nesprávne právne posúdenie veci, ktoré má spočívať v tom, že súd prvej\ninštancie aplikoval na porušenie povinností žalovaného ustanovenia občianskeho zákonníka, pričom\nškodu, ak by nešlo o § 11a ZKR, by si žalobca voči konateľovi mohol nárokovať v zmysle § 135a ods.\n5 Obchodného zákonníka a v takom prípade sa zavinenie nevyžaduje, odvolacia námietka vychádza\nz nepochopenia nároku, ktorý upravuje § 135a Obchodného zákonníka. V ustanovení § 135a ods. 5\nObchodného zákonníka je upravený nárok spoločnosti na náhradu škody voči konateľom, kde zákon\npripúšťa vecnú aktívnu legitimáciu na podanie žaloby voči svojmu konateľovi aj inému subjektu, a\nto veriteľovi vo svojom mene a na vlastný účet, ak nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku\nspoločnosti. Ide teda o nárok spoločnosti voči svojmu konateľovi vymáhaný veriteľom, nie nárok\nveriteľa voči konateľovi dlžníka. Zodpovednosť za škodu nepodaním návrhu na vyhlásenie konkurzu\nnepostihuje samotného dlžníka, ale len osoby povinné podať v mene dlžníka (za dlžníka) návrh na\nvyhlásenie konkurzu. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením\npovinnosti podľa iného právneho predpisu než Obchodného zákonníka sa aplikuje Občiansky zákonník\n(tento záver vyslovil Najvyšší súd SR napr. v rozhodnutí sp. zn. 3MCdo 40/2012, príp. vyplýva aj z\nnálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 637/2015, ktorý riešil otázku právneho režimu v súvislosti\ns premlčaním nároku na náhradu škody a z ktorého vyplýva, že ak nedošlo k porušeniu povinností\nuložených Obchodným zákonníkom, naplnenie predpokladov zodpovednosti za škodu spôsobenú\nporušením povinnosti treba posudzovať podľa všeobecnej právnej úpravy zodpovednosti za škodu,\nktorou sú ustanovenia Občianskeho zákonníka). Rovnako otázku aplikácie Občianskeho zákonníka rieši\naj odborná literatúra, zodpovednosť dlžníka sa môže posudzovať len podľa § 420 O <https://www.slovlex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/>bčianskeho zákonníka (ĎURICA, Milan. Zákon o konkurze a\nreštrukturalizácii. 3. vydanie. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2019, s. 84, § 11a [Zodpovednosť za\nškodu spôsobenú nepodaním návrhu na vyhlásenie konkurzu (s účinnosťou od 1. januára 2018)]).\nOdvolaciu námietku je preto rovnako potrebné vyhodnotiť ako nedôvodnú.\n48. Žalobca v odvolaní tiež namieta nerešpektovanie § 151 CSP a porušenie rovnosti zbraní súdom\nprvej inštancie. Žalobca tieto pochybenia vidí v tom, že súd prvej inštancie bez akejkoľvek procesnej\naktivity žalovaného začal iniciatívne sám vyvracať domnienku\no nepodaní návrhu na vyhlásenie konkurzu včas, keď konštatoval, že dlžník mal viac ako jedného\nveriteľa, odmietol ale už, že by jeho záväzky v rokoch 2018 až 2019 prevyšovali majetok, pritom žalovaný\npotvrdil platobnú neschopnosť, žiadny majetok spoločnosti. Odvolací súd konštatuje, že odvolacia\nnámietka žalobcu je v rozpore s obsahom spisu. Žalovaný sa v konaní pred súdom prvej inštancie bránil\n(tým, že mu povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu nevznikla, nakoľko dlžník nebol v predlžení)\na ním uplatnenú procesnú obranu bol súd prvej inštancie povinný skúmať. Žalobca tu nesprávne aplikuje\n§ 11a ods. 2 ZRK, právna norma tu upravuje predpoklad nepodania návrhu na vyhlásenie konkurzu\nvčas, neupravuje domnienku existencie predlženia. Námietku nerešpektovania § 151 CSP odvolací\nsúd rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú. Podľa žalobcu žalovaný nepoprel predlženie a naopak tvrdil,\nže nemal prostriedky na chod. Vyjadrenie žalovaného vo výsluch žalovaného ako strany sporu na\npojednávaní, že dlžník nemal prostriedky na chod, nie je možné posúdiť ako nepopretie skutkových\ntvrdení žalobcu o tvrdenom predlžení dlžníka.\n49. Odvolací súd napokon ako nedôvodnú posúdil aj námietku zmätočnosti napadnutého rozhodnutia.\nSúd prvej inštancie v odôvodnení jednoznačne uviedol, že zamietol žalobu\nz dôvodu, že žalobca nepreukázal prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti konateľa za škodu\nnepodaním návrhu na vyhlásenie konkurzu včas, a to porušenie právnej povinnosti, t.j. nepreukázanie\nskutočnosti, že bol dlžník v predlžení a že by žalovanému vznikla povinnosť podľa § 11 ods. 2\nZKR. Skutočnosť, že sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia okrajovo vyjadril aj k ďalším\nnámietkam strán nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia, naviac, súd prvej inštancie v texte výslovne\nuviedol, ku ktorej námietke sa vyjadruje okrajovo. V prípade napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie\nzo systematiky a kontextu odôvodnenia nemožno mať pochybnosť o jeho zisteniach a právnom názore\nvedúcom k zamietnutiu žaloby. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, ktoré skutkové tvrdenia a\noznačené dôkazy zobral pri rozhodovaní do úvahy a z ktorých právnych predpisov pri posudzovaní\nmerita veci vychádzal.\n50. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je v celom rozsahu\nnedôvodné, rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, preto ho podľa\n§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP potvrdil, pričom nezachádzal do všetkých podrobností uvádzaných stranami\nv obsiahlych podaniach. Judikatúra ESĽP a ani Ústavného súdu SR pritom nevyžaduje, aby na každý\n\nargument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (napr. Nález Ústavného súdu SR, sp.\nzn. III. ÚS 119/03-30). Európsky súd pre ľudské práva (napr. v rozhodnutí Kraska c/a Švajčiarsko)\nkonštatoval, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne\nnámietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán avšak s výhradou, že majú význam\npre rozhodnutie.\n51. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj\nna odvolacie konanie.\n52. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.\n53. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,\nktorým sa konanie končí.\n54. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1\nv spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný,\nodvolací súd mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto\nodvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.\n55. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii.\nAk bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v\nrozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)\n(§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "27Cb/7/2021", "guid": "bedb4609-fbc9-4c9d-a1f9-94a259603412:1d047120-d50e-4738-9e1b-664a272fb3fc", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:681f1702-1d4c-4014-b3c6-32e3513a15d9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.637.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 637/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 637/2015 z 24. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-24", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.637.2015.1"}, {"guid": "ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 z 16. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-16", "citacie_n": 3589, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20"}, {"guid": "67dd330d-020a-4f48-aeb7-4c1c167025f5:279aca90-c6c6-4734-a409-c9c73d5b5ada", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:2108220433.1", "spisova_znacka": "3MCdo/40/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/40/2012 z 26. 4. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-04-26", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:2108220433.1"}, {"guid": "f1c4e8de-404a-4957-863d-3cd3c08082a5:bea10de1-137c-49f8-8798-8b6d482896c5", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2016:5114203821.1", "spisova_znacka": "13Cob/164/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 13Cob/164/2016 z 6. 12. 2016", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2016-12-06", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5114203821.1"}, {"guid": "bedb4609-fbc9-4c9d-a1f9-94a259603412:1d047120-d50e-4738-9e1b-664a272fb3fc", "ecli": null, "spisova_znacka": "27Cb/7/2021", "nazov": "Platobný rozkaz Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 27Cb/7/2021 z 9. 8. 2021", "sud": "Okresný súd Žiar nad Hronom", "datum_vydania": "2021-08-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/bedb4609-fbc9-4c9d-a1f9-94a259603412:1d047120-d50e-4738-9e1b-664a272fb3fc"}, {"guid": "4fa94e99-a560-40bd-88d3-c4e46fa2c46d:b6055faf-61b3-48fd-b9c6-04b5eadd2226", "ecli": null, "spisova_znacka": "10Cb/46/2015", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Prievidza sp. zn. 10Cb/46/2015 z 15. 1. 2016", "sud": "Okresný súd Prievidza", "datum_vydania": "2016-01-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/4fa94e99-a560-40bd-88d3-c4e46fa2c46d:b6055faf-61b3-48fd-b9c6-04b5eadd2226"}], "citovane_v": []}